Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/136/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616202848
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8616202848.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: JANESTAV, s.r.o., so
sídlom Hviezdoslavova 35, 091 01 Stropkov, IČO: 44 042 833, zastúpeného advokátom JUDr. Marekom
Bujdošom, so sídlom Hlinky 262/6, 091 01 Stropkov, IČO: 37 874 675, proti žalovanému: A. B.,
s miestom podnikania 090 21 Vyškovce 50, IČO: 33 109 133, zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom
Mojsejom, so sídlom Žižkova 2073/19, 040 11 Košice - Juh, IČO: 51 417 685, o zaplatenie 15.136,01 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 4Cb/8/2016-187
zo dňa 24. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Svidník, č.k. 4Cb/8/2016-187 zo dňa 24. novembra
2021.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 4Cb/8/2016-187 zo
dňa 24. novembra 2021 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15 136,01 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne z dlžnej sumy od 27.5.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej mu dňa 27.6.2016, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 15.136,01 eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 15.136,01
eur od 27.05.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2.1. Dôvodil, že žalovaný ako podnikateľ na základe podnájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom
užíval ako podnájomca nebytové priestory nachádzajúce sa v Stropkove na Hviezdoslavovej ulici 35
(evidované na LV č. XXXX, kat. úz. C.) na prevádzku svojich obchodných priestorov. Mesačné nájomné
bolo dohodnuté vo výške 331,93 eur bez DPH (398,32 eur s DPH). Žalovaný neuhradil žalobcovi faktúru
č. 2016013 za nájomné za mesiace 10/2012 až 11/2015 (38 mesiacov), vystavenú na sumu 15.136,01
eur (38x398,32 eur), splatnú dňa 26.5.2016.

3. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namieta aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keďže so
žalobcom žiadnu nájomnú zmluvu neuzatvoril. Nájomná zmluva podľa zákona č. 116/1990 Zb. vyžaduje
písomnú formu a jej nedodržanie sa spája s absolútnou neplatnosťou. Aj z predloženého listu vlastníctva
vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti, ktoré žalovaný užíval, je D. E.. Požadované dlžné nájomné boloposkytnutéotcovip.E.(A.E.,resp.jehopodnikateľskýsubjekt)formouhnuteľnýchvecívhodnote7.150,-
eur a automobilu v hodnote presahujúcej 10.000,- eur. Dotknuté priestory od 01.12.2015 nevyužíva.
Napriektomusúmuvnichneoprávnenezadržiavanéhnuteľnéveci,ktorýchvydaniasadomáhavkonaní

na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 7C/20/2016. Podaním zo dňa 09.08.2018 navrhol prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 7C/20/2016. Poukázal tiež na to,
že s bývalým vlastníkom nehnuteľnosti p. A. E., IČO: 34 827 595 uzatvoril v roku 2009 nájomnú zmluvu.
Pani D. E. sa titulom kúpnej zmluvy zo dňa 09.07.2012 stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a prešli
na ňu v súlade s § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka všetky práva z nájomnej zmluvy. Žalovaný užíval

priestory nachádzajúce sa v nehnuteľnosti za účelom podnikania nepretržite do 01.12.2015.

4. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol, že ak žalovaný dotknutú faktúru neuznával,
mal ju vrátiť, k čomu však nedošlo. Predložil faktúry za nájomné za obdobie rokov 2009 až 2011,
ktoré žalovaný riadne zaplatil, čo má preukázať uzatvorenie podnájomného vzťahu. Nemá vedomosť
o započítaní dlhu na nájomnom s hodnotou prevedeného motorového vozidla. Potvrdil uplatnenie

zádržného práva na veci nachádzajúce sa v nebytovom priestore, avšak tieto veci neboli žalobcovi
poskytnuté. Zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzatvorená písomne, ale nevie ju nájsť.
S navrhovaným prerušením konania nesúhlasí. V konaní vedenom pod sp. zn. 4Cb/8/2016 bolo
preukázané, že právny vzťah existuje len medzi žalobcom a žalovaným (stranami sporu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4Cb/8/2016).

5. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.09.2018, č.k. 4Cb/8/2016-96 (ďalej len „prvý rozsudok“)
rozhodol tak, že:
I. Nárok žalovaného na prerušenie konania zamieta.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.136,01 eur s 8 % - ným úrokom z omeškania ročne

zo sumy 15.136,01 eura od 27.5.2016 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu, o výške
ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

5.1. Krajský súd v Prešove, rozhodujúc o odvolaní žalovaného proti prvému rozsudku, uznesením zo

dňa 26.11.2019, sp.zn. 4Cob/6/2019 odmietol odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bol návrh
žalovaného na prerušenie konania zamietnutý (výrok I.) a zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.136,01 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (výrok II.).

5.2.Odvolacísúdkonštatoval,žesúdprvejinštanciepredmetsporuposúdilpodľa§3zákonač.116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, avšak uvedeným ustanovením sa dôsledne neriadil,
ak nevyžadoval preukázanie písomnej formy nájomnej zmluvy. Dôkazné bremeno na preukázanie
existencie nájomného vzťahu zaťažuje žalobcu, pričom jej absenciu nie je možné nahradiť akýmkoľvek
inýmprávnymúkonom,čisamotnýmkonkludentnýmkonaním.Dôsledkomplneniabezprávnehodôvodu

by totižto bolo bezdôvodné obohatenie, pre vznik ktorého zákon predpokladá splnenie podmienok
uvedených v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia rozhodnutia ani
nevyplýva, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil súd prvej inštancie ako nájomný alebo
podnájomný, preto odôvodnenie rozhodnutia nesie znaky zmätočnosti.

5.3. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní tak malo byť na základe predložených skutkových
tvrdení a dôkazov posúdiť, či medzi žalobcom a žalovaným existuje záväzkový vzťah, teda nájomná
zmluva alebo záväzkový vzťah predstavujúci podnájomnú zmluvu (§ 666 Občianskeho zákonníka, § 6
zákona č. 116/1990 Zbierky), resp. či žalobcom žalovaný nárok môže vyplývať z iného záväzkového
vzťahu v zmysle zásady iura novit curia. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou strán sporu poukázal na

ustanovenie § 150 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a zároveň na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

6. Po vrátení veci súd prvej inštancie na ďalšie konanie, žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku

uviedol, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu bol založený písomnou zmluvou o podnájme, ktorú
nevie predložiť. Žalovaný podnájomné sčasti platil. Navrhol výsluch svedka F. G., ktorý má vedomosť
o podnájomnom vzťahu medzi stranami sporu. Súdu predložil písomnú zmluvu o podnájme nebytových
priestorov z roku 2008 medzi prenajímateľom A. E. (konateľom žalobcu) ako vlastníkom nehnuteľnostia nájomcom (žalobcom) a písomnú podnájomnú zmluvu medzi žalobcom a H. B. zo dňa 15.03.2008
ako dôkaz, že žalobca priestory ďalej dával do podnájmu. Predložil tiež faktúry vystavené žalobcom,
ktoré boli žalovaným čiastočne uhrádzané (k tomu predložené výpisy z účtov v banke). Ten teda musel

vedieť, že má zmluvu so žalobcom a nie s p. E.. V podnájomnej zmluve bola dohodnutá doba trvania
vzťahu na 10 rokov. Výška nájomného žalovaným popretá nebola, sporné bolo len to, či bolo nájomné
dohodnuté bez alebo s DPH. Priestory boli určené pre prevádzku stavebnín žalovaného. Žalovaný
z dôvodu finančných problémov žiadal žalobcu, aby počkal s úhradou. Tá sa odďaľovala a žalobca mal
za to, že mu žalovaný zaplatí naraz. Preto došlo k vystaveniu jednej faktúry. Vozidlo od žalovaného

riadne kúpil a následne sa vykonal prevod. O faktúrach č. 160100007, 160100006, 160100005 nemá
vedomosť, neboli mu doručené.

7. Žalovaný zotrval na stanovisku, že mal uzatvorenú nájomnú zmluvu s p. E.. Opätovne poukázal
na kompenzáciu p. E. (prevedené vlastníctvo k vozidlu a rôznemu materiálu). So žalobcom zmluvu
uzatvorenú nemal. Žalobu navrhol zamietnuť, keďže žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca

nemá oprávnenie na prenájom nehnuteľnosti a išlo by v tomto prípade o neoprávnené podnikanie.
Sumu 331,93 eur považoval za sumu s DPH. V období 10/2012 do 11/2015 mal predmetné priestory
k dispozícii. Nevie si vysvetliť, prečo v danom období žalobca nič nefakturoval. Na pojednávaní
dňa 24.11.2021 vzniesol kompenzačnú námietku voči žalovanej sume (s uvedením, že sa nejedná
o vzájomnú žalobu) a to v rovnakej výške, ktorú preukazoval faktúrami (č. 160100007, 160100006,

160100005 – ktoré vystavil ako reakciu na faktúru, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha),
pričom zvyšok tvorí kúpna cena vozidla (predložil listinu – žiadosť o prevod držby vozidla na nového
držiteľa, t.j. zo žalovaného na žalobcu).

8. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom (ďalej aj „druhý rozsudok“) v zmysle bodu 1. odôvodnenia

tohto rozhodnutia.

8.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom
spise, výsluchom strán sporu, pripojeným spisom sp. zn. 7C/20/2016) zistil tento skutkový stav:

· Z faktúry číslo 2016013 zo dňa 5.5.2016 na sumu 15 136,01 eura súd zistil, že žalobca ako dodávateľ
fakturoval žalovanému nájomné nebytových priestorov na Hviezdoslavovej ulici 35, Stropkov za obdobie
10/2012 až 11/2015.
· Z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. C. súd zistil, že vlastníkom administratívnej budovy súp. č. XX I.
C. je D. E., nar. XX.XX.XXXX.

· Z faktúry číslo 11VF005 zo dňa 31.1.2011 na sumu 9 559,58 eura súd zistil, že žalobca ako dodávateľ
fakturoval žalovanému nájomné nebytových priestorov za obdobie 1/2009 až 12/2010.
· Z faktúry číslo 11VF019 zo dňa 5.9.2011 na sumu 2 389,90 eura súd zistil, že žalobca ako dodávateľ
fakturoval žalovanému nájomné nebytových priestorov za obdobie 4-9-2011.
· Z výpisu z účtu žalobcu na č.l. 37 spisu súd zistil, že žalovaný zaplatil na faktúru 11VF019 dňa 5.3.2012

sumu 400 eur.
· Z výpisu z účtu žalobcu na č.l. 39,40 spisu súd zistil, že žalovaný zaplatil na faktúru 11VF019 dňa
4.11.2011 sumu 1 089,90 eura a dňa 27.12.2011 sumu 600 eur.
· Z faktúry číslo 11VF008 zo dňa 31.3.2011 na sumu 1 194,95 eura na č.l. 41 spisu súd zistil, že žalobca
ako dodávateľ fakturoval žalovanému nájomné nebytových priestorov za obdobie 1Q/2011.

· Z výpisu z účtu žalobcu na č.l. 42,43 spisu súd zistil, že žalovaný zaplatil na faktúru 11VF008 dňa
24.4.2011 sumu 500 eur a dňa 23.5.2011 sumu 300 eur.
· Zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 14.3.2008 na č.l. 171 spisu súd zistil, že
prenajímateľ A. E., nar. XX.X.XXXX uzavrel zmluvu so spoločnosťou JANESTAV, s.r.o., ako nájomcom,
predmetom ktorej bol nájom administratívnej budovy súp. č. 35 v Stropkove.

· Na č.l. 175 spisu žalobca predložil zmluvu uzatvorenú medzi ním, ako nájomcom a podnájomcom
H. B. DUKI PLYN zo dňa 15.3.2008, predmetom ktorej bol podnájom miestnosti v budove na ulici
Hviezdoslavovej 35 v Stropkove, zapísanej na LV č. XXXX.
· Nač.l.113vspisetunajšiehosúdusp.zn.7C/20/2016jezaloženánájomnázmluvaonájmenebytových
priestorov, ktorú mal uzatvoriť A. E. so žalovaným A. B., predmetom ktorej mali byť nebytové priestory

v budove na Hviezdoslavovej ulici v Stropkove. Táto zmluva nie je podpísaná zo strany prenajímateľa
A. E.. K predmetnej zmluve zaujal právny názor Krajský súd v Prešove v rozsudku č.k. 7C/20/2016-
215 zo dňa 28.2.2019 bod 21, podľa ktorého v dôsledku nedodržania zákonom predpísanej písomnej
formy zmluvy, zmluva o nájme nebytových priestorov platne vzniknúť nemohla a v dôsledku absolútnejneplatnosti tohto právneho úkonu nemohol vzniknúť ani nájomný vzťah umožňujúci vstup žalovanej
do postavenia prenajímateľa v súlade s § ustanovením § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže
žiaden nájomný vzťah platne nevznikol, nič nebránilo žalovanej ako vlastníčke nehnuteľností uzatvoriť

so spoločnosťou JANESTAV, s.r.o., dňa 25.9.2012 zmluvu o nájme nehnuteľností. Na základe tohto
právneho úkonu prešlo oprávnenie nehnuteľnosti užívať zo žalovanej na spoločnosť JANESTAV, s.r.o.
· Zo zmluvy o nájme zo dňa 25.9.2012 na č.l. 130 spisu 7C/20/2016 súd zistil, že D. E., ako
prenajímateľka uzatvorila zmluvu so spoločnosťou JANESTAV, s.r.o., ako nájomcom, predmetom ktorej
bol nájom administratívnej budovy súp. č. 35 v Stropkove.

· Na pojednávaní dňa 24.11.2021 žalovaný predložil ním vystavené faktúry adresované žalobcovi,
týkajúce sa fakturácie tovaru, ako aj doklad k prevodu motorového vozidla v rámci procesnej obrany, na
preukázanie toho, že aj žalovaný má pohľadávky voči žalobcovi.

9. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení § 1 písm. a), § 3 ods. 1 až 4, § 5 ods. 1 až 3, § 6
ods. 1 a 2, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov“), § 154, § 187 ods. 1 a 2, §
191 ods. 1 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

9.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dôvodil, že zákon o nájme a podnájme nebytových

priestorovstanovujenáležitostizmluvyonájmenebytovéhopriestoru,pričomnedostatokpísomnejformy
sankcionuje neplatnosťou zmluvy. O forme a náležitosti zmluvy o podnájme nebytových priestorov zákon
nestanovuje nič. Právna prax sa prikláňa k názoru, že bude platná aj ústne uzatvorená podnájomná
zmluva (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/2075/2003). Požiadavku platnosti podnájomnej zmluvy
by mala spĺňať taká zmluva, ktorá okrem určenia zmluvných strán určite a zrozumiteľne špecifikuje

predmet nájmu, účel nájmu a výšku nájomného. Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o nájme a podnájme
nebytových priestorov vyplýva, že nebytový priestor je nájomca oprávnený prenechať do podnájmu na
určitý čas. V rámci predmetu konania, ktoré vymedzil žalobca, a ktorým je súd viazaný, bolo právne
významné preukázať, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o podnájme nebytových
priestorovažezuvedenéhodôvodužalobcamápohľadávkuvočižalovanémunazaplatenienájomného,

ktorá doposiaľ nebola uhradená.

9.2. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný v období od 10/2012 do 11/2015 užíval nebytové
priestory nachádzajúce sa na Hviezdoslavovej ulici 35 v Stropkove a fakturované nájomne vo výške
15.136,01 eur nezaplatil. Nebolo sporné, že žalovaný vykonával čiastočné úhrady nájomného za

predchádzajúce obdobie, čo bolo preukázané faktúrami a výpismi z účtu žalobcu. Žalovaný namietal,
že žalobca nie je v predmetnom spore aktívne vecne legitimovaný, pretože žalovaný mal uzatvorenú
nájomnú zmluvu s pánom E. a nie so žalobcom. Na č.l. 113 v spise tunajšieho súdu sp. zn. 7C/20/2016
je založená nájomná zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorú mal uzatvoriť A. E. (vtedajší vlastník
nebytových priestorov) so žalovaným A. B., predmetom ktorej mali byť nebytové priestory v budove

na Hviezdoslavovej ulici v Stropkove. Táto zmluva nie je podpísaná zo strany prenajímateľa A. E.. K
predmetnej zmluve zaujal právny názor Krajský súd v Prešove v rozsudku č.k. 7C/20/2016-215 zo dňa
28.2.2019 bod 21, podľa ktorého v dôsledku nedodržania zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy,
zmluva o nájme nebytových priestorov platne vzniknúť nemohla a v dôsledku absolútnej neplatnosti
tohto právneho úkonu nemohol vzniknúť ani nájomný vzťah umožňujúci vstup žalovanej do postavenia

prenajímateľa v súlade s § ustanovením § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žiaden nájomný
vzťah platne nevznikol, nič nebránilo žalovanej ako vlastníčke nehnuteľností uzatvoriť so spoločnosťou
JANESTAV, s.r.o., dňa 25.9.2012 zmluvu o nájme nehnuteľností. Na základe tohto právneho úkonu
prešlo oprávnenie nehnuteľnosti užívať zo žalovanej na spoločnosť JANESTAV, s.r.o.

9.3.Zpredloženýchlistinnýchdôkazovmalsúdprvejinštanciezapreukázané,ževlastníkompredmetnej
nehnuteľnosti bol pôvodne pán A. E. ako fyzická osoba a neskôr titulom kúpnej zmluvy zo dňa 9.7.2012
bola ako vlastníčka nehnuteľnosti zapísaná na LV č. XXXX, kat. úz. C. pani D. E.. Žalobca bol nájomcom
predmetných nehnuteľností, a to najskôr na základe zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa
14.3.2008 na č.l. 171 uzavretej s prenajímateľom A. E. a neskôr na základe zmluvy o nájme zo dňa

25.9.2012 na č.l. 130 spisu 7C/20/2016 uzavretej s prenajímateľkou D. E. ako novou vlastníčkou.
Keďže žalovaný nemal platne uzatvorenú nájomnú zmluvu s pánom E., čo bolo preukázané v konaní
7C/20/2016,nemohlodôjsťkpostupupodľa§680ods.2Občianskehozákonníkaatedakvstupunového
vlastníka do právneho postavenia prenajímateľa.9.4. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol oprávnený k uzatváraniu podnájomných zmlúv. Z
predložených faktúr, ktoré čiastočne uhrádzal žalovaný vyplýva, že faktúry boli vystavované žalobcom a

žalovaný ich čiastočne uhrádzal na účet žalobcu, čo bolo preukázané výpismi z účtu žalobcu. Žalovaný
na jednej strane spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s tvrdením, že so žalobcom nemá
uzatvorenú žiadnu zmluvu. Na druhej strane paradoxne tvrdil v rámci procesnej obrany, že žalovanému
poskytoval na úhradu nájomného rôzne plnenia. Súd dospel k jednoznačnému záveru, že žaloba
je dôvodná. Žalovaný predmetné priestory užíval a doposiaľ nájomné neuhradil. Žalovaný v konaní

nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi ním a pánom E.. Ak žalovaný jednal s pánom E., tak
s ním jednal ako s konateľom spoločnosti JANESTAV, s.r.o. V konaní bolo listinami preukázané, že v
období 10/2012-11/2015 bol oprávnený dať do podnájmu nebytové priestory len žalobca, ktorý mal s
vlastníčkou budovy uzatvorenú písomnú nájomnú zmluvu zo dňa 25.9.2012. Z výpovedí strán sporu, z
výpovede svedka a z vyššie uvedených listinných dôkazov súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu
existoval právny vzťah z podnájomnej zmluvy. Vypočutý svedok potvrdil, že pracoval pre žalovaného v

danom období a jednotlivým kontrolám predkladal listiny, ktoré mu zveril jeho zamestnávateľ – žalovaný
a na všetkých listinách bol uvedený žalobca. Písomná podnájomná zmluva v konaní predložená nebola.
Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov nevyžaduje písomnú formu podnájomnej zmluvy,
teda podnájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne konkludentným správaním účastníkov, t.j.
faktickým počínaním, ak nie je pochýb o tom aká vôľa by mala byť takto prejavená. Z vykonaného

dokazovania sú zrejmé podstatné náležitosti tejto zmluvy, a to účastníci zmluvy, predmet zmluvy
a výška nájmu. Žalovaný okrem námietky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú súd považoval
za nedôvodnú, namietal len výšku nájomného, kde podľa žalobcu bolo dohodnuté nájomne 331,93
bez DPH a žalovaný tvrdil, že suma 331,93 eura bola s DPH. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno

usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Vzhľadom na správanie sa žalovaného,
ktorý vykonával čiastočné úhrady nájomného, pričom výšku fakturovaných súm nenamietal, čiastočné
plnenie žalovaného má účinky uznania zvyšku dlhu. Žalovaný v priebehu konania v rámci procesnej
obrany uplatňoval kompenzačnú námietku v rôznych sumách (neprevyšujúcich žalovanú sumu) bez
relevantných skutkových tvrdení. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný uplatnený nárok popieral,

nebolo možno tento procesný úkon považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147 ods. 2 CSP a
nemohlo dôjsť k účinkom započítania podľa § 580 Občianskeho zákonníka.

10. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti všetkým výrokom rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, z odvolacích dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11.1. Argumentuje, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným. Nájomný vzťah medzi žalovaným
a pánom Nemcom existoval v čase, keď bol pán E. vlastník nehnuteľnosti. Po tom, čo sa stala
vlastníčkou nehnuteľnosti dcéra pána E., už žalovaný neuzavrel novú nájomnú zmluvu. V prípade, ak by
juuzavrel,takbyjužalobcanepochybnepredložil.Nakoľkožalobcanepreukázalexistenciupodnájomnej
zmluvy, ktorú mal uzavrieť so žalovaným, tak nepreukázal, že je v spore aktívne vecne legitimovaný.

Existenciu písomnej zmluvy o nájme, resp. podnájme nebytových priestorov nie je možné preukázať na
základe výpovede svedka. Pre platnosť podnájomnej zmluvy sa vyžaduje písomná forma a vzhľadom
na jej akcesorickú povahu, je naviazaná na zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorej nedodržanie
písomnej formy má za následok jej neplatnosť.

11.2. Namieta tiež voči záveru súdu prvej inštancie vyjadreného v bode 57. odôvodnenia (že strany
sporu dohodli aj výšku nájmu). Má za to, že po vykonanom dokazovaní nebolo žiadnym spôsobom
preukázané,akábolavýškanájmuaanisplatnosťnájomného.Žalovanýcelýčasuvádzal,žezaužívanie
predmetných nebytových priestorov sa dohodol s pánom E. na sume vo výške 10.000,- SK, čo je
vo výške 331,98 EUR s DPH. Sám žalobca pri svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že nájom sa

nezvyšoval, vždy bol rovnaký, bolo to v sume „300,- eur a niečo ešte“. Je nepochopiteľné, že súd mal
za to, že boli zrejmé podstatné náležitosti (neexistujúcej) nájomnej zmluvy, kedy jednak nebolo vôbec
zrejmé, aká mala byť výška nájomného, kedy malo byť nájomné splatné, nakoľko vystavenie jednej
faktúry za 3 ročné obdobie nie je preukázanie podstatných náležitostí zmluvy. Nakoľko sa nájomné nikdynemenilo, nemohlo dôjsť ani k zmene ceny za užívanie nebytových priestorov z 331,93 EUR (10.000,-
SK) na 398,32 EUR, keďže sám žalobca potvrdil, že nájomné sa nikdy nemenilo. Preukázané v konaní
nebolo ani to, že na akú dobu mala byť uzavretá údajná podnájomná zmluva.

11.3. V žiadnom prípade sa nemôže jednať o uznanie záväzku zo strany žalovaného, ak faktúru za
nájomné za 3-ročné obdobie neuhradil ani čiastočne.

11.4. K bodu 59. odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že už v podanom odpore žalovaný uviedol, aké

veci a v akých sumách poukázal pánovi E., ktoré preukázateľne presahovali výšku nájomného, pričom
aj keď bol odpor podaný už 14.9.2016, konajúci súd sa s týmito námietkami žalovaného nevysporiadal,
iba uviedol, že žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku bez relevantných skutkových tvrdení.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v konaní boli preukázané všetky skutočnosti svedčiace
o tom, že žalobca je aktívne legitimovaný. Bolo preukázané, že medzi vlastníkom nehnuteľnosti

a žalobcom bola uzatvorená písomná nájomná zmluva a medzi stranami sporu podnájomná zmluva.
Skutočnosť, že ju žalobca nemá v držbe, neznamená, že táto zmluva neexistovala. Z vyjadrenia svedka
vyplynulo, že danou zmluvou sa žalovaný bežne pri kontrolách zo strany hygieny alebo iných úradov
preukazoval. Aj výsluch konateľa žalobcu potvrdil uvedené skutočnosti, pričom menovaný uviedol všetky
podstatné náležitosti zmluvy. To, že si presne nepamätal 12 rokov spätne presnú výšku nájomného

potvrdzuje, že jeho výpoveď nebola pripravovaná. Potvrdil však, že nájomné bolo po celý čas v rovnakej
výške, v sume 331,93 eur bez PDH. Uvedené potvrdzujú aj faktúry, ktoré boli v minulosti zo strany
žalovaného čiastočne uhradené.

12.1. Navrhol tak rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až

§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

14. Odvolací súd sa zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre
podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že uplatňuje všetky
odvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.a)ažh)CSP.Ideoprípustnéodvolaciedôvody,pretoodvolací

súd odvolanie meritórne prejednal.

14.1. Existencia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP je daná, ak konanie a rozhodnutie
súdom prvej inštancie trpí niektorou z vád súvisiacich s procesnými podmienkami, ktorý sú najmä:
právomoc a príslušnosť súdu, procesná subjektivita a procesná spôsobilosť, procesná podmienka

riadneho zastúpenia, prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Odvolateľ v samotnom
odvolaní existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP (nesplnenie procesných
podmienok) nijako bližšie nešpecifikoval. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na
ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Existenciu
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP sú však podľa § 161 CSP súdy povinné

skúmať v každom štádiu súdneho konania a v prípade, že by neboli procesné podmienky splnené a ich
nenaplnenie nie možné odstrániť, tak by to malo mať za následok zastavenie konania. Odvolací súd
dospel k záveru, že naplnenie tohto odvolacieho dôvodu nebolo možné v žiadnom ohľade konštatovať.

14.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký

závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,

aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomuzodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1
CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé
súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne

konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

14.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP sa týka vád v obsadení súdu, ktoré môžu
spočívať v rozhodnutí vydanom vylúčeným sudcom alebo v nesprávnom obsadení súdu. Odvolateľ
nijakým spôsobom takúto odvolaciu námietku v odvolaní nekonkretizoval a odvolací súd sa ňou ani
nezaoberal.

14.4. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takýto odvolací
dôvod odvolateľ nešpecifikoval, preto sa ním odvolací súd nezaoberal.

14.5. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP predstavuje situáciu, keď súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide o vadu skutkovú, keď
strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie
takýtodôkaznevykonal.Vyhodnoteniepotenciálnejrelevancienavrhovanéhodôkazu,akoajprípustnosti

jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Odvolateľ v odvolaní nijako nepoukazoval na takýto odvolací
dôvod, preto sa ním odvolací súd ani nezaoberal.

14.6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

14.7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP spočíva v tom, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom musí ísť o prípustné novoty v zmysle § 366 CSP, v zmysle
ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v

konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tento odvolací teda
nie je vnímaný ako reálna vada rozhodnutia v zmysle chybného procesného postupu súdu. Odvolateľ

pri uplatnení tohto odvolacieho dôvodu musí argumentovať v odvolaní odvolacím dôvodom podľa
písm. e) a/alebo f). Ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav aktivitou strany sporu viac
priblížiť „pravde“. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366
písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konanípred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Použitie tohoto odvolacieho dôvodu
teda umožňuje dotvoriť skutkový základ rozhodnutia, avšak za súčasného uplatnenia koncentračného
princípu. Odvolateľ nepoukázal v odvolaní na žiadne nové prostriedky procesnej obrany, resp. neuplatnil

žiadne novoty. Vzhľadom na uvedené neboli splnené podmienky na preskúmanie odvolania z tohto
odvolacieho dôvodu.

14.8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

15. S ohľadom na uvedené, posúdením obsahu odvolania, mal odvolací súd za to, že odvolateľ uplatnil

odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP (nedostatočné odôvodnenie rozsudku,
nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie).

16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v

Košiciach.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody

tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.

18. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd navyše uvádza:

19. Predovšetkým bolo v prejednávanej veci potrebné posúdiť záväzkový vzťah strán sporu. Uvedené
bolo úlohou súdu prvej inštancie aj v zmysle bodu 11. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove
zo dňa 26.11.2019, č.k. 4Cob/6/2019-126. Bez pochýb bol predmetom prenechania do užívania
žalovanému nebytový priestor (z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. C. vyplýva, že ide o administratívnu
budovu). Z ustanovenia § 720 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vyplýva, že nájom

a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon – zákon č. 116/1990 Zb. V konaní bolo
preukázané, že vlastník nehnuteľnosti (D. E.) prenechal písomnou Zmluvou o nájme zo dňa 25.09.2012
celú nehnuteľnosť evidovanú na LV č. XXXX do užívania žalobcovi. V čl. IV. bod 3 predmetnej
nájomnej zmluvy bolo uvedené, že nájomca je oprávnený aj bez súhlasu prenajímateľa predmet nájmu
prenechať do podnájmu inému subjektu. Prenechanie dotknutých nebytových priestorov zo strany

žalobcu žalovanému preto súd prvej inštancie správne posúdil ako podnájomnú zmluvu podľa zákona
o nájme a podnájme nebytových priestorov, t.j. zmluvu, ktorou nájomca (žalobca) prenecháva nebytový
priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu žalovanému.

20. V ďalšom bolo nevyhnutné posúdiť, či musí mať podnájomná zmluva podľa zákona o nájme

a podnájme nebytových priestorov obligatórne písomnú formu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že
sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že táto zmluva písomnú formu mať nemusí. Podnájomnú
zmluvu rámcovo upravuje § 6 až § 8 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. § 6 ods. 2
citovaného zákona stanovuje, že na podnájomný vzťah sa aplikujú ustanovenia § 5 týkajúce sa práv
a povinností (napr. povinnosť odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené

alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie
služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené). Rovnako § 8 zákona
stanovuje aplikáciu tohto ustanovenia (nárok na pomernú zľavu z nájomného) okrem nájomnej zmluvy
aj na podnájomný vzťah. Povinnú písomnú formu nájomnej zmluvy (ako aj jej povinné náležitosti) pritomzakotvuje § 3 ods. 3 zákona. Zákon však nestanovuje, že sa ustanovenie § 3 ods. 3 má použiť aj
na podnájomnú zmluvu. Akcesorická povaha podnájomnej zmluvy na uvedenom nič nemení. Okrem
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktorý poukázal súd prvej inštancie v bode 44.

odôvodnenia rozsudku, odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25Cdo 578/2005 zo dňa 28.02.2007, v zmysle ktorého „zákon (č. 116/1990 Zb. – pozn.
odvolacieho súdu) nepredpisuje pre podnájomnú zmluvu obligatórnu požiadavku písomnej formy, resp.
nespája s jej nedostatkom žiadne právne následky. Platná zmluva o podnájme nebytových priestorov
môže byť uzatvorená ústne či konkludentne, t.j. nevýslovne faktickým konaním, ak niet pochýb o tom,

aká vôľa mala byť takto prejavená.“ Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že v konaní nebolo zo
strany žalovaného spochybňované, že v období, ktorého sa týkala fakturácia žalovanej sumy, dotknutý
nebytový priestor užíval, resp. mal ho k dispozícii. Odplatu za užívanie nebytového priestoru v období
10/2012 – 11/2015 však žalobcovi (ani žiadnemu inému subjektu) bez pochýb neuhrádzal a to ani
čiastočne.

21. Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej inštancie (vo veci námietok žalovaného
k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu), že pán A. E. ako pôvodný prenajímateľ voči žalovanému (a
pôvodný vlastník nehnuteľnosti), v období po uzatvorení nájomnej zmluvy medzi novou vlastníčkou
p. D. E. a spoločnosťou JANESTAV, s.r.o., už vystupoval voči žalovanému, resp. konal ako konateľ
spoločnosti JANESTAV, s.r.o. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že menovaný je konateľom

uvedenej spoločnosti od 14.03.2008.

22. K otázke výšky úhrad za podnájom odvolací súd uvádza, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
žalovanej sumy vrátane DPH. Takto vystavil faktúru č. 2016013. Písomná dohoda o uvedenom (či
odplata vo výške 331,93 eur, o ktorej niet medzi stranami sporu pochýb, je bez alebo s DPH) medzi

stranami sporu neexistuje. Keďže sa novou vlastníčkou stala p. E. na základe kúpnej zmluvy v júli 2012,
uvedenému zodpovedá uzatvorenie nájomnej zmluvy dňa 25.9.2012 medzi menovanou a žalobcom. Až
následne teda mohlo dôjsť k uzatvoreniu podnájomnej zmluvy medzi stranami sporu, pričom uvedenému
zodpovedá aj skutočnosť, že žalobca sa žalobou domáha zaplatenia úhrady podnájomného od októbra
2012. V konaní predložené skoršie faktúry vystavené žalobcom žalovanému a výpisy z účtu žalobcu sa

však týkajú skoršieho obdobia (faktúry za obdobie 1/2009 až 12/2010, 1. Q/2011, 4-9/2011, výpisy
z účtu žalobcu za 4/2011, 5/2011, 11/2011, 3/2012 o vklade zo strany žalovaného na čl. 163 až 170)
a nemohli sa týkať platieb z podnájomnej zmluvy uzatvorenej najskôr dňom 25.9.2012. Odvolací súd sa
preto nemohol stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že čiastočnou úhradou faktúr došlo k uznaniu
záväzku zo strany žalovaného. Uvedené platby sa preukázateľne týkali skoršieho právneho vzťahu,

ktorý však nie je predmetom tohto konania. V konaní bolo preukázané, že medzi pôvodným vlastníkom
nehnuteľnosti a žalovaným existoval v minulosti aj právny vzťah založený nájomnou zmluvou (čl. 113
pripojeného súdneho spisu sp. zn. 7C/20/2016), na ktorú sa však prihliada ako na absolútne neplatnú
(v zmysle záverov rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.02.2019, č.k. 7Co/154/2018-215).
Napriek tomu však odvolací súd považoval v konaní za preukázané (vyššie v tomto bode uvedenými

výpismi z účtu a faktúrami), že žalobca fakturoval žalovanému aj v uvedenom skoršom období sumu
331,93 eur a k nej DPH, t.j. spolu sumu 398,32 eur. Žalovaný v konaní nepreukázal, že tieto faktúry
žalobcovi vrátil (resp. sa voči ich obsahu a správnosti voči žalobcovi ohradil), resp. že by ich neuhrádzal.
Naopak v konaní bolo preukázané, že žalovaný, hoci len čiastočne, na účet žalobcu platil (pritom
tiež žalovaný ani netvrdil, že by uvedené platby na účet žalobcu sa týkali iného právneho dôvodu).

Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by výška
úhrady podnájomného bola stranami sporu dohodnutá vo výške 331,93 eur vrátane DPH.

23. K odvolacej námietke týkajúcej sa bodu 59. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd
uvádza, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa

24.11.2021 (na ktorom bol vyhlásený rozsudok) predložil 3 faktúry, ktorými si uplatnil vlastné pohľadávky
voči žalobcovi, dôkaz o prevode držby motorového vozidla. Vo vzťahu k týmto pohľadávkam vzniesol
kompenzačnú námietku voči žalobou uplatnenej sume, a to v rovnakej výške. Súd prvej inštancie
uzavrel, že žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku bez relevantných skutkových tvrdení.

23.1. V zmysle § 147 ods. 2 CSP, ako prostriedok procesnej obrany žalovaného posudzuje súd prejav
vôle žalovaného, ktorým si voči žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie (najviac však
v rozsahu pohľadávky uplatnenej žalobcom). Ak teda žalovaný tvrdí, že má voči žalobcovi vlastnú
pohľadávku, musí uvedené preukázať. Tu odvolací súd poukazuje na ust. § 150 CSP, zakotvujúci jednuzo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy
preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a
označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na všetky skutočnosti, ktoré sú na základe

hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia
vznikjejnárokualebozánikjejpovinnosti(skutkovétvrdeniažalobcusúprostriedkamiprocesnéhoútoku,
žalovaného prostriedkami procesnej obrany). Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané (resp.
súd ho nepovažuje za pravdivé) je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Na uvedené odvolací súd
poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že rozhodnutie vo veci samej je ovplyvnené aktivitou strán sporu, t.

j. ich tvrdeniami a označovaním dôkazov na preukázanie ich pravdivosti.

23.2. Odvolací súd tak, ako aj súd prvej inštancie, dospel k záveru, že len predloženie faktúr
(bez ďalšieho), za situácie, keď žalobca ním uplatnené nároky popiera, nemožno považovať za ich
preukázanie. Navyše odvolací súd dodáva, že žalobca sa voči týmto tvrdeniam žalovaného bránil tým,

že vozidlo od žalovaného riadne kúpil, dotknuté 3 faktúry mu zo strany žalovaného doručené neboli
a rovnako žalobcom nie je potvrdené prevzatie tovaru. Správne tiež súd prvej inštancie uviedol, že
žalovaný v priebehu konania v rámci procesnej obrany uplatňoval kompenzačnú námietku v rôznych
sumách. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že na pojednávaní dňa 24.11.2021 predložil žalovaný
faktúru č. 160100007 vystavenú dňa 30.05.2016 na sumu 2.680,68 eur s DPH, č. 160100006, vystavenú

dňa 30.5.2016 na sumu 1.051,61 eur s DPH a č. 160100005, vystavenú dňa 27.05.2016 na sumu
3.417,71 eur s DPH. V prílohe odporu k platobnému rozkazu žalovaný predložil iné doklady – označené
ako daňové doklady (na sumu 3.417,71 eur, 757,17 eur, 1.568,96 eur, 1.051,61 eur, 312,74 eur, všetko
s DPH), s dátumami vzniku daňovej povinnosti 2013, 2014 a 2015.

24. Napokon odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok
zrozumiteľne, v dostatočnom rozsahu, vysporiadal sa s každou relevantnou námietkou vznesenou
v konaní. Odvolací súd nevzhliadol naplnený odvolací dôvod týkajúci sa nedostatočného odôvodnenia,
resp. zmätočnosti odôvodnenia.

25. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že existencia odvolateľom tvrdených
odvolacích dôvodov nie je daná, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch ako vecne správny.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.

2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. §
427 ods. 1 CSP.Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,

alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).