Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200789
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823200789.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXX, zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka CSc., s.r.o. so sídlom
Ku Potoku 4, Košice, IČO: 54725542 proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 7. februára
2024 č.k. 9C/18/2023-138

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom rozsahu vo výroku I. o vyhovení žalobe a výroku III. o náhrade

trov konania.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 €, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a priznal
žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovanej žalobcom v sume 10.000 eur,

za porušenie jeho práv garantovaných právom Európskej únie (ďalej aj „Únia“) Slovenskou republikou
(SR) v období od 3.4.2020 do 2.4.2023. Vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca uplatnil náhradu škody
ako člen Hasičského a záchranného zboru z dôvodu, že rozvrhovaním jeho pracovných zmien podľa
vnútroštátneho práva, dochádza k porušeniu maximálneho rozsahu pracovného času garantovaného
Článkom 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej „Smernica“). Podľa uvedeného ustanovenia
Smernice, členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou

chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého pracovníka vrátane
nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z.z.
o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej „zákon č. 315/01 Z.z.“), ktorým sa spravujú pomery žalobcu
ako hasiča v Prílohe k zákonu uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, no v skutočnosti sa
tak nestalo. Služobná pohotovosť nariaďovaná žalobcovi nie je považovaná za súčasť jeho služobného
(pracovného) času a § 96 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý výslovne ustanovuje, že súčasťou pracovného
času je nariadená pohotovosť, je zákonom č. 315/01 Z.z. vylúčený z aplikácie na právne vzťahy

príslušníkov hasičského zboru. Žalobca poukazoval na to, že v dôsledku uvedeného je mu opakovane
nariaďovaný výkon práce v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť,
po ktorej 24-hodinovej zmene súhrn týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.
Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne: v rokoch2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00
- štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín), v roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod.
do 6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t. j. pracovná

zmena v trvaní 16 hodín) .V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú
vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Zodpovednosť žalovaného
za škodu spôsobenú porušením práva Únie žalobca odvodzoval od rozhodnutí Súdneho dvora EÚ
(ďalej tiež „SDEÚ“ alebo „Súdny dvor“) vo veci C – 118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales,
C – 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur

Factortame, C-524/04 Test Claimant, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že Článok 6 písm. b/ Smernice má
ako norma komunitárneho práva priamy účinok priznávajúci priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa záverov rozhodnutí Súdneho dvora, ustanovenia
Smernice sa vzťahujú aj na postavenie hasičov zamestnaných vo verejnom sektore, a pokiaľ taký
pracovník odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci
z Článku 6 písm. b/ Smernice, môže sa dovolávať vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého

členského štátu s cieľom získať náhradu škody. Členské štáty Únie nemôžu určovať rozsah pôsobnosti
Článku 6 písm. b/ Smernice tak, aby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne
ho určitým spôsobom obmedzovali. Pracovná pohotovosť, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pracovného času. Súdny dvor ďalej konštatoval, že samotná Smernica
neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, preto je na vnútroštátnom práve členského

štátu pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity právnej úpravy určiť, či škoda vzniknutá
pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie má byť nahradená poskytnutím dodatočného
náhradného voľna, či finančným odškodnením, a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu
náhrady škody. Vnútroštátny súd v konaní o náhrade škody musí osobitne zabezpečiť, aby zvolený
spôsob náhrady bol v súlade so zásadou rovnocennosti, teda podmienky náhrady nesmú byť menej

výhodné, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy, a v zmysle
zásady efektivity nemôžu vychádzať z takých ustanovení, ktoré by viedli k praktickej nemožnosti, či
nadmernému sťaženiu získania náhrady v konaní pred súdom. S poukazom na judikatúru tvrdil, že splnil
podmienky na priznanie nároku na náhradu škody lebo : 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou existuje

príčinná súvislosť. Pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času sa prejavilo v
osobnostnej sfére žalobcu predovšetkým vo vzťahu k úrovni a kvalite ochrany jeho práva na zdravie, čo
sa negatívne dotýka aj celkovej osobnej integrity, zásahu do práva na súkromie a rodinný život, keď na
úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci. Škoda vzniknutá v dôsledku straty času na odpočinok má
nemajetkovú povahu, ktorej v zmysle podmienok jej uplatnenia zodpovedajú ustanovenia § 11 až § 13

Občianskeho zákonníka týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby, ktoré upravujú právne
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa Občianskeho zákonníka sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej
zodpovednosti. Vzhľadom na charakter a dlhodobosť porušovania práva na odpočinok považoval

žalobca žiadanú peňažnú náhradu za primeranú na účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. Výpismi z dochádzkového systému mal súd preukázané, že v rozhodnom období nebol týždenný
48 hodinový pracovný čas rešpektovaný, keď opakovane v každom mesiaci v niektorých týždňoch
odpracovalaj72hodín,tedažalobcapracovalnazmeny,ktorémalpravidelnerozvrhnuténadmaximálny

rozsah 48 hod. priemerného týždenného pracovného času, ktorý garantuje úniové právo. Uvedené
potvrdzoval aj tabuľkový prehľad priemerného týždenného pracovného času za obdobie 04/20-02/23,
podľa ktorého došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času u žalobcu v mesiacoch
04, 05, 07, 08, 09, 10, 11, 12/2020, 01, 02, 03, 04, 05, 06, 07, 08, 09, 12 /2021, 02, 03, 05/2022 a
01, 02/2023.

4. Pri hodnotení sporných otázok pasívnej vecnej legitimácie žalobcu, pôsobnosti Smernice, splnenia
podmienok náhrady škody a primeranosti žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z ich
jednoznačného vyriešenia výkladom Smernice v rozhodnutiach SDEÚ. Poukázal na to, že
zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva je založená na prednosti

komunitárnehoprávapredprávomvnútroštátnymnazákladečoho,súčlenskéštátypovinnéprijaťvšetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií
spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo
ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Záväznosť komunitárneho práva vyvodzovalz Čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy SR, podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, v spojení s Čl. 144 ods. 1 Ústavy SR o tom, že
sudcoviasúprivýkonesvojejfunkcienezávislíaprirozhodovanísúviazaníústavou,ústavnýmzákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Konštatoval, že zodpovednosť členských
štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda
nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán
konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

5. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa Čl. 1, Čl. 2, Čl. 6, Čl. 16 Smernice, § 85, §86,
§91, § 92, § 97, § 103, § 122 zákona č. 315/201 Z.z., vychádzajúc z rozhodnutí Súdneho dvora najmä
vo veci Fuß C – 429/09, Vorel C- 437/05, Pfeiffer C -397/01, ktoré sa priamo dotýkali postavenia
hasičov a pracovnej pohotovosti ako súčasti pracovného času, ktorá musí byť zahrnutá do priemerného
týždenného 48-hodinového pracovného času. Dospel k záveru, že Smernica nebola správne prevzatá
do vnútroštátneho právneho poriadku, pretože služobná pohotovosť sa podľa zákona č. 315/01 Z.z.

nepovažuje za súčasť týždenného služobného (pracovného) času príslušníkov hasičského zboru, ale
naopak, v zmysle zákona je definovaná samostatne, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje
navýkonštátnejslužbyvslužobnomčaseazačínasaažposkončenívýkonuštátnejslužbyvslužobnom
čase (§ 85, §86, §91, §92 zákona č. 315/01 Z.z.). Tento fakt vyplýva aj zo spôsobu odmeňovania
služobnej pohotovosti, ktorá odmena nemá povahu služobného platu, ale podobu peňažnej náhrady

v štátnej službe (§ 103 v spojení § 122 ods. 1 zákona č. 315/01 Z.z.). Žalobca minimálne od apríla 2020
do februára 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16 hodín resp. 16,5 hodín a následne na to
nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 8, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby
k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca
k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín v jednom služobnom dni.

Považoval preto za zjavné, že žalobca v dôsledku platnej vnútroštátnej úpravy, ktorá je v rozpore s
právom Únie pracuje nad maximálny limit pracovného času povolený komunitárnym právom, v mesiaci
január 2023 strávil viac než 263 hodín služobnou činnosťou, vykazovaných je mu len 176 hodín pre
nezahrnutie nadčasov. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci
C- 397/01 Pfeiffer, C-14/04 Dellas, C-429/09 Fuß, že časy pracovnej pohotovosti treba v celom

rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálne denného alebo týždenného pracovného času, keď rozhodujúcim
faktorom pre konštatovanie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii v prípade
potreby. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Článku 6 písm. b/ Smernice, tak
aby uplatnenie nároku na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto hranicu, viazali

na nejakú podmienku, alebo ho nejakým spôsobom obmedzili. Zdôraznil, že nie sú namieste výhrady
žalovaného voči aplikácii Smernice na žalobcu – hasiča ako pracovníka vykonávajúceho aj zásahovú
činnosť, pretože Súdny dvor vo veci C- 397/01 Pfeiffer C-429/09 Fuß, dospel k jednoznačnému záveru,
že Článok 6 písm. b/ Smernice sa bez ohľadu na osobitné činnosti vykonávané hasičmi vzťahuje aj na
ich postavenie, z ktorých dôvodov považoval za nenáležité vyžadovať od žalobcu preukázanie aktivity

na odvrátenie škody, ako to navrhoval žalovaný. Súd považoval za zjavné, že žalobca v dôsledku platnej
vnútroštátnej úpravy, ktorá je v rozpore s právom Únie pracuje nad maximálny limit pracovného času
povolený komunitárnym právom. Vychádzajúc z vyššie zmienených rozhodnutí Súdneho dvora o práve
pracovníka dovolávať sa pre porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice náhrady škody voči štátu, ktorého
zodpovednosť je založená na princípe objektívnej zodpovednosti za porušenie práva Únie, považoval za

danú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, na ktorej nič nemení ani prípadná možnosť žalobcu žiadať
o náhradu škody tiež verejnoprávneho zamestnávateľa.

6. Súd prvej inštancie hodnotil ako splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09 Fuß, C-118/08

Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, ktorá
zodpovednosť je daná, ak 1/ vyplýva z porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom bolo priznať
jednotlivcovi práva, 2/ išlo o porušenie dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a spôsobenou
škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť. Súd vychádzal zo záverov rozsudku vo veci
C-429/09 Fuß, že Článok 6 písm. b/ Smernice priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Porušenie práva únie je v prípade porušenia tohto
ustanovenia Smernice dostatočne závažné, pretože je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti, lebo otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas neponecháva priestor na akékoľvek
rozumné pochybnosti, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,počas ktorých je pracovník prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovného času v zmysle
Smernice. Dospel tiež k záveru, že medzi porušením Článku 6 písm. b/ Smernice a škodou, ktorá vznikla
žalobcovivdôsledkustratyčasuodpočinku,ktorýbyinakčerpal,akbyboldodržanýmaximálnypracovný

čas pripadajúci na 7 dní, je priama príčinná súvislosť. V otázke zavinenia vzniknutej škody žalobcom,
ktoré žalovaný videl v tom, že žalobca neoboznámil zamestnávateľa so svojimi výhradami voči rozvrhu
pracovného času súd uviedol, že je irelevantné, či žalobca vyvíjal aktivity k odvráteniu škody, keďže
takáto požiadavka nevyplýva z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zodpovednosti štátu za porušenie
noriem Únie o úprave pracovného času s odkazom na rozsudok C-429/09 Fuß.

7. Pri posudzovaní nároku vzal do úvahy, že následkom porušenia práva Únie vznikla žalobcovi
nemateriálna ujma, lebo bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť
s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať, pričom účelom Smernice bolo zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám tak, aby všetci pracovníci mali

primeranú dobu odpočinku. Vzhľadom na zásah do práva žalobcu na vedenie súkromného, rodinného
životaidoprávanaochranujehozdravia,zaktorýzásahmupatrínároknaprimeranéodškodnenie,súdv
súladesprincípomrovnocennostikomunitárnehoavnútroštátnehoprávaaplikovalustanoveniaonároku
na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných
práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka. Pri stanovení sumy náhrady za zásah

žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na
závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky
takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu, pričom medze svoje úvahy stanovil súd tiež v porovnaní
s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy
aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod

95 rozsudku Fus). Pri riešení otázky primeranosti odškodnenia súd tiež zohľadňoval aj výšku náhrad,
ktoré súd priznal v obdobných veciach. Prihliadal na to, že nezarátanie času pracovnej pohotovosti do
pracovného a služobného času žalobcu je v zmysle judikatúry SDEÚ závažným zásahom do práva
jedinca, počas ktorého bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s rodinou, psychicky a fyzicky
regenerovať,zlepšovaťsvojufyzickúamentálnukondíciu.Zvýpovedežalobcuzistil,žemášpecializáciu

pilčícku, lezeckú ako zdravotnícky záchranár a viazač bremien, väčšinu voľných dní je na školeniach,
nemá čas na rodinu, koníčky, je neodpočinutý, trpí nespavosťou. S prihliadnutím na rozsah náhrad
priznávaných v obdobných prípadoch (9CoPr/1/2019, 5Co/26/2022, 5Co/64/2022), súd prvej inštancie
považoval za zodpovedajúce intenzite zásahu a jeho následkom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2.000 eur, v zostávajúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP uvádzajúc, že
žalobca bol v konaní úspešný, lebo ustálenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy záviselo od
úvahy súdu, nebolo preto možné žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
tejto úvahy.

9. Rozsudok odvolaním napadol žalovaný, podľa obsahu odvolania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
a/, d/, f/, h/ CSP, že neboli splnené procesné podmienky (a/), konanie má inú vadu, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
knesprávnymskutkovýmzisteniam(f/)ajehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci (h/). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne
a prizná žalovanému náhradu trov konania.

10. Žalovaný v odvolaní tvrdil nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci dôvodiac,
že základným predpokladom úspešnosti žaloby bolo preukázať, že obsah Smernice bol skutočne

nesprávne prevzatý do zákona č. 315/01 Z.z., pričom súdu neprislúcha právo posudzovať súlad
vnútroštátnych právnych predpisov so Smernicami EÚ, a to ani ako predbežnú otázku. Vytkol súdu
prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku sa nezaoberal tým, či do jeho právomoci vôbec patrí
riešenie takejto otázky, z ktorých dôvodov hodnotil rozsudok ako arbitrárny. Zotrval na námietke
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, v ktorej súvislosti považoval za potrebné poukázať na

zrejmý rozdiel medzi pojmami prebratie (transponovanie) smernice a aplikácia smernice. Pokiaľ zákon
č. 315/01 Z.z. neustanovuje výslovne, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich
služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času, to
neznamená,abySmernicaboladozákonač.315/01Z.z.nesprávneprebratá,keďženebolopovinnosťoužalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice, a to aj vzhľadom na priamy
účinok Smernice. Žiadne ustanovenie zákona nie je v rozpore s obsahom Smernice. Až prípadná
nesprávna aplikácia Smernice môže zakladať nárok žalobcu na náhradu škody, za ktorú však nenesie

zodpovednosť štát, pretože nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými
subjektmi rozlišovať, s ktorou otázkou pasívnej legitimácie sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
PovažovalzanesprávnevztiahnutievecnejpôsobnostiSmernice2003/88/ESnadanýprípaduvádzajúc,
že rozsah pôsobnosti tejto smernice je v čl. 2 ods. 1 pozitívne vymedzený a v čl. 2 ods. 2 vymedzený

negatívne. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času
sa spomínaná smernica na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto nemohli byť porušené jej ustanovenia. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany
integrovaného záchranného systému a právnej úpravy samotného hasičského a záchranného zboru,

bez akýchkoľvek subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, čo podľa názoru
žalovaného potvrdzuje znenie § 12 zák. č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrany, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001
Z.z., § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme. Osobitná činnosť
služieb civilnej ochrany je vylúčená z pôsobnosti Smernice skrz Článok 1 ods. 3 prostredníctvom Článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri práci. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09 Fuß, na ktoré poukazoval
žalobca, a z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie nie je možné považovať za smerodajné, pretože sa
týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim výkonu práce odlišný od režimu, v ktorom fungujú
príslušníci Hasičského a záchranného zboru v SR, ktorého zriaďovateľom je štát, a ktorým sa poskytujú
aj nemalé výhody, definitíva, či osobitný systém sociálneho zabezpečenia.

11. Žalovaný namietal aj splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody dôvodiac, že žalobca
nepreukázal, aby mu akákoľvek škoda vznikla, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti má
vymedzený priestor na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z vlastnej
iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, a za takto stanovený čas dostáva aj

pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Ak by napriek
uvedenému súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným
časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody, pretože v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur
Factortame, mal vnútroštátny súd tiež preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom

odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah. Žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, aby vzniku škody predišiel,
neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a zamestnávateľ
nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje žalobca ako ujmu, nebol tak možné obmedziť
jej rozsah, či zabrániť jej vzniku. Nakoľko bolo na úvahe súdu, akým spôsobom odškodní žalobcu,
a v zmysle judikatúry Súdneho dvora mohol rozhodnúť aj tak, že udelí dodatočné náhradné voľno.

Neboli zohľadnené reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, dovolenka, či
práceneschopnosť, keď žalobca nebol k dispozícii zamestnávateľovi, nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú nad limit pracovného času, tabuľky priložené k žalobe nepovažoval za dôkaz o vzniku
ujmy. Zastával názor, že žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného
pracovného času a času pracovnej pohotovosti, no nebolo preukázané, či skutočne dochádzalo

kprekročeniumaximálneholimituprireferenčnomobdobí6mesiacov,naktoréobdobiejenerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas hasičov, na čo podľa jeho názoru súd nereagoval.

12. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a
rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 1 OZ, nepovažoval za preukázanú

existenciu nejakej závažnej ujmy u žalobcu. Dôvodil, že z rozhodnutia nevyplýva akými dôkazmi mal
súd preukázané zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere podľa §
13 ods. 1 OZ, alebo existenciu nejakej závažnej ujmy. Pri hodnotení závažnosti ujmy sa vychádza z
okolností prípadu, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzity zásahu, jeho trvania a dôsledkov, keď
nerozhoduje subjektívne hľadisko, ale objektívne dôvody, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste

a čase pociťovala každá iná fyzická osoba. Žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu. Otáznym pre odvolateľa zostalo, akú inú činnosť žalobca by chcel vykonávať v čase služobnej
pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré
každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby tento čas mohol využívaťnejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Za nadčasy bol aj
primerane odmeňovaný. Výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú
v porovnaní s výškou náhrad priznávaných za telesné zranenia alebo obetiam násilných trestných činov.

Zastával názor, že žalobca, ktorého v konaní zaťažuje dôkazné bremeno v konaní dosiaľ nepreukázal
zásah do súkromného ani rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku sumy priznanej súdom prvej
inštancie. S odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, žiadal tiež o zmenu výroku
rozhodnutia o náhrade trov konania ako súvisiaceho výroku tak, že mu bude priznaná ich náhrada proti

žalobcovi.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny.
K právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť poukázal na povinnosť vnútroštátnych súdov únie vykladať
vnútroštátne ustanovenia v súlade s právom únie a neaplikovať tie právne normy, ktoré sú s právo
únie v rozpore. Zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred

vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou
normou. Slovenská republika ako členský štát a adresát Smernice je zodpovedná za prijatie opatrení
na dosiahnutie jej účelu, lebo štát zodpovedná za jej správnu transpozíciu, preto je pasívne vecne
legitimovaným subjektom, za ktorý koná ako príslušný ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor Ministerstvo vnútra SR. K namietanej pôsobnosti Smernice uviedol, že „výnimka

uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia,
lebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy“, k čomu odkázal aj na rozhodnutia SDEÚ (vo veci
C-52/04, C-397/01, C-518/15 R.Matzak), čo vyvracia tvrdenia žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje

na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávaného Hasičským a záchranný zborom SR.
Požiadavke Smernice je možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku
považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však zák. č. 315/2001 Z.z. neustanovuje, k čomu citoval
§ 92 zákona. Uviedol, že judikatúra SDEÚ, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, jednoznačne radí stav
pracovnej pohotovosti, do rozsahu týždenného pracovného času. Nakoľko služobná pohotovosť hasiča

nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom,
pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. pritom nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času, čím zákon č. 315/2001
Z. z. ako právna úprava lex specialis sa odlišuje od §96 ZP, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu a

na ňu nadväzujúcu judikatúru SD EÚ; Zákonník práce v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na
príslušníkov hasičského zboru sa však nevzťahuje. Došlo tak k nesprávnemu transponovaniu Smernice
do vnútroštátneho poriadku, čo dokladujú aj žalobcom predložené prehľady o výkone služobnej
činnosti. Zohľadnené sú skutočne odpracované hodiny bez času služobnej pohotovosti. Priemerný
týždenný pracovný čas každého hasiča pracujúceho na zmeny predstavuje približne 56 hodín. Výpis

dochádzkového systému SAP o evidencii pracovného času žalobcu, obsahuje plánované hodiny (PH),
skutočne odpracované hodiny (OH), rozdiel medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom bez
času služobnej pohotovosti (RO) potvrdzuje, že jeho pracovný čas prekračuje limit 48 hodín týždenne,
práve z dochádzkového softwéru SAP vychádza aj zamestnávateľa pri výpočte služobného príjmu.
V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48

hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine,
oddychovať a regenerovať, nemôže reálne napĺňať právo na odpočinok. K tvrdeniu žalovaného o
odpočinku žalobcu počas pohotovosti poukázal na to, že Súdny dvor v rozsudku C-514/20 (bod 32)
dospel k záveru, že v rámci času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho

rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby.Ibadodržiavaniestanovenéhorežimuodpočinkumôžeposkytnúťskutočnúzárukuochranyzdravia
zamestnancov, zosúladenie pracovného a rodinného života, a v dôsledku straty práva na odpočinok

dochádza k vzniku nároku na náhradu nemateriálnej ujmy. So zreteľom na judikatúru SD EÚ nárok na
náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle
slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch a pritom aj slovenský zákonodarca uznal, že
pri porušení úniového práva Slovenskou republikou (konkrétne čl. 4 ods. 3 písm. e) zákona č. 514/2003Z. z.) môže dôjsť k nahradeniu nemateriálnej ujmy v peniazoch. Zákonnú možnosť úhrady nemateriálnej
ujmyvpeniazochpritomani§13ods.2OZnepodmieňujevýlučnesituáciamizníženiadôstojnostifyzickej
osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, tieto prípady, kedy s ohľadom na intenzitu

zásahu je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v §13 ods. 2 OZ sú vymenované len
demonštratívne.Tentonárokplynúcizporušeniaprávaúniepriabsentujúcejšpeciálnejprávnejúpraveje
dôvodne posúdiť ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ, na základe ktorého priznané
peňažné plnenie vychádzajúce z voľnej úvahy súdu bolo riadne zdôvodnené v zhode s rozhodovacou
praxou.

14. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas
a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je
v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14. mája 2025 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené

na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

17. Žalovaným tvrdené odvolacie dôvody neboli dané. Súd prvej inštancie konal a rozhodol na základe
zákonu zodpovedajúceho uváženia, že jeho právomoc na konanie je daná, a vo veci neexistujú žiadne
procesné nedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci

inému súdu alebo orgánu. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom
zákonom rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Vykonané
dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s § 191, §192 CSP t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po

preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, ani to, aby skutkové zistenia
súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zo správne zisteného
skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval zodpovedajúcu
právnu úpravu a zásady výkladu právnych noriem, ktoré aj správne interpretoval.

18. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie napĺňa tiež atribúty riadne odôvodneného súdneho
rozhodnutia, keď obsahuje zrozumiteľné a odvolacím súdom preskúmateľné vysvetlenie dôvodov, na
ktorých je založené. V súlade s kritériami § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie uviedol, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké

procesné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili. Súd prvej inštancie jasne a
stručne vysvetlil ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, a ktoré nie, a ako vec právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so
všetkými skutočnosťami podstatnými pre správne posúdenie veci a ustálenie podmienok zodpovednosti
za škodu, ktorej náhrady sa v konaní žalobca domáhal. Odvolacie námietky žalovaného nemajú vplyv

na vecnú správnosť rozhodnutia a nie sú spôsobilé privodiť ani jeho zmenu. Odvolací súd nezistil ani
žiadne porušenie procesných práv, či inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva
na spravodlivý proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, z ktorých dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil v zhode s § 387 ods. 1 CSP.

19. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho
správnosti vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného doplňuje :

20. Otázku právomoci súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý
je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých žalobca zakladá nárok. V

predmetom prípade ide o peňažný nárok žalobcu majúci povahu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi
malavzniknúťvdôsledkuporušeniajehoúniougarantovanéhoprávana48hodinovútýždennúpracovnú
dobu ustanovenú čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmet sporu sa teda nepochybne týka práva
únie. Žalobca už v žalobe odkazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o všeobecnýchpredpokladoch náhrady škody jednotlivcom voči členským štátom vo veci C – 118/08 Transportes
Urbanos y Servicios Generales, C – 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C 397/01 Pfeiffer, C-46/93
a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, a zdôvodňoval svoj

nárok závermi rozsudku SDEÚ C-429/09 Fuß priznávajúcich taký právo na náhradu škody priamo
osobám vykonávajúcim prácu hasiča. Pokiaľ teda žalobca odpracoval priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, môže sa dovolávať zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu za škodu mu spôsobenú.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Za splnenia zákonných predpokladov štát musí s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ
priamo v práve únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho
zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody sú stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách a nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov nápravy.

21. V zmysle čl. 144 Ústavy SR a tiež čl. 3 CSP súd je viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami SR,
ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdnehodvoraEÚ.
Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a tiež povinnosťou vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy úniového práva z úradnej povinnosti (ex officio). Právo na náhradu škody

spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce
priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti
komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov
aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti
Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo
ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

22. Nemožno preto prisvedčiť názoru žalovaného, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne
preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s úniovým právom. Zo zásady prednosti práva EÚ pred
vnútroštátnou normou vyplýva totiž povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich
právomoci a voľnej úvahy nielen vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, ale
pokiaľ táto interpretácia možná nie je, ukladá mu aj neaplikovať s právom únie nezlučiteľné vnútroštátne

ustanovenia bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa vnútroštátna
právna norma mala uviesť do súladu s úniovým právom (SD EÚ C -231 - 233/06, C - 128 - 131/07).
Keďže existuje povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, tým
nepochybne je daná jeho právomoc aj posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom
EÚ a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu odporujúcu

právu EÚ. Súd prvej inštancie v danom prípade neprekročil preto svoje právomoci, pokiaľ ako predbežnú
otázku skúmal, či (ne)došlo k prevzatiu (transpozícia) smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a či k tomu
(ne)došlo spôsobom zaručujúcim jednotlivcovi touto smernicou priznané právo na 48 hodinový týždenný
pracovný čas. SD EÚ pritom napr. v rozsudku vo veci C - 456/98 Centrosteel vo vzťahu k vnútroštátnym
súdomvyjadrilpožiadavkukontrolovaťsprávnosťpreberaniasmerníc,načomjevystavanájehodoktrína

priamej a nepriamej aplikácie úniových smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Rovnako podľa právnej teórie v
prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vzíde otázka aplikácie smernice
únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu,
do ktorého smernica bola transponovaná, aby zistil, či smernicu má aplikovať priamym alebo nepriamym
spôsobom. Za tým účelom súdny alebo správny orgán by mal porovnať konkrétne znenia slovenského

transpozičného predpisu so znením ustanovení transponovanej smernice (pozri E. F., E. F., Primárne
právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

23. Súd prvej inštancie správne vyriešil aj otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady

zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia
práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a
9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátnehoprávneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie
súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00
Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom

Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú
škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06
Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie
du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) : 1/ porušená úniová norma
priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr.

C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

24. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa

subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v
konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by

si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada
účinnosti – efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval.

25. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom
najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo
všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon

č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu
ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ
alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak

existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla
škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu
Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná
pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01
Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo

nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a
legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej
pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu

pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným
subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý
orgánboltiežgarantomprávnejúpravyvykonanejzákonomč.315/01Z.z..Natakomtozávereopasívnej
vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v

nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie
rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal
povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).

26. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený
výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný.
S odkazom na rozhodnutia SDEÚ, ktoré riešili obdobnú alebo totožnú právnu otázku konštatoval, že
boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (C-429/09 Fuß, C-437/05 voveci Vorel, C-397/01 Pfeiffer,), ku ktorým záverom nevzniesol žalovaný žiadne relevantné výhrady ani
na súde prvej inštancie, ani v odvolaní. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so
závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet

dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle vyššie
citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že Článok 6 písm. b/ Smernice má priamy účinok,
tedapriznávajednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.Súdny
dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie

pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a
to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti
Smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“, ak charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení Smernice“ (C-397/01). Činnosti, vykonávané
zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem prípadov výnimočných okolností) patria do

rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice bráni prekročeniu
48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu

z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie
je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod
52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß, bod 27 až 30 vo veci C
518/15 Matza). Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa

nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj
fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek

podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávaťpriamopredvnútroštátnymisúdmi(bod33až35voveciC429/09Fuß).Členskéštátynemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho
nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99,
C 429/09 Fuß bod 35,52). SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku

je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času (napr. bod 95 C. Pfeiffer ), a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v
režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle
od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v prípade
hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný čas

zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú
pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ
musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/

Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

27. Z predložených listín o výkone služobnej činnosti vyplývalo, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice. K prekročeniu maximálneho limitu

dochádza bez ohľadu na skutočnosť, či posudzované referenčné obdobie bolo štvormesačné alebo
šesťmesačné. V danej veci žalobcom predložené dôkazy o počte ním odpracovaných hodín nad limit
stanovený normami Únie neboli v konaní relevantne spochybnené. Odvolateľ preto neopodstatnene
namieta, že súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením, či žalobca preukázal, že v rozhodnom období
skutočne pracoval nad tvrdený limit 48 hodinového týždenného pracovného času, keď považoval za

potrebné zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období 6 mesiacov,
lebo sám žalovaný aj vo vzťahu k ním požadovanému referenčnému obdobiu potvrdil prekročenie
priemerného týždenného pracovného času (čl. 100, čl. 114). Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul
žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávaťslužobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na
ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho
práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských

štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť
primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93
Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných
jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré

sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to,
že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa
nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,
že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby
mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať

za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody,
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod
76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na

súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß)..

28. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy. Z jeho rozhodnutia vyplýva,
že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky
i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva,
súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým

osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ. Súd prvej
inštancie správne posudzoval jeho nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu
Smernicerady89/391/EHSatiežSmernicerady2003/88/ES.Vzáujmezamedzeniavýskytupracovných
úrazov a chorôb z povolania bolo jeho cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Správne sú preto závery súdu prvej inštancie, že vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v

zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv, keď ide o nenávratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.

29. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť

aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

30. Žalobca vo svojich vyjadreniach ako i výpovedí na pojednávaní svoj nárok odôvodňoval porušením
práva na odpočinok, zásahom do práva na vedenie osobného a rodinného života, keď je protiprávne
ukracovaný o voľný čas, ktorý by mohol venovať osobnému rozvoju i budovaniu a udržiavaniu

príbuzenských, rodinných a spoločenských vzťahov. Z jeho výpovede vyplynulo, že nemá dostatok času
na regeneráciu síl a venovaniu sa rodine, výchove detí, psychicky aj fyzicky sa cíti vyčerpaný.31. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie, čo do výšky, je závislé na úvahe
súdu.Nemajetkováujmasaprejavujevťažkodefinovateľnejaešteťažšiepreukázateľnejsférevnímania
ťažkostí,nepohodlia,stresuainýchnežiaducichúčinkovspojenýchsozásahomdozákladnýchľudských

hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému
peňažná (materiálna) satisfakcia. Pri rozhodovaní o jej výške východiskom v rámci voľnej úvahy súdu
je pritom jej primeranosť, t.j. mala by byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen
symbolickú, na druhej strane však nemôže byť neprimerane vysoká, t. j. nemala by byť zdrojom
bezdôvodného obohacovania sa oprávnenej osoby.

32. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o stovky hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej
a psychickej relaxácii, častokrát sa nemohol zúčastniť rodinných stretnutí, osláv, venovať sa svojim
osobným záľubám, narušilo to jeho rodinný život, negatívne sa podpísalo na jeho fyzickom zdraví,
keď trpí únavou, nespavosťou. Prihliadajúc k porovnateľným kritériám ako závažnosť ujmy, okolnosti

zásahu, jeho intenzitu a trvanie, rozsah posudzovaného obdobia i negatívne prejavy zásahu na živote
oprávneného, priznaná 2000 eur suma je konzistentná aj s výškou náhrad priznaných v obdobných
súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoPr/3/2019 (1.500
€), 11Co/162/2022 (2 500 €), 5Co/64/2022 (2 000 €), 6Co/129/2022 (2 500 €), 9CoCsp/4/2020 (2 089,60
€), 9Co/148/2021 (1 000 €), 6Co/60/2022 (2 000 €), 3Co/141/2022 (2 500 €) alebo aj Krajského súdu v

Banskej Bystrici 16Co/53/2022 (4 169,46 €), 15Co/86/2022 (2 400 €), 15Co/81/2021 (2 400 €)).

33. Ako správne a zákonu zodpovedajúce hodnotil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania. Predmetom sporu bolo priznanie nároku na náhradu škody (ujmy)
spočívajúcej v porušení práva Únie členským štátom, ktorá škoda (ujma)vznikla v nemajetkovej sfére

žalobcu. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len s určitou presnosťou
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. No v konečnom dôsledku je to
práve súd, ktorý má zohľadniť špecifiká každého jednotlivého prípadu, a na základe toho posúdiť nárok
žalobcu ako dôvodný, či nedôvodný. V zmysle súdnej judikatúry, ako aj právnej teórie, na ktorú súd
odkázal, sa strana sporu považuje za úspešnú bez ohľadu na výšku priznaného plnenia v prípadoch, ak

bola konštatovaná dôvodnosť základu uplatňovaného nároku (komentár autorov k Civilnému sporovému
poriadku Štefček, M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, C.H. Beck, 2.vydanie, 2022). Nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením povinnosti štátu pri implementácii
noriem komunitárneho práva bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený, preto mu patrí mu nárok na
náhradu trov proti žalovanému v plnom rozsahu. Až v samostatnom rozhodnutí o výške náhrady trov

konania (§ 262 ods. 2 CSP), sa zohľadní rozsah priznaného plnenia.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepatrí, a vznikla mu povinnosť na ich náhradu procesne
úspešnému žalobcovi.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).