Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 8C/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124210845
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Jaselský

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8124210845.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom, JUDr. Jozefom Jaselským, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. D. X, XXX XX E., proti žalovanej: F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX H.
F., právne zastúpená: JUDr. Mgr. Vladimír Feľbaba, Hlavná 45, 080 01 Prešov, IČO: 56 372 965,
o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 06.03.2019 bola súdu doručená žaloba žalobcu pre neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti, ktorá bola doplnená podaním doručeným súdu dňa 08.10.2019. Žalobca sa svojim návrhom

domáhal uloženia povinnosti žalovanej priblížiť sa k žalobcovi, nahradiť škodu vo veci zneužitia prístupu
k bankovému účtu, únosu a zásahov do práva na rodinný život, poškodenia dobrého mena, poškodenia
zdravia, ochranu súkromia, cti a dôstojnosti a zásahov do písomnosti.

1.1 Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že vzťah so žalovanou ukončil v septembri 2018. Žalovaná
mu neoprávnene bráni v kontakte s maloletými deťmi, čím žalovaná zasahuje do jeho osobnostného
práva na rodinný život a a súkromie. Žalovaná mu bráni v kontakte s deťmi formou telefonátov video

hovorov. Odmietala mu poskytovať informácie o deťoch, ktoré si musel následne zisťovať od tretích
osôb, ktoré komunikáciu s ním odmietajú. Žalovaná bola extrémne žiarlivá a cítila potrebu mať absolútnu
moc a kontrolu nad jeho životom. Každú činnosť, ktorú robil s deťmi znevažovala a tvrdila o ňom, že
je neschopný sa postarať ani sám o seba, nie to ešte o deti. Jeho názory a argumenty boli ignorované
a ignorovaný bol aj on. Žalovaná ho donútila ponechať prístupný telefón, v ktorom čítala jeho správy,
sledovala históriu volaní, čo ho ponižovalo. Taktiež ho na jej naliehanie donútila sprístupniť históriu
prehliadania webových stránok, čím narušovala jeho právo na ochranu písomností osobnej povahy

a súkromia. Jeho rodine oznámila, že si pozerá erotické videá, čím ho vystavila posmechu. Jeho matke
tvrdila, že ju nútil k sexuálnemu styku s inými osobami, a to pod hrozbou násilia. Iným osobám taktiež
tvrdila, že ju núti učiť sa a následne ju skúša, čo sa naučila. Žalovaná jeho rodine a kolegom tvrdila,
že ju chcel zavraždiť. Iným osobám tiež tvrdila, že ju k masírovaniu núti pod hrozbou fyzickej likvidácie.
Žalovaná klamlivo informovala príslušné úrady, že ju zbil, a pre jej obvinenia, že ju napadol, bol zadržaný
políciou. Zo strany žalovanej šlo o pomstu za ukončenie vzťahu, vytvorenie si predpokladov pre súdne
konania s cieľom poškodiť ho v očiach štátnych orgánov. Žalovaná opakovane prezentuje na internete

a spoločným známym, že sa pokúsil o únos vlastného dieťaťa a tak poškodzuje jeho meno v škole
a škôlke. Všetky oznámenia, ktoré žalovaná podala sledujú iný cieľ než ako ochrániť seba a detí pred
násilím z jeho strany, ale jedná sa o akt pomsty so snahou o získanie deti do starostlivosti. Žalovaná
zneužila situáciu, kedy mala prístup k jeho telefónu a nastavila si trvalý príkaz na poistku a po ukončenípoistného vzťahu si nechala vyplatiť sumu 5.000 Kč. Konanie žalovanej mu spôsobilo závažnú ujmu na
psychickom a fyzickom zdraví a z dôvodu straty detí trpí posttraumatickou stresovou poruchou. Máva
úzkostné ataky a po nich má silné bolesti hlavy. Má tiež problémy so sústredením a so spánkom. Bol

narušený jeho obvyklý spôsob života. Konanie žalovanej je schopné byť právne kvalifikované ako trestný
čin týrania blízkej a zverenej osoby, na žalovanú nepodal trestné oznámenie.

2. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že podanie žalovaného obsahuje klamstvá, nezmysly,
prekrútené fakty, ambulancie, bludy, pre ľudí a fantazmagórie. Žalobca je manipulátor a agresor

prenasledujúci svoju obeť, teda žalobkyňu. Žalobca, ktorý podľa jej názoru zrejme trpí poruchou
osobnosti alebo inou závažnou duševnou chorobou, sa doposiaľ nevyrovnal s rozchodom so žalovanou.
Žalovaná nikdy neporušila žiadne právo žalobcu spadajúce do ochrany osobnosti na rozdiel od žalobcu
a preto navrhla žalobu zamietnuť.

3. Súd vykonal dokazovanie listinami (e-mailová komunikácia medzi stranami, rozhodnutia súdov)

pričom zistil tento skutkový stav:

4. Žalovaná sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 22.10.2018 domáhala, aby súd určil žalovanému
zákaz priblížiť sa ku žalobkyni a spoločným maloletým deťom, I. a J., na vzdialenosť menšiu ako 100
metrov. Návrh podala po tom, čo bolo tunajším súdom nariadené neodkladné opatrenia, ktorým bol

žalobcovi uložený zákaz priblížiť sa k žalobkyni a spoločným deťom a zároveň nevstupovať do obydlia,
pričom súd uložil žalovanej povinnosť podať v lehote 30 dní žalobu vo veci samej.

5. Tunajší súd uznesením zo dňa 20.11.2024, č.k. 8C/45/2018-549, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 11.12.2024, zastavil konanie o uloženie zákazu priblíženia sa, ktoré sa začalo na základe návrhu

žalovanej doručenom súdu dňa 22.10.2018, a zároveň žalobu žalobcu vylúčil na samostatné konanie.
Konanie bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby žalovanou, nakoľko zákaz priblíženia k nej trvá
na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove, č.k. 13Co/101/2019-236, zo dňa 12.09.2019.

6. Na základe zisteného skutkového stavu súd vec takto právne posúdil:

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) Fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 a 2 OZ, Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a
zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo
použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej
povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na
základe zákona.

Podľa§13ods.1–3OZ,Fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 16 OZ, Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá
za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Podľa § 420 ods. 1 OZ, Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

7. Žalobca sa v danom prípade domáhal zákazu priblíženia a náhrady škody, ktorú súd posúdil ako
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

8. Ustanovenie § 11 OZ predstavuje určitú generálnu klauzulu ochrany osobnostných práv a
demonštratívne uvádza typické zložky osobnosti fyzickej osoby, ktorým poskytuje ochranu. Osobnostné
práva prináležia výlučne fyzickým osobám, sú nemajetkovej povahy, sú bezprostredne späté sosobnosťou človeka. Výpočet chránených práv nie je vyčerpávajúci. Uvedené ustanovenie za objekt
ochrany príkladom uvádza život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy
osobnej povahy, kým prostredníctvom ustanovenia § 12 ods. 1 OZ sa ochrana rozširuje aj na ďalšie

prejavy (písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy).
Súdna prax postupne konkretizovala alebo doplnila ďalšie prvky ochrany osobnosti, ktorým by sa
z pohľadu generálnej klauzuly takisto mala poskytnúť rovnocenná ochrana. Tými sú najmä osobná
sloboda, telesná integrita, ochrana pri zdravotníckych výkonoch, sloboda prejavu, rodinný život, právo
k osobnej podobe, právo na zdravé životné prostredie, vážnosť osoby v spoločnosti, vnútorná a intímna

stránka osobnosti, ochrana pred klamlivou reklamou a iné.

9. S ochranou osobnosti sa spája objektívna zodpovednosť za zásah. Pre účely úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti podľa komentovaného ustanovenia postačuje preukázať, že neoprávnený
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť osobnostné práva, pričom nie je potrebné
preukazovať zavinenie, úmysel, a ani že takýto zásah vyvolal následky. Neoprávneným zásahom je taký

zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom (právnym poriadkom).

10. Za spôsobenie nemajetkovej ujmy sa môže dotknutá osoba domáhať prostredníctvom súdu aj
primeraného zadosťučinenia, čo predstavuje morálnu nepeňažnú satisfakciu. Poskytnutie peňažnej
náhradyjenedostatočnosťmorálnehozadosťučineniapodľa§13odsek1OZ.Prichádzadoúvahyvtedy,

keď morálna satisfakcia na vyváženie a zmiernenie následkov neoprávneného zásahu do osobnostných
práv chránených ustanovením § 11 OZ nie je dostatočná (napríklad vzhľadom na veľký časový odstup od
zásahu do osobnosti) a v značnej miere bola najmä znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti. Zadosťučinenie v peniazoch by teda malo plniť len podpornú (subsidiárnu) funkciu,
nastupuje predovšetkým až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo úplne alebo čiastočne

nepostačujúce.

11. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je

ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (v súčasnosti § 167 CSP), podľa ktorého účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú
povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia

súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké
následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že

tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou

je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. (viď
uznesenie NS SR z 24.02.2010, sp. zn. 4Cdo/13/2009)

12. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniudôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda

okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. (viď uznesenie NS SR z 23.05.2012, sp.
zn. 1Cdo/78/2010)

13. V danom konaní žalobca nepreukázal existenciu základných predpokladov na vznik zodpovednosti
za zásah do osobnosti, ktorými sú: i) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu (následky), (ii) neoprávnenosť zásahu a (iii) existencia príčinnej súvislosti medzi
týmito predpokladmi. Žalobca v konaní predložil súdu komunikáciu žalovanej prostredníctvom aplikácie
s neznámou osobou, ktorej obsah jednak nenapĺňa znaky neoprávneného zásahu a jednak táto
komunikácia nebola zverejnená, t.j. sprístupnená širokému a neurčitému okruhu ľudí. Žalobca tiež

nepreukázal jednak vznik PTSD (napr. lekárskym správami) ani to, že by to bolo spôsobené konaním
žalovanej, ktoré on označil ako týranie. Žalobca síce pomerne podrobne opísal okolnosti partnerského
spolužitia so žalovanou, no súd z nich nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať
za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Za také nemožno považovať samy o sebe
partnerské nezhody, či ostré výmeny názorov. Žalobca nepreukázal, že by žalovaná rozširovala

informácie o jeho zdravotnom stave a že by ho verejne označila ako vraha. Taktiež skutočnosť,
že žalovaná podala voči žalobcovi návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a následne žalobu
o uloženie zákazu priblíženia, nemožno považovať za protiprávne konanie, nakoľko žalovaná len využila
právne prostriedky, ktoré jej ponúka zákon, na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov. Vo
vzťahu k únosu detí súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.02.2019, č.k.

24CoP/10/2019-284, ktorý nariadil neodkladné opatrenie na základe ktorého zveril mal. I. a J. B. do
osobnej starostlivosti matky, pričom nebolo preukázané, aby bolo súdom nariadené vrátenie detí do ČR
podľa Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019. K úprave rodičovských práv a povinností došlo
následne v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 27P/135/2019.

14. Žalobca rovnako v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani vznik škody vo výške 5.000,- Kč,
ktorú mala spôsobiť žalovaná vyplatením si finančných prostriedkov z bankového účtu žalobcu.

15. Súd nevidel dôvod na vyhovenie návrhu žalobcu na uloženie zákazu priblíženia, nakoľko zákaz
priblíženia sa strán konania je nariadený na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove, č.k.

13Co/101/2019-236, zo dňa 12.09.2019. Okrem toho takáto žaloba nie je prípustná, nakoľko rozsudkom
vo veci samej, ktorým by sa takémuto návrhu vyhovelo, by sa vytvoril trvalý stav (res iudicata), ktorý by
už nebolo možné zmeniť, ani v prípade zmeny pomerov.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom dcéry I. na základe návrhu žalobcu (č.l. 254), nakoľko jej
výsluchom mali byť preukázané skutočnosti, ktoré sú podľa hmotného práva pre rozhodnutie v tejto veci
bezvýznamné.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. V predmetnom konaní bol v plnom rozsahu úspešná žalovaná, preto súd zaviazal žalobcu
na náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Prešove cestou tunajšieho súdu.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo

veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov.