Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: TN-13S/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3023200126
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:3023200126.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu

(sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: AXOR s.r.o., so sídlom 913 05 Adamovské Kochanovce 57, IČO: 36 346 331,
právne zastúpený: TAX LAW, s. r. o., so sídlom Břeclavská 3, 901 01 Malacky, IČO: 53 160 657,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100671131/2023 zo
dňa 24.02.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu v časti o zrušenie Protokolu Daňového úradu Trenčín č. 100999528/2022 zo dňa 22.

apríla 2022 o d m i e t a.

II. Vo zvyšnej časti správnu žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej ako „správca dane“) vykonal u žalobcu v zmysle ustanovenia § 46

ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“) daňovú kontrolu na zistenie
a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“)
vrátane oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie február
2021. Daňová kontrola bola začatá dňa 15.06.2021 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č.
100798484/2021 zo dňa 11.05.2021. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č.
100999528/2022 zo dňa 22.04.2022 (ďalej ako „Protokol“), ktorý bol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa

k zisteniam uvedeným v Protokole doručený zástupcovi žalobcu dňa 05.05.2022, kedy bola daňová
kontrola ukončená. Žalobca dňa 16.06.2022 správcovi dane doručil vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v Protokole. K prerokovaniu pripomienok k Protokolu došlo na ústnom pojednávaní dňa 23.08.2022,
o ktorom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102338651/2022. Vo vyrubovacom konaní
správcadaneRozhodnutímč.102521457/2022zodňa12.09.2022vyrubilžalobcovirozdieldanevsume
12.800,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Žalobca si v uvedenom zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
z nasledujúcich faktúr od dodávateľa VILS, s.r.o., so sídlom Palackého 85/5, 911 01 Trenčín, IČO: 53
058 895, DIČ: 2121298300, IČ DPH: SK2121298300 (ďalej ako „VILS, s.r.o.“):a) faktúra č. 180220218 (interné č. 3020210091) zo dňa 18.02.2021, dátum dodania 18.02.2021,
predmet fakturácie - Porotherm 50 EKO + profi; celková fakturovaná suma 30 000,00 eur, z toho DPH
20% 5 000,00 eur;

b) faktúra č. 220220216 (interné č. 3020210092) zo dňa 22.02.2021, dátum dodania 22.02.2021,
predmet fakturácie - HDPE100 potrubie voda d40x2,4 SDR17 PN10 100M, množstvo 1000 bm; vodomer
betónová šachta prefabrik 1500x1400 v=1800/150 bez poklopu, množstvo 1 kus; komínik k vodomernej
šachte 600x600x200, množstvo 1 kus; HDPE100 potrubie voda d63x3,8 SDR17 PN10 100M, množstvo
1200 bm; TEGRA 600 - šachtové dno 600/200xK, množstvo 6 kusov; TEGRA 600 - vlnovcová šachtová

rúra ID600x6000, množstvo 6 kusov; TEGRA 600/1000NG-betónový roznášací prstenec 1100/680/150,
množstvo 6 kusov; poklop liatinový D600 /D400/600/800/, množstvo 6 kusov; KGR - redukcia PVC
200/160 nesúosá, množstvo 6 kusov; TEGRA 600 - tesnenie šachtovej rúry 600, množstvo 6 kusov;
celková fakturovaná suma 30 000,00 eur, z toho DPH 20% 5 000,00 eur;
c) faktúra č. 260220218 (interné č. 3020210093) zo dňa 26.02.2021, dátum dodania 26.02.2021,
predmet fakturácie - potrubie PEX-AL-PEX 20x2 pre vykurovanie, podlahové kúrenie a vodu, množstvo

4000 bm; systémová izolačná doska UHP55 pre podlahové kúrenie, množstvo 650 m2; rozdeľovač
mosadzný 6 cestný pre podlahové kúrenie, množstvo 6 ks; Viessmann Vitodens 100-W, 25kW, TÚV,
množstvo 6 ks; celková fakturovaná suma 16 800,00 eur, z toho DPH 20% 2 800,00 eur.

3. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že dokazovaním nebolo preukázané,

že spoločnosť VILS, s.r.o. bola reálnym dodávateľom tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt, ani že
tovar uvedený na faktúrach bol vôbec niekedy dodaný akoukoľvek zdaniteľnou osobou žalobcovi.
Nepotvrdili sa ani dodávky od subdodávateľa TORNELO, s. r. o., nakoľko jeho konateľ poprel spoluprácu
sožalobcom.Nebolopreukázané,žedeklarovanýdodávateľtovaromskutočnedisponoval,nepreukázali
jeho nadobudnutie, ani následné dodanie kontrolovanému daňovému subjektu. Nebola preukázaná

preprava, neboli predložené požadované doklady a dôkazy neboli poskytnuté jednoznačné a vierohodné
vysvetlenie, ktoré by preukazovali, že deklarované dodávky tovaru zodpovedajú reálnemu dodaniu.
Preto je možné konštatovať, že predložené faktúry sú vystavené účelovo bez reálneho základu a slúžili
kontrolovanému daňovému subjektu iba za účelom neoprávneného odpočítania dane, nakoľko právo
na odpočítanie dane splnil len formálne. Preverovaním bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt

a jeho dodávateľ konali spoločne a účelovo, dodanie tovaru iba formálne predstierali za účelom získania
neoprávnenej daňovej výhody u kontrolovaného daňového subjektu, pričom k reálnemu dodaniu tovaru
nedošlo.Kontrolovanýdaňovýsubjektsiztaktoibaformálnedeklarovanéhododaniauplatnilodpočítanie
DPH, ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Tým, že si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil
právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa VILS, s.r.o., bol zaťažený dôkazným

bremenom preukázať, že k dodaniu fakturovaného tovaru došlo. Kontrolovaný daňový subjekt síce
predložil správcovi dane faktúry od dodávateľa, ale zdokladovanie formálnej preukázateľnosti daňového
obchodu v rámci zákonných podmienok (predloženie faktúr, dodacích listov) ešte nepreukazuje,
že fakturovaný tovar bol deklarovaným dodávateľom aj skutočne dodaný. Ani zaúčtovanie dokladov
nerobí z nich dôkaz o reálnom uskutočnení plnenia. Účtovný doklad môže byť takýmto dôkazom len

vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia, ktoré musí daňový subjekt preukázať. Kontrolovaný
daňový subjekt nepredložil o tejto skutočnosti žiadne iné konkrétne dôkazy.

4. Žalobca podľa správcu dane neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z jeho tvrdení, neodstránil
oprávnené pochybnosti správcu dane, o ktorých bol informovaný v oboznámení a nepreukázal,

že splnil zákonné podmienky, ktoré ho oprávňujú uplatniť si právo na odpočítanie dane. Správca dane
ako výsledok zistenia z daňovej kontroly prijal záver, že nebolo preukázané uskutočnenie dodávok
fakturovaného tovaru tak, ako je deklarované na faktúrach od dodávateľa VILS, s.r.o. Kontrolovaný
daňový subjekt si odpočítanie dane v celkovej výške 12 800,- eur z týchto faktúr uplatnil neoprávnene,
nakoľko neboli splnené hmotnoprávne podmienky na jej odpočítanie, čím došlo k porušeniu § 49

ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„zákon o DPH“) - právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH - daňová
povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

5. Správca dane na podporu svojho záveru poukázal na skutočnosť z daňovej kontroly, ktorá u správcu
dane vyvolala dôvodné podozrenie, že žalobca sa pokúšal dodatočne vyfabrikovať dôkazy o realizovaní
dokladovaných dodávok od spoločnosti VILS, s.r.o. na začiatku daňovej kontroly boli správcovi dane
predložené faktúry spolu s dodacími listami. Tieto dodacie listy neobsahovali dátum prevzatia tovaru,ani potvrdenie o prevzatí tovaru podpisom, pečiatkou alebo iným dôkazom odberateľa. Dňa 28.07. 2021
však daňový subjekt doručil správcovi dane ďalšie požadované doklady, medzi ktorými bol aj dodací
list č. D180220218 s pečiatkou a podpisom zástupcu spoločnosti VILS, s.r.o., ako aj s pečiatkou

a podpisom zástupcu žalobcu. Nie je zrejmé, prečo dodací list s potvrdením prevzatia tovaru nebol
predložený správcovi dane hneď na začiatku daňovej kontroly, ale až v jej priebehu. Napriek tomu
krátko pred ukončením daňovej kontroly niekto za spoločnosť žalobcu doručil na základe výzvy správcu
dane na predloženie ďalších dôkazov do podateľne Daňového úradu Trenčín opäť faktúry s dodacími
listami bez potvrdenia prevzatia tovaru, tak ako boli predložené pri začatí daňovej kontroly. Správca dane

aj z uvedeného dôvodu pracoval s dodacími listami pôvodne predloženými k daňovej kontrole a nebral
do úvahy dodací list, ktorý mu bol doručený až následne v priebehu daňovej kontroly dňa 28.07.2021,
pretože hoci dodacie listy sú len podpis iným dokladom k faktúram, tento vykazoval znaky manipulácie
s dokladom.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného

6.Protiprvostupňovémurozhodnutiusprávcudanepodalžalobcaodvolanie,oktoromrozhodolžalovaný
rozhodnutím č. 100671131/2023 zo dňa 24.02.2023 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

7. Žalovaný v odôvodnení opísal dôvody podaného odvolania a zosumarizoval skutkový stav zistený
správcom dane. Žalovaný konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov správcu
dane, s názorom správcu dane sa stotožnil v celom rozsahu, považujúc posúdenie veci správcom dane
za správne. Správca dane pri vydávaní rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a
právneho stavu, neobmedzil sa len na predložené formálne dôkazy, ale prostredníctvom vykonaného

dokazovania zisťoval aj súvisiace skutočnosti, pričom počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho
konania umožnil daňovému subjektu, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy
preukazujúce ním uplatňované právo na odpočítanie dane z preverovaných faktúr od deklarovaného
dodávateľa VILS, s. r. o. Správca dane postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, t. j. vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázateľnosti splnenia
zákonom o DPH stanovených podmienok na uplatnenie odpočítania dane, a preto nebolo možné uznať
mu sporné odpočítanie dane, je záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania.

8. Z dôkazov zabezpečených správcom dane žalovaný zistil, že svedok A. B., ktorý mal v pozícii
konateľavystupovaťvmenedeklarovanéhopriamehododávateľaVILS,s.r.o.,ikeďpotvrdilspoluprácus
kontrolovaným platiteľom, svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, k preverovaným zdaniteľným
obchodom sa vyjadroval zmätočne, neúplne, rozporuplne, nemal elementárne vedomosti o obsahu a
rozsahučinností,ktorýmipodnikateľnapĺňajednotlivédefiničnéznakypojmupodnikanie,dokoncanemal

v čase výsluchu ani vedomosť, či je ešte stále konateľom spoločnosti. Skutočnosti uvádzané A. B. neboli
počas preverovania preukázané, resp. potvrdené, v mnohom je jeho výpoveď v rozpore s výpoveďou
konateľa kontrolovaného platiteľa, ako aj C. C., konateľa údajnej subdodávateľskej spoločnosti v
preverovanom obchodnom reťazci. A. B. sa vyjadril, že v rámci preverovanej obchodnej spolupráce
jednal len s pánom D., čo je v rozpore s tvrdením žalobcu, že s A. B. mal komunikovať aj pán E.,

ktorý mal kontrolovať, či bol tovar dodaný a mal ho preberať na stavbe. A. B. uviedol (napriek jeho
vyjadreniu, že sa nezúčastňoval nakládky a vykládky tovaru), že na stavbe bol ešte jeden pán, jeho
meno ale uviesť nevedel a k menu E. sa vyjadril, že ho niekde počul, ale nedokázal si ho spojiť, nevedel
o koho sa jedná. Svedok A. B. nevedel odpovedať na otázku správcu dane, kde prebiehali obchodné
rokovania, čím nepotvrdil vyjadrenie konateľa platiteľa E. D., že obchodné rokovania sa uskutočňovali v

kancelárii, v priestoroch Slovitransu. Rozporuplne a zmätočne sa vyjadroval A. B. ohľadne dodávateľov
a odberateľov spoločnosti VILS, s.r.o. v zdaňovacom období február 2021, keďže si najskôr na žiadnych
nespomínal, napriek tomu na základe otázok položených správcom dane, potvrdil obchodnú spoluprácu
so spoločnosťou AXOR s.r.o. v mesiaci február 2021, a tiež uviedol, že obchodovaný tovar nakúpil od
spoločnosti Tornelo, s.r.o., od C. C. (konateľ Tornelo, s.r.o.), pričom nákup tovaru mal riešiť s tichým

spoločníkom E. C., ktorého existencia ako osoby nebola v konaní preukázaná a ani C. C. sa o žiadnom
tichom spoločníkovi nezmieňoval. Nepreukázané zostalo tvrdenie A. B. o dodaní tovaru z Českej
republiky, ako aj o dodaní tovaru údajným subdodávateľom Tornelo, s.r.o., vzhľadom k tomu, že v zmysle
vyjadrenia konateľa C. C., spoločnosť Tornelo, s.r.o. nevykonávala v preverovanom období žiadnupodnikateľskú činnosť, spoločnosť VILS, s.r.o. nepozná a spoločnosť Tornelo, s.r.o. so spoločnosťou
VILS, s.r.o. nikdy neobchodovala. Takisto správca dane zistil, že spoločnosť Tornelo, s.r.o. nedeklarovala
žiadne nadobudnutia tovaru z iných členských štátov. A. B. napriek jeho vyjadreniu o nadobudnutí

preverovaného tovaru od spoločnosti Tornelo, s.r.o., nevedel zodpovedať otázku správcu dane, čo bolo
predmetom faktúr od spoločnosti Tornelo, s.r.o., z ktorých si spoločnosť VILS, s.r.o. uplatnila odpočítanie
dane. Čo sa týka prepravy fakturovaného tovaru, A. B. nemal vedomosť kto konkrétne prepravu vykonal,
a to napriek jeho vyjadreniu, že tovar mal byť dovezený z Českej republiky do Nového Mesta nad Váhom,
kde si ho mal on osobne prevziať od pána C. a následne ho mal poslať na stavbu. Napriek uvedenému

sa nevedel svedok vyjadriť, či bol tovar pred jeho dodaním odberateľovi uskladnený. Na otázky správcu
dane, na akú konkrétnu stavbu a kde presne mal byť tovar pre kontrolovaného platiteľa vyložený a
kto ho preberal, odpovedať konkrétne nevedel, vyjadril sa len všeobecne, že tovar mal byť vyložený
niekde v okolí Trenčína. Tak A. B. ako ani konateľ kontrolovaného platiteľa nevedeli identifikovať, akým
motorovým vozidlom mala byť preprava vykonaná, o aký druh vozidla sa jednalo, ani uviesť EČV.
Takisto nedokázali menom a priezviskom označiť osobu, ktorá mala odovzdávať tovar za dodávateľa.

Vyjadrili sa len všeobecne, že vodič, jeho meno ale uviesť nevedeli. Pritom z ďalšieho vyjadrenia
kontrolovaného platiteľa vyplýva, že tovar mal na stavbu voziť A. B., ten sa ale vyjadril, že prepravu mal
robiť šofér z Českej republiky, on sa nakládky ani vykládky tovaru nezúčastňoval. Čo sa týka osoby,
ktorá mala byť prítomná pri vykládke tovaru za odberateľa, samotný konateľ spoločnosti AXOR, s.r.o.
sa vyjadroval v tejto súvislosti zmätočne, keď najskôr uviedol, že on pri dodávke tovaru nikdy nebol

prítomný, riešil to pán E. a teraz pán F., potom ale na základe ďalších otázok správcu dane uvádzal,
že tovar mal preberať aj pán G. (kúrenár, vodár – živnostník). Prepravu fakturovaného tovaru mal
zabezpečiť a hradiť v zmysle vyjadrenia A. B. E. C., pričom A. B. mal mať vystavené za prepravu faktúry,
ktoré ale nevedel na podporu svojich tvrdení predložiť, nakoľko nimi nedisponoval. Žalovaný lustráciou
obsahu predložených sporných faktúr a k nim prislúchajúcich dodacích listov kontrolovaným platiteľom

zistil, že v nich absentuje akákoľvek informácia o preprave. Nie je z nich zrejmá fakturácia prepravy
tovaru, či bola cena za prepravu zahrnutá vo fakturovanej sume, či dopravu hradil kupujúci alebo
predávajúci. Pokiaľ by bola preprava fakturovaná subdodávateľom deklarovanému odberateľovi VILS,
s.r.o. ako tvrdil A. B., nie je zrejmý dôvod, prečo by dodávateľ nevyfakturoval prepravu tovaru následne
svojmu odberateľovi. Keďže v zmysle vyjadrenia svedka mal byť tovar prepravený z Českej republiky do

Nového Mesta nad Váhom a následne odberateľovi AXOR, s.r.o., pričom tovar mal byť podľa dodacích
listov dodaný v dňoch 18.02, 22.02. a 26.02.2021, je dôvodné predpokladať, že v prípade skutočne
realizovanej prepravy, by neboli náklady na prepravu, aj vzhľadom na druh, hmotnosť a rozmery tovaru,
zanedbateľné. Napriek tomu zostala otázka znášania nákladov na prepravu v konaní nezodpovedaná,
resp. z dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise, nie je odpoveď na ňu zrejmá. Rozporuplné

vyjadrenia zodpovedných osôb za dodávateľa a odberateľa sú zrejmé aj v súvislosti s dokumentmi
prislúchajúcimi k dodávanému tovaru. A. B. sa vyjadril, že asi dodával s tovarom aj technické listy,
certifikáty (ktoré však nevedel predložiť), pritom E. D., konateľ platiteľa uviedol, že technické listy a
certifikátyzískavalzinternetu.Vtejtosúvislostivšakplatiteľzrejmeopomenulskutočnosť,žepredmetom
dodávky mali byť okrem iného aj kotle Viesmann Vitodens 100-W, 25 kW, TÚV, v počte 6 ks, súčasťou

dodania ktorých, sa dá logicky predpokladať, mali byť minimálne záručné listy, prípadne servisné knižky,
čo podľa názoru odvolacieho orgánu v korelácii s ostatnými zistenými skutočnosťami takisto vnáša do
sporného prípadu pochybnosti o dodaní sporného tovaru. Účtovníctvo spoločnosti VILS, s.r.o. nevedel
konateľ spoločnosti A. B. predložiť, dokladmi spoločnosti nedisponoval, nakoľko ich mal odovzdať
novému majiteľovi, pričom v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že spoločníkom spoločnosti VILS,

s.r.o. bola okrem spoločnosti DarkLine Invest Ltd., Seychelská republika, od 02.03.2022 aj spoločnosť
H. s. r. o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom je práve A. B.. A. B. na otázku správcu dane,
kde sa momentálne nachádza účtovníctvo spoločnosti VILS, s.r.o. odpovedal, že doklady spoločnosti
predloží E. C., ktorý by mohol dosvedčiť, že tovar bol dodaný spoločnosti AXOR, s.r.o. Odvolací orgán
však nerozumie, prečo by mal dokladmi spoločnosti VILS, s.r.o. disponovať E. C., keďže v zmysle

vyjadrenia A. B. mal E. C. vystupovať ako tichý spoločník za spoločnosť Tornelo, s.r.o. O spoločnosti
VILS, s.r.o. správca dane zistil, že na adrese A. XX/X, XXX XX H. má virtuálne sídlo, poskytnuté
spoločnosťou Prenájom Trenčín, s. r. o., Partizánske – Veľké Bielice pre účely zápisu do obchodného
registra,pričomspoločnosťnevykonávanaadresesídlažiadnuekonomickúčinnosť,aninemánaadrese
sídla žiadne označenie, písomnosti zasielané správcom dane sa vracajú s poznámkou pošty „adresát

neznámy“ (čo nevedel konateľ spoločnosti v rozhodnom čase ozrejmiť). V daňových priznaniach DPH
vykazovala spoločnosť VILS, s.r.o. vysoké obraty s výslednou nízkou daňovou povinnosťou, pričom z
kontrolných výkazov DPH vyžiadaných správcom dane za obdobia január 2021 až apríl 2021 vyplýva,
že jej jediným dodávateľom mala byť spoločnosť Tornelo, s.r.o., ktorej konateľ C. C. spoluprácu sospoločnosťouVILS,s.r.o.,poprel.JedinýmkonateľomspoločnostiVILS,s.r.o.bolvobdobíod29.07.2020
do 26.01.2022 A. B., v súčasnosti je spoločnosť bez štatutárneho zástupcu. Spoločníkmi spoločnosti sú
spoločnosť DarkLine Invest Ltd., Seychelská republika a od 02.03.2022 aj spoločnosť Torsello s. r. o.,

ktorej jediným spoločníkom a konateľom je tiež A. B.. Spoločnosti VILS, s.r.o. bola zrušená registrácia na
DPH k 31.07.2019 z dôvodu, že daňový subjekt je nesúčinný, nekontaktný a nepreukázal vykonávanie
ekonomickej činnosti. O údajnej subdodávateľskej spoločnosti Tornelo, s.r.o. správca dane zistil, že
adresusídlavyužívaneoprávnene,bezsúhlasuvlastníkanehnuteľnosti,písomnostizasielanésprávcom
dane sa takisto vracajú späť s poznámkou pošty „adresát neznámy“. Daňový subjekt Tornelo, s.r.o.

bol registrovaný ako platiteľ DPH od 02.07.2018, registrácia na DPH mu bola zrušená k 28.02.2022
z dôvodu, že opakovane nie je zastihnuteľný na adrese sídla, miesta podnikania a ani na adrese
prevádzkarne, je nesúčinný, nekontaktný, neplatí vlastné daňové povinnosti. Posledný kontrolný výkaz
DPH podala spoločnosť za august 2018, posledné daňové priznanie na dani z príjmu podala za rok
2017, a teda spoločnosť nedeklaruje, že by vykonávala podnikateľskú činnosť. Spoločnosť Tornelo, s.r.o.
nemala žiadnych vlastných zamestnancov, ani majetok.

9. Podľa žalovaného správca dane zistil nedostatky aj v deklarovanom dodávateľskom reťazci, avšak
bol to predovšetkým žalobca, ktorý svoje tvrdenia a uplatňovaný nárok na odpočet dane hodnoverne
nepreukázal a neodstránil pochybnosti správcu dane. Práve vzhľadom k tomu, že správca dane
spochybnil dodanie deklarovaných plnení priamo od deklarovaného dodávateľa, mal žalobca možnosť

zabezpečiť si dostatok dôkazov o realizácii zdaniteľného plnenia a preukázať, že má na uplatňovanú
daň zákonný nárok.

10. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca predložil na podporu svojich tvrdení
za účelom preukázania nároku na odpočítanie dane z faktúr vystavených v mene dodávateľa VILS, s.

r. o., dodacie listy a doklady preukazujúce čiastočnú úhradu faktúr (faktúra č. 180220218 - bankový
výpis preukazujúci úhradu sumy 1 452,00 eura z celkovej fakturovanej sumy 30 000,00 eur; faktúra
č. 260220218 - bankový výpis preukazujúci úhradu sumy 16 800,00 eur z celkovej fakturovanej sumy
16 800,00 eur; faktúra č. 260220218 vystavená na sumu 30 000,00 eur - nepredložil žiadny doklad
o úhrade). Žalovaný tiež poukázal v súvislosti s úhradou faktúr č. 180220218, č. 220220216 a č.

260220218 na rozporuplné vyjadrenia žalobcu, ktorý sa počas ústneho pojednávania dňa 13.07.2021
vyjadril, že časť faktúr bola uhradená, časť nie, s tým, že s pánom B., konateľom spoločnosti VILS, s.r.o.
sa dohodli na neskoršej úhrade, čo potvrdil aj svedok A. B., v zmysle výpovede ktorého, preverované
faktúry neboli uhradené v plnej výške. Takisto splnomocnený zástupca žalobcu vo vyjadrení doručenom
e-mailom dňa 01.10.2021 uviedol, že ku dňu 01.10.2021 neboli záväzky spoločnosti AXOR s.r.o. voči

spoločnosti VILS, s.r.o. zaplatené. Lustráciou administratívneho spisu však žalovaný zistil, že o niekoľko
mesiacov neskôr (dňa 14.04.2022) predložil žalobca opakovane faktúry č. 180220218, č. 220220216 a
č. 260220218, na ktorých sú na rozdiel od pôvodne predložených faktúr, ručne dopísané poznámky o ich
úhrade. Konkrétne na faktúre č. 180220218 je poznámka o čiastočnej úhrade dňa 28.02.2021 (V-0054)
+ doplatok dňa 24.08.2021 (BU6-08-075 – zrejme, zle čitateľné) a na faktúre č. 220220216 je poznámka

o úhrade dňa 01.04.2021 (V-0086). Na faktúre č. 260220218 nie je poznámka o úhrade, ale mala byť
uhradená dňa 12.07.2021 v sume 16 800,00 eur prevodom na účet. Pod výdavkovým pokladničným
dokladom č. V-0054 zo dňa 28.02.2021, je však zaúčtovaný výdavok vynaložený na úhradu poštovného
v sume 3,10 eur a výdavkový pokladničný doklad č. V-0086, nebol žalobcom predložený. Napriek
uvedeným skutočnostiam a daňovým subjektom preukazovanej úhrade faktúr aj bankovým prevodom,

poukázal žalovaný na spôsob úhrady faktúr uvedený na faktúrach, a to „Hotovosť“. Na základe
uvedených skutočností je zrejmé a nepochybné, že daňový subjekt menil v priebehu dokazovania ním
uvádzané skutočnosti, zavádzal správcu dane, pričom napokon úhradu sporných faktúr v celej sume
dostatočne a vierohodne nepreukázal. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca manipuloval
aj s ďalšími dôkazmi predkladanými správcovi dane počas dokazovania, resp. predkladal ich rôzne

vyhotovenia. Konkrétne žalovaný poukázal na dodacie listy k sporným faktúram, keď žalobca najskôr
predložil dodacie listy, na ktorých nebolo potvrdené dodanie a prevzatie tovaru, neskôr ale predložil
dodací list potvrdený tak dodávateľom, ako aj odberateľom. Za neštandardnú považoval žalovaný tiež
skutočnosť, že splnomocnený zástupca odvolávajúceho sa predložil správcovi dane dňa 28.07.2021
Dodávateľsko-odberateľskú zmluvu zo dňa 08.01.2021, uzatvorenú medzi dodávateľom VILS, s.r.o. a

odberateľomAXORs.r.o.,atonapriekvyjadreniutakkonateľaplatiteľa(dňa13.07.2021),akoajkonateľa
deklarovaného dodávateľa (dňa 19.01.2022), že obchodný vzťah nebol upravený zmluvne. A. B. až po
predložení zmluvy správcom dane k nahliadnutiu zmenil svoje vyjadrenie a povedal, že si spomenul, žeasi bola medzi spoločnosťami uzatvorená zmluva, ale nevedel uviesť kde bola zmluva podpísaná, ani
kto ju vyhotovil, napriek tomu ale potvrdil, že ju podpísal.

11. Podľa žalovaného v preverovanom prípade preukázateľne neboli splnené hmotnoprávne podmienky
pre odpočítanie dane žalobcom, avšak pre dokreslenie celkového obrazu sporného prípadu žalovaný
uviedol aj zistenia týkajúce sa formálnych náležitostí. Konkrétne poukázal na nedostatočne definovaný
predmet sporných faktúr č. 180220218, č. 220220216 a č. 260220218, ktoré neobsahujú názov a druh
tovaru, faktúry obsahujú len údaj o množstve – 1 bez uvedenia m. j. a údaje o cene v sume základu

dane, DPH a celkovej fakturovanej sume. Faktúry odkazujú síce na dodacie listy, z týchto je ale zrejmý
len názov a množstvo tovaru, absentuje v nich akákoľvek informácia o cenách za tovar (nie je v nich
uvedená celková ani jednotková cena). Z faktúry č. 180220218 a k nej prislúchajúceho dodacieho listu
nie je tiež známy údaj o rozmeroch tovaru Porotherm 50 EKO + Profi, napriek tomu, že z verejne
dostupných zdrojov je zrejmé, že tovar Porotherm 50 EKO môže mať rozdielnu „hrúbku“, od čoho sa
následne odvíja aj jeho cena. V zmysle opatrenia prijatého počas ústneho pojednávania dňa 13.07.2021,

žalobca mal doložiť v lehote do 15 dní od spísania zápisnice, doklady a vyjadrenia vyplývajúce z ústneho
pojednávania, okrem iného aj cenník jednotlivých položiek zahrnutých vo faktúrach, daňový subjekt
však cenník správcovi dane nepredložil, pričom údaje o jednotkových cenách nevedel správcovi dane
poskytnúť ani konateľ deklarovanej dodávateľskej spoločnosti A. B., ktorý ako vystaviteľ sporných faktúr
nevedel ani ozrejmiť, prečo údaj o jednotkovej cene na faktúrach, resp. dodacích listoch absentuje. V

zmysle vyjadrenia A. B., ceny boli stanovené na základe dohody s E. D., pričom určiť mu ich mala
účtovníčka, resp. účtovník. V zmysle § 74 ods. 1 písm. g) zákona o DPH, faktúra vyhotovená osobou
podľa § 72 musí obsahovať základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy
a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene. Jedná sa o povinné náležitosti faktúry, ktoré pokiaľ
faktúra neobsahuje, nemožno ju považovať za faktúru pre účely DPH. V danom prípade nie sú z faktúr

zrejmé jednotkové ceny fakturovaného tovaru, tieto nie sú zrejmé ani zo žiadneho iného predloženého
dôkazu a neboli v konaní oznámené tak kontrolovaným daňovým subjektom, ako ani deklarovaným
dodávateľom.

12. Žalovaný ďalej uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že správca dane žiadal v priebehu

dokazovania od žalobcu, nielen počas ústneho pojednávania, ale aj prostredníctvom výzvy na
predloženie dôkazov, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a oprávnenosť uplatneného
nároku na odpočítanie dane, aby preukázal, že zdaniteľné obchody v zmysle predložených faktúr mu boli
skutočne dodané, a tiež, aby uviedol ako konkrétne prebiehalo dodanie tovaru, na akú presnú adresu
bol tovar dodaný, kto, ako a kedy zabezpečoval prepravu tovaru, takisto, aby preukázal úhradu faktúr a v

prípade, ak bola úhrada realizovaná v hotovosti, aby uviedol aká suma presne a komu (aby uviedol meno
akontaktnatútoosobu)bolaodovzdaná,kedyakdebolahotovosťodovzdaná,atiež,abyozrejmildôvod
úhrady faktúr v hotovosti (v hotovosti mali byť uhradené vyššie sumy, nad 28 000,00 eur) atď. Žalobca
reagoval však na výzvu správcu dane len vyjadrením, že k obchodným vzťahom so spoločnosťou VILS,
s.r.o.saužvyjadrilpočasústnehopojednávaniadňa13.07.2021stým,žeakbysprávcadanepotreboval

dokladovať nejaké ďalšie skutočnosti, aby kontaktoval splnomocneného zástupcu spoločnosti. Avšak
výzvu na predloženie dôkazov adresoval správca dane práve splnomocnenému zástupcovi. V prílohe
výzvy predložil platiteľ opäť len sporné faktúry s dodacími listami a dokladmi o ich zaúčtovaní.

13. Žalobca napriek jeho vyjadreniu, že spoločnosť vedie skladovú evidenciu zásob tovaru, ako aj

evidenciu, v ktorej je uvedené, ktorý doklad o nákupe patrí ku ktorej stavbe, aby vedeli klientovi
zdokladovať nákup, žiadnu takúto evidenciu správcovi dane na podporu svojich tvrdení, nepredložil.
V konaní predložil (okrem iných zmlúv uzavretých s obchodnými partnermi) dve Zmluvy o dielo, na
základe ktorých mal byť zhotoviteľom samostatne stojacich rodinných domov, avšak tieto nie sú bez
ďalšieho dôkazom o skutočnom nadobudnutí sporného tovaru, ako ani o jeho zabudovaní v týchto

stavbách. Žalobca napriek priamej otázke správcu dane, komu konkrétne bol preverovaný tovar dodaný,
len všeobecne niekoľkokrát počas svoje výpovede uviedol, že bol použitý, resp. zabudovaný v rámci
výstavby6rodinnýchdomovvTrenčianskychStankovciach.Komukonkrétnetovarfakturoval,neuviedol,
ani nepredložil odberateľské faktúry, ktorými by dodanie tovaru odberateľom preukázal. Platiteľ mal v
zmysle opatrení prijatých počas ústneho pojednávania predložiť okrem iného aj preberacie protokoly k

stavbám, avšak ani tieto počas celého konania nepredložil, ako ani projektové dokumentácie, ani prílohy
k zmluvám o dielo, v ktorých mal byť tovar zabudovávaný v stavbách definovaný. Správca dane preveril
dôkazypredloženéžalobcom,pričomtietovsúladesozákladnýmizásadamisprávydaníajvyhodnotilvo
väzbe na jeho vyjadrenia, ako aj ostatné dôkazy a svedecké výpovede, ktorými disponoval, na základečoho dospel podľa názoru odvolacieho orgánu k správnemu záveru, že kontrolovaný platiteľ neuniesol
dôkaznébremenoanepreukázalsplneniehmotnoprávnychpodmienokpreodpočítaniedane.Zdôkazov
zabezpečených správcom dane obsiahnutých v administratívnom spise je zrejmé, že tak kontrolovaný

platiteľ, ako aj deklarovaný dodávateľ neposkytli správcovi dane také vyjadrenia a také dôkazy, na
základe ktorých by bolo možné tvrdiť, že preukázali uskutočnenie fakturovaných dodávok tovaru tak, ako
to deklarujú na základe preverovaných faktúr. Skutočnosti zistené správcom dane ohľadne spoločnosti
VILS, s.r.o. výrazne odôvodňujú pochybnosti správcu dane, čo sa týka vierohodnosti spoločnosti ako
reálne fungujúceho podnikateľského subjektu v rozhodnom čase.

14. Odvolaciu námietku, v zmysle ktorej vydaný protokol a odvolaním napadnuté rozhodnutie
neobsahujú číslo konania, resp. dátum a číslo rozhodnutia, ako aj, že správca dane netvorí z
daňovej kontroly žurnalizovaný spis a jednotlivé dokumenty nie sú evidované pod jednotným číslom
konania, žalovaný vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko podľa žalovaného postupoval správca dane
v danom prípade v súlade s Daňovým poriadkom a správne označil protokol aj rozhodnutie číslom

konania, resp. číslom rozhodnutia. Ohľadne skutočností týkajúcich sa vedenia spisu daňového
subjektu, evidovania dokumentov správcom dane, evidovania samotného prípadu daňovej kontroly,
vyhotovovania žurnalizovaného spisu správcom dane, žalovaný pripomenul, že je potrebné rozlišovať
číslo konania, ktorým sa v zmysle Daňového poriadku rozumie napr. číslo protokolu alebo číslo
rozhodnutia uvedené minimálne na prvej strane príslušného dokumentu, pričom sa jedná o číslo

pod ktorým je dokument zaevidovaný u správcu dane a potom je potrebné rozlišovať číslo spisu
daňového subjektu určené na evidenciu daňovej agendy. Všetky záznamy daňového spisu sú zaradené
do samostatných častí daňového spisu na základe hodnoty atribútu záznamu (Registrácia, Kontrola,
Exekúcia, Interná korešpondencia, Správa daní..). Aj v tomto prípade vedie správca dane spis daňového
subjektu, v rámci ktorého sú jednotlivé záznamy zaradené do jeho jednotlivých častí, nevynímajúc ani

časť daňového spisu vedenú v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou, do ktorej môže platiteľ
kedykoľvek nahliadnuť. Správca dane nie je povinný vyhotovovať v tomto štádiu konania žurnalizovaný
spis, nakoľko sa jedná o chronologicky usporiadaný spis napr. z daňovej kontroly, predkladaný správcom
dane k podanej žalobe.

15. Na základe vykonaného dokazovania správca dane dôvodne spochybnil uskutočnenie
deklarovaných dodávok dodávateľom VILS, s.r.o., pričom v konaní nebola zistená identita ani žiadnej
inej zdaniteľnej osoby, ktorá by mohla byť dodávateľom preverovaného tovaru. Spochybnením skutočnej
identity dodávateľa, je spochybnené preukázanie hmotnoprávnej podmienky na priznanie odpočtu dane
– statusu zdaniteľnej osoby skutočného dodávateľa. Závery správcu dane sú výsledkom dokazovania,

v rámci ktorého sa správca dane zaoberal každou vecou, ktorá v konaní vyšla najavo, každý dôkaz
hodnotiljednotlivoavšetkyvichvzájomnejsúvislosti,rešpektujúczákladnézásadysprávydaní,vsúlade
s procesným zákonom.

16. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na judikatúru týkajúcu sa dôkazného bremena

daňového subjektu a jeho rozsahu v daňovom konaní, pričom mal za to, že správca dane
nezaťažoval daňový subjekt dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplýva, nepoňal dôkazné
bremeno extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor platiteľa nerozširoval. S nezákonným prenosom
dôkazného bremena nemožno zamieňať situáciu, kedy správca dane skutočnosti získané šetrením u
dodávateľského subjektu použije ako podklad pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH. Správca

dane vykonal šetrenie zamerané na deklarovaného dodávateľa priamo vo vzťahu k tejto spoločnosti,
keď predvolal na výsluch v procesnom postavení svedka v rozhodnom čase konateľa spoločnosti,
pričom správca dane sám a bezprostredne od neho získal skutočnosti spochybňujúce platiteľom
uplatnený nárok na odpočítanie DPH. Dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť VILS, s.r.o.
bola reálnym dodávateľom tovaru pre žalobcu, ani že tovar uvedený na faktúrach bol vôbec niekedy

dodaný spoločnosti AXOR s.r.o. akoukoľvek inou zdaniteľnou osobou. Nepotvrdili sa ani dodávky
od subdodávateľa Tornelo, s. r. o., nakoľko jeho konateľ poprel spoluprácu so spoločnosťou VILS,
s.r.o. Nebolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ VILS, s.r.o. tovarom skutočne disponoval,
nepreukázal jeho nadobudnutie, ani následné dodanie kontrolovanému daňovému subjektu AXOR
s.r.o., nebola preukázaná preprava, neboli predložené požadované doklady a dôkazy a neboli

poskytnuté jednoznačné a vierohodné vysvetlenia, ktoré by preukazovali, že deklarované dodávky
tovaru zodpovedajú reálnemu dodaniu.17. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že správca dane dostatočným spôsobom spochybnil
uskutočnenie fakturovaných dodávok tovaru. Správca dane zistené pochybnosti zákonným spôsobom
oznámil žalobcovi, čím na neho opäť preniesol dôkazné bremeno. Žalobca nenavrhol vykonanie

ďalšieho dokazovania ani nepredložil na podporu svojich tvrdení žiadne ďalšie dôkazy, ktorými by
pochybnosti správcu dane odstránil, na základe čoho možno konštatovať, že neuniesol dôkazné
bremeno. V preverovanom prípade kontrolovaný daňový subjekt preukázateľne nesplnil hmotnoprávne
podmienky pre odpočítanie dane, nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1
zákona o DPH, v dôsledku čoho nevznikol platiteľovi ani nárok na odpočítanie dane v sume 12 800,- eur.

Akékoľvek úvahy týkajúce sa podvodného konania, na ktoré poukazuje platiteľ aj v podanom odvolaní,
sú preto za takto zisteného skutkového a právneho stavu irelevantné.

18. Žalovaný k odvolacej námietke, podľa ktorej správca dane vykonal dokazovanie správcom dane
vo vyrubovacom konaní tým, že zaslal svojvoľne dňa 21.06.2022, takmer dva mesiace po ukončení
daňovej kontroly Výzvu č. 101805282/2022 a Výzvu č. 101804476/2022, uviedol, že námietka nie je

dôvodná, nakoľko po nahliadnutí do spisu zistil, že sa jednalo o výzvy, ktoré zaslal správca dane A.
B. a spoločnosti Tornelo, s.r.o., za účelom overenia argumentácie žalobcu vo vyjadrení k protokolu,
na ktoré ani jeden zo subjektov nereagoval, a teda dokazovanie nebolo doplnené o žiadne ďalšie
skutočnosti. Podľa názoru žalovaného podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku správca dane vykoná
na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov dokazovanie alebo

miestne zisťovanie, čo neznamená, že môže doplniť dokazovanie len na podnet daňového subjektu,
alebo ním predložených dôkazov, ale ak z vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu vyplývajú
skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie ďalších úkonov správcom dane, je oprávnený ich za účelom
čo najúplnejšieho a najpresnejšieho zistenia skutkového stavu vykonať, pričom pokiaľ by sa jednalo
o mimoriadne zložitý prípad, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu, kedy by nemohol

rozhodnúť v lehote troch mesiacov, je oprávnený požiadať druhostupňový orgán, na základe písomného
odôvodnenia, o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia. V preverovanom prípade zaslal správca
dane predmetné výzvy práve na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a v ňom uvedených
skutočností, v súlade s citovaným ustanovením Daňového poriadku. Ani ďalšie námietky, ktorými
sa daňový subjekt snažil spochybniť zákonnosť daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, neboli

dôvodné. Protokol z daňovej kontroly bol splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu doručený
dňa 05.05.2022, čím bola daňová kontrola zákonným spôsobom ukončená a protokol sa stal zákonne
získaným dôkazným prostriedkom.

19. Záver správcu dane o tom, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

reálnosti dodania fakturovaných plnení bol podľa žalovaného náležite vyargumentovaný, vychádzajúci
z dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise. Postupy správcu dane, ktorými spochybnil dôkazy
predložené daňovým subjektom, resp. ich vyhodnotil ako nepostačujúce na preukázanie daňovým
subjektom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za
preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol,

nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Počas výkonu daňovej kontroly
postupoval správca dane v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami (§ 3 ods. 2 Daňového
poriadku), žalobca bol riadne oboznámený a vyrozumený so zistenými skutočnosťami správcu dane pri
daňovej kontrole, zároveň mu bolo umožnené vyjadrovať sa k nim.

20. Žalovaný zistil, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 3 Daňového
poriadku, pričom v odôvodnení sú uvedené všetky náležitosti stanovené v § 63 ods. 5 Daňového
poriadku, keď správca dane v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a
aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Správca dane sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami daňového

subjektu, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je
zrejmé, že obsahuje také úvahy, ktorými sa správca dane pri hodnotení vykonaných dôkazov spravoval
a obsahuje aj záver, ku ktorému dospel.

Správna žaloba – žalobné body

21. Žalobca sa správnou žalobou podanou pôvodne na Krajský súd v Trenčíne v zákonnej lehote
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, keďže podľa názoru žalobcu
rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane trpia neodstrániteľnými vadami pre nesprávne právneposúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“), nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP)
a hlavne pre podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za

následok vydanie nezákonných rozhodnutí (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

22. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie hmotnoprávneho nároku (bod IV.I. správnej žaloby),
pričom poukázal na zásadu daňovej neutrality, ktorá sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého
cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho

hospodárskych činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu
všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tieto
činnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky transakcie výroby alebo distribúcie
po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Z toho
vyplýva, že čo sa týka DPH, každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na
DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (viď Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

C-267/15 Gemeente Woerden). Z ustálenej európskej judikatúry teda vyplýva, že právo zdaniteľných
osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli,
alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou
úpravou EÚ (viď najmä rozsudky z 25. októbra 2001 Komisia/Taliansko, C-78/00, Zb. s. I-8195, bod 28; z
10 júla 2008 Sosnowska, C-25/07, Zb. s. I-5129, bod 14, a z 28. júla 2011, Komisia/Maďarsko, C-274/10,

Zb.s.I-7289,bod42).Podľažalobcužalovanýasprávcadanesvojímpostupomarozhodnutím,vktorom
sa premietlo nesprávne právne posúdenie, mali za cieľ daňový subjekt zbaviť práva na odpočet, čím by
sa naplnilo porušenie zásady neutrality DPH. Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou spoločného
systému DPH, ktoré nemôže byť obmedzené a uplatňuje sa bezprostredne na všetky dane zaťažujúce
plnenie uskutočnené na vstupe (pozri v tomto zmysle rozsudky Mahagében a Dávid, C-80/11 a C142/11,

EU:C:2012:373, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru; Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 25 a
26, ako aj Petroma Transports a i., C-271/12, EU:C:2013:297, bod 22).

23. Ďalej žalobca namietal rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní medzi daňovníkom a
správcom dane (bod IV.II. správnej žaloby), pričom žalobca má ako daňový subjekt v daňovom konaní

dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto
povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť),
pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov
povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.
z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Na druhej strane správca dane preukazuje skutočnosti

o úkonoch vykonávaných voči platiteľovi dane, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane a nie
je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Povinnosť preukázať svoje tvrdenia si platiteľ splnil, predložil všetky potrebné doklady, ako aj vysvetlenia
k predmetnej kontrole, navrhoval v konaní výsluchy svedkov. Správca dane má vo svojej sfére
dôkazy, ktoré jasne preukazujú, že žalobca neporušil žiadne zákonné povinnosti, ktoré sa na neho

ako daňovníka uplatňujú: faktúry, dodacie listy, dodávateľské zmluvy, zmluvy o dielo, vyjadrenia
kontrolovaného subjektu. Z objektívneho hľadiska je nutné konštatovať, že žalobca si splnil povinnosti v
rámcidaňovejkontrolyna100%avmiereakejmujemožnépričítaťdôkaznébremenohouniesolvplnom
rozsahu. Správca dane ako aj žalovaný však neustále konštatujú nedostatok dôkazov a nepreukázanie
predmetných plnení, hoci všetky doteraz vykonané úkony smerujú k potvrdeniu práva kontrolovaného

subjektu na odpočet dane.

24. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/1/2011zodňa15.03.2011,ktorémánápadnepodobnéčrtyskonaním,ktoréjepredmetomsprávnej
žaloby žalobcu a v ktorom Najvyšší súd dospel k záveru, ak daňový subjekt disponuje existenciou

materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku
v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu účasť na
dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt

štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. V
danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze
ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.25. Žalobca tiež poukázal na Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-154/20 a na Rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 Sžf/91/2016 s tým, že ak správca dane ako aj žalovaný kladú dôraz na skutočnosť, že
spoločnosť VILS s.r.o. a Tornelo s.r.o. nepreukázali správcovi dane predmetné obchodné vzťahy a že

nepreukázali, že predmetné plnenia dodal kontrolovanému subjektu VILS s.r.o., nepriznali daňovému
subjektu jeho právo a konajú vo svojej rozhodovacej činnosti zjavne v rozpore s judikatúrou súdneho
dvora v obdobnej veci a čo viac žalovaný aj správca dane potvrdzujú skutočnosť, že predmetom daňovej
kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo od počiatku preverenie plnení, na ktoré nemal a
naďalej nemal žalobca, žiaden dosah.

26. Žalobca tiež namietal s poukazom na Rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 705/2017 a opätovne
na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, že nemožno prihliadnuť
na argumentáciu správcu dane spochybňujúcu subdodávateľské dodávky od dodávateľov žalobcu,
prípadne dôkazné bremeno žalobcu ohľadne týchto vzťahov. Je podnikateľským úsudkom každého
podnikateľa, či dodá služby subdodávateľsky a či vstúpi so obchodného vzťahu. Prípadné nároky si

medzi sebou môžu a majú možnosť riešiť vzájomne. Žalobca, vykonal všetky kroky ako riadny hospodár
a zodpovedný podnikateľ voči svojim dodávateľom a odberateľom, aby sa presvedčil o ich právnej
dokonalosti. V danom čase a danom mieste, nemal kontrolovaný daňový subjekt dôvod pochybovať a
všetky informácie, ktoré získal dokazovali relevanciu obchodných partnerov. Žalobca predmetný tovar
dodal svojim odberateľom, zabudoval tento do stavieb odovzdaných jeho odberateľom, ktorí stavby

prevzali bez akýchkoľvek námietok či reklamácii, vystavil faktúry a tieto evidoval vo svojom účtovníctve.
Správca dane a žalovaný rovnako nemôžu dávať žalobcovi za vinu a na základe tejto skutočnosti
odmietnuť uplatnenie jeho práv, ak obchodní partneri žalobcu s daňovým úradom nekomunikujú,
prípadne nereagujú na výzvy, ako je tomu v tomto prípade. Správca dane a žalovaný rovnako nemôžu
dávať žalobcovi za vinu a na základe tejto skutočnosti odmietnuť uplatnenie jeho práv, ak dodávateľ

dodávateľa odmietne potvrdiť dodanie tovaru pre dodávateľa. Žalobca sa môže len domnievať aké
dôvodymohliviezťspoločnosťTornelos.r.o.,resp.pánaC.,knepotvrdeniudodávkyprespoločnosťVILS
s.r.o., nakoľko žalobca v súvislosti s dodaním predmetného tovaru komunikoval so spoločnosťou VILS
s.r.o. a nemal dôvod a ani spôsob akým by v súvislosti s predmetným dodaním tovarov komunikoval so
spoločnosťou Tornelo s.r.o., ak by tomu tak bolo, nemal by dôvod obchodovať so spoločnosťou VILS

s.r.o.. Nakoľko žalovanému tovar dodal VILS s.r.o., žalovaný preto nemá žiaden dôkaz ani dôvod mať
dôkaz preukazujúci, že predmetný tovar pochádzal v obchodnom reťazci od konkrétneho dodávateľa.

27. Rozhodnutie, ako aj úvahy a postup dokazovania správcu dane sa javia ako by správca dane
mal v úmysle vykonávať kontrolu u dodávateľa. Je absolútne v rozpore s právnymi predpismi aj

judikatúrou (sp.zn. C-610/19 ECLI:EU:C:2020:673), aj racionálnym zmýšľaním, aby dával správca
dane zodpovednosť kontrolovanému subjektu za neplnenie povinností iných subjektov. V súvislosti
s uvedeným žalobca poukázal na Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-277/14 (ECLI:EU:C:2015:719)
PPUH Stehcemp, podľa ktorého „ani prípadná nemožnosť nadviazať v rámci správnych konaní kontakt
s jej dodávateľom neumožňuje automaticky dospieť ku záveru o neexistencii hospodárskej činnosti“.

28. Žalobca tiež namietal, že správca dane v priebehu daňovej kontroly nevykonal žiadne dokazovanie,
ktoré by vychádzalo zo skutkovo objasneného stavu potvrdzujúceho záver vyjadrený správcom dane
a žalovaným voči žalobcovi, pričom žalobca citoval Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených
veciach C-80/11 a C-142/11, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že ak aj zo zistených skutočností

vyplývajú pochybenia obchodných partnerov kontrolovaného subjektu, nemôže byť toto dávané za vinu
žalobcovi a správca dane a žalovaný teda nemôžu daňovému subjektu odoprieť nárok na odpočet
dane bez toho, aby správca dane preukázal vedomosť daňového subjektu o týchto pochybeniach.
Zo skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nemožno žiadnym
spôsobom takýto záver vyvodiť, nakoľko žalobca o prípadných pochybeniach obchodných partnerov

nemal vedomosť. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora a skutočnosť, že správca dane a žalovaný
nezákonne žalobcovi pričítali zodpovednosť kvôli zisteniam u tretích strán žalobca mal za to, že nie
je možné žalobcovi odoprieť uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle takto zisteného stavu. Z
uvedeného možno podľa žalobcu vyvodiť, že Protokol, prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného trpia právnou vadou nezákonnosti v otázke daňového bremena platiteľa dane,

ktoré je taktiež v rozpore s konštantou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.

29. V správnej žalobe žalobca tiež namietal porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy spočívajúce v absencii náležitosti podľa § 47 písm. b) Daňového poriadku – číslo konaniauvedené v Protokole z daňovej kontroly a tiež podľa § 63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku –
absencia náležitosti číslo a dátum rozhodnutia správcu dane. Čísla, ktoré sú uvedené na Protokole a na
prvostupňovom rozhodnutí nepredstavujú číslo konania, ale ide o unikátne čísla, zrejme vygenerované

len pre dané dokumenty a ktoré sa nenachádzajú na žiadnom inom dokumente z predmetnej daňovej
kontroly. Zásadnejšie však podľa žalobcu je, že číslo konania ani neexistuje, teda nemôže byť konanie
takto vedené a ani skončené. Správca dane porušenia Daňového poriadku sám potvrdil v Zápisnici
o ústnom pojednávaní č. 102338651/2022 a toto porušenie je zrejmé aj z vyjadrenia zamestnankýň
správcu dane, na zvukovej nahrávke z úkonu zvolaného na dátum 23.08.2022. Správca dane sám sebe

protirečí, keď sa najprv vyjadril tak, že číslo konania je číslo uvedené v záhlaví Protokolu a následne
potvrdil, že toto číslo sa v iných dokumentoch daňovej kontroly či vyrubovacieho konania pred ani po
vydaní predmetného protokolu nenachádza. Správca dane zjavne ani nemá ujasnené čo je číslom spisu
a ako by malo byť toto evidované. Správca dane koná v rozpore s § ust. § 47 písm. b) a § 63 ods. 3 písm.
b) Daňového poriadku a zamieňa si pojmy číslo dokumentu a číslo konania/ spisu. Podozrenie žalobcu
o tom, že správca dane netvorí z daňovej kontroly žurnalizovaný spis a jednotlivé dokumenty vydávané

správcom dane nie sú žiadnym spôsobom označené a evidované pod jednotným číslom konania potvrdil
sám žalovaný na strane 11 Rozhodnutia. „Správca dane nie je povinný vyhotovovať v tomto štádiu
konaniažurnalizovanýspis,nakoľkosajednáochronologickyusporiadanýspis,napr.zdaňovejkontroly,
predkladaný správcom dane k podanej žalobe.“ Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí odvolával na
administratívny spis, ku ktorému sa však zároveň vyjadril, že v tomto štádiu nemusí existovať a správca

dane ho netvorí a vytvorí ho účelovo v prípade potreby pre súdne konanie. Správca dane teda koná v
rozpore s § ust. § 47 písm. b) a § 63 ods. 3, písm. b) Daňového poriadku. Správca dane, ani žalovaný
nemohli na základe neexistujúceho spisu dospieť k žiadnemu záveru. Ak dospeli tak tento záver je
absolútne nepreskúmateľný a rozhodnutie je na základe týchto skutočností absolútne nepreskúmateľné
a naplňuje podstatu ust. § 191, ods. 1, písm. d) SSP. Ak správca dane, alebo žalovaný k tejto žalobe

predložia administratívny spis, tento vznikne dodatočne, konkrétne pre účely tejto žaloby a obrany proti
nej a nejedná sa v žiadnom prípade o autentický a v zmysle zákona tvorený spis z daňového konania
datovaný a žurnalizovaný od začiatku prebiehajúcej daňovej kontroly. Podľa stanoviska ministerstva
financií zo dňa 06.10.2021, správca dane je povinný viesť spis a mať ho vždy žurnalizovaný, toto
stanovisko žalobca priložil k žalobe.

30. Žalobca v správnej žalobe tiež namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly a navrhol
ho zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Nakoľko správny súd v zmysle ustanovenia § 27 SSP
disponuje právomocou preskúmania skoršieho rozhodnutia vydaného pred napadnutým rozhodnutím,
žalobca poukázal na porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy nielen žalovaným,

ale aj správcom dane, výsledkom ktorého je nezákonne vydaný Protokol č. 100999528/2022 zo
dňa 22.04.2022, správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní. V rámci
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, je potrebné zohľadniť, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Zo strany správcu dane došlo v rámci daňovej kontroly k viacerým pochybeniam.

Správca dane nemal vôbec vydať protokol za okolností, ktoré nastali v predmetnej daňovej kontrole.
Protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v
daňovom konaní nemožno použiť a nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia.

31. Žalobca v správnej žalobe napokon namietal aj vykonanie dokazovania správcom dane vo

vyrubovacom konaní. Daňová kontrola je samostatnou, časovo ohraničenou etapou práve z dôvodu, že
konanie správcu dane počas daňovej kontroly predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry daňového
subjektu, ktorý he povinný toto konanie až do ukončenia kontroly strpieť. Každá etapa daňového konania
má svoj špecifický účel, na ktorého dosiahnutie stanovil zákonodarca primerane dlhý čas. Práve z tohto
dôvodu nie je možné prenášať úlohy daňovej kontroly do vyrubovacieho konania. Svojvoľné dodatočné

dopĺňanie dokazovania vo vyrubovacom konaní správcom dane odporuje jeho podstate, ktorou je
dať daňovému subjektu príležitosť vyjadriť sa k zisteniam správcu dane obsiahnutým v protokole (a
prípadne ich dodatočne vyvrátiť) a vykonať prípadné dôkazy navrhované daňovým subjektom. Dňa
21.06.2022, takmer dva mesiace po ukončení daňovej kontroly, doručil správca dane svojvoľne Výzvu
č.101805282/2022 a 101804476/2022. O existencii predmetných výziev sa daňový subjekt dozvedel

až 03.08.2022, tri mesiace po ukončení daňovej kontroly. Ak bol správca dane toho názoru, že všetky
okolnosti prípadu doposiaľ neboli dostatočne preukázané, nikdy nemal pristúpiť k vyhotoveniu protokolu
a ukončeniu daňovej kontroly. Konanie správcu dane sa javí, akoby mal správca dane záujem svojímkonaním obchádzať a konať v rozpore s ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, nakoľko daňová kontrola
mala byť v zmysle ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku ukončená najneskôr 15.06.2022.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

32. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto zamietnuť ako nedôvodnú a zotrval
na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa
žalovaného správca dane overil dostatočne a úplne všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných

obchodných transakcií, hodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo
v konaní vyšlo najavo. Žalovaný sa nestotožnil so žalobnými námietkami žalobcu, pričom poukázal na
zistenia a právne závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia. Žalobca si podľa žalovaného nesplnil
svoje povinnosti v rámci daňovej kontroly a neuniesol dôkazné bremeno. Všetky predložené dôkazy
správca dane dôvodne spochybnil, resp. týmito žalobca dostatočne nepreukázal ním uplatňovaný nárok
na odpočet dane. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalobca sám vniesol do posudzovaného

prípadu dôvodné pochybnosti o ním tvrdených skutočnostiach, pričom poukázal na skutkové zistenia
správcu dane. Podľa nich je zrejmé a nepochybné, že žalobca menil v priebehu dokazovania ním
uvádzané skutočnosti, zavádzal správcu dane, predkladal faktúry a dodacie listy, ktorých obsah, resp.
na nich uvedené/zaznamenané údaje pozmeňoval. Takisto svoje pôvodné vyjadrenie o neexistencii
zmluvy upravujúcej obchodný vzťah s dodávateľom VILS, s.r.o. dodatočne zmenil predložením zmluvy,

o ktorej nemal vedomosť ani samotný údajný dodávateľ VILS, s.r.o., kým mu zmluvu nepredložil
k nahliadnutiu správca dane. Ani úhradu sporných faktúr žalobca dostatočne a vierohodne nepreukázal.
Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca napriek jeho vyjadreniu, že spoločnosť vedie skladovú
evidenciu zásob tovaru, ako aj evidenciu, v ktorej je uvedené, ktorý doklad o nákupe patrí, ku ktorej
stavbe, aby vedel klientovi zdokladovať nákup, žiadnu takúto evidenciu správcovi dane nepredložil.

Žalobca neozrejmil účel použitia tohto tovaru, nepredložil ani odberateľské faktúry, ktorými by jeho
dodanie odberateľom preukázal. Žalobca len všeobecne uviedol, že tovar bol použitý, respektíve
zabudovaný v rámci výstavby šiestich rodinných domov v Trenčianskych Stankovciach v konaní
žalobca predložil aj 2 zmluvy o dielo, na základe, ktorých mal byť zhotoviteľom samostatne stojacich
rodinných domov, avšak tieto nie sú bez ďalšieho dôkazom o skutočnom nadobudnutí sporného

(konkrétneho) tovaru, ako ani o jeho zabudovaní v týchto stavbách. Žalobca nepredložil ani preberacie
protokoly k stavbám, projektovú dokumentáciu, prílohy k zmluvám o dielo, fotodokumentáciu v zmysle
prijatých opatrení počas ústneho pojednávania dňa 13.07.2021. Na základe vykonaného preverovania
žalobca nepreukázal, že predmetný tovar dodal svojim odberateľom, že ho zabudoval do stavieb
odovzdaných jeho odberateľom, že títo stavby prevzali bez akýchkoľvek námietok či reklamácií,

že vystavil faktúry a tieto evidoval vo svojom účtovníctve, ako to tvrdí v podanej správnej žalobe.
Žalovaný tiež poukázal na NE na nedostatočne definovaný predmet sporných faktúr, nakoľko tieto
neobsahujú názov a druh tovaru. Faktúry odkazujú síce na dodacie listy, z týchto je zrejmý len
názov a množstvo tovaru, absentuje v nich akákoľvek informácie o cenách za jednotlivý tovar.
Žalobca nepredložil cenník jednotlivých položiek zahrnutých vo faktúrach, pričom údaj o jednotkových

cenách nevedel správcovi dane poskytnúť ani konateľ deklarovanej dodávateľskej spoločnosti A. B.,
ktorý ako vystaviteľ sporných faktúr nevedel ozrejmiť, prečo údaje o jednotkovej cene na faktúrach,
respektíve dodacích listoch absentuje. Žalovaný nepovažoval vyjadrenia žalobcu a ním predložené
dôkazy za presvedčivé a dôveryhodné, zakladajúce nárok na odpočet dane zo sporných faktúr.
Správca dane dôvodne nespochybnil samotnú samotné uskutočnenie dodanie fakturovaného tovaru

žalobcovi a vznik daňovej povinnosti, teda splnení zákonných podmienok pre odpočítanie dane.
Preto námietka žalobcu, ktorou s poukazom na Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 154/20
(Kemwater ProChemie) vyjadril názor, že povinnosťou správcu dane bolo preukázať, že toto plnenie
bolo súčasťou daňového podvodu, o ktorom zdaniteľná osoba uplatňujúca si právo na odpočítanie
dane vedela alebo mala vedieť, nie je dôvodná. Žalovaný tiež poukázal na pochybnosti zistené

medzi deklarovaným dodávateľom VILS s.r.o. a subdodávateľom Tornelo, s.r.o., ktorého konateľ C. C.
nepotvrdil obchodnú spoluprácu so spoločnosťou VILS, s.r.o., ani túto spoločnosť nepozná. Žalovaný
poukázal na skutočnosť, že výpovede konateľa žalobcu E. E. D., a taktiež svedkov E. C. a A. B.
boli všeobecné, neurčité, často vo vzájomných súvislostiach rozporuplné a neboli podložené žiadnymi
relevantnými dôkazmi. Žalovaný trval na tom, že dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť

VILS s.r.o. bola reálnym dodávateľom tovaru pre žalobcu, ani že tovar uvedený na faktúrach bol vôbec
niekedy spoločnosti žalobcu dodaný. Nebolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ tovarom skutočne
disponoval, nepreukázali nadobudnutie, ani následné dodanie žalobcovi, nebola preukázaná preprava,
neboli predložené požadované doklady a dôkazy a neboli poskytnuté jednoznačné a vierohodnévisia vetvenia, ktoré by preukazovali, že deklarované dodávky tovaru zodpovedajú reálnemu dodaniu.
Záver správcu dane o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálnosti dodanie
fakturovaných plnení považoval žalovaný za náležite vyargumentoval, vychádzajúci z os dôkazov

obsiahnutých v administratívnom spise. Postupy správcu dane, ktorými spochybnil dôkazy predložené
žalobcom, respektíve ich vyhodnotil ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení,
vrátane odôvodnenia týchto po živností, považoval žalovaný za preukázané zisteným skutkovým
stavom a za právne korektné. Ak kontrolovaný platiteľ dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne
a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Žalovaný tiež považoval námietku žalobcu,

v zmysle, ktorej protokol ako aj rozhodnutie správcu dane a rozhodnutie žalovaného trpí vadou
nezákonnosti v otázke dôkazného bremena platiteľ dane, za nedôvodnú. Správca dane ako ani žalovaný
nekládli dôraz na skutočnosť, že spoločnosti VILS s.r.o. a Tornelo, s.r.o. nepreukázali predmetné
obchodné vzťahy a že nepreukázali dodanie predmetného plnenia spoločnosťou VILS s.r.o., ako to
tvrdil žalobca, ale dôvodom neuznania odpočtu dane bolo práve neunesenie dôkazného bremena
samotným žalobcom. Skutočnosť, že správca dane preveroval uskutočnenie dodanie fakturovaného

tovaru u dodávateľa a ním označeného subdodávateľ ani, neznamená, že predmetom daňovej
kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo od počiatku preverenie plnení, na ktoré nemal
žalobca žiaden dosah. Správca dane nezaťažoval daňový subjekt dôkazným bremenom, ktoré mu
zo zákona nevyplýva, nepoňal dôkazné bremeno extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor
žalobcu nerozširoval. S nezákonným prenosom dôkazného bremena nemožno zamieňať situáciu,

kedy správca dane skutočnosti získané šetrením u dodávateľského subjektu použije ako podklad
pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH. v tomto konkrétnom prípade spochybnil správca dane
zdaniteľné obchody na priamom dodávateľskom stupni, pričom bol to predovšetkým žalobca, ktorý svoje
tvrdenia a uplatňovaný nárok na odpočet dane hodnoverne nepreukázal a pochybnosti správcu dane
neodstránil. Práve vzhľadom k tomu, že správca dane spochybnil dodanie deklarovaných plnení priamo

od deklarovaného dodávateľa, mal žalobca možnosť zabezpečiť si dostatok dôkazov o realizácii
zdaniteľného plnenia a preukaz uvádza, že má na uplatňovanú daný zákonný nárok. Správca dane
uniesol svoje dôkazné bremeno tým, že identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzovali jeho
pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a v takomto prípade je opäť povinnosť preukazovať svoje
tvrdenia na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca

dane vierohodne spochybnil (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018). Keďže správca
dane neuznal žalobcovi odpočet dane z dôvodu porušenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie
dane, za daného zisteného skutkového a právneho stavu sú irelevantné aj ďalšie úvahy žalobcu
týkajúce sa podvodného konania, na ktoré poukázal prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ,
kedy je dôkazným bremenom zaťažený správca dane. Žalovaný v súvislosti s Rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Sžf 91/2016, na ktoré poukázal žalobca, uviedol, že správca dane ako aj žalovaný
posudzovali oprávnenosť žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr
od spoločnosti VILS s.r.o. v zmysle ustanovení zákona o DPH a nie oprávnenosť uplatnenia daňových
výdavkov v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Predmetný
rozsudok preto nemožno aplikovať na tento prípad. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa

nezákonnosti protokolu a rozhodnutia správcu dane z dôvodu, že tieto neobsahujú číslo konania,
žalovaný uviedol, že táto je nedôvodná, rovnako ako aj žalobná námietka o vykonaní dokazovania
správcom dane vo vyrubovacom konaní, pričom zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v napadnutom
rozhodnutí. Ani ďalšie námietky, ktorými sa žalobca snažil spochybniť zákonnosť daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania, nie sú dôvodné. Podľa žalovaného sa Protokol stal zákonne získaným

dôkazným prostriedkom. Takisto aj v rámci vyrubovacieho konania postupoval správca dane v súlade
s ustanoveniami Daňového poriadku. V danom prípade správca dane zistil skutkový stav presne a úplne,
skutkové zistenia nie sú skreslené, ale majú nepochybne oporu v dôkazoch obsiahnutých v súvisiacom
administratívnom spise.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

33. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že správca dane (žalovaný – pozn. správneho
súdu) vo svojom vyjadrení spochybnil dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom VILS, s.r.o. Správca
dane sa v konaní snažil nezákonne preniesť dôkazné bremeno a svoju dôkaznú núdzu na žalobcu.

Správca dane však v priebehu konania nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by vychádzalo zo skutkovo
objasneného stavu potvrdzujúceho vyjadrený záver, ktorý napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil.
Správca dane počas daňovej kontroly porušil svoju základnú povinnosť, a to vykonať dokazovanie
bez dôvodných pochybností a svoje závery jasne a preskúmateľne preukázať. Žalobca uviedol,že z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, ako vyhodnotili námietky žalobcu vzťahujúce sa na
posudzovanie dôkazov produkovaných žalobcom v daňovom konaní a spôsob ich spochybnenia
orgánmi finančnej správy, resp. prečo tieto považovali žalobcom predložené dôkazy za nedostatočné na

preukázanie samotného uskutočnenia deklarovaných dodávok tovaru dodávateľom VILS, s.r.o. Žalobca
poukázal na všeobecné východiská o prenášaní dôkazného bremena v daňovom konaní a dodal,
že ak preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky zákonom požadované doklady
viažuce sa na neho, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Správca dane nemôže daňovému subjektu
pričítať existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Ak

u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie alebo iných
daňovo významných dokladov, alebo podvodného konania dodávateľov alebo odberateľov daňového
subjektu, ktoré mu nemožno s poukazom na judikatúru súdneho dvora pripísať, táto skutočnosť nemôže
byť pripísaná na úkor kontrolovaného daňového subjektu, ktorý na to nemá vplyv. Bez ohľadu na
povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je na správcovi dane, aby bol skutkový stav zistený
presne a úplne, a od neho závisí, aké dokazovanie na tento účel vykoná. Daňové bremeno vzniká

daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti
o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a
predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi,
ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať
minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým

subjektom. Žalobca zastáva názor, že vzhľadom na uvedené zo strany žalovaného a správcu dane
nedošlo k relevantnému spochybneniu žalobcom tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Kvalita
spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí
iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Z obsahu administratívnych rozhodnutí
je zrejmé, že orgány finančnej správy sa zásadnou právnou otázkou unesenia a presunu dôkazného

bremena riadne nezaoberali a na námietky žalobcu v tomto smere neposkytli náležitú odpoveď. V
danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze
ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Žalobca ďalej uviedol, že zotrváva na svojich
námietkach a na ich zdôvodnení.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

34. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich záveroch uvedených v skôr podanom
vyjadrení, najmä na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Napadnuté rozhodnutie
a prvostupňové rozhodnutie žalovaný považoval za odôvodnené a preskúmateľné, obsahujúce

náležitosti ustanovenia § 63 Daňového poriadku. Preto navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

35. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu na vedomie dňa 10.04.2024.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby, podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym
súdom

36. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol
zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva

prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.
júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu
v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto
konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 13S/32/2023 vedie na Správnom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-13S/32/2023.

37. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) vecne príslušný podľa § 10 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 podľa § 493e (ďalej ako
„SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (na
základe výslovnej žiadosti žalobcu) na nariadenom pojednávaní dňa 27.02.2025 v prítomnosti poverenej

zástupkyne žalovaného a v neprítomnosti žalobcu (§114 SSP), ktorý svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, a to podaním doručeným správnemu
súdu dňa 26.02.2025 (na č. l. 147 p. v.).38. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava názoru a právneho
posúdenia uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako aj stanoviska uvedeného vo
vyjadrení k správnej žalobe, pričom má za to, že žalobca v posudzovanom prípade nesplnil materiálne

podmienky uplatnenia práva na odpočet DPH a teda považuje podanú správnu žalobu za nedôvodnú
a žiadala ju zamietnuť. V rámci udeleného záverečného slova zopakovala, že žalovaný sa pridržiava
svojich písomných podaní a vyjadrení a navrhla správnu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a

konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP)
správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

40. Správny súd považuje za potrebné najskôr poukázať na všeobecné východiská súdneho prieskumu
pred správnym súdom. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov
verejnej správy a postup, ktorý vydaniu rozhodnutí (resp. opatrení) predchádzal a to, či rozhodnutia

(príp. opatrenia) orgánov verejnej správy a ich postup sú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a
procesnoprávnymi predpismi. Konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho
konania, správny súd nenahrádza a nedopĺňa konanie orgánu verejnej správy a nie je v jeho právomoci
vykonávať prieskum správnou žalobou napadnutých aktov orgánov verejnej správy a ich postupu nad
rozsah a dôvody správnej žaloby, okrem prípadov, v ktorých Správny súdny poriadok výslovne na

takýto postup správny súd zmocňuje. Správne žaloby žalobcu sú ale všeobecnými správnymi žalobami,
pri ktorých nie je v právomoci správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a
v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné
námietky. Iniciátorom súdneho konania pred správnym súdom je žalobca – účastník administratívneho
konania a je na ňom, ako svoje právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov

verejnej správy využije, teda aké žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí. Podľa §
134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak nie je ustanovené
inak. V ustanovení § 134 ods. 2 SSP sú vymedzené nedostatky resp. sú druhovo vymedzené veci, pri
ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. Správny súd v postupe a v
rozhodnutiach daňových orgánov nezistil nedostatky vymedzené v tomto zákonnom ustanovení a nejde

ani o žiadnu z druhovo vymedzených vecí v tomto zákonnom ustanovení, preto nebol dôvod vykonať
prieskum správnou žalobou napadnutých rozhodnutí nad rozsah a dôvody správnych žalôb.

41. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

42. Podľa § 6 ods. 1 SSP; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

43. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
(2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,

b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
c) ide o veci podľa § 192,
d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

44. Podľa § 190 SSP; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.45. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení platnom a účinnom v zdaňovacom období roku 2020; (1)
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania

deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostidokatastranehnuteľností.Pridodanístavbynazákladezmluvyodieloaleboinejobdobnej
zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom
dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

46. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

47. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH; Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v

ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

48. Správny súd považoval za potrebné primárne sa zaoberať návrhom žalobcu na preskúmanie
zákonnosti protokolu z daňovej kontroly ako opatrenia orgánu verejnej správy podľa § 27 ods. 1 SSP
a návrhom na jeho zrušenie.

49. Správny súd síce môže v rámci konania o správnej žalobe preskúmať aj opatrenia orgánu verejnej
správy, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu, avšak len za splnenia podmienok podľa § 27 SSP,
v zmysle ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na návrh
žalobcu posúdi aj zákonnosť skôr vydaného opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané

rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané opatrenie záväzné a ak skôr vydané opatrenie nebolo
samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 SSP. Z uvedeného vyplýva, že na
spôsobilosť opatrenia orgánu verejnej správy byť predmetom súdneho prieskumu správnym súdom
musia byť súčasne splnené štyri podmienky, a to a) návrh žalobcu, b) preskúmavané rozhodnutie musí
vychádzať z predmetného skôr vydaného opatrenia orgánu verejnej správy, c) predmetné skôr vydané

opatrenie orgánu verejnej správy musí byť pre preskúmavané rozhodnutie záväzné a d) nie je možné
ho samostatne preskúmať správnym súdom. Vo vzťahu k protokolu z daňovej kontroly je potrebné
uviesť, že ide o podklad pre vyrubovacie konanie a doručením protokolu z daňovej kontroly sa začína
vyrubovacie konanie (§ 46 ods. 9 Daňového poriadku). Daňový subjekt, u ktorého bola vykonaná daňová
kontrola, má ale právo vzniesť k protokolu z daňovej kontroly (v ktorom je konštatovaný rozdiel v sume,

ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na
ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov) pripomienky a námietky, teda má právo vyjadriť
sa. Rozhodne nie je splnená podmienka uvedená vyššie pod písm. c), teda že Protokol by bol pre
rozhodnutie správcu dane záväzný. Záväznosť protokolu z daňovej kontroly pre správcu dane a jeho
rozhodovanie nevyplýva z ustanovení Daňového poriadku a ani žiadneho iného všeobecne-záväzného

právneho predpisu. Následne v rámci vyrubovacieho konania môže správca dane dospieť aj k iným
záverom ako v protokole z daňovej kontroly, keď môže vyhovieť návrhu daňového subjektu na vykonanie
dôkazov v rámci vyrubovacieho konania, čím môžu byť prelomené závery z protokolu z daňovej kontroly.
Správca dane pri rozhodovaní nezohľadňuje len protokol z daňovej kontroly, keďže podľa § 24 ods. 4
Daňového poriadku môže ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností

rozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi, pričom ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké
posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmia doklady k nim. Správca dane môže vykonať dokazovanie aj vo vyrubovacom konaní, pričom výsledky
vykonaného dokazovania môžu dopĺňať alebo modifikovať závery obsiahnuté v protokole z daňovej
kontroly. Nemožno preto konštatovať, že Protokol je záväzný pre rozhodnutia správcu dane. Keďže

všetky podmienky podľa § 27 ods. 1 SSP musia byť na to, aby správny súd mohol preskúmať zákonnosť
skôr vydaného opatrenia orgánu verejnej správy, splnené súčasne, pričom nesplnenie čo i len jednej z
nich má za následok nemožnosť takéhoto prieskumu, správny súd návrh žalobcu na zrušenie Protokolu
odmietol ako neprípustný podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP.

50. Predmetom súdneho prieskumu bolo v medziach správnej žaloby tiež rozhodnutie žalovaného,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený
rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2021. Žalobcovi nebolo uznané
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa VILS, s.r.o., pretože žalobca podľa záverov
správcu dane nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a §
49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

51. K zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd uvádza, že právo na odpočítanie dane
uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť
obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú

na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu
spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce
napr. z Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je
úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych
činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia

všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy
predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto
právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na
vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia,
nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované

závery vyplývajúce napr. z Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016
Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n).

52. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä
v prípadoch, ak :

(1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane,
(2) došlo k daňovému podvodu
(3) došlo k prípadu zneužitia práva.

53. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom judikatórnom posune naďalej

základnýmpredpokladompreodpočetDPH.Splneniepodmienokpre odpočítaniedanevovšeobecnosti
preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že by boli hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane,
a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie
dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená

v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. Rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov
nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre
neuznanieodpočítaniadaneajeprinichodlišnýobsaharozsahdôkaznéhobremenadaňovéhosubjektu
a správcu dane.

54. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú :
(1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status
osoby deklarovaného dodávateľa),
(2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia),

(3) že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.55. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na
odpočítanie dane môže byť odopreté. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre
odpočítanie dane je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje.

56. Platiteľ dane si v zmysle zákona o DPH môže odpočítať daň:
• dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
• daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) alebo služby (§ 19 ods.
2 zákona o DPH),

• daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), a
• zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm.
a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

51. Pri daňovom podvode je na rozdiel od preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok na

odpočítanie dane dôkazné bremeno primárne na správcovi dane. Predpoklady pre posúdenie veci ako
daňového podvodu boli zadefinované v judikatúre Súdneho dvora EÚ, na základe ktorej bol vytvorený
tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu (C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling).
Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena:
(1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek

predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca),
(2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode
na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbalosť a
nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu)
(3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia ktoré po ňom je možné rozumne

vyžadovať aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence
vedomostný test konkrétneho subjektu).

57. Z uvedených právnych východísk je zrejmé, že zákon o DPH, ktorý prevzal právnu úpravu smernice
o DPH, stanovuje podmienky, za ktorých si daňový subjekt môže uplatniť právo na odpočítanie dane,

pričom tieto sú vymedzené kumulatívne a nesplnenie čo len jednej z týchto podmienok je dôvodom
pre neuznanie odpočtu DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. Splnenie týchto kumulatívne
vymedzených podmienok nemožno odpustiť. Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len
predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného
plnenia - v tomto prípade poskytnutia služby. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH

požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného
zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru
resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom.

58. Žalobca v správnej žalobe namietal, že záver žalovaného a správcu dane, v zmysle ktorého žalobca

nesplnil hmotnoprávne podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa
§ 49 a § 51 zákona o DPH, je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a poukázal pritom
na zásadu daňovej neutrality a spoločný systém DPH. Žalobca však v rámci tejto žalobnej námietky
neformuloval, v čom mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia zo strany finančných orgánov.
Správny súd preto vyhodnotil túto žalobcovu námietku ako nekonkrétnu, všeobecnú a neopodstatnenú

najmä pre chýbajúce žalobné dôvody, ktoré týmto zhrnutím žalobca mienil namietať. Treba uviesť,
že systém daňovej kontroly spočíva v postupe správcu dane, resp. žalovaného preveriť skutočnosti
vyplývajúce z daňovej kontroly a urobiť o zisteniach záver. Podľa názoru správneho súdu je táto časť
správnejžalobyvšeobecnáabezuvedeniakonkrétnychžalobnýchnámietokzakladajúcichnezákonnosť
rozhodnutí alebo postupu správcu dane a žalovaného. Ani zo všeobecného konštatovania žalobcu, že

„žalovaný a správca dane svojím postupom a rozhodnutím, v ktorom sa premietlo nesprávne právne
posúdenie, mali za cieľ daňový subjekt zbaviť práva na odpočet, čím by sa naplnilo porušenie zásady
neutrality DPH“, nemožno vyvodiť argumentáciu žalobcu o podstate nesprávnosti právneho posúdenia
správcu dane a žalovaného. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že prieskum vykonáva v rozsahu
a z dôvodov správnej žaloby, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pod ktoré ale

prejednávaná vec nespadá. Správny súd zároveň dodáva, že pri všeobecnej správnej žalobe, akou
je i správna žaloba žalobcu, nie je oprávnený nahrádzať oprávnenie (povinnosť) žalobcu uvádzať a
rozširovať žalobné námietky, konkretizovať žalobné námietky alebo vyhľadávať nezákonnosti v postupe
a rozhodnutiach orgánov verejnej správy nad rozsah žalobných námietok. Nie je úlohou ani povinnosťousprávneho súdu si vyvodzovať alebo konkretizovať žalobné body, nakoľko dôvody žaloby, z ktorých
musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté
rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (žalobné body) sú náležitosťou správnej žaloby (§ 182 ods.

1 písm. e) SSP).

59. Žalobca ďalej namietal, že uniesol dôkazné bremeno tým, že predložil všetky potrebné doklady
a vysvetlenia, a teda správca dane mal vo svojej sfére všetky dôkazy, ktoré jasne preukazujú, že žalobca
neporušil žiadne zákonné povinnosti, ktoré sa na neho ako daňovníka uplatňujú. V súvislosti s tým

namietal, že správca dane na žalobcu prenášal dôkazné bremeno v neprimeranom rozsahu, aj ohľadom
dodaní, na ktoré nemal dosah.

60. Správny súd považuje z hľadiska posúdenia otázky rozloženia dôkazného bremena za potrebné
poukázať na to, že z obsahu rozhodnutí žalovaného a správcu dane vyplynulo, že dôvodom pre
nepriznanie práva na odpočítanie dane bola neexistencia materiálnych plnení, t.j. išlo o plnenia fiktívne.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku je to daňový subjekt, ktorý je povinný preukázať správcovi
dane, že ním uplatňovaný nárok (v tomto prípade odpočet DPH) vznikol a predložiť za tým účelom
správcovi dane potrebné dôkazy. Ak správca dane nadobudne pri preverovaní predložených podkladov
od daňového subjektu dôvodnú pochybnosť o oprávnenosti uplatňovaného nároku – preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov daňového subjektu, v takom prípade je opäť

na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane (dochádza k presunu dôkazného bremena späť na daňový
subjekt). Ak daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné
podmienkybolisplnenéaprávonaodpočetvzniklo.Preunesenievlastnejdôkaznejpovinnostijepovinný
disponovaťtakýmidôkazmi,ktoréjemožnéverifikovať.Aktakédôkazynemá,nemožnotvrdiť,žeuniesol

svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

61. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že
prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na
odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku;

Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016,
sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019
a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou
faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje

tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (Rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn.
6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). To neznamená, že dôkazné bremeno

daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní
a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá.
„Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju

dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

377/2018zodňa14.novembra2018,bod21;obdobnesp.zn.III.ÚS401/09zodňa16.decembra2009).
Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe
vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva
daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenášadôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (Rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované
v ZNaUÚS pod č. 71/2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie

je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných
dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom
dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne
vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019).

62. Dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane môže byť i nesplnenie hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane, čo vo vzťahu k žalobcovi s odkazom na § 49 zákona o DPH
skonštatoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je podľa
správneho súdu jednoznačné, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane žalobcovi bolo
nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Pochybnosti správcu dane vo vzťahu k

deklarovanému dodávateľovi VILS s.r.o. spočívali v spochybnení materiálnej existencie tovaru, ktorý
mal byť žalobcovi týmto deklarovaným dodávateľom dodaný. Správcovi dane boli predložené faktúry,
dodacie listy a zmluvy o dielo s odberateľmi žalobcu. Žiadne ďalšie relevantné doklady, ktoré by
preukázali existenciu tovaru predložené neboli. Pochybnosti sa týkali i prepravy tohto tovaru. Žalobné
námietky žalobcu správny súd nepresvedčili natoľko, aby relevantne spochybnili záver správcu dane

a žalovaného, že predmetnému vzťahu chýbal materiálny základ, čo je jednou z hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane. V danej veci správca dane vyslovil relevantné pochybnosti o existencii
deklarovaným dodávateľom dodaného tovaru a samotné poukazovanie žalobcu na ním predložené
dôkazy, ktoré však priamo nereaguje na závery žalovaného, nie je spôsobilé ich spochybniť.

63. Je pravdou, že materiálne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade týkajú
len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom – daňovým subjektom – a odberateľom
daňového subjektu. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti
obchodnéhoreťazcanepredstavujúbezďalšiehodôvodnépochybnostiospochybneníhmotnoprávnych/
materiálnychpodmienokprávanaodpočítaniedane.Pretoskutočnostizistenésprávcomdanevovzťahu

k subdodávateľskému článku – spoločnosti Tornelo, s.r.o. – by samé o sebe nepostačovali pre záver
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok. V posudzovanom prípade však pochybnosti správcu dane
vyplynuli z dodávateľsko-odberateľského vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom VILS
s.r.o. Išlo teda o okolnosti v dispozičnej sfére žalobcu. V tomto rozsahu bolo od žalobcu požadované aj
vyvráteniepochybnostísprávcudane.Týmiboli:nezrovnalostivovýpovediachE.D.aA.B.–objednávky

(E. D. uviedol telefonické objednávky) (A. B. zmienil fyzické predávanie objednávok), pochybnosti
o dojednaní obchodného vzťahu (E. D. a A. B. najskôr tvrdili, že nebolo zmluvné dojednanie a zmenili
výpoveď po predložení písomnej Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy zo dňa 08.01.2021), pochybnosti
o použití dodaného tovaru pri výstavbe rodinných domov, nezrovnalosti o dôvode skončenia spolupráce
medzi žalobcom a jeho dodávateľom, nedodanie certifikátov/technických listov k dodávanému tovaru,

pochybnosti týkajúce sa prepravy – vo faktúrach a v dodacích listoch absentovala akákoľvek informácia
o preprave, nie je z nich zrejmá fakturácia prepravy tovaru, či bola cena za prepravu zahrnutá
vo fakturovanej sume, či dopravu hradil kupujúci alebo predávajúci, prepravu mal vykonať E. C.
(tichý spoločník subdodávateľa), ktorého existencia nebola v konaní preukázaná a ani C. C. (konateľ
subdodávateľa Tornelo, s.r.o.) sa o žiadnom tichom spoločníkovi nezmieňoval, E. D. a A. B. nevedeli

na akom aute, odkiaľ, kam presne bol vyložený tovar, faktúry za prepravu dodávateľ nemal a pod.
Správny súd zastáva názor, že od žalobcu možno spravodlivo požadovať, aby okrem faktúry a
dodacích listov preukázal alebo označil dôkazy napr. na preukázanie prepravy, jeho vykládky (EČV
vozidiel, mená a priezviská osôb realizujúcich prepravu, protokoly o prevzatí tovaru s uvedením
osobných údajov osôb tovar odovzdávajúci a preberajúcich) či dôkazy na preukázanie dodania tovaru

žalobcovi. Správny súd sa preto nestotožnil s názorom žalobcu, že bol neprimerane zaťažený dôkazným
bremenom. Orgány finančnej správy len požadovali, aby doložil splnenie formálnych a materiálnych
(hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie dane, ktoré sám deklaroval. Napokon treba uviesť, že
správca dane spochybnil aj samotné faktúry, ktoré obsahovali nedostatočne definovaný predmet,
neobsahovali názov a druh tovaru, obsahovali len údaj o množstve – 1 bez uvedenia m. j. a údaje o

cene v sume základu dane, DPH a celkovej fakturovanej sume. Faktúry síce odkazovali na dodacie
listy, z týchto je však zrejmý len názov a množstvo tovaru, absentuje v nich akákoľvek informácie o
cenáchzatovar(niejevnichuvedenácelkováanijednotkovácena).Správcadanežalobcompredložené
dôkazy dostatočným spôsobom spochybnil na to, aby dôkazné bremeno prešlo opäť na žalobcu, ktorýuž následne žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení neprodukoval. Skutočnosť, že
správca dane neprihliadal na dodatočne žalobcom predložené dodacie listy, ktorých pravosť spochybnil,
správca dane náležite a presvedčivo odôvodnil a s jeho vyhodnotením sa stotožnil v plnom rozsahu

aj žalovaný, keď na stranách 15/16 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „z administratívneho spisu je
zrejmé, že kontrolovaný platiteľ manipuloval aj s ďalšími dôkazmi predkladanými správcovi dane počas
dokazovania, resp. predkladal ich rôzne vyhotovenia. Konkrétne poukazuje odvolací orgán na dodacie
listykspornýmfaktúram,keďplatiteľnajskôrpredložildodacielisty,naktorýchnebolopotvrdenédodanie
a prevzatie tovaru, neskôr ale predložil dodací list potvrdený tak dodávateľom ako aj odberateľom“.

Žalobca vyhodnotenie žalovaného ani správcu dane v správnej žalobe ani nenamietal.

64. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so
svojím dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť a uchovať, pretože
ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je
potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti,

aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty, na základe zdaniteľného plnenia zabezpečil a uchoval dostatok podkladov (nielen napr. faktúry)
slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom
základe a prebehlo tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade
si nárok uplatní. Nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi, akými dôkazmi by mal preukázať

skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Dôsledný postup
správcu dane a žalovaného, ktorí overujú zákonné podmienky na odpočet DPH je v súlade so zákonom
a nenarušuje princíp neutrality, na ktorý poukázal žalobca v správnej žalobe. Záver žalovaného o tom,
že daňový doklad (faktúra) hoc aj obsahujúci všetky obligatórne náležitosti a taktiež riadne zaevidovaný
v účtovníctve, nie je skutočnosť preukazujúca reálnosť dodania tovaru, vo vzťahu ku ktorému vzniká

daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane, je správny. K tomu správny súd cituje napr. Rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/33/2021 z 25.07.2023: „Obchodné transakcie pritom
nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže

byť nárok na odpočet dane uznaný (Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna
2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Z Rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 15.11.2017 sp. zn.

II. ÚS 705/2017 vyplýva, že existenciu predmetu plnenia nepostačuje preukázať listinnými dôkazmi
(faktúrami, zmluvami) či výsluchmi dodávateľa. Takéto dôkazy nie sú s ohľadom na ich spochybnenie zo
strany finančných orgánov dostačujúce na unesenie dôkazného bremena, teda preukázanie existencie
predmetu zdaniteľného plnenia. Žalobca vychádzal z toho, že predložením faktúr s dodacími listami
splnil hmotnoprávnu podmienku preukázania zdaniteľných plnení, v tomto sa však mýli. Nepostačuje

predložiť faktúru či dodací list, ak nie sú odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností
(ktoré v tomto prípade boli správcom dane vznesené) preukazuje daňový subjekt. Žalobca za účelom
preukázania podmienok pre vznik odpočítania DPH z plnení fakturovaných spoločnosťou VILS, s.r.o.
predložil len formálne doklady. Ani zistenia správcu dane u deklarovaného dodávateľa nepreukázali, že k
plneniu skutočne došlo. Absencia konkrétnych informácií o uskutočnení plnení na strane deklarovaného

dodávateľa podporila pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, v dôsledku čoho bolo dôkazné
bremeno presunuté opätovne na žalobcu (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov).
Žalobca bol oboznámený so zistenými pochybnosťami, ďalej sa však v konaní bránil tým, že splnil
hmotnoprávne podmienky odpočtu dane, žiadne relevantné dôkazy však nepredložil. Správny súd
konštatuje, že žalobca mal dostatok priestoru akékoľvek ďalšie dôkazy predložiť, neurobil tak, preto

je dôvodný záver žalovaného, že v daňovom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno. Orgány
finančnej správy nezaťažovali žalobcu neprimerane dôkazným bremenom, požadovali výlučne, aby
doložil splnenie formálnych a materiálnych (hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie dane, ktoré
sám deklaroval. Správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili na tom, že dodávateľ (obchodný
partner) žalobcu si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona. Napadnuté rozhodnutie je

založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani počas vyrubovacieho konania) nebolo preukázané, že
boli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet dane (dodanie tovaru), pričom dôkazné bremeno na
preukazovanie splnenia týchto podmienok znášal žalobca. Správca dane jasne formuloval pochybnosti,
ktoré mal vo vzťahu k splneniu podmienok pre priznanie odpočtu DPH, preukázateľne s nimi žalobcuoboznámil. Ako už bolo uvedené, judikatúra potvrdzuje, že faktúra a dodací list sú formálnymi dokladmi,
pričomobchodnétransakcienepostačujedeklarovaťlenpoformálnejstránke,predloženédokladymusia
byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Podľa

správneho súdu správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadril pochybnosti o tvrdeniach daňového
subjektu, preto bremeno dôkazu znášal daňový subjekt.

65. Námietka žalobcu, že si splnil povinnosť preukázať svoje tvrdenia a predložil všetky potrebné
doklady, vzhľadom na už vyššie uvedené nie je dôvodná. Skutočnosť, že došlo k takému poskytnutiu

plnenia, s ktorým je spojená daňová povinnosť a v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH aj právo
na odpočítanie DPH jej platiteľom, je povinný preukázať platiteľ dane, teda žalobca. Nevyhnutným
predpokladom pre vznik práva na odpočet DPH je materiálna, t. j. skutočná existencia plnenia, s ktorým
je spojená daňová povinnosť. Pre unesenie dôkazného bremena platiteľa dane nestačí len formálne
predloženie dokladov, ale tieto doklady musia byť obrazom reálneho plnenia. Keďže uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je vlastnou ekonomickou činnosťou daňového subjektu, je to práve platiteľ DPH

uplatňujúci si nárok na jej odpočet, kto má možnosť a aj povinnosť zaobstarať si všetky potrebné
dôkazy, ktoré zabezpečia, že zdaniteľné plnenie bude môcť správcovi dane spoľahlivo preukázať.
Žalobca predložil správcovi dane faktúry a dodacie listy, čo však bez predloženia ďalších dokladov, ktoré
preukazujú, že fakturované tovary boli skutočne dodané, nepostačuje. Správca dane žalobcu vyzval na
vysvetlenie nezrovnalostí a odstránenie pochybností, ktoré vznikli v priebehu výkonu daňovej kontroly.

Doručenímoboznámeniaspochybnosťamisprávcudanesvýzvoupodľa§46ods.5Daňovéhoporiadku
žalobcovi tak došlo opäť k presunu dôkazného bremena na žalobcu a tento ho neuniesol.

66. Argumentácia žalobcu podporená judikatúrou vo vzťahu k daňovému podvodu či vedomej účasti
žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom je preto v tomto smere irelevantná.

Navyše v rozsudku Súdneho dvora EÚ C-277/14 PPUH Stehcemp, na ktorý žalobca poukazoval
v správnej žalobe nebolo sporné dodanie plnenia, pričom v posudzovanom prípade bolo spochybnené
samotné dodanie tovaru. Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/1/2011, správny súd uvádza, že závery tohto rozhodnutia nemožno aplikovať na prejednávanú vec,
nakoľko išlo o vec, v ktorej nebola spochybnená materiálna existencia plnenia, ale spochybnenou bola

skutočnosť, že tento tovar bol dodaný spoločnosťou v postavení deklarovaného dodávateľa. Naviac
aj závery tohto rozsudku sú rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR prekonané napr. Rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018. Žalobca taktiež nepriliehavo v správnej žalobe poukazoval
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sž 91/2016, ktorý sa však týka nárokov uplatňovaných
v súvislosti s daňou z príjmu právnických osôb, v prípade ktorej zákon predpokladá splnenie iných

podmienok na priznanie nárokov ako je tomu v prípade DPH.

67. Žalobnú námietku, podľa ktorej Protokol a rozhodnutie správcu dane neobsahujú číslo konania,
pričom číslo konania ani neexistuje, a teda konanie nemôže byť vedené a ani skončené, pričom správca
dane podľa žalobcu konal v rozpore s § 47 písm. b) a § 63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku, správny

súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú. Správny súd sa podrobne oboznámil s obsahom predloženého
administratívneho spisu správcu dane, ktorý bol úplný a riadne žurnalizovaný. Podľa § 47 písm. b)
Daňovéhoporiadku„Protokolmusíobsahovaťčíslokonania.“Zobsahuadministratívnehospisuvyplýva,
že predmetný Protokol číslo konania obsahuje, a to „100999528/2022,“ a teda Protokol má zákonnú
náležitosť podľa § 47 písm. b) Daňového poriadku. Podľa § 63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku

„Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať číslo a dátum
rozhodnutia.“ Rovnako aj rozhodnutie správcu dane túto zákonnú náležitosť spĺňa, nakoľko je označené
číslom rozhodnutia, a to č. „102521457“ pričom obsahuje aj dátum vydania, a to „12.09.2022“ Žalobca
sa mýli, keď tvrdí, že všetky jednotlivé dokumenty, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, musia
byť označené jednotným číslom pre celé daňové konanie, keďže takáto povinnosť správcovi dane z

Daňového poriadku nevyplýva. Ak teda správca dane označí jednotlivé dokumenty v administratívnom
spise unikátnym číslom vygenerovaným pre daný dokument v súlade s jeho internými predpismi
upravujúcimi podrobnosti o tvorbe spisu a zaraďovaní registratúrnych záznamov, neporuší tým žiadne
ustanovenie zákona a z tohto dôvodu nemožno konštatovať nezákonnosť postupu správcu dane.
Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že správca dane neviedol žurnalizovaný spis, v dôsledku čoho

nemožno považovať celé konanie od počiatku za zákonné, je len vyjadrením subjektívneho názoru
žalobcu, ktoré samé osebe nie je spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodovania a postupu správcu
dane. Správny súd podotýka, že podľa § 6 ods. 1 SSP preskúmava na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnejsprávy, poskytuje ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom. Na to, aby žalobca úspešne uplatnil žalobnú námietku, musí tvrdiť,
že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo postup orgánu verejnej správy vedúci k jeho

vydaniu, sú nezákonné, pričom v dôsledku danej nezákonnosti došlo k ujme na právach alebo právom
chránených záujmoch žalobcu. Žalobca síce tvrdil, že správca dane porušil § 47 písm. b) a § 63 ods. 3
písm. b) Daňového poriadku, avšak správny súd nezákonnosť v tomto ohľade v rozhodovaní a postupe
správcu dane nezistil. Žalobca navyše neuviedol v súlade s § 178 ods. 1 SSP ako bol ukrátený na
svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Správny súd preto nemohol vyhodnotiť predmetnú

žalobnú námietku ako dôvodnú.

68. Pokiaľ ide o námietku, že správca dane mal vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní
tým, že dňa 21.06.2022, teda takmer dva mesiace po ukončení daňovej kontroly, doručil svojvoľne
Výzvu č. 101805282/2022 a Výzvu č. 101804476/2022, o existencii ktorých sa alobca dozvedel až
dňa 03.08.2022, teda tri mesiace po ukončení daňovej kontroly a správca dane týmto spôsobom

prenášal úlohy daňovej kontroly do vyrubovacieho konania, správny súd konštatuje, že žalovaný sa
s uvedeným tvrdením žalobcu v rámci odvolacích námietok riadne vysporiadal na strane 20 a 21
napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že „námietka platiteľa nie je dôvodná, nakoľko sa jednalo o
výzvy, ktoré zaslal správca dane A. B. a spoločnosti Tornelo, s.r.o., za účelom overenia argumentácie
daňového subjektu vo vyjadrení k protokolu, na ktoré mimochodom ani jeden zo subjektov nereagoval,

a teda dokazovanie nebolo doplnené o žiadne ďalšie skutočnosti.“ Žalovaný pritom poukázal na
ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane vykoná na základe písomného
vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov dokazovanie alebo miestne zisťovanie,
čo podľa žalovaného neznamená, že môže doplniť dokazovanie len na podnet daňového subjektu,
alebo ním predložených dôkazov, ale ak z vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu vyplývajú

skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie ďalších úkonov správcom dane, je oprávnený ich za účelom čo
najúplnejšieho a najpresnejšieho zistenia skutkového stavu vykonať. Správny súd sa s vyhodnotením
tejto odvolacej námietky, ktorá je obsahovo totožná so žalobnou námietkou žalobcu stotožňuje, pričom
dopĺňa, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti už zdôraznil,
že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania je v zásade odlišný (Rozhodnutie Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk 10/2020 zo dňa 24.02.2022, bod 31, publikované
ako judikát č. 18/2022 ZNSS), avšak napriek tomu ustálená rozhodovacia činnosť kasačného súdu
pripúšťa vykonávanie dokazovania v daňovom konaní, aj nad rámec návrhov daňového subjektu, a to či
už v snahe odstrániť niektoré procesné nedostatky či doplniť niektoré skutkové zistenia, v nadväznosti
na argumentáciu daňového subjektu alebo v nadväznosti na pokyn odvolacieho orgánu či správneho

súdu (Rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sfk 11/2022 zo dňa
25.04.2024, sp. zn. 4 Sfk 126/2022 zo dňa 17.10.2023, sp. zn. 3 Sfk 129/2022 zo dňa 21.11.2023 a
iné). Limitom pre takéto doplňujúce vykonávanie dokazovania iniciovaného správcom dane v daňovom
konaní však je, že nemôže byť vykonané v takom rozsahu/v takej miere, aby de facto nahrádzalo výkon
samotnej daňovej kontroly (Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4

Sfk11/2022 zo dňa 25.04.2024, bod 43, ale aj judikát 18/2022 ZNSS, bod 31). Navyše, z aktuálnej
právnej úpravy daňového konania nemožno vyvodiť viazanosť správcu dane alebo žalovaného právnym
dôvodom neuznania uplatnených daňových oprávnení uvedeným v protokole z daňovej kontroly. K
takejto zmene právneho náhľadu môže dôjsť tak z dôvodu odôvodnenej zmeny právneho názoru
správcu dane, pod vplyvom dodatočne vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní alebo pod

vplyvom rozhodnutia odvolacieho orgánu - žalovaného (§ 7 ods. 2 Daňového poriadku) či správneho
súdu (§ 191 ods. 5 a 6 SSP). Právna úprava pritom v § 74 ods. 2 Daňového poriadku výslovne
predpokladá, že odvolací orgán – žalovaný môže odstraňovať chyby konania alebo ich odstránenie/
doplnenie uložiť správcovi dane. V prejednávanej veci však nešlo o prípad, že by príslušné orgány
v priebehu vyrubovacieho konania zmenili dôvod pre neuznanie uplatnených daňových oprávnení v

porovnanísprotokolomzdaňovejkontroly,nakoľkovýzvysprávcudanezostalibezreakcieichadresátov
a správca dane nezistil žiadne nové skutočnosti. Navyše nie také, ktoré by viedli k zmene dôvodov
neuznania nároku na odpočet DPH. Preto správny súd aj túto žalobnú námietku, ohľadom podstatného
porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia, posúdil ako nedôvodnú.

69. V závere možno zhrnúť, že žalobca v podanej správnej žalobe neuviedol také dôvody, ktoré by
preukazovali, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo v rozpore s obsahom hodnotených
listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpores logickým myslením. Na základe skutkových zistení (ktoré neboli žalobcom vyvrátené), bol dôvodný
záver o nepreukázaní reálnej existencie fakturovaných plnení a nepreukázaní podmienok pre odpočet
dane, preto orgány finančnej správy postupovali správne, ak neuznali žalobcovi uplatnené odpočítanie

dane. Všeobecné namietanie nezákonnosti rozhodnutí nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť
k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov, so
skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného nesúhlasil, resp. vykonané dôkazy hodnotil
sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie
dôkazov v ich súhrne orgánom verenej správy v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Bez

vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t.j.
k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z
akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí (rozhodnutiach), vo
svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného
nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutia
založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť.

70. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov
nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, túto ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
vo zvyšnej časti zamietol.

71. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú

sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.