Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2025

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 26T/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724011141
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Lucia Vážan Valocká

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2025:5724011141.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Samosudca Okresného súdu Martin JUDr. Ing. Lucia Vážan Valocká na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 18.02.2025 v Martine takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX v Martine, trvale bytom C., prechodne bytom 1. Československej brigády 53,
Vrútky, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Žilina

s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

dňa 21.07.2024 v presne nezistenej poobednej hodine v byte na ul. 1. Československej brigády č. 53
vo Vrútkach na štvrtom poschodí, ktorý má v nájme družka A. B., D. E., v ktorom byte sa A. B. často
zdržiaval, pretože boli s D. E. partneri približne 1 rok, potom, ako prišla D. E. SMS správa na jej mobilný
telefón, A. B. začal žiarliť a strhla sa medzi nimi hádka, najprv slovná a neskôr ju A. B. fackal po tvári,
hlave a po celom tele, čomu sa bránila, počas fyzických útokov ho D. E. viackrát vyzvala, aby uvedený
byt opustil, čo však neurobil a pokračoval v jej fackaní, pričom si chodil pofajčiť a potom v útoku ďalej
pokračoval, hodil po nej aj telefón, keď sa chcela postaviť, tak ju následne znovu hodil na posteľ a veľmi

silno jej držal tvár pri posteli, stále mu hovorila, aby prestal, prosila ho, aby prestal, že ju to bolí, aj keď mu
povedala, aby opustil jej byt, ale následne začal byť ešte viac agresívny a začal ju viac udierať, približne
po hodine s útokom prestal, následne D. E. zaspala na posteli a on odišiel preč, za nejaký čas sa A. B.
ešte v ten večer vrátil, otvoril si jej kľúčmi byt, ktoré jej predtým zobral, keď spala, v byte zotrval až do
dňa 22.07.2024 do rána, kedy z bytu odišiel po tom, ako prišla jej matka C. E., uvedené konanie si u D. E.
vyžiadalo lekárske ošetrenie dňa 22.07.2024 v čase o 15.14 hod. v Univerzitnej nemocnici v Martine na
Ortopedickej klinike, D. E. utrpela zranenia, a to zmliaždenie nosa, zmliaždenie vonkajšieho zvukovodu
a bubienkovej blany pravého ucha, čo sa prejavilo krvavým výtokom z pravého zvukovodu a prechodnou

poruchou sluchu prevodového typu, bolesti hlavy a nosa, zmliaždenie ľavého ramena, ľavého stehna
a pravej sedacej oblasti, vyžadujúce dobu liečenia cca 5-6 dní a obmedzenie obvyklého spôsobu života
do 7 dní, zranenia si nevyžiadali práceneschopnosť, pričom vzhľadom na oblasť útoku, a to aj tvár D. E.,
dĺžku útoku A. B. voči nej, keď sa jednalo o opakovaný dlhotrvajúci útok muža voči žene, mohlo dôjsť aj
k závažnejším zraneniam vyžadujúcim dlhšie obmedzenie v obvyklom spôsobe života poškodenej,

t e d a

- neoprávnene zotrval v obydlí iného a uvedený čin spáchal voči chránenej osobe – blízkej osobe,
- dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil
v úmysle inému ublížiť na zdraví, avšak nedošlo k dokonaniu trestného činu,

č í m s p á c h a l

- zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného
od 06.08.2024 (ďalej len Trestný zákon) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,- prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona,

a z a t o m u s ú d u k l a d á

podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona,
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov,

podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,

podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, § 74 ods. 1 posledná veta Trestného zákona, ukladá
obžalovanému ochranné protialkoholické a protitoxikomanické liečenie ústavnou formou,

podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej D. E., nar.
XX.XX.XXXX v Martine, trvale bytom F. XXXX/X, C. – G., adresa na doručovanie písomností H. I. C.
XX/XX, J. škodu vo výške 286,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Martin súd prejednal trestnú vec obžalovaného

A. B. stíhaného pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa §
156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,
vštádiupokusupodľa§14ods.1Trestnéhozákona,naskutkovomzáklade,akojeuvedenývovýrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkyne
poškodenej D. E., svedkyne C. E., prečítaním zápisnice o výsluchu svedka K. L. M. (č.l. 138-143),
výsluchom znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo N. C. C. L., G.
k odbornému vyjadreniu zo dňa 18.09.2024 k zraneniam poškodenej (č.l. 181-188), výsluchom znalkyne

z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria MUDr. Jany Bullovej k znaleckému posudku
č. 133/2024 zo dňa 23.08.2024 vo veci vyšetrenia závislosti obžalovaného od alkoholu, omamných
a psychotropných látok (č.l. 147-178), oboznámením fotodokumentácie bytu č. 39 na 4. podlaží
bytového domu na ul. 1. československej brigády 3265/53, Vrútky zo dňa 23.07.2024 (č.l. 193-202),
fotodokumentácie zranení poškodenej (č.l. 203-211) a fotodokumentácie zranení obžalovaného (č.l.

212-217), ďalej čítaním listinných dôkazov a to zápisnice o trestnom oznámení (č.l. 1-2), dotazníka na
odhad rizika (č.l. 3), zápisnice o obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby s úradným záznamom
polície (č.l. 5-7), zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby (č.l. 8-11),
lekárskych správ poškodenej (č.l. 189-192), záznamov o dychových skúškach obžalovaného vrátane
certifikátu o overení meracieho prístroja (č.l. 218-220), zmluvou o nájme obytných priestorov (č.l.

221-222), správou zamestnávateľa obžalovaného (č.l. 223), rozsudkami Okresného súdu Martin
sp.zn. 13T/89/2018 zo dňa 13.11.2018 a Okresného súdu Martin sp.zn. 4T/42/2018 zo dňa 20.06.2019,
ktorými bol obžalovaný odsúdený za predchádzajúcu trestnú činnosť (č.l. 224-229), odpisu registra
trestov obžalovaného (č.l. 422) a lustrácie Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov
obžalovaného (č.l. 425).

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní neurobil žiadne vyhlásenie o tom, či je vinný alebo nevinný zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe (§ 257 Trestného poriadku). Ku skutku vypovedal tak, že dňa
21.07.2024 sa s poškodenou pohádali, pričom nepopiera, že jej dal na zadok ale nebolo to v úmysle jej
ublížiťalebouškodiť,nešlozjehostranyoúmyselnékonanie.Daljejpäťnazadokatiefackynebolifacky,

že by jej mieril na tvár, bolo to len prstami, vôbec ju nebil po hlave ani po celom tele. Sama poškodená
priznala, že modriny už mala, obžalovaný jej spôsobil len tú na zadku. Ucho jej možno tiež spravil, nie je
si tým istý a čo sa týka toho nosa, to jej spravil tiež on, to bolo pri obrane, keď ho poškodená bila, nechtiac
jej rukou udrel do nosa, ktorú dal pred seba, nebol tam teda úmysel jej ublížiť alebo uškodiť alebo niečo
také dokonať. Po tom, čo mu poškodená povedala pravdu o tej sms správe, že jej písal nejaký chalan

a nie dievča, ako mu pôvodne uviedla, to skončilo, udobrili sa a všetko bolo fajn. Poprel, že by chodilfajčiť na nejaký balkón, ktorý v tej bytovke vôbec nie je, chodil fajčiť na chodbu, ten balkón je v skutku
uvedený zámerne, aby to malo znak toho, že z bytu neodišiel. On ale z bytu odišiel na chodbu, vrátil sa
do jej bytu s jej vôľou a nie raz, ale veľakrát. Skončilo to vlastne tým, že mu povedala, že je tehotná ale

on vedel, že tehotná nie je. Pustila ho do bytu aj vtedy, keď povedala, že tam bola jej mama, poškodená
bola vo vani, on zaklopal, ona mu otvorila a šla naspäť do vane. Predtým, než odišiel z bytu sa jej pýtal,
či si má zobrať kľúče, povedala, že nie, tak si ich nezobral. Nezotrval v byte do 23.07., ako sa uvádza
v obžalobe, vtedy bol u O. P.. S poškodenou sa udobrili a mali aj spolu dobrovoľný sex, keby niečo nebolo
v poriadku, asi by ho nemali. Ľahli si do postele, ona sa potom o štvrtej zobudila, išla si zobrať hore

kvapky k mame, vrátila sa naspäť, ľahla si k nemu do postele, pričom predtým ho zobudila a povedala,
že si ide hore pre tie kvapky. Po tomto útoku ten skutok oľutoval pred poškodenou, odpustila mu, doteraz
ho to mrzí, vôbec nevie prečo tak konal. Má ale za to, že sa jedná len o priestupok, nie o trestný čin.
Poškodená sama nevolala policajtov, čo mohla urobiť, takisto mu mohla odoprieť vstup do jej bytu, keby
chcela, ktorý by rešpektoval. Vošiel do jej bytu viackrát, s jej vôľou, všetko bolo medzi nimi po tej hádke
fajn, vysvetlili si to, vždy si vysvetlia každú hádku. Ráno si dal kávu, aj chcel ísť do roboty ale nešiel, išiel

k doktorke po pečiatku, prišla jej mama, ona ich vyhodila z bytu resp. povedala, aby išli hore lebo tiež
mala ísť niekam ku doktorke. Na otázky obžalovaný ďalej odpovedal, že toho dňa 21.07. od poobedia do
rána druhého dňa 22.07. z bytu poškodenej odišiel veľakrát lebo chodil fajčiť na chodbu, pričom kľúče od
jej bytu, boli buď vo dverách alebo ich mal pri sebe. Prvýkrát ich nemal s jej vedomím lebo bol nahnevaný
kvôli sms správe, išiel k sebe domov hore zvariť si „šluka“ z marihuany, aby sa ukľudnil, kľúče boli vo

dverách, zobral si ich hore, poškodená na to nič nepovedala. Potom sa vrátil dole, dal si cigaretu na
jej poschodí na chodbe a šiel dnu, trvalo to cca 5 minút aj s cigaretou. Potom sa ešte chvíľu hádali
ale už žiadne fyzické útoky neboli. Obžalovaného len nahnevalo, že mu poškodená klamala, neznáša,
keď niekto klame. Ostatné opustenia bytu poškodenej obžalovaným boli tak, že s jej vôľou prišiel do
bytu lebo bolo po hádke. Ona mu vždy pri hádke povie, že vypadni, nech sú kdekoľvek, či už v byte

alebo vonku, vždy mu povie vypadni, ona to nemyslela vážne, vždy to tak povie. Vždy sa udobria po
hádke. Neskôr si to vysvetlili a ona mu povedala, že to nemyslela vážne, vždy si to takto po hádkach
vysvetľujú, či to myslela alebo nemyslela vážne. Tie hádky, ktoré mávajú medzi sebou a pri ktorých mu
hovorieva, že vypadni, nie sú spojené s fyzickým napadnutím, inokedy pri tých hádkach nedostala, nikdy
ju nezbil, maximálne čo jej dal facku. Fackanie po hlave ani v tomto prípade žiadne nebolo, to neboli

facky, najviac sa dotkol prstami jej tváre, aby sa naňho pozrela napríklad, nebolo to fackanie dlaňou.
Hodil po nej telefón, to je pravda, ale nie tak, že by jej ho hodil do hlavy alebo niečo podobné, ani ju
nezasiahol. Sedela na posteli, rukou ju za hlavu prehol do ľahu a dal jej po zadku, toto spravil asi päťkrát,
nič viac, potom sa posadila. Šiel sa domov nafajčiť. Potom sa spolu ešte rozprávali, ona sa mu priznala,
že klamala o tom, že jej písal nejaký chalan. Nechce na ňu nič zlé hovoriť, ona za to nemôže, že sú pred

súdom, za to môže jej mama, poškodená bola do toho nútená, ona to ani nenahlásila, nahlásila to jej
mama, bola to pomsta zo strany jej mamy. Na to fackanie poškodená reagovala tak, že bola agresívna,
normálne ho zbila, má jazvu z toho, ako ho dva mesiace predtým zbila. On ju nikdy neudrel tak, že by
jej chcel úmyselne ublížiť. Neprosila ho, aby prestal, vôbec to tak nie je, že by ho o niečo prosila, on ju
nebil, tak prečo by ho prosila. Poprel, že by to bolo tak, ako je to v skutku uvedené, že plakala a prosila

ho. Aspoň si toho nie je vedomý. Potvrdil, že ho poškodená vyzývala, aby opustil jej byt. Nevie ale ako
to bolo, bola to hádka pre nich ako každá iná, vždy sú to u nich umelo vytvorené hádky. Celý ten incident
s fackaním a vyzývaním, aby odišiel trval možno 15 minút, nevie presne, nechce klamať, ale nebolo
to dlho, možno aj pol hodinu. Keby mala v telefóne ešte tú sms správu od toho chalana, podľa toho
by vedel povedať, ako dlho to trvalo, aj keď je pravda, že nevie, kedy prišla tá prvá sms správa. Keď

odišiel z jej bytu, aby si dal tú marihuanu, ona sedela na posteli, vedela, že si ide zafajčiť, zobral si tie
kľúče, išiel hore k sebe, keď sa vracal, sedela na posteli. Takto si to pamätá ale nevie to isto. Počas tej
hádky poobede odišiel niekoľkokrát fajčiť, vtedy mal kľúče vo dverách zvnútra, niekedy boli len dvere
privreté. Raz odišiel počas toho, ako bola vo vani, vtedy sa vrátil tak, že zaklopal a otvorila mu. Potom
neskôr v ten deň odišiel k svojej mame pomôcť jej zapojiť práčku, nevedel, ako dlho to bude trvať, tak

sa spýtal poškodenej, či si má zobrať kľúče alebo mu otvorí ona. Povedala mu, že si má kľúče zobrať
lebo ona si pôjde ľahnúť, za nejakých 15-20 minút sa vrátil, s jej vôľou. Bežne to bývalo tak, že sa jej
nie vždy pýtal, či si môže alebo nemôže zobrať kľúče ale keď odchádzal od nej k sebe, tak jej povedal,
že ide k sebe, bežne si zobral tie kľúče a vrátil sa s nimi, čiže bývalo to s jej vedomím. Čo sa týka ich
vzťahu s poškodenou on by ho opísal tak, že mali len čisto sexuálny pomer, nechodili do reštaurácie, na

večeru, nechodili vonka spolu, ona má svoje záujmy, on má svoje záujmy, chodievali spolu napr. len so
psom niekedy von, to nepopiera. Nie je pravda, že by uviedol vo svojej výpovedi pred policajtom, že je
jeho družka, on to slovo ani nepoužíval, policajt to tak vnímal, tak to tak napísal, aj s poškodenou, keď
hovoril, si povedali, že čo im to tam dali, že druh a družka. Poškodená mu aj do telefónu povedala, že jeto hrozné, čo sa stalo, že ona to nechcela, že to chcela jej mama. Natália preňho nebola ani priateľka,
ani tak by ju nenazval, on sa jej nevenoval, mali spolu sex, a to je všetko. Ona bola preňho nič. Nič myslí
tak, že mu nie je ani družka, ani priateľka, ani frajerka, ani blízka osoba. C. mu je blízka osoba. Také

ľahké dievča ako je Natália a chcú dať, že to je jeho družka. Nepopiera, že ju má rád alebo to, že uviedol,
že ju miluje. Miluje jej telo, jej oči, jej hlas, ale nemiluje jej srdce a dušu. Ona spala s veľa chlapmi, je
mladá, chce si užívať, on jej to nezazlieva, spala aj s kadejakými hnusákmi, on mal aj kadejaký zápal
z nej. Neplánovali do budúcna spolu nič. Nikdy nebolo v pláne ani dieťa. Bola raz tehotná ale povedala
mu trikrát, že bola tehotná, raz mu ukázala aj z nemocnice fotku ale myslí si, že bola len raz tehotná,

ani nevie, či s ním. To, čo uvádzala jej mama, že ju ja hľadal, pritom ju ona hľadala, dva dni bola preč,
potom sa vrátila, povedala mu, že je tehotná, on jej povedal „choď za tým, kto ťa jebal“, ona chodila
za kadekým, aj s Ukrajincami bola v aute s Kiarou, tak mu ona povedala, že sa vozili v aute. Inokedy
druhýkrát, keď mu povedala, že je tehotná, tvrdila, že to má s obžalovaným, tak jej povedal, že nech to
dieťa porodí, že on sa oňho postará, nepotrebuje ju ani jej výživné. Ide o jej zdravie, keď pôjde na potrat,
môže sa stať, že nebude mať už deti, pritom je to mladé dievča. Na otázku prokurátorky, prečo mu na

tom tak záleží, aby bola zdravá a mohla mať ešte deti uviedol, že nepotrebuje, aby jej mamka vykrikovala
niečo a osočovala ho, že skrz neho nemôže už mať deti. Jej mama vykrikuje kadečo, ona aj sexuálne
obťažovala obžalovaného, jej dcéra mladšia to videla a kukala, a preto je tu teraz, on si to myslí, že preto
to všetko je. On sa na to sťažoval aj D., že ho jej mama stiahla do bytu, aby jej rozopol podprsenku,
že ona je preňho tá pravá, že ona v jej veku je preňho vhodnejšia, že D. je preňho moc mladá, toto mu

jej mama rozprávala. V tej ubytovni na 1. československej brigády je to tak, že obžalovaný býva úplne
hore v byte, oproti nemu má byt C. E., ktorá užíva byt so svojimi dvomi dcérami. Ten byt poškodenej
je hneď po ním, nie je zariadený pre obvyklý spôsob života, je tam len jedna posteľ pre užívanie si
sexu, je len pre jednu osobu, okrem toho tam je jeden gauč, je to jednoizbový byt, je tam chodbička
s kúpeľňou, jedna izba a malý výklenok na kuchynku, má tam jeden televízor, ktorý ale nefunguje, čo sa

týka kuchynky, voda tam ide, má tam kanvicu, ktorá funguje, pre bežný život tam chýba jedlo, potraviny,
chladnička, práčka, je tam proste iba posteľ, kde mali sex, tú si preniesla z toho horného bytu od mamy.
Obžalovaný mal sex s ňou v tom byte s jej vôľou, aj s Kiarou, išli do trojky, ony to od neho vyžadovali, on
s nikým iným nespával. To bolo nejaké dva mesiace pred skutkom. Keď vo svojej výpovedi v prípravnom
konaní uviedol, že poškodená je jeho priateľka a sú spolu vyše roka, to nie je pravda, neberie ju ako

svoju priateľku, a to, že sú spolu vyše roka myslel tak, že vyše roka spolu spávajú. Je možné, že vtedy
povedal, že je to jeho priateľka ale určite nepovedal, že je to jeho družka. Na otázku prokurátorky, prečo
podpísal zápisnicu o svojom výsluchu z prípravného konania v takomto znení uviedol, že sa spoliehal na
to, že vyšetrovateľ napíše to, čo on povedal. On tú výpoveď nečítal predtým, ako ju podpísal. Myslel si,
že to bude všetko na poriadku. Posledné dva mesiace chodil do zamestnania tak, že pracovali v Telgárte

a vracal sa na víkendy, vracal sa k sebe domov, býval normálne u seba doma. To, že k poškodenej
chodil a trávil s ňou čas rád, nepopiera, ale býval doma. Všeobecne cez víkendy, keď sa vracal domov
býval častejšie doma, nemal kľúče od bytu poškodenej, že by chodil ku nej domov, býval u seba doma
a ku nej chodil za účelom sexu. Ten konkrétny víkend, kedy bol skutok, spolu strávili viac času u nej.
Posledný víkend strávili spolu. Každý víkend ale nestrávili spolu lebo chodila do roboty, od piatej do

jednej v nočných hodinách robila, takže vtedy spolu neboli. V ostatnom čase ona bola u seba doma, on
bol u seba doma, nie vždy boli spolu. Spolu boli, keď na to bol čas, nemali konkrétne časy, kedy spolu
trávili čas. Čo sa týka toho, ako často sa stretávali cez víkendy v priemere možno tak raz za deň, ak ju
stihol, predtým ako odišla do roboty alebo aj častejšie, ak mali príležitosť, ale niekedy sa stalo, že ju aj
vôbec nestihol alebo keď boli napr. pohádaní, že sa cez telefón pohádali, alebo bola s niekým iným, tak

spolu neboli. V ten deň 21.07.2024 boli spolu do rána druhého dňa. Toho 21.07. sa u nej ráno zobudil, ten
víkend boli spolu. Mali taký bežný deň. Jedlo si zobral od jeho mamy a doniesol to ku nej do postele. Ona
ležala, on sa najedol, potom sa asi aj ona najedla. Potom aj nejaké koláče mali, čo doniesla jej mama.
Opis toho dňa, ako trávili spolu čas, sedí s tým, ako to uviedol vo svojej výpovedi z prípravného konania.
Čo sa týka užívania návykových látok, to nepopiera, že ich užíva. Cez ten víkend fajčil pervitín, to tiež

nepopiera. Ale len fajčil, nešnupe, ani ihly nepoužíva. Užíva marihuanu a pervitín. C. užíva častejšie ako
pervitín, stalo sa ale, že marihuanu nefajčil aj týždeň. Keď si dal marihuanu, bol kľudnejší. Pervitín nie
je dobrá droga, nie je na tom závislý, nevynakladá na to peniaze. Nechýba mu to do života. Je ochotný
podstúpiť liečbu. Nemyslí si, že je závislý ale akceptuje názor znalkyne, ak treba, absolvuje aj ústavné
liečenie ale nechce tam ísť ako väzeň, on sa s ňou zhodol a dal jej za pravdu, že áno. Možno aj tie

drogy boli spúšťačom toho, že na poškodenú siahol rukou, teda ten pervitín, marihuana nie, tá ho skôr
ukľudňuje. Čo sa týka alkoholu, vôbec nie je na ňom závislý, každý deň chodí do roboty, nemá problém
s alkoholom. Jeho práca si vyžaduje, aby nepil, lebo je nebezpečná. Nevraví, že si nevypije ale určite nie
je závislý na alkohole. Návykové látky v poslednej dobe požíval doma, požíval ich aj u Natálie, keď bolu nej, to myslí alkohol. Aj ona pije, ešte viac ako on. Čo sa týka drog, ona mala vedomosť, že ich berie,
marihuanu pri nej niekedy mal ale pervitín nie. Čo sa týka jeho žiarlivosti, to nie je až taká žiarlivosť,
išlo skôr o to, že ona spávala aj s ďalšími ľuďmi a on potom mal problémy, musel sedávať v repíku, úd

si tam namáčať. On jej schvaľoval, keď mala aj iných chlapov ale takých normálnych, nie kadejakých
špinavých feťákov. Napríklad takého Marka mala, toho jej schvaľoval, to je slušný chalanisko, on vedel,
že ona spávala aj s viacerými. V ten deň skutku to skončilo tak, že ráno prišla jej mama, povedal jej,
že sa povadili lebo ona začala na poškodenú kričať, že čo stále leží v posteli. Nie je pravda, že ho
vyhadzovala, aby vypadol tak, ako to bolo uvedené v tej jej výpovedi, ona normálne povedala, poďme

hore, lebo musela ísť niečo vybaviť. Čo sa týka zranení, on si po tom útoku všimol, že mala modrinu
na nose, povedal jej „moja, modrinku tu máš“, potom chcela obklad, tak jej doniesol obklad. To ucho je
možné, že jej on spravil pri tom, ako opisoval, že ju za hlavu potlačil do ľahu na posteli, ale nič také, že by
jej dal facku na hlavu alebo päsťou, ako sa uvádza, nič také nebolo. To, čo medzi nimi bolo, mohlo trvať
jeden rok, mohlo to byť tak, že spolu spávali rok. Zotrváva na tom, že ju nikdy predtým nezbil, v minulosti
to maximálne mali tak, že jej dal slabú facku, ale to, ako to bolo teraz, že ju aj fackal po riti, také predtým

nebolo. K údajnému zraneniu poškodenej psom uviedol, že poškodená uviedla, že tie modriny má od
psa, ale on si myslí, že tie modriny má zo sexu, lebo ona to tak má rada. Podľa neho všetky modriny má
z toho, ale o tej modrine na ramene ani nevie, odkiaľ to má. Na otázky obhajkyne obžalovaný uviedol,
že on si myslí, že poškodená ho nevnímala ako svojho frajera, inak by asi nespávala s inými chlapmi
a nestretávala sa s nimi. Nikdy sa s poškodenou nebavili o tom, že by spolu viedli nejaký vzťah. Klapalo

im to v posteli, a to je všetko. Iným spôsobom spolu netrávili čas, len tam u nej, nechodili spolu von, ona
si to ani neželala. Poškodená býva v takom istom byte ako obžalovaný, len presne pod ním. V tomto byte
nemá zariadenie ani nič, reálne býva u svojej mamy v tom hornom byte, ale niekedy prespáva aj u seba,
ako kedy. Čo sa týka toho, že v niektorej výpovedi bolo uvedené, že sa našli ihly v byte poškodenej,
k tomu obžalovaný uviedol, že to boli jeho ihly, ale tie mal na to, aby si prepichol na prste zápal, boli to

sterilné modré ihly, ktoré mal ešte po otcovi. On sa ihiel inak bojí. Keď sa prvýkrát vrátil v deň skutku
počas toho incidentu do bytu poškodenej po tom, čo si odišiel zapáliť, s jej kľúčmi, poškodená na to
nereagovala žiadnym takým spôsobom, že by ho vyzývala, aby odišiel, sedela vtedy na posteli. Myslí si,
že dôvod, pre ktorý mu povedala, aby opustil jej byt bol ten, aby nezistil pravdu, že jej písal nejaký chlap
lebo najprv mu povedala, že jej písala nejaká kolegyňa a povedala, že „aj tak mi nebudeš veriť“, na čo jej

on povedal, „veď mi to povedz a ja ti veriť budem, ak to budem považovať za pravdu“. Ona ho ešte pred
tým útokom vyzývala, aby opustil byt. Dôvodom tej výzvy nebolo to, že jej dal po zadku. Nevie, či ho ešte
potom vyzývala, aby opustil byt, to musí ona povedať. Oni sa potom udobrili a všetko bolo potom fajn.

Poškodená D. E. na hlavnom pojednávaní vypovedala v podstatných bodoch zhodne, ako v prípravnom

konaní, pričom ku skutku v podstate uviedla, že sedela na posteli a písala kamarátke, obžalovaný jej
zobral telefón a odišiel s ním preč. Ešte predtým sa hádali, keďže chcel vedieť s kým si píše. Priznala,
že mu to odmietla ukázať, keď sa dohádali, potom odišiel preč, nevie či k mame alebo kam, to si už
nepamätá, potom sa vrátil a už vtedy jej prišiel nejaký čudný, zase sa začali hádať, potom ju zbil, mlátil
ju na posteli, nevie koľko to trvalo, bolo to s prestávkami, išiel si aj zapáliť do okna a keď mu povedala,

aby odišiel, ešte viac sa nahneval. Je možné, že išiel fajčiť aj na chodbu, keďže to u nich (v bytovke) je
možné ale pamätá si aj, že chodil fajčiť do okna. Nepamätá si, čo sa tam potom presne stalo, pamätá
si, že ju mlátil na posteli, išiel si zapáliť, zase vrátil a mlátil ju. Potom vie, že mu povedala, že je tehotná,
neklamala v tom, robila si ráno test a povedala mu to, najprv mu to ani nechcela povedať ale povedala
mu to preto, lebo si myslela, že s tým útokom prestane. Na otázky ďalej poškodená odpovedala, že

ju udieral rukou, ničím iným, udieral ju dlaňou, nie päsťou, udieral ju do oblasti tváre. Jej zrazenia sú
zadokumentované fotograficky. Mala modriny na tvári, v oblasti stehna a nôh. Jednu z modrín mala od
psa, aj tú fotili, je pravda, že túto jej obžalovaný nespôsobil, išlo o modrinu na pravom alebo ľavom
kolene, k nej došlo tak, že ju pes zaškrabol, to sa stalo krátko pred tým incidentom, zaškrabol ju a vyšla
z toho modrina. Útok obžalovaného v deň skutku trval možno ako celok hodinu ale s prestávkami, keďže

si chodil pofajčiť. Na druhý deň bola v nemocnici, povedali jej, že mala krvácanie z ucha, sú o tom v spise
aj záznamy od lekára. Zranenia, ktoré jej boli spôsobené ju neobmedzovali v bežnom živote napríklad
v práci, ale mala bolesti. Mala strašnú bolesť nosa a ucha, mala v uchu zaľahnuté, skoro na tú stranu
nepočula. Tento problém trval možno týždeň, možno dva, nevie to uviesť presne, ale určite to bolo viac
dní. Čo sa týka fyzického útoku, celý čas bola na posteli, bránila sa, kopla ho asi pritom aj do oblasti

tváre. Celý čas mu počas útoku hovorila, nech prestane, aby opustil jej byt, toto mu hovorila celý čas. On
bol potom ešte viacej nahnevaný, keď mu hovorila, nech prestane, tak to úplne odignoroval. Pamätá si,
že od bolesti začala plakať, ležala na posteli, strašne ju bolel ten nos. Potom obžalovaný niekam odišiel,
nepamätá si kam. Potom si ešte pamätá, že nasledovalo to, že si napustila vaňu, ľahla si do vane, prišlajej mama, ona ju nevidela v akom je stave lebo bola za závesom, nič jej nepovedala o tom incidente,
o tom, čo sa stalo. Pred tou vaňou ležala ešte na posteli, po tom ako skončil útok a až neskôr išla do
vane. Čo sa týka stavu, v akom bola tak celkovo, bola zničená, bolel ju ten nos a ucho, obžalovaný

jej doniesol ešte kvapky do ucha, lebo ju bolelo ucho a nejaký uterák mala na hlave, na čele. Čo sa
týka intenzity bolesti, bola veľmi silná, na začiatku určite. Na otázku ako to potom prebiehalo až do rána
uviedla, že následne si pamätá, že sa ešte spolu vyspali. Potom zaspala. Nevedela vysvetliť prečo to
bolo tak, prečo sa to stalo, že sa po tom útoku spolu vyspali. Nevie ani presne uviesť, ako to bolo časovo,
ale bolo to už dlho po tom útoku. Obžalovaný bol v jej byte do rána, ráno odišiel lebo ráno ku nej prišla

jej mama, išla potom k nej a obžalovaný odišiel. Nepamätá si koľkokrát mu opakovala, aby opustil byt,
ale bolo to určite viackrát. Určite výzvy na opustenie bytu boli pred tým fyzickým útokom a či to bolo aj
počas a po tom útoku, to si teraz už nepamätá. V minulosti mu občas povedala, keď sa hádavali, aby
opustil byt. Vtedy byt neopustil, lebo to boli len také hádky. Rozdiel medzi predchádzajúcimi incidentmi
a terajším bol v tom, že teraz ju napadol. Predtým to boli proste len hádky, teraz ju už fyzicky napadol,
tak to bolo iné, v tom bol ten rozdiel. V čase skutku mu tie výzvy hovorila slušne, potom bola možno

už aj vulgárna, ale žiadala ho, aby opustil jej byt. Tie jej výzvy nebral vážne, odignoroval to a neodišiel.
Čo sa týka toho, v akom stave bol vtedy obžalovaný, možno bol pod vplyvom alkoholu, a bol naštvaný,
nebol kľudný. Mala z jeho útoku strach. Veľmi sa ho bála vtedy. K ich vzájomnému vzťahu uviedla, že
nevie čo má k tomu povedať, ona to brala tak, že boli spolu ako partneri. Trávili spolu čas, väčšinou
doma, u nej v byte, vonku spolu nechodievali, občas na prechádzku so psom. Pre ňu to bol v tú dobu

partner. Partner pre ňu znamená chlap, s ktorým občas trávi čas. Síce spolu nikam nechodili, ale trávili
spolu čas. To je jedno, či išli na prechádzku so psom, alebo boli u nej, ale trávili spolu čas. Na otázku
prečo spolu trávili čas, uviedla, že preto, lebo mala k nemu city. Proste ho ľúbila. Mali spolu aj intímny
pomer. Každý deň spolu trávili čas. Ak išiel do roboty, tak spolu boli potom po robote. Občas sa spolu
aj stravovali. Ten jej byt je vybavený tak, že sa dá v ňom žiť. Teraz už áno, v tom čase to nebolo až tak

úplne. Bola tam posteľ, televízor, asi aj gauč tam už bol vtedy, bývala tam a on sa tam tiež zdržiaval a
počas toho, ako sa tam zdržiaval, spolu robili všeličo možné. S obžalovaným sa stretávali ešte predtým,
ako boli spolu, stretávali sa večer, mávali spolu intímny pomer, potom už boli spolu. Celé to spolu mohlo
trvať okolo roka. Ona to brala tak, že najprv spolu mali iba intímny pomer, potom spolu normálne boli,
trávili spolu čas. Ona to brala takto a je jej jedno, ako to bral on. Čo sa týka spoločnej perspektívy

v tom čase, bez ohľadu na daný incident, uviedla, že nehovorí, že nejako rozmýšľala o budúcnosti s ním
dopredu, ale ani nerozmýšľala nad tým, že by išli od seba. Proste to brala tak, že čo príde, to príde. Bola
s ním tehotná už aj predtým. S inými mužmi tehotná nebola. Čo sa týka jej predchádzajúcej tehotnosti
s obžalovaným, potratila približne v 11. týždni, obžalovaný vtedy vedel, že s ním bola tehotná, aj keď
mama s tým nesúhlasila, ona to obžalovanému povedala. Čo sa týka toho, ako to bral on vtedy, tak to

vnímala tak, že nemal z toho veľmi radosť. Čo sa týka disponovania s kľúčmi od jej bytu v čase incidentu,
to bolo tak, že obžalovaný si zobral kľúče, keď odišiel, pričom to bolo bez jej súhlasu. Zdá sa jej, že
aj predtým si bral niekedy kľúče, ale to asi bolo s jej súhlasom. Nepamätá si. Čo sa týka nahlásenia
udalosti na polícii, nahlásila to jej mama, ktorá prišla ku nej vtedy ráno, mali spolu niekam ísť, ona ju
nespoznávala, poškodená sa pred ňou rozplakala, potom jej pod nátlakom povedala, že čo sa stalo

a mama potom zavolala policajtov. Mama je všelijaká, občas s obžalovaným bola v pohode, občas jej
vadil, občas nie, bolo to všelijako. Čo sa týka požívania návykových látok obžalovaným, poškodená
vie, že požíval alkohol, o užívaní tvrdých drog jej vravel, že ich neberie. Čo sa týka dôvodu, prečo
spolu nechodili von, do reštaurácií a tak, to nemalo s ním v podstate nič spoločné, ona bola taká, že
nerada chodila von. Počas vzťahu s obžalovaným nemala žiadneho iného chlapa, mala samozrejme

kamarátov, stretávala sa s nimi, ale to je normálna vec. Čo sa týka tvrdenia, že spala s veľa chlapmi,
to nie je pravdivé. Nevie o tom, že by jej mama sexuálne obťažovala obžalovaného. Na otázku, či v ich
spoločnom sexuálnom živote hrala nejakú rolu aj Kiara, uviedla, že mali spolu oni traja spoločný intímny
akt, nebola to samostatná partnerka niekoho z nich. Čo sa týka žiarlivosti, nevie, či to z jeho strany bola
skutočná žiarlivosť alebo to len hral, ale bola tam. Na otázku, či obžalovaného žiarlivosť hrala nejakú

rolu aj v prejednávanom skutku, uviedla, že keď jej obžalovaný zobral pri tom incidente ten telefón.
Pamätá si, že jej písal kamarát. Na otázku, či by jej bolo jedno alebo nie, keby sa obžalovanému niečo
v tom čase incidentu stalo, nevedela povedať, ako by reagovala. K odstráneniu rozporov v jej výpovedi
z prípravného konania týkajúcich sa zákonného poučenia uviedla, že súhlasí s tým, čo je v zápisnici o jej
výsluchu z prípravného konania uvedené, a súhlasí s tým, aby bol obžalovaný stíhaný lebo jej ublížil. Čo

sa týka tej ujmy a toho druha, na ktorú táto časť zápisnice poukazuje, uviedla, že áno, ona to tak vnímala.
Skoršiu otázku ohľadom pociťovania ujmy ako vlastnej zrejme pochopila inak. Obžalovaný jej proste
ublížil, bol to jej partner, druh v tom čase a súhlasila s tým, aby bol trestne stíhaný. Nevidí moc rozdiel
medzi pojmom partner a druh. K odstráneniu ďalších rozporov týkajúcich sa priebehu skutku uviedla,že si pamätá, že mal obžalovaný v ruke jej telefón. Čo sa týka popisu fyzického útoku, potvrdila, že to
bolo tak, ako vypovedala pred vyšetrovateľom, vtedy si to určite pamätala všetko lepšie, ako s odstupom
času pri výsluchu na hlavnom pojednávaní, vypovedala pravdivo vtedy aj na hlavnom pojednávaní, nevie

vysvetliť, prečo niektoré veci vtedy neuviedla a na hlavnom pojednávaní už áno. Bolo to teda tak, že ju
bil dlaňou, rukami, hodil do nej aj telefón, keď sa chcela postaviť, tak ju následne znovu hodil na posteľ
a veľmi silno jej držal tvár pri posteli, tak o posteľ. Stále mu hovorila, aby prestal, prosila ho, aby prestal,
že ju to bolí, aj mu povedala, aby opustil jej byt, ale následne začal byť ešte viac agresívny a začal ju
viac udierať. Zopakovala mu párkrát, aby opustil jej byt. Hovorila mu to aj počas útoku, aj po útoku. Po

útoku mu to povedala hneď po ňom, kedy jej doniesol obklad, ale vôbec neopustil byt, stále tam ostal pri
nej. Povedala mu to aj potom ešte, to bolo tak, že ležala, on sedel pri nej na posteli, plakal, ona mu to
opakovala stále dookola. Hovorila mu aj v minulosti, aby opustil jej byt, hovorila mu to v podstate stále pri
hádkach. Túto výzvu nerešpektoval, vôbec to nerešpektoval, aj keď mu vravela opakovane, aby opustil
jej byt, tak tam ostal bez slova, ignoroval ju. V minulosti sa po takýchto hádkach udobrili. Pri výpovedi na
hlavnom pojednávaní zopakovala, že ho vyzývala, aby opustil jej byt určite pred fyzickým útokom, vtedy,

keď mal jej telefón, odišiel s ním, zamkol ju u nej v byte a potom si pamätá, že aj vtedy, keď stál pri okne
a fajčil, vtedy mu povedala, aby opustil jej byt. Svoje výzvy na opustenie bytu voči obžalovanému myslela
vážne, hovorila zrozumiteľne, nevie ako to on bral ale myslí si, že ich hovorila dostatočne jasne a vážne.
Na otázky obhajoby poškodená uviedla, že si nepamätá presne čas, kedy v ten deň prišiel obžalovaný
ku nej do bytu, ani si nepamätá, či vôbec v ten deň prišiel alebo tam už bol, pamätá si len, že bol so

psom von. Na otázku, ako prišla na to, že ju obžalovaný zamkol, keď prvýkrát odišiel od nej z bytu preč
s jej kľúčmi, uviedla, že tak, že sa nemohla dostať von, ešte utekala, aby odišla prvá, ale on odišiel z bytu
a zamkol ju. Výzvu, aby opustil jej byt mu adresovala prvýkrát ešte predtým, ako odišiel s tými kľúčmi z jej
bytu. Nesúhlasila určite s tým, aby si zobral vtedy jej kľúče. Nemala ako reagovať na tú situáciu, zobral jej
telefón, zobral jej kľúče, zamkol ju tam. Nekontaktovala nikoho lebo vtedy mal obžalovaný ešte stále jej

telefón.Neviekedyjejhopresnevrátil.Pamätási,žemuukazovalatúsprávu,žejejpísaltenkamarát,ale
zdá sa jej, že si ho potom zase zobral. Po tom, ako zaspala na posteli a zobudila sa, pamätá si, že ležala
na posteli a on si sadol ku nej. Nemala vôbec silu mu niečo hovoriť, poslať ho preč, bolo jej zle. Hovorila
mu aby opustil jej byt, ale keď to neurobil, neodišiel, vedela, že to nemá význam ho ďalej presviedčať.
Mame o tom incidente nechcela hovoriť vôbec, preto jej to nepovedala ani v čase, kedy prišla ku nej

v daný deň do bytu. Nespomínala si na situáciu, že odchádzal obžalovaný z jej bytu, opýtal sa jej, či si
má zobrať kľúče alebo mu príde otvoriť, keď sa bude vracať do bytu, ale asi to tak bude. V minulosti, keď
ho vyzývala na opustenie bytu pri ich hádkach, on to nerešpektoval, brala to tak, že sa pohádali, v rámci
toho mu povedala, aby odišiel z bytu, ale žiadnym spôsobom to ďalej neriešila a nikde neohlasovala,
po tých hádkach v minulosti následne spolu fungovali. O týchto konfliktoch sa spolu nerozprávali. Na

otázku, prečo sa na políciu rozhodla volať nasledujúci deň, uviedla, že ona nevolala. Obžalovaný počas
ich „spolužitia“ prespával u nej skoro každý deň, ale nejako neplánovali, že by išli spolu bývať. V tej
bytovke to nebrala tak. Prespával u nej, nebolo to každý deň, bolo to skoro každý deň, ale nebolo to
spoločné bývanie, on mal vlastný byt. Nežili v spoločnej domácnosti ani nemali žiaden spoločný majetok.
Nevedela odpovedať na otázku, prečo nechceli spolu bývať. Nevedela si úplne predstaviť, že by mali

s obžalovaným spolu dieťa. Nevedela vlastnými slovami opísať čo znamená „pociťovať ujmu inej osoby
ako vlastnú ujmu“. Tento incident oproti ich predchádzajúcim hádkam bol iný v tom, že obžalovaný bol
proste taký iný, viac agresívny ako inokedy, bolo to iné, on bol iný. Na otázky obžalovaného uviedla,
že nevie koľko času prešlo od momentu ako sa vrátil do jej bytu po tom, čo odtiaľ odišiel s jej kľúčmi,
potvrdila, že jej povedal pri odchode, že sa ide domov nafajčiť, aby bol kľudnejší ale nevie, koľko to trvalo

ale mohlo to byť približne 10 minút. Obžalovaný jej byt opustil aj pred fyzickým útokom, aj po ňom, keď
si zobral jej kľúče a odišiel s jej telefónom sa nafajčiť, zamkol ju v byte, to bolo pred fyzickým útokom.
Určite odišiel aj potom, ale to si už nepamätá presne aký dôvod odchodu uvádzal vtedy. Na otázku, či aj
po tom fyzickom útoku odišiel z bytu a zobral kľúče a zamkol ju tam, uviedla, že by odišla odtiaľ keby nie,
takže určite áno. Nevedela odpovedať na otázku dokedy bola zamknutá. Pamätá si, že prvýkrát ju určite

zamkol. Pri tých ostatných uviedla, že určite, lebo inak by išla aj ona preč, keď on išiel preč. Prvýkrát aj
skúšala kľučku stlačiť, tak vedela, že je zamknutá, pri tých ostatných nie. Uviedla, že obžalovaný mal pri
sebe jej telefón, keď sa vrátil dole, dal jej späť telefón a ukázala mu sms správu. Reagoval na ňu tak, že
bol nahnevaný. Poškodená potvrdila, že obžalovanému uviedla, že si píše s kamarátkou, vtedy si s ňou
písala a sms správa od toho kamaráta prišla až vtedy, keď mal jej telefón obžalovaný. Tiež uviedla, že

obžalovaný vstúpil do bytu tak, že mal jej kľúče, že ona mu neotvárala. V čase, keď išla do vane tam
obžalovaný nebol, odišiel predtým, a potom prišla jej mama. Obžalovaný nemal vedomosť o tom, že
tam jej mama vtedy bola. Keď prišiel obžalovaný počas toho, ako bola vo vani, zaklopal a myslí si, že
mu otvorila jej mama vtedy, že sa spolu aj rozprávali ale nie je si tým istá. Udieral ju po celom tele, ponohách, po stehne, mala na tvári modrinu. Jeho údery smerovali aj na tvár, aj na zadok a to silou, na
ňu to bolo dosť veľkou silou. Po tomto incidente, hádke a skrate obžalovaného, ako to on označil, sa
udobrili, obžalovaný sa snažil poškodenú odprosiť a oľutoval tento svoj skutok ale ona to vnímala tak,

že to neberie ako skrat, že to chcel spraviť, tak to proste spravil. Uviedla, že to celé skončilo tak, že
obžalovaný s tým fyzickým útokom prestal sám ale nevie uviesť na základe čoho tak urobil. Poškodená
potvrdila, že vo svojej výpovedi v prípravnom konaní neoznačila priamo obžalovaného ako druha, v tej
zápisnici to nechala tak, ako to bolo uvedené a podpísala ju, keď to videla, tak sa nad tým pozastavila ale
vyšetrovateľ jej to vysvetľoval a nechala to následne tak. Poškodená uviedla, že počas incidentu nemala

obavu o svoj holý život, v súvislosti s týmto incidentom nemala vtedy ani doteraz strach o svoj život v tom
zmysle, že by si myslela, že by jej obžalovaný bol schopný niečo urobiť, ani v čase výsluchu na polícii sa
ho nebála, po incidente sa len bála toho, čo bude ďalej ale potom ho zobrali policajti hneď a poradili jej,
aby nebola sama, tak bývala s mamou, takže v tom byte vôbec nebývala, bola len s mamou, bála sa, že
by sa vrátil a že čo sa môže stať ale nebolo to také, že by sa bála o svoj život. Keď vo svojej výpovedi
v prípravnom konaní uvádzala, že sa ho bála, myslela tým, že sa ho bála v čase, keď prebiehal incident.

Zotrvala na všetkom, čo uviedla v zápisnici o svojom výsluchu v prípravnom konaní, uviedla, že nebol na
ňu vyvíjaný žiadny nátlak zo strany policajti pri tej výpovedi. Nečítala tie zápisnice, keď ich podpisovala,
ani jej neboli prečítané. Obžalovaný bol pri jej výsluchoch na polícii prítomný takým spôsobom, že bol za
dverami a ak jej chcel klásť otázky, kládol ich prostredníctvom vyšetrovateľa. K tráveniu spoločného času
uviedla poškodená, že to bolo rôzne ako často boli spolu, väčšinou spolu trávili čas, neboli spolu celý

deň vkuse ale boli spolu často, bolo to rôzne, niekedy ona niekam išla, niekedy on, ale boli spolu často.
K predneseným výzvam na opustenie jej bytu poškodená uviedla, že ich povedala rovnako teraz v tomto
prípade, ako aj pri predchádzajúcich situáciách. Vadilo jej, že neodišiel aj pri tých predchádzajúcich
hádkach aj teraz keď ju bil. Vždy svoje výzvy na opustenie jej bytu myslela vážne. Poškodená potvrdila,
že obžalovaný sa vyjadril niekoľkokrát tak, že miluje jej telo, oči, hlas ale nie srdce a dušu.

Svedkyňa C. E. na hlavnom pojednávaní vypovedala taktiež v podstatných bodoch zhodne s tým, ako
vypovedala v prípravnom konaní, pričom v podstatnej časti uviedla, že chodievala k dcére na návštevy,
mala tam hocikedy prístup. Chodila tam v priebehu dňa, všetko bolo v poriadku. Potom tam prišla
v priebehu dňa, dcéra bola stále v posteli, tak nevedela, či má nejaké zdravotné problémy, lebo mali ísť

spolu aj ku doktorovi. Keď tam prišla podvečer alebo neskôr večer, bola vo vani, ležala. Bola otočená
tvárou k stene, čiže ju nevidela do tváre. Pýtala sa jej, prečo je vo vani takto a že kde je A., povedala že
išiel hore sa najesť a svedkyňa odišla. Na druhý deň tam prišla ráno, lebo mali ísť k tej doktorke, že čo
sa deje, pretože už bolo veľa hodín a bola stále v posteli. Svedkyňa jej povedala „Natália vstávaj, ideme
behať po doktoroch“ a A. tam vtedy bol. Pýtala sa teda A., čo sa deje, on jej povedal, že sa pohádali.

Svedkyňatamprišlanahnevanáapovedalamu,ževysaakožestálehádate,onsadotohoobliekalaona
ho odtiaľ vyhadzovala s tým, že aj „Natália vstávaj, ideme hore ku mne“. A A. odišiel tiež. Prišli ku nej
hore, ona normálne fungovala, pripravovala si veci, jedno s druhým s tým, že sa Natália išla osprchovať,
aj vlasy, všetko, si umyla, ale bola strašne pomalá. Potom išla do druhej izby, kde sedela. Svedkyňa tam
prišla, pýtala sa jej, „Natália, čo sa deje, čo si taká?“ Bola úplne ako mechom udretá, bez života a pýtala

sajej,čijuzbil,onajejprikývlahlavou,žehej.Pozrelasanaňulepšieabolovidieťmodrinypotvári.Dcéra
stále plakala, ona sa do toho nahnevala, že to nie takto a potom jej dcéra ukázala ďalšiu modrinu na
zadkuavtedyzavolalapolicajtov.Dcérenebolodoreči,potomprišlipolicajti,vypočúvalidcéruapotomju.
Potom išli do nemocnice na chirurgiu, potom boli na krčnom v nemocnici na vyšetrení. Nemohla hlavou
otočiť. Do toho všetkého, keď čakali na tých doktorov na vyšetrenie, tak jej porozprávala presne všetko

čo sa stalo. Vie, že jej bolo zle, že vracala, bola stále uplakaná s tým, že ju všetko bolelo, hlavne krk
a ucho. Povedala jej, ako sa to všetko tam stalo. Bolo to tak, že jej prišla správa na telefón s tým, že on
jej zobral telefón s kľúčmi. Chcela ísť odtiaľ preč, aby ju tam nezamykal. Nakoniec ju tam zamkol, kľúče
zobral a išiel hore, k sebe. Potom, že vraj, keď sa vrátil, že ju tam začal mlátiť na posteli, hodinu približne
to trvalo. To bolo z nedele na pondelok. Dcéra bola u nej hore v noci, to ani nevedela, na druhý deň jej

povedala, že prečo ju nezobudila a jej to nepovedala, že čo sa stalo. Nerada na to spomína, lebo toto je
čierna mora celé. Z toho, čo jej dcéra povedala mala pocit, že ten chlap ju tam zabije, to bolo strašné.
Toto nebolo prvý krát, čo ju fyzicky napadol. Vie, že pred dvoma rokmi, či kedy to bolo, na Vianoce jej
volala s plačom, že kde je, bola momentálne v obchode na nákupe, potom do pol hodinky prišla k nej
domov, Ľubo tam bol, samozrejme, potom jej D. povedala, že ju fyzicky napadol a ona ho vyhodila odtiaľ

vtedy tiež automaticky. Vždy ho odtiaľ vyhadzovala aj jeho veci, nemala to rada. Aj keď sa tam chcel
nasťahovať, zobrala jeho veci a zaniesla k jeho mame, v ten deň, keď ju fyzicky napadol v tom decembri.
Stále dcére vravela, keď sa začala s ním stretávať, nech to nechá tak, nech sa ďalej nestretávajú, že to
nie je dobrý človek. Je chorobne žiarlivý, droguje a pije. Keď dcéra odišla do roboty alebo z roboty, onju stále kontroloval s tým, že chodieval za ňou do roboty a vyčakával ju z roboty. Aj keď prišla so psom
domov, detto. S tým, že ju nechcel pustiť domov, jej bránil svojim vlastným telom. Keď bola vonku so
psom alebo s kamarátkami, volávala jej, že kedy príde domov. Keď povedala napríklad za 5 minút a bolo

to viac ako 5 minút, tak išla dole schodmi pozrieť sa s tým, že D. tam bola pri stene opretá chrbtom, on
bol pri nej a nechcel ju pustiť telom domov. A to bolo viackrát. Alebo, keď u nich na chodbe išla domov,
tak počula, lebo tam všetko počuť, tak ju tiež nechcel pustiť domov, stále sa hádali, stále do nej hučal,
plus žiarlivostné scénky. Má aj dôkaz v telefóne, nakamerovala to, ako ju nechcel pustiť domov. Potom
ešte, keď sa pohádali, mala toho dosť, spala dcéra u nej, tak jej vyklopkával nočnou hodinou s tým, aby

zobudila D. a aby šla za ním, dal aj nohu do dverí, vyklopkával dovtedy, kým nedosiahol svoje. Ona dcére
stále vravela, nech si dá s ním pokoj, lebo ona mala dva potraty od neho. Nemá to ani budúcnosť, on je
o koľko starší od nej, povedala, že nech si nájde seberovnú. Svedkyňa býva úplne hore v tej bytovke,
Ľubobývaloprotinejajsmamouaoni(pozn.obžalovanýapoškodená)sapotomzačalinejakostretávať,
stretávali sa každý večer, a nejako ruka v ruke už potom bola. Možno aj preto, lebo on s ňou najprv
začal spávať každý večer, potom sa to už ťahalo. Ona, keď už svedkyni prvýkrát povedala, že sa spolu

vyspali, svedkyňa jej povedala, že „Natálka nie, to nie“. Prvýkrát, keď s ním otehotnela, bola pár dní pred
osemnástkou, išla na plánovaný potrat s tým, že potom, keď mala posledné sono, jej povedali, že to dieťa
je mŕtve. Druhýkrát otehotnela znova a to už išla na potrat. Dôvody toho boli také, že nechcela to s ním
až takto, že až rodinu mať. Ona bývala dole, byt mala po tej osemnástke niekedy, veď je v papieroch aj
nájomná zmluva od kedy ho mala. Tam sa stretávali každý deň. Svedkyňa ich nesledovala, čo tam robia.

S ním je to také, že on pokiaľ je v pohode, je to dobré, dá sa s ním aj porozprávať. Ale keď začne žiarliť
alebo zúriť z toho alkoholu alebo fetu, či mu tam niečo prepne, tak vtedy to je koniec. Oni sa iba v kuse
hádali, svedkyňa hovorila poškodenej, že to nie je dobré, že všetko len do času kým sa niečo nestane,
a stalo sa. Ešte bola svedkom toho, že keď sa hádali na chodbe, ju tam ťahal za vlasy. V jej byte sa
zdržiaval každý deň. Ona ten nájom našla pre dcéru, nie pre neho. Dcéra sa chcela osamostatniť, ten

byt bol pre ňu, aby mohla samostatne fungovať, svedkyňa to aj jemu povedala. Aj jeho veci, keď mal
u nej v byte, tak ich zobrala a keď ho stretla na chodbe, dala mu ich do ruky. Išlo napríklad o taniere,
šálky, lyžičky, topánky, pracovné veci, doklady a podobne, dokonca aj zapaľovač. Čas väčšinou trávili
spolu v jej byte, pretože tam mohol piť, fajčiť, fetovať. On ju ani keby strážil, ani s kamarátmi porozprávať,
chodil ju kontrolovať do roboty, z roboty, zdržiaval ju, keď išla do roboty, kamarátov nemohla mať, ani

kamarátky, len on. Stále, keď ju s niekým prichytil, hneď žiarlivostné scénky. Dcéra jej povedala, že ona
ho mala len do postele, že je dobrý v posteli, nič viac, ona jej to povedala. Ona sa chcela stretať aj
s druhými kamarátmi a kamarátkami, ale on jej to nedovolil. Iných chlapov v tom čase, keď bola s ním,
nemala, iba kamarátov. Svedkyňa jej vždy hovorila, lebo ona vedela, čo on je zač, že keď sa niečo stane
„Natálka, hneď mi volaj“. Niekedy aj v noci nespávala svedkyňa, bála sa stále pri ňom o ňu, lebo on

je nervák. Keby on jej nezobral vtedy ten telefón, ona jej dá vedieť, čo sa stalo, ale nemala ako. Ona
sa jej to asi aj bála vtedy v noci povedať, keď u nej bola, len spala vtedy, nezobudila ju. Vtedy, keď
bola večer v tej vani, a prišla tam svedkyňa buď s tým, lebo bolo treba ísť so psom von alebo len tak
prišla, niečo ju tam ťahalo, jednoducho tam prišla, dcéra ležala vo vani, tvárou ku stene, nevedela čo
sa deje, či má tie zdravotné problémy, ženské, lebo mali ísť k ženskej doktorke. Myslela si, že je preto

vo vani, kvôli teplej vode, že jej to pomôže na tie ženské veci. Spýtala sa, kde je A., povedala dcéra,
že je hore, že sa išiel najesť. Ostala v tom a išla domov. Keď bola dcéra v tej vani, komunikovala len
tak, že „hmmm“, do tváre jej nevidela, nič moc poriadne nepovedala. Dcéra keď máva tieto ženské veci,
tak býva taká, že len teplo, kľud, tak svedkyňa bola v tom, že je to kvôli tomu. Ráno išla dole, lebo mali
ísť k tej doktorke, tak už sa nahnevala, povedala jej, aby vstávala, že idú k tej doktorke. Ona bola taká

nijaká, Ľubo tam bol, on sa obliekal, povedal, že sa pohádali, potom ona už nejako vstala, jeho svedkyňa
vyhodila, aj ony už odišli. Čo sa týka zranení, keď ju videla, resp. keď sa na ňu lepšie pozrela, tak videla
jedna modrina, druhá modrina (poukázala na tvár poškodenej), nos, a potom, keď sa už mala ísť obliecť,
ukázala jej aj tú modrinu na zadku. Vtedy už svedkyňa volala policajtov. Už predtým svedkyňa dcére
povedala, že keď sa niekedy stane, že ju nebude chcieť pustiť domov, nech zavolá policajtov, lenže ona

to nechcela robiť. Tak sa svedkyňa nahnevala a hneď ich zavolala. Dcéra jej ešte spomínala, že keď ju
bil, že mu povedala, aby prestal a vyhadzovala ho odtiaľ. Svedkyňa poprela tvrdenia obžalovaného, že
by ho sexuálne neobťažovala. V živote ho nestiahla ku nej do bytu a mu nepovedala tie veci, ako uvádzal
vo svojej výpovedi (čo bolo svedkyni na hlavnom pojednávaní prečítané), pričom následne ozrejmila, že
ak obžalovaný naráža na podprdu, to bolo tak, že bola tam aj jej dcéra D., bolel svedkyňu chrbát, tak mu

povedala, nech jej to namasíruje alebo niečo také, lebo ju bolel chrbát, ale nič viac. Obhajkyňa navrhla
odstrániť rozpor vo výpovedi svedkyne s jej skoršou výpoveďou z prípravného konania, keď uvádzala, že
nemá vedomosť o tom, že jej dcéra vyzývala v čase incidentu obžalovaného, aby opustil jej byt, pričom
na hlavnom pojednávaní uviedla, že o tom má vedomosť, k čomu svedkyňa uviedla, že v čase výsluchuv prípravnom konaní o tom ešte nevedela, preto tak odpovedala, s dcérou sa postupne deň za dňom
o tom skutku rozprávala. Doplnila, že obžalovaný v byte poškodenej spával skoro každý deň. Keď prišla
svedkyňa v deň incidentu do bytu, keď bola poškodená vo vani, s obžalovaným sa svedkyňa nestretla,

vtedy tam nebol, bol u seba hore. Svedkyňa ďalej uviedla, že si obžalovaný nosil k D. veci do bytu,
že sa k nej nasťahovával, svedkyňa mu však zbalila vždy veci a odniesla k mame, napríklad aj vtedy
v decembri, keď ju zbil zaniesla tašku s jeho vecami k jeho mame, išlo o tašku s náradím, s nákupom,
zbalila mu hygienické veci z kúpeľne, peniaze, ktoré mal v poháriku a ešte televízor, ktorý doniesol. Ďalej
obžalovaný dotazoval svedkyňu, či si spomína na situáciu, kedy ho prosila o rozopnutie podprsenky,

keď sa stretli na chodbe, na čo si svedkyňa najprv nespomenula a potom po podrobnejšom ozrejmení
uviedla, že si spomína, že má reumatické ochorenie zápästia, prišla z roboty a ho prosila, aby jej ju
iba rozopol, nič viac nebolo. Ďalej obžalovaný dotazoval svedkyňu ohľadom ich vzájomnej konverzácie
o intímnostiach, ktoré prežíval s jej dcérou (ako jej to ide) a na to nadväzujúce otázky týkajúce sa týchto
intímností zo strany svedkyne (ona ju to učí a či chce vyskúšať aj s ňou), na čo svedkyňa reagovala,
že nič z toho nebolo myslené určite vážne, všetko to bolo len v rámci srandy. Na to medzi obžalovaným

a svedkyňou prebehlo slovná konfrontácia, v rámci ktorej obžalovaný uviedol, že v posledný deň, keď
prišiel z týždňovky a boli v piatok u svedkyne, vtedy sa stalo to, že ho svedkyňa chytala za penis, na
čo ju obžalovaný dvakrát upozornil, že nech to nerobí, že je tam jej dcéra, svedkyňa sa ale len smiala
a obžalovaný má za to, že toto všetko je pomsta svedkyne za to, že to nevedela prehltnúť, lebo D. by
to v živote nespravila, nechcela to spraviť, on sa s poškodenou udobril a je to iba problém svedkyne,

ktorá ju pod tlakom donútila to spraviť, to mu povedala do telefónu aj Natália, že to svedkyňa chcela
a donútila ju, aby išla vypovedať v jeho neprospech. Obžalovaný deklaroval, že hovorí pravdu, nič viac,
prehnal to, áno, svoj skutok oľutoval, naozaj ho to mrzí, prehnal to. Svedkyňa na to reagovala tým, že
toto nebola žiadna pomsta, že jej dcéra vypovedala to, čo bolo, povedala čo sa stalo, dosť jej obžalovaný
ubližoval, zakaždým svedkyňa chcela volať policajtov, veď ju skoro zabil pri tomto incidente, vyfackal ju,

hodinu ju fackal na posteli. Poukázala na zranenia, o ktorých ona mala vedomosť, že nemohlo ísť len
o údery po zadku, ako on tvrdí, nakoľko mala zranenie na uchu, mala monokle, nemohla otočiť hlavou,
chodila s ňou po nemocnici, hlavou hýbať nemohla, mala krvácanie bubienku. Uviedla tiež, že má od jej
dcéry vedomosť, že ju v tom byte zamkol, že jej to ona povedala. Keby ju tam nezamkol a keby mala
telefón, tak príde za mamou hore domov a povie čo sa stalo. Nevie však prečo neprišla inokedy za ňou

s tým, napríklad keď si išla pre tie kvapky. Svedkyňa ďalej doplnila, že obžalovaný v byte jej dcéry pil
a fetoval, vídavala tam fľaše z alkoholu, váhy, čo sa váži tráva, fľaše s dierou, ktoré smrdia od marihuany,
má vedomosť o tom, že to patrilo obžalovanému. Potvrdila, že má vedomosť o tom, že jej dcéra užíva
marihuanu, o pervitíne nemá vedomosť.

Zranenia poškodenej, ktoré utrpela dňa 21.07.2024 vyplývajú zo zabezpečených lekárskych správ
z vyšetrení poškodenej, ktoré absolvovala dňa 22.07.2024 v Univerzitnej nemocnici v Martine (č.l.
189-192) a zároveň sú objektivizované aj odborným vyjadrením znalca z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo doc. MUDr. Martina Janíka, PhD. zo dňa 18.09.2024 (č.l. 181-188).
Znalec sa k zisteným zraneniam vyjadril, že poškodená po fyzickom napadnutí dňa 21.07.2024 utrpela

poranenia zmliaždenie nosa, zmliaždenie vonkajšieho zvukovodu a bubienkovej blany pravého ucha,
zmliaždenie ľavého ramena, pravého a ľavého stehna a pravej sedacej oblasti, pričom rozhodujúcim
poranením bolo zmliaždenie pravého zvukovodu a bubienka, čo sa prejavilo krvavým výtokom z pravého
zvukovodu a prechodnou poruchou sluchu prevodového typu, poškodená mala tiež bolesti hlavy a nosa.
Uvedený komplex poranení možno kvalifikovať zo súdnolekárskeho hľadiska ako ľahké poranenia, ktoré

sivšakvyžiadalilekárskevyšetrenie,vrátanevyšetrenialekáromšpecialistomatoušno-krčnýmlekárom.
K mechanizmu vzniku jej zranení sa znalec vyjadril, že tieto mohli vzniknúť tak, ako to uvádza poškodená
vo svojej výpovedi a ako je uvedené v lekárskych správach. Uviedol, že z rozsahu, uloženia a charakteru
poranení, ktoré poškodená utrpela dňa 21.07.2024 je zrejmé, že na tvár, hlavu a končatiny pôsobilo
opakované tupé mechanické násilie miernej až strednej intenzity. Jednalo sa nanajvýš pravdepodobne

o kombináciu početných tupých úderov dlaňou (prípadne aj päsťou alebo úderov tupým predmetom) na
oblasť tváre a pravého ucha za vzniku zmliaždenia nosa (zrejme úder päsťou) a vonkajšieho zvukovodu
pravého ucha (zrejme silnejšia facka). Krvné podliatiny na ľavom ramene mohli byť poraneniami
obrannými, kedy si poškodená chránila tvár a hlavu hornou ľavou končatinou pred útočníkom, krvné
podliatiny na ramene mohli vzniknúť pevným násilným uchopením ľavého ramena rukou alebo prstami

útočníka. Krvné podliatiny na dolných končatinách v oblasti stehien a zadku mohli veľmi dobre vzniknúť
silnejším úderom dlaňou po zadku a/alebo údermi tupým predmetom do oblasti stehien. K dĺžke doby
liečenia a prípadnej práceneschopnosti u poškodenej a obmedzenia v obvyklom spôsobe života počas
doby liečenia sa znalec vyjadril tak, že predmetné poranenia boli prechodného, ľahkého charakteru,vyžadovali si však krátkodobú liečbu, kľudový režim, kontrolné vyšetrenia, pričom dobu liečby možno
stanoviť na cca 5-6 dní. Poranenia si vo svojej podstate nevyžiadali práceneschopnosť. Výsledné
poranenia mali vplyv na bežný spôsob života a to taký, že poškodená mala prechodnú poruchu sluchu na

pravé ucho, mala pocit zaľahnutia v pravom uchu, zmliaždenie nosa bolo bolestivé na pohmat, musela
dodržiavať lekárom nariadený kľudový režim s vylúčením namáhavejšej fyzickej a psychickej aktivity
(šport, iné spoločenské aktivity). Musela absolvovať ušné vyšetrenia za účelom vylúčenia závažnejšieho
poranenia pravého ucha. Predpoklad obmedzenia v obvyklom spôsobe života v dôsledku predmetných
zranení je taký, že by neprekročilo dobu 7 dní. Mierna bolestivosť nosa a zhoršený sluch na pravé ucho

mohlopretrvávaťajpo7dňoch,jejobmedzenievobvyklomspôsobeživotavšakužbolominimálne,resp.
žiadne. Bodové ohodnotenie bolestného bolo stanovené vo výške 10 bodov (5 bodov za pomliaždenie
tváre a 5 bodov za pomliaždenie zvukovodu a bubienka pravého ucha) a teda suma bolestného
v zmysle zákona č. 461/2008 Z.z. bola určená vo výške 286,- Eur. Poranenia, ktoré utrpela poškodená
nezanechajú trvalé následky.

Znalec doc. MUDr. Martin Janík, PhD. bol k podanému odbornému vyjadreniu vypočutý aj hlavnom
pojednávaní, kde zotrval na záveroch písomne podaného odborného vyjadrenia a po prečítaní
obšírnejšej výpovede svedkyne poškodenej z hlavného pojednávania zo dňa 16.01.2025 konštatoval, že
(aj) daná výpoveď poškodenej je v súlade s jeho závermi. Po nahliadnutí do fotodokumentácie zranení
poškodenej znalec uviedol, že poranenia na stehnách sú podľa fotodokumentácie charakteru ľahkých

povrchových krvných podliatin. Poškodená uviedla, že jej mala byť modrina spôsobená zaškrabnutím
od psa ale na fotodokumentácii je čisto podliatina, nie škrabanec, čiže je tam istá diskrepancia medzi
jej výpoveďou a fotografickým nálezom. Jednalo sa o tupé poranenie vzniknuté miernou intenzitou.
V kontexte poranení tváre a ucha je ale dané poranenie irelevantné, čo do závažnosti a významnosti.
Podľa ambulantných záznamov sa jednalo o čerstvé poranenia u poškodenej resp. poranenia nie staršie

ako 24 hodín, čiže je možné konštatovať, že sa jedná o čerstvé poranenia vzniknuté v pomerne krátkom
časovom intervale pred ich diagnostikovaním v nemocnici, čo je v dobrom súlade s vyšetrovanými
okolnosťami, kedy bola poškodená vyšetrená lekárom až na druhý deň po ich vzniku. Čo sa týka
mechanizmu ich vzniku, či je možné vylúčiť, že zranenia boli spôsobené len otvorenou dlaňou, teda
nie použitím päste, znalec uviedol, že jednoznačne sa to nedá určiť, či to bolo spôsobené aj inými

spôsobmi úderu ako dlaňou, čo aj uviedol v odbornom vyjadrení, že nanajvýš pravdepodobne to
ucho bolo spôsobené fackou a zmliaždenie nosa, vzhľadom k tomu, že sa jednalo o poškodenie
mäkkých tkanív vonkajšieho nosa, nie k zlomenine nosa, možno pripustiť, že k zmliaždeniu nosa mohlo
dôjsť aj otvorenou dlaňou na oblasť nosa. Vzhľadom k skutočnosti, že nedošlo k zlomenine nosa, je
možné predpokladať, že úder nebol veľkej intenzity. Poranenie tváre t.j. pomliaždenie nosa a pravého

ucha vzniklo aktívnym násilím zo strany inej osoby. Znalec sa pridržal záverov svojho odborného
vyjadrenia, že poškodenie bubienka a vonkajšieho zvukovodu vzniklo úderom fackou na oblasť pravého
ucha. Je vylúčené, aby dané poranenie vzniklo pritlačením hlavy oproti podložke. Čo sa týka krvných
podliatin, tieto mohli vzniknúť pevným uchopením ramena rukou, prstom útočníka, je možné pripustiť,
že aj poranenia dolných končatín mohli vzniknúť obdobným mechanizmom stlačením rukami, dlaňami

stehien. Okrem poranenia v sedacej časti. Čo sa týka intenzity úderu, ktorý smeroval na to ucho
znalec uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že došlo k poraneniu bubienka, je možné intenzitu stanoviť
približne na stredne veľkú, čo by zodpovedalo silnejšej facke, ako znalec uviedol v odbornom vyjadrená.
Najzávažnejšie poranenie bolo poranenie ucha, z toho vyplývali ťažkosti u poškodenej, mala poruchu
sluchu, to bola dominantná komplikácia toho poranenia, ktoré bolo rozhodujúce. Z toho vyplývalo, že

mala pocit zaľahnutia v pravom uchu, v úvode pociťovala výraznejšiu bolesť zmliaždenia nosa ale
obmedzenie v obvyklom spôsobe života vyplýva najmä v dôsledku poranenia pravého ucha, resp.
pravého bubienka. Znalec nepredpokladá, že by mohlo dôjsť k úplnej strate sluchu, ak by úder, ktorý
smeroval na oblasť ucha bol väčšej intenzity. Mohlo dôjsť k pretrhnutiu bubienka, čo by malo za následok
dlhšiu liečbu, prípadne by tam mohlo vzniknúť riziko infekcie. V teoretickej rovine mohli vzniknúť aj

vážnejšie poranenia toho ucha. V danom prípade nevznikli, došlo len k pomliaždeniu toho bubienka.
Vo svojej praxi už znalec videl, že po facke na ucho došlo k roztrhnutiu bubienka, ale v tomto prípade
nedošlo.

Po vykonaní dokazovania súd v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil dôkazy podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá
zo strán.Na základe vykonaného dokazovania má súd preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa
stal, má znaky žalovaných trestných činov a že ho spáchal obžalovaný. Vykonané dôkazy navzájom
korešpondujú a predstavujú ucelenú niť tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno

bezpečne vyvodiť záver, že obžalovaný sa dopustil stíhaného skutku konaním opísaným vo výrokovej
časti tohto rozsudku, pričom tým naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona, a to tak po objektívnej stránke ako aj po subjektívnej stránke.

Trestného činu porušovania domovej slobody sa dopustí ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia iného
alebo tam neoprávnene zotrvá (§ 194 ods. 1 Trestného zákona), pričom kvalifikačným znakom prísnejšej
skutkovej podstaty v danom prípade (§ 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona) je spáchanie takéhoto
činu voči chránenej osobe, ktorou je (aj) blízka osoba (§ 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona). Trestný
čin podľa tohto ustanovenia je zločinom. Ustanovenie § 194 Trestného zákona chráni nedotknuteľnosť

obydlia, do ktorého nie je možné vstúpiť alebo tam zotrvať bez súhlasu toho, kto tam býva (čl. 21 ods.
1 Ústavy SR). Obydlím je pritom dom, byt alebo iný priestor slúžiaci na bývanie vrátane priestorov
a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté (§ 122 ods. 5 Trestného zákona).
Obydlie zahŕňa teda všetky priestory, ktoré osoba, o práva ktorej ide, oprávnene užíva, zahŕňa napríklad
dom, byt, chalupu alebo chatu, ak slúžia na individuálnu rekreáciu, obývanú hotelovú izbu, obývanú

izbu v študentskom internáte a iné. Zákon poskytuje ochranu domovej slobody tak vlastníkovi, ako aj
užívateľom domu alebo bytu, a to proti komukoľvek. Objektom trestného činu porušovania domovej
slobody je domová sloboda a objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa, ktorý neoprávnene vnikne
do obydlia iného alebo neoprávnene zotrvá v obydlí iného. Neoprávnené vniknutie do obydlia iného je
každé nežiaduce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnené vojdenie do obydlia

iného, ktorým sa zasahuje do domovej slobody. Neoprávneným zotrvaním treba rozumieť prípad, kedy
sa páchateľ dostane do obydlia iného oprávnene, ale potom sa vzoprie vôli oprávneného užívateľa a bez
oprávnenia sa odmieta vzdialiť. Táto vôľa oprávneného užívateľa môže byť prejavená výslovne alebo
konkludentne. Tohto trestného činu sa môže dopustiť ktokoľvek (subjekt trestného činu) a z hľadiska
zavinenia sa vyžaduje úmyselné zavinenie (subjektívna stránka trestného činu).

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný sa v deň incidentu síce oprávnene
dostal do bytu, ktorý má poškodená v nájme na základe zmluvy o nájme obytných priestorov, avšak
napriek výslovne a opakovane prejavenej vôli poškodenej, aby obžalovaný opustil jej byt, sa z jej bytu
nevzdialil. Pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému za takéto jeho konanie je

bez relevancie, že sa obžalovaný neskôr z bytu poškodenej vzdialil. Obžalovaný naplnil znaky skutkovej
podstaty trestného činu porušovania domovej slobody a dokonal tento trestný čin už v momente, kedy
sa vzoprel vôli poškodenej, ktorá ho vyzývala, aby jej byt opustil a neurobil tak, a bez oprávnenia
v jej byte zotrval. Obžalovaný potvrdil, že ho poškodená posielala preč z jej bytu a vyzývala ho, aby
jej byt opustil, avšak tieto výzvy nebral vážne s odôvodnením, že to tak poškodená robila vždy, keď

sa pohádali vždy ho vyhadzovala odvšadiaľ kde boli, pričom nikdy to nemalo žiadne následky resp.
keď to niekedy urobil, nahnevala sa následne, že odišiel, preto podľa jeho vyjadrenia nemal dôvod
sa domnievať, že to poškodená myslela v danom prípade vážne. Uvedené skutočnosti podľa názoru
súdu neznižujú závažnosť jeho konania a nezbavujú ho zodpovednosti za takéto protiprávne konanie.
Obžalovaný bol v byte prenajatom poškodenou, táto si jeho prítomnosť v byte nepriala, vyslovene

ho vyzvala, aby jej byt opustil a obžalovaný tak napriek tomu neurobil a v byte neoprávnene zotrval.
Poškodená v rámci svojej výpovede opakovane potvrdila, že svoje výzvy myslela vážne, prejavila ich
jasne a zrozumiteľne. Z výpovede obžalovaného vyplýva, že im porozumel, avšak nevzhliadol ich ako
myslené vážne. Vzhľadom na to, že došlo v danom byte k hádke medzi obžalovaným a poškodenou a
aj k opakovanému fyzickému napadnutiu poškodenej obžalovaným, nie je dôvod sa domnievať, že by

poškodená svoje výzvy voči obžalovanému, aby opustil jej, nemyslela vážne. Tvrdenie obžalovaného,
že si myslel, že poškodená nemyslí svoje výzvy vážne ho nezbavuje zodpovednosti za jeho protiprávne
konanie. Obžalovaný celkom zrejme a vedome nerešpektoval žiadosť poškodenej, aby sa z jej bytu
vzdialil, čím došlo z jeho strany k porušeniu domovej slobody poškodenej. Z uvedeného podľa názoru
súdu jednoznačne vyplýva, že obžalovaný konal vedome a chcene. Úmyselne zotrval v byte poškodenej

napriek ňou prejavenej vôli, aby jej byt opustil, čím sa dopustil konania, ktorým naplnil (všetky) znaky
skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona, vrátane
subjektívnej stránky, ktorá bola zo strany obžalovaného opakovane v konaní spochybňovaná.Pokiaľ ide o posúdenie naplnenia kvalifikačného znaku prísnejšej skutkovej podstaty, čo v danom
prípade znamená spáchania trestného činu na chránenej osobe, ktorou je blízka osoba, súd mal na
základe vykonaného dokazovania preukázané, že medzi obžalovaným a poškodenou je vzťah blízkych

osôb. Podľa § 127 ods. 4 Trestného zákona sa blízkou osobou na účely Trestného zákona rozumie
príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo
obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna
znich,druháprávompociťovalaakovlastnúujmu.Blízkaosobanapĺňakritériaosobitnéhokvalifikačného
pojmu chránenej osoby podľa § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Aplikácia tohto ustanovenia

prichádza od úvahy len vtedy, ak trestný čin bol spáchaný v súvislosti s blízkou osobou, blízka osoba
musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t.j. musí byť motivačným faktorom,
ktorýzaložilalebopodporilvôľovúzložku,tedarozhodnutiepáchateľasmerujúcekuspáchaniutrestného
činu. V prípade obžalovaného a poškodenej je zrejmé, že nie je medzi nimi rodinný vzťah a teda
posúdenie ich vzťahu prichádza do úvahy podľa definície obsiahnutej v § 127 ods. 4 Trestného zákona
za bodkočiarkou. Pre posúdenie, či ide o osoby v takomto obdobnom pomere je rozhodujúce, či by

ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala právom ako vlastnú ujmu. Posúdenie
otázky, či tu je rodinný alebo iný obdobný vzťah medzi osobami ako aj bližší citový vzťah, prislúcha
s prihliadnutím na všetky skutočnosti výlučne súdu, nie páchateľovi alebo poškodenému. Pri tomto
posudzovaní súd nemôže vychádzať iba z informácií a tvrdení určitej osoby, ktorej sa posudzovanie
týka a ktorá ich pochopiteľne môže meniť a prispôsobovať podľa potreby a vývoja dokazovania, ale

predovšetkým z hľadiska objektívneho a spoločenského. Či v konkrétnom prípade na základe takéhoto
vzťahu pôjde o osoby sebe navzájom blízke, bude závisieť od hĺbky ich vzťahu, tento vzťah musí mať
určitú kvalitu a intenzitu a musí ísť o vzájomný vzťah medzi osobami navzájom si blízkymi, nestačí ak
vzájomnú blízkosť pociťuje výlučne jedna osoba. Takýto vzťah nie je priamo definovaný a musí byť
posudzovaný vždy v konkrétnom prípade prísne individuálne. Obdobný pomer možno definovať ako

pomer medzi jednotlivými osobami, ktorého intenzita vzájomného prepojenia vzťahov dosahuje intenzitu
rodinného pomeru, pričom môže ísť o dlhoročné kamarátstvo, priateľstvo, dlhšie trvajúci pracovný
vzťah prerastajúci do súkromnej roviny, vzťah druha a družky, resp. milenecký vzťah. O takýto vzťah
medzi obžalovaným a poškodenou v danom prípade ide. Obžalovaný síce popieral, že medzi ním
a poškodenou bol vzťah druha a družky, keď poukazoval na to, že ich vzťah mal len sexuálny charakter.

Opakovane sa vyjadril, že aj keď povedal, že poškodenú má rád, že ju miluje, myslel tým, že miluje
jej telo, oči a hlas a nie je srdce a dušu. Uvedené tvrdenia však podľa názoru súdu nepreukazujú, že
medzi obžalovaným a poškodenou nebol blízky vzťah. Obžalovaný mal určité city voči poškodenej, čo
sám opakovane potvrdil, a existenciu ich vzťahu ako blízkych osôb neznižujú ním uvedené tvrdenia.
Intenzita blízkeho vzťahu môže byť rôzneho rozsahu, pričom zákon rozlišuje len situáciu, či ide o osoby

navzájom cudzie alebo blízke, nie či ide o osoby blízke, bližšie, najbližšie podľa stupňa intenzity ich
vzájomného vzťahu (napríklad či ide medzi mužom a ženou len o dlhodobé priateľstvo, milenecký vzťah,
partnerský vzťah, manželský zväzok). Za blízke osoby nemožno považovať len najbližších rodinných
príbuzných, ako sa mylne domnieval obžalovaný, keď povedal, že za blízku osobu považuje mamu
a nie poškodenú, s ktorou mal určitý vzťah založený prioritne na sexe. Zo samotnej definície blízkej

osoby je zrejmé, že za blízku osobu sa považuje širší okruh osôb ako je len okruh rodiny. Pri takýchto
iných osobách mimo rodinného kruhu je potrebné posudzovať aj ďalšie okolnosti pre určenie či ide
o osoby navzájom blízke. Tak obžalovaný ako aj poškodená uviedli, že ich vzťah trval približne rok,
kedy sa stretávali, trávili spolu voľný čas, najskôr to bolo vonku po večeroch, neskôr prevažne v byte
poškodenej, keď ho už mala prenajatý, obžalovaný prespával u nej, chodili spolu na prechádzky so

psom, mali spolu intímny pomer. Obžalovaný prejavoval voči poškodenej náklonnosť, sám uviedol, že
s ňou rád trávil čas, zaujímal sa o ňu, mal starosť o jej zdravie napríklad v súvislosti s jej tehotenstvami.
Pred sudcom pre prípravné konanie sa vyjadril, že poškodenú miluje, neskôr toto svoje tvrdenie upravil
tak, že miluje len jej telo, oči a hlas a nie jej srdce či dušu. Uvedené však nesvedčí o tom, že by
poškodená nebola pre obžalovaného osobou, o ktorú má záujem, osobou, na ktorej mu záleží bez

ohľadu na to, z akého dôvodu mu na nej záleží. Obžalovaný ako aj poškodená na seba navzájom žiarlili,
čo obidvaja potvrdili, počas ich vzťahu sa opakovane hádali, čo rovnako svedčí pre určitú intenzitu
vzťahu medzi nimi. Osoby navzájom cudzie resp. také, ktorým na sebe navzájom nezáleží nemajú
v zásade dôvod sa hádať o súkromných záležitostiach a žiarliť na seba, či sa hádať kvôli sms správe
od iného muža. Poškodená sa opakovane vyjadrila, že s obžalovaným boli (v čase spáchania skutku)

partneri, nechodievali spolu síce nikam do spoločnosti ale trávili spolu väčšinu svojho voľného času,
prevažne u nej v byte, kde obžalovaný opakovane aj prespával, stravovali sa spolu, mali medzi sebou
aj v minulosti hádky kvôli žiarlivosti. Vyjadrila sa tak, že mala za to, že sú „spolu“, že sú partneri a že
obžalovaného milovala. Mali spolu intímny pomer, dvakrát bola s obžalovaným tehotná. Z uvedenýchskutočností podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že obžalovaný s poškodenou boli v určitom,
minimálne mileneckom vzťahu, ak nie v riadnom partnerskom vzťahu, ktorý trval približne jeden rok
a teda v čase spáchania skutku boli navzájom blízkymi osobami. Skutočnosť, že vyslovene spolu

neplánovali budúcnosť, že sa k sebe nechceli nasťahovať alebo že prevažne čas trávili sexom, nijako
inak, intenzitu a hĺbku ich vzťahu v tom čase neznižuje. Tvrdenia obžalovaného, ktorými sa snažil zľahčiť
situáciu okolo ich vzájomného vzťahu tým, že poukazoval na to, že spolu nebývali, že nemala zariadený
byt na bežné bývanie ale bola v ňom len posteľ za účelom sexu, že nechodili do reštaurácie a pod.,
súd považuje za neopodstatnené a vykonané v snahe o zmiernenie právnej kvalifikácie v prospech

obžalovaného, t.j. o vypustenie kvalifikačného znaku chránenej osoby, čím by došlo k možnosti uloženia
trestu v rámci nižšej trestnej sadzby. Partnerský vzťah, či vzťah druha a družky, či milenecký vzťah
nie je definovaný žiadnymi formálnymi podmienkami, ale intenzitou ich vzťahu, je to vzťah faktický
(nie právny, ako napríklad manželstvo). Intenzita vzťahu medzi obžalovaným a poškodenou napriek
snahe obžalovaného o jej popretie vyplýva aj zo samotnej výpovede obžalovaného. Aj keď uvedená
otázka posúdenia vzťahu medzi obžalovaným a poškodenou sa javí ako veľmi subjektívna, musí byť

posudzovaná aj objektívne, teda komplexne, nemožno vychádzať len z tvrdení dotknutých osôb ale aj
z objektívnych okolností, ako sa ich vzťah prejavoval navonok, napríklad tým, či si osoby vzájomne
prejavujú záujem o seba, či si pomáhajú a pod. Súd má bez akýchkoľvek pochybností preukázané,
že medzi obžalovaným a poškodenou bol v čase spáchania skutku taký vzťah, ktorý spĺňa podmienku
vzťahu blízkych osôb, a k spáchaniu skutku nedošlo v dôsledku náhodného stretnutia neznámych osôb

ale išlo o hádku a konfliktnú situáciu, ktorá nastala medzi obžalovaným a poškodenou ako partnermi
v rámci ich partnerského vzťahu a vyústila až do spáchania žalovaných trestných činov obžalovaným
voči poškodenej.

Trestného činu ublíženia na zdraví v zmysle § 156 Trestného zákona sa dopustí ten, kto inému úmyselne

ublíži na zdraví. Ide o poruchový trestný čin, na naplnenie formálnych znakov objektívnej stránky ktorého
sa vyžaduje spôsobenie škodlivého následku v príčinnej súvislosti s páchateľovým konaním. Objektom
tohtotrestnéhočinujeochranaľudskéhozdraviaaúmyselpáchateľatohtotrestnéhočinumusísmerovať
k ublíženiu na zdraví poškodeného. Ublížením na zdraví sa rozumie také poškodenie zdravia iného,
ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba

na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného (§ 123 ods. 2 Trestné zákona). Ublížením
na zdraví nie je každá porucha zdravia (napr. prechodné bolesti, nevoľnosť, odreniny, nepatrné ranky
a pod.), ale len také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie
alebo liečenie a počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

Pokus trestného činu je vývojové štádium trestnej činnosti, ktoré je posledným štádiom pred dokonaním
trestného činu a nadväzuje na vývojové štádium prípravy trestného činu. Pokus je trestný pri akomkoľvek
úmyselnom trestnom čine. Pokus trestného činu zakladajúci trestnú zodpovednosť sa môže vyskytovať
len pri úmyselných trestných činoch. O pokus ide, ak bolo uskutočnené konanie, ktoré bezprostredne
smeruje k dokonaniu trestného činu, páchateľ sa dopustil takéhoto konania v úmysle spáchať trestný

čin a zároveň nedošlo k dokonaniu trestného činu. O konanie bezprostredne smerujúce k dokonaniu
trestného činu ide vtedy, ak páchateľ uskutočnil konanie opísané v skutkovej podstate trestného činu
(objektívna stránka), ktoré však ešte neviedlo k spôsobeniu následku, ktorý daná skutková podstata
trestného činu predpokladá. Ako pokus spravidla možno posudzovať konanie, ktoré už má priamy
význam pre dokonanie trestného činu a je v úzkej spojitosti s následkom, ktorý má nastať. K dokonaniu

trestného činu spravidla nedôjde v prípade, keď nebol spôsobený zákonom predpokladaný následok.
K dokonaniu trestného činu bezprostredne smeruje skutok páchateľa, pri ktorom uskutočňoval konanie
predpokladané konkrétnou skutkovou podstatou trestného činu uvedenou v osobitnej časti Trestného
zákona, no následok potrebný na naplnenie tejto skutkovej podstaty trestného činu nevznikol. Páchateľ
mohol pritom iba začať s konaním potrebným na dokonanie úmyselného trestného činu alebo mohol

uskutočniť celé konanie, ktoré je všeobecne spôsobilé zapríčiniť následok predpokladaný konkrétnym
ustanovením osobitnej časti Trestného zákona.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný napadol poškodenú fyzicky tým spôsobom, že ju
opakovane udieral dlaňou (fackal) a to tak po zadku, po tele ako aj po hlave, čím jej spôsobil zranenia

zmliaždenie nosa, zmliaždenie vonkajšieho zvukovou a bubienkovej blany pravého ucha, zmliaždenie
ľavého ramena, pravého a ľavého stehna a pravej sedacej časti. Z výpovede znalca z odboru
zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo vyplýva, že uvedené zranenia zodpovedajú mechanizmu vzniku
zranení tak, ako to popísala poškodená. Z rozsahu uloženia a charakteru poranení, ktoré poškodenáutrpela je zrejmé, že na tvár, hlavu a končatiny pôsobilo opakované tupé mechanické násilie miernej až
strednej intenzity a jednalo sa nanajvýš pravdepodobne o kombináciu početných tupých úderov dlaňou
na oblasť tváre a pravého ucha za vzniku zmliaždenia nosa a vonkajšieho zvukovodu pravého ucha,

toto boli rozhodujúce poranenia. Pre kvalifikáciu skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona je podstatný predovšetkým spôsob vykonania
útoku, jeho intenzita ako i ďalšie okolnosti, za ktorých k nemu došlo, nakoľko na podklade týchto zistení
je možné urobiť záver o úmysle (hoci aj eventuálnom) páchateľa spôsobiť následok v podobe ublíženia
na zdraví. Obžalovaný opakovane fyzicky napadol svoju vtedajšiu priateľku D. E. opakovanými údermi

miernej až strednej intenzity smerovanými tak na oblasť tela ako aj na oblasť hlavy. Takéto konanie
znamenalo reálnu a bezprostrednú hrozbu spôsobenia ublíženia na zdraví poškodenej, ktorá nenastala
len v dôsledku určitých náhodných okolností, nakoľko páchateľ uskutočnil všetko potrebné k tomu,
aby došlo k dokonaniu trestného činu, avšak nakoniec sa tak nestalo. S ohľadom na spôsob, akým
bol útok vedený, do ktorých častí tela poškodenej smeroval (aj na hlavu) a aká bola jeho intenzita,
si obžalovaný minimálne musel byť dobre vedomý toho, aj vzhľadom na svoju fyzickú konštrukciu

v porovnaní s poškodenou, že môže spôsobiť následok v podobe ublíženia na zdraví. Poškodená
opísala, že údery obžalovaného boli dosť intenzívne, vnímala bolesť nosa a ucha bezprostredne po
fyzickom napadnutí. Pre značnú intenzitu úderov vypovedá napríklad aj fotograficky zadokumentovaná
modrina poškodenej na jej pravej sedacej časti, z ktorej je zrejmé, že nešlo o nepatrnú intenzitu
úderu. Rovnako tak následok, ktorý vyvolal úder do oblasti ucha (zmliaždenie vonkajšieho zvukovodu

a bubienkovej blany pravého ucha, ktoré sa prejavili krvácaním z ucha) svedčí aj podľa vyjadrenia
znalca pre miernu až strednú intenzitu. K uvedenému zraneniu ako aj k zmliaždeniu nosa sa znalec
vyjadril tak, že boli spôsobené aktívnym násilím zo strany inej osoby, pričom zároveň vylúčil, že by
dané poranenie ucha ako najzásadnejšie poranenie vzniklo pritlačením hlavy oproti podložke (posteli).
Aj keď v danom prípade konaním obžalovaného nebol spôsobený následok predpokladaný v ustanovení

§ 156 ods. 1 Trestného zákona, teda zranenia, ktoré by si vyžiadali dobu liečeniu v trvaní aspoň 7 dní,
zranenia, ktoré utrpela poškodená boli prechodného a ľahkého charakteru a vyžadovali si krátkodobú
liečbu, kľudový režim, kontrolné vyšetrenia, s dobou liečby približne 5-6 dní a tieto poranenia mali vplyv
na bežný spôsob života tým, že poškodená mala prechodnú poruchu sluchu na pravé ucho, mala pocit
zaľahnutia v pravom uchu, zmliaždenie nosa bolo bolestivé na pohmat, musela dodržiavať lekárom

nariadený kľudový režim s vylúčením namáhavejšej fyzickej a psychickej aktivity, musela absolvovať
ušné vyšetrenie za účelom vylúčenia závažnejšieho poranenia pravého ucha. Na základe uvedeného
je možné uzavrieť, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu
trestného činu, ktoré sa dopustil v úmysle poškodenej ublížiť na zdraví avšak k spôsobeniu tohto
následku nakoniec nedošlo. Z hľadiska úmyslu má súd za preukázané, že obžalovaný konal aj vo vzťahu

k tomu trestnému činu úmyselne, minimálne v nepriamom úmysle. Zavinenie predstavuje vnútorný vzťah
páchateľa k trestnému činu resp. k skutočnostiam tvoriacim trestný čin a preto ho nie je možné skúmať
priamo, ale len sprostredkovane, t. j. ako sa navonok prejavuje v konaní páchateľa. Zavinenie vo forme
úmyslujevybudovanénazložkáchvedomostnejavôľovej,pričompodľastupňanaplneniavôľovejzložky
rozlišujeme úmysel priamy a nepriamy. Pri priamom úmysle páchateľ chce spôsobiť porušenie alebo

ohrozenie chráneného záujmy Trestným zákonom a pri nepriamom úmysle páchateľ priamo nechcel
spôsobom uvedeným v Trestnom zákona porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
súčasne však je uzrozumený s tým, že takéto porušenie alebo ohrozenie nastane. Z vykonaného
dokazovania bolo podľa názoru súdu preukázané, že obžalovaný konal úmyselne, vedel, že svojim
konaním môže takýto následok spôsobiť a bol s tým uzrozumený. Na vyvodenie zodpovednosti za pokus

trestného činu postačuje zavinenie v nepriamom úmysle (§ 15 písm. b) Trestného zákona).

Pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činu ublíženia na zdraví uvedenú v obžalobe ako prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
c) Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, teda že sa trestného činu

ublíženianazdravívštádiupokusudopustilobžalovanýnachránenejosobe,konkrétnenablízkejosobe,
s touto sa súd nestotožnil a konanie obžalovaného v tejto časti kvalifikoval (len) ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,
teda bez uplatnenia kvalifikačného znaku prísnejšej skutkovej podstaty na chránenej osobe, keďže
sa obžalovaný dopustil zločinu porušovania domovej slobody a prečinu ublíženia na zdraví v štádiu

pokusu v jednočinnom súbehu, uplatnenie tohto kvalifikačného znaku pri právnej kvalifikácii obidvoch
trestných činov by znamenalo pričítanie uvedenej (tej istej) okolnosti na ťarchu obžalovaného dvakrát.
Ak je určitá (tá istá) okolnosť okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby pri právnej
kvalifikácii oboch jednočinne sa zbiehajúcich trestných činov, použije sa táto okolnosť len raz, a to akosúčasť právnej kvalifikácie, ktorá s predmetným znakom spája prísnejšiu trestnosť (vzťah špeciality ako
hmotnoprávny prejav zásady ne bis in idem; primerane s poukazom na R 11/2015).

Obžalovaný je zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe usvedčovaný predovšetkým výpoveďou
svedkyne poškodenej D. E., ktorá podrobne popísala ako ku skutku malo dôjsť, za akých okolností a
akým spôsobom. Poškodená uviedla, že obžalovaný bol jej priateľ približne jeden rok, v deň skutku bol
u nej, pohádali sa kvôli sms správe, ktorá jej prišla od kamaráta, keďže obžalovaný žiarlil, obžalovaný
poškodenú fyzicky napadol, udieral ju opakovane rukami do oblasti hlavy aj tela, čím jej spôsobil

popísané zranenia, pričom poškodená opakovane obžalovaného vyzývala, aby opustil jej byt, čo však
na jej žiadosť neurobil a v byte napriek jej výzvam zotrval a pokračoval vo fyzickom útoku voči nej (s
určitými prestávkami). Pri trestných činoch, ktoré prebiehajú tak povediac za „zatvorenými dverami“ je
možné vychádzať len z výpovedí samotných aktérov incidentu, ktoré bývajú pochopiteľne viac či menej
rozdielne, ako je tomu aj v tomto prípade. Pre ustálenie skutkového deja a právneho posúdenia takého
konania je preto potrebné posúdiť výpovede aktérov incidentu (obžalovaného a poškodenej), zistiť či

sa tieto javia ako vierohodné a či sú podporené aj inými dôkazmi. Takýmto postupom súd v danom
prípade nezistil žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by výpovedi poškodenej nemal veriť. Jej výpoveď
na hlavnom pojednávaní bola v podstatných bodoch zhodná s jej výpoveďou z prípravného konania
(po vznesení obvinenia), pričom je potrebné konštatovať, že vo všetkých svojich výpovediach, či už
pri podávaní trestného oznámenia alebo pri výpovedi pred vznesením obvinenia ako aj po vznesení

obvinenia, rovnako tak na hlavnom pojednávaní, bola poškodená konzistentná, vypovedala zhodne
a v podstatných otázkach sa vo svojich výpovediach neodchyľovala. Mierne nezrovnalosti, ktoré vznikli
v jej výpovedi možno prisúdiť jednak odstupu času jej výpovede v konaní pred súdom od spáchania
skutku ako aj psychickému vypätiu, ktorému bola v dôsledku konania obžalovaného vystavená, ako
aj skutočnosti, že počas predmetného dňa aj zaspala, čím môže dôjsť k zneprehľadneniu niektorých

časových súvislostí. Tieto nezrovnalosti sa však netýkali podstatných otázok pre rozhodnutie tejto veci.
Výpoveď poškodenej je do veľkej miery v podstatných častiach zhodná aj s výpoveďou obžalovaného,
ktorý potvrdil, že ho poškodená vyzývala, aby z jej bytu odišiel, čo však neurobil a proti jej vôli tam zotrval
a zároveň aj potvrdil, že poškodenú fyzicky napadol v tomto jej byte (pričom však spochybňuje svoj
úmysel jej ublížiť a tiež množstvo a intenzitu jeho úderov).

Výpoveď svedkyne poškodenej je podporená aj výpoveďou svedkyne C. E., matky poškodenej. Aj
keď svedkyňa nebola prítomná priamo pri skutku, ktorý je predmetom tohto trestného stíhania (nebola
svedkom fyzického napadnutia obžalovaného poškodenej, ani nebola svedkom toho, ako poškodená
vyzývala obžalovaného, aby opustil jej byt a tento tam napriek ňou prejavenej vôli neoprávnene

zotrval) v uvedenom byte sa v deň skutku ako aj deň po tom nachádzala (21.07.-22.07.2024), preto
parciálne poskytuje informácie o priebehu daného dňa ako aj skutkového deja a podporuje výpovede
obžalovaného a poškodenej o priebehu daného dňa. Zároveň sa jej poškodená ako svojej matke na
druhý deň po incidente zdôverila o tom, čo sa stalo, že ju obžalovaný fyzicky v jej byte napadol,
z dôvodu ktorého matka poškodenej volala na políciu a absolvovala s poškodenou aj vyšetrenia

v nemocnici. Opísala aj stav poškodenej v daný deň, a to tak fyzický ako aj psychický, opísala aj
zranenia, ktoré si na poškodenej všimla. Výpoveď tejto svedkyne preukazuje aj to, že poškodená uviedla
svojej matke v podstatných bodoch priebeh skutku zhodne s tým, ako vypovedala či už v prípravnom
konaní alebo na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom, čo potvrdzuje konzistentnosť výpovedí
poškodenej a podporuje jej vierohodnosť. Zároveň svedkyňa poskytla informácie o vzťahu poškodenej

a obžalovaného, pričom potvrdila, že medzi nimi bol určitý vzťah, ktorý začal tým, že sa po večeroch
spolu stretávali vonku, mali spolu intímny pomer, keď už mala poškodená svoj vlastný byt tak sa u
nej obžalovaný často zdržiaval, často tam aj prespával, mal tam aj svoje veci, že mali spolu dlhšie
trvajúci vzťah zahŕňajúci aj intímny pomer, v dôsledku ktorého bola poškodená s obžalovaným aj dvakrát
tehotná, pričom v oboch prípadoch išla na potrat, tiež potvrdila, že obžalovaný na poškodenú žiarlil,

často sa hádali, obžalovaný čakával na poškodenú a vyhľadával jej spoločnosť, v noci bol klopať aj na
byte svedkyne a dožadoval sa prítomnosti poškodenej a pod.

Ďalším usvedčujúcim dôkazom sú lekárske správy a odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctvo,
odvetvie súdne lekárstvo k zraneniam poškodenej, ktoré osvedčujú jednak to, aké poranenia poškodená

utrpela dňa 21.07.2024 v dôsledku konania obžalovaného, ako aj mechanizmus ich vzniku, keď znalec
potvrdil, že tieto zranenia mohli vzniknúť tak, ako to uvádza poškodená a ako to vyplýva z vyšetrených
okolností prípadu. Znalec zároveň určil dobu liečenia, obmedzenie v obvyklom spôsobe života ako
aj výšku bolestného. Zranenia poškodenej sú verifikované ďalej aj zabezpečenou fotodokumentácioutýchto jej zranení, ktorá bola v konaní pred súdom oboznámená. Podrobne sa súd k týmto skutočnostiam
vyjadril už v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, preto ich na tomto mieste nebude opakovať.

Podporne vo vzťahu k výroku o vine pôsobia aj výpoveď svedka K. L. M., ktorý potvrdil, že je majiteľom
a správcom budovy s nájomnými bytmi nachádzajúcej sa vo Vrútkach na ul. I. československej birgády
č. 53, pričom zmluva na jeden z bytov je spísaná s D. E., v ktorom býva ona sama, táto zmluva o nájme
obytných priestorov bola oboznámená ako listinný dôkaz v konaní pred súdom a vyplýva z nej, že
ako nájomca je uvedená len poškodená D. E., pričom doba nájmu bola dohodnutá na dobu určitú od

01.11.2023 do 31.12.2026, teda trvala aj v čase stíhaného skutku, ďalej fotodokumentácia z miesta činu
(bytu poškodenej), ktorá zachytáva jednak bytový dom ako aj samotný byt, jeho rozloženie a zariadenie,
ktoré je v súlade s výpoveďami svedkov, a tiež listinné dôkazy a to trestné oznámenie, ktoré podala
poškodená D. E. ohľadom stíhaného skutku, z ktorého vyplýva, že opísala priebeh skutku v zásade
tak, ako aj vo svojich neskorších výpovediach, ďalej dotazník na odhad rizika ohrozenej osoby, ktorý
bol s poškodenou spracovaný po podaní trestného oznámenia dňa 23.07.2024, z ktorého vyplýva na

základejejodpovedínatampoloženéotázkytýkajúcesanásiliaspáchanéhonanejaváhytýchtootázok,
že u poškodenej bolo identifikované stredné riziko ohrozenia násilím (2 body).

Vyššie uvedené dôkazy predstavujú ucelenú a logickú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov,
ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku

a zároveň bezpečne vyvracajú obranu obžalovaného. Súd pri zachovaní totožnosti skutku upravil
znenie skutkovej vety oproti obžalobe v súlade s tým, ako priebeh skutku vyplýval z vykonaného
dokazovania, čo v záverečnej reči navrhla aj prokurátorka, a vypustil slovné spojenie „na balkón“
v súvislosti s tým, že si obžalovaný chodil pofajčiť, tiež upravil dátum, dokedy obžalovaný zotrval v byte
poškodenej (23.07.2024 opravil na 22.07.2024), pričom uvedené bola chyba v písaní pri formulovaní

skutku uvedeného v obžalobe, a zároveň doplnil skutkovú vetu o navrhovanú časť, ktorá rovnako
vyplýva z vykonaného dokazovania, „pričom vzhľadom na oblasť útoku, a to aj tvár D. E., dĺžku
útoku A. B. voči nej, keď sa jednalo o opakovaný dlhotrvajúci útok muža voči žene, mohlo dôjsť aj
k závažnejším zraneniam vyžadujúcim dlhšie obmedzenie v obvyklom spôsobe života poškodenej“.
Konanie obžalovaného, ktoré je súčasťou skutkovej vety napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu

porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, tak ako na to podrobne už poukázal súd
v tomto rozsudku.

Pokiaľ ide o obranu obžalovaného, táto smerovala najmä k spochybneniu jeho blízkeho vzťahu
s poškodenou a tiež k absencii jeho úmyslu spáchať žalované trestné činy, ktorý sa vyžaduje ako
obligatórny znak skutkovej podstaty týchto trestných činov (subjektívna stránka). S týmito obhajobnými
tvrdeniami sa súd už vysporiadal v rámci tohto rozsudku, keď dospel na základe vykonaného
dokazovania k záveru, že medzi obžalovaným a poškodenou bol vzťah blízkych osôb a zároveň dospel

k záveru, že obžalovaný konal vo vzťahu k obidvom žalovaným trestným činom úmyselne, preto
nebude tieto skutočnosti na tomto mieste podrobne opakovať. Obžalovaný ďalej namietal to, že skutok
nenahlásila na polícii samotná poškodená ale na políciu volala jej mama, svedkyňa C. E., a poškodenú
nútila na obžalovaného vypovedať, pričom svedkyňa C. E. tak podľa názoru obžalovaného urobila
z pomsty voči obžalovanému, nakoľko sa nepodrobil jej sexuálnemu obťažovaniu. Uvedené skutočnosti,

bez ohľadu na to či sa zakladajú na pravde alebo nie, súd nepovažuje za relevantné pre rozhodnutie
v tejto veci, pretože ak aj políciu zavolala svedkyňa C. E., poškodená D. E. vypovedala sama dobrovoľne
o tom, čo sa udialo medzi ňou a obžalovaným a to tak pri podaní trestného oznámenia ako aj pri jej
výsluchoch. Z ničoho nevyplýva, že by poškodená vypovedala pod nátlakom a nie dobrovoľne. Výsluchy
poškodenej z prípravného konania sú zaznamenané na kamerový záznam, z ktorých je zrejmé, že

poškodená vypovedala samostatne a bez známok akéhokoľvek nátlaku k výpovedi, jej výpovede neboli
ani vyhýbavé ani málo obsiahle, aby bolo možné z nich vyvodiť napríklad, že nemala záujem o danej
veci vypovedať a robí tak len v nevyhnutnom rozsahu či z donútenia. Zároveň má súd za to, že tvrdenie
obžalovaného o tom, že na políciu volala C. E. z dôvodu, aby sa pomstila obžalovanému, ostalo len
v rovine jeho domnienky, nakoľko rovnako dobre je možné toto jej konanie vysvetliť tým, že tak urobila

ako matka v obave o zdravie svojej dcéry D. E. a na jej ochranu, po tom, čo sa jej dcéra zverila o tom, že
ju obžalovaný v jej byte fyzicky napadol. Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného, že poškodená si neželala,
aby bol stíhaný aj za ublíženie na zdraví, čo má vyplývať priamo z jej výpovede v prípravnom konaní, a
napriek tomu prokurátorka zmenila právnu kvalifikáciu pred podaním obžaloby, čo obžalovaný považujeza nezákonné, k tomu súd uvádza, že na trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156
Trestného zákona sa nevyžaduje súhlas poškodeného (§ 211 ods. 1 Trestného poriadku), na rozdiel od
trestného stíhania pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona (ktorý

poškodená udelila voči obžalovanému zákonom predpokladaným spôsobom v prípravnom konaní a na
tomto súhlase zotrvala aj v konaní pred súdom), preto trestné stíhanie v tejto časti nebolo závislé od
vôle poškodenej a nebolo jej vôľou ani ovplyvniteľné.

Ostatné námietky obžalovaného, ktoré smerovali k tvrdeným procesným pochybeniam prípravného

konania, súd nevzhliadol v žiadnej časti za dôvodné. V prevažnej časti išlo o námietky, ktoré nemali
podstatný význam pre skutkové zistenia. K tvrdeniu obžalovaného, že mu nebolo riadne doručené
uznesenie o vznesení obvinenia súd uvádza, že sa v spise nachádza doručenka preukazujúca
opak, v prípade, ak mu nebolo riadne doručené celé uznesenie, bolo na mieste z jeho strany
nepotvrdiť svojim podpisom prevzatie takej písomnosti. V opačnom prípade sa uvedená námietka
javí len ako účelová. Rovnako tak tvrdenie, že mu bolo odopreté právo na obhajcu v prípravnom

konaní, ktoré v neskoršej fáze korigoval obžalovaný tak, že bol prehovorený, aby vypovedal aj
bez neho, sa javí len ako účelová námietka, keďže v procesnom postavení podozrivého ako aj
obvineného vypovedal, podpísal zápisnicu o svojom výsluchu, v rámci ktorej bolo uvedené, že si
obhajcu nevolí, že sa bude zastupovať sám, pričom bol riadne poučený o svojich právach, čo potvrdil
opakovane svojim podpisom či už na zápisniciach o výsluchoch alebo aj na písomnom vyhotovení

poučenia pre osobu obmedzenú na osobnej slobody, podozrivého či obvineného. Obžalovaný bol
teda preukázateľne poučený o svojich právach, čo v podstate aj sám potvrdil, a mal možnosť ich
uplatniť, prípadne sa ich domáhať, čo však neurobil. Dôvod povinnej obhajoby uňho v tom čase
nebol daný. Rovnako mal obžalovaný možnosť nevypovedať k veci bez prítomnosti obhajcu, čo však
rovnako neurobil a vypovedal pred vyšetrovateľom po riadnom zákonnom poučení. Námietka, že nebol

vopred upovedomený o výsluchu poškodenej v prípravnom konaní sa javí opäť ako nedôvodná, keďže
sa uvedeného výsluchu poškodenej zákonom predpokladaným spôsobom zúčastnil. Výsluch obete
trestného činu, osoby obzvlášť zraniteľnej má určité zákonom predpokladané špecifiká, ktoré v danom
prípade boli uplatnené (§ 135 a nasl. Trestného poriadku), preto sa obžalovaný výsluchu poškodenej
zúčastňoval tým spôsobom, že sedel pred miestnosťou, v ktorej prebiehal výsluch za pootvorenými

dverami, pričom mal možnosť klásť otázky poškodenej prostredníctvom vyšetrovateľa, ktorý mu toto
riadne umožnil (uvedené vyplýva z kamerového záznamu, na ktorom je zaznamenaná výpoveď
poškodenej). Výsluch poškodenej bol navyše riadne vykonaný v prítomnosti obžalovaného na hlavnom
pojednávaní, preto akékoľvek námietky týkajúce sa jej výsluchu z prípravného konania, ktoré má len
podpornú funkciu v trestnom konaní, keďže ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom na hlavnom

pojednávaná, považuje za bezpredmetné. Pokiaľ ide o námietku, že zlyhal dozor prokurátora nad
dodržiavaním zákonnosti prípravného konania, namietané nedostatky uznesenia o vznesení obvinenia
či skutočnosť, že vyšetrovateľ konanie obžalovaného nadkvalifikoval ešte pred výpoveďou poškodenej
či obžalovaného (vo vzťahu ku kvalifikačnému znaku blízkej osoby), tieto súd rovnako nevzhliadol za
dôvodné, nakoľko nezistil žiadne pochybenie orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere. Pre

úplnosť súd len dodáva, že kvalifikácia konania obžalovaného v prvotných fázach trestného konania
vychádzala z podaného trestného oznámenia, ktoré bolo v tom čase podkladom pre vykonávania
následných úkonov. Čo sa týka ďalšej námietky, že obžaloba nebola riadne odôvodnená, s touto sa súd
rovnako nestotožnil. Obžaloba poskytovala dostatočný podklad pre ďalšie konanie a spĺňala zákonom
predpokladané náležitosti (§ 235 Trestného poriadku), preto súd na základe podanej obžaloby riadne

konal.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že nebolo rozhodnuté súdom o prijatí obžaloby, k tomu súd
uvádza (tak ako to bolo obžalovaného oznámené už v priebehu hlavného pojednávania), že o prijatí
obžaloby (formálne, vydaním uznesenia) rozhoduje súd len v zákonom predpokladaných prípadoch

a to buď po podaní odporu proti trestnému rozkazu (§ 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku) alebo
po podaní námietok proti vadám prípravného konania v zákonom stanovenej lehote po doručení
obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku). V prípade, ak by súd po doručení obžaloby
zistil závažné procesné chyby prípravného konania, po preskúmaní obžaloby odmietne obžalobu a vec
vráti prokurátorovi, a to aj bez vznesených námietok (§ 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku).

V danom prípade súd preskúmal obžalobu, nezistil závažné procesné chyby prípravného konania a po
rozhodnutí o ďalšom trvaní väzby obžalovaného po podaní obžaloby (§ 238 ods. 4 Trestného poriadku)
nariadil termín hlavného pojednávania (pričom nevydával trestný rozkaz). Po podaní obžaloby bolo
súdu doručené podanie obžalovaného resp. bolo súdu preposlané z Generálnej prokuratúry podanieobžalovaného, z ktorých nebolo zrejmé, či ide o námietky vád prípravného konania alebo o vyjadrenia,
ktoré sú súčasťou obrany obžalovaného. Rovnako z písomného vyjadrenia obhajkyne obžalovaného
k obžalobe nevyplývalo, že by sa strana obhajoby domáhala vrátenia veci do prípravného konania pre

jeho vady. Z dôvodu potreby ustálenia či teda tvrdenia obsiahnuté v písomných podaniach obhajoby
má súd posúdiť ako námietky vád prípravného konania, o ktorých je potrebné rozhodnúť ešte pred
začatím hlavného pojednávania podľa § 241 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku, súd pred začatím
nariadeného (prvého) hlavného pojednávania dotazoval stranu obhajoby na uvedené skutočnosti,
pričom obžalovaný po porade s obhajkyňou súdu oznámil, že tieto vyjadrenia sú súčasťou obrany

obžalovaného a neboli mienené ako námietky vád prípravného konania, a teda nežiadajú o vrátenie
veci do prípravného konania a nežiadajú o nich rozhodovať v zmysle § 241 ods. 1 písm. l) Trestného
poriadku (č.l. 319). Z uvedeného dôvodu súd o týchto námietkach nerozhodoval a vykonal nariadené
hlavné pojednávanie. Na konci (prvého) hlavného pojednávania, po vykonaní výsluchu obžalovaného
a pred vykonávaním ďalšieho dokazovania obžalovaný prečítal jeho písomne pripravené stanovisko,
v rámci ktorého poukázal aj na tvrdené procesné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní.

Rovnako bolo v neskoršej fáze trestného konania súdu preposlané podanie obžalovaného z Krajského
súdu v Žiline, z ktorého vyplýva, že sa obžalovaný sa domáhal vrátenia veci do prípravného konania
odmietnutím obžaloby pre závažné procesné chyby prípravného konania (č. l. 418). V danej fáze
trestného konania už však rozhodovanie o námietkach proti vadám prípravného konania neprichádzalo
do úvahy, vrátanie veci do prípravného konania už nebolo týmto spôsobom možné. V rámci uvedeného

vyjadrenia, ako aj písomných podaní obžalovaného išlo o tvrdenia resp. námietky, s ktorými sa súd
v celom rozsahu vysporiadal v odôvodnení tohto rozsudku a tieto tak neostali bez povšimnutia zo
strany súdu. Žiadna z obžalovaným tvrdených skutočností však podľa názoru súdu, žiadnym spôsobom
nespochybňuje zákonnosť vedeného trestného stíhania, neoslabuje zistený a vykonaným dokazovaním
ustálený skutkový stav. Pokiaľ ide o tvrdené procesné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní,

vo všeobecnosti k tomu súd uvádza, že aj keď sa porušenie procesných predpisov môže týkať v podstate
prakticky každého ustanovenia Trestného poriadku, z hľadiska ďalšieho konania ja potrebné sústrediť
pozornosť na tie porušenia, ktoré je možné považovať za závažné procesné chyby, nakoľko ťažisko
trestného konania je nevyhnutné vidieť v hlavnom pojednávaní, teda v konaní pred súdom. Prípadné
procesné chyby pri zabezpečovaní dôkazov v prípravnom konaní samy o sebe nezakladajú dôvod na

odmietnutie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania, pretože najdôležitejšie je to, ako bude
taký dôkaz v konaní pred súdom vykonaný a vyhodnotený. Súd však opakovane poukazuje na to, že
žiadne závažné procesné pochybenia prípravného konania nezistil, preto obžalobu po jej doručení na
súd neodmietol ale na jej podklade prejednal trestnú vec obžalovaného na hlavnom pojednávaní.

Sumárne súd k obrane obžalovaného teda uzatvára, že žiadne z tvrdení a námietok obžalovaného,
s ohľadom na všetky vykonané dôkazy v tomto konaní, neboli spôsobilé viesť k záveru o nezákonnosti
vedenia trestného stíhania voči obžalovanému či k oslabeniu dôkaznej situácie svedčiacej v neprospech
obžalovaného v tejto trestnej veci. Usvedčujúce dôkazy, na ktoré súd už poukázal v predchádzajúcej
časti tohto rozsudku navzájom korešpondujú a predstavujú ucelenú niť dôkazov usvedčujúcich

obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, naproti tomu žiadne z vykonaných dôkazov či
uvádzaných tvrdení v rámci obhajoby obžalovaného neboli spôsobilé uvedenú niť dôkazov pretrhnúť či
oslabiť natoľko, aby súd mohol konštatovať iný záver o vine, ako konštatoval. V konaní nebol vykonaný
žiaden dôkaz, ktorý by zbavoval viny obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.
Tvrdenia obžalovaného boli len iným pohľadom na priebeh skutku, keď napríklad na jednej strane

spochybňoval priebeh fyzického ataku popísaný poškodenou, na druhej strane priznal, že zranenie
ucha (ako rozhodujúce zranenia, ktoré poškodená utrpela pri fyzickom napadnutí obžalovaným) a nosa
poškodenej spôsobil on ale nie úmyselne, len z nedbanlivosti alebo keď potvrdil, že ho poškodená
vyzývalnaopusteniejehobytualemalzato,žetonemyslívážne,nakoľkotopodľanehonikdynemyslela
vážne. Obžalovaný bagatelizoval svoje konanie, ktorého sa dopustil voči poškodenej, nepripúšťal si jeho

závažnosť a spochybňoval viaceré aspekty priebehu skutku ale len vlastným pohľadom na vec, uvádzal
ako ich konflikt vnímal on. Jeho subjektívne presvedčenie o tom, že jeho konanie nie je protiprávne však
na zbavenie viny nepostačuje. Súd má za to, že z vykonaného dokazovania po jeho vyhodnotení bez
akýchkoľvek pochybností vyplýva záver o vine obžalovaného zo žalovaného skutku.

Súd na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol návrh
obžalovaného na vykonanie dokazovania znaleckým dokazovaním znalcom z odboru písmoznalectva,
nakoľko vykonanie uvedeného dôkazu nesmeruje k objasneniu veci v nevyhnutnom rozsahu pre
spravodlivé rozhodnutie. S poukazom na všetky vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní súdpovažuje skutkový stav za zistený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie. Overovanie pravosti
podpisov na zápisniciach o výsluchu svedkyne poškodenej z prípravného konania a to tak podpisu
vyšetrovateľa, ktorý viedol vyšetrovanie ako aj svedkyne poškodenej súd nepovažuje za potrebné

pre spravodlivé rozhodnutie tejto trestnej veci. Súd nemá dôvod spochybňovať pravosť podpisu
vyšetrovateľa vedúceho vyšetrovanie tejto trestnej veci, ktorý viedol, tvoril a kompletizoval vyšetrovací
spis pred predložením veci prokuratúre s návrhom na ďalší postup. Rovnako z ničoho nevyplýva
dôvodná pochybnosť o pravosti podpisu svedkyne poškodenej na uvedených zápisniciach, ktorých
pravosť navyše svedkyňa poškodená aj sama potvrdila pred súdom počas svojho výsluchu. Zároveň

súd poukazuje aj na skutočnosť, že tieto výsluchy svedkyne poškodenej boli zaznamenané aj na
kamerový záznam, čiže obsah jej výpovede pred vyšetrovateľom ako aj spôsob vedenia výsluchu
a kladenia otázok je možné overiť aj týmto spôsobom a tiež súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že
uvedené zápisnice o výsluchu svedkyne poškodenej z prípravného konania (pred vznesením obvinenia
a po vznesení obvinenia) neboli na súde oboznamované ich čítaním, svedkyňa poškodená bola na
hlavnom pojednávaní riadne vypočutá, preto obsah týchto zápisníc ako aj ich formálna stránka aj

v prípade akýchkoľvek pochybení (ktoré súd netvrdí, že obsahujú) nemá pre rozhodnutie tejto trestnej
veci zásadnú relevanciu. Ostatné návrhy obžalovaného na vykonanie dokazovania (výsluchy svedkov
Q. B., C. N. R., N. S.), ktoré predniesol v priebehu konania pred súdom, obžalovaný zobral späť a netrval
na nich, preto súd o nich nerozhodoval.
Pokiaľ ide o ukladanie trestu, súd konanie obžalovaného v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona

kvalifikoval podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorý z hľadiska zásad ukladania trestov
bol pre obžalovaného priaznivejší.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd zohľadniac všeobecné zásady ukladania sankcií podľa §
33a Trestného zákona, vychádzal najmä zo zásad ukladania trestov upravených v § 34 ods. 1, ods. 4

Trestného zákona, v zmysle ktorých má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že
mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadruje
morálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Priurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadanajmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného
činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od
spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliada aj na to, že páchateľ
trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia

majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nie je na ujmu náhrady škody alebo odstránenia
škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu
niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste,
pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj
na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté

škodlivým následkom trestného činu.

Obžalovaný má v registri trestov celkom 9 záznamov za rôznorodú trestnú činnosť, a to tak majetkového
charakteru ale aj násilného charakteru. Trestnej činnosti sa dopúšťal opakovane a dlhodobo, pričom
išlo aj o násilnú trestnú činnosť, ktorej sa dopustil opakovane aj voči blízkym osobám. Prvý záznam má

zroku2004ešteakomladistvýzatrestnýčinkrádeže(§247ods.2písm.c)Trestnéhozákonač.140/191
Zb.), kedy Okresný súd Martin pod sp.zn. 13T/36/2004 dňa 17.05.2004 rozhodol tak, že upustil od
potrestania,pričomvtejtovecisanaobžalovanéhohľadíakokebynebolodsúdený.Okresnáprokuratúra
Martin rozhodnutím zo dňa 10.10.2007 sp.zn. 1 Pv/202/2007 schválila zmier uzavretými medzi stranami
trestného konania ohľadom trestného činu útoku na verejného činiteľa (§ 323 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona) a trestného činu výtržníctva (§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona). Trestným rozkazom
Okresného súdu Martin sp.zn. 12T/65/2008 zo dňa 06.05.2008 bol obžalovaný odsúdený za trestný čin
ublíženia na zdraví v štádiu pokusu (§ 14, § 156 ods. 1 Trestného zákona) a trestný čin výtržníctva
(§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu, v ktorej sa osvedčil a v tejto

veci sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Trestným rozkazom Okresného súdu Martin sp.z.
3T/20/2012 zo dňa 21.02.2012 bol obžalovaný odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy (§ 207
ods. 1 Trestného zákona), za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok a 6 mesiacov, v ktorej sa však neosvedčil a súd dňa28.01.2014 nariadil výkon uloženého trestu odňatia slobody v ústave s minimálnym stupňom stráženia,
z ktorého bol uznesením Okresného súdu Martin sp.zn. 3PP/18/2015 podmienečne prepustený so
skúšobnou dobou na 3 roky, v ktorej sa však opäť neosvedčil, preto súd dňa 06.11.2018 nariadil

obžalovaného vykonať zvyšok trestu odňatia slobody. Dňa 22.01.2019 bol súdom určený spoločný
spôsob výkonu trestu uznesením sp.zn. 2T/107/2014 v ústave so stredným stupňom stráženia, ktorý
trest dňa 18.02.2019 vykonal. Trestným rozkazom Okresného súdu Martin sp.zn. 23T/139/2013 zo dňa
18.10.2013 bol odsúdený opäť za trestný čin zanedbania povinnej výživy (§ 207 ods. 1, ods. 3 písm. c)
Trestného zákona), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 1 rok v ústave na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 17.12.2014. Rozsudkom Okresného
súdu Martin sp.zn. 2T/107/2014 zo dňa 10.09.2014 bol odsúdený za trestný čin ublíženia na zdraví (§
156 ods. 1, ods. 2 písm. a), Trestného zákona) za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody na 10 mesiacov v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, z ktorého bol
podmienečne prepustený už vyššie uvedeným uznesením Okresného súdu Martin sp.zn. 3PP/18/2015
podmienečne prepustený so skúšobnou dobou na 3 roky, v ktorej sa neosvedčil a súd uznesením zo

dňa 06.11.2018 nariadil vykonať zvyšok trestu odňatia slobody. Uznesením zo dňa 22.01.2019 súd určil
spoločný spôsob výkonu trestu s trestnom uloženým vo veci sp.zn. 3T/20/2017 v ústave so stredným
stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 18.02.2019. Trestným rozkazom Okresného súdu Martin sp.zn.
13T/138/2017zodňa26.03.2018bolodsúdenýzatrestnýčinkrádeževštádiupokusu(§14ods.1,§212
ods. 2 Trestného zákona), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 6 mesiacov

v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pričom tento trestný rozkaz bol vo výroku
o treste zrušený neskorším rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. 13T/89/2018 zo dňa 13.11.2018,
ktorýmbolodsúdenýzazločinvydierania(§189ods.1Trestnéhozákona),začomuboluloženýsúhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 12.11.2022. Rozsudkom Okresného

súdu Martin sp.zn. 4T/42/2018 zo dňa 20.06.2019 bol odsúdený pokračovací prečin nebezpečného
vyhrážania (§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona), pokračovací prečin výtržníctva (§ 364
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona), prečin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu (§ 14
ods. 1, § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona) a zločin porušovania domovej slobody (§ 194
ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona), za čo súd upustil od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu

k predchádzajúcemu odsúdeniu Okresným súdom Martin pod sp.zn. 13T/89/2018, nakoľko trest uložený
týmto rozsudkom považoval na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočný.

Z lustrácie Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov vyplýva, že obžalovaný nemá v tejto
evidencie žiadny záznam.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, súd vychádzal zo zásady, že trest je právnym následkom trestného
činu, a teda musí byť úmerný spáchaniu trestného činu (zásada proporcionality trestu). Trest je jedným

z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v
ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému
sa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy
k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom, potencionálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov

spoločnosti). Trest zároveň musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Za zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona uložiť trest odňatia
slobody v trestnej sadzbe 3 až 8 rokov a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona umožňuje uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí 6 mesiacov až 2 roky. Keďže obžalovaný

spáchal jedným skutkom viac trestných činov, súd mu ukladal úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného
zákona, teda podľa prísnejšieho trestného činu, ktorým v danom prípade je zločin porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona. Súd pri ukladaní trestu prihliadal u obžalovaného v
zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, pričom u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona,

avšak zistil dve priťažujúce okolnosti a to že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h) Trestné zákona),
a že už bol za trestný čin odsúdený (podľa § 37 písm. m) Trestné zákona). Po novele Trestného
zákona účinnej od 06.08.2024 už uvedená skutočnosť spočívajúca v prevahe priťažujúcich okolností
nad poľahčujúcimi okolnosťami nemá vplyv na obligatórnu úpravu (zvyšovanie či znižovanie) hraníczákonom ustanovenej trestnej sadzby. Ďalej bolo vykonaným dokazovaním zistené, že sa obžalovaný
opätovne dopustil spáchania zločinu, keď už bol rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. 13T/89/2018
zo dňa 13.11.2018 uznaný za vinného zo zločinu vydierania (§ 189 ods. 1 Trestného zákona), za

čo mu bol uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov a tiež bol
rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. 4T/42/2018 zo dňa 20.06.2019 uznaný za vinného (aj) zo
zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za čo súd
upustil od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu rozsudkom Okresného
súdu Martin sp.zn. 13T/89/2018. Z uvedeného dôvodu bol súd povinný postupovať v zmysle § 38

ods. 3 Trestného zákona a zvyšovať dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu
(postupompodľa§38ods.6Trestnéhozákona,podľaktoréhosazvýšeniedolnejhranicetrestnejsadzby
podľa odseku 3 vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby, pričom základom na zvýšenie
trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby, teda
v danom prípade je to 8 rokov mínus 3 roky sa rovná 5 rokov a z toho jedna tretina je 20 mesiacov, t.j.
1 rok a 8 mesiacov) a tak súd bol povinný obžalovanému uložiť trest odňatia slobody vo výmere 4 roky

a 8 mesiacov (3 roky + zvýšenie o 1 rok a 8 mesiacov) až na 8 rokov.

Súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä na spôsob spáchania činu, na jeho následok, na
zavinenie, ako aj na priťažujúce okolnosti a poľahčujúce okolnosti a po vyhodnotení osoby páchateľa,
možnosti jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, je toho názoru, že primeraný,

spravodlivý a zodpovedajúci stavu veci a zákonu je trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov,
teda na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Vzhľadom na osobu obžalovaného, početnosť
záznamov v registri trestov, ktorých má evidovaných 9 za rôznorodú trestnú činnosť, a to opakovane
aj násilného charakteru, ktorej sa dopustil aj voči blízkym osobám je zrejmé, že v tomto prípade sa
uobžalovanéhonejednáourčitéjednorazovévybočeniezinakriadnevedenéhoživotaaleobžalovanýje

osobou náchylnou na páchanie trestnej činnosti. Z charakteru trestnej činnosti, za ktorú už bol v minulosti
odsúdený, ako aj tej, pre ktorú je stíhaný je zrejmé, že obžalovaný má sklony riešiť konflikty násilným
spôsobom, je impulzívny, ťažko kontroluje svoje emócie, čo sa opakovane prejavilo aj v konaní pred
súdom počas hlavných pojednávaní, kedy bol opakovane usmerňovaný pre svoje prejavy a správanie
(buchnutie päsťou do stola, nadávky, príliš impulzívne a agresívne slovné prejavy), pričom sa javí,

že uvedený spôsob správania je pre obžalovaného štandardný. Z jeho vyjadrení aj postoja je navyše
zrejmé, že hranice toho, čo je správne a prípustné v rámci medziľudských a spoločenských vzťahov
má vychýlené, svoje konanie zľahčuje a bagatelizuje a nepovažuje ho za závažné, pričom sa javí, že
o uvedenom je vnútorne subjektívne skutočne presvedčený, nie je dostatočne sebakritický k svojmu
nevhodnému resp. protiprávnemu správaniu, čo sa prejavilo aj pri oboznamovaní jeho predchádzajúcich

odsúdení, keď sa v každom jednom prípade vyviňoval, svoje konanie zľahčoval a externalizoval dôvody
svojho konania. Tieto skutočnosti sú plne podporené aj závermi znalkyne z odvetvia psychiatrie,
keď popísala osobnostné črty obžalovaného, ktorými sú explozivita, konfliktnosť, impulzivita ale aj
podozrievavosť a žiarlivecké sklony, agresívne jednanie pri oslabenej tolerancii na záťaž a oslabenej
racionálnej kontrole správania, pričom tieto sú ešte zvýraznené po požití návykových látok, vo vzťahu

ku ktorým konštatovala znalkyňa u obžalovaného závislosť. Na prevýchovu obžalovaného bolo už
opakovane pôsobené rôznymi formami trestov vrátane najprísnejšieho trestu odňatia slobody, pričom
je zrejmé, že doposiaľ nebol dosiahnutý ním sledovaný účel. Z uvedených dôvodov by bolo plne na
mieste ukladať obžalovanému trest odňatia slobody v strede trestnej sadzby, ak nie v hornej polovici.
Súd má však v danom prípade za to, že trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo

výmere 4 roky a 8 mesiacov, keďže ide už o zvýšenú dolnú hranicu v zmysle zákona zohľadňujúcu
jeho predchádzajúcu trestnú minulosť, je dostačujúci tak na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred
páchaním ďalšej trestnej činnosti zo strany obžalovaného, ako aj jeho nápravy a prevýchovy a súčasne
odradzujúci iných od páchania trestných činov. Uložený trest súd považuje aj za dostatočne spôsobilý
vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

Na výkon uloženého trestu súd obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože tento v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Znalkyňa z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria MUDr. Jana Bullová vypracovala
pre potreby tohto trestného konania znalecký posudok č. 133/2024 vo veci vyšetrenia zameraného
na zistenie závislosti od alkoholu, psychotropných a omamných látok u obžalovaného, ku ktorémubola na hlavnom pojednávaní aj vypočutá, zotrvala na záveroch znaleckého posudku a uviedla,
že u obžalovaného zistila prítomnosť syndrómu závislosti od viacerých návykových látok, a to
alkoholu, marihuany a pervitínu. Pre uvedené svedčí v rámci klinického obrazu alkoholcentrické

a drogovocentrické správanie, zvyšovanie frekvencie aj tolerancie voči uvedeným látkam, racionalizácia
a bagatelizácia ich zneužívania, oslabená vôľa aj motivácia úplne abstinovať a negatívne následky
v sociálnej oblasti. Požitie uvedených látok u obžalovaného redukuje jeho morálne zábrany, zvýrazňuje
jeho osobnostné črty, ktorými je explozivita, konfliktnosť, impulzivita ale aj podozrievavosť a žiarlivecké
sklony, agresívne jednanie pri oslabenej tolerancii na záťaž a oslabenej racionálnej kontrole správania.

S ohľadom na uvedené, aby pobyt obžalovaného na slobode nebol pre spoločnosť nebezpečný
v zmysle obdobného konania, pre ktoré je vyšetrovaný ale aj pre rizikové konanie spojené
so zadovažovaním si narkotík, od ktorých je závislý, odporučila uložiť obžalovanému ochrannú
protialkoholickú a protitoxikomanickú liečbu ústavnou formou. Návrh na ústavnú formu ochranného
liečenia znalkyňa odôvodnila tým, že postoj obžalovaného je k zistenej závislosti nekritický a ľahkovážny,
preto nepredpokladá, že by liečba ambulantnou formou bola efektívna. Aj keď je obžalovaný vo výkone

väzby určitý čas, ide o vynútenú abstinenciu v chránenom prostredí, nejedná sa o liečenie, preto aj
napriek tomu zotrvala na svojom odporúčaní vo vzťahu k druhu a forme ochranného liečenia.

Vychádzajúc z týchto odborných záverov znalkyne súd obžalovanému uložil indikované ochranné
protialkoholické a protitoxikomanické liečenie ústavnou formou, keďže uňho bola zistená prítomnosť

plne rozvinutého syndrómu závislosti od viacerých návykových látok a to tak od alkoholu ako aj od
marihuany a pervitínu, pod vplyvom ktorého sa dopustil aj stíhanej trestnej činnosti (§ 73 ods. 2 písm. c)
Trestného zákona). Pokiaľ ide o formu ochranného liečenia, súd uložil obžalovanému ochranné liečenie
ústavnou formou, nakoľko táto povinnosť súdu vyplýva priamo z ustanovenia § 74 ods. 1 posledná veta
Trestného zákona v prípade, ak súd ukladá ochranné liečenie popri nepodmienečnom treste odňatia

slobody a zároveň túto formu ochranného liečenia pre nedostatočne kritický náhľad obžalovaného na
zistenú závislosť od návykových látok odporúčala aj znalkyňa.

Poškodená si uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená na zraneniach (bolestné) a to
podľa záverov odborného vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo

C. C. L. vo výške 286,- Eur. Keďže si poškodená tento nárok uplatnila riadne (je zrejmé, z akých dôvodov
a v akej výške si nárok na náhradu škody uplatňuje) a včas (do skončenia vyšetrovania) a dôvodnosť
ako aj výšku tohto uplatneného nároku mal súd preukázanú vykonaným dokazovaním, obžalovaného
zaviazal k povinnosti nahradiť túto škodu poškodenej, keďže jej bola spôsobená trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Martin v lehote 15
dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba
rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie
rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v prospech i v neprospech obžalovaného. V
prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti jeho vôli,
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech,
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre

nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, ale len v jeho prospech,
- poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, len čo do povinnosti na náhradu škody, ak si
uplatnil nárok na náhradu škody.
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že taký
výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto

porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba a môžu sa odvolania výslovnej vzdať.