Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 11, 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 3Csp/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224203330
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8224203330.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpeného Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom
Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpenému JUDr. Katarínou Heged?šovou, advokátkou
so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 460,54 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 150,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 21.11.2024 domáhal, aby súd žalovanému uložil
povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť mu sumu 460,54 eur a nahradiť mu

trovy konania.

2. Svoju žalobu odôvodňoval tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
7Csp/4/2021 o vydanie bezdôvodného obohatenia bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa, pričom
dosiahol v konaní plný úspech, keď rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 17.05.2021 žalovaný
bol zaviazaný k povinnosti vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 460,54 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 460,54 eur od 23.01.2021 do zaplatenia a tento rozsudok bol potvrdený

rozsudkomKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.3CoCsp/31/2021zodňa03.11.2021astalsaprávoplatným
dňa 22.11.2021. V žalobe citoval časti rozhodnutí zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods. 5 veta
tretiazákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaa§4ods.2písm.b/zák.č.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa tvrdil, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských
práv, ktoré musel brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať
sankčnú a odradzujúcu funkciu a zároveň aj funkciu relutárnu uviedol, že ak má byť zadosťučinenie
primerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže mať len symbolický význam, nakoľko zadosťučinenie

len v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným, ani spravodlivým. Výšku primeraného finančného
zadosťučinenia žiadaného v sume 460,54 eur odôvodnil tým, že za primeranú považuje práve túto
sumu vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy musel sa jej vrátenia domáhať súdnou cestou, žalovaný
aj po doručení mu žaloby popieral jeho nárok, a preto súdne konanie v základnej veci trvalo viac ako11 mesiacov a ani po jeho skončení si žalovaný počas ďalšieho takmer roka nesplnil súdom uloženú
povinnosť, preto musel iniciovať exekučné konanie a k vymoženiu pohľadávky došlo až dňa 22.11.2022,
čo žiadal zohľadniť. Poukázal na to, že na rozdiel od iných inštitútov v právnom poriadku SR (napr.

ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži
len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má
byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je
podľažalobcujedinýmobjektívnymkritériomrozhodujúcimpreurčenievýškyfinančnéhozadosťučinenia
suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil rozsudok Okresného
súdu Bardejov zo dňa 17.05.2021 č. k. 7Csp/4/2021-84, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
dňa 03.11.2021 č. k. 3CoCsp/31/2021-114 s doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti, potvrdenie
z Okresného súdu Banská Bystrica a upovedomenie o ukončení exekúcie z 22.11.2022.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné
vykladať reštriktívne a primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú
nemajetkovú ujmu a možno ho priznať len vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Žiadal
tiež zohľadniť, že aj žalobca konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojím podpisom
vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami a nemá k nim

výhrady, ako aj to, že zmluvu uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných
podmienok. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je podľa žalovaného dovŕšenie ochrany
porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutievyššiehostupňaochrany,nielenjehodeklaráciu.Primeranéfinančnézadosťučinenienavyše
predstavujepeňažnúprotihodnotunemajetkovejujmyanienáhraduzauplatnenéfinančnéplneniealebo

náhradu škody. Priznanie nároku by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak porušenie práva už nie je možné
napraviť inak, čo nie je tento prípad. V ďalšej časti písomného vyjadrenia k žalobe žalovaný uviedol,
že účelom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je aj individuálna a generálna prevencia,
avšak inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci
ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám

zaujímal o svoje povinnosti z existujúcich záväzkovo právnych vzťahov. Skutočnosť, že spotrebiteľ
neprejavuje žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými dojednaniami a pochopiť ich obsah, nemôže byť
automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie má sankčnú funkciu a pokiaľ sa
prizná aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne, nemôže pozitívne preventívne pôsobiť, čo by spôsobilo
ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho,

aby sa spoliehal na vlastný úsudok. Napokon sa žalovaný vyjadril aj k výške uplatneného nároku,
ktorú považoval za neprimeranú a nespravodlivú. Podľa žalovaného jeho výšku žalobca ani nijako
relevantne neodôvodnil. Priznaním finančného zadosťučinenia by tu podľa žalovaného nebola naplnená
jeho preventívna funkcia. Žalobu žiadal zamietnuť.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že s argumentmi žalovaného
nemožno súhlasiť a rozhodovacia prax súdov sa s nimi už dávno vysporiadala tak, že sú nedôvodné
a neopodstatnené. Žalovaný podľa neho nesprávne pochopil inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia a z tohto nepochopenia pramenia jeho nesprávne závery o nedôvodnosti žaloby.
Vo vzťahu k tomu, čo je potrebné považovať za úspešné uplatnenie práva, poukázal na rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/192/2016 a keďže tu inicioval konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia, v ktorom bol úspešný, nemožno pochybovať o úspešnom uplatnení jeho spotrebiteľských
práv. Poukázal na to, že bezdôvodné obohatenie mu žalovaný nevydal ani po doručení mu žaloby, ani
po právoplatnosti rozsudku o takej povinnosti a musel sa ho domáhať až cestou exekúcie, preto je
podľa neho krajne absurdné, ak žalovaný domáha sa vziať do úvahy jeho konanie a jeho porušenie

zmluvy, keďže nemá vedomosť, aby čo i len jedenkrát porušil zmluvné ustanovenia. Žalovaný mu
poskytol úver 200,- eur, ktorý mal vrátiť v lehote 4 mesiacov, na tento úver žalovanému zaplatil 660,54
eur, a teda nie je zrejmé, v čom má spočívať údajné viacnásobné porušenie zmluvných ustanovení
z jeho strany, ktoré žalovaný ani nekonkretizoval, práve naopak, žalovaný je jedným z najväčších
porušovateľov spotrebiteľských práv na Slovensku a používa množstvo nekalých praktík. K tvrdeniu

o nevzniknutí ujmy na jeho strane uviedol, že zákon o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje vznik ujmy
apriznanienižšiehozadosťučinenia,akopožaduje,bypodľanehoneodradiložalovanéhoodobdobného
konania v budúcnosti či už voči nemu alebo voči iným spotrebiteľom. Poukazujúc na viaceré súdne
rozhodnutiatvrdil,ževrozhodovacejpraxiKrajskéhosúduvPrešoveprevažujúužrozhodnutia,vktorýchsúdy priznali zadosťučinenie vo výške, ktorú nepovažuje len za symbolickú a vo výške, o ktorú sa
dodávateľ chcel na úkor spotrebiteľa obohatiť alebo vo výške dosahujúcej aspoň 50 % takej sumy
(uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016).

6. Žalovaný po doručení mu uvedeného vyjadrenia žalobcu naň písomne nereagoval. Na prejednanie
sporu súd nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na žalobe a jej
dôvodoch v celom rozsahu trval poukazujúc tiež na svoju písomnú repliku. Uviedol, že sú splnené všetky
zákonom vyžadované predpoklady pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vzhľadom

na ciele, ktoré ním zákonodarca sledoval, je v okolnostiach veci dôvodná práve ním žiadaná jeho výška.

7. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu
nedostavil. Neúčasť na pojednávaní žalovaný ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal, preto
v súlade s ust. § 180 CSP súd pojednávanie vykonal v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného,
nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie oboznámením
sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa s obsahom spisu
Okresného súdu Bardejov zo základného konania sp. zn. 7Csp/4/2021 (§ 295 CSP), pričom po
vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

9. Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp/4/2021 súd zistil, že žalobou podanou na tunajšom
súde dňa 07.01.2021 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 460,54 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 460,54 eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby
žalovanému do zaplatenia. Žalobu odôvodňoval tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 07.01.2014

spotrebiteľskú Zmluvu o úvere č. 800503366, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 200,-
eur, pričom mal vrátiť celkovú čiastku 660,54 eur a túto sumu aj zaplatil. Podľa žalobcu pre nedodržanie
náležitostí zmluvy predpísaných v zákone o spotrebiteľských úveroch jednalo sa tu o bezúročný
a bezpoplatkový úver, preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške 460,54 eur
ako rozdielu medzi jeho platbami v sume 660,54 eur a výškou úveru 200,- eur, o čom sa dozvedel od

Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 10.01.2019, na dôkaz čoho označil a predložil
prehlásenie uvedeného združenia zo dňa 25.01.2019 a žiadal toto bezdôvodné obohatenie vydať.

10. Žalovaný po doručení mu žaloby vyjadril sa k nej tak, že s ňou nesúhlasil, argumentoval, prečo
úver podľa neho bezúročný a bez poplatkov nie je a prečo dojednaná výška úroku a odplaty neodporuje

zákonu. Vzniesol zároveň námietku premlčania vo vzťahu k uplatňovanému peňažnému nároku. Žiadal
žalobu zamietnuť.

11. O žalobe žalobcu súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.05.2021 č. k. 7Csp/4/2021-84 tak, že
uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 460,54 eur s úrokom

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 460,54 eur od 23.01.2021 do zaplatenia a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Rozhodnutie založil na zistení o hneď
niekoľkých porušeniach zákona, keď konštatoval (viď body 23 a 24 odôvodnenia), že po preskúmaní
obsahových náležitostí zmluvy zistil, že táto neobsahuje úplný údaj o mieste podnikania a identifikačnom
čísle finančného agenta, prostredníctvom ktorého bola s veriteľom zmluva uzavretá (náležitosť podľa §

9 ods. 2 písm. b/ ZoSÚ), neobsahuje informáciu o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ), ani dobu trvania
zmluvy (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f / ZoSÚ), ani predpoklady použité na výpočet RPMN,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v akom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ), preto je úver bezúročný a bez
poplatkov a navyše dohodnutá odplata odporuje zákonu a dobrým mravom a zmluva nie je ani riadne
podpísaná žalovaným, čo úver činí bezúročným a bezpoplatkovým aj z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a/
ZoSÚ. Nárok uplatnený žalobcom nepovažoval za premlčaný. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa 03.11.2021 č. k. 3CoCsp/31/2021-114 tak,

že napadnutý rozsudok potvrdil s tým, že stotožnil sa so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného vo výške 460,54 eur. Podľa odvolacieho
súdu súd prvej inštancie správne zistil, že posudzovaná zmluva neobsahovala okrem iného ani
predpokladypoužiténavýpočetRPMN,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,prípadnéporadie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a správne uzavrel, že odplata pozostávajúca
z úroku vo výške 39,15 % v sume 26,10 eur a administratívneho poplatku v sume 77,90 eur, spolu teda

104,-eur pri výške spotrebiteľského úveru 200,- eur za obdobie od 07.01.2014 do 05.05.2014 (cca 4
mesiace) je neprimerane vysoká, v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a podľa § 39 tohto
zákona neplatná. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.11.2021.

12. Žalobca tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutia, má za to, že

sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie mu primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle
§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného
zadosťučinenia odôvodňuje poukazom na výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia a skutočnosť,
že jeho vymoženia domohol sa až prostredníctvom exekúcie.

13. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba

žalobcu čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobcovi podľa názoru súdu
vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej veci
bolo dôvodné priznať mu vo výške 150,- eur, a to z nasledujúcich dôvodov.

14. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

v znení účinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania
a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených

porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

15. Nakoľko podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024
ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo
zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych
predpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal

z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024.

16. Podľa názoru súdu žalobcovi právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému
z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods. 5 veta
tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní vedenom na

Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou 7Csp/4/2021 žalobca úspešne uplatnil na žalovanom
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 460,54 eur s príslušenstvom. K argumentácii žalovaného
spochybňujúcej samotný základ nároku súd poukazuje na to, že otázka, či súdne rozhodnutie
o povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie spadá pod prípady podľa § 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa, bola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom, že tam jednoznačne spadá.

Súd v tejto v súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 ešte zo
dňa 30.01.2019, v ktorom ten vo vzťahu k § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol (viď bod
18 odôvodnenia predmetného rozsudku), že „citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať

sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskejzmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje

žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom
je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky
okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“.

17. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalovaného aj rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn.

7CoCsp/9/2023 alebo Krajského súdu v Trenčíne sp .zn. 6Co/35/2022, či Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10CoCsp/98/2022 kde základom nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
boli takisto rozhodnutia o povinnosti tam žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie spotrebiteľovi.
Úverová zmluva tu bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovaného, teda niet
pochýb, že zodpovednosť za nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy spôsobujúcich bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru a stav, ktorý nastal nesie práve žalovaný. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako

verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa obsahujúci kogentné ustanovenia jasne definuje (§ 2
písm. u/) odbornú starostlivosť ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť
o dodržaní odbornej starostlivosti ak žalovaným pripravená a predtlačená úverová zmluva nespĺňa hneď

niekoľko tak závažných náležitostí, ktoré zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
Uvedené porušenie práva a povinností žalovaným vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a
zákona o spotrebiteľských úveroch navyše v takej výraznej intenzite a závažnosti súd s poukazom na § 3
ods.5vetatretiazákonaoochranespotrebiteľapovažujezadôvodnapriznanieprimeranéhofinančného
zadosťučinenia žalobcovi, ktorý úspešne v pôvodnom konaní na súde uplatnil svoje práva.

18. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov,
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané
neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom

na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobcu.
Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu,
ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodržal hneď viaceré
predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a keď

podľa právoplatného výsledku základného konania konal minimálne v nepriamom úmysle, keď prijal
plnenie nad rámec istiny napriek tomu, že už súdy opakovane jeho zmluvy označili z rovnakých dôvodov
za bezúročné a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal vedomosť o tom, čo môže

spôsobiť uzavretím zmluvy, už priamo v ktorej ako protiplnenie žiada 52 % poskytnutej sumy za 4
mesiace, a to bez toho, aby boli dodržané úplne základné zákonom vyžadované náležitosti pre takú
zmluvu a že by pre prípad, že sa tak stane, nebol s tým uzrozumený. Je úplne samozrejmé predpokladať
dokonalú znalosť zákona o spotrebiteľských úveroch a náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch
(ktoré sú v danom zákone úplne jasne a prehľadne uvedené) u žalovaného ako profesionála, subjektu,

ktorý ich poskytuje dlhodobo a vo veľkom množstve.

19. Ak žalovaný bránil sa žalobcom uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok
Okresného súdu Bardejov vo veci 7Csp/4/2021 nastolil rovnováhu vo vzťahu medzi stranami, tak ani
s tým sa súd nestotožňuje. Uvedená argumentácia mohla by obstáť nanajvýš vtedy, ak by išlo o ojedinelý

prípad, ojedinelý exces na strane žalovaného, avšak súd sa pri svojej činnosti už roky stretáva so spormi,
kdežalovanývystupuječiužvpozíciižalobcu,alebožalovanéhoastretolsataksmnožstvomžalovaným
uzatváraných úverových zmlúv. Súdu tak z jeho činnosti, ale aj z veľkého množstva verejne dostupných
súdnych rozhodnutí je známe, že nejde ani zďaleka o ojedinelý, či výnimočný prípad porušenia
zákonných náležitostí úverových zmlúv zo strany žalovaného, pričom je zrejmé, že ani doterajšie

opakované súdne rozhodnutia v neprospech žalovaného nemali na neho preventívny a odradzujúci
účinok. Len potvrdením toho je to, že súdna prax k obdobným praktikám žalovaného aktuálne sa
už stavia tak, že v prípade uplatňovania nárokov spotrebiteľov proti nemu na vydanie bezdôvodného
obohatenia titulom preplatených bezúročných a bezpoplatkových úverov doslova hovorí o úmyselnomkonaní, a to v súvislosti so zdôraznením potreby aplikácie 10-ročnej premlčacej doby vyplývajúcej
z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 8Co/139/2017 konanie žalovaného

charakterizoval takto, cit „Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu
nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k
nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek
nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce
sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 odsek 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom

a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že
dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených
všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje
§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie

úverov... Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s
dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch
a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu

možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od
uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol
daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. (Porovnaj rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu
v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012) .Obdobné hodnotenie konania žalovaného vyplýva napr.

z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/10/2018 alebo 5Co/48/2018, ale aj z právoplatného
rozsudku v základnej veci sp. zn. 5Csp/36/2020. Ustanovenie o primeranom finančnom zadosťučinení
má nepochybne za cieľ aj odradiť dodávateľov od postupov, kedy budú skúšať žiadať od spotrebiteľov
nedôvodné nároky spoliehajúc sa na to, že nie každý spotrebiteľ sa im bude brániť.

20.Absolútnenenáležitepotomvyznievaobranažalovanéhozaloženánatvrdení,žedlžníkjetusámten,
kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil, úplne popierajúca
nielenfakt,žeodžalobcupriposkytnutejsume200,-euržalovanýžiadalaprijalplnenieniekoľkonásobne
prevyšujúce poskytnutú sumu (660,54 eur), ale najmä tú skutočnosť, že žalovaný nerešpektoval ani
právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu o povinnosti túto sumu žalobcovi vrátiť a jej vrátenia sa tento

musel domôcť až prostredníctvom exekúcie.

21. Je preto nemožné uveriť tvrdeniu žalovaného o dostatočnom preventívnom a odradzujúcom účinku
už samotného rozsudku v základnom konaní a dostatočnej sankcii spočívajúcej tu v strate nároku na
úroky a poplatky za úver. Žalovaný sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, ako by ešte vlastne

žalobca mal mu byť vďačný za výhodný (bezúročný a bezpoplatkový úver) úplne ignorujúc nielen fakt,
že žalobca bol vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavený možnosti voľne disponovať
prostriedkami o ktoré prísť nikdy nemal ale najmä fakt, že nebyť podanej žaloby žalobcu a následne
návrhu na vykonanie exekúcie, tak sa k sume bezdôvodného obohatenia žalovaného (460,54 eur)
nikdy späť nedostane (žalovaný neplnil ju dobrovoľne, ani po doručení mu žaloby zo strany súdu,

ani po právoplatnom a vykonateľnom súdnom rozhodnutí, čo bolo preukázané žalobcom predloženým
potvrdením o vedenom exekučnom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica a upovedomením
o ukončení exekúcie zo dňa 22.11.2022).

22. Žalovaný tvrdil ľahostajnosť a nedostatok opatrnosti na strane žalobcu v kontraktačnom procese.

Táto obrana žalovaného neobstojí už len preto, lebo dokonca ešte aj v teraz vedenom súdnom konaní
vo svojom vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že vo väčšine prípadov umožňuje spotrebiteľom sa
oboznámiť so zmluvnými dojednaniami (viď strana 5 jeho vyjadrenia). Ak teda sám žalovaný v situácii,
kedy právna úprava obligatórne ukladá a za úplne samozrejmé považuje (§ 53 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka) nielen oboznámenie sa spotrebiteľa so zmluvnými dojednaniami, ale aj možnosť spotrebiteľa

ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods.2 OZ) ešte aj po tom, čo boli judikované v jeho spore so žalobcom
viaceré porušenia zákona, uvedie, že oboznámiť sa so zmluvnými dojednaniami umožňuje len vo
väčšine (teda nie všetkých) prípadoch, potom nemožno pochybovať, že samotné vyhovenie žalobe
žalobcu v pôvodnom konaní z hľadiska účelu, podstaty a významu právnej úpravy v zákone o ochranespotrebiteľa a v jeho § 3 ods. 5 nemôže byť postačujúce a že je plne namieste priznať žalobcovi proti
žalovanému primerané finančné zadosťučinenie. Uvedené tvrdenie žalovaného zároveň vyvracia jeho
vlastnúobranuspočívajúcuvpoukazenaneobozretnýpostupsaméhospotrebiteľa(žalobcu)priuzavretí

zmluvy. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť
poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov.
Dodávateľ, ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, že by musel plniť primerané finančné zadosťučinenie.
Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie,
tak potom obrana poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo, bezdôvodné obohatenie bolo vrátené“,

úplneignorujúcafakt,žezaúčelomjehovráteniaspotrebiteľmuselvočiprávneaekonomickysilnejšiemu
dodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi poukazmi na
„neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako
ovplyvniť, je nielen alibistická, ale aj nerelevantná.

23. Ak žalovaný tvrdil, že z jeho strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd poukazuje na to, že
žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa a
§ 4 ods. 8 uvedeného zákona zakazujúci konať v rozpore s dobrými mravmi. Súd podporne poukazuje
napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp. zn. 20CoCsp/33/2022, z ktorého
cit „Žalovaný požadoval od žalobcu plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného,

ktoré mohlo mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť
ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z
ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (bod
12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to,
keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade

žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval zjavne v rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že
neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je
nutné zahrnúť do kategórie rozporu s odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3
ods. 1 OZ“ (bod 14 odôvodnenia).

24. Ak teda žalovaný voči žalobcovi konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný
s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č.
250/2007 Z. z.) a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich
zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane
spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi. Preto

aktuálna snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať
svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný, neobstojí.
Ak žalovaný poukazoval na dostatočný sankčný a satisfakčný účinok výsledku konania 7Csp/4/2021,
kde bola žalobcovi priznaná aj náhrada trov konania, tak aj táto obrana je irelevantná. Vrátením
bezdôvodného obohatenia a náhradou trov konania sa žalobcovi ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo

prísť nikdy nemal. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania mu vznikli, lebo sa musel
domáhať vydania bezdôvodného obohatenia a vrátené bezdôvodné obohatenie, ani náhrada trov
nie je jeho príjem, či zisk, ale len kompenzácia nedôvodného zmenšenia majetku. Ak by preto táto
skutočnosť bola dôvodom pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci

(súčasne preventívny) účinok na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli
sa vyhnúť sankcii v podobe platenia finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne
nadobudnuté nároky a že len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd
preto považoval priznanie finančného zadosťučinenia za dôvodné a za primeranú sumu zadosťučinenia
považoval tu sumu spolu 150,- eur.

25. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom odvodzovanej od výšky
bezdôvodného obohatenia treba uviesť, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec
nemusí (i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia.

26. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované,
nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je
jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnostiveci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal
tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní výšky
požadovaného zadosťučinenia žalobcom. Žalobca odôvodnil výšku požadovaného zadosťučinenia, keď

uviedol, že odvodzuje ho od výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného a tiež od toho, že žalovaný
nerešpektoval ani právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu a bola potrebná exekúcia pre dovolanie
sa jeho práv. Úvaha zvolená žalobcom pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
odvodzujúca ho od sumy, o ktorú sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nepochybne má určitú
logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko

odradiťdodávateľaodrecidívymôžeprávejehouvedomeniesi,žečímvyššiusumuodspotrebiteľabude
nedôvodne žiadať, či nedôvodne ju prijme, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného
uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu
k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške,
môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť
nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou časťou sumy, o ktorú sa veriteľ chcel

obohatiť či obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu spolu
150- eur.

27. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobcu
a tvrdeniu, že ujma bola kompenzovaná už prisúdením bezdôvodného obohatenia súd poukazuje

tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú
stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej
ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda
žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo

povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu
pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp. zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

28. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že naposledy účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona

č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v jeho zmysle poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vznikalo už
úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku,
aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného

obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“

29. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom

treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej
praxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho
výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu
a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa,
ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad

nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel
ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 150,- eur. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej
funkcieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,nietpochýbotom,žezaplatenienedôvodnýchnárokov
žalovanému zo strany žalobcu logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobcu. Následná nutnosť
domáhať sa nápravy až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu

čas a kľud. Žalobca sa tu musel aktívne domáhať svojho nároku, musel vyhľadať advokáta, ktorý ho
v konaní zastupoval. Na druhej strane, vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno ju
automaticky rovnať sume bezdôvodného obohatenia nemožno opomenúť, že žalobca pri vstupe do
úverového vzťahu so žalovaným logicky musel rátať s tým, že s úverom za normálnych okolnostísú spojené určité úroky a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu za
poskytnutie úveru.

30. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie
v tomto prípade a okolnostiach veci v sume 150,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov
majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu,
že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie
toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. Poukazuje pritom napr. na rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove - rozsudok č. k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal
finančné zadosťučinenie 150,- eur, hoci v základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného
obohatenia až 996,03 eur a o neprijateľnej zmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie
zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok č. k. 17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného
zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom
vydania bezdôvodného obohatenia a určená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa

dohody o zrážkach zo mzdy. Súd tiež poukazuje napr. aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
34Csp/135/2023 kde súd inému žalobcovi priznal sumu finančného zadosťučinenia vo výške 56,72 eur
(5 % z priznanej výšky bezdôvodného obohatenia a 10 eur z každú NPZ ).

31. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobcom vo výške až 460,54 eur podľa

názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil aj výšku úveru
poskytnutého žalobcovi (200,-eur) a zohľadnil napr. aj sumy, ktoré sa priznávajú obetiam trestných
činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo sumy priznávané poškodeným pri
ujmách na zdraví, a tak podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žalobcom
žiadne mimoriadne následky (nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že nedôvodne na určitý

čas prišiel o danú peňažnú sumu), ani žalobcovi ako primerané finančné zadosťučinenie za útrapy
spojené s porušením jeho práv nemožno priznať sumu nad 150,- eur. K dĺžke trvania neistoty
tvrdenej žalobcom súd uvádza, že zohľadnil, že toto bolo čiastočne odškodnené prostredníctvom
úroku z omeškania zo sumy bezdôvodného obohatenia priznaného žalobcovi v základnom konaní
a následne exekučne vymoženého vo výške 41,07 eur (viď upovedomenie o ukončení exekúcie

predložené žalobcom). Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu
známe prípady, kde boli spotrebiteľom v situácii, kde reálne došlo k vzniku ešte vyššieho bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, priznané nižšie sumy, ako žalobca žiadal, alebo kde dodávateľ pri
vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval
príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného

plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality
a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobca netvrdil
a nepreukázal, nežiadal byť v spore ani osobne vypočutý. Súd tu dáva do pozornosti napríklad aktuálny
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.07.2024 sp. zn. 17CoCsp/6/2024, ktorý musí byť známy
tak žalovanému ako aj právnemu zástupcovi žalobcu, ktorí boli na danom konaní účastní, kde súd

o nároku inej žalobkyne zastúpenej rovnakým právnym zástupcom rozhodol v prvej inštancii tak, že
priznal žalobkyni ako zadosťučinenie sumu 503,- eur, pričom po odvolaní žalovaného (aj tu žalovaný)
uvedený rozsudok zmenený bol tak, že priznaná bola suma 100,- eur.

32. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu,

respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo
by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom
a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150,- eur a vo zvyšku
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podporne poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 13CoCsp/36/2022, kde proti tu žalovanému priznané bolo žalobcovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 300,- eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11CoCsp/21/2023,
kde bolo žalobcovi proti tu žalovanému priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,-
eur (pri bezdôvodnom obohatení 520,- eur a jednej určenej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/86/2022, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 900,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 4.624,-eur, teda
cca 20 % bezdôvodného obohatenia) a rovnako rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17CoCsp/23/2023, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 350,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.362,97 eur). Súd poukazuje aj na rozsudkyOkresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/43/2023, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané
finančnézadosťučinenievovýške350,-eur(pribezdôvodnomobohatenívovýške1.506,83eur,tedacca
20 % bezdôvodného obohatenia a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke), alebo 32Csp/31/2023, kde

bolo proti tu žalovanému priznané zadosťučinenie vo výške 250,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo
výške 1.358 eur a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke), či 17Csp/2/2024, kde za jednu judikovanú
neprijateľnú zmluvnú podmienku bola proti tu žalovanému ako suma zadosťučinenia priznaná suma 50,-
eur.
33. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej

funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného
konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti. Preto súd pri prisúdení primeraného
finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone
zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších
takýchto postupov. Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného a priznal tu v súlade
aj s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou cca 20 % jeho výšky (čo je suma 100,- eur ), ktorú navýšil

o ďalších 50,- eur z dôvodu, že žalovaný nerešpektoval ani právoplatný a vykonateľný súdny rozsudok
a žalobca musel viesť exekúciu proti žalovanému. Z hľadiska sankčného významu zadosťučinenia súd
uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do
práv žalobcu stáť“ nemožno opomenúť, že jeho majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv
dotknutá je nielen platením samotného finančného zadosťučinenia žalobcovi, ale aj platením žalobcovi

prisúdených trov konania (v základnom konaní tieto trovy boli žalobcovi priznané vo výške 100,50 eur,
k čomu treba ako zásah do majetkovej sféry žalovaného prirátať aj súdny poplatok hradený žalovaným
v základnom konaní a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň).

34. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške

zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobcu proti
žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné
zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci
a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 150,- eur. Podľa názoru súdu pri
opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí

len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné
tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri
súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.

35. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobcu

a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
150,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy 150,- eur
a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.
36. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods.
2 CSP).

37. Žalobca tu v základe nároku bol plne úspešný, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %

z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku -
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo), alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne
v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, kde pri priznaní len
50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada
trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad

tu prejednávanej veci.

38.Súdjetohonázoru,ževprípadoch,keďrozhodnutieovýškeplneniazávisílenodúvahysúdu,pričom
súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanóznyvýkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom
usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy
súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak bol žalobca

v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust. § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,
ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť
priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie
uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy

niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu
uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., tak aj v súčasnosti
podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia (tu zo sumy 150,- eur).

39. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením
vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobcu od tejto povinnosti.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebod) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.