Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200249
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200249.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom
C. XX/X, XXX XX D., právne zastúpeného: JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP
7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s. so sídlom Metodova 8,
821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.
r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK-4C/14/2020-310 zo
dňa 07.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 110 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom

žalovaného. Dňa 9.2.2017 E. D. našiel v D. za budovou, v ktorej sídli značková predajňa žalovaného v
neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu aj archívnu krabicu, v ktorej sa
nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov žalovaného. Predmetná
archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovaným.
Žalovanú spoločnosť Orange Slovensko a.s. možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods.

2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný nesie voči
žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov
žalobcu prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709
014(ďalejELSIGs.r.o.)nebolopostupovanéprimanipuláciisnimiapriichlikvidáciivsúladesozákonom
(§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.

Žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v súčasnosti
Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnostijepodľa§13CSPvšeobecnýsúdžalovanéhoavžiadnomprípadesanejednáospotrebiteľský
spor. Vzniesol aj námietku premlčania, poukazujúc na to, že k bezpečnostnému incidentu, ktorý malza následok sprístupnenie osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám, resp. možnosť takéhoto
sprístupnenia, došlo v bližšie neustálenom čase v priebehu mesiaca január – február 2017.
Rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 4C/14/2020-137 zo dňa 08.12.2022 súd zaviazal žalovaného

na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
Na základe odvolania žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 8Co/25/2023-239 zo
dňa 18.01.2024 tak, že zrušil rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku nedostatku miestnej príslušnosti pôvodne Okresného
súdu Svidník s poukazom na to, že v danom prípade je miestna príslušnosť daná na výber, keďže
podľa § 19 písm. b) CSP, je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v
obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Rovnako odvolací súd
považoval za nedôvodnú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a námietku
premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Odvolací súd sa stotožnil s východiskom pre kvantifikáciu výšky

náhrady nemajetkovej ujmy, nie však s výškou nemajetkovej ujmy, ktorú kvantifikoval súd prvej inštancie.
Odvolací súd poukázal na to, že pri určení výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné vziať do
úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom priznaná výška musí zodpovedať princípu
proporcionality. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska § 13
Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na to, či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie

žalovaného.
Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd uznesením
č.k. SK-4C/14/2020-284 zo dňa 29.07.2024 v tejto časti konanie zastavil.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že
pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním

telekomunikačných služieb žalovaným, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom
administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len
„Úrad“).
Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 skonštatoval porušenie ustanovení § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ
sprostredkovateľom - obchodným zástupcom žalovaného, spoločnosťou ELSIG s.r.o. a v súvislosti s tým

mu uložil pokutu v sume 5.000 EUR. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2018.
Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany úradu konštatované porušenie povinnosti žalovaného podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a
správnosti postupov samotného žalovaného v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov

s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je bez
právneho významu, že osobné údaje žalobcu spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená
žalovaným, pretože právny základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanému a osobné
údaje poverená osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovaného v súvislosti s
plnením zmluvy o pripojení. Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu

má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej
klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osobné údaje žalobcu boli neodborne uložené v archívnej
krabici v sklade predajne žalovaného v Stropkove s ďalšími originálnymi dokladmi klientov žalovaného v
období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ich našiel E. D. a kedy došlo k ukončeniu protiprávneho stavu

jeho odstránením. V danom prípade došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu až dňa 09.02.2017 a
až od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba pre účely žalovaného nároku. Bezpečnostný incident
žalovaného je možné hodnotiť ako trvajúci protiprávny stav a tvorí jeden skutok. Žaloba bola podaná na
súd dňa 06.02.2020, pričom v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, začiatok všeobecnej premlčacej
doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je deň 10.02.2017

a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 10.02.2020, teda žaloba bola podaná včas. Z
uvedeného dôvodu súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 110 EUR
ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho
súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého
jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou
globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a
aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca, ešte zvyšuje.Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky úradu v jej rozhodnutí zo dňa 09.03.2018, že významný
vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac
než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie

archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov
dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených
osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho
konania. V zhode s predsedníčkou úradu súd konštatoval, že negatívnym následkom neoprávneného
sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly

nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by
mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská
operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého
mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu
znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo
alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb.

Súd prvej inštancie konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri rozhodovaní
o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že originálna listina s
osobnými údajmi žalobcu bola od roku 2014 až do mesiaca január 2017 neodborne odložená v
archívnej krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovaného v Stropkove spoločne s cca 480

ďalšími originálnymi listinami klientov žalovaného. V januári 2017 boli originálne listiny premiestnené
do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb a
dňa 09.02.2017 túto archívnu krabicu s originálnymi listinami našiel E. D. ako osoba neoprávnená
oboznamovať sa s údajmi žalobcu. Originálna písomnosť týkajúca sa žalobcu obsahovala osobné údaje
a to: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo

SIM karty a vlastnoručný podpis. Doposiaľ existuje riziko zneužitia osobných údajov žalobcu s dopadom
na jeho materiálnu alebo aj nemateriálnu sféru života. Do súkromia žalobcu bolo zasiahnuté, pretože
bolo porušené jeho právo na informačné sebaurčenie. Žalobca stratil kontrolu nad svojimi osobnými
údajmi bez vlastného zavinenia, pričom pri odovzdaní svojich údajov žalovanému dôveroval v jeho
profesionalitu. Žalovaný sa doposiaľ žalobcovi za uvedený bezpečnostný incident neospravedlnil a svoju

zodpovednosť popiera.
Čo do právneho základu bol konštatovaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a spornou sa javila len výška priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na
množstvo osobných údajov žalobcu, ktoré boli neoprávnene sprístupnené, ich charakter, dĺžku času
protiprávneho konania a postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu, súd priznal žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 EUR.
O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady
záležala od úvahy súdu. Nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietol miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník), pričom zotrváva na tomto stanovisku. Poukázal na
skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život,

zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné
práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení
ako spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri
rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením

motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no
následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je
relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodoval
miestne nepríslušný súd a zároveň žalobca nebol zaviazaný ako spotrebiteľ na povinnosť zaplatiť súdny
poplatok. Taktiež bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje

a tiež platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu
osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je odvolacím
dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej
inštancie v tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne legitimovaný.
Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie k tejto otázke oproti predchádzajúcemu

rozsudku už nedoplnil o žiadnu novú argumentáciu, žalovaný bez toho, aby v odvolaní opätovne
opakoval celú svoju predchádzajúcu odvolaciu argumentáciu k tejto otázke iba odkázal na svoje
predchádzajúce odvolanie a zotrval na všetkých dôvodoch.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný dôvodil, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a

jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Z okolnosti prípadu je viac ako
zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy
dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici v
neuzamknutom sklade oznamovateľ Bc. Senaj, ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto
dokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale bez
akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017 nachádzali.

Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Súd
prvej inštancie neskúmal, či by prípadné ospravedlnenie nebolo postačujúce. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických
osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či

žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu
pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa
iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej, došlo už iba
tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má za následok
nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.

Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému
úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie
§ 257 CSP na prejednávanú vec.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, k otázke miestnej príslušnosti poukázal na rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 – 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadril súhlas s
argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým

Svidník) podľa ust. § 19 písm. b) CSP, pričom považoval tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod
popri miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poukázal
na bod 14 zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 18.1.2024. Čo sa týka základu nároku,
žalovaný sa žalobcovi nikdy neospravedlnil. Žalobca má za to, že protiprávny stav trval od 25.1.2017 do
9.2.2017, preto nárok nemôže byť premlčaný. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou

žalovaného, nakoľko ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, tak sa za základné považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.

Ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu Mestského súdu Bratislava IV s postúpením veci, v ktorom krajský súd
uviedol, že sa nejedná o žalobu na náhradu škody a nejde ani o spotrebiteľský spor. Žalovaný zotrval
aj na svojej argumentácii ohľadom náhrady trov konania.

5. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného uviedol, že proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Bratislave o miestnej príslušnosti podal ústavnú sťažnosť. Zotrval na názore, že v danom prípade
sa jedná o spotrebiteľský spor, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, a že nárok nie je
premlčaný. K otázke trov poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/75/2023 zo dňa
11.12.2024 a 5Cdo/77/2024 zo dňa 20.2.2025.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Okresného súdu Svidník), k tomuto sa odvolací súd vyjadril už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení
č.k. 8Co/25/2023-239 zo dňa 18.01.2024 a tomto názore zotrváva.

Nad rámec argumentácie uvedenej odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení odvolací súd dodáva,
že predmetom konania je nepochybne nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v
zmysleust.§11a§13Občianskehozákonníkasuplatnenímpožiadavkynanáhradunemajetkovejujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v
tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý

môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.
Už v zrušujúcom uznesení č.k. 8Co/25/2023-239 zo dňa 18.01.2024 odvolací súd poukázal na Princípy
európskeho deliktného práva (PETL), ktoré pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.

PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.
Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí
zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.
Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň

majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska
terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s
označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh

ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy
sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných
zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v

súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho
deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).
Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora
z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že

nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.
Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť,

ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode
Okresného súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola
v konaní sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jehomiestnej príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná
miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom dodáva, že proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu s postúpením podal žalobca dňa 18.3.2025 ústavnú sťažnosť, o ktorej
Ústavný súd doposiaľ nerozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že súd nie je viazaný rozhodnutiami
iných súdov, pokiaľ tieto nepredstavujú ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Preto Krajský súd v Prešove nie je viazaný právnym

názorom Krajského súdu v Bratislave v otázke miestnej príslušnosti v prejednávanej veci.

9. Čo sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie odkazuje. Začiatok
všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom.

Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Žalobca
a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najskôr dňa 09.02.2017,
keď jej nálezca E. D. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel, vzal ju a odovzdal ju do
zabezpečených priestorov Advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Bezpečnostný incident je
celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt,

a to až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu (09.02.2017). Preto až nasledujúcim dňom, t. j.
10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.02.2020. Keďže žaloba bola na
súd doručená dňa 06.02.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobcom uplatnený
nárok nie je premlčaný.
Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa,

kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v D.. Neoprávnené sprístupnenie osobných
údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu svedkom
F. G.. Aj pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú
skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť
či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo

nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať
samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam
naposledy videl. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších osôb sa
najneskôr dňa 25.01.2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení

otázky začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý deň po
tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v rozpore s

konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že táto začala
plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v D.. To, že si osoba
všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v týchto
dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,

s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej
práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty voľne
položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Pri takomto výklade by v podstate začala
plynúť objektívna premlčacia doba už momentom uloženia týchto dokumentov do voľne prístupného
skladu, čo odporuje logike, ako aj právnej konštrukcii začatia plynutia objektívnej premlčacej doby.

Objektívne sa žalobca mohol domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho
osobné údaje boli nájdené a bola identifikovaná skutočnosť, že obsahujú tieto dáta.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy bolo
zamietnuté dovolanie s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k

posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v tomto konaní.
Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v prebiehajúcej
veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva pri úplnerovnakých konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto
konaní.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na ochranu

osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany
a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a kto sa
zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu, jeho
intenzityadôsledkov,existenciepríčinnejsúvislostimedzizásahomaspôsobenounemajetkovouujmou,
adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z vyššie
uvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaný.
Prijatie názoru žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že tento by mal prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval
protiprávny stav, za ktorý žalovaný zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty

v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre
dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.

10. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, sa odvolací súd stotožňuje s
odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 84. a nasl. odôvodnenia, pričom v celom rozsahu na toto

odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným,
pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom
splnomocneného zástupcu, zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné
údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah

do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou
pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe,
teda žalovanému. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Českej republiky aj v rozhodnutí č.k.
30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí zásada, podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol
spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou (alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti

tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej osoby), kedy určujúcim je existencie miestneho, časového
a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie
podľa § 13 Obč. zák. postihujú samotnú právnickú alebo inú fyzickú osobu v zmysle analógie § 420
ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853 toho istého zákona.“ Odvolací súd poukazuje na to, že aj keď sa
jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa týka výkladu právneho predpisu, ktorý bol v tom čase totožný

s úpravou v Slovenskej republike.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci
administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti

odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,

bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v
ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.
V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení
zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto

zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Z
uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia
o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,
že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdilpo právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny

názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211

CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie
ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancienezodpovedá§191ods.1CSP,lebohodnotilkaždýdôkazlenjednotlivoanieajvichvzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a

z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vo veci rozhodol sú správne a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

13. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo

žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu
zo strany žalovaného, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo
na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie,

a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy
sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len vdispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku
tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo

na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie
možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa
na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani

nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo
porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia nejaví ako postačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie,
z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy
sú tieto: 1. dĺžka protiprávneho konania, 2. reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,

3. dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, 4. škandalizácia osoby, 5. opakovanie a
zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6. úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

14. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická

osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
odstránili následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.
Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah

bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná.
V prejednávanej veci sa ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv,
a to vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže

neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (ako
to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickej
osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno

odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej
miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a

nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba
formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca
ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii
nedošlo, čo medzi stranami ani nebolo sporné, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal
prednostne požadovať morálnu satisfakciu.

Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a
nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov. V tomto smere

odvolací súd odkazuje na body 101 až 119 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Napokon žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými
ustanoveniami o trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v
prejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a po

čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že
žalobcabolvkonaníúspešnoustranousporu.Zásadaúspechuvsporeaplikujúcust.§255ods.1CSPje
esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí
odúvahysúdu,akojetovprejednávanejveci,saskúmavrozsahu,čižalobcovibolapriznanáaspoňčasťžalobou uplatneného nároku. Nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to
uviedol žalobca, najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporu

odhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je
možné požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde
bude zvažovať rozsah úvahy súdu o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto
prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje
rozhodnutie,žedoprávažalobcubolozasiahnuté,zaúspechvspore.Výškanemajetkovejujmyjepotom

druhotná, teda nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.
V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má

žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásad úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.
Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade nadhodnotená žalobcom, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov
konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do

základu úspešný. Úspech žalobcu vo veci v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

16. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal
na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy

uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
Odvolacísúdpoukazujenato,ženazákladeopätovnéhopreskúmaniapredmetnéhospisunezistildôvod
pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon

ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania,
ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na priznanie primeranej a právnymi
predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva

na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc podľa
§ 37 ods. 2 Listiny.
Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že
žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušil

smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.
Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane
osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním
na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľnéhopohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. GDPR niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito
údajmi sú aj osobné údaje ako, meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu

osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným osobám. Išlo o totožné údaje nielen u žalobcu,
ale u ďalších osôb v okrese D.. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých
údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho
osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu žalovaného mohli byť zneužité. Aplikácia ust. § 257
CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom prípade by nebola ani spravodlivá. Nie je namieste, aby

osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov
konania podľa § 257 CSP oproti žalobcovi, ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou
cestou.

17. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,

pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách

konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §
257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom

rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

18. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Preto

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.

Z dôvodov uvedených v bodoch 16. a 17. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný
súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).