Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, August 14, 2024

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 11C/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8824200002
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2024:8824200002.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v spore žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX,bytomC.XXX,XXXXXD.E.F.,zastúpený:Advokátskakanceláriaprof.JUDr.JánKlučka,
CSc,s.r.o.,sosídlomKuPotoku4,04016Košice,IČO:54725542,protižalovanej:Slovenskárepublika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3 000 eur a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení v lehote 60 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboupodanounatunajšomsúdedomáhalvydaniarozhodnutia,ktorýmbysúdžalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie práva
žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou a náhrady trov konania.

2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,
pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti nadpráporčík,
vo funkcii technik - strojník na Okresnom riaditeľstve HaZZ Vranov nad Topľou, Hasičská stanica
Vranov nad Topľou. Žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred
podaním žaloby, t.j. od 01.01.2021 do 30.11.2023. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na

náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. K
okolnostiam prípadu je potrebné uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré
záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu

2003/88/ESoniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasu,pričomjejporušeniečlenskýmštátom
EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá
právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa
jedná aj u žalobcu. Žalobca zároveň predložil súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času,vypracovaného v súlade s článkom 6 písm. b) a 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, podľa ktorého
žalobca za mesiac 1/2021 odpracoval 170 hodín služobného času, 63 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 17 hodín voľna, t.j. celkom odpracoval 216 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak

predstavoval 50,40 hodín. Za mesiac 2/2021 odpracoval 170 hodín služobného času, 56 hodín služobnej
pohotovosti, mínus 34 hodín voľna, t.j. celkom odpracoval 192 hodín a priemerný týždenný pracovný
čas tak predstavoval 51,69 hodín. Za mesiac 3/2021 odpracoval 168 hodín služobného času, 55 hodín
služobnej pohotovosti, 1 hodinu nadčasu, mínus 34 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 190 hodín a
priemernýtýždennýpracovnýčastakpredstavoval45,86hodín.Zamesiac4/2021odpracoval161hodín

služobného času, 42 hodín služobnej pohotovosti, mínus 68 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 135
hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 36,35 hodín. Za mesiac 5/2021 odpracoval
153 hodín služobného času, 40 hodín služobnej pohotovosti, 1 hodinu nadčasu, mínus 51 hodín voľna,
t.j. celkovo odpracoval 144 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 36 hodín. Za
mesiac 6/2021 odpracoval 158 hodín služobného času, 49 hodín služobnej pohotovosti, mínus 34 hodín
voľna, t.j. celkovo odpracoval 173 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 43,35

hodín. Za mesiac 7/2021 odpracoval 186 hodín služobného času, 69 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 17 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 239,20 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak
predstavoval 55,81 hodín. Za mesiac 8/2021 odpracoval 161 hodín služobného času, 21 hodín služobnej
pohotovosti, mínus 34 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 148 hodín a priemerný týždenný pracovný
čas tak predstavoval 35,72 hodín. Za mesiac 9/2021 odpracoval 170 hodín služobného času, 14 hodín

služobnej pohotovosti, mínus 136 hodín PN, t.j. celkovo odpracoval 48 hodín a priemerný týždenný
pracovný čas tak predstavoval 56 hodín. Za mesiac 10/2021 odpracoval 162 hodín služobného času,
78 hodín služobnej pohotovosti, 1 hodinu nadčasu, mínus 34 dní PN, t.j. celkovo odpracoval 208 hodín
a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 56 hodín. Za mesiac 11/2021 odpracoval 153
hodín služobného času, 51 hodín služobnej pohotovosti, 5 hodín nadčasu, mínus 17 hodín voľna, t.j.

celkovo odpracoval 192,77 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 46,53 hodín.
Za mesiac 12/2021 odpracoval 171 hodín služobného času, 49 hodín služobnej pohotovosti, mínus 51
hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 169,20 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval
42,30 hodín. Za mesiac 1/2022 odpracoval 160 hodín služobného času, 64 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 32 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 192 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak

predstavoval 46,34 hodín. Za mesiac 2/2022 neutrálne obdobie. Za mesiac 3/2022 odpracoval 176
hodín služobného času, 77 hodín služobnej pohotovosti, 6 hodín nadčasu, mínus 16 hodín voľna, t.j.
celkovo odpracoval 243,83 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 56,89 hodín.
Za mesiac 4/2022 odpracoval 167 hodín služobného času, 56 hodín služobnej pohotovosti, mínus 48
hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 175,50 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval

45,50 hodín. Za mesiac 5/2022 odpracoval 162 hodín služobného času, 64 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 32 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 194,50 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak
predstavoval 46,95 hodín. Za mesiac 6/2022 odpracoval 157 hodín služobného času, 64 hodín služobnej
pohotovosti, mínus 32 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 189,50 hodín a priemerný týždenný pracovný
čas tak predstavoval 47,38 hodín. Za mesiac 7/2022 odpracoval 172 hodín služobného času, 40 hodín

služobnej pohotovosti, mínus 80 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 132,50 hodín a priemerný týždenný
pracovný čas tak predstavoval 35,67 hodín. Za mesiac 8/2022 odpracoval 165 hodín služobného
času, 48 hodín služobnej pohotovosti, mínus 32 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 181,50 hodín a
priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 43,81 hodín. Za mesiac 9/2022 odpracoval 168
hodín služobného času, 39 hodín služobnej pohotovosti, mínus 32 hodín voľna, mínus 16 hodín

PN, t.j. celkovo odpracoval 160,50 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 41,61
hodín. Za mesiac 10/2022 odpracoval 160 hodín služobného času, 40 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 16 hodín voľna, mínus 64 hodín PN t.j. celkovo odpracoval 120 hodín a priemerný týždenný
pracovný čas tak predstavoval 52,50 hodín. Za mesiac 11/2022 odpracoval 160 hodín služobného
času, 46 hodín služobnej pohotovosti, 1 hodinu nadčasu, mínus 48 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval

160 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 41,48 hodín. Za mesiac 12/2022
odpracoval 156 hodín služobného času, 63 hodín služobnej pohotovosti, mínus 32 hodín voľna, t.j.
celkovo odpracoval 188 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 45,38 hodín. Za
mesiac 1/2023 odpracoval 176 hodín služobného času, 48 hodín služobnej pohotovosti, mínus 80 hodín
voľna, t.j. celkovo odpracoval 144 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 38,77

hodín. Za mesiac 2/2023 odpracoval 144 hodín služobného času, 48 hodín služobnej pohotovosti,
mínus 48 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 144 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak
predstavoval 40,32 hodín. Za mesiac 3/2023 odpracoval 160 hodín služobného času, 71 hodín služobnej
pohotovosti, mínus 16 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 216 hodín a priemerný týždenný pracovnýčas tak predstavoval 50,40 hodín. Za mesiac 4/2023 odpracoval 165 hodín služobného času, 56 hodín
služobnej pohotovosti, mínus 48 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 173 hodín a priemerný týždenný
pracovný čas tak predstavoval 44,85 hodín. Za mesiac 5/2023 odpracoval 176 hodín služobného

času, 24 hodín služobnej pohotovosti, mínus 128 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 72 hodín a
priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 56 hodín. Za mesiac 6/2023 odpracoval 154 hodín
služobného času, 39 hodín služobnej pohotovosti, mínus 16 hodín voľna, mínus 64 hodín PN, t.j. celkovo
odpracoval 114 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 46,94 hodín. Za mesiac
7/2023 odpracoval 157 hodín služobného času, 62 hodín služobnej pohotovosti, 1 hodinu nadčasu,

mínus 32 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 189 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak
predstavoval 45,62 hodín. Za mesiac 8/2023 odpracoval 160 hodín služobného času, 48 hodín služobnej
pohotovosti, mínus 64 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 144 hodín a priemerný týždenný pracovný
čas tak predstavoval 37,33 hodín. Za mesiac 9/2023 odpracoval 172 hodín služobného času, 56 hodín
služobnej pohotovosti, mínus 48 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 180 hodín a priemerný týždenný
pracovný čas tak predstavoval 46,67 hodín. Za mesiac 10/2023 odpracoval 176 hodín služobného času,

80 hodín služobnej pohotovosti, mínus 16 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval 240 hodín a priemerný
týždenný pracovný čas tak predstavoval 56 hodín. Za mesiac 11/2023 odpracoval 163 hodín služobného
času, 36 hodín služobnej pohotovosti, 3 hodiny nadčasu, mínus 16 hodín voľna, t.j. celkovo odpracoval
187,50 hodín a priemerný týždenný pracovný čas tak predstavoval 45,26 hodín. Žalovaná Slovenská
republika ako členský štát Európskej Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,

aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných
úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania
sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je

dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú
hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú
úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskejúnie(napr.C-429/09).Služobný(pracovný)časpríslušníkaHaZZjerozvrhnutýnerovnomerne
(§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň

žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu
bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo
8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po
ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku
2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala

určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne
(minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného
dňa na čas nočných hodín nasledovne: V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7
hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V
roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00

- štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.
Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži
každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o
už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý

tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10
pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne.
Nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi
na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny
nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z

tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.
Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej
doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so

služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci marec 2022 strávil viac než 242 hodín, v rámci fondu
pracovného času mu je vykázaných len 176 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré
nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemá dostatočnýčas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje
dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Žalobca vykonáva
službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí

byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia).
Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas
a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu na odpočinok

ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže
ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému. V príčinnej súvislosti s porušením
práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku: 1.
zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby
si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2. a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac,

ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a
prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp.
iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Ako už bolo spomenuté, v okolnostiach
prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2002
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu

bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku,
ďalej primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času.
Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú
povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas
odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje,

že : „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“.
Tento článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas
na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na
48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len
ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí

súčasť ich týždenného pracovného času ktorá, v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. FuP týkajúcej sa pracovnej doby a
právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD uviedol, že : „ pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88.“ V dôsledku toho právo

EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že
zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v
Článku 6 písmeno b) uvedenej smernice (bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Gunter FuB).
Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že : „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 nezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Napokon vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia
režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer ) ESD uviedol, že : „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času.“ (bod 95 Rozsudku ESD z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V
dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané

služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štátyEÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol

týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s
požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer).
Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o Hasičskom
zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6.

Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu
žalobcujepotrebnéuviesť,žežiadneustanovenieZákonaoHasičskomzborenepotvrdzuje,žeslužobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex
specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu
judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však

na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej
Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že
podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia
a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o Hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa

práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa
môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Služobnú pohotovosť hasičov Zákon o Hasičskom zbore
nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho
dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Článkom 2
(definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný

pracovnýčas)SlovenskourepublikouakočlenskýmštátomEUazakladájejpovinnosťnanáhraduškody
takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentuje listinami o
týždennejdochádzke,ktorétvoriaprílohutejtožaloby.Vtejtosúvislostitrebapripomenúť,žetranspozícia
smerníc nie je samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov

členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým
zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu na prvom
mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych preberacích
zákonov, t.j. v danom prípade zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé,
že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového

týždenného pracovného času pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom
sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území Slovenskej republiky, čo je v rozpore s Čl.4
Konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii z r.1992. Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť,
že prebratie smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade
s úniovým právom, pokiaľ sa jeho uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Článok 6

písmeno b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý
nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48
hodínvrátanenadčasov.VzhľadomnatútoformuláciuESDvoveciC-429/09(G.FuP)uviedol,žeČlánok
6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom
právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom

štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. presahujúci
priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia.“ (odsek 1 výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu

škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného
procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva
EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy
EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež

aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti
obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských
štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o
rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, abymohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie
du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody musí osobitne
zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti(ekvivalencie),

ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku
ESD). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré
majú základ v práve EÚ, napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo

vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity), (Rozsudok ESD, C-524/04, Test Claimants, bod 123). Je rovnako úlohou vnútroštátneho
súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V
zmysle ustálenej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať

jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C- 429/09, FuP, bod 47; C-118/08,
Trasportes Urbanos y Servicious Generales, bod 30). ESD v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto tri
podmienky musia byť splnené, ak strata alebo škoda je dôsledkom nečinnosti členského štátu, napríklad
v prípade netranspozície smernice, ako aj v prípade, kedy strata alebo škoda je dôsledkom prijatia

legislatívneho alebo administratívneho aktu prijatého v rozpore s komunitárnym právom, a to bez
ohľadu na to, či ho prijal samotný členský štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu
(C-424/97, Haim, bod 37). Žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva
garantovaného Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu

takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD, a to predovšetkým o judikát vo veci G.
Fuß (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov
hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné
pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ

bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Uplatnenie týchto
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva EÚ musia vnútroštátne súdy vykonať podľa usmernení Súdneho dvora. Pokiaľ ide o
prvú podmienku, Súdny dvor potvrdil, že Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu,

v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku
toho Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom

priznáva práva, a teda čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. Pokiaľ
ide o druhú podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora je porušenie práva EÚ dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. V tejto súvislosti ESD v
prípade G. FuP (C-429/09) výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v Článku 6
písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať

za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka
nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod 58 rozsudku). Napokon pokiaľ ide
o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu
súdu prislúcha, aby overil, či existuje takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením Článku 6
písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na

ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením.
Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa Článku 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES, a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto vzniknutej škody pred
slovenským súdom. Náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva

podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v danej oblasti
je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a
efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas
presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 oniektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy EÚ, mu bude
uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva

na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu,
samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie
zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody
vzniknutejjednotlivcomvdôsledkuporušeniaichprávgarantovanýchprávnymporiadkomEÚ.Pokiaľide

rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla
zabezpečiťskutočnúochranuúniovýchpráv.PodľajudikatúryESDtýkajúcejsapriamoškôdvznikajúcich
hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES pod škodou
treba rozumieť : „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES
dodržaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C- 429/09 G.FuP). V tejto súvislosti uvádza bod 5 Preambuly

Smernice č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas
odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí
poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto
súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach
prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by

mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na
pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa
Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým
vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/
alebo morálnu integritu. Už Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka

niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia
bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná
ročnádobaodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijetiežpotrebnézaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času“. Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež

špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť
na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a
8 Preambuly). Odpočinok pracovníka by mal byť „dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ (bod 9

Preambuly). Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy
obsahujúcejnáležitostikonaniaonáhraduškodyspôsobenejporušenímúniovýchprávjednotlivcovaani
pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc
z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného

času), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové
právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej

ujmy (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov
a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD)
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu
v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti

fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenie
§ 13 ods. 2 OZ totiž iba demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu
zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so
zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99).
Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby

podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko
sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej
že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon
že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradunemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s
prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo žalôb opierajúcich
sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo

alebonadmernesťažovalozískanienáhradynemajetkovejujmyzaporušenieúniovéhoprávajednotlivca
pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej
právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch(vrátanejejkonkrétnejvýšky),nazákladevlastnejúvahyaprizohľadnení

všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou
sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3.Podanímzodňa28.02.2024žalovanákžalobežalobcuuviedla,žežalobcasadomnieva,žeuplatnený
nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme,
a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.

novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako „Smernica“ či
„Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001
Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený
limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre každé

obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaná poukázala na čl. 1 ods. 2 Smernice
2003/88/ES. Z vyššie uvedeného článku vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v
článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka
osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES
vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/

ES. Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1
ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12.
júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto
smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,

obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“ Podľa článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. “ Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS

ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica
2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru

žalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej

služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“

v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá
pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa nášho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto
Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica

Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej

činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.
Žalovaný poukázal na § 12 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 1 a 2 zákona
č. 215/2001 Z.z., §8 ods. 1 a §12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme.
Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci

vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle
žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný tiež namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobu pre nestransponovanie

Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Európska Komisia na Súdny
dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo
dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej
únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný
orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný

zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše,
ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal
na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.
a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade
podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých

tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho
prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,
že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je
možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako

dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Z
hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky

je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na
rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej
z § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Občiansky zákonník“), a žalobca ho aj takto uplatňuje). Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalejzohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14
Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 -
uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu

v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností
vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. K transpozícii článku 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES uviedol, že v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným

(služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
avykonávasvojučinnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismi.Doslužobného
času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa
ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr.
vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj

v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť
fyzickyprítomnýnamiesteurčenomzamestnávateľomabyťmukdispozícii,abyvprípadepotrebymohol
okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti
tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú
pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho

týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. V
ďalšom poukázal na § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2 a 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Predmetné
ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa

považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona
č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92

zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe

podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v
tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou

formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú
časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je
však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje

aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES , ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr.
v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 - 2020 (ďalej len ako
„Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho

stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 - 2020, Kolektívna
zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022 a Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“),
ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby

a služobnú pohotovosť. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý
umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného
o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2019 - 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívnazmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len
ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho

stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022 a
Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia
zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej

služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na
17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa

uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené

ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019
- 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy
2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Kritériá pre limity pracovného času
ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Žalovaný tiež
poukázal na čl. 6, 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES pripúšťa

výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas
zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín,
zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky

všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi
nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto
práce. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle

§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022 či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín

vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v
zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021,čl.3ods.3Kolektívnejzmluvy2022ačl.3ods.3Kolektívnejzmluvy2023.Čosatýkareferenčnéhoobdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané
zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými

službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je
tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty
hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované

v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17
ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za
predpokladu,žedodržujúvšeobecnúzásaduochranybezpečnostiazdraviapracovníkov,pričomjedným
z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru,
že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z

judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1.
cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je
dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu

škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním
uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti
je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na

výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako
tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je
vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, tj. žalobcu. To znamená, že v

čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto

strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva
za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,
dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je

dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach
C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia
škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky

členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej
hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-
46/93BrasserieduPecheur(bod84)bymaltedavnútroštátnysúdpreveriť,čipoškodenáosobaprejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil

svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje za resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil
jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená

osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym
spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú
mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenejnesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca neuvádza
konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. Právna úprava plánovania služobného
času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 - 94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho

nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods.
2 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola
vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v
mieste vykonávania štátnej služby bola najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobné dni žalobcu sú

vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený
najneskôrtridnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiaca.Žalobcapočassvojhopôsobenia
v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne
ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem
podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného
času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že

s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí
aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým
služobným časom. V súlade s Pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012
o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku v znení
neskorších predpisov žalobca vykonáva štátnu službu na pracovisku v rámci 24 - hodinovej služby v

rozsahu 17/16 hodín výkon štátnej služby a 7/8 hodín pohotovosť na pracovisku. Počas pohotovosti na
pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na
oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti, ktoré má vykonávať
a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú
pohotovosť a má riadne platený výkon služby nadčas. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by žalobca

pred podaním žaloby vyvinul snahu upozorniť zamestnávateľa na údajné porušovanie Smernice. Ak by
žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad
v čase, keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo
a bez potreby súdneho konania. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu
k žalobcovi nebola Smernica porušená, a preto nie je žiaden dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú

ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento

príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska
odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.
Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný podotýka, že
samotný žalobca v žalobe netvrdí, ani bližšie nepopisuje, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr.
v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe

žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný opakovane
uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za
vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v
prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru viaceré výhody, medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah
ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenované boli
len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru a ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie
sa ich rodinnému životu. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Gunter

FuB, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto
tvrdením však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon
služby sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je
štát, pričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém
sociálneho zabezpečenia. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného

súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného
rozhodnutím odvolacieho súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo
dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu
práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať,či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období. V neposlednom rade

žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky,
ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle
zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v
súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca
vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami, a to aj s tými,

ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o
všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani
nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy
neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje
právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z. K náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný
uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí

byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo),
pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr.
Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva
vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.

Público-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôrazňuje,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.

Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej
úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností,
ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s
ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd

určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca ani
do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento
„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí
aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu

činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné
nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný ďalej poukazuje na
ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní
nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej

súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola
(vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala
postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tj. materiálnej
satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy,
ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť,
že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je

úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má
za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,
ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno
tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti

a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen
uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva
dôkaznébremenopreukázaťskutočnostisvedčiaceoexistenciiškodyazásahu.Keďsažalobcadomáha
v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiachpreukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,
rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne

priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít
Slovenskej republiky a to rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020,
Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019. Žalovaný zároveň vzniesol
námietku miestnej nepríslušnosti vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu
a aplikáciu smernice, žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže

skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá
patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd,
v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice
svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má
svoje sídlo v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Vzhľadom na námietku pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania a námietku

nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl.
17 CSP navrhuje, aby sa súd prvej inštancie pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie
uvedenými námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd prvej inštancie stotožní s vyššie uvedenými
námietkami,žalovanýnavrhuje,abyOkresnýsúdVranovnadTopľouvtejtoprávnejvecikonaniezastavil.
V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, si žalovaný dovoľuje

navrhnúť súdu prvej inštancie, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami a to prehľadom
o vykonávaní pracovnej pohotovosti žalobcu za obdobie od 01.01.2021 do 30.11.2023, vyjadrením

žalovaného zo dňa 28.02.2024, vyjadrením žalobcu zo dňa 15.04.2024, vyjadrením žalovaného zo dňa
07.05.2024 spolu s predloženým výpočtom priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach, vyjadrením žalobcu zo dňa 22.07.2024, prednesmi zástupcov strán sporu a
výsluchom žalobcu.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav veci:

6. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 15.04.2024 uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení
argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená nielen v jej
čl. 2 ods. 1 a 2, ale na základe odkazu článku 2 ods. 3 aj príslušnými ustanoveniami Smernice

89/391/EHA, keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v
zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.
Žalovaný tiež poukázal na Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, podľa ktorého : „Táto smernica sa
neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia
alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru, že

štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
„jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych

vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES
na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“
Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza

k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, Smernica 2003/88/ES
sa na nich nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
Významom a výkladom Čl.2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora
EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný, a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade
Pfeiffer ESD konštatoval, že : „Čl.2 ods.2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej

ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod 53). V dôsledku toho
„výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho
fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastaneosobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktoré je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod 55 rozsudku). Rovnako
aj Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, potvrdzuje, že na

„činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl.2 ods.2 smernice
č.89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok“ (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD možno spomenúť vec C-518/15, R.
Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj

proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnostiviesť,súsvojimcharakteromnepredvídateľnéamôžuvystaviťpracovníkov,ktoríichvykonávajú,
určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú
potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny

zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto
prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. Z uvedených dôvodov nie je možné
súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto služieb
garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/

ES. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalovaným je Slovenská republika.
Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je
právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá

za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice
2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát).
Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody
pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č.

575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannomzborevzneníneskoršíchpredpisov.Vzhľadomnavyššieuvedenéjemožnékonštatovať,že
námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. Žalobca zároveň poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. k transpozícii

relevantných článkov Smernice uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/
ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne
potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú
rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov.
Práve naopak týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje

48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.
Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je
v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný
týždenný pracovný čas hasičov. V tejto súvislosti tiež treba zdôrazniť, že transpozícia smerníc nesmie
byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov

členských štátov EU vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým
zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania
transpozičných zákonov, t,j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. Naopak žalovaný tvrdí, že
tieto takéto tvrdenia žalobcu „sú neopodstatnené“. Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, žalobca
k svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného

času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí
prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne
transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z., žalovaný popisuje (cituje), akým spôsobom sa viaceré jej
ustanovenia (vrátane Čl.2 ods.1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa
tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad

však nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou
požadovaný výsledok - t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov
Hasičského zboru Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že takýto stav v súčasnom období neplatí,
nakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.
Nakoľko žalovaný svoje tvrdenie o správnej transpozície Smernice opiera iba o formálne premietnutie
požiadaviek jej Čl. 2 ods. 1 Smernice do zákona č.315/2001, konštatuje, že citované ustanovenia zákona

č.315/2001 Z.z (§ 85, §91, §92) ako aj ustanovenia Čl. 8 platnej kolektívnej zmluvy „plne transponujú
Čl.2 ods.1 Smernice“. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii smernice 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z.
výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru SR.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré

ustanovenia. Podľa § 85 Zákona: „Služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“ (ods.1) pričom „Služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne“. Služobnú pohotovosť upravuje § 92 Zákona (Služobná pohotovosť v štátnej
službe príslušníkov) ktorý uvádza, že: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej

služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času“, pričom : „Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni“ (§ 86 ods.2 Zákona). Z citovaných ustanovení
vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a

začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom
zbore (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže
nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred
určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na
to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§

92 ods.1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko
odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej
bude povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo
k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2) a § 91
ods.1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas

určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku
(C-437/05, Vorel, bod 25, C-258/10, bod 43) ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy, ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však

zákon č. 315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(Čl.2 ods.1 a 2 Smernice). To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať
za súčasť jeho pracovnej doby, potvrdzuje aj nižšie uvedená judikatúra ESD. Označené ustanovenia
zákona č.315/2001 Z.z. žalovaným (§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s definíciou pracovného
času podľa Čl.2 ods.1 Smernice 2003/88/ES, podľa ktorej : „Pracovný čas je akýkoľvek čas počas

ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“ (ods.1) v dôsledku čoho: „čas odpočinku
je akýkoľvek čas ktorý nie je pracovným časom“.(ods.2). Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť
hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným
časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/

ES. V prípadoch hasičov a lekárov skúmal Súdny dvor Európskej únie otázku, či do rozsahu týždenného
pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov uvedených oblastiach.
Vo veci C-429/09 G. FuP týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ESD uviedol, že : pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný

čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písmeno b) uvedenej smernice (bod
55RozsudkuESDC-429/09z25.11.2010).VoveciC-437/05J.Voreltýkajúcejsapracovnejpohotovostilekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že : „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník
vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za
„pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne

vykonala v priebehu pracovnej pohotovosti“. (Bod 27 Rozsudku ESD vo veci C-437/05 z 11.1.2007).
Napokon vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-
397/01, Pfeiffer ) ESD uviedol, že : „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku
ESD C- 397/02 z 5.10.2004). dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky
prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol
okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej
činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca
na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti

byť k dispozícii zamestnávateľovi. (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). V nadväznosti na
túto rozhodovaciu činnosť ESD sa pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za pracovný čas,
pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno
považovať za čas odpočinku. Z pohľadu citovaných smerníc EU/ES ako aj judikatúry ESD možno
konštatovať, že Slovenská republika do Zákona o hasičskom zbore neprebrala ustanovenia smernice

č. 2003/88/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej
služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej
dobe (služobný plat). Uvedené pochybenie nemá len abstraktný význam, pretože podľa práva Únie
takáto situácia príslušníkom hasičského zboru spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Jej podstata spočíva v tom, že v prípade posúdenia pracovnej pohotovosti

ako súčasti týždennej služobnej doby hasičov bude ich týždenná služobná doba prekračovaná, čím
dochádza k porušeniu Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Prekračovanie týždennej služobnej doby
hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť (hoci tak podľa práva
EÚ mala byť Slovenskou republikou takto kvalifikovaná), zakladá porušenie Čl. 6 písmeno b) Smernice
2003/88 ES a zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za náhradu takto spôsobenej škody. Je tomu

takpreto,žepovinnosťnanáhraduškodyplatívprípadekaždéhoporušeniaprávaÚniečlenskýmštátom
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (Rozsudok ESD
vo veci C-429/09 G.FuP,bod 45). Rovnako ako v prípade Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6
žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl.6, 16,

17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo,
má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl. 6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne
zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát
pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu
štyri mesiace, pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné

obdobie dokonca predĺžiť. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej
doby v rámci referenčného obdobia, nereaguje na kľúčový problém, t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl.6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť

nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný
zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia,
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Ako uvádza v tejto súvislosti rozsudok
ESD č. C-254/18 z apríla 2019 : „Čl.6 písmeno b), Čl.16 písmeno b) a Čl.19 prvý odsek Smernice
2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu

priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas
každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných
referenčných období“. Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že Zákon o hasičskom a záchrannom

zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín
bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných období. Z argumentácie žalobcu
ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej)doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl.2 ods.1 a 2
Smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet „riadnej“
služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného

času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice. Náhrada škody členským štátom spôsobená
jednotlivcom porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie
ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri
rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku

6 písm. b) smernice 2003/88 v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej
porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica 2003/88/ES
neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani
stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať

predsúdnymiorgánmičlenskýchštátovvkonaniachonáhraduškodyvzniknutejjednotlivcomvdôsledku
porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej
porušením práva Únie jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pécheur (bod 82), ESD zdôraznil, že
vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady

škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na
náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich
sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD).V dôsledku toho musí každý členský štát
vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie, napraviť následky spôsobenej
škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky

náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity), (Rozsudok ESD C-524/04, Test Claimants, bod
123). Napokon vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením

Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88 a vzniknutou škodou. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo
škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/
ES, treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na
ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl.6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G.FuP). V tejto súvislosti uvádza čl.2

bod 5 Preambuly Smernice č. 2003/88/ES, že pojem „odpočinok” znamená, že pracovníci by mali mať
primeranýčasodpočinku,trvaniektoréhosamusívyjadriťvjednotkáchčasu.Pracovníkomspoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V
tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach
prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by

mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na
pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa
Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým
vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú
a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES (z 23.11.1993), ktorá sa týka

niektorých aspektov organizácie pracovnej doby, v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia
bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná a
ročnádobaodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijetiežpotrebnézaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času“. Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov tiež špecifikuje,

že : „dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku“ a
tiež, že : „treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a 8 Preambuly). Odpočinok
pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo
iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.“ V dobe po ktorú je hasič z

dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný pracovný
čas nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať
svoje sily atď., t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie
a nutnú regeneráciu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že iba dodržiavanie denného a týždennéhoodpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov. V širšom kontexte je takáto prax
tiež v rozpore so politikou EÚ, cieľom ktorej je zosúlaďovať pracovný a rodinný život zamestnancov
tiež prostriedkami rozumnej organizácie pracovného času. Analýza slovenského právneho poriadku

potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody
spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť
k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú
povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade
rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v

slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej
osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (Čl. 82 Nariadenia EÚ č. 2016/679). Aj slovenský zákonodarca
uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej

ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci). Uvedené ustanovenie súčasne upravuje náležitosti a podmienky uplatnenia
nemateriálnej ujmy vrátane celkovej výšky. dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD)
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu
v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v

peniazoch umožňuje § 13 ods.2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“). Ustanovenie § 13 ods.2
OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú
ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti
dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (Rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99). Podmienky

uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú
v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako
predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o
zásah neoprávnený (t.j. zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom), a napokon že musí existovať
príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy

súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na
náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o
vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo
nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca
pred slovenským súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej

právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení
všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má
zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy . Ako už bolo uvedené v žalobe, v zmysle

ustálenejjudikatúrySúdnehodvorakaždomprípadejeporušenieprávaÚniedostatočnezávažné,pokiaľ
je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (C- 429/09, G. FuB, bod 52; C-46/93,
Brasserie du pecheur a Factortame, bod 57). V prípade G. FuP ESD výslovne potvrdil, že nedodržanie
požiadaviek upravených v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho
dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci samej splnená

aj druhá podmienka, nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod 58 rozsudku).
K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas pohotovosti, žalobca poukazuje na to, že pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník
skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel

k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho
rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej

doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod 93,
ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Z vyššie uvedených skutočností ako aj z potreby, podľa
ktorej sa má článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej
dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v

ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok
C-514/20, bod 37). Žalobca opätovne poukazuje na to, že rôzne požiadavky, ktoré smernica 2003/88
uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá
sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka (rozsudok
Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C-266/14, bod 24), a ktorých

dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger, C-151/02, body 66 a
67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na
doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne
zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade
s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať
reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája

2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32). S poukazom na vyššie uvedené žalobca dáva konajúcemu súdu
do pozornosti konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä na Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022, zo dňa 31.05.2023 a Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023. V súvislosti z výpismi z dochádzkového systému
SAP týkajúcimi sa žalobcu žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za

dôkaz...“. Táto námietka žalovaného je neopodstatnená, a to z nasledovných dôvodov: 1. Ako je zjavné
z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje
plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti
- skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý
mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď

nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným
časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
námietky žalovaného. 2. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného

zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to
napriektomu,žeprávenazákladetýchtoúdajovzpredmetnéhosoftvéruSAPsaupríslušníkovHaZZSR
vypočítavakaždýmesiacjehoslužobnýpríjem.OhľadomformyaspôsobuvýpočtunáhradyškodySúdny
dvor v rozhodnutí C- 429/09, G. FuB, uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké
ustanovenie tykajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie

ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby
pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako
je G. Fufi vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného

súdu Stará Ľubovňa č.k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019. Kontext, do ktorého zasadil žalovaný
formu a spôsob výpočtu náhrady škody, a to najmä s odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Stará
Ľubovňa, sp. zn. 8C/25/2017. ktoré má vychádzať zo zásad uvedených vo vyššie citovanom rozhodnutí
Súdneho dvora vo veci C-429/09. je absolútne zavádzajúci. Predmetom konania na Okresnom súde
Stará Ľubovňa bol síce obdobný nárok ako je nárok žalobcu, no petit žaloby bol rozdielny od petitu

žaloby žalobcu v tomto konaní. Zatiaľ čo v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa znel petit:
„Odporcajepovinnýzaplatiťnavrhovateľovipeňažnúnáhraduvovýške35%zosumy,ktoroujepríslušná
časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, ktorá ku dňu podania tohto návrhu predstavuje
sumu 4026,96 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“, v prebiehajúcom konaní znie petit:

„Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť sumu 5.000 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prípade petitu žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Stará
Ľubovňa žalobca stanovil formu a spôsob náhrady škody presným výpočtom (ktorý spôsoboval v
súdnom konaní problém, nakoľko žalovaný tvrdil, že u žalobcu ide o mzdový nárok). Naopak žalobca
v prebiehajúcom konaní stanovil formu a spôsob náhrady škody paušálnou sumou, bez konkrétneho

výpočtu.Žalobcavtejtosúvislostipoukazujenabod62rozhodnutiaSúdnehodvoraEÚvoveciC-429/09,
G. FuB, ktorý znie: „V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ sú splnené tri podmienky pripomenuté v
bode 47 tohto rozsudku, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve
Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť zaspôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity) (rozsudky Kobier, už citovaný, bod 58; z 13. marca 2007,
Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, C-524/04, Zb. s. I- 2107, bod 123, ako aj Transportes
Urbanos y Servicios Generales, už citovaný, bod 31)“. Žalobca svoj nárok oprel o § 11 - 13 Občianskeho
zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje osobitná právna úprava, ktorá by mu
umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku svojho nároku. Argumentácia žalovaného,

že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu
škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C- 445/06), z ktorej vyplýva,
že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by

to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv
uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,
ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Žalobca zároveň poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023. Žalobca nesúhlasí s
námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné
odškodnenielenvtedy,akniejepostačujúcezadosťučineniepodľa§13ods.1Občianskehozákonníkaa
neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.
So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva
a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že
žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je
na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do
úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie

dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax
odvolacieho súdu- Krajského súdu Banská Bystrica , ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v
skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že : „vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie

s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou,
resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“. V tejto súvislosti žalobca upriamuje
pozornosť konajúceho súdu na nasledovné právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola žalobcom -
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, v obdobnej veci právoplatne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie práva

EÚ vo výške od 2.500,00 Eur do 6.167,21 Eur: Mestský súd Košice- sp.zn. 20C/3/2018, rozsudok zo
dňa 18.01.2019 -suma 3670,29 eur, sp.zn. 11Cpr/12/2017, rozsudok zo dňa 11.09.2019- suma 2000 eur,
sp.zn.18Cpr/5/2016,rozsudokzodňa05.09.2018–suma3631,14eur,sp.zn.11Cpr/19/2018,rozsudok
zo dňa 9.1.2019- suma 4759,99 eur, sp. zn. 41Cpr 78/2017, rozsudok zo dňa 18.01.2019 . suma 3954,86eur, sp.zn. 27C/26/2018, rozsudok zo dňa 18.01.2019- suma 4321,50 eur, sp.zn. 13C/13/2017, rozsudok
zo dňa 30.09.2018- suma 2000 eur, sp.zn. 24C/24/2017, rozsudok zo dňa 07.11.2019- suma 2452,92
eur, sp.zn. 11Cpr/35/2019, rozsudok zo dňa 04.11.2019- suma 2500 eur, sp.zn. 15Cpr/5/2016, rozsudok

zo dňa 08.07.2020- suma 3119,99 eur, sp.zn. 13C/36/2017, rozsudok zo dňa 30.09.2020 – suma 2800
eur, sp.zn. 41Cpr/35/2019, rozsudok zo dňa 16.11.2020- suma 2000 eur, sp.zn.29C/63/2017, rozsudok
zo dňa 20.09.2021- suma 2500 eur, sp.zn. 24C/50/2020, rozsudok zo dňa 05.10.2021- suma 2800 eur,
sp.zn. 44C/84/2020, rozsudok zo dňa 22.11.2021- suma 2000 eur, sp.zn. 24C/52/2020, rozsudok zo
dňa 05.10.2021- suma 2500 eur, sp.zn. 26C/33/2020, rozsudok zo dňa 25.08.2021- suma 2000 eur,

sp.zn. 18C/34/2020, rozsudok zo dňa 09.02.2022- suma 2000 eur, sp.zn. 11Cpr/1/2020, rozsudok zo
dňa 20.09.2021- suma 2500 eur, sp.zn. 26C/37/2020, rozsudok zo dňa 25.08.2021- suma 2000 eur,
sp.zn. 27C/60/2020, rozsudok zo dňa 29.04.2022- suma 2500 eur, sp.zn. 27C/59/2020, rozsudok zo
dňa 24.11.2021- suma 2400 eur, sp.zn. 27C/36/2021, rozsudok zo dňa 28.09.2022- suma 2500 eur,
sp.zn. 25C/56/2020, rozsudok zo dňa 24.11.2022- suma 2500 eur, sp.zn. 29C/36/2021, rozsudok zo
dňa 02.11.2022- suma 3000 eur, Okresný súd Spišská Nová Ves- sp.zn. 5C/49/2018, rozsudok zo dňa

15.10.2019- suma 2000 eur, sp.zn. 2Csp/4/2019, rozsudok zo dňa 17.10.2019- suma 2089,60 eur,
sp.zn. 1C/50/2020, rozsudok zo dňa 27.05.2021- suma 2000 eur, sp.zn. 7C/77/2020, rozsudok zo dňa
29.06.2021- suma 2000 eur, Okresný súd Rožňava- sp.zn. 6C/24/2021, rozsudok zo dňa 28.09.2021-
suma 2000 eur, Okresný súd Brezno – sp.zn. 2C/17/2021, rozsudok zo dňa 20.05.2022- suma 2100 eur,
sp.zn. 2C/15/2021, rozsudok zo dňa 27.05.2022- suma 2100 eur, sp.zn. 5C/16/20241, rozsudok zo dňa

19.04.2022- suma 2100 eur, sp.zn. 3C/16/2021, rozsudok zo dňa 11.05.2022- suma 2700 eur, sp.zn.
3C/15/2021, rozsudok zo dňa 11.05.2022 suma 2400 eur, Okresný súd Zvolen- sp.zn. 12C/15/2021,
rozsudok zo dňa 11.03.2022- suma 6167,21 eur, sp.zn. 17C/17/2021, rozsudok zo dňa 15.03.2022-
suma 4629,59 eur, sp.zn. 18C/14/2021, rozsudok zo dňa 18.02.2022- suma 4335,71 eur. Žalovaný
na str. 11 svojho vyjadrenia uvádza: „Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu

bola spôsobená“. K uvedenému žalobca uvádza, že na str. 15, 21 žaloby jasným spôsobom opísal
dopad porušovania čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES na jeho osobu, čím jednoznačne uviedol v
čom pociťuje ujmu, čím mu bola spôsobená a pod. Žalobca zároveň uviedol na str. 2 a 3 svojej žaloby
miesto s výkonu svojej služby, na základe čoho bola založená miestna príslušnosť konajúceho súdu,
nakoľko v sídle jeho obvodu došlo k ujme, ktorú si žalobca uplatňuje. Žalobca v neposlednom rade

dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023.
Žalovanýďalejnastr.13svojhovyjadreniauvádza,že:„ŽalobcaďalejopierasvojužalobuajoRozsudok
Súdneho dvora vo veci Gunter Fuf, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je
predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o
mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného

zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú
rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia“. Žalobca ako už niekoľkokrát poukazuje
na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, najmä na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023, podľa ktorého: „Obrana žalovanej je založená na všeobecnej
polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od

ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle
vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že Článok 6 písm. b/ Smernice má priamy
účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom

alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím
charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže
byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny
význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne

činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či ie
niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľnú hasič nie ie relevantná na účelu
charakteristiku pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod 52,55 vo veci C397/01
až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuf, bod 27 až 30 vo veci C 518/15 Matzak). Vzhľadom

na uvedené sú irelevantné námietku žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje na postavenie
žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohu
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľnú, mestskú alebo štátnu“. Žalovaný na str. 15
svojho vyjadrenia uvádza: „Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuježalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,
pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania

nepreukázalaaniriadneneodôvodnilvýškuujmy,ktorámalabyťspôsobenážalobcovi.Žalobcareagujúc
na túto, podľa neho predčasne uvedenú časť vyjadrenia žalovaného tomuto dáva do pozornosti ust.
§ 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku v zmysle ktorého môže žalobca vo svojom vyjadrení ako
reakciu na vyjadrenie žalovaného k žalobe uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Žalobca záverom uvádza, že všetky tvrdenia uvedené žalovaným v jeho vyjadrení už boli

preskúmané všeobecnými súdmi, ktoré na nedali jasnú odpoveď v tom zmysle, že sú mylné a všeobecné
súdy sa s nimi vôbec nestotožňujú. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné doplniť, že odvolacie súdy
(Krajský súd Košice, Krajský súd Prešov ako aj Krajský súd Banská Bystrica) vo všetkých prípadoch
potvrdili rozhodnutia súdov prvej inštancie, potvrdili tak dôvodnosť nárokov hasičov ako žalobcov a
pravdivosť ich tvrdení vrátane právnej argumentácie a mylnosť názorov a tvrdení žalovaného.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 07.05.2024 uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení
poukázal najmä na skutočnosti už uvedené v žalobe, pričom sa argumentačne pridržal a podporil
svoje predchádzajúce tvrdenia. Žalovaný taktiež naďalej zotrváva na svojich vyjadreniach, najmä
trvá na svojom výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, konkrétne vo vzťahu k všetkým odvetviam
činností, verejných a súkromných v zmysle článku 2 Smernice 89/392/EHS, založenom na negatívnom

vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v zmysle článku 2 odseku 2 vo vzťahu k štátnej službe
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť. Žalovaný trvá na
skutočnosti, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne, tak ako
to odôvodňuje vo svojom Vyjadrení žalovaného k žalobe, ako aj vo svojich ostatných tvrdeniach vo
vzťahu k transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES. Článok 6 smernice 2003/88/ES

priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu
ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike. Predmetné tvrdenie žalovaný podporuje aj
odkazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/29/2021zodňa31.01.2023.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy
nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy

nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky
nemajetkovej ujmy sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda
argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. To,
či bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi musí vyplývať priamo z jeho evidencie
dochádzky a nemožno sa spoliehať na to, že v iných sporoch bolo určitým spôsobom rozhodnuté a teda

musí byť rovnako rozhodnuté aj v tomto. Žalobca predmetný nárok žaluje ako náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je v každom prípade individuálna, čiže stále je nutné skúmať rozsah nemajetkovej ujmy a
ten nemožno nahradiť odkazmi na iné súdne rozhodnutia. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že je
nutné, aby súd v prípade pojednávania o náhrade škody, rozlišoval medzi škodou a medzi nemajetkovou
ujmou. Žalovaný trvá na svojom predchádzajúcom vyjadrení v časti výkladu predmetnej Smernice vo

vzťahu k nároku na náhradu škody. Žalovaný je toho názoru, že žalobca predkladá výpočet priemerného
pracovného času za dané mesiace. Vo vzťahu k predloženým dôkazom ide o mylnú interpretáciu
žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý úplne ignoruje ustanovenia smernice 2003/88/ES
mimo čl. 6 a pristúpil k vytvoreniu vlastného referenčného obdobia podľa vlastného uváženia, o ktorom
v žiadnom článku Smernica 2003/88/ES a ani zákon č. 315/2001 Z. z. nepojednáva. Predkladaná

tabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia žalobcu,
resp. jeho právneho zástupcu. Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu", ktorá
hovorí o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom
sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času
odpočinku, čím sa počet odpracovaných hodín nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a

tedasazvyšujepriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcu.Inakpovedané,deleneczostávanezmenený,
deliteľ sa znižuje, čím sa podiel zvyšuje. Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom
na článok 7 štyri týždne riadnej platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak,
nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím
viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté

do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú
situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni
práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“, čím vytvoril priestor na zvýšenú
ochranu pracovníkov. Predkladané tabuľky žalobcu nezapočítavajú do svojho prepočtu, v časti „početdní“, teda neutralizujú dni označené ako DOV, VS, DOD, SVK, DOS, LEK či SVP v zmysle žalobcom
predložených plachiet. Ide o mylnú interpretáciu pojmu neutralizácie v zmysle smernice 2003/88/ES.
Prípadné neutralizovanie voľna za štátnu službu vo sviatok (VS), dodatkovej dovolenky (DOD), voľno

z dôvodu mimoriadnej situácie COVID-19 (SVK), dovolenky za sviatok bez odpočtu (DOS), voľna
vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy (SVP), návštevy lekárskeho zariadenia (LEK), a pod., by došlo k
absurdnej situácii spočívajúcej v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v referenčnom období,
a to nad rámec toho, ktoré predpokladá smernica, tým horší priemerný týždenný pracovný čas by
mu vyšiel, a to napriek tomu, že by pracovným časom strávil menej času. Preto nie je možné prijať

argumentáciužalobcu.Ideoúčelnéznižovaniedeliteľaprivýpočtepriemernéhotýždennéhopracovného
času, ktoré nedodržiava ani základné princípy logiky. Žalobca účelne neutralizuje všetky druhy voľna,
teda dni, počas ktorých má čas na oddych, regeneráciu a rodinu, aby účelne navýšili priemerný týždenný
pracovný čas. Takýto postup vedie k absurdným záverom spočívajúcim v tom, že čím viac voľna žalobca
má a čerpá, tým viac dní sa nezapočítava do referenčného obdobia, čoho dôsledkom pri výpočte
priemerného týždenného pracovného času je zvyšovanie priemerného týždenného pracovného času pri

súčasnom znižovaní skutočného pracovného času. K rôznym dňom času odpočinku podľa čl. 2 ods.
2 smernice 2003/88/ES, ktoré sa vyskytli v plachtách služieb žalovaný uvádza nasledovné: DOV - Ide
o riadnu ročnú dovolenku, ktorá v právnom poriadku Slovenskej republiky predstavuje vyšší počet dní
než ustanovuje čl. 7 smernice 2003/88/ES. Zároveň v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES sa
tieto dni neutralizujú v rozsahu 4 týždňov. VS - Ide o voľno za sviatok ako náhradu za odpracovaný

deň počas dňa pracovného pokoja. Ide o voľno, ktoré je poskytnuté žalobcovi nad rámec smernice
2003/88/ES a teda smernica takýto deň vylučuje z neutralizácie. DOD - Ide o dodatkovú dovolenku,
ktorá je poskytnutá nad rámec zákonnej ročnej dovolenky, ktorú predpokladá smernice 2003/88/ES.
Aj v tomto prípade ide o deň voľna, ktorý nevyplýva zo smernice 2003/88/ES a teda nemožno ho
neutralizovať. SVK - Ide o voľno počas mimoriadnej situácie COVID-19, ktoré malo za účel ochranu

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru ich zdravie a život. Ide o voľno poskytnuté jednak nad
rámec smernice 2003/88/ES, ale zároveň aj za účelom ochrany zdravia a života počas mimoriadnej
situácie nespôsobenej žalovaným. Je preto nelogické predmetné dni neutralizovať. DOS - Ide o riadnu
dovolenku bez odpočtu, teda o dovolenku, ktorú si žalobca vyberie na služobný deň, ktorý pripadol na
deň pracovného pokoja a teda sa mu takýto deň v zmysle Zákonníka práce neodpočíta z kontingentu

dovoleniek, teda riadnu dovolenku, ktorú bude možné neutralizovať si môže vybrať v iný deň. LEK - Ide
o platené pracovné voľno pri návšteve lekára, ktoré sa na účely právnej úpravy Slovenskej republiky
označuje ak „péčko“ v zmysle § 141 (2) Zákonníka práce, ktorý sa v zmysle § 193 Zákona o HaZZ
uplatňuje aj na príslušníkov hasičského zboru. Ide o formu zachovania a naplnenie práva príslušníka na
zdravie a život a preto mu je poskytnutý platený deň voľna, aby mohol počas potreby navštíviť lekára.

Smernica2003/88/EStakýtodeňrovnakoneneutralizuje.SVP-Ideo„osobnéprekážkyplatenéostatné“,
teda o dni voľna navyše vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, teda dni nad rámec smernice 2003/88/ES,
ktoré príslušník HaZZ môže využiť na oddych a regeneráciu. Nakoľko tento typ voľna nespadá pod
neutralizáciu smernicou 2003/88/ES, tak je ho nutné započítavať ako deň v referenčnom období. Z
Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C 109/1 vyplýva: 2. Čo nie je zahrnuté v referenčnom
období- Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet priemerného týždenného pracovného času,
včlánku16smernicesastanovuje,že„[...]Dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7
adobypracovnejneschopnostisanezahŕňajúalebosúprivýpočtepriemeruneutrálne;[...]“.Toznamená,
že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas

ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa
to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho
„spôsoby výkonu [...] nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav “ ( 200).
Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie (-a) pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré
obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času.

3. Čo môže byť zahrnuté v referenčnom období-Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) a napriek
tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia sa domnieva, že ak
vnútroštátnaprávnaúpravaumožňujepracovníkomdodatočnéobdobiaplatenejročnejdovolenkyokrem
minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto
dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času.

V zmysle uvedeného máme za to, že spomínané dni označené ako VS, DOD, SVK, DOS, LEK či SVP
nemožno nezapočítať, respektíve nemôžu vystupovať ako neutrálne, nakoľko argumentácia žalobcu,
že tieto dni na účely výpočtu referenčných období by mali byť vynechané, nenachádza oporu ani v
smernici 2003/88/ES a ani v inom právnom predpise a zároveň ani v logike veci či zásadách a účelesmernice 2003/88/ES. Žalovaný má za to, že žalobcom predkladaný spôsob prepočtu odpracovaných
hodín žalobcu je v absolútnom nesúlade so smernicou 2003/88/ES a rovnako aj s jej princípmi a
zásadami, na ktorých je postavená. Skutočnosť, že ide o druh sociálneho práva Európskej únie, ktorým

sa stanovili minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času,
nezakladá právo zamestnancom, respektíve v našom prípade príslušníkom hasičského a záchranného
zboru, aby svojvoľne a bezdôvodne odpočítavali z výpočtu referenčných období všetky dni rôznych
druhov voľna, ktoré sú zákonom alebo kolektívnou zmluvou priznávané, nakoľko práve takéto dni majú
za cieľ dosiahnuť ochranu bezpečnosti a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. Je preto

nelogické prihliadať na predmetné dni ako keby neexistovali. Žalovaný má za to, že poskytnutie dní
voľna, ktoré žalobca nezapočítava, nemôže mať za následok, že v konečnom dôsledku bude zámer
zákonodarcu na ujmu zamestnávateľa aj napriek tomu, že dané dni voľna sú poskytnuté s cieľom chrániť
zamestnanca. Ak by sme sa stotožnili s argumentáciou žalobcu a prijali záver, že všetky spomínané dni
voľna nemožno započítavať na účely výpočtu referenčných období, tak by sme sa dostali do situácie ad
absurdum, že síce zákon, respektíve kolektívna zmluva, poskytujú zamestnancovi právo na regeneráciu

a oddych, teda napĺňajú sociálne práva priznané zamestnancovi smernicou 2003/88/ES, ale zároveň ju
práve týmto poskytnutím času na regeneráciu a oddych porušujú. Takéto ponímanie je v absolútnom
rozpore so zásadami ochrany ľudských práv a základných slobôd, nakoľko práve týmto ponímaním
porušujemeprávazamestnávateľa.Podľačl.12ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky,cit.:„Nikomunesmie
byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“ Zároveň žalovaný

poukazuje na skutočnosť, že žalobca klasické dni voľna označené v plachtách buď ako „v“ alebo len
prázdne biele políčko neneutralizuje. To znamená, že ak by sme všetky dni voľna zákonom alebo
kolektívnou zmluvou priznané nad rámec smernice 2003/88/ES zmenili na klasické dni voľna, tak by
ich žalobca normálne započítaval do referenčných období a teda by na tieto dni neprihliadal ako na
neutrálne. Žalovaný spolu s týmto podaním predložil Výpočet priemerného týždenného služobného času

v sledovaných referenčných obdobiach, v zmysle prepočtu vecného gestora žalovaného, Krajského
riaditeľstva HaZz v Prešove. Vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky zo strany žalovaného a
v súlade so zásadou hospodárnosti konania žalovaný v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby
sa súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd
prvej inštancie stotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby Okresný súd Vranov

nad Topľou v tejto právnej veci konanie zastavil. V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie
uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby Okresný súd Vranov nad Topľou v tejto právnej veci
žalobu v celom rozsahu zamietol.

8. Zo žalobcom predloženého výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných

referenčných obdobiach žalovanou vyplýva, že priemerný počet odslúžených hodín za týždeň za
obdobieod januára2021dojúna2021predstavoval48,854hodín,zaobdobieodjúla2021dodecembra
2021 predstavoval 48,670 hodín, za obdobie od januára 2022 do júna 2022 predstavoval 47,994 hodín,
za obdobie od júla 2022 do decembra 2022 predstavoval 43,250 hodín, za obdobie od januára 2023
do júna 2023 predstavoval 46,666 hodín a za obdobie od júla 2023 do decembra 2023 predstavoval

44,099 hodín.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 22.07.2024 k tvrdeniu žalovaného o výpočte priemerného
týždenného pracovného času v referenčných obdobiach uviedol, že ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z.z. upravuje tzv. nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Z tohto ustanovenia (ako ani z dostupnej

dôvodovej správy) nevyplýva, že by úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa toto ustanovenie považovalo za
tzv.referenčnéobdobietak,akotománamysliSmernica.Zákonč.315/2001Z.z.tzv.referenčnéobdobia
vôbec nespomína, s takýmto pojmom nepracuje, a teda ich ani neupravuje. Pojem tzv. referenčné
obdobie (potrebné na výpočet týždenného priemerného pracovného času) a pojem obdobie, v ktorom je
služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, sú dva samostatné pojmy s rozdielnou úpravou aj s dôsledkom

z nich vyplývajúcim. Je namieste uviesť, že až zákonom č. 82/2009 Z.z. došlo k zmene ust. § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z.z. z ročného obdobia na 4 mesačné a zákonom č. 400/2011 Z. z. účinným
od 01.01.2012 došlo k zmene zo 4 mesačného na 6 mesačné, pritom Smernica 2003/88/ES je účinná
od 02.08.2004. Ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu je nesporné, že žalovaný sa snaží „zhodou
6 mesačných období“ presvedčiť súd o tom, že doba nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času

je zhodná s referenčným obdobím, resp. je zároveň referenčným obdobím. Uvedené však vyvracia
samotná úprava ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ako aj jej časové zmeny. Vzhľadom na
netransponovanie ustanovení Smernice upravujúcich tzv. referenčné obdobie do právneho poriadku
Slovenskej republiky, najmä do zákona č. 315/2001. Z.z., bude pre tzv. referenčné obdobie platiť úniováúprava, ktorá má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Referenčným obdobím teda bude
obdobie nepresahujúce 4 mesiace (čl. 16 písm. b/ Smernice), môže to byť teda aj obdobie kratšie ako
4 mesiace a vzhľadom na skutočnosť, že plán služieb sa vypracúva na mesiac vopred, môže to byť

aj 1 mesiac, tak ako to v prepočtoch urobil žalobca. Čo sa týka samotných prepočtov žalovaného,
s poukazom na vyššie uvedené (referenčné obdobie) sú tieto teda nesprávne. Zároveň tieto boli
vykonané len pre účely súdneho konania, nakoľko neexistuje žiadna vnútorná úprava na stanovenie
plánu služieb, na stanovenie referenčných období tak, aby aj pri zohľadnení služobnej pohotovosti
nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Je namieste uviesť, ze

žalovaným predložený wpocet sa líši od reálneho zaznamenávania pracovného času žalobcu a to v tom,
že pokiaľ v reálnom zaznamenávaní sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času,
tak pri prepočte predloženom žalovaným je táto započítaná do fondu pracovného času. Žalobca zotrval
nasvojejargumentácii,žedĺžkareferenčnéhoobdobiamábyťmaximálne4mesiaceapoukázalnato,že
sám žalovaný dospel k záveru (hoci sa nesprávne jedná o 6 mesačné referenčné obdobie), že v jednom
takomto 6 mesačnom období došlo u žalobcu k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času,

konkrétnevobdobíodjúladodecembra2021(48,670hod.)ateda,ajkporušeniuSmernice2003/88/ES.

10. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 24.07.2024 vo svojom prednese uviedol, že žalobca
zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu, ako aj na všetkých písomných podaniach, ktoré boli zo
strany žalobcu doručené tak konajúcemu súdu, ako aj žalovanej strane. Navrhol, aby súd žalobe v

celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Čo sa týka
skutkových tvrdení a právneho posúdenia veci v celom rozsahu odkazuje na podanú žalobu, ako aj na
všetky písomné podania. V ďalšom uviedol, že prehľad dochádzky, ktoré tabuľky sú súčasťou žaloby,
žalovaná strana nerozporovala. Zároveň poukázal na to, že pohotovosť, hodiny podľa pohotovosti sa
mu do celkového pracovného fondu nezarátava, poberá náhradu vo výške 1,70 eur. Ak by bola rátaná

do fondu pracovného času, odpracovaný čas bol 170 hodín + 63 hodín. Toto je celý problém sporu.
Pracovný čas nesmie presiahnuť, aj podľa smernice tých 48 hodín.

11. Zástupkyňa žalovaného vo svojom prednese na pojednávaní dňa 24.07.2024 uviedla, že
žalobu žiadajú zamietnuť. Naďalej sa pridržiavajú všetkých ich písomných vyjadrení. Chcú poukázať

predovšetkým na čl. 16 smernice 2003/88/ES, čl. 17 ods. 3 a čl. 19 smernice, ktoré umožňujú vykonať
odchýlky pri protipožiarnych službách a službách civilnej ochrany. Tieto odchýlky spočívajú v stanovení
6-mesačného referenčného obdobia, preto bolo toto 6-mesačné referenčné obdobie preklopené aj do
slovenského právneho poriadku, bolo teda správne transponované a vychádzali z neho aj pri svojom
výpočte, ktoré tvoril vlastne prílohy ich dupliky a na ktorú by v tomto smere chcela odkázať. K vyjadreniu

žalobcu vo veci samej zo dňa 22.7.2024, kde žalobca uvádza, že zákon o hasičskom a záchrannom
zborevôbecneuvádzapojemreferenčnéobdobieažetentopojemjeodlišnýspojmomobdobievktorom
je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý. S predmetným tvrdením nesúhlasia a to z dôvodu, že pojem
referenčné obdobie možno vykladať ako určité obdobie v rámci ktorého sa rozvrhuje pracovný čas a účel
pojmu referenčné obdobie vyplýva priamo z článku 16 v spojení s článkom 6 smernice, ktoré ustanovujú

určité obdobie v rámci ktorého sa rozvrhuje, resp. počíta priemerný pracovný čas. Uvedený účel je
teda v obidvoch prípadoch absolútne identický a totožný. Taktiež podľa ich výpočtov, k prekročeniu toho
48-hodinového priemerného týždenného pracovného času u žalobcu došlo iba v jednom referenčnom
období zo 6 aj to len v priemere o 40 minút týždenne. V tomto smere žalobca doposiaľ nijako neosvedčil,
akú ujmu mu toto prekročenie spôsobilo. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej

ujmy, tak musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj naozaj
vyvolal reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom živote, na zdraví a podobne a toto dôkazné bremeno
doposiaľ žalobca neuniesol. Pre prípad, že by bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy nemajetkovej
ujmy, chceli by súd poprosiť o stanovenie dlhšej paričnej lehoty na 15 dní, nakoľko kratšia paričná lehota
v podmienkach ministerstva vnútra nie je dosť dobre uskutočniteľná z technických príčin. Vzhľadom ku

všetkému uvedenému teda žalobu, ako už uviedla navrhuje v celom rozsahu zamietnuť a uplatňuje si
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

12. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pracuje ako hasič záchranár. Pracuje tam 25 rokov, pričom
dnes má 62,5 roka. Podmienky, aké sú, ako je nočná a pohotovosť na pracovisku, tieto podmienky sú

veľmi ťažké pre ľudí, ktorí majú po 60-tke. Je ako šofér Tatry 815, prvý výjazd. Pracovná pohotovosť
trvá až do 6hod. ráno, vstať o 1hod. alebo kedy ako, do minúty obliecť sa a šoférovať Tatru na konkrétny
výjazd. Keď mal 40 rokov, po skončení služby mohol vykonávať doma rodinné veci, ktoré bolo treba,
chodiť k lekárovi aj s manželkou, nakoľko manželka je polovičný invalid, majú aj vnúčatá, do škôlky ajvšelijako. Zhodou okolnosti, včera pochoval svokru, dva roky bola ležiaca, vykonával činnosti ako naložiť
ju do auta, odviesť k lekárovi, bola veľmi náročná. Nebolo to také únosné. Zistil, že je možné sa na
takýto spôsob práce nejakým spôsobom sťažovať a podať žalobu. Keď nastúpil mal 37 rokov, keď videl

starších hasičov robiť v týchto podmienkach, hovoril, že je to nemožné. Navrhoval, aby sa to nejakým
spôsobom vyriešilo, zrušili to, počul, že štát má nejakú výnimku. Podľa EÚ, v súčasnosti všetko je práca
a všetko malo byť zaplatené, platia im iba 16 hodín a ten zbytok je za nejakých 1,6 eur. Ide o stres
najväčšia záťaž na zdravie hasiča je práve v noci a robia to opačne, oni toto nezaplatia. Za prácu počas
pohotovosti mu nebol poskytnutý žiaden ekvivalent ani služobné voľno. Mesačne odrobil 240 hodín a

zaplatených má 160 hodín, to ako je uvedené 48 hodín týždenný cyklus. Zvyšok je pracovná pohotovosť
a je to málo. V ďalšom uviedol, že pracuje na hasičskej stanici v meste Vranov nad Topľou ako hasič,
záchranár, strojník, vodič. Každá jedna činnosť hasiča musí byť osvedčená nejakým certifikátom, že
spĺňa, je tam viazač bremien, dýchacie prístroje, potom je vodič a obsluha vysokozdvižných plošín, 39
metrovej plošiny. S touto špecializáciou sú spojené aj výcviky, ktoré sú robené v deň voľna, keď by mal
byť oddych. Čas na odpočinok medzi dvoma službami nepovažuje vzhľadom na svoj vek za dostatočný.

Pre človek 30-40 ročného je to v pohode, v norme, potom sa to už jednoducho fyzicky nedá zvládnuť.
Prvý deň sa musí, nedajbože, aby tam nebol nejaký zásah, prespať. Výjazd má byť uskutočnený do
jednej minúty, pričom tento čas výjazdu sa nerozlišuje pri pohotovosti a počas služby, stále je do jednej
minúty. Počas nočnej pohotovosti nemôže tráviť čas inde, musí byť na pracovisku. V ďalšom uviedol, že
má aj povinnosti v rodine, ktoré treba plniť, má dve deti a dve vnúčatá a manželku, s ktorou treba ísť,

nakoľko je polovičný invalid a nie vždy sa to dá splniť, sú tam rozpory. Situácia po nočnej smene veľmi
vypätá a je problematické skĺbiť čas s rodinou. Manželka síce má vodičský preukaz, ale je polovičný
invalid a má problém so šoférovaním. Manželka aj nebohá svokra preto stále čakali na neho, že zariadi
veci, ktoré boli potrebné. Nájsť si čas na súkromné aktivity, hoby je po smene problematické , človek
sa potrebuje vyspať a z troch dní ostáva na reálny život len jeden. Pokiaľ ide o jeho zdravotný stav,

ten má v poriadku, dva roky trpí problémom vysokého tlaku, berie tabletky a má problém 3D mínus-
tvárový nerv. Na otázku žalovaného, aby popísal ako prebieha jeho služobná pohotovosť uviedol, že
cez služobnú pohotovosť má možnosť si oddýchnuť, je to spánok ako na ihle, stále čaká, je to ten
najväčší stres, aký môže byť, 16 hodín, ktoré sa pracuje cez deň sa nedá porovnať s tým, čo je v noci
a keď počuje bzučak, že niekde horí, začína búchať srdce. Srdce búši doslova aj v topánkach. Za 3

mesiace spätne mal takýto výjazd takmer každú tretiu smenu, niekedy sa to nakopí, že aj dvakrát za
noc, aj trikrát za noc. Pred vstupom do služobného zboru bol pred 25 rokmi oboznámený ako funguje
rozvrhnutie pracovného času a od prvého dňa videl starších kolegov 50-60 ročných, že to nezvládajú, že
je to choré. Od samého začiatku, ako nastúpil do zboru, pociťoval nemajetkovú ujmu. V ďalšom uviedol,
že na situáciu upozorňoval už skôr. Mali schôdze odborov, na týchto schôdzach hovoril riaditeľovi, že

toto nie je možné, že nočná práca sa musí nejako lepšie zaplatiť, pričom ho inšpiroval predseda vlády
p. G., keď upozorňoval na to, ako je zle nastavená nočná práca v našom štáte, vychádzal aj z toho, že
treba s tým niečo konečne robiť, lenže sa nerobí nič. Na otázku žalovaného, podľa čoho vyčíslil sumu
10 000 eur uviedol, že porovnával to, ako dopadli súdne konania iných kolegov, koľko majú rokov, ako
to znášali. A keďže má toľko rokov myslí si, že tá suma je adekvátna.

13. Žalovaný v záverečnej reči uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava všetkých doterajších ústnych
prednesov aj písomných podaní, čo sa týka dokazovania, má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol
dôkazné bremeno, nepreukázal také negatívne zásahy do svojho osobného života, ktoré by mali
byť vyvážené náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a už vôbec nie v žalobcom uplatňovanej

výške, ktorá je vzhľadom ku všetkým okolnostiam neprimerane vysoká. Tu by sme chcel poukázať
jednak na prax všeobecných súdov v obdobných sporoch a tiež na rozhodovaciu prax v súvislosti s
odškodňovaním osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Žalobcovi sa taktiež nepodarilo preukázať
príčinnú súvislosť medzi údajnou ujmou a stavom na ktorý žalobca v žalobe poukazuje. Čo sa týka fondu
pracovného času, na ktorý žalobca odkazuje a podľa ktorého si vypočítava svoju nemajetkovú ujmu a

ktorú započítava do týchto svojich hodín, chcel by upozorniť na to, že fond služobného času je iný inštitút
ako je pracovný čas podľa smernice, tieto dva pojmy sa nedajú zamieňať fond pracovného času slúži
na vypočítanie mzdy, to znamená, že sa doňho zahŕňajú aj niektoré voľna a niektoré časy odpočinku
a keďže smernica striktne oddeľuje pracovný čas od času odpočinku, nedajú sa tieto dva pojmy a tieto
dve inštitúcie zamieňať. Z týchto dôvodov by chcel požiadať súd o zamietnutie žaloby v celom rozsahu

a na záver by chcela len pripomenúť požiadavku na 15-dňovú paričnú lehotu.

14. Uvedenú vec súd takto právne posúdil:15. Podľa článku 7 ods. 2, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev
a európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2.

16. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

17. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času

ustanovuje Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“).

18.Podľačlánku1bod2smernice,tátosmernicasavzťahujena:a)minimálnedobydennéhoodpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

19. Podľa článku 1 bod 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.

20. Podľa článku 2 ods. 1 smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:" "pracovný čas" je
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

21. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

22. Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

23. V zmysle § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v

rozhodnom období { ďalej len „Zákon“) tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.

24. Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

25. Ako vyplýva z ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa.

26. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej

služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

27. Podľa § 91 ods. 1 až ods. 3 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme
štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi

sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi
dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku
možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.28. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

29. Podľa ustanovenia § 97 ods. 1 písm. h) Zákona ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

30. Podľa ustanovenia § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky

zákonník”),, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

31. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

32. Podľa ČI. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) každé
ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným
poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdneho
dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

33. Primárne sa súd zaoberal obranou žalovaného, námietkou miestnej príslušnosti a s jeho námietkami
ohľadom pasívnej vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania.

34. Pokiaľ ide o námietku miestnej príslušnosti vznesenej žalovaným, súd poukazuje na tú skutočnosť,

žežalobcanepožadujenáhraduškodyzanesprávnutranspozíciuSmernice2003/38/ESdoslovenského
právneho poriadku, ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v rámci režimu zodpovednosti
Slovenskej republiky za porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný čas ( čl.6 písmeno b) Smernice).

35.Podľa§17CSPvšeobecnýmsúdomštátujesúd,vktoréhoobvodenastalaskutočnosť,ktorázakladá

uplatnené právo.

36. Skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v obvode
Okresného súdu Vranov nad Topľou, pretože škoda vznikla v mieste výkonu jeho služobnej činnosti vo
Vranove nad Topľou. Posúdenie otázky, či sa jedná alebo nejedná o nesprávnu transpozíciu smernice,

patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a nie súdu, v obvode
ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice č. 2003/88/ES.

37. Žalobcom vznesená námietka nedostatku procesných podmienok by bola dôvodná vtedy, ak
by neboli splnené procesné podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, ktoré spočívajú

v neexistencii žaloby, nedostatku právomoci, či príslušnosti súdu, nedostatku právnej subjektivity a
procesnej spôsobilosti, v prekážke litispendencie alebo prekážke res iudicata. Existenciu procesných
podmienok v konaní súd skúma aj bez námietok strany sporu, ako jednu zo základných predpokladov
pre vedenie spravodlivého súdneho procesu.

38. Súd je toho názoru, že v danej veci nemožno konštatovať nesplnenie procesných podmienok na
konanie a rozhodnutie. Právomoc a príslušnosť na konanie je daná, vo veci neexistujú žiadne procesné
nedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci inému súdu
alebo orgánu.

39. Uvedené žalovaným namietané skutočnosti už boli riešené aj v iných totožných súdnych konaniach
a vyhodnotené boli súdmi ako nedôvodné s tým, že súd mal právomoc aj príslušnosť na konanie. Na
tieto poukázal žalobca vo svojom vyjadrení.40. Žalobca pri uplatňovaní svojho nároku na nemajetkovú ujmu dôvodil tým, že Slovenská republika
neprevzala(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave
pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a

vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj vyššie citovaným
Článkom 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi
záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva

Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitámeho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez
ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitámeho práva - zásadu
prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitámeho
práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie
je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie

plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitámeho
práva.

41.Žalovanýnedostatokpasívnejvecnejlegitimácienamietalzdôvodu,žežalobcasvojnárokodvodzuje

z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu úniové
právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade správne použitá
a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý
orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle
judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú

škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179a 188 až 190/94
Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu
(ČEZ C-l 15/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3J vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré
je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kúhnnea Heitz), ad4/ neprijatie alebo

ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93Brasserie du Pécheur a
Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú
splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Dánske Slagterier, bod 51rozhodnutia C 224/01
Kobier, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90
a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.

42. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiáme použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v

konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých
by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.
Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach
určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov,

nemôže byt' upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom
prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ pre takto
vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste
je využitie právnej úpravy obsahom a účelom čo najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis
rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu
zodpovednýorgánkonajúcivmeneštátuministerstvo,čiinýústrednýorgánštátnejsprávy,akvdôsledku
nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla
škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebotohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán
je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej
súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp.

nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa
nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s
§193zákonač.315/2001Z.zvylúčilaplikáciu§96ods.2Zákonníkaprácenaslužobnépomeryhasičov).
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EU do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03

Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu
vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu
vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby
pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská
republika,vmenektorejkonáMinisterstvovnútraSRakoorgándopôsobnostiktoréhospadáajHasičský

a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z..
Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ
zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý
prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna
zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu nato, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil,

resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09
G. FuB bod 46). Vychádzajú z vyššie citovaných bodov 45. 46 a 61 rozsudku Súdneho dvor EÚ sp.zn.
C-429/09 súd uzatvára, že zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie
k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je samotný štát, v ktorom takéto porušenie práve Únie nastalo,
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť

túto škodu nahradiť. Súd preto ustálil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je daná.
V tejto súvislosti súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/l/2020
zo dňa 19.11. 2020).

43. Žalovaný ďalej v konaní namietal, že by sa na činnosť žalobcu mali aplikovať ustanovenia Smernice

2003/88/ES, teda právneho aktu Únie, ktorého porušenia podľa žalobcu v dôsledku jeho nesprávnej
transpozície sa mal žalovaný dopustiť. Súdny dvor EÚ v rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy
tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho

zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade
neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai.

C-397/01 až 103/01, s. 1-8835, body 98 a 100, ako aj FuB, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku,
či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov,
hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus
tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení
s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci

C-429/09 G. Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov
ESD ďalej uviedol , že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný
čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v ČI. 6 písm. b) uvedenej smernice
(bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej
pohotovostilekárovnapracoviskuSúdnydvorrovnakouviedol,žepracovnápohotovosť,ktorúpracovník
vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za
„pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne

vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti "(bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo
veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (0397/01, Pfeiffer)
ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z5.10.2004). V dôsledku takého pristupuje zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/Smemice je preto aj skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon
pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku
ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť

rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (porovnaj rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99,
ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice
2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj FuB, body 56 až 59).

V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako
je G. Fus, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení
článku 6 písm. b) smernice 2003/88voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania
práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok
Fus, bod 60). V súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.

zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež
rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj ked' sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy,
keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom,

že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho
významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný,
mestský alebo štátny Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného Času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fufí).

44. Súd považuje v danom prípade za splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09 FuB,

C-118/08Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur
Factortame, ktorá zodpovednosť je daná, ak vyplýva z porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom
bolo priznať jednotlivcovi práva, išlo o porušenie dostatočne závažné a 3medzi týmto porušením a
spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť.

45. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude
povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,

ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a
jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.

5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. I zákona č. 315/2001 Z. z.).

46. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovnéhotýždňa určeného ČI. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie
je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z
judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovnýčas“vzmysleSmernice
neponechávapriestornaakékoľvekpochybnostiotom,žežalobcapracovalnadstanovenýlimitvzmysle
čl, 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný

čas upravený týmto ustanovením dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná
súvislosť.

47. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku

nepredpokladá, a ani z predpisov komunitámeho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-
l04/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený

alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C- 445/06 Dánske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 FuB prihliadajúc na to, že ČI. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi

ako je FuB (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 FuB). Z uvedených dôvodov nemožno

preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitámeho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z

uplatňovania v konaní pred súdom, Čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 FuB). V
tejto súvislosti porovnaj napríklad rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/54/2020 z 03. 12.
2020 a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/l/2020 zo dna 19.11. 2020.

48. Súd mal za to, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť

s blízkymi, fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitámeho a
vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe.

49. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

50. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako
nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice

rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a
chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať
ekonomickým úvahám.51. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania

alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého
rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním
či. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv

žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy ( porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.

2Co/54/2020 z 03. 12. 2020, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/l/2020 zo dňa 19. 11.
2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí
konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna,
prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

52. Žalobca sa v tomto konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10000 eur.

53. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako

priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život.

54. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu vo vzťahu k výsledku vykonaného
dokazovania a závisí od preukázaného zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život a od
intenzity zásahu do práva žalobcu.

55. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v konkrétnej výške. Aj keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa
musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu. ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te
dato, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

56. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Uvedené vyplýva

z výpovede žalobcu.

57. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo
svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Táto skutočnosť vyplynula z jeho
výpovede. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce

nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek
tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.
Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.58. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fus, a na závažnosť
ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,

okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

59. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
3.000,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. Pri

stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na vyšší vek žalobcu, ktorý je 62,5 roka a intenzitu
zásahu práv žalobcu.

60. Rozsah peňažnej náhrady vo výške 3.000,- eur považoval súd za primeraný vo vzťahu k charakteru
a spôsobu, akým k zásahu došlo a jeho následkom na živote žalobcu, a najmä vo väzbe na dobu, počas
ktorej došlo k porušovaniu práva žalobcu na odpočinok vo voľnom čase, respektíve obdobiu troch rokov

(od januára 2021 do novembra 2023 ) za ktoré si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil a s prihliadnutím
na vek žalobcu a preukázané negatívne následky zásahu do práva žalobcu na oddych ako vyplynuli z
vykonaného dokazovania a to výpovede žalobcu. Je nesporné, že inač túto nemajetkové umu pociťujú
mladší ľudia a ináč starší vo veku blízkom dôchodkovému veku, kedy je človek vyčerpaný a horšie
znáša extrémne pracovné nasadenie. O to viac by mala takáto osoba mať dostatok času na oddych a

regeneráciu.

61. Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí
vo veci C - 429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné
prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia

(prekračovanie limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne - priemerne okolo 5 až 10
hodín) a jeho trvanie (v posudzovanom období viac cca. 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou.

62. Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým. že pracovná pohotovosť je

ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým. že v
dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade,
ak by bola Smernica prebratá do zákona správne.

63. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by

preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol
dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fus a jednoznačné znenie Smernice z ktorých vyplynula
povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla.

64. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj

veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov.

65. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu,
súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či
nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 5C/49/2018 z 15.10.2019) ako aj na rozhodnutie OS Vranov n.T. sp.zn.
5C/12/2021 z 16.6.2022.

66. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
sa až tak výrazným spôsobom negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch v rodinnom
živote alebo, že by mal tak výrazný negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Zdravotné ťažkosti
ktorými žalobca trpí ako to uviedol sa rovnajú zdravotnými ťažkostiam aj u iných ľudí v obdobnom

vyššomdôchodkovomveku.Vzhľadomnaabsenciutakýchtovýraznýchnásledkov,ktorésúmimorámca
bežných zdravotných ťažkostí ľudí v obdobnom veku, súd považoval sumu 3.000,- eur, za primeranú.67. Súd zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy
žalobcom v obdobných súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/
l/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/20I9, 1CoPr/8/2019, 11Co/222/2020 a iné na ktoré poukázal sám

žalobca vo svojom písomnom vyjadrení z 15.04.2024.

68. V obdobnom prípade vedenom na tunajšom súde sp.zn. 5C/12/2021 bola právoplatne priznaná
nemajetková ujma vo výške 2 000 eur hasičovi vo veku 52 rokov. V danom prípade je žalobca vo veku
62,5 roka.

69. Súd poukazuje, že žalovaného zaviazal uhradiť dlh v dlhšej 15-dňovej lehote v zmysle jeho žiadosti
o poskytnutie dlhšej lehoty z dôvodu, že kratšia lehota v podmienkach Ministerstva vnútra by nebola
uskutočniteľná z technických príčin. Túto dlhšiu lehotu stanovil s poukazom na ust. § 232 ods. 3 CSP.

70. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

71. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

72. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

73. Súd žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3 000 eur z uplatnenej sumy 10 000 eur a vo
zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

74. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V
týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku. Súd pritom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.05.2022, ktorý konštatoval: „ Ústavný súd sa stotožňuje s názorom
krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v Komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný
úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia. Z tohto hľadiska

je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

75. Vzhľadom na uvedené súd považoval žalobcu za plne úspešného, pokiaľ ide o jeho základné právo
a samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému žalovanému
plná náhrada trov konania.

76. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný

súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.