Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 17, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: BB-75S/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6023200035
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Kútiková

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Kútikovej

a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Lukáša Kolibába v právnej veci žalobcu: GLS General
Logistics Systems Slovakia s. r. o., so sídlom 1039, 962 33 Budča, IČO: 36 624 942, právne zastúpený:
TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
103191000/2022 zo dňa 23. 11. 2022, č. 103194137/2022 zo dňa 23. 11. 2022, č. 103193931/2022 zo
dňa 23. 11. 2022, č. 103193818/2022 zo dňa 23. 11. 2022, č. 103194033/2022 zo dňa 23. 11. 2022, takt

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Správnu žalobu zamieta.

III. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen ako správny orgán I. stupňa na základe zákona č.
35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných
odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Zákon o osobitnom odvode“) vydal päť
rozhodnutí (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutia“), ktorými podľa § 9 ods. 5 Zákona o osobitnom odvode
na základe vykonania zúčtovania odvodov určil regulovanej osobe – žalobcovi nedoplatok zo zúčtovania
odvodov za jednotlivé odvodové obdobia, a to konkrétne:
- Rozhodnutie č. 102866203/2022 zo dňa 24. októbra 2022, o určení nedoplatku zo zúčtovania odvodov

regulovanej osobe – žalobcovi vo výške 6.864,00 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného
obdobia od 01.04.20216 do 31.03.2017,
- Rozhodnutie č. 102884908/2022 zo dňa 25. októbra 2022, o určení nedoplatku zo zúčtovania odvodov
regulovanej osobe – žalobcovi vo výške 605.535,60 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného
obdobia od 01.04.2020 do 31.03.2021,
- Rozhodnutie č. 102884851/2022 zo dňa 25. októbra 2022, o určení nedoplatku zo zúčtovania odvodov
regulovanej osobe – žalobcovi vo výške 303.603,60 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného

obdobia od 01.04.2019 do 31.03.2020,
- Rozhodnutie č. 102884994/2022 zo dňa 25. októbra 2022, o určení nedoplatku zo zúčtovania odvodov
regulovanej osobe – žalobcovi vo výške 419.206,80 za odvodové obdobia patriace do účtovného
obdobia od 01.04.2021 do 31.03.2022,- Rozhodnutie č. 102884772/2022 zo dňa 25. októbra 2022 o určení nedoplatku zo zúčtovania odvodov
regulovanej osobe – žalobcovi vo výške 293.602,80 za odvodové obdobia patriace do účtovného
obdobia od 01.04.2018 do 31.03.2019.

2. Proti predmetným prvostupňovým rozhodnutiam č. 102866203/2022 zo dňa 24. októbra 2022,
č. 102884908/2022 zo dňa 25. októbra 2022, č. 102884851/2022 zo dňa 25. októbra 2022, č.
102884994/2022 zo dňa 25. októbra 2022 a č. 102884772/2022 zo dňa 25. októbra 2022 žalobca v
zákonom stanovenej lehote podal námietky. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako správny

orgán II. stupňa na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Zákona o osobitnom odvode vydal
päť rozhodnutí (ďalej aj „napádané rozhodnutia“ alebo ,,druhostupňové rozhodnutia"), ktorými podľa §
8 ods. 7 zákona č. 235/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov námietky regulovanej osoby - žalobcu
proti prvostupňovým rozhodnutiam zamietol. Druhostupňovými rozhodnutiami sú:

- Rozhodnutie č. 103191000/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby
– žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102866203/2022
zo dňa 24. októbra 2022,
- Rozhodnutie č. 103193818/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby

– žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884908/2022
zo dňa 25. októbra 2022,
- Rozhodnutie č. 103193931/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby
– žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884851/2022
zo dňa 25. októbra 2022,

- Rozhodnutie č. 103194033/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby
– žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884994/2022
zo dňa 25. októbra 2022,
- Rozhodnutie č. 103194137/2022 zo dňa 23. novembra 2022 o zamietnutí námietky regulovanej osoby
– žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884772/2022

zo dňa 25. októbra 2022.

Správna žaloba a žalobné body
3. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania piatich rozhodnutí žalovaného,

pričom žiadal predmetné rozhodnutia v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu
Banská Bystrica, pobočka Zvolen zrušiť. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
4. Žalobca žiadal zrušiť napádané rozhodnutie z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm.
c) a d) zákona č.162/2005 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“), a teda žalobca mal

za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
5. Žalobca v žalobe namietal najmä protiústavnosť a vnútornú rozpornosť zákonného rámca,
ktorý pre regulované subjekty upravuje povinnosť odvádzať osobitný odvod, a zároveň poukázal na
nesprávne právne posúdenie jeho podnikateľskej činnosti, ktorú správny orgán nezákonne subsumoval

pod kategóriu činností podliehajúcich osobitnému odvodu. Žalobca tvrdil, že týmto rozhodnutím bol
neoprávnene zaradený medzi regulované subjekty, hoci jeho činnosť takýto charakter nemá, čo v
konečnom dôsledku predstavuje zásah do jeho ústavou zaručených práv.
6. V úvodnej časti žaloby žalobca predložil komplexnú právnu analýzu a výklad relevantnej legislatívy,
konkrétne zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách (ďalej len „Poštový zákon“) a Zákona o

osobitnom odvode. Podrobne opísal účel a systémovú štruktúru právnej úpravy v oblasti poštových
služieb, pričom osobitnú pozornosť venoval konceptu tzv. univerzálnej poštovej služby, ktorá je podľa
Poštového zákona službou vo verejnom záujme. Túto službu je oprávnený poskytovať výlučne určený
poskytovateľ, ktorého výber vykonáva štát prostredníctvom rozhodnutia príslušného orgánu – Úradu
pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb. Žalobca však v tejto súvislosti významne

zdôraznil, že nikdy nebol týmto úradom určený za poskytovateľa univerzálnej služby, nikdy mu nebol
zverený výkon takejto služby, ani mu neboli uložené žiadne povinnosti vyplývajúce z jej poskytovania. Z
toho vyvodzoval, že jeho činnosť nemôže byť posudzovaná ako regulovaná činnosť v zmysle uvedených
predpisov.7. Ďalej žalobca jednoznačne poprel svoju kvalifikáciu ako „regulovaný subjekt“ podľa § 3 ods. 1 písm. a)
bod 6 Zákona o osobitnom odvode. Argumentoval tým, že podmienkou vzniku odvodovej povinnosti je
existencia rozhodnutia alebo iného individuálneho aktu orgánu verejnej moci, ktorým je subjekt explicitne

podrobený cenovej, vecnej alebo inej forme hospodárskej regulácie. V jeho prípade však nikdy nedošlo k
vydaniu akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým by mu bola uložená regulačná povinnosť alebo by sa na neho
aplikovali regulované cenové schémy. Navyše jeho podnikanie – prevádzka expresnej kuriérskej služby
– má charakter čisto komerčný, bez akýchkoľvek verejnoprávnych prvkov alebo intervencií zo strany
štátu, a teda nenapĺňa vecnú definíciu činností, ktoré sú predmetom regulácie podľa príslušného zákona.

8. Podľa žalobcu je Zákon o osobitnom odvode v mnohých častiach formulovaný v nejasných, vágnych
a právne neurčitých pojmoch. To vedie k stavu právnej neistoty, ktorá je v priamom rozpore s
požiadavkami kladenými na normotvorbu v právnom štáte. Uplatňovanie osobitného odvodu na základe
takto nejasného zákona znemožňuje adresátom právnej normy predvídať právne dôsledky ich konania,
čím sa porušuje zásada právnej istoty a predvídateľnosti práva, ktorá je imanentnou súčasťou princípov
demokratického a právneho štátu, zakotveného v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca

tvrdil, že nie je možné, aby štát na základe nepresnej a neadresnej normy ukladal významné finančné
povinnosti bez toho, aby boli jasne a zreteľne stanovené podmienky ich vzniku.
9. Ďalšou významnou žalobnou námietkou bola diskriminačnosť aplikácie Zákona o osobitnom odvode.
Žalobca poznamenal, že sa nachádza v porovnateľnom postavení s inými podnikateľskými subjektmi,
ktoré vykonávajú rovnakú alebo veľmi podobnú činnosť, avšak z dôvodu ich právneho postavenia,

legislatívnehozaradeniaalebolicenčnéhorežimusananichpovinnosťplatiťosobitnýodvodnevzťahuje.
Takýto selektívny prístup, ktorý nie je opretý o objektívne a rozumne odôvodnené kritériá, podľa žalobcu
porušuje zásadu rovnosti pred zákonom, ako aj zákaz svojvoľného a neodôvodneného rozdielneho
zaobchádzania, ktorý je základným atribútom spravodlivého a rovného zaobchádzania v právnom štáte.
Taktieždochádzaknarušeniuhospodárskejsúťaže,keďžežalobcajeoprotikonkurentomznevýhodnený

dodatočným finančným bremenom a ku porušeniu článku 12 Ústavy SR, ktorý garantuje rovnosť ľudí
v právach a zákaze diskriminácie.
10. Žalobca ustanovenie § 3 ods. 1 Zákona o osobitnom odvode interpretoval tak, že pre vznik povinnosti
platiť tento odvod je nevyhnutná existencia výslovného rozhodnutia príslušného regulačného orgánu,
ktorým sa podnikateľský subjekt zaradí medzi regulované subjekty. V prípade poštových služieb je

týmto orgánom Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, ktorý však nikdy
voči žalobcovi nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by ho podrobil regulácii cien, rozsahu služieb alebo
iných aspektov jeho podnikania. Bez takejto právnej skutočnosti nemožno podľa žalobcu považovať
podmienky vzniku odvodovej povinnosti za splnené, a teda samotné rozhodnutie správneho orgánu o
vyrubení odvodu je nezákonné.

11. Žalobca zdôraznil, že jeho podnikateľská činnosť má výlučne komerčný charakter a prebieha v
plne konkurenčnom prostredí. Zameriava sa na prepravu expresných zásielok s garantovaným časom
doručenia, čo je segment, ktorý sa výrazne odlišuje od štandardnej univerzálnej poštovej služby.
Nevykonáva distribúciu bežných listových zásielok, ani neposkytuje služby, ktoré by boli regulované zo
strany štátu alebo si vyžadovali akýkoľvek druh verejnoprávneho zásahu. Jeho činnosť sa tak svojou

povahou i cieľmi zásadne líši od činností subjektov, ktoré sú adresátmi regulačných rozhodnutí a na
ktoré sa legitímne môže vzťahovať povinnosť platiť osobitný odvod.
12. Žalobca poukázal na rozpor Zákona o osobitnom odvode s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. V tejto súvislosti Ústavný súd SR aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP)

opakovane zdôraznili, že zásahy do vlastníckeho práva, vrátane ukladania daňových povinností, musia
rešpektovať princípy proporcionality, zákonnosti a sledovania legitímneho verejného záujmu. Avšak
zákon, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť platiť osobitný odvod, predstavuje zásah do jeho majetkovej
sféry a tým aj obmedzenie jeho práva vlastniť majetok. Takýto zásah je prípustný len vtedy, ak spĺňa
ústavné požiadavky primeranosti podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, a to konkrétne

- musí sledovať legitímny cieľ, ktorý je dostatočne závažný, aby odôvodnil zásah do základného práva,
musí byť nevyhnutný, t. j. cieľ nemohol byť dosiahnutý iným, menej obmedzujúcim spôsobom, musí
byť primeraný, teda medzi dosiahnutím cieľa a rozsahom zásahu musí existovať primeraná rovnováha.
Žalobca namietal, že cieľ sledovaný zákonom – konsolidácia verejných financií a podpora hospodárskej
politiky štátu – nie je dostatočne legitímny, ak je bremeno financovania prenášané nerovnomerne

len na určitých podnikateľov, bez objektívneho a rozumného dôvodu. Zároveň poukázal na absenciu
racionálneho vzťahu medzi jeho postavením a dôvodom zaradenia medzi „regulované subjekty“, ako aj
na to, že zákonodarca mohol cieľ sledovať inými, menej invazívnymi prostriedkami. Vzhľadom na vyššieuvedené, mal žalobca za to, že účinky Zákona o osobitnom odvode zasahujú do vlastníckeho práva
žalobcu v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy. Takýto zásah preto nemožno považovať za ústavne konformný.
13. Napokon žalobca namietal aj zásah do svojho práva na podnikanie, ktoré mu garantuje článok

35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tvrdil, že uloženie povinnosti platiť osobitný odvod, a to
na základe nesprávneho právneho posúdenia jeho činnosti a bez splnenia zákonných podmienok,
predstavuje neprimeraný a neodôvodnený zásah do jeho podnikateľskej slobody. Ako už bolo uvedené,
takéto rozhodnutie deformuje rovnosť podmienok hospodárskej súťaže v rozpore s článkom 55 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a vytvára neodôvodnené konkurenčné znevýhodnenie voči iným subjektom

pôsobiacim na rovnakom trhu, ktoré tejto povinnosti nepodliehajú.
14. S ohľadom na uvedené argumenty bol žalobca presvedčený, že prvá časť § 3 ods. 1 bod 6 Zákona
o osobitnom odvode, v zmysle ktorého sa za regulovanú osobu považuje subjekt, ktorý: „má oprávnenie
na výkon činnosti v oblasti poštových služieb na základe všeobecného povolenia,“ je v rozpore s
Ústavou, a preto nemôže predstavovať legitímny právny základ na vydanie napadnutých Rozhodnutí.
Z tohto dôvodu správnemu súdu navrhol, aby uznesením prerušil súdne konanie v zmysle § 100 ods.

1 písm. b) SSP a obrátil sa na Ústavný súd SR s návrhom na začatie konania o súlade prvej časti §
3 ods. 1 bod 6 Zákona o osobitnom odvode s ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a
ods. 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy a čl. 59 ods. 2 Ústavy, ako aj s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru Ústavy, a to až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom
súde SR. Zároveň tiež navrhol, aby správny súd navrhol Ústavnému súdu SR pozastavenie účinnosti

napadnutej časti Zákona o osobitnom odvode v zmysle čl. 125 ods. 2 Ústavy v spojení s § 78 Zákona
o Ústavnom súde a podal návrh na pozastavenie účinnosti Zákona o osobitnom odvode. Poukázal na
možný protiústavný retroaktívny účinok aplikovaného právneho predpisu. Vyslovil, že osobitný odvod
sa v jeho prípade vyrubuje za obdobie, v ktorom neexistoval právne záväzný akt, ktorý by ho podrobil
regulácii, a teda ani neexistovala právna povinnosť tento odvod platiť.

15. Žalobca argumentoval, že Zákon o osobitnom odvode, na základe ktorého je povinný platiť tento
odvod, je nielen v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ale zároveň aj s právom Európskej únie.
Uplatňovanie tohto zákona podľa neho porušuje základné slobody zaručené Zmluvou o fungovaní
Európskej únie (ZFEÚ), konkrétne slobodu usadiť sa podľa článkov 49 a 54, slobodu poskytovať
služby podľa článku 56, a zároveň zasahuje do práva slobodne podnikať a do vlastníckeho práva

garantovaného Chartou základných práv EÚ (čl. 16 a 17 ods. 1). Tieto práva majú charakter primárneho
práva EÚ a sú priamo aplikovateľné v národných súdoch členských štátov.
16. Žalobca upozornil, že osobitný odvod sa ukladá podnikom, ktoré dosiahnu zisk vyšší ako 3 milióny
eur, bez ohľadu na to, či ide o domáce alebo zahraničné spoločnosti. Zahraničné spoločnosti, ktoré
sa chcú usadiť na Slovensku prostredníctvom dcérskej spoločnosti alebo organizačnej zložky, sú tak

vystavené vyšším nákladom, ktoré by nemuseli znášať v inom členskom štáte, kde takýto odvod
neexistuje. Tento fakt má, podľa žalobcu, odradzujúci účinok na vstup zahraničných subjektov na
slovenský trh a predstavuje prekážku výkonu slobody usadiť sa, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou
SúdnehodvoraEÚ.Tenužviackrátkonštatoval,žeajnepriamadiskrimináciaaleboakékoľvekopatrenia,
ktoré znižujú atraktivitu výkonu slobody usadiť sa, sú nezlučiteľné s právom EÚ.

17. Žalobca poukázal aj na to, že podnikanie v oblasti poštových služieb, ktoré nespadajú pod tzv.
univerzálnu službu, nie je regulovaným odvetvím v zmysle verejnoprávnej regulácie. Napriek tomu ich
zákon považuje za regulovaný sektor a ukladá im povinnosť osobitného odvodu. Takéto zaradenie
týchto subjektov medzi regulované osoby je nelogické a neodôvodnené, a tým aj diskriminačné. V
dôsledku toho vzniká nerovné zaobchádzanie s podnikmi pôsobiacimi na slovenskom trhu v porovnaní s

podnikmi v ostatných členských štátoch, čím sa Slovenská republika stáva menej atraktívnou z hľadiska
podnikateľského prostredia. Toto znevýhodnenie má za následok zníženie záujmu o vstup na slovenský
trh, čo má negatívny dopad na konkurenciu, ceny služieb a ich dostupnosť pre spotrebiteľov.
18. Ďalej žalobca namietal, že zákon je tiež v rozpore so slobodou poskytovať služby garantovanou
článkom56ZFEÚ.Tátoslobodazahŕňaprávosubjektovusadenýchvjednomčlenskomštáteposkytovať

služby do iného členského štátu bez neoprávnených prekážok. Judikatúra SDEÚ, podľa žalobcu,
jasne stanovila, že členské štáty nesmú prijímať opatrenia, ktoré by mohli obmedzovať alebo znižovať
atraktivitu poskytovania služieb cezhranične – a to ani vtedy, keď sa tieto opatrenia uplatňujú zdanlivo
nediskriminačne na všetky subjekty.
19. Povinnosť platiť osobitný odvod môže odradiť podniky usadené v iných členských štátoch od toho,

abyposkytovalipoštovéslužbynaSlovensku,keďžebyčelilivyššímnákladom,čímsanarúšarovnováha
vnútorného trhu. Slovenská legislatíva tým vytvára neoprávnenú prekážku cezhraničnému poskytovaniu
služieb a zasahuje do slobodného pohybu služieb v EÚ.20. Žalobca tiež zdôraznil, že členské štáty nemajú absolútnu slobodu v oblasti daňovej politiky. Aj
pri ukladaní priamych daní sú povinné rešpektovať základné princípy práva EÚ, najmä princíp zákazu
diskriminácie. Tento prístup bol potvrdený viacerými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, ktorý sa vo svojom rozhodnutí tiež odvolal na nutnosť rešpektovať právo
EÚ v oblasti sektorových daní.
21. Sloboda podnikania zakotvená v čl. 16 Charty chráni hospodársku iniciatívu a schopnosť dotknutých
subjektov, a teda aj žalobcu, konať na príslušnom trhu bez neprimeraných obmedzení a v prostredí
slobodnej hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide o právo vlastniť majetok, resp. jeho užívanie chránené v

čl. 17 ods. 1 Charty, žalobca uviedol, že členské štáty majú v zásade právo upraviť užívanie majetku
(zasiahnuť do vlastníckeho práva) zákonom, ktorý považujú za nevyhnutný z hľadiska všeobecného
a spoločenského záujmu na zabezpečení riadneho platenia daní a poplatkov. Takýto zásah do
vlastníckeho práva žalobcu predstavuje aj uplatňovanie Zákona o osobitnom odvode, pretože žalobca
platí osobitný odvod v stanovenej výške zo svojho majetku, v dôsledku čoho logicky dochádza k jeho
zmenšovaniu. Poukázal na porušenie zásady proporcionality, pričom je zjavné, že Zákon o osobitnom

odvode nerešpektuje požiadavky vyplývajúce z Charty pri obmedzovaní práv a slobôd a neprimeraným
spôsobom tak zasahuje do práva žalobcu na výkon slobody podnikania v rozpore s čl. 16 Charty a do
práva žalobcu vlastniť majetok, užívať ho a nakladať s ním v rozpore s čl. 17 ods. 1 Charty.
22. Vzhľadom na žalobcom uvedený rozpor Zákona o osobitnom odvode s právom Európskej únie,
žalobca tiež skonštatoval, aby správny súd zvážil popri podaní návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov s Ústavou pred Ústavným súdom SR aj možnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej
únie s prejudiciálnou otázkou vo veci výkladu čl. 16 a 17 ods. 1 Charty, a všeobecnej zásady ochrany
vlastníckeho práva a slobody podnikania definovanej judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ako
aj čl. 49 v spojení s čl. 54 a čl. 56 ZFEÚ, a to z pohľadu posúdenia súladnosti slovenskej právnej
úpravy namietaného ustanovenia Zákona s uvedenými ustanoveniami primárneho práva Európskej

únie. Žalobca mal za to, že sa v tomto konaní vykonáva aj právo Európskej únie, a preto tento výklad
príslušných ustanovení, ktorý môže podať len Súdny dvor Európskej únie, je pre správny súd relevantný
a potrebný pre riadne rozhodnutie vo veci.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu

23. Žalovaný v písomnom vyjadrení ku správnej žalobe žalobcu zo dňa 27. marca 2023 v úvode
poukázal na to, že žalobca podniká v oblasti poštových služieb odo dňa 20. júna 2012 na základe
registrácie v registri poštových podnikov. Zdôraznil, že žalobca vykonáva svoju činnosť na základe
všeobecnéhopovoleniavydanéhoÚradomprereguláciuelektronickýchkomunikáciíapoštovýchslužieb
podľa § 17 Poštového zákona. Práve táto skutočnosť podľa žalovaného zakladá status žalobcu ako

regulovanej osoby v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) bod 6 Zákona o osobitnom odvode z podnikania v
regulovaných odvetviach. Tvrdenie žalobcu, že nie je regulovaným subjektom a nevykonáva poštovú
službu v zmysle Poštového zákona, označil žalovaný za nesprávne a neopodstatnené, keďže žalobca
má oprávnenie na výkon poštových služieb, čo je rozhodujúce kritérium pre uplatnenie ustanovení
predmetného zákona.

24. K žalobným bodom, ktorými žalobca namietal nesúlad Zákona o osobitnom odvode s Ústavou SR
a právom EÚ, žalovaný uviedol, že tieto argumenty sú podľa neho účelové a predstavujú obštrukciu zo
strany žalobcu. Podotkol, že od účinnosti zákona nebol jeho súlad s ústavným právom ani s právom EÚ
spochybnený relevantnými inštitúciami vrátane Ústavného súdu SR či Súdneho dvora EÚ. Zdôraznil,
že každý legislatívny návrh musí obsahovať posúdenie jeho súladu s právnym poriadkom, čo bolo v

prípade Zákona o osobitnom odvode naplnené. S odvolaním sa na judikatúru Ústavného súdu SR (napr.
nález III. ÚS 247/07) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5 Sžf/26/2016) uviedol, že platná právna norma je
záväzná a musí byť aplikovaná, pokiaľ nebola oficiálne vyhlásená za protiústavnú. Rovnako upozornil,
že otázky ústavnosti a súladu s právom EÚ môžu posudzovať výlučne na to oprávnené orgány – Ústavný
súd SR alebo Súdny dvor EÚ, nie daňový úrad, Finančné riaditeľstvo ani ministerstvo.

25. Vo veci námietok nepreskúmateľnosti rozhodnutí a nesprávneho právneho posúdenia žalovaný
opätovne uviedol, že žalobca nesprávne tvrdí, že nie je regulovanou osobou. Vysvetlil, že podľa § 3
Zákona o osobitnom odvode je regulovanou osobou každý subjekt s oprávnením na výkon činnosti v
regulovanej oblasti – v tomto prípade v oblasti poštových služieb, pričom rozhodujúce je, že žalobca
takéto oprávnenie mal. Zákon taktiež stanovuje, že regulovaná osoba má povinnosť doručiť správcovi

odvodu oznámenie o tejto skutočnosti a výške predpokladaného výsledku hospodárenia, čo žalobca
neurobil. Podľa žalovaného si žalobca túto zákonnú povinnosť nesplnil, čím došlo k porušeniu zákona.
Správca odvodu následne preveril postavenie žalobcu a konštatoval, že mu vznikla povinnosť platiť
osobitný odvod už od roku 2016.26. Žalovaný takisto odmietol tvrdenie žalobcu, že daňový úrad nesprávne vypočítal výšku odvodu.
Žalobca sa pri tejto argumentácii podľa žalovaného odvolával na znenie zákona účinné len do dňa
31.12.2016, pričom správca odvodu postupoval pri výpočte za rozhodné obdobia podľa aktuálne

účinného právneho stavu. Podľa platného znenia zákona je základom odvodu výsledok hospodárenia za
účtovné obdobie, vynásobený príslušným koeficientom. Výška odvodu sa určuje aj spätne rozhodnutím
správcu odvodu, ak regulovaná osoba nesplní oznamovaciu povinnosť a nezaplatí odvod. Žalobca túto
povinnosť nesplnil a nepredložil oznámenia o výške odvodu, a preto správca odvodu vydal rozhodnutia
o vyrubení odvodu a žalovaný ich ako odvolací orgán potvrdil.

27. Na záver žalovaný konštatoval, že správne orgány postupovali v súlade so zákonom a vydané
rozhodnutia sú zákonné. Navrhol preto žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a
zúčastneným stranám nepriznať trovy konania.

Replika žalobcu
28. Žalobca vo svojej replike zo dňa 22. mája 2023 opätovne namietal, že nie je a ani nemá byť

považovaný za regulovaný subjekt podľa Zákona o osobitnom odvode, hoci má všeobecné povolenie
na poskytovanie poštových služieb. Tvrdil, že podnikanie v oblasti tzv. kuriérskych služieb nepodlieha
reálnej štátnej regulácii, keďže ide o čisto komerčnú činnosť bez cenovej či inej vecnej kontroly, na
rozdiel od univerzálnych poštových služieb, ktoré poskytuje Slovenská pošta. Získanie oprávnenia na
takúto činnosť je formálne a jednoduché, bez požiadaviek na odbornú alebo technickú spôsobilosť.

Preto považoval za protiústavné a diskriminačné, aby bol zaťažený osobitným odvodom určeným pre
regulované odvetvia. Podľa neho podnikanie žalobcu je bližšie k voľnej živnosti než k regulovanému
sektoru.
29. Žalobca opäť pripomenul, aby správny súd podal Ústavnému súdu SR návrh na preskúmanie
ústavnosti ustanovenia, ktoré ho zaraďuje medzi regulované subjekty, keďže považuje toto zaradenie

za protiústavné. Odmietol tvrdenie žalovaného, že ide o obštrukciu, a zdôraznil, že uplatnenie návrhu
je legitímnym právnym nástrojom. Podanie takéhoto návrhu je výlučne v kompetencii súdu, ak
má pochybnosti o súlade zákona s Ústavou SR. Skutočnosť, že zákon nebol doteraz napadnutý,
nepovažoval za relevantnú. Argument žalovaného, že zákon je v súlade s ústavou na základe
dôvodovej správy, žalobca označil za bezvýznamný, keďže len Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť

o ústavnosti právnych predpisov a v minulosti už viackrát vyhlásil za protiústavné ustanovenia, ktoré
boli v dôvodových správach označené ako súladné. Argumentáciu žalovaného označil za zavádzajúcu
a právne irelevantnú.
30. Žalobca znova namietal, že rozhodnutia daňového úradu aj odvolacieho orgánu sú nezákonné,
pretože sú nepreskúmateľné – nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené. Podľa žalobcu došlo k

nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho povinnosti platiť osobitný odvod, keďže nespĺňa zákonné znaky
regulovaného subjektu. Žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho zásadnými námietkami a
svoju reakciu predložil až v súdnom konaní, čo nemôže zhojiť vady pôvodného rozhodnutia.
31. Žalobca mal za to, že osobitný odvod je diskriminačný a porušuje jeho ústavné a európske práva.
Vyslovil, že zákon ho neopodstatnene zaťažuje dodatočnou platbou nad rámec dane z príjmu, hoci

podniká v obdobne (ne)regulovanom prostredí ako iní podnikatelia, ktorí tento odvod neplatia. Zákon
podľa neho nie je ústavne prípustnou verejnou platbou, má nejasný a svojvoľne menený účel a nesplnil
pôvodný cieľ dočasnosti. Uplatňovanie odvodu voči žalobcovi zasahuje do jeho práv na majetok,
podnikanie, rovnosť, hospodársku súťaž a slobodu usadiť sa v rámci EÚ. Preto navrhol, aby súd podal
návrh na Ústavný súd a zvážil aj prejudiciálnu otázku pre Súdny dvor EÚ.

32. Žalobca opäť navrhol, aby správny súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
preskúmanie ústavnosti § 3 ods. 1 bod 6 Zákona o osobitnom odvode, keďže podľa neho dochádza
k porušeniu viacerých základných práv. Súčasne žiadal, aby súd navrhol aj pozastavenie účinnosti
tohto ustanovenia, keďže žalobca je naďalej nútený mesačne platiť odvod, čím trvá zásah do jeho
práv. Pozastavenie účinnosti by podľa žalobcu nespôsobilo žalovanému ujmu, zatiaľ čo pokračovanie v

uplatňovaní sporného ustanovenia môže viesť k bezdôvodnému obohateniu štátu, ak by Ústavný súd
rozhodol o neústavnosti. Na záver žalobca požiadal, aby súd rozhodol tak ako žalobca navrhol už v
správnej žalobe.

Duplika žalovaného
33. Žalovaný v duplike zo dňa 23. augusta 2023 potvrdil, že trvá na všetkých napadnutých rozhodnutiach
a rovnako trvá aj na svojom vyjadrení k žalobe žalobcu. Vyslovil, že správca dane, a aj on sám sa riadne
a v súlade so zákonom vysporiadali so všetkými námietkami žalobcu, skutkový stav bol dostatočnezistený, dôkazy správne vyhodnotené a rozhodnutia náležite odôvodnené. Trval na tom, že nedošlo k
porušeniu procesných pravidiel ani práv žalobcu a že neboli predložené žiadne nové skutočnosti, ktoré
byodôvodňovaliinýprávnyzáver.Žalobunavrholzamietnuťažalobcuzaviazaťnanáhradutrovkonania.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
34. Účastníci konania nežiadali na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. Správny súd nezistil dôvody
prenariadeniepojednávaniapodľa§107ods.1písm.b)aže)SSP,pretorozhodnutievovecivyhlásilbez
nariadenia pojednávania podľa § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol vyhlásený dňa 17.04.2025, oznámenie

o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 03.03.2025 do
18.04.2025.

35. Podľa § 3 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach
(ďalej aj „zákon o osobitnom odvode”);
(1) Regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá

a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti
1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného
predpisu,
2. vykonávanej na základe povolenia vydaného alebo udeleného Národnou bankou Slovenska podľa
osobitných predpisov,

3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou podľa osobitného predpisu,
4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na
používanie čísel alebo frekvencií udeleného Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a
poštových služieb podľa osobitného predpisu,

5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, Štátnym
ústavom pre kontrolu liečiv alebo samosprávnym krajom podľa osobitného predpisu,
6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre
reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu,
7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Dopravným úradom podľa osobitného predpisu,

8. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia,
9. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,
10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného podľa osobitného predpisu,
11. výroby výrobkov z ropy a jej chemického spracovania na základe živnostenského oprávnenia alebo

12. uvedenej v prvom až jedenástom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte
Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a
b) predpokladá, že bude činnosť v oblasti podľa písmena a) vykonávať celé odvodové obdobie.
(2) Regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej
vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1, písomné oznámenie, v ktorom uvedie

a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a),
c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3 a predpokladaného koeficientu na
účel výpočtu základu odvodu podľa § 5 ods. 5,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

36. Podľa § 4 zákona o osobitnom odvode;
(1) Regulovanej osobe okrem regulovanej osoby podľa § 13 ods. 1 a 3 vzniká povinnosť platiť
odvod, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, od ktorého je oprávnená
vykonávať činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a), za predpokladu, že jej výsledok hospodárenia alebo

rozdiel medzi príjmami a výdavkami, ak účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva (ďalej len "výsledok
hospodárenia"), za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1
písm. a), dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2; to platí, aj ak činnosť podľa § 3
ods. 1 písm. a) vykonávala len za časť tohto účtovného obdobia. Rovnako vzniká povinnosť platiť odvod
aj regulovanej osobe, ktorej odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa odseku 3 dosiahne

aspoň sumu základu odvodu podľa odseku 2.
(2) Suma výsledku hospodárenia, od ktorej vzniká povinnosť platiť odvod, je 3 000 000 eur.(3) Na účely zistenia vzniku povinnosti platiť odvod podľa odseku 2 je regulovaná osoba povinná
odhadnúť predpokladaný výsledok hospodárenia; tento odhad je povinná oznámiť správcovi odvodu v
oznámenípodľa§3ods.2.Ustanovenieprvejvetysanevzťahujenaregulovanúosobupodľa§13ods.1.

(4) Po zániku regulovanej osoby prechádza povinnosť platiť odvod na jej právnych nástupcov, ktorí sú
regulovanými osobami podľa § 3 ods. 1 v pomere, v akom na nich prešlo čisté obchodné imanie.
(5) Povinnosť platiť odvod zaniká osobe alebo organizačnej zložke zahraničnej osoby splnením
povinnosti platiť odvod za všetky odvodové obdobia podľa tohto zákona, počas ktorých bola regulovanou
osobou.

(6) Posledným odvodovým obdobím pre regulovanú osobu, ktorá prestane byť regulovanou osobou,
je odvodové obdobie, ktoré bezprostredne predchádza kalendárnemu mesiacu, v ktorom už nemá
oprávnenie na výkon činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a).
(7) Ak regulovanej osobe nevznikla povinnosť platiť odvod podľa odseku 1, § 13 ods. 1 alebo 4, vzniká
jej povinnosť platiť odvod, počnúc prvým odvodovým obdobím účtovného obdobia, za ktoré jej výsledok
hospodárenia dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2, najskôr však odvodovým

obdobím, ktorým je september 2012.
(8) Regulovaná osoba odvod neplatí, ak výška odvodu za príslušné odvodové obdobie nepresiahne
sumu 1 000 eur.

37. Podľa § 5 zákona o osobitnom odvode;

(1) Základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná
osoba má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a), vynásobený koeficientom
podľa odseku 5; tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov podľa §
9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol výsledok hospodárenia
vykázaný.

(2) Základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený
v oznámení podľa § 3 ods. 2, § 8 ods. 3 a § 13 ods. 2 alebo ods. 5 vynásobený koeficientom podľa
odseku 5.
(3) Na účely odsekov 1 a 2 a § 4 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa
postupov účtovania upravených osobitným predpisom.13)

(4) Ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2
a § 4 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných
noriem14) upravený podľa osobitného predpisu.15)
(5) Koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta ako podiel výnosov alebo príjmov, ak
regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1

písm. a) k celkovým výnosom alebo príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého
účtovníctva, podľa osobitného predpisu,13) patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný
výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu na účely odsekov 1 a 2. Koeficient sa
zaokrúhľuje na dve desatinné miesta nadol.
(6) Základ odvodu podľa odsekov 1 a 2 sa pred vynásobením koeficientom podľa odseku 5 zníži o výnos

štátneho dlhopisu15aa) a výnos z dlhopisu vydaného členským štátom Európskej únie alebo štátom,
ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

38. Podľa § 6 zákona o osobitnom odvode, sadzba odvodu je
a) pre regulovanú osobu, ktorá vykonáva činnosť v oblasti bankovníctva na základe bankového

povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska podľa osobitného predpisu,15a) alebo na základe
oprávnenia alebo povolenia na výkon činnosti v oblasti bankovníctva vydaného v inom členskom štáte
Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore 0,025,
b) pre regulovanú osobu, ktorá vykonáva činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) štvrtého bodu,
alebo ktorá túto činnosť vykonáva na základe oprávnenia alebo povolenia vydaného v inom členskom

štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore
0,01576,
c) pre regulovanú osobu, ktorá vykonáva činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) jedenásteho bodu,
alebo ktorá túto činnosť vykonáva na základe oprávnenia alebo povolenia vydaného v inom členskom
štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore

0,025,
d) pre regulovanú osobu neuvedenú v písmenách a) až c) 0,00363.39. Podľa § 7 zákona o osobitnom odvode, odvod sa vypočíta ako súčin sadzby odvodu a základu
odvodu.

40. Podľa § 7 zákona o osobitnom odvode (v znení zákona účinného do 30.12.2016), sadzba odvodu
pre regulovanú osobu je 0,00363.

41. Z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva, že žalobca podniká v oblasti poštových
služieb na základe všeobecného povolenia vydaného podľa § 17 Poštového zákona Úradom pre

reguláciuelektronickýchkomunikáciíapoštovýchslužiebpodľaosobitnéhopredpisu,čojerozhodujúcou
skutočnosťou pre naplnenie štatútu regulovanej osoby podľa § 3 ods. 1, písm. a), bod 6 zákona o
osobitnom odvode. Žalobcovi bolo vydané oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb
formou všeobecného povolenia. Táto forma oprávnenia je definovaná v § 3 ods. 1 písm. a), bod 6 zákona
o osobitnom odvode. Žalobca vykonáva poštovú službu podľa Poštového zákona a následne potom
spadá medzi subjekty vymedzené v § 3 ods. 1, písm. a), bod 6 podľa zákona o osobitnom odvode.

42. Z preverovania správcu bolo zistené, že žalobca podliehal osobitnému odvodu z podnikania za
odvodové obdobie počnúc rokom 2016. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „Úrad
pre VHS“) spravujúci daňové subjekty podliehajúce osobitnému odvodu regulovanej osoby v rámci
vyhľadávacej činnosti v roku 2022 zistil, že žalobca miestne príslušný na Daňový úrad Banská Bystrica
je evidovaný v registri poštových podnikov a podliehal osobitnému odvodu z podnikania od roku 2016,

avšak osobitný odvod neplatil. Na základe vyššie uvedených zistení Daňový úrad Banská Bystrica
vydal: · rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.102886203/2022 zo dňa 24.10.2022 s nedoplatkom v sume
6 864,00 Eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.04.2016 do 31.03.2017,
rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.102884772/2022 zo dňa 25.10.2022 s nedoplatkom v sume 293
602,80 Eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.04.2018 do 31.03.2019,

rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.102884851/2022 zo dňa 25.10.2022 s nedoplatkom v sume 303
603,60 Eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.04.2019 do 31.03.2020, ·
rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.102884908/2022 zo dňa 25.10.2022 s nedoplatkom v sume 605
535,60 Eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.04.2020 do 31.03.2021, ·
rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.102884994/2022 zo dňa 25.10.2022 s nedoplatkom v sume 419

206,80 Eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.04.2021 do 31.03.2022 .Žalobca
podal proti predmetným rozhodnutiam námietky (§ 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode), o ktorých
rozhodol žalovaný rozhodnutiami, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní: rozhodnutie
č. 103191000/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby – žalobcu
proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102866203/2022 zo dňa

24. októbra 2022, rozhodnutie č. 103193818/2022 zo dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky
regulovanej osoby – žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č.
102884908/2022 zo dňa 25. októbra 2022, rozhodnutie č. 103193931/2022 zo dňa 23. novembra 2022,
o zamietnutí námietky regulovanej osoby – žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica
o zúčtovaní odvodov č. 102884851/2022 zo dňa 25. októbra 2022, rozhodnutie č. 103194033/2022 zo

dňa 23. novembra 2022, o zamietnutí námietky regulovanej osoby – žalobcu proti rozhodnutiu Daňového
úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884994/2022 zo dňa 25. októbra 2022, rozhodnutie
č. 103194137/2022 zo dňa 23. novembra 2022 o zamietnutí námietky regulovanej osoby – žalobcu
proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica o zúčtovaní odvodov č. 102884772/2022 zo dňa 25.
októbra 2022.

43.Správnysúdpovažovalzapotrebnésanajprvvysporiadaťsnávrhomžalobcunaprerušeniekonania,
a to z dôvodu:
1) možnosti obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prerejudiciálnou otázkou vo veci výkladu čl. 16
a 17 ods. 1 Charty, a všeobecnej zásady ochrany vlastníckeho práva a slobody podnikania definovanej
judikatúrou SDEÚ, ako aj čl. 49 v spojení s čl. 54 a čl. 56 ZFEÚ, a to z pohľadu posúdenia súladnosti

slovenskej právnej úpravy namietaného ustanovenia zákona s uvedenými ustanoveniami primárneho
práva Európskej únie,
2) podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou pred Ústavným súdom.

44. Správny súd je povinný rozhodnúť podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1
ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, avšak len v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú
splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne od uváženiasprávneho súdu a účastník konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd nevzhliadol dôvody
pre prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR,
preto návrh na prerušenie konania zamietol podľa ustanovenia § 25 SSP v spojení s ustanovením

§ 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov týmto
rozhodnutím vo veci samej. Ďalej v súvislosti s návrhom na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1
písm. c) SSP, správny súd konštatuje, že konanie o predbežnej otázke je konaním medzi súdmi , a teda
jeho účastníci majú len možnosť navrhnúť národnému súdu predloženie predbežnej otázky. Jedinou
výnimkou z tejto zásady diskreácie je povinnosť národného súdu predložiť predbežnú otázku v prípade,

keď sa jedná o neplatnosť úniového aktu. O obligatórne predloženie predbežnej otázky ide aj vtedy (č.l.
267 ods. 3 ZFEÚ): ,, Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.“ Jedná sa o zásadu, keď má národný súd,
ktorý vec rozhoduje v poslednom stupni, povinnosť predložiť predbežnú otázku. Konajúci súd v danom
prípade túto povinnosť nemá a ani nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania v súvislosti s predložením

prejudiciálnej otázky, preto návrh na prerušenie konania aj v tejto časti zamietol podľa ustanovenia §
25 SSP v spojení s ustanovením § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov týmto rozhodnutím vo veci samej.

45. K žalobným námietkam žalobcu ohľadom rozporu práva EÚ, správny súd uvádza, že zo

systematického hľadiska tvorby daňovej politiky v Európskej únii vyplýva, že táto má dve zložky: priame
dane, ktoré zostávajú vo výlučnej zodpovednosti členských štátov, a nepriame dane, ktoré sa týkajú
voľného pohybu tovarov a slobodného poskytovania služieb na jednotnom trhu. Vo vzťahu k priamym
daniam však EÚ stanovila niekoľko harmonizovaných noriem týkajúcich sa zdaňovania právnických a
fyzických osôb a členské štáty musia prijímať spoločné opatrenia na predchádzanie daňovým únikom

a dvojitému zdaneniu. Ostatné opatrenia týkajúce sa verejných financií členských štátov sú ponechané
ich výhradnej právomoci. Tento výklad podporuje aj judikatúra ÚS ČR, na ktorú odkazuje aj ÚS SR v
náleze náleze ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 zo 4.11.2015, podľa ktorého platí, že „Aby štát mohol byť
dobrým nástrojom v službách človeka, musí mať pre svoju činnosť dostatočné zdroje, ktorých podstatnú
časť získava práve vďaka inštitucionalizácii povinného verejnoprávneho plnenia platiť dane. Práve tento

účel - získavanie príjmov štátneho rozpočtu - oprávňuje štát k tomu, aby vyžadoval od určitých, presne
definovaných subjektov tieto verejnoprávne dávky, a to pri splnení určitých, zákonom definovaných
podmienok.“ Zákon o odvode pritom postihuje povinnosťou platiť odvody práve tie osoby, ktoré pôsobia
v osobitných odvetviach. Je zároveň evidentné, že dotknutými odvetviami sú tie, na ktorých spočíva
určitý všeobecný hospodársky záujem (energetika, poisťovníctvo, farmácia, elektronické komunikácie,

doprava na dráhe, letecká doprava a pod.). Sledovanie verejných potrieb, ktoré je v končenom dôsledku
cieľom týchto opatrení štátu umožňuje aj výklad Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorého
umožňuje za istých podmienok odchýlky od všeobecných pravidiel, čím sa snaží na zosúladenie záujmu
členských štátov využívať určité podniky hlavne z verejného odvetvia ako nástroj hospodárskej alebo
sociálnej politiky so záujmom Európskej únie na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní

jednoty spoločného trhu. Tento výklad potvrdzuje aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, v ktorom súd
uviedol: „Vzhľadom na takto definovaný záujem členských štátov im nemožno zakazovať pri definovaní
služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorými poverujú určité podniky, zohľadňovať ciele ich
vnútroštátnej politiky a usilovať sa uskutočňovať tieto ciele pomocou povinností a obmedzení, ktoré
uvedeným podnikom ukladajú.“ (napr. rozsudok SDEÚ z 21. septembra 1999 vo veci C-67/96 Albany

International BV).

46. Správny súd tiež upriamuje pozornosť na doktrínou voľného uváženia štátov, ktorú citoval Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22.1.2014, keď uviedol: „Európsky súd
pre ľudské práva vo vzťahu k problematike daní vo svojej judikatúre zdôraznil, že je predovšetkým na

vnútroštátnych orgánoch, aby rozhodli, aké dane a odvody budú vyberané, pričom pri rozhodovaní o
týchto otázkach bude vo všeobecnosti potrebné brať do úvahy politické, ekonomické a sociálne otázky,
ktoré spadajú do právomoci jednotlivých štátov (Gasus Dosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko,
rozsudok z 23. 2. 1995, § 60). Citovaný názor tvorí integrálnu súčasť doktríny voľného uváženia štátov
( margin of appreciation doctrine ), ktorú ESĽP uplatňuje vo svojej judikatúre. Základy tejto doktríny

boli sformulované predovšetkým vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu (rozsudok ESĽP zo
7.12.1976, sťažnosť č. 5493/72). V označenej veci ESĽP uznal, že vnútroštátne orgány štátov môžu
lepšie posúdiť, či sú niektoré opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.“47.Odvoduhrádzanýregulovanýmisubjektminazákladezákonaoodvodemánavyšecharakterpriamej
daňovej platby a sú to práve priame dane, ktoré podľa právnej teórie na základe daňovej politiky
Európskej únie zostávajú vo výhradnej kompetencii členských štátov.

48. K namietanej protiústavnosti o osobitnom odvode, správny súd uvádza, že ako konajúci súd nemôže
vysloviť nesúlad zákona o osobitnom odvode ako celku, resp. niektorých jeho ustanovení, keďže toto
právo prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorému však konajúci súd nepredložil
v zmysle čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade dotknutých ustanovení zákona
o osobitnom odvode.

49.VtejtosúvislostipoukazujesprávnysúdnarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvoveci
sp.zn. PL. ÚS 109/2011, kde na jednej strane zdôraznil, že pri ustanovovaní daňových a poplatkových
povinností má „zákonodarca ... široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto povinnosti vymedzí, či už
ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka dane alebo poplatku. Samotný už uvedený základný
účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom neobmedzuje“, ale zároveň
uviedol, že úvaha zákonodarcu „nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých

ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu,
ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva požiadavka, aby bola daňová
či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010, bod 32; tiež PL. ÚS 19/09 , bod 79).
50. Správny súd tiež odkazuje na rozhodnutie sp.zn. PL. ÚS 5/2012, v ktorom: „Ústavný súd SR
v súvislosti s ústavným prieskumom daní (príp. poplatkov a iných obdobných verejných dávok)

v prvom rade akceptuje skutočnosť, že sféra daní (resp. poplatkov) patrí do okruhu „politických
otázok“, vo vzťahu ku ktorým treba rešpektovať vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného
orgánu verejnej moci, ktorému je na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp. poplatky.
Táto skutočnosť sa objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom zameraní a metodike
ústavného prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie a) rešpektovania princípu legality, t.j. či bola

preskúmavaná daň uložená zákonom, resp. „na základe zákona“ (čl. 59 ústavy), teda k tomu zákonom
splnomocneným orgánom verejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia, b) či uloženie
predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ, c) či predmetná daň nepredstavuje
pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne nadmernú záťaž, t.j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi
sledovaným verejným záujmom a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov)

extrémne disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality), d) či uloženie predmetnej dane (vrátane
jej náležitosti) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri
rozlišovaní medzi jednotlivými skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v
spojení s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným zreteľom
na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).

51. K povinnosti správneho orgánu aplikovať zákonnú úpravu sa vyjadril Ústavný súd SR tiež rozhodnuté
vrozhodnutísp.zn.III.ÚS274/07z11.októbra2007,keďuviedol:„....zprincípulegalityakoimanentného
znaku právneho štátu je možné vyvodiť aj príkaz aplikácie zákonných právnych noriem. Výkon zákonnej
právnej normy nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcich. Tieto orgány sú právnu normu
povinné aplikovať.“ Princíp legality /ad a)/ je na základe vyššie uvedeného splnený, keďže v prípade

zákona o osobitnom odvode ide o zákonodarcom prijatý normatívny akt. K splneniu požiadavky a to
zákazu extrémnej disproporcionality súd odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o osobitnom
odvode , ktoré výslovne uvádza minimálnu sumu, od ktorej vzniká povinnosť platiť odvod a to tak,
že suma výsledku hospodárenia, od ktorej vzniká povinnosť platiť odvod, je 3 000 000,- eur, navyše,
dôvodová správa k uvedenému zákonu priamo uvádza, že „Zaplatený odvod bude možné uplatniť ako

daňový výdavok.“ Nakoľko odvodové povinnosti plynúce zo zákona o osobitnom odvode nevykazujú
deštrukčný účinok na regulované osoby, je aj tretí faktor ústavnosti zákona o osobitnom odvode
naplnený.
52. Pokiaľ ide o zákaz svojvoľného porušenia princípu rovnosti, vychádzajúc z ustálenej judikatúry
ÚSSR, je potrebné konštatovať, že nie každá zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje či znevýhodňuje určitú

skupinu osôb, musí byť len z tohto dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti (nález
ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 10/02 z 11.12.2003) Porušením princípu rovnosti najmä nie je to, ak sa rozdielne
nakladá s nerovnakými skupinami subjektov (nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 5/03 z 19.02.2003). Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že „[...] odlišnosť v zaobchádzaní medzi
osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných situáciách je diskriminačná, pokiaľ

nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t.j. pokiaľ nesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie
sú použité prostriedky sledovanému cieľu.“ (Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10.03.2011). ÚS
SR zvykne poukazovať aj na názor Výboru Organizácie spojených národov pre ľudské práva, ktorý vo
Všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že: „... nie každé rozdielne zaobchádzanie predstavujediskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie sú prijateľné a objektívne a ak toto zaobchádzanie
smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľa Medzinárodného paktu o občianskych apolitických právach
považuje za legitímny“( nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 zo dňa 10.06.2015). Oslabeniu striktného

posudzovania princípu rovnosti, ktoré je odzrkadlené v Ústave SR v čl. 13 ods. 3 alebo i v článku 12 ods.
1,napomáhaajto,ževäčšinovájudikatúraÚSSRktýmtočlánkomuvádza,že„...súvstupnoubránoudo
ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecných ústavných princípov.
Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného
práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m.m. I.

ÚS7/2010)ÚSSRktomunapríkladvyslovil,že„porušeniečl.13alebo4ústavyprichádzadoúvahyibaz
hľadiska prieskumu, či zákonné obmedzenia slobody podnikania platia rovnako pre všetky prípady, ktoré
spĺňajú ustanovené podmienky, a č; zákonodarca pri obmedzení slobody podnikania dbal na podstatu
a zmysel slobody podnikania. Táto okolnosť vylučuje použitie všeobecného testu proporcionality.
53. Rozhodujúce preto je, že pokiaľ je určitá osoba regulovanou osobou, je odôvodnené jej obmedzenie
(postihnutie) vo väčšom rozsahu, ako u osôb, ktoré regulovanými nie sú. Uvedená úprava preto nemôže

podľa správneho súdu zakladať zjavne svojvoľné porušenie ústavného princípu rovnosti.
54. Pokiaľ sa jedná o zákonnosť postupu správnych orgánov v zmysle zákona o osobitnom odvode
možno sa stotožniť s odôvodnením napádaných rozhodnutí žalovaného. Správny súd má za to, že bola
naplnená hypotéza právnej normy podľa § 3, § 4 a § 5 zákona o osobitnom odvode. Správny orgán
rozhodujúcipodľaplatnejaúčinnejnormyvčasevydanírozhodnutí,bolvsúladesprincípomprezumpcie

ústavnosti právnych noriem vyplývajúci z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavnému súdu Slovenskej
republiky.
55. K namietanému výpočtu sadzby odvodu, žalobca nesprávne namieta, že zo zákona o osobitom
odvode vyplýva, že odvod zaťažuje iba tie regulované subjekty, ktoré dosahujú v rozhodnom období
príjem presahujúci 3 000 000 eur a zároveň odvodom podliehajú iba tie príjmy regulovanej osoby, ktoré

presahujú hranicu 3 000 000 eur. Príjmy regulovanej osoby nepresahujúce túto hranicu automaticky
nepodliehajú odvodom podľa zákona, a preto správca odvodu nesprávne vypočítal odvod žalobcu,
keďže pri výpočte nedoplatku vychádzal z celkových príjmov žalobcu, a to bez toho aby od týchto príjmov
odrátal sumu 3 000 000 eur. Výpočet ako uvádza žalobca, o osobitnom odvode platil len do 30.12.2016
a správca odvodu pri výpočte odvodu v rozhodnutiach za odvodové obdobia patriace do účtovného

obdobia od 01.04.2016 do 31.03.2017 postupoval súladne podľa v tom čase platného ustanovenia
zákona.
56. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí
žalovaného a správcu odvodu, z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia žalovaného a správcu odvodu sú v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP

správnu žalobu zamietol.
57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom
alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov
konania účastníkom konania nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady

trov konania žalovanému.
58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/
(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).