Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 15, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5S/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100243
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Petráň Vinczeová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň

Vinczeovej (sudca spravodajca) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Petra Molčana v právnej
veci žalobcu: KRONOSPAN, s.r.o., so sídlom Lučenecká cesta č. 1335/21, 960 01 Zvolen, IČO:
36059323,právnezastúpený:AdvokátskakanceláriaUHAĽs.r.o.,sosídlomŠtefanaMoyzesa9877/43,
960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovanému: Krajský súd v Banskej Bystrici, so sídlom Skuteckého
7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 1SprI/44/2023
zo dňa 23.05.2023, takto

r o z h o d o l :

Správny súd v Banskej Bystrici žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

Prvostupňové rozhodnutie

1) Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“ alebo ako „povinná osoba“) podľa §
2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o slobode informácií“), o žiadosti žalobcu
rozhodol podľa § 18 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 3 zákona o slobode informácií rozhodnutím č.
k 1SprI 8/2023-16 zo dňa 14.04.2023 tak, že jej nevyhovel.

2) Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že dňa 13.04.2023 bola
Okresnému súdu Zvolen doručená žiadosť žalobcu (ďalej aj ako „žiadateľ“) o sprístupnenie informácií
v zmysle zákona o slobode informácií, a to: „Odpovede vo forme Áno/Nie na otázku, či bol A.

B., nar. XX.XX.XXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. v roku 2023 právoplatne odsúdený za
úmyselný trestný čin“. Zároveň žiadateľ žiadal o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa uvedenej otázky
nadobudol právoplatnosť. V žiadosti sa žiadateľ odvolával aj na ustanovenie § 82a ods. 5 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a § 68 Zákonníka práce. V závere žiadosti žiadateľ, v prípade nevyhovenia
žiadosti o informáciu žiadal v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako súd reflektuje na skutočnosť, že
bez považovanej informácie je jeho Zákonníkom práce priznané právo v praxi nevykonateľné, resp.
teoretické, teda nech súd uvedie ako reálne môže žiadateľ bez tejto informácie svoje právo využiť.

3) Prvostupňový správny orgán uviedol, že právo na informácie zakotvuje Ústava Slovenskej republiky
v čl. 26 ods. 1, pričom v zmysle čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je ozrejmený obsah
záväzkuštátuvočineidentifikovanejskupinesubjektovakopovinnosťorgánovverejnejmociprimeranýmspôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky, postup, rozsah a obmedzenia
slobodného prístupu k informáciám upravuje v podrobnostiach zákon o slobode informácií.

4) V ďalšom texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia Okresný súd Zvolen poukázal na to, že
Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré
je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha
medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na druhej strane. Práve z týchto
dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravuje, že informácie, ktoré

sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,
ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom
dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií, je chrániť informácie týkajúce sa
súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných
údajov. Zásady ochrany osobných údajov stanovuje zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 18/2018
Z. z.“) tak, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo
„určiteľná“ priamo alebo nepriamo, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne
identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií, či
sprístupnenie dokumentov, na základe osobných údajov fyzickej osoby, povinná osoba ich podľa § 9

ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo
na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia
o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať
o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu
alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej

osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 z 19.03.2014).

5) Prvostupňový správny orgán taktiež dôvodil, že možnosť sprístupnenia informácií nemôže ísť proti
právu na ochranu osobnosti. Uvedené vyplýva aj zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Právo

na ochranu osobných údajov fyzických osôb je jednou z neoddeliteľných častí práva na rešpektovanie
súkromného života, a preto požíva vysoký stupeň právnej ochrany. Problematika ochrany osobných
údajov je upravená zákonom o ochrane osobných údajov a vzťahuje sa a upravuje ochranu osobných
údajov fyzických osôb pri ich spracúvaní. Spracúvaním osobných údajov fyzických osôb sa v kontexte
zákona o slobode informácií rozumie aj ich zverejňovanie. Na tento účel je povinná osoba povinná

posúdiť všetky informácie, ktoré sú predmetom povinného zverejňovania aj z pohľadu ochrany osobných
údajov, a tieto potom buď zverejniť alebo obmedziť ich prístup verejnosti.

6) Zákon o ochrane osobných údajov ako základný všeobecný záväzný právny predpis v oblasti
ochrany osobných údajov v právnom poriadku Slovenskej republiky neupravuje konkrétny zoznam

údajov, ktoré sú považované za osobné údaje, a ktorých zverejnenie je tak povinná osoba povinná
obmedziť v prípade neexistencie právneho základu. Zákon o ochrane osobných údajov poskytuje však
demonštratívny výpočet charakteristík určujúcich fyzickú osobu. Definícia osobných údajov nevyžaduje,
aby išlo o konkrétnu identitu fyzickej osoby, ale postačuje, aby za splnenia daných podmienok bola
osoba určiteľná. Z vecnej stránky sa pojem osobných údajov vzťahuje na také údaje, ktoré sa týkajú

identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, t.j. určenej alebo určiteľnej, či už priamo alebo
nepriamo.

7) Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že z pohľadu ochrany osobných údajov sa
„určiteľnosťou“ rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu

identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv.
„identifikátorov“, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory
dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia
dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v závislosti od
viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov sa v určitom momente, ktorý

nemožno presne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. Fyzickú osobu považujeme za určitú,
keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom
informačnom systéme.8) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Okresný súd Zvolen postupoval podľa § 18 ods. 2 a § 9
ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií a časti žiadosti žiadateľa o uvedenie odpovede vo forme Áno/Nie
na otázku, či bol A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. v roku 2023 právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin a o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa uvedenej otázky nadobudol
právoplatnosť nevyhovel, keďže sa jednalo o informáciu na základe osobných údajov fyzickej osoby
a poskytnutím požadovanej informácie o menovanej osobe, by došlo k porušeniu ochrany osobných
údajov fyzickej osoby, a tým aj súkromia fyzickej osoby zaručenej mu v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode
informácií, pretože pri sprístupnení požadovaných informácií by povinná osoba nepriamo potvrdila,

o ktorú fyzickú osobu sa jedná, identifikovateľnú a nezameniteľnú podľa údajov: mena, priezviska,
dátumu narodenia a bydliska.

9) Keďže žiadateľ požiadal o sprístupnenie informácií na základe osobných údajov fyzickej osoby,
prvostupňový správny orgán konštatoval, že ako povinná osoba informáciu podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona
o slobodnom prístupe k informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe

predchádzajúcehopísomnéhosúhlasudotknutejosoby(osoby,ktorejsatýkainformáciaosúkromíalebo
osobný údaj). Nakoľko tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný
súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu o súhlas. V kontexte uvedeného
Okresný súd Zvolen podotkol, že žalobca ako žiadateľ o informáciu nepreukázal takýto súhlas dotknutej
osoby, preto mu povinná osoba informáciu nesprístupnila.

10) Pokiaľ žalobca opieral svoju žiadosť aj o ustanovenie § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o súdoch“),
prvostupňový správny orgán uviedol, že takejto žiadosti je možné vyhovieť len v prípade, že žiadateľ
presne uvedie len označene rozhodnutia Okresného súdu Zvolen a dátum vydania rozhodnutia, ktoré

požaduje sprístupniť, ale aj to iba v anonymizovanej forme, t.j. bez všetkých osobných údajov, ktoré
podliehajú anonymizácii podľa § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 482/2011 Z. z.

11) Pokiaľ žalobca vo svojom podaní uviedol: „ako súd reflektuje na skutočnosť, že bez požadovanej
informácie je ich Zákonníkom práce priznané právo v praxi nevykonateľné, resp. teoretické, teda nech

súd uvedie, ako reálne môže žiadateľ bez tejto informácie svoje právo využiť“, prvostupňový správny
orgán uviedol, že takúto informáciu nemožno poskytnúť na základe zákona o slobode informácií, a to
s poukazom na vyššie uvedené dôvody. Ak však žalobca poukázal na dôvod, pre ktorý žiadal poskytnúť
požadované informácie (na pracovnoprávne účely), Okresný súd Zvolen s poukazom na § 69 ods. 1
Trestného poriadku uviedol, že má možnosť ako „iná osoba“ v rámci trestného konania so súhlasom

predsedu senátu nazrieť do súdneho spisu, a to i s poukazom na § 82a ods. 5 zákona o súdoch.

Druhostupňové rozhodnutie

12) Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom

rozhodol žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutím sp. zn. 1SprI/44/2023 zo dňa
23.05.2023 (ďalej aj len „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie
žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

13) V odôvodnení rozhodnutia žalovaný v prvom rade zosumarizoval priebeh administratívneho konania

pred prvostupňovým správnym orgánom. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, odvolania
žalobcu, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa
požiadavky zákonnosti a vecnej správnosti, obsahuje predpísané náležitosti a vychádza zo spoľahlivo
zisteného stavu veci.

14) Žalovaný konštatoval, že sa pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
zaoberal otázkou, či Okresný súd Zvolen ako povinná osoba pri vybavovaní žiadosti žalobcu ako
žiadateľa postupoval správne, ak žalobcovi nesprístupnil, t.j. odmietol poskytnúť informácie s odkazom
na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba sprístupní informáciu
dotýkajúcu sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo

s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Žalovaný teda skúmal, či v prípade žalobcom
požadovaných informácií existovali dôvody sprístupnenia požadovaných informácií tak, ako to žiadal
žalobca a dospel k záveru, že v danom prípade nebol daný dôvod sprístupnenia požadovaných
informácií s poukazom na § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií.15)Vďalšomtextenapadnutéhorozhodnutiažalovanýpoukázalnatožeúčelomustanovenia§9zákona
o slobode informácií je chrániť informácie týkajúce sa osobnosti, súkromia a osobné údaje fyzických
osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na ochranu súkromia

je právo osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť
skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Právo na súkromie zahŕňa aj právo na ochranu
informácií a skutočností, ktoré sa nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Ide napríklad o písomnosti
osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej
osoby alebo jej prejavov osobnej povahy. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež

súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii ustanovení § 9
ods. 1 a 2 platí všeobecná zásada, podľa ktorej informácie o súkromí a osobných údajoch fyzickej osoby
možno v podmienkach tohto zákona povinnou osobou sprístupniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný
zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fyzickej osoby. V prípade sprístupnenia
informácií, ktoré podliehajú ochrane podľa § 9 ods. 1 a 2 bez právneho základu, ktorým môže byť len
osobitný zákon alebo písomný súhlas, by došlo k porušeniu zákona o slobode informácií.

16) Žalovaný má za to, že žiadny zákon, ani Zákonník práce, ktorý podľa § 68 ods. 1 písm. a) umožňuje
zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer zo zamestnancom, ktorý bol právoplatne odsúdený
za úmyselný trestný čin, neobsahuje ustanovenia, na ktoré odkazuje § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode
informácií, na základe ktorého by povinná osoba (v danom prípade Okresný súd Zvolen) na základe

žiadosti o poskytnutie informácií bola oprávnená bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej
osoby zverejniť informáciu, či konkrétny zamestnanec žiadateľa, t.j. dotknutá osoba (identifikovaný
menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom) bol odsúdený za úmyselný trestný čin vo forme
odpovede Áno/Nie tak, ako o to požiadal žalobca.

17) Z dôvodu, že podľa vyjadrenia žalovaného Zákonník práce ani iný zákon neustanovuje povinnej
osobepovinnosťsprístupniťžalobcoviakožiadateľovi,čibolpresneidentifikovanýzamestnanecžalobcu
odsúdený za úmyselný trestný čin, pre účely možnosti aplikácie ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce, žalovaný považoval za nutné dodať, že v danej veci nemá preukázanú ani existenciu
písomného súhlasu dotknutej osoby na poskytnutie informácie s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 Zákona

o slobode informácií. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný uzavrel, že Okresný súd
Zvolen postupoval správne podľa § 18 ods. 2 zákon o slobode informácií, keď informáciu na základe
žiadosti o informácie ku konkrétnej osobe, nesprístupnil.

18) Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že povinná osoba v napadnutom rozhodnutí neuviedla, ako

presne má žalobca aplikovať § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keď mu súd (povinná osoba)
odmietne poskytnúť informáciu predstavujúcu hypotézu tejto normy, ktorú nemá ako inak získať,
žalovaný uviedol, že povinná osoba v zmysle zákona o slobode informácií nie je povinná poskytovať
právne poradenstvo, právnu pomoc, analyzovať právne predpisy a vyvodzovať právne závery podľa
požiadaviek žalobcu.

Správna žaloba – žalobné body

19) Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súd v zákonom stanovenej lehote dňa 14.07.2023 sa
žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c)

a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) za to, že rozhodnutie
žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj preto, že napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Súčasne žalobca v súlade s
§ 191 ods. 3 písm. a) SSP navrhol zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktoré
predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia.

20) Z odôvodnenia správnej žaloby vyplýva, že žalobca nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
videl v tom, že sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podľa názoru žalobcu nijako podrobnejšie
nevysporiadal s ustanovením § 68 Zákonníka práce, a taktiež so skutočnosťami týkajúcimi sa uplatnenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tieto otázky boli pritom rozhodujúcim pre posúdenie veci.

Žalovaný nijako bližšie nerozvinul svoju argumentáciu prečo § 68 Zákonníka práce nie je ustanovením,
na základe ktorého v súvislosti so zákonom o slobode informácií je možné poskytnúť informáciu
o odsúdení zamestnanca, a to osobitne s poukazom na to, že žiadny iný zdroj tejto informácie prezamestnávateľa neexistuje. Preto považoval žalobca takého rozhodnutie žalovaného za arbitrárne
a neodôvodnené.

21) Žalobca žalovanému vytýkal, že žalovaný vo svojom odôvodnení nijak nenačrtol riešenie, ako inak
má zamestnávateľ aplikovať ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v prípade, keď mu
je poskytnutie tejto informácie zo strany súdu odmietnuté. Žalobca odvodzuje svoje právo na prístup
k požadovaným informáciám z ústavne súladného výkladu ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode
informácií a § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a to najmä s poukazom na princíp právnej istoty. Tento

je podľa názoru žalobcu v napadnutom rozhodnutí flagrantne opomenutý, a miesto toho, aby žalovaný
v odôvodnení rozhodnutia jasne, zrozumiteľne a hlavne v súlade s Ústavou vysvetlil, prečo informáciu
neposkytol napriek jej nevyhnutnosti na uplatnenie práv zamestnávateľa, naopak len stroho vyhlásil, že
právne poradenstvo neposkytuje. Podľa žalobcu nie je prípustné, aby správne orgány neodôvodňovali
svoje rozhodnutia, resp. nedali odpoveď na zásadnú otázku pre svoje rozhodnutie s vysvetlením, že
„neposkytujú právne poradenstvo“.

22) V ďalšom texte žaloby citoval žalobca z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sži/1/2009, sp. zn. 4So/254/207, ako aj sp. zn. 5Sžo/11/2013 poukazujúc na to, že odôvodnenie
rozhodnutia orgánu verejnej správy o nesprístupnení informácií musí obsahovať logickú, právnu
a presvedčivú argumentáciu, apelujúc na individuálne zdôvodnenie rozhodnutia a na výklad obsahu

právnej normy, aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením.

23) Taktiež žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/203/2016 v zmysle
ktorého: „Krajský súd konštatoval, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcov nevysporiadal
a ani tento postup neodôvodnil. Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie

dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na námietky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri
svojom rozhodovaní nebral do úvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku
rozhodnutia. Je preto potrebné súhlasiť s námietkami žaloby, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti. Správny súd zdôrazňuje, že nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať
činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia

orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán
náležitým spôsobom vyhodnotil námietky účastníka správneho konania.“
24) Ohľadom námietky nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca v prvom rade poukázal na to,
že sa ako zamestnávateľ dozvedel o tom, že jeho zamestnanec mal byť odsúdený za trestný čin.
V tejto súvislosti chcel uplatniť svoje právo podľa § 68 ods. 1 psím. a) Zákonníka práce, na uplatnenie

ktorého však nevyhnutne potreboval s istotou vedieť, či bol jeho zamestnanec právoplatne odsúdený
za úmyselný trestný čin, a vzhľadom na prekluzívnu lehotu na uplatnenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru aj to, kedy rozsudok, ktorým bol odsúdený nadobudol právoplatnosť, a teda či
žalobca mohol ešte uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru žalobcu je úplne
zrejmé, že ustanoviť zamestnávateľovi právo, ktoré je možné vykonať len hazardom a „tipom“ bez

možnosti získať náležité informácie nikdy nemohlo byť účelom zákonodarcu a takáto interpretácia
právnej normy zo strany správnych orgánov neobstojí.

25) Vychádzajúc z vyššie uvedenej námietky žalobca v ďalšom texte rozhodnutia poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 podľa ktorého: „Orgány aplikujúce správne právo

a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky
zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať
za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii
normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými
právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom

na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“

26) Odkazujúc na princíp právnej istoty na ktorom je Slovenská republika ako právny štát založená
žalobca citoval jednak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/1/2010 ako aj z rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 67/07.

27) Následne žalobca v podanej žalobe zdôraznil, že vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 9 ods.
1 zákona o slobode informácií mal žalobca podľa jeho presvedčenia postupovať tak, že pod „ak to
ustanovuje osobitný zákon“ mal zaradiť ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a teda malžalobcovi poskytnúť potrebné informácie. Ak tak nepostupoval, tak konal v rozpore s účelom a znením
zákona a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

28) V závere žaloby žalobca uviedol, že má na základe vyššie uvedeného za to, že interpretácia noriem
obsiahnutých v ním v žalobe citovaných ustanovení zákona o slobode informácií a Zákonníka práce,
ktorá neumožňuje poskytnúť informácie o ktoré žalobca žiadal spôsobuje, že právo žalobcu podľa §
68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je len iluzórne, nevyužiteľné a toto ustanovenie zákona je v praxi
neaplikovateľné. Takýto výklad právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti je však podľa názoru

žalobcu jednoznačne v rozpore s ústavne zakotveným princípom právnej istoty a ústavne konformnou
interpretáciou zákonov a je preto výsledkom nesprávneho právneho posúdenia žalovaného.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe – duplika žalovaného

29) Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.08.2023 žalovaný uviedol, že sa so žalobnými námietkami

žalobcu uvedenými v správnej žalobe nestotožňuje a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

30)Žalovanývovyjadreníksprávnejžalobevprvomradepoukázalnatože,primeranúrovnováhumedzi
právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na strane druhej, ktoré sú garantované
Ústavou Slovenskej republiky upravuje § 9 zákona o slobode informácií, ktorý obsahuje taxatívny

výpočet zákonných obmedzení, ktoré štátnym orgánom v postavení povinných osôb priznáva práva k
zákonnému obmedzeniu práva na informácie. Právo rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom
rozsahuaakýmspôsobommajúbyťskutočnostizosobnéhosúkromiafyzickejosobysprístupnenéiným,
je jednou z hlavných zložiek práva na ochranu súkromia. Pri aplikácii § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode
informácií platí však všeobecná zásada, podľa ktorej informácie o súkromí a osobných údajoch fyzickej

osoby možno v podmienkach tohto zákona povinnou osobou sprístupniť len vtedy, ak to ustanovuje
osobitný predpis (takýmto nie je ustanovenie § 68 Zákonníka práce) alebo na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu fyzickej osoby (takýto súhlas daný nebol). Žalovaný preto zdôraznil, že v prípade
sprístupnenia informácií, ktoré podliehajú ochrane podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií bez
právneho základu, ktorým môže byť len osobitný zákon alebo písomný súhlas, by došlo k porušeniu

zákona o slobode informácií. Žalovaný zdôraznil, že už v žalobou napadnutom rozhodnutí akcentoval, že
Zákonníkpráce,ktorýumožňujezamestnávateľoviokamžiteskončiťpracovnýpomersozamestnancom,
ktorý bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin neobsahuje ustanovenie, na ktoré odkazuje
§ 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, na základe ktorého by povinná osoba na základe žiadosti
o poskytnutie informácií bola oprávnená bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby

zverejniť informácie, či konkrétny zamestnanec žiadateľa t.j. dotknutá osoba, ktorá bola identifikovaná
menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom, bola odsúdená za úmyselný trestný čin vo forme
odpovede áno/nie, tak ako to v tejto veci žiadateľ požadoval.

31) Žalovaný doplnil, že mu je známe aj rozhodnutie jeho nadriadeného orgánu Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 15RM/2016-142-I zo dňa 12. 7. 2016 a č. 38RM/2016-142- I zo
dňa 19.12.2016, v ktorom sa zhodne konštatuje, že odlišná by bola situácia, ak by žiadateľ požadoval
sprístupnenie rozhodnutia na základe konkrétnych spisových značiek a súdu, ktorý ho vydal, a v takom
prípadeniejedôvodprenesprístupneniepožadovanýchinformácií,nakoľkotiepovinnáosobasprístupní
po vylúčení zákonom chránených informácií v rozsahu § 8 až § 12 zákona o slobode informácií, i keď ani

pri takomto spôsobe žiadania o sprístupnenie konkrétneho súdneho rozhodnutia nie je možné vylúčiť,
že žiadosť smeruje k získaniu súdneho rozhodnutia dotýkajúceho sa konkrétnej osoby. Označenie
konkrétneho účastníka konania už v samotnej žiadosti o informácie bráni povinnej osobe k naplneniu
jej povinnosti v zmysle poslednej vety § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch t. j. vykonanie
opatrení smerujúcich k ochrane práv a právom chránených záujmov v zmysle § 8 až 12 zákona o

slobode informácií, pričom túto skutočnosť nie je možné zo strany orgánov rozhodujúcich o jeho žiadosti
ignorovať.

32) Žalovaný taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/40/2014
zo dňa 28.01.2015, obdobne aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/32/2014

zo dňa 26.10.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k žiadosti, v
ktorej bola fyzická osoba identifikovaná údajmi podľa zákona o ochrane osobných údajov, nie je
možné sprístupňovať informácie v právnom režime zákona o slobode informácií, pretože poskytnutím
informácie by povinná osoba implicitne potvrdila – verifikovala, že fyzická osoba s uvedenými osobnýmiúdajmi sa nachádza v ich registri. Sprístupňovanie súdnych rozhodnutí upravuje § 11 ods. 1 písm.
d) zákona o slobode informácií v spojení s § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. zákona o súdoch.
Súdy sú povinné pri sprístupňovaní rozhodnutí robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených

záujmov,tedarozhodnutiapredsprístupnenímanonymizovať.Vtejtosúvislostizároveňžalovanýdoplnil,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane konštatoval, že ak je povinnou osobou súd, v zásade
všetky informácie, ktoré o účastníkoch (fyzických osobách) spracúva, by mali byť osobnými údajmi (sp.
zn. 10Sžik/2/2017, 4Sžik/3/2019).

33) Zároveň však žalobca, či už v podanej žiadosti, v odvolaní, ale ani v správnej žalobe neuviedol, či
vyzval zamestnanca ako dotknutú osobu na udelenie písomného súhlasu na poskytnutie informácií s
poukazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií.

34) Žalovaný zdôraznil, že povinná osoba pri posudzovaní žiadosti o informácie prihliada len na
charakterpožadovanejinformácie,ktorúžiadateľpožadujeačisprístupneniuinformácienebrániniektoré

zo zákonných ustanovení. Neskúma účel, na aký má byť informácia použitá. Okolnosti, či poskytnutím
informácie dôjde alebo nie k odstráneniu právnej neistoty žiadateľa, preto nie sú pri poskytovaní
informácie v zmysle zákona o slobode informácií relevantné a ani podstatné pre vyhovenie alebo
nevyhovenie žiadosti. Naopak, informácie musí povinná osoba žiadateľovi sprístupniť bez toho, aby
žiadateľ musel uviesť, či preukázať dôvod, pre ktorý informáciu žiada, alebo preukázať oprávnenosť či

opodstatnenosť žiadosti. Ide o princíp, ktorý je európskym štandardom. Povinná osoba teda nemôže
podmieňovať sprístupnenie informácie podaním vysvetlenia, za akým účelom žiadateľ informáciu
požaduje a tiež nie je oprávnená zisťovať dôvod žiadosti. Na prípadné otázky zamestnancov povinnej
osoby, prečo alebo na aký účel žiadateľ informáciu požaduje, nie je žiadateľ povinný odpovedať.

35) V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca, resp. žiadateľ okamžité skončenie pracovného
pomeru so svojím zamestnancom uplatnil vzhľadom na prekluzívnu lehotu na uplatnenie tohto právneho
úkonu. Okolnosti, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru budú predmetom konania pred
všeobecným súdom Slovenskej republiky aplikujúc ustanovenia Zákonníka práce, avšak len v tom
prípade, ak zamestnanec využije svoje právo podať žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru.

36) Žalovaný odmietol, že by sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre právny záver o tom, že povinná osoba nemá
povinnosť poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií, teda, že by išlo o rozhodnutie
arbitrárne. Úlohou žalovaného podľa jeho presvedčenia nebolo v odôvodnení žalobou napadnutého

rozhodnutia sa vysporiadať s § 68 Zákonníka práce a jeho výkladom. Pokiaľ žalobca v odvolaní
namietal, že povinná osoba v napadnutom rozhodnutí neuviedla ako presne má zamestnávateľ, teda
žiadateľ aplikovať § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, žalovaný doplnil, že povinná osoba v zmysle
zákona o slobode informácií nie je povinná poskytovať právne poradenstvo, právnu pomoc analyzovať
právne predpisy a vyvodzovať právne závery podľa požiadaviek žiadateľa. Uvedené vyplýva z § 3 ods.

1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého má síce každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii, avšak právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré
nie sú k dispozícii a najmä na vytváranie výkladových stanovísk rozborov, analýz, referátov, odborných
stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladu právnych predpisov a na vytváranie názorov.

37) Zákon o slobode informácií je všeobecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu,
ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako
lex generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v akom sám
problematiku poskytovania informácií upravuje. Osobitné zákony môžu výslovne stanoviť, že niektoré
druhy informácií sa verejnosti na základe zákona o slobode informácií nesprístupňujú alebo že sú

prístupnévýlučneibaurčitémuokruhuosôb(napr.zbierkalistínkatastranehnuteľností).Vtakomprípade
má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred zákonom o slobode informácií. Tieto informácie sa
nesprístupňujú na základe zákona o slobode informácií, ale podľa osobitných zákonov (napr. katastrálny
zákon).

38)Akžalobcavodvolaníavžalobepoukázalnasvojeústavnéprávažalovanýdoplnil,žeústavnéprávo
na informácie môže byť obmedzené zákonom iba pokiaľ ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti. Nesprístupnenie informácie, ktorá je osobným údajom fyzickej osoby je potrebnépovažovať za opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných. V
prípade žiadosti žiadateľa nebol daný dôvod sprístupnenia požadovaných informácií s poukazom na
ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, ako všeobecného právneho predpisu.

39)Vzáveresvojhovyjadreniasažalovanývyslovil,ženemázato,žebybolojehoúlohouakosprávneho
orgánu odstraňovať nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom vo vzťahu k § 68 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce, keďže takýmto výkladom by došlo k nahrádzaniu legislatívnej činnosti a
narušeniu ústavného princípu trojdelenia štátnej moci. Tak, ako to žalobca konštatoval aj s odkazom na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 274/07, sudca pri interpretácii normy
správneho práva nesmie vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vytvárať, ak účelom zákona o
slobode informácií nie je odstraňovanie právnej neistoty strán sporu či žiadateľov.

40) Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že nebol naplnený ani jeden zo žalobcom
uvedených žalobných bodov a považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za zákonné.

Vyjadrenie žalobcu k duplike žalovaného – replika žalobcu

41) Žalobca na dupliku žalovaného reagoval vo svojom podaní zo dňa 20.09.2023. V prvom rade
poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zotrval a zopakoval svoj záver

o tom, že príslušné ustanovenie Zákonníka práce umožňujúce okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom nie je ustanovením, na ktoré by odkazovala norma uvedená v § 9 ods. 1 a 2
zákona o slobode informácií. Tento záver žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol
jednoznačne. V kontexte uvedeného však žalobca zdôraznil, že v správnej žalobe poukazuje práve na
to, že tento záver žalovaný nijako náležite nezdôvodnil. Záver žalovaného ako odvolacieho správneho

orgánu nie je nijako vysvetlený, žalovaný neposkytol podľa názoru žalobcu akýkoľvek náhľad do jeho
myšlienkovýchpochodovpriinterpretáciíprávnejnormy.Správnyorgánmaluviesť,naakúprávnunormu
teda odkazuje 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, ako takáto norma musí znieť aby mala súvis
so zákonom o slobode informácií, a prečo ustanovenie § 68 Zákonníka práce takouto normou nie je,
resp. aké vlastnosti táto norma nemá, ktoré by ju inak podradili pod odkaz ustanovenia § 9 zákona o

slobode informácií.

42) Vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 15RM/2016-142-1 na
ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe poukázal, žalobca konštatoval, že situácia v
prejednávanomprípadebolaúplneiná,akoprisprístupňovanírozhodnutínazákladekonkrétnejspisovej

značky. Ak by si bol žalobca istý spisovou značkou súdneho konania svojho zamestnanca, nebolo by
vôbec nutné žiadať o informácie o odsúdení za úmyselný trestný čin, keďže rozsudok je zverejnený a
z neho by to bolo zrejmé. Ani to by však neriešilo otázku dátumu právoplatnosti odsúdenia. V prípade
žalobcu preto nešlo o zverejnenie rozhodnutia ako takého, predmetom jeho žiadosti nebolo rozhodnutie,
ale informácie o právoplatnom odsúdení jeho zamestnanca, ktoré je možné získať len žalobcom

aplikovaným postupom. Informácie, ktoré žalobca požadoval, boli pritom podľa jeho presvedčenia v
najmenšom možnom rozsahu potrebnom na uplatnenie jeho práv v zmysle § 68 Zákonníka práce.
Sprístupňovanie rozhodnutí cez spisové značky, resp. pri poznaní konkrétneho rozhodnutia, ktoré
žiadateľ požaduje, preto jednak nemá súvis s prejednávanou vecou, a tiež nepokrýva všetky informácie
ktoré žalobca žiadal (dátum právoplatnosti).

43) V ďalšom texte svojho vyjadrenia žalobca poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení
k správnej žalobe odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/40/2014
a 5Sži/32/2014, kde v zmysle vyjadrenia žalovaného súd dospel k záveru, že k žiadosti, v ktorej
bola fyzická osoba identifikovaná údajmi podľa zákona o ochrane osobných údajov, nie je možné

sprístupňovať informácie v právnom režime zákona o slobode informácií, pretože poskytnutím
informácie by povinná osoba implicitne potvrdila – verifikovala, že fyzická osoba s uvedenými osobnými
údajmi sa nachádza v ich registri. Žalobca trval na tom, že ani jedno z týchto rozhodnutí nie je možné
aplikovať na prejednávaný prípad. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu slovenskej
republiky podľa názoru žalobcu:

1. Nebolo predmetom posudzovania, či žiadosť o sprístupnenie informácií má oporu v zmysle § 9
ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií v osobitnom zákone. V danom prípade sa žiadateľ nedomáhal
sprístupnenia na základe ustanovení osobitného právneho predpisu, akým je Zákonník práce.2. Žiadateľ sa domáhal sprístupnenia informácií, ku ktorým mu ustanovujú prístup osobitné procesné
predpisy, a ktoré mohol poľahky získať výslovne zákonom predpokladaným a ustanoveným spôsobom
v inom režime, ako podľa zákona o slobode informácií.

3. Rozhodnutia nijako neriešili praktické uplatňovanie a súvis ustanovenia § 68 Zákonníka práce s
ostatnými právnymi predpismi.
4. Žiadosti žiadateľa v danej veci jednoznačne predstavovali zbytočné zaťažovanie súdov. Žiadateľ
v podstate od súdov požadoval službu – aby mu zosumarizovali prebiehajúce súdne konania s jeho
dlžníkmi, čo by bol schopný urobiť aj sám. Takýto šikanózny charakter žiadosť žalobcu nemala.

5. Rozhodnutia správnych orgánov v citovanej veci obsahovali jednoznačné odôvodnenie, na základe
čoho a ako aplikovali právne normy, pričom výslovne uviedli rozdiel medzi postupom v ktorom žiadateľ
žiadal informácie, a iným postupom v ktorom sa takéto informácie poskytujú.
44) V zmysle vyššie uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že medzi situáciou v citovaných rozhodnutiach
a prejednávaným prípadom sú podstatné rozdiely, a citované rozhodnutia nedávajú odpovede na
podstatné otázky vo veci žiadosti žalobcu.

45) Ohľadom otázky skúmania účelu informácie žalobca poznamenal, že táto otázka nemôže nič
zmeniť na tom, že súd musí skúmať naplnenie hypotézy právnej normy. V prípade § 9 ods. 1 a 2
tým je možnosť sprístupnenia informácie, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Ide o výslovné znenie
tohto ustanovenia, ktoré musí súd interpretovať a aplikovať. V zmysle žiadosti žalobcu bolo podľa

jeho vyjadrenia úplne jednoznačné, že sa domáha sprístupnenia informácií práve prostredníctvom
osobitného zákona – Zákonníka práce, ktorý je podľa jeho názoru nutné podradiť pod § 9 ods. 1 alebo
2 zákona o slobode informácií. To, že pri sprístupňovaní informácií podľa zákona o slobode informácií
správny orgán neskúma účel informácií neznamená, že môže prehliadať výslovný odkaz na osobitný
zákon v § 9 ods. 1 a 2.

46) V závere svojho vyjadrenia žalobca poukázal na to, že je zrejmé, že sám žalovaný považuje
právnu úpravu vo veci žiadosti žalobcu za nedostatočnú. To však nemôže znamenať, že práva, ktoré
žalobcovi podľa jeho presvedčenia zákon jednoznačne priznáva v § 68 Zákonníka práce, správny orgán
odmietne uplatňovať jednoducho preto, že právna úprava je v otázke procesného uplatnenia týchto práv

nedostatočná. Je povinnosťou správnych orgánov, aby vykladali zákony vo vzájomnej súvislosti a v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky, a ich nedostatky nemôžu byť ťarchou subjektom práva.

47) Vzhľadom na všetko vyššie uvedené je podľa názoru žalobcu nesprávny názor žalovaného, že
nebolojehopovinnosťouodstraňovaťnedostatkyprávnejnormy,naopak,jehoúlohoujepráveakékoľvek

takéto situácie prekonať vhodnou interpretáciou právnej normy. Z uvedeného dôvodu žalobca i naďalej
trval na podanej žalobe.

48) Na repliku žalobcu žalovaný ďalej nereagoval.

Konanie pred správnym súdom

49) Správny súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 ods. 3
SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal v
rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože nezistil žiadny z dôvodov na nariadenie pojednávania
podľa§107ods.1SSP.Rozsudokboldňa15.05.2025vsúlades§137ods.3SSPvyhlásenývyvesením
skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené

od 25.03.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

50) Predmetom súdneho prieskumu je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení informácií podľa Zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, keď povinná osoba s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 2 a § 9 ods. 1 a 2 zákona

oslobodeinformáciívčastižiadostiosprístupnenieinformáciízodňa29.03.2023–ouvedenieodpovede
vo forme Áno/Nie na otázku, či bol A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., v roku
2023 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa predmetnej
otázky nadobudol právoplatnosť nevyhovela, zastávajúc názor, že sa jedná o informáciu na základeosobných údajov fyzickej osoby a poskytnutím požadovanej informácie o menovanej osobe, by došlo
k porušeniu ochrany osobných údajov fyzickej osoby, a tým aj súkromia fyzickej osoby zaručenej jej
v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pretože pri sprístupnení požadovaných informácií by

povinná osoba nepriamo potvrdila, o ktorú fyzickú osobu sa jedná, identifikovateľnú a nezameniteľnú
podľa údajov: mena, priezviska, dátumu narodenia a bydliska.

Relevantné zákonné ustanovenia

51) Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby
v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto
tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať

ochrany na správnom súde.

52)Podľa§6ods.1aods.2písm.a)SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazáklade
žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych
žalobách.

53) Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

54) Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

55) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), každý má právo na prístup k informáciám,

ktorémajúpovinnéosobykdispozícii.Právonaprístupkinformáciámsanevzťahujenainformácie,ktoré
nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných
stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

56) Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho

alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

57) Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia
fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy
týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy,

ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak
dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o
sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel
archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov
a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.

Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

58) Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,
ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinnáosoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného
súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže
poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka

osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na
vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu,
činnostípohrebísk,umiestneniapamätníkovapamätnýchtabúľ,konaniaspomienkovýchpodujatíapiety
v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.

59) Podľa § 12 ods. 1 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení
tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

60) Podľa § 14 ods. 1 zákon o slobode informácií, žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom,

elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

61) Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,
vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak
žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

62) Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí
požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo
márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,
ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

63) Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby
rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací orgán
upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu,
o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy

možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

64) Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

65) Podľa § 1 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“), tento zákon upravuje a) ochranu práv fyzických osôb pred
neoprávneným spracúvaním ich osobných údajov, b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní
osobných údajov fyzických osôb, c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“).

66) Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z., osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej
osobyaleboidentifikovateľnejfyzickejosoby,ktorúmožnoidentifikovaťpriamoalebonepriamo,najmäna
základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko,
identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých

charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu,
psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.

67) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z., tento zákon sa vzťahuje na spracúvanie osobných údajov
vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie osobných údajov

inými než automatizovanými prostriedkami, ak ide o osobné údaje, ktoré tvoria súčasť informačného
systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému.

68) Podľa § 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti

podľa osobitného zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí,
ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom
telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, súhlasu na použitie informačno-technických
prostriedkov a príkazu podľa Trestného poriadku; súhlas však sprístupnia osobe, ktorej sa súhlas týka,ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu
práv a právom chránených záujmov.

69) Podľa § 1 ods. 1 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí
(ďalej len „Vyhláška č. 482/2011 Z. z.“), táto vyhláška upravuje postup súdov pri zverejňovaní súdnych
rozhodnutí a kategórie údajov, ktoré sa zo súdnych rozhodnutí pred zverejnením vylúčia.

70) Podľa § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 482/2011 Z. z., údajmi, ktoré podliehajú anonymizácii, sú: a) rodné

číslo, b) dátum narodenia, c) číslo občianskeho preukazu, cestovného dokladu alebo iného dokladu
preukazujúceho totožnosť osoby, d) bydlisko, e) telefónne číslo, faxové číslo, e-mailová adresa, adresa
internetového protokolu (IP), URL adresa, f) názov a kód banky alebo pobočky zahraničnej banky,
číslo bankového účtu, názov účtu, IBAN, číslo klienta, g) označenie katastrálneho územia, h) číslo listu
vlastníctva, i) utajované skutočnosti a obchodné tajomstvo, j) meno a priezvisko fyzickej osoby, ak nejde
o fyzické osoby uvedené v odseku 2, k) mená a priezviská zákonných zástupcov účastníkov a strán

v konaní a opatrovníkov účastníkov konania, strán v konaní, iných osôb zúčastnených na konaní.

71) Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/ 2001 Z. z. (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ môže

okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec: a) bol právoplatne
odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

72) Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,

najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

73) Podľa § 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba ako „Správny poriadok“), rozhodnutie musí
byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí

vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

74) Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípade zistené vady odstráni.

75) Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

76)Podľačl.26ods.1zákonač.460/1992Zb.ÚstavaSlovenskejrepublikyvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „Ústava SR“), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

77) Podľa č. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

78) Podľa č. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

79) Každý, kto sa cíti dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch rozhodnutím
orgánu verejnej správy, má Ústavou SR zaručené právo na súdnu ochranu. Je len na ňom, ako svoje
právo využije. Správny súd poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkom
administratívnych konaní pred nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správne
súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu

správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak obsahom a
jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené. Správny súd nie je ďalšou inštanciou
v administratívnom konaní. Nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti z obsahu administratívnych
rozhodnutí, ani z obsahu administratívnych spisov za žalobcu vyhľadávať a tak žalobné dôvodynezákonnosti za žalobcu dopĺňať a ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu
administratívneho spisu a rozhodnutí na daný prípad konkretizovať (§ 182 ods. 1 SSP). To znamená, že
všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny

prieskum zákonnosti.

80) V preskúmavanej veci žalobca napadol zákonnosť rozhodnutia žalovaného o potvrdení
prvostupňového rozhodnutia povinnej osoby, ktorá nesprístupnila žalobcovi požadované informácie.

81) Medzi účastníkmi konania bola sporná otázka, či existoval dôvod na nesprístupnenie požadovaných
informácií s poukazom na ustanovenie § 9 zákona o slobode informácií, pričom v dôsledku uvedeného
postupu povinnej osoby došlo podľa názoru žalobcu k popretiu účelu normy ustanovenej v § 68 ods.
1 písm. a) Zákonníka práce, keďže sa žalobca ako zamestnávateľ domnieva, že na poskytnutie ním
požadovanej informácie mu prináležalo právo.

82) Správny sú rovnako ako povinná osoba poukazuje na to, že Ústava SR v čl. 26 síce zaručuje
právo na informácie, avšak zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní
práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na informácie na jednej
strane a právom na súkromie na druhej strane. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2
zákona o slobode informácií upravuje, že informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej

osoby a informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme
za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný
zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona
o slobode informácií, je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb.
Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Zásady ochrany osobných údajov

stanovuje zákon č. 18/2018 Z. z. tak, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá
je „určená“ alebo „určiteľná“ priamo alebo nepriamo, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych
údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie
informácií, či sprístupnenie dokumentov, na základe osobných údajov fyzickej osoby, povinná osoba
ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný

zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka
informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť
požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku
osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas
dotknutejosobyaleboaksúhlasniejezaloženývúradnomspise,povinnáosobainformáciunesprístupní

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 z 19.03.2014).

83) Žalobca v podanej správnej žalobe dôvodil, že žalovaný mal v prejednávanej veci postupovať tak,
že vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií mal pod slovné spojenie: ak to
ustanovuje osobitný zákon“ zaradiť aj ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a teda mal

žalobcovi poskytnúť potrebné informácie. Ak tak nepostupoval, tak konal v rozpore s účelom a znením
zákona a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

84) Ohľadom vyššie uvedenej žalobnej námietky správny súd v prvom rade poukazuje na to, že pre
obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až

§ 11 zákona č. 211/2000 Z. z., explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj
ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu,
verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 96/2010-14 zo dňa 09.03.2010). Aj z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
možno vyvodiť záver, že zákon o slobode informácií nie je možné aplikovať ako izolovaný právny

predpis. Právne predpisy správneho práva sa v mnohých oblastiach prelínajú, dopĺňajú a navzájom
obmedzujú. Preto aj bez výslovného odkazu na iný právny predpis je nevyhnutné na tieto implicitné
obmedzeniaprihliadať.Povinnáosobapretomusívždyvyhodnotiť,čisprístupneníminformácieneohrozí
záujem chránený iným zákonom a nedostane sa s ním do rozporu. Súdnou praxou potvrdená koncepcia
implicitného zákazu však vyžaduje, aby bol vždy zrozumiteľne odôvodnený v rozhodnutí, ktorým žiadosti

nebolo vyhovené. Z napadnutého administratívneho rozhodnutia je zrejmé a dostatočne odôvodnené,
že požadovanú informáciu nebolo možné poskytnúť z dôvodu, že v prípade poskytnutia informácie
o dotknutej osobe, či bola alebo nebola odsúdená za úmyselný trestný čin, na základe žiadosti, ktorej
určujúcim kritériom boli osobné údaje tejto fyzickej osoby, by to bolo v rozpore s ustanoveniami § 9 ods.1 a 2 zákona o slobode informácií. Poskytnutím žalobcom požadovaných informácií v právnom režime
zákonaoslobodeinformáciíbyžalovanýtotižimplicitneverifikoval,žežalobcomoznačenáfyzickáosoba
(jeho zamestnanec) sa nachádza v registri povinnej osoby.

85) Správny súd súhlasí s názorom tak prvostupňového správneho orgánu, ako i žalovaného, že
ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nemožno považovať za „osobitný zákon“ na
podklade ktorého mali byť žalobcovi ním požadované informácie sprístupnené. Takýmto osobitným
predpisom sa rozumie napr. zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktorý výslovne napr. v § 68 ods. 3 ustanovuje, že
zbierka listín katastra nehnuteľností je prístupná len presne vymedzenému okruhu subjektov. Osobitné
zákony teda môžu výslovne ustanoviť, že niektoré druhy informácií sa verejnosti na základe zákona
o slobode informácií buď nesprístupňujú alebo, že sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb,
ako je to vo vyššie spomínanom príklade zbierky listín katastra nehnuteľností. V takomto prípade má
osobitná úprava samozrejme prednosť pred zákonom o slobode informácií. Keďže Zákonník práce

takúto osobitnú úpravu neobsahuje, preto prvostupňový správy orgán ako i žalovaný podľa názoru
správneho súdu postupovali v prejednávanej veci správne, keď na žalobcom požadované informácie
aplikovali ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Z vyššie uvedených dôvodov správny
súd vyhodnotil námietky žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci za neodôvodnenú.

86) Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, z dôvodu,
že sa žalobca podrobnejšie nevysporiadal s použitím ustanovenia § 68 Zákonníka práce, a taktiež
so skutočnosťami týkajúcimi sa okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca žalobcu,
správny súd konštatuje, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov môže znamenať

buď chýbajúce odôvodnenie, alebo keď v odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené skutočnosti, ktoré
správny orgán viedli k rozhodnutiu. Teda, keď chýbajú dôvody skutkové a právne. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nespôsobujú čiastkové chyby odôvodnenia. Skutkové dôvody chýbajú vtedy, keď
rozhodnutiejezaloženénaskutočnostiach,ktorénebolivkonanízisťovanéalebonadôkazoch,ktoréboli
získané v rozpore so zákonom. Takýmito nedostatkami rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového

správneho orgánu nie sú zaťažené. Naopak, majú všetky právnou úpravou vyžadované náležitosti,
jasne a zrozumiteľne odôvodňujú jednotlivé výroky rozhodnutia. Tak prvostupňový správny orgán, ako
i žalovaný sa vysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre právny záver
o tom, že povinná osoba nemala povinnosť poskytnúť žalobcom požadované informácie. Žalobou
napadnuté rozhodnutie podľa názoru správneho súdu tak nemožno považovať za arbitrárne.

87) Pokiaľ žalobca apeloval na to, že mu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nebola poskytnutá
odpoveď ako má ako zamestnávateľ pri aplikácii ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce
postupovať, správny súd konštatuje, že žalobca nekonal v rozpore so zákonom o slobodne informácií,
keď žalobcovi neposkytol svoje právne závery vychádzajúc z požiadaviek žalobcu, keďže mu takáto

povinnosť neprináleží. V kontexte uvedeného správny súd poznamenáva, že podľa § 3 ods. 1
zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k
dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä
na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických
stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

88) Pokiaľ žalobca svoju žiadosť o sprístupnenie informácií opieral aj o ustanovenie § 82a ods. 5 zákona
o súdoch, správny súd je rovnako ako povinná osoba toho názoru, že takejto žiadosti žalobcu by bolo
možné vyhovieť, avšak len za situácie, ak by žalobca uviedol označenie rozhodnutia súdu a dátum
vydania rozhodnutia. Za tohto predpokladu by bol podľa názoru správneho súdu Okresný súd Zvolen

oprávnený žalobcom požadované rozhodnutie sprístupniť, hoci iba v jeho anonymizovanej forme, keďže
súdy sú povinné pri sprístupňovaní rozhodnutí robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených
záujmov.

89) Záverom správny súd dodáva, že v prejednávanej veci nebola potvrdená ani existencia písomného

súhlasu dotknutej osoby na poskytnutie informácie s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode
informácií. Aj vzhľadom na absenciu tohto súhlasu nebola povinná osoba oprávnená na poskytnutie
žalobcom požadovanej informácie.90) Preskúmaním veci správny súd zistil, že žalobné námietky neboli spôsobilé spochybniť podstatné
skutkové a právne závery žalovaného, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.

91) O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že žalobcovi ani žalovanému náhradu trov
konanianepriznal,keďževovzťahukžiadnemuzúčastníkovkonanianevzhliadoldôvodnaichpriznanie.
Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP
a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom
správnysúdnezistilžiadnevýnimočnédôvody,prektorébymumalibyťtrovykonaniavočineúspešnému

žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovanému nemožno od žalobcu spravodlivo
požadovať.

Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.

4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania,
ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa

musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jedenrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.