Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124201855
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8124201855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a sudcov

JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Adriána Pažúra, v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o.,
Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zastúpený:
AdvokátskakanceláriaConsiliaris,s.r.o.,sosídlomRužovádolina8,82109Bratislava,IČO:47248301,
proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Jána Hollého 5898/14, 081
81 Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Kupeckého
4, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o zaplatenie dlžných pohľadávok a príslušenstva,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 23Cb/32/2024-166 z 5. novembra

2024, takto

r o z h o d o l :

I. Pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu žalovanej istiny v sume 257.884,81 eur, v tejto časti
napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 23Cb/32/2024-166 z 5. novembra 2024 zrušuje
a v tejto časti konanie zastavuje.

II. Vo zvyšnej časti odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 23Cb/32/2024-166 z
5. novembra 2024 potvrdzuje.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 269.158,80 eur spolu s presne špecifikovaným úrokom z omeškania, náklady spojené s
uplatnenímpohľadávkyvovýške4.040,-eurapriznalžalobcovinároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v podanej žalobe navrhol, aby

súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 101 pohľadávok vo výške 257.884,81 eur a originálne
nadobudnutého príslušenstva týchto pohľadávok z úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po
plnení z ručenia a originálneho nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávok vo výške 4.040,- eur.

3. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že pôvodným vlastníkom pohľadávok v počte 69 bola obchodná
spoločnosť CMI spol. s r. o., pôvodným vlastníkom pohľadávok v počte 32 bola obchodná spoločnosť

ELMED, s.r.o. Na základe ručiteľského vyhlásenia žalobcu z 26.7.2023 do súhrnnej výšky 234.906,99
eur (žalovaný dňa 17.8.2023 vykonal voči spoločnosti CMI spol. s r. o. úhradu vo výške 39.312,78
Eur) a plnenia za žalovaného dlžníka dňa 3.10.2023 vo výške 195.564,11 eur sa žalobca ako ručiteľ
v súlade s § 308 Obchodného zákonníka stal vlastníkom pohľadávok vo výške 195.564,11 eur a k tomuprislúchajúcimi úrokmi z omeškania vrátane originálneho príslušenstva v podobe nároku na náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 2.760,- eur (69 krát 40). Na základe ručiteľského
vyhlásenia žalobcu z 1.12.2023 do súhrnnej výšky 62.320,70 eur a plnenia za žalovaného dlžníka dňa

5.1.2024 vo výške 62.320,70 eur sa žalobca ako ručiteľ v súlade s § 308 Obchodného zákonníka stal
vlastníkom pohľadávok vo výške 62.320,70 eur a k tomu prislúchajúcimi úrokmi z omeškania vrátane
originálneho príslušenstva v podobe nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 1.280,- eur (32 krát 40).

4. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal, že zo strany žalobcu ide o výkon
práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a jedná sa o zjavné zneužitie
práva. Poukázal na to, že do pozície ručiteľa sa žalobca dostal účelovo a nárok uplatňuje napriek
tomu, že vo všetkých právnych úkonoch zakladajúcich záväzkovo-právne vzťahy medzi žalovaným
a jeho pôvodným veriteľom mali zmluvné strany dojednané obmedzenie postupovania pohľadávok
pod sankciou neplatnosti jeho porušenia. Zo strany žalobcu bol inštitút ručenia zneužitý, nakoľko

dohodami s pôvodnými veriteľmi účelovo obišiel zakotvený zákaz postupovania pohľadávok. Uviedol,
že nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a ani nedal súhlas na vznik ručiteľského
vzťahu tak, ako si to pôvodné zmluvné strany dohodli. Žalobca sa stal ručiteľom bez akejkoľvek
ingerencie žalovaného. Žalovaný a pôvodní veritelia si dojednali zákaz postupovania pohľadávok a
žalovaný a obaja pôvodní veritelia sa dohodli na zdržanie sa právnych úkonov, ktorými by malo

dôjsť k zmene v osobe veriteľa bez predchádzajúceho súhlasu žalovaného. Následne vo svojom
vyjadrení poukazoval najmä na zásadu poctivého obchodného styku s tým, že postup žalobcu je
možné považovať za zneužitie práva a rozpor s poctivým obchodným stykom, najmä to, že žalovaný s
pôvodnými veriteľmi obmedzením voľného postupovania pohľadávok v spojení s viazaním akejkoľvek
zmeny v osobe veriteľa na predchádzajúci súhlas žalovaného explicitne deklaroval vôľu, aby práva

a povinnosti zo založeného záväzkového vzťahu zostali medzi pôvodnými subjektmi. Na základe
ručiteľského vyhlásenia bez akejkoľvek ingerencie žalovaného sa žalobca stáva subsidiárnym dlžníkom
veriteľa v čase, kedy žalovaný ako dlžník už bol v omeškaní s plnením záväzkov. Následne sa odmieta
zúčastniť štátom riadenej koncepcie oddlženia a po uspokojení pôvodného veriteľa sa na základe
regresudomáhaplneniaodžalovanéhonielenčodoistiny,aleajpožadovanímrozsiahlehopríslušenstva

pohľadávky. Žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 22Cb/72/2019-1143 zo dňa
27.10.2021, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5Cob/5/2022-1298 zo dňa 21.6.2022,
ktorý bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/173/2022 zo
dňa 31.1.2024. Žalovaný následne poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky prisvedčil
konštantnej právnej argumentácii žalovaného, keď uviedol, že ak existuje situácia, kedy sa pôvodný

veriteľ dlžníka zúčastňuje koncepcie oddlženia a tým nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva,
podchytil v rámci koncepcie oddlženia písomne a svojho práva na príslušenstvo sa takto vzdal,
avšak jeho právny nástupca (v tomto prípade ručiteľ, ktorý sa stal novým veriteľom žalovanej), sa
uznania nároku na príslušenstvo dožaduje, je konanie právneho nástupcu veriteľa v rozpore s cieľom
a účelom koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení vytvorenej vládou Slovenskej republiky. A

teda ide o posúdenie skutočnosti, či výkon práva žalobcom, ktorý sa cielene dostáva k pohľadávkam
v oblasti zdravotníctva, napriek tomu, že nie je podnikateľským subjektom v oblasti zdravotníctva a
pre dosiahnutie tohto cieľa účelovo obchádza zakotvený právny inštitút medzi pôvodnými účastníkmi
sledujúc cieľ zamedziť zmene v osobe veriteľa cez inštitút ručenia bez akejkoľvek ingerencie dlžníka,
napriek tomu, že pôvodné zmluvné strany sa dohodli, že pôvodný veriteľ sa zdrží akýchkoľvek právnych

úkonov smerujúcich k zmene v osobe veriteľa bez predchádzajúceho súhlasu žalovaného, je možné
klasifikovať ako zneužitie práva zo strany žalobcu.

5. Žalobca v replike uviedol, že medzi stranami sporu nie sú sporné skutočnosti, že žalovaný je
dlžníkom vo vzťahu k 69 samostatným pohľadávkam za dodaný tovar, ktorých pôvodným veriteľom bola

spoločnosť CMI spol. s r.o. v celkovej hodnote 195.564,11 eur, pričom tieto neboli zo strany žalovaného
uhradené a že žalovaný je dlžníkom vo vzťahu k 32 samostatným pohľadávkam, ktorých pôvodným
veriteľombolaspoločnosťELMEDs.r.o.vcelkovejhodnoteneuhradenejistiny62.320,70Eur.Žalobcasa
stal ručiteľom žalovaného. Pôvodní veritelia žalovaného písomne vyzvali na úhradu dlžných pohľadávok
a nakoľko nedošlo k ich uhradeniu, vyzvali žalobcu na plnenie. Žalobca oznámeniami o uplatnení

týchto nárokov informoval žalovaného aj čo sa týka námietok, žalovaný nevzniesol žiadne námietky.
Žalobcapristúpilkplneniuvprospechpôvodnýchveriteľovvovýške257.884,81eur.Oznámenieoplnení
bolo doručené žalovanému. K argumentu, že došlo účelovo ku vzniku ručiteľského vzťahu, uviedol,
že žiaden takýto zákaz nebol medzi pôvodnými veriteľmi a žalovaným dohodnutý. Predmetný príkazsa týka len zákazu postupovania pohľadávok a neupravoval ručenie. V tomto prípade išlo o ručenie
na základe ručiteľských vyhlásení vystavených podľa Obchodného zákonníka, pričom využiť inštitút
ručenia je právom každého subjektu akéhokoľvek záväzkového vzťahu. Žalobca ako osoba poskytujúca

ručenie nebola adresátom objednávok a podmienok k nim pripojených. K námietke žalovaného, že nikdy
neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a ani nedal súhlas na vznik ručiteľského záväzku,
uviedol, že ručenie je jednostranný právny úkon ručiteľa, ktorého adresátom je veriteľ dlžníka. Akékoľvek
námietky žalovaného o tom, že ručiteľ, teda žalobca, vynechal žalovaného zo zabezpečenia jeho
záväzkov ručením, sú bezpredmetné a bez právneho významu. Žalobca poukázal tiež na to, že si voči

žalovanému uplatňuje len zaplatenie neuhradenej výšky istiny z vystavených faktúr, ktorých existencia
je nesporná, a ide o zákonné príslušenstvo. K argumentácii, že Ministerstvo zdravotníctva SR rieši
plošne zadlženosť štátnych zdravotníckych zariadení prostredníctvom koncepcie oddlženia, uviedol,
že sa danej koncepcie nezúčastňuje. Celý proces oddlžovania je postavený na princípe dobrovoľnosti
a nemožno žiadnym spôsobom označovať veriteľa, ktorý nevyužije možnosť uspokojenia svojej
pohľadávky voči nemocniciam formou oddlženia, za nepoctivého alebo za ziskuchtivého, obzvlášť ak

žalobca požaduje od žalovaného zaplatiť výlučne istinu a zákonné príslušenstvo. Riešenie zadlženosti
nemocníc zo strany štátu Ministerstvom zdravotníctva SR za účelom riadneho fungovania zdravotníctva
a poskytovania zdravotnej starostlivosti je vzťahom medzi týmito subjektmi a na plnenie stanoveného
cieľa nemôže byť prenášané na súkromnú osobu. Zadlženosť nemocnice nie je ospravedlnením pre
zjavné, dlhodobé a opakované porušovanie zmluvných povinností a tiež nie je vinou žalobcu, že v

Slovenskejrepublikenemocniceneplatiasvojezáväzkyriadneavčas.Žalobcatiežnesúhlasilsnázorom
žalovaného, že v prípade úspechu žalobcu v spore sú dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257
Civilného sporového poriadku.

6. Žalovaný v duplike dôvodil, že jednou z najpodstatnejších skutočností, ktorú je nevyhnutné

neopomínať, je finančná kondícia žalovaného ako štátnej nemocnice. Uviedol, že táto je závislá od
platieb zo zdravotných poisťovní plynúcich z verejného zdravotného poistenia a on nie je subjektom
zodpovedným za nepriaznivú situáciu štátnych nemocníc, že je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
Na naplnenie tejto povinnosti je nevyhnutné, aby vstupoval aj do záväzkových vzťahov s dodávateľmi
liekov a zdravotníckeho materiálu, nakoľko má k dispozícii len prostriedky, ktoré sú mu pridelené

zriaďovateľom a s príjmami plynúcimi z verejného zdravotného poistenia je dlhodobo podfinancovaný.
Nie je to z vlastnej vôle, ale pod tlakom sebou nezavinenej nepriaznivej finančnej situácie. Žalobca sa
cez inštitút ručenia cielene dostáva k pohľadávkam veriteľov žalovaného v čase, keď je s ich úhradou
jasne v omeškaní a je evidentné, že ani nebude schopný svoje záväzky veriteľom ďalej uhradiť. Ak teda
žalovaný dôvodil, že žalobca zneužíva inštitút ručenia, je potrebné vziať do úvahy, že pôvodní účastníci

záväzkového vzťahu, a teda pôvodní veritelia žalovaného, uzatvorili medzi sebou zmluvy, v ktorých sa
pôvodní veritelia zaviazali k tomu, že nepostúpia svoje pohľadávky voči žalovanému inému subjektu.
Žalovaný mal teda od začiatku eminentný záujem, aby nedošlo k zmene subjektov záväzkového
vzťahu a takéto obmedzenie bolo aj dojednané. Žalobca, ktorý nie je subjektom vykonávajúcim svoju
činnosť v zdravotníctve, sa cielene dostáva prostredníctvom inštitútu ručenia k pohľadávkam voči

žalovanému, ktoré následne vymáha s celým príslušenstvom, čo predstavuje zneužitie inštitútu ručenia.
Bolo jasným dôsledkom praxe, ktorú strany záväzkového vzťahu medzi sebou zaviedli, že minimálne
lieky a zdravotnícky materiál žalovaný od pôvodných veriteľov objednával a v objednávkach si takto
vymienil konkrétne podmienky vrátane obmedzenia zmeny v osobe veriteľa. Žalovaný uviedol, že
tvrdenú nepoctivosť žalobcu je v tomto smere potrebné posúdiť nie izolovane, ale v úzkej spojitosti so

skutočnosťami, že žalobca už niekoľko rokov systematicky v oblasti zdravotníctva uplatňuje nároky voči
zadlženým štátnym zdravotníckym zariadeniam spolu s ich príslušenstvom, ktorého by sa v prípade
oddlženia musel vzdať.

7. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že spoločnosť CMI spol. s r. o. a

ELMED, s.r.o., boli veriteľmi žalovaného v zmysle pohľadávok vzniknutých na základe dodania tovaru
a služieb vyššie uvedenými spoločnosťami, žalovanému do súhrnnej pôvodnej výšky 234.906,99 eur
voči spoločnosti CMI spol. s r. o. a 62.320,70 eur voči spoločnosti ELMED, s.r.o. Mal za preukázané, že
žalobca sa v zmysle ustanovenia § 303 Obchodného zákonníka na základe jednostranného ručiteľského
vyhlásenia voči spoločnosti CMI spol. s r. o., zo dňa 26.7.2023 a voči spoločnosti ELMED, s.r.o., zo dňa

1.12.2023 zaviazal, že ako ručiteľ žalovaného dlžníka, uspokojí klienta, v prípade, ak žalovaný neuhradí
svoj dlh. Žalobca z titulu ručiteľa na základe výziev na plnenie od pôvodných veriteľov žalovaného,
spoločnosti CMI spol. s r. o. a ELMED, s.r.o., splnil dlh za žalovaného. Žalobca realizoval výzvu zo dňa
14.8.2023 a zo dňa 19.12.2023 a oznámil žalovanému, že sa stal jeho ručiteľom s tým, že predmetomručenia sa stala pohľadávka spoločnosti CMI spol. s r. o., a ELMED, s.r.o., v danom čase vo výške
234.876,79 eur a 62.320,70 eur. Za sporné mal žalovaným namietané konanie žalobcu označené v
rozpore s poctivým obchodným stykom a zneužitia práva, potreby súhlasu žalovaného na platnosť

jednostranného ručiteľského vyhlásenia v zmysle ustanovenia § 303 Obchodného zákonníka.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 303, §
304, § 308, § 332 ods. 1 veta druhá, § 369, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, §§ 1 a 2 Nariadenia
vlády č. 21/2013 Z. z., upravujúce rozsah pôsobnosti Obchodného zákonníka, záväzkové vzťahy medzi

podnikateľmi,ručenie,dôsledkysplneniazáväzkuručiteľom,omeškaniedlžníkaanárokyztohoplynúce.
Ďalej podľa § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 488, § 489, § 494, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktorý upravuje náležitosti a platnosť právneho úkonu, záväzkový vzťah a príslušenstvo pohľadávky.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa v zmysle jednostranného ručiteľského vyhlásenia voči
spoločnosti CMI spol. s r. o., zo dňa 26.7.2023 a voči spoločnosti ELMED, s.r.o., zo dňa 1.12.2023

zaviazal, že ako ručiteľ žalovaného dlžníka, uspokojí klienta, v prípade, ak žalovaný neuhradí svoj
dlh a z titulu ručiteľa na základe výziev na plnenie od pôvodných veriteľov žalovaného, spoločnosti
CMI spol. s r. o., a ELMED, s.r.o., splnil dlh za žalovaného. Predmetný právny úkon, t. j. ručenie je
zabezpečovacím inštitútom Obchodného zákonníka. Zmluvná cesia nie je zabezpečovacím inštitútom,
jej podstata spočíva v zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Dohoda o zákaze cesie v zmysle

ustanovenia § 525 OZ vylučujúca zmluvné postúpenie pohľadávok, nemá potenciál mať vplyv na
platnosť ručiteľského vyhlásenia. S ohľadom na uvedené námietky žalovaného o zákaze postúpenia
v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva SR č. 7/2017 sú bez právnej relevancie. Žalobca vystavením
písomných ručiteľských vyhlásení s ohľadom na zásadu zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nekonal
v rozpore so žiadnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka či iných právnych predpisov. V danom

prípade ide o peňažnú pohľadávku. Peňažná pohľadávka nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa.
Jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné
plnenie. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. Z vyhlásenia je zrejmé, ktorý
záväzok má byť ručením zabezpečený. Je daná jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a
rozsahu, aj právneho dôvodu. Nebolo preukázané, že by žalovaný po tom, čo mu žalobca oznámil,

vzniesol akékoľvek námietky. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že na rozdiel od úpravy ručenia
v Občianskom zákonníku, podľa právnej úpravy vzniku ručenia na základe jednostranného písomného
vyhlásenia ručiteľa v zmysle Obchodného zákonníka, sa v záujme zjednodušenia vzniku ručenia v
obchodných vzťahoch, vychádza z prezumovanej akceptácie ručenia zo strany veriteľa, ktorej však
zodpovedá právo veriteľa odmietnuť vznik ručenia. Bez akceptácie veriteľa nemôže byť ručenie voči

nemu účinné, avšak v obchodnoprávnych vzťahoch táto akceptácia môže byť neformálna, faktická či
dokonca prezumovaná. Napriek tomu, že ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka dohodu medzi
veriteľom a ručiteľom výslovne nespomína, treba ju predpokladať, nakoľko vyplýva zo samej podstaty
ručenia ako jedného z druhov zabezpečovacích inštitútov. Ku konaniu žalobcu v rozpore s poctivým
obchodnýmstykomazneužitiapráva,súdpoukázalnato,žeuvedenéužboloposudzovanévoviacerých

obdobných konaniach súdmi na úrovni prvej aj druhej inštancie. Naposledy v takmer totožnej veci
Krajským súdom v Košiciach č. k. 2Cob/108/2023 zo dňa 25.9.2024.

10. K úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania
od 27.2.2024 s poukazom na to, že kapitalizoval úrok z omeškania ku dňu 26.2.2024, za obdobie

od 4.10.2023 do 26.2.2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu
spoločnosti CMI spol. s r. o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 26.7.2023, kedy vychádzal z
percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého dňa vzniku
omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi a to: úroky z omeškania 12,5 % ročne zo sumy
17.815,82 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období

od 22.3.2023 do 9.5.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024 čo predstavuje spolu sumu 890,79 eur; úroky
z omeškania vo výške 12,75 % ročne zo sumy 40.142,82 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal
prvý deň omeškania so zaplatením v období od 10.5.2023 do 10.5.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024,
čo je suma 2.047,29 eur; úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 37.749,19 eur (súčet istín
vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 21.6.2023 do 1.8.2023) od

4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 1.962,96 eur; úroky z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy
67.921,66 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od
2.8.2023 do 19.9.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 3.599,85 eur; úroky z omeškania vo
výške 13,5 % ročne zo sumy 31.934,62 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškaniaso zaplatením v období od 20.9.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 1.718,19 eur; v súčte
kapitalizované úroky z omeškania v jednotlivých vyššie uvedených sumách z istín predstavujú sumu
10.219,08 eur. Taktiež kapitalizoval úroky z omeškania ku dňu 26.2.2024, teda za obdobie od 6.1.2024

do 26.2.2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu spoločnosti ELMED
s.r.o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 1.12.2023, kedy vychádzal z percentuálnej fixnej výšky
ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého dňa vzniku omeškania ešte vo vzťahu
k pôvodnému veriteľovi a to: úroky z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy 2.950,74 eur (súčet istín
vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 2.11.2022 do 20.12.2022)

od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 46,24 eur; úroky z omeškania vo výške 11,5 % ročne zo sumy
38.649,75 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období
od 21.12.2022 do 7.2.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 633,21 eur; úroky z omeškania vo
výške 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania
so zaplatením v období od 8.2.2023 do 21.3.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 113,16 eur;
úroky z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 627,15 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal

prvý deň omeškania so zaplatením v období od 22.3.2023 do 9.5.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024 čo
je suma 11,18 eur; úroky z omeškania vo výške 12,75 % ročne zo sumy 4.455,- eur (súčet istín vo
vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 10.5.2023 do 20.6.2023)
od 6.1.2023 do 26.2.2024 čo je suma 80,92 eur; úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy
3.642,02 Eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od

1.6.2023 do 1.8.2023) od 6.1.2023 do 26.2.2024 čo je suma 67,45 eur; úroky z omeškania vo výške
13,25 % ročne zo sumy 1.829,61 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so
zaplatením v období od 2.8.2023 do 19.9.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 34,54 eur; úroky
z omeškania vo výške 13,5 % ročne zo sumy 3.546,40 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý
deň omeškania so zaplatením v období od 20.9.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 68,21

eur; v súčte kapitalizované úroky z omeškania z jednotlivých istín vo výške 1.054,91 eur. Následne k
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po poslednom dni obdobia, za ktoré
boli kapitalizované, žalobca (pre zjednodušenie petitu) vykonal súčet istín vo vzťahu k pohľadávkam
nadobudnutým na základe plnenia žalobcu v súlade s oboma ručiteľskými vyhláseniami, a to tak, že si
uplatnil úroky z omeškania vo výške: 11 % ročne zo sumy 2.950,74 eur od 27.2.2024 do zaplatenia,

11,5 % ročne zo sumy 38.649,85 eur od 27.2.2024 do zaplatenia, 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eur
od 27.2.2024 do zaplatenia, 12,55 % ročne zo sumy 18.443,33 eur (17.815,82 eur + 627,51 eur) od
27.2.2024dozaplatenia,12,75%ročnezosumy44.595,82eur(40.142,82eur+4.455eur)od27.2.2024
do zaplatenia, 13 % ročne zo sumy 41.391,21 eur (37.749,19 eur + 3.642,02 eur) od 27.2.2024 do
zaplatenia, 13,25 % ročne zo sumy 69.751,27 eur (67.921,66 eur + 1.829,61 eur) od 27.2.2024 do

zaplatenia, 13,5 % ročne zo sumy 35.481,02 eur (31.934,62 eur + 3.546,40 eur) od 27.2.2024 do
zaplatenia. Žalovaný vyčíslené úroky z omeškania v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval.

11. Súd prvej inštancie preto vzhliadol uplatnený nárok žalobcu za dôvodný a mal za to, že žalobcovi
vznikol nárok na zaplatenie sumy vymedzenej v jednotlivých faktúrach, ktoré medzi stranami sporu

sporné neboli a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 269.158,80 eur, ktorá predstavuje istinu
257.884,81 eur (195.564,11 + 62.320,70) a kapitalizované úroky z omeškania 11.273,99 eur.

12. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie uplatnenej
pohľadávky4.040,-eur(101faktúrx40eur)titulompaušálnychnáhradnákladovspojenýchsuplatnením

pohľadávok, keďže na zaplatenie kúpnych cien bol žalovaný vyzvaný samostatnými faktúrami.

13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď sa nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie
žalovaného na aplikáciu § 257 C.s.p. v spore. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie v takmer

totožnej veci, kde rovnako v pozícii žalovaného bola Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana
Prešov č. k. 2Cob/108/2023-424 z 25. septembra 2024, kde odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaný
za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán sporu, súd uviedol, že zastáva
názor, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal
žalobcovi priznať náhradu trov konania. Poukázal na to, že zo spisu nevyplývajú žiadne jedinečné

osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane
sporu. Uviedol, že takýmto dôvodom nie je ani to, že žalobca sa nezapojil do procesu oddlženia, keďže
uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie jedôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej
právnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

15. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Žalovaný zotrval na námietke uvádzanej v priebehu

konania na súde prvej inštancie, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči
sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva.

16. Zneužitie práva žalovaný odôvodnil tým, že žalobca sa dostal do pozície ručiteľa žalovaného
(ohľadom pohľadávok zabezpečených ručením) cielene a účelovo a predmetný nárok uplatňuje napriek
tomu, že vo všetkých právnych úkonoch zakladajúcich záväzkovo-právne vzťahy medzi žalovaným a

jeho pôvodným veriteľom mali zmluvné strany dojednané obmedzenie postupovania pohľadávok pod
sankciou neplatnosti jeho porušenia, v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva č. 7/2017, prostredníctvom
ktorého podriadeným organizáciám v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva SR bola uložená povinnosť
dohodnúť a zapracovať do zmlúv a objednávok obmedzujúce podmienky postupovania pohľadávok,
ktoré je možné len s predchádzajúcim súhlasom Ministerstva zdravotníctva SR, ako zriaďovateľa

žalovaného. Žalovaný má za to, že inštitút ručenia bol zo strany žalobcu zneužitý, nakoľko (i)
žalobca dohodou s pôvodným veriteľom na vzniku ručiteľského vzťahu účelovo obišiel zakotvený
zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom v pôvodných
právnych úkonoch. Účelovosti vzniku ručiteľských záväzkových vzťahov svedčí aj skutočnosť, že (ii)
žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu,

aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade nesplnenia jeho záväzkov voči pôvodnému
veriteľovi riadne a včas. Žalovanému je známe, že na vznik ručiteľského záväzkového vzťahu je
potrebný súhlas veriteľa a nie žalovaného ako dlžníka, avšak žalovaný poukazuje na ten paradox,
že štandardne zabezpečuje ručiteľa práve dlžník, s osobou ktorého veriteľ vyslovuje súhlas. Žalovaný
považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že nepopiera zmysel inštitútu ručenia v obchodnoprávnych

vzťahoch, ale za opísaných špecifických okolností je postup žalobcu zneužitím práva. Na základe
uvádzaných skutočností, ktoré sú osobitné a špecifické práve v oblasti dodávania zdravotníckeho tovaru
či služieb poskytovaných žalovaným, je postup žalobcu, ktorý: (i) napriek vedomosti o skutočnosti, že
žalovaný s pôvodnými veriteľmi obmedzením voľného postupovania pohľadávok explicitne deklarovali
vôľu, aby práva a povinnosti zo založeného záväzkového vzťahu zostali medzi pôvodnými subjektmi a

nedochádzalo k zmene v osobách účastníkov tohto vzťahu, (ii) sa na základe ručiteľského vyhlásenia
stane bez akejkoľvek ingerencie žalovaného subsidiárnym dlžníkom veriteľa v čase, kedy žalovaný
ako dlžník už bol v omeškaní s plnením záväzkov, (iii) odmieta sa zúčastniť štátom riadenej koncepcie
oddlženia, hoci sa jedná o pohľadávku z oblasti zdravotníctva a oddlženie je mechanizmom, ktorým
zriaďovateľ štátnych zdravotníckych zariadení konvaliduje stav súvisiaci s nedostatočným financovaním

týchto zdravotníckych zariadení, vrátane žalovaného a (iv) následne uspokojením pôvodného veriteľa
sa na základe regresu domáha plnenia od žalovaného nielen čo do istiny, ale najmä požadovaním
príslušenstva pohľadávky, možné považovať za zneužitie práva a rozpor s poctivým obchodným stykom.
Podľa názoru žalovaného nie je skutkový stav v napadnutom rozsudku správne právne posúdený,
ak súd prvej inštancie namiesto výslovného vyhodnotenia účelu ustanovenia o zákaze (podmienkach)

postupovania pohľadávok (účelom je zachovanie osoby veriteľa, pokiaľ s jeho zmenou dlžník nevyjadrí
súhlas) aprobuje stav, ktorým pôvodný veriteľ a žalobca vo svojich právnych dôsledkoch „de facto“
spôsobili zmenu v osobe veriteľa, a to len tým, že zneužili odlišnú povahu zabezpečovacieho inštitútu
(ručenia), ktorého primárny účel je zabezpečiť pohľadávky pôvodného veriteľa, pričom účastníci ručenia
zjavne nesledovali zabezpečovací účel, ale len v celom rozsahu zmeniť osobu veriteľa. Žalovaný

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2Obdo/73/2022, v zmysle ktorého požadovanie príslušenstva pohľadávky, ktorá vznikla v odvetví
zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu rozporu s dobrými mravmi a poctivého obchodného
styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti zakladajúce obchodnú zvyklosť v danom odvetví. Konanie
žalobcu tak v sumáre všetkých okolností nemá požívať právnu ochranu, pretože iba zneužíva legálne

inštitúty, ktoré v sumáre predstavujú rozpor s poctivým obchodným stykom, aj keď individuálne pri
každej dielčej skutočnosti by to tak nemuselo nevyhnutne byť. Žalovaný tiež nesúhlasí s názorom
žalobcu o získaní originárneho príslušenstva pohľadávky, t. j. úrokov z omeškania a paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ako dôsledok plnenia žalobcu pôvodnému veriteľovi nazáklade ručiteľského vyhlásenia, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Podľa názoru žalovaného
moment začatia plynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni
plnenia pôvodnému veriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po

dni, kedy sa dozvedel od žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi, t. j. 22.11.2022,
nakoľko až predmetným oznámením žalovaný nadobudol vedomosť o tom, že je povinný plniť ručiteľovi,
čo zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi dlžníkom, pôvodným veriteľom a ručiteľom
a v plnej miere reflektuje na § 308 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal žalovaný aj
na § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje moment, od ktorého je dlžník povinný plniť

veriteľovi „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku
ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo
ho veriteľ o plnenie požiadal.“ Žalovaný tak má za to, že pokiaľ bol žalobcovi ako ručiteľovi povinný
plniť až momentom doručenia oznámenia, deň oznámenia je zároveň dňom, uplynutím ktorého sa
žalovanýdostávadoomeškaniavočižalobcoviakoručiteľovi,ktorýplnenímuspokojilpôvodnéhoveriteľa
žalovaného. Žalovaný taktiež nesúhlasí s tým, že žalobcovi prislúcha právo na paušálnu náhradu

nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky, nakoľko žalobca plnením titulom ručenia nezískal originárne
príslušenstvo pohľadávky, ale v zásade regresný nárok voči žalovanému v rozsahu, v akom sám plnil
za dlžníka (žalovaného).

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť

ako vecne správny. Uviedol, že posudzovaný prípad je vo svojej podstate jednoduchý. Žalovaný je
preukázateľne a dlhodobo v omeškaní s úhradami svojich pohľadávok, a to bez akéhokoľvek právne
relevantného dôvodu, ktorým by bolo možné takýto stav aprobovať. Jeho veriteľom preto vzniká právo
domáhať sa zaplatenia záväzkov žalovaného, a to i prostredníctvom súdu a uplatňovať si pritom okrem
dlžnej istiny i príslušenstvo v rozsahu a vo výške určenej právnymi predpismi. Tým, že sa žalobca

na základe ručenia stal novým veriteľom žalovaného, sa žiadnym spôsobom nezhoršilo postavenie
žalovaného, výška a rozsah jeho záväzkov je rovnaká, akú mal voči pôvodným veriteľom. Jediným
dôvodom, pre ktorý je žalobca nútený viesť súdne konanie, je ten, že je žalovaný dlhodobo v omeškaní
s úhradou, teda v stave porušovania jeho zákonom stanovených povinností. Pokiaľ by žalovaný svoje
záväzky uhrádzal riadne a včas, nedochádzalo by k ich navyšovaniu. Žalobca poukázal na to, že

tvrdenie žalovaného, v zmysle ktorého medzi ním a pôvodným veriteľom existovali zmluvy, v ktorých sa
pôvodný veriteľ zaviazal k tomu, že nepostúpi svoje pohľadávky voči žalovanému inému subjektu, čím
v konečnom dôsledku nedôjde k zmene na strane veriteľa, nie je pravdivé. Žiadne takéto zmluvy medzi
žalovanýmapôvodnýmiveriteľmineexistovali.Anivprípade,akbyexistovalžalovanýmtvrdenýzmluvne
dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok, nemal by žiaden vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia.

Ak žalovaný argumentuje tým, že v omeškaní s plnením svojich záväzkov je preukázateľne nie z vlastnej
viny, samotná skutočnosť, že žalovaným je nemocnica, ešte neodôvodňuje, aby si nemocnica riadne
a včas neplnila svoje záväzky voči veriteľom, resp. postupníkom, nakoľko je štandardným účastníkom
zmluvných vzťahov. Zanedbanie si povinností štátu nemôže ísť na úkor veriteľa a jeho zákonného
nároku. V dôsledku existencie ručiteľského vyhlásenia ani následného plnenia ručiteľa v prospech

pôvodného veriteľa a s tým spojenej subrogácie, resp. zákonnej cesie sa postavenie žalovaného
žiadnym spôsobom nezhoršilo, žalobca si voči nemu môže uplatňovať nároky len do rozsahu, ktorý
by prislúchal i pôvodnému veriteľovi. Ak žalovaný argumentuje tým, že Ministerstvo zdravotníctva SR
rieši plošne zadlženosť štátnych zdravotníckych zariadení prostredníctvom štátom riadenej koncepcie
oddlženia, do ktorej sa majú možnosť prihlásiť všetci veritelia zdravotníckych zariadení a v tom, že

sa žalobca danej koncepcie nezúčastňuje, vidí žalovaný argument svedčiaci o nepoctivosti žalobcu,
žalobca uviedol, že celý proces oddlžovania je postavený na princípe dobrovoľnosti a nemožno žiadnym
spôsobom označovať veriteľa, ktorý nevyužije možnosť parciálneho uspokojenia svojej pohľadávky voči
nemocnici formou oddlženia, za nepoctivého alebo za ziskuchtivého, obzvlášť, ak žalobca požaduje
od žalovaného zaplatiť výlučne istinu a zákonné príslušenstvo. Žalobca si voči žalovanému uplatňuje

len zaplatenie neuhradenej výšky istiny z vystavených faktúr (ktorej existencia, výška a právny
dôvod sú medzi stranami nesporné a v tomto prípade ich dokonca žalovaný i dodatočne uhradil) a
zákonné príslušenstvo. Žalobca si uplatňuje úrok z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky výlučne vo výške určenej zákonom a nariadením vlády. Ak žalovaný v
rámci odvolacieho konania predkladá argument, v zmysle ktorého moment začatia plynutia úrokov

z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni plnenia pôvodnému veriteľovi, je
nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po dni, kedy sa dozvedel od žalobcu,
že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi a žalobca plnením titulom ručenia nezískal originárne
príslušenstvo pohľadávky, ale v zásade regresný nárok voči žalovanému v rozsahu, v akom sám plnilza dlžníka (žalovaného), tento právny názor nie je možné považovať za správny. Pokiaľ ide o právnu
úpravu v Obchodnom zákonníku, v nadväznosti na ustanovenie § 308 dochádza k vstupu (nadobudnutiu
práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku. Dochádza tak k zmene

subjektu záväzku bez toho, aby sa menil jeho obsah. Žalobca teda nadobudol voči žalovanému všetky
práva, ktoré prislúchali pôvodnému veriteľovi. V dôsledku zaplatenia istín pohľadávok z titulu ručenia sa
žalobca na základe subrogácie, resp. zákonnej cesie stal aj vlastníkom originárneho príslušenstva týchto
pohľadávok v podobe úrokov z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po dni, kedy žalobca ako ručiteľ
plnil dlžné istiny pôvodnému veriteľovi miesto žalovaného (ktorý bol v tom čase v omeškaní s plnením

svojho záväzku), ako aj príslušenstva v podobe nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky.

18. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola
doručená dňa 13.2.2025.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

22. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Odvolací súd
dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je
odôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie,sktorýmsaodvolacísúdstotožňuje(§387ods.2C.s.p.).Na
doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu odvolateľa a k podstatným

tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

23. Predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie 269.158,80 eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému túto pohľadávku žalobcovi zaplatiť.

24. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že spoločnosť CMI spol. s r. o., a
ELMED, s.r.o., boli veriteľmi žalovaného v zmysle pohľadávok vzniknutých na základe dodania tovaru
a služieb vyššie uvedenými spoločnosťami žalovanému. Žalobca ručiteľským vyhlásením podľa § 303
a nasl. Obchodného zákonníka, voči spoločnosti CMI spol. s r. o. zo dňa 26.7.2023 do súhrnnej výšky
234.906,99 eur (žalovaný dňa 17.8.2023 vykonal voči spoločnosti CMI spol. s r. o. úhradu vo výške

39.312,78 Eur) a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3.10.2023 vo výške 195.564,11 eur a ručiteľským
vyhlásenímpodľa§303anasl.ObchodnéhozákonníkavočispoločnostiELMED,s.r.o.zodňa1.12.2023
a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3.10.2023 vo výške 62.320,70 eur, pôvodnému veriteľovi prehlásil,
žehouspokojí,akmužalovanýakodlžníknesplníjehozáväzkynaúhradukúpnejcenydodanéhotovaru.
Keďže žalovaný neuhradil svoje záväzky, žalobca ako ručiteľ na výzvu pôvodného veriteľa splnil svoj

ručiteľský záväzok tým, že záväzky žalovaného pôvodnému veriteľovi spolu plnil vo výške 257.884,81
eur (195.564,11 + 62.320,70).

25. Súd prvej inštancie preto správne posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny podľa § 261
Obchodného zákonníka.

26. Právnu úpravu ručenia v rámci Obchodného zákonníka možno považovať za komplexnú, existujúcu
paralelne popri taktiež ucelenej úprave ručenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Na účinnosť
ručenia postačuje tichý súhlas veriteľa (jeho faktická akceptácia), k čomu v prejednávanej veci došlonepochybne prijatím plnenia od žalobcu ako ručiteľa. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje
súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka.

27. Podľa § 308 Obchodného zákonníka, splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za následok, že ručiteľ
predovšetkým nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa. Ručiteľ sa teda stáva novým veriteľom dlžníka
namiesto pôvodného veriteľa. Splnením záväzku ručiteľom (osobou odlišnou od dlžníka) zaniká záväzok
lenvočipôvodnémuveriteľovi,alezáväzokdlžníkatrváajnaďalejvočiručiteľovi,resp.novémuveriteľovi.
Dlžník je povinný plniť ručiteľovi to, čo bol povinný plniť pôvodnému veriteľovi. Pokiaľ ide o právnu úpravu

v Obchodnom zákonníku, v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308) možno hovoriť o vstupe
(nadobudnutí práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku. Dochádza
tak k zmene subjektu záväzku bez toho, aby sa menil jeho obsah.

28. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom,
prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva odvolací súd udáva, že

žalobca v spore uplatnil svoju pohľadávku, ktorú nadobudol zákonom predvídaným spôsobom. To, že
žalovaný má výhrady voči osobe žalobcu ako veriteľa, resp. to, že žalobca ako podnikateľ koná za
účelom dosiahnutia zisku v súlade so zákonom, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým
obchodným stykom, priečiace sa dobrým mravom, resp. zjavné zneužitie práva, keďže zo strany žalobcu
ide o uplatnenie peňažnej pohľadávky. Nič nebránilo žalovanému plniť svoje záväzky pôvodnému

veriteľovi, čo by malo za následok predídeniu sporu.

29. Ak žalovaný v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti (uhradiť riadne a včas svoj splatný
záväzok)sausilujezbaviťsvojhozáväzkuspoukazomnato,žeideovýkonprávavrozporesozásadami
poctivého obchodného styku, pričom sám riadnym a včasným neplnením záväzkov porušil jednu zo

základných zásad poctivého obchodného styku, tak v tomto prípade by ustanovenie § 265 Obchodného
zákonníka nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcim
právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Pôsobenie zásady poctivého obchodného
styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní.
O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných

subjektov. Žalovaný však v konaní existenciu takéhoto správania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí
byť vedomý, že je povinný znášať určitú mieru rizika spojenú s jeho činnosťou, pričom je neprípustné,
aby svoju zlú hospodársku situáciu prenášal na tretie subjekty, v tomto prípade na žalobcu.

30. Všetky vyššie uvedené skutočnosti boli predmetom posudzovania týmto odvolacím súdom aj

v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 2Cob/108/2023, ktorého závery plne zodpovedajú skutkovému a
právnemu stavu aj v tejto veci.

31. Vo vzťahu k výkladu, že môže ísť o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 265 Obchodného zákonníka sa postihuje tzv. šikanózny

výkon práva v obchodných vzťahoch, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených
hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale ide o
snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu (Ovečková, O. Obchodný zákonník.
Veľký komentár. I. a II. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o. 2017). Konanie žalobcu preto nemôže
byť označené ako výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, pretože tento sa domáha

iba zaplatenia záväzkov žalovaného, okrem dlžnej istiny i príslušenstva v rozsahu a vo výške určenej
právnymi predpismi, kedy sa na základe ručenia stal novým veriteľom žalovaného, čím žiadnym
spôsobom nezhoršuje postavenie žalovaného, výšku a rozsah jeho záväzkov. Žalobcu k takémuto
konaniu totiž vedie len hospodársky cieľ determinovaný obchodným záväzkom, nie snaha o poškodenie
žalovaného.

32. Vo vzťahu ku rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2Obdo/73/2022, na závery ktorého žalovaný v odvolaní poukazuje (v zmysle ktorého požadovanie
príslušenstva pohľadávky, ktorá vznikla v odvetví zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu
rozporu s dobrými mravmi a poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti

zakladajúce obchodnú zvyklosť v danom odvetví), odvolací súd uvádza, že k uvedenému záveru
dospel dovolací súd ohľadne posúdenia poctivého obchodného styku a dobrých mravov pri uplatnení
príslušenstva pohľadávky zdravotníckeho zariadenia zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia
zdravotníckych zariadení, a to postupníkom tejto pohľadávky za takej situácie, kedy sa postupca tohtopráva vzdal, čím sa koncepcie oddlženia zúčastňuje (bod 85. odôvodnenia). V posudzovanom prípade
však ide o vstup (nadobudnutie práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského
záväzku v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308 Obchodného zákonníka), kde sa pôvodní

veritelia koncepcie oddlženia nezúčastnili, t. j. nejde o totožnosť právneho titulu a nie je ani daná účasť
strán na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení (ak žalovaný tvrdil, že medzi ním a pôvodným
veriteľom existovali zmluvy, v ktorých sa pôvodný veriteľ zaviazal k tomu, že nepostúpi svoje pohľadávky
voči žalovanému inému subjektu, čím v konečnom dôsledku nedôjde k zmene na strane veriteľa, žiadne
takéto zmluvy, resp. dojednania medzi žalovaným a pôvodným veriteľmi v konaní nepreukázal).

33. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu sumy 257.884,81 eur.

34. Z dôvodu, že žalobca na základe úhrady časti žalovanej istiny dňa 19.12.2024 žalovaným vo výške
257.884,81 eur zobral žalobu v tejto časti späť, potom ako žalovaný súhlasil so späťvzatím žaloby v tejto

časti, odvolací súd vo výroku I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu žalovanej istiny v sume
257.884,81 eur podľa § 370 ods. 1, 2 C.s.p. a v tejto časti napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov
č. k. 23Cb/32/2024-166 z 5. novembra 2024 zrušil a konanie zastavil.

35. K úrokom z omeškania súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na úroky

z omeškania od 27.2.2024 s poukazom na to, že kapitalizoval úrok z omeškania ku dňu 26.2.2024,
za obdobie od 4.10.2023 do 26.2.2024 vo vzťahu ku pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia
žalobcuspoločnostiCMIspol.sr.o.vsúladesručiteľskýmvyhlásenímzodňa26.7.2023,kedyvychádzal
z percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého dňa vzniku
omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi a to: úroky z omeškania 12,5 % ročne zo sumy

17.815,82 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období
od 22.3.2023 do 9.5.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024 čo predstavuje spolu sumu 890,79 eur; úroky
z omeškania vo výške 12,75 % ročne zo sumy 40.142,82 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal
prvý deň omeškania so zaplatením v období od 10.5.2023 do 20.6.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024,
čo je suma 2.047,29 eur; úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 37.749,19 eur (súčet istín

vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 21.6.2023 do 1.8.2023) od
4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 1.962,96 eur; úroky z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy
67.921,66 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od
2.8.2023 do 19.9.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 3.599,85 eur; úroky z omeškania vo
výške 13,5 % ročne zo sumy 31.934,62 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania

so zaplatením v období od 20.9.2023) od 4.10.2023 do 26.2.2024, čo je suma 1.718,19 eur; v súčte
kapitalizované úroky z omeškania v jednotlivých vyššie uvedených sumách z istín predstavujú sumu
10.219,08 eur. Žalobca taktiež kapitalizoval úroky z omeškania ku dňu 26.2.2024 teda za obdobie od
6.1.2024 do 26.2.2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu spoločnosti
ELMED s.r.o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 1.12.2023, a to tak, že vychádzal z percentuálnej

fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platné počas prvého dňa vzniku omeškania
ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi a to: úroky z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy 2.950,74
eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 2.11.2022 do
20.12.2022) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 46,24 eur; úroky z omeškania vo výške 11,5 % ročne
zo sumy 38.649,75 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v

obdobíod21.12.2022do7.2.2023)od6.1.2024do26.2.2024,čojesuma633,21eur;úrokyzomeškania
vo výške 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania
so zaplatením v období od 8.2.2023 do 21.3.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 113,16 eur;
úroky z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 627,15 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal
prvý deň omeškania so zaplatením v období od 22.3.2023 do 9.5.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024 čo

je suma 11,18 eur; úroky z omeškania vo výške 12,75 % ročne zo sumy 4.455,- eur (súčet istín vo
vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od 10.5.2023 do 20.6.2023)
od 6.1.2023 do 26.2.2024 čo je suma 80,92 eur; úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy
3.642,02 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so zaplatením v období od
21.6.2023 do 1.8.2023) od 6.1.2023 do 26.2.2024 čo je suma 67,45 eur; úroky z omeškania vo výške

13,25 % ročne zo sumy 1.829,61 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý deň omeškania so
zaplatením v období od 2.8.2023 do 19.9.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 34,54 eur; úroky
z omeškania vo výške 13,5 % ročne zo sumy 3.546,40 eur (súčet istín vo vzťahu, ku ktorým nastal prvý
deň omeškania so zaplatením v období od 20.9.2023) od 6.1.2024 do 26.2.2024, čo je suma 68,21eur; v súčte kapitalizované úroky z omeškania z jednotlivých istín vo výške 1.054,91 eur. Následne k
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po poslednom dni obdobia, za ktoré
boli kapitalizované, žalobca (pre zjednodušenie petitu) vykonal súčet istín vo vzťahu k pohľadávkam

nadobudnutým na základe plnenia žalobcu v súlade s oboma ručiteľskými vyhláseniami, a to tak, že si
uplatnil úroky z omeškania vo výške: 11 % ročne zo sumy 2.950,74 eur od 27.2.2024 do zaplatenia,
11,5 % ročne zo sumy 38.649,85 eur od 27.2.2024 do zaplatenia, 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eur
od 27.2.2024 do zaplatenia, 12,55 % ročne zo sumy 18.443,33 eur (17.815,82 eur + 627,51 eur) od
27.2.2024dozaplatenia,12,75%ročnezosumy44.595,82eur(40.142,82eur+4.455eur)od27.2.2024

do zaplatenia, 13 % ročne zo sumy 41.391,21 eur (37.749,19 eur + 3.642,02 eur) od 27.2.2024 do
zaplatenia, 13,25 % ročne zo sumy 69.751,27 eur (67.921,66 eur + 1.829,61 eur) od 27.2.2024 do
zaplatenia, 13,5 % ročne zo sumy 35.481,02 eur (31.934,62 eur + 3.546,40 eur) od 27.2.2024 do
zaplatenia.

36. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný takto vyčíslené úroky z omeškania nerozporoval,

prvýkrát až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, kedy žalovaný namietal, že moment
začatia plynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni plnenia
pôvodnému veriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po dni,
kedy sa dozvedel od žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi, t. j. 22.11.2022
žalobcovi ako ručiteľovi bol povinný plniť až momentom doručenia oznámenia, ktorý (deň oznámenia)

je zároveň dňom, uplynutím ktorého sa žalovaný dostáva do omeškania voči žalobcovi ako ručiteľovi,
ktorý plnením uspokojil pôvodného veriteľa žalovaného. Okrem toho, že uvedené tvrdenie žalovaného
neobstojí (podľa § 308 Obchodného zákonníka, splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za následok, že
ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa v spojení s § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, keďže
pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce

prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje, vrátane práva na príslušenstvo peňažnej
pohľadávkyajejsplatnosti),odvolacísúdkonštatuje,ževprípadetýchtoskutkovýchtvrdení,ideonovoty
v odvolacom konaní, ktoré nemožno v odvolaní použiť, pretože neboli uplatnené pred súdom prvej
inštancie a odvolateľ nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní na súde prvej
inštancie (§ 366 písm. d/ C.s.p.).

37. Správne preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania,
tak ako to požadoval žalobca a to odo dňa po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému veriteľovi,
ktorý vstúpil do jeho práv a to podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č.
21/2013Z.z.,keďžežalovanýbolsúhradousvojhozáväzkuvočipôvodnémuveriteľovivomeškaníatoto

omeškanie žalovaného ako dlžníka s plnením trvá aj naďalej (nedošlo k zmene splatnosti pôvodného
záväzku). Kapitalizované úroky z omeškania predstavujú sumu 11.273,99 eur [kapitalizované úroky
z omeškania 10.219,08 eur (890,79 + 2.047,29 + 1.962,96 + 3.599,85 + 1.718,19) + kapitalizované
úroky z omeškania 1.054,91 eur (46,24 + 633,21 + 113,16 + 11,18 + 80,92 + 67,45 + 34,54 + 68,21)
= 11.273,99 eur].

38. Súd prvej inštancie správne posúdil aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry podľa
§ 369c ods. 1, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., teda spolu vo výške 4.040,- eur (101 faktúr x
40 eur), keďže za omeškanie s uhradením každej faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na

zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej
zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na
novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje.

39. Na základe uvedeného odvolací súd vo výroku II. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa §

387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny, keďže odvolanie žalovaného v časti príslušenstva 11.273,99 eur
(kapitalizovaných úrokov z omeškania a úrokov z omeškania) a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 4.040,- eur nebolo dôvodné.

40. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

41. Použitie citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu,avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Ustanovenie § 257 C.s.p. je zamerané na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ktoré by nastali,
ak by sa uplatnila v plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní. Dôvody hodné osobitného

zreteľa môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu. Z ustálenej
judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany
k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní.

42. V predmetnom spore žalovaný za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán
sporu. Odvolací súd opakovane zastáva názor (ako v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 2Cob/108/2023,
na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie), že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného
zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú
žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej strane sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo

silnejšie. Takýmto dôvodom nie je ani to, že žalobca sa nezapojil do procesu oddlženia nemocníc, keďže
uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky nie je
dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej
právnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.

43. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú
náhradu trov prvoinštančného konania voči neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny.

44. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný.Vdôsledkuprocesnéhozavineniažalovaného,ktorýporozhodnutísúduprvejinštancieuhradil
časť žalovanej istiny dňa 19.12.2024 vo výške 257.884,81 eur, zobral žalobu žalobca v tejto časti späť.

Zároveň, v odvolacom konaní bol žalobca úspešný, pretože odvolaním napadnutý rozsudok Okresného
súdu Prešov odvolací súd potvrdil. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).