Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8617200364
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8617200364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne: A. A., B. C., nar.
X.X.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., zastúpenej JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom,
so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, IČO: 42342546, proti žalovaným 1/ F. A. G., nar. XX.X.XXXX,
C. XXX/X, XXX XX E., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marta Maruniaková, s.r.o., so sídlom
Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 53 156 871, 2/ A. A., nar. XX.X.XXXX, H. XX, XXX
XX E., doručovacia adresa I. J. K. XXX/X, XXX XX L. X, 3/ A. M., B. G., nar. X.X.XXXX, N. XX, XXX XX
L., 4/ I. B., B. H., nar. X.XX.XXXX, J. XXXX/X, XXX XX C., 5/ G. G., B. H., nar. X.X.XXXX, C. XXXX/X,

XXX XX C. – E. C., 6/ F. A. E., nar. X.X.XXXX, D. XX, XXX XX E., 7/ I. I., B. B., nar. X.X.XXXX, C. XXX/
X, XXX XX E., 8/ O. A. B., nar. XX.X.XXXX, G. XXX/XX, XXX XX C. – P., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov SK-8C/7/2017-662
zo dňa 28.6.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaným v 1/ a 8/ rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v

rozsahu 100 %.

III. Náhradu trov odvolacieho konania žalovaným v 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ rade nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu
žalobkyne zamietol. Náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

2. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, aby súd titulom vydržania určil, že je výlučnou
vlastníčkou novovytvorených parciel v zmysle Geometrického plánu č. XX/XXXX č. XX o výmere 810

m2 trvalé trávne porasty, č. XX o výmere 647 m2 zastavané plochy a nádvoria a č. XX o výmere 158 m2
trvalé trávne porasty z pôvodných parciel EKN č. 18 o výmere 2838 m2 zastavané plochy a nádvoria
zapísanej v LV č. XXX a EKN č. XX o výmere 1524 m2 zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č.
XXX, všetko k.ú. D. a aby jej priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami nebolo skutkovo sporné, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou domu súpisné č. XX, postaveného na parcele č. XX, zapísaného na LV č. XXX pre k.ú.

D., pričom ako titul nadobudnutia jej podielu 1 pod B1 je uvedená žiadosť P. XX/XX § 127 vyhlášky
č. 79/1996 Z.z. Oznámenie obce a ako titul nadobudnutia zvyšného podielu 1 pod B2 je uvedené
Osvedčenie o dedičstve XX/XXX/XXXX, P. XXX/XX. Sporným nebolo ani tvrdenie žalobkyne, že podľa
Geometrického plánu č. XX/XXXX (č.l. 16 a 17 spisu) dom postavený je na časti pôvodných EKN č. XXvo vlastníctve (spoluvlastníctve) žalovaných v 6/, 7/ a 8/ rade (LV č. XXX) a EKN č. XX vo vlastníctve
(spoluvlastníctve) žalovaných v 1/ až 5/ rade (LV č. XXX).

4. Žalobkyňa žiadala ju určiť za výlučnú vlastníčku totiž novovytvorených parciel GP č. XX/XXXX č. XX
o výmere 810 m2 trvalé trávne porasty, č. XX o výmere 647 m2 zastavané plochy a nádvoria a č. XX
o výmere 158 m2 trvalé trávne porasty z pôvodných parciel EKN č. XX o výmere 2838 m2 zastavané
plochy a nádvoria, zapísanej v LV č. XXX a EKN č. XX o výmere 1524 m2 zastavané plochy a nádvoria
zapísanej na LV č. XXX, všetko k.ú. D., a to z dôvodu vydržania. V žalobe tvrdila, že reálne ich užíva

nikým nerušene tak, ako jej právni predchodcovia pred rokom 1940 F. A., B. Q., po nej A. A., B. A., po
skončení II. svetovej vojny a od roku 1968 žalobkyňa spolu s manželom A. A. do roku 2002, kedy zomrel
XX.XX.XXXX a od nasledujúceho dňa po úmrtí jej manžela držby až do dnes sa ujala ona.

5. Poukázal, že súd musel predovšetkým skúmať, či žalobkyňa preukázala vo vzťahu k sebe splnenie
všetkých zákonných podmienok vydržania k daným nehnuteľnostiam, a preto bolo na žalobkyni, aby

vzhľadom na zvolený druh žaloby uniesla dôkazné bremeno, že práve ona splnila zákonné podmienky
vydržania vrátane titulu dobromyseľného vstupu do držby, čo sa nestalo, a preto súdu neostávalo iné,
než žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť. Žalobkyňa totiž žiadala priamo sebe určiť za výlučnú
vlastníčku daných nehnuteľností (nežalovala, že tieto alebo ich časť alebo podiel patria do dedičstva po
jej predchodcoch, či manželovi).

6. Právne poukázal na ustanovenie § 129 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka.

7. Uviedol, že žalobkyňa v konaní opakovane poukazovala na to, že predmetné nehnuteľnosti v prírode

reálnedobromyseľneužívalieštejejpredchodcovia(matka,starámatkajejmanžela)užpredII.svetovou
vojnou, potom aj po II. svetovej vojne a od roku 1968 do smrti manžela v roku 2002 ona s manželom.
Napriek námietkam žalovaných, ktoré sa tiahli celým konaním, poukázal, že samotné užívanie vecí na
vydržanie nestačí a že žalobkyňa ani len netvrdí žiaden titul, ktorý by v nej mohol objektívne vyvolať
presvedčenie oprávnenosti držby. Žalobkyňa žiaden takýto titul počas celého trvania sporu neoznačila

a nepreukázala. Jej pôvodný právny zástupca bez bližšieho zdôvodnenia tvrdil dávnu reálnu deľbu ešte
v roku 1924 (viď č.l. 275 spisu). Pri jej výsluchu na pojednávaní dňa 27.3.2019 na výslovnú otázku súdu,
na základe akého titulu vstúpili jej právni predchodcovia do užívania nehnuteľností uviedla, že nevie
a že ešte ani nebola na svete. Na otázku, prečo sa situáciu pozemkov rozhodla riešiť podanou žalobou
až v roku 2007, žalobkyňa neodpovedala. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že vzhľadom na tvrdenia

žalobkyne a súčasnú právnu úpravu vydržania účinnú od 1.1.1992 až doteraz, ktorá bola zavedená
zákonom č. 509/1991 Zb. a ktorá umožňovala do vydržacej doby započítať aj dobu držby uskutočnenú
pred 1.1.1992, už v momente smrti manžela žalobkyne A. A. (zomrel XX.XX.XXXX), platila viac ako
10 rokov. Preto sa súd musel najskôr zaoberať tým, či by aj za predpokladu dôvodnosti, pravdivosti a
preukázania tvrdení žalobkyne o dobromyseľnom užívaní pozemkov jej predchodcami už od roku 1924

mohol určiť práve ju za výlučnú vlastníčku nehnuteľností vzhľadom na ňou zvolenú žalobu, ktorou bol
súd viazaný. Dospel však k záveru, že ak by aj žalobkyňa preukázala tieto svoje tvrdenia, i tak by súd
takejto jej žalobe vyhovieť nemohol, a preto ju musel bez ďalšieho zamietnuť.

8. Následne súd prvej inštancie poukázal na konkrétne názory právnej teórie a súdnej praxe

k relevantným otázkam pre daný spor, a to:

8.1. Publikácia JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár) Judikatúra NS SR, NS
ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1073, komentár k § 134 OZ a tam
uvedený záver, že „Pre započítanie skoršej doby je významné napr. aj to, že nie je možné započítať

žalobcovi, ktorý je držiteľom veci dobu skoršieho držiteľa za stavu, ak došlo k vydržaniu vlastníctva alebo
iného práva už skorším držiteľom. Uvedenú skutočnosť si súdy často neuvedomujú. Ak totiž došlo k
vydržaniu veci právnym predchodcom držiteľa, následný držiteľ sa môže stať vlastníkom len vtedy, ak
sám splnil všetky predpoklady pre vydržanie alebo je daný iný právny dôvod pre nadobudnutie jeho
vlastníctva“.

8.2. „Námietka držiteľa, že sporný pozemok vydržal už jeho právny predchodca, nemôže mať pozitívny
vplyv na výsledok konania o určenie, že vlastníkom pozemku je držiteľ, ak právny predchodca nadržiteľa sporný pozemok nepreviedol (neoznačil ho v zmluve)...“ [opäť JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky
zákonník pre prax (komentár) vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, k § 134, strana 1080]

8.3. 31. „Charakter držby nehnuteľnosti sa zmenil po 1.1.1993, keď nadobudla účinnosť novela
Občianskeho zákonníka - zákon č.264/1992 Zb. ktorým sa v ustanovení § 133 ods.2 OZ zaviedol
konštitutívny charakter zápisov do evidencie nehnuteľností. Vzhľadom na to, že zápis do katastra
nehnuteľností má nielen konštitutívny účinok, ale požíva aj verejnú vieru, možno vyvodiť, že ten, kto je
držiteľom nehnuteľnosti, ale nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, nemôže byť v dobrej

viere, že s nehnuteľnosťou nakladá ako s vlastnou, ibaže zápis v katastri nezodpovedá skutočnému
právnemu stavu“ (citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc. JUDr. Martina Feketeová, Občiansky
zákonník, prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012 strana 285, komentár k § 129 OZ).

8.4. 32. „Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba
opiera o nejaký právny titul ( iný ako vlastnícky), a príp. aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o

domnelý právny titul ( napr. o neplatnú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec). V opačnom prípade ide
oneoprávnenéhodržiteľa...Dobromyseľnosťoprávnenéhodržiteľamusíbyťdanánielenprivznikudržby,
ale v celom jej priebehu“ (citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc. JUDr. Martina Feketeová,
Občiansky zákonník, prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012 strana 286, komentár k § 130 OZ).

8.5. 33. Ďalej súd poukazuje na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M.,
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-
450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. s.940 komentár k § 130) „Nastúpenie dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť
zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať

pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal
v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho
prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností
alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby.“ Vo vzťahu k
domnienke dobromyseľnosti sa tam zároveň uvádza ( viď s.942) že „V prípade preukazovania vydržania

však dôkazné bremeno viazne na tom, kto tvrdí, že nadobudol vlastníctvo vydržaním.“

9. K záveru, že dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam
veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo, súd
poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/150/2014 a 4Cdo/287/2006.

10. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/12/2010 „Aj keď právni predchodcovia žalobcov
mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby; v danom prípade však okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby

neboli zistené. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola
preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti,
preto nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.“

10.1. „Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak
držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný (dobromyseľnosť chýba, ak dôvodom držania veci je právny
titul, na základe ktorého je zrejmé, že nejde o držbu, ale len o detenciu...Aj keď držiteľ je subjektívne
presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ sú mu
alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že

nie je subjektom práva, o vydržanie ktorého ide“. (citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc.
JUDr.MartinaFeketeová,.Občianskyzákonník,prehľadnýkomentár,EPOS,Bratislava2012strana304,
komentár k § 134 OZ).

11. Súd poukázal aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015, a

rozhodnutie publikované v nej pod č. R č.74 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012), podľa ktorého „ Občiansky zákonník v znení platnom v
čase vstupu žalobcov do držby pozemku (v roku 1975) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelouvykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 1983. Rozsah subjektov
vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj
rozsah predmetov vydržania (napríklad nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom). Novelou

Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 1. januára 1992 boli tieto
obmedzeniaodstránené.Predmetnánovelaumožnilazapočítanienepretržitejdržbyvykonávanejajpred
1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k
1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom
oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí),

nadobudolktomutodňuvlastníctvopozemkuvydržaním.Dobráviera(akopredpokladoprávnenejdržby)
je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia
k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti
týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych
predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa

odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti,
sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento
titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho
právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na

okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ
drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale

aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny
omyl neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3Cdo/97/2009,

4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010). Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti
sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode

nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľnýotom,žemunehnuteľnosťpatríavzmysle§130ods.1vetaprváObčianskehozákonníka
nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom

veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti
(viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/137/2011).V preskúmavanej veci žalobcovia nepreukázali,
že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny vstup do držby.
Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani ich nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje.

Odvolací súd preto správne uzavrel, že žalobcovia nesplnili jeden zo zákonných predpokladov vydržania
- dobromyseľnosť držby.“

11.1. 38. „Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na objektívne okolnosti, za ktorých vôbec
mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu ( titulu) ktorý by mohol mať za následok

vznik práva; titul nadobudnutia držby tu síce nemusí byť, držiteľ však musí byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o taký titul opiera...Pre záver o tom, či je držiteľ
oprávnený alebo neoprávnený má osobitný význam aj výkladové pravidlo procesného charakteru v
ustanovení § 130 ods.1 veta druhá, podľa ktorej v pochybnostiach, či je držba oprávnená alebo
neoprávnená sa predpokladá, že držba je oprávnená. Na druhej strane, je to držiteľ, ktorý musí v konaní

preukazovať existenciu dobrej viery. Uvedené výkladové pravidlo totiž platí len v prípade pochybností o
oprávnenosti.“ (JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS
ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1023, komentár § 129 OZ).12. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa pri podávaní žaloby mala
sa preto v daných časových okolnostiach sporu vyporiadať s otázkou, či v prvom rade dôvodnosti tvrdení
nedošlo k vydržaniu pozemkov ešte právnymi predchodcami, resp. ešte za života manžela. Keďže svoju

žalobu založila na tvrdeniach o desaťročiach trvajúcej dobromyseľnej držbe ešte právnych predchodcov
jej manžela (matky, starej matky) a následne po ich smrti seba a manžela (od 1.1.1992 do smrti manžela
uplynulo viac ako 10 rokov) a nepreukázala, ale ani netvrdila vôbec žiaden titul, na základe ktorého by
mala nadobudnúť pozemky od daných predchodcov, súd musel žalobu zamietnuť už len z tohto dôvodu,
že ak by aj boli pravdivé tvrdenia žalobkyne, potom nemôže ísť o správne zvolenú žalobu. Naviac sa

aj stotožnil s tvrdením žalovaných, že žalobkyňa najneskôr od smrti svojho manžela sama nemohla byť
dobromyseľná, keďže predmetom dedičstva po ňom bol z nehnuteľností len rodinný dom č. súp. XX
a iba ten – nie pozemky, bol aj predmetom oceňovania znalkyňou F. Q. P. v jej znaleckom posudku č.
XX/XXXX. Poukázal, že z dedičského spisu, ako aj osvedčenia o dedičstve z tohto dedičského konania,
ktorého sa žalobkyňa zúčastnila a v rámci ktorého bol zabezpečený aj list vlastníctva k domu, bolo
zrejmé, že dané pozemky k nemu nepatria a žalobkyňa musela vedieť, že sporné pozemky im nepatria,

že sú vo vlastníctve iných osôb a od tejto doby sama nemohla byť dobromyseľná. Preto za daných
okolností a pri týchto tvrdeniach žalobkyne v závislosti od okamihu uplynutia vydržacej doby, by malo ísť
o žalobu, že nehnuteľnosti patrili do dedičstva po predchodcoch jej manžela alebo že títo poručitelia boli
ku dňu svojej smrti s vlastníkom, resp. o žalobu o určenie, že patria nehnuteľnosti do BSM žalobkyne
a poručiteľa – jej nebohého manžela. Z predložených dedičských spisov však vyplýva, že pozemky pod

domom a okolo neho neboli predmetom dedičského konania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 31.3.2014 sp.zn. 3MCdo 4/2013 publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR pod č. R 3/2015, podľa ktorého „zo skutkových tvrdení prezentovaných v konaní žalobkyňou 1/
vyplýva, že k vydržaniu malo dôjsť ešte za života jej manžela. Ak by to tak bolo, stal by sa predmet
vydržania predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej manžela. Na daný prípad by

preto dopadali úvahy a závery, ktoré vo väzbe na ustanovenia § 143 a § 149 Občianskeho zákonníka
a § 175l O.s.p., uviedol najvyšší súd v bode 1. Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami §
175a až § 175 zd Občianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny
nástupca poručiteľa domáha určenia, že je (spolu) vlastníkom veci patriacej do dedičstva“.

13. Prvoinštančný súd poukázal, že žiaden vlastný nadobúdací titul ani vydržanie žalobkyňa
nepreukázala a k jej tvrdeniu, že nehnuteľnosť užíva, stará sa o ňu, uviedol, že žalovaní správne uviedli,
že samotné užívanie nehnuteľnosti alebo ich neužívanie vlastníkom na vydržanie nestačí. Samotná
skutočnosť, že niekto sa správa k nehnuteľnostiam, ktorý napĺňa obsah vlastníckeho práva, ešte totiž
neznamená, že je dobromyseľným držiteľom ním tvrdeného vecného práva.

14. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že nemohli platnými osvedčeniami si osvedčiť svoje vlastníctvo
pre daný spor. Predmetom konania nebolo určené, že vlastníkmi nie sú žalovaní, ale že vlastníkom
je práve a len žalobkyňa. Bolo preukázané, že žalované pozemky sú zapísané ako vlastníctvo
žalovaných, preto ak žalobkyňa chcela spochybniť stav zapísaný v katastri nehnuteľností, musela

dokázať nesprávnosť a nepravdivosť tohto zápisu a že výlučným vlastníkom je ona. Dôkazy vykonané
vkonanívšaktakýtozávernepotvrdiliadôkazy,ktorénavrhlažalobkyňaaktorébolivykonané,nesvedčia
o tom, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k týmto pozemkom.

15. O trovách konania preto rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP, podľa ktorého

výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že
nároknanáhradutrovkonaniavznikolžalovaným,aležalobavočinímbolazamietnutá.Títožalovanív2/,
4/, 5/, 6/ a 7/ rade na pojednávaní 31.5.2024 zhodne vyhlásili, že náhradu trov konania nežiadajú, u nich
vzhľadom na dispozičný princíp a vzdanie sa nároku na náhradu trov konania preto nebol dôvod priznať
náhradu trov konania voči žalobkyni. U žalovanej v 3/ rade žiadne preukázateľné trovy nevyplývajú.

Žalovaní v 1/ a 2/ rade uplatnili nárok na náhradu trov konania. Zo spisu vyplynul vznik trov na ich
strane, preto o nich súd musel rozhodnúť, či im náhradu trov prizná alebo nie. Majúc za to, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa a že nepriznaním trov konania vzhľadom na ich výšku nebude
neprimeraným spôsobom zasiahnutá majetková sféra týchto žalovaných, im náhradu trov nepriznal.
V tejto súvislosti poukázal na majetkové a sociálne pomery žalobkyne, v dôsledku ktorých jej bolo

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov celom rozsahu. Má 77 rokov, je dôchodkyňa, poberá
starobný a vdovský dôchodok. Tiež poukázal na konkrétne okolnosti danej veci, a to, že sa určitým
spôsobom starala o nehnuteľnosti, udržiavala ich, platila dane, a preto priznanie náhrady trov konania
proti žalobkyni by bolo neprimerane prísne.16. Z toho dôvodu náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Neúspešnej žalobkyni nárok na ich
náhradu nevznikol a žalovaným v 1/ a 8/ rade s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nepriznal.

17. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa v zmysle § 365 ods.
1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Má za to, že súd
zaťažil svoje rozhodnutie vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože
konanie má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázala na to, že súd v konaní sa nevyporiadal so
všetkými dôkazmi, ktoré predložila, najmä čestnými vyhláseniami O. G., ktorý vyhlásil, že na pozemku,
na ktorom stojí dom so súpisným číslom XX, stál do II. svetovej vojny dom, ktorý počas vojny zhorel
a vlastnícke právo k nemu patrilo babke manžela žalobkyne F. A., B. Q., pričom na tom istom mieste po
II. svetovej vojne si postavila A. A., B. A., dcéra F. A., B. Q., so svojím synom A. A., nebohým manželom

žalobkyne, ktorá doteraz v tomto dome býva. Naďalej tvrdí, že po vojne rodina žila u suseda O. B., dokým
si nepostavili rodinný dom so súpisným číslom XX v 60-tych rokoch. K domu so súpisným číslom XX
viedla prístupová cesta cez pozemok jeho právnych predchodcov. Tieto čestné vyhlásenia podobného
obsahu boli súdu adresované aj zo strany p. C., p. A. a p. E..

18. Má za to, že vyhlásenia, ktoré predložila, poukazujú a osvedčujú stav a užívanie nehnuteľnosti
a slúžia ako dôkaz o splnení dobromyseľnosti držby z jej strany a jej právnych predchodcov. Práve
prostredníctvom čestných vyhlásení dochádzalo za predchádzajúcej právnej úpravy k vydržaniu
vlastníckeho práva prostredníctvom notárskych úradov.

19. A. A., manžel žalobkyne, užíval od roku 1981 parcelu EKN XX, vysadil na pozemku registra EKN XX
ovocné stromy so súhlasom žalovaného v 1/ rade, a preto dobromyseľnosť užívania tejto nehnuteľnosti
zo strany právneho predchodcu žalobkyne a následne žalobkyne samej svedčí.

20. Tiež namietala, že žaloba bola podaná až po tom, čo súčasní podieloví spoluvlastníci nadobudli

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a začali strpčovať každodenný a obvyklý spôsob jej života.
Oprávnenosť návrhu na určenie vlastníckeho práva odôvodňovala na podklade splnenia podmienok
vydržania,ktoréustanovujeObčianskyzákonník,atozdôvodu,ženanovovytvorenompozemkuparcely
registra CKN parc. č. XX je postavená stavba, rodinný dom so súpisným č. XX, ktorý sa nachádza
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a novovytvorené nehnuteľnosti, pozemok parcely registra CKN

XX I. XX sú priľahlé nehnuteľnosti, ktoré boli dlhodobo nerušene užívané žalobkyňou, jej manželom
a jeho právnymi predchodcami. V konaní poukázala, že rodinný dom bol do katastra nehnuteľností
zapísaný v roku 2023, pričom z listu vlastníctva vyplýva, že titulom, ktorým bol rodinný dom zapísaný
je Žiadosť a označenie § 127 vyhlášky č. 79/1996 ÚGKK. Rodinný dom so súpisným č. XX bol
postavený pred rokom 1976 a na základe potvrdenia obce bol katastrom nehnuteľností zapísaný do

vlastníctva žalobkyne a jej manžela, čo svedčí o oprávnenosti stavby na cudzom pozemku. Žalobkyňa
a jej manžel nerušene predmetné nehnuteľnosti užívali, boli dobromyseľní v tom, že im patrí tak
pozemok pod stavbou a priľahlé pozemky, o ktoré sa nepretržite od výstavby rodinného domu starali
a užívali a dokonca za časť predmetných nehnuteľností platili dane a poplatky, čo bolo v konaní
preukázané a súd sa s danou skutočnosťou dostatočne nevyporiadal. Uviedla, že dobromyseľný držiteľ

po splnení zákonom stanovených podmienok nadobúda vlastnícke právo k veci i napriek tomu, že
nadobúdací titul by bol neplatný. Argument, že oprávnený držiteľ nemohol vydržať vec, pretože príslušný
titul je neplatný, je postavený na chybnej úvahe, resp. nepochopení podstát inštitútu vydržania. V jej
prípade je dobromyseľnosť naplnená a spočíva v tom, že nemá pochybnosť o svojej dobromyseľnosti
z dôvodu existujúcej držby užívania nehnuteľností aj jej právnymi predchodcami, čoho dôsledkom je aj

existujúca dobrá viera žalobkyne umocnená potvrdením obce a zápisom vlastníckeho práva v katastri.
Dobromyseľná držba trvajúca počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby zhojí nedostatok
nadobúdacieho titulu a oprávnený držiteľ sa stane vlastníkom veci. Dobrá viera žalobkyne bola v konaní
preukazovaná aj prostredníctvom listín o vojnovej škode, z ktorých vyplýva, že štát uznal a vyplatil
vojnovú škodu právnym predchodcom žalobkyne a k rodinnému domu bol postavený niekoľkotonový

most, pričom ani touto skutočnosťou sa súd nezaoberal. Pre splnenie podmienok vydržania totiž nie
je potrebné preukazovať dobromyseľnosť držiteľa výlučne písomným prejavom vôle, ale postačuje aj
ústny prejav vôle, pričom uvedené potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II.ÚS/484/2015 zo dňa
14.11.2018.21. V tejto súvislosti poukazovala na fakt, že obec D. postihol počas II. svetovej vojny požiar, ak by
aj nejaký titul nadobudnutia, resp. listina o nadobudnutí vlastníckeho práva alebo súhlas s prevodom

vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobkyne existoval, pravdepodobne by bol
následkomvojnovýchškôdzničený.Nehnuteľnosti,ktorésúpredmetomkonania,súnehnuteľnosti,ktoré
v budúcnosti totiž nebudú slúžiť žiadnemu účelu, z ktorých by mala žalobkyňa alebo súčasní vlastníci
výrazný prospech. Sú to nehnuteľnosti, na ktorých stojí a bude stáť oprávnená stavba vo vlastníctve
osôb iných, ako sú vlastníci nehnuteľností a zároveň sú to nehnuteľnosti, ktoré sú trvalo zarastené

s nerovným a nevyužiteľným terénom, využívané v súvislosti s bývaním žalobkyne v jej dome. Hneď za
domom žalobkyne je breh, ktorý sa tiahne pozdĺž celej nehnuteľnosti. Na pozemku, nachádzajúcom sa
oproti rodinnému domu, cez miestnu komunikáciu sa nachádza niekoľko desiatok ovocných stromov,
ktoré vysadil manžel žalobkyne a nie je možné, aby v budúcnosti tento pozemok bol využívaný inak,
ako na pestovanie a udržiavanie týchto ovocných stromov.

22. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1/ rade. Nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že čestné
vyhlásenia svedkov sú dostatočné a podstatné na preukázanie vstupu do držby. Zákon a judikatúra totiž
sprísnili a ustálili podmienky vydržania a prvoinštančný súd sa v tomto konaní so splnením podmienok
vydržania zo strany žalobkyne dôsledne vysporiadal. Zobral do úvahy všetky dôkazy, ktoré by mohli
mať vplyv na rozhodnutie o veci. Žalobkyňa sa totiž domáha určenia vlastníckeho práva pre seba a ona

sama musela splniť podmienky vydržania. Nepreukázala však žiadny právny titul, na základe ktorého
by ona sama vstúpila do oprávnenej držby.

23. Žalobkyňa vedela a musela vedieť najmenej od smrti svojho manžela, že nie je vlastníčkou
pozemkov, ktorého sa vlastníctva v tomto súdnom konaní domáha. V súdnom konaní totiž žalovaný

v 1/ rade poukazoval na skutočnosť, ktorú považoval za významnú, na preukázanie účelovosti
a neoprávnenosti žaloby, a to, že pozemok pod domom, ktorý by mal byť podľa žalobkyne postavený
na mieste pôvodného domu má výmeru ani nie 100 m2. Žalobkyňa sa však domáha výmery 1615 m2.
V súdnom konaní bolo preukázané dedičskými rozhodnutiami, že ani manžel žalobkyne ani jeho právna
predchodkyňa nevlastnili okrem rodinného súpisné č. XX žiadne nehnuteľnosti.

24. Žalovaný v 1/ rade preukázal, aké boli majetkové pomery právnych predchodcov žalobkyne,
boli bezzemkovia, nádenníčky bez akéhokoľvek hnuteľného alebo nehnuteľného majetku. Svokra
žalobkyne ako slobodná matka s tromi nemanželskými deťmi bola v mimoriadne zlej sociálnej situácii
s odkázanosťou na pomoc iných. Žalobkyňa žalované nehnuteľnosti nikdy ničím a nijako nezveľadila.

Ako dlhoročná poslankyňa obecného zastupiteľstva R. D. a zástupkyňa starostu obce dlhodobo viedla
obecnú kroniku. V obecnej kronika z vlastnej iniciatívy podrobne popisovala, aké boli majetkové pomery
jej právnych predchodcov. Tieto záznamy robila pod dohľadom vtedajšieho starostu obce. Z tejto kroniky
vyplýva, že tieto pomery sa nezlepšili ani po skončení II. svetovej vojny. Vojna poškodila všetkých
obyvateľov obce a v roku 1947 boli všetkými obyvateľom obce vydané potvrdenia o vojnových škodách.

Výška škody priznaná právnym predchodcom žalobkyne však nezodpovedá rodinnému domu a je
v priamom rozpore s dôkazmi o nemajetnosti právnych predchodcov žalobkyne.

25. Skutočnosť, že rodinný dom súpisné č. XX bol zapísaný do katastra nehnuteľností na základe
zákonnej výnimky, ktorá umožňovala zapísať do katastra nehnuteľností rodinné domy postavené do roku

1976, nemá žiadny význam pre toto konanie. Znamená to iba to, že rodinný dom nebol riadne povolený
a kolaudovaný.

26. Žalobkyňa nemohla byť objektívne, vzhľadom na všetky okolnosti preukázané v súdnom konaní,
dobromyseľná v tom, že je vlastníčkou pozemkov, ktorých vydržania sa domáha. Užívanie nehnuteľností

bez preukázania právneho titulu nestačí na preukázanie dobromyseľnej držby. Žalobkyňa počas celého
súdneho konania právny titul, ktorý by v nej mohol objektívne vyvolať presvedčenie o oprávnenosti držby
nepreukázala a dokonca ani žiadny titul na vstup do držby netvrdila. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a priznal náhradu trov odvolacieho konania.

27. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila aj žalovaná v 3/ rade. Uviedla, že si nepamätá presne na všetky
skutočnosti týkajúce sa sporných nehnuteľností, a preto nemá záujem sa so žalobkyňou súdiť. Súhlasí,
aby bol jej podiel na nehnuteľnostiach, o ktorých súd vo veci pojednáva, žalobkyňou vydržaný, resp.
určený, že ona je vlastníčkou. Nesúhlasí s tým, aby priznal súd žalobkyni voči jej osobe akékoľvek trovykonania, pretože pred podaním žaloby ju nikdy nekontaktovala. Je tiež starobným dôchodcom, ktorý má
nízky dôchodok.

28. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný v 4/ rade, ktorý sa nestotožnil s dôvodmi uvedenými
v odvolaní žalobkyne, s týmito nesúhlasil a poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie.

29. Ani žalovaný v 5/ rade sa nestotožnil s odvolaním žalobkyne.

30. Žalovaný v 6/ rade poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa nepredložila hodnoverné dôkazy, ktoré by
osvedčovali jej dobromyseľnosť, ako aj dobromyseľnosť jej právnych predchodcov.

31. Rovnako aj žalovaný v 2/ rade sa nestotožnil s odvolaním žalobkyne a poukázal na rozhodnutie súdu
prvej inštancie. Ani žalovaný v 2/ rade nesúhlasil s odvolaním žalobkyne.

32. Žalovaná v 8/ rade k odvolaniu žalobkyne uviedla, že rozsudok súd prvej inštancie považuje za
vecne správny. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam ohľadom neexistencie titulu dobromyseľného vstupu do držby zo strany žalobkyne. Správne
zistil skutkový stav a aplikoval aj správne právne normy. Žalobkyňou uvedené odvolacie dôvodu
nemôžu obstáť, nakoľko konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu nemá žiadnu vadu, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam
a k správnemu právnemu záveru, keď žalobu zamietol. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal žalovanej v 8/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

33. K vyjadreniam žalovaných v 1/ až 6/ a 8/ rade k odvolaniu žalobkyne, sa vyjadrila samotná

žalobkyňa. Uviedla, že v odvolaní poukázala na niekoľko nedostatkov prvoinštančného konania, a to
hlavne na nedostatočne zistený skutkový stav, nevykonanie podstatných dôkazov, nesprávne právne
posúdenie veci. Odmieta, aby v konaní nepreukázala existenciu zákonných podmienok vydržania,
nakoľko predpokladom vydržania je skutočnosť, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobudol a počas
zákonnej lehoty držal vec v dobrej viere, že mu patrí, a to aj napriek následnej neexistencii alebo

neplatnosti nadobudnutého nadobúdacieho titulu. V dobrej viere dlhodobo a s poukazom na všetky
okolnosti užívala nehnuteľnosti v domnienke o existencii jej vlastníckeho práva. Niekoľkokrát poukázala
na dobromyseľnosť, o ktorej nemala pochybnosti, nakoľko ona a aj právni predchodcovia nehnuteľnosti
využívali, starali sa o nich, obhospodarovali ich. Rodinný dom so súpisným č. XX bol postavený
pred rokom 1976, čo vyplýva z potvrdenia predloženého k zápisu tohto rodinného domu do operátu

katastra nehnuteľností, čím poukázala na oprávnenú stavbu na cudzom pozemku, ktorá by bez súhlasu
vlastníkov nehnuteľností nemohla byť v katastri evidovaná. Preto je zrejmé, že tak ona, jej manžel, ako
aj ich právni predchodcovia nerušene nehnuteľnosti užívali a ich dobromyseľnosť tu existovala.

34. K obsahu čestného vyhlásenia pána O. G., ako aj obsahu ostatných čestných vyhlásení, ktoré

boli súdu adresované, na týchto naďalej trvá, boli v konaní predložené ako dôkazy o dobromyseľnosti
držby na jej strane a jej právnych predchodcov a tieto čestné vyhlásenia v minulosti slúžili ako jediný
podklad na určenie vlastníckeho práva k vydržaniu prostredníctvom notárskych úradov. Preto ich súd
mal zobrať do úvahy pri rozhodovaní. Tvrdenia žalovaného v 6/ rade, že rodina A. nevlastnila žiaden
majetok, vyvrátila v konaní, nakoľko súčasťou spisového materiálu sú výpisy vydané po schválení

registra obnovenej evidencie pozemkov, z ktorých je bezpochybne preukázané vlastníctvo G. A., B. Q.,
ako právnej predchodkyne manžela žalobkyne. Preto na podanom odvolaní, ako aj záverečnom návrhu
zotrvala a navrhla, aby súd priznal žalobkyni voči žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

35. K vyjadreniu žalobkyne na vyjadrenia žalovaných sa vyjadril žalovaný v 2/ rade a uviedol,
že nesúhlasí s odvolaním žalobkyne. Rešpektuje rozhodnutie súdu prvej inštancie a rovnako sa
nestotožňuje s návrhom žalobkyne priznať jej trovy konania aj vo vzťahu k jeho osobe, keďže žalobkyňa
sa rozhodla pokračovať sama v ďalšom súdnom konaní. Tieto náklady by preto mala znášať sama.

36. Aj žalovaná v 5/ rade a žalovaný v 1/ rade sa vyjadrili k vyjadreniu žalobkyne vo vzťahu k vyjadreniam
žalovaným. Nesúhlasili s podaným odvolaním žalobkyne. Žalovaný v 1/ rade navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal náhradu trov odvolacieho konania.37. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní vzhľadom
na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP

a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je dôvodné.

38.Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok

odvolania, ale aj súčasne stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením, nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(viďrozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS/78/05).

40. K námietke nesprávneho zistenia skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následným zhodnotením. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov,
na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza
a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný, avšak aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a umiestnenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony
a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil

naplnenie tejto odvolacej námietky.

41. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdením je činnosť, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR sp.zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

42. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného
dokazovania dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň prejednávanú vec správne právne
posúdil. V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa nepredložila žiaden dôvodný argument, ktorý by
mal súvis s prejednávanou vecou do tej miery, aby bol spôsobilý priniesť pre odvolateľku priaznivejšie

rozhodnutie.

43. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd titulom vydržania určil, že je vlastníčkou
novovytvorených parciel v zmysle Geometrického plánu č. XX/XXXX, parcely č. XX o výmere 810 m2,
trvalé trávne porasty, parcely č. XX o výmere 647 m2, zastavané plochy a nádvoria a parcely č. XX

o výmere 158 m2, trvalé trávne porasty, z pôvodných parciel EKN č. XX o výmere 2838 m2, zastavané
plochy a nádvoria, zapísané na LV č. XXX a EKN č. XX o výmere 1524 m2, zastavané plochy a nádvorie,
zapísané na LV č. XXX, všetko k.ú. D..44. Žalobkyňa mala za to, že je vlastníčkou rodinného domu č. XX stojaceho na parcele č. XX,
zapísaného na LV č. XXX, k.ú. D., ktorý postavil v roku 1965 jej nebohý manžel A. A. spolu so svojou
matkou A. A. na mieste pôvodného rodinného domu, ktorý zhorel koncom II. svetovej vojny a ktorý

vlastníckym právom patril F. A., B. Q., teda matke A. A.. Tvrdila, že podľa Geometrického plánu č.
XX/XXXX rodinný dom súpisné č. XX, resp. zhorený dom počas II. svetovej vojny, bol postavený na
pôvodných EKN č. XX, patriace vlastníckym právom žalovaným v 6/ a 7/ rade a EKN č. XX, patriace
vlastníckym právom žalovaným v 1/ až 5/ rade, všetko k.ú. D.. Tvrdila a poukazovala, že niet pochýb,
že novovytvorené parcely v zmysle uvedeného Geometrického plánu č. XX/XXXX najskôr užívala ako

svoje vlastné F. A., B. Q., ešte pred II. svetovou vojnou a po nej A. A., B. A., po skončení II. svetovej
vojny a od roku 1965 A. A. a od 1968 aj žalobkyňa, ktorá sa vydala v roku 1966 za A. A., kedy sa zároveň
aj prisťahovala za svojím manželom. Poukazovala, že na parcele č. XX I. XX sú postavené vedľajšie
stavby ako odpadová šachta a studňa a na parcele č. XX sú vysadené ovocné stromy, ktoré mal vysadiť
jej nebohý manžel, pričom novovytvorené parcely sú oplotené.

45. V podanom odvolaní, keďže žaloba žalobkyne bola zamietnutá, namietala, že súd prvej inštancie
nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal podstatné dôkazy, nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi
a v tejto súvislosti poukazovala na čestné vyhlásenia, ktoré v konaní predložila a ktoré majú poukazovať
aosvedčovaťstavaužívanienehnuteľnostíamajúslúžiťakodôkazosplnenídobromyseľnostidržbyzjej
strany. Zároveň poukázala, že práve čestné vyhlásenia za predchádzajúcej právnej úpravy slúžili ako

podklad k vydržaniu vlastníckeho práva prostredníctvom notárskych úradov a súd sa s týmito čestnými
vyhláseniami nielenže nevyporiadal, ale nezobral ich do úvahy pri rozhodovaní v merite veci. Súd prvej
inštancie v súvislosti s týmto tvrdením dôvodne svoju pozornosť zameral najmä na nadobúdací titul
žalobkyne a s tým spojené ňou tvrdené vydržanie, či dobromyseľnosť v užívaní týchto nehnuteľností.

46. Vykonaným dokazovaním mal súd nepochybne preukázané, že súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutkový stav, vykonal potrebné dôkazy a vo veci aj správne právne rozhodol a prijal správne závery.

47. Podľa § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak

ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby.

48. Podľa § 129 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo
opätovný výkon.

49. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

50. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s úpravou vydržania, ako aj plynutia potrebnej doby

na vydržanie vlastníckeho práva, ale aj preukázania nutnosti titulu dobromyseľného vstupu do držby
a potreby skúmania otázky vydržania v časových súvislostiach, na ktoré žalobkyňa poukazovala.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že ak by aj dospel k záveru, že
žalobkyňa svoje tvrdenia preukázala, tejto by žalobe nemohol vyhovieť za situácie (o dobromyseľnom
užívaní pozemkov jej predchodcami už od roku 1924 a určiť ju za výlučnú vlastníčku daných

nehnuteľností)naurčeniepráva,ktoréhosavpodanejžalobedomáhala.Súdtýmtonávrhombolviazaný.

51. V konaní bolo riadne poukázané, že žalobkyňa najneskôr od smrti svojho manžela sama nemohla
byť dobromyseľná v užívaní týchto nehnuteľností, keďže predmetom dedičstva po ňom bol len rodinný
dom s.č. XX. Z dedičského spisu vyplynulo, že tohto konania sa žalobkyňa zúčastnila, súčasťou neho

pripojený aj LV k domu, z ktorého bolo zrejmé, že pozemky k nemu nepatria a že sú vo vlastníctve
fyzickej osoby.52. V tejto súvislosti je právne významné poukázať na komentár k ustanoveniu § 134 Občianskeho
zákonníka, JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015:
„Pre započítanie skoršej doby je významné napríklad aj to, že nie je možné započítať žalobcovi, ktorý

je držiteľom veci dobu skoršieho držiteľa za stavu, ak došlo k vydržaniu vlastníctva alebo iného práva
už skorším držiteľom. Uvedenú skutočnosť si súdu často neuvedomujú. Ak totiž došlo k vydržaniu veci
právnym predchodcom držiteľa, následný držiteľ sa môže stať vlastníkom len vtedy, ak sám splní všetky
predpoklady pre vydržanie alebo je daný iný právny dôvod pre nadobudnutie jeho vlastníctva“.

53. „Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera
o nejaký právny titul a prípadne aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul,
napríklad o neplatnú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec. V opačnom prípade ide o neoprávneného
držiteľa... Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná nielen pri vzniku držby, ale v celom
jej priebehu.“ (publikácia JUDr. Imrich Fekete, CSc., JUDr. Martina Feketeová, Občiansky zákonník
prehľadný komentár, EPOS, Bratislava, 2012, strana 286, komentár k § 130 Občianskeho zákonníka)

54. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/12/2010: „Aj keď právni predchodcovia žalobcov mohli mať
subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby; v danom prípade však okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby neboli zistené.

Dlhodobá držba nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu bez toho, že by bola preukázaná
skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, preto
nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.“

55. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prijatými prvoinštančným súdom v tom smere, že na časovej

osi priebehu tohto sporu i všetkých časových súvislostí v rodine právnych predchodcov žalobkyne, bolo
pri podaní takejto žaloby, predovšetkým sa vysporiadať s otázkou (vzhľadom na predkladané dôkazy),
či skutočne žalobkyňou mohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov alebo nie, resp. k vydržaniu pozemkov jej
právnymi predchodcami, resp. vydržaním za života jej manžela. Je nepochybnou totiž skutočnosť, že
žalobkyňa zakladala svoje tvrdenia o dobromyseľnosti svojej držby ešte od právnych predchodcov a po

ich smrti, seba a svojho manžela, avšak nepreukázala titul, na základe ktorého by mala nadobudnúť
tieto predmetné pozemky od týchto právnych predchodcov. Z obsahu dedičských spisov vyplynulo,
že ani v jedinom prípade tieto nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia jej právnych predchodcov. Za
takéhoto stavu súdu neostávalo nič iné iba na základe predkladaných tvrdení žalobkyňou konštatovať,
že neuniesla svoje dôkazné bremeno ohľadom užívania nehnuteľností, bez preukázania akéhokoľvek

právneho titulu v súvislosti s preukázaním dobromyseľnej držby ako atribútu vydržania predmetných
nehnuteľností. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd v rámci vykonaných dôkazov sa nezaoberal ňou
predloženými dôkazmi, najmä čestnými vyhláseniami, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a vecnú.
Z obsahu bodu 12. napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že súd sa vyporiadal so všetkými dôvodmi
a tvrdeniami uvedenými žalobkyňou v žalobe, aj počas konania a vykonal dokazovanie oboznámením

sa so všetkými písomnými podaniami.

56. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na ustanovenie § 191 CSP, v zmysle ktorého súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

57.Preúspechvsporovomkonaníjevšaknevyhnutné,abystranasporuunieslasvojedôkaznébremeno
a unesenie dôkazného bremena ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní je dôležitým znakom
civilného sporového konania. Správne preto prvoinštančný súd poukázal na to, že v sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ktorý zistí skutkový stav, ktoré do sporu alebo do

konania dodali sporové strany. Rozhodujúcou je v civilnom sporovom konaní dôkazná iniciatíva strán
a z toho plynúce závery - unesenie, či neunesenie bremien, ktoré sa môže prejaviť len vo výsledku
konania.

58. Keďže žalobkyňa žiadala pre seba určiť výlučné vlastníctvo predmetných nehnuteľností, dôvodne

súd musel skúmať, či preukázala vo vzťahu k sebe splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania
k daným nehnuteľnostiam, či uniesla dôkazné bremeno, ohľadom vydržania nehnuteľností ňou samou,
vrátane titulu dobromyseľného vstupu do držby. Keďže na základe vykonaného dokazovania vyplynuli
závery, že tieto dôkazy však nepreukázala, preto správne súd uzavrel, ak žalobu v celom rozsahuzamietol. Odvolaciu námietku žalobkyne o tom, že nevykonal všetky dôkazy, resp. sa nevyporiadal
s čestnými vyhláseniami, ktoré do konania predložila, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Rovnako
tak za dôvodnú nepovažoval ani tú odvolaciu námietku, že splnila aj podmienku dobromyseľnosti

a jej dobrá viera by mala byť umocnená potvrdením obce zápisom vlastníckeho práva v katastri.
V tomto smere prvoinštančný súd vykonal potrebné dokazovanie a vo svojich záveroch, k otázke
dobromyseľnosti sa vecne správne vyporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami, na závery, ktoré
odkazuje aj odvolací súd v bode 24., 25. a 43 napadnutého rozsudku.

59. Správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania voči výroku, ktorému odvolanie
účastníkmi nebolo podané.

60. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP podľa procesného výsledku konania. Keďže z obsahu
spisu vyplývajú iba trovy, ktoré vznikli žalovaným v 1/ a 2/ rade, týmto žalovaným aj odvolací súd trovy

priznal v plnej výške vo vzťahu k žalobkyni. Ostatným žalovaným v 2/ až 7/ rade, ktorí tiež majú právo
na náhradu trov odvolacieho konania, zo spisu žiadne trovy nevyplývajú. Preto im odvolací súd trovy
nepriznal.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).