Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621200780
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8621200780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: StavBerEU-SK Bau und
Montage s.r.o., so sídlom Zámutov 191, 094 15 Zámutov, IČO: 50701134, zastúpený Mgr. Petrom
Troščákom, advokátom so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50003500, proti žalovanému: A.
B., s miestom podnikania Matice Slovenskej 913/36, 091 01 Stropkov, IČO: 48090620, zastúpený
JUDr. Matúšom Motykom, advokátom so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 50487108, o
zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov,
č.k. SK-6Cb/4/2021-156 zo dňa 12.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bardejov, č.k. SK-6Cb/4/2021-156 zo dňa 12.02.2024.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od
6.8.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40
eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.000
eur s príslušenstvom, paušálnej náhrady nákladov v sume 40 eur a na náhradu trov konania.

3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená zmluva č. 03/2020
na dobu určitú od 20.1.2020 do 31.12.2020, ktorou sa žalovaný zaviazal vykonávať v tejto dobe
montážne práce na elektrických zariadeniach, na mieste a za podmienok uvedených v predmetnej
zmluve (na území Nemecka). Podľa bodu 8.1. zmluvy - Výpovedná lehota je 30 dní (pri podaní
písomnej výpovede ktoroukoľvek zmluvnou stranou) a začína plynúť prvý deň v mesiaci nasledujúcom
po mesiaci, v ktorom bola písomná výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Ak poskytovateľ poruší
svoju zmluvnú povinnosť a to nedodrží výpovednú lehotu, resp. ukončí prácu (poskytnutie prác) pred

uplynutím výpovednej lehoty (60 dní) v nadväznosti na bod 3.1. tejto Zmluvy alebo poskytovateľ
preruší alebo ukončí poskytovanie prác pre objednávateľa v zmysle bodu 3.1. Zmluvy (v termínoch tam
uvedených), je poskytovateľ povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 3.000 eur. Právo
objednávateľa na náhradu škody tým nie je dotknuté. V prípade, ak poskytovateľ nezačne vykonávaťprácu pre objednávateľa ihneď v termíne nástupu určenom objednávateľom podľa bodu 3.1. Zmluvy,
je poskytovateľ povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 3.333 eur za porušenie tejto
svojej zmluvnej povinnosti. Právo objednávateľa na náhradu škody tým nie je dotknuté. Žalovaný svojím

svojvoľným konaním porušil bod 8. 1. zmluvy tým, že dohodnuté práce vykonával na mieste a za
podmienok uvedených v predmetnej zmluve len v období od 20.1.2020 do 16.3.2020, kde následne
žalovaný bez podania výpovede, resp. bez akéhokoľvek informovania a dohody so žalobcom z miesta
odišiel dňa 16.3.2020 a už sa nevrátil, čím počnúc dňom 17.3.2020 (až do 31.12.2020) svojvoľne ukončil
poskytovanie prác pred dohodnutým časom, preto mu vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi zmluvnú

pokutu vo výške 3.000 eur.
4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca vo svojej žalobe uvádza, že
žalovaný dňa 16.3.2020 bez podania výpovede, resp. bez akéhokoľvek informovania a dohody odišiel
z miesta vykonávania prác, čím svojvoľne ukončil poskytovanie prác pred termínom. Žalovaný popiera
tieto skutkové tvrdenia žalobcu. Dňa 16.3.2020 spolu s ďalšími 5-timi kolegami pracujúcimi na danej
stavbe so žalobcom telefonicky komunikoval, pričom sa všetci dohodli, že vzhľadom k vzniknutej vážnej

pandemickej situácii nebudú na stavbe v Nemecku pokračovať a vrátia sa naspäť na Slovensko, pokiaľ
sa situácia okolo pandémie COVID-19 neupokojí a nezastabilizuje. Pandemická situácia sa následne
ešte zhoršovala, opatrenia vlády proti šíreniu nákazlivej choroby COVID-19 sa sprísňovali (vrátane
cestovania do zahraničia), preto žalovaný zaslal žalobcovi e-mailom zo dňa 31.3.2020 výpoveď zmluvy
č. 03/2020. Výpovedná lehota uplynula dňa 30.4.2020. Tvrdenia žalobcu o nedodržaní termínov pri

poskytovaní prác na základe zmluvy č. 3/2020 sa s poukazom na uvedené nezakladajú na pravde,
pričom uplatnená zmluvná pokuta podľa bodu 8.1 zmluvy je nedôvodná. Vzhľadom k uvedenému
navrhol, aby súd žalobu zamietol.
5 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (oboznámením sa so zmluvou č. 03/2020 (bez dátumu),
výpoveďou zo zmluvy zo dňa 31.3.2020, mailom konateľa žalobcu zo dňa 3.4.2020, vyhlásením firmy

Fibercom zo dňa 7.10.2021 s úradným prekladom, Uznesením vlády SR č. 111 z 11.3.2020, Zbierkou
zákonov SR vyhlásených 16.3.2020, výsluchom strán, výsluchom svedkov C. D., E. A., F. G., F. H., I.
B., B. B., faktúrou žalovaného č. 20200002 zo dňa 19.3.2020 vystavenou žalobcovi na sumu 1.785 eur)
zistil skutkový stav, podľa ktorého:
5.1. Medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako poskytovateľom bola uzavretá zmluva č.

03/2020 na poskytnutie montážnych prác na elektrických zariadeniach s tým, že práce budú vykonávané
vo firme Fibercom v Nemecku. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 20.1.2020 do 31.12.2020.
V zmluve bola dohodnutá cena za odpracované hodiny a spôsob fakturácie. V bode 6.6. zmluvy bolo
dohodnuté, že ak poskytovateľovi vzniknú dôvody na vynechanie pracovnej smeny, môže tak urobiť
len po predchádzajúcom upozornení zástupcu objednávateľa a lekárskym potvrdením. V opačnom

prípade si objednávateľ vyhradzuje právo uplatniť voči poskytovateľovi sankčnú pokutu 150 eur za
jeden deň. V bode 8.1. zmluvy bolo dohodnuté, že výpovedná lehota je 30 dní (pri podaní písomnej
výpovede ktoroukoľvek zmluvnou stranou) a začína plynúť prvý deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci,
v ktorom bola písomná výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Ak poskytovateľ poruší svoju zmluvnú
povinnosť a to nedodrží výpovednú lehotu, resp. ukončí prácu (poskytnutie prác) pred uplynutím

výpovednej lehoty (60 dní) v náväznosti na bod 3.1. tejto Zmluvy alebo poskytovateľ preruší alebo
ukončí poskytovanie prác pre objednávateľa v zmysle bodu 3.1. Zmluvy (v termínoch tam uvedených), je
poskytovateľ povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 3.000 eur. Právo objednávateľa
na náhradu škody tým nie je dotknuté. V bode 8.2. zmluvy bolo dohodnuté, že práva a povinnosti
zmluvných strán tejto zmluvy sa riadia platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Práva a

povinnosti zmluvných strán tejto zmluvy bližšie neupravené sa riadia platným právnym poriadkom
Slovenskej republiky, predovšetkým príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ostatných
platných právnych predpisov Slovenskej republiky.
5.2. Z výpovede zo zmluvy zo dňa 31.3.2020 súd zistil, že žalovaný v zmysle článku 8.1.
zmluvy vypovedal zmluvu uzatvorenú dňa 20.1.2020 o poskytovaní montážnych prác na elektrických

zariadeniach, prácach vykonávaných vo firme Fibercom v Nemecku. Vo výpovedi je uvedené, že
výpovedná lehota skončí uplynutím 30 dní ku dňu 30.4.2020. Z mailu konateľa žalobcu zo dňa 3.4.2020
súd zistil, že žalobca uviedol žalovanému, že zaevidoval jeho výpoveď, ale z dôvodu dokončenia
zmluvných podmienok podľa bodu 8.1. a odstránenia chýb, ktoré na stavbe zanechal, ho žiada o ich
odstránenie na vlastné náklady podľa bodu 7.1., inak bude musieť zavolať externú firmu a to mu bude

prefakturovne. Z vyhlásenia firmy Fibercom zo dňa 7.10.2021 s úradným prekladom súd zistil, že firma
Fibercom nevedela o tom, že všetci zamestnanci firmy StavBer dňa 16.3.2020 opustili miesto stavby a že
táto skutočnosť nebola s nikým dohodnutá a ani nedostali povolenie firmy. Vo vyhlásení sa ďalej uvádza,že to viedlo k výrazným omeškaniam na mieste stavby a boli prinútení rýchlo si objednať náhradnú firmu
a utrpeli aj stratu dôvery, ktorá je nevyčísliteľná.
5.3. Z Uznesenia vlády SR č. 111 z 11.3.2020 vyhláseného v Zbierke zákonov SR 16.3.2020 súd

zistil, že vláda schvaľuje návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 8 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov z
dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky
a vyhlasuje podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva v znení neskorších predpisov 12. marca 2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu pre

územie Slovenskej republiky.
5.4. Konateľ žalobcu pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že dňa 15.3.2020 okolo 12.00 hod. mu volal
B. B., jeden zo 6 ľudí, ktorí boli na stavbe, medzi nimi aj žalovaný, že celá partia sa rozhodli vzhľadom
na vznik pandémie, že všetci cestujú domov zo stavby z Nemecka. On im povedal, že v žiadnom
prípade nech zo stavby neodchádzajú, že stavba sa nezatvára, nech ostanú na mieste. Sľúbil im, že
zavolá stavbyvedúcemu z Fibercomu, t. j. vedúcemu stavby, pre ktorú pracovali a spýta sa ho, čo sa

deje. Povedal im, aby v pondelok riadne nastúpili do práce. Všetci sa však zobrali a odišli domov. V
pondelok mu prišlo upozornenie, že nikto neprišiel do práce a že jeho firma bude sankcionovaná podľa
dohodnutých platných zmlúv, ktoré mal podpísané s nemeckou firmou J.. Za tú dobu, čo tam chlapi
neboli, bolo zaplatené aj ubytovanie, čiže firma prišla o ďalšie peniaze, tieto peniaze sa platia dopredu.
Namiesto nich objednal druhú externú firmu, ktorú musel zaplatiť a 23.3.2020 nastúpil do práce aj on

osobne spolu s C. D. a pánom E.. Normálne vycestovali z domu, každý zo svojho bydliska, išli jedným
autom. Prešli cez hranice a akurát sa ich pýtali, kde idú a načo. Stavba fungovala normálne ďalej, v
Nemecku neboli žiadne obmedzenia, žiadne rúška, nič. Žalovaný, A., I. B. a B. B. sa už viac na stavbu
nevrátili, ale G. a H. sa asi po mesiaci vrátili a normálne pokračovali ďalej v práci. Dňa 31.3.2020 mu
prišlo podanie od žalovaného, že chce s ním ukončiť zmluvný vzťah, asi 15 dní po tom, ako odišiel a

výpoveď mu skončila dňa 30.4.2020. Dňa 3.4.2020 žalovanému poslal mail s tým, že prišli na chyby,
ktoré na stavbe boli a žiadal ho, aby podľa platných zmluvných podmienok prišiel tieto vady odstrániť,
na čo žalovaný nereagoval a ostalo to tak. Zmluvnú pokutu alebo nejaké sankcie si uplatňoval aj voči
ostatným spolupracovníkom žalovaného, s niektorými sa dohodol.
5.5. Žalovaný pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že u žalobcu pracoval spolu so svojimi 5-timi

kolegami od 20.1.2020 na základe podpísanej zmluvy v meste Hamburg. Dňa 15.3.2020 prišiel za ním a
za ostatnými do izby B. B. s tým, že mu volali zo Slovenska v súvislosti s pandémiou, že to musia nejak
riešiť. Ten zavolal konateľovi žalobcu, že vzhľadom na túto situáciu sa všetci zhodli na tom, že pôjdu
na Slovensko, že sa zatvárajú hranice. Myslí, že každý jeden a aj on povedali konateľovi žalobcu K.
svoj názor, ktorý zo začiatku nebol nadšený, ale nakoniec sa dohodli, že pôjdu domov a budú čakať, čo

bude ďalej s pandémiou, aká nastane situácia a že nastúpia do práce potom. Čo povedal K. konkrétne,
to presne nevie. Volali cez jeden telefón a každý si povedal svoj názor. Doma sa necítil dobre, išiel
následne k lekárovi. Stavba v Nemecku nebola zabezpečená, boli tam rôzni ľudia z rôznych krajín. Dňa
31.3.2020 podal výpoveď, ktorú K. zaevidoval. Výpoveď mu zaslal prostredníctvom e-mailu, aj ďalej
takto komunikovali. V tom čase nemal vyplatenú faktúru a ani do dnešného dňa neeviduje úhradu tejto

faktúry, ktorá bola splatná dňa 15.3.2020. Potom ho Béreš vyzval, že má ísť do Nemecka odstrániť
nejaké vady, ale on za to zodpovedný nebol. V jednom e-maile bolo uvedené, že Béreš bude za
to žiadať od neho zmluvnú pokutu 3.000 eur. Na zaplatení zmluvnej pokuty, prípadne na jej zníženej
sume sa s ním nijako nedohadoval.
5.6. Z výsluchu svedka C. D. súd zistil, že svedok pracoval u žalobcu ako predák v pracovnom pomere

asi 3 mesiace predtým, ako žalovaný začal vykonávať práce na stavbe. Rozdeľoval robotu, kontroloval,
vypisoval dátumy a počet hodín, kto koľko bol na stavbe, pracoval aj fyzicky. Niekedy v marci mu
partia 6-tich spolupracovníkov, medzi nimi aj žalovaný, volali, že idú domov zo stavby, že je korona, že
sa zatvárajú hranice. On im povedal, že nech sa dohodnú s K., s ktorým sú zmluvne viazaní. V tom
čase bol na Slovensku. Pozeral si na facebooku a zistil, že sa dá v pohode prejsť cez hranice. Viacerí

ľudia normálne chodili na stavbu. Potom o týždeň s Bérešom vycestovali na stavbu pracovať namiesto
chlapcov na urgenciu objednávateľa prác z Nemecka a normálne cez hranice prešli. Po ceste prekážky
neboli žiadne, akurát na nemeckej strane si vypýtali zmluvu, žiadny test od nich nepýtali, v marci a v apríli
sa na predmetnej stavbe riadne pracovalo, stavba fungovala tak, ako fungovala vo februári, v januári,
normálne to išlo ďalej, robili tam chlapci z ďalších slovenských firiem. Keď išli do obchodu nakúpiť si

nejaké potraviny, stačilo rúško, respirátor. Počas marca pracovalo na stavbe v Hamburgu asi 30 firiem -
Nemci, Poliaci, Maďari, Slováci, Rumuni. Robili tam vodári, elektrikári, kúrenári, sadrokartónisti, oni mali
na starosti slaboprúd, na stavbe robilo okolo 200 až 250 ľudí.5.7. Svedok E. A. pri výsluchu uviedol, že pána K. nepozná osobne, bol s ním v zmluvnom vzťahu,
stretli sa iba raz a žalovaného pozná od detstva, je to jeho spolužiak. Pracoval so žalovaným, býval s
ním na jednej izbe. Ostatní štyria, čo s nimi boli, prišli za nimi, že oni idú domov, že sa zatvárajú hranice,

že je pandémia, či idú s nimi. Potom všetci volali pánovi K., oznámili mu, že majú strach, že idú domov.
Telefonát viedol pán G., K. povedal, že s tým nesúhlasí, aby išli domov.
5.8.SvedokF.G.privýsluchuuviedol,žepovypuknutícovidubolovsprávach,žesaidúzatváraťhranice.
G. B. B. volal osobne s pánom K. a riešili túto situáciu, oboznámili ho s tým, že na stavbe ubúda ľudí,
že všetci odchádzajú domov. On ten rozhovor nepočul, ale nakoniec sa dohodlo, že môžu ísť domov

a že sa uvidí, aká bude situácia a podľa toho sa vrátia. Báli sa o zdravie, to je prednejšie ako práca.
Nebolo to o tom, že nechceli pracovať. To, žeby pán K. povedal, že niekto môže odísť, nepočul. On si
nepreveroval osobne u pána K., či môže odísť, ale potom pre pána K. pracoval ďalej. Späť na stavbu
sa vrátil asi po 2 alebo 3 týždňoch, cez hranice sa dalo prejsť. Pán K. si voči nemu neuplatnil zmluvnú
pokutu za opustenie pracoviska.
5.9. Z výsluchu svedka F. H. súd zistil, že svedok pracoval so žalovaným u žalobcu ako elektrikár na

základe zmluvy na stavbe v Nemecku. Po vypuknutí covidu sa báli, ako sa dostanú domov, keď zavrú
hranice. Na stavbe bolo veľa ľudí a stále ich ubúdalo, bolo ich menej a menej. Báli sa, že sa nakazia
a potom nakazia svojich blízkych doma. Tak sa chceli dostať čo najskôr domov. Volali pánovi K., že
chcú ísť domov, že sa boja, že zatvárajú hranice, stavbu, že ostanú bez práce, že čo tam budú robiť, či
im preplatí mzdu, keď tam ostanú. Pán K. im povedal, že to sa určite nestane, že nezavrú stavbu, ani

hranice. Svedok potom volal na veľvyslanectvo, že čo sa ide diať a tiež im nevedeli nič povedať, len že
je chaos a že v podstate vedia iba z médií to, čo oni. Béreš po dlhej dobe súhlasil, aby išli domov,
povedal to do telefónu B. B.. Následne išli domov, boli v karanténe a on sa potom ešte vrátil do Nemecka
na stavbu na zvyšnú dobu, čo mal v zmluve.
5.10.SvedokI.B.privýsluchunapojednávaníuviedol,žekonateľžalobcuE.K.boljehozmluvnýpartner,

pracoval u neho na stavbe asi pol roka 2020. Zachoval sa ako klamár, nevyplatil ho. Čo sa týka situácie,
ktorá nastala po vypuknutí covidu na stavbe, tak uviedol, že všetci sa báli a volali s pánom K. asi 2
hodiny, on konkrétne nie, povedali mu, že aká je situácia, čo nastalo na stavbe. Pamätá si, že tam bolo
okolo 1 000 ľudí a zo dňa na deň tam bolo 500, 400, 300 ľudí, každý sa bál a išiel domov. Pán H. volal
aj na konzulát, ani oni mu nevedeli povedať, či sa budú zatvárať hranice. Pán K. im stále hovoril, aby

neodchádzali, že to je obyčajná chrípka, chcel, aby ostali a potom nakoniec povedal, že dobre. Tak sa
zbalili a odišli domov. Na stavbu sa už potom viac nevrátil. Mal odrobené 3 týždne, svoj turnus.
5.11. Svedok B. B. pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že so žalobcom pracoval na základe zmluvy.
S bratom mali odrobený turnus a mali ísť už domov, keď mu zavolal pán K. a presviedčal ho, aby ešte
týždeň ostali, aj mu sľúbil, že ostane. Vtedy ešte nevedel, aká situácia ohľadom covidu nastala. Potom

za ním prišli ostatní chlapci s tým, že sa zatvárajú hranice a nevedia, čo ďalej. Zavolal ombudsmanovi
do Berlína a on mu povedal, že majú byť zatvorené hranice, ale nevedel, lebo tam bol tiež chaos, že čo
ďalej. Béreš ich stále presviedčal, aby zostali na stavbe a povedal aj jemu, nech chlapov presvedčí, aby
ostali tam a on mu povedal, že to nie je na ňom, povedal to, keď bol zapnutý odposluch. Potom, keď
už každý chcel odísť a sa pozbierali, tak pán K. povedal, že choďte, mne je to jedno, bol už nervózny,

tak už od nervov povedal, že choďte. Keď odchádzali, bola otvorená už len jedna hranica a to medzi
Rakúskom a Nemeckom, bola zatvorená aj česká hranica, aj poľská. Na otázky právneho zástupcu
žalovaného ohľadom vykonávania prác uviedol, že u žalobcu bol asi 3 mesiace v pracovnom pomere a
potom už pracoval na živnosť a či bol nejaký rozdiel vo výkone jeho prác, keď pracoval ako pracovník
na základe pracovnej zmluvy a potom, keď začal pracovať ako živnostník, či sa niečo zmenilo, uviedol,

že živnosť je lepšie platená, ale pracovne to bolo rovnako, ale keď sa pracuje v pracovnom pomere, tak
je minimálna mzda. Čo sa týka pracovného času, robili dajme tomu od 7.00 hod. do 18.00 hod., mali
stanovený pracovný čas, ale mohol zostať aj dlhšie. Mali majstra a vedúceho stavby, ktorý im určoval,
čo majú robiť. Počty hodín a vykonanú prácu si na konci týždňa zapisovali a tiež si aj majster zapisoval,
aby to sedelo. Čo sa týka pracovných prostriedkov, základné veci, šraubováky mali svoje, veľká technika

a materiál boli na stavbe.
6. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods.
2, § 544 ods. 1 OZ,§ 1 ods. 2 Zákonníka práce, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 261 ods. 1, § 265, § 269 ods.
2, § 300, § 301 ObZ a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

6.1. Z hľadiska právneho posúdenia sa súd prvej inštancie primárne zaoberal posúdením charakteru
vzťahu medzi stranami sporu. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporové
strany, žalobca ako obchodná spoločnosť a objednávateľ a žalovaný ako živnostník a poskytovateľ
uzavreli podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka Zmluvu č. 03/2020 na poskytnutie montážnych prácnaelektrickýchzariadeniachstým,žeprácebudúvykonávanéžalovanýmvofirmeFibercomvNemecku.
Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 20.1.2020 do 31.12.2020. V zmluve bola dohodnutá cena za
odpracované hodiny, spôsob fakturácie a ďalšie podmienky dohodnuté v tejto zmluve. Súd konštatoval,

že zmluvné dojednania strán, predmet zmluvy a cena sú dostatočne určité a zrozumiteľné, teda zmluva
je v celom rozsahu platná. Súd posúdil predmetný obchodno-záväzkový vzťah medzi stranami ako
inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý umožňuje zmluvným stranám,
aby si v rámci svojej zmluvnej voľnosti vymedzili predmet zmluvy a tým aj obsah svojho záväzku aj
iným spôsobom, ako je vymedzený pre jednotlivé zmluvné typy uvedené v Obchodnom zákonníku.

Právny zástupca žalovaného v záverečnom stanovisku tvrdil, že vzťah založený medzi stranami je
celkom jednoznačne pracovnoprávnym vzťahom, pretože má v sebe všetky prvky závislej práce a že
to bolo výsluchom svedkov a žalovaného preukázané. Súd prvej inštancie je však názoru, že medzi
žalobcom a žalovaným vznikol obchodnoprávny vzťah. Žalovaný počas celého konania a vykonávania
dokazovania netvrdil, že práca, ktorú vykonával, vykazuje znaky závislej práce a nie právne znaky
podnikania. V tomto smere nebolo ani vykonávané žiadne dokazovanie na preukázanie vôle žalovaného

uzatvoriť v skutočnosti pracovnú zmluvu, ktorá, ako uviedol aj svedok B. B., je v konečnom dôsledku
z finančného hľadiska nevýhodná. Preskúmaním zmluvy nedospel súd k záveru, že by zmluva svojím
obsahom alebo účelom odporovala zákonu alebo ho obchádzala a tiež nevzhliadol dôvody, pre ktoré
by mala byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný už v období pred uzavretím
zmluvy so žalobcom bol samostatne zárobkovo činnou osobou (napr. na rozdiel od svedka B. B., ktorý

bol najprv u žalobcu v pracovnom pomere) a vykonával činnosť na základe živnostenského oprávnenia.
Súd zdôraznil, že žalovaný v konaní ani netvrdil, nieto ešte preukázal, že by mal záujem u žalobcu
pracovať na základe pracovnej zmluvy, že by žalobca s takouto formou spolupráce nesúhlasil alebo
naopak, nútil ho k vykonávaniu činnosti na základe živnostenského oprávnenia, či podmienil vznik ich
vzájomnej spolupráce výlučne na základe živnostenského oprávnenia.

Vovzťahukargumentáciiprávnehozástupcužalovaného,ktorýpovažovaluzavretúzmluvuzaabsolútne
neplatný právny úkon, majúc za to, že žalobca uzavretie obchodno-záväzkových vzťahov simuloval
zrejme s úmyslom, aby si nemusel plniť povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, najmä
odvodové povinnosti, súd uviedol, že v ustanovení § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je obsiahnutá
úprava prípadu zastretého právneho úkonu z dôvodu vnútornej výhrady alebo simulácie, teda vedomej

nezhody vôle a jej prejavu. Ak má byť určitým právnym úkonom, t. j. konkrétne predstieraným
(simulovaným) právnym úkonom zastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), je simulovaný
právny úkon neplatný pre nedostatok vôle subjektu ho uzavrieť (§ 37 Občianskeho zákonníka). Platiť
však môže zastretý právny úkon za predpokladu, že zastretý právny úkon zodpovedá vôli účastníkov a
tiež za predpokladu, že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Zo znenia § 41a ods.

2 Občianskeho zákonníka tak nepochybne vyplýva, že v prípade zastierania právneho úkonu platí to, čo
účastníciprávnehoúkonuskutočnechcelianieto,čonechceliapredstierali,pokiaľsúsplnenénáležitosti
platnéhoprávnehoúkonu.Musítakbyťsplnenájednakpodmienkadovolenostiprávnehoúkonuprávnym
poriadkom a právny úkon tiež musí spĺňať prípadnú zákonom predpísanú podmienku formy právneho
úkonu. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 7

Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012 a dodal, že uzavretá zmluva bola dvojstranným právnym úkonom a
preto hovoriť o simulácii by bolo možno len v prípade, že vôľu uzavrieť ju nemala ani jedna zo zmluvných
strán. V konaní však nebolo preukázané, že by zmluvné strany uzavretím zmluvy zastierali uzavretie
pracovnej zmluvy, v konaní bolo nepochybné, že tak žalobca ako aj žalovaný hodlali a chceli uzatvoriť
obchodno-záväzkový vzťah. Súd prvej inštancie preto považoval Zmluvu č. 03/2020 uzavretú stranami

za platnú.

6.2. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou dojednanej zmluvnej pokuty a dospel k záveru,
že za platnú považuje nielen zmluvu, ale aj dojednanie o zmluvnej pokute. Uviedol, že zmluvná pokuta
bola medzi zmluvnými stranami dojednaná písomne, jednoznačne je v zmluve špecifikovaná zmluvná

povinnosť, ktorej porušenie je zmluvnou pokutou sankcionované a tiež výška zmluvnej pokuty. Keďže
dojednaná zmluvná pokuta spĺňa všetky formálne náležitosti jej platnosti, keď sankcionuje porušenie
zmluvnej povinnosti, súd dospel k záveru, že ustanovenia o dojednanej zmluvnej pokute v zmluve sú
platné.
V uvedenom kontexte súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zmluvné strany sa v bode 8.1. Zmluvy dohodli,

že ak žalovaný ako poskytovateľ preruší alebo ukončí poskytovanie prác pre žalobcu ako objednávateľa
v zmysle bodu 3.1. Zmluvy (do 31.12.2020), je poskytovateľ povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú
pokutu vo výške 3 000 eur. Konštatoval, že zmluvná pokuta patrí medzi zabezpečovacie prostriedky
používané v obchodnom aj občianskom práve a predstavuje sankčný prostriedok používaný prineplnení záväzkov v obchodných vzťahoch. Úprava zmluvnej pokuty v § 300 až § 302 Obchodného
zákonníka nadväzuje na základnú úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku, ale zároveň obsahuje
podstatné zmeny pre obchodné vzťahy. Obchodný zákonník pri právnej úprave zmluvnej pokuty

vychádza z objektívneho princípu a upravuje povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na princípe objektívnej
zodpovednosti bez možnosti liberácie (tzv. absolútna zodpovednosť). Výsluchom žalovaného a svedkov
bolo podľa súdu preukázané a táto skutočnosť nebola sporná, že žalovaný dňa 16.3.2020 opustil
pracovisko a ukončil poskytovanie prác pre žalobcu, čím porušil zmluvne dohodnutú povinnosť - bod
3. 1. zmluvy tým, že dohodnuté práce vykonával na mieste a za podmienok uvedených v predmetnej

zmluve len v období od 20.1.2020 do 16.3.2020, teda počnúc dňom 17.3.2020 (až do 31.12.2020)
ukončilposkytovanieprácpreddohodnutýmčasom.Žalovanýsapočaskonaniabránil,žedňa15.3.2020
spolu s ďalšími 5-timi kolegami telefonoval s konateľom žalobcu a že sa dohodlo, že všetci sa kvôli
pandémii ochorenia COVID-19 vrátia na Slovensko. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie tvrdenia, že konateľ žalobcu mu dňa 15.3.2020 dal súhlas na opustenie pracoviska a ani to,
že s ním telefonicky komunikoval. Toto tvrdenie žalovaného konateľ žalobcu jednoznačne poprel. Podľa

jeho tvrdenia im povedal, že v žiadnom prípade nech zo stavby neodchádzajú, že stavba sa nezatvára,
nech ostanú na mieste. Sľúbil im, že zavolá stavbyvedúcemu z Fibercomu, t. j. vedúcemu stavby, pre
ktorú pracovali a spýta sa ho, čo sa deje. Povedal im, aby v pondelok riadne všetci nastúpili do práce.
V pondelok mu prišlo upozornenie, že nikto neprišiel do práce a že jeho firma bude sankcionovaná
podľa dohodnutých platných zmlúv, ktoré mal podpísané s nemeckou firmou J.. Žalobca namiesto nich

objednal druhú externú firmu, ktorú musel zaplatiť a dňa 23.3.2020 nastúpil do práce aj on osobne spolu
s C. D. a pánom E.. Uviedol, čo potvrdili aj svedkovia, že normálne vycestovali z domu, každý zo svojho
bydliska, išli jedným autom, prešli cez hranice a akurát sa ich pýtali, kde idú a načo. Stavba fungovala
ďalej, v Nemecku neboli žiadne obmedzenia, žiadne rúška, nič. Žalovaný, A., I. B. a B. B. sa už viac na
stavbu nevrátili, ale G. a H. sa asi po mesiaci vrátili a pokračovali ďalej v práci. Tvrdenie žalovaného

nebolo podľa súdu preukázané ani výsluchom svedkov, ktorí vo svojich výpovediach nepotvrdili, že
konateľ žalobcu dal ústny súhlas na opustenie pracoviska žalovanému, príp. ostatným, ktorí pracovali na
stavbe so žalovaným. Okrem svedka B. B. všetci zhodne vypovedali, že nepočuli to, aby pán K. povedal,
že môžu opustiť Nemecko, resp. stavbu. B. B., ktorý bol ako svedok vypočutý posledný, uviedol, že
pán K. mu na konci dlhého rozhovoru v zlosti povedal, ta choďte, čiže uviedol úplne inú verziu, ktorá

nepodporuje nikoho z ostatných svedkov, ktorí vypovedali, že konateľ žalobcu im súhlas nedal. Bolo
preukázané, že žalovaný dňa 31.3.2020 doručil žalobcovi výpoveď, avšak táto výpoveď bola doručená
až o 2 týždne po tom, čo žalovaný ukončil práce a odcestoval na Slovensko s tým, že do dňa 30.4.2021
plynula žalovanému výpovedná doba, počas ktorej sa žalovaný na stavbu nevrátil, a to aj napriek mailu
žalobcu zo dňa 3.4.2020, ktorým ho žalobca upozornil na odstránenie vád. Bolo normálne, že žalobca

vyzval žalovaného na výkon práce v zmysle Zmluvy č. 03/2020, nakoľko zmluva zaväzovala žalovaného
pracovať aj počas plynutia výpovednej doby. Nebolo sporné, že žalovaný napriek tomu, že zmluvný
vzťah trval v rámci behu výpovednej doby, nevykonával prácu, na stavbu sa viac nedostavil, ani vady
neodstránilapretobolžalobcanútenývadyodstrániťprostredníctvomexternejfirmy,ktorejmuseluhradiť
náklady, o čom predložil aj faktúru za tieto pochybenia. Žalovaný teda porušoval Zmluvu č. 03/2020 a

nevykonával prácu počas plynutia výpovednej doby, a to aj napriek tomu, že už vedel, že v dôsledku
vyhlásenia mimoriadnej situácie na Slovensku sa hranice s Nemeckom nezatvorili a na stavbe sa
pracovalo bez problémov ďalej. Z uvedeného mal súd za preukázané, že žalovaný porušil bod 8. 1.
zmluvy a preto mu vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 3.000 eur.

6.3. Nakoniec súd prvej inštancie uviedol, že ak okolnosti, za ktorých žalovaný porušil zmluvné
povinnosti, by sa javili ako dôvody na uplatnenie moderačného práva podľa § 301 Obchodného
zákonníka, toto ustanovenie dáva súdu možnosť, nie povinnosť, uplatniť vo vzťahu k zmluvnej pokute
moderačné právo. Bolo však na strane žalovaného, aby sa moderácie zmluvnej pokuty domáhal, keďže
súd nemôže uplatniť moderačné právo zo svojej iniciatívy. Žalovaný však počas konania a v záverečnom

návrhu argumentoval stále len neplatnosťou zmluvnej pokuty a nie neprimeranosťou.

6.4. Citujúc príslušné ustanovenia rozhodol súd prvej inštancie aj o príslušenstve pohľadávky
a paušálnej náhrade, keď uviedol, že žalovaný svoj peňažný záväzok žalobcovi včas nezaplatil, dostal
sa do omeškania s jeho plnením a preto žalobcovi priznal aj požadovaný 9 % úrok z omeškania ročne

zo sumy 3.000 eur od 6.8.2021, t. j. dňom nasledujúcim po dni doručenia žaloby žalovanému.

7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP
a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP bez toho, aby tieto konkrétne skutkovo vymedzil a pod

daný odvolací dôvod priradil. Odvolateľ navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne rozsudok
zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8.1. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia, keď potom čo citoval z výpovedí
žalovaného A. B., svedkov F. G., F. H., I. B. a B. B. v odvolaní uviedol, že žalobca žalovanému
a jeho kolegom dal súhlas na opustenie stavby v Nemecku, pretože všetci svedkovia konzistentne

uviedli, že tento súhlas žalobcu sa nerodil ľahko (spočiatku ho ani neudelil), avšak po niekoľkých
hodinách telefonátov týkajúcich sa najmä vypuknutej pandémie s odchodom celej partie dňa 15.03.2020
telefonicky súhlasil. O skutočnosti, že medzi žalobcom a partiou tam pracujúcich chlapov došlo k dohode
o tom, že môžu odísť a vrátia sa podľa vývoja situácie okolo pandémie COVID-19 má podľa žalovaného
svedčiť aj skutočnosť, že svedkovia G. a H. sa reálne po upokojení situácie ohľadom pandémie asi po
mesiaci na stavbu do Nemecka vrátili, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj samotný žalobca.

Žalovaný ďalej uviedol, že správanie sa žalovaného a jeho kolegov bolo v danej situácii zodpovedné,
pretože včasným odchodom zo stavby (kde sa protipandemické opatrenia nedodržiavali) chránili svoj
život a zdravie, pričom zároveň chránili život a zdravie svojich rodinných príslušníkov, ku ktorým sa zo
stavby v Nemecku vracali. V tomto smere poukázal na to, že z konštantnej judikatúry Ústavného súdu
SR jednoznačne vyplýva, že právo na život je najzákladnejším právom, od ktorého sa odvádzajú iné

základné práva a slobody, pričom nemožno uprednostniť právo jednotlivca na majetok a podnikanie v
podobe zmluvnej pokuty vo výške 3.000 eur nad právom všetkých ostatných na zabezpečenie ochrany
pred nákazlivou chorobou vyjadrenej v práve na život a zdravie. Žalovaný ako aj všetci jeho kolegovia
jasne uviedli, že sa báli o svoje zdravie (život), ktoré je prednejšie ako práca. Nebolo to o akejsi
nezodpovednosti a neochote pracovať, práve naopak, išlo o maximálne zodpovedný postup každého

z nich. Súčasne poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky PI. ÚS 7/22 zo dňa 13.09.2022
a konštatoval, že žalobcom uplatnená a súdom prvej inštancie priznaná zmluvná pokuta nadraďuje
právo na majetok a podnikanie nad ochranu života a zdravia. Takýto výkon práva zasahuje do práv a
oprávnených záujmov iných (právo na život a zdravie) a je evidentne v rozpore s dobrými mravmi.
Odvolateľ tiež uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že samotná Zmluva č. 03/2020 síce

odkazuje na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak táto vykazuje znaky klasickej závislej práce (§ 1
ods. 1 Zákonníka práce) vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti osobne poskytovateľom
podľa pokynov objednávateľa, v mene objednávateľa a v pracovnom čase určenom objednávateľom.
Závislú prácu je však možné vykonávať výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu
alebo výnimočne za podmienok ustanovených Zákonníkom práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu

a nikdy nie na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu.
Citoval § 39 OZ a v tomto kontexte uzavrel, že v danom prípade išlo jednoznačne o vzťah nadriadenosti
a podriadenosti, keď žalobca zarábal na každej odpracovanej hodine žalovaného pre nemeckého
partnera. Zmluva č. 03/2020 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom.
Argumentum a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu) nie je platnou ani zmluvná pokuta upravená

v bode 8.1 Zmluvy.
Nakoniec s poukazom na § 301 ObZ uviedol, že zo žiadneho zákonného ustanovenia, judikatúry
najvyšších súdnych autorít ako ani zaužívanej právnej praxe nevyplýva, aby sa účastník konania musel
moderácie zmluvnej pokuty špeciálne domáhať. Žalovaný sa v priebehu celého konania v spore aktívne
bránil, poukazoval na nedostatky zmluvy, spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty, okolnosti predmetného

prípadu, pričom nárok žalobcu uplatnený titulom zmluvnej pokuty navrhoval ako celok zamietnuť. Ak súd
prvej inštancie v bode 46. odôvodnenia konštatuje, že sú dané okolnosti na uplatnenie moderačného
práva podľa § 301 Obchodného zákonníka, takémuto postupu súdu nebránila žiadna zákonná prekážka.

9. K doručenému odvolaniu žalobca uviedol, že žalovaným napadnutý rozsudok sa v časti jeho

odôvodnenia priam precízne vyporiadava so všetkými odvolacími námietkami a tvrdeniami žalovaného,
pretože jeho odvolacie námietky sú v podstate totožné s námietkami uplatnenými v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska zákonných kritérií plne
zodpovedá požiadavkám na kvalitu a rozsah súdneho odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, ba
navyše ide omnoho viac nad rámec týchto požiadaviek, pretože samotná právna argumentácia súdu

prvej inštancie k meritu veci vyplýva z bodov 10. až 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z čoho je
zrejmé, že súd prvej inštancie sa detailne zaoberal každou okolnosťou sporu.
Žalobca potom čo doslova reprodukoval obsah svojej záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa
21.12.2023 uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný opustil miesto výkonu prácdňa 22.03.2020 a ničím nepreukázal, že relevantný dôvod svojho odchodu riadne oznámil žalobcovi.
Nepreukázal ani, že oznámil zdravotné problémy. Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že pokiaľ
by žalobca neakceptoval ukončenie vzťahu, bolo by na mieste domáhať sa neplatnosti zmluvy, je

účelové, špekulatívne a bez logického vysvetlenia. Súd skonštatoval platné uzatvorenie zmluvy, pričom
ani žalovaný nespochybňoval uzavretie danej zmluvy. Súd nezistil žiadny dôvod pre posúdenie zmluvy
ako neplatnej. V tomto smere poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 14Cob/53/2022
zo dňa 23.11.2022, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 18Cb/68/2021 zo dňa
21.1.2022 v spore žalobcu a žalovaného I. L. v spore o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 3.000 eur

s príslušenstvom.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až

§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza

dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f), t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie
meritórne prejednal.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

13.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

14. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
krajského súdu.

15. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov

v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď nakaždú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil výstižné,
presvedčivé a rozumné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje
( § 387 ods. 2 CSP ), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia
odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.

17. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd uvádza:

18. K odvolateľom namietanému nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov výsluchom svedkov,
odvolací súd uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP),

ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedené neznamená, že súd nie je viazaný
ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Platí preto najmä, že súd je povinný v
odôvodnenírozhodnutia(§220ods.2CSP)uviesťajto,zktorýchdôkazovvychádzal,akoichvyhodnotil,
prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku dostatočne presvedčivo a výstižne uviedol v bodoch 43. a 44. skutkové i právne dôvody,

ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu možno
jednoznačne považovať za dostatočné a to najmä v situácii, keď súd prvej inštancie mal podľa svojho
názoru z vykonaného dokazovania za ustálené rozhodné skutočnosti. Takýto myšlienkový proces sudcu
v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy. Samotná skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s takýmto postupom súdu spočívajúcom

v hodnotení dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP.
V preskúmavanom spore i z pohľadu odvolacieho súdu, žalovaný bez pochybností, vzhľadom na obsah
výpovedí svedkov, nepreukázal produkovanými dôkazmi, že žalobca súhlasil s tým, aby žalovaný
prerušil alebo ukončil poskytovanie prác pre objednávateľa v zmysle bodu 3.1. Zmluvy, čo bolo práve

dôvodom, pre ktorý bol žalobca oprávnený v zmysle bodu 8.1. Zmluvy uplatňovať zmluvnú pokutu.
Takýto záver z dôkazov vykonaných na návrh žalovaného jednoducho nevyplýva.

19. Odvolací súd nezistil ani naplnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávne zistenom
skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného

v odvolaní riadne vyporiadal a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Ak odvolateľ poukazoval
na dojednanie zastretého pracovnoprávneho vzťahu a rozpor s dobrými mravmi, k tomu odvolací
súd uvádza, že v dôsledku § 1 ods. 2 ObZ, je i v obchodnoprávnych vzťahoch uplatniteľné pravidlo
o rozpore s dobrými mravmi, avšak na to, aby nastala sankcia neplatnosti právneho úkonu je
potrebné, aby strana v konaní preukázala, že druhá strana pri svojej činnosti konala v rozpore s

pravidlami morálneho charakteru všeobecne platnými a všeobecne uznávanými v spoločnosti. Z užšieho
aspektu, viažuceho sa i na daný prípad, je však podľa odvolacieho súdu potrebné vychádzať zo
zásad poctivého obchodného styku, kde porušenie rovnováhy účastníkov prostredníctvom zmluvných
dojednaní zakladajúcich nerovnosť zmluvných strán je práve tým kritériom, uplatnením ktorého sa
účastník sporu dožaduje ochrany pred súdom a navrhuje neposkytnutie súdnej ochrany.

V danom prípade žalovaný nepreukázal, resp. ani odvolací súd v rámci prieskumu nezistil, žeby proces
rokovania o predmetnej zmluve, či samotné dojednania napĺňali znaky konania žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom. Každá zo strán sporu vstupovala do predmetného
zmluvného vzťahu s určitými predstavami, motiváciami, ale aj s mierou rizika, pričom tieto atribúty boli
povinné zohľadniť už v samotnom procese dojednávania zmluvných podmienok, ktoré sa následne

zhmotnili v predmetnej zmluve. I v tomto kontexte sa súd prvej inštancie riadne a výstižne vyporiadal
s námietkami žalovaného vo svojom odôvodnení, pričom podporne možno súčasne poukázať aj na
rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 14Cob/53/2022 zo dňa 23.11.2022, ktorý potvrdil rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/68/2021 zo dňa 21.1.2022 v obdobnom spore žalobcu a žalovaného
I. L. o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 3.000 eur s príslušenstvom, kde bolo rovnako konštatované,

že vzťah je obchodnoprávny.

20. K Ústavou garantovanému právu na život a zdravie odvolací súd uvádza, že zo všeobecne
vymedzenými postulátmi žalovaným nemožno inak ako len súhlasiť. Zároveň však nie je zrejmé ažalovaným preukázané, ako sa v jeho prípade dostala do rozporu sloboda podnikania s ochranou života.
Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky PI. ÚS 7/22 zo dňa
13.09.2022, je potrebné uviesť, že tento vychádza zo situácie, kedy podnikateľskú činnosť obmedzil

priamo zákon, avšak v danom prípade k ukončeniu prác pre žalobcu došlo len na základe rozhodnutia
samotného žalovaného. Zároveň je potrebné vychádzať i zo skutočností, že miestom výkonu prác bolo
Nemecko, preto je nesprávna argumentácia žalovaného pri poukaze na uznesenia vlády SR, ktoré sa
však vzťahovali len na územie Slovenskej republiky a len na tomto území regulovali mimoriadnu situáciu,
resp. núdzový stav.

21. Nakoniec za správny považoval odvolací súd i záver súdu prvej inštancie v otázke moderačného
práva. V tomto smere aj odvolací súd akcentuje na skutočnosť, že moderačné právo, spočívajúce
v tom, že súd neprizná zmluvnú pokutu v celej výške, je možné zo strany súdu využiť len na návrh
dlžníka, nie však z úradnej povinnosti. Z procesného hľadiska dôjde k použitiu moderačného práva súdu
v rámci konania začatého veriteľom, v ktorom dlžník ako žalovaný na svoju obranu vznesie námietku

neprimeranosti zmluvnej pokuty a požiada súd o jej zníženie, čo však v tomto konaní učinené zo strany
žalovaného nebolo.

22. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko procesný
postup súdu prvej inštancie bol správny a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia

veci. Z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia s tým, že odvolací súd má súčasne za to, že súd prvej inštancie
formuloval svoje skutkové a právne závery, ktoré sú zrozumiteľné a pre rozhodnutie dostatočné.
Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od

znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Navyše súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí poukazoval práve na tie zákonné a zmluvné ustanovenia, ktoré boli v prejednávanom prípade
relevantné pre rozhodnutie, pričom naplnenie odvolacích dôvodov žalovaný nepreukázal, preto podľa §
387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. §
427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,
alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).