Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/96/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217216813
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1217216813.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: F.. J.. F. T., W.., N.. XX.XX.XXXX,
C. A. Š. X, A., zast. P. K. Q.. Q. V., B.. T.. Y.., J.: XX XXX XXX, D. XXXX/XX, A. proti žalovanému: C.
K., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XX, A., zast. P. K. V. A., B.. T.. Y.., J.: XX XXX XXX, A. XX, A., za účasti
intervenienta na strane žalovaného: K. W., P..B.. M. J. X., J.: XX XXX XXX, B. B. Š. X, A., zast. Q.. A. V.,
P. B. B. S. E. X, A., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02.06.2022, č. k. 8C/50/2017-280, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a
žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. Rozhodnutie s odkazom na čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1, 7 Charty základných práv EÚ, čl. 8 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11, § 13 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým,
že žalobkyňa v konaní sčasti preukázala dôvodnosť nároku na odškodnenie neoprávneného zásahu do
práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva na súkromný a rodinný život, za ktorý uznal ako primerané
odškodnenie vo výške 1.500 eur. V právno- teoretickej rovine poukázal na to, že predpokladom priznania
peňažného zadosťučinenia za zásah do osobnostných práv je najmä situácia, ak zásah do osobnosti

bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné
je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby.
Povedané jednoduchým príkladom - aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom
súkromí ambulancie, ktorého svedkom nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať dôstojnosť pacienta
(nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo 06.11.2014, ktorým žalobkyňa argumentačne podporila svoj
procesný útok). Porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do

práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť
má závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej
osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na súkromie môže mať ten istý dôsledok (zníženie
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok však nieje jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti
ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. V prípade zásahu do práva na súkromie
nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou

závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach. S odkazom na právne závery
vyslovené v uznesení NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 upozornil, že v prípade zásahu do súkromia, nie
je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a
mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3Cdo/137/2008). V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného

života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto
deštrukciou vzťahu dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako čiastkového
práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne
spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym
zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v
porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Za predpoklady

vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby určil existenciu zásahu
spočívajúcehobuďvporušeníaleboohrozeníosobnostivjejfyzickejamorálnejintegrite,neoprávnenosť
takého zásahu a príčinnú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Satisfakcia fyzickej osoby
finančným zadosťučinením predpokladá, že morálne zadosťučinenie sa v konkrétnom prípade nezdá
postačujúcim z dôvodu, že neoprávnený zásah do jej integrity vyvolal (z pohľadu intenzity, rozsahu,

trvania) následky takého charakteru, že sú objektívne pociťované ako závažné, nakoľko v značnej miere
obmedzujú osobnosť fyzickej osoby a jej všestranný rozvoj.

3. V prejednávanej veci sa žalobkyňa po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhala peňažnej satisfakcie
vo výške 10.000 eur za nemajetkovú ujmu titulom značného zásahu do jej osobnostnej sféry v dôsledku

zavineného protiprávneho konania žalovaného. Zásah podľa jej opisu mal spočívať predovšetkým v
psychickom strádaní z obmedzenia mobility, keďže žalobkyňa bola prvých päť týždňov po dopravnej
nehode absolútne ležiaci pacient, teda bola pripútaná na lôžko bez možnosti akéhokoľvek pohybu.
Následne sa učila odznovu chodiť s pomocou G-aparátu, čo však bolo mimoriadne náročné a sotva
zvládla pár krokov. Táto zmena bola pre žalobkyňu plnú elánu, energie a aktívneho prístupu k životu

mimoriadne frustrujúca. Kvôli pocitom bezmocnosti a strachu z úplnej imobility či odkázania na invalidný
vozík mnohé noci preplakala. Rovnako ako značný zásah do osobnej integrity vnímala žalobkyňa aj
úplnú odkázanosť na pomoc tretích osôb, keďže dlhé týždne po nehode nebola schopná realizovať ani
elementárne úkony. Najponižujúcejším zážitkom však bolo vyprázdňovanie, ktoré žalobkyňa 5 týždňov
vykonávala prostredníctvom močového katétra, ktorý mala zavedený a veľkú potrebu vykonávala

do prenosnej misy. Pri týchto úkonoch, vrátane osobnej a intímnej hygieny vyžadovala žalobkyňa
pomoc zdravotníckeho personálu. Tieto situácie boli pre žalobkyňu, sebestačnú a samostatnú dámu
mimoriadne ponižujúce a zahanbujúce. Za nesporné súd prvej inštancie považoval, že žalovaný ako
vodič osobného motorového vozidla zn. Škoda H., EČV: A.-XXXAS na prechode pre chodcov nedal
prednosť chodkyni (žalobkyni), v dôsledku čoho došlo k poškodeniu jej zdravia. Pri dopravnej nehode

utrpela žalobkyňa závažné poranenia, v dôsledku ktorých bola ústavne hospitalizovaná a musela sa
podrobiť náročnej a bolestivej liečbe. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 7.9.2015,
sp. zn. 5T/161/2015 bol žalovaný právoplatne odsúdený za trestný čin ublíženia na zdraví. Nespornou
bola aj úhrada bolestného v sume 22.782 eur a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
29.753 eur intervenientom na strane žalovaného. Za rozhodujúce určil vysporiadať sa s námietkou

žalovaného, že dopravná nehoda v niektorých prípadoch môže zakladať nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ, avšak
nie na podklade rovnakých tvrdení. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
7Cdo/65/2013, v ktorom je riešená otázka, či môže existovať nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle § 13
ods. 2 OZ popri nároku na náhradu ujmy v zmysle § 444 OZ, a ktorého závery si osvojil. NS SR sa v danej

vecistotožnilsnázoromodvolaciehosúdu,žesajednáodvaúplnesamostatnénároky,alezanesprávne
a v rozpore s platnou právnou úpravou označil konštatovanie, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia
ujmy na zdraví fyzickej osoby v sebe zahŕňa aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným
zásahom do práva na súkromný a rodinný život. Z ustanovení § 2 až 4 zákona č. 437/2004 Z. z. vyvodil,
že zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu

za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby, pričom z ničoho nevyplýva, že by
sa podľa tohto právneho predpisu mala odškodňovať aj ujma, ktorá sa premieta do osobnostnej sféry
fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 OZ je zas dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti ajej konkrétnym finančným vyjadrením s cieľom zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu
a poskytnúť čo najúčinnejšiu občiansko-právnu ochranu osobnosti. Zmyslom odškodnenia ujmy podľa
§ 444 OZ je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, liečením alebo

odstraňovaním následkov, alebo ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre
životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre
plneniejehospoločenskýchúloh(sťaženiespoločenskéhouplatnenia).Zožiadnehoustanoveniazákona
č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno
vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť

aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Ten istý skutkový dej môže
v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných
právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje (viac pozri rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2014, sp. zn. 7Cdo/65/2013).

4. S odkazom na tieto závery porovnal nároky uplatnené v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 4Csp/15/2016 so žalovaným nárokom, za účelom vylúčenia ich prípadnej
duplicity a uzavrel, že oba žalobné návrhy obsahujú nároky individuálne totožné, ale aj rozdielne, hoci
vychádzajúce zo zhodných skutkových okolností. Žalobkyňa v konaní na Okresnom súde Bratislava I

oprela žalobu o lekárske posudky, vymedzujúce náhradu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v
psychickej aj somatickej oblasti, aj s mimoriadnym zvýšením, ktoré súd uznal ako čiastočne oprávnené,
v súvislosti s dopadom obmedzenia mobility na ďalší život žalobkyne. Konkrétne pri posudku V.. J.
P., W., lekár odôvodnenie oprel o konštatovanie, že „psychické ťažkosti žalobkyne možno chápať ako
výsledok po prekonanom úraze. Celkový stav je podmienený okrem narušenej telesnej kondície aj

adaptačnou poruchou s úzkostným a svoje schopnosti popierajúcim prežívaním v popredí, so znakmi
zvýšenej zraniteľnosti a senzitivity, vyvíjajúcu sa po akútnej traumatickej udalosti vo februári 2015.
Hornú hranicu určil aj napriek dôchodkovému veku poškodenej, s prihliadnutím na trvalý a vážny zásah
do jej života.“ V prípade diagnózy F43.2 - adaptačné poruchy - ide o stavy subjektívneho utrpenia
a emočnej poruchy, ktoré bránia v sociálnom účinkovaní a výkonnosti. Vznikajú v čase adaptácie na

závažné zmeny v živote alebo na stresovú situáciu. Stresor poškodil pacientove sociálne spojenia
(ovdovenie, rozvod), širší systém sociálnych istôt a hodnôt (sťahovanie, emigrácia), alebo znamenal
vážny vývojový medzník alebo krízu (nastúpenie do školy, rodičovská rola, nedosiahnutie sledovaného
osobného cieľa, penzionovanie). Individuálna náklonnosť alebo zraniteľnosť síce hrá dôležitú úlohu
pri riziku vzniku a stvárnení prejavov adaptačných porúch, jednako sa predpokladá, že porucha by

nevznikla bez stresora. Prejavy sú rozličné, vrátane skľúčenej nálady, úzkosti, strápenosti (alebo zmesi
týchto príznakov), pocitu neschopnosti zvládnuť situáciu, plánovať do budúcnosti, alebo pokračovať
v súčasných pomeroch; býva aj určité zhoršenie vo vykonávaní bežných denných úloh. Poruchy
správania môžu byť sprievodným javom najmä v puberte. Prevládajúcim príznakom môže byť krátka
alebo pretiahnutá depresívna reakcia alebo porucha iných emócií a správania. Za čiastkový nárok

žalobkynenanáhradunemajetkovejujmy,ktorýsapodľanázorusúduprekrývasuvedenoudiagnostikou
psychiatra, respektíve jej prejavmi, považoval prvoinštančný súd za preskúmaný v konaní na Okresnom
súde Bratislava I a odškodnený podľa lekárskeho posudku ohodnocujúceho sťaženie spoločenského
uplatnenia po vyšetrení V.. J. P.. Konkrétne išlo o prejavy zhoršeného zdravotného stavu žalobkyne
spočívajúce v tvrdeniach, že ju „dennodenne tyranizovali skľučujúce predstavy, že sa jej zdravotný stav

nikdy nezlepší a ona ostane pripútaná na invalidný vozík, neschopná sa o seba postarať a kvôli obavám
z budúcnosti mnohé noci preplakala, trpela desivými zážitkami z prežitého úrazu. Videla pred sebou
vydesenú tvár vodiča, ktorý ju autom zrazil. Okrem problémov so spánkom, nervozite, precitlivenosti
a podráždenosti ju trápia obavy z následkov prípadného pádu. Má strach prechádzať cez cestu -
hlavne cez prechod, kde sa stal úraz. Desia ju niektorí bezohľadní vodiči, ktorí nedodržiavajú zásadu

neohrozenia chodca na prechode a nie sú ochotní vyčkať, kým prejde cez prechod. Nástojčivo sa jej
vracia utkvelá predstava, či nehoda bola náhoda, či tomu mohla zabrániť.“ Dodal tiež, že žalobkyni nie
je poskytovaná ďalšia zdravotná starostlivosť odborníka v tejto oblasti. Obdobne dospel k záveru, že aj
niektoré nároky v súvislosti so sťažením spoločenského uplatnenia v dôsledku obmedzenia pohybovej
schopnosti boli v predmetnom konaní uplatnené duplicitne. Lekárskym posudkom hodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia V.. V. F., W.. bolo odškodnených päť položiek, súvisiacich so zhoršenou
mobilitou žalobkyne v súvislosti s dopravnou nehodou (konkrétne obmedzenia hybnosti a trvalej poruchy
obehu), pričom posudkový lekár využil možnosť (vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti
poškodenej žalobkyne uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mala vo veku, v ktorom utrpelapoškodenie na zdraví) zvýšiť základné bodové ohodnotenie o 70 %, vzhľadom na pretrvávajúce bolesti,
výrazne zhoršenú mobilitu, uznanie žalobkyne za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.
Následne Okresný súd Bratislava I zvýšil v tejto (somatickej) časti náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia o 20 % vzhľadom na mimoriadne aktívny život žalobkyne pred nehodou, vzhľadom na dopad
obmedzenia mobility na ďalší život žalobkyne, kedy došlo k významnému zásahu do života a uplatnenia
žalobkyne, ako vo voľno časových aktivitách, tak v samotnej sebestačnosti. Doplnil reflexiu posudku
a odškodnenia bolestného na komplikácie v priebehu liečby. Z dôvodu duplicity tak prvoinštančný
súd odmietol poskytnúť ochranu tvrdeným zásahom do telesnej integrity žalobkyne, spočívajúcich v

popísaných obmedzeniach v súvislosti s chôdzou, pohybom a limitoch aj v jej ostatných aktivitách
(cestovanie, sprievodcovstvo, štúdium, návštevy umeleckých podujatí).

5. V časti zodpovedajúcej priznanému odškodneniu mal za preukázané, že v dôsledku neoprávneného
zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne (práva na ľudskú dôstojnosť, súkromný a rodinný život a
intimitu) došlo k ujmám, ktoré neboli predmetom náhrady škody na zdraví. Zdôraznil, že súkromie

je považované za najvlastnejšiu, najvnútornejšiu a najintímnejšiu sféru človeka a právo na ochranu
súkromia bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným zasahovaním, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje
rozvoj jej fyzickej, ale aj psychickej, morálnej a sociálnej integrity. Vnútorná sféra človeka nie je
izolovaná od vonkajšieho sveta - dianie vo vonkajšom svete bezpochyby dopadá aj na vnútro človeka,
sféru jeho emócií, myšlienok, predstáv, postojov, názorov, a vyvoláva v ňom pozitívne i negatívne

reakcie. Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí neraz zraňujúco, znevažujúco, človeka zbavuje istoty a
spôsobuje mu rozličné ujmy. Potreba diskrétnosti a intimity je univerzálnou vlastnosťou každej ľudskej
bytosti. Keďže táto potreba vyžaduje účinnú ochranu, zabezpečujú normy občianskeho práva v rámci
ochrany osobnosti aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. V danom prípade k zásahu do
práva na ľudskú dôstojnosť nepochybne došlo bezprostredne po dopravnej nehode, kedy v dôsledku

zranení zostala žalobkyňa bezvládne ležať na kraji cesty „ako zviera“, inými slovami nedôstojne a
na verejnosti, bez schopnosti zmeniť takýto stav vlastnými silami. Podobne pri narábaní s jej telom
po príchode sanitky, kedy kričala od bolesti. Ďalším preukázaným zásahom do intimity a diskrétnosti
bola manipulácia s jej oblečením jeho rozstrihaním, neskôr sporým zaodením nielen počas úvodných
vyšetrení, ale aj následnej hospitalizácie (výpoveď žalobkyne a fotodokumentácia). Rovnako za zásah

do intimity žalobkyne a potrebnej diskrétnosti považoval spôsob vyprázdňovania s nutnosťou asistencie
zmiešanéhopersonálu,čoplatíajpreopísanýnedostatočnýanedôstojnývýkonhygieny.Preozrejmenie
uviedol, že po prijatí do zdravotníckeho zariadenia sa vyšetrenie, liečba a prípadný pobyt pacienta
uskutočňuje v súlade so zásadami práva na ľudskú dôstojnosť a na zachovanie intimity, etického
humánneho prístupu pri rešpektovaní telesnej a psychickej integrity. Pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že

uvedené princípy zdravotnej starostlivosti neboli vo vzťahu k žalobkyni dodržané, treba tieto považovať
za správny výkon zdravotnej starostlivosti, čo vylučuje prípadnú spolu/zodpovednosť zdravotníckeho
zariadenia,azodpovednýmzauvedenéujmynaosobnostnýchprávachžalobkyne(vrátanepocituhanby
a poníženia) je žalovaný ako vodič, bez správania ktorého by k tvrdenej ujme nemohlo dôjsť. Rovnako
konanie žalovaného zasiahlo podľa názoru súdu do súkromného a rodinného života žalobkyne. Ochrana

súkromia obsahuje právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca
v kruhu jeho najbližších. Účelom manželského spolužitia je okrem iného vytvoriť harmonické, trvalé a
pomáhajúcespoločenstvodvochľudí,pričomvpredmetnomprípademalažalobkyňasmanželomvčase
nehody už 50. výročie sobáša. S takto dlhodobým vzťahom je nevyhnutne spojené do istej miery
zaužívané správanie, rozdelenie rolí, návyky, pričom nehoda nepochybne deštruktívne zasiahla do takto

usporiadaného pokojného spolužitia manželov. Spôsobila 16-týždňové odlúčenie od manžela (rodinných
príslušníkov, priateľov), kým v predchádzajúcom období zabezpečovala žalobkyňa starostlivosť o
domácnosť,oťažkochoréhomanžela,ktorýtrpíkardiologickýmaonkologickýmochorením,vsúčasnosti
jepráveonaodkázanánastarostlivosťdcéryaťažkochoréhomanžela.Naurčitéobdobiesaživotrodiny,
jejsprávanieachoddomácnostivznačnejmierezmenil.Zhrnúcuvedenéuzavrel,ževosobnostnejsfére

žalobkyne vznikla z dôvodu ťažkého ublíženia na zdraví ujma, a preto nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ vyhodnotil čo do základu ako dôvodný, keď nemožno v danom prípade
považovaťzapostačujúcezadosťučinenieinýmspôsobom(napr.ospravedlnenie)ajenamiestezmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv žalobkyne peňažným
plnením. Zároveň považoval za nepochybné, že ujmu, ktorá žalobkyni vznikla, by na jej mieste každá

iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v
peniazoch zohľadňoval dve kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. V predmetnom prípade
súd prihliadol na rozsah dotknutých práv a následkov neoprávneného zásahu v podobe narušeniaľudskej dôstojnosti, súkromia, manželského a rodinného života, intimity, diskrétnosti a na druhej strane
naskutočnosť,žetrvanieujmybolozväčšejčastičasovoobmedzené,najmähospitalizáciamižalobkyne.
Zohľadnil tiež, že k nehode prišlo na prechode pre chodcov, kde žalovaný nedal žalobkyni prednosť, ako

aj skutočnosť, že išlo o nedbanlivostný (neúmyselný) prečin. Nakoľko žalobkyňou požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur nemá oporu vo väčšinovej rozhodovacej praxi slovenských súdov,
kedy takáto suma skutkovo zodpovedá prípadom fatálnej straty najbližšieho člena rodiny, ako primeranú
vyhodnotil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na
náhradutrovkonaniarozhodolpodľazásadyúspechuvyjadrenejvust.§255ods.1CSPasprihliadnutím

na skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Proti výroku I. uvedeného rozsudku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, asúvisiacemu výroku o
náhrade trov konania, podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a s jeho súhlasom aj intervenient
na strane žalovaného.

7. Intervenient na strane žalovaného s jeho výslovným súhlasom z odvolacích dôvodov uvedených v §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmeniť
tak, že súd žalobu aj v tejto časti zamietne a žalovanému a intervenientovi prizná nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, alternatívne ho v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Nestotožnil sa so závermi prvoinštančného súdu, ktoré označil za nepresvedčivé a
nevysporiadajúce sa so všetkými jeho námietkami, ktoré v konaní prezentoval. Konajúci súd akceptoval
vyjadrenia a dôkazy predložené žalobcom bez ich konfrontácie s argumentáciou intervenienta. V
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení prijal nezákonný a
právne neudržateľný rozsudok. Bol toho názoru, že za zásahy do intimity spočívajúce predovšetkým v

poskytnutí zdravotnej starostlivosti nedôstojným spôsobom má byť podľa platného práva zodpovedné
zdravotnícke zariadenie, prípadne má minimálne podiel na tomto zásahu. Konajúci súd sa nijako
nezaoberal aj zásahmi spôsobenými inými subjektami, za ktoré nie je možné viniť žalovaného. K
zásahu do ľudskej dôstojnosti a intimity žalobkyne malo dôjsť predovšetkým manipuláciou s oblečením
žalobkyne, spôsobom, akým bola nútená k vyprázdňovaniu a nedostatočným a nedôstojným výkonom

hygieny počas hospitalizácie. Popísané zásahy nie sú v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou
nehodou a nemôže byť za ne zodpovedný žalovaný. Keďže súd prvej inštancie v ods. 42. odôvodnenia
ustálil, že v danej veci nič nenasvedčovalo skutočnosti, že žalobcovi bola poskytnutá zdravotná
starostlivosť v rozpore s princípmi ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, možno konštatovať, že k zásahu
v danom prípade nedošlo, a tento je len subjektívnym tvrdením žalobkyne. Ani samotný súd nevnímal

zdravotnícke výkony ako výkony zasahujúce do ľudskej dôstojnosti žalobkyne. Prvoinštančnému súdu
tak vytkol, že sa nevysporiadal s obranou a skutkový stav nesprávne právne posúdil, ak na jednej strane
tvrdil, že lekárske výkony boli v súlade s požiadavkami ľudskej dôstojnosti, avšak žalobkyni priznal zásah
do ľudskej dôstojnosti pri výkone tejto starostlivosti poskytovanej v súvislosti s dopravnou nehodou.
Ak nemocnica neporušila princípy poskytnutia lekárskej starostlivosti a žalobkyňa zo subjektívneho

hľadiska utrpela uvádzanú ujmu, táto má byť odškodnená v rámci inštitútu náhrady za vytrpenú bolesť,
ktorá pokrýva aj ujmu za následky zranení a priebeh liečenia. Bolestné žalobkyni poskytnuté bolo.
Napadnutý rozsudok z uvedeného dôvodu označil za arbitrárny. Prvoinštančný súd tiež na porušené
právo žalobkyne aplikoval nesprávnu právnu normu, keď určil, že žalobkyni patrí v zmysle § 13 ods.
2 OZ peňažná satisfakcia za zásah do jej práva na súkromný a rodinný život. Ujmu, ktorú odškodnil

prvoinštančný súd odškodňuje zák. č. 437/2004 Z. z., ktorý vychádzajúc z dôvodovej správy odškodňuje
aj psychickú škodu, estetickú škody, škodu v sexuálnej sfére, stratu pracovných príležitostí, ujmu
schopnosti súťaživosti a schopnosti dosahovať zisk, stratu potešenia zo života, duševnú skleslosť,
skľúčenosť, existenciálnu ujmu, stratu životného komfortu, zníženie fyzickej a psychickej integrity;
úpravou náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia dochádza v nemalom

rozsahu k presadzovaniu základných ľudských práv a slobôd, a to najmä práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, práva na ochranu pred neoprávneným zásahom o súkromného a rodinného
života, práva na ochranu zdravia a ľudskej integrity, manželstva, rodičovstva a rodiny. Podporne v tejto
súvislosti poukázal na uznesenie ÚS SR zo dňa 13.08.2014, sp. zn. I. ÚS 426/2014. Záverom namietol
aj nesprávnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, keď žalobkyni bola z požadovanej sumy

priznaná suma1.500 eur, a preto nemohla mať plný úspech v konaní a vo veci nebolo možné aplikovať
ust. § 255 ods. 1 CSP. Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého náhradu trov konania
v plnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti alebo v
prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, nie jesúčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 CSP (obdobne viď rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 652/2018, III. ÚS 474/2018).

8. Žalovaný z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmeniť tak, že súd žalobu aj v tejto časti zamietne a
prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania. V celom rozsahu sa pripojil k odvolaniu podanému
intervenientom na jeho strane, ktorého doslovný obsah poňal do textu svojho odvolania majúc zhodne

s ním za to, že vo veci neboli splnené podmienky v zmysle § 13 ods. 2 OZ na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetným odvolaniam žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť. Identifikáciu odvolacích dôvodov označila za neopodstatnenú a
nelegitímnu, napadnutý rozsudok podľa nej spĺňa všetky zákonné náležitosti, vrátane riadneho a

presvedčivého odôvodnenia. Podporne v tejto súvislosti citovala právala právne závery z rozhodovacej
činnosti ÚS SR (sp. zn. I. ÚS 50/2004, III. ÚS 209/2004), v zmysle ktorých právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR neznamená právo na úspech účastníka konania či
rozhodnutievsúladesjehopožiadavkamiaprávnyminázormiavšeobecnýsúdvmeritórnomrozhodnutí
nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom konania nastolené otázky, ale len tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam. Prvoinštančný súd v súlade s týmito požiadavkami sa jasným, koherentným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými námietkami
prezentovanými žalovaným a intervenientom. Z ratio decidendi rozhodnutia je možné racionálne ustáliť
záver, že súd prvej inštancie podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom jasne, výstižne a presvedčivo
uviedol dôvody a premisy, ktoré ho viedli k záveru o dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaným a intervenientom namietaná
nepreskúmateľnosť rozsudku sa žalobkyni javí ako dôsledok izolovanej (selektívnej) a účelovej citácie
vybraných častí meritórneho rozhodnutia bez komplexného zohľadnenia celkového kontextu daného
myšlienkového postupu. Nestotožnila sa s námietkou, že zásah spočíval predovšetkým v poskytnutí
zdravotnej starostlivosti nedôstojným spôsobom, za čo nemožno viniť žalovaného, keď súd prvej

inštancie mal za preukázané, že zásah do osobnostných práv žalobkyne bol sýtený z viacerých zdrojov,
t. j. spočíval inter alia v ujme na dôstojnosti, súkromnom a rodinnom živote ako celku a súd sa v
ods. 42. odôvodnenia náležite vysporiadal aj s otázkou korektne poskytnutej zdravotnej starostlivosti
a s tým súvisiacej eventuálnej (spolu)zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za škodu. K odvolacej
námietke, že zásah je len subjektívnym tvrdením žalobkyne uviedol, že ujmu na jej osobnostných

právach akcentovanú prvoinštančným súdom v ods. 39., 41. a 43. odôvodnenia by v danom mieste a
čase, v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení, vnímala aj každá iná fyzická osoba, a to z
objektívneho hľadiska (totožne uznesenie NS SR zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 4Cdo/81/2011). Zdôraznila,
že situácie a pocity, ktoré žalobkyňa vnímala (najmä odlúčenie od rodiny, sporý odev, ponižujúci
spôsob vyprázdňovania,minimálna hygiena, absolútna odkázanosť na pomoc tretej osoby, bezmocnosť,

nesebestačnosť, bezvládnosť, vykonávanie intímnej hygieny cudzou osobou) by nesporne každá iná
fyzická osoba z objektívneho hľadiska nutne vnímala ako citeľný (podstatný) zásah do súkromného a
rodinného života, ako aj ľudskej dôstojnosti v porovnaní s bežným fungovaním pred dopravnou nehodou
(viď napr. uznesenie ÚS SR zo dňa 06.11.2014, sp. zn. II. ÚS 424/2012). Tieto zásahy neboli spôsobené
v dôsledku poskytnutia zdravotnej starostlivosti v rozpore s doktrínou lege artis medicinae. Je nesporné,

že v prípade žalobkyne sa jednalo o štandardné medicínske postupy rešpektujúce príslušné metodiky,
pričom výlučne z objektívneho hľadiska, s ohľadom na rozsah a závažnosť poškodenia zdravia, nebolo
možné zvoliť v danom prípade inú formu prevedenia toho- ktorého medicínskeho úkonu. Identifikované
zásahy do dôstojnosti a intimity žalobkyne podľa nej kauzálne súvisia práve s protiprávnym konaním
žalovaného, bez ktorého by k spôsobenej ujme nedošlo, čo zhodne usúdil aj prvoinštančný súd

v ods. 42. odôvodnenia. Prvoinštančný súd sa podrobne vysporiadal aj s aplikáciou § 13 ods. 2
OZ a zhodne so žalobcom akcentoval právne vety judikátu NS SR R 1/2015. Odvolacie námietky
vznesené voči odôvodneniu rozhodnutia sa tak podľa žalobkyne javia ako prejav ich nespokojnosti s
výsledkom konania a nesúhlasu s hodnotením jednotlivých skutkových a právnych otázok ústiacich v
autoritatívne súdne rozhodnutie o priznaní spravodlivej satisfakcie za zásah do osobnostných práv. Tieto

námietky nie sú podľa nej presvedčivou bázou pre kreovanie záveru o nezákonnosti, vecnej a právnej
nesprávnosti, neudržateľnosti či arbitrárnosti rozhodnutia súdu, ergo nemohli založiť prípustnosť a
opodstatnenosť namietaných odvolacích dôvodov. Skutočnosť, že napadnutý rozsudok nie je svojvoľný,
zjavne ojedinelý a vecne i právne neudržateľný spoľahlivo verifikuje aj rozhodovacia prax všeobecnýchsúdov v obdobných veciach, v ktorých konajúce súdy priznali poškodeným v súvislosti so zásahom do
osobnostných práv v dôsledku dopravnej nehody relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy (napr.
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.05.2020, sp. zn. 3To/81/2020, rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 26.08.2020, sp. zn. 4CoCsp/10/2020 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 11.11.2019, sp. zn. 16Csp/42/2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 11.09.2018, sp. zn. 14Co/93/2018). Záverom k otázke náhrady trov konania uviedla, že
napriek tomu, že súčasná právna úprava neobsahuje identické gramatické znenie pôvodného § 142
ods. 3 OSP, podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, súd môže priznať náhradu trov

konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej
výške; ide o prípady, kedy výška nároku závisí od súdu. Podporne citoval aj komentár k CSP, ktorý
akcentuje, že „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o
procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.[...]
Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez

interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a
nie čo do výšky priznaného nároku.“ (In: ŠTEVČEK, M; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ,
D.] BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha
2016, str. 926-297). Uvedenému názoru nasvedčuje aj aktuálna rozhodovacia prax všeobecných súdov
(napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 1Co/91/2017, uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.06.2017, sp. zn. 14Co/100/2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 11.09.20187, sp. zn. 14Co/93/2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
23.02.2018, sp. zn. 14Co/17/2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.09.2018, sp. zn.
5Co/207/2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2020, č. k. 6Co/124/2020-159).
Opozitná interpretačná línia totiž podľa Krajského súdu v Bratislave popiera zmysel zákona a podstatu

práva na spravodlivý proces. Identický záver rezultuje aj z nálezu ÚS SR zo dňa 04.02.2021, sp.
zn. III. ÚS 475/2018, v ktorom ÚS SR uviedol, že zmyslom novej právnej úpravy CSP nebola snaha
zákonodarcu pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne sa odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP; záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s
ústavou (totožne nález ÚS SR zo dňa 13.02.2020, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, uznesenie zo dňa 08.02.
2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017). V nadväznosti na uvedené vyslovila názor, že žalobkyňu v predmetnej veci
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za výsledok determinovaný sudcovskou úvahou. Postup,
aký zvolil súd prvej inštancie pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania aprobuje doktrinálny

výklad, dôvodová správa k CSP, ako aj konštantná rozhodovacia prax všeobecných súdov SR i ÚS
SR. Identifikované tvrdenie nemôže relevantne spochybniť ani poukaz žalovaného a intervenienta na
rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 a sp. zn. III. ÚS 474/2018, z ktorých účelovo vyňali len
selektívne vybranú časť o absencii doslovného gramatického znenia § 142 ods. 3 OSP v novom
procesnom kódexe, avšak aj tieto nálezy zhodne s argumentačnou líniou žalobkyne konštatujú, že

zmyslom rekodifikácie civilného procesu nebola snaha zákonodarcu koncepčne sa odchýliť od pravidla
pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP.

10. V odvolacej replike a duplike žalobkyňa a intervenient bez doplnenia zotrvali na doterajšej
argumentácii, na ktorú odkázali; žalovaný odvolaciu repliku v súdom stanovenej lehote nedoručil.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolania žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že

tieto nie sú dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia,
vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej
praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP aj odôvodnil. Žalovaný a intervenient v odvolaní neprezentovali žiadne

relevantné a presvedčivé argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
výroku prvoinštančného rozhodnutia a ich subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu a hodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej
správnosti.12. Podľa čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.

13. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

14. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

15. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Ustanovenie § 11 a nasl. OZ predstavuje generálnu klauzulu ochrany rýdzo osobnostných práv
fyzickej osoby, ktoré ovplyvňujú rozvoj jej osobnosti a sú s ňou úzko spojené. Jednou z najdôležitejších
hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby je práve život, zdravie, telesná integrita každého jednotlivca
a jeho nedotknuteľnosť. Právo na ochranu osobnosti je samostatným špecifickým nárokom, ktorému
Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu (§ 11 a nasl. OZ). Hlavným zmyslom

a cieľom tejto občianskoprávnej ochrany, založenej na objektívnom zodpovednostnom princípe, je
všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka, jeho individuálnej integrity a ucelenosti, poskytnutie
ochrany pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu osobnosti a dosiahnutie vyváženosti
medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Od pojmu
nemajetková ujma za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebné dôsledne odlíšiť pojem

škoda na zdraví, ako pojmovo samostatnú a systematicky aj legislatívne odlišne upravenú právnu
kategóriu. Nemajetková ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej než majetkovej
sfére fyzickej osoby, bezprostredne sa tak nepremieta do jej fyzickej integrity ani do jej majetkovej
sféry a na rozdiel od škody na zdraví výšku (napr. náhrady bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia) jej odškodnenie nie je objektívne možné na základe matematického výpočtu kvantifikovať,

ale vychádza zo sudcovskej úvahy. Cieľom odškodnenia ujmy na zdraví ako priameho dôsledku zásahu
do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby je poskytnutie relutárnej náhrady za poškodenie zdravia,
jeho liečenie a odstraňovanie jeho následkov (bolestné), resp. ujmy na zdraví, ktorá má preukázateľne
nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, uspokojovanie jeho životných a spoločenských
potrieb či plnenie spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Vzhľadom na uvedené

rozdiely právo na náhradu škody na zdraví nie je možné stotožniť s právom na náhradu nemajetkovej
ujmy ani v prípade zásahu do osobnostnej sféry dotýkajúcej sa psychického zdravia, súkromia či
rodinných vzťahov fyzickej osoby. Z koncepcie právnej úpravy rozlišujúcej medzi inštitútom ochrany
osobnosti a náhrady škody vyplýva, že sa jedná o samostatné a vzájomne na sebe nezávislé nároky
poskytujúce ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca (obdobne viď R 9/2014,

rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/154/2007). Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu
pred neoprávnenými zásahmi do psychicko- morálnej integrity osoby, zatiaľ čo právo na bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje ochranu prevažne pri zásahoch do fyzickej integrity
jednotlivca. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je potrebné vnímať ako samostatné a
rovnocenné.Rovnocennosť,rôznorodosťakoncepčnásamostatnosťtýchtoinštitútovvylučujenazeranie

na nich cez vzťah všeobecného a osobitného. V zmysle záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014 (zverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR pod R 1/2015), ku ktorým sa priklonil aj prvoinštančný súd, nie je možné vylúčiť, že jedným
konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, ako aj podmienky nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. NS SR

v označenom rozhodnutí vyslovil právny názor, že z ustanovení zák. č. 437/2004 Z. z. nemožno
vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadňovať
a odškodňovať aj zásah do dôstojnosti, súkromia a rodinného života poškodenej fyzickej osoby. S
uvedeným právnym názorom sa vzhľadom na už uvedené právno- teoretické východiská plne stotožňujeaj odvolací súd majúc za to, že následky dopravnej nehody spôsobenej žalovaným môžu byť súčasne
kvalifikované ako zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a zároveň aj ako nároky na odškodnenie
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Nejedná sa o nároky vzájomne si konkurujúce a navzájom

sa vylučujúce. Podporne možno poukázať na to, že nemožnosť odškodniť nároky spočívajúce v inej
nemajetkovej ujme spojenej a nadväzujúcej na poškodenie zdravia a odstraňovanie jeho následkov
si uvedomil aj český zákonodarca, keď do ust. § 2958 OZ popri odškodnení bolesti expressis verbis
zahrnul aj odškodnenie inej nemajetkovej ujmy uvedomujúc si, že odškodnenie bolestného a SSU
nepokrýva všetky ujmy vzniknuté v súvislosti s ublížením na zdraví. Pod tieto iné nemajetkové ujmy

česká rozhodovacia prax subsumuje napr. obavy poškodeného spojené s nemožnosťou postarať sa
o blízku osobu závislú na starostlivosti poškodeného, nemožnosť stráviť vianočné sviatky s blízkymi
a iné s tým, že na posúdenie takejto ujmy nie je potrebný znalecký posudok či odborné vyjadrenie.
Absencia obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike však nemôže byť dôvodom neodškodnenia
inak preukázanej ujmy na osobnostných právach poškodeného a neposkytnutie súdnej ochrany tomuto
nároku. Práve ust. § 11 a nasl. OZ reflektuje na mnohopočetnosť prejavov dielčích stránok ľudskej

osobnosti fyzickej osoby a je spôsobilé odškodniť s tým spojené široké spektrum možných zásahov proti
nim.

18. Žalovaný a intervenient sa bez racionálneho a presvedčivého odôvodnenia sledujúc vlastný úspech
v spore pripojili k údajne opozitnému názorovému prúdu reprezentujúcemu právne názory vyslovené

v rozhodnutí ÚS SR zo dňa 13.08.2014, sp. zn. I. ÚS 426/2014, v ktorom ÚS SR uviedol, že ujmy
vo sfére súkromného a rodinného života sťažovateľky sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského
uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového hodnotenia. Uvedený názor je však
nevyhnutné vnímať v kontexte celého rozhodnutia, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá pre
zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu, že všeobecné súdy rozhodujúce vo veci sťažovateľky neporušili

ústavne zaručené práva, pretože svoj právny záver zdôvodnili ústavne konformne. K samotnej otázke
konkurencie nemajetkovej ujmy a sťaženia spoločenského uplatnenia sa ÚS SR vyjadril iba v rámci
reakcie na sťažnostnú argumentáciu s vedomím, že mu neprislúcha dopĺňať, precizovať či inak
vylepšovať odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov. Z uvedeného potom nemožno bez ďalšieho
podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť, že právne závery vyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn.

7Cdo/65/2013 sú v rozpore s Ústavou SR, keď samotný ÚS SR sa k tejto otázke vyjadril len v
rovine aplikácie jednoduchého práva s výslovným vedomím presahu potrieb svojho rozhodnutia. Práve
s ohľadom na uvedené pri konkurencii záverov najvyšších súdnych autorít sa nemožno odkloniť
od rozhodnutia NS SR publikovaného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R
1/2015 spadajúceho pod ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (voď NS SR sp. zn.

9Cdo/161/2022, R 71/2018).

19. Na podporu právneho názoru o možnom súbehu nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy titulom
zásahu do osobnostných práv poškodeného a nárokov na náhradu bolestného a SSU odvolací súd
príkladmo poukazuje aj na iné súdne rozhodnutia, ktoré dospeli k rovnakému záveru: napr. rozsudok

Krajského súdu Trnava zo dňa 31.10.2024, sp. zn. SI-2C/51/2022, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.12.2018, sp. zn. 17Co/209/2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
11.09.2018, sp. zn. 14Co/93/2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.08.2020, sp. zn.
4CoCsp/10/2020.

20. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť nároku na odškodnenie imateriálnej
ujmynaosobnostnýchprávžalobkyne,kuktorémumalodôjsťvpriamejpríčinnejsúvislostisožalovaným
zavinenou dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 11.02.2015 na T. L. M. A.. Imateriálnu ujmu,
odškodnenia ktorej sa podanou žalobou domáhala, žalobkyňa vymedzila ako psychické strádanie z
obmedzenej mobility počas jej ústavnej hospitalizácie, nakoľko počas prvých päť týždňov bola absolútne

ležiaca, pripútaná na lôžko bez možnosti akéhokoľvek pohybu, čo bolo pre ňu mimoriadne frustrujúce,
pre pocity bezmocnosti a strachu mnohé noci preplakala. Za značný zásah do osobnej integrity
identifikovala aj úplnú odkázanosť na pomoc tretích osôb pre neschopnosť realizácie ani elementárnych
úkonov. Za najponižujúcejšie a najzávažnejšie považovala vyprázdňovanie, ktoré počas 5 týždňov
vykonávala prostredníctvom močového katétra a prenosnej misy. Pri týchto úkonoch, vrátane osobnej

hygieny, bola odkázaná na pomoc zmiešaného zdravotníckeho personálu, čo pre ňu, ako sebestačnú
a samostatnú dámu, bolo veľmi ponižujúce a zahanbujúce. Pri nespornom odškodnení následkov
poškodenia zdravia žalobkyne intervenientom na strane žalovaného v podobe vyplateného bolestného
a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (sčasti dobrovoľným plnením a sčasti plnením nazáklade právoplatného rozsudku vydaného vo veci vednej na bývalom Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 4Csp/15/2016) sa súd prvej inštancie celkom správne zameral na posúdenie charakteru
žalovaného nároku a jeho komparáciu s nárokmi odškodnenými v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. 4Csp/15/2016 na totožnom skutkovom základe. Vychádzajúc z obsahu
lekárskeho posudku V.. J. P., W.., o sťažení spoločenského uplatnenia, konštatoval, že čiastkové nároky
uplatnené za psychickú ujmu spojenú so skľučujúcimi predstavami, depresívnymi pocitmi v súvislosti
s jej budúcim životom a desivými zážitkami z úrazu, boli odškodnené v rámci sťaženia spoločenského
uplatnenia pod pol. č. 254- potrahovaná adaptačná porucha. Rovnaký záver vyslovil aj vo vzťahu k

tvrdeným zásahom do telesnej integrity žalobkyne spočívajúcim v obmedzeniach v súvislosti s chôdzou,
pohybom a limitoch v jej aktivitách, ktoré boli odškodnené ako sťaženie spoločenského uplatnenia
za somatické poškodenie zdravia na základe lekárskeho posudku V.. V. F.Č. (obmedzenia hybnosti a
trvalej poruchy obehu). Správnosťou týchto záverov sa odvolací súd vzhľadom na viazanosť podanými
odvolaniami smerujúcimi čo do prisudzujúceho nároku nezaoberal.

21. Čiastočné odškodnenie žalobkyni priznal za nemateriálnu ujmu, ktorá jej preukázateľne vznikla v
dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ľudskú dôstojnosť, intimitu, súkromný a rodinný život,
a ktorá nebola predmetom škody na zdraví. Konštatoval, že k zásahu do práva na ľudskú dôstojnosť
a intimitu došlo bezprostredne po dopravnej nehode, kedy žalobkyňa ostala bezvládne a nedôstojne
ležať na kraji cesty, bez schopnosti zmeniť takýto stav vlastnými silami, pri rozstrihaní jej oblečenia

a sporým zaodením počas úvodných vyšetrení a následnej hospitalizácie, čo mal za preukázané z
výpovede žalobkyne a predloženej fotodokumentácie a v neposlednom rade zásah do intimity žalobkyne
a potrebnej diskrétnosti predstavoval aj spôsob vyprázdňovania a výkon hygieny. Nestotožnil sa s
obranou žalovaného a intervenienta, že by za uvedené malo zodpovedať zdravotnícke zariadenie,
nakoľko v konaní nebolo preukázané nedodržanie základných princípov poskytovania zdravotníckej

starostlivosti v súlade s právom na ľudskú dôstojnosť, zachovanie intimity a etického humánneho
prístupu, a za označené ujmy vyvodil zodpovednosť žalovaného, bez správania ktorého by k nim
nedošlo. Ako odškodniteľný zásah do súkromného a rodinného života vyhodnotil 16- týždňové odlúčenie
žalobkyne od rodinných príslušníkov a od ťažko chorého manžela, s ktorým bola v manželstve 50
rokov, a ktorému poskytovala starostlivosť aj v súvislosti s kardiologickým a onkologickým ochorením.

Bol tiež toho názoru, že zistenú ujmu, pre odškodnenie ktorej nie je postačujúce zadosťučinenie iným
spôsobom, by na mieste žalobkyne považovala každá iná osoba ako ujmu objektívne závažnú. S
prihliadnutím na závažnosť ujmy, okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a rozhodovaciu
prax súdov za primerané posúdil odškodnenie vo výške 1.500 eur. S uvedenými názormi vyplývajúcimi
zo správnych skutkových zistení sa odvolací súd plne stotožňuje majúc za to, že súdom prvej inštancie

správne identifikovaná ujma, ktorá žalobkyni vznikla v dôsledku zásahu do ľudskej dôstojnosti, intimity,
do súkromného a rodinného života počas jej hospitalizácie, nebola a nemôže byť odškodnená ako
škoda na zdraví. Opísané narušenie psychickej integrity žalobkyne a jej súkromného a rodinného
života počas odstraňovania závažných následkov poškodenia zdravia spôsobeného protiprávnym
konaním žalovaného nie je predmetom kompenzácie v režime zák. č. 437/2004 Z. z. a z vykonaného

dokazovania v danej veci vyplynulo, že žalobkyňa si odškodnenie za tieto zásahy neuplatnila v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4Csp/15/2016, keď v žalobe, ako aj v
rozšírení žaloby absentovala argumentácia žalobkyne o zásahu do dôstojnosti a intimity žalobkyne
a obmedzení rodinného života počas hospitalizácie, a tieto neboli predmetom bodového hodnotenia
lekárskych posudkov V.. P. P. V.. F., ktorí ani neboli oprávnení posudzovať tento druh ujmy, ku ktorej

došlo v osobnostnej sfére žalobkyne. Vychádzajúc z nesporného skutkového stavu, keď žalovaný ani
intervenient v konaní nesporovali skutkové okolnosti uvádzané žalobkyňou v jej písomných vyjadreniach
a vo výpovedi, je zrejmé, že narušenie intimity a dôstojnosti počas prvých šiestich týždňov hospitalizácie
spojené s obnaženosťou jej tela, spôsobom vyprázdňovania, úplnou odkázanosťou na nemocničný
personál oboch pohlaví prirodzene sprevádzané s pocitmi hanby a poníženia, ako aj odlúčenie od

najbližšíchvrátaneťažkochoréhomanžela,ktorémudoinkriminovanejnehodyposkytovalastarostlivosť,
by objektívne v situácii, v ktorej sa nachádzala žalobkyňa, ťažko pociťovala každá fyzická osoba a
túto ujmu by aj vzhľadom na dĺžku jej trvania (5 týždňov) vnímala ako značnú. Nemožno súhlasiť
so žalovaným a intervenientom, ktorí zo záveru prvoinštančného súdu, že zdravotnícka starostlivosť
bola poskytnutá správne, a priori vylúčili zodpovednosť aj žalovaného, ktorého protiprávne konanie

bolo priamou príčinou ujmy na ústavne chránených osobnostných právach žalobkyne. Odvolací súd
je toho názoru, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis síce vylučuje neoprávnenosť zásahu
zo strany zdravotníckeho zariadenia, avšak vzhľadom na vzájomnú previazanosť a kauzálnu súvislosť
s protiprávnym konaním žalovaného, ktoré malo za následok poškodenie zdravia a s ním spojenéznačné zníženie dôstojnosti, intimity a rodinného života žalobkyne ako parciálnych osobnostných práv,
nevylučuje zodpovednosť žalovaného za opísané negatívne následky v osobnostnej sfére žalobkyne.
Možno sa preto plne stotožniť s prvoinštančným súdom vyvodeným vzťahom kauzality, keď konštatoval,

že bez správania žalovaného by nedošlo k ujme na osobnostných právach žalobkyne (ods. 42.
odôvodnenia). Uvedeným záverom nedošlo ani k porušeniu zásady „ne bis in idem“, keď súdom
prvej inštancie priznané odškodnenie kompenzovalo rozdielne nepriaznivé následky ako tie, ktoré boli
odškodnené v rámci bolestného a SSU. Analogicky je možné uvedenú situáciu prirovnať k inštitútu
jednočinného súbehu v trestnom práve, kedy jeden skutok sa posudzuje z hľadiska naplnenia viacerých

skutkových podstát.

22. Nakoniec so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, riadne
opísané prvoinštančným súdom v ods. 45. odôvodnenia, sa odvolaciemu súdu ako neprimeraná
nejaví ani výška priznanej relutárnej náhrady rešpektujúca aj rozhodovaciu činnosť súdov v prípade
závažnejších a citeľnejších zásahov do osobnostných práv.

23. V intenciách vyššie uvedeného ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ žalovaní a
intervenient namietali ako odvolací dôvod aj existenciu inej vady, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), týmto sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko zo

strany odvolateľov nedošlo k riadnemu konkretizovaniu tohto odvolacieho dôvodu, v odvolaní neuviedli
žiadne skutočnosti či postup súdu, ktorý by bolo možné subsumovať pod tento odvolací dôvod.

24. Obstáť podľa odvolacieho súdu nemôže ani námietka nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti
napadnutéhorozsudku,vktoromsúdprvejinštanciesvojeúvahy,ktoréhohoviedlikvyhodnoteniužaloby

ako čiastočne dôvodnej riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade so zásadami formálnej logiky
odôvodnil, vysporiadajúc sa pritom so všetkými pre vec podstatnými otázkami a obranou žalovaného
a intervenienta. Napadnuté rozhodnutie dáva zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na všetky pre vec
podstatné otázky a spĺňa všetky náležitosti vyžadované jednak ust. § 220 ods. 2 CSP, ako konštantou
súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, a preto mohlo byť predmetom meritórneho odvolacieho

prieskumu.

25. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že žalovaný a intervenient sa v odvolacej
argumentácii obmedzili na totožnú argumentáciu ako tú, ktorú prezentovali v konaní pred súdom prvej
inštancie, a s ktorou sa tento riadne a náležite vysporiadal. V odvolaní nepredniesli žiadne zásadné

argumenty, ktoré by spochybňovali správnosť a presvedčivosť súdom prvej inštancie prijatého právneho
názoru a umožňovali sa odchýliť od rozhodnutia NS SR publikovaného pod R 1/2015. V tejto súvislosti
odvolací súd tiež poukazuje na v rozhodovacej činnosti ÚS SR zdôrazňovanú skutočnosť, že do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami a rovnako ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov či dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu ich hodnotenia
(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

26. Nakoniec sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou nesprávneho právneho posúdenia otázky

nároku na náhradu trov konania, ktorú žalovaný a intervenient založili na absencii ustanovenia
umožňujúceho neprihliadnuť na čiastočný neúspech žalobkyne v konaní. V konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy je nesporne výška súdom priznaného plnenia vopred nepredvídateľná, závislá od
úvahy súdu a nie je ju možné v rámci formulovania žalobnej požiadavky stanoviť na základe objektívnych
vopred určiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe, na ktorú vo vyjadrení k odvolaniu

poukazovala aj žalobkyňa, vedie k priznaniu plnej náhrady trov konania (viď napr. nález Ústavného súdu
SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
takom prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (viď napr. nález Ústavného súdu ČR zo
dňa 22. 6. 2000, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“ (in: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ,

S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: Civilný sporový
poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, str. 926). Aj napriek tomu, že CSP neobsahuje zákonné
ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a expressis verbis
by upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situáciách, kedy rozhodnutie o výškeplnenia závisí od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, uvedené samo o sebe aj pri zohľadnení
čl. 4 ods. 2 CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v takýchto konaniach, a to v zásade
zhodne s úpravou v predchádzajúcom civilnom procesnom kódexe, t. j. analogicky ust. § 142 ods. 3

CSP. Uvedené je konštantne potvrdzované vo väčšinovej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ako aj Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. II. ÚS 225/2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS
56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp. zn. II. ÚS 225/2020). Opačný záver nebol
vyslovený ani v rozhodnutiach ÚS SR, na ktoré v tejto súvislosti poukazovali žalovaný a intervenient
v odvolaní (IV. ÚS 652/2018, III. ÚS 474/2018), keď naopak ÚS SR v označených rozhodnutiach

konštatoval, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP a
argumentáciu odôvodňujúcu nezohľadnenie čiastočného neúspechu žalobcu v sporoch, v ktorých výška
plnenia závisela od znaleckých záverov či úvahy súdu, nepovažoval za nespôsobilú, resp. ústavne
neudržateľnú. Zdôraznil však, že aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však ani za
účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku neprichádzala do úvahy absolútne

vždy,aleibavprípade,aksaneúspechprejavilibavovýškeplneniazapredpokladu,žeúčastníkkonania
na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal a ani presne poznať nemohol. Uviedol, že táto
argumentácia musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním
procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe,
ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných

veciachvyplývanapríkladzustálenejrozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdov,bolažalobcovipriznaná
ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto,
lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom
priznaná s výrazným obmedzením. ÚS SR tak kategoricky neodmietol aplikáciu pravidla vyjadreného
v § 142 ods. 3 OSP aj za účinnosti CSP, len vyslovil požiadavku zohľadňovať pri rozhodovaní o

náhrade trov konania individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu. V danej veci pri zohľadnení
okolností konkrétneho prípadu, výšky požadovanej a priznanej relutárnej náhrady a menšieho množstva
obdobných judikovaných vecí odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom považoval za dôvodné
žalobkyni nepričítať neúspech v časti nepriznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy závislý výlučne
od úvahy súdu.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď odvolací súd odvolanie v celom rozsahu vyhodnotil ako
nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej prisudzujúcej časti a súvisiacom výroku o
trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Len pre ozrejmenie odvolací súd vo vzťahu k
povinnosti intervenienta na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyne, ktoré jej vznikli v dôsledku ním

podaného odvolania, dodáva, že intervenientovi, účastnému na danom konaní, prislúchajú procesné
práva a povinnosti s výnimkou tých, ktoré môže realizovať len za súhlasu strany, na ktorej vystupuje
(§ 85 CSP). K takýmto procesným právam patrí aj nárok intervenienta na náhradu trov, ktoré mu v
konaní vznikli, za predpokladu úspechu strany, ktorej v konaní pomáhal, a ktorej koreluje rovnaká
(spolu)povinnosť intervenienta na náhradu trov konania protistrany, pokiaľ by strana, ktorej v konaní

pomáhal, nebola v konaní úspešná (to všetko za predpokladu rozhodovania súdu o nároku na náhradu
trovkonaniapodľaprocesnejzásadyúspechuvspore).Uvedenévyplývajednakzozáujmuintervenienta
na výsledku konania a z jeho procesnej dispozície, využitie ktorej má vplyv na vznik trov strán konania.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).