Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201792
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2025:6724201792.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

14C/32/2024

– 2 –

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobkyne:
A. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX C. D., právne zastúpenej JUDr. Jakub Bílek,
advokát, so sídlom ul. Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52 517 284, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

14C/32/2024
– 2 –

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 797,90 Eur z titulu majetkovej škody s úrokom
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 797,90 Eur od 11.06.2024 do zaplatenia, do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 4.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy s úrokom
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 4.000,- Eur od 10.08.2023 do zaplatenia, do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 797,90 Eur
z titulu majetkovej škody za obdobie od 10.08.2023 do 10.06.2024 z a m i e t a.

IV. Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 365,23 Eur z titulu majetkovej škody s úrokom z omeškania vo
výške 9,00 % ročne zo sumy 365,23 Eur od 10.08.2023 do zaplatenia z a m i e t a.
V. Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 31.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy s úrokom z omeškania
vo výške 9,00 % ročne zo sumy 31.000,- Eur od 10.08.2023 do zaplatenia z a m i e t a.

VI. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 36,87 Eur z titulu majetkovej škody s úrokom z omeškania vo

výške 9,00 % ročne zo sumy 36,87 Eur od 19.06.2023 do zaplatenia z a s t a v u j e.

VII. Súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1.163,13
Eur z titulu majetkovej škody za obdobie od 19.06.2023 do 09.08.2023 a v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 35.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy za obdobie od
19.06.2023 do 09.08.2023 z a s t a v u j e.

VIII. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania z priznaného nároku v rozsahu
100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania. o d ô v o d n e n i e :

14C/32/2024
– 28 –

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16. 04. 2024, doručenou súdu dňa 16. 04. 2024, domáhala voči
žalovanému zaplatenia sumy vo výške 1.200,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne
zo sumy 1.200,- Eur od 19. 06. 2023 do zaplatenia z titulu náhrady majetkovej škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a sumy 35.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne

zo sumy 35.000,- Eur od 19. 06. 2023 do zaplatenia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom
pred Okresným riaditeľstvom PZ Zvolen pod ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 sa proti nej viedlo trestné
konanie za pokračujúci zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 3 písm. a)

Trestného zákona. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ Zvolen pod ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020
vydal dňa 05. 03. 2021 uznesenie o vznesení obvinenia voči nej podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.
Proti predmetnému uzneseniu bola v zákonnej lehote podaná zo strany jej obhajcu sťažnosť. Dňa
26. 04. 2021 vydal prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen uznesenie č. 3Pv 403/20/6611, ktorým jej
sťažnosťzamietolakonedôvodnú.ProkurátorOkresnejprokuratúry„ŽiarnadHronom“(poznámkasúdu:

správne malo byť uvedené: Zvolen) podal dňa 20. 10. 2021 na ňu obžalobu pod č. 3Pv 403/20/6611.
Okresný súd Zvolen rozsudkom pod Sp. zn.: 2T/150/2021-189 zo dňa 06. 04. 2022 ju uznal vinnou
za pokračujúci zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 3, písm. a) Trestného
zákona, za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Tento jej súd podmienečne
odložil, uložil jej probačný dohľad a skúšobnú dobu nad jej správaním vo výmere 3 roky. Súčasne

jej uložil povinnosť ospravedlniť sa poškodeným. Na jej odvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici pod
Sp. zn.: 5To/55/2022 zo dňa 25. 10. 2022 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Zvolen Sp. zn.:
2T/150/2021-189 zo dňa 06. 04. 2022 zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že bola v zmysle ustanovenia
§ 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodená spod obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen č. 3Pv
403/20/6611 zo dňa 20. 10. 2021 pre skutok kvalifikovaný ako zločin porušovania domovej slobody

podľa § 194 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm.
b), h) Trestného poriadku. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 514/2003 Z.z.“) dňa 12. 06.
2023 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o prerokovanie oprávneného nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento list bol postúpený Generálnej prokuratúre

SRakovecnepríslušnémuorgánu.GenerálnaprokuratúraSRjejlistomzodňa09.08.2023oznámila,že
po meritórnom preskúmaní jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, tejto nebolo
vyhovené ani čiastočne, nakoľko nepreukázala vznik majetkovej škody. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. je potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa „OKP“ Zvolen pod Sp. zn.: ORP-636/1-VYS-ZV-2020
zo dňa 05. 03. 2021 o vznesení obvinenia, uznesenie Okresnej prokuratúry Zvolen č. 3Pv 403/20/6611

o zamietnutí sťažnosti voči vzneseniu obvinenia zo dňa 26. 04. 2021, rozhodnutie o podaní obžaloby
OkresnejprokuratúryZvolenč.3Pv403/20/6611zodňa20.10.2021arozsudokOkresnéhosúduZvolen
pod Sp. zn.: 2T/150/2021 zo dňa 06. 04. 2022 za nezákonné rozhodnutie, ktorým jej v príčinnej súvislosti
bola spôsobená škoda vedením trestného stíhania, ktoré bolo nedôvodné, čo bolo následne preukázané
právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bola oslobodená spod obžaloby. V zmysle § 4

ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., orgánom zodpovedným za spôsobenú škodu je Generálna
prokuratúra SR. Základným zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
vyššie uvedenými rozhodnutiami, je právoplatné oslobodenie spod obžaloby, právoplatné zastavenie
trestného stíhania, alebo právoplatné rozhodnutie o postúpení veci inému príslušnému orgánu. Nakoľko
žiadosti o predbežné prerokovanie jej nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo vyhovené

v celom rozsahu, uplatnila si nárok na súde. Vznikla jej tak majetková škoda v podobe úhrady trov
obhajoby vo výške 1.163,13 Eur. Na podklade faktúry obhajcu č. 22VF0002 uhradila sumu 797,90 Eur.
Doklad o úhrade zvyšnej sumy trov obhajoby neeviduje. Vzhľadom na závažnosť zásahu do jej práv
a slobôd nie je dostatočným zadosťučinením len samotné konštatovanie porušenia práva a úhrada
majetkovej škody, preto v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. si uplatnila nemajetkovú ujmu

v peniazoch v sume 35.000,00 Eur. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné poznamenať, žepred vznesením obvinenia bola bezúhonnou osobou, a to dôchodkyňou vo veku takmer 70 rokov, trestné
stíhanie malo významný vplyv na jej psychické, ako aj fyzické zdravie, keď ona a jej rodina doposiaľ
nemalispolícioužiadneskúsenosti,bolivystrašeníavšoku.Vdôsledkunezákonnéhotrestnéhostíhania

došlo k zhoršeniu jej života, ako aj života jej rodiny so zdravotnými následkami. Zažívala psychické
utrpenie, pretože mala stres a silné muky kvôli pocitu nespravodlivosti. Naviac bola znalecky skúmaná aj
jej príčetnosť, čím bola ponížená. Mala zdravotné následky spojené najmä s nespavosťou, psychickými
problémami, stresom, zvýšeným tlakom a potrebou užívania antidepresív. Rovnako došlo k zásahom
do jej spoločenského postavenia, kde bola v očiach susedov a obce postavená do úlohy zločinca, čím

utrpela jej povesť a dôvera spoluobčanov, narušili sa jej sociálne kontakty. Úroky z omeškania si uplatnila
odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bol žalovaný vyzvaný na úhradu nároku predbežným prerokovaním,
t.j. od 19.06.2023.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 02. 07. 2024, doručeným súdu dňa 02. 07. 2024,
nesúhlasil s podanou žalobou a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žaloba bola podaná

v priamej nadväznosti na výsledok o písomnej žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody na príslušnom orgáne podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.).
V tomto konaní Generálna prokuratúra SR listom č. k. VI/4 Gc 94/23/1000-6 z „09. 08. 2024“ (poznámka
súdu: správne malo byť uvedené: 09. 08. 2023“) oznámila žalobkyni, že ňou uplatnený nárok na náhradu

škody pozostávajúci v sume 1.368 Eur, ktorá mala predstavovať účelne vynaložené trovy právneho
zastúpenia, nebude ani čiastočne uznaný a uspokojený. Bolo konštatované, že žalobkyňa ani napriek
dodatočnej osobitnej výzve Generálnej prokuratúry SR, aby predložila hodnoverný doklad o úhrade
trov trestného konania, takýto doklad nepredložila, v dôsledku čoho nebol preukázaný vznik skutočnej
škody, ktorá predstavuje jeden zo základných kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre

priznanie nároku na náhradu škody. Vo vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme vo výške 45.000,- Eur
nebol tento nárok žalobkyne uspokojený vzhľadom na potrebu podrobnejšieho dokazovania, na ktoré
Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená. Podaná žaloba nie je jednoznačná a jasná, nakoľko v nej
absentuje úplné opísanie a preukázanie skutočností rozhodujúcich pre uplatňovaný nárok. Nie je v nej
jednoznačne identifikovaný titul, čiže nezákonné rozhodnutie, z ktorého sa žalobkyňa domáha nároku

na náhradu škody. V žalobe žalobkyňa sumárne poukazuje na viacero rozhodnutí vydaných v priebehu
prípravného konania a konania pred súdom a všetky tieto označuje za nezákonné rozhodnutia. Je
možné sa len domnievať, ktoré zo štyroch označených rozhodnutí by mohlo byť tým, z ktorého
žalobkyňa odvodzuje uplatňovaný nárok na náhradu škody. Označovanie obžaloby prokurátora č. k.
3Pv 403/20/6611 za nezákonné rozhodnutie, ktoré má zakladať nárok na náhradu škody je v zmysle

zákonných kritérií zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ustálenej rozhodovacej praxe súdov, právne
irelevantné a vylučuje dôvodnosť nároku. Žaloba špecifikáciu nezákonného rozhodnutia explicitne
neobsahuje a v zásade na viacerých miestach iba rekapituluje priebeh trestného konania a rozhodnutí
v ňom vydaných. Napriek nedostatkom žaloby, predovšetkým s prihliadnutím na postup žalovaného
v konaní o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, kedy vzhľadom na priebeh trestného

konania a konečné rozhodnutie v ňom vydané (výsledok trestného konania), za toto rozhodnutie
považuje uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 z „05.
03. 2020“ (poznámka súdu: správne malo byť uvedené 05. 03. 2021). Nerozporoval teda existenciu
uznesenia vyšetrovateľa PZ OR PZ Zvolen ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020, ktorým bolo proti žalobkyni
vznesené obvinenie pre pokračovací zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods.

3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b), písm. h) Trestného zákona.
Takisto nie je sporným výsledok trestného konania vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn.: 5To/55/2022 zo dňa 25. 10. 2022, ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby
z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Za daného stavu, vychádzajúc pritom z ustálenej súdnej
praxe, možno za nezákonné rozhodnutie zakladajúce právo žalobkyne na uplatnenie nároku na náhradu

škody považovať vyššie označené uznesenie o vznesení obvinenia. Nerozporoval existenciu právneho
titulu, na základe ktorého by si mala žalobkyňa správne uplatňovať svoj nárok. Rozporoval nemožnosť
priznania takto uplatneného nároku z dôvodu, že na jeho priznanie nie sú splnené elementárne zákonné
podmienky. Uviedol, že zotrváva na svojom právnom posúdení veci tak, ako ho v minulosti prezentoval
žalobkyni a zdôvodnil vo svojom oznámení č. k. VI/4 Gc 94/23/1000-6 zo dňa „09. 08. 2024“ (poznámka

súdu: správne malo byť uvedené: 09. 08. 2023) a mal za to, že ani v súčasnosti nie sú na priznanie
nároku na náhradu škody splnené zákonné podmienky podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. V žalobe nie
je špecifikované, ktorých konkrétnych úkonov právneho zastúpenia sa majú týkať trovy obhajoby, ktoré
majú byť základom uplatňovaného nároku vo výške 1.200,- Eur. V pripojenom výpočte, ktorý vypracovalobhajca JUDr. Ján Krnáč, sú trovy vyčíslené en bloc za celé trestné konanie na sumu 1.163,13 Eur.
Suma uvedená v žalobnom petite je teda o 36,87 Eur vyššia než predložené vyčíslenie tarifnej odmeny.
Tento rozdiel žalobkyňa nepodložila žiadnymi skutkovými tvrdenia, ani dôkazmi pripojenými k žalobe.

Tiež platí, že existencia a dôvodnosť nároku na náhradu škody musí byť skúmaná a vyhodnocovaná
vo vzťahu ku každému jednotlivému úkonu právneho zastúpenia. Je totiž nevyhnutné preskúmať, či
trovy naň boli vynaložené účelne a či trovy právneho zastúpenia boli správne vyčíslené nielen jednotlivo
za každý úkon, ale aj súhrnne. Žaloba ale takúto podrobnú špecifikáciu jednotlivých úkonov rovnajúcu
sa uplatňovanej sume 1.200,- Eur neobsahuje, pričom súd, ani žalovaný si ju nemôžu svojvoľne

ustáliť na základe vlastného uváženia. Možno teda konštatovať, že rozhodné skutočnosti tak, ako
sú uvádzané v žalobe, obsah pripojených dôkazov a petit žaloby vzájomne nekorešpondujú, pretože
žalobkyňa zakaždým uvádza rozdielnu sumu. Z týchto dôvodov považoval žalobu za neúplnú a za
nepreskúmateľnú čo do rozsahu sumy 1.200,- Eur uplatnenej v žalobnom petite. Žalobkyňa predložila
doklad o úhrade len na sumu vo výške 797,90 Eur a výslovne uviedla, že doklad o úhrade zostávajúceho
rozdielu neeviduje. Žalobkyňa sa domáha aj zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

1.200,- Eur od 19. 06. 2023 do zaplatenia. Zdôvodnenie momentu, od ktorého má byť žalovanému táto
povinnosť uložená je však neúplné a zmätočné. Javí sa, že žalobkyňa tento moment odvodzuje odo
dňa nasledujúceho po datovaní svojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t. j.
od 18. 06. 2023. To na základe akej právnej úpravy a úvahy žalobkyňa dospela k takémuto záveru nie je
zrejmé. Omeškanie žalovaného mohlo nastať najskôr doručením oznámenia Generálnej prokuratúry SR

žalobkyniotom,žeanilenčiastočneneuspokojíjejnárokuplatnenýžiadosťouopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody. Uvedený deň sa však logicky nemôže zhodovať s momentom ako ho ustálila
žalobkyňa. Preto ani v tomto ohľade nie je možné považovať žalobu za skutkovo a právne odôvodnenú
a dôkazne podloženú. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- Sk,
považovalhozanedôvodný,nepreukázanýavysokoprevyšujúcizákonnélimityjehovýšky.Ustanovenie

§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. demonštratívnym výpočtom určuje kritéria, na ktoré má byť
prihliadané pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme. Vychádzajúc z obsahu žaloby je nepochybné, že
naplnenie týchto kritérií nie je relevantne osvedčené. Jedná sa o všeobecné deklarácie a tvrdenia
žalobkyne vo všeobecnej rovine, ktoré nie sú podporené žiadnymi konkrétnymi argumentami. Žalobkyňa
žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázala, že jej v rodinnom alebo spoločenskom živote vznikli

nejaké závažné následky. Z lekárskych správ, ktoré predložila k žalobe vyplýva, že na fyzické ochorenie
sa liečila dlhodobo a psychiatrickú liečbu si jej stav vyžadoval už od roku 2017. Liečbou aplikovanou
po skutku došlo k dlhodobej kompenzácii jej stavu bez následných komplikácií v oboch oblastiach
(fyzickej aj psychickej). Bola to samotná žalobkyňa, ktorá tak, ako to vyplýva z odôvodnenia obžaloby
prokurátorky č. k. 3Pv 403/20/6611-25 zo dňa 19. 10. 2021 vo svojej prvotnej výpovedi svoje konanie

oľutovala s odôvodnením, že samotné vyšetrovanie jej nepridáva na zdravotnom stave. Následne
vo výsluchu uviedla, že sa lieči u viacerých odborníkov: neurológa, kardiológa aj psychiatra. Pričítať
zdravotné následky výlučne trestnému konaniu nie je vzhľadom na vek a dovtedajší zdravotný stav
žalobkyne na mieste. Práve anamnéza o dispenzarizácii žalobkyne v odbornej psychiatrickej ambulancii
boladôvodomnavykonanieznaleckéhoskúmaniazaúčelomskúmania,čižalobkyňaskutoknespáchala

pod vplyvom duševnej poruchy, ktorá by eventuálne mohla vylúčiť jej trestnoprávnu zodpovednosť.
V rámci trestného konania nebolo konštatované, že tohto konania sa vôbec nedopustila, iba to, že
predmetné konanie nenaplnilo zákonné znaky trestného činu. Znalecké skúmanie duševného stavu
obvinenéhoještandardnýmúkonomajerealizovanépredpísanýmpostupom.Vrámcitrestnéhokonania
voči nej neboli realizované žiadne úkony, ktoré by akýmkoľvek spôsobom boli spôsobilé zasiahnuť do

jej základných práv a slobôd. Poškodení v trestnom konaní, voči ktorým smerovali útoky žalobkyne sú
obyvatelia obce a zhodne vypovedali o jej agresívnom správaní. Za daným okolností je potom otázne,
či a do akej miery mohlo dôjsť k zásahu do jej povesti a spoločenského postavenia v obci. Na priznanie
nároku na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy nepostačuje len tvrdenie žalobkyne založené na
jej vlastných subjektívnych dojmoch a vnímaní vlastnej osoby, ale musia byť splnené a preukázané

zákonnékritériávymedzenév§17ods.3zákonač.514/2003Z.z..Oslobodzujúcirozsudokbolvprípade
žalobkyne dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorú utrpela nezákonným rozhodnutím (§
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nie je mu známe, že by v jej prípade išlo o medializovanú vec,
v rámci ktorej by bola osoba žalobkyne akokoľvek verejne pertraktovaná. Priznanie nemajetkovej ujmy
žalobkyňa odôvodňuje aj svojim vekom a dĺžkou trestného konania. Kritériá, ktoré majú byť skúmané pre

prípadné priznanie nemajetkovej ujmy určuje právna úprava demonštratívnym výpočtom v ustanovení
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, túto nie je možné považovať
za neprimerane dlhú a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že bolo vedené počas pandémie spôsobenej
ochorením COVID-19, kedy boli zavedené viaceré obmedzenia majúce vplyv aj na vykonávanie úkonovtrestného konania. Napriek tejto okolnosti sa dĺžka trestného konania nevymykala trvaniu konaní
v obdobných prípadoch. Argumentácia vekom žalobkyne neobstojí, keďže trestný skutok už spáchala
vo vyššom veku a konala pri tom cielene a vedomá si svojho zdravotného stavu. Ustanovenie § 17

ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, že táto
nemôže byť vyššia ako náhrada poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu. Týmto predpisom je ustanovenie § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov, podľa ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka,

v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Skutok, pre ktorý bolo voči osobe žalobkyne vedené
trestné stíhanie bol spáchaný „05. 10. 2019“ (poznámka súdu: skutok sa stal 05.10.2020). V roku
2019 výška minimálnej mzdy predstavovala sumu 520,- Eur (zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej
mzde). Päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v prejednávanej veci predstavuje 26.000,-
Eur. Rozdiel medzi žalobkyňou uplatňovanou sumou „50.000,- Eur“ (poznámka súdu: správne malo
byť uvedené 35.000,- Eur) a zákonom dovolenou hranicou výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa §

17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje 9.000,- Eur. Neuznáva preto ani uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tento nielenže vysoko prevyšuje zákonný limit hornej hranice sumy,
ktorú možno priznať, ale eo ipso je vo svojom základe tak, ako ho prezentuje žalobkyňa, nepreukázaný
relevantnými dôkazmi.

3. K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa v podaní zo dňa 02. 08. 2024, doručenom súdu dňa 02. 08.
2024 uviedla, že žalobný nárok považuje za dôvodný, preukázaný a zákonný. Pokiaľ žalovaný namieta
neurčitosť žaloby, pokiaľ by súd považoval žalobu za neurčitú v súlade s § 129 CSP by ju vyzval
na jej doplnenie. Zo žaloby je jednoznačné, že sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným
trestným stíhaním voči nej, pričom toto bolo začaté uznesením vyšetrovateľa OKP Zvolen pod Sp.

zn.: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 zo dňa 05. 03. 2021 o vznesení obvinenia. Na toto rozhodnutie však
nadväzovali ďalšie rozhodnutia, ktoré boli v žalobe označené, čo je bežnou praxou a súdy takýto postup
akceptujú.Vopačnomprípadebymalanároknanáhraduškodyosobitnezakaždéčiastkovérozhodnutie
v rámci trestného stíhania. Nie je zrejmé, aké elementárne zákonné podmienky nemali byť v rámci
náhrady škody splnené. Sám žalovaný potvrdil existenciu právneho titulu – nezákonného rozhodnutia,

pričom v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním jej vznikla tak majetková, ako aj nemajetková ujma,
ktorú si uplatnila aj u žalovaného v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Pre odstránenie pochybností
ohľadom výšky majetkovej ujmy zobrala žalobu v časti sumy 36,87 Eur späť a trvala na sume 1.163,13
Eur, ktorá je riadne vyčíslená a preukázaná. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že podľa
jej názoru dostatočne skutkovo aj právne objasnila, z akého dôvodu si uplatňuje nemajetkovú ujmu

práve v požadovanej výške. Pokiaľ sa žalovaný nestotožňuje s jej skutkovými tvrdenia o tom, aký
vážny bol zásah orgánov činných v trestnom konaní do jej práv, navrhla v konaní vypočuť svedkov
uvedených v žalobe, ktorí priamo tento zásah pociťovali. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku zotrvala
na tvrdeniach uvedených v žalobe, pričom mala za to, že žalovaný neuviedol také argumenty, ktoré by
popreli jej tvrdenia. Nesúhlasila, že by hornou hranicou pre odškodnenie v danom prípade mala byť

suma 26.000,- Eur. V zmysle § 13 zákona č. 274/201 Z. z. celková suma odškodnenia poskytnutá podľa
tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Žiadny trestný čin však nespáchala,
čo bolo preukázané rozhodnutím krajského súdu, mala preto za to, že pri výpočte maximálnej hranice
možno vychádzať z obdobia, kedy došlo k rozhodnutiu o nezákonnosti rozhodnutia. Žiadala, aby súd

žalobe vyhovel a to s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie sumy vo výške 36,87 Eur.

4. Žalovaný v podaní zo dňa 12. 09. 2024, doručenom súdu dňa 12. 09. 2024 k vyjadreniu žalobkyne
uviedol, že právo žalobkyne na náhradu škody v celom jej žalobou uplatnenom rozsahu (a to aj po
čiastočnom späťvzatí) považuje za nepreukázané. Postup súdu podľa § 129 CSP by prichádzal do

úvahy v prípade, ak by žaloba bola neurčitá, čo do identifikácie predmetu sporu a sporových strán, resp.
obsahovo nezrozumiteľná. V tomto smere však žaloba takéto vady nevykazuje a tieto neboli namietané
ani žalovanou stranou. Predmetom jeho argumentácie do kvality žaloby bola a zostáva nedostatočná
identifikácia právneho titulu, od ktorého žalobkyňa odvodzuje uplatňovaný nárok, no predovšetkým
nepreskúmateľnosť výšky žalovanej sumy. Vo svojom vyjadrení zo dňa 02. 07. 2024 jasne uviedol, že

bez ohľadu na evidentnú vadu žaloby, ktorá za nezákonné rozhodnutie označuje viaceré rozhodnutia
vydané v priebehu celého trestného konania, je v tomto spore možné za nezákonné rozhodnutie
považovaťuznesenievyšetrovateľaPZČVS:ORP-636/1-VYS-ZV-2020zodňa 05.03.2021,ktorýmbolo
proti žalobkyni vznesené obvinenie. Existenciu tohto rozhodnutia ako právneho titulu, ktorý má zakladaťprávo na náhradu škody nerozporoval (a to aj vzhľadom na svoj predchádzajúci postup uplatnený
v konaní o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody). Z aplikačnej praxe však nie
je mu známy žiadny taký prípad, kedy by súdy v obdobných sporoch o náhradu škody (keď výsledkom

trestného konania bolo oslobodenie spod obžaloby) za nezákonné rozhodnutie zakladajúce právo na
náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., okrem uznesenia o vznesení obvinenia,
súčasne akceptovali aj viaceré ďalšie rozhodnutia vydané v trestnom konaní. Pokiaľ by tomu tak mohlo
a malo byť, nevyhnutným dôsledkom toho by bola nutnosť vysporiadať sa aj s pasívne legitimovaným
subjektom/subjektami v takomto spore. To, že po vznesení obvinenia boli v trestnom konaní vydané

ďalšie rozhodnutia, nemá z hľadiska identifikácie nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. žiadnu právnu relevanciu, keďže sa prihliada na výsledok trestného konania, ktorým bolo
v tomto prípade oslobodenie spod obžaloby. Ani toto rozhodnutie, ktorým sa trestné konanie právoplatne
ukončilo, nemôže byť podľa platnej právnej úpravy a ustálenej rozhodovacej súdnej praxe v tomto
spore titulom na uplatnenie práva na náhradu škody. Vzhľadom na pretrvávajúcu absolútnu nemožnosť
preskúmať a vyhodnotiť dôvodnosť nároku samostatne a to vo vzťahu ku každému jednotlivému úkonu

právneho zastúpenia zvlášť, nie je žalovaná suma 1.163,13 Eur vôbec preskúmateľná, a to ani po
čiastočnom späťvzatí návrhu čo do sumy 36,87 Eur. Žalobkyňou vyjadrený nesúhlas s hornou hranicou
nemajetkovej ujmy a ňou prezentovaná argumentácia neobstoja. Poukazujúc na označenú platnú
právnu úpravu možno uviesť, že žalobkyňa sa vo svojich úvahách k výške nemajetkovej ujmy naďalej
mýli, a to z nasledovných dôvodov: k spáchaniu trestného činu, pre ktorý bolo proti žalobkyni vedené

trestné stíhanie došlo 05. 10. 2020, mesačná minimálna mzda platná na obdobie kalendárneho roka
2020 predstavovala sumu 580,- Eur, päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na
obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu predstavuje 29.000,- Eur, výška
nemajetkovej ujmy, ktorej sa v tomto sporovom konaní domáha žalobkyňa činí sumu 35.000,- Eur,
výška nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje žalobkyňa je tak o 6.000,- Eur vyššia, než výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Žalobkyňa
uviedla, že nespáchala žiadny trestný čin, čo bolo preukázané rozhodnutím krajského súdu, preto
má za to, že pri výpočte maximálnej hranice možno vychádzať z obdobia, kedy došlo k rozhodnutiu
o nezákonnosti rozhodnutia. Tato úvaha žalobkyne je ale v priamom rozpore s kogentnou povahou
ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré hornú hranicu výšky nemajetkovej ujmy

limituje kategoricky a jednoznačne. Horná hranica výšky nemajetkovej ujmy a jej výpočet nadväzuje na
ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a teda sa viaže na nezákonné rozhodnutie, ktorým by
v tomto prípade malo byť uznesenie o vznesení obvinenia, nie na rozhodnutie krajského súdu. Zákon č.
514/2003 Z. z., ani iný právny predpis neumožňujú žiadnu moderáciu tejto výšky smerom nahor (práve
naopak jedine nadol podľa § 14 zákona č. 274/2017 Z. z.), ako to prezentuje žalobkyňa poukazujúc na

moment vydania rozhodnutia odvolacieho súdu.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi, výpoveďami svedkov
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

6. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že najväčší zásah pociťuje po zdravotnej stránke, najmä zo stresov,
ktoré mala, keď bola predvolaná a vypočúvaná na rôzne orgány, na políciu, na súd, a stále jej bolo
uvádzané, že je „vinná“, „vinná“. Je osobou vo vyššom veku, keď ju obvinili, zostala strašne zle, musela
volať doktorovi A., ktorý je jej psychiatrom a ktorý jej naordinoval väčšie dávky liekov. V psychiatrickej
ambulancii je vedená asi od roku 2018, po tom čo jej zomrela sestra v roku 2014 a matka v roku

2018. V tom období sa stresy u nej prejavovali tak, že nemohla zaspať, mala problémy len so spaním.
K psychiatrovi do roku 2018 chodila nepravidelne. Po tom, keď bolo vznesené toto obvinenie a tieto
ataky voči jej osobe, volala psychiatrovi, lebo bola v stave, že nebola schopná k nemu zájsť osobne.
Vtedy jej psychiater predpísal lieky, ktoré jej vybral syn, a ktoré užíva doteraz. Za obdobie, ako bolo voči
nej vznesené obvinenie a kým sa to všetko ukončilo, psychiatra osobne navštívila veľakrát. Sťažovala sa

uneho,žesajejtočíhlava,nemohlaísťkpsychiatrovisama,sprevádzaljusyn,upsychiatrasasťažovala
aj na spanie, tiež na to, že cez deň nie je schopná sama sa o seba postarať, musela mať pomoc, či už
pri varení a podobne. Je vydatá, žije s manželom, hlavne manžel jej pomáhal. Tiež s nimi žije syn, aj
ten jej pomáhal. Tieto jej ťažkosti sa preniesli na celú rodinu, ťažko tento stav znášal aj jej manžel, syn.
Dcéra žije na E. F., ale chodieva k nim. V čase, keď bolo vznesené obvinenie, bola už na dôchodku,

nepracovala. Nebola aktívne činná v obci predtým, len niekedy veľmi dávno. V minulosti 16 rokov robila
ekonómku na obci a mala dobré postavenie. Na dôchodok nastúpila asi v roku 2002, vo veku keď mala
58 rokov. Keď sa toto stalo, a prišla do obchodu, tak jej jedna pani povedala „a nezavreli ťa ešte?“
Pred týmto nebola trestne stíhaná, bola bezúhonná, nebola ani v priestupkovom konaní odsúdená. Malav obci dobrú povesť, či už medzi bielymi, alebo „cigáňmi“. Lieči sa aj na neurológii, a to dávno, 5 až 6
rokov dozadu, má na mozgu lézie, bude sa musieť podrobiť vyšetreniu MR. Z týchto stresov sa lézie
môžu rozvinúť do rakoviny. Nákupy v domácnosti robí buď ona, ale to podľa toho ako sa cíti, alebo

manžel. Jedlo v domácnosti pripravuje manžel, ona ochutná. So synom nemajú spoločnú domácnosť,
majú poschodový dom, ona s manželom býva dole, syn býva hore, ale chodí k nim dole. Čo sa týka
ostatných domácich prác, robí domáce práce, ale podľa toho ako sa cíti. Majú záhradu, na záhrade
väčšinou pracuje manžel a syn, majú pokúpené stroje, pracujú so strojmi. Pred vznesením obvinenia,
čo sa týka spoločenského života, chodila na chemickú školu, stretávali sa so spolužiačkami, teraz po 50

rokoch mali stretnutie, musel ju tam zaviesť syn, počkať na ňu. Toto stretnutie po 50 rokoch bolo v máji
2024, na tomto stretnutí bola. Keď sa dobre cíti, a vezmem si lieky, tak nie je taký typ, že by ležala, i keď
sa stane, že si musí aj ľahnúť. Pred vznesením obvinenia s manželom chodili do kaviarne, na obed, na
kávu, chodili mimo obce, teraz už nechodia nikde. Tí ľudia, ktorí fandili starostovi, jeho manželke, videla
na nich, že ju odcudzovali. Boli však aj takí ľudia, ktorí povedali, že neveria, že to spravila, lebo ju poznali.
Keď ju prvýkrát súd odsúdil tu vo Zvolene, a to na tri roky, tak sa mala ešte aj ospravedlniť, potom sa

stalo, že starosta išiel ulicou v aute a kričal jej „kedy sa mi ospravedlníte?“ Čo sa týka zvýšeného tlaku,
tak chodí k všeobecnej lekárke A. B.. V priebehu týchto „cirkusov“ bola u A. G. na kardiológii, ten jej
predpísal lieky.

7. Z výsluchu svedkyne H. F., dcéry žalobkyne, súd zistil, že s manželom sa v roku 2010 odsťahovali

do E. F. I. J., domácnosť svojej matky však navštevuje. Keď sa stala predmetná udalosť, bola tehotná.
V čase, keď prišlo rozhodnutie o vznesení obvinenia matke, čo boli roky 2020, 2021, väčšinu času trávila
v B. u rodičov. Matka sa vždy o nich riadne starala, mala dve zamestnania, vykonávala prácu chemickej
laborantky, večer pracovala ako účtovníčka, aby im všetko zabezpečila. Tiež sa starala o svojich rodičov
s ťažkými diagnózami. Po smrti starkej prišiel rok 2020, a ten incident, potom prišlo rozhodnutie zo súdu,

že matka vstúpila na cudzí pozemok. Nevedela, čo to bol za list, resp. či to bol list z polície alebo zo
súdu, ale bolo tam obvinenie, že matka nezastihla starostu na obecnom úrade a potom išla za ním
domov. Zosypala sa. V tom čase bola na dôchodku, už nepracovala. Potom musela navštíviť lekára,
psychiatra, aj na tlak jej museli dávať lieky. Jej prístup k matke po tom, ako jej toto bolo doručené, sa
zmenil v tom, že jej matky bolo ľúto, pretože si toto nezaslúžila. Matku neprestala mať rada. Predtým táto

chodila do spoločnosti, na obecnom úrade boli stretnutia príkladmo fašiangové, stretnutia dôchodcov,
na tieto chodila. Potom prestala. K lekárovi s matkou chodil brat. O jej liečbe vie toľko, že berie silné
lieky na depresiu, i pred touto udalosťou brala takéto lieky, ale neboli také silné. Odvtedy ako začala
brať lieky silnejšie, viac menej celý deň spí. Matka pred touto udalosťou v obci nebola verejne činná,
nebola ani poslancom, nebola účastná ani v žiadnej komisii. Väčšinou sa venovala záhrade. Teraz sa

stará o záhradu otec. Vtedy sa celá dedina k tomu postavila tak, že je vinná, že je akokeby taký „vrah“.
Rovesníčky, kamarátky už s ňou ani nekomunikovali. Nedvíhali jej ani telefón. Osobne však nebola
účastná takej udalosti, že by matka stretla na ulici kamarátku a že by sa od nej odvrátila, alebo že by
odmietla s ňou hovoriť. Matka jej však hovorila, že stretla v dedine starostovu ženu a táto jej začala
vykrikovať „Vy ste odsúdená, Vy sa ku mne nepribližujte...“.

8. Svedok K. L. A., syn žalobkyne, pri výpovedi uviedol, že žije s rodičmi v 2-generačnom rodinnom dome
v M. B.. Potom ako bolo vznesené obvinenie voči matke, ich vzťah s matkou sa zmenil. Zmenil sa tak,
že sa ešte viacej zblížili. Matka pracovala na obecnom úrade pred 15 rokmi a so všetkými obyvateľmi
vychádzala veľmi dobre. V súčasnosti žije v obci približne 300 obyvateľov, v minulosti to mohlo byť 200.

Majú i rómsku menšinu, nikdy ani s nimi nemala problém. Väčšinou jej dôverovali a v mnohých veciach
sa ňu obracali, keď niečo potrebovali. Na obecnom úrade pracovala popri zamestnaní, spracovávala
účtovníctvo, upratovala a ešte aj pomáhala. Pomáhala v tom zmysle, že keď boli nejaké spoločenské
akcie organizované obcou, tak pomáhala pri zabezpečení chodu, ako aj priebehu spoločenských akcií.
Pred týmto incidentom sa občas už len zúčastňovala takýchto spoločenských akcií organizovaných

obcou. Nespomína si, že by do obdobia predmetného incidentu mala s niekým nejaký konflikt. Už
pred týmto incidentom mala zdravotné problémy. Mala problémy s chrbticou, s kosťami, vysoký krvný
tlak, trochu aj s obličkami. Po tomto incidente začala mať zvýšený tep, to predtým nikdy nemala, tiež
psychiater jej musel zvýšiť dávku liekov. Niekedy s ňou navštevoval lekárov. O zvýšení liekov u matky
vie od nej, ale bol aj osobne pritom, keď telefonovala lekárovi. Obsahom rozhovoru bolo to, že jej zvyšuje

dávku liekov, a odvtedy začala brať zvýšenú dávku liekov. Lekárovi popisovala, že je vyšetrovaná, a že
sa kvôli tomu hrozne zle cíti a že na tom mieste činu, kde sa to stalo, začali na ňu kričať a že odvtedy
začala mať tie problémy. Tiež mu povedala, že bola na výsluchu, že ju idú obviniť a že to s tými liekmi
nezvláda. Z časového hľadiska to mohlo byť nejak január 2021. Predtým než sa uvedené stalo, saväčšinou venovala záhrade, starala sa o svoju matku, keď ešte žila, tam trávila väčšinu času. Mala
viacero kamarátok, chodievala do obchodu, s kamarátkami sa tam stretávali. Aj takto bežne, keď sa
stretli náhodne, tak sa rozprávali, aj si dosť často telefonovali. Tieto kamarátky väčšinou boli z obce.

Po tom, čo sa toto stalo, sa uzavrela do seba, do svojho sveta, jedine čo ju oživilo, bola návšteva
vnuka, už tam neboli ani telefonáty s kamarátkami, nemala nejakú chuť chodiť do obchodu. Po tomto
incidentesaužnezúčastnilažiadnychspoločenskýchakciívobci,jedinebolaúčastnávobcinaobecnom
zastupiteľstve. Osobne nebol svedkom žiadnej takej udalosti, že by s matkou išiel po dedine a že by
sa niekto od matky po tomto incidente odvrátil alebo jej niečo vykrikoval, alebo vyčítal, ale od matky

vie, že sa stretli s manželkou starostu, pričom táto jej údajne povedala „že je už vybavená, odsúdená...“
teda niečo v takomto zmysle. Ešte vie od svojej matky, že keď skončilo obecné zastupiteľstvo, tak okolo
matky prešiel G. a I., pričom si robili z nej posmech, že bola vyšetrovaná na psychiatrii. Keď niekto aj
išiel okolo nich, a oni pracovali na záhrade a matka sa snažila niekomu posťažovať, že čo sa deje, nikto
nemal záujem to počúvať. Stav u nej je trocha lepší, a to asi pol roka odvtedy, ako rozhodol krajský súd.
Lepší je stav v tom, že ju občas vidí aj usmiať sa, v domácnosti je už lepší poriadok, matka sa snaží

aj navariť. Predtým väčšinu dňa prespala. Dávka liekov sa u nej však nezmenila, stále berie rovnakú
dávku liekov od psychiatra, ale aj na ten tep. Na tep jej boli ordinované lieky v decembri 2020.

9. Z výpovede svedka K. I. G. súd zistil, že v N. M. B., B. býva od roku 2011, postavili si v obci rodinný
dom s manželkou, k trvalému pobytu je prihlásený v tejto obci od roku 2014. Bol verejne činný u obci, plnil

funkciu poslanca obecného zastupiteľstva v predchádzajúcom volebnom období v rokoch 2018-2022.
Žalobkyňu pozná, nie sú však v žiadnom príbuzenskom pomere, nemajú vzťah ani priateľský. S jej
rodinou sa cielene nestretáva. Má vedomosť, že žalobkyňa bola trestne stíhaná, bolo to v období keď
bol poslancom. Riešil to vtedajší, aj terajší starosta obce G., boli to nejaké medzi nimi osobné spory.
Bližšie k tomu po skutkovej stránke nevedel nič uviesť. Jeho vzťah k žalobkyni po jej trestnom stíhaní,

o ktorom vedel, sa nezmenil. Keď sa stretnú, pozdravia sa, prehodia pár slov a to je všetko. Nemá preto
vedomosť, aký vplyv trestné stíhanie malo na život žalobkyne.

10. Svedkyňa B. E. G., manželka starostu Obce Breziny vo svedeckej výpovedi uviedla, že v N. M. B.,
B. býva od 01. 07. 2017, kde si s manželom postavili dom. Žalobkyňu pozná z videnia, stretávajú sa

náhodne. Keď sa s ňou stretne, slušne sa jej pozdraví, sem tam jej táto aj odpovie. Nehnevá sa na
ňu. Jej vzťah k nej po trestnom stíhaní sa nezmenil. Čo sa týka verejných podujatí v obci, žalobkyňa
na tieto podujatia nechodí. Pred trestným stíhaním, ak bola nejaká akcia, bývali dni pre seniorov, tak
možno sa ich zúčastňovala, ale presne to nevie. Niektorí ľudia od žalobkyne „bočia“. Bočia od nej preto,
lebo keď sa A. niečo nepáči, tak nadávajú. Príkladmo aj na bývalého starostu N. O.. Žalobkyňa nadáva,

pľuje, niekedy aj sama pre seba. Vyjadruje tým neúctu, pohŕdanie. Potom, ako sa stal incident, ona však
takéto jej správanie voči sebe nezaznamenala. O incidente, ktorý sa odohral a bol predmetom trestného
vyšetrovania sa rozprávala okrem manžela, aj so susedom A. I., ktorý je zaťom N. O..

11. Svedok L. G., starosta N. B., M. B. vo výpovedi uviedol, že v N. M. B., B. býva približne 8 rokov.

Je starostom obce od decembra 2018 stále, už druhé volebné obdobie. Predtým bol v obci verejne
činný, nie ako verejný funkcionár, ale zúčastňoval sa obecných zastupiteľstiev ako občan. Obec má 376
obyvateľov. Žalobkyňu pozná. Ich vzťah so žalobkyňou sa začal veľmi dobre, aj ho pochválila, že v obci
sa začalo s veľa vecami robiť. Predtým mala nejaký konflikt s predchádzajúcim starostom N. O.. Bývalý
starosta je svokrom A. I.. Nevie presne o aký konflikt medzi nimi išlo, asi o prípojku vody, len vie, že

žalobkyňa ho doteraz nenávidí. Nehnevá sa na žalobkyňu a ani sa predtým na ňu nikdy nehneval. Vie
vypovedať objektívne. Stretávali sa za takých okolností, že prišla na úrad v nejakých úradných veciach.
Prvý konflikt medzi nimi bol pri záplavách. Bolo to počas jeho prvého volebného obdobia. Vytopilo jej
vtedy záhradu, on pomáhal s lopatou, prišla k nemu, začala ho búchať po hrudi, nadávať mu a povedala,
že odvtedy, ako je starostom, tak prší viac. To ho prekvapilo. Predtým spolu dobre vychádzali. Vie aj

o iných konfliktoch medzi žalobkyňou a inými v obci. Žalobkyňa je veľmi zvláštny človek, jej správanie by
hodnotil tak, že pôsobí až schizofrenicky, raz je milá, usmievavá, potom sa to zrazu otočí, je nepríjemná,
hádavá. Ten incident, ktorý sa odohral, to bol extrém. V iných prípadoch sa nestalo, že by prišla za
ním domov, ako za starostom, a že by sa správala takto útočne. Žiadal ju len, aby veci prišla riešiť za
ním na obecný úrad, nie domov, kde má rodinu. Jej život pred skutkom a po skutku sa nezmenil, je to

ten istý človek. Pre neho je žalobkyňa občan ako každý iný, jej spoločenský život sa oproti tomu ako
skončilo trestné stíhanie nezmenil, chodí na verejnosť, stretáva sa s ľuďmi v obci, chodí na úrad, chodí
do obchodu. Aj po ukončení trestného konania žalobkyňa bola na úrade, bola mu nadávať. On sa jej
vždy slušne pozdravil, mal potrebu si to s ňou nejako vysvetliť. Po tomto incidente prišla na úrad, prišlasa vyhrážať, že to tak nenechá, napísala do Markízy, generálnemu prokurátorovi, prezidentovi. Jej syn
podal na neho niekoľko trestných oznámení. Žalobkyňa nepodala takéto trestné oznámenie, ale boli tam
rôzne oznámenia aj na obec, na životné prostredie. Po ukončení trestného konania sa s ňou udobril, je

to tak pol roka. Jej život po ukončení trestného konania sa nezmenil. To, že od nej niektorí ľudia bočili,
to bolo aj pred konfliktom s ním.

12. Z výpovede svedka A. I. súd zistil, že je rodákom z N. M. B., B.. V podstate v obci býva celý život.
Je verejne činný v obci, je poslancom obecného zastupiteľstva druhé volebné obdobie, tiež zastáva

funkciu zástupcu starostu obce tiež druhé volebné obdobie. Sú vo vzdialenom príbuzenskom pomere
so žalobkyňou. Po tejto rodinnej línii sa však nestretávajú, nekontaktujú. Stretávajú sa v rámci obce.
Vždy, keď sa so žalobkyňou stretnú, či už ide autom alebo pešo pozdraví sa jej, ona sa mu nikdy
neodzdraví, reaguje rôzne, niekedy mávne rukou, zatvári sa opovrhujúco, alebo si odpľuje pred ním na
zem. Nevie porovnať, či nastala nejaká zmena v živote žalobkyne pred trestným stíhaním, a po ukončení
trestného konania. Nedávno sa náhodne stretli so synom žalobkyne na obci, on sa mu pozdravil, tento

sa neodzdravil. Následne sa ho spýtal, prečo sa mu pozdravil, že on si to neželá, že jeho matke sme
ublížili, že je chorá na srdce. Po ukončení trestného konania sa nestalo, že by medzi ním a žalobkyňou
došlo k nejakému konfliktu.

13. Zo spisu Okresného súdu Zvolen Sp. zn.: 2T/150/2021 súd zistil, že uznesením povereného

príslušníka PZ zo dňa 06. 11. 2020 bo začaté trestné stíhanie vo veci pokračovacieho zločinu
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. b), písm. h) Trestného zákona a uznesením povereného príslušníka PZ zo dňa 05.
03. 2021, ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. 04. 2021, ČVS:
ORP-636/1-VYS-ZV-2020 bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni ako obvinenej za pokračovaní zločin

porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. b), písm. h) Trestného zákona, kde sa jej kládol za vinu skutok špecifikovaný v tomto
uznesení. Dňa 17. 03. 2021 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu zahlásila na OR PZ, odbor
kriminálnej polície Zvolen sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa 05. 03. 2021 ČVS: ORP-636/1-
VYS-ZV-2020 o vznesení obvinenia. Právnemu zástupcovi bola žalobkyňou udelená plná moc na

zastupovanie v trestnom konaní dňa 15. 03. 2021. Dňa 06. 04. 2021 podala žalobkyňa prostredníctvom
právneho zástupcu na OR PZ, odbor kriminálnej polície Zvolen zdôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia. Uznesením prokurátora zo dňa 26. 04. 2021 č. k. 3 Pv 403/20/6611-9 bola
sťažnosť žalobkyne zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 20. 10. 2021 bola na Okresnom súde Zvolen
podaná obžaloba Okresnou prokuratúrou Zvolen žalobkyni pre zločin porušovania domovej slobody

podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm.
b), písm. h) Tr. poriadku. Zastupovanie žalobkyne JUDr. Jánom Krnáčom bolo ukončené vzájomnou
dohodou ku dňu 01. 04. 2022. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021-189 zo dňa 06.
04. 2022 bola žalobkyňa uznaná vinnou, že neoprávnene vnikla do obydlia iného a neoprávnene tam
zotrvala, čím spáchala na chránenej osobe – na tehotnej žene a verejnom činiteľovi zločin: porušovanie

domovejslobodypodľa§193ods.1,ods.3písm.a)Trestnéhozákonaspoukazomnaustanovenie§139
ods. 1 písm. b), písm. h) Trestného poriadku. Za toto konanie súd žalobkyni uložil trest odňatia slobody
vovýmere3roky,pričomvýkontrestujejpodmienečneodložilnaskúšobnúdobusprobačnýmdohľadom
nad jej správaním v skúšobnej dobe vo výmere 3 roky. Súčasne žalobkyni uložil povinnosť osobne sa
ospravedlniť poškodeným: L. G., B. E. G. a A. I.. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom Sp. zn.: 5To/55/2022 zo dňa 25. 10. 2022 žalobkyňu právoplatne oslobodil spod obžaloby
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

14. K žalobe žalobkyňa predložila: faktúru č.: 22VF00002 zo dňa 01. 04. 2022, ktorou jej advokát
JUDr. Ján Krnáč, so sídlom Nám. SNP 70/36, Zvolen, t.j. zvolený obhajca, v trestnom konaní fakturoval

za poskytnutie právnych služieb v trestnom konaní vo veci vedenej Okresným súdom pod Sp. zn.:
2T/150/2021 za úkony obhajoby uskutočnené od 13. 04. 2021 do ukončenia právneho zastupovania
sumu vo výške 797,90 Eur, ďalej špecifikáciu úkonov právnej pomoci v rámci obhajoby vyhotovenú
advokátom JUDr. Jánom Krnáčom zo dňa 01. 04. 2022 do konania 2T/15/2021 pozostávajúcej z odmeny
za 10 úkonov právnej pomoci včítane režijného paušálu v celkovej sume 1.163,13 Eur vrátane DPH,

ďalej predložila lekársku správu Psychiatrickej ambulancie MUDr. Libora Moravčíka, Bystrický rad 81,
Zvolen zo dňa 26.05.2023, kde je uvedené, že v psychiatrickej ambulancii je táto vedená kontinuálne
od r. 2017 ako pokračujúca liečba pri diagnóze recidivujúca depresívna porucha – F 33.1., Liečba
s dobrou odozvou, s pravidelnými 1-2 mesačnými kontrolami. Podľa jej referencií mala okolo marca2021 konflikt v mieste bydliska. Na lepšie zvládnutie reaktívneho nárastu úzkosti a nepokoja aj narušenia
spánku jej bolo doporučené zvýšenie večerného antidepresíva o tretinu tabletky. V priebehu mesiaca to
prispelo k celkovému ukľudneniu, aj zlepšeniu spánku. Vzhľadom k pretrvávajúcim stresom a potrebe

ich priebežného spracovania sa rozhodlo už zostať na podpornej zvýšenej dávke liekov. Odvtedy je
pacientka dlhodobo konsolidovaná, na kontroly dochádza pravidelne už bez ďalších potrebných úprav
liekov, potvrdenie MUDr. Marcely Bahýľovej, všeobecný lekár pre dospelých zo dňa 24. 04. 2023 o tom,
že žalobkyňa je niekoľko rokov liečená na art. Hypertenziu, pre zvýšené hodnoty tlaku a pulzu na
vtedajšej liečbe mala liečbu upravovanú a zvýšenú dávku liekov 31. 12. 2020 a tiež doklad o úhrade

sumy 797,90 Eur zo dňa 05.04.2022.

15. Žalobkyňa listom zo dňa 12. 06. 2023 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
Bratislava o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím. Žiadala nahradiť majetkovú škodu z titulu nákladov na trovy obhajoby v sume 1.200,-
Eur, majetkovú ujmu v sume 35.000,- Eur a ďalšou výškou v sume 168,- Eur z titulu nákladov na

prepravu v prípravnom a v súdnom konaní. Tento list bol postúpený Generálnej prokuratúre SR ako
vecne príslušnému orgánu. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 09. 08. 2023 žalobkyni oznámila, že
jej nárok nebude ani čiastočne uznaný a uspokojený. Ďalej uviedla, že za nesporné možno považovať jej
tvrdenie o existencii nezákonného vyšetrovania, ktoré vyústilo do nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvinenia. V súlade s ustálenou súdnou judikatúrou možno toto rozhodnutie považovať za nezákonné,

pretože sa v trestnom konaní preukázalo, že trestný čin, ktorý sa jej kládol za vinu, nespáchala
a bola právoplatne oslobodená. V liste je ďalej uvedené, že žalobkyňa skutočnú škodu vyčíslila sumou
1.368 Eur s tvrdením, že ide o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní,
no napriek výzve nepredložila hodnoverný doklad preukazujúci úhradu trov v trestnom konaní. Nie
je preto možné konštatovať, že došlo k vzniku škody (skutočnej) v jej majetkovej sfére v súvislosti

súhradoutrovtrestnéhokonania,vktoromdošlokvydaniunezákonnéhorozhodnutia,čímnepreukázala
splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktorým je vznik škody (skutočnej). Za daných okolností nemohlo dôjsť ani k splneniu
preukázania ďalšej podmienky a tou je existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody (skutočnej). Vo vzťahu k nemajetkovej škode „45.000,- Eur“ Generálna prokuratúra

SR uviedla, že v tejto časti je potrebné „hlbšie“ dokazovanie, na ktoré Generálna prokuratúra SR nie je
oprávnená. Žiadosť bola odložená bez poskytnutia náhrady, či už vecnej, alebo nemajetkovej škody.

16. Podaním zo dňa 02.08.2024, ktoré bolo doručené súdu dňa 02.08.2024 žalobkyňa vzala späť
čiastočne žalobu o náhradu majetkovej škody v sume 36,87 Eur, keď podanie doručila súdu pred

otvorením prvého pojednávania a podaním zo dňa 04.02.2025, ktoré bolo doručené súdu dňa
04.02.2025 žalobkyňa vzala späť žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,00 %
ročne zo sumy 1.163,13 Eur z titulu majetkovej škody za obdobie od 19.06.2023 do 09.08.2023, v časti
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 35.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy
za obdobie od 19.06.2023 do 09.08.2023, ďalej v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,00

% zo sumy 36,87 Eur z titulu majetkovej škody od 19.06.2023 do zaplatenia, keď toto podanie doručila
súdu po otvorení prvého pojednávania.

17. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby, ktoré žalobkyňa podala po otvorení prvého pojednávania,
súhlasil.

18. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.

19. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

20. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

21. Nakoľko žalobkyňa vyššie uvedenými procesnými podaniami vzala žalobu vo vymedzenej časti späť,
súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 145 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 1 CSP.22. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

23. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „ZZŠ“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím. Podľa ods. 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

24. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ ZZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

25. Podľa § 5 ods. 1 ZZŠ, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

26. Podľa § 6 ods. 1 ZZŠ, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ods. 2, právo podľa odseku 1 možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa
osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného
zreteľa.

27. Podľa § 16 ods. 1 ZZŠ, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,
z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

28. Podľa § 16 ods. 4 ZZŠ, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený

požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

29. Podľa § 17 ods. 1 ZZŠ, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

30. Podľa 17 ods. 3 ZZŠ, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

31. Podľa § 17 ods. 4 ZZŠ, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu.

32. Podľa § 18 ods. 1 ZZŠ, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhaniezastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa ods. 3, súčasťou trov konania
sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za
zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

33. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení úč. do 31. 12. 2023 (ďalej len „Vyhláška“), výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len
"výpočtový základ"). Podľa ods. 4, výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta
za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o tri roky
predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3.

34. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci
alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak
táto vyhláška neustanovuje inak.

35. Podľa § 12 ods. 3 vyhlášky, pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou

sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje
trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového
základu.

36. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony

právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri
oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným
orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez
ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo

na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny,
Podľa ods. 2 odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto
úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka
trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa
preukazujepotvrdenímpríslušnéhoústavunavýkonväzbyaleboústavunavýkontrestuodňatiaslobody.

Podľa ods. 5, odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto
úkonov právnej služby: b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo
rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.
Podľa ods. 6, ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia
porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu

poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí.

37. Podľa § 15 vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu hotových výdavkov
účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne
poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady

a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).

38. Podľa § 16 ods. 1 vyhlášky, advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu a výške niektorých
hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.
Podľa ods. 3, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. Podľa
ods. 4, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto
vyhláška neustanovuje inak.

39. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom
advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo
výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.40. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

41. Predmetom posúdenia súdom je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy voči štátu spôsobené nezákonným rozhodnutím. Právnym podkladom na uplatnenie tohto nároku
je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Judikatúra dospela k záveru, že rovnaký význam, ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má tiež zastavenie trestného
stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, pričom podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade
neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale
na samotný výsledok trestného stíhania (napríklad rozhodnutia NS SR Sp.zn. 1Cdo/53/1993, Sp.zn.
4MCdo/15/2009). Predpokladmi na priznanie nároku na náhradu škody je pritom kumulatívne splnenie

nasledovných podmienok: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2. existencia škody, 3. príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou škodou.

42. V zmysle ustanovenia článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto
právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
predpisov. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za

podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Ďalej v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
i za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

43.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť) je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

44. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z.).

45. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Ovzťahpríčinnejsúvislostiidevtedy,akprotiprávnekonanie(nezákonnérozhodnutie,nesprávnyúradný
postup) a vznik škody sú v logickom slede, teda ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody
vrátanejejrozsahunásledkomtejtopríčiny.Nestačíibapravdepodobnosťpríčinnejsúvislosti,čiokolnosti

nasvedčujúce jej existenciu. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Príčinou vzniku škody môže byť
také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či
by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka
príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou.

Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Právo vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená
a preukázaná) sa zisťuje príčinná súvislosť.

46. V predmetnom spore žalobkyňa žiadala náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to
tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, resp. spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Žalovaný v konaní namietal, že žalobkyňa v žalobe nie jednoznačne
identifikovala titul, od ktorého odvodzuje nárok na náhradu škody, teda nezákonné rozhodnutie, keďv žalobe sumárne poukazovala na viacero rozhodnutí v priebehu prípravného konania a trestného
konania.Navyšeoznačenieobžalobyprokurátorazanezákonnérozhodnutie,vylučujepodľažalovaného
dôvodnosť nároku žalobkyne podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. S touto jeho námietkou nepochybne potom

súvisí aj posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného, t.j. štátu z hľadiska zastupovania konkrétnym
orgánom.

47. Túto námietku žalovaného súd v konaní vyhodnotil ako nedôvodnú. Zmyslom a účelom zákona
č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola
poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (Nález
Ústavného súdu SR Sp.zn. II ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011). Je síce pravdou, že žalobkyňa
v žalobe uviedla, že sa domáha v konaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením
vyšetrovateľa OR PZ vo Zvolene, odbor kriminálnej polície Sp.zn. ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 zo
dňa 05.03.2021, ktorým bolo vznesené voči nej obvinenie za pokračovací zločin porušovania domovej

slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
b/, h/ Trestného zákona a v nadväznosti na toto rozhodnutie uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen
Sp.zn. 3Pv 403/20/6611-9 zo dňa 26.04.2021, ďalej obžalobou Okresnej prokuratúry Zvolen Sp.zn. 3Pv
403/20/6611-25 zo dňa 19.10.2021 a rozsudkom Okresného súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021-189 zo
dňa 06.04.2022, ale v kontexte obsahu celej žaloby spolu s ďalšími vyjadreniami žalobkyne v konaní

príkladmo aj zo dňa 02.08.2024 bolo dôvodné v spore súdom ustáliť, že žalobkyňa sa v konaní domáhala
náhrady škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním, ktoré bolo začaté uznesením vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, odbor kriminálnej polície Sp.zn. ORP-636/1-VYS-ZV-2020
zo dňa 05.03.2021, ktorým voči žalobkyni bolo vznesené obvinenie z trestnej činnosti. Voči tomuto
uzneseniu sa žalobkyňa neúspešne bránila sťažnosťou, ktorú Okresná prokuratúra Zvolen uznesením

zo dňa 26.04.2021 Sp.zn. 3Pv 403/20/6611-9 ako nedôvodnú zamietla a následne voči žalobkyni
podala obžalobu na Okresnom súde Zvolen pod Sp.zn. 3Pv 403/20/6611-25 zo dňa 19.10.2021 a to
dňa 20.10.2021, na základe ktorej bola žalobkyňa neprávoplatne odsúdená rozsudkom Okresného
súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021-189 zo dňa 06.04.2022, ktorý bol v odvolacom konaní na základe
odvolania žalobkyne zrušený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici Sp.zn. XXX/XX/XXXX zo

dňa 25.10.2022, ktorým žalobkyňa bola spod obžaloby právoplatne v plnom rozsahu oslobodená.
Výsledky trestného konania, ktoré je právoplatne skončené ukázali, že nešlo u žalobkyni o trestnú
činnosť, čo súčasne znamená, že vyšla tak najavo nezákonnosť právoplatného rozhodnutia o vznesení
obvinenia.Nároknanáhraduškodyspôsobenejzačatímtrestnéhostíhaniaajehovedenímsaposudzuje
akonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Žalovanýnapokonsámvovyjadrení

zo dňa 02.07.2024 uviedol, že nerozporuje existenciu uznesenia vyšetrovateľa PZ OR PZ Zvolen Sp.zn.
ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020, ktorým bolo žalobkyni vznesené obvinenie pre pokračovací zločin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. b/, písm. h/ Trestného zákona. Tiež mal za to, že nie je sporným výsledok trestného
konania, ktorý vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v danej trestnej veci Sp.zn. XXX/

XX/XXXX zo dňa 25.10.2022, ktorým žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že skutok
nie je trestným činom. Mal za to ďalej, že vychádzajúc pritom z ustálenej súdnej praxe možno za
nezákonnérozhodnutiezakladajúceprávožalobkynenauplatnenienárokunanáhraduškodypovažovať
označené uznesenie o vznesení obvinenia. Na to nerozporoval existenciu tohto právneho titulu, na
základe ktorého si žalobkyňa nárok uplatnila. Potom súd mal za nesporné ďalej medzi stranami sporu,

že štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená týmto nezákonným
rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.), keď potom ustálil, že vo veci náhrady škody
v danom prípade koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože škodu spôsobil štátny orgán OR PZ Zvolen uznesením vyšetrovateľa
Sp.zn. ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 zo dňa 05.03.2021. Zastúpenie štátu potom iným orgánom než

Generálnou prokuratúrou SR v spornom prípade neprichádzalo v úvahu, keď do úvahy neprichádzal
ani postup podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý vypovedá o orgáne, ktorý koná v mene
štátu v prípade, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Výsledkom
trestného konania v prípade žalobkyne bolo síce oslobodenie spod obžaloby, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Sp.zn. XXX/XX/XXXX zo dňa 25.10.2022, ale za nezákonné rozhodnutie

zakladajúce právo na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., je dôvodné ustáliť
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť po tom, čo žalobkyňa voči nemu podala
neúspešne sťažnosť zamietnutú uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen Sp.zn. 3Pv 403/20/6611-9
zo dňa 26.04.2021, nakoľko len právoplatné rozhodnutie, ktorý vykazuje znaky nezákonnosti môžezakladať nárok na náhradu škody pri splnení ďalších zákonných podmienok v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., pričom rozsudok prvoinštančného súdu vydaný v trestnom konaní Okresným súdom
Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021-189 zo dňa 06.04.2021 nenadobudol právoplatnosť, pretože bol v celom

rozsahu zrušený v odvolacom konaní Krajským súdom v Banskej Bystrici rozsudkom Sp.zn. XXX/
XX/XXXX zo dňa 25.10.2022, ktorým žalobkyňa bola v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodená.
Žalovaný napokon aj v liste zo dňa 09.08.2023, ktorým vyrozumel žalobkyňu ohľadne jej žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody mal za to, že za nesporné možno považovať
tvrdenie žalobkyne o existencii nezákonného vyšetrovania, ktoré vyústilo do nezákonného rozhodnutia

o vznesení obvinenia. Tiež poukázal na to, že v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou možno toto
rozhodnutie považovať za nezákonné, pretože sa v trestnom konaní preukázalo, že trestný čin, ktorý sa
kládol žalobkyni za vinu táto nespáchala a bola právoplatne oslobodená. Z vykonaného dokazovania
pred súdom tak jednoznačne vyplynulo, že trestné stíhanie žalobkyne, ktoré vyústilo do rozhodnutia
o vznesení obvinenia a do rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti žalobkyne voči rozhodnutiu o vznesení
obvinenia je nezákonné, nakoľko žalobkyňa spod obžaloby bola právoplatne oslobodená, čím je daná

príčinná súvislosť medzi nezákonným právoplatným uznesením o vznesení obvinenia voči žalobkyni
a vznikom škody. Tým vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
a rozhodnutia prokurátora o zamietnutí sťažnosti žalobkyne voči rozhodnutiu o vznesení obvinenia.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania a jeho

vedenímsaposudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím(rozsudokNS
ČR z 23.02.1990 Sp.zn. 1CZ 6/90 publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991, rozsudok NS SR z 28.06.1993 Sp.zn. 1Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery boli síce prijaté v čase platnosti zákona
č. 58/1969 Zb., avšak sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. V súdenej veci na základe

výsledkov dokazovania sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu žalobkyňou ako obvinenou
v trestnom konaní a ako obžalovanou v trestnom konaní. Preto štát nesie zodpovednosť za škodu
spôsobenú žalobkyni, ktorá jej v príčinnej súvislosti s týmto konaním vznikla, nakoľko žalobkyňa bola
v trestnom konaní právoplatne oslobodená spod obžaloby. Z rozhodovacej činnosti NS SR vyplýva, že
právonanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradným

postupom, nie je síce právom absolútnym (uznesenie NS SR Sp.zn. 4MCdo 20/2009), ale súdna prax
sa ustálila i v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej vedením trestného
stíhaniasapretoposudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,zaktoré

jednoznačne žalobkyňa v priebehu súdneho konania označila právoplatné uznesenie OR PZ Zvolen,
Sp.zn. ČVS: ORP-636/1-VYS-ZV-2020 zo dňa 05.03.2021 s tým, že za škodu spôsobenú vydaním
tohto nezákonného rozhodnutia zodpovedá štát, ktorého v konaní zastupuje Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.

514/2003 Z.z., keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania (rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2016, I. ÚS 540/2016).
Súdna judikatúra totiž dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi
(fyzickej osobe) bola odčinená. Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu

právneho predpisu č. 514/2003 Z.z., ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formalizme, ale je potrebné
splnenie podmienok uvedeného zákona vykladať extenzívne. V zásade, ak by nebolo vydané uznesenie
vyšetrovateľaovzneseníobvineniavočižalobkyni,ktorénadobudloprávoplatnosťvspojenísuznesením

prokurátora o zamietnutí sťažnosti žalobkyne voči uzneseniu o vznesení obvinenia, nemohlo by dôjsť
ku škode žalobkyne, a tým ani k naplneniu podmienok pre priznanie jej náhrady v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z..

48. Pokiaľ žalovaný v obrane poukazoval na to, že z výsledkov trestného konania nevyplýva, že

by sa skutok nestal, aj túto obranu žalovaného z hľadiska posúdenia nároku žalobkyne na náhradu
škody súd vyhodnotil za irelevantnú. K tejto obrane žalovaného súd dodáva, že pre právnu kvalifikáciu
akéhokoľvek skutku ako trestného činu, musí dôjsť k naplneniu tak objektívnej, ako aj subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu. V prípade, že tomu tak nie je, nie je z hľadiska výsledkutrestného konania, ako určujúceho faktoru pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podstatné, či skutok
obvinená osoba spáchala alebo nie, rozhodujúci je výsledok trestného konania, v danom prípade
právoplatné oslobodenie žalobkyne spod obžaloby. Výsledok trestného konania tak podľa názoru súdu

zakladá zodpovednosť štátu za škodu, ktorá žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s vedením trestného
stíhania, tak ako to dôvodila žalobkyňa v žalobe.

49. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne čo do základu
nároku na náhradu škody voči štátu spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., je daná, a nakoľko týmto nezákonným
rozhodnutím je uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Zvolen Sp.zn. ORP-636/1-VYS-ZV-2020 zo dňa
05.03.2021 o vznesení obvinenia voči žalobkyni v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen
Sp.zn. 3Pv 403/20/6611-9 zo dňa 26.04.2021, ktorým bola sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu
o vznesení obvinenia zamietnutá, za túto škodu zodpovedá štát, ktorého zastupuje v predmetnom
súdnom konaní Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorá Slovenská republika, za ktorú koná

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je pasívne legitimovaným subjektom na náhradu škody
v tomto súdnom konaní. Výsledok trestného konania, ktorým u žalobkyne bolo oslobodenie spod
obžaloby právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu, zakladá zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania. Pri rozhodovaní
tak o základe nároku žalobkyne o náhradu škody nebol žiaden dôvod odchýliť sa od ustálenej súdnej

praxe. Ak štát je skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým tieto priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej
strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na
druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Je preto pri posudzovanom nároku rozhodné, či sa

podozrenie orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestnej činnosti žalobkyňou v trestnom
konaní potvrdilo. Ako súd už dôvodí, rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (v posudzovanom prípade
právoplatný rozsudok o oslobodení žalobkyne spod obžaloby). V prejednávanej veci bolo súdom
bez akýchkoľvek pochybností zistené a preukázané výsledkom trestného konania, že podozrenie zo

spáchania trestného činu žalobkyňou sa nepotvrdilo. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného
činu ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých bolo obvinenie postavené, bolo podanie sťažnosti
proti obvineniu, čo žalobkyňa využila, pričom jej sťažnosť bola prokurátorom zamietnutá. Prokurátor
mal možnosť ovplyvniť výsledok prípravného konania, keď ho ovplyvnil tým, že sťažnosť obvinenej
žalobkyne bola zamietnutá, a následne prokurátorom bola podaná obžaloba voči žalobkyni z ktorej,

resp. spod ktorej žalobkyňa bola právoplatne oslobodená. Uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie
o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je nezákonné práve v dôsledku výsledku
právoplatného skončenia trestného konania, v ktorom žalobkyňa bola spod obžaloby právoplatne
oslobodená, a kde bolo konštatované, že skutok, ktorého sa mala dopustiť žalobkyňa nie je trestným
činom. Tým sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť

rozhodnutia o vznesení obvinenia a trestného stíhania žalobkyne.

50. Po ustálení základu nároku na náhradu škody sa súd ďalej v konaní zaoberal rozsahom tohto
nároku, ktorý bol medzi stranami sporný. Žalobkyňa v konaní uplatnila nárok na náhradu skutočnej
majetkovej škody v podobe náhrady účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní vo výške

1.163,13 Eur (po čiastočnom späťvzatí o sumu 36,87 Eur), keď mala za to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú jej nezákonným
rozhodnutím, preto v konaní požadovala zaplatiť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 35.000,- Eur.
Z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak, keď z § 17 ods. 2 uvedeného zákona ďalej vyplýva, že v prípade,

ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V ustanovení § 17 ods. 3 tohto
zákona sa príkladmo uvádzajú okolnosti, z ktorých sa má vychádzať pri určení výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch s tým, že v ods. 4 § 17 je obmedzená najvyššia prípustná výška tejto náhrady.

51. Je nepochybné, že v danom prípade u žalobkyne vynaložením trov obhajoby (ich zaplatením
zvolenému obhajcovi v trestnom konaní) došlo k ujme v jej majetkovej sfére, a to k zmenšeniu majetku
zodpovedajúcemu zaplatenej peňažnej sume trov obhajoby, teda ku skutočnej škode podľa § 17 ods. 1zákona č. 514/2003 Z.z.. Nebyť trestného stíhania vedeného voči žalobkyni, ktoré vyústilo do podania
obžaloby voči žalobkyni, neboli by žalobkyni vznikli akékoľvek trovy obhajoby spočívajúce v odmene
a náhradách vyúčtovaných žalobkyni jej obhajcom za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade

je tak nad všetku pochybnosť daná príčinná súvislosť medzi vznikom tejto škody u žalobkyne v podobe
trov obhajoby a trestným stíhaním vedeným proti žalobkyni. Nárok na náhradu tejto škody vyplýva
z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že za
skutočnú škodu treba považovať i účelne vynaložené trovy konania. Žalobkyňa v konaní preukazovala
túto skutočnú škodu faktúrou č. 22VF00002 zo dňa 01.04.2022 splatnou dňa 11.04.2022, ktorou jej

obhajca fakturoval za poskytnutie právnych služieb v trestnom konaní vo veci vedenej Okresným súdom
Zvolen pod Sp.zn. 2T/150/2021 za úkony obhajoby uskutočnené od 13.04.2021 do ukončenia právneho
zastupovania sumu 797,90 Eur včítane DPH. Žalobkyňa túto faktúru uhradila obhajcovi dňa 05.04.2022,
o ktorej skutočnosti predložila doklad o úhrade zo dňa 05.04.2022, z ktorého vyplýva, že na účet obhajcu
uvedený v predmetnej faktúre uhradila sumu 797,90 Eur s účelom platby „2T/150/2021“. Žalovaný
tento doklad o úhrade nerozporoval, namietal však, že žalobkyňa nepreukázala žiadnym dôkazom

v konaní, že obhajcovi zaplatila za obhajobu v celom trestnom konaní až sumu 1.163,13 Eur. Túto
námietku žalovaného súd vyhodnotil za opodstatnenú, keď bolo na žalobkyni, aby v konaní preukázala,
že trovy obhajoby v trestnom konaní uhradila vo výške 1.163,13 Eur, a že práve o takúto sumu došlo
k zmenšeniu jej majetku. Žalobkyňa v konaní nepredložila žiaden dôkaz, že by na trovách obhajoby
v trestnom konaní uhradila obhajcovi až sumu 1.163,13 Eur, preto súd žalobu žalobkyne v časti tohto

nároku čo do sumy 365,23 Eur (1.163,13 Eur – 797,90 Eur = 365,23 Eur) z titulu majetkovej škody
zamietol, nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že skutočná škoda na trovách
obhajoby jej vznikla vo výške 1.163,13 Eur. Nepredložila žiaden dôkaz o úhrade tejto sumy svojmu
obhajcovi, predložila dôkaz len o úhrade sumy svojmu obhajcovi 797,90 Eur, preto súd žalobkyni z titulu
nároku na náhradu majetkovej škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní priznal voči

žalovanému nárok na náhradu v sume 797,90 Eur. Nárok v časti o náhradu majetkovej škody z titulu
trov obhajoby na to potom ako nedôvodný a nepreukázaný v zvyšujúcej časti o zaplatenie 365,23
Eur súd nepriznal. Žalobkyňa po námietke žalovaného netrvala na vykonaní, resp. zadovážení dôkazu
prostredníctvom súdu o oznámenie jej obhajcom z trestného konania, v akej sume mu boli trovy tohto
konania z jej strany uhradené, predniesla, že tento dôkaz v konaní zadováži sama, do rozhodnutia

súdu o žalobe tento dôkaz nepredložila, preto neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že trovy
trestnéhokonaniauhradilavsume1.163,13Eur,keďdokladomoúhradepreukázalavzniktejtoškodylen
v sume 797,90 Eur. Pokiaľ žalovaný namietal, že tento nárok žalobkyne nie je v žalobe preskúmateľný,
nakoľko v nej nie je uvedená špecifikácia, ktorých konkrétnych úkonov právneho zastúpenia sa majú
týkať trovy obhajoby, ktoré majú byť základom uplatňovaného nároku na náhradu majetkovej škody, túto

námietku žalovaného súd vyhodnotil za nedôvodnú. Žalobkyňa k žalobe predložila špecifikáciu týchto
úkonov právnej pomoci v rámci obhajoby s výpočtom tarifnej odmeny včítane režijného paušálu za každý
špecifikovaný úkon právnej pomoci, ktorá špecifikácia bola vyhotovená jej obhajcom v trestnom konaní
dňa 01.04.2022 ku konaniu Sp.zn. Okresného súdu Zvolen 2T/150/2021 (č.l. 30 spisu). Žalobkyňa
sa v žalobe odvolala na túto špecifikáciu s tým, že táto bola žalovanému ako príloha žaloby riadne

doručená, z tejto prílohy žalovanému muselo byť zrejmé, za ktoré konkrétne úkony právnej pomoci
v rámci obhajoby boli vyčíslené trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z tarifnej odmeny obhajcu
a náhrady hotových výdavkov v súlade s § 13 ods. 2 a § 12 ods. 3 písm. a/ Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, keď k tejto tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov bola vyúčtovaná i príslušná sadzba

DPH. Trovy obhajoby v tejto špecifikácii boli vyčíslené na sumu 1.163,13 Eur za nasledovné úkony
právnych služieb: tarifná odmena a náhrada hotových výdavkov spolu s príslušnou sadzbou DPH:
15.03.2021 – prevzatie obhajoby včítane porady 108,70 Eur, dňa 17.03.2021 – sťažnosť (zahlásenie)
108,70 Eur, dňa 06.04.2021 – sťažnosť (zdôvodnenie) 108,70 Eur, dňa 13.04.2021 – dôkazný návrh
54,39 Eur, dňa 22.04.2021 – výsluch obvinenej, výsluch svedka L. A. 108,70 Eur, dňa 04.08.2021

– výsluch svedkov P. G., L. G. 108,70 Eur, dňa 10.09.2021 – výsluch svedka A. I. 108,70 Eur, dňa
28.09.2021 – výsluch obvinenej 108,70 Eur, dňa 06.10.2021 – preštudovanie spisu 108,70 Eur a dňa
12.11.2021 – odpor 108,70 Eur, spolu 1.163,13 Eur (tarifná odmena + režijný paušál + DPH). Žalovaný
potom neopodstatnene namietal, že žalobkyňa nedostatočným spôsobom špecifikovala svoj nárok na
náhradu vecnej škody spočívajúcej vo vynaložených trov trestného konania. Žalovaný nenamietal,

že by niektorý z týchto úkonov právnej služby nebol vykonaný, napokon vykonanie týchto úkonov
vyplýva z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021. Trovy obhajoby boli
špecifikované len ako tarifná odmena za úkon právnej služby včítane režijného paušálu v príslušnej
sadzbe včítane príslušnej DPH. Žalovaný v konaní nenamietal, že by niektorý z týchto úkonov právnejslužby nebol vykonaný účelne, pričom z predloženej špecifikácie týchto úkonov žalobkyňou, i keď nebola
predmetom samotnej žaloby, ale žaloba sa na ňu odvolávala, tento mohol a mal vedieť, za aké úkony
právnej služby žalobkyňa náhradu škody požaduje, pričom žiaden z týchto úkonov právnej služby, ani

jeho výšku nenamietal, keď súd potom ustálil, že výška účelne vynaložených trov konania žalobkyňou
po čiastočnom späťvzatí žaloby bola ustálená správne, resp. súd mal za to, že tieto trovy boli účelne
vynaložené, nemohol však nárok z tohto titulu na náhradu vecnej škody žalobkyni priznať v celom
rozsahu, nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala žiadnym dôkazom, že tieto trovy obhajoby uhradila
až do sumy 1.163,13 Eur, keď sama v žalobe uviedla, že doklad o úhrade zvyšnej sumy trov konania nad

sumu 797,90 Eur u seba neeviduje. Preto nepreukázala tento nárok v plnej výške, ako súd už dôvodí
v predchádzajúcich odsekoch, resp. bodoch dôvodoch svojho rozhodnutia.

52. Nakoľko súd žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 365,23 Eur z titulu majetkovej škody
z dôvodu nepreukázania tohto nároku zamietol, zamietol žalobu žalobkyne i v časti o zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 9,00 % ročne z tejto sumy od 10.08.2023 do zaplatenia, keď úroky z omeškania

z tejto sumy nepriznal z dôvodu, že nepriznal nárok ani na zaplatenie samotnej istiny tohto nároku.

53. Žalobkyňa si k nároku na náhradu vecnej škody uplatnila aj úrok z omeškania a to vo výške
9,00 % ročne zo sumy 1.163,13 Eur od 10.08.2023 do zaplatenia (po čiastočnom späťvzatí žaloby
v tejto časti za obdobie od 19.06.2023 do 09.08.2023). Nakoľko súd žalobkyni nepriznal nárok na

náhradu majetkovej škody v sume 365,23 Eur (1.163,13 Eur – 797,90 Eur = 365,23 Eur) nepriznal
žalobkyni ani nárok na úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 365,23 Eur od 10.08.2023
do zaplatenia. Zaoberal sa potom len nárokom žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
9,00 % ročne z priznanej sumy vecnej škody, resp. jej náhrady v sume 797,90 Eur od 10.08.2023
do zaplatenia. Ohľadne tohto nároku súd konštatuje, že žalobkyňa vyzvala príslušný štátny orgán na

prerokovanie jej nároku z nezákonného rozhodnutia listom zo dňa 12.06.2023, ktorý bol podaný na
nepríslušný štátny orgán, Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré túto žiadosť žalobkyne postúpilo na
vybavenie príslušnému štátnemu orgánu, Generálnej prokuratúre SR, ktorá listom zo dňa 09.08.2023
vyrozumela žalobkyňu, že jej nárok neuspokojí z dôvodu, že žalobkyňa nepredložila žiaden hodnoverný
doklad preukazujúci úhradu trov v trestnom konaní (v žiadosti žiadala nahradiť skutočnú škodu v sume

1.368,- Eur), k nemajetkovej škode Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uviedla, že v tejto časti
je potrebné hlbšie dokazovanie, na ktoré nie je oprávnená (žalobkyňa uplatnila nárok na nemajetkovú
škodu v sume 45.000,- Eur). Žalobkyňa tento nárok zdôvodnila tak, že úrok z omeškania si uplatňuje
odo dňa nasledujúceho po tom, ako jej príslušný štátny orgán k jej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že jej žiadosť neuspokojí. Vykonal

tak listom zo dňa 09.08.2023. Ohľadne tohto nároku súd má za to, že tento nárok žalobkyni možno
priznať v zmysle § 16 od. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že ak súd rozhodnutím
o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému
orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím
6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

V posudzovanom prípade čo sa týka nároku na náhradu vecnej škody, príslušný štátny orgán, Generálna
prokuratúra SR v liste zo dňa 09.08.2023 žalobkyni oznámila, že pri predbežnom prerokovaní tohto
nároku tento neuspokojí z dôvodu, že žalobkyňa napriek výzve Generálnej prokuratúry SR, ktorá
bola žalobkyni doručená dňa 10.07.2023, nepredložila hodnoverný doklad preukazujúci úhradu trov
v trestnom konaní. Nakoľko dôvodom neuspokojenia tohto nároku pri predbežnom jeho prerokovaní

bola tá skutočnosť, že žalobkyňa bola nečinná, a nepredložila na základe výzvy príslušného štátneho
orgánu hodnoverný doklad preukazujúci úhradu trov v trestnom konaní súd má za to, že zo sumy 797,90
Eur (majetkovej škody), ktorú súd žalobkyni prisúdil je dôvodné priznať žalobkyni nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania len od 11.06.2024 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žaloba
v predmetnej veci bola žalovanému doručená, keď mu bola doručená dňa 10.06.2024, a po doručení

žaloby žalovaný tento nárok žalobkyni neuspokojil. Žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 9,00 % ročne zo sumy 797,90 Eur za obdobie od 10.08.2023 do 10.06.2024 potom súd zamietol
z dôvodu, že žalovaný nemohol byť v omeškaní s úhradou tejto sumy žalobkyni už v tomto období,
nakoľko žalobkyňa na základe výzvy príslušného štátneho orgánu pri prerokovaní jej žiadosti o náhradu
tejto škody predbežným spôsobom bola nečinná, čím neboli splnené podmienky pre konštatovanie

zavineného omeškania žalovaného s náhradou tejto škody (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka).54. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania 9,00 % ročne, táto je daná § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje osobitnú právnu úpravu ohľadne výšky úrokov z omeškania.

55. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

56. Žalovaný sa dostal do omeškania s náhradou škody v sume 797,90 Eur od 11.06.2024, ktorý deň
je prvým dňom omeškania žalovaného s tým, že k tomuto dňu úroky z omeškania činili výšku podľa
zákonnej úpravy 9,50 % ročne, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k tomuto
dňu činila 4,50 %, zvýšená o 5 percentuálnych bodov činila 9,50 % ročne. Z tejto sumy žalobkyňa
uplatnilaúrokyzomeškanialenvovýške9,00%ročne,súdjerozsahomžalobyviazaný,nemôžeprisúdiť

viac, preto priznal žalobkyni nárok na úroky z omeškania z prisúdenej sumy 797,90 Eur len v žiadanej
výške 9 % ročne.

57. Žalobkyňa sa domáhala v konaní okrem náhrady majetkovej škody i náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 35.000,- Eur.

58. Podľa § 17 ods. 2 ZZŠ, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

59. Podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z.z., o obetiach trestných činov, celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej
na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

60. Podľa § 9a zákona č. 663/2007 Z.z., o minimálnej mzde, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.

324/2019 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020 zostáva v platnosti a účinnosti
do 31.12.2020.

61. Podľa § 1 písm. a/ Nariadenia vlády SR č. 324/2019 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej
mzdy na rok 2020, suma minimálnej mzdy na rok 2020 sa ustanovuje na 580,00 Eur za mesiac pre

zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

62. Napokon sa súd zaoberal nárokom žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola
spôsobená v dôsledku nezákonného rozhodnutia a ktorú si uplatnila vo výške 35.000,- Eur vyčíslenú
za obdobie neväzobného trestného stíhania od 05.03.2011 do 25.10.2022. Ako dôvod uplatnenia tohto

nároku žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na závažnosť zásahu do jej práv a slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením len samotné konštatovanie porušenia práva, a nepostačuje len úhrada majetkovej
škody, preto si uplatnila aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy poukázala na to, že pred vznesením obvinenia
bola bezúhonnou osobou, dôchodkyňou vo veku takmer 70 rokov. Trestné stíhanie malo významný

vplyv na jej psychické, ako aj fyzické zdravie, bola vystrašená a v šoku, ako aj celá jej rodina,
nakoľko doposiaľ nemali s políciou žiadne skúsenosti. Zažívala psychické utrpenie, pretože mala stres
a silné muky pre pocit nespravodlivosti. Najviac bola znalecky skúmaná aj jej príčetnosť v trestnom
konaní, čím bola ponížená jej dôstojnosť. Zdravotné následky z toho plynúce sú spojené u nej najmä
s nespavosťou, psychickými problémami, stresom, zvýšeným tlakom a potrebou užívania antidepresív.

Nedôvodným trestným stíhaním došlo k zásahu aj do jej spoločenského postavenia, keď bola v očiach
susedov a obce postavená do úlohy zločinca, čím utrpela jej povesť a dôvera spoluobčanov, narušili
sa jej sociálne kontakty. Poukázala na dĺžku trestného konania a závažnosť trestného činu, ktorý
sa jej kládol za vinu, pričom požadovanú nemajetkovú ujmu považovala za primeranú s ohľadom
na nezákonnosť celého trestného stíhania. Na preukázanie uvádzaných skutočností žalobkyňa tieto

potvrdila pri svojom výsluchu, poukázala na lekárske správy predložené k žalobe a navrhla na tieto
skutočnosti vykonať dôkaz výsluchom svedkov K. L. A., H. F., K. I. G.. Žalovaný poprel nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu z dôvodu, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti považoval
za nepreukázané, keď žalobkyňa v žalobe uvádza len všeobecné deklarácie a tvrdenia, ktoré nie súpodporené žiadnymi konkrétnymi argumentmi. Žalobkyňa nijakými relevantnými dôkazmi nepreukázala,
že jej v rodinnom alebo spoločenskom živote vznikli nejaké závažné následky. Z obidvoch lekárskych
správ, ktoré predložila vyplýva, že na „fyzické“ ochorenia sa liečila dlhodobo, pričom aj jej psychiatrický

stav si vyžadoval liečbu už v roku 2017. Liečbou aplikovanou po skutku došlo k dlhodobej kompenzácii
jej stavu bez následných komplikácií v oboch oblastiach (fyzickej, ako aj psychickej). Ďalej poukázal
na to, že žalobkyňa vo svojej prvotnej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoje konanie
oľutovala s odôvodnením, že samotné vyšetrovanie jej nepridáva na zdravotnom stave. Následne
pri výsluchu uviedla, že sa lieči u viacerých odborníkov a to neurológa, kardiológa, aj psychiatra.

Pričítať zdravotné následky u žalobkyne výlučne trestnému konaniu potom nie je vzhľadom na jej
vek a doterajší zdravotný stav na mieste. Práve anamnéza o dispenzarizácii žalobkyne v odbornej
psychiatrickej ambulancii bola dôvodom na vykonanie znaleckého skúmania za účelom zistenia, či
žalobkyňa skutok nespáchala pod vplyvom duševnej poruchy, ktorá by eventuálne mohla vylúčiť
jej trestnoprávnu zodpovednosť. Bola to pritom práve samotná žalobkyňa, ktorá si trestné stíhanie
privodila výlučne svojim konaním, keď v rámci trestného konania pri tom nebolo konštatované, že sa

tohto konania vôbec nedopustila, iba to, že predmetné konanie nenaplnilo zákonné znaky trestného
činu. Znalecké skúmanie duševného stavu obvineného je štandardným úkonom a je realizované
predpísaným postupom. Jedným zo záverov znaleckého skúmania bolo to, že správanie sa obvinenej
v inkriminovanom období bolo cielené a vedomé, pričom jej ochorenie z forenzného hľadiska nenarúšalo
úsudkové schopnosti a kritickosť. Argumentácia žalobkyne, že znaleckým skúmaním bola ponížená je

preto v tomto ohľade nepodložené relevantnými dôkazmi. Poškodení v trestnom konaní, voči ktorým
smerovali útoky žalobkyne sú obyvatelia obce, ktorí zhode vypovedali o jej agresívnom správaní.
Za daných okolností je potom otázne, či a do akej miery mohlo dôjsť k zásahu do jej povesti
a spoločenského postavenia v obci. Podľa názoru žalovaného oslobodzujúci rozsudok bol v prípade
žalobkyne dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorú utrpela nezákonným rozhodnutím.

Tiež nie je známe, že by v jej prípade išlo o medializovanú vec v rámci ktorej by bola osoba žalobkyne
akokoľvek verejne pretraktovaná. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, túto nie je možné považovať za
neprimerane dlhú a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že bolo vedené počas pandémie spôsobenej
ochorením COVID-19, kedy boli zavedené isté obmedzenia majúce vplyv aj na vykonávanie úkonov
trestného konania. Napriek tejto okolnosti sa dĺžka trestného konania nevymykala trvaniu konaní

v obdobných prípadoch. K spáchaniu trestného činu, pre ktorý bolo proti žalobkyni vedené trestné
stíhanie došlo dňa 05.10.2020, mesačná minimálna mzda platná na obdobie kalendárneho roka 2020
predstavovala sumu 580,- Eur, 50 násobok tejto sumy predstavuje čiastku 29.000,- Eur (50 x 580,-
Eur = 29.000,- Eur), výška nemajetkovej ujmy, ktorej sa v tomto sporovom konaní domáha žalobkyňa
je tak o 6.000,- Eur vyššia, než výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými

činmi podľa osobitného predpisu. Takáto výška nemajetkovej ujmy žalobkyňou bola uplatnená potom
v rozpore so zákonom. Žalobkyňa tak nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy, popisovanú ujmu žalovaný
nepovažoval za tak závažnú, aby jej bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch s poukazom na § 17
ods. 2 ZZŠ. Žalovaný navrhol na preukázanie svojich tvrdení vypočuť svedkov L. G., B. E. G. a A. I.
(poznámka súdu: poškodení z trestného konania).

63. Súd na základe vykonaného dokazovania v danom spore dospel k záveru, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva žalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením. V prípade, ak je žalobou
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd skúma, či nie je postačujúce poskytnutie
zadosťučinenia vo forme konštatovania porušenia práva. Pri úvahe o forme zadosťučinenia súd v danom

prípade vychádzal predovšetkým z kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sú
vymenované viaceré kritériá, z ktorých sa má vychádzať, ide však o výpočet demonštratívny. Je na
úvahe súdu ako na základe výsledkov dokazovania zhodnotí tento nárok. V posudzovanej veci súd vzal
do úvahy jednak osobu žalobkyne, ktorá dovtedy viedla bezúhonný život, nikdy nebola trestaná, tak
ako to vyplýva z odpisu registra trestov zadováženého v trestnom konaní, ktorý je súčasťou trestného

spisu Okresného súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021, a ani jej nebol uložený žiaden právoplatný trest za
priestupok, keď sa nedopustila žiadneho priestupku, tak ako to vyplýva z výpisu z Ústrednej evidencie
priestupkov Ministerstva vnútra SR, ktorý bol rovnako zadovážený v trestnom konaní a je súčasťou spisu
Okresného súdu Zvolen Sp.zn. 2T/150/2021. Žalobkyňa viedla riaden rodinný a bezúhonný spoločenský
život, v čase svojho konania, za ktoré bola trestne stíhaná, bola už dôchodkyňou. Trestné stíhanie, tak

ako vyplynulo z jej výsluchu pred súdom, bolo pre ňu po psychickej stránke neúmerným zaťažením,
ktorá skutočnosť vyplynula i z výpovede svedkov K. L. A. a H. F., detí žalobkyne, ktoré pri svojich
výpovediach vypovedali o prežívaniach žalobkyne počas trestného stíhania žalobkyne. Súd považoval
z výsluchu žalobkyne a z výpovedí uvedených svedkov za preukázané, že začatie trestného stíhaniaa najmä vznesenie obvinenia voči žalobkyni malo negatívny dopad na jej psychické prežívanie, nakoľko
dovtedy žalobkyňa nemala skúsenosti s trestným stíhaním, nemala skúsenosti s políciou, s orgánmi
činnými v trestnom konaní. Pociťovala zjavnú psychickú nepohodu, čo sa prejavovalo na jej psychickom

stave, trpela nespavosťou, čo následne malo vplyv na zníženie kvality jej života v domácom prostredí,
keď nebola schopná vykonávať väčšinu domácich prác. Je síce pravdou, tak ako vyplynulo ďalej
z dokazovania, a to z výsluchu žalobkyne, i z výsluchu svedkov K. L. A. a H. F., a napokon i z lekárskych
správ, ktoré žalobkyňa predložila do súdneho konania, že žalobkyňa psychiatricky začala byť liečená
už pred skutkom, za ktorý bola trestne stíhaná, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z lekárskej

správy MUDr. Libora Moravčíka, psychiatra, Psychiatrická ambulancia, Bystrický rad 81, Zvolen zo
dňa 26.05.2023, ale z tejto lekárskej správy zároveň vyplýva, že pre konflikt v mieste bydliska „v roku
2021“ pre zlepšenie zvládnutia reaktívneho nárastu úzkostí a nepokoja, ako aj narušenia spánku, jej
bola doporučená zvýšená dávka antidepresív. Po zvýšení dávok antidepresív síce došlo k celkovému
ukľudneniu, ako aj zlepšeniu spánku u žalobkyne, ale vzhľadom k pretrvávajúcim stresom a potrebe ich
priebežného spracovania bolo rozhodnuté psychiatrom zostať u žalobkyni na podporne zvýšenej dávke

liekov. Na základe týchto dôkazov u žalobkyni jednoznačne v dôsledku stresu z vedeného trestného
stíhania došlo k úprave psychiatrickej liečby v podobe zvýšenia dávky antidepresív, keď zhoršenie
psychického stavu žalobkyne súd tak videl v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Takýto
dopad trestného stíhania na fyzickú osobu, ktorá dovtedy nemala skúsenosti s trestným konaním možno
považovať za prirodzenú reakciu, keď žalobkyni v trestnom konaní hrozila trestná sadzba v rozpätí 3 až

8 rokov s tým, že nebolo možné prehliadnuť i tú skutočnosť, že žalobkyňa bola v prvom stupni uznaná za
vinnú zo skutku, pre ktorý bolo voči nej vedené trestné stíhanie, keď prvostupňový súd rozsudkom, ktorý
bol neskôr v odvolacom konaní zrušený, bola odsúdená za zločin porušovania domovej slobody podľa §
194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b/, písm. h/ Trestného
poriadku za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu vo výmere 3 roky. Trestné stíhanie, ktoré bolo vedené voči žalobkyni tak nepochybne
zasiahlo do jej práv, zasiahlo do jej zdravia, a to aj v oblasti fyzického zdravia, nielen psychického,
keď žalobkyňa preukázala ďalšou lekárskou správou MUDr. Marcely Bahýľovej, všeobecnej lekárky
pre dospelých, ambulancia Zvolen, zo dňa 24.04.2023, že u nej pre zvýšené hodnoty tlaku a pulzu
bola upravovaná liečba a zvýšená dávka liekov 31.12.2020, čo je obdobie po skutku, ktorého sa mala

dopustiť žalobkyňa, keď podporne zhoršenie zdravotného stavu z tohto hľadiska mal súd preukázané
u žalobkyni i z jej výsluchu a z výpovedí svedkov H. F., ale najmä K. L. A., syna žalobkyne, ktorý so
žalobkyňou žije a býva v jednom rodinnom dome. I keď vzťah detí sa voči žalobkyni v dôsledku trestného
stíhania vedeného voči žalobkyni nezmenil v negatívnom zmysle, skôr došlo k utuženiu rodinných
vzťahov a k výraznej podpore detí pre svoju matku, uvedené neznamená, že by nedošlo k zhoršeniu

kvality života žalobkyne, najmä v oblasti fyzického a psychického zdravia. Možno prisvedčiť síce
žalovanému, že psychický stav žalobkyne nebol spôsobený výlučne trestným stíhaním, ale nepochybne
došlo k jeho zhoršeniu v dôsledku uvedeného trestného stíhania a teda je nepochybné, že trestné
stíhanie bolo rozhodujúcim faktorom, ktorý prispel k zhoršeniu psychickej pohody žalobkyne. Súd pri
rozhodovaní o nároku na nemajetkovú ujmu u žalobkyni neprehliadol ani obsah znaleckého posudku

o jej duševnom stave č. 61/2021 zo dňa 23.07.2021 znalkyne – psychiatričky MUDr. Jany Bahledovej,
ktorý bol podaný v rámci trestného konania na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní, z ktorého
tiež vyplýva, že prvé záznamy z psychiatrickej liečby žalobkyne sú síce už od 29.02.2016, kedy začala
byť evidovaná a liečená pre rekurentnú depresívnu poruchu, bolo u nej počas kontrol konštatované
kolísanie nálady od stredne ťažkej po ťažkú depresiu, mala nasadené antidepresíva v dôsledku čoho

sa nálada u nej stabilizovala, avšak po začatí trestného stíhania došlo u nej k rozkolísaniu nálady,
i keď po úprave medikácie bolo zaznamenané u nej zlepšenie. Liečba však bola naďalej potrebná,
pri kontrole 12.04.2021 bolo konštatované, že sa cíti kľudnejšia, nastala úprava spánku, keď bol
prijatý diagnostický záver recidivujúca depresívna porucha, terajšia stredne ťažká epizóda. V aktuálnom
psychopatologickom obraze žalobkyne znalkyňa zistila u žalobkyni emočne afektívnu sféru labilnejšiu,

náladu počas vyšetrenia s miernymi úzkostnými obavami, ktoré boli reakciou na prebiehajúce trestné
konanie. Je síce tiež pravdou, tak ako poukazoval žalovaný, že zo znaleckého posudku vyplýva aj
konštatovanie,žesprávaniežalobkynevinkriminovanomobdobíbolocielenéavedoméanemaložiadny
chorobný motív, avšak je tu aj konštatované, že žalobkyňa celú situáciu citlivo prežívala, mala snahu
chrániť svoju rodinu pred nepriaznivými okolnosťami, čo sa prejavilo aj v jej správaní v inkriminovanom

období, keď jej črty osobnosti nepoukazujú na to, že by mala sklon k odbrzdenému správaniu, ktoré
by bolo spojené s používaním vulgarizmov. Žalobkyňa pred znalkyňou prezentovala, že má obavy,
ako to všetko dopadne, lebo doteraz sa ešte v takejto situácii nenachádzala. Znalkyňa u žalobkyni
konštatovala emočne afektívnu oblasť labilnejšiu s tendenciou reagovať v záťažových situáciách pocitmiúzkosti, depresie. Aj z predmetného znaleckého posudku potom bolo dôvodné súdom uzavrieť, že
nedôvodne vedené trestné stíhanie voči žalobkyni malo dopad na jej psychické zdravie, v podobe
prechodného jeho zhoršenia, práve záťažou z trestného stíhania, čo súd zohľadnil ako skutočnosť

preukázanú a odôvodňujúcu priznanie nároku na nemajetkovú ujmu. Ujma žalobkyni tak v dôsledku
nezákonného trestného stíhania, vznesenia obvinenia, nastala predovšetkým v oblasti zdravia, ktoré
je jednou z najvýznamnejších „komodít“ súkromného života každého človeka. Pokiaľ však žalobkyňa
tvrdila, že bola „ponížená“ znaleckým skúmaním v rámci trestného konania, tu v súlade s názorom
žalovaného súd dodáva, že znalecké skúmanie duševného stavu obvineného je štandardným úkonom

a je v rámci trestného konania realizované predpísaným procesným postupom, a tak nemohlo vyvolať
žiadne „poníženie“ žalobkyne. Čo sa týka zásahu do spoločenského postavenia tento žalobkyňa
preukázala len čiastočne. Pred začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia nebola zvlášť v obci
činná,nebolačinnávýrazneanivspoločenskomživote,takakotovyplynulozvýpovedesvedkov,čiužK.
L. A., H. F., ale napokon i z výpovedí svedkov B. E. G., L. G. a A. I.. Pred vznesením obvinenia žalobkyňa
sa zúčastňovala spoločenských podujatí v obci len sporadicky, aktívnejšia bola v spoločenskom živote

dávnejšie predtým. Súd ale neopomenul pri zhodnotení tú skutočnosť, že nepochybne v tak malej obci,
v ktorej žalobkyňa žije (do 400 obyvateľov), nutne bolo všeobecne známe, už aj vzhľadom na postavenie
poškodených v obci, keď išlo o starostu, jeho manželku a zástupcu starostu, vedenie trestného stíhania
voči žalobkyni a to i vzhľadom na obsah skutku, i keď nešlo o medializovanú kauzu. Tým potom dôvodne
mohla utrpieť „povesť“ žalobkyne ako bezúhonnej osoby, hoci priamo strata dôvery spoluobčanov voči

žalobkyni žalobkyňou nebola preukázaná. Čo sa týka námietky žalovaného vo vzťahu k dĺžke trestného
konania, že ju nemožno považovať za neprimerane dlhú, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
trestné konanie bolo vedené počas pandémie spôsobenej ochorením COVID-19, túto námietku súd tiež
vyhodnotil za neopodstatnenú. Žalovaný ju jednak bližšie nekonkretizoval, a i keď je všeobecne známe,
že v čase vedenia trestného konania boli prijaté obmedzenia týkajúce sa pandémie COVID-19, ktoré

nepochybne mohli mať vplyv aj na dĺžku trestného konania, v danom spore z pripojeného trestného
spisu súd nezistil žiadnu takúto okolnosť. Navyše ako súd už dôvodí, žalovaný nekonkretizoval v tomto
ohľade svoju námietku, neuviedol, kedy a ktorým konkrétnym úkonom malo dôjsť k predĺženiu dĺžky
trestného konania v príčinnej súvislosti s pandémiou. Preto súd pri rozhodovaní o nároku žalobkyne
na nemajetkovú ujmu vychádzal z celkovej dĺžky konania tak, ako vyplynula z listinných dokladov

v trestnom konaní a z celého pripojeného trestného spisu, keď vznesené obvinenie voči žalobkyni bolo
dňa 05.03.2021 a trestné konanie bolo právoplatne skončené dňa 25.10.2022, teda za toto obdobie
žalobkyňa bola nezákonne trestne stíhaná. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy je súd
limitovaný maximálnou sumou, ktorú je možné priznať osobám poškodeným násilnými trestnými činmi,
ktorá je daná zákonom č. 274/2017 Z.z.. V danom prípade v zmysle § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. je

stanovený maximálny nárok odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy, nárok žalobkyne je
uplatnený z nezákonného rozhodnutia vydaného dňa 05.03.2021 pre skutok, ktorého sa mala dopustiť
žalobkyňa dňa 05.10.2020 (v uznesení vyšetrovateľa, v uznesení prokurátora a v obžalobe je uvedený
nesprávnydátumskutku„05.10.2019“),narok2020,kedymalodôjsťkuskutku(§13zákonač.274/2017
Z.z.) bola stanovená minimálna mzda Nariadením vlády SR č. 324/2019 Z.z. na sumu 580,- Eur, jej

50-násobok činí 29.000,- Eur, žalobkyňa si uplatnila nemajetkovú ujmu vo výške 35.000,- Eur, t.j.
o sumu 6.000,- Eur vyššiu nad maximálnu sadzbu. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že by
v posudzovanom prípade mal súd vychádzať z minimálnej mzdy určenej príslušným Nariadením vlády
SR pre rok 2022, kedy žalobkyňa bola právoplatne oslobodená spod obžaloby, pretože tento názor
je v rozpore s § 13 zákona č. 274/2017 Z.z., konkrétne s § 13 uvedeného zákona. Pri rozhodovaní

súdu o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy sa súdna prax ustálila na názore, že súd okrem
zistenia rozhodujúcich skutkových okolností je povinný vziať do úvahy náhradu nemajetkovej ujmy
v porovnaní s utrpenou ujmou napríklad na povesti (Najvyšší súd SR, Sp.zn. 3Cdo/7/2017), keď aj
ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti,

tiež musí byť zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá sa
priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznanú
za telesné zranenia alebo násilné činy. Je nepochybné, že odškodnenie nemajetkovej ujmy je vždy
výsledkom posúdenia súdu individuálnych okolností prípadu, avšak priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy tiež nemôže bez existencie závažných dôvodov neprimerane presahovať náhrady priznávané za
obdobnú ujmu. Súdu je z vlastnej činnosti známa rozhodovacia činnosť súdov SR v obdobných veciach
a komparatívne poukazuje na priznanie nemajetkovej ujmy pri nezákonnom trestnom stíhaní, príkladmo
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR Sp.zn. 3Cdo/11/2012, kde bol posudzovaný prípadpriznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- Eur za tri roky nezákonného trestného stíhania,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR Sp.zn. 5Mcdo/2/2014, kde bol posudzovaný prípad priznania náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- Eur za 5 rokov nezákonného trestného stíhania, stanovené

na 4.000,- Eur ročne, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica Sp.zn. 14Co/433/2015, kde bolo
posudzovanépriznanienárokunanáhradunemajetkovejujmy6.000,-Eurzanezákonnétrestnéstíhanie
trvajúce 6 rokov, posúdené vo výške 1.000,- Eur ročne, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica
Sp.zn. 16Co/63/2016, kde bola prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy 4.800,- Eur za 6 rokov trvajúce
nezákonné trestné stíhanie, posúdené vo výške 800,- Eur ročne, rozhodnutie Krajského súdu Banská

Bystrica Sp.zn. 12Co/272/2018, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 5.000,- Eur za 3 mesiace
nezákonného stíhania. Súd teda na jednej strane posudzuje primeranosť nároku s prihliadnutím na
komparatívnu metódu, na druhej strane však vyhodnocuje individuálne okolnosti každej veci zvlášť. Je
nepochybné, že aj v tomto konkrétnom prípade sa prihliada na dopad nezákonného rozhodnutia do
osobnostnej sféry žalobkyne, na nepriaznivosť jeho vplyvu na jej zdravie, na jej povesť. Rovnako je
nepochybné, že trestné stíhanie vzbudzuje neistotu, čo vedie k psychickej záťaži z obáv o ďalší osud

trestne stíhanej osoby. Trestné konanie tak negatívne ovplyvňuje život trestne stíhaného, na ktorého
sa síce hľadí ako na nevinného, ale samotné trestné stíhanie zasahuje do jeho života, povesti. Okrem
toho trestné stíhanie so sebou prináša aj obmedzenie a dopady vo forme nevyhnutnosti účasti na
úkonoch trestného konania, vyžadovanie nevyhnutných správ a podobne. Zohľadňujúc tak všetky tieto
okolnosti, mal súd za to, že je dôvodné určiť za primerané odškodnenie žalobkyne nemajetkovú ujmu

v rozsahu sadzby obdobných nárokov pri zohľadnení však individuálnych okolností tohto prípadu, t.j.
200,- Eur za každý začatý mesiac nezákonného vedenia trestného stíhania, ktoré trvalo od 05.03.2021
do 25.10.2022, t.j. 20 začatých mesiacov, čo činí výšku náhrady nemajetkovej ujmy 4.000,- Eur.
Súd má za to, že takto určená výška náhrady nemajetkovej ujmy v dostatočnej miere predstavuje
náhradu tej nemajetkovej ujmy, ktorú sa žalobkyni pred súdom podarilo preukázať s prihliadnutím aj

na individuálne okolnosti tohto prípadu, keď súd zohľadnil pri rozhodovaní i dĺžku trestného konania,
i vek žalobkyne, i bezúhonnosť žalobkyne pred začatím trestného stíhania, ako i výšku trestu, ktorá
žalobkyni hrozila za skutok, ktorý sa jej kládol za vinu. Súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške tohto
nároku i tú skutočnosť, že žalobkyňa v čase začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia bola už vo
vyššom veku, mala 67 rokov, trestné stíhanie, celé trestné konanie voči nej bolo vedené takmer počas

dvoch rokov, keď pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prihliadol i na to, aby žalobkyňa bola
spravodlivo odškodnená, ako i na to, že jej jediným príjmom je starobný dôchodok v aktuálnej výške
582,- Eur mesačne. Pokiaľ žalobkyňa uplatňovala vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na
skutkové tvrdenia, ktoré v konaní neboli preukázané, vo zvyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy súd považoval jej nárok za nedôvodný a preto ho zamietol v rozsahu 31.000,- Eur

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď tu súd poukazuje i na tú skutočnosť, že v spornom prípade
maximálna výška tohto nároku pri preukázaní by mohla dosahovať sumu len 29.000,- Eur.

64. Nakoľko súd žalobkyni nepriznal nárok na nemajetkovú ujmu v sume 31.000,- Eur, nepriznal jej
z tejto sumy ani úroky z omeškania vo výške 9,00 % ročne za obdobie od 10.08.2023 do zaplatenia.

Z priznaného nároku na nemajetkovú ujmu v sume 4.000,- Eur súd žalobkyni priznal i nárok na úroky
z omeškania vo výške 9,00 % ročne z tejto sumy za obdobie od 10.08.2023 do zaplatenia v zmysle
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný listom zo dňa 09.08.2023 oznámil žalobkyni, že jej
nároknanáhradunemajetkovejujmypripredbežnomprerokovaníneuspokojí,anilenčiastočne,nakoľko
ohľadne tohto nároku je potrebné hlbšie dokazovanie, na ktoré nie je oprávnený. Podľa názoru súdu

nasledujúcim dňom, t.j. dňom 10.08.2023 sa tak žalovaný dostal do omeškania s uspokojením tohto
nároku žalobkyni. Už dňa 09.08.2023 zverejnením listu žalovaného bolo zrejmé, že žalovaný nárok
žalobkyni na nemajetkovú ujmu neuspokojí ani len čiastočne. Nakoľko omeškanie žalovaného trvá,
žalobkyňa má nárok z tejto sumy na zaplatenie úrokov z omeškania až do zaplatenia. Úroky z omeškania
vo výške 9,00 % ročne boli uplatnené v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., v znení

neskorších predpisov, keď žiadané úroky z omeškania neprevýšili najvyššiu zákonnú prípustnú výšku
9,25 % ročne k prvému dňu omeškania, keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
k tomuto dňu bola 4,25 %, zvýšená o 5 percentuálnych bodov bola 9,25 %. Súd je rozsahom žaloby
viazaný, nemôže prisúdiť viac než je žiadané, preto úroky z omeškania prisúdil len v žiadanej výške
9,00 % ročne.

65. Žalovaný žiadal, aby súd pokiaľ prizná žalobkyni nárok, umožnil mu zaplatiť náhradu škody
a nemajetkovej ujmy v lehote najmenej 15 dní s poukazom na formálne postupy, ktoré je potrebné
u neho dodržať pri vyplatení priznanej náhrady. Žalobkyňa voči požiadavke žalovaného nevznieslažiadne výhrady. Súd mal za to, že táto požiadavka žalovaného je plne dôvodná a preto v súlade s § 232
ods. 3 CSP určil lehotu na plnenie do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku.

66. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, tiež s prihliadnutím na
§ 256 ods. 1 CSP v tej časti konania, v ktorej súd konanie zastavil.

67. Okrem vyššie citovaných zákonných ustanovení súd vychádzal pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania aj z praxe Ústavného súdu SR (napríklad Nález Sp.zn. II. ÚS 399/2019, Nález Sp.zn. III.

ÚS 475/2018) a jeho záverov, z ktorých vyplýva, že keď mala strana úspech len čiastočný, môže jej súd
priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu. V takomto prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky
súdom priznaného plnenia. Žalobkyňu je potrebné vo vzťahu k vecnej škode považovať za úspešnejšiu
ako žalovaného (úspech mala v časti o zaplatenie sumy 797,90 Eur zo žalovanej sumy 1.200,- Eur) a vo
vzťahu k nemajetkovej ujme ju je potrebné považovať za plne úspešnú, keď výška tohto plnenia závisela

od úvahy súdu. Preto súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej
súdom náhrady škody a nemajetkovej ujmy (797,90 Eur + 4.000,- Eur = 4797,90 Eur). O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP s tým,
že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí

v zmysle § 262 ods. 1 CSP.

Poučenie:

14C/32/2024
– 2 –

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1, § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,

b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).