Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522201095
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2522201095.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C.
XXX/XX, D., zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Klemová, so sídlom M. R. Štefánika 6, Pezinok, proti
žalovanej:RELAX-TEAM,s.r.o.,IČO:31414893,sosídlomRybníkova16,Trnava,zastúpená:Palkovič
advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 255 609, so sídlom Kapitulská 20, Trnava, o náhradu mzdy, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.PN-7Cpr/11/2022-174zodňa12.9.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov
rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 79 ods. 1 a 2, § 103 ods. 2, § 116 ods. 1 a 2, § 142 ods. 3

zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že žalobkyňa sa
žalobou domáha, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 29.417,33 eur spolu s úrokom z
omeškania (špecifikovaným v žalobe) a priznal žalobkyni náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým,
že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2021 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru u žalovanej
výpoveďou zo dňa 24.4.2014, doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné a pracovný pomer u
žalovanej, založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá. Uviedla, že pracovný pomer u

žalovanej jej vznikol dňa 1.1.2011 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2010 na dobu neurčitú
s dohodnutým druhom práce kuchárka (príprava tepelne upravovaných jedál a studenej kuchyne),
miestom výkonu práce - kuchyňa pri KR PZ SR, Kollárova 31, Trnava, mzdou vo výške 580,90 eur/
mesiac brutto pri 40 hodinovom pracovnom týždni, splatnou v posledný deň nasledujúceho mesiaca
po mesiaci, kedy bola práca vykonaná. Podaním zo dňa 15.12.2021 k sp. zn. 18Cpr/3/2014 žalobkyňa
upresnila nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru titulom náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1, 2
Zákonníka práce za obdobie 1.12.2014-31.7.2017 a rozšírila žalobu o nárok na zaplatenie 26.380,39 eur

s príslušenstvom titulom náhrady mzdy za prekážky v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce v období
od 1.8.2018 do 8.11.2021 a 3.036,94 eur s príslušenstvom titulom náhrady mzdy za nevyčerpaných
päť týždňov dovolenky za kalendárne roky 2017 až 2020. Na pojednávaní dňa 12.5.2022 Okresný súd
Trnava vo veci sp. zn. 18Cpr/3/2014 vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil zmenu žaloby v časti, ktorousa domáhala vyššie uvedených nárokov. Žalobou v prejednávanej veci si uplatnila nárok na náhradu
mzdy za prekážky v práci v období od 1.8.2018 do 8.11.2021 v sume pravdepodobného zárobku, keďže
v jednotlivých rozhodujúcich obdobiach neodpracovala aspoň 21 dní alebo 168 hodín, a to v celkovej

výške 26.380,39 eur, pričom v žalobe uviedla výpočet uplatnenej náhrady mzdy. Zároveň si uplatnila aj
nárok na náhradu mzdy za nevyčerpaných päť týždňov dovolenky za kalendárne roky 2017 až 2020 v
sume pravdepodobného zárobku, keďže v jednotlivých rozhodujúcich obdobiach neodpracovala aspoň
21 dní alebo 168 hodín, a to v celkovej výške 3.036,94 eur. Vzhľadom na dovŕšený vek 33 rokov k
13.4.2012, za kalendárne roky 2017 až 2020 jej má prináležať dovolenka vo výmere 5 týždňov, resp. 25

pracovných dní ročne alebo 200 pracovných hodín ročne.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu,
pretože žalobkyňa nemá do právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Trnava zo dňa 9.8.2021 č.
k. 18Cpr/3/2014-790 (do 9.11.2021), o neplatnosti výpovede, právo na náhradu mzdy za prekážky v
práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ani právo na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku

za kalendárne roky 2017 až 2020. Žalobkyňa si pritom v tomto konaní uplatnila údajné právo na
náhradu mzdy za prekážky v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce v období od 1.8.2018 do
8.11.2021 a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za kalendárne roky 2017 až 2020. Poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2009 sp. zn. 3 Cdo 6/2008 (R 32/2010). Uviedla, že nároky
žalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to v období predchádzajúcom právoplatnosti

rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (v posudzovanom prípade do 8.11.2021),
sú komplexne upravené ustanovením § 79 Zákonníka práce. Táto zákonná úprava vylučuje počas
trvania súdneho sporu iné nároky zamestnanca, najmä nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka
práce a nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 100 a nasl. Zákonníka práce.
V závere poukázala na dôvodovú správu k zákonu č. 307/2014 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od

1.1.2015 doplnený ods. 3 do ustanovenia § 79 Zákonníka práce, podľa ktorej pri neplatnom skončení
pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho
priemerného zárobku, pričom súd môže náhradu mzdy znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať a taktiež je
výška náhrady mzdy limitovaná 36 mesiacmi. Ak k neplatnému skončeniu pracovného pomeru dôjde
voči oznamovateľovi protispoločenskej činnosti, napriek tomu, že sa mu poskytuje ochrana, navrhlo sa,

abysanaňhotietoobmedzeniavovýškenáhradymzdynevzťahovali,atedazamestnávateľbudemusieť
vždy poskytnúť plnú náhradu mzdy za celý čas.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzitýmnym rozsudkom
Okresného súdu Trnava (zo dňa 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790) bolo určené, že skončenie

pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, výpoveďou zo dňa 24.4.2014, doručenou žalobkyni dňa
7.5.2014, je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovanej založený pracovnou zmluvou zo dňa
31.12.2010, trvá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2021.

5. Následne rozsudkom Okresného súdu Trnava (zo dňa 21.7.2022 č. k. 18Cpr/3/2014) bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 6.356,98 eur s prísl. za obdobie od
9/2016 do 7/2017, pričom uplatnený nárok žalobkyne za obdobie 12/2014 - 8/2016 súd vyhodnotil
ako premlčaný. Súd považoval za nesporné, že žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom
zamestnávaní listom zo dňa 23.5.2014.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce má povahu lex specialis, v
dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy
spornévdôsledkurozviazaniapracovnéhopomeru,neaplikujúvšeobecnéustanoveniaZákonníkapráce
a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna právna úprava vylučuje,
aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi

účastníkmi v dôsledku skončenia pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil
zamestnancovi konať, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu (pozri Barancová a kol. 2022. Zákonník
práce. C.H.Beck, 3. vydanie).

7. Rozhodnutím súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade

mzdy viazaný a bez základného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno
s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho,
kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Náhrada
mzdy sa zamestnancovi môže priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia,nemožno ju zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti. Osobitná úprava nárokov z
neplatného skončenia pracovného pomeru v ustanoveniach § 61 a nasl. Zákonníka práce (teraz § 77
a nasl. Zákonníka práce) vylučuje použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach

v práci na strane zamestnávateľa, pokiaľ ide o nároky zamestnanca. Ak sa zamestnanec domáha
vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce a súd zistí, že žaloba v otázke neplatnosti skončenia pracovného pomeru je dôvodná,
rozhodne o nároku na náhradu mzdy podľa stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia (R 10/1969, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 269/2007 zo dňa 29.7.2009). Za dobu, po ktorú patrí zamestnancovi

náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nepatrí mu náhrada mzdy v zmysle
§ 130 Zákonníka práce, ani náhrada za nevyčerpanú dovolenku (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
26.2.2009 sp. zn. 3 Cdo 6/2008). Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
vzniká až dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. Úprava uvedená v § 61 a 64 Zákonníka
práce (§ 77 až 80 Zákonníka práce) sa v období pred uplynutím výpovednej doby nemôže uplatniť,
aj keď zamestnanec ešte v tomto období oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní

(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 700/2001).

8. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Táto zmena pôvodnej neohraničenej
doby náhrady mzdy bola vyvolaná skutočnosťou, že pracovnoprávne spory o náhradu mzdy (ako
súčasť žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) trvali neúmerne dlho a nezriedka potom

predstavovali náhradu mzdy i za 6 a viac rokov, ktoré musel uhradiť zamestnávateľ spätne. Preto doba
36 mesiacov (3 roky) bola určená ako ohraničenie nároku na náhradu mzdy s tým, že toto by malo i viesť
súdnu prax k tomu, aby nároky na náhradu mzdy boli v tomto rozpätí právoplatne rozhodnuté súdom
(pozri Barancová a kol. 2022. Zákonník práce. C.H.Beck, 3. vydanie).

9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovanou bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, s dňom nástupu do práce
1.1.2011. Žalovaná so žalobkyňou neplatne skončila pracovný pomer výpoveďou zo dňa 24.4.2014,
doručenou žalobkyni 7.5.2014, z dôvodu uvedenom v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce.
Listom zo dňa 23.5.2014 žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaná

na základe neplatnej výpovede po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby (podľa § 62 ods. 3 písm. a)
Zákonníka práce) prestala žalovanej prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy k 1.8.2014. Medzitýmnym
rozsudkom bolo určené, že výpoveď daná žalobkyni zo strany žalovanej je neplatná. Predmetný
rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.11.2021. Keďže predmetná výpoveď je neplatná, patrí žalobkyni v
zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce náhrada mzdy odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej

doby do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
maximálne však po dobu 36 mesiacov, teda v danom prípade za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017.
Súd prvej inštancie žalobkyni priznal náhradu mzdy do 31.7.2017 v konaní vedenom pod sp. zn.
18Cpr/3/2014.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa sa domáha náhrady mzdy nad rámec zákonom
stanovenejdoby36mesiacov,t.j.od1.8.2018do8.11.2021(deňpredchádzajúciprávoplatnostirozsudku
o určení neplatnosti výpovede), poukazujúc na ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce a náhrady
mzdy za 5 týždňov dovolenky podľa ustanovenia § 103 ods. 2 v spojení § 116 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce. Zo samotného znenia ustanovenia § 79 Zákonníka práce, ako aj z ustálenej judikatúry je

nepochybné, že na dobu, odkedy bol so zamestnancom neplatne ukončený pracovný pomer až
do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bola konštatovaná neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, sa neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych
predpisovoprekážkachvprácianionáhrademzdyzanevyčerpanúdovolenku.Nadrozsah36mesiacov
by žalobkyni patrila náhrada mzdy len v prípade, ak by žalobkyňa bola oznamovateľom kriminality alebo

inej protispoločenskej činnosti, čo však z tvrdení žalobkyne nevyplýva. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie nárok žalobkyne ako nedôvodný zamietol.

11. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že v konaní

úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o
výške trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala odvolanie žalobkyňa. Odvolanie
odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.

1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

13. Vecne odvolanie odôvodnila nesprávnosťou skutkových zistení súdu prvej inštancie, z ktorých je

odvoditeľný (súdom nevyslovený) nesprávny skutkový záver, že v súdnom konaní na Okresnom súde
Trnava sp. zn. 18Cpr/3/2014 a) podaním zo dňa 15.12.2021 uplatnila všetky tri nároky (1/ na náhradu
mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce za obdobie 1.12.2014-31.7.2017; 2/ na náhradu mzdy
za prekážky v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce v období od 1.8.2018 do 8.11.2021; 3/ na
náhradu mzdy za nevyčerpaných päť týždňov dovolenky za kalendárne roky 2017 až 2020) v súvislosti s
I. výrokom medzitýmneho rozsudku zo dňa 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790, b) Okresný súd Trnava na

pojednávaní dňa 12.5.2022 vo veci sp. zn. 18Cpr/3/2014 nepripustil zmenu žaloby v časti, ktorou som
sa domáhala všetkých troch nárokov. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie právne
posúdil uplatnené nároky podľa ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce a posudzoval ich výlučne
v súvislosti s I. výrokom rozsudku Okresného súdu Trnava z 9.8.2021 (o neplatnosti výpovede zo dňa
24.4.2014), a to aj napriek tomu, že ich právny základ žalobkyňa odvodzuje od II. výroku rozsudku

Okresného súdu Trnava z 9.8.2021 (že jej pracovný pomer u žalovanej, založený pracovnou zmluvou
zo dňa 31.12.2010, trvá) a domáha sa ich podľa ustanovení § 47 ods. 1 písm. a), b), § 55 ods. 1, ods. 2
písm.a),ods.3,ods.5,§81písm.a),b),§101,§103ods.2,§116ods.1,2,3,§142ods.3a§144aods.
1 písm. a) Zákonníka práce. Pretože vyššie uvedené nesprávne skutkové zistenia súdu mali podstatný
vplyv na vecnú správnosť výroku I. rozsudku, súd prvejinštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie zároveň nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

14. Žalobkyňa uviedla, že z príloh žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava z

9.8.2021 je preukázané, že spor o obsah dojednaných pracovných podmienok medzi ňou a žalovanou
existoval už pred doručením jej výpovede zo dňa 24.4.2014, tzn. v ich vzájomnom vzťahu panovala
neistota, tento sa nestal neistým v dôsledku rozviazania pracovného pomeru úkonom žalovanej
(doručením výpovede), ktorý ona neuznávala a táto neistota nebola a nemohla byť odstránená I.
výrokom rozsudku z 9.8.2021. Týmto výrokom bola vyriešená iba (ne)existencia právnej skutočnosti, tzn.

sporná otázka, či došlo k platnému alebo neplatnému rozviazaniu môjho pracovného pomeru a či nastali
(ev. skončili) zamýšľané právne účinky výpovede. Tento výrok nepredstavuje právny základ pre celý
obsahadosahreálneexistujúcehopracovno-právnehovzťahu.VýrokI.rozsudkuz9.8.2021predstavuje
právny základ iba pre rozhodnutie o jej nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom
náhrada mzdy podľa ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce má povahu sankčnej, satisfakčnej

a sociálnej náhrady za to, že žalovaná nepostupovala pri rozviazaní pracovného pomeru v súlade so
zákonnou úpravou. V žiadnom prípade nie je právnym základom jej nárokov za obdobie uplatnené
žalobou (1.8.2018 do 8.11.2021) z iného právneho titulu. Aby sa mohla domáhať svojich nárokov voči
žalovanej vo vzťahu k naposledy dojednaným pracovným podmienkam (druh práce pekárka a miesto
výkonu práce UCM), v prvom rade sa musela žalobou podanou v zákonnej 2-mesačnej lehote domôcť v

súdnom konaní vyslovenia neplatnosti výpovede z 24.4.2014. Bez určenia tejto právnej skutočnosti by
bol jej pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, aj keby išlo o neplatné skončenie pracovného
pomeru neplatnou výpoveďou. Takáto žaloba podľa § 77 Zákonníka práce je osobitnou určovacou
žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP a v prípade, ak je na jej základe
rozsudkom vyslovená neplatnosť výpovede alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru, rozsudok

o žalobe podľa § 77 Zákonníka práce je právnym základom pre náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 (ev.
3) Zákonníka práce.

15. Pretože neplatná výpoveď jej bola daná vo vzťahu k neexistujúcemu druhu práce a neexistujúcemu
miestu výkonu práce, domáhala sa aj určenia, že jej pracovný pomer trvá, pretože vo vzťahu k naposledy

dojednaným pracovným podmienkam, nebol nikdy skončený nielen zákonným spôsobom, ale ani vôbec
žiadnym spôsobom. Takáto žaloba je žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je podľa § 137
písm. c) CSP; v rámci konania o nej sa neskúma (ne)platnosť výpovede, či (ne)platnosť skončenia
pracovného pomeru; súd sa v konaní o nej obmedzí iba na zistenie, či existuje úkon spôsobilý byťdôvodom k rozviazaniu pracovného pomeru, a preto rozhodnutie o nej nie je právnym základom pre
náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 (ev. 3) Zákonníka práce, ale podľa iných ustanovení Zákonníka
práce. Žalobkyňa uviedla, že jej žaloba o plnenie má právny základ v úplne inom skutkovom stave

ako posudzoval súd; súvisí s porušovaním Zákonníka práce žalovanou vo vzťahu k platne dojednaným
pracovným podmienkam; uplatňuje ňou nároky z existujúceho pracovného pomeru, ktoré voči žalovanej
vznikli v dôsledku toho, že jej neprideľovala dohodnutú prácu a neprideľovala ju v dohodnutom mieste
výkonu, tzn. z titulu prekážok v práci z dôvodov na strane žalovanej. Tieto nároky nesúvisia s neplatným
skončením pracovného pomeru, ale s tým, že pracovný pomer s iným obsahom, ako bol špecifikovaný

vo výpovedi, neskončil, trval aj počas konania o žalobe podľa § 77 Zákonníka práce a trvá stále. K
princípom, na ktorých spočíva právny poriadok a ktoré musia byť uplatňované aj v pracovnoprávnych
vzťahoch, patrí zásada „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať) a „nemo turpitudinem
suam allegans auditur“ (nikto sa nemá dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania). Žalovaná
pracovnú zmluvu nedodržiavala a aktuálne sa dovoláva výhody z vlastného neplatného právneho úkonu
(výpovede z 24.4.2014), ktorý však nemal žiadny vplyv ani na obsah pracovnej zmluvy, ani na trvanie

pracovnéhopomerusozmenenýmipracovnýmipodmienkami,aninajejpovinnosťprideľovaťjejajpočas
konania o neplatnosť výpovede v dohodnutom mieste výkonu práce dohodnutý druh práce, ani na jej
povinnosť určiť jej čerpanie dovolenky, ani na jej povinnosť platiť jej náhradu mzdy za prekážky v práci
z dôvodov na jej strane, či za nevyčerpanú dovolenku.

16. Z vyššie uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

17. Žalovaná s odvolaním žalobkyne nesúhlasila a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaná uviedla, že súd

prvej inštancie rozhodné skutkové okolnosti, na ktorých založil svoje právne posúdenie veci, zhrnul
v odseku 15. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Správnosť týchto skutkových záverov
žalobkyňa nespochybnila, pričom ostatné skutkové okolnosti prípadu nie sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná uviedla, že počas
celého prvoinštančného konania poukazovala na nedôvodnosť žaloby, pričom prezentovala právnu

argumentáciu zhodnú s tým, ako vec právne posúdil súd prvej inštancie. Žalovaná sa plne stotožňuje
s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktoré je jednoznačne a zrozumiteľne vysvetlené
v odsekoch 16. až 18. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Podľa žalovanej je právna
argumentácia žalobkyne nesprávna a odporuje ustálenej rozhodovacej praxi súdov, na ktorú poukazuje
i súd prvej inštancie. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla,

že v odvolaní žalobkyňa neidentifikovala žiadne konkrétne výhrady k postupu súdu prvej inštancie,
ktorým by malo byť porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces. V odvolaní síce žalobkyňa vo
všeobecnosti uvádza vytýkané pochybenia súdu prvej inštancie, avšak chýba bližšia špecifikácia toho,
v čom konkrétne mal súd prvej inštancie pochybiť. Podľa názoru žalovanej neboli v konaní porušené
žiadne procesné práva žalobkyne a nemožno hovoriť o porušení práva žalobkyne na spravodlivý proces.

18. V podaní zo dňa 16.4.2024 žalobkyňa zotrvala na ňou podanom odvolaní. Uviedla, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie publikované pod č. R 10/1969 (tzn.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 31.5.1968 sp. zn. 6Cz/11/68), pričom predmetom konania
sp. zn. 6Cz/11/68 bolo rozhodnutie o nárokoch zamestnanca, ktorému bola výpoveď z pracovného

pomeru doručená dňa 29.9.1966 (jeho pracovný pomer skončil dňa 1.11.1966), tzn. na danú vec
bol aplikovaný zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 1.1.1966 do 30.6.1975,
v zmysle ktorého doba, po ktorú prináležala zamestnancovi náhrada mzdy z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru trvala buď do času, kým zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v
práci alebo až do platného skončenia pracovného pomeru a nebola obmedzená maximálne 36-imi

mesiacmi, ako je to v aktuálnom prípade podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Preto vo veci výpovede z r.
1966 nárok na náhradu mzdy počas celého obdobia neistoty v pracovno-právnom vzťahu (tzn. aj počas
obdobia presahujúceho 36 mesiacov) bol/musel byť a mohol byť prípustný výlučne podľa ustanovenia §
61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. a nemohol byť priznaný (uspokojený) aj z iného právneho titulu, pretože
by bol priznaný (uspokojený) duplicitne. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/269/2007,

na ktorý súd prvej inštancie poukázal, vyplýva, že predmet dovolacieho konania (posúdenie veci v
otázke omeškania s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a výške úrokov)
nemá žiadnu súvislosť s predmetom sporu v prejednávanej veci. Žalovaná rozporovala aj poukaz súdu
prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2008, publikovaný pod č. 32/2010,keďže v danej veci bol aplikovaný zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 1.7.1975 do 31.3.2002,
keď v zmysle § 61 ods. 1 tohto zákona doba, po ktorú prináležala zamestnancovi náhrada mzdy z
titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, trvala buď do času, kým zamestnávateľ neumožnil

zamestnancovi pokračovať v práci alebo až do platného skončenia pracovného pomeru a mohla
byť za obdobie presahujúce 6 mesiacov znížená/nepriznaná. Hoci uvedená doba nebola obmedzená
maximálne 36-imi mesiacmi, ako je to v aktuálnom prípade, súdom posudzovaný nárok zamestnanca na
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nebol zamestnancovi priznaný z dôvodu, že bol uplatnený za
rovnaké obdobie, ako bola zamestnancovi už poskytnutá náhrada mzdy titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru. Žalobkyňa zároveň za irelevantné označila rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 21 Cdo/700/2001 z dôvodu, že netvorí ustálenú súdnu prax súdov SR. Žalobkyňa uviedla, že právne
posúdenie veci vyplývajúce z rozhodnutí R 10/69 a R 32/2010 je neaplikovateľné na prejednávanú vec,
nakoľkozákonnéustanovenia§79ods.1a2Zákonníkapráceneupravujúkomplexneprávaapovinnosti
strán sporu počas celého obdobia neistoty v jej pracovnoprávnom vzťahu od 4.7.2014 do 9.11.2021
(odo dňa začatia konania sp. zn. 18Cpr/3/2014 do dňa právoplatnosti medzitýmneho rozsudku č. k.

18Cpr/3/2014 - 790), ale ich upravujú iba počas obdobia od 1.8.2014 do 31.7.2017 (tzn. obdobia 36
mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby). Žalobkyňa si nároky na náhradu mzdy
za prekážky v práci a nevyčerpanú dovolenku neuplatňuje z neplatného skončenia pracovného pomeru,
ani za dobu do 31.7.2017, po ktorú jej patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ale si
ich uplatňuje v súvislosti s trvaním jej pracovného pomeru síce v dobe neistoty v jej pracovnoprávnom

vzťahu, avšak súčasne za dobu po 31.7.2017, vo vzťahu ku ktorej jej náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 a
2 Zákonníka práce nepatrí v dôsledku uplynutia 36-mesačnej maximálnej doby na jej priznanie. Konanie
žalovanej je pritom možné právne posúdiť buď ako prekážky v práci na strane zamestnávateľa, z ktorých
žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy, alebo ako porušenie zákonných povinností zamestnávateľa (§
177ods.1,§192ods.2Zákonníkapráce),zktoréhojejvočižalovanejvznikolnároknanáhraduškodyvo

výške jej pravdepodobného zárobku. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9Cdo/127/2022 zo dňa 22.6.2023 a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku na rozsudok Súdneho dvora vo veci C – 57/22 zo dňa 12.10.2023.

19. Žalovaná v podaní zo dňa 29.4.2024 poukázala na to, že medzi žalobkyňou a žalovanou exitoval

v rozhodnom čase len jeden pracovný pomer založený jednou pracovnou zmluvou. Obsah tohto
pracovného pomeru môže byť medzi strany sporu sporný, avšak nič to nemení na tom, že išlo len o jeden
pracovnýpomer,zktoréhoneplatnéhoskončeniamohlivzniknúťžalobkynilennárokypodľaustanovenia
§ 79 Zákonníka práce a nie nároky, ktorých sa domáha podanou žalobou. Z vyššie uvedeného dôvodu
sú pre rozhodnutie vo veci samej právne významné len tie skutkové okolnosti, ktoré súd prvej inštancie

uviedol v odseku 15. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Žalovaná zdôraznila, že ak by
sa pripustila správnosť právnej argumentácie žalobkyne, nemalo by ustanovenie § 79 Zákonníka práce
žiaden zmysel. Najmä by nemalo zmysel limitovať náhradu mzdy na maximálne 36 mesiacov a túto
limitáciu neuplatňovať na oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ak došlo k
skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania ochrany podľa osobitného predpisu.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 29.417,33 eur spolu s úrokom z omeškania a priznal jej náhradu
trov konania. Žalobou si uplatnila nárok na náhradu mzdy za prekážky v práci v období od 1.8.2018do 8.11.2021 v celkovej výške 26.380,39 eur a nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za
kalendárne roky 2017 až 2020 v celkovej výške 3.036,94 eur.

24. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie
priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

25. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie

z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne
správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré namietala odvolateľka v ňou podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný
spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj správne interpretoval a
aplikoval na zistený skutkový stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne

závery. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
odvolací súd dopĺňa nasledovné:

26. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1.1.2013), ak zamestnávateľ dal

zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

27. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť

náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

28. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

nazávažnosť,zákonnosťapravdivosťzískanýchpoznatkov.Nesprávnymprávnymposúdením(odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP) sa potom rozumie subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

29. Žalobkyňa namietala nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie, nesprávne právne
posúdenie veci a v nadväznosti na to aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s odôvodnením,

že súd prvej inštancie ňou uplatnené nároky nesprávne posúdil výlučne ako nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, teda len v súvislosti s výrokom
I. medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790 (ktorým
bolo určené, že I. skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, výpoveďou zo dňa 24.4.2014,
doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné a že II. pracovný pomer žalobkyne u žalovanej, založený

pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá).

30. Vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie vo
veci zistil rozhodné skutkové okolnosti, na ktoré v odôvodnení rozsudku poukázal a na základe ktorýchzaložil svoje právne posúdenie veci. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovanou bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, s dňom nástupu do práce
1.1.2011. Žalovaná so žalobkyňou neplatne skončila pracovný pomer výpoveďou zo dňa 24.4.2014,

doručenou žalobkyni 7.5.2014, z dôvodu uvedenom v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce.
Listom zo dňa 23.5.2014 žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaná na
základe neplatnej výpovede po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby prestala žalovanej prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy k 1.8.2014. V konaní bolo zároveň preukázané, že Okresný súd Trnava
medzitýmnym rozsudkom zo dňa 9.8.2021 sp. zn. 18Cpr/3/2014 určil, že skončenie pracovného pomeru

žalobkyne u žalovanej, výpoveďou zo dňa 24.4.2014, doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné a
pracovný pomer žalobkyne u žalovanej založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá, pričom
tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2021.

31. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku poukázal na § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce
a uviedol, že ustanovenie § 79 má povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti

účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania
pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych
predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna právna úprava vylučuje, aby pri neplatnom skončení
pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku skončenia
pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať, priznaná

náhradamzdyzinéhodôvodu.Nemožnosapritomstotožniťstvrdenímžalobkyne,žesúdprvejinštancie
ňou uplatnené nároky nesprávne posúdil výlučne ako nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie jednoznačne uviedol, že žalobkyňa sa v danej veci domáhala náhrady mzdy nad rámec
zákonomstanovenejdoby36mesiacov,t.j.od1.8.2018do8.11.2021(deňpredchádzajúciprávoplatnosti

medzitýmneho rozsudku), podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku podľa ustanovenia § 103 ods. 2 v spojení § 116 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie správne
vychádzal z toho, že žalobkyni patrí náhrada mzdy odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej
doby, maximálne však po dobu 36 mesiacov, t. j. za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017, keď prípustnosť
žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy v prejednávanej veci vyložil s prihliadnutím na účel

právnej úpravy obsiahnutej v § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.

32. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že osobitná úprava nárokov z
neplatného skončenia pracovného pomeru v ustanoveniach § 77 až § 80 Zákonníka práce vylučuje
použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa,

pokiaľ ide o nároky zamestnanca. Zákonník práce vychádza z predpokladu, že nárok na náhradu podľa
§ 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce subsumuje všetky ďalšie nároky zamestnanca počas trvajúceho sporu
o neplatné skončenie pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce má zamestnanec
zákonný nárok na náhradu mzdy počítanú z jeho priemerného mesačného zárobku minimálne za
obdobie 12 mesiacov a maximálne za obdobie 36 mesiacov, čo predstavuje zákonnú hornú limitáciu

nároku zamestnanca na náhradu mzdy (uvedený limit výšky náhrady sa podľa § 79 ods. 3 Zákonníka
práce účinného od 1.1.2015 nevzťahuje na oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti ak došlo k skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania ochrany podľa osobitného
predpisu). To znamená, že ak aj spor trval viac ako 3 roky, čo nie je nezvyčajné, náhrada mzdy môže
byť maximálne 36 mesiacov.

33. Zákonník práce v § 77 až § 80 upravuje práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období
pretrvávajúcej spornosti ich vzťahov v dôsledku skončenia pracovného pomeru, ktoré urobil jeden z
účastníkov pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý účastník neuznáva. V tomto období panuje
neistota, či sa pracovný pomer účastníkov skutočne skončil alebo či bude pokračovať (stav neistoty

sa teda týka aj určovacieho výroku o trvaní pracovného pomeru) a zamestnávateľ preto nie je povinný
zamestnancovi prideľovať prácu (a nejde teda o prekážku v práci na jeho strane, pretože zamestnávateľ
moholskončiťpracovnýpomerajplatne,lensaotomvediespor).Ažprávoplatnýmrozhodnutímourčení
neplatnostivýpovedeatrvaniapracovnéhopomerusatentostavneistotyodstraňujeavzťahyúčastníkov
sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Správny bol preto

záver súdu prvej inštancie, že uvedené ustanovenia majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na
práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, neaplikujú
všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov, napr. o prekážkach v
práci.Vzťahymedzizamestnancomazamestnávateľomodpodaniaspornejvýpovededoprávoplatnéhorozhodnutia o určení, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné a že pracovný pomer
trvá, stále podliehajú úprave § 77 až § 80 Zákonníka práce, nakoľko obdobie stavu neistoty v dôsledku
tohto právoplatného rozhodnutia spätne nezaniká. Až dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

je obdobie neistoty ukončené a od nasledujúceho dňa zamestnanec opätovne nadobúda status
zamestnancaspríslušnýmiprávamiapovinnosťami.Ažneprideľovanieprácezostrany zamestnávateľa
v dňoch nasledujúcich po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia môže predstavovať prekážku v práci na
strane zamestnávateľa.

34. Odvolací súd zároveň uvádza, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/127/2022 zo
dňa 22.6.2023, na ktoré v rámci odvolacieho konania poukazovala žalobkyňa, vychádzalo z iného
skutkového stavu (v danej veci mal skončiť pracovný pomer uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný)
a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 zo dňa 12.10.2023 bolo založené na inom právnom
rámci (českej právnej úprave - § 69 zákona č. 262/2006 Sb.), odlišnom od § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka
práceaplikovanomvprejednávanejveci,ktorývrámcivnútroštátnehoprávastanovuje,ženáhradamzdy

môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov, čo (ako je uvedené už vyššie) predstavuje aj zákonnú
hornú limitáciu nároku zamestnanca na náhradu mzdy.

35. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o
nedôvodnosti podanej žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré
primerane vysvetlil. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne a výstižne poskytuje
odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09). Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu

podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi
názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS

50/04).

37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej
a tiež vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom

na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehotedo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

42. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).