Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-44Cpr/22/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418204372
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Birás, PhD.

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1418204372.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: H. N., narodený

XX. novembra XXXX, trvalým pobytom v A., C. XXXX/XX, zastúpeného Q.. J.. V.. D. V., W.., V.,
narodeným XX. februára XXXX, trvalým pobytom v V. XXX, proti žalovanej: FORSAN s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Bratislavská 57/A, IČO: 45 853 606, zastúpenej advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Radlinského 51, IČO: 47 231 157, o určenie, že pracovný pomer bol uzatvorený
na neurčitý čas a že pracovný pomer trvá, takto

r o z h o d o l :

U r č u j e , že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou, založeného pracovnou
zmluvou z 20. júla 2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá.

Žalobu vo zvyšku z a m i e t a.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava IV 13. septembra 2018, postúpenou
Okresnému súdu Bratislava III 17. decembra 2018 (ktorého nástupníckym súdom je od 1. júna 2023
Mestský súd Bratislava IV), opravenou a doplnenou podaním z 2. júla 2019, po pripustení jej zmeny
uznesením z 25. apríla 2024 vyhláseným na pojednávaní konanom za prítomnosti všetkých sporových

strán, domáhal, aby súd určil, že (i) pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou
zmluvou z 20. júla 2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú, a že (ii) tento pracovný pomer nebol skončený
a trvá do dnešného dňa.
1.1. V žalobe a ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že ako
zamestnanec uzavrel so žalovanou 20. júla 2017 pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu montážny
pracovník s tým, že deň nástupu do práce bol dohodnutý na 1. augusta 2017. Počas trvania pracovného
pomeru sa žalobcovi výrazne zhoršil zdravotný stav a od 13. apríla 2018 bol uznaný za dlhodobo

práceneschopného. Následne žalovaná mu listom z 24. júla 2018 oznámila, že k 31. júlu 2018 s ním
končí pracovný pomer z dôvodu, že tento bol uzavretý len na dobu určitú. Na to žalobca reagoval listom
z 30. júla 2018, v ktorom žalovanej oznámil, že si nie je vedomý skutočnosti, že pracovnú zmluvu mali
uzavretú len na dobu určitú, a preto so skončením pracovného pomeru nesúhlasí. Žalobca teda má za
to, jeho pracovný pomer naďalej trvá, pretože bol dohodnutý na neurčitý čas. Z toho zároveň vyvodzuje,
že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem.
1.2. Žalobca podanou žalobou zároveň žiadal, aby mu súd uložil povinnosť „uhradiť hodnotu stravných

lístkov vo výške 23,04 eur“. Tento procesný nárok avšak zobral späť podaním z 2. júla 2019. So zreteľom
na to, že žaloba bola v tejto časti vzatá späť ešte pred jej doručením žalovanej, súd v zmysle § 145
ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ďalej konal len o zvyšku uplatneného nároku bez
rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.2. Žalovanávovyjadreníkžalobe,ďalšíchsvojichpísomnýchpodaniachaústnychvyjadreniachuviedla,
že so žalovaným uzavrela 20. júla 2017 pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej pracovný pomer vznikol

1. augusta 2017. V pracovnej zmluve sa so žalobcom dohodli, že „pracovný pomer sa uzatvára na
dobu určitú k 31. júlu 2017“. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že išlo len o chybu v písaní, pretože
pokiaľ pracovný pomer vznikol k 1. augustu 2017, nemohol zaniknúť k 31. júlu 2017, ale zmluvné
strany mali práve zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31. júla 2018. Chyba v písaní
nerobí právny úkon neplatným, ak je obsah právneho úkonu nepochybný. Vzhľadom k tomu, že v

samotnej vete pracovnej zmluvy, v ktorej je chybou v písaní nesprávne uvedený rok v dátume, ku
ktorému sa má pracovný pomer skončiť, sa výslovne uvádza, že „pracovný pomer sa uzatvára na dobu
určitú“, je nepochybné, aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru nie na dobu
neurčitú, ale na dobu určitú. Pracovný pomer medzi stranami sa teda skončil uplynutím dohodnutej
doby k 31. júlu 2018, o čom žalobcu len informovala listom z 24. júla 2018. Navyše, vo vzťahu k
požadovanému určeniu nie je splnená podmienka naliehavého právneho záujmu, pretože žalobca jej

neoznámil skončenie pracovnej neschopnosti ani nežiadal o prideľovanie práce. Z týchto dôvodov
navrhla žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť.

3.1. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci (v poradí prvým) rozsudkom z 9.
júna 2022 č. k. 44Cpr/22/2018-119 tak, že určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a

žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20. júna 2017, nedošlo a tento trvá a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania.
3.2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalovanej uznesením z 29. septembra 2023
sp. zn. 3CoPr/10/2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „súd prvej inštancie rozhodol o inom predmete, než ktorý

bolpredmetomžaloby,atedarozhodolvrozporesožalobnýmpetitomazároveňsanezaoberalzmenami
žaloby, ktoré v priebehu konania žalobca vykonal“. Pokiaľ súd prvej inštancie ani o jednej zmene
žaloby nerozhodol na pojednávaní alebo uznesením vydaným v priebehu konania mimo pojednávania,
nemožno jeho procesný postup považovať za správny. Na predmetnú situáciu, kedy žalobca v žalobe
formuloval petit, že žiada určiť, že «skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 31. júla 2018, ktorá

mu bola daná podľa § 71 Zákonníka práce, je neplatné», a následne v replike ho formuloval návrhom
určiť, že «ukončenie pracovného pomeru výpoveďou z 31. júla 2018 je neplatné» a «pracovná zmluva
podpísanážalobcomažalovanoubolaplatnádo12.apríla2019(odkedybolžalobcovipriznanýinvalidný
dôchodok - pozn. súdu prvej inštancie)», podľa názoru odvolacieho súdu „nemožno aplikovať možnosť
súdu modifikovať žalobný návrh do takej miery, aby bol vykonateľný, pretože aj v prípade takejto

možnosti je súd limitovaný tým, aby rozhodol v rámci plnenia a skutkového stavu, ktoré žalobca žalobou
požadoval a uviedol. Z rozhodujúcich skutočností opísaných žalobcom nemožno vyvodiť, že tento sa
žalobou domáhal určenia, že predmetný pracovný pomer stále trvá.“ Totižto žalobca je ten, „ktorý má
vedieť, čoho sa podanou žalobou domáha, pričom tento svoj žalobný návrh, s ktorým bola v súlade i
jeho argumentácia prezentovaná v priebehu konania, vymedzil tak, že sa domáha neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, resp. určenia jeho skončenia k určitému dátumu, naviac výpoveďou, hoci o takýto
prípad skončenia pracovného pomeru v danom prípade nešlo, a nie určenia, že pracovný pomer trvá.“
Tým, že v danom prípade súd prvej inštancie rozhodol o dôvodnosti žaloby v rozpore s právnou
úpravou o inom predmete, než bol predmetom žaloby a nad rozsah požadovaného usporiadania práv a
povinností, resp. v rozpore so žalobným petitom, a zároveň sa nezaoberal zmenami žaloby, došlo tak k

porušeniu procesných práv žalovanej a jej práva na spravodlivý proces.

4. Súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyzval žalobcu na odstránenie
vád týkajúcich sa predmetu konania tak, aby presne, určito a zrozumiteľne uviedol, čoho sa v danom
spore domáha.

4.1. Žalobca na túto výzvu súdu v podaní doručenom súdu 14. februára 2024 uviedol a na pojednávaní
konanom 25. apríla 2024 upresnil, že (i) vzhľadom na deklarované nedostatky pracovnej zmluvy, ako
aj prejav vôle žalobcu pri jej uzavretí žiada určiť, že pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú,
ďalej že (ii) pracovný pomer nebol skončený a do dnešného dňa trvá, a (iii) že žalovaná je povinná za
obdobie od vzniku pracovného pomeru až do právoplatného skončenia pracovného pomeru poskytnúť

náhradu mzdy vo výške a v rozsahu určenom zákonom.
4.2. Žalovaná, po doručení tohto podania žalobcu konkretizujúceho predmet konania vo veci samej s
výzvou súdu na vyjadrenie sa k nemu v stanovenej lehote, vo svojom vyjadrení k novonavrhovanému
predmetu konania uviedla, že žalobca sa až doposiaľ žiadnym spôsobom nedomáhal určenia, že jehopracovný pomer trvá, ani sa nedožadoval prideľovania práce, ale práve naopak, v priebehu celého
konania prezentoval svoj postoj, že má záujem o určenie, že jeho pracovný pomer sa skončil k 12.
aprílu 2019, odkedy mu bol priznaný invalidný dôchodok. Žalobca doposiaľ neoznámil, že skončila

jeho pracovná neschopnosť a o pridelenie práce neprejavil žiadny záujem. Z tohto dôvodu mu preto
neprislúcha nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142
Zákonníka práce resp. nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže v
danom prípade nedošlo k skončeniu pracovného pomeru z niektorého dôvodu predpokladaného § 79
ods. 1 Zákonníka práce, ale uplynutím dohodnutej doby.

4.3. Súd o tomto procesnom návrhu žalobcu rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 CSP na bezprostredne
nasledujúcom pojednávaní konanom 25. apríla 2024 za osobnej prítomnosti všetkých subjektov konania
tak, že uznesením pripustil zmenu žaloby čo do určenia, že pracovný pomer medzi sporovými stranami
boluzatvorenýnadobuneurčitú,ačodourčenia,žetentoichpracovnýpomernebolskončenýadoposiaľ
trvá. Návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby v časti týkajúcej sa povinnosti poskytovať náhradu
mzdyzamietol,keďžeišloocelkomnovýprocesnýnárok,vovzťahukuktorémubyvýsledkydoterajšieho

konania nemohli byť podkladom na konanie o ňom (porov. § 143 ods. 1 CSP).

5. Po pripustení zmeny žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 25. apríla 2024 sa
predmetom konania stal procesný nárok o určenie, že
(i) pracovný pomer medzi sporovými stranami bol dohodnutý na neurčitý čas, a

(ii) pracovný pomer medzi sporovými stranami nebol skončený a doposiaľ trvá.

6. Súd prvej inštancie v intenciách kasačného (zrušujúceho) rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci
vykonal dokazovanie výsluchom konateľov žalovanej V. F. a D. F. a oboznámením sa so všetkými v
konaní listinnými dôkazmi predloženými stranami na podopretie ich skutkových tvrdení, a to pracovnou

zmluvou z 20. júla 2017; pracovnou zmluvou z 20. júla 2017 s vykonanou opravou čo do dňa skončenia
pracovného pomeru; dohodou o zrážkach zo mzdy z 20. júla 2017; potvrdením o dočasnej pracovnej
neschopnosti žalobcu od 13. apríla 2018; oznámením žalovanej z 24. júla 2018 o skončení pracovného
pomeru dohodnutého na dobu určitú uplynutím dohodnutej doby; žiadosťou žalovanej z 24. júla 2018
o vrátenie zverených predmetov; listom žalobcu z 30. júla 2018 reagujúcim na oznámenie žalovanej

o skončení pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby; reakciou žalovanej z 9. augusta 2018 na
list žalobcu z 30. júla 2018; oznámením Inšpektorátu práce Bratislava zo 14. augusta 2018 ohľadom
ukončenia pracovného pomeru žalobcu zo strany zamestnávateľa; oznámením Sociálnej poisťovne z
22. augusta 2018 o prešetrení poistného vzťahu; vyrovnaním stravných lístkov z 30. augusta 2018;
rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 23. septembra 2019 o priznaní invalidného dôchodku od 12. apríla

2019; pracovnými zmluvami a ich dodatkami s ďalšími zamestnancami žalovanej, ako aj ostatným
obsahom spisu.

7. Na základe vykonaných dôkazov súd zistil tento skutkový stav:
7.1. Žalobca ako zamestnanec a žalovaná ako zamestnávateľ uzavreli 20. júla 2017 pracovnú zmluvu,

na základe ktorej bol žalobca prijatý na pracovné miesto montážny technik s dňom nástupu do práce
1. augusta 2017.
7.2. V čl. 4 druhej vete pracovnej zmluvy si strany dohodli, že „pracovný pomer sa uzatvára na dobu
určitú k 31. júlu 2017“.
7.3. Žalovaná listom z 23. júla 2018, označenom ako „Skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa dohodnutého na dobu určitú podľa § 71 Zákonníka práce“, oznámila žalobcovi, že s
ním „končí pracovný pomer, ktorý vznikol dňa 01.08.2017, a to na dobu určitú do 31.07.2018. Pracovný
pomer sa skončí uplynutím tejto doby.“
7.4. Žalobcanauvedenéoznámeniežalovanejreagovallistomz30.júla2018,vktoromuviedol,žesinie
je vedomý toho, že bol prijatý na dobu určitú, a preto nesúhlasí so skončením pracovného pomeru. Stále

má za to, že jeho pracovný pomer trvá naďalej, a preto takéto skončenie pracovného pomeru zo strany
žalovanej považuje za neplatné. Pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy podpísanej 20.
júla 2017, pričom v tejto zmluve nie je stanovený termín skončenia pracovnej doby na dobu určitú.
7.5. Žalovaná na uvedený list žalobcu reagovala odpoveďou z 9. augusta 2018, v ktorej uviedla, že
nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, pretože pracovný pomer bol v zmysle ich vzájomnej dohody uzatvorený

na dobu určitú, t. j. na jeden rok od 1. augusta 2017 do 31. júla 2018, pričom k 31. júlu 2018 sa pracovný
pomer skončil v dôsledku uplynutia dohodnutej doby.
7.6. Z oznámenia Inšpektorátu práce Bratislava zo 14. augusta 2018 ohľadom skončenia pracovného
pomeru žalobcu vyplýva, že inšpektorát práce zastáva názor, že druhá veta čl. 4 predmetnej pracovnejzmluvy je zmätočná a uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú takýmto spôsobom sa javí ako
neplatný právny úkon, z čoho vyplýva, že pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas. Pokiaľ
nebola stranami zrozumiteľne určená doba, na ktorú sa pracovný pomer uzatvára, znamená to, že nie

je dohodnutá určená doba. Rozhodovanie o neplatnosti právnych úkonov - v tomto prípade ohľadom
„dohodnutej doby určitej“ v čl. 4 pracovnej zmluvy, avšak patrí výlučne do pôsobnosti súdov.
7.7. Konateľ žalovanej p. V. F. vo svojej výpovedi uviedol, že ich firma je rodinný podnik, ktorý nemá
viac zamestnancov a nie je si vedomý, že by kedykoľvek zamestnávali niekoho inak, ako na dobu určitú
na jeden rok. V prípade, že sa dotyčný zamestnanec osvedčil, potom túto dohodu predlžovali o ďalší

rok a následne na dobu neurčitú. Keď oslovoval žalobcu s pracovnou ponukou v ich firme, nehovoril
mu, že by pracovný pomer bol na dobu neurčitú. Pri výkone práce montážneho technika to ani nejde,
pretože táto práca si vyžaduje isté školenie, ktoré nie je bezplatné, a sami si potom potrebujú overiť,
či konkrétny zamestnanec dokáže prácu vykonávať v požadovanej kvalite, čo sa niekedy ukáže až s
odstupom pol roka. Pokiaľ išlo o predmetnú pracovnú zmluvu so žalobcom, potvrdil, že išlo o preklep.
Neskôr sa robila oprava a z toho potom vychádzali. Keď uplynula dohodnutá ročná doba, mali za to, že

došlo k skončeniu pracovného pomeru. Opravu pracovnej zmluvy ale riešila jeho manželka a o procese
opravy sám nemá bližšie informácie. Nemajú žiadnu doručenku o zaslaní opravenej pracovnej zmluvy
žalobcovi, takéto veci sa odovzdávali osobne na firme. Je si ale istý tým, že žalobca mal k dispozícii
opravenú pracovnú zmluvu.
7.8. Konateľka žalovanej p. D. F. vo svojej výpovedi uviedla, že ako zamestnávateľ ani raz za 14 rokov

neuzavreli pracovnú zmluvu so zamestnancom na dobu neurčitú, vždy išlo len o pracovné pomery na
dobu určitú, a to buď na pol roka alebo jeden rok, pričom ak sa zamestnanec osvedčil, následne sa
rozhodli, či s ním budú ďalej pokračovať a predĺžia mu pracovný pomer opäť na dobu určitú jedného
roka, alebo s ním uzavrú pracovnú zmluvu s dohodnutým pracovným pomerom na neurčitý čas, alebo
so zamestnancom ukončila spoluprácu tým ,že sa mu pracovný pomer skončí uplynutím dohodnutej

doby. Vždy to bolo robené u nich takýmto spôsobom a tak tomu bolo aj v prípade žalobcu. Žalobca
teda vedel, že bol prijatý do zamestnania len na dobu určitú tak, ako to mali všetci ostatní zamestnanci
žalovanej, ktorí túto skutočnosť medzi sebou v rámci vzájomnej komunikácie na pracovisku určite
zdieľali. V prípade pracovnej zmluvy žalobcu však nastal preklep v jednej číslici, keď namiesto dátumu
31.07.2018 bol nesprávne uvedený dátum 31.07.2017. Konateľka žalovanej, ktorá výlučne dojednávala

za žalovanú pracovné zmluvy so zamestnancami, túto chybu sama nezistila, ale až s odstupom času ju
ich mzdová účtovníčka o tejto skutočnosti informovala a dátum opravila tak, že prvú stranu pracovnej
zmluvy vymenila za stranu so správne uvedeným dátumom a žalobcovi potom odovzdala tento výtlačok
pracovnej zmluvy, keď sa nachádzal na pracovisku s tým že žalobca im mal priniesť pôvodný výtlačok s
nesprávnym uvedeným dátumom, To však žalobca nikdy neurobil. Žalobca ale vedel, že pracovný pomer

s ním bol dohodnutý na dobu určitú a nikdy sa inak o tejto skutočnosti ani nebavili. Konateľka popritom
predložila pracovné zmluvy a dodatky k nim, ktoré boli uzatvorené s ďalším šiestimi ich zamestnancami,
z ktorých vyplýva, že v každom jednom prípade bol pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú v trvaní
deviatich mesiacov, jedného roka alebo dvoch rokov.
7.9. Žalobca vo svojom ústnom vyjadrení na pojednávaní uviedol, že oprava pracovnej zmluvy bola

vykonaná len tak, že sa vymenila jej predná strana. O celej tejto oprave nebol vôbec vyrozumený a k
výmene prednej strany došlo bez jeho vedomia.
7.10. Súdu bola predložená verzia pracovnej zmluvy z 20. júla 2017 (nachádzajúca sa v spise na č. l.
112 až 115), ktorá bola podpísaná oboma stranami a v ktorej už bol deň skončenia pracovného pomeru
na dobu určitú uvedený 31. júl 2018.

7.11. Súdu bola takisto predložená prvá strana predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorej sa nachádza
pri dátume skončenia pracovného pomeru na dobu určitú 31. júla 2017 hviezdička odkazujúca na
poznámku „preklep - dohodnutá oprava na 31.07.2018“. Táto poznámka je opatrená pečiatkou žalovanej
a podpisom konateľky žalovanej p. D. F., manželky konateľa p. V. F.. Podpis žalobcu pri tejto poznámke
ale absentuje.

7.12. Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vydaného všeobecným lekárom V.. C. A.
bol žalobca uznaný za dočasne práceneschopného od 13. apríla 2018. V tejto súvislosti žalobca tvrdil,
že už od tohto dňa nebol schopný pracovať a do práce sa vrátiť. Žalobcovi bol rozhodnutím Sociálnej
poisťovne z 23. septembra 2019 priznaný invalidný dôchodok, a to spätne od 12. apríla 2019.

8.1. Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v
pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene
neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer
je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.8.2. Podľa § 59 ods. 2 ZP pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej
doby.
8.3. Podľa § 71 ods. 1 ZP pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby.

8.4. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom.
8.5. Podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní,
ak je jeho význam nepochybný.

8.6. Podľa § 137 písm. c/ a d/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä
c/ o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem
nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu,
d/ o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

9. Z obsahu zmenenej žaloby vyplýva, že žalobca sa v konaní domáha dvoch určovacích procesných

nárokov, a to určenia, že (i) pracovný pomer medzi ním a žalovanou bol uzatvorený na neurčitý čas a
že (ii) tento pracovný pomer nebol skončený a doposiaľ trvá. Súd sa preto najskôr zaoberal otázkou, o
aký druh žaloby v danom prípade ide. Inými slovami, či podaná žaloba je žalobou o „určenie, či tu právo
je alebo nie je“ v zmysle § 137 písm. c/ CSP, alebo žalobou o „určenie právnej skutočnosti“ v zmysle §
137 písm. d/ CSP. V nadväznosti na túto právnu kvalifikáciu potom vyhodnocoval procesnú prípustnosť

podanej (zmenenej) žaloby vo vzťahu ku každému požadovanému určeniu.

10. Žalobca sa podanou (zmenenou) žalobou domáhal určenia, že pracovný pomer medzi ním a
žalovanou, založený na základe pracovnej zmluvy z 20. júla 2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú.
10.1. Určenie sporného obsahu konkrétneho právneho úkonu, t. j. ako si účastníci tohto právneho úkonu

dohodli z neho vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti - v danom prípade či pracovný pomer bol alebo
nebol uzatvorený na neurčitý čas -, je určením právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d/ CSP.
10.2. Žaloba o určenie právnej skutočnosti je podľa Civilného sporového poriadku je síce žalobou
prípustnou, avšak výlučne za predpokladu, že tak vyplýva z osobitného právneho predpisu. To znamená,
že aby súd mohol rozsudočným výrokom určiť konkrétnu právnu skutočnosť - v danom prípade či bol

pracovný pomer medzi sporovými stranami dohodnutý na neurčitý čas, musí konkrétny osobitný právny
predpis (či už hmotnoprávny alebo procesnoprávny) takého určenie pripúšťať. Ak takéhoto predpisu niet,
nie je možné účinne sa domáhať určenia tejto právnej skutočnosti a takáto žaloba musí byť zamietnutá
ako procesne neprípustná (neprejednateľná).
10.3. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie skúmal, či existuje právna norma, ktorá umožňuje

žalobcovi podať takúto určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP týkajúcu sa sporného obsahu
predmetného právneho úkonu. Žalobca takúto právnu normu, z ktorej vyvodzoval procesnú prípustnosť
podanej žaloby v predmetnej časti, neoznačil a neregistruje ju ani súd prvej inštancie, na ktorý sa
vzťahuje zásada iura novit curia - súd pozná právo. Existencia takejto právnej normy nevyplýva ani
z aktuálnej doktríny civilnej procesualistiky (porov. napr. Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok.

Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,str.505-506.Horváth,E.akol.:Civilnýsporovýporiadok.Komentár
(2. vydanie). Bratislava : Wolters Kluwer, 2018, komentár k § 137 CSP).
10.4. Konkludujúc uvedené súd uzatvára, že osobitné právne predpisy procesne nepripúšťajú žalobu
o určenie, či pracovný pomer medzi jeho účastníkmi bol alebo nebol uzatvorený na neurčitý čas.
Požadovať určenie takejto právnej skutočnosti z osobitného predpisu teda nevyplýva, preto súd žalobu

žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustnú podľa § 137 písm. d/ CSP zamietol.

11. Žalobca sa podanou (zmenenou) žalobou ďalej domáhal určenia, že pracovný pomer medzi ním a
žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20. júla 2017 nebol skončený a doposiaľ trvá.
11.1. Určenie existencie pracovného pomeru (t. j. že pracovný pomer sa neskončil a stále trvá) nie

je síce - striktne vzaté - určením, či tu „právo“ je alebo nie je, ale určením, či tu „právny vzťah“
je alebo nie je. Porovnaním predošlej a aktuálnej zákonnej úpravy civilného procesu je zrejmé, že
predchádzajúca procesná úprava v § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku rozlišovala medzi
určením (ne)existencie práva a právneho vzťahu. Ako však vyplýva z procesualistickej doktríny, uvedené
rozlíšenie nemalo žiadny vecný význam, pretože oba použité pojmy, teda „právo“ a „právny vzťah“, mali

rovnaký obsah. Z uvedeného dôvodu nová právna úprava v § 137 písm. c/ CSP určenie (ne)existencie
právnehovzťahuvýslovneneuvádza,pričomtýmtokžiadnejmateriálnejzmenenedošlo(porov.Števček,
M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 499).11.2. Vzhľadom na uvedené teda žaloba o určenie existencie pracovného pomeru je procesne
prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c/ CSP o tom, či tu právo (právny vzťah) je alebo
nie je.

12. Žaloba o určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo v dôsledku uplynutia dohodnutej
doby a že pracovný pomer naďalej trvá, nie je žalobou predpokladanou § 77 Zákonníka práce.
12.1. Podľa § 77 Zákonníka práce majú účastníci pracovnoprávneho vzťahu (t. j. zamestnanec aj
zamestnávateľ) možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany tohto vzťahu.

Zákon im teda priznáva právo žalobou napadnúť neplatnosť právneho úkonu, ktorým sa končí pracovný
pomer - a to neplatnosť výpovede, neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, neplatnosť
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo neplatnosť dohody o skončení pracovného
pomeru.
12.2. V danom prípade sa ale pracovný pomer neskončil na základe niektorého z vyššie vymenovaných
právnych úkonov niektorého z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu (žalobcu alebo žalovanej), ale v

dôsledku objektívnej právnej udalosti, a to uplynutia času. Pracovný pomer medzi stranami sa teda mal
skončiť uplynutím dohodnutej doby (t. j. tým, že uplynul konkrétny dohodnutý deň).
12.3. Z uvedeného vyplýva, že podaná žaloba žalobcu o určenie existencie pracovného pomeru nie
je osobitne zákonom predpokladanou určovacou žalobou, pri ktorej nie je potrebné tvrdiť a preukázať
naliehavý právny záujem, pretože by vyplýval z osobitného predpisu. V prípade podanej žaloby žalobcu

ide o všeobecnú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP, pri ktorej sa splnenie procesnej podmienky
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nevyhnutne vyžaduje.

13. V nadväznosti na uvedený výklad súd ex offo (z úradnej povinnosti) skúmal, či je tento základný
predpoklad opodstatnenosti určovacej žaloby žalobcu splnený - teda či je na požadovanom určení

existencie pracovného pomeru medzi stranami daný naliehavý právny záujem.
13.1. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súdna prax
vychádza z toho, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva
žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý

právny záujem teda súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty.
13.2. V prejednávanej veci súd vzhliadol naliehavý právny záujem na určení existencie pracovného
pomeru. Žalobca v danom prípade tvrdí, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále)
trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného pomeru popiera, je právne postavenie žalobcu neisté.

Podaná určovacia žaloba teda je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty
žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny
podklad pre ich budúce právne vzťahy. Z tohto teda možno vyvodiť, že žalobca má právny záujem na
požadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c/ CSP (k
tejto otázke tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1618/2000, ktorý je s

ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom
prostredí).

14. Po zistení splnenia procesnej podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na tomto
požadovanom určení súd zameral svoj prieskum na vecnú opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku,

a to či skutočne už došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami alebo tento ich pracovný
pomer naďalej (stále) trvá.

15. Zásadným skutkovým zistením pre rozhodnutie vo veci samej v danom prípade bolo, či medzi
stranami bol alebo nebol platne a účinne dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú.

16. Podľa Zákonníka práce možno pracovný pomer dohodnúť na dobu určitú alebo na neurčitý čas
(porov. § 48 ods. 1 Zákonníka práce). Dohodu o pracovnom pomere na dobu určitú Zákonník práce
reguluje prísnejšie, čo možno z hľadiska sociálnej a ochrannej funkcie práva dominujúcej v odvetví
pracovného práva chápať, pretože v takmer absolútnej väčšine prípadov zamestnancov je mzda z

pracovnéhopomeruichjedinýmahlavnýmzdrojompríjmunaživobytie.Pretosapreferujeskôrtrvácnosť
pracovného pomeru pred jeho dočasnosťou a zároveň sa tým zabezpečuje základné právo fyzických
osôb na prácu.17. Ustanovenie § 48 ods. 1 Zákonníka práce vymedzuje, že pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý
čas, ak
(a) v pracovnej zmluve nebola výslovne určená doba trvania pracovného pomeru, alebo

(b) v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené podmienky na uzatvorenie pracovného
pomeru na určitú dobu, alebo
(c) pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.

18. Inak povedané, pre dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu sa vyžaduje, aby za splnenia

zákonných podmienok uvedených v § 48 ods. 2 až 9 Zákonníka práce bol vždy dohodnutý písomne a
aby bola výslovne určená doba jeho trvania, pričom dobu jeho trvania možno stanoviť buď označením
konkrétneho dňa (napr. do 31. júla 2017), alebo časovým úsekom, z ktorého bude zrejmé, presne v ktorý
deňsapracovnýpomermáskončiť(napr.na10dní,najedenmesiacapod.),alebovymedzenímnejakou
určiteľnou udalosťou, ak nie je vždy vopred možné odhadnúť konkrétny deň skončenia pracovného
pomeru (napr. zastupovanie zamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke). Pokiaľ tieto

podmienky nebudú z akéhokoľvek dôvodu celkom splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný
pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.

19.1. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi stranami bola uzavretá pracovná zmluva z 20.
júla 2017, na základe ktorej pracovný pomer vznikol dňom 1. augusta 2017 (porov. čl. 4 prvá veta tejto

pracovnej zmluvy).
19.2. Akákoľvek zmienka o dĺžke trvania pracovného pomeru je upravená jedine a výlučne len v čl. 4
druhej vete tejto pracovnej zmluvy: „Pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31. júlu 2017.“
19.3. Z takejto formulácie je zrejmé, že deň, kedy sa mal pracovný pomer na určitú dobu skutočne
skončiť, bol dohodnutý nezrozumiteľne a zmätočne, pretože z logiky veci pracovný pomer nemôže

skončiť ešte pred tým, ako vôbec vznikol - teda nemôže skončiť 31. júla 2017, ak vznikol až 1. augusta
2017.
19.4. V kontexte tohto skutkového zistenia rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí
meritórne rozhodnutie súdu, v danom prípade bolo, či napriek takémuto zmätočnému uvedeniu dňa
skončenia pracovného pomeru v písomnej pracovnej zmluve bol medzi stranami platne a účinne

dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú alebo nie.

20. Podľa názoru súdu uvedený nedostatok v určení konkrétneho dňa, kedy sa mal pracovný pomer
medzi stranami skončiť, je tak závažnou vadou, ktorá spôsobuje následok, že pracovný pomer nebol
platne a účinne dohodnutý len na určitú dobu, ale je treba považovať ho ako dohodnutý na neurčitý čas.

21. Pokiaľ v prejednávanej veci bola doba trvania pracovného pomeru vymedzená tým spôsobom,
že strany si v pracovnej zmluve označili konkrétny deň a tento deň predchádza samotnému vzniku
pracovného pomeru, nie je potom možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel presne,
jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby. Z takéhoto

vymedzenia totižto nie je objektívne možné jednoznačne a nepochybne zistiť, či sa mal pracovný pomer
skončiť síce k 31. júlu, avšak práve po uplynutí jedného roka (t. j. k 31. júlu 2018, ako to tvrdí žalovaná),
alebo po uplynutí práve dvoch rokov (t. j. k 31. júlu 2019), alebo po uplynutí troch, štyroch či viacerých
rokov (pričom aj v takomto prípade by sa predpokladalo, že pracovný pomer bol dohodnutý neurčitý
čas, pretože Zákonník práce obmedzuje maximálnu dobu trvania pracovného pomeru na určitú dobu len

na dva roky). Pracovná zmluva túto skutočnosť v celom svojom ďalšom obsahu už nijako neobjasňuje,
napr. výslovným pomenovaním intervalu či opísaním časového úseku trvania pracovného pomeru, ktoré
by evidentne a nesporne umožňovalo zistenie konkrétneho dňa skončenia pracovného pomeru.

22. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovanej, že v čl. 4 pracovnej zmluvy

sa výslovne uvádza, že pracovný pomer sa „uzatvára na dobu určitú“. Pri určení, či pracovný pomer
bol platne dohodnutý na určitú dobu, nie je dôležité pomenovanie zmluvy alebo označenie v zmluve, že
ide o pracovnú zmluvu alebo pracovný pomer na určitú dobu, ale dôležitým je práve obsah pracovnej
zmluvy. A pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne nevyplýva deň, ku ktorému sa má pracovný
pomer skončiť - tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci -, je potrebné vyhodnotiť tento pracovný

pomer ako uzavretý na neurčitý čas.

23. Rovnako nemôže s úspechom obstáť ani námietka žalovanej, že išlo len o chybu v písaní, lebo
zmluvné strany mali zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31. júla 2018.23.1. Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, avšak
to platí jedine za podmienky, ak je obsah právneho úkonu napriek tejto chybe v písaní nepochybný -
rozumej nespochybniteľný.

23.2. Táto podmienka avšak v danom prípade splnená nebola, pretože v celom obsahu pracovnej
zmluvy sa jednoročná doba alebo konkrétny deň 31. júla 2018 nikde nespomína a nemožno ich zo
žiadneho ustanovenia tejto zmluvy ani len implicitne vyvodiť. Dá sa súhlasiť s tým, že uvedenie dňa
skončenia pracovného pomeru 31. júla 2017 v predmetnej pracovnej zmluve je chybou v písaní, keďže
logicky nemožno skončiť pracovný pomer pred jeho vznikom, avšak z čl. 4 ani z celého ďalšieho

obsahu tejto pracovnej zmluvy sa nedá nespochybniteľne určiť, že pracovný pomer medzi stranami bol
dohodnutý len a len na obdobie jedného roka, t. j. práve do 31. júla 2018.
23.3. Takúto skutočnosť vierohodne a nepochybne ani len nepriamo nepreukazujú ani ďalšie predložené
pracovné zmluvy uzatvorené žalovanou so svojimi inými zamestnancami, pretože nie všetky majú
pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú predstavujúcu obdobie práve jedného roka (porov. pracovnú
zmluvu so zamestnancom C. W., ktorou bol pracovný pomer dohodnutý na obdobie dvoch rokov od

1. marca 2015 do 28. februára 2017). Z toho teda vyplýva, že žalovaná síce štandardne (zvyčajne)
uzatvárala pracovné zmluvy s pracovným pomerom dohodnutým na dobu určitú, avšak dĺžka tejto doby
sa od prípadu k prípadu líšila.

24. Rovnako s úspechom nemohla obstáť ani argumentácia žalovanej s odkazom na § 35 ods. 2

Občianskeho zákonníka o tom, že obe zmluvné strany mali zhodnú vôľu a zámer uzavrieť pracovný
pomer len na dobu určitú do 31. júla 2018.
24.1. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné v prvom rade uviesť, že aby bol pracovný pomer skutočne
dohodnutý na dobu určitú, musí byť dohoda o tom uzavretá písomne (porov. § 48 ods. 1 druhá veta
Zákonníka práce). Ak by aj obe zmluvné strany skutočne mali vôľu uzavrieť pracovný pomer len na určitú

dobu, len samotná existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej
zmluve (t. j. bez dodržania obligatórnej písomnej formy, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne
určiteľný deň skončenia pracovného pomeru) nespôsobuje vznik pracovného pomeru len na určitú dobu.
Aj v tomto prípade sa uplatní pravidlo v § 48 ods. 1 druhej vete Zákonníka práce, a to že pracovný pomer
je uzavretý na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.

24.2. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaná nikdy iné pracovné zmluvy ako na
dobu určitú neuzatvárala. Skutočnosť, že iné právne úkony žalovanej (iné pracovné zmluvy uzatvárané
žalovanou so svojimi zamestnancami) s riadne a platne dohodnutým pracovným pomerom na určitú
dobu, automaticky neznamená, že riadne a platne bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú aj v
prípade pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom.

24.3. Zároveň vo vzťahu k tejto námietke žalovanej je potrebné ešte dodať, že žalovaná v konaní
neuniesla dôkazné bremeno o tom, že vôľa uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú jedného
roka k 31. júlu 2018 bola zhodná u obidvoch zmluvných stranách. Žalobca takúto svoju vôľu v počas
celého konania popieral a jej absenciu preukázal viacerými listinami - listom adresovaným žalovanej
a datovaným 30. júla 2018, t. j. ešte počas trvania ich pracovného pomeru, v ktorom žalobca uvádza,

že „nie som si vedomý, že som prijatý na dobu určitú“. Absenciu takejto svojej vôle potvrdil aj ďalšími
predloženými listinami, a to žiadosťami adresovanými inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni, v ktorých
rovnako tvrdí, že o žiadnej dohode na uzavretí pracovného pomeru len na dobu určitú nevedel. V
konaní teda nebola dostatočne hodnoverne preukázaná zhodná vôľa oboch zmluvných strán (teda
nielen žalovanej, ale aj žalobcu) uzavrieť pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to práve na jeden rok.

25.1. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany napokon tvrdila, že následne - po uzavretí predmetnej
pracovnej zmluvy a zistení chyby v písaní čo do uvedenia dátumu skončenia pracovného pomeru túto
vadu obe zmluvné strany spoločne opravili. Táto skutočnosť ale nebola súdu hodnoverne preukázaná.
Obaja konatelia žalovanej vo svojej výpovedi potvrdili, že originál pracovnej zmluvy obsahoval deň

skončenia pracovného pomeru 31. júl 2017 a že až následne zistili, že išlo o preklep. Z toho teda vyplýva,
že pracovná zmluva s uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru k 31. júlu 2017, ktorú predložil
žalobca k žalobe, je pravá.
25.2. Súdu bola predložená ďalšia verzia pracovnej zmluvy z 20. júla 2017 (nachádzajúca sa v spise na
č. l. 112 až 115), ktorá bola podpísaná oboma stranami a v ktorej už bol ako deň skončenia pracovného

pomeru na dobu určitú uvedený 31. júl 2018. Súd túto zmluvu vyhodnotil ako nepravú, v ktorej bola len
vymenenáprvástranasužopravenýmdňomskončeniapracovnéhopomerupodľavôležalovanej.To,že
ide o dodatočne upravenú listinu bez vedomia žalobcu ako druhej zmluvnej strany, vyplýva jednak z listu
žalobcu z 30. júla 2018 adresovanom žalovanej a jeho žiadostí inšpektorátu práce a sociálnej poisťovniz augusta 2018, v ktorých tvrdí, že nebol vedomý toho, že so žalovanou mal dohodnutý pracovný pomer
len na dobu určitú, ďalej z vyjadrení žalobcu v písomných podaniach a ústne na pojednávaní, kde
uviedol, že o žiadnej oprave či zmene pracovnej zmluvy „nebol vyrozumený“ a k výmene prvej strany

zmluvy došlo bez jeho vedomia, a uvedené tiež vyplýva z toho, že zo strany samotnej žalovanej bola
táto chyba v písaní - ako ju konatelia žalovanej vo svojej výpovedi nazývajú - zistená až dodatočne
(následne po jej uzavretí) a jej oprava bola realizovaná formou opravnej poznámky napísanej na spodku
prvej strane zmluvy. Pokiaľ by skutočne obe zmluvné strany po zistení tejto chyby v písaní v jej „prvom
vyhotovení“ následne podpísali „druhé vyhotovenie“ pracovnej zmluvy so správne uvedeným dňom

skončenia pracovného pomeru na určitú dobu, nebol by potom dôvod v jej „prvom (a už neaktuálnom)
vyhotovení“ čokoľvek formou poznámky opravovať.
25.3. Súdu bola takisto predložená aj prvá strana predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorej sa nachádza
pri dátume skončenia pracovného pomeru na dobu určitú 31. júla 2017 hviezdička odkazujúca na
poznámku „preklep - dohodnutá oprava na 31.07.2018“. Táto poznámka je opatrená pečiatkou žalovanej
a podpisom konateľky žalovanej p. D. F.. Pri tejto poznámke avšak okrem dátumu, kedy bola oprava

vykonaná, absentuje predovšetkým podpis žalobcu ako druhej strany pracovnoprávneho vzťahu, ktorým
by vyjadril svoj súhlas s takouto zmenou (opravou) pracovnej zmluvy. Z toho potom súd uzatvára, že k
dohode o zmene pracovnej zmluvy (resp. k oprave pracovnej zmluvy) čo do určenia dňa, ku ktorému
malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, platne nedošlo.
25.4. Ktvrdeniužalovanejotom,žežalobcastoutoopravoupracovnejzmluvynapokonsúhlasil(vyslovil

súhlas), je potrebné opätovne pripomenúť, že len ústny súhlas žalobcu s opravou pracovnej zmluvy by
takisto nebol postačujúci, pretože nespĺňa podmienku obligatórnej písomnej formy, ktorý sa pri dohode
o pracovnom pomere na určitú dobu zo zákona vyžaduje (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).

26. Konkludujúc uvedené, súd uzatvára, že sporové strany si v pracovnej zmluve z 20. júla 2017

nedohodli platne pracovný pomer na dobu určitú k 31. júlu 2018. K skončeniu ich pracovného pomeru
uplynutím doby k tomuto dňu preto nedošlo a keďže nebol preukázaný žiadny iný titul skončenia
pracovnéhopomeru(napr.výpoveď,dohodaoskončenípracovnéhopomeruapod.),jepotrebnédospieť
k záveru, že ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu ich pracovný pomer stále trvá. Z týchto dôvodov súd
žalobe žalobcu v tejto časti ako dôvodnej vyhovel.

27.1. Súd podľa § 185 ods. 1 CSP zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom
jej mzdovej účtovníčky p. D. D., ktorá zistila danú chybu v pracovnej zmluve žalobcu a mala s ním
dohodnúť výmenu „prvotného“ písomného vyhotovenia tejto zmluvy s chybne uvedeným dátumom,
uplynutím ktorého sa mal jeho pracovný pomer skončiť, za písomné vyhotovenie už s náležite uvedeným

dátumom skončenia pracovného pomeru. Tento dôkaz považoval za nadbytočný vo vzťahu k právnej
stránke sporu, keď podstatnou bola tá preukázaná a medzi stranami aj nesporná skutočnosť, že žalobca
pri vzniku pracovného pomeru u žalovanej také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola
uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1. augusta 2017 do 31. júla
2018,nepodpísal,atedaabsentujeobligatórnapísomnáformadanéhoprávnehoúkonustaktotvrdeným

obsahom.
27.2. Súd takisto zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom ďalších jej
zamestnancov, ktorí mali potvrdiť, že so žalobcom na pracovisku komunikovali o tom, že každý z nich
má dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú, a teda skutočnosť, že žalovaná uzatvára pracovné
zmluvy len na dobu určitú, musela byť žalobcovi známa. Tento dôkaz považoval za dôkaz, ktorý nemá

relevantnú výpovednú hodnotu pre meritórne rozhodnutie, pretože ak by aj títo zamestnanci potvrdili, že
žalobca musel byť uzrozumený s tým, že jeho pracovný pomer bol dohodnutý nie na neurčitý čas, ale len
na dobu určitú, automaticky to neznamená, že takáto dohoda medzi žalobcom a žalovanou o pracovnom
pomeru na dobu určitú mala zachovanú obligatórnu písomnu formy, z ktorej bude zrozumiteľný a
nepochybne určiteľný deň skončenia pracovného pomeru (k tomu porov. body 24. až 24.2. odôvodnenia

tohto rozsudku).
27.3. Súd aplikujúc ustanovenie § 153 ods. 1 a 2 CSP o sudcovskej koncentrácii konania nevyhovel
ani procesnému návrhu žalovanej na poskytnutie ďalšej dodatočnej lehoty na zosumarizovanie ďalších
návrhov na doplnenie dokazovania so zreteľom na pripustenú zmenu žaloby na pojednávaní konanom
25. apríla 2024, pretože takúto procesnú možnosť žalovanej vytvoril, keď jej 19. februára 2024 doručil

návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby a vyzval ju v súdom stanovenej lehote, aby sa k nemu
vyjadrila. Žalovaná toto svoje procesné právo v konaní aj riadne využila a k navrhovanej zmene
žaloby (hoci ešte nepripustenej, keďže podľa § 142 ods. 1 CSP súd o prípustnosti zmeny žaloby
spravidla rozhoduje na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žalobyuplatnená podaním mimo pojednávania, čo žalovaná zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
mohla dôvodne predpokladať) uviedla svoju skutkovú a právnu argumentáciu s odkazom na relevantné
dôkazy (ktoré už boli založené v spise); doplnenie dokazovania ďalšími dôkazmi ale nežiadala. V tejto

súvislosti je taktiež potrebné poznamenať, že samotná žalovaná počas celého konania všetky svoje
dovtedyuskutočnenépísomnépodania,ústnevyjadrenia,predloženélistinnédôkazyavýpovedesvojich
konateľov zameriavala práve vo vzťahu k skutočnosti, či predmetný pracovný pomer so žalobcom bol
alebo nebol dohodnutý na neurčitý čas, od ktorej sa podaná určovacia žaloba odvíja. V návrhu žalobcu
na pripustenie zmeny žaloby a následne v konaní o zmenenej žalobe teda nešlo o žiadne celkom nové

a dovtedy absolútne nepertraktované skutočnosti a argumentáciu, ku ktorým doposiaľ nebola možnosť
vyjadriť sa a predkladať dôkazy, ako sa to právny zástupca žalovanej snažil na pojednávaní z 25. apríla
2024 vykresliť. V danom prípade pripustenie zmeny žaloby malo skôr význam z procesného hľadiska
(pre riadne a jednoznačné naformulovanie petitu žaloby žalobcom, ktorý nemá právnické vzdelanie a
nebol počas celého konania zastúpený osobou znalou práva), a nie z vecného hľadiska (obsahovej
stránky sporu). Procesné práva žalovanej uvádzať skutkové tvrdenia a predkladať dôkazy teda boli

počas konania zachované a skutočnosť, že žalovaná tieto svoje procesné práva neuplatnila resp.
nedostatočne uplatnila včas tak, aby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania
a bez toho, aby sa vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu,
sama osebe neznamená, že sa jej odňala možnosť konať pred súdom.

28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP, pretože
každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Žalobca mal v časti konania o určenie, že
jeho pracovný pomer so žalovanou neskončil a doposiaľ trvá, plný procesný úspech. Žaloba vo zvyšku
- t. j. v časti o určenie právnej skutočnosti, že predmetný pracovný pomer bol uzatvorený na neurčitý
čas - bola zamietnutá, čo treba považovať za procesný úspech žalovanej. Porovnaním uvedených

čiastočných úspechov vyplýva, že v rozhodovanom spore mala každá sporová strana mala procesný
úspech rovnaký, preto súd podľa § 255 ods. 2 in fine CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde

Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.