Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 29, 2023

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 31C/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120311800
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Skubáková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2023:6120311800.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Katarínou Skubákovou v právnej veci sporu žalobcu: T. U.,

narodený XX.X.XXXX, bytom B. L. 8, A., zastúpený: AGM partners s.r.o., so sídlom Hlavné námestie
3, Bratislava, IČO: 47258586, proti žalovanému: T. F., narodený X.X.XXXX, bytom B. 4, A., zastúpený:
AK Petrovič, s.r.o., so sídlom Kollárova 32, Trnava, IČO: 54980682, o zaplatenie 12.060,- eur s
príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.318,83 eur spolu s úrokom z omeškania
5 % ročne zo sumy 4.318,83 eur od 16.07.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

II. Vo zvyšku sa žaloba zamieta.

III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28%.

IV. Žalobca je povinný nahradiť štátu trovy vo výške 62,05 eur do 10 dní od právoplatnosti
rozhodnutia, na účet Okresného súdu Trnava.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 5.6.2020, postúpenou

tunajšiemu súdu dňa 17.9.2020, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie mu sumy 12.060,- eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.060,- eur od
4.7.2020 do zaplatenia.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol v rozhodujúcom, t.j. od 1. 1. 2018 až do 20.
1. 2020 spoločne so žalovaným podielovým spoluvlastníkom nasledujúcich nehnuteľností evidovaných
Okresným úradom A., katastrálny odbor, okres A., obec A., na LV č. XX, katastrálne územie A., a to:

- stavby so súpisným číslom XXXX, postavenej na par. č. XXXX/X, par. registra „C", zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 331 m2
- parcely č. XXXX/X, parc. registra „C", zastavané plochy a nádvoria vo výmere 331 m2
- parcely č. XXXX/X, parc. registra „C", zastavané plochy a nádvoria vo výmere 23 m2
- parcely č. XXXX/X, parc. registra „C", zastavané plochy a nádvoria vo výmere 22 m2
- parcely č. XXXX, parc. registra „C", záhrady vo výmere 380 m2
(ďalej len „nehnuteľnosť"), a to vo veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobca 42/60 z celku, t.j. 21/30

z celku a žalovaný 3/30 z celku a 6/30 z celku, t.j. 9/30 z celku.
Dňa 20. 1. 2020 došlo k právoplatnému zrušeniu spoluvlastníctva strán sporu k nehnuteľnosti a
k rozdeleniu nehnuteľnosti. V predchádzajúcom období, počnúc obdobia pred rokom 2009, bola
nehnuteľnosť vlastnená viacerými subjektmi, konkrétne: žalobca(v podiele 3/20 z celku), B. G. (v podiele3/20zcelku),V.P.(vpodiele3/30zcelkua6/30zcelku),L.F.(vpodiele1/30zcelku),L.G.(vpodiele1/30
z celku), Y. F. (v podiele 1/30 z celku) a žalovaný (v podiele 3/30 z celku a 6/30 z celku), pričom v priebehu
prvej polovice roka 2017 žalobca od ostatných spoluvlastníkov (s výnimkou žalovaného) nadobúdal

spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti. V uvedenom období tak došlo k ustáleniu spoluvlastníckych
podielov v rozsahu uvedenom vyššie.
Od doby nadobudnutia nehnuteľnosti vyššie uvedenými spoluvlastníkmi, napriek tomu, že medzi
spoluvlastníkmi nebola uzatvorená žiadna zmluva ani dohoda o užívaní nehnuteľnosti, predmetnú
nehnuteľnosť užíval výlučne žalovaný. Za výlučné užívanie celej predmetnej nehnuteľnosti pritom

žalovaný neposkytol ostatným spoluvlastníkom žiadnu finančnú náhradu. Ostatným spoluvlastníkom zo
strany žalovaného nebolo umožnené užívanie spoločnej nehnuteľnosti, resp. im v tom bolo bránené,
preto vzniklo ostatným spoluvlastníkom právo domáhať sa náhrady za nadužívanie nehnuteľnosti, ktoré
cestou žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili v súdnom konaní pred Okresným súdom
A. sp. zn. 14C 27/2016.
Vzhľadom k zmene spoluvlastníckych pomerov vyššie si následne žalobca v konaní pred Okresným

súdom A. počnúc momentom, kedy bol popri žalovanom jediným spoluvlastníkom nehnuteľnosti, uplatnil
svoje nároky za obdobie od mája 2017 do konca roka 2017. Okresný súd A. rozsudkom zo dňa 10. 9.
2019, č.k. 20C/113/2018-81 (ďalej len „Rozsudok") vyhovel podanej žalobe žalobcu a proti žalovanému
priznal žalobcovi nárok 3.200,- eur s prísl. za nadužívanie nehnuteľnosti v období od mája 2017 do konca
roka 2017, osobitným titulom podľa ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v súlade s judikatúrou

Najvyššieho súdu SR - rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27. 10. 2010.
Na odôvodnenie žaloby žalobca doplnil, že žalovaný užíval celú nehnuteľnosť sám, bez dohody o jej
užívaní s ostatnými spoluvlastníkmi, resp. bez akejkoľvek inej dohody. Žalobca ako druhý a väčšinový
spoluvlastník nehnuteľnosť neužíval, nemal od nej ani kľúče. Žalovaný bránil žalobcovi v užívaní
nehnuteľnosti. O nehnuteľnosť prebiehajú dlhodobo spory, spory sa týkajú aj nadužívania nehnuteľnosti

ako celku žalovaným. Kým v spore sp. zn. 20C/113/2018-81 bolo možné ustáliť ako hodnotu mesačného
užívania nehnuteľnosti ako celku sumu 600,- eur (t.j. vzhľadom na veľkosť spoluvlastníckych podielov
žalovanú sumu 420 eur mesačne ), za rok 2018 je možné ustáliť celkovú sumu 700,- eur mesačne, za
rok 2019 celkovú sumu 700,- eur mesačne a za prvý kvartál 2020 celkovú sumu 700,- eur mesačne.
Žalovanú sumu si tak žalobca pre účely tohto návrhu uplatnil za rok 2018: 12x 490,- eur (vypočítaných

ako 21/30 zo sumy 700,- eur), t.j. 5.880,- eur za rok 2018; za rok 2019: 12x 490,- eur (vypočítaných ako
21/30 zo sumy 700,- eur), t.j. 5.880,- eur za rok 2019; za rok 2020: 19/31 x 490,- eur (vypočítaných ako
21/30 zo sumy 490,- eur): 300,- eur. Celkovo si tak žalobca za nadužívanie nehnuteľnosti žalovaným,
resp. ako kompenzáciu za neužívanie nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu v
rozhodujúcom období uplatnil sumu 12.060,- eur. Taktiež si uplatnil úrok z omeškania od momentu

uplynutia jedného mesiaca po podaní (doručení) tohto návrhu súdu, a to v zákonnej výške 5% p.a.

3. Okresný súd Banská Bystrica vo veci vydal platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal odpor,
na základe ktorého bol platobný rozkaz zrušený. V odpore žalovaný uviedol, že považuje žalobu
v celom rozsahu za neopodstatnenú, nárok nepreukázaný a neosvedčený. Nárok ako taký ako aj

jeho výšku (vyčíslenie) a dôvodnosť v celom rozsahu sporoval. Žalovaný poprel, že by t.č. už jeho
nehnuteľnosti užíval v rozsahu nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Práve naopak žalovaný
aj do času právoplatnosti rozhodnutia, na základe ktorého sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností
užíval nehnuteľnosti iba v rozsahu svojho podielu. Vo veci sp. zn. 20C/113/2018 bol rozsudok súdu prvej
inštancie zmenený a žaloba o zaplatenie sumy 3.200,- eur s prísl. zamietnutá, t.j. súd už v tejto veci

judikoval. V tejto veci sa žalobca domáhal totožného nároku ako v predmetnej veci avšak za obdobie
od mája 2017 do konca roka 2017, v tomto konaní si uplatňuje za rok 2018, 2019 a alikvotnú časť za
január2020.Žalobcompripojenéodbornévyjadreniekvýškenájmunehnuteľnostínemárelevanciuaani
právnu silu, bolo vystavené (realitným maklérom) bratrancom žalobcu, čo do formy ako aj obsahu toto
odborné vyjadrenie žalovaný plne sporoval. Stanovená údajná cena prenájmu nereflektuje ani realitný

trh a ani stav nehnuteľnosti. Žalovaný vzniesol tiež námietku premlčania. Čo do nedôvodnosti nároku
poukázal na odôvodnenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 6. 2020 č.k. 25Co/34/2020.

4. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 2.9.2020, v ktorom uviedol, že
medzi ním a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu žiadnej dohody ohľadne užívania celej nehnuteľnosti

výlučne žalovaným. Žalobca žalovaného viackrát vyzýval nielen k sprístupneniu nehnuteľnosti, ale
aj k poskytnutiu náhrady za takéto výlučné užívanie, avšak neúspešne. Žalovaný poprel užívanie
nehnuteľnosti nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, avšak danú skutočnosť nepreukázal. V
rozhodnom období maril akékoľvek návrhy na zmierne vyriešenie veci a kategoricky ich odmietal.Žalobca žalovaného niekoľkokrát ústne aj písomne vyzýval na sprístupnenie nehnuteľnosti, keďže
žalovanýdlhodoboobývalnehnuteľnosťsámažalobcanemalmožnosťdonehnuteľnostívstúpiťaužívať
ich v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný napriek prevzatiu ostatnej písomnej výzvy na

sprístupnenie nehnuteľnosti zo dňa 20.9.2018 na túto nijako nereagoval. Z obsahu výzvy vyplýva, že
žalovaný kontinuálne a dlhodobo znemožňoval žalobcovi bez akéhokoľvek právneho základu prístup
do nehnuteľnosti a neumožňoval mu vykonať nevyhnutné úpravy a opravy, ktoré si stav nehnuteľnosti
vyžadoval. Postoj žalovaného ohľadne znehodnocovania nehnuteľnosti výlučne z dôvodov na jeho
strane je zrejmý aj z jeho vyhlásení zachytených v zápisniciach vo veci sp. zn. 20C/113/2019 „voľakedy

som sa o to staral, ale keď ma začali naháňať po súdoch tak...". Rozsudok odvolacieho súdu vo veci
sp. zn. 20C/113/2019 považuje žalobca za nesprávny a vo veci podáva dovolanie. Už v konaní sp. zn.
20C/113/2019 žalovaný počas pojednávania dňa 10.9.2019 výslovne potvrdil, že žalobca nehnuteľnosti
neužíval, nemal od nich kľúče, a že žalobcovi bránil v užívaní nehnuteľnosti. Situácia sa k časovému
obdobiu relevantnému pre tento spor nezmenila. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je založené
na údajnom neunesení dôkazného bremena, a dané rozhodnutie tak nemožno aplikovať vo vzťahu k

skutkovým okolnostiam tejto veci. Žalobca citoval state z kľúčových zápisníc z pojednávaní v danej veci.
Na strane 2 zápisnice z pojednávania konaného dňa 10.9.2019, žalovaný na otázku, či žalobca vlastní
kľúče od dome uvádza, že „od domu nie". Na otázku, či volal políciu, keď žalobca chcel sprístupniť
pozemok, žalovaný uviedol, že „áno, ale z toho dôvodu, že tam chceli vstupovať tretie osoby a vykonávať
búracie práce a vypilovať stromy, pričom volal mestskú políciu". Žalobca k uvedenému dodal, že „pílenie"

stromov chcel vykonať z dôvodu, že bol na odstránenie porastov na nehnuteľnostiach opakovane
vyzvaný zo strany Okresného úradu A., čo mu však žalovaný neumožnil. Taktiež v danej sporovej veci na
otázku súdu ako reagoval žalovaný na výzvu žalobcu na sprístupnenie nehnuteľnosti zo dňa 20.9.2018
odpovedal, že „neurobil nič". Na otázku súdu odkedy strany sporu vedú spor o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva a nadužívanie od roku 2012, čo urobil od roku 2012, žalovaný uviedol „bol

som vyzvaný". Žalovaný tak sám priznal, že žalobca je od roku 2012 systematicky vylúčený z užívania
nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, že nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný, a
to v celom rozsahu, keďže žalobca nemal možnosť prístupu k nehnuteľnostiam, a pokiaľ chcel žalobca
do nehnuteľnosti vstúpiť, resp. vykonávať na nehnuteľnosti opravu, či údržbu, bolo mu v tom bránené.
Z nahrávky z predmetného pojednávania je zrejmé, že žalovaný na otázku súdu, či kľúče od domu

majú obidve strany žalovaný odpovedá " kde si on dal, to ja neviem", kľúče od nehnuteľnosti mám
len ja". Na ďalšiu otázku súdu, či ich niekedy poskytol žalobcovi, žalovaný odpovedá" on si ich ani
nepýtal". Na otázku súdu, či má žalovaný nejaký doklad, ktorým sprístupnil žalobcovi nehnuteľnosť,
žalovaný uviedol „žiadny doklad nemám, lebo tam nechodí". Obdobne zo zápisnice z pojednávania dňa
21.11.2018 vo veci sp.zn. 16C/69/2012 (zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) vyplýva,

že žalovaný sám potvrdil, že žalobca do domu prístup nemá a nemá ani kľúče od domu. Žalobca navrhol
na vypočutie svedkov - susedov žalovaného za účelom preukázania, že žalovaný žil v nehnuteľnosti
sám a bránil žalobcovi v užívaní. Súčasne navrhoval výsluch pôvodných podielových spoluvlastníkov
na preukázanie bránenia v užívaní ostatným spoluvlastníkom. Na uvedených návrhoch na vykonanie
dokazovania nakoniec netrval.

Vo vzťahu k predloženému odbornému vyjadreniu uviedol žalobca, že toto je riadnym dôkazným
prostriedkom a nepodpísal ho jeho bratranec. Pre prípad rozporovania navrhol nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností.

5. Žalovaný v duplike doručenej súdu dňa 7.12.2020 uviedol, že sa nebráni účelovo, ale bráni sa

prirodzene proti nedôvodnému návrhu žalobcu. Žalovaný aj v právoplatne skončenom konaní pod sp.
zn. 20C/113/2018 ako aj v predmetnom konaní naďalej tvrdí, že nehnuteľnosť užíval iba v rozsahu
jeho podielu. Napriek uvedenému žalobca opak prezentuje ako skutočnosť, čo žalovaný popiera. Tiež
popiera to, že by ho žalobca viackrát vyzýval k sprístupneniu nehnuteľnosti a poskytnutiu náhrady za
výlučné užívanie. Nejedná sa o dôkazné bremeno žalovaného, ktorý však vie vyvrátiť tvrdenia žalobcu

o nadužívaní, a to svojou výpoveďou ako aj výsluchom svedkov - osôb, ktoré pravidelne v rozhodnom
období navštevovali žalovaného v predmetnej domovej nehnuteľnosti (I.. A. Q., L. F. ).
Žalobca mal možnosť nehnuteľnosť užívať, v tomto mu žalovaný nebránil a žalobca mohol do
nehnuteľnosti vstúpiť, kľúče si nepýtal, žalobca bol teda pasívny, konštruktívne a aktívne sa užívania
nedomáhal. V konečnom dôsledku mal možnosť si kľúč sám zabezpečiť (v krajnom prípade hoci aj

výmenou zámky) a realizovať svoje právo, ako sa sám žalobca označuje, majoritného spoluvlastníka.
Práve naopak žalobca nemal skutočný záujem svoje vlastnícke právo realizovať, iba sa (a to nedôvodne)
domáha a domáhal finančnej výhody. Ohľadom písomnej výzvy žalobcu zo dňa 20. 9. 2018, na ktorú
neustále žalobca poukazuje, uviedol, že- tento krok žalobcu je nepochopiteľný, pretože nikdy predtým a ani nikdy po tom, čo sa
stal spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností žalobca, nevyzval žalovaného o sprístupnenie
nehnuteľnosti, nikdy neprišiel za žalovaným a nedomáhal sa osobne nijako vstupu,

- žalovaný nijak nenegoval dohodu so žalobcom,
- žalobca sa touto výzvou nedomáhal „vstupu", resp. užívania „svojej časti" nehnuteľnosti, ale upozornil
na svoj zámer a to vykonať rozsiahle opravy a údržbu, nehnuteľnosť zrekonštruovať a napokon bol
žalovaný výslovne vyzvaný vziať uvedené na vedomie a nehnuteľnosť sprístupniť za účelom vykonania
potrebných stavebných úprav!, k čomu mal byť žalobca pripravený ihneď, bez ohľadu na to, či sa aj

naďalej bude žalovaný v nehnuteľnosti neoprávnene zdržovať.
Tu je minimálne zarážajúci spôsob výzvy žalobcu, kedy na žalovaného nedôvodne útočí, žalovaný
popiera, že by nehnuteľnosti v rozsahu svojho podielu neudržiaval. Avšak úplne v rozpore s dobrými
mravmi je konštatovanie a tlak na žalovaného s obvinením, že sa má v nehnuteľnosti, ktorej bol v
tom čase podielovým spoluvlastníkom, neoprávnene zdržovať. Zároveň je absolútne nepochopiteľný
poukaz na túto výzvu, keďže jednak v nej nie je stanovená žiadna lehota na sprístupnenie ani vypratanie,

žalovaný nebol vyzvaný ani na zaujatie stanoviska, t.j. žalobca mohol (ak tak skutočne zamýšľal =
nik mu v tom nebránil), vykonať svoj zámer. Opakovane žalobca dokonca hrozí tým, že k stavebným
úpravám dôjde aj proti vôli žalovaného. Žalobca si navyše chcel v rámci rodinného domu, ktorý obýva
a obýval (v podielu mu prislúchajúcom) žalovaný, zriadiť sklad ?! Nejednalo sa teda o tvrdenú výzvu na
sprístupnenie k užívaniu, ale o oboznámenie žalovaného so zámermi žalobcu smerujúcimi k stavebným

úpravám. Ani po tejto výzve však žalobca neprišiel, nedomáhal sa vstupu. Tretie osoby - žalobcom
nepredstavené, nesprevádzané a bez relevantného písomného dokladu, že by boli žalobcom poverené,
sa domáhali raz vstupu do nehnuteľnosti a týmto žalovaný vstup zamedzil. Avšak nejednalo sa o
bránenie žalobcovi v užívaní nehnuteľnosti, resp. vo vstupe do nehnuteľností, ale o špekulácie žalobcu
ako cez tretie osoby rodinný dom a priľahlé nehnuteľnosti meniť, upravovať v neodsúhlasenom rozsahu.

Inak fakticky žalobca nepodnikol žiadne konkrétne kroky, ktoré by ho mali ako vlastníka chrániť, resp.
chrániť jeho vlastnícke právo. Žiadne výzvy písomné a ani ústne žalobca žalovanému neadresoval.
Zároveň je absurdné vytrhávanie častí vyjadrení žalovaného zo súdneho sporu sp. zn. 20C/113/2018
ohľadom toho, či žalovaný investuje do nehnuteľností, keďže jeho postoj ako v tom čase menšinového
spoluvlastníka v súdnych sporoch je viac ako logický. Žalovaný poukázal na bod 31 odôvodnenia

rozsudku Krajského súdu:
„Pokiaľ aj žalovaný potvrdil súdu vedomosť o tom, že žalobca nemá kľúče od domovej nehnuteľnosti,
neznamená to bez ďalšieho tvrdeného a preukázaného, že žalovaný žalobcovi bránil vstúpiť a užívať
nehnuteľnosť od mája do decembra 2017." Zároveň, keďže odvolací súd opiera svoju úvahu aj o
dokazovanie údajného bránenia vstúpenia a užívania na konkrétne časové obdobie, je nutné dodať, že

v danom spore by dokazovanie muselo byť orientované zase na obdobie (žalované) a to rok 2018, 2019
a časť januára 2020.
Ďalej poukázal na bod 33 odôvodnenia uvedeného rozsudku:
„Žalobca v spore netvrdil, že by žalovaný vymieňal zámky na nehnuteľnostiach, netvrdil ani to, že
kľúče od žalovaného žiadal, kedy, akým spôsobom a s akým výsledkom. Ak má byť žalobca vylúčený

z užívania spoločnej veci tým, že mu žalovaný nevydal kľúče, môže sa ako väčšinový spoluvlastník
samostatne domáhať vstupu do nehnuteľnosti. Predovšetkým ale musí preukázať reálne nadužívanie
dotknutých nehnuteľností žalovaným."
Jedná sa o právny názor vyslovený odvolacím súdom pre spor vo veci tých istých strán sporu, za tých
istých skutkových okolností, na tom istom právnom základe, iba za iné rozhodné obdobie a teda priamo

aplikovateľnýazáväznýajpretentospor.Zároveňprávenazákladeuvedenéhojeargumentáciažalobcu
neakceptovateľná.
V nehnuteľnosti sa nachádzajú dve izby a príslušenstvo, z ktorých žalovaný užíval v rozhodnom období
iba jednu izbu. Znovu je súdu predostierané, že by malo byť v skorších súdnych konaniach preukázané,
že by žalovaný užíval nehnuteľnosti v celosti, uvedené žalovaný sporuje.

K vyčísleniu hodnoty mesačného užívania domu ako celku, uviedol, že sa jedná o pôvodný stav
rodinného domu bez rekonštrukcie, resp. iných zásahov, s primeraným opotrebením a v rozsahu dvoch
izieb. Pri tom, že nehnuteľnosť v rozhodnom období oprávnene (titulom podielového spoluvlastníctva)
užíval žalovaný, je priam až vylúčené, že by jedna izba v pôvodnom stave mohla byť prenajatá za 420,-
eur a neskôr za 490,- eur. Stanovená údajná cena prenájmu nereflektuje ani realitný trh a ani stav

nehnuteľnosti. Opätovne namietol relevanciu predloženého odborného vyjadrenia, keď nie je zrejmé,
aký právny subjekt toto vystavil, nie je uvedené, o akú konkrétnu právnickú osobu sa má jednať, pričom
RE/MAX Developer ako právnická osoba v obchodnom registri evidovaná nie je. Sporoval tak autenticituako aj spôsobilosť použitia listiny „Stanovenia hodnoty nehnuteľnosti" zo dňa 14. 5. 2020 ako odborného
vyjadrenia, a to aj čo do formy a obsahu.
Žaloba je tak nedôvodná pre neunesenie dôkazného bremena čo do tvrdeného nadužívania domovej

nehnuteľnostižalovanýmaúdajnéhobráneniavužívanížalobcovi.Akbymalobyťznaleckédokazovania
aj napriek uvedenému vykonané, navrhol, aby trovy znášal žalobca, keďže tento dôkaz navrhuje, a
keďže jeho nárok je ako taký nedôvodný.
Dodal, že žalovaný si svoju nehnuteľnosť, t.j. časť pozemkovej nehnuteľnosti, ktorej sa stal vlastníkom
podkladom právoplatného rozsudku v konaní Okresného súdu sp. zn. 16C/69/2012, oplotil 2,4 m

vysokým, nepriehľadným betónovým plotom, vykonal terénne úpravy a je možné predpokladať, že tento
má záujem predať. Čo sa týka platieb daní, tieto v rozsahu za svoj podiel platil riadne aj žalovaný.
Žalobca mylne udáva adresu žalovaného, keď tento býva na adrese B. 4, A. a nie 12, čo tiež svedčí o
nedostatku vzťahu a záujmu o domovú nehnuteľnosť zo strany žalobcu.

6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 4.6.2021 doplnil, že žalovaný užíval dotknuté nehnuteľnosti v celosti

a súčasne preukázateľne vylúčil žalobcu z užívania. Nehnuteľnosti nie sú dispozične riešené tak,
aby vôbec reálne umožňovali užívanie iba 9/30 spoluvlastníckeho podielu žalovaným i keby užíval
iba jednu miestnosť ako klamlivo tvrdí žalovaný. Rodinný dom pozostáva totiž z dvoch obytných
miestností, teda užívanie aj len jednej miestnosti zo strany žalovaného (žalobca však tvrdí užíval
nehnuteľnosti v celosti) zakladá užívanie v oveľa väčšom rozsahu ako žalovanému patrilo titulom

podielového spoluvlastníctva. Žalovaný užíval nehnuteľnosti v celosti výlučne sám, bránil žalobcovi do
nich vstúpiť a užívať ich v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu nielen počas žalovaného obdobia,
ale už omnoho skôr. Žalovaný popiera existenciu výziev žalobcu smerom k jeho osobe, či už v ústnej
alebo písomnej forme. Okrem písomnej výzvy žalobcu na sprístupnenie nehnuteľnosti zo dňa 20.
9. 2018 doručenej žalovanému, predkladá žalobca písomné výzvy žalobcu adresované žalovanému

zo dňa 19. 10. 2017, 5. 12. 2017 a 30. 1. 2018 spolu s doručenkami. Z týchto dôkazov je zrejmé,
že žalovaný si predmetné zásielky v odbernej lehote neprevzal a teda preukázateľne ich doručenie
zmaril (avšak tieto sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, t.j. sú právne perfektné) a zároveň,
že žalobca žalovaného skutočne a opakovane vyzýval na sprístupnenie nehnuteľností, odovzdanie
kľúčov a tiež na úhradu nájomného za nadužívanie nehnuteľností. Žalobca tiež namieta vierohodnosť

navrhovaných svedkov žalovaného, ktorí sú priateľmi žalovaného. Žalobca sa aktívne niekoľko rokov
neúspešne domáhal sprístupnenia a vstupu do nehnuteľností, v čom mu žalovaný nedôvodne bránil.
Napokon, žalovaný ani v ostatnom vyjadrení žalovaného nenamietal tvrdenie, že žalobca kľúče od
domu skutočne nemá, pričom klamlivo tvrdil, že ich ani nežiadal. Argumentácia žalovaného, že žalobca
si mal kľúče zabezpečiť sám, napríklad výmenou zámky a tým realizovať svoje právo je scestná.

Takáto žalovaným popisovaná svojpomoc je v prvom rade právne neprípustná a v rade druhom tiež v
rozpore s dobrými mravmi. Nebolo nikdy úmyslom žalobcu, aby sa domáhal vstupu do nehnuteľností
násilným a nedovoleným spôsobom, preto prednostne zvolil ústnu a písomnú formu výziev smerom
k žalovanému. Navyše, pokiaľ by aj žalobca pristúpil k výmene zámky, nič by nebránilo žalovanému
opätovne zámky v budúcnosti vymeniť a situáciu by to žiadnym a už vonkoncom nie definitívnym

spôsobom nevyriešilo. Žalobcovi nie je zrejmé, z čoho žalovaný vyvodzuje záver, že žalobca nemal
v úmysle realizovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale iba sa domáhať finančnej výhody,
pretože takýto záver z ničoho nevyplýva. Ak by tomu tak bolo, potom by sa žalobca v inom súdnom
konaní predsa nedomáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,
ktoré žiadal prikázať do svojho výlučného vlastníctva ani by sa nesnažil so žalovaným prednostne

zmierlivo dohodnúť na uzavretí písomnej zmluvy, v ktorej by si upravili práva a povinnosti vo vzťahu k
užívaniu spoločných nehnuteľností, ktorú žalovaný bezdôvodne odmietal. žalovaný tvrdí, že predmetnou
výzvou sa žalobca nedomáhal vstupu do nehnuteľností, ale iba vykonania stavebných úprav. Pokiaľ by
sa žalovaný s obsahom výzvy zo dňa 20. 9. 2018 dôkladne oboznámil, nepochybne by zistil, že žalobca
hneď v úvode konštatuje nemožnosť nehnuteľnosti riadne užívať a absenciu poskytovania akejkoľvek

finančnej náhrady za nadužívanie nehnuteľností žalovaným. Žalovaný by tiež zistil, že ho žalobca vo
výzve vyzýval aj na sprístupnenie nehnuteľností, a to vo všeobecnosti, nielen vo vzťahu k stavebným
úpravám, ako nesprávne uvádza žalovaný. Nie žalobca, ale žalovaný sa správal spôsobom v rozpore
s dobrými mravmi, keď napriek vedomosti o existencii podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam
patriacim aj žalobcovi tomu v užívaní preukázateľne bránil, čo priznal aj na pojednávaní dňa 10. 9.

2019, v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20C 113/2018 kedy žalovaný na otázku súdu
ako reagoval na výzvu žalobcu na sprístupnenie nehnuteľností zo dňa 20. 9. 2018 odpovedal, že
„neurobil nič". Žalobca nepovažuje tvrdenie žalovaného, že predmetná výzva neobsahovala lehotu na
sprístupnenie a/alebo vypratanie, výzvu na predloženie stanoviska žalovaného za relevantnú pre účelytohto súdneho konania. Žalobca kontinuálne vyzýval žalovaného na sprístupnenie nehnuteľností, ktorý
mal od roku 2002 (počiatok existencie sporov o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam) dostatočne dlhý časový priestor na sprístupnenie nehnuteľností alebo zaujatie

stanoviska. Avšak bol to jedine žalovaný, ktorý na tieto výzvy žiadnym spôsobom nereflektoval a túto
skutočnosť sám priznal. K ostatným subjektívnym konštatovaniam žalovaného vo vzťahu k údajnej
hrozbe žalobcu smerom k žalovanému, kedy žalobca vyzýval žalovaného o sprístupnenie nehnuteľností
aj za účelom vykonania stavebných úprav, a to i proti vôli žalovaného, si žalobca dovoľuje uviesť, že
o žiadnu hrozbu v tomto prípade nešlo. Zároveň nie je žalobcovi zrejmé, z akého titulu by si nemohol

v nehnuteľnostiach, ktorých je podielovým spoluvlastníkom zriadiť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu sklad. Aj táto skutočnosť opätovne preukazuje prinajmenšom to, že žalovaný kategoricky po celú
dobu vylučoval žalobcu z užívania nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu. žalobca
vykonal všetko, čo podľa v jeho možnostiach a schopnostiach, aby sa domohol užívania nehnuteľností
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, dokonca i nad rámec toho, čo bol ako spoluvlastník
povinný, keďže žalovaný sa o nehnuteľnosti vôbec nestaral a na výzvy žalobcu preukázateľne mu

adresované žiadnym spôsobom nereagoval. Napokon nezostalo žalobcovi nič iné ako sa domáhať
ochranysvojichprávsúdnoucestou.Žalobcanepovažujeodkaznaskutkovétvrdeniažalovanéhovinom
súdnom konaní (sp. zn. 20C/113/2008) vedeného medzi totožnými stranami a týkajúce sa totožných
nehnuteľností za vytrhávanie z kontextu ako mylne uvádza žalovaný. Ak žalovaný v jednom konaní
uvádza skutkové tvrdenia týkajúce sa rovnakých skutočností je neprípustné, aby tieto skutkové tvrdenia

v inom konaní menil, resp. prípustné to je, ale preukazuje to zavádzanie, špekulatívnosť a klamlivosť
procesnej obrany žalovaného. Inými slovami, ak žalovaný v inom konaní vedenom na tunajšom súde
tvrdil, že do nehnuteľností neinvestuje a nemôže v tomto súdnom konaní tvrdiť opak. Adresa bydliska
žalovaného uvedená v návrhu ako B. 12 bola výlučne chybou v písaní právneho zástupcu žalobcu,
pričom žalobca vo všetkých svojich výzvach smerom k žalovanému uvádzal správu adresu B. 4.

7. Na pojednávaní dňa 11.6.2021 žalobca doplnil, že tu ide o vzťahy v rodine, kde žalovaný bol v
dobrej vôle spoluvlastníkov ponechaný ako užívateľ nehnuteľnosti, čo sa neskôr obrátilo proti nim a
bežali viaceré konania. Žalobca nemohol nehnuteľnosť ani užívať, ani rekonštruovať, a napriek dlhej
histórii sporov teraz akoby sa začalo odznova a žalovaný v konaní tvrdí, že sa vlastne nič nestalo.

K výzvam, uviedol, že nepodpísané sú preto, lebo človek podpisuje vyhotovenie, ktoré odosiela, tieto
sú predložené iba ako dôkaz obsahu, podstatné sú vrátené obálky s vyplývajúcimi dátumami, z
ktorých je zrejmé, že žalovaný si poštu nepreberal, a to opakovane. A žalobca sa opakovane domáhal
sprístupnenia nehnuteľnosti, rovnako keď žalobca chcel pokosiť pozemok, žalovaný zavolal na neho
políciu. Nevie, či mal žalovaného žiadať o sprístupnenie každý týždeň, aby to bolo relevantným. Vzťahy

medzi spoluvlastníkmi boli aj vzhľadom na vedenie konaní, ktoré to preukazujú, emotívne, na základe
čoho neskôr žalobca upustil od priamych pokusov, a teda riešil veci inou cestou, keď mu nič iné
neostávalo. Nehnuteľnosť sa nedá užívať menej, alebo viac, buď tam ste, alebo nie ste. Nejde o užívanie
iba obytných miestností, ale je tam aj sociálne zariadenie, príslušenstvo, ktoré v tomto stave mohla
užívať iba jedna domácnosť. Na pojednávaní dňa 3.3.2023 žalobca doplnil, že sa snažil aj zveľaďovať

pozemky, čo mu nebolo umožnené, kde poukázal na snahu o výrub krov. Vo vzťahu ku kontrole
zdržiavania sa žalovaného v nehnuteľnosti, nikde nebolo tvrdené, že tam i vstupoval, toto mohol
kontrolovať i z cesty, sú bezpredmetné tvrdenia, že žalovaný užíval nehnuteľnosť iba v svojom podiele,
tento mal k dispozícii celú nehnuteľnosť, ako jediný mal k dispozícii kľúče od nej, žalobca tieto nemal,
a žiadal ich od žalovaného, čo je zrejmé z výziev, žalovaný tak jediný užíval celú nehnuteľnosť a mal

ju k dispozícii, je irelevantné v akom rozsahu každodenne ju využíval. Vo vyjadrení zo dňa 27.3.2023
žalobca uviedol, že žalovaný počas celého konania tvrdí, že žalobca mal do nehnuteľnosti prístup, keďže
disponoval vlastným kľúčom, no počas celého konania k svojmu tvrdeniu žiaden dôkaz neposkytol.
Žalobca sa viackrát domáhal sprístupnenia nehnuteľnosti, a to či už zasielaním výziev k jej sprístupneniu
alebo v predchádzajúcom období aj v rámci iných súdnych konaní, ktorých predmetom bolo domáhanie

sa nároku za neumožnenie užívania nehnuteľnosti v jeho spoluvlastníckom podiele. Svojho nároku
na užívanie nehnuteľnosti vo svojom spoluvlastníckom podiele sa domáhal minimálne od roku 2012.
Žalobca teda minimálne od roku 2012 tvrdí, že do nehnuteľnosti nemá prístup, keďže od nej nevlastní
kľúče - predmetné potvrdil i samotný žalovaný v rámci konania vedeného pred Okresným súdom A. pod
sp. zn. 20C/113/2018. Skutočnosť, že žalovaný neprebýval v nehnuteľnosti nepretržite nemá vplyv na

to, že ako jediný mal právo prístupu k nej v ľubovoľnom čase a rozsahu. Žalobca nemal do nehnuteľnosti
prístup v žiadnom rozsahu, keď nemal kľúče od nehnuteľnosti, teda do nej nemohol vstupovať ani keď
sa v nej žalovaný nachádzal ani v čase jeho neprítomnosti a zároveň mu nebolo umožnené využívať
ani pozemky priľahlé k nehnuteľnosti.8. Žalovaný na pojednávaní dňa 11.6.2021 doplnil, že je vecou žalobcu, že nehnuteľnosť neužíval.
Žalovaný nemenil zámky. Žalobca si mohol pýtať kľúče od rodiny žalovaného. Výzva mu bola doručená

iba jedna a to v septembri 2018. V poslednom podaní doložené výzvy sú nepodpísané, žalovanému
žiaden ani žltý lístok nebol zanechaný. Poštu si pritom riadne preberá. Nerozumieme tak ako mohol
žalovaný brániť žalobcovi užívať jeho podiel, mohol kedykoľvek prísť, z izieb užíval žalovaný iba jednu.
Žalovaný sporoval autenticitu obálok a žiadal predloženie ich originálu aj s obsahom. Sporoval, čo bolo
v nich. Tiež sporoval, že nehnuteľnosť by mohol užívať iba jeden človek, nehnuteľnosti užívajú aj ôsmi

ľudia, žalovaný je tam sám. Žalovaný nemusel posielať výzvy každý týždeň, nikto mu v užívaní nebránil.
Na pojednávaní dňa 18.5.2022 doplnil, že žalobca nepreukázal, že žalovaný užíval viac, taktiež sa
nedomáhal vstupu do nehnuteľnosti fyzicky, že by ju navštívil, čo sám potvrdil tým, že uviedol, že bol
v nehnuteľnosti iba raz od r. 1995 so znalcom, výzvy v obálkach sa nedostali do sféry žalovaného. A
ak by aj, tak neobsahujú konkrétny termín, kedy sa má dostaviť. Žalovaný pracoval a samozrejme, že
nebol prítomný v nehnuteľnosti 24 hodín. Na pojednávaní dňa 3.3.2023 navrhol doplniť dokazovanie

oboznámením listín zo spisu sp. zn. 16C/69/2012 - a to podania žalobcu zo dňa 27.12.2018, z ktorého
vyplýva, že nehnuteľnosť chodí kontrolovať a dom je 3, 4 dni v týždni prázdny, ako aj zápisnicu zo dňa
18.2.2019, kde je uvedené zo strany žalobcu, že žalovaný poväčšinou v dome nebýva. Trval na tom, že
neužíval nehnuteľnosť nad rozsah jeho podielu, nebránil žalobcovi v jej užívaní, kľúče sa nemenili, takže
ich mohol mať k dispozícii aj žalobca, vo výzvach, ktoré boli predložené v konaní sa žalobca sa domáhal

vždy iba sprístupnenia rodinného domu, nikde nie je riešená otázka nemožnosti vstupu na pozemky,
Výzvy na sprístupnenie rodinného domu pritom neobsahujú žiaden termín. Vzťahovali sa zásadne na
dom, najmä na jeho opravu, údržbu, zriadenie skladu. Sám žalobca predlžoval konanie o vyporiadanie
svojimi návrhmi v danom konaní a teraz sa domáha náhrady za dané obdobie.

9. Žalobca právom záverečnej reči uviedol, že v konaní sa preukázalo, že žalovaný predmetnú
nehnuteľnosť a svoj spoluvlastnícky podiel nadužíval a zároveň znemožňoval žalobcovi prístup a vstup
do predmetných nehnuteľností. Výška požadovaného nároku je daná čiastkou, ktorú preukázal jednak
v zmysle žalobného návrhu a následne aj znalecký posudok a jeho doplnením, ktorý súd v predmetnej
veci vykonal ako dôkaz. Z neho jednoznačne vyplýva, že sumy, z ktorých vychádzal v žalobnom návrhu

sú dokonca podhodnotené a požadovaný nárok je primeraný a preukázaný.

10. Žalovaný právom záverečnej reči uviedol, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Opakovane
v konaní sporoval akékoľvek nadužívanie rodinného domu ako stavby zo strany žalovaného. Žiadne
nadužívanie preukázané zo strany žalobcu nebolo. Žalovaný reálne užíval iba jednu izbu ako to

bolo napokon zrejmé aj z fotografií, ktoré súdu predkladal. Žalobca sa ani nedomáhal užívania,
keď sám uviedol, že iba raz šiel do nehnuteľnosti so znalcom. Výzvy, ktoré posielal žalovanému
sa nedostali do sféry žalovaného a jednak neobsahovali žiaden konkrétny termín, kedy by chcel
žalobca do nehnuteľnosti vstúpiť. Navyše poukazujeme na to, že kľúče neboli menené, v ktorej
súvislosti poukazujeme na právny názor odvolacieho súdu uvedený v rozsudku zo dňa 30.06.2020 č.k.

25Co/34/2020, kedy skutočnosť, či žalobca má alebo nemá od nehnuteľnosti kľúče neznamená bez
ďalšieho tvrdeného a preukázaného, že by žalovaný žalobcovi bránil vstúpiť a užívať nehnuteľnosť.
Žalobca skutočne nehnuteľnosť užívať nechcel, nedožadoval sa toho a nebolo ani vyvrátené, že
by kľúče boli menené, resp. vložka zámku. Poukázal na čl. 2, ods. 2 CSP a predvídateľnosť a
jednotnosť súdnej praxe vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Iba skutočnosť, že

žalovaný býval v nehnuteľnosti neznamená automaticky, že by nehnuteľnosť užíval viac, resp. nad
svoj spoluvlastnícky podiel, a teda aj tvrdenia žalobcu v tomto smere nemôžu byť relevantné, a jednak
boli zosporované a jednak tiež vyvrátené tiež svedeckými výpoveďami, vykonanými v konaní. Čo sa
týka pozemkových nehnuteľnosti, k týmto žalobca v konaní nedokazoval žiadne nadužívanie. Žalovaný
reálne pozemkové nehnuteľnosti neužíval, boli zanedbané, stála tam dvojgaráž, ktorú neskôr v r. 2020

žalobca bez búracieho povolenia odstránil, čo už mu nebránilo v tom, aby vstúpil na pozemky a
svojvoľne s nimi nakladal. Tiež poukazoval na rozpornosť v tvrdeniach žalobcu, kedy v iných konaniach
potvrdzoval, že žalovaný neužíva nehnuteľnosti takmer vôbec, tiež na nadhodnocovanie náhrady za
údajné nadužívanie, kedy nebola potvrdená výška tejto náhrady znaleckým dokazovaní a kedy najmä
vo vzťahu k pozemkom nebolo vykonávané žiadne dokazovanie, v ktorom smere neuniesol žalobca

dôkazné bremeno. Dodávame, že k šikanóznemu prístupu žalobcu voči žalovanému prispieva aj
skutočnosť, že pred tunajším súdom v konaní 14C/27/2016 sa domáhal zaplatenia sumy 6.900,- eur s
prísl. Neskôr bez udania dôvodu žalobu stiahol, čím zadal aj príčinu vzniku nároku na NTK žalovanému.
Rovnako od začiatku poukazoval na konanie 20C/113/2018, kde sa v týchto konaniach jednalo o tvrdenénároky z nadužívania za iné obdobia, ako je uplatnené v predmetnom konaní. K dodatku znaleckého
posudku uviedol, že tento nenavrhoval žalobca, sám súd žiadal znalca na odstránenie nedostatkov,
žalobca súhlasil s pôvodným znaleckým posudkom.

11. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 29.9.2023, pričom v konaní vykonal dokazovanie
oboznámením listín predložených do spisu, najmä výpisom z LV č. XX pre k.ú. A., z LV č. XXXX pre k.ú.
XXXX, rozsudku tunajšieho súdu vo veci č.k 20C/113/2018-81 zo dňa 10.9.2019, uznesenia Krajského
súdu v Trnave č.k. 25Co/35/2020-281 zo dňa 30.6.2020, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.

25Co/34/2020-274 zo dňa 30.6.2020, výzvou na odstránenie zaburinenia pozemkov zo dňa 5.11.2018 a
19.6.2019, fotografiami nehnuteľnosti č.l. 90,91,96,97,108, 11,112, 120-125, zápisnicou o pojednávaní
vo veci sp. zn. 16C69/2012 zo dňa 18.2.2019, návrhom žalobcu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctvavoveci16C/69/2012,aďalšímilistinnýmidôkazmi,výsluchomsporovýchstrán,svedkov
žalovaného, znaleckým dokazovaním znalca I.. arch. D. W., vrátane doplnenia znaleckého posudku,
otvorenímžalobcompredloženýchobáloksvýzvamipriamonapojednávaníaoboznámenímichobsahu,

zvukovými nahrávkami pojednávaní z konania sp. zn. 20C/113/2018. Súd nevykonal dokazovanie
výsluchom svedkov žalobcu, na ktorých žalobca následne netrval, resp. ich účasť na pojednávaní
nezabezpečil. Rovnako nevykonal dokazovanie obhliadkou nehnuteľností, keď mal za to, že skutkový
stav bol vo veci zistený v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie veci, a vykonanie takého
dôkazu by vzhľadom na právne posúdenie veci súdom nebolo hospodárnym.

12. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie náhrady za nadužívanie nehnuteľností
patriacich do podielového spoluvlastníctva sporových strán žalovaným. Súd vec právne posúdil podľa
nasledovných ustanovení právnych predpisov.

13. Podľa § 124 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"), všetci vlastníci majú
rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.
Podľa § 136 ods. 1, 2 OZ, vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. (1) Spoluvlastníctvo je
podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.(2)
Podľa § 137 ods. 1, 2 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a

povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. (1) Ak nie je právnym predpisom
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.(2)
Podľa § 139 ods. 2 OZ, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou
podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne
na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 1 ods. 1 OZ, úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a
slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva.
Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku omeškania, dlžník, ktorý
svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku omeškania, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania, výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu.
Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.14. V konaní medzi stranami nebolo sporným, že žalobca bol so žalovaným v rozhodnom čase, t.j.
1.1.2018 až 19.1.2020 spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, evidovaných na LV č. XX pre
katastrálne územie A., a to žalobca v podiele 21/30-ín a žalovaný v podiele 9/30-ín. Že ku dňu 20.1.2020

došlo k právoplatnému zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva rozsudkom tunajšieho
súdu, tak, že výlučným vlastníkom je žalovaný. Tiež nebolo sporným, že žalovaný v rozhodnom období
fakticky užíval nehnuteľnosti sám, a že za obdobie máj 2017 až december 2017 si žalobca súdnou
cestou uplatnil nárok titulom nadužívania, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím Krajského súdu pre
neunesenie dôkazného bremena. Nesporným bolo, že medzi žalobcom a žalovaným v rozhodnom

období nebola dohoda o užívaní predmetných nehnuteľností, že žalobca nemal kľúče od nehnuteľnosti
- rodinného domu, a že žalovanému bola v septembri 2018 doručená písomná výzva na sprístupnenie
nehnuteľnosti. Sporné bolo, či žalovaný užíval nehnuteľnosti v rozhodnom období vo väčšom rozsahu
ako mu patril, či bránil žalobcovi v užívaní jeho podielu, či sa žalobca domáhal užívania v rozhodnom
období, a či je nárok premlčaný.

15. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 137 ods. 1 OZ ako osobitný nárok žalobcu voči
žalovanému z titulu nadužívania majetku, ktorý bol v rozhodnom čase v nespornom podielovom
spoluvlastníctve strán, žalovaným. Tu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010, podľa ktorého "Nárok spoluvlastníka na náhradu za
neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137

ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom
(ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu.
Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania
druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si

úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní
celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník

užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič
nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú
vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci
treťou osobou.

Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej
časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna."

16. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd v konaní posúdil, či nárok žalobcu je

premlčaný, pričom dospel k záveru, že tomu tak nie je. Keďže ide o osobitný peňažný nárok priznávaný
podľa § 137 ods. 1 OZ, tento sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 3 rokov (101 OZ) od okamihu,
kedy sa mohol uplatniť prvýkrát. Keďže ide o nárok z nadužívania veci v spoluvlastníctve za obdobie od
1. 1. 2018 do 20. 1. 2020, tohto sa mohol žalobca voči žalovanému prvýkrát domáhať dňa 2.1.2018 (za
deň 1.1.2018), ktorý nárok na úhradu by v takom prípade bol splatný nasledujúcim dňom po požiadaní

( § 563 OZ - 3.1.2018), a teda žalobca by si mohol žalobou nárok na súde uplatniť prvýkrát dňa 4.1.2018.
Nárok by tak bol (v najskôr splatnej časti) premlčaný v prípade, ak by žaloba bola podaná neskôr ako
po uplynutí troch rokov od uvedeného momentu, t.j. ak by bola podaná po 4.1.2021. Keďže žaloba bola
doručená Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 5.6.2020, teda v čase kedy ešte neuplynula premlčacia
doba vo vzťahu k žiadnej časti uplatňovaného nároku, námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.

17. Predpokladmi priznania nároku z nadužívania spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti je
preukázanie toho, že 1. žalovaný reálne nadužíval nehnuteľnosti (nad rozsah jeho spoluvlastníckeho
podielu), že 2. žalobca sa ich užívania (v jemu patriacom podiele) v rozhodnom období domáhal, ako
aj, že 3. žalovaný žalobcovi bránil (neumožnil) nehnuteľnosti užívať.

18. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že splnenie všetkých vyššie uvedených
podmienok potrebných pre priznanie nároku žalobcovi je dané, avšak iba v časti (vo vzťahu k
nadužívaniu rodinného domu), nie vo vzťahu k užívaniu pozemkov prislúchajúcich k domu, keď žalobcasa najmä (okrem iného) preukázateľne skutočne nedomáhal v rozhodnom čase užívania pozemkov.
Žalovaný v konaní sporoval, že žalobca ho akokoľvek vyzýval na sprístupnenie, či umožnenie reálneho
užívania pozemkov, či to, že by sa reálne na pozemky dostavil a domáhal sa svojho vstupu na ne.

Žalobca v konaní tvrdil existenciu ústnych výziev na sprístupnenie nehnuteľnosti, ich uskutočnenie
(a konkrétny obsah) však v konaní preukázaný nebol. Súčasne doložil písomné výzvy adresované
žalovanému zo dňa 19. 10. 2017, 5. 12. 2017 a 30. 1. 2018 spolu s nedoručenými obálkami (č.l. 92-95),
z ktorých však vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému opakovane písomne domáhal „sprístupnenia
rodinného domu a odovzdania 1 sady kľúčov". Zo žiadnej z uvedených listín nevyplýva, že by sa žalobca

výslovne domáhal akéhokoľvek (konkrétneho) užívania pozemkov, či vstupu na ne. Obdobne vo výzve
zo dňa 20.9.2018 (č.l. 65), ktorá bola žalovanému doručená dňa 25.9.2018, sa priamo a výslovne
nedomáha žiadneho konkrétneho užívania pozemkov, ale vyzýva na sprístupnenie nehnuteľnosti za
účelom vykonania „stavebných úprav" a ďalej sa vyjadruje k tomu, že si v nehnuteľnosti „zamýšľa
zriadiť sklad a využívať ju ako priestor pre úschovu vecí" ( uvádza konkrétny spôsob plánovaného
užívania domu, nie pozemkov). Súd tak ustálil, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca

domáhal voči žalovanému v rozhodnom období umožnenia užívania pozemkov. Zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 10.9.2019 vo veci sp. zn. 20C/113/2018 pritom vyplýva (z vyjadrenia žalovaného,
voči ktorému sa však žalobca na danom pojednávaní nijako záporne nevyjadruje a i v tu prejednávanej
veci apeluje na skutočnosť, že nemal prístup do domu), že žalobca mal kľúče od pozemku, nie od
domu. Skutočnosť, že žalobca disponoval v rozhodnom období kľúčami od pozemkov vyplýva tiež zo

zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.11.2018 vo veci sp. zn. 16C/69/2012, kde žalovaný rovnako uvádza
(žalobca nijako nesporuje), že žalobca „do domu prístup nemá, nemá kľúče od domu. Na pozemok
prístup má." Žalobca sám sa rovnako pri vlastnom výsluchu vyjadril, že žalovaného „stále vyzýval,
aby mu dal kľúče od domu, aby ho mohol užívať", pričom tieto „nikdy nemal", keď ich „nedostal ani
pri dedení, lebo jeho mama ich nemala. Mala kľúče iba od bránky." (zápisnica o pojednávaní zo dňa

29.9.2021-č.l. 113). Súd tak dospel k záveru, že žalobca mal faktickú možnosť vstupu na pozemok
ako i prípadného zabezpečenia si užívania pozemkov (napr. aj cestou ich optického, či faktického
oddelenia a pod., k čomu však nepristúpil). Súčasne v konaní nebolo sporným, že žalovaný fakticky
pozemky prislúchajúce k rodinnému domu ani aktívne nevyužíval, neobhospodaroval, a ani neudržiaval
(čo mu žalobca sám v konaní opakovane vytýkal a sám žalovaný priznáva vo svojom výsluchu na

pojednávaní dňa 29.9.2021, kde uviedol, že záhradu nepoužíval a „Preto to bolo zarastené".). Vzhľadom
na uvedené, v prípade pozemkov nie je splnený ani predpoklad, že by ich žalovaný užíval nad rozsah
jeho spoluvlastníckeho podielu. Samotná skutočnosť, že žalovaný zabránil v prístupe na pozemok
tretím osobám, ktoré mali zabezpečovať práce v mene žalobcu (odburinenie a pod.) nepreukazuje, že
by opakovane a systematicky bránil žalobcovi v užívaní pozemkov (ktorého užívania by sa žalobca

vôbec domáhal). Žalobca sa na tieto pozemky v danom prípade ani nedostavil sám (v konaní nebolo
preukázané, že by sa aktívne o užívanie pozemkov priamo pokúšal), žalovaný zabránil vstupu na ne
pre neho cudzím osobám, čo bez ďalšieho nemôže byť postačujúce na preukázanie v bránení užívania
pozemkových nehnuteľností žalobcovi. Súd tak žalobe nevyhovel v časti, ktorou sa žalobca domáhal
náhrady za nadužívanie v časti užívania pozemkov, a žalobu v tejto časti zamietol (výrok II. rozsudku).

19. K opačnému záveru súd dospel vo vzťahu k splneniu podmienok na priznanie náhrady v zmysle §
137 ods. 1 OZ vo vzťahu k rodinnému domu, ktorý bol predmetom konania. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané (súčasne nesporné), že to bol iba žalovaný, kto v rozhodnom období užíval
rodinný dom. Zo sporových strán, bol tiež iba žalovaný tým, kto disponoval kľúčami od rodinného

domu (kde je nerozhodná skutočnosť, že pôvodné zámky od domu sa nemenili). Tu súd poukazuje
na dokazovanie spomenuté v predchádzajúcom odseku (výsluchy žalovaného a žalobcu v iných
konaniach), z ktorého vyplýva skutočnosť, že žalobca nedisponoval kľúčmi od rodinného domu, a
žalovaný o tom mal vedomosť. Nedisponovanie kľúčami od rodinného domu žalobcom a vedomosť
žalovaného o tom potvrdzuje i nahrávka z pojednávania vo veci sp. zn. 16C/69/2012, ktorá bola

oboznámená na pojednávaní dňa 18.5.2022, a z ktorej je zrejmé, že žalovaný na otázku súdu, či kľúče
od domu majú obidve strany žalovaný odpovedá " kde si on dal, to ja neviem", „kľúče od nehnuteľnosti
mám len ja". Na ďalšiu otázku súdu, či ich niekedy poskytol žalobcovi, žalovaný odpovedá "on si ich
ani nepýtal". Súčasne bolo v konaní preukázané, a to výzvami zo dňa 19. 10. 2017, 5. 12. 2017 a 30.
1. 2018 spolu s nedoručenými obálkami (č.l. 92-95), pri ktorých súd na pojednávaní dňa 18.5.2022

overil i originalitu obálok a ich doručovaného obsahu (po sporovaní žalovaným), ktoré otváral priamo na
pojednávaní a oboznamoval ich obsah v podobe výziev, kde žalobca žalovaného opakovane vyzýval na
odovzdanie kľúčov od rodinného domu a jeho sprístupnenie. Nebolo by nijako zmysluplným, aby žalobca
žalovanéhoopakovanevyzývalnaodovzdaniekľúčov,ktorýmibydisponoval,vtakomprípadebysajehovýzva obmedzila na snahu o predchádzanie konfliktom pri spoločnom užívaní domu. Vo výzve zo dňa
30.1.2018 žalobca tiež doplnil, že žalovaný využíva celú nehnuteľnosť a znemožňuje mu jej užívanie.
Uvedené výzvy sa podľa predložených obálok (pripojené na č.l. 134) dostali do sféry žalovaného, keď

boli doručované ako „zásielky do vlastných rúk" poštovým doručovateľom, pričom jednotlivé zásielky boli
podľa poznámok na obálkach uložené na pošte s možnosťou prevzatia žalovaným v stanovenej lehote,
avšak žalovaný si tieto zásielky neprevzal a boli vrátené odosielateľovi v dňoch 8.11.2017, 28.12.2017 a
27.2.2018spoznámkou„neprevzatévodbernejlehote".Žalovanéhopriebežnézdržiavaniesanaadrese
rodinného domu (B. 4, A.) nebolo v konaní sporným, a teda súd uzatvára, že žalobca sa preukázateľne

domáhal sprístupnenia rodinného domu a vydania kľúčov k nemu, ktoré by mu umožňovali užívanie už
v čase pred rozhodnou dobou. V konaní pre súd nie je relevantná skutočnosť, že žalovaný si predmetné
zásielky obsahujúce výzvy neprevzal, ale skutočnosť, že žalobca sa užívania rodinného domu voči
žalovanému skutočne opakovane domáhal, pričom žalovaný mal možnosť v prípade zodpovedného
preberania poštových zásielok sa s ich obsahom oboznámiť, a teda zásielky sa dostali do jeho
dispozičnej sféry. Zo strany žalobcu ako osoby, ktorá bola so žalovaným v aktuálnom spore (i v podobe

sporu súdneho - o vyporiadanie spoluvlastníctva sp. zn. 16C/69/2012), pri preukázateľnej existencii
zlých osobných vzťahov a pretrvávajúcich konfliktov (bližšie k uvedenému aj odsek 19) pritom súd
nepovažuje za nevyhnutné požadovať v tomto konaní preukazovanie domáhania sa užívania rodinného
domu aj inou ako písomnou formou (návštevami domu, snahou o priamu komunikáciu so žalovaným -
na ktorých absenciu poukazoval žalovaný). Snaha o dosiahnutie možnosti užívania rodinného domu

vydaním kľúčov (ktoré by umožnili reálne užívanie) a žiadosťami o sprístupnenie domu je tak podľa súdu
správne zvoleným právnym i faktickým prostriedkom vzhľadom na medzi stranami existujúcu situáciu.
Záujem žalobcu o skutočné užívanie rodinného domu preukazuje i jeho list (výzva) zo dňa 20.9.2018 (č.l.
65), ktorá bola žalovanému nesporne doručená dňa 25.9.2018, v ktorej sa priamo a výslovne domáha
sprístupnenia nehnuteľnosti za účelom vykonania „stavebných úprav" (ktoré predstavujú tiež konkrétny

spôsob nakladania s nehnuteľnosťou za účelom jej ďalšieho užívania) s cieľom tam „zriadiť sklad a
využívaťjuakopriestorpreúschovuvecí".Žalobcatakspomínakonkrétnyspôsobplánovanéhoužívania
domu, ktorý by bol i skutočne realizovateľný (zohľadňujúc vzťahy medzi stranami, ktoré by aj vzhľadom
na dispozíciu domu pravdepodobne neumožňovali spoločné využívanie na bývanie), avšak ani tento
mu nebol zo strany žalovaného umožnený. K výhrade žalovaného, že výzvy žalobcu neobsahovali

žiaden konkrétny termín, súd uvádza, že v prípade obdobných písomných výziev na odovzdanie kľúčov
k rodinnému domu a jeho sprístupnenie, je na žalovanom ako adresátovi obdobných žiadostí (ktorý
si musí byť vedomý, že rodinný dom mu nepatrí celý a právo na jeho užívanie má i niekto iný), aby
na ne zodpovedajúco reagoval (osobne, písomne, telefonicky sa pokúsil o dohodu ohľadne užívania,
priamo žiadané užívanie umožnil, či navrhol svoje vlastné riešenia situácie), čím by mohol preukázať,

že on naozaj nie je tým, kto by žalobcovi chcel akokoľvek brániť dom užívať. Absolútna pasivita
žalovaného (naproti preukázanej aktivite žalobcu), preukázaná i zápisnicou o pojednávaní vo veci sp.
zn. 20C/113/2018 zo dňa 10.9.2019 (č.l. 17), kde žalovaný na výzvu súdu ako reagoval na výzvu
žalobcu zo dňa 20.9.2018 uviedol, že „neurobil nič". Na doplňujúcu otázku súdu, že odkedy vedie spory
o vyporiadanie a nadužívanie, ako reagoval a čo urobil od roku 2012, uviedol že „bol vyzvaný". V

záverečnej reči v danej veci namietal žalovaný iba, že užíva len svoju časť, ktorá mu patrí...stará sa, aby
to fungovalo a nie, aby si tam niekto spravil sklad na povale, kde ani nie sú schody (zápisnica č.l. 17). Zo
všetkého uvedeného je zrejmé, že v situácií, kedy sa žalobca aktívne a opakovane pokúšal kontaktovať
žalovaného v snahe vyriešiť užívanie rodinného domu, získať od neho kľúče, ktoré nemal k dispozícií,
tento užívať formou, ktorá je možná, prípadne sa o jeho užívaní dohodnúť so žalovaným inak, žalovaný

bolvcelejveciabsolútnepasívnym,neposkytujúcimžalobcovižiadnuspätnúväzbu,nenavrhujúcižiadne
riešenia a neprejavil ani ochotu odovzdať žalobcovi kľúče od rodinného domu, ktoré by žalobcovi reálne
umožňovali nehnuteľnosť užívať. Pasívny (a tým v tomto prípade fakticky brániaci) prístup žalovaného
preukazuje i skutočnosť, že napriek už jasnej vedomosti o žalobcovom záujme rodinný dom užívať,
po uskutočnení výsluchov na pojednávaní vo veci sp. zn. 20C/113/2018, aj pri neúspechu v danom

konaní (na súde prvej inštancie), nepreukázal žiadnu faktickú snahu o vyriešenie užívania domu, snahu
o zabezpečenie kľúčov žalobcovi a pod. Súd tak má za preukázané, že žalobca sa v rozhodnom
období (ešte i pred ním) opakovane domáhal užívania rodinného domu, pričom žalovaný mu v jeho
užívaní bránil, a to okrem iného tým, že mu neumožnil ani dispozíciu s kľúčmi od rodinného domu
(ktoré sú nevyhnutným predpokladom možnosti užívania rodinného domu), o ktoré žalobca opakovane

žiadal, pričom na ich zabezpečenie pre žalobcu bola potrebná súčinnosť žalovaného, ktorú však tento
nijako neposkytol, ani nenavrhol žalobcovi iné riešenie veci (požičanie svojich kľúčov na vyhotovenie
kópie, navrhnutie spoločného zhotovenia nového zámku a pod.). Súd nepovažuje výhrady, že žalobca
si tieto kľúče mohol zabezpečiť od niekoho iného (rodiny a pod.) za v konaní relevantné, keď v konanínebolo preukázané, že by kľúčmi v aktuálnom čase disponoval niekto (konkrétny) iný (a teda by nebola
potrebná súčinnosť žalovaného), pričom práve žalovaný bol tým, na koho, ako rodinný dom užívajúceho
spoluvlastníka, sa žalobca s touto zrejmou žiadosťou viackrát obrátil. Ak mal žalovaný vedomosť o

tom, že kľúčmi disponuje niekto iný (fakticky ani nemajúci práva k rodinnému domu), kto môže iné
vyhotovenie kľúčov poskytnúť žalobcovi, mohol ho o tom preukázateľne informovať, čím by taktiež
preukázal snahu vec riešiť a skutočnosť, že on nie je tým, kto žalobcovi v možnosti užívania bráni, čo sa
však nestalo. Rovnako súd nepovažuje za relevantnú výhradu žalovaného, že žalobca si mohol kľúče
zabezpečiť sám, v krajnom prípade i výmenou zámky a tým realizovať svoje právo. Tu súd uvádza,

že nepovažuje navrhovaný svojpomocný postup riešenia situácie za, v danej situácií právne prijateľný,
keďže by nevyhnutne viedol k ďalším konfliktom a sporom, faktickému zásahu do práva žalovaného
na obydlie (ktoré vo všeobecnosti predchádza i právo na užívanie domu iným spoluvlastníkom, avšak
nijako neobmedzuje nárok neužívajúceho spoluvlastníka na náhradu). Žalobca vo veci zvolil zákonný
postupvpodobeopakovanýchvýzievžalovanémunasprístupnenienehnuteľnosti,návrhjejkonkrétneho
užívania a snahy o zákonné získanie kľúčov, ktoré by mu umožnili rodinný dom skutočne užívať, ktorému

musí byť poskytnutá zákonná ochrana. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že žalobca mohol do
rodinného domu vstúpiť, kľúče si nepýtal, bol pasívny, konštruktívne a aktívne sa užívania nedomáhal.
V konaní však súd mal v zmysle vyššie uvedeného za preukázaný opak. Súd má za to, že pasívny
prístupžalovaného,ktorýneprejavilžiadnuvôľuumožniťžalobcovi(aninajehovýzvy)praktickúmožnosť
užívania rodinného domu, ktorý bol fakticky v jeho moci, a v ktorom mal obydlie (chránené zákonom), je

niečím, čo v právnom štáte nemá miesto, resp. nesmie byť ponechané bez priznania zodpovedajúcich
práv druhému spoluvlastníkovi (v tomto prípade v podobe nároku na náhradu podľa § 137 ods. 1 OZ).
Žalovaný si musel byť vedomý, že rodinný dom mu patrí iba v podiele 9/30-ín, a teda i skutočnosti, že ho
nemôže užívať sám, bez snahy reálne umožniť užívanie i druhému spoluvlastníkovi (ak nechcel platiť
náhradu za nadužívanie).

20. Neochota umožniť užívanie rodinného domu žalobcovi je pre súd potvrdená i postojom žalovaného
k žalobcovi a jeho rodine, ktorý sa i fakticky prejavil v konkrétnom aktívnom konaní žalovaného, ktoré
nemožno ohodnotiť inak ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný pri jeho
výsluchu na pojednávaní dňa 29.9.2021 (č.l. 114) na otázku, či používal toaletu v rodinnom dome,

uviedol, že „málokedy, chodil som záhrady, otec žalobcu tam kvasil marhule a ja som močil tam, nech im
to dobre kvasí, ako im to dobre chutilo. Taká je pravda, čo budem zatajovať, všetci si chválili, keď sa to
vypálilo." Na otázku súdu, kedy k danej situácií došlo, uviedol, že asi 4 roky dozadu (č.l. 115), t.j. niekedy
koncom roku 2017, čo súdu preukazuje charakter vzťahov v danom období (pred rozhodným obdobím)
medzi stranami, existenciu konfliktu medzi nimi a najmä formu prístupu zo strany žalovaného, ktorý sa

voči žalobcovi a jeho rodine neštítil ani takéhoto, spoločensky absolútne neprijateľného konania.

21. Žalovaný sa v konaní bránil i námietkou, že neužíval celý rodinný dom, ale iba jeho časť
zodpovedajúcu jemu prislúchajúcemu podielu. Na preukázanie tejto skutočnosti boli v konaní vypočutí
i svedkovia žalovaného L. F. a A. Q. (zápisnica zo dňa 9.3.2022 - č.l. 128), z ktorých výsluchu však

súd nemal za preukázané, že by žalovaný užíval dom iba v rozsahu jeho podielu. K uvedenému
uvádza, že svedkovia sa v dome nezdržiavali po celú dobu jeho užívania žalovaným a súčasne základ
právneho posúdenia ohľadne rozsahu užívania domu žalovaným vidí súd v skutočnosti, že žalovaný
bol jediným zo spoluvlastníkov, ktorý vykonával faktickú moc nad celým rodinným domom, keď ako
jediný ho užíval a disponoval kľúčmi od neho, ktoré mu jeho užívanie umožňovali. V situácií vykonávania

faktickej moci nad celou nehnuteľnosťou, bez ochoty vydať (či zabezpečiť) kľúče žalobcovi na jeho
výzvu, je potom nerozhodným, v akom konkrétnom rozsahu žalovaný skutočne prakticky užíval daný
rodinný dom, podstatné je, že k vlastnej dispozícií (bez možnosti dispozície kohokoľvek iného) ho mal
celý. Súčasne súd dodáva, že vzhľadom na existenciu jediného sociálneho zariadenia v dome a jednej
kuchyne ide v prípade rodinného domu, a ľudí, ktorí by v ňom bývali, iba o jednu domácnosť. Súčasne

žalovaný ako osoba obývajúca dom určite (ak aj nie pravidelne) sociálne zariadenie používal, v tomto
prípade ako jediný, pričom používanie jednej izby (z dvojizbového domu - kde neužívanie druhej izby
majú preukazovať i fotografie predložené žalovaným) a sociálneho zariadenia, nevyhnutne vstupnej
chodby, presahuje i bez ďalšieho podiel patriaci žalovanému v rozsahu 9/30-ín. Súd sa tak stotožňuje
s tým, že rodinný dom nie je dispozične riešený tak, aby vôbec reálne umožňoval užívanie iba 9/30

spoluvlastníckeho podielu žalovaným. Súd tu zdôrazňuje, že má za to, že to bol práve žalovaný, kto
nevydaním kľúčov žalobcovi na jeho výzvu (a teda pri preukázanom záujme žalobcu kľúčom disponovať
a dom môcť užívať podľa svojho uváženia) spôsobil sám faktický stav, že bol jediným, kto vykonával
moc nad rodinným domom a rozhodoval o jeho praktickom užívaní (v celosti). Skutočnosť, či sa potomv dome zdržiaval iba dva, tri razy do týždňa (ako uvádzal svedok F.), čo by potvrdzovalo i znenie
návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vo veci sp. zn. 16C/69/2012 (č.l. 237), kde sám
žalobca uviedol, že chodil kontrolovať výskyt žalovaného v dome, pričom tento je 3-4 dni v týždni

prázdny, alebo sa tam žalovaný zdržiaval 5-6 dní z týždňa, ako uvádzal sám žalovaný v konaní sp. zn.
16C/69/2012 (zápisnica zo dňa 21.11.2018 č.l. 68), nie je pre rozhodnutie vo veci podstatná. Takáto
skutočnosť by mala relevanciu iba vtedy, ak by žalovaný žalobcovi na jeho žiadosť vydal ním žiadané
kľúče od nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené mal súd po komplexnom posúdení veci za preukázané,
že žalovaný užíval rodinný dom v rozsahu prevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel a prisvojil si

úžitkovú hodnotu veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu, pričom neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu žalobcom (nemožnosť akéhokoľvek, ani čiastkového užívania) bolo práve
dôsledkom jej užívania žalovaným nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.

22. Pri určení výšky náhrady za nadužívanie rodinného domu súd, pri spornosti tvrdení žalobcu
a žalovaného ohľadne určenia hodnoty mesačného obvyklého nájomného nehnuteľnosti (žalobca

predložil na preukázanie sumy náhrady listinu - stanovenie hodnoty nehnuteľnosti zo dňa 14.5.2020
č.l. 19 a žalovaný listinu - posudok výšky hodnoty nájomného zo dňa 11.2.2022 č.l. 119), vychádzal
zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX v konaní ustanoveného znalca I.. arch. D. W., znalca z odboru
stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností (č.l. 173-227) v spojení s doplnením znaleckého posudku
(č.l. 254-260), podľa ktorého hodnota obvyklého mesačného nájomného rodinného domu súp. č. XXXX

je 3.008,- eur ročne, t.j. 250,67 eur mesačne za celý rodinný dom a 175,47 eur mesačne pripadajúc na
podiel patriaci žalobcovi (21/30-ín), ktorý tento nemohol užívať. Za rozhodné obdobie tak súd žalobcovi
priznal náhradu za nadužívanie vo výške 4.318,83 eur (24 mesiacov x 175,47 eur plus suma 107,55 eur
ako alikvotná časť mesiaca január 2020, do 19.1.2020, vypočítaná ako 175,47 eur / 31 dní x 19 dní).

23. K poznámke právneho zástupcu žalovaného v záverečnej reči, že sám žalobca nenamietal výsledok
znaleckého skúmania, urobil tak iba sám súd a žalobca tak súhlasil s pôvodným znaleckým posudkom,
súd uvádza, že pri vyhodnocovaní znaleckého dokazovania a posudzovaní znaleckého posudku ex
offo preskúmava postup znalca, a to najmä z hľadiska toho, či spĺňa základné náležitosti znaleckého
posudku (a teda ho môže hodnotiť ako dôkazný prostriedok určitej dôkaznej sily) ako aj, či je riadne

preskúmateľný a či v ňom zvolený logický postup a nadväznosti sú pochopiteľné a preukazné. Ak zistí
nedostatky v uvedenom smere, v tomto prípade v podobe zrejmej nesprávnosti, logických a výpočtových
nesúvislostí,aztohovyplývajúcejnepreukaznostiznaleckéhoposudku,jejehopovinnosťou(bezohľadu
na postoj strán) uvedené nedostatky spôsobujúce riadnu nepreskúmateľnosť znaleckého posudku
odstrániť. Výsledkom znaleckého skúmania, ktorý následne súd v konaní vyhodnocuje ako dôkaz,

je potom finálny produkt znaleckého dokazovania, po odstránení prípadných zrejmých nedostatkov,
či logických nesúvislostí, a to bez ohľadu na to, či preverenie správnosti výsledkov znaleckého
posudku (vzhľadom na priebežný obsah posudku a z neho vyplývajúce iné záverečné hodnotenie
veci znalcom) bolo od znalca požadované súdom, či ktoroukoľvek zo strán. Skutočnosť, že žalobca
výsledky pôvodného znaleckého dokazovania sám nenamietal je tak bez procesnej relevancie, keď

súd nemôže vychádzať (bez ohľadu na absenciu námietky žalobcu) zo znaleckého posudku, ktorý
považuje za nepreskúmateľný, keď z neho sú zrejmé iné hodnotenia veci znalcom v texte posudku a
iné v záverečných výpočtoch. Po preverení a vykonaní opravy znalcom už znalecký posudok (znalecký
posudok č. XXX/XXXX v spojení jeho doplnením - znalecký úkon XXX/XXXX), ako logický konzistentný a
preskúmateľný,moholslúžiťakoriadnydôkazvtomtokonaní,naktorýsúdizodpovedajúcjehodôkaznej

sile prihliadol a žalobcovi na jeho základe priznal náhradu za nadužívanie.

24. K argumentácií právnej zástupkyne žalovaného, že vo veci už vyjadril svoj právny názor Krajský súd
v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 25Co/34/2020 zo dňa 30.6.2020, pričom žalobu žalobcu z nadužívania
nehnuteľnosti žalovaným zamietol, súd uvádza, že v danom prípade išlo o samostatné civilné konanie, v

ktorom sa žalobca domáhal náhrady za nadužívanie za iné časové obdobie (máj až december 2017), s
inými rozsahom skutkových tvrdení, a najmä iným rozsahom navrhnutého a vykonaného dokazovania.
Krajský súd v Trnave pritom predmetnú žalobu zamietal pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu.
Unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa pritom musí posudzovať v každej prejednávanej
veci individuálne. Neúspech uplatňovania nárokov z nadužívania za určité časové obdobie v jednom

konaní v žiadnom prípade nevylučuje úspešné uplatňovanie takých nárokov v konaní inom za iné časové
obdobie (s iným predmetom konania). Súd v tu prejednávanej veci pritom nie je viazaný ani prípadným
vysloveným právnym názorom vo veci inej. Každú právnu vec, ktorá mu je predložená žalobou musí
posudzovať individuálne, a to po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo ako aj v ichvzájomnej súvislosti, pričom v prípade tejto žaloby dospel k záveru, že žalobca svoje dôkazné bremeno
v časti, ktorá mu bola priznaná (výrok I.), uniesol.

25. Keďže žalovaný nesplnil záväzok, ktorý bol žalobcovi priznaný, včas a riadne, dostal sa do
omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý mu súd priznal v
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., z priznanej sumy náhrady. Súd však žalobcovi nepriznal úroky z omeškania
od ním uplatňovaného dátumu 4.7.2020, keď v daný deň žalovaný ešte nebol v omeškaní s úhradou

náhrady z nadužívania voči žalobcovi. Keďže právne predpisy osobitne neupravujú splatnosť nároku
uplatňovaného podľa § 137 ods. 1 OZ, jeho splatnosť nastáva podľa § 563 OZ, t.j. dňom nasledujúcim
po dni, keď veriteľ dlžníka o plnenie požiadal. Keďže prvým konkrétnym uplatnením si nároku voči
žalovanému za nadužívanie v žalovanej sume bolo doručenie žaloby v tejto veci (14.7.2020), nárok
žalobcu bol splatný dňom 15.7.2020 a žalovaný je tak v omeškaní s jeho úhradou od 16.7.2020, od
ktorého dňa mu tiež súd priznal nárok na úroky z omeškania v ním uplatňovanej výške, keď základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky od 16.3.2016 (ako i v prvý deň omeškania žalovaného) bola
vo výške 0,00% ročne. Vo zvyšku uplatňovaných úrokov z omeškania (za dni 4.7.2020 až 15.7.2020)
súd žalobu zamietol (výrok II. rozsudku).

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa § 253 ods. 1, 2 CSP, ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené
výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. (1) ak súd ustanoví znalca a strane nebolo

priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť
preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.(2)

27. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP,
keď žalovanému priznal náhradu trov konania zodpovedajúcu jeho čistému úspechu v konaní. Žalobca

sa žalobou domáhal úhrady sumy celkom 14.012,- eur (náhrada za nadužívanie 12.060,- eur a úroky
z omeškania 5 % ročne zo sumy 12.060,- eur od 4.7.2020 do dňa vyhlásenia rozhodnutia 1.952,- eur),
pričom mu bola priznaná suma celkom 5.011,02 eur (náhrada 4.318,83 eur a úroky z omeškania ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia 692,19 eur). Žalobca mal tak v konaní úspech na úrovni 36%, čomu zodpovedá
úspech žalovaného 64% (100-36). Čistý úspech žalovaného v konaní tak predstavuje 28%, v ktorom

rozsahu bola žalovanému priznaná náhrda trov konania (výrok III. rozsudku). O výške náhrady trov
konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Vo výroku IV. rozsudku rozhodol súd o povinnosti žalobcu nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli
úhradou znalečného za vyhotovený znalecký posudok, keď podľa uznesenia č.k. 31C/XX/2020-230 zo

dňa 18.1.2023 bolo znalcovi priznané a následne vyplatené znalečné v sume 362,05 eur, a to v časti
300,- eur z preddavku uhradeného žalobcom a v časti 65,02 eur z rozpočtových prostriedkov tunajšieho
súdu. Suma 62,05 eur tak predstavuje trovy štátu, o ktorých bolo potrebné v konaní rozhodnúť (keď štát
nemôževkontradiktórnomsporovomkonaníznášaťtrovystrán),pričomsúdprirozhodovanívtejtočasto
aplikoval ustanovenie čl. 4 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 253 CSP, keď žalobca

bol tým, ktorý navrhoval znalecké dokazovanie (a ktorý tak má znášať podľa § 253 CSP v plnom rozsahu
jeho náklady s prípadnou možnosťou ich návratu cestou náhrady trov konania pri úspechu v konaní), a
ktorému na jeho základe nakoniec bola i priznaná náhrada za nadužívanie rodinného domu žalovaným.
Súd záverom konštatuje, že znalec si neuplatňoval znalečné za doplnenie znaleckého posudku, a teda
suma priznaného znalečného ako i uloženej náhrady trov štátu je konečnou.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Trnava.
Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie

urobil.Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.