Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1420200374
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1420200374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.JanyJanicsBajánkovejačleniek

senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: A. C., E.. XX.XX.XXXX,
J. I. Y. XXX/XX, XXX XX Z. X, Č. X., právne zastúpený: Mgr. Ondrej Dostál, usadený euroadvokát, so
sídlom Robotnícka 79, 905 01 Senica, proti žalovanému: O.. O.E. D., E.. XX.XX.XXXX, J. I. J. F. XX, XXX
XX I., o zaplatenie 80.000,- Kč ( 3.173,60 € ) s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. októbra 2023 č. k. 4C/5/2020-246, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II.Žalobcovi sa priznáva vočižalovanémunároknáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 80.000 Kč
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne z uvedenej sumy od 23.10.2018 do zaplatenia
rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ozrejmil skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa

ktorého strany sporu dňa 30.4.2018 uzatvorili Smlouvu o převode nemovitých věcí (ďalej aj „zmluva“),
predmetom ktorej bol predaj bytu. Podľa článku 7 zmluvy sa žalovaný zaviazal byt vypratať a odovzdať
žalobcovi najneskôr do troch mesiacov odo dňa vykonania zápisu vkladu vlastníckeho práva v prospech
kupujúceho. V prípade nedodržania tejto lehoty sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi zmluvnú pokutu
vo výške 2.000 Kč za každý deň omeškania. K zápisu vlastníckeho práva v prospech žalobcu prišlo
dňa 24.05.2018, pričom k odovzdaniu bytu malo prísť 24.08.2008. Po opakovaných výzvach zo strany
žalobcu bol byt odovzdaný dňa 15.10.2018 (správne 2008 pozn. odvolacieho súd) t. j. omeškanie s

odovzdaním bytu trval 52 dní. Z tohto dôvodu podľa zmluvy vznikol žalobcovi nárok na pokutu vo
výške 104.000 Kč. Žalobca zmluvnú pokutu po vzájomnom prejednaní všetkých skutočností a z dobrej
vôle výrazne znížil a to na sumu 80.000 Kč, ktorý dlh žalovaný písomne uznal v Protokolu o předání
nemovitosti, pričom sa zaviazal ho uhradiť do siedmych dní odo dňa podpisu protokolu to znamená
do 22.10.2018. Žalovaný sumu 80.000 Kč do dnešného dňa neuhradil napriek viacerým ústnym aj
písomným výzvam. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu si žalobca uplatňuje zároveň nárok na zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 5% ročne zo sumy 80.000 Kč odo dňa 23.10.2008 do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie predtým ako pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci uviedol, že v danej veci
ide o spor s cudzím prvkom ( ktorým je občan Českej republiky) a preto skúmal, či má právomocvo veci konať. Ozrejmil, že pre určenie právomoci súdu je rozhodujúca právna úprava obsiahnutá v
Nariadení Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 22. decembra 2012 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie“). Poukázal na

to, že žalovaný v podaní zo dňa 3.2.2023 uviedol, že má bydlisko v Českej republike a na pojednávaní
doplnil, že trvalý pobyt na Slovensku má len z titulu podnikania, keďže tu má advokátsku kanceláriu, s
tým, že sa trvale zdržiava v Českej republike. Skonštatoval, že nakoľko v tomto spore nejde o prípad
výlučnej právomoci v zmysle článku 24 nariadenia a strany si nezvolili právomoc súdu konkrétneho
členského štátu podľa článku 25, mala by byť daná právomoc súdu Českej republiky podľa zisteného

pobytu žalovaného. Súd však dospel k záveru, že právomoc slovenských súdov je založená iným
článkom nariadenia, a to článkom 26 ods. 1. Uviedol, že keďže sa žalovaný zúčastnil pojednávania (prvé
pojednávanie 27.4.2022), právomoc súdu nenamietal, iný súd nemá výlučnú právomoc podľa čl. 24
nariadenia a v konaní nemá postavenie poistníka, poisteného, oprávneného z poistenia, poškodeného,
spotrebiteľa alebo zamestnanca, v ktorých prípade by mal súd poučovaciu povinnosť v zmysle článku
26 ods. 2 nariadenia, dospel k záveru, že právomoc slovenských súdov bola založená článkom 26

nariadenia. K tvrdeniu žalovaného, že právomoc slovenského súdu namietal, už v odpore v upomínacom
konaní akcentoval, že odpor žalovaného je založený v spise na čl. 93-94, z ktorého námietka nedostatku
právomocinevyplýva.Súdvšakpoukázalnato,žeajkebyvpriebehuupomínaciehokonaniavniektorom
z podaní žalovaný namietal nedostatok právomoci slovenských súdov, toto konanie je novým konaním,
nesúvisiacim s upomínacím. Upomínacie konanie, na ktoré poukazuje žalovaný bolo právoplatne

skončené, nakoľko žalobca zmeškal lehotu na podanie návrhu na pokračovanie v konaní. Žalovaný
tak po prvýkrát vzniesol námietku nedostatku právomoci v podaní z 03.02.2023 teda 2 roky po podaní
žaloby.

4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal s určením rozhodného práva. Skonštatoval, že v danom

prípade Smlouva o převodu nemovitých věcí /bytu/ bola uzatvorená v súlade s právnymi predpismi
Českej republiky, čím si zmluvné strany zvolili právo, ktorým sa má ich zmluvný vzťah riadiť, t.j. právo
platné na území Českej republiky. S prihliadnutím na uvedené mal za to, že bolo preto potrebné posúdiť
vzťah medzi stranami sporu podľa právneho poriadku Českej republiky.

5. Následne okresný pristúpil k prejednaniu veci a z vykonaného dokazovania skutkovo zistil, že
dňa 30.4.2018 došlo medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim v prvom rade a
jeho manželkou ako predávajúcou v 2. rade k uzatvoreniu smlouvy o převodu nemovitých věcí /bytu/
(ďalej len „zmluva“). Predmetom prevodu bol byt presne špecifikovaný v článku 1 tejto zmluvy spolu
s prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom na pozemku. Podľa článku 7 tejto zmluvy sa predávajúci

zaviazal byt vypratať a odovzdať kupujúcemu najneskôr do 3 mesiacov odo dňa vykonania zápisu
vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. V prípade, že ktorákoľvek zo zmluvných strán
bude s vyprataní a odovzdaním nehnuteľnosti v omeškaní, je povinná zaplatiť druhej zmluvnej strane
zmluvnú pokutu vo výške 2.000 Kč za každý deň omeškania. K zápisu vlastníckeho práva v prospech
žalobcu došlo 24.05.2018 a k odovzdaniu bytu 15.10.2018. Protokol o prevzatí nehnuteľnosti zo dňa

15.10.2018 podpísal žalobca a žalovaný, v ktorom žalovaný zároveň prehlásil, že dlh spočívajúci v
zmluvnej pokute vo výške 80.000 Kč, ktorý vznikol z omeškania odovzdania bytu, čo do dôvodu a
výšky uznal a zaviazal sa uhradiť ho najneskôr do 7 dní odo dňa podpisu tohto protokolu. Žalovaný
tvrdil, že odstavec o uznaní dlhu bol z protokolu vyčiarknutý. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že pred
odovzdaním bytu v predmetom byte v čase podpisu kúpnej zmluvy bývala matka žalovaného. Podľa

článku 6 zmluvy, predávajúci prehlásil, že predmet prevodu netrpí vadami, že na ňom neviaznu žiadne
dlhy, nájomné práva a v okamihu predania nehnuteľnosti kupujúcemu nebude mať žiadna fyzická osoba
hlásení trvalý/prechodný pobyt alebo umiestnené sídlo/prevádzku a ani žiadna právnická osoba sídlo/
prevádzku. Podľa posledného odstavca článku 6 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že spolu s touto
zmluvou uzatvárajú dohodu o dočasnom užívaní predmetu prevodu v prospech prevodcu na dobu

nutnou (najdlhšie však na dobu 3 mesiacov odo dňa zápisu vkladu vlastníckeho práva v prospech
kupujúceho) z dôvodu zabezpečenie náhradného bývania zo strany prevodcu pre U.. G. D. - matku
prevodcu v 1. rade, ktorá si po túto dobu bude hradiť všetky poplatky spojené s užívaním bytu. Žalovaný
na preukázanie nájomného vzťahu jeho matky k bytu predložil jej čestné prehlásenie, v ktorom pani U..
G. D. dňa 10.7.2019 prehlásila, že v byte, ktorý kúpil žalobca bývala od roku 1957 ako nájomníčka, od

roku 2014 mestská časť Praha 5 schválila nájom aj žalovanému a jeho manželke, a teda nájomníkmi boli
všetci traja. Nájomná zmluva nebola nikdy zrušená, a to ani po prevode vlastníctva bytu na žalovaného
a jeho manželku. Nájomnú zmluvu mi nevypovedal ani žalobca. Skutočnosťou, ktorá podľa žalovaného
malavplyvnaoneskorenéodovzdaniebytubolprísľubžalobcumatkežalovaného,ževbytemôžezostaťdlhšie a nebude za to požadovať žiadnu sankciu. Dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť bola podľa
žalovaného sms-komunikácia medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 28.11.2018 (čl. 170-172 spisu) v
anglickom jazyku.

6. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 713 ods. 3, § 2079 ods. 1,2, § 2048 ods. 1,
§ 2053, § 2054 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ( ďalej aj "OZ") dospel súd prvej inštancie
k záveru o dôvodnosti žaloby. V odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysvetliť charakter a
definíciu inštitútu zmluvnej pokuty v zmysle zákonnej úpravy podľa právneho poriadku Českej republiky

a jej odlišnosť od právnej úpravy zakotvenej v právnom poriadku Slovenskej republiky. Skonštatoval, že
medzi stranami nebolo sporné, že dňa 30.04.2018 došlo medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným
ako predávajúcim v prvom rade a jeho manželkou ako predávajúcou v 2. rade k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy, predmetom ktorej bol byt. Podľa článku 7 tejto zmluvy sa predávajúci zaviazal byt vypratať a
odovzdať kupujúcemu najneskôr do 3 mesiacov odo dňa vykonania zápisu vkladu vlastníckeho práva
v prospech kupujúceho. Ďalej sa strany v zmluve dohodli, že v prípade, že ktorákoľvek zo zmluvných

strán bude s vyprataní a odovzdaním nehnuteľnosti v omeškaní, je povinná zaplatiť druhej zmluvnej
strane zmluvnú pokutu vo výške 2.000 Kč za každý deň omeškania. K zápisu vlastníckeho práva v
prospech žalobcu prišlo dňa 24.05.2018. K odovzdaniu bytu došlo dňa 15.10.2018. Ozrejmil, že sporným
medzi stranami bolo, či žalobca má nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Objasnil, že v danom prípade
bola zmluvná pokuta dohodnutá ako zabezpečovací inštitút pre prípad omeškania s odovzdaním bytu.

Zdôraznil, že povinnosť odovzdať byt, je jednou zo základných povinností predávajúceho. Z uvedeného
dôvodu podľa názoru súdu bolo plne na mieste, aby riadne a včasné splnenie tejto povinnosti bolo
zabezpečené zmluvnou pokutou. K obrane žalovaného, že porušenie zmluvnej povinnosti nezavinil,
ale bol to žalobca, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi a tým zapríčinil, že zmluvnú povinnosti
zabezpečenú zmluvnou pokutou nemohol splniť, súd prvej inštancie skonštatoval, že nakoľko medzi

stranami nebolo sporné, že došlo k omeškaniu s odovzdaním bytu, a teda k porušeniu zmluvnej
povinnosti, na ktorú bol povinný žalovaný (odovzdanie bytu je základnou povinnosťou predávajúceho)
a s poukazom na princíp objektívnej zodpovednosti nebolo potrebné zaoberať sa obranou žalovaného,
ktorou sa snažil preukázať, že omeškanie nezavinil.

6.1. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že okrem zmluvnej pokuty ďalším zabezpečovacím
prostriedkom, ktoré zmluvné strany zvolili na zabezpečenie svojich nárokov bolo uznanie dlhu. Ozrejmil,
že žalovaný dlh písomne uznal v protokole zo dňa 15.10.2018, v ktorom prehlásil, že dlh (zmluvná
pokuta) vo výške 80.000 Kč, ktorý vznikol z omeškania odovzdania bytu, čo do dôvodu a výšky
uznáva a zaviazal sa uhradiť ho najneskôr do 7 dní odo dňa podpisu tohto protokolu. Okresný súd

tento právny úkon považoval za platný, dôvodiac, že má všetky náležitosti, aby vyvolal zamýšľaný
následok. Obranu žalovaného, že kúpnu zmluvu uzatvárala na strane predávajúceho aj jeho manželka
a protokol bol podpísaný iba ním a namietal preto platnosť tohto právneho úkonu, nakoľko nejde o vec
bežnú, vyhodnotil prvoinštančný súd ako nedôvodnú. V tomto prípade platnosť celého právneho úkonu
nepovažoval za významnú. Objasnil, že v spore bolo dôležité určiť okamih odovzdania bytu (skutkovú

okolnosť nie právnu), a ten bol nesporný. Doplnil, že pokiaľ ide platnosť uznania dlhu ako súčasti toto
právneho úkonu v prípade ak dôjde k uznaniu dlhu iba niektorým zo spoločne povinných dlžníkov, a
to aj pri solidárnej zodpovednosti, účinky uznania dlhu postihujú len toho z dlžníkov, ktorý dlh uznal.
To nevylučuje, aby len jeden solidárne zodpovedný dlžník uznal celý dlh. V prípade spoločného dlhu
manželov, uznanie dlhu len jedným z manželov viaže aj druhého z manželov (okrem ak by dlh nebolo

možné považovať za bežnú vec). To, či ide o bežnú vec alebo nie, nemá vplyv na to či uznanie dlhu
je platné, ale len na možnosť žalobcu žalovať oboch manželov alebo len toho, kto dlh uznal. Toho, kto
dlh uznal môže žalobca žalovať vždy, a teda žaloba bola v tomto prípade podaná správne. Napokon sa
súd prvej inštancie nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že odstavec o uznaní dlhu bol z protokolu
vyčiarknutý. Argumentoval, že nakoľko žalobca na pojednávaní dňa 27.9.2023 predložil súdu originál

protokolu, ktorý zodpovedal písomnosti založenej na čl. 30-31 spisu, a teda protokolu v znení bez
vyčiarknutého posledného odstavca, stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že k takto vytvorenému protokolu
(s vyčiarknutým odstavcom) mohlo dôjsť len tým spôsobom, že ho žalovaný vyčiarkol sám dodatočne.

6.3 Uzavrel, že z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcov nárok na zmluvnú pokutu bol dôvodný a

opodstatnenýatodokoncadvochtitulovsúčasne.Rozvinul,ženárokbolodôvodnenýexistenciouplatnej
zmluvy a preukázaním porušenia zmluvnej povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou.
Okrem toho žalovaný dlh písomne uznal, čím aj bez preukázania existencie dlhu by bol nárok žalobcu
dôvodný. Žalovaný s odovzdaním bytu meškal 52 dní. Suma, ktorú mohol žalobca zo zmluvy požadovaťpredstavovala sumu 104.000 Kč (52 dní x 2.000 Kč). Nakoľko žalobca požadoval iba 80.000 Kč, súd
mu priznal nárok v tejto výške.

7. K výške uplatnených úrokov z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade je výška
úrokov z omeškania stanovená Nariadením vlády Českej republiky č. 142/1994 ) Sb. (v znení nariadenia
č. 163/2005 Sb.), podľa ktorej výška úrokov z omeškania zodpovedá ročnej výške repo sadzby
stanovenej Českou národnou bankou, zvýšenej o 7 percentuálnych bodov. V každom kalendárnom
polroku, v ktorom omeškanie dlžníka trvá, je výška úrokov z omeškania závislá na výške repo sadzby

stanovenej Českou národnou bankou, platnou pre prvý deň príslušného kalendárneho polroka. Z toho
dôvodu súd mohol žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 8,00 % ročne, keďže repo sadzba
Českej národnej banky k 23.10.2018 bola stanovená vo výške 1 % p. a.. Nakoľko žaloba požadoval iba
úrok vo výške 5% ročne, súd mu priznal úrok z omeškania v tejto požadovanej výške. Žalobca požadoval
úrok z omeškania deň nasledujúci po dni, keď žalovanému vznikla povinnosť splatiť dlh v zmysle jeho
uznania, teda 7 dní odo dňa podpisu protokolu zo dňa 15.10.2018.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a
žalobcom ako celkovo úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcu v celom rozsahu zamietne. Namietal, že
okresný súd vec nesprávne posúdil, na základe čoho prijal nesprávne a rozhodnutie.

9.1. Zotrval na svojej argumentácii, že na predmetné konanie sa nevzťahuje slovenská právna úprava
vrátane právomoci a príslušnosti súdu, dôvodiac, že je občanom Českej republiky, s trvalým pobytom
v Českej republike (v Slovenskej republike má len povolenie na trvalý pobyt z dôvodu zamestnania) a
na predmet žaloby sa vzťahuje právna úprava Českej republiky. V tejto súvislosti pripomenul, že túto
námietku vzniesol ako v tzv. upomínacom konaní, tak aj vo vyjadrení k žalobe dňa 21.06.2020 pred

bývalým Okresným súdom Bratislava IV, ešte pred prvým pojednávaním veci ako aj pred začatím prvého
pojednávania vo veci a napokon aj vo vyjadrení zo dňa 03.02.2023. Súd sa s ňou vôbec nezaoberal
a nerozhodol o nej a iba skonštatoval, že sa zúčastnil pojednávania dňa 27.04.2022 a odkázal na
Nariadenie Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. XXXX/XXXX z 22. decembra 2012.

9.2. Ďalej mal za to, že súd nesprávne vec posúdil ako po skutkovej tak právnej stránke. Argumentoval,
že síce kúpnu zmluvu a z nej vyplývajúcu zmluvnú pokutu už posudzoval podľa českého práva, ako aj
úkony manželov, pričom však neprihliadol na tvrdenie žalovaného, že pri podpise protokolu o odovzdaní
bytu, čo nie je bežná záležitosť, kde by sa mohli manželia zastupovať, alebo konať samostatne, konal
žalovaný v omyle vyvolanom žalobcom, ktorý v rozpore s dobrými mravmi najprv sám konaním „za

chrbtom“ žalovaného zmaril splnenie spoločnej povinnosti predávajúcich - vypratať a odovzdať byt a
potom žiadal zmluvnú pokutu za obdobie, po ktoré matke žalovaného dovolil v byte bývať. Zotrval na
tom, že protokol, ktorý sa podpísal len v jednom origináli, ktorý má u seba a pri podpise z neho vyčiarkol
požiadavky žalobcu na zmluvnú pokutu je neplatným právnym úkonom, keďže túto povinnosť odovzdať
bytmalisplniťobajapredávajúcianejdeobežnúzáležitosť. Poukázalnato,žeprotokolombolamenená

kúpna zmluva, ktorej účastníkmi boli obaja manželia a to nie spoločne a nerozdielne, ale solidárne, resp.
bolo moderované ustanovenie o zmluvnej pokute, čo bez účasti solidárneho dlžníka nie je možné. Tento
úkon bol navyše pripravený žalobcom a mal navodiť omyl u žalovaného v nároku a vo výške zmluvnej
pokuty, čiže aj keby žalovaný v omyle vyvolanom žalobcom uznal nejaký záväzok voči žalobcovi, išlo
o neplatný právny úkon.

9.3. Zdôraznil, že omyl, ktorý sa žalobca u neho snažil navodiť vyšiel najavo neskoršie, keď sa žalobca v
sms komunikácii cca dňa 14.11.2018 priznal, že jeho matke dovolil v byte bývať dlhšie o 1 mesiac a preto
sa neponáhľala s vyprataním a tým mu žalobca zabránil si splniť povinnosť zo zmluvy. Argumentoval,
súdu predložil sms komunikáciu so žalobcom, ktorej súčasťou je inkriminovaná správa z cca 14.11.2018

v anglickom jazyku a poukázal na to, že túto komunikáciu (v identickom znení) predložil aj žalobca.
Vyslovil názor, že súd mal možnosť si pravdivosť jeho tvrdenia osvedčiť, keďže komunikácia je vedená
vo veľmi jednoduchej angličtine, pričom nemal ani potuchy, že súd jednoduchej angličtine neporozumie a
že všeobecné znalosti je potrebné dokazovať. Namiesto toho sa však okresný súd v rozsudku odvolávalna preklad, ktorý predložil žalobca a ktorý vraj nerozporoval. Vo vzťahu k uvedenému namietal, že ani
v ESS, ani v zápisniciach z pojednávaní nie je nikde zmienka, že by žalobca nejaký preklad do spisu
založil a že by tento preklad bol daný k dispozícii žalovanému, alebo že by mu ho súd, prípadne žalobca

zaslal. Navyše v odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd nakoniec z tohto údajného prekladu „vytrhol“
len jednu správu z 28.11.2018, ktorá nasledovala správe z cca 14.11.2018, kde sa žalobca priznal, že
potvrdil jeho matke, že môže v byte bývať o 1 mesiac dlhšie. Namietal preto, že nie je oboznámený s
prekladom, ktorý predložil žalobca. Posúdenie veci prvostupňovým súdom v tejto časti veci považoval
za tendenčné, nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi.

9.4. Zdôraznil ďalej, že v novom českom občianskom zákonníku č. 89/2012 Sb. je síce zmluvná pokuta
koncipovanáakosankciazaporušeniepovinnostisobjektívnouzodpovednosťoubežmožnostiliberácie,
ale to neznamená, že táto objektívna zodpovednosť je bezbrehá. Mal za to, že súdu preukázal, žalobca
zrejme od počiatku konal so zlým úmyslom a v rozpore s dobrými mravmi počas celého uzatvárania
kúpnej zmluvy, keď „sa hral“, že nevie po česky, pričom napr. pri podpise kúpnej zmluvy nemal so sebou

tlmočníka a túto si čítal. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca žil v tom čase už 9 rokov v Českej
republike, podnikal tam a že je nemysliteľné, že by neovládal aspoň čiastočne český jazyk. Až omylom
žalovanému zaslaný email predchádzajúcej právnej zástupkyne žalobcu JUDr. E. dňa 18.12.2018,
určený žalobcovi, ho utvrdil v tom, že zo strany žalobcu išlo od počiatku o konanie v rozpore s dobrými
mravmi, keď tvrdil, že nerozumie po česky, pričom počúval komunikáciu žalovaného s manželkou -

účastníčkou kúpnej zmluvy. Súdna prax českých súdov a názory českej právnej odbornej komunity sa
prikláňajú k názoru, že ak oprávnená strana z ujednania o zmluvnej pokute podľa nového Občianskeho
zákonníka zapríčiní, že povinná strana nemôže svoju povinnosť splniť, aby nepoctivo od povinnej strany
mohla požadovať zmluvnú pokutu, ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a také konanie nepožíva
ochranu ani zákona ani súdu. Toto prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí však nezohľadnil, aj keď

na to opakovane upozorňoval.

9.5. Napokon zotrval na tom, že plnomocenstvo právneho zástupcu žalobcu nespĺňa požiadavky zákona
o Civilnom sporovom konaní č. 160/2015 Z.z., táto vada nebola doposiaľ žalobcom odstránená a celé
konanie prebehlo bez riadneho plnomocenstva pre konanie pred súdom v tejto veci, pričom žalobca sa

konania ani raz osobne nezúčastnil, nebol súdom vypočutý a preto celé konanie trpí touto zásadnou
procesnou vadou.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Mal za to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré

by preukazovali neopodstatnenosť žaloby. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
náležite a podrobne vysporiadal so všetkými, žalovaným uvádzanými námietkami, a to aj ohľadom
právomoci slovenských súdov a rozhodného práva. Okresný súd náležite zistil skutkový stav veci,
pričom ustálil, že nárok žalobcu je zákonný a dôvodný a to jednak z titulu existencie platnej zmluvy
a preukázaním porušenia zmluvnej povinnosti a jednak z titulu písomného uznania dlhu zo strany

žalovaného.

11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a zohľadniac odvolaciu argumentáciu žalovaného dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

13. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré
žalobe vyhovel, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnenírozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o
tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva

možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní.

14. K odvolacím argumentom žalovaného v odvolaní odvolací súd primárne uvádza, že tieto sú

zhodné s jeho argumentáciou v konaní na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia s argumentáciou žalovaného dostatočne vysporiadal a dospel k správnym
právnym záverom. Odvolací súd považuje odvolaciu argumentácia žalovaného za nesprávnu a to z
viacerých dôvodov.

15. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného týkajúcu sa nedostatku právomoci Slovenských

súdov vo veci konať a rozhodnúť, odvolací súd uvádza, že táto je nedôvodná. Z dikcie článku 26
nariadenia pritom vyplýva, že okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má
právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní,
ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú
právomoc podľa článku 24. Z obsahu spisu, konkrétne zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa

27.04.2022 ( č.l. 165 spisu) ako aj zo zvukovej nahrávky z tohto pojednávania nachádzajúcej sa v ESS
vyplýva, že žalovaný sa na toto pojednávanie vo veci dostavil a po jeho otvorení svoju argumentáciu
sústredil na rozporovanie aplikácie slovenských hmotnoprávnych predpisov na vec samu a na obranu
a spochybnenie nároku žalobcu vo veci samej. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nedostatok právomoci
slovenských súdov vo veci konať namietal vo vyjadrení k žalobe ( č.l. 72 a nasl. spisu) ako aj v k nemu

priloženom odpore ( č.l. 92- a nasl. spisu), ktorý podal v inom konaní ( konanie vedené na Okresnom
súdeBanskáBystricapodsp.19Up/769/2019;poznámkaodvolaciehosúdu),odvolacísúdkonštatuje,že
žalovanýmuvádzanáargumentáciazvyjadreniakžalobeaani zknemu priloženémuodporunevyplýva.
Žalovaný sa v oboch podaniach vyjadril k meritu veci samej, t.j. namietal nedôvodnosť žalobcom
uplatneného nároku a aplikáciu slovenskej právnej úpravy; nie však nedostatok právomoci slovenských

súdov vo veci konať. Z vyššie popísaného konania žalovaného možno potom uzavrieť, že tento sa
konania zúčastnil, podal vyjadrenie k žalobe a zúčastnil sa aj pojednávania nariadeného vo veci, pričom
tak neuronil iba z dôvodu, aby namietol absenciu právomoci, ale naopak v konaní bol aktívny a použil
prostriedky procesnej obrany voči žalobcom uplatnenému nároku vo veci samej. Z uvedeného možno
potom uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, keď dospel k záveru, že právomoc slovenských

súdov bola založená článkom 26 nariadenia. Vzhľadom na vyššie uvedené potom žalovaným následne
vznášané výhrady k nedostatku právomoci slovenských súdov konať vo veci boli už irelevantné.

16. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného týkajúcu sa absencie
riadneho plnomocenstvo právneho zástupcu žalobcu. Z obsahu spisu ( čl.150-154 spisu ) totiž vyplýva,

že právny zástupca doručil súdu prvej inštancie plnú moc s konverznou doložkou.

17. Vo vzťahu k veci samej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza,
že zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, ktorou si zmluvné strany dojednajú
určitéplneniepreprípadporušeniazmluvnejpovinnosti,ktoréjepovinnýposkytnúťten,ktozabezpečenú

povinnosť poruší. Zabezpečovací význam zmluvnej pokuty spočíva v tom, že núti toho, kto sa zaviazal
splniť zabezpečenú povinnosť, nielen pripraviť sa na jej plnenie, ale ju aj v súlade s právom splniť.
Sankčný charakter zmluvnej pokuty spočíva v tom, že viaže povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na
porušenie zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta upravená v zákone č. 89/2012 Sb. je na rozdiel od
zákona č. 40/1964 Zb. vybudovaná na princípe objektívnej zodpovednosti, čo znamená že v okamžiku

porušenia zmluvnej povinnosti a to aj bez zavinenia dlžníka a bez existencie skutočnej škody vzniká
veriteľovi právo na jeho úhradu. Okolnosti zapríčiňujúce porušenie zmluvnej povinnosti tak nie sú
rozhodujúce. Okrem toho objektívna zodpovednosť je v tomto prípade bez možnosti liberalizácie, a teda
bez možnosti zbaviť sa tejto zodpovednosti okrem prípadu ak to nie je upravené v zmluve. Zmluvné
strany si v zmluve túto možnosť neupravili.

18. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k zmluvnej pokute argumentuje tým, že žalobca mu znemožnil splnenie
jeho povinnosti vyplývajúcej mu zo Zmluvy uvoľniť byt („vypratať“) tým, že jeho matke dovolil bývať v
predmetnom byte o mesiac dlhšie, táto argumentácia je právne bezvýznamná. Prípadné dohody žalobcus treťou osobou, rozdielnou od účastníkov zmluvy ( hoc aj matkou žalovaného), nie sú spôsobilé zmeniť
obsah dohody o zmluvnej pokute. Navyše z sms-kovej komunikácie nevyplýva, že by žalobca dovolil
bývať matke žalovaného v predmetnom byte bezodplatne, práve naopak svedčí to o nezmenenom

obsahu dohody o zmluvnej pokute byt vypratať.

19. Obranu žalovaného, že žalobca mal žalovať žalovaného spolu s manželkou, nakoľko kúpnu zmluvu
uzatvárali spoločne v postavení bezpodielových spoluvlastníkov vyhodnotil ako nedôvodnú. Z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. To

znamená spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť každého z manželov, rovnako ako spoločné oprávnenie
vo vzťahu k tretím osobám. Veriteľ si tak môže vybrať či bude záväzok požadovať od oboch manželov
alebo len od jedného. Splnením jedného dlh zaniká. Navyše súd prvej inštancie žalobe vyhovel nie iba
na základe uznania dlhu žalovaným, ale aj z dôvodov uvedených vyššie.

20. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že ani v ESS, ani v zápisniciach z pojednávaní nie je nikde

zmienka, že by žalobca nejaký preklad do spisu založil a že by tento preklad bol daný k dispozícii
žalovanému, alebo že by mu ho súd, prípadne žalobca zaslal, odvolací súd konštatuje, že nie sú
dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že uvedený preklad je zažurnalizovaný na č.l. 164- XXXPV spisu,
pričom zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 27.04.2022 ( č.l. 165 spisu) vyplýva, že žalobca
tieto listiny predložil súdu na uvedenom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil aj žalovaný. Následne na

pojednávaní konanom dňa 27.09.2023 okrem iného súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami
( v súlade s § 204 C.s.p.) založenými v spise a to vrátane žalovaným namietaným prekladom, pričom
žalovaný výhrady k vykonaným dôkazom nemal ( vid č.l. 241 spisu).

21. K argumentácii žalovaného, že žalobca od počiatku konal so zlým úmyslom a v rozpore s dobrými

mravmi počas celého uzatvárania kúpnej zmluvy, keď "sa hral", že nevie po česky odvolací súd uvádza,
že takéto prípadné konanie žalobcu nie je možné samo o sebe bez ďalšieho považovať za rozporné s
dobrýmimravmi.Konaniežalobcutaknemožnovyhodnotiťakonepoctivéalebonespravodlivésprávanie
sa voči žalovanému, ktoré by odporovalo mimoprávnemu súboru všeobecne rešpektovaným pravidlám
chovania (viď aj Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 55/2011-19 z 24. 2. 2011,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011).

22. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

23. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť

záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

24. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní,
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%

25. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.(§ 262 ods.
2 C.s.p).26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).