Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 1, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117211649
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7117211649.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom v D.,
E. F. XX, zastúpený JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16,
proti žalovanej: G. H. I. H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom v D., F. XX, zastúpená advokátskou kanceláriou
Juristi s.r.o., so sídlom v Košiciach, Krivá 3, o zaplatenie 50 000 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. 39C/15/2017 zo dňa 4. septembra 2023 v spojení s opravným
uznesením sp.zn. 39C/15/2017 zo dňa 7. novembra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok Mestského súdu Košice č.k. 39C/15/2017- 480 zo dňa 4. septembra 2023

v spojení s opravným uznesením č.k. 39C/15/2017-513 zo dňa 7. novembra 2023.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
v spojení s opravným uznesením zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 50.000 € s 5% ročným
úrokom z omeškania od 29.2.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal
proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 50.000 € s prísl. titulom zmluvy
o pôžičke zo dňa 20.1.2016, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu J. K. a žalovanou, v zmysle
ktorej žalovaná sa zaviazala vrátiť požičanú sumu do 28.2.2016, ktorú povinnosť si však nesplnila ani na
základe výzvy na plnenie v dodatočne určenej lehote do 31.3.2017. J. K. postúpil pohľadávku z vyššie
uvedenej zmluvy na žalobcu zmluvou zo dňa 21.2.2019.

3. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že síce zmluvu o pôžičke podpísala s J. K. ako veriteľom,

v skutočnosti však finančné prostriedky neprevzala od J. K., ale od svojho (vtedajšieho) manžela H. H.
H., teda zmluva o pôžička vznikla medzi ňou a manželom.

4. Spornou v konaní bola aktívna legitimácia pôvodného žalobcu J. K. a v nadväznosti na to aj aktívna
legitimácia súčasného žalobcu, keďže v prípade neplatnej zmluvy o pôžičke nie je platné ani postúpenie
(neexistujúcej)pohľadávkyztejtozmluvy.Súdpretozameraldokazovanienazistenie,medzikýmvznikol
záväzok zo zmluvy o pôžičke – od koho žalovaná reálne prevzala sumu 50.000 €, pričom žalobca

na preukázanie svojich tvrdení predložil písomnú zmluvu o pôžičke s overeným podpisom žalovanej,
sms komunikáciu medzi J. K. a žalovanou ohľadne danej pôžičky a označil ako dôkaz aj výpoveď
svedka J. K., pôvodného veriteľa. Žalovaná na preukázanie svojho tvrdenia o prevzatí sumy 50.000 € od
svojho manžela označila ako dôkaz výpovede svedkov H. H., svojho syna a A. L. H., realitnej maklérky.Predložila tiež výpis z účtu svojho (bývalého) manžela H. H. H. za obdobie od 1.1.2016 do 31.1.2016,
preukazujúci poskytnutie úveru H. H. H. dňa 15.1.2016 vo výške 18.000 € a výbery v hotovosti H. H. H.
dňa 19.1.2016 v sume 17.000 € a dňa 20.1.2016 v sume 9.000 €.

5. Žalobca preukazoval postúpenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke potvrdením o zmluvnom vzťahu
zo dňa 28.2.2019, ktoré vystavili J. K. a žalobca a zhodne potvrdili, že dňa 21.2.2019 uzavreli zmluvu
o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky J. K. voči žalovanej titulom
zmluvy o pôžičke zo dňa 20.1.2016 vo výške 50.000 € vrátane príslušenstva a všetkých práv spojených

s pohľadávkou.

6. V priebehu konania žalobca predložil aj výpis sms správ J. K. od Tatra banky, a.s. aj za január 2016,
ktorými preukazoval, že J. K. dňa 16.1.2016 mal v Tatra banke, a.s. disponibilný zostatok 53.512,76
€ a dňa 18.1.2016 realizoval výber v hotovosti, po ktorom disponibilný zostatok na účte bol 879,07 €,
avšak na tieto dôkazy súd prvej inštancie neprihliadol vzhľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie

a vzhľadom na skutočnosť, že J. K. bol pôvodným žalobcom a mal tieto dôkazy predložiť už skôr.

7. Výsluch H. H. H. nebolo možné realizovať vzhľadom na jeho zdravotný stav a nespôsobilosť
vierohodne v súdnom konaní vypovedať, ktorý vyplynul z predložených lekárskych správ.

8. Právne súd posúdil vec podľa ust. § 524 ods. 1, ods. 2 a § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ) v spojení s ust. § 517 ods. 1 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., aplikujúc § 151 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

9. Súd konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že žalovaná podpísala zmluvu o pôžičke, kde ako veriteľ

bol uvedený pôvodný žalobca, pričom zmluva znela na sumu pôžičky vo výške 50 000 € s termínom
vrátenia do 28.2.2016. Podpis žalovanej na zmluve bol overený notárom. V konaní bolo ďalej nesporné,
že žalovaná prevzala sumu vo výške 50 000 € ako sumu pôžičky a túto v stanovenom termíne, ani
následne nevrátila.
9.1. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia pôvodného žalobcu, nakoľko žalovaná tvrdila, že

fyzicky peniaze prevzala od svojho manžela, pôvodne žalovaného v 2. rade. Túto skutočnosť však
žalovaná v konaní nepreukázala žiadnym dôkazom. Žalovaná síce v konaní tvrdila, že pri fyzickom
odovzdávaní peňazí bol prítomný pôvodný žalobca, ten však ako svedok v konaní vypovedal a uvedenú
skutočnosť, teda, že by žalovaná prevzala peniaze od svojho manžela a nie od pôvodného žalobcu,
poprel a uviedol, že tieto peňažné prostriedky prevzala od neho ako veriteľa poskytnutej pôžičky, čo

zodpovedádôkazupredloženémuvkonaní-zmluveopôžičkesnotárskyoverenýmpodpisomžalovanej.
Existenciadlhužalovanejvočipôvodnémužalobcovivyplývaajzichsmskomunikácie,zktorejjezrejmé,
že žalovaná si bola vedomá existencie dlhu voči pôvodnému žalobcovi ako veriteľovi. Na základe návrhu
žalovanej bol v konaní vykonaný výsluch syna žalovanej, H. H., ako aj realitnej maklérky A. L. H., ich
svedecké výpovede však nepotvrdili skutočnosti, ktoré v konaní tvrdila žalovaná, nakoľko svedok H. H.

nemal vedomosti o pôžičke zo strany pôvodného žalobcu v prospech žalovanej a A. L. H. sa spoznala
so žalovanou a jej manželom až po tom, ako k pôžičke medzi žalovanou a pôvodným žalobcom malo
dôjsť, s ohľadom na čo taktiež o uvedenej pôžičke nemala žiadne vedomosti.
9.2. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že obrana žalovanej v konaní nebola žiadnym
spôsobom dokázaná, žalovaná neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia o tom, že by napriek

podpisu zmluvy o pôžičke s pôvodným žalobcom mal byť veriteľom z poskytnutej pôžičky jej manžel.
Súd pri vyvodzovaní uvedeného záveru prihliadol aj na výpis z účtu, ktorý predložila v konaní žalovaná,
z ktorého vyplýva, že jej manžel tesne pred dňom poskytnutia pôžičky vybral zo svojho účtu finančnú
hotovosť vo výške 27 000 €, prihliadol aj na oznámenie od Tatra banky, a.s., že dňa 15.1.2017 manžel
žalovanej zinkasoval úver vo výške 18 000 €, avšak dospel k záveru, že tieto skutočnosti nepreukazujú,

že by peňažné prostriedky na účte manžela žalovanej boli poskytnuté práve žalovanej a zároveň, že by
tieto skutočnosti vylučovali zrealizovanie poskytnutia pôžičky pôvodného žalobcu žalovanej (hoc aj za
prípadného poskytnutia inej pôžičky zo strany manžela žalovanej). Ostatné skutkové tvrdenia žalovanej,
ohľadneúčelovéhopostúpeniapohľadávkyzpôvodnéhožalobcunažalobcu,akoajtvrdeniaoúčelovosti
a súvise predmetného konania s konaním o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

medzi ňou a jej bývalým manželom H. H. H. súd považoval za nepreukázané a nemajúce súvis s
predmetom tohto konania.10. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, preukázanej listinou označenou ako „Potvrdenie o
zmluvnou vzťahu zo dňa 28.2.2019“, súd predmetnú listinu zohľadnil ako dôkaz o postúpení pohľadávky
z pôvodného žalobcu na žalobcu, nakoľko podpisom oboch zmluvných strán tento dôkaz potvrdzuje

existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky. Zároveň žalovaná skutkové tvrdenie o postúpení pohľadávky
v konaní účinne nepoprela, preto ho súd považoval za nesporné.

11. S ohľadom na uvedené, keďže (i) v konaní žalobca preukázal písomnú zmluvu o pôžičke medzi
žalovanou a pôvodným žalobcom ako veriteľom, ktorá je listinným dôkazom o existencii pohľadávky, ako

aj o aktívnej vecnej legitimácii pôvodného žalobcu v konaní, (ii) že pôvodný žalobca, J. K., v konaní ako
svedok svojou výpoveďou potvrdil, že skutočne poskytol žalovanej pôžičku vo výške 50 000 €, čo sa v
konaní nepodarilo žalovanej žiadnym relevantným dôkazom spochybniť, (iii) zhodnými tvrdeniami strán
sporu bolo potvrdené, že k vráteniu pôžičky zo strany žalovanej nedošlo, konajúci súd dospel k záveru,
že v konaní bolo preukázané, že žalovaná zinkasovala od pôvodného žalobcu pôžičku vo výške 50 000
€, ktorú v lehote splatnosti, ani v dodatočnej primeranej lehote nevrátila. Keďže súd mal zároveň za

preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky pôvodného žalobcu na žalobcu, rozhodol tak,
že zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi žalovanú čiastku vo výške 50 000 € do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku z titulu povinnosti vrátiť poskytnutú pôžičku.

12. Žalobca si v konaní uplatnil aj úroky z omeškania odo dňa 29.2.2016, t.j. odo dňa nasledujúceho po

uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v zmluve o pôžičke. Výška úrokovej sadzby ECB platná k prvému
dňu omeškania, t.j. od 9.12.2015 do 16.3.2016 bola 0,05%, čo by po pripočítaní 5 percentuálnych bodov
podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. znamenalo výšku úroku z omeškania 5,05% ročne. Nakoľko
však nemôžno priznať žalobcovi viac, ako si v žalobe uplatňuje, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania
v požadovanej výške, teda vo výške 5% ročne od 29.2.2016 do zaplatenia.

13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal ich plnú
náhradu úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej.

14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP a navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd žalobu zamietne,
alternatívne navrhla zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Namietala
nesprávny záver súdu o aktívnej legitimácii žalobcu a o neunesení bremena svojho tvrdenia. Podľa jej
názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno vzniku pôžičkového vzťahu medzi pôvodným žalobcom
(J. K.) ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, keď síce preukázal uzavretie zmluvy o pôžičke medzi

J. K. a žalovanou, avšak nepreukázal odovzdanie peňazí J. K. žalovanej. Z hľadiska preukázania
odovzdávania peňazí v zmysle ustálenej judikatúry totiž nestačí vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve
o pôžičke, že peniaze prebral. Keďže k odovzdaniu peňazí medzi J. K. a žalovanou nedošlo, nevznikol
medzi nimi právny vzťah z pôžičky a žalovaná preto nemá povinnosť vrátiť tieto finančné prostriedky
žalobcovi ako právnemu nástupcovi J. K..

14.1. Namietala, že výsluch svedka J. K., ktorý bol pôvodným žalobcom, nemožno považovať za dôkaz,
ale skutkové tvrdenie strany konania a žalobca žiadnym ďalším dôkazným prostriedkom nepreukázal
odovzdanie a prevzatie finančných prostriedkov. Osoba, ktorá vystupovala v konaní ako pôvodný
žalobca, nemôže vypovedať v pozícii svedka a postúpenie pohľadávky sa javí v tomto kontexte ako
účelové s cieľom dosiahnuť, aby výpoveď pôvodného žalobcu ako svedka mala dôkaznú silu.

14.2. K svojej procesnej obrane, že peniaze prevzala od manžela H. H. H. uviedla, že nemožno na
vyvrátenie jej procesnej obrany, že neprevzala finančné prostriedky od J. K., vychádzať zo záveru, že
nepreukázala prevzatie finančných prostriedkov od H. H. H..
14.3. S poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá vychádza z toho, že nemožno od účastníka
spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej právne skutočnosti (napr. tvrdenie, že žalovaná

neprevzala finančné prostriedky), uviedla, že nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby mala práve
ona dokazovať, že finančné prostriedky od J. K. neprevzala.
14.4. Argumentovala ďalej tým, že podľa výpovede J. K. žalovaná mala finančné prostriedky prevziať
v sídle notárskeho úradu M. H. H. pred podpisom zmluvy (v zmysle výpovede svedka J. K. to bolo
po podpise zmluvy – poznámka odvolacieho súdu), na ktorú skutočnosť navrhla predvolať svedka –

zamestnankyňu notárskeho úradu M. I., ktorá overovala pravosť podpisov na zmluve a mohla objasniť
skutkovú situáciu. Návrh na výsluch tejto svedkyne doručila súdu žalovaná dňa 14.3.2019, pričom súd
výsluch svedka nepripustil, hoci bol návrh vykonaný včas a mohol mať význam pre rozhodnutie o merite
veci.14.5. Nesúhlasila ani s hodnotením výpovedí svedkov H. H. a A. L. H., pokiaľ súd dospel k záveru, že
tieto výpovede nepotvrdili skutočnosti tvrdené žalovanou. Poukázala na výpoveď H. H., ktorý potvrdil, že
otec mu uviedol, že má v pláne poskytnúť žalovanej financie na zabezpečenie nového bývania, pričom

po dvoch až troch týždňoch mu uviedol, že tieto peniaze jej dal. Tým bolo preukázané, že finančné
prostriedky na kúpu nehnuteľnosti žalovanej poskytol H. H. H.. Zároveň z výpovede A. H. vyplynulo, že
záloha na nehnuteľnosť bola uhradená, avšak nakoniec ku kúpe nedošlo a predávajúci zálohu vrátil.
Je nelogické, aby H. H. H. potom, čo odpadol dôvod pôžičky a suma jeho manželke bola vrátená, túto
svojmu dlhoročnému rodinnému priateľovi, pôvodnému žalobcovi, nevrátil a zároveň tento potom, čo

jeho dlhoročný kamarát sa ocitne v stave znemožňujúcom sa brániť, vymáha tieto od jeho manželky.
14.6. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že sms správy medzi J. K. a ňou mali preukazovať pôžičkový
vzťah. Zopakovala svoje tvrdenia o okolnostiach uzavretia pôžičky so svojím manželom a pokiaľ
tento trval na tom, aby na mieste veriteľa bol uvedený J. K., žalovaná to vnímala tak, že sa manžel
chráni, nakoľko síce spolu nežijú, ale sú stále manželmi, v dôsledku čoho finančné prostriedky na
jeho bankovom účte patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pôžička medzi manželmi je

vylúčená. Žalovaná v sms správach potvrdzuje iba tú skutočnosť, že má vedomosť, že 6.000 € mal jej
manželovi požičať práve J. K..
14.7. Poukázala na časovú súvislosť medzi výberom finančných prostriedkov 26.000 € jej bývalým
manželom v dňoch 19.1.2016 a 20.1.2016 a dňom uzavretia pôžičky 20.1.2016. Tieto nepriame dôkazy
potvrdzujú pravdivosť procesnej obrany žalovanej a vylučujú tvrdenia J. K. o nepriaznivej finančnej

situácii H. H. H..
14.8. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že účinne nepoprela skutkové tvrdenia o postúpení pohľadávky,
keďže od samého počiatku namietala aktívnu legitimáciu žalobcu, namietala, že zmluva o pôžičke nikdy
nevznikla, čo automaticky znamená nemožnosť postúpenia neexistujúcej pohľadávky. Vzhľadom na
skutočnosť, že postúpenie pohľadávky jej nebolo oznámené, bolo povinnosťou žalobcu preukázať cesiu

zmluvou o postúpení pohľadávky.
14.9. Zo všetkých týchto dôvodov považuje rozhodnutie za vecne nesprávne.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalovanápodpísala

zmluvu o pôžičke a skutočne prevzala od pôvodného žalobcu J. K. sumu 50.000 €. Prevzatie peňazí
od J. K. vyplynulo jednak zo zmluvy o pôžičke, jednak z výsluchu svedka J. K. a aj z následnej
sms komunikácie medzi žalovanou a J. K., keď tomuto sľubovala, že pôžičku vráti. Úvahy o dôvode
postúpenia pohľadávky žalobca považuje za irelevantné. K nevypočutiu svedkyne M. I. uviedol, že
vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné. K výpovediam svedkov H. H. a A. L. H. poukázal na

to, že nemali žiadne relevantné vedomosti o existencii pôžičkového vzťahu medzi žalovanou a J.
K.. Pokiaľ ide o sms komunikáciu medzi J. K. a žalovanou, žalobca uviedol, že žalovaná žiadnym
hodnoverným spôsobom nevysvetlila, prečo napríklad dňa 5.10.2016 napísala J. K. správu: „Ahoj Oto.
Peniaze bezpečne vrátim“, prečo sľubovala vrátenie peňazí, keď si od pôvodného žalobcu sumu 50.000
€ nepožičala. Pokiaľ ide o výbery finančných prostriedkov H. H. H. z jeho účtu dňa 19.1.2016 a 20.1.2016

v celkovej sume 26.000 €, žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že samotné tieto
skutočnosti nepreukazujú, že by tieto finančné prostriedky žalovanej boli poskytnuté na akýkoľvek účel
a už vôbec nie titulom spornej pôžičky a zároveň, že by tieto skutočnosti vylučovali zrealizovanie
poskytnutia pôžičky J. K. žalovanej, hoc aj za prípadného poskytnutia inej pôžičky zo strany jej bývalého
manžela. Pokiaľ ide o namietanú neplatnosť postúpenia pohľadávky, žalobca uviedol, že žalovaná

neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé spochybniť platnosť a existenciu
zmluvy o postúpení pohľadávky. Zo všetkých týchto dôvodov považuje rozsudok za vecne správny.

16. Žalovaná v replike a žalobca v duplike zotrvali na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní a vo
vyjadrení k odvolaniu a tieto iba v podstatnej časti zopakovali.

17. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.19. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 1. októbra 2024 o 13. 15

hod v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24. septembra 2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach
v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

21. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j.

neboli splnené procesné podmienky (a/), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/),
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

22. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonal všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa

ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj
náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani žiadne vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore, preto odvolací
súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku
dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetnom sporu.

25. Žalovaná v podstatnej časti v odvolaní už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožnili
prijať iné závery.

26. Nebol tak naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, ani odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

27. Žalovaná nedôvodne vytýka súdu nevykonanie dôkazu výsluchom svedkyne M. I., keďže síce taký
dôkaz označila vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 14.3.2019 na preukázanie tej skutočnosti,

že J. K. jej neodovzdal sumu 50.000 € pri podpise zmluvy v sídle notárskeho úradu, avšak tento
dôkaz v ďalších svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch neuvádzala, a to ani potom, čo
súd stranám sporu na pojednávaní dňa 20.11.2020 (č.l. 212 spisu) uložil do ďalšieho pojednávania
oznámiť všetky návrhy na vykonanie dokazovania, teda označiť všetky dôkazy, ktoré chcú, aby súd
v konaní vykonal s tým, že na ďalšie dôkazy už prihliadať nebude, čím uplatnil sudcovskú koncentráciu

konania a túto upresnil tak, že návrhy na vykonanie dokazovania sú povinné strany sporu skoncentrovať
na budúcom pojednávaní (toto sa uskutočnilo až dňa 2.3.2023 – poznámka odvolacieho súdu). Na
pojednávaní dňa 20.11.2020 žalobca navrhol vypočuť svedka J. K. a žalovaná navrhla vypočuť svedkov
H. H. H. a A. H.. Na výsluchu svedkyne M. I. teda už netrvala, vychádzajúc zo všetkých jej návrhov na
vykonanie dokazovania až do rozhodnutia súdu.

27.1. Súd ešte výzvou zo dňa 2.3.2023, doručenou právnemu zástupcovi žalovanej dňa 20.3.2023,
vyzval žalovanú na oznámenie v lehote 10 dní všetkých návrhov na vykonanie dokazovania, vrátane
navrhovaných svedkov s uvedením, na aké skutkové tvrdenia majú byť uvedení svedkovia vypočutí
a či ich účasť vie žalovaná zabezpečiť s tým, že na ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov súd nebude
prihliadať (č.l. 396, 398 spisu).

27.2. Žalovaná na základe tejto výzvy oznámila súdu, že navrhuje vypočuť A. L. H. (č.l. 407 spisu)
a svedka H. H. a zároveň navrhla vyžiadať potvrdenie Tatra banky, a.s. o všetkých úveroch poskytnutých
H. H. H. (č.l. 413 spisu). Žiadne iné dôkazy žalovaná na preukázanie svojej procesnej obrany nenavrhla
vykonať, a to ani na pojednávaní dňa 22.6.2023, dokedy strany sporu mohli predkladať dôkazys poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie, pričom všetky ňou navrhnuté dôkazy súd vykonal a pri
rozhodovaní z nich aj vychádzal. Nenáležité je preto tvrdenie žalovanej v odvolaní, že súd nepripustil
vykonanie tohto dôkazu.

27.3. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, nie je zrejmé, k akým skutočnostiam mala byť vypočutá
pracovníčka notárskeho úradu M. I., ktorá overovala podpisy na zmluve o pôžičke, keď ani žalovaná
a ani svedok J. K. netvrdil odovzdanie a prevzatie peňazí za účasti tejto svedkyne, ale obaja zhodne
tvrdili, že na notárskom úrade bol prítomný H. H. H.. Za situácie, že žalovaná tvrdila prevzatie sumy
50.000 € mimo notárskeho úradu (od svojho bývalého manžela) a svedok J. K. tvrdil síce prevzatie na

notárskom úrade, ale mimo miestnosti, kde došlo k overeniu podpisov M. I., táto svedkyňa nemohla
vypovedať o skutočnostiach, ktorých nebola svedkom, teda o tom, od koho žalovaná prevzala pôžičku,
resp. kým jej bola suma pôžičky odovzdaná.
27.4. Jediným svedkom, ktorý by mohol ozrejmiť udalosti, ku ktorým došlo na notárskom úrade, je H. H.
H., ktorý však v konaní nemohol byť vypočutý, keďže jeho zdravotný stav vylučoval možnosť poskytnúť
vierohodnú výpoveď.

28. Z vyššie uvedených dôvodov nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/
CSP.

29.Vkonanínebolopreukázanéaninesplnenieprocesnýchpodmienok,aninesprávnyprocesnýpostup,

ktorým by bolo žalovanej znemožnené uskutočňovať jej práva, či iná vada, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, preto nie sú naplnené ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/ a d/ CSP.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby z dôvodov,

ako ich veľmi podrobne uviedol súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (odsek 40. a nasledujúce
odôvodnenia rozsudku), na ktoré v celom rozsahu odkazuje.

31. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru o uzavretí zmluvy o pôžičke medzi J. K. a žalovanou, o prevzatí sumy 50.000 € na

základe tejto zmluvy žalovanou od J. K. a následne k záveru o aktívnej legitimácii žalobcu, ktorú zakladá
zmluva o postúpení pohľadávky, uzavretá medzi žalobcom a J. K., pričom sporným v konaní nebolo, že
žalovaná sumu 50.000 € ani len čiastočne nevrátila ani J. K. a ani súčasnému žalovanému, to všetko
spoukazomnazistenýskutkovýstavapríslušnéprávnepredpisy,ktoréaplikoval,tietoúvahysúsprávne,
niet v nich žiadneho logického rozporu a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto

mieste ich neopakuje.

32. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca
preukázal svoje tvrdenia o poskytnutí pôžičky J. K. žalovanej a o prevzatí sumy pôžičky žalovanou od J.
K. a naopak žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojej procesnej obrany o prevzatí

sumy 50.000 € od svojho manžela H. H. H..

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné.

34. Predmetom konania je zaplatenie sumy 50.000 € titulom zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi J. K.
a žalovanou, pričom v konaní bola sporná aktívna legitimácia žalobcu vzhľadom na procesnú obranu
žalovanej, ktorá poprela prevzatie finančných prostriedkov od právneho predchodcu žalobcu J. K.
a tvrdila prevzatie finančných prostriedkov od svojho manžela H. H. H.. Táto procesná obrana bola
aj podstatou odvolacích námietok žalovanej spolu s námietkou neplatnosti postúpenia pohľadávky

vzhľadom na jej neexistenciu a nevykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom svedkyne M. I., ku ktorej
námietke sa odvolací súd už vyjadril vyššie.

35. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci

rovnakého druhu.

36. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i

skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003).

37. Žalobca preukazoval uzavretie zmluvy o pôžičke medzi svojim právnym predchodcom J. K.

a žalovanou písomnou zmluvou o pôžičke, v ktorej žalovaná zároveň potvrdila prevzatie sumy 50.000 €
pri podpise zmluvy, výpoveďou svedka J. K., ktorý potvrdil odovzdanie sumy 50.000 € žalovanej a sms
komunikáciou medzi žalovanou a J. K..

38. Žalovaná svoju procesnú obranu, v zmysle ktorej prevzala finančné prostriedky od svojho bývalého
manžela H. H. H., preukazovala výpisom z jeho účtu z januára 2016, výpoveďami svedkov H. H. a A. L.

H. a tiež potvrdením Tatra banky, a.s. o poskytnutí úveru H. H. H. v januári 2016 vo výške 18.000 €.

39. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávny postup pri hodnotení vykonaných dôkazov, pokiaľ súd
dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno pôžičkového vzťahu medzi jeho právnym
predchodcom J. K. a žalovanou, a teda o reálnom poskytnutí plnenia J. K. žalovanej a na druhej strane

uzavrel, že žalovaná dôkazné bremeno na preukázanie svojej procesnej obrany o vzniku pôžičkového
vzťahu medzi ňou a jej bývalým manželom H. H. H. neuniesla.

40. K tejto námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov odvolací súd uvádza, že dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP).

41. Vyššie citované zákonné ustanovenie stanovuje postup pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov
(čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a
jeho logického myšlienkového postupu. Tento jeho postup musí byť v istom zmysle objektivizovaný
konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom
arbitrárnej juridiskčnej ľubovôle. Konečné meritórne rozhodnutie musí preto vykazovať logickú,
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Nevyhnutným pojmovým predpokladom tohto

konceptu hodnotenia dôkazov je náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým
vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Právna úprava neustanovuje, ako má súd
hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá
v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha súdu musí
vždyzodpovedaťzásadámformálnejlogiky,musívychádzaťzozistenéhoskutkovéhostavuveci,nesmie

byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a pod. Výsledky
hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. § 220 ods. 2 CSP vyplýva
povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. Ku konečnému hodnoteniu dôkazov súd

pristupuje až po ukončení dokazovania bez prítomnosti sporových strán a postupuje pritom tak, že každý
dôkaz hodnotí najskôr individuálne a potom všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ich hodnotenie
uskutočňuje priamo, bezprostredne. V prípade svedkov sa vždy hodnotí aj ich celková (ne)zaujatosť
(viď Civilný sporový poriadok, Komentár, Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, C. H. Beck, 2016,
strana 729 a nasl.).

42. Vyššie uvedený postup hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie dôsledne zachoval, z odôvodnenia
rozsudku je zrejmé, aké dôkazy vo veci vykonal, aké skutkové zistenia z jednotlivých dôkazov vyplynuli
a ako tieto dôkazy vyhodnotil, pričom je zrejmé, že dôkazy hodnotil nielen jednotlivo, ale aj v ich
vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd výslovne uviedol,

z ktorých dôkazov vzal za preukázanú dôvodnosť žalobou uplatneného nároku a na druhej strane
uviedol, prečo dôkazy navrhnuté žalovanou neboli spôsobilé preukázať jej procesnú obranu.43. Úvahy súdu pri hodnotení dôkazov sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a sú
preskúmateľné tak stranami sporu, ako aj odvolacím súdom a v tomto hodnotení dôkazov odvolací súd
nezistil žiaden logický rozpor.

44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaná nedôvodne namieta, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

45. Nenáležitá je aj námietka žalovanej, že výsluch J. K. nie je výsluchom svedka, ale ide o výpoveď

strany sporu vzhľadom na jeho pôvodné postavenie žalobcu. Aj keď J. K. bol pôvodne žalobcom,
vzhľadom na postúpenie pohľadávky na súčasného žalobcu dňa 21.2.2019 a v dôsledku pripustenia
vstupu terajšieho žalobcu na miesto pôvodného žalobcu J. K. uznesením súdu zo dňa 18.12.2019,
J. K. prestal byť stranou sporu a v konaní teda nemohol vypovedať ako strana sporu. J. K. tak
mohol byť vypočutý iba ako svedok, pričom tento výsluch sa realizoval dňa 22.6.2023 na pojednávaní
a tvrdenie o účelovosti postúpenia pohľadávky neobstojí ani z hľadiska časového momentu, kedy

k tomuto postúpeniu došlo (dňa 21.2.2019), pričom v tom štádiu konania nebolo vykonané ešte žiadne
dokazovanie.

46. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazným prostriedkom je nielen výsluch svedka, ale
aj výsluch strany a Civilný sporový poriadok z hľadiska ich dôkaznej sily všetky dôkazy považuje za

rovnocenné a žiadne z nich neuprednostňuje.

47. Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovanej, že na vyvrátenie svojej procesnej
obrany, že neprevzala financie od J. K., požadoval súd preukázanie prevzatia finančných prostriedkov
od H. H. H.. Bola to totiž procesná obrana žalovanej, ktorou vyvracala tvrdenie žalobcu o prevzatí týchto

finančných prostriedkov od J. K., preto bolo jej povinnosťou túto svoju procesnú obranu aj preukázať.

48. Žalovanou navrhnutí svedkovia však túto jej procesnú obranu nepotvrdili, keď svedok H. H. iba
všeobecneuviedol,žemalvedomosťodotca,žemávpláneposkytnúťmatkefinančnéprostriedky,abysi
vyriešila svoju bytovú otázku a následne mu mal uviesť, že tieto peniaze jej dal na nové bývanie. Svedok

nevedel uviesť žiadne konkrétne okolnosti, za ktorých k poskytnutiu týchto finančných prostriedkov H. H.
H.žalovanejmalodôjsť–kedymalodôjsťkodovzdaniutýchtoprostriedkov,kde,vakejsumeapodobne.
Svedkyňa A. L. H. sa k okolnostiam tvrdenej pôžičky zo strany H. H. H. žalovanej vôbec nevedela vyjadriť
a z jej výpovede vyplynulo, že so žalovanou sa spoznala až po tom, ako k pôžičke medzi žalovanou a J.
K., resp. podľa tvrdenia žalovanej medzi ňou a jej bývalým manželom malo dôjsť (20.1.2016).

49. Nedôvodne tiež žalovaná namieta, že nemožno od nej spravodlivo žiadať, aby preukázala, že
neprevzala finančné prostriedky od J. K., keďže v konaní dôkazné bremeno na preukázania prevzatia
finančných prostriedkov od J. K. bolo na žalobcovi a žalobca dôkazné bremeno v tomto smere uniesol
tak, ako to správne uzavrel súd na základe hodnotenia vykonaných dôkazov.

50. Odvolací súd už len dopĺňa, že žalovaná presvedčivo nevysvetlila, prečo uzavrela zmluvu o pôžičke
s J. K., keď malo ísť o finančné prostriedky (v tom čase) jej manžela H. H. H., resp. vzhľadom na
trvajúce manželstvo a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov o finančné prostriedky tvoriace predmet
bezpodielového spoluvlastníctva jej a H. H. H..

50.1. Niet žiadneho logického dôvodu uveriť tvrdeniu žalovanej, že ohľadne finančných prostriedkov,
ktoré jej mal poskytnúť manžel a ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou patrili do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, by podpísala zmluvu, v zmysle ktorej tieto finančné prostriedky jej poskytla
tretia osoba a táto by si potom mohla tieto vymáhať z bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a H. H.
H.. Rovnako je nelogické, aby takúto požiadavku vzniesol voči nej jej manžel a umožnil tak tretej osobe

vymáhať prostriedky od žalovanej, ktoré tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a žalovanej.

51. Žalovaná na svoje tvrdenia, ktoré sú v rozpore s písomnou zmluvou o pôžičke, nepredložila dôkazy,
ktoré by vyvrátili obsah zmluvy, a to aj s poukazom na zistenia, ktoré vyplynuli z ostatných vykonaných
dôkazov.

52. Nevierohodná je aj argumentácia žalovanej, že uzavretím zmluvy o pôžičke s treťou osobou manžel
chcel chrániť sám seba, keďže finančné prostriedky patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov(ďalej BSM) a pôžička medzi manželmi je vylúčená, pretože práve týmto spôsobom by umožnil vymáhať
cudzej osobe finančné prostriedky, ktoré tejto tretej osobe nepatrili.

53. Pokiaľ žalovaná namietala, že zmluva o pôžičke je fiktívna, a preto aj absolútne neplatná, odvolací
súd uvádza, že ak skutočným zámerom zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie finančných prostriedkov
žalovanej jej manželom H. H. H., je nelogické, aby v tomto vzťahu „figurovala“ fiktívne tretia osoba
(J. K.), ktorej by týmto vznikla nedôvodne pohľadávka vymáhateľná z bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.

54. Je ťažké teda uveriť tvrdeniu, že by žalovaná písomne potvrdila prevzatie tak vysokej sumy od tretej
osoby, hoci tieto finančné prostriedky patrili do BSM a týmto svojim úkonom tak „vytvorila“ pohľadávku,
ktorú by bolo možné vymáhať z prostriedkov BSM.

55. K námietke žalovanej, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálneho odovzdania

finančných prostriedkov žalovanej J. K., odvolací súd poukazuje na to, že dôkazom o tejto skutočnosti
nebola iba samotná zmluva o pôžičke, ale k tomuto záveru dospel súd aj v spojení s ostatnými
vykonanými dôkazmi, keď obsahu tejto písomnej zmluvy zodpovedá aj výpoveď svedka J. K. a aj
sms komunikácia medzi J. K. a žalovanou, v ktorej žalovaná nepoprela existenciu dlhu, pričom J.
K. v tejto komunikácii požadoval od nej vrátenie 50.000 € a žalovaná túto sumu žiadnym spôsobom

nespochybňovala.

56. Správne súd vyhodnotil aj zistenia, ktoré vyplynuli z výpisu z účtu MUDr H. H. z januára 2016,
konkrétne o vybratí sumy 26.000 € v hotovosti dňa 19.1. a 20.1.2016 ako dôkazy, ktoré samy osebe
a ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi nevyvracajú poskytnutie pôžičky J. K. žalovanej.

56.1. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, na aký účel bola táto suma H. H. H. použitá
a vzhľadom aj na výšku tejto sumy, ktorá dosahuje polovicu preukázanej sumy pôžičky (50.000 €),
zostalaprocesnáobranaoprevzatífinančnýchprostriedkovvsume50.000€odH.H.H.nepreukázanou.

57. K námietke nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu nepredloženia zmluvy o postúpení

pohľadávky odvolací súd uvádza, že oznámenie o postúpení pohľadávky J. K. voči žalovanej zo zmluvy
o pôžičke zo dňa 20.1.2016 na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.2.2019 bolo doručené
súdu dňa 8.4.2019 (č.l. 63 spisu). Súd prvej inštancie toto oznámenie o postúpení pohľadávky na
súčasného žalobcu doručil právnemu zástupcovi žalovanej M. I. B. dňa 5.1.2020 (č.l. 121 v spojení
s č.l. 108), čím si postupca splnil svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (bez zbytočného odkladu postúpenie pohľadávky oznámiť dlžníkovi) a nebolo nevyhnutné
túto cesiu preukazovať zmluvou o postúpení pohľadávky zvlášť, ak toto postúpenie pohľadávky bolo
zmluvnými stranami (stranami zmluvy o postúpení pohľadávky) písomne deklarované v potvrdení zo dňa
28.2.2019, ktoré bolo predložené súdu a v konaní nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by existenciu
tohto zmluvného vzťahu spochybňovali.

58. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1
CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní
neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť
trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Odvolací súd preto priznal žalobcovi
proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 373 ods.2 poslednej
vety CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).