Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 8, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-6S/95/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200741
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. LL.M. Jana Fandáková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200741.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Jany Fandákovej, LL.M. (sudkyňa

spravodajkyňa) a členov JUDr. Radovana Turčíka, a JUDr. Renáty Smajdovej, v právnej veci
žalobcu: L Racing s.r.o, so sídlom Osloboditeľov 569, Krásnohorské Podhradie, IČO: 36 375 616,
právne zastúpeného JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou, so sídlom Jantárová 30, Košice, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101694528/2021 z 09.09.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september a október 2018. Z kontroly bol vyhotovený
protokol č. 100053356/2020 zo dňa 08.01.2020. Daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 30.01.2019,

označenomvoznámeníodaňovejkontroleaskončilasadňa21.01.2020,doručenímprotokoluzdaňovej
kontroly žalobcovi.

2. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 1020422687/2021 z 11.03.2021 (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“) ako prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v
sume 117.366,99 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2018, čo právne
odôvodnil s poukazom na znenie § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej
len „žalovaný“) rozhodnutím č. 101694528/2021 z 09.09.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa
21.09.2021.

3. Rozdiel v sume DPH za zdaňovacie obdobie október 2018 bol žalobcovi vyrubený v dôsledku
nepriznania práva na odpočítanie DPH z nasledujúcich zdaniteľných obchodov:

- dodanie služieb od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Focus JP s.r.o., so sídlom Kopčianska
10, Bratislava, IČO: 10180354 (ďalej len „Focus JP s.r.o.“ alebo „dodávateľ“), faktúry č. 10180354 -
10180388, celková fakturovaná suma 714.201,20 eur, z toho DPH spolu v sume 117.366,99 eur.4. Dôvody neuznania práva na odpočítanie DPH sú v napadnutom rozhodnutí žalovaného v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím správcu dane v podstatnej časti vymedzené takto:
- v daňovom konaní nebolo preukázané, že rozsiahle služby uvedené na preverovaných faktúrach boli

dodané daňovému subjektu dodávateľom, tejto dodávateľskej spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v
zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ale povinnosť platiť daň jej vznikla len v zmysle ustanovenia
§ 69 ods. 5 citovaného zákona, t.j. uvedením dane na faktúre. Ak nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti
u deklarovaného dodávateľa, nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Žalobca si však toto
právo uplatnil a z predmetných faktúr daň odpočítal, čím porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v

nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona číslo 222/2004 Z.z.,
- v danej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé,
k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť vykonané, kto mal
fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní,
- bývalý konateľ dodávateľa pán A. B. síce potvrdil spoluprácu medzi žalobcom a dodávateľom, ale
nevedel uviesť, o akú konkrétnu spoluprácu sa malo jednať, čo vlastne jeho spoločnosť pre daňový

subjektvykonávala,uviedol,žesamuťažkoodpovedá,žeprežalobcuzabezpečovalcelýchodpretekov,
avšak jednotlivo sa nevedel vyjadriť ku žiadnej z faktúr. A. B. svoje všeobecné, ďalej neoveriteľné
informácie nevedel žiadnym hodnoverným spôsobom preukázať. Doklady spoločnosti mal odovzdať
druhému konateľovi, k čomu predložil aj protokol o odovzdaní účtovníctva, pričom v konaní bolo zistené,
že takáto osoba neexistuje,

- žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 35 faktúr od dodávateľa preukazoval správcovi dane len
predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšími účtovnými dokladmi), avšak
zároveň bol povinný preukázať oprávnenosť uplatnenia tohto nároku. Dôkazné bremeno o reálnom
dodaníslužiebosobouuvedenounaspornýchfaktúrachzaťažuježalobcu.Samotnéfaktúry,čiexistencia
ďalších dokladov nezakladajú automaticky nárok na odpočítanie dane,

- ani na jednej zo sporných faktúr nie je bližšie špecifikovaný druh a rozsah poskytnutej služby, pričom
žiadna faktúra neobsahuje žiadne prílohy s rozpisom dodaných služieb, dodací list, či objednávku. Z
uvedeného dôvodu správca dane logicky a opodstatnene požadoval od žalobcu a dodávateľa konkrétne
a určité vyjadrenia o predmetoch fakturácie,
- akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité

plnenie bolo aj reálne uskutočnené,
- nedostatok preukázateľnosti dodania predmetu fakturácie nemôže byť odstránený tvrdením žalobcu a
bývalého konateľa jeho dodávateľa, že fakturované služby boli skutočne dodané, najmä ak ich tvrdenia
sú všeobecné, ďalej neoveriteľné a nie sú podložené takými dôkazmi, ktoré by vyvrátili závery správcu
dane,

- je v záujme žalobcu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré
môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno
týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane,
- správca dane nezaťažil žalobcu absolútnym dôkazným bremenom tak, ako to tvrdil, ale sám vykonal
dokazovanie za účelom získania objektívnych skutočností potrebných na posúdenie preverovaných

obchodných vzťahov, správca dane od daňového subjektu nepožadoval, aby preukázal také skutočnosti,
ktoré by objektívne nemohol vedieť preukázať, ani od neho nežiadal nadštandardné dôkazy,
- nielen dodávateľ, ale ani žalobca nepreukázal, že faktúry, z ktorých si za preverované obdobie uplatnil
odpočítanie dane, pravdivo reflektujú deklarované skutočnosti. Počas daňovej kontroly, vo vyrubovacom
konaní, ani v odvolacom konaní neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce s

dodávateľom, neuviedol, kto ho oslovil, ako sa nakontaktoval na dodávateľa, kde dohodli obchody, s kým
za deklarovaného dodávateľa jednal. Žalobca správcovi dane k deklarovaným obchodom nepredložil ani
písomné zmluvy, o ktorých sa svedok A. B. na ústnom pojednávaní 25. júna 2019, ktorého sa zúčastnil
aj žalobca, vyjadril, že existujú, ale nevie ich predložiť. Žalobca sa nevyjadril k tomu, ako a či kontroloval
kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť dodávateľa, neuviedol, kto mu práce odovzdával, neuviedol

konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať. Žalobca, ktorý bol ochotný za preverované zdaňovacie
obdobie zaplatiť dodávateľovi spolu sumu 714.201,20 eur, neuviedol ani to, aké opatrenia prijal na svoju
ochranu,
- subdodávateľská spoločnosť TUCSON s.r.o. je nekontaktná, nepodarilo sa preveriť uskutočnenie
zdaniteľných obchodov.

II.
Súdne konanie5. Správnou žalobou elektronicky doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) dňa

22.11.2021 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj zrušenia prvostupňového
rozhodnutia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100
%.

6.KonanieosprávnejžalobeboloKrajskýmsúdomvKošiciachvedenépôvodnepodsp.zn.6S/95/2021.

S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť vykonávať Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods.
3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná
právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd
v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ktorým je označené konanie vedené pod sp. zn. KE-6S/95/2021.

7. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body (námietky) žalobcu:
- napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane bolo porušené právo
žalobcu na postup správcu dane pri správe daní, pri ktorom sa dbá na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku, jeho právo na taký

postup správcu dane, pri ktorom správca dane postupuje v úzkej súčinnosti so žalobcom ako daňovým
subjektom podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, právo žalobcu, aby správca dane viedol dokazovanie
v súlade so zákonom, aby dbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo
najúplnejšie v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia
vydaného v daňovom konaní v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku,

- správne orgány postupovali v rozpore so zákonom, keďže vlastnú objektívnu nemožnosť vykonania
niektorých dôkazov pričítali na ťarchu žalobcu odkazujúc na akési absolútne dôkazné bremeno žalobcu,
čo nemá v právnom poriadku oporu,
- zo skutočnosti, že správca dane nemohol vykonať výsluch C. B., nemožno automaticky vyvodiť záver
o tom, že žalobca nepreukázal skutočný nákup služieb od dodávateľa,

- nekontaktnosť dodávateľa, resp. jej konateľa nemožno pričítať na ťarchu žalobcu, ale za daných
skutkových okolností mali správne orgány rozhodnúť v jeho prospech v zmysle zásady „in dubio mitius“.
VtejtosúvislostižalobcapoukázalnaprávnynázorNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyprezentovaný
v jeho rozsudku sp. zn. 5Sžf/12/2010 z 26. októbra 2010,
-sohľadomnato,žebývalýkonateľdodávateľaA.B.užniekoľkorokovnevykonávafunkciuštatutárneho

orgánu dodávateľa, nemá povinnosť a dokonca ani oprávnenie disponovať s účtovnými a daňovými
dokladmi dodávateľa, v dôsledku čoho nebol schopný, dokonca ani oprávnený vyhovieť požiadavke
správcu dane na predloženie relevantných dokladov. V tomto smere poukázal žalobca na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 a rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 z 25. marca 2005, v zmysle ktorých „dôkazné

bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek
skutočností, teda aj tých, ohľadom ktorých táto povinnosti stíha úplne iný subjekt“,
- s ohľadom na vecné podmienky pre výkon práva na odpočítanie DPH špecifikované v judikatúre
Súdneho dvora EÚ žalobca poukázal na skutočnosť, že dodávateľ ako zdaniteľná osoba mu dodala
služby, ktoré boli predmetom dane z pridanej hodnoty, čo bolo náležite potvrdené aj výsluchom svedka

A. B.. Vzhľadom na uvedené správne orgány porušili jeho právo na to, aby správca dane viedol
dokazovanie v súlade so zákonom z dôvodu, že mu pričítali na ťarchu nepreukázanie skutočností, ktoré
sa týkajú subjektov od neho odlišných, a preukázanie ktorých nie je v dispozičnej sfére žalobcu,
- správca dane jednoznačne nepreukázal ním tvrdené domnienky o nesplnení podmienok na vznik jeho
nároku na odpočítanie DPH. Je absolútne neprípustné, aby sa správca dane uspokojil s tým, že síce

má určité pochybnosti, no nemá ich dostatočne preukázané na to, aby z nich vytváral skutkové závery,
a napriek tomu ich takto interpretoval. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-384/04 musí
správca dane dôverovať v legalitu uskutočnených, (obchodných) operácií a nie každú operáciu mať a
priori za podozrivú,
- pri posudzovaní dodania zdaniteľného plnenia bolo potrebné prihliadať na špecifiká dodaných

služieb. Dodávateľská spoločnosť zabezpečovala pre žalobcu špecifické služby spočívajúce v príprave
súťažných vozidiel na preteky, pričom niektoré služby sa pred každými pretekmi opakujú, keďže
pred každou súťažou je celé vozidlo rozobraté, odkontrolované, znovu zložené, nastavené špecificky
na súťaž. Prebehne test vozidla, znova prebehne kontrola vozidla, ale už vizuálna, následne sadáva súťažné vozidlo na prepravník, nakoľko tieto vozidlá nesmú premávať po bežnej komunikácii,
príde sa na súťaž, kde sa vyžaduje servis a zázemie tímu L Racing. Na súťaži následne prebehne
administratívne preberanie a za tým technické preberanie súťažných vozidiel. Počas súťaže je vozidlo

medzi rôznymi etapami kontrolované a udržiavané, aby bolo schopné dôjsť do cieľa súťaže. Tieto
práce sa následne opakujú pri každom súťažnom vozidle. Služby boli vykonávané dodávateľskou
spoločnosťou v priestoroch prenajatých na základe podnájomnej zmluvy. Dodávateľská spoločnosť
disponovala technickým a materiálnym vybavením potrebným pre dodanie predmetných služieb.
Správca dane uvedené špecifiká vôbec nezohľadnil,

- poklady predložené do daňového konania žalobcom náležite preukazujú riadne dodanie zdaniteľného
plnenia,
- správca dane vo svojom rozhodnutí účelovo abstrahoval z výpovedí svedkov len tie skutočnosti,
ktoré podporovali jeho nepodložené domnienky. Vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, že svedok A. B.
opakovane potvrdil, že pre žalobcu vykonával „veľmi veľa služieb“,
- žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 z

18.05.2021 namieta neúplné zistenie skutkového stavu zo strany správcu dane, ktorý nevykonal
žalobcom navrhované dôkazy, a to výsluch svedka C. B. a miestne zisťovanie v sídle žalobcu. Podľa
jeho názoru bolo vykonanie uvedených dôkazov kľúčové pre posúdenie toho, či žalobca splnil zákonom
stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH,
- napádané rozhodnutia sú arbitrárne z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia. Správca dane mal

odôvodniť svoj postup pri určení rozdielu dane vo vzťahu ku každej jednotlivej faktúre, čo nespravil,
a uvedené znemožnilo žalobcovi zaujať stanovisko, resp. navrhnúť dôkazy ku každému jednotlivému
obchodu.

8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 01.03.2022 zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia a

zdôraznil, že súhlasí s tvrdením žalobcu, že pre priznanie práva na odpočítanie dane musia byť splnené
jednak formálne, ale aj vecné (hmotnoprávne) podmienky, ktoré zadefinoval vo svojich rozhodnutiach
Súdny dvor EÚ, ale zároveň konštatoval, že na základe dokazovania vykonaného správcom dane a
skutočností,ktoréztohtodokazovaniavyplynuli,možnojednoznačneuviesť,ževpreverovanomprípade
nebola splnená už prvá vecná podmienka v zmysle uvedenej judikatúry, keď nebolo preukázané, že

dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. Poukázal na to, že záver
správcu dane o nepriznaní práva na odpočítanie dane nie je založený len na zisteniach o nekontaktnosti
dodávateľskej spoločnosti a nemožnosti vypočuť jej konateľa, ako to podsúva žalobca. V danom prípade
možno jednoznačne konštatovať, že dôkazné bremeno vo veci neuniesol žalobca ako daňový subjekt.
Z predmetu fakturácie tak, ako bol formulovaný na jednotlivých faktúrach nie je zrejmé, čo konkrétne

dodávateľ vykonal, aké konkrétne úkony tieto služby v sebe zahŕňali, žalobca správcovi dane nepredložil
ani zmluvu, ktorá mala byť medzi spoločnosťami uzatvorená a ktorá mohla ozrejmiť druh a rozsah
služieb vykonávaných pre žalobcu. K sporným faktúram neboli predložené dodacie listy, objednávky, či
cenové ponuky, z ktorej by bolo zrejmé, za čo konkrétne žalobca dodávateľovi platil a čo konkrétne mu
bolo dodané. Konkrétny druh, ani rozsah služieb nebol ozrejmený ani vyjadreniami žalobcu, či bývalého

konateľa dodávateľa A. B.. Žalobca až v podanom odvolaní popísal, aké konkrétne služby mu mal
poskytovať priamy dodávateľ. Správny orgán svoj záver nezaložil len na pochybnostiach, ale v daňovom
konaní bolo jednoznačne preukázané, že faktúry, na základe, ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie
dane, nemajú pravdivý a reálny základ. Preto žalobca nemôže požadovať, aby sa v preverovanom
prípade postupovalo v zmysle zásady in dubio mitius. Pokiaľ žalobca požaduje od správcu dane a

žalovaného, aby dôvod nepriznania práva na odpočítanie dane uviedli ku každej jednotlivej faktúre, k
tomuto je potrebné uviesť, že sám žalobca ani jeho dodávateľ počas daňovej kontroly, vyrubovacieho
konania, ani v odvolacom konaní neuviedli jednoznačne a určito, čo bolo predmetom jednotlivých
faktúr, čo konkrétne mala dodávateľská spoločnosť pre žalobcu vykonať. Správca dane svojim konaním
nezmaril žalobcovi možnosť navrhnúť vykonanie akýchkoľvek dôkazov. Všetky sporné faktúry boli

vyhotovené tým istým dodávateľom, v rovnakom zdaňovacom období a žalobca ani jeho dodávateľ
nepreukázali tvrdenia v nich uvedené. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

9. Žalobca v replike z 19.04.2022 zotrval na svojej žalobnej argumentácii a zdôraznil, že správcovi
dane predložil všetky jemu dostupné dôkazy, ktoré osvedčujú, že k zdaniteľným obchodom skutočne

došlo. Ak by k uvedeným zdaniteľným plneniam nedošlo, súťažné vozidlá by neprešli previerkou, ktorej
úspešné absolvovanie je nevyhnutnou podmienkou účasti na súťaži. Poukázal, že je neprípustné,
aby možné nesplnenie si zákonných povinností treťou osobou bolo pričítané na jeho ťarchu. Žalobca
považuje záver žalovaného o tom, že dodávateľská spoločnosť v rozhodnom období nevykonávalažiadnu ekonomickú činnosť v dôsledku toho, že nepodala za príslušné zdaňovacie obdobie daňové
priznanie, za predčasný. Správca dane konal nad rámec zákona a to § 25 ods. 1 Daňového poriadku,
keď požadoval od svedka A. B., ktorý bol povinný výlučne len ústne uviesť správcovi dane jemu známe

skutočnosti. Predloženie listinných dokumentov, ktoré sa navyše týkajú právnych subjektov odlišných od
osobysvedka,jevrozporesčlánkom2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky.Žalovanýsasnažítendenčne
preniesť zodpovednosť za nevykonanie výsluchu svedka C. B. na žalobcu, ktorý nemá také oprávnenie
na rozdiel od správcu dane a žalovaného, ktorí sú oprávnení lustrovať osobu vo verejne prístupných
registroch, prípadne požiadať orgány iného štátu o lustráciu osoby. Správca dane a žalovaný boli povinní

vyhľadať kontaktné údaje tohto svedka a toho následne predvolať, prípadne aj dať predviesť na výsluch,
čo neurobili.

10. Podaním doručeným správnemu súdu 04.04.2025 žalobca predložil do konania znalecký posudok
č. 2/2025, vypracovaný prof. Ing. Jaroslavom Ďaďom, PhD., vo veci posúdenia správnosti vedenia
účtovníctva žalobcu a náležitostí daňových dokladov pre nárok na odpočet DPH za mesiac október 2018

a posúdenia ekonomickej účelnosti podnikateľského modelu aplikovaného žalobcom.

11. Na pojednávaní konanom 08.04.2025 žalobca zotrval na svojej argumentácii a návrhoch a zdôraznil,
že viedol účtovníctvo v súlade so zákonom o účtovníctve, postupoval správne a je oprávnený si uplatniť
odpočet na vstupe, daňové doklady a faktúry spĺňajú podmienky podľa § 71 a § 74 zákona o DPH, ide

o štandardný, ekonomický a účelný podnikateľský model, o čom svedčí predložený znalecký posudok.
Vyše 25 rokov sa venovali motoristickému športu, sú najväčší tím v strednej Európe a majú obrovský
vozový park, nie je to fiktívne. Správca dane odmietol miestne zisťovanie, na ktorom sa o tom mohol
presvedčiť.

12. Žalovaný svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní ospravedlnil podaním zo 07.04.2025 s tým, že
žiadal pojednávanie odročiť. Správny súd žiadosti nevyhovel, z dôvodu, že žalovaný si predvolanie na
pojednávanie prevzal už 05.02.2025 a až deň pred nariadením pojednávania sa ospravedlnil, s tým, že
jeho poverený zamestnanec má dlhodobo plánované pracovné činnosti, o ktorých, ako sám tvrdí vedel
dlhodobo. Vzhľadom na uvedené správny súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

III.
Relevantná právna úprava a všeobecné východiská

13. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „SSP”), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

14. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

15. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

16. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

17. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

18. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

19. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.20. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

21. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho
rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je
upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu
k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a

to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom.

22. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora aj kasačného súdu
odopreté alebo obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu práva. V
nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH je potrebné

diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní splnenia
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový subjekt,
v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.

23. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH správny súd pripomína, že v

zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie
zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho
ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti,
a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre odpočítanie DPH, a s tým spojenú povinnosť tieto
svoje tvrdenia preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočítanie DPH a

povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane
jenásledneverifikovaťskutočnosti,ktoréjedaňovýsubjektpovinnýdokazovať.Výsledokverifikácievšak
musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež
doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane

musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
daňovým subjektom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa
07.02.2023).

IV.
Posúdenie veci správnym súdom

24. Správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a nasl. SSP) preskúmal napadnuté

rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, všetko v
medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP), a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou
osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), na pojednávaní konanom
dňa 08.04.2025 dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 190 SSP.

25. Predmetom prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu
dane o vyrubení rozdielu na DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2018 z dôvodu neuznania
práva na odpočítanie DPH za dodanie služieb od dodávateľa Focus JP, s.r.o. v sume 117.366,99 eur.

26. Správca dane neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že žalobca

nepreukázal splnenie (hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie dane (poskytnutie služieb) podľa §
51 ods. 1 písm. a) v spojení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, pričom tieto závery žalovaný ako
vecne správne potvrdil.

27. Vzhľadom na už uvedené sa správny súd zameral na posúdenie zákonnosti vlastných dôvodov

neuznania práva na odpočítanie DPH správnymi orgánmi spočívajúce v nesplnení hmotnoprávnych
podmienok [§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH], správnosť postupu ktorého bola namietaná žalobcom.28. Správny súd poukazuje na to, že dôvodom relevantným pre neuznanie práva na odpočítanie DPH
bolo nepreukázanie dodania služieb dodávateľom tak, ako boli fakturované, keď nebolo zrejmé ani to, čo
bolo predmetom dodania a v akom rozsahu mali byť služby žalobcovi dodané. V tomto smere správny

súdpoukazujenazistenéskutkovéokolnostiveciuvedenévdôvodochrozhodnutiažalovanéhovspojení
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré vyplývajú z obsahu administratívneho spisu a
správnymi orgánmi vykonaného dokazovania. Podrobné skutkové zistenia týkajúce sa dodávateľsko-
odberateľských vzťahov preukázali, že vzhľadom na právnu úpravu zákonných kritérií pre uplatnenie
odpočítania DPH, muselo byť žalobcovi zrejmé, že pre preukázanie nároku na odpočítanie DPH z

posudzovaných faktúr bude potrebné, aby hodnoverným spôsobom preukázal dodanie služieb.

29. Nosná časť argumentácie žalobcu smerovala k namietaniu skutočností, že v konaní predložil všetky
jemu dostupné dokumenty, ktoré preukazovali dodanie služieb dodávateľom, pričom správnym orgánom
sa nepodarilo preukázať ich domnienky o nedodaní služieb a na žalobcu nezákonne preniesli ťarchu
preukázania skutočností mimo jeho dispozičnej sféry, čím ho zaťažili absolútnym dôkazným bremenom

a na ťarchu mu pripísali aj nekontaktnosť dodávateľa a subdodávateľa.

30. Správny súd v tomto kontexte konštatuje, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
stranedaňovéhosubjektu-žalobcu,ktorýdisponujesvojimprávomuplatniťsizazákonomustanovených
podmienok právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej

hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že právo si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na
následnú verifikáciu skutočností a dôkazov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na
ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť právo na odpočítanie
DPH uznané ako oprávnené.

31. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami
daňového subjektu vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z právnych predpisov regulujúcich
problematiku daní (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa
preto oprávnene očakávať od daňového subjektu vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov

preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať,
kto uvedenú službu skutočne poskytol.

32. Podstatným pre posúdenie danej veci bolo práve posúdenie označených záverov orgánov finančnej
správy, a to v rozsahu vzťahujúcej sa žalobnej námietky neprípustného zaťaženia daňového subjektu

absolútnym dôkazným bremenom.

33. Podľa názoru správneho súdu dôvodnosť pochybností a dostatočnosť predložených dôkazov
daňovým subjektom na preukázanie reálnej existencie služby je nutné v každom jednotlivom prípade
posudzovať individuálne a najmä vo svetle charakteru konkrétnej služby, z dodania ktorej sa odpočet

uplatňuje a súčasne vo svetle požiadavky, aby daňový subjekt poskytovanie či prijímanie služieb či
tovarov dokumentoval s náležitou starostlivosťou vedomý si znášania bremena dôkazu na preukázanie
zdaniteľných obchodov, z ktorých si uplatňuje odpočet. Inak povedané práve charakter konkrétnej
prijímanej služby musí byť určujúci pre minimálny štandard dôkazov spôsobilých preukázať reálnu
existenciu plnenia aspoň na úrovni dostatočnej pravdepodobnosti.

34. V preskúmavanom prípade správny súd konštatuje, že pokiaľ správne orgány konštatovali, že
žalobca a ani jeho priamy dodávateľ počas konania nekonkretizovali predmet fakturácie, ktorý bol
všeobecný a neurčitý, teda nešpecifikovali o aké služby konkrétne sa jednalo, v akom rozsahu boli
poskytnuté, nemožno tento ich záver považovať za svojvoľný, pokiaľ k jednotlivým faktúram neboli

pripojené ani žiadne objednávky, dodacie listy, popis vykonaných prác, nebola predložená žiadna
prípadná komunikácia medzi žalobcom a jeho dodávateľom ani žiadne zmluvy uzavreté medzi žalobcom
a dodávateľom, ktoré by špecifikovali dodané služby a konkretizovali ich prípadný rozsah. Správny
súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že to nemôže byť správca dane, kto by mal svojou činnosťou
nahrádzať očakávanú a nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu zodpovedajúcu ním uplatnenému právu

na odpočítanie DPH.

35. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého ho správne orgány zaťažili akýmsi absolútnym dôkazným
bremenom, je z pohľadu súdu neadekvátne, pretože ak žalobca nie je schopný verifikovať poskytnutieslužieb a ani uviesť ich presnú špecifikáciu, potom nemôže zmysluplne očakávať, že mu bude priznané
právo na odpočítanie DPH, existenciu splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorého nevie preukázať.
V tejto súvislosti možno, v súlade s myšlienkovu líniou hodnotenia dôkazných prostriedkov správnymi

orgánmi, poukázať na to, že predloženie listín, a to daňových dokladov o poskytnutí službieb, bez
akýchkoľvek iných skutočností, nie sú z pohľadu ich úplnosti a vzťahu k dokazovanej skutočnosti o
predmete zdaniteľného plnenia a jeho dodaní takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by bez rozumných
pochybností verifikovali ich poskytnutie.

36. Správny súd poukazujúc na znenie výpovede bývalého konateľa dodávateľa A. B. uvádza, že
dôvod jej vyhodnotenia v neprospech žalobcu nebol ten, že bývalý konateľ dodávateľa nevedel uviesť
podrobnosti o fakturovaných zdaniteľných plneniach, ale skutočnosť, že tento neuviedol ani základné
fakty, ktoré by so žalobcovi fakturovanými zdaniteľnými plneniami museli zákonite súvisieť a ktorých
znalosťbyvprípadeskutočnejrealizácietýchtoplneníbolomožnéodkonateľadodávateľa(ktorýnímbol
v čase údajnej realizácie zdaniteľných plnení, pozn.) racionálne očakávať a tento by nemal mať problém

ich uviesť. Pokiaľ teda správne orgány dospeli k záveru, že všeobecné tvrdenia bývalého konateľa
dodávateľa ako to, že pre žalobcu vykonal „veľmi veľa služieb“ nepostačujú na konkretizáciu dodaných
služieb, resp. na preukázanie dodania služieb dodávateľom, nemožno ani tento ich záver považovať
za svojvoľný a nemajúci oporu v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na uvedené správny súd ako
nedovôdnú vyhodnotil aj námietku o tom, že správca dane z výpovede bývalého konateľa žalobcu

vyabstrahoval len tie skutočnosti, ktoré podporovali jeho nepodložené domienky.

37. Pokiaľ žalobca namietal, že na ujmu mu nemôžu byť zistenia týkajúce sa jeho dodávateľa a
už vôbec nie zistenia týkajúce sa subdodávateľov, a že na ťarchu mu nemôže byť pričítaná ani ich
nekontaktnosť, správny súd uvádza, že nosným dôvodom zamietnutia práva na odpočítanie DPH z

preverovaných vzťahov bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu o reálnosti plnenia,
keď nebolo preukázané aké služby a v akom prípadnom rozsahu boli poskytnuté a že boli poskytnuté
dodávateľom uvedeným na faktúre a teda nepreukázanie skutočností, ktoré boli priamo v dispozícii
žalobcu a nie jeho dodávateľa či subdodávateľov a to bez ohľadu na to, že správne orgány podporne
poukázali aj na zistené skutočnosti v dodávateľskom reťazci a na ich následnú nekontaktnosť.

38. K aplikácii záverov rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2020 z
18.05.2021 správny súd uvádza, že v danej veci išlo celkom zjavne o iný skutkový stav veci a iný
priebeh dokazovania, keď správca dane nevyhodnotil žalobcom predložené listinné dokumenty (dodacie
listy, doklady o čiastočných bezhotovostných úhradách faktúr, doklady o uskutočnení prepravy tovaru

a úhrade jej nákladov) a neuskutočnil výsluch navrhovaných svedkov. V preskúmavanom prípade však
žalobca, ako už bolo uvedené nepredložil žiadne dodacie listy, žiadne zmluvy, ktoré by špecifikovali druh
a rozsah poskytnutých služieb, žiadny súpis vykonaných prác, žiadne kontrolné protokoly o vykonaní
fakturovaných služieb. Správny súd konštatuje, že je práve na žalobcovi, aby si zaobstaral vhodné
dôkazy preukazujúce, že predmetné plnenia boli reálne a boli dodané. Vo veci preukazovania takýchto

služieb platia pomerne prísne podmienky a to nielen ich realizácie, ale najmä čo najpodrobnejšie aj ich
rozsahu. Pokiaľ žalobca neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by následne v daňovom konaní
nebol správcom dane spochybnený, neuniesol i podľa správneho súdu svoje dôkazné bremeno, a tak
v jeho prípade nebolo možné ani uplatniť zásadu „in dubio mitius“.

39. K navrhovanému nevykonanému výsluchu svedka C. B. správny súd len stručne poukazuje na to, že
správca dane uvedeného svedka predvolal z adresy uvedenej v obchodnom registri SR, avšak zásielka
sa vrátila neprevzatá späť. Vzhľadom na uvedené následne vo vyrubovacom konaní prostredníctvom
zaslanej žiadosti o MVI do Gréckej republiky požiadal o vypočutie tohto svedka, pričom žiadal, aby
sa konkrétne vyjadril k jednotlivým predmetom fakturácie a tiež žiadal, aby boli predložené doklady

spoločnosti Focus JP s.r.o. Z odpovede na túto žiadosť vyplynulo, že sa nepodarilo takúto osobu nájsť,
a to ani prostredníctvom gréckeho policajného riaditeľstva. Vzhľadom na uvedené považuje správny
súd námietku žalobcu, že správca dane nevykonal všetky jemu dostupné úkony (lustrácie, predvolanie,
predvedenie, pozn.) na zabezpečenie výsluchu tohto svedka za nedôvodnú.

40. K nevykonanému miestnemu zisťovaniu v sídle žalobcu správny súd uvádza, že správny súd má
z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu za preukázané, že žalobca v odvolacom konaní len vo
všeobecnosti namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov bez toho, aby konkretizoval, v čom vidí
v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania“ porušenie jeho práv a čo sa malo vykonaním takéhodôkazu preukázať. Taktiež je potrebné poukázať, že „miestne zisťovanie“ navrhol žalobca vykonať vo
vyrubovacom konaní, len za účelom prerokovania jeho pripomienok k protokolu. Vzhľadom na uvedené,
pokiaľ sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k navrhovanému „miestnemu zisťovaniu“,

nemožno napadnuté rozhodnutie z tohto pohľadu považovať za nedostatočne odôvodnené.

41. K žalobcom predloženému znaleckému posudku č. 2/2025, správny súd stručne uvádza, že na tento
nebolo možné prihliadať s poukazom na § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého na rozhodnutie správneho
súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v

čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Nad rámec uvedeného sa žiada dodať, že podstata
napadnutého rozhodnutia ani nie je založená na skutočnosti, že by účtovníctvo žalobcu nebolo vedené v
súladesplatnouprávnouúpravouaninaekonomickejopodstatnenosti/neopodstatnenostifakturovaných
služieb tak, ako bol vyšpecifikovaný predmet znaleckého posudku.

42. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie

žalovaného,akoajjemupredchádzajúcerozhodnutiesprávcudane,vychádzajúzdostatočnezisteného,
logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, a preto správny súd postupom
podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok I).

43. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a pretože žalobca nemal v konaní ani len

čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré
by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi
nepriznal (výrok II).

44. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh)(§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i)nerešpektovalzáväznýprávnynázor,vyslovenývzrušujúcomrozhodnutímokasačnejsťažnosti,alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).