Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114202164
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4114202164.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpeného advokátskou kanceláriou LÖWY & LÖWY s.r.o., so sídlom
Slowackého 56, 821 04 Bratislava - Ružinov, IČO: 47 236 230, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:

00 151 866, za účasti: Okresná prokuratúra Nitra, so sídlom Damborského 1, 949 01 Nitra, IČO:
35 629 061, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho
nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu, žalovaného a Okresnej prokuratúry Nitra proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/96/2020-517 zo dňa 07.07.2022 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prvom vyhovujúcom výroku, v druhom
zamietajúcom výroku v rozsahu 12.600 eur a v treťom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania z r

u š u j e a vec v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 3.858,01 eura titulom skutočnej škody a sumu 5.000 eur titulom nemajetkovej
ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. Tretím
výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 % z prisúdenej

sumy s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Štvrtým výrokom súd konanie v časti
zaplatenia sumy 83.125,99 eura uplatnenej titulom ušlého zisku zastavil, piatym výrokom konanie v
časti zaplatenia sumy 2.525,99 eura uplatnenej titulom skutočnej škody zastavil a napokon šiestym
výrokom priznal žalovanému v časti zastavenia konania nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 28.01.2014 domáhal, aby
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 201.310,09 eura titulom náhrady škody a na zaplatenie
sumy 100.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tak, že KRPZ v Nitre, Krajský
dopravný inšpektorát, rozhodnutím č. KRPZ-NR-KDI-SK-14/2011 zo dňa 15.02.2011 zamietol jeho

odvolanie a potvrdil rozhodnutie OR PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Nite, číslo ORPZ-
NR-0DI2-Pr-909/2010 zo dňa 29.12.2010, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, a uložil mu
pokutu vo výške 900 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 35 mesiacov od 22.05.2010.
Rozhodnutie KR PZ v Nitre bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
15S/7/2011-45 zo dňa 29.06.2011 a vec bola vrátená KR PZ v Nitre na ďalšie konanie. Celé priestupkové

konanie do rozhodnutia krajského súdu bolo podľa žalobcu nezákonné, následne bolo toto konanie voči
nemu zastavené rozhodnutím KR PZ v Nitre č. KRPZ-NR-KDISK-55/2012 zo dňa 10.10.2012, a on tedanikdy nebol zákonne uznaný vinným zo spáchania priestupku. Napriek tomu zaplatil pokutu a vykonal
časť trestu zákazu činnosti viest' motorové vozidlá viac ako dva roky a päť mesiacov; vodičský preukaz
mu bol nezákonne zadržaný dňa 22.05.2010 a vrátený mu bol dňa 23.10.2012. Táto skutočnosť mu

výrazne zasiahla do života, znemožnila mu kariérny postup v zamestnaní, skomplikovala starostlivosť
o deti a zmenila mu kompletne bežný život. V priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
KR PZ v Nitre a s nezákonným postupom policajných orgánov v súvisiacom správnom konaní utrpel
skutočnú škodu a ušlý zisk vo výške 201.310,09 eura. Nemohol sa totiž uchádzať o vyššiu pozíciu
u svojho zamestnávateľa, čím mu ušla mzda vo výške najmenej 192.400 eur ako rozdiel v mzde

spôsobený rozdielom v odmeňovaní práce na pozícii inžiniera kvality, na ktorej pracoval, a v odmeňovaní
práce na vyššej pozícii, na ktorú mal nastúpiť, a nemohol viesť motorové vozidlá, čo bola podmienkou,
aby pracoval na vyššom a lepšie platenom poste. Utrpel tiež s prihliadnutím na jeho osobu, na jeho
doterajší život, spoločenské postavenia a prostredie, v ktorom žil, nemajetkovú ujmu vo výške 100.000
eur pozostávajúcu z ujmy spôsobenej priamo jeho osobe 20.000 eur, z ujmy na spôsobe vedenia
dovtedajšieho života 20.000 eur, z ujmy spôsobenej mu v prostredí, kde žil a pracoval 20.000 eur, z

ujmy v súkromnom živote 20.000 eur a z ujmy na spoločenskom uplatnení 20.000 eur. Listom zo dňa
12.12.2012požiadalMinisterstvovnútraSR,ktorénijakonereagovalo,opredbežnéprerokovanienároku
na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“).

3. O žalobe pôvodne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k.14C/16/2014-140 zo dňa 26.06.2015
tak, že ju zamietol. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Nitre ako odvolací súd napadnutý
rozsudok v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 82.400 eur z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil
a vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a o trovách konania potvrdil. Na základe dovolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. 5Cdo/69/2019 zo dňa 28.09.2020 rozsudok

odvolacieho súdu a aj súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým rozhodli o odmietnutí žaloby o náhradu
škody vo výške 201.310,09 eura, o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 17.600 eur a o trovách konania
zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie, ktorý potom konal pod
novou spisovou značkou 18C/96/2020.

4. Žalobca v ďalšom konaní zotrval na podanej žalobe v zmysle čiastočného späťvzatia žaloby a
poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu, najmä v bodoch 13.2 a 15. Nárok si uplatnil titulom škody
ako aj ušlého zisku, keďže bol určité obdobie nezamestnaný, skutočnú škodu preukazoval dokladmi
ojehohotovýchvýdavkochazotrvalajnanáhradenemajetkovejujmy.Vočinemuprebiehaloajexekučné
konanie.Uviedol,žehocidňa14.09.2011bolozrušenérozhodnutieouloženípriestupku,dňa03.10.2011

bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a dňa 18.11.2011 bolo vydané poverenie, čo však bolo
nezákonné. Zásadný dopad na neho v súvislosti s nezákonným rozhodnutím bolo to, že bola voči nemu
vedená exekúcia na základe neprávoplatného rozhodnutia súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jozefom
Burim, EX 9059/2011, kedy mu boli zablokované účty, kde sa nachádzali peňažné prostriedky vo výške
1.090,34 eura, ktoré slúžili na zabezpečovanie jeho potrieb a potrieb jeho rodiny; on s nimi nemohol

disponovať a nebolo možné ani predpokladať, dokedy bude exekúcia vedená. Rozhodujúcim obdobím
je posudzovanie škody, ktorá mu vznikla, a zároveň pre skúmanie príčinnej súvislosti je obdobie, odkedy
nemoholviest'motorovévozidloaždoobdobia,kedybolozrušenérozhodnutie,nazákladektoréhoprišlo
k odobratiu vodičského preukazu a kedy mu bol vrátený vodičský preukaz. Ide o obdobie od 22.05.2010
do 23.10.2012. V čase odobratia vodičského preukazu žalobca na základe pracovnej zmluvy pracoval v

spoločnosti Arvin Meritor LVS, spol. s r.o. v Lozorne, a očakával kariérny rast, ktorý je obvyklý. V mesiaci
jún mal nastúpiť na pozíciu Quality manager s predpokladaným mesačným príjmom vo výške 6.800 eur
brutto, na dôkaz čoho doložil pracovnú zmluvu A. E. F., ktorý tam pracoval na obdobnej pracovnej pozícii
a ktorý pred súdom vypovedal, že žalobca mohol očakávať kariérny posun a rast v rámci spoločnosti,
lebo bol na to kvalifikovanou osobou. Tento svedok uviedol, že pre výkon pracovnej činnosti potrebovali

motorové vozidlo, firemná preprava neexistovala a podmienkou bol vodičsky preukaz; žalobca ako
šéf výroby mal k dispozícií motorové vozidlo. V dôsledku vzdialenosti z miesta trvalého bydliska do
miesta výkonu práce v G., čo je vyše 117 km, bol žalobca nútený sa dohodnúť so zamestnávateľom
na skončení pracovného pomeru k 30.06.2010, lebo náklady na cestovanie začali byť neprimerané k
jeho zárobkovým pomerom. Zároveň nebol schopný plniť pracovné povinnosti týkajúce sa používania

motorového vozidla v rámci ciest aj mimo Slovenskej republiky a tieto úkony nebol schopný realizovať v
dôsledku rozhodnutia spôsobivšieho odobratie jeho vodičského preukazu a nemožnosť viesť motorové
vozidlo.5. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania
konštatoval, že v súvislosti s nezákonným rozhodnutím bol žalobca nútený skončiť pracovný pomer a
zároveň bol zmarený aj jeho kariérny rast, vznikla mu škoda v podobe ušlého zisku predstavujúceho

rozdiel medzi jeho príjmom a príjmom, ktorý by mohol dosiahnuť pokiaľ by nastúpil na vyššiu pracovnú
pozíciu vo výške 4.300 eur mesačne (6.800 - 2.500) za obdobie 26 mesiacov od 01.06.2010 do
22.10.2012. Spolu si tak žalobca uplatnil náhradu škody z titulu ušlého zisku - strate na zárobku vo výške
4.300 x 26, t. j. 111.800 eur. Žalobca navyše v tom období bol nútený meniť zamestnanie, aby znížil
náklady na cestu do zamestnania, na dôkaz čoho doložil pracovné zmluvy. Zmena pracovnej pozície

smerovala k zníženiu nákladov na cestovné. V čase od 01.7.2010 do 31.01.2012 pracoval v spoločnosti
PANKL AUTOMOTIVE SLOVAKIA, s.r.o., s miestom výkonu práce Topoľčany, kde poberal mzdu 2.500
eur brutto. Týmto sa znížili náklady na cestu do zamestnania vzhľadom na bližšiu vzdialenosť k miestu
jeho trvalého bydliska. Tu pracoval na rovnakej pozícií, ale keďže nemohol viest' motorové vozidlo,
nemohol sa kvalifikovať na vyššiu pracovnú pozíciu a ani poberať vyššiu mzdu. Tieto skutočnosti
sú jednoznačne preukázané predloženou pracovnou zmluvou zo spoločnosti PANKL AUTOMOTIVE

SLOVAKIA, s.r.o. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/1/2011.
Potom od 01.02.2012 nastúpil do spoločnosti FARGUEL NITRA, s.r.o., kde pracovný pomer skončil v
skúšobnej dobe v auguste 2012, a od augusta do novembra 2012 nepracoval. Ušlý zisk je vnímaný
ako ujma, ktorá spočíva v tom, že u poškodeného neprišlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa teda

neprejavuje v zmenšení majetku, ale stratou očakávaného prínosu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/319/2008). Žalobca doložil životopis, z ktorého bola zrejmá jeho kvalifikácia a predpokladaný
kariérny rast. Je zrejmé, že mohol očakávať kariérny rast v rámci pracovného postupu, čomu zabránilo
práve a len nezákonné rozhodnutie. Pri svojich schopnostiach a kvalifikácii očakával kvalifikačný rast u
svojho zamestnávateľa, k čomu neprišlo v dôsledku existencie nezákonného rozhodnutia, keďže nebol

schopný plniť činnosti, ktoré mu z náplne práce vyplývali, t. j. viesť motorové vozidlo. Podľa žalobcu je
jasné, že mu vznikla škoda v podobe ušlého zisku v celkovej výške 111.800 eur.

6.Skutočnáškodabolazostranyžalobcupreukázanálistinnýmidôkazmiapredstavujenákladyzastratu
na zárobku, na palivo, hotové výdavky priamo a bezprostredne súvisiace s nezákonným rozhodnutím,

náklady na kópie spisu a poštovné. Celková suma v podobe skutočnej škody predstavuje 3.858,01 eura.
Žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie poistky vo výške 53,12 eura x 7, zákonnej poistky vo
výške 22,56 eura x 4, havarijná poistka vo výške 226,94 eura, havarijná poistka vo výške 227,05 eura,
havarijná poistka vo výške 75 eur, zákonná poistka vo výške 153,76 eura, zákonná poistka vo výške
94,7 eura, zákonná poistka, vo výške 153,76 eura, zákonná poistka vo výške 75 eur, havarijná poistka vo

výške 367 eur, zákonná poistka vo výške 163 eur, zákonná poistka vo výške 126 eur, poistenie auto plus
vo výške 3 x 48 eur, zákonná poistka vo výške 163 eur, zákonná poistka vo výške 94,7 eura, t. j. spolu
vo výške 2.525,99 eura. Uplatňoval si aj škodu z titulu nákladov na úhradu paliva motorového vozidla
za obdobie od 27.05.2010 do 26.06.2012 v alikvotnej časti, ktorá bola vypočítaná a zohľadnená tak, že
motorové vozidlo spolu s vodičom, spravidla manželkou muselo ho odviezť do zamestnania, následne

sa vrátilo do Nitry, potom musel absolvovať cestu do zamestnania a následne cestu spať. Žalobou si tak
uplatnil náhradu škody za náklady na pohonné hmoty vynaložené "navyše", t. j. za dve zo štyroch ciest,
ktoré muselo vozidlo absolvovať. Takto mu vznikla skutočná škoda vo výške 3.858,01 eura.

7. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odobratie vodičského

preukazu za konanie mu nebolo preukázané, no v očiach jeho rodiny, kolegov a iných osôb to pôsobilo
deformujúce, lebo na neho hľadeli ako na subjekt, ktorý vedie motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu.
Tieto skutočnosti boli preukázané výsluchom žalobcu a jeho manželky na pojednávaní dňa 09.09.2021.
Žalobca v dôsledku nezákonného rozhodnutia musel opakovane meniť zamestnania, v dôsledku
nemožnosti dochádzať do práce, musel toto riešiť prostredníctvom tretích osôb a nemohol si nájsť

zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii. Doklady týkajúce sa nezákonného rozhodnutia mu boli
doručované aj na pracovisku. Manželka žalobcu uviedla, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia prišlo
k zmene v správaní a v náladách žalobcu, ktorý bol veľmi nervózny, nemohol participovať na bežnom
chode domácnosti, prišlo k zúženiu okruhu priateľov, ktorí na neho hľadeli ako na osobu jazdiacu pod
vplyvom alkoholu, čo ešte zvýšilo zásah. Bolo preukázané aj zhoršenie jeho zdravotného stavu v danom

období. Žalobca pracoval na vysokej manažérskej pozícií s nadštandardnými platovými podmienkami
a bolo zrejmé, že príde k zvýšeniu jeho príjmu a nástupu na vyššiu pracovnú pozíciu, k čomu neprišlo
len v dôs1edku nezákonného rozhodnutia o odňatí vodičského preukazu, ktorý bol predpokladom pre
zaradenie na vyššiu pracovnú pozíciu. Viedol usporiadaný život, nebol trestne stíhaný a nebola muuložená sankcia za priestupok. Bolo preukázané, že rozhodnutie bolo vydané bez náležitého zistenia
skutkového stavu a v dôsledku toho nemohol dosiahnuť vyššiu pracovnú pozíciu, musel opakovane
meniť zamestnania, musel zabezpečovať dopravu do zamestnania a istý čas bol aj nezamestnaný. Bola

voči nemu vedená nezákonná exekúcia, okruh jeho osôb na neho hľadel ako na alkoholika, pričom
prišlo aj k odlivu priateľov a v dôsledku nezákonného rozhodnutia sa zhoršil jeho zdravotný stav. Pred
súdom vypovedal, že policajti ho vyzvali na dychovú skúšku, ktorú vykonal 6 krát, a nie je pravdou,
že by ju odmietol. Povedal im, že berie lieky na vysoký tlak, kašeľ, nedalo sa mu dobre dýchať, a
preto bol problém dychovú skúšku vykonať. On súhlasil s odberom krvi, kam s príslušníkmi polície

aj šiel, ale tam žiadali pred odobratím krvi platbu, preto policajtov vyzval, aby to zaplatili, čo však
odmietli, a odber krvi sa nerealizoval. Následne znovu fúkal, no výsledok nebol určitý a napriek tomu
mu vodičský preukaz zobrali. Keď chcel nazrieť do policajného spisu, nebolo mu to umožnené. Mohol
si na svoje náklady vyžiadať kópiu, s čím mal náklady na cestu. Zo spisu potom zistil, že vraj uznal
vinu a že to dobrovoľne podpísal, čo nebola pravda, preto žiadal o opravu zápisnice. S ohľadom na
to už nemal dôveru k policajnému zboru a chcel vylúčiť policajtov v rámci Nitry, s čím boli spojené

problémy. Keď mal zaplatiť pokutu 900 eur, požiadal o splátkový kalendár, ktorý mu bol umožnený po
90 eur mesačne. Potom prišlo zrušujúce rozhodnutie súdu, a tak prestal platiť. Z banky mu oznámili,
že má exekúciu a exekútor zablokoval účet a keďže mal aj úver, tak mal celý tento úver okamžite
splatiť, s čím mal problémy, lebo nemal dostatok prostriedkov. Zaslal však zrušujúce rozhodnutie,
exekútor potom kontaktoval políciu a následne prišlo k zrušeniu exekúcie. Zo strany polície nebola

ochota spolupracovať, neustále vykonávali kontrolu jeho motorového vozidla, kto na ňom šoféruje. Od
roku 1994 pracoval v automobilovom priemysle, vykonával prácu na kvalite, pracoval v Lozorne a keďže
nemal vodičák, musel si zohnať šoféra alebo kolegov, aby ho zobrali do práce. Robil audit, kontrolu a
nikto sa nepýtal, ako sa dostane na miesto. Každý deň bol v strese, kam ho pošlú, ako tam príde a ako sa
vráti. Našiel si novú prácu v Topoľčanoch, kam ho však musela voziť manželka. Bol v strese, bral infúzie,

je zdravotne ťažko postihnutý, má odumreté nervy. On mal vyššiu manažérsku funkciu s používaním
motorovéhovozidla,ktorénemoholviesť.Priživotehodržaloto,žemoholhrávaťhokej,alemalproblémy
s dopravou. Invaliditu mal uznanú v rozsahu 45 %, teraz je to 60 %.

8. Žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý nevzal do úvahy všetky relevantné

skutočnosti vyplývajúce z priestupkového spisu; je to v rozpore s ustálenou súdnou praxou a je spôsobilé
dať základ vzniku nepriaznivého precedensu v už existujúcich, a aj budúcich konaniach o náhradu
škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu, vyplývajúcich z priestupkových konaní, ktoré boli
zastavené z dôvodu preklúzie. Poukázal aj na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sp. zn.: VI/5 Gc 148/18/1000-5 zo dňa 24.09.2021, podľa ktorého: "Právna veta uvedeného rozhodnutia

(myslí sa rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009) znie: Zmyslu a účelu § 6 ods.
1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké
dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia
má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad

o spáchaní trestného činu obvineným." Žalobcovi bol uložený trest zákazu viesť motorové vozidlo,
bolo vydané rozhodnutie o zadržaní vodičského oprávnenia, pričom rozhodnutie Krajského dopravného
inšpektorátu bolo vydané dňa 15.02.2011 a predmetom nároku nemôže byť celý nárok na náhradu
škody pod jeden titul, ale len alikvotná časť nároku od vydania nezákonného rozhodnutia do zastavenia
konania, keďže každé rozhodnutie pôsobí do budúcna. Rozhodnutie o zadržaní vodičského oprávnenia

je rozhodnutím predbežnej povahy v zmysle § 16 ods. 4 a aj po čiastočnom späťvzatí žaloby nebol
preukázaný nárok žalobcu, nebol preukázaný jeho kariérny postup. Žalobca udával nejaký príjem,
ktorý nepreukázal a je len hypotézou. Pracovné zmluvy žalobcu nepreukázali, že by prišlo k skončeniu
jeho pracovných pomerov pre zadržanie vodičského oprávnenia. Žalobca prezentoval šikanu zo strany
policajného zboru, čo však z administratívneho materiálu vôbec nevyplýva. Policajný zbor konal v

súlade so zákonom, vychádzal v ústrety žalobcovi, umožnil mu vyhotoviť kópie a aj nahliadnuť do
spisu. Prieťahy nespôsobil policajný orgán a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si nepreberal zásielky.
Čo sa týka postupu súdneho exekútora, toto nemôže byť predmetom tohto sporu, pretože nie je
daná procesná spôsobilosť Ministerstva vnútra SR. Lekárske správy nepreukázali tvrdenia žalobcu
o zhoršení zdravotného stavu a ani to, že by sa tak stalo výlučne v súvislosti s rozhodnutím o zadržaní

vodičského oprávnenia. Poukázal i na záznam zasahujúcej hliadky, ktorý bol spísaný, tento záznam
nebol rozporovaný a skutočnosti uvádzané žalobcom o jeho zdravotnom stave nie sú v tomto zázname
vôbec uvedené. Žalobca opakovane maril vykonávanie dychovej skúšky a nepreukázal kumulatívne
podmienky na priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň nebola preukázanáexistencia nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom na to žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Priestupkový
spisový materiál bol aj na prokurátorskej previerke na Krajskej prokuratúre v Nitre, ktorá nevytkla žiadne
procesné pochybenia a do konca konania spisový materiál dozorovala. V priestupkovom konaní nebolo

vydané žiadne nezákonné rozhodnutie; rozhodnutie o zastavení konania nie je možné považovať za
nezákonné, lebo nutnosť jeho vydania vyplývala expressis verbis z litery zákona o priestupkoch, t. j.
z uplynutia prekluzívnej dvojročnej lehoty. Všetky rozhodnutia boli vydané plne v súlade so zákonom.
Žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci priestupkového konania žalobcu nebolo zrušené, príp. zmenené z
dôvodu nezákonnosti na to príslušným, kompetentným orgánom. Od zadržania vodičského preukazu do

vydaniarozhodnutiadruhostupňovéhosprávnehoorgánubymohlopokrývaťčasťuplatňovanéhonároku
na náhradu škody, resp. nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodnutie o zadržaní vodičského
preukazu, ktoré ako titul nebolo v žalobe označené a alikvotná časť nároku žalobcu na náhradu
škody, resp. nároku na náhradu nemajetkovej ujmy týmto titulom nebola ani predmetom predbežného
prerokovania pred príslušným orgánom, a teda s poukazom na § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za
škodu predmetná časť nároku by nemala byt' žalobcovi priznaná. Žalobca nepreukázal ani existenciu

ušlého zisku, ani skutočnej škody, ani nemajetkovej ujmy a ani ich výšku. Vo vzťahu ku kariérnemu
rastu žalobcu žalovaný uviedol, že ide o subjektívne tvrdenie žalobcu, ktoré nepodporil hodnoverným
dôkazom spôsobilým preukázať, že by v rozhodnom čase skutočne ku kariérnemu posunu žalobcu
malo bez pochýb prísť. Uvedené sa vzťahuje aj na mesačný príjem vo výške 6.800 eur, ktorý sám
žalobca označil ako "predpokladaný". Nepreukázal teda, že by predmetnú pozíciu dostať mal a že

by v ňom dosiahol uvedený príjem. Pracovná zmluva svedka F. je irelevantná a ako dôkaz neobstojí,
pretože sa vzťahuje na inú osobu a nemožno dôvodne uzavrieť totožnosť podmienok pre odlišné
subjekty v rôznom čase a pod vplyvom rôznych faktorov (dĺžka praxe, vek, skúsenosti, znalosti a
pod.). Ukončovanie pracovných pomerov žalobcu výlučne v dôsledku zadržania vodičského oprávnenia
nevyplýva ani z jedného dôkazu, práve naopak, v bode 6 čl. IV pracovnej zmluvy s Arvin Meritor LVS,

spol. s r.o. je zakotvená možnosť využívať firemnú dopravu v prípade súhlasu zamestnanca (žalobcu) so
zrážkami zo mzdy v tejto súvislosti. A teda možnosť prepravy bola, žalobca ju však evidentne nevyužíval,
no k tomuto sa v priebehu konania nijako nevyjadril. Z Dohody o skončení pracovného pomeru s
Arvin Meritor LVS, spol. s r.o., zo dňa 16.06.2010 vyplýva len to, že oba subjekty sa dohodli na jeho
skončeníkudňu30.06.2010;dôvodskončeniaprezadržanievodičskéhooprávneniatamnieje.Tvrdenie

o nutnosti opakovane meniť zamestnanie pre potrebu znižovania nákladov na cestu do zamestnania
tiež nebolo preukázané. Ani z jednej doloženej pracovnej zmluvy nevyplýva, že vodičské oprávnenie je
nevyhnutnosťou výkonu danej práce, a toto neuvádzali ani vypočutí svedkovia. Z Dohody o skončení
pracovného pomeru medzi Pankl Automotive Slovakia, s.r.o., zo dňa 26.01.2012 vyplýva iba to, že sa
ku dňu 31.01.2012 dohodli na skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu. Prezumovanie, že

ku skončeniu pracovného pomeru došlo výlučne v dôsledku zadržania vodičského oprávnenia žalobcu,
nie je žiaduce a v kontexte predložených dôkazov neobstojí. Vo vzťahu ku skutočnej škode, ktorú si
žalobca žalobou uplatňuje vo výške 3.858,01 eura ako náklady na vyhotovovanie kópií spisu, poštovné,
stratu na zárobku, na palivo, žalovaný uviedol, že ani jedna z položiek nebola zo strany preukázaná a
žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by to hodnoverne preukázal. Výsluchom žalobcu, jeho manželky

a ani kolegov nebolo preukázané, že by okolie na žalobcu hľadelo ako na osobu, ktorá vedie motorové
vozidlo pod vplyvom alkoholu. Rovnako sa nepreukázalo, že nálady žalobcu a jeho zmeny v správaní
priamo a bezprostredne súvisia s jeho priestupkovým konaním a výlučne so zadržaním vodičského
oprávnenia. Tiež sa nepreukázal bezprostredný príčinný súvis medzi akoukoľvek ujmou žalobcu a
jeho priestupkovým konaním a zadržaním vodičského oprávnenia. Žalobca nepreukázal kumulatívne

splnenie všetkých zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona
o zodpovednosti za škodu.

9. Okresný prokurátor Nitra podaním zo dňa 05.11.2021 oznámil, že podľa § 93 ods.2 písm. a)
CSP vstupuje do konania 18C/96/2020. Ani on sa nestotožnil so závermi rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR, pretože podľa neho nezákonné rozhodnutie neexistuje. Žalobca nepreukázal kumulatívne
splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej
ujmy. Nestotožnil sa s názorom žalobcu ohľadom dôvodnosti jeho žaloby ani ohľadom kumulatívneho
splnenia všetkých zákonných predpokladov, ktoré na vznik nároku na náhradu škody vyžaduje zákon
o zodpovednosti za škodu. Žalobcovi v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s predmetným

priestupkovým konaním žiadna škoda, resp. ujma nevznikla. V tomto smere neuniesol dôkazné
bremeno; nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie musí byť priamou, bezprostrednou a
nesprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávny úradný postup môže mat' za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákonač. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená iba
týmto rozhodnutím alebo postupom. Tieto skutočnosti v súdnom konaní neboli a nie sú bezpečne a
nespochybniteľne preukázané. Skutočnosť, že žalobca nebol právoplatne uznaný vinným zo spáchania

priestupku, lebo priestupkové konanie sám maril a spôsoboval prieťahy, nemôže samo o sebe zakladať
nárok na náhradu škody, resp. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V konaní nebol produkovaný žiadny
dôkaz svedčiaci tomu, že kvôli zadržaniu vodičského preukazu nemohol žalobca kariérne postupovať,
resp. že jeho pracovný pomer bol v dôsledku toho ukončený. Vo vzťahu ku skutočnej škode vo výške
3.858,01 eura, ktorá predstavuje náklady na vyhotovovanie kópií spisu poštovné, stratu na zárobku,

na palivo, táto nebola preukázaná; žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia v tomto
smere preukázali. Nebolo preukázané, že by jedinou a výlučnou bezprostrednou príčinou zhoršenia
zdravotného stavu žalobcu bolo zadržanie vodičského oprávnenia. V tomto smere prokurátor poukázal
napr. na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 2Cz 36/76, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
177/08, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 292/2006). Suma uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy prevyšuje zákonom stanovenú hranicu (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Podľa v súčasnosti

platnýchaúčinnýchustanovenízákonač.274/2017Z.z.oobetiachtrestnýchčinovaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za najzávažnejší dôsledok (smrť) zákon umožňuje
priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, ktorá by
v danom prípade bola vo výške 15.385,00 eura (minimálna mzda v r. 2010, kedy došlo k zadržaniu
vodičského preukazu, bola v sume 307,70 eura mesačne).

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na výpoveď svedkov B. E. B., A. E.
F. a na vykonané listinné dôkazy. Konštatoval, že OR PZ v Nitre, Okresný dopravný inšpektorát Nitra,
vydalo dňa 29.12.2010 rozhodnutie o priestupku č. p. ORPZ -NR- 0DI2-Pr-909/2010, ktorým rozhodol,
že obvinený A. B. B. dňa 22.05.2010 v čase o 22:05 hod. viedol motorové vozidlo Škoda Superb v Nitre,

kde bol zastavený hliadkou, ktorej policajt počas kontroly vyzval menovaného vodiča k vykonaniu DS
do el. analyzátora H. I., ktorej sa odmietol podrobiť, respektíve opakovanie maril vykonanie dychovej
skúšky a taktiež odmietol lekárske vyšetrenie spojené s odberom krvi, resp. odber krvi požadoval, ale
následne odmietol zaplatiť úhradu spojenú s odberom krvi a krv mu preto odobratá nebola. Na mieste
mu bol zadržaný VP, ďalšia jazda mu bola zakázaná a bol uznaný vinným zo spáchania priestupku

proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona SNR č. 372/1990
Zb. o priestupkoch. Zároveň mu bola uložená pokuta 900 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo
na dobu 35 mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a KR PZ v Nitre, Krajský
dopravný inšpektorát Nitra, rozhodnutím o odvolaní zo dňa 15.02.2011 KRPZ -NR-KDI-Sk- 14/2011
zamietol jeho odvolanie a rozhodnutie OR PZ v Nitre, ODI Nitra, číslo ORPZ NR- ODI2-Pr-909/2010 zo

dňa 29.12.2010, potvrdil. Žalobca podal žalobu na Krajský súd v Nitre dňa 21.04.2011 o preskúmanie
rozhodnutia KR PZ, KDI Nitra, zo dňa 15.02.2011 KRPZ -NR-KDI-Sk-14/2011 a žiadal ho zrušiť a vec
vrátiť KR PZ v Nitre na ďalšie konanie. KS v Nitre rozhodol rozsudkom č. k. 15S/7/2011-45 zo dňa
29.06.2011, právoplatným dňa 07.09.2011 tak, že rozhodnutie č. KRPZ -NR-KDI-Sk-14/2011 zo dňa
15.02.2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. V

odôvodnení rozsudku uviedol, že skutková podstata priestupku v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990
Zb. je jednoznačne definovaná odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo
inej návykovej látky, pričom uvedenie alternatívneho konania, a to opakovaného marenia vykonania
dychovej skúšky v súvislosti s týmto zákonným ustanovením, ktoré takýto pojem nepozná, nie je
možné uviesť vo výrobku rozhodnutia o priestupku. Podľa rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu

žalobca lekárske vyšetrenie spojené s odberom telesných tekutín nežiadal; podľa zápisnice z ústneho
pojednávanie žiadal o odber krvi, ale potom následne odmietol za to zaplatiť úhradu a táto skutočnosť je
taktiež uvedená vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. V danom prípade ide o vážny
rozpor v zistenom skutkovom stave, preto súd dospel k záveru, že v konaní nebol dostatočne zistený
skutkový stav, podľa ktorého by bolo možné jednoznačne rozhodnúť o priestupku žalobcu v zmysle § 22

ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch; vzhľadom na to bolo treba doplniť dokazovanie
za účelom zistenia objektívneho skutkového stavu a v prípade preukázania viny žalobcovi a v prípadnom
novom vydaní rozhodnutia mali byť uvedené pri odkaze na konkrétne zákonné ustanovenie tie pojmy,
pod ktorými je skutková podstata konkrétneho priestupku v zákone č. 372/1990 Zb. výlučne označená.

11. KR PZ, KDI Nitra, podaním zo dňa 10.10.2012 žalobcu upovedomilo o tom, že konanie vo veci
priestupku, z ktorého bol rozhodnutím OR PZ - NR- 0DI2-Pr- 909/2010 zo dňa 29.03.2012 uznaný
vinným, bolo zastavené. KR PZ, KDI v Nitre ako odvolací správny orgán vo veci odvolania voči
rozhodnutiu o priestupku, ktoré vydal prvostupňový správny orgán OR PZ, ODI v Nitre pod č. ORPZNR-ODI2-Pr-909/2010 zo dňa 29.03.2012, preskúmalo predložený spisový materiál. Z dôvodu vznesenej
námietky zaujatosti voči zamestnancom KR PZ vyššie uvedené mohol odvolací správny orgán vykonať
až na základe rozhodnutia o nevylúčení zamestnancov správneho orgánu od nadriadeného orgánu,

ktoré odvolací správny orgán dostal dňa 05.10.2012. Odvolací správny orgán potom dospel k záveru,
že v zmysle § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov priestupok
už nemožno prejednať, lebo od jeho spáchania uplynuli dva roky; dvojročná lehota na prejednanie
priestupku začína totiž plynúť od spáchania priestupku, t. j. od jeho dokonania, a v tejto lehote musí
byť o priestupku právoplatne rozhodnuté. V tejto lehote už nebolo možné rozhodnúť, odvolací správny

orgán konanie v tejto veci zastavil.

12. Žalobca podaním zo dňa 12.12.2012 zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj nesprávnym úradným postupom OR
PZ v Nitre a KR PZ v Nitre s poukazom na § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, a uviedol,
že v zmysle § 17 ods. 5 zákona požaduje výšku úhrady podľa § 17 ods. 1 v sume 201.310,09 eura

a podľa § 17 ods. 2 v sume 100.000 eur z dôvodu, že mu bolo nezákonným postupom a rozhodnutím
polície znemožnené viesť motorové vozidlo. Zo stanoviska KR PZ KDI Nitra zo dňa 02.01.2013
adresované KR PZ, Vnútorný odbor Nitra, vyplýva, že dňa 03.02.2011 odvolací správny orgán obdržal od
prvostupňového správneho orgánu spisový materiál č. ORPZ-NR-0DI2-Pr-909/2010 spolu s odvolaním
A. B. B. voči rozhodnutiu o priestupku zo dňa 29.12.2010. Dňa 15.02.2011 odvolací správny orgán vydal

rozhodnutie o odvolaní pod č. KRPZ-NR-KDI-SK-14/2011, ktorým potvrdil rozhodnutie o priestupku zo
dňa 29.12.2010; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2011. Dňa 05.05.2011 odvolací
správny orgán obdržal prostredníctvom KR PZ Nitra od Krajského súdu v Nitre výzvu na vyjadrenie sa
k žalobe vo veci preskúmania rozhodnutia o odvolaní č. KRPZ-NR-KDI-SK-14/2011 zo dňa 15.02.2011.
Následne dňa 16.05.2011 odvolací správny orgán spracoval písomne vyjadrenie k žalobe a toto zaslal

spolu so spisovými materiálmi (spis KDI KR PZ a spis ODI OR PZ) na Krajský súd v Nitre, ktorý
rozsudkom rozhodnutie o odvolaní č. KRPZ-NR-KDI-SK- 14/2011 zo dňa 15.02.2011 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.09.2011 a vykonateľnosť 11.09.2011.
Následne dňa 12.09.2011 odvolací správny orgán po právoplatnom skončení veci dostal z Krajského
súdu v Nitre spisový materiál. Dňa 14.09.2011 odvolací správny orgán vydal rozhodnutie o odvolaní,

ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie dňa 06.10.2011
prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý pokračoval v konaní. V tomto období bol priestupkový spis
aj na prokurátorskej previerke na Krajskej prokuratúre v Nitre, ktorá v danom spise nevytkla žiadne
procesné pochybenie, pričom do konca konania sa priebežne informovala o stave konania a dozorovala
ho. Dňa 29.03.2012 sa konalo ústne pojednávanie s vyhotovením zápisnice, bolo vyhlásené rozhodnutie

o priestupku a v tento istý deň bolo vydané rozhodnutie o priestupku, podľa ktorého účastník konania
svojím konaním porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, čím
bol teda stále uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Predmetným rozhodnutím mu bola uložená rovnaká finančná pokuta vo výške 900 eur a zákaz činnosti

viesť motorové vozidlá na dobu 35 mesiacov. Žalobcovi bolo toto rozhodnutie doručené dňa 17.04.2012
a ten opätovne podal odvolanie. Konanie na odvolacom správnom orgáne sa viedlo pod č. KRPZ-
NR-KDI-SK-55/2012. Dňa 10.05.2012 odvolací správny orgán dostal od prvostupňového správneho
orgánu písomnosť pod názvom "námietka zaujatosti - oznámenie skutočnosti nasvedčujúcich vylúčeniu
všetkýchzamestnancovKRPZvNitreakoajriaditeľatohtosprávnehoorgánuzprejednávaniaodvolania

proti rozhodnutiu ODI v Nitre, OR PZ v Nitre č. ORPZ-NR-0DI2-Pr-909/2010 zo dňa 29.03.2012 ako aj z
rozhodovania v tejto veci." Žalobca zo svojho pohľadu opísal postup správnych orgánov, súdne konanie
a v závere uvádzal, že nemá dôveru ku KR PZ v Nitre a žiadal, aby bolo vylúčené z rozhodovania o
odvolaní. Pre obsahové nedostatky bol vyzvaný na doplnenie podania do 3 dní. Následne bol spisový
materiálspolusostanoviskomdňa10.07.2012zaslanývzmyslesprávnehoporiadkunaodbordopravnej

polície Prezídia Policajného zboru do Bratislavy. Tento dňa 10.08.2012 vydal rozhodnutie o nevylúčení
zamestnancov správneho orgánu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2012. Spisový materiál s
rozhodnutím o nevylúčení bol dňa 05.10.2012 doručený odvolaciemu správnemu orgánu. KR PZ, KDI,
ako odvolací správny orgán mohol zákonne konať už len tak, že rozhodnutím zo dňa 10.10.2012 konanie
zastavil v zmysle § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Žalobca to prevzal dňa
18.10.2012 a vtedy sa toto rozhodnutie stalo právoplatným. Zo strany odvolacieho správneho orgánu
bola týmto vec ukončená, vodičský preukaz a uhradená pokuta mu boli vrátené.13. Z exekučného spisu súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozef Buri EX 9059/2011 vyplynulo, že KR PZ
v Nitre podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 03.10.2011 na základe exekučného titulu - rozhodnutia
o priestupku č. ORPZ-NR-0DI2-Pr-909/2010 zo dňa 29.12.2010, právoplatného dňa 25.02.2011,

vykonateľného dňa 14.03.2011, pre vymoženie zvyšku uloženej pokuty v sume 630 eur. Súdny exekútor
bol poverený na vykonanie exekúcie poverením OS Nitra zo dňa 18.11.2011 a následne dňa 02.05.2012
vydal príkazy na začatie exekúcie pre jednotlivé banky, a to na zablokovanie sumy na účte žalobcu ako
povinného spolu vo výške 1.090,34 eura. Dňa 18.05.2012 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh
na zastavenie exekúcie oprávneného KR PZ v Nitre zo dňa 14.05.2012 s tým, že rozsudkom KS v

Nitre bolo zrušené rozhodnutie o priestupku č. ORPZ NR- 0DI2-Pr-909/2010. Na to exekútor vydal dňa
21.05.2012 príkazy na odblokovanie účtu povinného a uznesením OS Nitra č. k. 27Er/1176/2011-11 zo
dňa 17.07.2012 bola exekúcia zastavená.

14. Z pracovnej zmluvy žalobcu a ArvinMeritor LVS, spol. s r.o., zo dňa 16.11.2009 vyplynulo,
že bola uzatvorená s miestom výkonu práce G. J. XXXX na dobu neurčitú s mesačnou mzdou

2.500 eur. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.06.2010 vyplýva, že zamestnanec a
zamestnávateľ sa dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 30.06.2010. Z pracovnej zmluvy
zo dňa 29.06.2010 vyplynulo, že bola uzatvorená medzi spoločnosťou Pankl Automotive Slovakia,
s.r.o., a žalobcom s nástupom do práce 01.07.2010, druh práce manažér kvality, s miestom výkonu
práce Topoľčany, s dohodnutou dobou do 31.12.2010 a skúšobnou dobou 3 mesiace, s výškou

mesačnej mzdy 2.500 eur mesačne brutto. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.01.2012
vyplynulo, že zamestnanec a zamestnávateľ sa dohodli na rozviazaní pracovného pomeru dohodou
ku dňu 31.01.2012. Dňa 06.08.2012 bolo spísané ukončenie pracovného pomeru žalobcu s FARGUEL
NITRA, s.r.o., v skúšobnej dobe. Z potvrdenia z ÚPSVaR Nitra zo dňa 30.05.2017 vyplynulo, že
žalobca bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.12.2016 do 01.05.2017 vrátane,

od 08.07.2012 do 31.10.2012 vrátane, od 01.08.2009 do 15.11.2009 vrátane, od 03.09.1991 do
07.05.1993vrátane.ZlekárskychnálezovDiabetologickejambulancieB.A.B.zaobdobieod10.08.2009
do 13.09.2012 vyplynulo, že žalobca bol v ambulancii liečený a pravidelne kontrolami sledovaný.
Lekárska správa obsahovala jeho konkrétne zdravotné údaje. Z lekárskej správy Fakultnej nemocnice
v Nitre, B. I. K., zo dňa 09.01.2012 vyplýva, že žalobca sa liečil na art. hypertenziu a v ďalšom

texte lekárska správa obsahovala jeho konkrétne zdravotné údaje. Zo správy Sociálnej poisťovne zo
dňa 07.04.2021 vyplynulo, že žalobca je registrovaný v informačnom systéme Sociálnej poisťovne,
pobočka Nitra, ako SZČO. Žalobca sa nachádzal od 07.08.2012 - 06.02.2013 v evidencii žiadateľov
o dávku v nezamestnanosti, ktorú poberal od 07.08.2012 - 31.10.2012 spolu vo výške 3.333,70 eura.
Zo správy B. B., s.r.o., z Diabetologickej ambulancie zo dňa 08.11.2021 vyplynulo, že zdravotný stav

žalobcu je dispenzarizovaný v ich ambulancii od roku 2009 pre poruchu metabolizmu tukov a DM
II. typu. B. B. B., všeobecný lekár pre dospelých, k zdravotnému stavu žalobcu oznámila, že je v
jej trvalej zdravotnej starostlivosti od 01.01.2022, dané ochorenia stále trvajú a je v trvalej liečbe.
Z e-mailovej komunikácie zamestnávateľa žalobcu Golde Lozorno zo dňa 16.05.2022 vyplynulo, že
z obdobia, v ktorom žalobca pracoval ako inžinier kvality v spoločnosti Arvin Meritor (toho času L.

Lozorno M.), neevidujú žiadny záznam ani dokument potvrdzujúci pravdepodobnosť predpokladu jeho
kariérneho postupu, jeho vtedajší nadriadený pracovník v spoločnosti už nepracuje a nedisponujú
ani záznamom, ktorý by preukazoval existenciu nejakého procesu, ktorý by plánoval budúce kariérne
postupy zamestnancov na vyššie manažérske pozície.

15. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku odkázal na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom aj na
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Konštatoval, že v predmetnom spore na základe podaného
dovolania rozhodoval NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/69/2019 zo dňa 28.09.2020 konštatoval,
že v prejednávanom prípade je daná existencia nezákonného rozhodnutia, a preto úlohou súdov nižšej

inštancie bude skúmať ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu, a to či škoda žalobcovi vznikla
a ak áno, či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, a nie
posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia ako otázky predbežnej. Uvedenými zákonnými predpokladmi
zodpovednostisasúdynižšejinštanciepotom,čodošlikzáveru,ževtomtoprípadeabsentujeexistencianezákonného rozhodnutia, nezaoberali. Ich úlohou v ďalšom konaní bude preto zamerať dokazovanie
na zistenie, či a v akej výške škoda, resp. nemajetková ujma žalobcovi vznikla, a ak áno, či existuje
príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím; súčasné splnenie zákonných

podmienok je nevyhnutným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Zároveň poukázal na to, že zastavenie správneho konania z dôvodu uplynutia dvojročnej
prekluzívnej lehoty nemôže byt' na ujmu žalobcu. Podľa záverov dovolacieho súdu súdy nižšej inštancie
v prejednávanej veci postupovali formalisticky a dospeli k excesívnemu záveru o riešení otázky
nezákonnosti ako predbežnej, ktorý nie je ústavne (zákonne) konformný.

16. Žalovaný aj naďalej trval na námietke, že v tomto prípade neexistuje nezákonné rozhodnutie. Podľa
dovolacieho súdu je však jednoznačne daná existencia nezákonného rozhodnutia, preto súd bol v
zmysle § 455 CSP viazaný jeho právnym názorom a musel sa zaoberať tým, či boli splnené predpoklady
existencie zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu, a to existenciou škody,
resp. nemajetkovou ujmou a príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a škodou resp.

nemajetkovou ujmou. Podľa § 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosť za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívna a nemožno sa jej zbaviť (§ 3 ods. 2 cit. zákona).
Zmyslom a účelom uvedeného zákona je podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
18.01.2012 sp. zn. I.ÚS 430/2011 stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom,
ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým
rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné. Podľa dôvodovej správy
k zákonu o zodpovednosti za škodu právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci

bolo zavedené z dôvodu potreby rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na
náhradu skutočnej majetkovej škody aj na chápanie náhrady škody ako "spravodlivého zadosťučinenia".
Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhrady škody nielen na náhradu skutočnej majetkovej
škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

17. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že existencia nezákonného rozhodnutia
bola preukázaná a bola preukázaná aj existencia príčinnej súvislosti medzi škodou, nemajetkovou
ujmou a označeným nezákonným rozhodnutím. Súd sa preto zaoberal priznaním nároku uplatneným
žalobcom titulom náhrady škody a ušlého zisku. Rozhodujúcim obdobím je posudzovanie škody,
ktorá mu vznikla, odkedy nemohol viesť motorové vozidlo až dokedy bolo rozhodnutie, na základe

ktorého prišlo k odobratiu vodičského preukazu, zrušené a vodičský preukaz mu bol vrátený, t. j.
od 22.05.2010 do 23.10.2012. V čase odobratia vodičského preukazu žalobca na základe pracovnej
zmluvy pracoval v spoločnosti Arvin Meritor LVS, spol. s r.o., v Lozorne. Žalobca tvrdil, že v rámci tohto
zamestnania očakával kariérny rast, ktorý je obvyklý. V júni mal nastúpiť na pozíciu Quality manager
s predpokladaným mesačným príjmom vo výške 6.800 eur brutto. Spolu si tak uplatňoval náhradu škody

z titulu ušlého zisku na strate na zárobku vo výške 4.300 x 26, t. j. 111.800 eur. Súd však s poukazom
na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nad všetky
pochybnosti nepreukázal svoje tvrdenie v tom smere, že mal nastúpiť na vyššiu pozíciu. Predchádzajúci
zamestnávateľ žalobcu Arvin Meritor, t. č. L. G., s.r.o., potvrdil, že žalobca síce pracoval ako inžinier
kvality, ale niet žiadny záznam ani dokument potvrdzujúci pravdepodobnosť jeho kariérneho postupu a

nedisponuje ani záznamom, ktorý by potvrdzoval existenciu nejakého procesu s plánovaním budúcich
kariérnych postupov zamestnancov na vyššie/manažérske pozície. Žalobca teda nepreukázal ním
tvrdené skutočnosti na priznanie daného nároku, t. j. že kariérnemu postupu bránilo práve nezákonné
rozhodnutie. V skončení pracovného pomeru nie je deklarované, že práve nezákonné rozhodnutie bolo
dôvodom skončenia pracovného pomeru s predchádzajúcim zamestnávateľom žalobcu. Súd poukázal

aj na výpoveď svedka A. E. F. o tom, že žalobca bol síce schopný, avšak v tíme bolo schopných 5 - 6
ľudí, išlo o vyspelý tím a záležalo na riaditeľovi, koho by povýšil; z hľadiska odbornosti nebol problém, čo
sa týkalo kariérneho postupu, ale záležalo na rozhodnutí šéfa. Žalobca nepreukázal, že by mal nastúpiť
na vyššiu pozíciu v zamestnaní a ani to, že by mal dosahovať príjem 6.800 eur, pričom predložená
pracovná zmluva, ktorú mal uzatvorenú svedok, bola pre rozhodnutie právne irelevantná. Vzhľadom na

to súd žalobu v tejto časti zamietol.

18. Žalobca si uplatnil aj nárok titulom škody, keďže podľa neho bola preukázaná príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v tom, že mu bol odňatý vodičský preukaz a on si preto museldopravu do zamestnania zabezpečiť prostredníctvom tretích osôb. Zároveň z vykonaného dokazovania
po oboznámení sa s pracovnými zmluvami je zrejmé, že sa snažil nájsť si prácu blízko k trvalému pobytu,
aby mal náklady na cestovné čo najnižšie. Súd žalobcovi priznal skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v

podobe nákladov na úhradu paliva motorového vozidla, a to za obdobie od 27.05.2010 do 26.06.2012,
ako i náklady, ktoré mu vznikli s nákladmi na kópie spisu a poštovné. Žalobu v tejto časti považoval
za dôvodnú, keďže žalobca si uplatnil len alikvotnú časť z uplatnených nárokov. Alikvotnú časť, ktorú
si z tejto sumy vypočítal a zohľadnil tak, že motorové vozidlo spolu s vodičom, spravidla manželkou,
muselo žalobcu odviezť do zamestnania, následne sa vrátilo do Nitry a potom musela absolvovať cestu

do zamestnania pre neho a následne cestu na späť. Žalobca si tak uplatňoval náhradu škody len za
náklady na pohonné hmoty vynaložené za dve zo štyroch ciest, ktoré muselo vozidlo absolvovať. Súd
preto žalobe v tejto časti vyhovel, keď žalobca skutočnú škodu preukázal príjmovými pokladničnými
dokladmi, predložením úradných záznamov o vyhotovení kópií písomných materiálov, ako i vyúčtovaním
poplatkov za uvedené kópie, výpismi z účtu o platení pohonných hmôt. S poukazom na uvedené súd
žalobcovi priznal sumu vo výške 3.858,01 eura.

19. Predmetom žaloby bol aj nárok žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré možno priznať v
súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ale len vtedy, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti
s týmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci musia byť aj preukázané. V danom prípade súd dospel
k záveru, že na strane žalovaného došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, v príčinnej súvislosti s
ktorým došlo u žalobcu k ujme - škode, a tak sa súd zaoberal jej výškou. Súd poukázal na závery
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 25/2019 (ktoré zohľadňuje doterajšiu súdnu prax, a to
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 171/2005, 6Cdo 37/2012, 6MCdo 15/2012, 3Cdo 7/2017

a 3Cdo 19/2018), v zmysle ktorých určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu nesmie predstavovať ľubovôľu
alebo absolútnu voľnú úvahu súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je
povinnýurčiťvýškutejtonáhradyponáležitomzistenírozhodujúcichskutkovýchokolností,vnadväznosti
na ktoré pri právnom posúdení veci prihliadne aj na iné právne predpisy slovenského právneho poriadku

upravujúce odškodnenie (napr. zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela judikatúra
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Aj podľa ESĽP by priznaná finančná
náhradanapr.vkonaniachoochranuosobnostinemalabyťneprimeranáinýmfinančnýmkompenzáciám
- napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami -

Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne aj Najvyšší súd SR konštatoval, že priznávanie premrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy
na iných základných právach (rozsudok sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006).

20. Vychádzajúc z uvedených záverov s cieľom predídenia ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške

náhrady nemajetkovej ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného
súd zisťoval právnym poriadkom ustanovené limity odškodňovania. Určenie maximálnej náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zakotvené v ustanovení § 17 zákona
o zodpovednosti za škodu. Podľa aktuálneho znenia tohto ustanovenia, vykonaného novelou zákonom
č. 412/2012 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006

Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v platnom znení. Zmenou zákonnej
úpravy od 1. januára 2013 v § 17 zákona o zodpovednosti za škodu došlo k vypusteniu minimálnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenie na rozdiel od novely zákona o zodpovednosti
za škodu vykonanej zákonom č. 517/2008 Z. z., v zmysle ktorej podľa § 27b ods. 1 zodpovednosť za

škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny
úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa riadia predpismi účinnými do 31.12.2008.
V tejto veci došlo k nezákonnému rozhodnutiu ešte pred nadobudnutím účinnosti aktuálneho znenia §
17 zákona o zodpovednosti za škodu, a preto pri určovaní výšky odškodnenia treba vychádzať zo zneniacitovaného ustanovenia do 31.12.2012, teda do novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. (obdobne
Najvyšší súd SR pod sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa 16.03.2016). Ide totiž o hmotnoprávny predpis,
preto sa na nároky, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z. z., aplikuje znenie zákona

účinné pred novelou. Na daný prípad nie je možné aplikovať obmedzenia maximálnej výšky náhrady
podľa právnych predpisov účinných od 01.01.2013, t. j. v zmysle aktuálneho znenia § 17 ods. 4 zákona
o zodpovednosti za škodu, a teda pri určovaní výšky limitu odškodnenia bol súd viazaný ustanovením §
17 zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31.12.2012. Z tohto ustanovenia pred novelou
vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. je zrejmé, že neobsahuje žiadne limity, čo sa týka maximálneho

možného odškodnenia.

21. Súd prvej inštancie zohľadniac to, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostatočné,
považovalzadôvodnéžalobcovipriznaťnárokuplatnenýtitulomnemajetkovejujmy.Predmetnýnárokna
náhradunemajetkovejujmyvpeniazochvznikolvpríčinnejsúvislostisnezákonnýmrozhodnutím,pričom
nebola preukázaná žiadna iná okolnosť, ktorá by zodpovednosť žalovaného za danú ujmu oslabila

alebo narušila. Žalobca si vo svojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
podaním žaloby nemajetkovú ujmu uplatnil vo výške 100.000 eur. Súd bral do úvahy to, že u žalobcu
došlo k zhoršeniu zdravotného stavu, zmenilo sa jeho správanie vo vzťahu k rodine, keď v rodine
bola väčšia nervozita a potreby detí musela zabezpečovať manželka, B. E. B., ktorá to ako svedkyňa
potvrdila. Zároveň súd zohľadnil to, že žalobca vykonal časť trestu viesť motorové vozidlo a je dôvodné

sa domnievať, že k zmene jeho zamestnania prichádzalo i z dôvodu, že dopravu si musel žalobca
zabezpečovaťprostredníctvomtretíchosôb.Privýškenemajetkovejujmysúdprihliadolinaprebiehajúce
exekučné konanie, keďže žalobca zaplatil časť pokuty, ktorá mu potom bola vrátená. Žalobca tvrdil, že
ľudia na neho hľadeli ako na alkoholika a prišlo k odlivu priateľov, avšak tieto tvrdenia nepreukázal. Súd
považoval za dôvodné a v súlade so zásadami spravodlivosti priznať mu primeranú sumu 5.000 eur,

ktorú stanovil voľnou úvahou. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nie je vzhľadom na pomery
žalovaného neprimeraná a nepôsobí likvidačne. Vo zvyšku súd žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy
zamietol, pretože priznanie náhrady vo väčšom rozsahu by nebolo primerané okolnostiam veci a bolo
by v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti.

22. Žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 83.125,99 eura a v časti
zaplatenia sumy vo výške 2.525,99 eura späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Súd preto podľa
§ 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, §
256 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len "CSP"). Uviedol, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých

výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku; nemožno ho totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o trovách konania treba rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za
základnésapovažujerozhodnutie,žedoprávažalobcubolozasiahnuté,avýškaujmyjepotomdruhotná

a nadväzujúca. Žalobca sa v takejto veci považuje za procesne plne úspešného, keďže mal plný úspech
čo do základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného
úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Súd mu preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % z prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k zastaveniu konania

súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže zastavenie konania v danej časti
procesne zavinil žalobca.

23. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žalovaný a aj prokurátor.

24. Žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby do celkovej
sumy náhrady nemajetkovej ujmy 17.600 eur a v súvisiacom výroku o trovách konania. Odvolanie
odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pretože súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukázal na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 46
ods. 1 Ústavy SR. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je aj právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia na podklade § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo preskúmateľné. V tomtosmere poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Súd tiež uviedol, že samotné konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia
je nedostatočné, s čím sa on stotožnil. Zároveň súd konštatoval, že mal za preukázané zhoršenie
zdravotného stavu žalobcu a aj zmenu jeho správania sa vo vzťahu k rodine, čo bolo potvrdené
svedeckými výpoveďami. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal tiež z toho, že vykonal časť

trestu, ako aj to, že na jeho strane muselo prísť k zmene zamestnania, ako aj na prebiehajúce
exekučné konanie. Rozhodnutie o priznaní sumy 5.000 eur je podľa neho nepresvedčivé, najmä
pokiaľ ide o odôvodnenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy; daná suma mala byť podložená
istými skutočnosťami a relevantnými okolnosťami danej veci. Výška zadosťučinenia v peniazoch sa
musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa nesmie stať
nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Súd je povinný pri stanovení

voľnej úvahy vysporiadať sa aj s rozsahom odškodnenia v iných obdobných prejednávaných veciach.
Tu žalobca opätovne poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. K obdobným záverom
dospel aj ESĽP. V odôvodnení rozsudku podľa žalobcu tieto úvahy absentujú. Súd len stroho uviedol
výpočet elementov, ktoré posudzoval, avšak bez priamej väzby na ustanovenia § 17 ods. 3 zákona
o zodpovednosti za škodu, a neuviedol, ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Jeho rozhodnutie je arbitrárne (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012, I. ÚS 51/2020).

25. V ďalšom texte odvolania žalobca uviedol, že zo skutkových okolností je zrejmé, že samotné
konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia nepostačuje. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp.zn.6Cdo/152/2018,ktorériešilosituáciunáhradynemajetkovejujmyzanezákonnétrestnéstíhanie,a
túto situáciu možno analogicky prirovnať k jeho prípadu a možno použiť závery v kontexte predpokladov
pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vodičský preukaz mu bol odobraný za konanie, ktoré mu
nebolo preukázané a ktoré v očiach jeho rodiny, kolegov a iných osôb pôsobili defamujúco. On bol
frustrovaný a nervózny, vznikali aj konflikty v rodine (dcéra odmietala viesť motorové vozidlo). Tieto

skutočnosti vyplynuli najmä z výsluchu jeho manželky, čo však súd podľa neho nesprávne vyhodnotil,
a vyplynuli aj z jeho výsluchu; jeho výpoveď v rozsahu priznania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy mal súd považovať za kľúčovú, pretože je to len on, ktorý dokáže vyjadriť vlastnú ujmu na
právach, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Bolo jednoznačne preukázané, že
v dôsledku nezákonného rozhodnutia musel opakovane meniť zamestnania a dochádzku do práce

musel riešiť prostredníctvom tretích osôb. Nemohol si nájsť také zamestnanie, ktoré by zodpovedalo
jeho kvalifikačným predpokladom. V tomto smere mal súd za preukázaný predpokladaný zárobok,
ktorý by mohol dosiahnuť, ak by mohol viesť motorové vozidlo. Doklady týkajúce sa nezákonného
rozhodnutia mu boli doručované na pracovisku. Uvedené súd vôbec nevyhodnotil a nezohľadnil, pričom
aj to malo dopad v rozsahu predpokladov podľa § 17 zákona o zodpovednosti za škodu. Keďže

nemohol viesť motorové vozidlo, nemohol pomáhať rodine, najmä voziť deti na krúžky, zabezpečovať
nákupy a vybavovať bežné veci. Zásadné bolo aj vedenie exekúcie, kedy mu boli zablokované účty
s finančnými prostriedkami slúžiacimi na zabezpečovanie potrieb rodiny; on nemohol nimi disponovať
a ani nemohol predpokladať, dokedy bude exekúcia vedená. Dotknutý orgán pritom musel vtedy
vedieť, že rozhodnutie už bolo zrušené. Súd nezohľadnil, že pracoval na vysokej manažérskej pozícií s

nadštandardnými platovými podmienkami a bolo zrejmé, že príde k zvýšeniu jeho príjmu a nastúpi na
vyššiu pracovnú pozíciu, k čomu však nedošlo len v dôsledku nezákonného rozhodnutia, a nezohľadnil,
že viedol a vedie usporiadaný život, nebol trestne stíhaný a nebola mu uložená sankcia za priestupok,
resp. iné protiprávne konanie. Nemohol teda pomáhať rodine, bola voči nemu úmyselne vedená
nezákonná exekúcia, okruh jeho osôb na neho hľadel ako na alkoholika, došlo k odlivu priateľov

a od 25.05.2010 do 18.10.2012 vykonal takmer 3 nezákonne uloženého trestu. Súd síce aplikoval
§ 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu, ale interpretácia voľnej úvahy nebola správna; pri
stanovení výšky nemajetkovej ujmy totiž neprihliadal na rozhodnutia v obdobnej veci, čo mu ukladá
priamo ustálená rozhodovacia prax. Ďalej žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy pre nezákonné trestné stíhanie (sp. zn. 6Cdo/152/2018,

5Cdo/4/2018, 3Cdo/156/2017, 7Cdo/174/2017) s tým, že Najvyšší súd SR ani v jednom prípade
nekonštatoval neprimeranosť priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd podľa neho dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď neprihliadol na výšku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa priznáva v obdobných veciach. V tejto veci boli preukázanévšetky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy, preto žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku zmeniť a priznať mu nemajetkovú ujmu v sume 17.600 eur
ako aj náhradu trov konania.

26. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj prokurátor, a to proti prvému
výroku, ktorým bola žalobcovi priznaná suma 3.858,01 eura titulom skutočnej škody a suma 5.000 eur
titulom nemajetkovej ujmy, ako aj proti tretiemu výroku týkajúcemu sa náhrady trov konania priznaných
žalobcovi. Odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Podľa

neho súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky vyplývajúce z ustanovenia §
220 ods. 2 CSP a pre absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia je neúplný, nepresvedčivý

a nepreskúmateľný a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skutočnosť, že žalobca nebol právoplatne
uznaný vinným zo spáchania priestupku, lebo predmetné priestupkové konanie sám účelovo maril a
spôsoboval prieťahy v konaní, nemôže samo o sebe zakladať nárok na náhradu škody a na náhradu

nemajetkovej ujmy. Správnym orgánom nezostal čas na opätovné prejednanie priestupku a žalobcu
nebolo možné právoplatne uznať vinným zo spáchania priestupku, a uvedené nemožno považovať
za exces, ktorý by napĺňal znaky nezákonného rozhodnutia. Podľa § 76 ods. 1 písm. f) zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemožno konštatovať, že skutok sa nestal,
ale len to, že zanikla zodpovednosť za priestupok podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch. V tomto

smere prokurátor poukázal na rozsudok č. k. 10C/167/2021-183 zo dňa 22.04.2022 Krajského súdu v
Žiline. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 167/2016 a uverejnené v periodiku
Zo súdnej praxe č. 50/2018, v zmysle právnej vety ktorého o nenaplnení predpokladu spáchania
trestného činu obvineným nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania (tu priestupkového
- pozn. odvolacieho súdu), kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívnych

zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), pretože spáchanie skutku
majúcehoznakytrestnéhočinuobvinenýmsatýmnijakonespochybňuje.Vprípadezastaveniatrestného
stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne. Právny názor o existencii
nezákonného rozhodnutia teda neobstojí, a to ani s odkazom na uznesenie NS SR v tomto konaní.
V tomto prípade bol možný odklon predovšetkým vzhľadom na ustálený právny názor, že v prípade

zastavenia trestného stíhania (analogicky priestupkového) z dôvodu jeho premlčania, právo na náhradu
škody nevznikne, lebo dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívnych zákonom
ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), a spáchanie skutku majúceho znaky
trestného činu obvineným sa tým nijako nespochybňuje. Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie
zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pretože mu

v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s priestupkovým konaním žiadna škoda, resp. ujma
nevznikla; uvedené skutočnosti neboli vykonaným dokazovaním vôbec preukázané. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, pretože nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie musí byť priamou,
bezprostrednouanesprostredkovanoupríčinouškody;nestačí,akmábyťibasprostredkovanoupríčinou
škody. Prokurátor sa nestotožnil s právnym názorom dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/69/2019 zo dňa

28.09.2020, podľa ktorého je v danom prípade daná existencia nezákonného rozhodnutia a úlohou
súdov nižšej inštancie bude len posudzovanie preukázania zvyšných dvoch zákonných podmienok
pre priznanie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. existencie škody, jej
výšky a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Uznesenie
dovolacieho súdu je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a je spôsobilé dať základ vzniku nepriaznivého

precedensu v už existujúcich, ale aj budúcich konaniach o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti
štátu vyplývajúcich z priestupkových konaní, ktoré boli zastavené z dôvodu preklúzie. Ústavný súd ČR
v náleze sp. zn. III.ÚS 139/15 zo dňa 19.01.2016 vyslovil právny názor, že priznať nárok na náhradu
trestným stíhaním vzniknutej škody nie je možné osobe, ktorá bola stíhaná v konaní, ktoré predstavuje
trestný čin, ktorého trestnosť je však už premlčaná. Rozhodnutie o zastavení konania nie je možné

považovať za nezákonné, pretože nutnosť jeho vydania vyplývala objektívne zo zákona o priestupkoch.
Orgán verejnej moci musí vydať rozhodnutie, zároveň toto rozhodnutie musí byť v rozpore so zákonom
a toto rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V priestupkovom
konaní nebolo vydané žiadne nezákonné rozhodnutie. Rozhodnutie o zastavení konania nie je možnépovažovať za nezákonné rozhodnutie, lebo nutnosť jeho vydania vyplývala zo zákona o priestupkoch, t.
j. z uplynutia prekluzívnej dvojročnej lehoty. Všetky rozhodnutia vydané v rámci priestupkového konania
boli vydané plne v súlade so zákonom, na ich vydanie existoval zákonný a odôvodnený záver.

27. Prokurátor v ďalšom texte odvolania poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti
za škodu s tým, že v žiadnom štádiu priestupkového konania žalobcu nebol príslušným nadriadeným
orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup správnych orgánov.
Všetky úradné postupy správnych orgánov v rámci priestupkového konania žalobcu boli uskutočňované

v súlade so zákonom a internými predpismi, t. j. boli zákonné. Súd sa nevysporiadal s argumentáciu
žalovaného, že nárok žalobcu nie je formulovaný správne. Každé vydané rozhodnutie má účinky
do budúcna, a teda žalobcom označené nezákonné rozhodnutie druhostupňového správneho
orgánu pôsobilo do budúcna, čiže mohlo pokrývať časť uplatňovaného nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy len od jeho vydania do zastavenia priestupkového konania, a nie od
samotného zadržania vodičského preukazu. Od zadržania vodičského preukazu do vydania rozhodnutia

druhostupňového správneho orgánu by mohlo pokrývať časť uplatňovaného nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy len rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu, ktoré ako titul nebolo
v žalobe označené, a alikvotná časť nároku žalobcu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy týmto
titulom nebola ani predmetom predbežného prerokovania, a teda s poukazom na § 16 ods. 4 zákona
o zodpovednosti za škodu predmetná časť nároku by nemala byť žalobcovi priznaná. Týmto sa vôbec

nezaoberal, neposudzoval a ani nevyhodnotil jeho relevanciu vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu
a celkovú dôvodnosť žaloby. K primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/19/2018 zo dňa 14.07.2018. Suma priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy prevyšuje zákonom stanovenú hranicu (§ 17 ods. 4 zákona). Nie je možné súhlasiť,
že zákon o zodpovednosti za škodu neobsahuje žiadne limity maximálnej možnej výšky priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že vzhľadom na dátum vydania údajného rozhodnutia
je nutné postupovať podľa zákona pred účinnosťou novely č. 412/2012 Z. z, keďže ide o hmotnoprávny
predpis. Na daný prípad treba aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu v jeho aktuálnom a účinnom
znení; otázka výšky a limitov nemajetkovej ujmy nie je otázkou hmotnoprávnou, ale procesnoprávnou,
ktorá sa posudzuje podľa predpisov platných a účinných v čase prejednania veci. Podľa v súčasnosti

platných a účinných ustanovení zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za najzávažnejší dôsledok (smrť) zákon
umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy,
ktorý by v danom prípade predstavoval sumu 15.385 eur (minimálna mzda v roku 2010, kedy bol
žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, predstavovala sumu 307,70 eura mesačne). Navyše nemožno

priznávať neprimerané sumy, ktoré by bagatelizovali nároky priznávané podľa zákona č. 274/2017 Z.
z. Pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy nielen samotné
limity odškodnenia podľa osobitných predpisov (čo súd neurobil), ale uvedomiť si aj to, že tieto limity
majú byť viazané na najextrémnejšie prípady zlyhania štátu spojené s najzávažnejšími dôsledkami
na poškodeného. Určená výška náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcu nie je primeraná zistenému

skutkovému stavu a nezodpovedá zásadám rovnosti a primeranosti v porovnaní s odškodnením
za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti. Súd sa nedostatočne presvedčivo vysporiadal s
existenciou nemajetkovej ujmy na strane žalobcu a jej výšky a len bez ďalšieho konštatoval, že žalovaný
vydal nezákonné rozhodnutie a tým spôsobil žalobcovi ujmu. Nezaoberal sa však tým, či žalobca
preukázal príčinnú súvislosť medzi údajným nezákonným rozhodnutím a ujmou. Taktiež bezpečne

nezdôvodnil existenciu, t. j. vznik ujmy na strane žalobcu, ktorej by zodpovedala náhrada v peniazoch.
Súd tak neposkytol právne a presvedčivé zdôvodnenie svojej právnej úvahy a rozsudok je v tomto smere
nepreskúmateľný; priznanie sumy 5.000 eur je bez detailného špecifikovania voľnej úvahy súdu, ktorou
sa k výpočtu danej sumy dostal. Bez preukázania podstatných skutočností súd dospel k záverom, ktoré
nevyplynulizvykonanéhodokazovania,asúčasneideozmätočnéodôvodnenierozhodnutia.Súdsatiež

nevysporiadalstvrdenímžalovanéhoonepreukázanížalobcomuvádzanýchnásledkoch.Existenciuako
aj výšku škody a nemajetkovej ujmy žalobca len tvrdil, no nepodložil ju žiadnym hodnoverným dôkazom
spôsobilým preukázať a podložiť jeho subjektívne, resp. hypotetické tvrdenia (napr. možnosť kariérneho
rastu,čizvýšenieplatuvrozhodnomobdobí).Nenavrholžiadnydôkazsvedčiaciotom,žekvôlizadržaniu
vodičského preukazu nemohol kariérne postupovať, resp. že jeho pracovný pomer bol v dôsledku toho

ukončený. Žalobcovi nevznikla žiadna škoda v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s jeho
priestupkovýmkonaním;existenciuaanivýškuškodyanemajetkovejujmybezpochybnostínepreukázal
a objektívne nezdokladoval. Skutočná škoda vo výške 3.858,01 eura, ktorá má predstavovať náklady
na vyhotovovanie kópií spisu, poštovné, stratu na zárobku, na palivo, bola len vyčíslená, ale žiadnapoložka nebola preukázaná. Zo žalobcom predložených dôkazov a lekárskych správ nevyplýva, že by
akékoľvekzhoršeniezdravotnéhostavupriamoabezprostrednesúviselosjehopriestupkovýmkonaním,
a teda že jedinou a výlučnou príčinou zhoršenia jeho zdravotného stavu bolo zadržanie vodičského

oprávnenia. Prokurátor ďalej opísal zákonné predpoklady práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
a poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.
Súd sa v odôvodnení rozsudku podľa neho dostatočne nevysporiadal so zákonnými predpokladmi a ani
s tým, prečo samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenúujmu,resp.prečoniejemožnéjuuspokojiťinak.Zákonozodpovednostizaškodunepripúšťa

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v prípade akejkoľvek utrpenej ujmy, ale len vtedy, ak poškodený
utrpel závažnú ujmu. Žalobca nijako nepreukázal vznik takej závažnej ujmy, ktorej by mala zodpovedať
jej náhrada v peniazoch. S ohľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

28.ProtirozsudkusúduprvejinštancievovýrokochI.aIII.podalvzákonnejlehoteodvolanieajžalovaný,
ktorý odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pretože súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, ďalej preto, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa žalovaného nebola splnená požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v zmysle § 220
ods. 2 CSP, a tiež v zmysle § 220 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Porušením tohto práva
strany v konaní na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane v konaní takto odníma

možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných
prostriedkov;nedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie (obdobne Najvyšší súd SR sp. zn. 4Cdo 171/2005, Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS
119/03, I. US 335/2006, judikát R 111/1998). V odvolaní žalovaný podrobne opísal postup správnych
orgánov, vrátane súdneho konania, v ktorom Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 1S/7/2011-45 zrušil

rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu č. KRPZ-NR-KDI-SK-14/2011 zo dňa 15.02.2011 a vec vrátil
na ďalšie konanie a následne dňa 14.09.2011 vydal odvolací správny orgán rozhodnutie o odvolaní,
ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový
správny orgán sa následne opakovane snažil o doručenie predvolania žalobcovi, ktorý bol dlhodobo
práceneschopný, a to nielen prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., ale aj prostredníctvom príslušníkov

Policajného zboru. Po prieťahoch v konaní tento orgán osobne doručil predvolanie žalobcovi na ústne
pojednávanie do jeho zamestnania. Dňa 29.03.2012 sa uskutočnilo ústne pojednávanie s vydaním
rozhodnutia o priestupku v znení, že žalobca porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona o cestnej
premávke, čím bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch a bola mu uložená rovnaká pokuta vo výške

900 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 35 mesiacov. V ďalšom odvolacom konaní
podal žalobca námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom KR PZ v Nitre ako aj riaditeľa, následne
bol žalobca vyzvaný na doplnenie svojho podania a tieto nedostatky odstránil až dňa 06.07.2012.
Z dôvodu vznesenej námietky bol spisový materiál dňa 10.07.2012 zaslaný odboru dopravnej polície
Prezídia Policajného zboru, ktorý dňa 10.08.2012 vydal rozhodnutie o nevylúčení zamestnancov

druhostupňového správneho orgánu a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2012.
Spisový materiál bol dňa 05.10.2012 doručený druhostupňovému správnemu orgánu, ktorý mohol
pokračovať v konaní, no už nemohol inak, len priestupkové konanie zastaviť pre uplynutie dvojročnej
prekluzívnej lehoty podľa § 20 zákona o priestupkoch. Žalobca nebol právoplatne uznaný vinným zo
spáchania priestupku, lebo priestupkové konanie sám účelovo maril a spôsoboval prieťahy v konaní,

čo však nemôže samo o sebe zakladať nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Správnym
orgánom nezostal čas na opätovné prejednanie priestupku a žalobcu nebolo možné právoplatne uznať
vinným zo spáchania priestupku; uvedené nemožno považovať za exces napĺňajúci znaky nezákonného
rozhodnutia. V zmysle § 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch nemožno konštatovať, že skutok sa
nestal, ale len to, že zodpovednosť za priestupok podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch zanikla.

29. V ďalšom texte odvolania sa žalovaný nestotožnil so záverom Najvyššieho súdu SR o tom, že je
daná existencia nezákonného rozhodnutia a súdy nižšej inštancie majú skúmať už len preukázanie
zvyšných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmypodľa zákona o zodpovednosti za škodu, t. j. existenciu škody, jej výšku a príčinnú súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Totiž aj každé priestupkové konanie, ktoré je
možné k trestnému konaniu pripodobniť, je samostatným, osobitným konaním príslušných správnych

orgánov, príp. orgánov činných v trestnom konaní a konkrétneho obvineného (páchateľa priestupku /
trestného činu), ktoré je nutné vždy posudzovať s ohľadom na okolnosti toho - ktorého prípadu.
Osoba páchateľa, miera zavinenia, rôzne skutkové okolnosti priamo aj nepriamo vplývajúce na konečný
výsledok a množstvo iných dôležitých ukazovateľov sú v každom priestupkovom ako aj trestnom konaní
odlišné. Nie je možné automaticky považovať za nezákonné každé uznesenie o vznesení obvinenia,

ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu páchateľa. Tvrdenie o automatickej nezákonnosti všetkých
uznesení o vznesení obvinenia konkrétnemu páchateľovi, resp. obvinenému v prípade, ak nedošlo k
jeho právoplatnému odsúdeniu, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/2013-50 zo dňa
13.11.2013, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie
ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené

ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné,
resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaný poukázal
aj na niektoré závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/103/2011 zo dňa 30.04.2013,
rozsudku ESĽP vo veci Lavrechov c/a ČR zo dňa 20.06.2013 a uznesenia Ústavného súdu SR

sp. zn. I.ÚS 548/2012 zo dňa 07.11.2012 v spojení so záverom rozsudku č. k. 8Co/251/2010-103
Krajského súdu v Bratislave, že napriek existencii ustálenej judikatúry treba posudzovať zákonnosť či
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu,
čo je akceptovateľné pre trestné a aj pre priestupkové konanie. Žalobca nebol právoplatne uznaný
vinným zo spáchania priestupku, pretože priestupkové konanie sám účelovo maril a spôsoboval prieťahy

v konaní. Správnym orgánom nezostal čas na opätovné prejednanie priestupku a žalobcu nebolo
možné právoplatne uznať vinným zo spáchania priestupku; uvedené nemožno považovať za exces,
ktorý by napĺňal znaky nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Podľa § 76 ods.
1 písm. f) zákona o priestupkoch nemožno konštatovať, že skutok sa nestal, ale len že zodpovednosť
za priestupok podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch zanikla. Dovolací súd nezobral do úvahy

všetky relevantné skutočnosti vyplývajúce zo súvisiaceho priestupkového spisového materiálu a jeho
rozhodnutie je v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Generálna prokuratúra SR v stanovisku sp.
zn. VI/5 Gc 148/18/1000-5 zo dňa 24.09.2021 konštatovala, že právna veta rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 znie: Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona o zodpovednosti
za škodu zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie

nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia má tiež rozhodnutie
o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným. Predmetný prípad možno analogicky pripodobniť k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu
premlčania. Ďalej žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2016
zo dňa 23.07.2018 so záverom, že o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným

nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania
závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej
doby); spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Ďalej
poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 139/15 zo dňa 19.01.2016, ktorým vyslovil
právny názor, že priznať nárok na náhradu trestným stíhaním vzniknutej škody nie je možné osobe

stíhanej v konaní, ktoré predstavuje trestný čin, ktorého trestnosť je už premlčaná. V predmetnom
priestupkovom konaní nebolo vydané žiadne nezákonné rozhodnutie a za také nie je možné považovať
rozhodnutie o zastavení konania, lebo nutnosť jeho vydania vyplývala zo zákona o priestupkoch.
Všetky rozhodnutia vydané v priestupkovom konaní boli vydané plne v súlade so zákonom, na ich
vydanie existoval zákonný a odôvodnený záver. Žiadne z vydaných rozhodnutí nebolo zrušené, príp.

zmenené z dôvodu nezákonnosti na to príslušným, kompetentným orgánom. Žalobca začal vykonávať
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dňom zadržania vodičského preukazu službukonajúcimi
príslušníkmi PZ na základe rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 26.05.2010, ktoré
predstavuje rozhodnutie predbežnej povahy, a nie na základe rozhodnutia prvostupňového a neskôr
druhostupňového správneho orgánu ako rozhodnutí meritórnej povahy. Rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu a následne rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu, t. j. rozhodnutiami
meritórnej povahy bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky a ktorým mu bola uložená pokuta vo výške 900 eur a zákaz činnosti viesť motorové
vozidlá na dobu 35 mesiacov, do ktorého sa započítavala doba vykonania zákazu uloženého na základerozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. Vzhľadom na uvedené žaloba, resp. nárok žalobcu nie sú
formulované správne. Žalobcom označené nezákonné rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu
pôsobilo do budúcna, čiže by mohlo pokrývať časť uplatňovaného nároku na náhradu škody, resp.

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len od jeho vydania do zastavenia priestupkového konania, nie od
samotného zadržania vodičského preukazu. Od zadržania vodičského preukazu do vydania rozhodnutia
druhostupňového správneho orgánu by mohlo pokrývať časť uplatňovaného nároku na náhradu škody,
resp. nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu, ktoré ako titul
nebolo v žalobe označené a alikvotná časť nároku žalobcu na náhradu škody, resp. nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy týmto titulom nebola ani predmetom predbežného prerokovania pred príslušným
orgánom, a teda v zmysle § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu predmetná časť nároku by
nemala byť žalobcovi priznaná. Týmto sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. To, že žalobca nebol
právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupku, pretože priestupkové konanie sám účelovo maril
a spôsoboval prieťahy v konaní, nemôže samo o sebe zakladať nárok na náhradu škody, resp. nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa § 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch nemožno konštatovať,

že sa skutok nestal, ale len že zodpovednosť za priestupok podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch
zanikla. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na obdobný prípad, kedy Krajský súd v Žiline v rozsudku č.
k. 10C/167/2021-183 zo dňa 22.04.2022 vyhodnotil ako nesprávny právny názor súdu prvej inštancie o
existencii nezákonného rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní z dôvodu objektívneho uplynutia
času na prejednanie priestupku správnym orgánom, t. j. preklúzie, pričom dal do pozornosti rozhodnutie

NS SR sp. zn. 1Cdo/167/2016 a uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 50/2018, v zmysle právnej
vety ktorého o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným nemožno hovoriť v prípade
premlčania trestného stíhania (tu priestupkového), kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len
od splnenia objektívnych zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby),
nakoľko spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným sa tým nijako nespochybňuje, a

v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne.

30. Žalovaný sa v odvolaní ďalej nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o existencii nezákonného
rozhodnutia a o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou, nemajetkovou ujmou a označeným
nezákonným rozhodnutím. Takéto závery neobstoja, a to ani s odkazom na uznesenie NS SR v tomto

konaní, ktorého právny názor súd prvej inštancie bez ďalšieho rešpektoval. V tomto prípade bol možný
odklon predovšetkým vzhľadom na ustálený právny názor, že v prípade zastavenia trestného stíhania
(analogicky priestupkového) z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne, lebo dôvod
zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívnych zákonom ustanovených podmienok
(od márneho uplynutia premlčacej doby), pričom spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu

obvineným sa tým nijako nespochybňuje. Žalobcovi nevznikla žiadna škoda v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s jeho priestupkovým konaním, príp. exekučným konaním. Nepreukázal totiž ani
existenciuaanivýškuškodyanemajetkovejujmyaobjektívnetonezdokladoval.Skutočnúškoduvsume
3.858,01 eura síce vyčíslil, ale ani jednu z jej položiek žalobca nepreukázal v tom smere, že predmetná
suma priamo a bezprostredne súvisí s údajným nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal, že palivo bolo

použité výlučne na jeho prepravu do zamestnania, navyše nie je zrejmé v akých dňoch a v akej výške;
jeho tvrdenia zostali po celý čas sporné. Z obsahu spisu nevyplývajú ani úhrady za poštovné a kópie
spisu. Rozhodnutie súdu je tak nepreskúmateľné a nejasné. Zákon o zodpovednosti za škodu pripúšťa
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy len v prípade závažnej ujmy, čo žalobca nepreukázal. Súd sa
nedostatočne vysporiadal s námietkou, že v prípade existencie nezákonných rozhodnutí by už samotné

konštatovanie porušenia práva predstavovalo pre žalobcu dostatočné zadosťučinenie. Preukázateľne
nedošlo k tzv. závažnej ujme a k následkom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu v jeho súkromnom, rodinnom živote či spoločenskom a pracovnom uplatnení.
K naplneniu hmotnoprávnych podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti
za škodu nedošlo a ani neboli žalobcom preukázané. V tomto smere žalovaný poukázal na uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/209/2012 zo dňa 29.06.2012. Súd nezdôvodnil existenciu, t.
j. vznik ujmy na strane žalobcu, ktorej by zodpovedala náhrada v peniazoch, a neposkytol právne a
presvedčivé zdôvodnenie svojej právnej úvahy, prečo a kde videl existenciu priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti; túto bez ďalšieho len konštatoval a mal ju automaticky za danú v kontexte údajného
nezákonného rozhodnutia bez posudzovania a skúmania všetkých relevantných faktorov. Ujmu v sume

5.000 eur súd priznal bez detailného špecifikovania svojej voľnej úvahy, ktorou sa k výpočtu danej
sumy dostal. Z doložených lekárskych správ nevyplýva, že k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu došlo
v príčinnej súvislosti s údajným nezákonným rozhodnutím, a nebolo preukázané, že jedinou príčinou
zhoršenia zdravotného stavu žalobcu bolo zadržanie vodičského oprávnenia. Žalobca nepreukázal,že jeho nálady a zmeny v správaní priamo a bezprostredne súvisia s jeho priestupkovým konaním,
navyše výlučne so zadržaním vodičského oprávnenia. Prihliadanie na exekučné konanie žalobcu vo
vzťahuknemajetkovejujmenemážiadensúvisarelevanciu,lebožalovanýopakovanevznášalnámietku

nedostatku svojej procesnej spôsobilosti na zastupovanie Slovenskej republiky v tomto konaní. S týmto
sa však súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal. Procesne spôsobilým orgánom vo vzťahu
k údajnej nezákonnej exekúcii je totiž Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca nevyužil svoje právo
a nepožiadal správny orgán o odpustenie polovice uloženého trestu. Pri určovaní maximálnej výšky
nemajetkovej ujmy nie je možné aplikovať už neúčinné ustanovenie § 17 zákona o zodpovednosti za

škodu a podľa žalovaného právny názor súdu prvej inštancie v tomto smere nie je správny. Nesúhlasil
s tým, že zákon neobsahuje žiadne limity maximálnej možnej výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy s poukazom na to, že vzhľadom na dátum vydania údajného rozhodnutia je nutné postupovať
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pred účinnosťou novely č. 412/2012 Z. z, pretože ide o hmotnoprávny
predpis; na daný prípad treba aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu v jeho aktuálnom a účinnom
znení. Otázka výšky a limitov nemajetkovej ujmy nie je otázkou hmotnoprávnou ale procesnoprávnou a

tá sa posudzuje podľa predpisov platných a účinných v čase prejednania veci. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na právny názor Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí č. k. 6Co/289/2017-181 zo dňa
05.09.2018. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu v celom rozsahu
zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

31.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanéhoaprokurátorauviedol,žerozsudokpovažujezasprávny
čo do základu ako aj výšky nároku na náhradu škody, ako aj posúdenia splnenia predpokladov pre
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Snaha žalovaného a prokurátora o spochybnenie
jeho legitímnosti pramení výlučne z jeho nespokojnosti s výsledkom sporu, pričom v odvolaní neuviedli
žiadne nové skutočnosti. Poukázal na závery dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v tejto veci, že

existencia nezákonného rozhodnutia je daná a že zastavenie správneho konania z dôvodu uplynutia
dvojročnej prekluzívnej lehoty, z ktorého dôvodu nemôže byť meritórne prejednaná, nemôže byť na
ujmu žalobcu. Všeobecný súd je týmto právnym názorom podľa § 455 CSP viazaný. V ďalšom texte
vyjadrenia žalobca poukázal na jeho doterajšie stanoviská. Ohradil sa voči tvrdeniu, že úmyselne maril
priestupkové konanie, ktoré potom muselo byť zastavené. Uviedol, že rozhodnutia, na ktoré poukazujú

žalovaný a prokurátor, nemožno na danú vec aplikovať, pretože skutkové okolnosti nie sú totožné.
Jemu vznikla škoda a aj nemajetková ujma v súvislosti s nezákonným rozhodnutím. On doložil doklady
potvrdzujúce existenciu skutočnej škody už k samotnej žalobe. Čo sa týka spochybňovania nákladov
na palivo do motorového vozidla, túto argumentáciu použil žalovaný až v odvolaní, pretože dovtedy
to nespochybňoval. Rovnako doložil aj náklady za poštovné a ani tieto neboli v priebehu konania

spochybňované. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, súd rozhodnutie v tomto smere dostatočne
odôvodnil. Je zrejmé, že samotné konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia nepostačuje. Príčinná
súvislosť vyplynula zo skutkových okolností prejednávanej veci. Žalobca poukázal na rozhodnutie
dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo 130/2010 a uviedol, že nebola preukázaná iná príčina, ktorá by spôsobila
u neho vznik nemajetkovej ujmy. Čo sa týka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, súd poukázal

na voľnú úvahu ako aj ustálenú rozhodovaciu prax a podrobne sa vysporiadal so všetkými zákonnými
podmienkami. Podľa neho odvolania neobstoja a tieto sú nedôvodné.

32. Okresný prokurátor vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s ním a aj s jeho
argumentáciou stotožňuje, a navrhol mu vyhovieť.

33. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora rovnako uviedol, že sa s ním a aj s jeho
argumentáciou stotožňuje a navrhol mu vyhovieť. Vo vyjadrení opísal podstatný obsah odvolania
prokurátora a uviedol, že s poukazom na odvolanie žalovaného a od počiatku konania zastávaný právny
názor o kumulatívnom nesplnení zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a

náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu ako aj neunesenie dôkazného
bremenazostranyžalobcujepotrebnénapadnutýrozsudokzmeniťažalobuvcelomrozsahuzamietnuť.

34. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol tomuto odvolaniu nevyhovieť. V celosti sa pridŕžal
všetkých jeho vyjadrení vo veci samej ako aj svojho odvolania a poukázal na ich obsah. Zároveň

sa stotožnil s odvolaním prokurátora a aj s jeho odvolacími dôvodmi. Žalobca nešpecifikoval žiaden
odvolací dôvod, ktorý by bol spôsobilý preukázať dôvodnosť priznania akéhokoľvek nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, pretože iba samotný nesúhlasný postoj k výsledku sporu ako odvolací dôvod
nepostačuje. Žalovaný rozporoval tvrdenia žalobcu v jeho podaniach naprieč celým súdnym sporom,ktorými boli tvrdenia žalobcu účinne popreté a vyvrátené. V ďalšom texte vyjadrenia uviedol rovnaké
skutočnostianámietky,akéobsahujejehoodvolanieprotirozsudkusúduprvejinštancie,avtomtosmere
poukázal aj na niektoré súdne rozhodnutia. Tvrdenia žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody

a nemajetkovej ujmy ostali nepreukázané. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol, aby mu bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v sume 17.600 eur, takúto náhradu požaduje v maximálnej možnej hranici
prípustnej v rozhodnom období bez preukázania konkrétnych následkov, ktoré by boli v priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti s priestupkovým konaním a odobratím vodičského preukazu. Navyše
žalobca nepreukázal ani závažnosť ujmy. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom

rozsahu zamietnuť.

35.KrajskýsúdvNitreakoodvolacísúd(§34CSP)viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380
CSP) ako aj skutkovým stavom, ktorý zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prvom
vyhovujúcom výroku, v druhom zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa sumy 12.600 eur a v treťom

výroku týkajúcom sa náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok v štvrtom, piatom a šiestom výroku z dôvodu
absencie odvolania nadobudol právoplatnosť.

36. Konanie bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení

neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný
predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v § 470 ods. 1, 2 stanovil nasledovné:
(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Odvolací súd v odvolacom konaní teda vo veci postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 470
ods. 1, 2 CSP.

37. Podľa obsahu spisu sa žalobca podanou žalobou domáhal voči žalovanému náhrady škody ako
aj náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho
nesprávnym úradným postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Za nezákonné rozhodnutia
označil neskôr zrušené rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu
v Nitre, č. ORPZ-NR-ODI2-Pr-909/2010 zo dňa 29.12.2010 a rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ

v Nitre, Krajský dopravný inšpektorát č. KRPZ-NR-KDI-SK-14/2011 zo dňa 15.2.2011 a za nesprávny
úradný postup považoval celé priestupkové konanie až do rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, ktorý
v rámci správneho súdnictva zrušil obe uvedené rozhodnutia. Za nesprávny úradný postup označil aj
podanie návrhu na vykonanie exekúcie na základe zrušených priestupkových rozhodnutí. Na danú vec
sa vzťahovali najmä nižšie citované zákonné ustanovenia:

38. Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1
sa nemožno zbaviť. Uvedené zákonné ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu,
ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to: 1. nesprávny
úradný postup, 2. vznik škody a 3. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. V zmysle § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

39. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorýchbola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné
podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody o. i.
vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto
podmienky sú splnené vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom
práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia musí byť dôvod zrušenia skoršieho
rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).

40.Zákonnosťčinezákonnosťrozhodnutiajevovšeobecnostiotázkousúladurozhodnutiasobjektívnym
právom. Rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne strane sporu z takéhoto rozhodnutia vznikla. Pod nezákonným rozhodnutím sa teda chápe

rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto
rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo aj v
trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa posudzuje so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu. Na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
musia byť splnené tie podmienky, ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, a to
protiprávnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia, vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov a
zrušenie (čiastočné alebo úplné) nezákonného rozhodnutia. Protiprávnosť rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody, pretože

protiprávnosť rozhodnutia už v čase prejednávania nároku o náhrade škody musí byť konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť protiprávne rozhodnutie
pre jeho protiprávnosť. Otázku protiprávnosti rozhodnutia nie je možné v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím riešiť ani ako predbežnú otázku. Podmienkou priznania nároku
je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, aby

otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil orgán, ktorý
má nezákonné rozhodnutie zrušiť, a to už pred začatím konania o náhradu škody. Nezákonnosť
rozhodnutia teda musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody konštatovaná príslušným
orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť takéto nezákonné rozhodnutie pre
jeho nezákonnosť. Je teda potrebné, aby otázku nezákonnosti rozhodnutia zodpovedne zvážil už pred

začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Preto
otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy posudzuje so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu. Zákonodarca pojem „nezákonné rozhodnutie“ neponíma prísne formalisticky, ale širšie (IV. ÚS
159/2012).

41. V súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom musí byť vopred predbežne
prerokovaný na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom a ak tento orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov

odo dňa prijatia žiadosti, poškodený sa môže domáhať uspokojenia nároku alebo jeho časti na
súde. Podmienka predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne bola v tomto prípade vo
vzťahu k žalovanému splnená, aj napriek vyššie uvedeným námietkam žalovaného a prokurátora, a v
tomto súdnom konaní je premetom skutkového a právneho posúdenia vytýkané vydanie nezákonného
rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánu štátu.

42. V tomto prípade bola pôvodne žaloba žalobcu právoplatne zamietnutá rozsudkom súdu prvej
inštancie č. k. 14C/16/2014-140 zo dňa 26.06.2015, ktorý bol potvrdený ako vecne správny v odvolacom
konaní rozsudkom sp. zn. 7Co/891/2015 zo dňa 23.11.2017. Odvolací súd sa vtedy stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že aj keď rozhodnutie o priestupku bolo Krajským súdom v Nitre zrušené, to ešte

neznamená, že bolo nezákonné, pretože podstatnou okolnosťou bolo posúdenie dôvodu zrušenia tohto
rozhodnutia. Týmto dôvodom bol v priestupkovom konaní nedostatočne zistený skutkový stav, podľa
ktorého by bolo možné jednoznačne rozhodnúť o priestupku podľa § 22 ods. 1 zákona o priestupkoch,
a preto súd v správnom konaní nariadil doplniť dokazovanie za účelom zistenia objektívneho skutkovéhostavu, ktorý jednoznačne preukáže, či žalobca spáchal alebo nespáchal priestupok kladený mu za
vinu. Po zrušení a vrátení veci bolo vydané ďalšie rozhodnutie, ktorým bol žalobca opätovne uznaný
vinným z priestupku a uložený mu bol rovnaký trest, avšak odvolací orgán už nestihol meritórne

rozhodnúť, pretože pre uplynutie prekluzívnej lehoty musel konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. j)
zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku s odkazom na § 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch,
lebo od jeho spáchania uplynuli dva roky (§ 20 zákona o priestupkoch). Vzhľadom na takýto spôsob
skončenia priestupkového konania nebolo možné konštatovať, že žalobcom napadnuté rozhodnutia
boli nezákonné. Čo sa týkalo namietaného nesprávneho úradného postupu, odvolací súd sa vtedy

stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v priestupkovom konaní nebol zistený žiadny taký postup
príslušného orgánu, ktorý by bolo možné považovať za porušenie povinností pri uskutočňovaní úkonov
v priestupkovom konaní v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Pokiaľ šlo o konanie KR PZ
v Nitre, ktoré ako oprávnený podalo voči žalobcovi ako povinnému návrh na začatie exekúcie na
základe exekučného titulu, ktorý bol zrušený, tento jeho postup možno síce považovať za nesprávny
úradný postup, ale pre ustálenie zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú si žalobca v tomto súdnom

konaní uplatnil, neboli podľa vtedajšieho záveru odvolacieho súdu splnené zákonné predpoklady tejto
zodpovednosti, a to vznik škody v príčinnej súvislosti s týmto exekučným konaním. Zároveň odvolací
súd vtedy nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že nebolo vykonané ďalšie dokazovanie týkajúce
sa nároku na náhradu škody, pretože všetky predpoklady nároku na náhrady škody musia byť splnené
kumulatívne, a teda ak súd nevzhliadol čo len jeden z nich, nemusel sa zaoberať splnením ostatných

predpokladov.

43. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Cdo/69/2019 zo dňa 28.09.2020
zrušil rozsudok odvolacieho súdu a aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým súdy rozhodli
o odmietnutí žaloby o náhradu škody vo výške 201.310,09 eura, o náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 17.600 eur a o trovách konania, a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. V odôvodnení dovolací súd konštatoval nesprávnosť záveru oboch súdov týkajúceho
sa neexistencie nezákonného rozhodnutia, a to najmä s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/103/2011 a 4MCdo/20/2009, ktorých dôvody podrobne
rozviedol. Konštatoval, že rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania. S ohľadom na výsledok správneho konania vedeného voči žalobcovi vyplýva
len jediný logický záver, že žalobca nebol zákonne uznaný vinným zo spáchania priestupku, z ktorého
bol vo vyššie označenom priestupkovom konaní obvinený, avšak napriek tomu sankciu - zákaz činnosti
viesť motorové vozidlo v trvaní viac ako dvoch rokov a piatich mesiacov - vykonal (bez existencie
právoplatného rozhodnutia). Pôvodne právoplatné rozhodnutie o priestupku bolo Krajským súdom

v Nitre v rámci správneho súdnictva zrušené a dôvodom zrušenia a vrátenia veci priestupkovému orgánu
bol nedostatočne zistený skutkový stav, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne rozhodnúť
o priestupku žalobcu podľa § 22 ods. 1 zákona o priestupkoch; preto súd nariadil v ďalšom konaní
doplniťdokazovaniezaúčelomzisteniaobjektívnehoskutkovéhostavu,ktorýbyjednoznačnepreukázal,
či žalobca spáchal alebo nespáchal priestupok kladený mu za vinu. Dovolací súd konštatoval, že v

prejednávanom prípade je daná existencia nezákonného rozhodnutia a úlohou súdov nižšej inštancie
bude preto skúmať ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu, a to či škoda žalobcovi vznikla
a ak áno, či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, a
nie posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia ako otázky predbežnej. Úlohou súdov v ďalšom konaní
preto podľa záverov dovolacieho súdu bolo zamerať dokazovanie na zistenie, či a v akej výške

škoda, resp. nemajetková ujma žalobcovi vznikli, a ak áno, či existuje príčinná súvislosť medzi
vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, pretože súčasné uvedenie zákonných podmienok
je nevyhnutným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Zastavenie správneho konania pre uplynutie dvojročnej prekluzívnej lehoty, z ktorého dôvodu nemôže
byť vec meritórne prejednaná, nemôže byť na ujmu žalobcu.

44. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia v nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu súd prvej
inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že je daná existencia nezákonného

rozhodnutia, a preto skúmal ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu, teda či škoda žalobcovi
vznikla a či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, resp.
nemajetkovouujmou.Súdužneposudzovalnezákonnosťrozhodnutiaakootázkupredbežnú.Vpodstate
bolo potrebné vychádzať z toho, že pôvodne právoplatné rozhodnutie o priestupku žalobcu bolo súdomv správnom konaní zrušené pre nedostatočne zistený skutkový stav a následne už o priestupku žalobcu
rozhodnuté nebolo, lebo konanie bolo zastavené. Odvolací súd zo zákona viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu preto odvolacie námietky žalovaného a prokurátora, ktorí žiadali, aby sa súd záverom

dovolacieho súdu o danosti nezákonného rozhodnutia neriadil, považoval za rozporné so zákonom
a vzhľadom na to ich mal za neopodstatnené.

45. Keďže v danej veci existuje také nezákonné rozhodnutie, aké má na mysli ustanovenie § 6
ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, súd prvej inštancie v nadväznosti na žalobcom navrhnuté

dôkazy skúmal, či mu vznikla škoda a nemajetková ujma v súvislosti s nezákonným rozhodnutím ako
aj nesprávnym úradným postupom žalovaného, keď v čase neexistujúceho rozhodnutia o povinnosti
žalobcu zaplatiť zvyšok pokuty uloženej mu zrušeným rozhodnutím podal návrh na vykonanie exekúcie
s doloženým rozhodnutím označeným doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, a to za podmienok
upravených zákonom. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že napadnutý rozsudok v časti
posúdenia výšky priznanej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v časti jej priznania a aj

v časti jej zamietnutia úplne nezodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, podľa
ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké
dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je

i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia
byť preskúmateľné. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v citovanom ustanovení
§ 220 ods. 2 CSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny
základných práv a slobôd ako aj z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Ak rozsudok neobsahuje zákonné
náležitosti, v konečnom dôsledku je takýto rozsudok nepreskúmateľný. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

46. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

47. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodnutie dopravného inšpektorátu
o priestupku bolo Krajským súdom v Nitre v správnom konaní zrušené, čo možno považovať za takú

skutočnosť, s ktorou zákon spája právo vyplývajúce zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Dôvodomzrušeniaavráteniavecipriestupkovémuorgánubolnedostatočnezistenýskutkovýstav,podľa
ktorého by bolo možné jednoznačne rozhodnúť o priestupku podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch, a preto nariadil v ďalšom konaní doplniť dokazovanie za účelom zistenia objektívneho

skutkového stavu, ktorý jednoznačne preukáže, či žalobca spáchal alebo nespáchal priestupok kladený
mu za vinu. Po zrušení a vrátení veci bolo vydané ďalšie rozhodnutie, ktorým bol žalobca opätovne
uznaný vinným z priestupku a uložený mu rovnaký trest, avšak odvolací orgán, ktorý rozhodoval o
odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu, musel v konečnom dôsledku konanie podľa § 30 ods.
1 písm. j) zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku zastaviť s odkazom na ustanovenie § 76 ods.

1 písm. f) zákona o priestupkoch; priestupok totiž nebolo možné prejednať, lebo od jeho spáchania
uplynuli dva roky (§ 20 zákona o priestupkoch). Vzhľadom na tento spôsob skončenia priestupkového
konania možno konštatovať, že pôvodné právoplatné rozhodnutie o priestupku bolo zrušené súdom
v správnom konaní ako nezákonné a nové rozhodnutie o priestupku vydané nebolo, a to bez ohľadu nadôvod nevydania takéhoto rozhodnutia, ktorým bolo uplynutie zákonnej lehoty stanovenej na vydanie
rozhodnutia o priestupku.

48. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu a viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní
strán sporu dospel k tomu, že vzhľadom na odvolanie podané všetkými stranami bol rozsudok súdu
prvej inštancie napadnutý v oboch výrokoch vo veci samej a v súvisiacom výroku o trovách konania, t.
j. v jeho prvom, druhom a treťom výroku. V ostatnej časti týkajúcej sa zastavenia časti konania (štvrtý
a piaty výrok) a vo výroku o trovách konania prislúchajúcich k výrokom o zastavení časti konania (šiesty

výrok) rozsudok v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť.

49. Po prejednaní veci odvolací súd konštatoval, že odvolanie žalovaného a prokurátora je opodstatnené
vzhľadom na ich odvolacie námietky týkajúce sa najmä nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti výroku
o priznaní sumy 3.858,01 eura titulom skutočnej škody a sumy 5.000 eur titulom nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s tým ani zamietajúci výrok v časti náhrady nemajetkovej ujmy na základe odvolania žalobcu

odvolací súd nemohol uznať za relevantný, keďže nebola úplne vyriešená otázka správnosti posúdenia
výšky priznanej náhrady a posúdenie opodstatnenosti priznania danej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
záviselo aj od porovnania rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v obdobných prípadoch. Základ
nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ako je uvedené vyššie aj s ohľadom
na záväzný právny názor dovolacieho súdu, je daný a pokiaľ mal súd žalobcovi náhradu škody, vrátane

náhrady nemajetkovej ujmy čo i len čiastočne priznať, musel vychádzať zo zistenia, či žalobca vo
všetkých bodoch žaloby v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody požiadal príslušný
orgán o náhradu škody v tom smere, ako túto náhradu škody napokon aj žaloval.

50. Skúmajúc namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti

priznanej náhrady škody v sume 3.858,01 eura, odvolací súd vychádzal z odôvodnenia daného výroku
(vyššie v bode 18.). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku k uvedenému výroku uviedol, že žalobca
náhradu škody žiadal s tým, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou, lebo mu bol odňatý vodičský preukaz a on si preto musel dopravu do zamestnania zabezpečiť
prostredníctvom tretích osôb. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa snažil nájsť si prácu

blízko k trvalému pobytu, aby mal náklady na cestovné čo najnižšie. Vzhľadom na to žalobcovi priznal
skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v podobe nákladov na úhradu paliva motorového vozidla v dobe
od 27.05.2010 do 26.06.2012, ako i nákladov vynaložených na kópie spisu a poštovné. Súd žalobu v
tejto časti považoval za dôvodnú, keďže žalobca si uplatnil len alikvotnú časť z uplatnených nárokov
a tú si vypočítal tak, že motorové vozidlo spolu s vodičom, spravidla manželkou, muselo žalobcu

odviezť do zamestnania, následne sa vrátilo do Nitry a potom absolvovalo cestu do zamestnania pre
neho a následne cestu späť; žalobca si tak uplatňoval náhradu škody za pohonné hmoty vynaložené
za dve zo štyroch ciest, ktoré vozidlo absolvovalo. Súd prvej inštancie žalobe v tejto časti vyhovel
s tým, že žalobca skutočnú škodu preukázal príjmovými pokladničnými dokladmi, predložením úradných
záznamov o vyhotovení kópií písomných materiálov, ako i vyúčtovaním poplatkov za uvedené kópie,

výpismi z účtu o platení pohonných hmôt, celkovo vo výške 3.858,01 eura.

51. Žalovaný a prokurátor v odvolaniach namietali, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda v priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s jeho priestupkovým konaním; existenciu a ani výšku škody bez
pochybností nepreukázal a objektívne nezdokladoval. Skutočná škoda vo výške 3.858,01 eura, ktorá

má predstavovať náklady na vyhotovovanie kópií spisu, poštovné a palivo, bola len vyčíslená, ale žiadna
položka nebola preukázaná. Podľa nich žalobca nepreukázal, že palivo bolo použité výlučne na jeho
prepravu do zamestnania, navyše nie je zrejmé v akých dňoch a v akej výške a jeho tvrdenia zostali
po celý čas sporné, pričom z obsahu spisu nevyplývajú ani úhrady za poštovné a kópie spisu. Odvolací
súd s ohľadom na rozsah a spôsob odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v bode 43. konštatoval,

že námietky žalovaného a prokurátora v smere nedostatočného odôvodnenia sú opodstatnené.
Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku v bode 43., kde sa súd zaoberal opodstatnenosťou nároku
na náhrady škody, skutočne nie je zrejmé, o aké konkrétne náklady na vyhotovovanie kópií spisu
a poštovné išlo, aké zásielky a komu žalobca zasielal, v ktorých konkrétnych dňoch bol žalobca
odvezený do práce, v akých vzdialenostiach a v akej konkrétnej výške vynaložených nákladov. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce uviedol, že žalobca skutočnú škodu preukázal príjmovými
pokladničnými dokladmi, predložením úradných záznamov o vyhotovení kópií písomných materiálov
ako aj vyúčtovaním poplatkov za uvedené kópie a výpismi z účtu o platení pohonných hmôt, ale tieto
listinné dôkazy v hodnotiacom bode 43. odôvodnenia bližšie neopísal a nepriradil ich k tej ktorej položkepriznanej náhrady škody. Takéto odôvodnenie nezodpovedá požiadavke presvedčivosti rozhodnutia
v zmysle § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd tak odvolacie námietky považoval za opodstatnené. Základ
nároku týkajúci sa náhrady škody by - s ohľadom na zrušenie právoplatného rozhodnutia o priestupku

v správnom konaní - daný bol, avšak žalobca svoj nárok mal špecifikovať v nadväznosti na jednotlivé
cesty a mal preukázať aj dôvod zodpovednosti žalovaného za škodu z titulu ním vyžiadaných kópií
listín zo spisu ako aj poštovného. Pokiaľ teda súd prvej inštancie mal žalobcovi priznať náhradu škody,
túto bolo nutné v odôvodnení rozsudku v bode 43. presne špecifikovať v naznačenom smere a nielen
odkázať na bližšie nekonkretizované listinné dôkazy.

52. Čo sa týka žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, tento nárok sa opiera o ustanovenie
§ 17 ods. 2, 3, 4, 5 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Podľa § 17 ods. 2 zákona v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona

výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy súd vo svojom rozhodnutí musí zhodnotiť z hľadiska všetkých týchto zákonných
predpokladov.

53. V odvolaní žalovaného a prokurátora bolo namietané, že od zadržania vodičského preukazu do
vydania rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu by časť uplatňovaného nároku na náhradu

škody, resp. nemajetkovej ujmy mohlo pokrývať len rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu,
ktoré ako titul nebolo v žalobe označené, a alikvotná časť nároku žalobcu na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy týmto titulom vôbec nebola predmetom predbežného prerokovania (§ 17 ods. 5
zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31.12.2012), a teda s poukazom na § 16 ods. 4
zákona o zodpovednosti za škodu predmetná časť nároku by nemala byť žalobcovi priznaná. Je zrejmé,

že súd prvej inštancie túto námietku bližšie nezhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu a jeho
opodstatnenosti. Najvyššiu možnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy zákon stanovil v ustanovení § 17
ods. 4 zákona tak v znení účinnom do 31.12.2012 ako aj v znení účinnom po tomto dni. Ak súd základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska § 17 ods. 2, 3 zákona o zodpovednosti za škodu má
za preukázaný a zdôvodnený, potom pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy vezme

do úvahy aj samotné limity odškodnenia.

54. Odvolací súd považoval námietky žalovaného a prokurátora z dôvodu neuvedenia podrobnejších
dôvodov priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi z hľadiska § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti
za škodu za opodstatnené. Navyše je zrejmé, že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie neporovnal

obdobné prípady náhrady nemajetkovej ujmy v rámci rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a
nedostatočne presvedčivo sa vysporiadal s existenciou a výškou nemajetkovej ujmy žalobcu ako aj
preukázaním príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a jeho nemajetkovou ujmou. Súd tak
neposkytol presvedčivé zdôvodnenie svojej právnej úvahy a rozsudok nie je v tomto smere dostatočne
preskúmateľný. Odvolací súd tiež považoval za opodstatnenú aj námietku, že k priznaniu sumy 5.000

eur došlo bez podrobnejšej špecifikácie voľnej úvahy súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku a že
žalobca nedostatočne preukázal ním uvádzané následky. Tvrdenú existenciu ako aj výšku nemajetkovej
ujmy žalobca tvrdil, ale ju dostatočne nepodložil hodnovernými dôkazmi spôsobilými preukázať jeho
subjektívne tvrdenia, teda možnosť kariérneho rastu, či zvýšenie platu v rozhodnom období, čo
z vykonaných dôkazov skutočne bez všetkých pochybností nevyplynulo. Z vykonaného dokazovania

zatiaľ bezpečne nevyplýva ani to, že by kvôli zadržaniu vodičského preukazu žalobca nemohol kariérne
postupovať, resp. že jeho pracovný pomer bol ukončený v priamej súvislosti s nemožnosťou viesť
motorové vozidlo. Zatiaľ ani z ďalších doložených dôkazov a lekárskych správ nevyplýva, že by
zhoršenie zdravotného stavu priamo, bezprostredne a výlučne súviselo s jeho priestupkovým konaním
a zadržaním vodičského oprávnenia. Súd sa v odôvodnení rozsudku teda dostatočne nevysporiadal

so zákonnými predpokladmi pre priznanie daného nároku a ani s tým, prečo samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, resp. prečo nie je
možné ju uspokojiť inak, a do akej miery je závažná vzniknutá ujma. Z vykonaného dokazovania na
druhej strane bezpečne vyplynulo to, že oprávnený správny orgán podal návrh na vykonanie exekúciena vymoženie zvyšku nezaplatenej pokuty v čase, kedy bolo jeho právoplatné rozhodnutie o priestupku
už zrušené. Dopad na žalobcu z tohto hľadiska, pokiaľ naň žalobca poukazoval, bolo potrebné rovnako
podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu podrobnejšie zhodnotiť.

55. S ohľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dostatočne presvedčivé rozhodnutie súdu prvej
inštancie, a z toho dôvodu toto rozhodnutie ostalo v rovine nepreskúmateľnosti tak vo vyhovujúcom
výroku ako aj vo výroku zamietajúcom. Preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP
odvolací súd napadnutý rozsudok v prvých dvoch výrokoch týkajúcich sa veci samej ako aj v súvisiacom

treťom výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie nanovo vec prejedná, opätovne zhodnotí výsledky
vykonaného dokazovania a bude sa podrobnejšie zaoberať splnením povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti žalobcu z hľadiska príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. V prípade
záveru o opodstatnenosti nároku a náhradu škody, jej priznanie riadne odôvodní v každej jej časti,
a v prípade záveru o opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy túto zhodnotí dôsledne

podľa § 17 ods. 2, 3 zákona o zodpovednosti za škodu a priznanie danej výšky odôvodní aj s porovnaním
judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch. Súd zároveň zhodnotí aj to, či žalobca vo
všetkých bodoch žaloby v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody požiadal príslušný
orgán o náhradu škody v tom smere, ako túto náhradu škody konečnou žalobou napokon aj žaloval.
Súd prvej inštancie následne rozhodne viazaný právnym názorom odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP) aj

dovolacieho súdu (§ 455 CSP), pričom svoje nové rozhodnutie dostatočne presvedčivo odôvodní (§ 220
ods. 2 CSP).

56. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne aj o trovách konania odvolacieho (§ 396
ods. 3 CSP) a aj o trovách konania dovolacieho (§ 453 ods. 3 CSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).