Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14Csp/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201808
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723201808.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

14Csp/28/2023

– 2 –

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobcu A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpeného Mgr. Richardom Bebjakom,
advokátom, IČO: 31 025 544, so sídlom advokátskej kancelárie Lermontovova 14, 811 05 Bratislava
proti žalovanému 365.bank, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,
právne zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, advokátska kancelária so

sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o zaplatenie 2.920,03 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

14Csp/28/2023
– 2 –

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.920,03 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 %
ročne zo sumy 2.920,03 Eur od 28.04.2023 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky
v sume 123,73 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

14Csp/28/2023
– 21 –

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 03.05.2023, ktorá bola doručená súdu dňa 03.05.2023, domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 2.920,03 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy

2.920,03 Eur od 28.04.2023 do zaplatenia, sumy 123,73 Eur ako nákladov na uplatnenie pohľadávky,
keď tiež žiadal priznať nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako dlžník so žalovaným
ako s veriteľom, ktorý je právnym nástupcom Poštová banka, a.s., Bratislava, uzatvoril dňa 15.02.2016
Zmluvu o úvere – lepšia splátka č. 1663906245 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný
ako dodávateľ finančnej služby mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 15.000,00 Eur. Zo zmluvy
o úvere vyplýva, že úver mal byť splatený v 96 mesačných splátkach vo výške 275,09 Eur vrátane
poisteného, splatnosť prvej splátky bola dojednaná na deň 25.03.2016, dátum konečnej splatnosti

úveru na deň 25.02.2024, úver bol poskytnutý za dojednanú úrokovú sadzbu 13,60 % ročne, v zmluve
o úvere je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 16,90 %, priemerná RPMN
10,78 %, odplata za poskytnutie úveru 15,04 %, najvyššia prípustná výška odplaty 21,56 %, celková
čiastka úveru 26.506,49 Eur, náklady spojené s poistením 18,00 Eur. Na úverový účet žalovanéhouhradil sumu vo výške 17.920,03 Eur. V danej veci sa jedná o vzťah medzi ním ako spotrebiteľom
a žalovaným ako dodávateľom finančnej služby. Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa §
52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Občiansky zákonník“), a zároveň uvedená zmluva o úvere spadá aj pod režim zákona č. 129/2010
Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č.
129/2010 Z.z.“). Namietal, že v predmetnej zmluve o úvere nie sú v správnej výške uvedené podstatné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to údaj o priemernej hodnote RPMN v zmysle § 9 ods.
2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj údaj o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytnutie

spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Ako vyplýva zo zmluvy
o úvere, priemerná hodnota RPMN predstavuje 10,78 % a najvyššia prípustná výška odplaty 21,56
%. Predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 15.02.2016, pričom podľa údajov zverejnených
Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“) najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.11.2015 do 15.02.2016 so
splatnosťou nad 5 do 10 rokov vrátane predstavuje 21,94 % a výška priemernej hodnoty RPMN podľa

údajov zverejnených Ministerstvom financií SR (ďalej len „MF SR“) pre daný úver predstavuje 10,08 %.
Uvedené údaje ako podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v predmetnej úverovej zmluve
nie sú uvedené v správnej výške, teda ako by tam neboli uvedené vôbec, čo zákon č. 129/2010 Z.z.,
striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§
11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.). V súvislosti s odôvodnením žaloby poukázal i na právny

názor Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“) vyplývajúci z rozsudku NS SR z 30.06.2022 Sp.zn. 9
Cdo 287/2021, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 a ktorý
je plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec, z ktorého v žalobe citoval. Z dôvodu, že poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na
jeho úkor vo výške 2.920,03 Eur, keď tento nárok právne zdôvodnil citáciou § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456

Občianskeho zákonníka. Okrem zaplatenia sumy 2.920,03 Eur žalobou sa domáhal voči žalovanému
zaplatenia i úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne z tejto sumy od 28.04.2023 do zaplatenia
a nákladov na uplatnenie pohľadávky vo výške 123,73 Eur z titulu odmeny jeho právnemu zástupcovi
za jeden úkon právnej služby a to za vypracovanie a odoslanie predžalobnej výzvy žalovanému podľa
§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej len „MS SR“) č. 655/2004 Z.z.,

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov
(ďalej len „advokátska tarifa“) 111,21 Eur + 12,52 Eur režijný paušál v roku 2023 (spolu 123,73 Eur).

2. O žalobe žalobcu rozhodol súd platobným rozkazom Sp.zn. 14Csp/28/2023-30 zo dňa 22.05.2023,
ktorým žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

3. Proti platobnému rozkazu, ktorý bol doručený žalovanému dňa 24.05.2023, žalovaný podal dňa
26.05.2023 (včas) odpor s vecným odôvodnením.

4. Žalovaný v odpore zo dňa 26.05.2023 uviedol, že podľa § 151 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“) výslovne popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu a podanú
(generickú spotrebiteľskú) žalobu považuje za nedôvodnú a zjavne šikanóznu, nakoľko žalobca si
uplatňuje domnelý nárok na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 15.02.2016, pričom poskytnutý úver
žalobca dobrovoľne (predčasne) splatil dňa 20.06.2017, čím jeho dlh zanikol splnením. Za daných
okolností evidentne nejde o výkon práva v súlade s dobrými mravmi. V týchto intenciách apeloval na

súd, aby skúmal motív podania žaloby, t.j. čo je v skutočnosti jej cieľom a aký reálny dopad bude
mať výsledok konania pre právnu sféru žalobcu. Práve s ohľadom na tieto okolnosti sa domáhal,
aby súd komplexne posúdil konanie žalobcu aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva) v spojení
so súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt servanda

(zmluvy sa musia dodržiavať), ktoré platia aj pre „privilegovaných“ spotrebiteľov. Zároveň vyhlásil,
že pri poskytovaní úveru postupoval s odbornou starostlivosťou a pred uzavretím zmluvy o úvere,
ako aj po uzavretí zmluvy o úvere, si splnil všetky zákonné povinnosti, ktoré mu ukladá zákon č.
129/2010 Z.z. a súvisiace právne predpisy (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, zákon o bankách
a podobne). K skutkovému stavu uviedol, že po dôkladnom preskúmaní a akceptácii žiadosti, uzavrel

dňa15.02.2016sožalobcomzmluvuoúvere–lepšiasplátkač.1663906245(ďalejlen„zmluvaoúvere“).
Na základe tejto zmluvy poskytol žalobcovi úver vo výške 15.000,00 Eur. V čl. 2.2 zmluvy o úvere
boli prehľadne uvedené najmä: výška úveru (15.000,00 Eur), počet mesačných splátok (96) a ich
výška (276,12 Eur), dátum konečnej splatnosti úveru (25.02.2024), RPMN (16,90 %), úroková sadzba(13,60 %), ako aj celková výška nákladov, ktorú mal žalobca, teda dlžník zaplatiť (26.506,49 Eur).
Zmluvný vzťah trval až kým žalobca dňa 20.06.2017 dobrovoľne (predčasne) splatil celý zostatok úveru.
Počas trvania úverového vzťahu pritom nerozporoval žiadnu náležitosť zmluvy o úvere. Nevyužil ani

možnosť odstúpiť od zmluvy o úvere do 14 dní od jej uzavretia, nepodal reklamáciu alebo sťažnosť
na príslušný orgán dohľadu. Po takmer 6 rokoch od splatenia úveru, na základe čoho de iure došlo
k zániku peňažného záväzku žalobcu splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka), sa žaloba
o vydanie údajného bezdôvodného obohatenia zo dňa 03.05.2023 javí ako špekulatívna a šikanózna.
Žalobca totiž už zjavne nemá záujem na náprave vytýkaných nedostatkov (existenciu ktorých však

on zásadne odmieta). O nepoctivej motivácii žalobcu svedčí aj skutočnosť, že sa nepokúsil odstrániť
domnelé nedostatky zmluvy o úvere korektne v zmysle zásady pacta sunt servanda, a to napríklad
štandardným uzavretím dodatku k zmluve o úvere ešte počas trvania úverového vzťahu. Hoci žalobca
úver absolútne nepreplatil (žalobca zaplatil iba 17.920,03 Eur, hoci podľa zmluvy o úvere mal celkovo
uhradiť na úver sumu 26.506,49 Eur, t.j. o 8.586,46 Eur viac), domáha sa žalobou vydania údajného
bezdôvodného obohatenia. Motív (cieľ) tejto žaloby je priam „do očí bijúci“. O to je to viac, keďže

žaloba bola podaná prostredníctvom advokáta, ktorý sa o mimosúdne vyriešenie sporu reálne nesnažil,
čo deklaruje aj predžalobná „výzva“ zo dňa 17.04.2023, ktorá mala byť zasielaná e-mailom. Dôkaz
o reálnom odoslaní a doručení výzvy zo strany žalobcu však absentuje. Doručenie a odoslanie
výzvy preto popiera, pričom neobsahovala žiadne náležité odôvodnenie domnelých nárokov žalobcu.
Nemožno preto vylúčiť, že skutočným účelom výzvy bolo iba „zdokladovanie“ nároku advokáta na

náhradu trov právneho zastúpenia za zaslanú „predžalobnú výzvu“, ktoré si advokát žalobcu v predstihu
vyčísľovať už v žalobe, ako náklady na uplatnenie pohľadávky. Domnieva sa, že dubiózne správanie
žalobcu vzhľadom na opísaný skutkový stav vykazuje evidentne znaky šikanózneho výkonu práva, ktoré
by všeobecné súdy nemali tolerovať, v opačnom prípade možno považovať úpravu o „dobrých mravoch“
za obsolentnú. Dubiózne správanie žalobcu videl v tom, že hoci žalobca dobrovoľne (predčasne)

splatil úver v celom rozsahu ešte v roku 2017, žalobu podal v roku 2023, t.j. po približne 6 rokoch
od splatenia úveru a po 7 rokoch od uzavretia zmluvy (15.02.2016), žalobca nevyužil svoje zákonné
právo odstúpiť od úverovej zmluvy, nenavrhol, aby došlo k modifikácii podmienok zmluvy (napríklad
formou dodatku), nepodal sťažnosť alebo reklamáciu na poskytnuté bankové služby, neinicioval žiadne
mimosúdne rokovania pred podaním žaloby, napriek všetkým týmto skutočnostiam prekvapivo a zrejme

účelovo podal žalobu, keď poukázal na to, že z jeho strany nikdy nevymáhal voči žalobcovi peňažnú
pohľadávku, ďalej žalobca uhradil pohľadávku dobrovoľne a predčasne, pričom zaplatil iba 17.920,03
Eur, hoci podľa zmluvy o úvere mal celkovo uhradiť na úver sumu 26.506,49 Eur, rozdiel predstavuje
8.586,46 Eur v jeho neprospech ako veriteľa, napriek tomu žalobou sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 2.920,03 Eur spolu s ďalším príslušenstvom. Na podporu svojho názoru poukázal

na nález pléna Ústavného súdu SR zo dňa 07.02.2018 PL.ÚS 11/2016-60, publikovaného v ZNaU
ÚS SR pod č. 1/2018, ďalej nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.11.2016, Sp.zn. IIIÚS 2700/15,
z ktorých v odpore cituje. Tiež poukázal na stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky a bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka
v náleze zo dňa 24.10.2013, Sp.zn. I.ÚS 547/2012, v ktorom tento pomerne ilustratívne poukázal na

zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „demonizovanie“ veriteľskej pozície
v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach
kontinentálnej právnej kultúry: „Všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili
už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú
akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo

podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne primeranosti práva,
v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Tiež dal do pozornosti
stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Rudolfa Tkáčika v uznesení zo
dňa 20.09.2017, Sp.zn. IIIÚS 572/2017, v ktorom je taktiež vyjadrené znepokojenie vo vzťahu k neustále
sa sprísňujúcej právnej úprave ochrany spotrebiteľov v ich prospech a k neprimeranosti ochrany,

poskytovanej súdmi spotrebiteľom, keď žalovaný i z tohto stanoviska v odpore cituje. K námietke
žalobcu, že v zmluve o úvere je uvedená nesprávna výška priemernej RPMN v odpore uviedol, že
žalobca sa domnieva, že úver má byť bezúročný a bez poplatkov v dôsledku uvedenia nesprávneho
údaja o priemernej RPMN v zmluve o úvere. Účelovo namieta, že správny údaj o priemernej výške
RPMN mal byť 10,08 % ročne. Svoje tvrdenia odvodzuje zo súhrnných informácii o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2015 platných pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzatvorené do 30.12.2015 (t.j. platné v čase, keď nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere). Ďalej sa
žalovaný venuje citácii § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. V zmysle tohto zákonného ustanovenia musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovaťpriemernú RPMN za príslušný kalendárny štvrťrok. Údaj o priemernej RPMN zverejňuje v súlade s §
21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Ministerstvo financií SR (ďalej len „ministerstvo“). Zmluva o úvere
bola uzavretá dňa 15.02.2016. Preto v zmluve o úvere uviedol výšku priemernej RPMN zverejnenú

ministerstvom za 4. kalendárny štvrťrok v tabuľke „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk“ za 4. štvrťrok 2015 (rozhodné
obdobie 31.12.2015-30.03.2016). Podľa údajov z ministerstva bola v tomto čase priemerná RPMN
presne 10,78 % ročne. Totožnú výšku priemernej RPMN vymedzil v zmluve o úvere. Žalobca na
rozdiel od neho vychádzal nie z údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch poskytnutými

bankami a pobočkami zahraničných bánk, ale z údajov platných pre všetkých veriteľov. Takýto postup
nie je zo strany žalobcu správny, nakoľko on je bankou a Ministerstvo financií SR striktne rozlišuje
medzi súhrnnými informáciami o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi (tie
sú generálne určené pre veriteľov bez špecifického postavenia) a súhrnnými informáciami o údajoch
onovoposkytnutýchspotrebiteľskýchúverochbankamiapobočkamizahraničnýchbánk(tiesúšpeciálne
určené pre osobitnú skupinu veriteľov – banky a pobočky zahraničných bánk). Pri uvedení priemernej

RPMN v zmluve o úvere tak postupoval v súlade so zákonom, ako aj s rozhodovacou praxou súdov,
keď v odpore poukazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Všeobecné súdy tak akceptujú,
ak banka vychádza zo súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch,
ktoré osobitne zverejňuje ministerstvo pre banky a pobočky zahraničných bánk. Opačný záver by bol
evidentne v príkrom rozpore s princípmi formálnej logiky, ako aj s ekonomickým a teleologickým účelom

týchto dokumentov. Za daných okolností je potom hodnota priemernej RPMN v zmluve o úvere uvedená
korektne a v súlade s právnou úpravou. Napokon žalovaný poukázal aj na pomerne nedávny (právne
záväzný) rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 19.12.2019 vo veci C-290/19 (RN c/a Home Credit
Slovakia, a.s.), v zmysle ktorého, ak veriteľ uvedie v zmluve o úvere presnú výšku RPMN, splnil si voči
spotrebiteľovi svoju informačnú povinnosť podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/

ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, z ktorého v odpore žalovaný cituje. V tejto
súvislosti ďalej analogicky poukázal aj na nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.02.2021,
Sp.zn. 7Cdo/183/2020, publikované pod R86/2021, z ktorého tiež v odpore cituje: „Z ustanovenia §
9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení do 31.03.2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej

zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre
jej výpočet“. Ďalej poukázal na to, že nemožno opomenúť, že aj aktuálna rozhodovacia prax rešpektuje,
že veritelia mali až do momentu prijatia opatrenia Národnej banky Slovenska č. 5/2020 nejednotné
postupy pri výpočte RPMN, čo nemôže ísť na ťarchu žalovaného: „V tejto súvislosti odvolací súd
opakovane poukazuje na nezjednotené postupy pri výpočte RPMN, keď Národná banka Slovenska

prijatím opatrenia č. 5/2020 spresnila a vysvetlila postup pri výpočte RPMN a aj z tohto precizovania
jednoznačne vyplýva, že postup žalovaného pri poskytnutí predmetného spotrebiteľského úveru nemalo
žiadny vplyv na výslednú hodnotu RPMN, pričom v konaní nebol ohľadne spôsobu jej výpočtu, resp.
výslednej hodnoty preukázaný opak“ (ods. 16 rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.05.2022
Sp.zn.11CoCsp/38/2021).Žalovanýtupoukazujeajnaďalšierozhodnutiaodvolacíchsúdov.Knámietke

žalobcu o neprípustnej výške odplaty uvedenej v zmluve o úvere 21,56 % uviedol, že aj táto námietka je
prima facie šikanózna a právne bezvýznamná, keďže sám žalobca si je vedomý a v žalobe uvádza, že
v danom čase bola najvyššia prípustná výška odplaty 21,94 %. Maximálna výška odplaty je regulovaná
v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa čl. 2.2 zmluvy o úvere predstavovala

odplata za poskytnutie úveru 21,56 % ročne, čo predstavovalo presne dvoj násobok výšky priemernej
RPMN (10,87 %) uvedenej v zmluve o úvere. Z uvedeného vyplýva, že evidentne neprekročil zákonom
stanovený limit a od žalobcu tak nežiadal úžernícku odplatu za poskytnutie úveru. Napokon žalovaný
vzniesol i námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na
uplynutie tak subjektívnej premlčacej lehoty (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako i objektívnej

premlčacej lehoty (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K tejto uviedol, že sa mal na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatiť tým, že okrem splátok istiny úveru, ktorý by mal byť podľa žalobcu bezúročný
a bez poplatkov, inkasoval aj splátky úrokov a poplatky. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru by pritom
mala nastupovať priamo ex lege. Preto podľa žalobcu by nemal mať nárok na úroky a poplatky od
počiatku úverového vzťahu. Žalobca sa však nesprávne domnieva, že k bezdôvodnému obohateniu

došlo až v momente, keď súhrn plnení prevýšil istinu úveru „(13.600,- Eur)“. Tým sa zrejme snaží umelo
predĺžiť premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá medzičasom márne uplynula.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je určujúci momentom, keď sa oprávnený dozvie
o skutočnostiach, na základe ktorých môže uplatniť nárok na súde, t.j. keď nadobudne vedomosťo rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Okamih, v ktorom spotrebiteľ zistí, ako
možno právne kvalifikovať jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností, nie je pri posudzovaní
začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty relevantný (rozsudok NS SR zo dňa 01.05.2013 Sp.zn.

1Cdo 67/2011, publikovaný v časopise ZSP pod č. 22/2013, totožne aj rozsudok NS ČR zo dňa
27.09.2000 Sp.zn. 20Cdo 927/98 a ďalšie). Vedomosť osoby o určitých skutočnostiach je vnútorným
psychickým stavom a preto nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
iba skutočnosti vonkajšieho sveta prostredníctvom ktorých sa tento vnútorný psychický stav subjektu
prejavuje navonok, a teda okolnosti, z ktorých možno existenciu vedomosti vyvodiť (mm R 45/1986,

2Cdo 109/2007 a ďalšie). Aplikujúc tieto závery na daný prípad pri úverových vzťahoch má dlžník
vedomosť o tom, komu plní, bezprostredne po uzavretí zmluvy. Žalobca uzavrel zmluvu o úvere
dňa 15.02.2016. Počas celého úverového vzťahu vedel, že plní v prospech neho, teda v prospech
banky. Rozsah bezdôvodného obohatenia je spotrebiteľovi zrejmý najneskôr pri splatení úveru, resp.
pri realizácii poslednej splátky. Poslednú (mimoriadnu) splátku uhradil žalobca dňa 20.06.2017, čím
zároveň splatil celý zostatok úveru. Tieto znalosti mu tak nepochybne postačovali na iniciovanie súdneho

konania o vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto nemožno počítať začiatok subjektívnej premlčacej
lehoty od momentu, keď spotrebiteľovi niekto údajne poskytol právne posúdenie veci, keď podľa § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil. Objektívna premlčacia lehota sa neodvíja od subjektívnych okolností. Pre jej začiatok

je naopak určujúce, kedy došlo k vzniku danej právnej skutočnosti. Uplynutím tejto lehoty dochádza
k definitívnemu premlčaniu nároku. Eliminuje sa tým tiež špekulatívne konanie smerujúce k účelovému
predlžovaniu subjektívnej premlčacej lehoty. Ak by sa teda v tomto prípade použila 3-ročná premlčacia
lehota, nárok žalobcu by bol ku dňu podania žaloby premlčaný. A to aj v prípade, ak by sa určil začiatok
plynutia objektívnej premlčacej lehoty až na splatenie celého úveru, t.j. 20.06.2017 (žaloba bola podaná

na súd až v roku 2023). Hoci tak považuje uplatnené nároky v celom rozsahu za nedôvodné, súčasne
vzniesol v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka námietku premlčania. Žaloba bola evidentne
podaná po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty počítanej od dátumu uzavretia zmluvy o úvere
(15.02.2016). Ak by sa s týmto záverom súd nestotožnil, ani pri počítaní 2-ročnej subjektívnej alebo 3-
ročnej objektívnej premlčacej lehoty, najneskôr plynúcej od 20.06.2017, žaloba zjavne nebola podaná

včas, čo potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax Okresného súdu Prešov, keď poukázal na rozsudok
tohtosúduzodňa25.06.2021Sp.zn.20Csp/241/2020,zktoréhotucituje.Ztýchtodôvodovžiadalžalobu
v celom rozsahu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Žalobca reagoval na odpor žalovaného vyjadrením zo dňa 26.06.2023, ktoré bolo doručené súdu

dňa 26.06.2023. Pokiaľ žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namieta, že z jeho strany
dochádza k šikanóznemu výkonu práva, zneužitiu prospotrebiteľskej legislatívy na jeho úkor ako veriteľa
a domáha sa, aby súd racionálne zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia
práva) a komplexne posúdil jeho konanie aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka)vspojenísosúkromnoprávnymizásadamineminemlaedere(nikohonepoškodzovať)apacta

sont servanda (zmluvy sa musia dodržiavať), ktoré platia aj pre privilegovaných spotrebiteľov, takéto
vyjadrenie žalovaného považuje výslovne za účelové a neopodstatnené. Žalovaný by si mal v prvom
rade uvedomiť zásadnú skutočnosť, že uzatvorená zmluva o úvere je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, ktorú vopred pripravil žalovaný ako dodávateľ finančnej služby pre veľký počet
spotrebiteľov, keď základnou črtou takýchto formulárových spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú

pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny, pričom aj predmetná úverová zmluva túto charakteristiku spĺňa. Preto má za to, že bolo
zákonnou povinnosťou žalovaného, aby pripravil a v rámci svojej činnosti používal také formulárové
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., ako aj ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Preto je absurdné, aby žalovaný teraz prenášal svoje zlyhanie na neho ako

spotrebiteľa,ktorýsinasúdeuplatnilsvojeprávonavydaniebezdôvodnéhoobohateniaasvojuprocesnú
obranu postavil na tom, že z jeho strany, teda zo strany spotrebiteľa ide o šikanózny výkon práva,
zneužitie práva, konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tieto tvrdenia žalovaného dôrazne odmieta.
Vyjadrenie žalovaného je v tejto časti námietky absurdné a zmätočné, keď na jednej strane žiada
súd, aby komplexne posúdil jeho konanie aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva), a na
druhej strane potvrdzuje, že on ako spotrebiteľ si svoje záväzky zo zmluvy splnil, pričom žalovaný sa
sám pokúša o zneužitie práva námietkou premlčania. Pokiaľ žalovaný v odpore poukazuje na to, že
z jeho strany absentovala skutočná snaha o mimosúdne vyriešenie tejto situácie, aj tu je protirečivévyjadrenie žalovaného, keď zjavne nechcel pochopiť princíp predžalobnej výzvy, dôkaz o zaslaní
predžalobnej výzvy predložil spolu s podanou žalobou. Predžalobná výzva bola zasielaná na emailovú
adresu žalovaného D., ktorá je oficiálnou elektronickou adresou na prijímanie podnetov žalovaným.

Predžalobná výzva je zo svojej podstaty snahou o riešenie sporu mimosúdne, ešte pred podaním žaloby
s vyjadrením jeho požiadaviek. Nič nebránilo žalovanému na túto výzvu reagovať s proti ponukou,
keby mal záujem o riešenie sporu mimosúdne. Na túto výzvu žalovaný nereagoval doteraz. Vyjadrenie
žalovaného,že„skutočnýmúčelompredžalobnejvýzvybymohlobyťibazdokladovanienárokuadvokáta
na náhradu trov právneho zastúpenia“ je ničím nepodložená špekulácia. Keby bol žalovaný postupoval

ako dodávateľ finančnej služby pri uzatváraní formulárových zmlúv o spotrebiteľskom úvere v súlade
so zákonom, tak by teraz nečelil viacerým žalobám spotrebiteľov o vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorí si svoj nárok uplatňujú plne v súlade so zákonom. Žiadne zákonné ustanovenie v čase uzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani v súčasnej dobe neurčuje resp. nestanovuje časový horizont
a neobmedzuje právo spotrebiteľa domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia v prípade, ak
sa dozvie rozhodujúce skutočnosti o tom, že predmetná zmluva o úvere pre absenciu obsahových

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov. Práve naopak takáto žaloba je
plne v súlade s § 137 písm. c/ Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č.
129/2010 Z.z., ako aj ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vo vyjadrení
ďalej žalobca uviedol, že sa dozvedel o tom, že predmetný úver o spotrebiteľskom úvere je bezúročný
a bez poplatkov. Z dôvodu porušenia zákonných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., a teda, že veriteľ

nemal nárok na prijatie úrokov a poplatkov z predmetnej úverovej zmluvy, a teda, že nemal plniť splátky
spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve dňa 14.03.2023 od svojho právneho
zástupcu, ktorému predložil k nahliadnutiu predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere spolu s listinnými
dokumentami k zmluve o úvere. Na základe uvedenej informácie od svojho právneho zástupcu sa
rozhodol uplatniť si svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Z tohto dôvodu

považuje akékoľvek hypotetické úvahy žalovaného o tom, že nárok si uplatnil s odstupom niekoľkých
rokov, a že nenamietal neplatnosť zmluvy o úvere skôr za absolútne irelevantné a výslovne účelové.
Aj ďalšiu procesnú obranu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu považoval za nesprávnu.
Opakovane zdôraznil, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 15.02.2016. Ako vyplýva z jej obsahu,
priemerná hodnota RPMN predstavuje 10,78 % a najvyššia prípustná výška odplaty 21,56 %. Podľa

údajov zverejnených NBS najvyššie prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.11.2015 do 15.02.2016 (dátum uzatvorenia zmluvy
spadá do uvedeného dátumového rozpätia) so splatnosťou nad 5 do 10 rokov vrátane predstavuje
21,94 %. Teda platným údajom o najvyššej prípustnej výške odplaty pre danú úverovú zmluvu mal
byť údaj vo výške 21,64 % a nie 21,56 %. Žalovaný v rámci procesnej obrany uvádza, že pre danú

zmluvu o úvere mal byť uvedený údaj o priemernej hodnote RPMN s údajov o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch poskytnutých bankami a pobočkami zahraničných bánk a nie z údajov platných
pre všetkých veriteľov, a teda údaj o priemernej hodnote RPMN mal byť uvedený vo výške 10,78 %,
tak ako je uvedené aj v zmluve. Ak by aj pripustil takýto výklad zo strany žalovaného, ktorý nepovažuje
za správny, tak aj tak údaj o priemernej hodnote RPMN v zmluve o úvere nie je správny. Ak podľa

zverejnenia NBS najvyššia prípustná výška odplaty pre danú zmluvu o úvere uzatvorenú dňa 15.02.2016
bola 21,94 % (dvojnásobok priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek
zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov), tak správna výška
priemernej hodnoty RPMN predstavuje údaj 10,97 % a nie 10,78 % ako je uvedené v zmluve o úvere.
Údaj o priemernej hodnote RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je správny tak bez ohľadu na to,

či budú použité priemerné hodnoty RPMN bánk alebo iných veriteľov. Žalovaný k odporu predložil dôkaz,
a to Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2015. Tieto údaje sú ale platné len na zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzatvorenéod16.02.2016,alepredmetnázmluvabolauzatvorenádňa15.02.2016.Pretožiadal,abysúd
ex offo posúdil, či údaj o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ako

aj údaj o priemernej hodnote RPMN, ktoré predstavujú obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve v správnej výške. Ak súd zistí, že tieto nie sú uvedené
v správnej výške, mal by postupovať v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho
súdu SR z 30.06.2022, Sp.zn. 9Cdo 287/2021 zverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR 4/2022, z ktorého žalobca v tomto vyjadrení cituje. K odporu žalovaného, kde vzniesol

námietku premlčania žalobca uviedol, že práve zo strany žalovaného vznesením námietky premlčania
ide o zjavné zneužitie práva v rozpore s dobrými mravmi a poškodzovaním spotrebiteľa. Žalovaný
úmyselne pri uplatnenej námietke premlčania zamlčal právny názor vyslovený v uznesení NS SR Sp.zn.
7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022 v identickej veci žalovaného (žalovaný bol stranou sporu) o vydaniebezdôvodného obohatenia, z ktorého žalobca vo vyjadrení cituje. Napokon žalobca poukázal i na
rozhodnutiaNSSRzverejnenévZbierkestanovískNSSRč.2/2022atouznesenieNSSRz28.09.2021,
Sp.zn. 5Cdo 29/2021 týkajúce sa plynutia subjektívnej premlčacej doby, podľa ktorého pre určenie

začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením
na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je podstatná skutočná
vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej
úverovej zmluve, ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2022, Sp.zn. 7Cdo 268/2021, čo sa
týka objektívnej premlčacej doby, podľa ktorého analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej

doby súdmi SR pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom
predností rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku
Slovenskej republiky. Na základe stanoviska Najvyššieho súdu SR, pokiaľ ide o nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, má súd aplikovať desaťročnú objektívnu
premlčaciudobu.Potomjehonároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniajeuplatnenývrámciuvedenej

desaťročnej objektívnej premlčacej doby a preto námietka premlčania žalovaného, že došlo k uplynutiu
objektívnej premlčacej doby, ako aj subjektívnej premlčacej doby je nedôvodná.

6. Napokon žalovaný v duplike zo dňa 11.07.2023, ktorá bola doručená súdu dňa 11.07.2023 k replike
žalobcu zo dňa 26.06.2023 uviedol, že trvá na vznesenej námietke premlčania, a ak by jej nebolo

vyhovené, súčasne namieta, že ide o zjavné zneužitie práva spotrebiteľa a výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi. V tejto súvislosti preto neobstojí poukazovanie žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, ktoré uvádza žalobca vo svojej replike. K uzneseniu NS SR zo dňa 28.09.2021 Sp.zn.
5Cdo 29/2021 žalovaný uviedol, že na účely správneho posúdenia plynutia premlčacej lehoty je
toto rozhodnutie zjavne neaplikovateľné, a to vzhľadom na diametrálne odlišné skutkové a právne

okolnosti prípadu. V konaní Sp.zn. 5Cdo 29/2021 totiž spotrebiteľ podal žalobu dňa 08.03.2018, pričom
poslednú splátku úveru realizoval dňa 20.02.2017, t. j. žaloba bola podaná po jednom roku a 16
dňoch od poslednej úhrady žalobcu. Veriteľom bola nebanková spoločnosť ProfiCredit Slovakia, s.r.o.,
pričom dovolací súd vec zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nemožno vylúčiť, že
o tejto veci bude pro futuro ešte rozhodovať aj Ústavný súd SR. V tomto spore žalobca podal žalobu

dňa 03.05.2023, pričom poslednú splátku úveru, ktorou súčasne dobrovoľne (predčasne) splatil úver
realizoval dňa 20.06.2017, t.j. žaloba bola v danom prípade podaná po takmer šiestich rokoch od
zániku dlhu žalobcu. Ak by aj všeobecné súdy hypoteticky neposúdili uplatnený nárok za premlčaný,
vyššie identifikované konanie je evidentne v rozpore s dobrými mravmi a s právnou istotou zmluvných
strán. Okrem toho, o nepresvedčivosti rozhodnutia NS SR svedčí aj ods. 12, v ktorom dovolací súd

alibisticky odkazoval na svoje staršie rozhodnutie NS SR Sp.zn. 6Cdo/1/2012, z ktorého tu žalovaný
cituje. K uzneseniu NS SR Sp. zn. 7Cdo 268/2021 žalovaný uviedol, že v tomto konaní dovolací súd bez
meritórneho prieskumu odmietol dovolanie žalovaného, v ktorom sa dovolací súd prekvapivo odmietol
zaoberať súvisiacimi právnymi otázkami. V identifikovanom konaní dovolací súd procesne odmietol
dovolanie žalovaného bez toho, aby sa meritórne zaoberal hmotnoprávnymi otázkami, pričom formálne

dospel (k nepreskúmateľnému) záveru o anologickej aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej
doby súdmi SR pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ako dôsledok prednosti rozsudku SD EÚ vo veci C-485/19
zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku SR. Z uvedeného rozsudku žalovaný v tomto vyjadrení cituje.
Ďalej poukázal na to žalovaný, že skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci sú diametrálne

odlišné. V prvom rade sa žaloba nedomáha vydania plnenia poskytnutého na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Uplatnený nárok má vyplývať z bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru z dôvodu žalobcom tvrdených absencií v zmluve o úvere zákonom stanovených náležitostí. Na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa preto nevyžaduje predchádzajúce súdne rozhodnutie, či je úver
bezúročný a bez poplatkov. Tento aspekt sa skúma v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia

ako predbežná otázka. Súdny dvor EÚ tiež uzavrel, že je neakceptovateľné, ak sa bez nutnosti
preukázania predpokladá, že spotrebiteľ mal vedomosť o neprijateľnosti zmluvných podmienok. Takáto
prezumpcia však v našom právnom poriadku neplatí. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty je určujúcim momentom, keď sa subjekt dozvie o skutočnostiach, na základe ktorých môže
uplatniť nárok na súde, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe

obohateného.Nesúhlasil„sargumentmisúdu“,ktorémajúodôvodňovaťplynutiedesaťročnejpremlčacej
doby namiesto trojročnej, ktorá by uplynula pred podaním žaloby dňa 20.06.2020, počítaná od momentu
splatenia úveru (20.06.2017). Opätovne v tomto smere poukázal na „rozhodovaciu prax“ rozsudok
OS Prešov zo dňa 25.06.2021 Sp.zn. 20Csp/241/2020. Ďalej vo vyjadrení zopakoval, že zo stranyžalobcu ide o konanie, ktoré vykazuje evidentne znaky šikanózneho výkonu práva, pričom zopakoval
k tomuto tvrdeniu skutkové okolnosti uvedené v odpore proti platobnému rozkazu. Podľa jeho názoru
by v materiálnom právnom štáte nemali všeobecné súdy akceptovať, aby spotrebitelia za daných

špecifických okolností najmä pokiaľ ide o dobrovoľné predčasné splatenie úveru a podanie žaloby
o takmer 6 rokov neskôr po zániku dlhu prvýkrát a procesne úspešne namietali náležitosti zmluvy
až v súdnom konaní, ak spotrebiteľovi reálne nehrozí žiadna ujma (opak žalobca v tomto konaní
ani len netvrdil a už vôbec nepreukázal) a celému sporu je možné fakticky predísť jednoduchým
dodatkovaním pôvodnej zmluvy, čo je v oblasti záväzkového práva štandardný (bežný) jav. Žalobca

absolútne nevysvetlil a už vôbec nepreukázal ako konkrétne malo byť jeho ekonomické správanie
(predčasné dobrovoľné splatenie dlhu) ovplyvnené tým, že zmluva o úvere mala podľa jeho názoru,
s ktorým on však nesúhlasí obsahovať údaj o priemernej RPMN 10,97 % alebo 10,08 %, hoci v zmluve
o úvere bola správne uvedená priemerná RPMN vo výške 10,78 % v súlade s tabuľkou „Súhrnné
informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných
bánk“ za 4. štvrťrok 2015 (rozhodné obdobie 31.12.2015-30.03.2016) a najvyššiu prípustný výšku

odplaty 21,94 %, hoci zmluva o úvere obsahovala odplatu vo výške 21,56 % (t.j. odplatu v rámci
zákonného limitu 21,94 %), pričom pojem „najvyššia prípustná výška odplaty“ nemožno stotožňovať
s pojmom „odplata“, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy o úvere obligatórnou náležitosťou podľa §
9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom do 20.03.2016 podľa ktorého „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

tieto náležitosti: odplatu podľa osobitných predpisov“. Trval preto na tom, že údaj o odplate v zmluve
o úvere 21,56 % je uvedený správne, nakoľko neprekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty (21,94
%, resp. 21,56 %, ako to naznačuje žalobca). Žalobu žiadal v celom rozsahu preto zamietnuť.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami – Zmluvou o spotrebiteľskom úvere „lepšia splátka“ č.

1663906245 zo dňa 15.02.2016, výpisom z úverového účtu žalobcu za obdobie od 15.02.2016 do
20.06.2017 vedeného u žalovaného, vytlačeného dňa 20.01.2023, číslo: 077403-0011498772, názov
účtu A. E., výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 17.04.2023 a jej mailovým odoslaním
zo dňa 17.04.2023, Súhrnnými informáciami o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za 3. štvrťrok 2015, Najvyššou prípustnou výškou odplaty za poskytnutie spotrebiteľského

úveru za 3. štvrťrok 2015 platnou pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. novembra 2015
do 15. februára 2016 a Najvyššou prípustnou výškou odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za
4. štvrťrok 2015 platnou pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.februára 2016 do 15.
mája 2016, výsluchom žalobcu ako strany sporu, stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky
číslo: MF/016 035/2023-65 zo dňa 20.10.2023, keď zistil tento skutkový a právny stav:

8. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere „lepšia splátka“ číslo: 1663906245 zo dňa 15.02.2016 (ďalej
len „zmluva o úvere“) súd zistil, že žalobca ako dlžník na jednej strane uzatvoril so žalovaným ako
veriteľom na strane druhej predmetnú zmluvu o úvere. Žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ,
žalovaný ako banka pod pôvodným obchodným menom: „ Poštová banka, a.s.“. Z obsahu zmluvy

o úvere, konkrétne z čl. 2.1 zmluvy o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že na základe
tejto zmluvy o úvere banka poskytuje z úverového účtu č. 077403-0011498772 dlžníkovi spotrebiteľský
úver lepšia splátka v zmysle podmienok uvedených v zmluve o úvere. Na základe zmluvy o úvere
bol poskytnutý bankou žalobcovi účelový úver určený na refinancovanie ako spotrebiteľský úver so
základnými parametrami uvedenými v čl. 2.2 zmluvy o úvere. Banka t. j. žalovaný poskytol žalobcovi

úver v sume 15.000,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach s počtom 96.
Výška mesačnej splátky bola dojednaná v sume 276,12 Eur, termín konečnej splatnosti úveru bol
dojednaný na deň 25.02.2024. Žalobca sa zaviazal úver splácať so splatnosťou prvej mesačnej splátky
dňa 25.03.2016, pričom zmluva o úvere v čl. 2.4 obsahuje splatnosť každej mesačnej splátky, výšku
každejmesačnejsplátkysjejrozpisomnaistinu,napoistenie,atiežnaúroky.Splatnosťkaždejmesačnej

splátky bola dojednaná vždy na 25. deň v mesiaci. V zmluve o úvere sú uvedené ďalšie parametre
k poskytnutému spotrebiteľskému úveru, úver bol poskytnutý pri dojednaní fixnej úrokovej sadzby 13,60
% ročne, priemerná ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) na trhu je v zmluve o úvere
uvedená 10,78 % ročne, odplata za poskytnutie úveru je zmluve o úvere uvedená 15,04 % ročne
a najvyššia prípustná hodnota odplaty je v zmluve o úvere uvedená 21,56 % ročne. Celková čiastka,

ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť je v zmluve o úvere vyčíslená na sumu 26.506,49 Eur, RPMN je uvedená
16,90 % ročne.9. Z výpisu z úverového účtu žalobcu číslo: 077403-0011498772, názov účtu: A. E., za obdobie od
15.02.2016 do 20.06.2017 vedeného žalovaným vyplýva, že žalobca čerpal úver dňa 15.02.2016 v sume
spolu15.000,-Eur(12.827,57Eur+2.172,43Eur),naistinuuhradilsumu15.000,-Eur,naúroky2.632,03

Eur a na poplatky sumu 288,00 Eur, spolu uhradil na úver sumu 17.920,03 Eur, keď predčasne na úver
uhradil túto sumu s tým, že posledná splátka bola žalobcom uhradená dňa 20.06.2017.

10.Výzvounavydaniebezdôvodnéhoobohateniazodňa17.04.2023žalobcaprostredníctvomprávneho
zástupcu vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vyčísleného v tejto výzve na sumu

2.920,03Eur.Akodôvodnavydaniebezdôvodnéhoobohateniauviedol,žezmluvaoúverelepšiasplátka
č. 1663906245, ktorá bola uzatvorená dňa 15.02.2016 neobsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy
ospotrebiteľskomúvere(niesúuvedenévsprávnejvýške),čomázanásledoksankciu,žesaposkytnutý
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch.Tútosumu2.920,03Eur,spolusnákladminauplatneniepohľadávkyvovýške247,46Euržiadal
od žalovaného uhradiť najneskôr do 27.04.2023. Vo výzve ďalej žalobca uviedol, že ak v uvedenom

termíne nebude uhradená predmetná čiastka, je pripravený domáhať sa svojho nároku súdnou cestou.
Táto výzva bola odoslaná z mailovej adresy právneho zástupcu žalobcu: F. dňa 17.04.2023 na mailovú
adresu: ´D.´, keď o tejto skutočnosti žalobca predložil výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
dňa 17.04.2023 a mail zo dňa 17.04.2023.

11. Žalobca v konaní predložil dôkaz Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského
úveru za 3. štvrťrok 2015 platná pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. novembra 2015
do 15.februára 2016 so splatnosťou úveru nad 5 rokov do 10 rokov vrátane: 21,94 %, dôkaz Najvyššia
prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 4. štvrťrok 2015 platnú pre zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. februára 2016 do 15. mája 2016 so splatnosťou úveru nad 5

rokov do 10 rokov: 21,56 %, dôkaz Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2015 (stav ku dňu 30.09.2015), z ktorého vyplýva údaj o priemernej
hodnote RPMN pre daný typ spotrebiteľského úveru 10,08 %.

12. Ministerstvo financií Slovenskej republiky, odbor ochrany finančných spotrebiteľov vo svojom

stanovisku č. MF/016 035/2023 – 65 zo dňa 20.10.2023, ktoré v rámci dokazovania vyžiadal súd
uviedol, že Ministerstvo financií SR (ďalej len „ministerstvo“) zverejňuje na webovom sídle ministerstva
informáciezúdajovonovoposkytnutýchaposkytnutýchspotrebiteľskýchúverochnazákladeustanovení
§ 21 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“). Ministerstvo zverejňuje údaje v lehote a spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom
právnom predpise, ktorým je Vyhláška Ministerstva financií SR č. 289/2010 Z.z. o predkladaní údajov
veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery (ďalej len „vyhláška č. 289/2010 Z.z.“). Na základe znenia
§ 2 pôvodnej vyhlášky ministerstva č. 660/2007 Z.z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi
spotrebiteľské úvery účinnej do 30. júna 2010, ministerstvo na webovom sídle ministerstva zverejňovalo

informácie o objemoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch a kreditných kariet, o priemerných
hodnotách ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) na jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov a priemernej hodnoty úrokovej miery pre kreditné karty v posledný pracovný
deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka. Podobne
sa postupovalo aj po jej zrušení a zavedení novej vyhlášky ministerstva č. 289/2010 Z.z. s účinnosťou

od 01. júla 2010 až do 30. apríla 2018. Z uvedeného vyplýva, že Súhrnné informácie o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, ako aj za
všetkých veriteľov za 3. štvrťrok roku 2015 boli zverejnené ministerstvom dňa 30. októbra 2015
a Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk, ako aj za všetkých veriteľov za 4. štvrťrok roku 2015 boli zverejnené ministerstvom

dňa 29. januára 2016, a to v súlade s uvedenými vyhláškami. Pokiaľ ide o platnú priemernú hodnotu
RPMN na zmluvu uzatvorenú 15. februára 2016, k tomuto ministerstvo uviedlo, že podľa § 9 ods. 2 písm.
z/ vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch, platnou priemernou hodnotou RPMN na príslušný
spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15. kalendárnych dní po
zverejnení priemernej hodnoty RPMN za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota RPMN

na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Z uvedeného vyplýva, že pre
zmluvy uzatvorené do 15. februára 2016 bola platná priemerná hodnota RPMN za 3. štvrťrok 2015. Pre
zmluvy uzatvorené od 16.februára 2016 bola platná priemerná hodnota RPMN za 4. štvrťrok 2015. To
znamená, že pre zmluvu uzatvorenú dňa 15. februára 2016 na 96 mesiacov vo výške 15.000,- Eur, tedasosplatnosťounad5do10rokovvrátanebolapriemernáRPMNpriposkytnutíspotrebiteľskéhoúveruso
zabezpečenímaleboprileasingu9,59%apriostatnýchspotrebiteľskýchúveroch10,08%.Pristanovení
platnej priemernej hodnoty RPMN na príslušný spotrebiteľský úver je potrebné vychádzať zo Súhrnných

informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi. Čo sa týka najvyššej
prípustnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, pri stanovení maximálnej odplaty sa
použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk
(t.j. súhrnné informácie o údajoch o novoposkytných spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk) zverejnená podľa § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, naposledy v čase

predchádzajúcom k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy (§ 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka,vzneníneskoršíchpredpisov,ďalej
len „nariadenie“). To znamená, že pre zmluvy uzatvorené 15. februára 2016 bola zverejnená priemerná
hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2015, a to 30. októbra 2015. Na
základe uvedeného bola teda najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru
za 3. štvrťrok 2015 (vypočítaná zo zverejnených Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2015) platná pre
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. novembra 2015 do 15. februára 2016. Pre zmluvu
uzatvorenú dňa 15. februára 2016, na 96 mesiacov vo výške 15.000,- Eur, t.j. so zmluvnou splatnosťou
nad5do10rokovvrátane,bolanajvyššiaprípustnávýškaodplatydvojnásoboksadzby10,97%t.j.21,94
%. Na záver ministerstvo uviedlo, že stanovisko vychádza len zo skutkových okolností, ktoré v žiadosti

uviedol súd a nie je právne záväzné, informácie v ňom majú len informatívny charakter.

13. Z výsluchu žalobcu ako strany sporu súd zistil, že sa dostal do finančných problémov, dostal sa
do exekúcie. Do exekúcie sa dostal v súvislosti so zmluvou 365.banke, ale nešlo o predmetnú zmluvu
o úvere, ale o ďalšiu zmluvu o úvere, ktorú tiež uzatvoril s 365.bankou. V tomto období stretol kamaráta,

rozprával sa s ním o tom, keď tento mu poradil tohto právneho zástupcu, ktorého si zvolil v tejto
veci. Kamaráta stretol vo februári roku 2023. Kamarát mu poradil, aby skúsil, či by mu nemohol tento
právnik pomôcť, dal mu na neho telefonický kontakt. Na právnika telefonoval koncom februára resp.
začiatkom marca. Exekúcia mu prišla pred dvomi až tromi mesiacmi, aký dlh mal z druhej zmluvy to
uviesť nevedel. V tomto čase mal aj ďalší dlh voči spoločnosti Silverside, ale tento spláca z výplaty.

Pracuje v stavebno-obchodnej spoločnosti vo Zvolene, zarába mesačne netto 1.200,- – 1.300,- Eur, ale
zo mzdy má už exekúciu. Zrážky sú mu vykonávané od 500,- do 600,- Eur mesačne. Keď sa dostal
do finančných problémov, predložil svojmu právnemu zástupcovi predmetnú zmluvu o úvere, ale aj iné.
Právny zástupca mu povedal, že v zmluvách nie je niečo dobré, že je to bezdôvodné obohatenie alebo
dačo také. Pokiaľ ide o tú druhú úverovú zmluvu, z ktorej je už vedená exekúcia, tam sa v súdnom konaní

nebránil voči žalobe ničím. Kamaráta, ktorého stretol označil ako „G. F.“. Ďalej uviedol, že má ešte dlh
voči Prvej stavebnej sporiteľni, tento dlh má spolu s manželkou, avšak ho spláca. Aktuálne v súdnom
konaní nie je voči nemu vymáhaná žiadna pohľadávka zo spotrebiteľskej zmluvy. Keď si bral úver podľa
predmetnej zmluvy o úvere, či mu pracovníci banky vysvetľovali náležitosti zmluvy o úvere, to si už
nepamätal. Predčasne úver zaplatil dňa 20.06.2017. Keď mu bola poskytnutá pôžička, bol si vedomý

toho, že táto mu nie je poskytnutá zadarmo. Čiastku nad tých 8.500,00 Eur, ktorú by mal ešte zaplatiť
podľa predmetnej zmluvy o úvere, nepamätal si, či by ju niekto od neho doteraz vymáhal. Kamarát,
ktoréhostretolaktorémupovedalosvojichfinančnýchproblémochmunepovedal,žetakýmtospôsobom
môže získať nejaké peniaze od banky, on mu poradil len právneho zástupcu. Toto súdne konanie je jeho
cieľom a iniciatívou, v dnešnej dobe je „každá koruna dobrá“.

14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“), teda v znení
do 04.12.2018, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

18. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie

peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

19. Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne.

20. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

21. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaní plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

23. Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) v platnom znení, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov záväzkové vzťahy (okrem iných) zo zmluvy o úvere (§ 497).

24. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

25. V súdenom spore žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka, číslo úverovej zmluvy: 1663906245 (ďalej len „zmluva

o úvere“), ktorá bola medzi stranami uzatvorená dňa 15.02.2016. Žalobca zmluvu o úvere uzatvoril ako
dlžník, žalovaný ako veriteľ. Typovo predmetná zmluva bola síce uzatvorená podľa § 497 Obchodného
zákonníka,alenepochybnevzhľadomnasvojspotrebiteľskýcharakter,vzhľadomnapostaveniežalobcu
v tomto právnom vzťahu ako spotrebiteľa, táto podlieha právnemu režimu § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a právnemu režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), teda v znení platnom a účinnom
do 20.03.2016.

26.Nemalibybyťtedažiadnepochybnostiažalovanýtoaninenamietal,žesporvdanomprípadevznikol

zo zmluvy o úvere uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie
úverov), t.j. žalovaným a žalobcom ako spotrebiteľom tejto úverovej služby, t.j. že ide o spotrebiteľskú
zmluvu.

27. V spore súd skutkovo nesporne ustálil, že na základe zmluvy o úvere žalovaný žalobcovi poskytol

spotrebiteľskýúvervovýške15.000,00Eur,ktorýsažalobcazaviazalžalovanémusplácaťzapodmienok
dojednaných v zmluve o úvere, konkrétne v čl. 2.2 a 2.3. Žalobca sa zaviazal úver splácať v 96
mesačných splátkach vo výške mesačnej splátky 276,12 Eur. Úver bol poskytnutý pri dojednaní fixnej
úrokovej sadzby 16,90 % ročne. Splatnosť prvej mesačnej splátky bola dojednaná na deň 25.03.2016,
každej ďalšej mesačnej splátky vždy do 25. dňa v mesiaci s tým, že termín konečnej splatnosti úveru

bol dojednaný na deň 25.02.2024. Celkovú čiastku, ktorú sa žalobca zaviazal zaplatiť, táto je vyčíslená
v zmluve o úvere na sumu 26.506,49 Eur. V zmluve o úvere je uvedená priemerná RPMN na trhu v %
10,78 % ročne, RPMN 16,90 % ročne, odplata za poskytnutie úveru 15,04 % ročne a najvyššia prípustná
hodnota odplaty 21,56 % ročne. Tieto parametre vyplývajú z obsahu zmluvy o úvere a ich dojednaniev takomto znení v konaní medzi stranami nebolo sporné (§ 151 ods. 1 CSP). Podľa § 151 ods. 1 CSP,
skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V konaní ďalej
tiež bolo nesporne zistené, že žalobca na úverový účet uhradil sumu spolu vo výške 17.920,03 Eur, ktorá

skutková okolnosť napokon vyplýva z výpisu z úverového účtu číslo: 077409-0011498772 za obdobie
od 15.02.2016 do 20.06.2017 s tým, že žalobca vyčerpal úverové prostriedky dňa 15.02.2016 v celkovej
výške spolu 15.000,00 Eur, na úverový účet uhradil istinu 15.000,00 Eur, úroky 2.632,03 Eur a poplatky
v sume 288,00 Eur, spolu sumu 17.920,03 Eur, keď poslednú úhradu vykonal dňa 20.06.2017. Žalovaný
tvrdil,ktorétvrdeniežalobcanerozporoval,žežalobcadobrovoľne(predčasne)splatilcelýzostatokúveru

dňa 20.06.2017, keď medzi stranami tiež nebolo sporné, že tým došlo k zániku peňažného záväzku
žalobcu zo zmluvy o úvere splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

28. Žalobca v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v sume
2.920,03 Eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi ním čerpanou sumou úverových prostriedkov
15.000,00 Eur a sumou, ktorú zaplatil na úverový účet v prospech žalovaného 17.920,03 Eur (17.920,03

Eur – 15.000,00 Eur = 2.920,03 Eur). Mal za to, že na sumu 2.920,03 Eur žalovaný nemá nárok, túto
sumu žalovaný od neho prijal bezdôvodne, nakoľko úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy
o úvere je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/.

29. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a/ druh spotrebiteľského úveru,
b/ obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo

referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

j) odplatu podľa osobitných predpisov,
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanieplatobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23,
z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok,
aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare.

30. Žalobca v konaní mal za to, že v predmetnej zmluve o úvere nie sú v správnej výške uvedené
podstatné náležitosti zmluvy o úvere a to údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov

(ďalejlen„RPMN“)vzmysle§9ods.2písm.z/zákonač.129/2010Z.z.,akoajúdajonajvyššejprípustnej
výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010
Z.z.. V zmluve o úvere je uvedená priemerná hodnota RPMN 10,78 % a najvyššia prípustná výška
odplaty 21,56 %, keď správne mala byť uvedená v zmluve o úvere priemerná hodnota RPMN 10,08
% a najvyššia prípustná výška odplaty 21,94 %. Nakoľko zmluva tieto náležitosti uvádza nesprávne,

má sa za to, ako keby absentovali, preto spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez
poplatkov, a preto plnenie, ktoré poskytol žalovanému nad rámec čerpaných úverových prostriedkov je
bezdôvodným obohatením žalovaného.

31. Žalovaný v obrane tvrdil, že obidva tieto údaje sú v zmluve o úvere uvedené správne. Zmluva o úvere

bola uzatvorená dňa 15.02.2016, preto v zmluve o úvere uviedol výšku priemernej RPMN zverejnenú
Ministerstvom financií SR (ďalej len „ministerstvo“) za 4. kalendárny štvrťrok v tabuľke „Súhrnné
informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných
bánk za 4. štvrťrok 2015“ (rozhodné obdobie 31.12.20115-30.03.2016), keď tento údaj o priemernej
RPMN zverejňuje ministerstvo v súlade s § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. V tomto čase podľa týchto

údajov bola priemerná RPMN 10,78 %, keď takýto údaj o priemernej RPMN vymedzil v zmluve o úvere.
Namietal tiež, že aj maximálna výška odplaty regulovaná § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka,vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„nariadenie“)bolavzmluveoúvereuvedenásprávne,
predstavovala 21,56 % ročne, čo je presne dvojnásobok výšky priemernej RPMN (10,87 %) uvedenej

v zmluve o úvere.

32. Zásadnú spornú otázku, ktorú bolo nevyhnutné súdom v konaní posúdiť bola otázka, či úver
poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe zmluvy o úvere je úverom bezúročným a bez poplatkovým.
V tejto súvislosti bolo nevyhnutné súdom vyhodnotiť, či údaj o priemernej hodnote RPMN a údaj

onajvyššejprípustnejvýškeodplatyzaposkytnutiespotrebiteľskéhoúverubolvzmluveoúvereuvedený
žalovaným, ktorý je bankou, správne.33. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z., vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať priemernú
hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou
priemernou hodnotou RPMN na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere
uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty RPMN za príslušný kalendárny
štvrťrok je priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

34. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ministerstvo alebo ním určená osoba zverejňuje na
webovom sídle ministerstva informácie z údajov podľa odseku 1. Národná banka Slovenska na svojom
webovom sídle zabezpečí komunikačné prepojenie umožňujúce sprístupnenie informácii zverejnených
podľa predchádzajúcej vety.

35. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., veriteľ je povinný predkladať Ministerstvu financií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a Národnej banke Slovenska údaje o novoposkytnutých
a poskytnutých spotrebiteľských úveroch.

36. Zo stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2023 č. MF/016 035/2023-65

vyplýva, že „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami
a pobočkami zahraničných bánk, ako aj za všetkých veriteľov za 4. štvrťrok roku 2015“ boli zverejnené
ministerstvom dňa 29.01.2016 a za 3. štvrťrok roku 2015 dňa 30.10.2015.

37. Tieto údaje boli zverejnené ministerstvom v zmysle Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. 289/2010 Z.z., o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery, v znení
neskorších predpisov, ktorá vyhláška nadobudla účinnosť od 01.07.2010 s tým, že bola vydaná
podľa zmocňujúceho ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého rozsah
údajov o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch a ich štruktúru, lehoty a spôsob
predkladania týchto údajov, obsah informácií o týchto údajoch, spôsob a lehoty zverejňovania týchto

informácií ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.

38. Podľa § 2 predmetnej vyhlášky, v posledný pracovný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka, ak v § 3b nie je ustanovené inak, sa na webovom sídle
Ministerstva financií Slovenskej republiky zverejnia informácie o

a/ údajoch v hlásení v rozsahu časti B hlásenia a to
1. objemy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov a kreditných kariet kumulatívne za všetkých
veriteľov,
2. priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov a kreditných kariet,

b/ údajoch podľa vzoru ustanoveného v prílohe č. 2, a to
1. objemy kreditných kariet a ostatných novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky
zahraničných bánk,
2. priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov kreditných kariet a ostatných
novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky zahraničných bánk.

39. Podľa § 1 ods. 1 predmetnej vyhlášky, údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch sa
predkladajú v rozsahu a štruktúre ustanovenom hlásení o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
(ďalej len „hlásenie“), ktorého vzor a vysvetlivky na jeho vyplňovanie sú uvedené v prílohe č. 1.

40. Nakoľko v súdenom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Súhrnné informácie o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, ako aj za
všetkých veriteľov za 4. štvrťrok roku 2015 boli zverejnené Ministerstvom financií SR dňa 29.01.2016,
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na daný spotrebiteľský úver pri
zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej dňa 15.02.2016, teda po 15 kalendárnych dňoch po

zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za 4. štvrťrok roku 2015, je
priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov za 4. kalendárny štvrťrok 2015. Predmetná
zmluva o úvere totiž bola uzatvorená v 17. kalendárny deň od zverejnenia Súhrnných informácií
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk,ako aj za všetkých veriteľov za 4. štvrťrok roku 2015. Pri tejto spotrebiteľskej zmluve o úvere je preto
platnou priemernou hodnotou priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok (§ 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010

Z.z.).

41. Okrem rozhodného obdobia pre určenie platnej priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery
nákladov medzi stranami bola spornou otázka, či pri určení platnej priemernej hodnoty ročnej
percentuálnej miery nákladov na daný spotrebiteľský úver pri predmetnej zmluve o spotrebiteľskom

úvere sa má vychádzať zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch všetkými veriteľmi, tak ako to tvrdil žalobca, alebo zo Súhrnných informácií o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch len bankami a pobočkami zahraničných bánk, tak ako to
tvrdil žalovaný, ktorý je bankou.

42. Pri posúdení tejto otázky súd opätovne vychádzal zo znenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010

Z.z. „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti: priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2
za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na
príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych

dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny
štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
za predchádzajúci kalendárny štvrťrok“. Zo znenia tohto zákonného ustanovenia podľa názoru súdu
nevyplýva, že by pri stanovovaní platnej priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre
daný spotrebiteľský úver sa malo vychádzať len zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, hoci žalovaný je bankou, v tomto
podľa názoru súdu žalovaný prezentoval chybnú obranu. Stotožnil sa naopak s názorom žalobcu, že
pri stanovovaní platnej priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na daný spotrebiteľský
úver bolo dôvodné vychádzať zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch všetkými veriteľmi, nielen bankami a pobočkami zahraničných bánk. Ak by zákonodarca mienil

uzákoniť, aby sa pri stanovovaní platnej priemernej hodnoty RPMN na príslušný spotrebiteľský úver za
stavu, že je spotrebiteľský úver poskytovaný bankou vychádzalo len zo Súhrnných informácií o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch len bankami a pobočkami zahraničných bánk, tak by to
do znenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z., uviedol, tak ako to uviedol pri stanovení najvyššej
prípustnej výšky odplaty podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a kde
zákonodarca výslovne uviedol, že na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a
sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk
pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu,
naposledyvčasepredchádzajúcomuzavretiuspotrebiteľskejzmluvy.Žepristanoveníplatnejpriemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom
úveresamávychádzaťzoSúhrnnýchinformáciíoúdajochonovoposkytnutýchspotrebiteľskýchúveroch
všetkými veriteľmi je logické a právne zdôvodniteľné i tým, že spotrebiteľ pri uzatvorení spotrebiteľskej
zmluvy má mať dostatočné informácie o tom „za akú cenu“ je mu poskytnutý spotrebiteľský úver
nielen v porovnaní so spotrebiteľskými úvermi poskytovanými bankami a pobočkami zahraničných

bánk, ale aj v porovnaní so všetkými veriteľmi poskytujúcimi obdobné spotrebiteľské úvery na trhu.
Na základe uvedeného potom súd uzatvára, že žalovaný, hoci je bankou, bol povinný do zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uviesť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov zistenú za
príslušný spotrebiteľský úver zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch všetkými veriteľmi.

43. Zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi
(všetkými) za 4. štvrťrok 2015 vyplýva, že platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery
nákladov na daný spotrebiteľský úver vo výške 15.000,00 Eur pri jeho splatnosti nad 5 do 10 rokov (96
mesiacov) je údaj 9,93 % ročne. Pokiaľ žalovaný v zmluve o úvere uviedol priemernú RPMN na trhu

v % 10,78 % ročne, uviedol tento údaj nesprávne, v neprospech spotrebiteľa, v neprospech žalobcu,
keď potom sa má za to, že tento údaj v zmluve o úvere absentuje, hoci mal byť jej náležitosťou (§ 9
ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z.), preto spotrebiteľský úver poskytnutý na základe tejto zmluvy
o úvere sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010Z.z.. Už len neuvedenie do zmluvy o úvere správne tejto náležitosti, zákon č. 129/2010 Z.z., v znení
platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (do 20.03.2016) sankcionuje bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru.

44. Spornou v konaní medzi stranami bola ďalej otázka najvyššej prípustnej výšky odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru, keď žalobca tvrdil, že i tento údaj žalovaný v spotrebiteľskej zmluve o poskytnutí
spotrebiteľského úveru uviedol nesprávne 21,56 % ročne, pričom tento údaj mal byť uvedený v správnej
výške 21,94 % ročne (2 x 10,97 %) vychádzajúc zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2015 pri obdobných
spotrebiteľských úveroch. Žalovaný namietal, že i tento údaj v spotrebiteľskej zmluve uviedol správne vo
výške 21,56 % ročne (2 x 10,78 %) vychádzajúc zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2015 pri obdobných
spotrebiteľských úveroch. Žalobca mal ďalej za to, že nakoľko aj tento údaj je v zmluve o úvere uvedený
nesprávne, tak potom ako keby absentoval, pričom zmluvu o úvere, resp. spotrebiteľský úver poskytnutý

na základe predmetnej zmluvy o úvere i z tohto dôvodu treba považovať za bezúročný a bez poplatkov
(§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.), keď tým v spotrebiteľskej zmluve v zásade absentuje
náležitosť, ktorú zmluva o úvere má obsahovať podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z..

45. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z., vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom

úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
odplatu podľa osobitných predpisov.

46. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od

spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

47. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorý
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len

„nariadenie“).

48. Podľa § 1 ods. 4 nariadenia, na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa
použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre
jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21

ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.“) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

49. Podľa § 1a ods. 1 nariadenia, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov
podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným

úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

50. Súd vychádzajúc zo znenia § 1 ods. 4 nariadenia, čo sa týka najvyššej prípustnej výšky odplaty
za poskytnutie spotrebiteľského úveru mal za to, že pri stanovovaní maximálnej odplaty sa má

použiť priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk,
resp. sa má vychádzať zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, ktoré boli zverejnené podľa § 21 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z., naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Naposledy
v čase predchádzajúcom uzavretiu danej spotrebiteľskej zmluvy (15.02.2016) boli Súhrnné informácie

o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk
Ministerstvom financií SR zverejnené za 4. štvrťrok roku 2015 dňa 29.01.2016. Na základe tohto výkladu
potom súdom bolo ustálené, že pri stanovení maximálnej odplaty sa mala použiť priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk, t.j. Súhrnné informácie
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4.

štvrťrok roku 2015 (zverejnené boli Ministerstvom financií SR dňa 29.01.2016). Zo Súhrnných informácií
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za
4. štvrťrok 2015 pri obdobných spotrebiteľských úveroch priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladovbola10,78%,jejdvojnásobokpodľa§1aods.1nariadeniabol21,56%.Takýtoúdajonajvyššejprípustnej výške odplaty žalovaný uviedol v zmluve o úvere. Nariadenie vypovedá, že sa majú použiť
súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk zverejnené podľa osobitného predpisu teda zákona č. 129/2010 Z.z. (§ 21 ods.

2) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, čo boli údaje zverejnené dňa
29.01.2016 za 4. štvrťrok roku 2015.

51. Na základe vyššie uvedeného potom súd uzatvára, že žalovaný údaj o najvyššej prípustnej
výške odplaty v zmluve o úvere uviedol správne, žalobcova námietka, že tento údaj žalovaný uviedol

vspotrebiteľskejzmluvenesprávnepotomniejedôvodná.Navyšezákonč.129/2010Z.z.,akbyboltento
údaj uvedený v zmluve i nesprávne, nesankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úver (§ 9 ods. 2
písm. j/, § 11 ods. 1 písm. b/), sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou len nesprávne uvedenie
do zmluvy odplaty za poskytnutie úveru. Táto je v zmluve uvedená 15,04 % ročne, čo neprevyšuje
najvyššiu prípustnú odplatu 21,56 %.

52. Nakoľko však žalovaný v zmluve o úvere uviedol nesprávne údaj o priemernej RPMN, poskytnutý
spotrebiteľský úver na základe tejto zmluvy o úvere treba považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa
§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., keď žalovaný v spotrebiteľskej zmluve uviedol nesprávne
obsahovú náležitosť stanovenú § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z., čo v dôsledku znamená,
že tento údaj ako keby v spotrebiteľskej zmluve absentoval.

53. Pokiaľ dohoda zmluvných strán (zmluva o spotrebiteľskom úvere) odporuje zákonu č. 129/2010
Z.z., následkom takejto dohody je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ide teda o prípad
bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu
zo zmlúv strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze Sp.zn. I.ÚS

51/2020 zo dňa 09.06.2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako
ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade
spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa
vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho
základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá

vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej“. Z uvedeného potom vyplýva, že plnenie spotrebiteľa
poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným
obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom
pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho

úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2021, Sp.zn. 5Cdo/29/2021).

54. Nakoľko žalobca, t.j. spotrebiteľ poskytol žalovanému, t.j. dodávateľovi nad rámec istiny
z dohodnutého spotrebiteľského úveru sumu 2.920,03 Eur (spotrebiteľ prijal úver v sume 15.000,00 Eur,

zaplatil na úver 17.920,03 Eur, rozdiel na istine predstavuje 2.920,03 Eur), žalovaný sa o túto sumu
na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a preto má povinnosť toto bezdôvodné obohatenie podľa zásad
o vydaní bezdôvodného obohatenia žalobcovi vydať.

55. Pred uložením tejto povinnosti žalovanému súd nevyhnutne musel posúdiť aj ďalšiu námietku

žalovaného, ktorú v konaní vzniesol, a to námietku premlčania. Žalovaný namietal, že právo žalobcu na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je premlčané v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote,
i v objektívnej trojročnej premlčacej lehote. Námietku premlčania vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej
premlčacej lehote žalovaný zdôvodnil tým, že pri úverových vzťahoch má dlžník vedomosť o tom, komu
plní bezprostredne po uzavretí zmluvy. V posudzovanom prípade žalobca ako dlžník uzavrel zmluvu

o úvere dňa 15.02.2016, počas celého trvania úverového vzťahu vedel, že plní v prospech veriteľa, t.j.
banky, rozsah bezdôvodného obohatenia bol žalobcovi zrejmý najneskôr pri splatení úveru, resp. pri
realizácii poslednej splátky, keď poslednú (mimoriadnu) splátku žalobca uhradil dňa 20.06.2017, čím
zároveň splatil celý zostatok úveru. Tieto znalosti mu tak nepochybne stačili na iniciovanie súdneho
konania o vyporiadanie bezdôvodného obohatenia. Preto podľa jeho názoru nemožno počítať začiatok

subjektívnej premlčacej lehoty v danom prípade od momentu, keď žalobcovi niekto údajne poskytol
právne posúdenie veci. Námietku premlčania vo vzťahu k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty
žalovaný zdôvodnil tým, že ak by sa v danom prípade mala použiť trojročná premlčacia lehota, nárok
žalobcu by bol ku dňu podania žaloby premlčaný. Bolo by to aj v prípade, ak by sa určil začiatok plynutiaobjektívnej premlčacej lehoty až splatením celého úveru, t.j. dňa 20.06.2017 (žaloba bola podaná na súd
až v roku 2023). Žaloba však bola evidentne podaná po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty
počítanej od dátumu uzavretia zmluvy o úvere (15.02.2016). Ak by sa s týmto názorom súd nestotožnil,

ani pri počítaní dvojročnej subjektívnej alebo trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, najneskôr plynúcej
od 20.06.2017, žalobca zjavne nebola podaná včas.

56. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby právo bolo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu

práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na
námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť (rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 23.02.2011, Sp.zn. 5Cdo 121/2009). Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku
ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je
pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeranom čase uplatnili svoje práva (nároky)
a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť

si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej
určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie
vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že oprávnená osoba sa nemôže s úspechom
domáhaťsvojhoprávanasúde(uznesenieNajvyššiehosúduSRzo17.02.2011,Sp.zn.5Cdo265/2009).
Premlčaním sa rozumie márne uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva; znamená

výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním jeho nárok síce nezaniká, avšak
nemôže byť súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania.
Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľným
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13.11.2008 Sp.zn. 21Cdo 2958/2007). Na to, aby premlčanie malo
hmotnoprávne účinky, Občiansky zákonník určuje dve kumulatívne podmienky, a to márne uplynutie

premlčacej doby a námietku premlčania vznesenú dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby
ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide. Za premlčané sa
považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom. Premlčanie samo o sebe ešte
nespôsobuje zánik práva, ale bráni len jeho vymáhateľnosti (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka).

57.Vsúdenomprípadežalovanývzniesolnámietkupremlčaniaprávažalobcunavydaniebezdôvodného
obohatenia.

58. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

59. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

60. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený
skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného
bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne

došlo (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.01.2009, Sp.zn. 2Cdo 143/2008).

61. Pre určenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné
obohatenie vzniklo. K splneniu predpokladov začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby nemôže
dôjsť skôr, než bezdôvodné obohatenie vznikne. Subjektívna premlčacia doba preto môže začať plynúť

najskôr začiatkom objektívnej premlčacej doby (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.09.2011 Sp.zn.
4Cdo 256/2010).

62. Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia
získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je

podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru
vo výške dohodnutej v úverovej zmluve (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.09.2021, Sp.zn. 5Cdo
29/2021).63. Z uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR súd v predmetnej veci vychádzal pri určení začiatku
plynutia subjektívnej (dvojročnej) premlčacej doby spotrebiteľa, t.j. žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré súd vyhodnotil za

bezúročné a bez poplatkov. Súd zdôrazňuje, že uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo
publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022, a teda je právne záväzné
v obdobných spotrebiteľských sporoch.

64. Najvyšší súd SR v uznesení z 28.09.2021, Sp.zn. 5Cdo 29/2021 uvádza: „Dovolací súd akcentuje

špecifickosť situácie, vzniknutú a vyvolanú osobitosťou právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 29.06.2012 (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), na ktorú je potrebné pamätať v tomto súdnom konaní. Aj v tejto špecifickej situácii je ale pre
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia potrebné
skúmať okamih, kedy oprávnený subjekt (t.j. spotrebiteľ) nadobudol skutočnú skutkovú vedomosť

o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Za skutkovú
okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie
plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú
vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej

v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo)
plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh
riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ – dodávateľ ponúkajúci svoj
produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo
sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje,

že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj
úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je sama o sebe skutkovou
okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom
je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti). Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť

od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Najvyšší súd Slovenskej republiky už
v rozhodnutí Sp.zn. 6Cdo 1/2012 uviedol, že starorímsky princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva
patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V uznesení Sp.zn.
4MCdo/9/2012zodňa16.01.2013Najvyššísúddoplnil,žeochranaspotrebiteľajepredmetomverejného

záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Najvyšší súd tiež uviedol,
že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade
tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu

princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až
detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Na základe týchto východísk
dovolací súd udáva, že podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť,

aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú
(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR Sp.zn.
III.ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie
také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce
nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom
potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil (rozsudok Najvyššieho

súdu Sp.zn. 5Cdo 121/2009). V prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si
žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet
žalovaného určitú čiastku. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala
žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka – fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedelao rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia
poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia)“.

65. Na základe vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.09.2021, Sp.zn. 5Cdo 29/2021,
publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 súd v súlade s týmto stanoviskom
v predmetnej spotrebiteľskej veci uzatvára, že reálnym momentom, kedy sa žalobca dozvedel o tom,
že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil je moment, kedy si žalobca sám musel byť

vedomý, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedol na účet žalovaného sumu nad
rámec 15.000,00 Eur. Týmto momentom je podľa názoru súdu porada, ktorú absolvoval žalobca
ako priemerný spotrebiteľ so svojim právnym zástupcom, kedy na porade sa dozvedel o rozpore
jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o úvere so zákonnou úpravou. Žalobca v konaní uvádzal, že
to bolo dňa 14.03.2023, kedy predložil svojmu právnemu zástupcovi k nahliadnutiu predmetnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere spolu s ďalšími listinnými dokumentami k zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Túto skutkovú okolnosť žalobca potvrdil aj pri svojom výsluchu v súdnom konaní ako strana sporu. Až
týmto momentom sa žalobca dozvedel o rozpore namietaných konkrétnych dojednaní spotrebiteľskej
zmluvy so zákonnou úpravou, teda že došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu,
keď týmto momentom bola naplnená aj druhá kumulatívna podmienka pre určenie začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby, teda že spotrebiteľ mal súčasne v tomto čase aj reálnu vedomosť, kto

sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda že na jeho úkor sa bezdôvodne obohatil žalovaný. Až
poradou so svojim právnym zástupcom žalobca skutočne nadobudol vedomosť o tom, že nemal plniť
splátky včítane mimoriadnej splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.
Táto porada sa uskutočnila dňa 14.03.2023 keď následne žalobca splnomocnil právneho zástupcu
splnomocnením zo dňa 17.03.2023 na právne zastupovanie v súdnej veci. Žaloba bola žalobcom

podaná na súde dňa 03.05.2023, teda v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ktorá odo dňa
14.03.2023 márne neuplynula, márne by uplynula dňa 14.03.2025. Z uvedeného dôvodu je námietka
žalovaného o premlčaní práva žalobcu pre neuplatnenie v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe
neopodstatnená.Súdsanestotožnilsnázoromžalovaného,žepreurčeniezačiatkuplynutiasubjektívnej
premlčacej doby v danom prípade je rozhodujúce, kedy žalobca uhradil poslednú (mimoriadnu) splátku

úveru, ktorú uhradil dňa 20.06.2017, a teda že by práve najneskôr od tohto momentu začala plynúť
žalobcovi subjektívna premlčacia dvojročná doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Momentom uhradenia poslednej (mimoriadnej) splátky úveru dňom 20.06.2017 žalobca
nemal preukázateľne vedomosť o rozpore jednotlivých konkrétnych zmluvných dojednaní so zákonnou
úpravou, túto vedomosť nadobudol až poradou so svojim právnym zástupcom. Vyznieva preto absurdne

tvrdenie žalovaného, že dňom 20.06.2017, kedy žalobca uhradil mimoriadnu splátku úveru sa tento
dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný toto svoje tvrdenie nevysvetlil žiadnymi
skutkovými okolnosťami, z ktorých by bolo dôvodné súdom uzavrieť, že už v tento deň žalobca mal
reálnu vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.

66. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia i z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby na jeho vydanie, ktorá je podľa jeho
názoru trojročná. Žaloba podľa žalovaného bola evidentne podaná (v roku 2023) po uplynutí trojročnej
objektívnej premlčacej doby počítanej od dátumu uzavretia zmluvy o úvere (15.02.2016), najneskôr
plynúcej od 20.06.2017, kedy žalobca uhradil poslednú (mimoriadnu) splátku úveru.

67. Z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

68. Pre aplikáciu objektívnej premlčacej doby pri práve spotrebiteľa, t.j. žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe
spotrebiteľskej úverovej zmluvy podľa názoru súdu je potrebné vychádzať z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.02.2022, Sp.zn. 7Cdo 268/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022, a ktoré je v obdobných prípadoch právne záväzné.

Z tohto uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že „Analogická aplikácia desaťročnej
objektívnejpremlčacejdobysúdmiSlovenskejrepublikypriprávespotrebiteľanavydaniebezdôvodného
obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom predností rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky“. V dôvodoch svojho rozhodnutia dovolací
súd uvádza: „Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19 zásada efektivity bráni
vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento typ nárokov

subsidiárne uplatňovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia
(a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho
súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu desaťročnej alebo trojročnej objektívnej premlčacej doby
odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo
veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle
zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,
ktorýuplatňujesvojnároknavrátenieplneniabezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhonazákladeplnenia
spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie desaťročnej objektívnej premlčacej doby
povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácia uznesenia Najvyššieho
súdu SR, Sp.zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 bráni princíp prednosti rozsudku Súdneho dvora

EÚ C-485/19“.

69. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote súd uvádza, že konanie žalovaného pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý nerešpektoval ustanovenia zákona slúžiace na ochranu spotrebiteľa
nemožno považovať za súladné s dobrými mravmi. Žalovaný tým, že v spotrebiteľskej zmluve uviedol

v rozpore so zákonom vyžadovanú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010
Z.z., a to údaj o priemernej hodnote RPMN zapríčinil alebo mohol zapríčiniť, že spotrebiteľ urobil
rozhodnutie o obchodnej transakcii (o uzavretí spotrebiteľskej zmluvy), ktoré by inak neurobil, ak by
spotrebiteľská zmluva obsahovala správne informácie o údaji o priemernej hodnote RPMN. Žalovaný
uviedol túto informáciu do zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepravdivo v neprospech spotrebiteľa, mohol

tak uviesť do omylu žalobcu ako „priemerného“ spotrebiteľa a tým ho ovplyvniť pri uzatvorení, resp. pri
výbere dodávateľa a výbere spotrebiteľského úveru. Nemožno tak vylúčiť úmysel veriteľa porušiť práva
spotrebiteľa, a teda pokiaľ žalobca uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia
vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z takejto zmluvnej podmienky, platí podľa názoru súdu
uplatnenie desaťročnej objektívnej premlčacej doby na včasné uplatnenie práva spotrebiteľa na vydanie

tohto bezdôvodného obohatenia, ktorá začala plynúť dňom úhrady poslednej splátky (mimoriadnej)
spotrebiteľom na úverový účet vedený žalovaným, čo bolo dňom 20.06.2017. Žaloba na súde bola
podaná dňa 03.05.2023, teda v desaťročnej objektívnej premlčacej lehote, ktorá odo dňa 20.06.2017
do dňa podania žaloby neuplynula, táto by márne uplynula až dňa 20.06.2027. Súd pri aplikácii
desaťročnej objektívnej premlčacej doby vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28.02.2022, Sp.zn. 7Cdo 268/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR 2/2022, ktoré je podľa názoru súdu aplikovateľné i na predmetnú posudzovanú vec.

70. Z vyššie uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného o premlčaní práva spotrebiteľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia pre neuplatnenie tohto práva v objektívnej premlčacej dobe tiež

za nedôvodnú.

71. Poslednou zásadnou námietkou žalovaného, ktorú vzniesol v konaní proti uplatnenému právu
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a ktorú bolo dôvodné súdom vyhodnotiť bola námietka
žalovaného, aby súd komplexne posúdil konanie žalobcu aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia
práva) v spojení so súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta
sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať), ktoré zásady platia aj pre spotrebiteľov. Žalovaný mal za
to, že predmetná žaloba žalobcu evidentne vykazuje znaky šikanózneho výkonu práva, ktoré by súd
nemal tolerovať, v opačnom prípade možno považovať úpravu o „dobrých mravoch“ za obsolentnú.

Zdôvodnil to tým, že hoci žalobca dobrovoľne splatil úver (predčasne) v celom rozsahu ešte v roku
2017, žalobu podal v roku 2023, t.j. po približne 6 rokoch od splatenia úveru a po 7 rokoch od uzavretia
zmluvy (15.02.2016), ďalej tým, že žalobca nevyužil svoje zákonné právo odstúpiť od úverovej zmluvy,
nenavrhol, aby došlo k modifikácii podmienok zmluvy napríklad formou dodatku, nepodal sťažnosť alebo
reklamáciu na poskytnuté bankové služby, neinicioval žiadne mimosúdne rokovaniach pred podaním

žaloby,keďďalejpoukázalnato,žeakododávateľnikdynevymáhalvočižalobcovipeňažnúpohľadávku,
pričom žalobca mu zaplatil iba 17.920,03 Eur, hoci podľa zmluvy o úvere mal celkovo uhradiť za úver
sumu 26.506,49 Eur, teda mu uhradil o 8.586,46 Eur menej, a napriek tomu sa žalobou domáha vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 2.920,03 Eur spolu s ďalším príslušenstvom.72. „Dobré mravy“ sú súhrnom etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých
dodržiavanie je často zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so

všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom
spoločnosti rozvíja aj svoj morálny obsah v priestore a čase, musí byť posudzovaný z hľadiska
konkrétneho prípadu tiež práve v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov
právneho vzťahu (uznesenie Ústavného súdu ČR z 26.02.1998, Sp.zn. IIÚS 249/97).

73. Dobré mravy (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, pri ktorom je daný osobitný záujem na
ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé,
poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základných, v spoločnosti prevládajúcim morálnym
zásadám (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.01.2010, Sp.zn. 2Cdo 59/2009).

74. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách,

kedykvýkonuprávazaloženéhozákonomdochádzazinýchdôvodov,akojedosiahnutiehospodárskych
cieľov, či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel
poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne, keď je zrejmé, že
výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak
na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu

právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych
noriem (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20.04.2004, Sp.zn. 32Odo 1047/2003).

75. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, je pritom treba, vzhľadom na uvedený charakter tohto ustanovenia ako právnej normy

s relatívne neurčitou hypotézou, urobiť vždy po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené
všetky rozhodné okolnosti prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 05.12.2002, Sp.zn. 21Cdo
486/2002).

76. Úvaha súdu založená na aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí v každom konkrétnom

prípade podložená konkrétnymi zisteniami, z ktorých vyplýva, a to aj s prihliadnutím na situáciu
oprávnenej strany, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi (nález Ústavného súdu ČR
z 28.08.2001, Sp.zn. I.ÚS 528/99).

77. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi je typicky nutné považovať prejavy šikany (tzv. dolus

coloratus), t.j. výkon práva, ktorého primárnym účelom je poškodenie, či znevýhodnenie iného, ako aj
neprimerane tvrdý výkon práva, ktorý by sa priečil spravodlivému riešeniu veci (nález Ústavného súdu
ČR z 08.11.2016, Sp.zn. III.ÚS 2700/15).

78. Z okolností daného prípadu uvádzaných žalovaným súd neuzatvára, že by konanie žalobcu voči

žalovanému podanou žalobou vykazovalo znaky šikanózneho výkonu práva, podľa názoru súdu nejde
zo strany žalobcu o výkon práva, ktorý by nebol v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), a takýmto konaním ani nedochádza k porušeniu základného princípu podľa čl. 5 CSP tak,
ako sa to snažil prezentovať žalovaný v konaní.

79. Žalobca v konaní uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktorú mu predložil žalovaný ako dodávateľ bankovej služby pôsobiaci na trhu poskytovania
spotrebiteľských úverov. Zmluva je typickou formulárovou zmluvou predkladanou dodávateľom, t.j.
žalovaným vopred pripravenou širšiemu okruhu spotrebiteľov, kedy spotrebiteľ výrazným spôsobom
zmluvné podmienky neovplyvňuje. Je nepochybné, že žalobca je „priemerným“ spotrebiteľom, ktorý

sám („bez adekvátnej odbornej pomoci“) nevie posúdiť, aké podstatné náležitosti má obsahovať
spotrebiteľská zmluva, aby mal možnosť získať všetky potrebné informácie k požadovanému
spotrebiteľskému úveru. Tieto uvádza do spotrebiteľskej zmluvy dodávateľ, ktorý je odborne zdatný
na ich uvedenie do zmluvy, keď má povinnosť tieto uvádzať v súlade so zákonom a v súlade so
zákonnou úpravou ochrany práv spotrebiteľa. V uvedenom prípade to bol práve žalovaný, ktorý uviedol

dospotrebiteľskejzmluvynesprávnenáležitosťvyžadovanúzákonomospotrebiteľskýchúveroch,ateda
nesie „zodpovednosť“ za porušenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zakladá oprávnený nárok spotrebiteľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že tento nárok žalobca
uplatnil na súde s odstupom takmer 6 rokov od predčasného splatenia úveru a takmer po 7 rokoch oduzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Zo žiadnej zákonnej úpravy nevyplýva, že by toto právo spotrebiteľa
bolo časovo obmedzené, spotrebiteľ ihneď ako získal informáciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru uplatnil svoje právo na súde. Neopodstatnená námietka žalovaného je aj v tom, že spotrebiteľ mal

právo od zmluvy o úvere odstúpiť. Spotrebiteľ nemal vedomosť o svojom nároku, o tomto sa dozvedel až
momentom právnej porady s právnym zástupcom (rok 2023), nemal preto „reálne podmienky“ z hľadiska
úrovne a času svojej informovanosti o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru na
odstúpenie od zmluvy, túto informáciu preukázateľne nemal ani v čase predčasného splatenia úveru (rok
2017), lebo inak by na úver logicky neplatil viac, ako podľa úverovej zmluvy dostal. Naopak, snažil sa

splniť si záväzky zo zmluvy (a to predčasne). Tak ako žalovaný, aj spotrebiteľ, považoval po predčasnom
uhradení úveru úverový vzťah zo zmluvy za uzavretý a preto po plnení nemal dôvod už odstupovať od
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola stranami považovaná za „ukončenú“. Navyše o dôvode bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru sa dozvedel až v roku 2023, kedy odstúpenie od zmluvy neprichádzalo do
úvahy, pretože spotrebiteľský vzťah zo zmluvy bol uzavretý. Obdobne to platí aj ohľadne tvrdenia
žalovaného, že sa spotrebiteľ nesnažil modifikovať podmienky zmluvy napríklad formou dodatku.

Vyznieva dosť nepravdepodobne tvrdenie žalovaného, že spotrebiteľ takúto možnosť mal. Navyše až
v roku 2023 sa spotrebiteľ dozvedel o nesprávnom údaji o priemernej RPMN v spotrebiteľskej zmluve.
Vtedy spotrebiteľský vzťah bol podľa vyjadrenia strán uzavretý predčasným splatením úveru (rok 2017),
keď potom uzavretie akéhokoľvek dodatku k zmluve potom, čo sa spotrebiteľ dozvedel o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru by bolo po právnej stránke neakceptovateľné. Reklamovať,

resp. podať sťažnosť na bankové služby mohol spotrebiteľ tiež len v roku 2023 po zistení a objasnení, že
jeho spotrebiteľské právo bolo porušené, keď sa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou podať žalobu,
a teda namiesto sťažnosti sa snažil o ochranu svojho práva, čo mu zákonná úprava umožňuje. Žalovaný
je „silným“ dodávateľom oproti „slabšiemu“ spotrebiteľovi pri akýchkoľvek „vyjednávaniach“. Snažil sa
dosiahnuť ochranu práva predžalobnou výzvou (mimosúdne), ktorú dokladoval a na ktorú dodávateľ

nereagoval. Napokon je neopodstatnená námietka žalovaného i v tom, že spotrebiteľ na úver uhradil
len 17.920,03 Eur, t.j. len o sumu 2.920,03 Eur viac, ako bol poskytnutý úver, hoci v zmluve o úvere
sa zaviazal uhradiť na úver celkovo 25.506,47 Eur (rozdiel potom činí 8.586,46 Eur). Žalovaný totiž
žiadnym dôkazom v konaní nepreukázal, že by na takúto sumu mal nárok po predčasnom splatení
úveru žalobcom v roku 2017, teda, že žalobca by mal povinnosť takúto sumu doplatiť aj po predčasnom

splatení úveru, kedy sám žalovaný považoval úverový vzťah za splnený. Na základe vyhodnotenia
týchto skutkových okolností súd mal za to, že predmetnou žalobou žalobca nevykonával právo zo
spotrebiteľskej zmluvy šikanózne, ani v rozpore s dobrými mravmi.

80. Z vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov súd žalobe žalobcu vyhovel a uložil povinnosť

žalovanému žalobcovi žiadané bezdôvodné obohatenie v sume 2.920,03 Eur vydať.

81. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

82. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

83. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 3 tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

84.Prinárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniazákonosobitneneupravuječasplnenia.Analogicky
preto pri ustálení času plnenia bezdôvodného obohatenia treba vychádzať zo zákonného ustanovenia
§ 563 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

85. V súdenej veci žalobca výzvou, ktorú dokladal označenou ako „Výzva na vydanie bezdôvodného
obohatenia“ zo dňa 17.04.2023 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vyčíslil
na sumu 2.920,03 Eur s tým, že bezdôvodné obohatenie žiadal vydať do 27.04.2023. Vo výzvežalobca uviedol dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia. Túto výzvu žalobca žalovanému odoslal
elektronicky, mailom z mailovej adresy svojho právneho zástupcu F. na mailovú adresu ´D.´. Nemožno
súhlasiť s názorom žalovaného, že skutočným účelom výzvy bolo iba „zdokladovanie“ nároku právneho

zástupcu žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia za zaslanú „predžalobnú výzvu“, pretože
z obsahu tejto výzvy jednoznačne vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovanému uplatňuje žalobca. I keď žalovaný poprel doručenie tejto výzvy, jeho popretie súd vyhodnotil
za neúčinné, pretože žalovaný v konaní nenamietal, že by mailová adresa, na ktorú zaslal žalobca
výzvu nepatrila žalovanému, a že by nebola oficiálnou mailovou adresou pre prijímanie písomností

žalovaného elektronickou podobou. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by výzva
na plnenie pred podaním žaloby na súd nemohla byť odoslaná elektronickou formou. Za takéhoto
vyhodnotenia skutkového stavu mal súd potom za to, že žalobca preukázal pred podaním žaloby na
súd výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia a jej doručenie žalovanému. Nakoľko vo výzve určil
žalobca čas plnenia do 27.04.2023 a nakoľko žalovaný do tejto lehoty neplnil, resp. vôbec nereagoval
na túto výzvu, dostal sa do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia odo dňa nasledujúceho po

určení tejto lehoty, t.j. odo dňa 28.04.2023, preto žalobca má nárok voči žalovanému podľa § 517 ods.
1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka na zaplatenie
i úrokov z omeškania a to až do zaplatenia bezdôvodného obohatenia.

86. Napokon žalobca žalobou v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie nákladov na uplatnenie

pohľadávky vo výške 123,73 Eur ako odmenu svojmu právnemu zástupcovi za jeden úkon právnej
služby, za vypracovanie a odoslanie predžalobnej výzvy žalovanému s vyčíslením podľa § 13a ods.
1 písm. d/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“ alebo „advokátska tarifa“) 111,21
Eur + 12,52 Eur režijný paušál v roku 2023.

87. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky
z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

88. Ako súd už dôvodí, žalobca v konaní preukázal, že pred podaním žaloby na súd výzvou na

vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 17.04.2023 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia s tým, že žalobca preukázal aj odoslanie tejto výzvy žalovanému. Túto výzvu žalobca
vykonal prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý je advokátom. Žalobca splnomocnil advokáta
na túto výzvu, ako i na zastupovanie v súdnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia doloženým
splnomocnením. Právo na jeho právne zastúpenie je garantované Ústavou ako aj zákonmi. Z § 1

ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, v znení neskorších predpisov vyplýva, že advokácia
pomáha uskutočňovať ústavné právo občanov na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy občanov
a právnických osôb v súlade s Ústavou a zákonmi. Právo byť v konaní pred súdom zastúpený
advokátom je garantované Ústavou Slovenskej republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu
(čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Žalobca si takéto právne zastúpenie v danom spore zvolil

s tým, že výzva pred podaním žaloby na súd je v príčinnej súvislosti s predmetným súdnym konaním,
bola realizovaná žalobcom prostredníctvom advokáta, ktorého si žalobca zvolil pri ochrane svojho
nároku. Nepochybne tak podľa názoru súdu výzva pred podaním žaloby na súd má charakter nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky žalobcu, a preto žalobca v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka má nárok na zaplatenie i týchto účelne vynaložených nákladov na uplatnenie pohľadávky

pred podaním žaloby na súd. Ich vyčíslenie žalovaným v konaní nebolo rozporované, žalovaný nepoprel
výšku týchto nákladov, popieral len základ tohto nároku, preto výšku tohto nároku súd ustálil za nespornú
a prisúdil žalobcovi tento nárok v žiadanej výške 123,73 Eur s odkazom na vyhlášku MS SR č. 655/2004
Z.z., v znení neskorších predpisov (§ 13a ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3), teda za odmenu právnemu
zástupcovi žalobcu pri jednom úkone právnej služby (predžalobná výzva) 111,21 Eur + 12,52 Eur režijný

paušál v roku 2023, spolu 123,73 Eur.

89. O nároku na náhradu trov konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

90. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nárok na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.91. V spore bol plne úspešný žalobca, súd mu preto priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %.

92. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

14Csp/28/2023
– 2 –

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1, § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).