Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208224838
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1208224838.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v sporovej veci žalobcu: O.. P. P., nar.
XX.XX.XXXX, E. XX, Q., zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Gabriel Almáši, s.r.o., Šumavská 3,
Bratislava, IČO : 36 856 592 proti žalovanému : SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a.s., Vlčie hrdlo,
Bratislava, IČO: 31 356 915, zastúpený advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o.,
Vysoká 2/B, Bratislava, IČO : 36 863 360 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C/280/2008-519 zo
dňa 29. mája 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok II., III. V.) potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho, dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi
20.632,68 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta. III. Určuje,
že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať aby žalobcu ako zamestnanca
naďalej zamestnával. IV. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
pomere 100 %. V. Súd priznáva žalovanému v časti o vzájomnú žalobu voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v pomere 100 %.

1.1. V prejednávanej veci bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobcu, preto mu v zmysle ustanovenie § 79 a nasledovných Zákonníka práce vznikol nárok na
náhradu mzdy. Náhrada mzdy prislúcha zamestnancovi od doby, kedy zamestnávateľovi oznámil, že
trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do doby keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo
ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z výnimočných dôvodov súd môže náhradu mzdy
presahujúcu 12 mesiacov priberanie znížiť, prípadne ju zamestnancovi vôbec nepriznať. Strany sporu
na pojednávaní konanom dňa 08.02.2018 odsúhlasili výšku priemernej mesačnej mzdy 1.719,39 €

netto určenej na účely náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s ktorou
výškou sa súd stotožnil.
1.2. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa
04.12.2008, od uvedenej doby bol Zákonník práce č. 311/2001Z.z. novelizovaný viacerými zákonmi, a
posudzoval nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa doterajších predpisov t.j. podľa
právneho predpisu účinného ku dňu výpovede (ďalej len " Zákonník práce"). Vychádzal zo zistenia, že
žalobca sa domáha priznania náhrady mzdy za obdobie od 01.11.2008, napriek tomu, že podľa § 79

ods. 1 Zákonníka práce mu vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Keďže žalobca bol v konaní zastúpený advokátom a súd nemôže
strane sporu prisúdiť viac, než čoho sa domáha, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy odo
dňa 01.11.2008, kedy malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.07.2008.Žalobca sa domáhal priznať náhradu mzdy do dňa rozhodnutia súdu o jeho nároku. Žalovaný žiadal,
aby súd využil moderačné oprávnenie a priznal žalobcovi náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov.
Žalobca bol v čase neplatného skončenia pracovného pomeru už dva roky v dôchodkovom veku. Po

doručení výpovede sa prihlásil do Sociálnej poisťovne na poberanie starobného dôchodku a tento
mu bol za uvedené dva roky vyplatený spätne jednorázovou sumou 609.390,-Sk /20.238,-€/, zároveň
mu bol priznaný starobný dôchodok vo výške 800,- € mesačne. Žalovaný po daní výpovede zo dňa
28.07.2008 vyplatil žalobcovi odstupné a odchodné v celkovej výške 7.737,10 € a hoci sa sám žalobca
domáhal určenia neplatnosti výpovede túto sumu žalovanému do dnešného dňa nevrátil. Od roku

2008 je žalobca doposiaľ na starobnom dôchodku, po skončení pracovného pomeru u žalovaného sa
nesnažil opätovne sa zapojiť do pracovného pomeru, pretože bol v dôchodkovom veku a na dôchodku
je doposiaľ. Súd prvej inštancie konštatoval, že výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom
predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane,
kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné

uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj
odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca doposiaľ
nevrátil a ktorú sumu od neho žalovaný ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov
vo výške 20.632,68 € (1.719,39€ x 12) predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú satisfakciu a sociálnu
ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup,

ktorýzvolilpriskončenípracovnéhopomeru.Ďalšiapriznanánáhradabytakužsociálnufunkciuneplnila,
preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
1.3. V súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával súd prvej inštancie uzavrel,
že bez potreby zaoberať sa prípadnými ďalšími dôvodmi prihliadol na fakt, že žalobca pred neplatným

skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového
veku, po doručení výpovede nastúpil do starobného dôchodku, prácu si nehľadal a doposiaľ je jeho
jediným zdrojom príjmu starobný dôchodok, pričom medzičasom dosiahol vek 73 rokov v dôsledku čoho
považuje súd za spravodlivé určiť, že nemožno od žalovaného žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával.
Žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá preto

zamietol a vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného.
1.4. O trovách konania žalobcu rozhodol súd podľa § 251 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. Žalobca bol úspešný
v merite veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V časti o náhrade mzdy bolo na úvahe súdu,
či využije moderačné oprávnenie, teda rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu. V dôvodovej

práve k ustanoveniu § 255 C.s.p. sa uvádza, že v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu
prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedná aj systematické začlenenie
tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,
ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, i keď výška nároku
závisí od úvahy súdu. Podľa § 251 C.s.p. v spojení s § 255 C.s.p. súd priznal žalovanému voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % v časti o vzájomnej žalobe, keďže bol plne úspešný.
2. Rozsudok odvolaním v jeho zamietajúcej časti, v časti vzájomnej žaloby a v časti vzájomnej žaloby
ktorou priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % (výroky II.,
III., V.) napadol žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie sa k výške náhrady mzdy vyjadril takmer výlučne
len, v odseku 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazujúc na ustálenú judikatúru. S ohľadom

na prezentované právne názory zo strany súdu sa javí ako najpravdepodobnejšie, že súd vychádzal z
judikatúry, ktorá sa vzťahovala na staršie znenie normatívneho textu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka
práce konkrétne znenie účinné do 31.08.2007. Súd bol však povinný vychádzať zo znenia Zákonníka
práce účinného v čase, kedy vznikol nárok na náhradu mzdy. Súd v odseku 8 odôvodnenia správne
poukazuje na prechodné a záverečné ustanovenia § 252d Zákonníka práce. Súd svoje správne právne

úvahy pretavil aj do posudzovania predmetu konania podľa správneho znenia ustanovenia § 79 ods.
2 Zákonníka práce , čo je zrejmé z citácie uvedeného ustanovenia na strane 5 rozsudku. Nie je mu
však zrejmé, prečo súd v odseku 12 odôvodnenia prihliadal na „subjektívne a objektívne okolnosti na
strane zamestnanca,“ keď si musel byť vedomý, že na tieto okolnosti sa neprihliada z dôvodu zmeny
Zákonníka práce.

2.1. Žalobca poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 6Cdo/157/2010
v ktorom je podrobné zdôvodnenie, akým spôsobom by súdy nižších inštancií mali postupovať pri
posudzovaní nárokov na náhradu mzdy. Právny názor prezentovaný v uznesení NS SR sa stal
rešpektovaným interpretačným pravidlom, ktoré si osvojili aj súdy nižších stupňov. Napríklad Krajský súdv Bratislave v rozsudku zo dňa 27.05.2015 sp. zn. 4Co/179/2012; Krajský súd v Prešove v rozsudku zo
dňa 25.03.2015 sp. zn. 2CoPr/5/2014; NS SR v uznesení zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010
nadviazal rozsudkom zo dňa 31.05.2017 sp. zn. 6 Cdo/100/2016, v ktorom sa v plnej miere stotožnil

so svojím skorším uznesením a zároveň jeho podstatnú časť odcitoval. Predmetný prípad nemožno
posudzovať podľa „socialistickej šablóny,“ tak ako to učinil súd prvej inštancie. Z toho dôvodu považuje
odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k posudzovaniu výšky náhrady mzdy za nesprávne,
arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie vec najmä nesprávne právne posúdil.
2.2. V konaní bolo preukázané, že žalobca poberal príjem z dôchodku vo výške 800,-

€ mesačne, teda nižšiu sumu ako bola jeho mzda od žalovaného. Preto nie je možné na tento príjem
prihliadnuť ako okolnosť odôvodňujúcu zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy. Navyše, v konaní bolo
preukázané, že žalobca poberá starobný dôchodok už od 09.07.2006, teda približne od dvoch rokov
pred tým, ako s ním žalovaný neplatne skončil pracovný pomer. Príjem zo starobného dôchodku teda
pre žalobcu nepredstavoval kompenzáciu absentujúceho príjmu od žalovaného, pretože približne dva
roky (2006-2008) súbežne poberal mzdu od žalovaného a zároveň mal nárok aj na starobný dôchodok.

Aj v prípade, že by odvolací súd zastával názor, že preukázateľné dosahovanie porovnateľného
alebo vyššieho príjmu u iného zamestnávateľa, prípadne aj z podnikateľskej činnosti, alebo existencia
konkrétnej možnosti zapojenia sa do práce za takých podmienok sa kvalifikuje ako výnimočný dôvod
pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy, uvádza, že žalovaný, ako nositeľ dôkazného bremena,
nepreukázal (a ani objektívne nemohol preukázať), že žalobca v rozhodnom čase vykonával prácu za

porovnateľných alebo výhodnejších podmienok alebo, že aspoň existovala taká konkrétna možnosť.
2.3. Čo sa týka posudzovania dobrých mravov v kontexte predmetnej veci podal žalobca výklad pojmov
„dobré mravy“ a „zneužitie práva“ a zastal názor, že nemožno v konaní žalobcu identifikovať žiadne
porušenie dobrých mravov.
2.4. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29.05.2018 na základe ústneho podania

žalovaného pripustil vzájomný návrh žalovaného, avšak na taký postup neboli splnené procesné
podmienky. Vzájomná žaloba žalovaného musela spĺňať náležitosti žaloby podľa § 132 a nasl. C.s.p.
a všeobecné náležitosti podania podľa § 127 C.s.p., ktoré splnené neboli. Odhliadnuc od uvedeného,
považuje za neprípustné, aby súd rozhodoval o vzájomnej žalobe žalovaného v tomto štádiu konania.
2.5. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá
aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu
podľa pracovnej zmluvy. Výnimku predstavuje ustanovenie obsiahnuté v § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
podľa ktorého pracovný pomer netrvá, ale sa končí, a to vtedy, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa

pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu (o skončení pracovného pomeru nemožno
rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede). (Por. Barancová, H.: Zákonník
práce. Komentár. Praha, C. H. Beck 2010, s. 349.) Posúdiť možnosť uplatnenia výnimky je oprávnený
len súd. Zamestnávateľ by v takomto prípade mal preukázať, v čom spočíva ospravedlniteľný dôvod,
na základe ktorého by súd mal rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. Z jazykového aj teleologického

výkladu ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru sa oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
spája s dvoma právnymi účinkami. Buď pracovný pomer trvá naďalej alebo sa skončí, ak vo výnimočnom
prípade súd rozhodne, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Z uvedeného vyplýva časová väzba rozhodovania súdu o „skončení pracovného

pomeru“ na dôvody dané v období oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. S tým je
spojená povinnosť zamestnávateľa, ktorý chce odvrátiť, aby pracovný pomer naďalej trval, poukázať na
dôvody vylučujúce uplatnenie automatického právneho následku v podobe ďalšieho trvania pracovného
pomeru bez zbytočného odkladu po oznámení zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V
predmetnej právnej veci však súd rozhodol o tom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať

aby žalobcu naďalej zamestnával, po približne desiatich rokoch od oznámenia žalobcu, že trvá na
ďalšom zamestnávaní a rozhodol tak v štádiu konania v ktorom sa posudzovala už len výška náhrady
mzdy. Podľa nášho názoru, súd v tomto smere nesprávne interpretoval a teda nesprávne právne posúdil
ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pretože účelom tohto ustanovenia nie je umožniť súdu
kedykoľvek rozhodnúť o skončení pracovného pomeru s poukazom na dôvody dané v akomkoľvek čase

a teda nahradiť riadne skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zastávame názor,
že žalovaný sa mohol domáhať skončenia pracovného pomeru len bez zbytočného odkladu po tom,
ako mu bolo oznámené zo strany žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávam a len s poukazom na
výnimočné dôvody, ktoré by boli dané práve v období uvedeného oznámenia. Ak aj napriek uvedenémusúd o vzájomnej žalobe rozhodoval, v kontexte výroku V. napadnutého rozsudku žalobca nerozumie na
náhradu akých trov konania má žalovaný nárok, keďže vzájomnú žalobu podával len ústne a nespisoval
žiadne písomné podanie. Preto žalovanému ani žiadne trovy konania v tejto súvislosti nevznikli.

2.6. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu, t.j. uloží žalovanému povinnosť uhradiť
žalobcovi, z titulu náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru so žalobcom
výpoveďou zo dňa 29.07.2008, sumu vo výške 176.986,18 €, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vo veci
aplikoval princíp dobrých mravov, ako to prikazuje článok 2 Zákonníka práce a popri tom zohľadnil aj
všetky okolnosti veci. Práve zohľadnenie všetkých okolností veci zaručuje, že princíp dobrých mravov
bude aplikovaný správne. Žalobcov výklad, že § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý podľa žalobcu
neumožňuje, aby zamestnávateľ požadoval, aby súd určil pracovný pomer za skončený, kedykoľvek

počas takéhoto súdneho konania, ale musí to urobiť ihneď po tom, ako mu je zamestnancom oznámené,
že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, je absurdný. Uvedená otázka súvisí s výškou náhrady
mzdy, ktorú má zamestnávateľ zaplatiť zamestnancovi po neplatnom skončení pracovného pomeru,
o ktorej rozhoduje súd. Práve rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre určenie hornej hranice
náhrady mzdy. Preto takýto návrh môže byť v takomto konaní podaný dovtedy, kým o výške náhrady

mzdy súd nerozhodol. Nejde v tomto prípade o žalobu, ako sa mylne domnieva žalobca, ale o žiadosť
zamestnávateľa o limitáciu výšky náhrady mzdy. Žalobcove odvolanie je v podstate iba citáciou rôznych
súdnych rozhodnutí o tom, že súdy majú aplikovať princíp dobrých mravov. Žalobca takto svojím
odvolaním a judikátmi v ňom citovanými iba potvrdzuje správnosť napadnutého rozsudku, keďže aj v
tomto konaní súd prvej inštancie aplikoval princíp dobrých mravov.

4. Žalobca v replike uviedol, že odvolanie je tvorené s poukazom na zákonnú úpravu a na názory
najvyšších súdnych autorít, ale aj názory súdov nižšej inštancie. Aj bez štúdia judikatúry, len na základe
porovnania normatívneho textu predmetného ustanovenia v priebehu času možno vysloviť záver, že súd
nesmie prihliadať na to, kde sa zamestnanec po neplatnom skončení zamestnal, prečo sa nezamestnal
a aká bola jeho životná situácia, pretože zákonná opora v tomto smere je obsolentná. Súd v zmysle

judikatúry prihliada pri určovaní výšky náhrady mzdy len na kritérium dobrých mravov, pričom dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že nie je daný nárok zamestnanca na náhradu mzdy
v plnej výške, spočíva na žalovanom zamestnávateľovi, ktorý ho neuniesol. Súd predmetný prípad
vôbec neposúdil len s ohľadom na kritérium dobrých mravov, ale prihliadol na okolnosti, na ktoré v
zmysle zákona v spojení s ustálenou judikatúrou prihliadať nemal už od pádu socializmu. Súd nemal

vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného už len z procesných dôvodov, keďže žalovaný pri podávaní
žaloby nedodržal zákonom stanovenú formu podania v zmysle § 125 ods. 1 C.s.p..
5. Žalovaný v duplike uviedol, že napadnutý rozsudok je správny a zákonný a odvolanie žalobcu zjavne
neopodstatnené, preto nie je potreba obsiahlych právnych analýz a vedeckých traktátov. Žalobca tvrdí,
že súd pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy má prihliadať iba na kritérium dobrých mravov a nemá

vec posudzovať podľa iných kritérií. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie posúdil vec podľa kritérií,
ktorých posúdenie predvída § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2007, tvrdenie
ktoré však nie je pravdivé ani opodstatnené. Súd prvej inštancie po posúdení všetkých okolností vec
posúdil z pohľadu dobrých mravov a popri tom aplikoval satisfakčnú aj sociálnu funkciu náhrady mzdy.
Prihliadol na to, že žalobca po skončení pracovného pomeru prejavil záujem trvalo zotrvať na dôchodku,

na dôchodku dodnes aj zotrval a preto sa nikde nezamestnal, že žalobca prevzal od žalovaného riadne
vyplatené odstupné a odchodné vo výške 233.088,- Sk a že žalobca sa skončením tohto pracovného
pomeru nedostal do nepriaznivej životnej situácie a ani sa jeho situácie nezhoršila. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a súčasne priznal žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd druhej inštancie“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 24. januára
2019 č. k. 9Co/207/2018-572 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
potvrdil a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.
6.1. Odvolací súd dospel k záveru, že k odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej

inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a vo veci pri posúdení možnosti
náhrady mzdy v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru primerane znížiť, správne aplikoval
nielen princíp dobrých mravov, ako to prikazuje čl. 2 Zákonníka práce, ale správne aplikoval satisfakčnú,
aj sociálnu funkciu náhrady mzdy. Zdôraznil, že výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatnéhoskončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom
predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane,
kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné

uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom, ako aj
odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca doposiaľ
nevrátil, a ktorú sumu od neho žalovaný ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov
predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i
dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného

pomeru.Ďalšiapriznanánáhradabytakužsociálnufunkciuneplnila.Žalobcavytkolsúduprvejinštancie,
že vychádzal z judikatúry, ktorá sa vzťahovala na staršie znenie normatívneho textu ustanovenia § 79
ods. 2 Zákonníka práce, konkrétne znenie účinné do 31. augusta 2007. Napriek tomu, že súd prvej
inštancie v bode 12. napadnutého rozsudku odkazuje v teoretickej rovine na predchádzajúcu právnu
úpravu, t. j. ako jedno z možných kritérií pri znížení náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov uvádza
„snahu o zapojenie sa do pracovného pomeru“, z následného zhodnotenia skutkového stavu a právneho

posúdenia nemožno súhlasiť s obranou žalobcu, že súd interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka
práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú
povinnosť,ktoroujepovinnosťzapojiťsadopráce.Uvedenémuzáverunasvedčujenáslednáúvahasúdu
prvej inštancie prezentovaná v podstatnej časti bodu 12. napadnutého rozsudku. Z tejto časti vyplýva, že
súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol na to, že žalobca po skončení pracovného pomeru

prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na ktorom zotrval doposiaľ, a preto sa nikde nezamestnal.
Ak teda zakomponoval do úvah smerujúcich k posúdeniu zníženia náhrady mzdy „nezapojenie sa do
pracovného pomeru“, tak tomu je v kontexte starobného dôchodku a dávky poberajúcej z tohto statusu,
a nie v dôsledku nesprávnej interpretácie vychádzajúcej z predpokladu povinnosti zamestnanca zapojiť
sa do práce u iného zamestnávateľa v zmysle „socialistickej šablóny“. Súd prvej inštancie tak posúdil

všetky podstatné okolnosti veci a po ich posúdení túto vec zhodnotil z pohľadu, ktorý plne zodpovedá
ustálenej súdnej praxi (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn.
6Cdo/157/2010), v zmysle ktorej súd môže nad zákonom stanovený rozsah náhradu mzdy primerane
znížiť alebo nepriznať len ak sú na to výnimočné dôvody, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka

práce by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie bol pri
posúdení možnosti náhradu mzdy primerane znížiť vedený aj úvahou, že žalobca bol v čase neplatného
skončenia pracovného pomeru už dva roky v dôchodkovom veku. Po neplatnom skončení pracovného
pomeru mu bol vyplatený spätne starobný dôchodok jednorazovou sumou 609.390,- Sk (20.238 ,-
€), ktorý poberá vo výške 800,- € mesačne doposiaľ. Naviac, žalovaný vyplatil žalobcovi odstupné a

odchodnévcelkovejvýške7.737,10€,sumuktorúžalobcaprevzalažalovanémunevrátil.Tietookolnosti
súd prvej inštancie s prihliadnutím na satisfakčnú a sociálnu funkciu náhrady mzdy zohľadnil, úvahu o
dopade týchto skutočností v zdôvodnení svojho rozsudku rozviedol, s prijatým záverom ktorým možno
bezvýhradne súhlasiť. Za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie označil žalobca v odvolaní
skutočnosť, že žalovaný pri podávaní žaloby nedodržal zákonom stanovenú formu podania v zmysle §

125ods.1C.s.p.avzájomnýnávrhžalovanéhosúdprvejinštanciepripustilnapojednávaní,hocipodanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, ale ústne do zápisnice urobiť
podanie zákon už nepripúšťa. Odvolací súd pri posudzovaní tejto námietky vychádzal zo zásady ústavne
konformného výkladu, z ktorého vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných
metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený

ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických osôb alebo právnických osôb. Ustanovenie § 125 ods. 1 C.s.p. síce explicitne neuvádza,
že podanie možno urobiť ústne do zápisnice, tak ako tomu bolo v prechádzajúcej úprave, avšak
nevylučuje, aby mohli strany na pojednávaní formulovať súdu svoje úkony, ktoré by inak mohli realizovať
aj cestou podania do zápisnice o pojednávaní, v rámci svojich prednesov, ktorých obsahom je samotný

úkon strany (Veľký komentár Civilného sporového poriadku, Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol.,
2016, C. H. BECK, str. 447). Civilný sporový poriadok je programovo budovaný na koncepte silného
sudcu, ktorému má procesné právo byť nástrojom na dosiahnutie rýchleho a spravodlivého rozhodnutia
dodržaním tzv. rovnosti zbraní. Súdom prvej inštancie zvolená aplikácia a výklad § 123 a § 125
ods. 1 C.s.p. za situácie, že obe strany sporu boli prítomné na pojednávaní dňa 29. mája 2018, na

pojednávaní ktorom vydal uznesenie, ktorým pripustil vzájomný návrh žalovaného neodoprel žiadnej zo
strán realizáciu ich ústavou garantovaných práv, ani nezbavil žalobcu možnosti vecného vyhodnotenia
tejtoprocesnejobranyspolusmožnosťoupredkladaťdôkazyakonalvsúladesprincípomhospodárnosti
v zmysle čl. 17 C.s.p., v dôsledku čoho je námietka žalobcu v tomto smere neopodstatnená. Podľažalobcu § 79 ods. 1 Zákonníka práce neumožňuje, aby zamestnávateľ požadoval, aby súd určil pracovný
pomer za skončený, kedykoľvek počas takéhoto konania, ale musí to urobiť ihneď po tom, ako mu je
zamestnancom oznámené, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní. Je nutné v plnom rozsahu

prijať obranu žalovaného, že uvedená otázka súvisí s výškou náhrady mzdy, ktorú má zamestnávateľ
zaplatiť zamestnancovi po neplatnom skončení pracovného pomeru, o ktorej rozhoduje súd a práve
rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre určenie hornej hranice náhrady mzdy. Keďže nejde
o žalobu, ale o limitáciu výšky náhrady mzdy zamestnávateľa, môže byť takýto návrh v konaní o
náhrade mzdy uplatnený dovtedy, kým o výške náhrady mzdy súd nerozhodol. V danej veci súd prvej

inštanciezdôraznil,ženažiadosťzamestnávateľamožnonáhradumzdyzačaspresahujúci12mesiacov
primerane znížiť, či nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného § 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takéto predpoklady v konaní na strane žalobcu zistené
boli. Žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa
po dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení neplatnej výpovede nastúpil do starobného dôchodku,

jeho zdrojom príjmu je starobný dôchodok, dosiahol vek 73 rokov, a preto súd prvej inštancie správne
daný návrh zo strany žalovaného ako zamestnávateľa akceptoval, v dôsledku čoho považuje odvolací
súd za správne, keď súd určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej
zamestnával. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p..

7. Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu uznesením č.k. 2Cdo//343/2020-656
zo dňa 28.11.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2019 sp. zn. 9Co/207/2018
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
7.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že námietka žalobcu, že žalovaný pri podávaní žaloby nedodržal
zákonom stanovenú formu podania v zmysle § 125 ods. 1 C.s.p. a vzájomný návrh žalovaného súd

prvej inštancie pripustil na pojednávaní, hoci podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe
alebo v elektronickej podobe, ale ústne do zápisnice urobiť podanie zákon už nepripúšťa nie je v danej
veci relevantná a dôvodná, nakoľko vzájomný návrh žalovaného bol súčasťou písomného podania
„Rekapitulácia návrhu predneseného na pojednávaní konanom 08.02.2018“ z č. l. 490 v spise, ktorý bol
súdu prvej inštancie doručený elektronicky 11. mája 2018, pričom vzájomný návrh sa nachádza na č. l.

494. Je preto zrejmé, že žalovaný doručil súdu vzájomný návrh písomnou formou podania a nie ústne
do zápisnice, ako to namieta dovolateľ.
7.2. Ďalej uviedol, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu. S
poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu (6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016) dovolací súd uvádza,
že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa

náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci
12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady

mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom
neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Súlad právneho
úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na
oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej),
s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto

právo alebo povinnosť vykonáva (7Cdo/370/2015). Dovolací súd poukázal na závery Ústavného súdu
SR v náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 v ktorom uviedol, že za predpokladu, že
zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku
neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu

pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi

pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberástarobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje,
aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá
zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje

oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže
starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.
7.3. Dovolací súd podotkol, že odvolací súd sa síce stotožnil s právnym názorom vyjadreným v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, lenže na druhej strane neuviedol, akým spôsobom

zohľadnil poberanie dôchodku vo vzťahu k nepriznaniu náhrady mzdy a ako vykladá porušenie dobrých
mravov v danej veci. Z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými
mravmi. Odvolací súd sa žiadnym relevantným spôsobom nezaoberal otázkou, prečo dosiahnutie

dôchodkového veku alebo iné okolnosti v predmetnom spore sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými
mravmi, nakoľko ak prihliadol na dôchodok a odstupné, tak nekrátil, ale zamietol presahujúcu časť
náhrady mzdy. Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby sa riadne vysporiadal s návrhom žalobcu o
priznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce za čas presahujúci 12 mesiacov s tým,
že vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/2019 je pri rozhodovaní povinný prihliadnuť

na skutočnosť, že poberanie starobného dôchodku zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá
by tohto zamestnanca na účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne
zvýhodňovala oproti ostatným zamestnancom alebo oproti zamestnávateľovi.
8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej aj ako „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Vzhľadom na princíp okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku odvolací súd preskúmal
a prejednal vec po vrátení veci Najvyšším súdom SR v rozsahu podaného odvolania (výrok II., III.,
V.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol
odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolaniužalobcu niejedôvodnékeďodvolacísúdnemádôvododchýliťsaodsvojichprávnychzáverov
vyslovených svojom rozsudku z 24. januára 2019 č. k. 9Co/207/2018-572 a to aj vzhľadom na závery
dovolacieho súdu a to z nasledujúcich dôvodov.
10. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 31.12.208 (ďalej len „ Zákonník práce“)
ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer

okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.
10.1. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec

nepriznať.
11. Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 2Cdo//343/2020-656 uviedol, že ustanovenie
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,

zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle
čl. 2 Zákonníka práce. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci
svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods.
1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým
mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. S poukazom na nález ÚS SR z 19. novembra

2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a
popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne
znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za
takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodnezvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi,
keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zastáva názor, že sú prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav veci a aj napriek tomu, že spomínaný nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019
bol vyhlásený po dátume napadnutého rozsudku aj odvolacieho rozsudku č.k. 9Co/207/2018-572
(poznámka odvolacieho súdu) vyvodil správny právny záver pri posúdení možnosti náhradu mzdy
v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru primerane znížiť. Súd prvej inštancie správne

aplikoval nielen princíp dobrých mravov, ako to prikazuje čl. 2 Zákonníka práce , ale správne aplikoval
satisfakčnú aj sociálnu funkciu náhrady mzdy, keď zdôraznil, že nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť
mesiacov,nastupujeužlensociálnafunkcianáhradymzdy,jepotrebnéuzavrieť,žežalobcabolvďalšom
období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj odstupným a odchodným, ktoré mu
boli vyplatené zamestnávateľom. S uvedenými závermi sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p.
stotožňuje, keď aj vzhľadom na judikatúru (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020) pri náhrade

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však nastupuje
jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno
ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu
vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas

presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal, súd
pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na
zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. Aj napriek záverom vyloveným v náleze ÚS
SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný
pomer, poberá starobný dôchodok, je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a

zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do
sféry zamestnanca a ktoré je spôsobilé na to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie
svojich základných životných potrieb alebo ich časť (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018).
Odvolací súd vzhľadom na uvedené v súlade so súdom prvej inštancie má zastáva názor, že priznaná
suma náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 20.632,68 € (1.719,39€ x 12) predstavuje dostatočnú

satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho
nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru keď ďalšia priznaná náhrada by tak už
sociálnu funkciu neplnila a nepriznanie náhrady mzdy preto neodporuje ani zásadám spravodlivosti a
primeranosti.
13. Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že neuviedol, akým spôsobom zohľadnil poberanie dôchodku

vo vzťahu k nepriznaniu náhrady mzdy a ako vykladá porušenie dobrých mravov v danej veci. Ďalej
to, že sa žiadnym relevantným spôsobom nezaoberal otázkou, prečo dosiahnutie dôchodkového veku
alebo iné okolnosti v predmetnom spore sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi s tým, že bude
jeho úlohou, aby sa riadne vysporiadal s návrhom žalobcu o priznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce za čas presahujúci 12 mesiacov s tým, že vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. I.

ÚS 331/2019 je pri rozhodovaní povinný prihliadnuť na skutočnosť, že poberanie starobného dôchodku
zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá by tohto zamestnanca na účely rozhodnutia súdu
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňovala oproti ostatným zamestnancom alebo
oproti zamestnávateľovi.
14. V prejednávanej veci listom zo dňa 28. 7. 2008 skončil žalovaný pracovný pomer so žalobcom

výpoveďou z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že
"na základe rozhodnutia manažéra povereného riadením (MAC) bolo vydané nariadenie riaditeľa
spoločnosti číslo 6/2008 o zmene organizačnej štruktúry zamestnávateľa s účinnosťou od 1. 8. 2008.
Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 9.9.2008, že podanú výpoveď považuje za neplatnú a že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 30.9.2008, že na svojej výpovedi

trvá, zároveň v tomto liste uviedol, že ponúkol žalobcovi inú vhodnú voľnú pracovnú pozíciu, ktorú
žalobca odmietol. Žalobca bol v čase výpovede bol vo veku takmer 64 rokov. Po skončení pracovného
pomeru požiadal o starobný dôchodok ktorý mu bol priznaný od 14.11.2008 vo výške 767,30€ a spätne
za obdobie od 9.6.2006 do 13.11.2008 vo výške vyplatený jednorázovou sumou 609.390,-Sk /20.238,-
€/. Následne poberal žalobca dôchodok vo výške 800,- € mesačne + obvyklá valorizácia. Žalobca na

na dôchodku zotrval, nikde sa nezamestnal čo potvrdil aj na pojednávaní dňa 8.2.2018 (č.l. 475 spisu).
Neplatnosť výpovede bola vyslovená súdom z dôvodu, že táto výpoveď nebola riadne prerokovaná
s odborovou organizáciou a to rozsudkom č.k. 9Co/661/2014-396, 9Co/662/2014, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 28.5.2015. Z obsahu spisu nevyplýva, že po tomto rozhodnutí žalovaný vyzývalžalobcu na nastúpenie do práce, keď ale je potrebné zohľadniť, že žalovaný od začiatku konania
deklaroval nemožnosť ďalej zamestnávať žalobcu, z dôvodu, že z organizačných zmien došlo k zrušeniu
pracovnej pozície žalobcu. Rovnako nebolo preukázané žalobcom ani jeho tvrdenie, že sa prideľovania

práce domáhal. Bol to naopak žalovaný, ktorý sa snažil o spôsob skončenia pracovného pomeru
rozhodnutím súdu, keď podaním doručeným súd prvej inštancie elektronicky 11. mája 2018 vzájomným
návrhom, žiadal aby súd v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodol o tom, že nemožno od neho
spravodlivo žiadať aby žalobcu ďalej zamestnával.
14.1. Podľa čl. 2 poslednej vety Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a
povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Dôvodová správa k Zákonníku práce uvádza, že „dobré mravy Zákonník práce, ale ani ostatné
kódexy nedefinujú, pretože tieto podliehajú spoločenskému vývoju a tiež preto, že je ťažko možné vo
všetkých jednotlivostiach ich vystihnúť. Vo všeobecnosti platí, že ide o pravidlá morálneho charakteru,
všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné

rešpektovanie práv“.
14.2. Odvolací súd má zato, že dobré mravy by pri uplatňovaní moderačného práva by mali odrážať
aj dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v okolnostiach prípadu by sa malo prihliadať na
záujem zamestnanca na ďalšom zamestnávaní, príjem zamestnanca počas trvania sporu, sociálnu
situáciu zamestnanca, ohrozenie tretích osôb a podobne. Výšku nároku na náhradu mzdy môže

zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný
pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o nároku na
náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo
môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznal.

14.3. Odvolací sú s poukazom na závery v odseku 14., 14.2. dospel k záveru, že výkon práva žalobcu
požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením §
79 ods. 1 Zákonníka práce je v rozpore s dobrými mravmi, keď je potrebné prihliadnuť na všetky
skutkové okolnosti v prejednávanej veci. Konkrétne nato, že žalobca pred neplatným skončením
pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku, po

doručení neplatnej výpovede nastúpil do starobného dôchodku a požiadal o starobný dôchodok. Po
skončení pracovného pomeru žalobca prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na ktorom zotrval
doposiaľ a preto sa nikde nezamestnal. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca síce
formálne deklaroval svoj záujem byť naďalej zamestnávaný u žalovaného, avšak skutočnú vôľu a
ochotu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy neprejavil keďže zotrval na dôchodku, nedomáhal

sa prideľovania práce. O tomto svedčí aj skutočnosť, že žalobca prijal odstupné a odchodné
vyplatené vo výške 233.088,-Sk (7.737,10 €), ktorá skutočnosť nie je dôvodom na krátenie priznanej
náhrady mzdy (pozri odsek 14.4.) ale preukazuje rovnako správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi, keď tento neprejavil snahu odchodné a odstupné vrátiť. Ďalej je potrebné prihliadnuť, že po
právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede sa žalobca nikdy u zamestnávateľa nedomáhal

prideľovania práce. Jeho zdrojom príjmu bol hneď´ po uplynutí výpovednej lehoty starobný dôchodok
vo výške 767,30 € v účastnosti ešte vyšší vzhľadom na obvyklú valorizáciu, spätne za obdobie od
9.6.2006 do 13.11.2008 vo výške vyplatený jednorázovou sumou 609.390,-Sk /20.238,-€/. Odvolací
súd nespochybňuje, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru preto patrí aj
zamestnancovi, ktorý je starobným dôchodcom, pretože skutočnosť, že mu bol priznaný starobný

dôchodokneznamená,ženiejeschopnýaochotnývykonávaťprácu,naktorúsapodľapracovnejzmluvy
zaviazal. Hodno však zdôrazniť, že pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za
čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje najmä jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej
situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Práve tento žalobcovi priznaný
starobný dôchodok, je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a zohľadniť ju pri

posúdení sociálnej situácie zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do sféry zamestnanca
a ktoré je spôsobilé na to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie svojich základných
životných potrieb alebo ich časť. Vzhľadom na vyplatenie odchodné a odstupného, priznanie starobného
dôchodku aj spätne a to za obdobie kedy žalobca poberaj aj mzdu sa žalobca nedostal do nepriaznivej
životnej situácie, ani sa mu jeho sociálna situácia nezhoršila. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú v

rozpore s dobrými mravmi a odôvodňujú nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.
14.4. Skutočnosť že žalobcovi bolo vyplatené odstupné a odchodné nie je dôvodom na krátenie
mzdy z dôvodu, že v prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru patrí náhrada mzdy
za 12 mesiacov vždy. Krátenie mzdy by prichádzalo do úvahy len v prípade ak by súdy rozhodlio znížení náhrady mzdy nad 12 mesiacov čo ale nie je prípad keďže v prejednávanej veci bolo
rozhodnuté, že náhrady mzdy nad 12 mesiacov sa vôbec nepriznáva. Rovnako nebolo možné priznané
odstupné a odchodné započítať už na priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov, že Zákonník práce

sám neupravuje zánik práv a povinností započítaním (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Cdo/103/2008). Spôsoby uspokojenia nárokov z pracovnoprávnych vzťahov sú vymenované v ust.
§ 33 Zákonníka práce. Nárok zaniká v prvom rade jeho uspokojením (splnením), je ho možné
uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov môžu
navyše zaniknúť uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou

zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej dobe. Výpočet spôsobov zániku práv a
povinností je v Zákonníku práce uvedených taxatívne (doslovne). To znamená, že iným, v Zákonníku
práce neuvedeným spôsobom práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú.
15. Žalobcu v odvolaní namietal, že ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce neumožňuje, aby
zamestnávateľ požadoval, aby súd určil pracovný pomer za skončený, kedykoľvek počas takéhoto
konania, ale musí to urobiť ihneď po tom, ako mu je zamestnancom oznámené, že zamestnanec trvá

na ďalšom zamestnávaní (pozri odsek 2.5.).
15.1. Odvolací súd zastáva názor, že je nutné v plnom rozsahu prijať obranu žalovaného, že uvedená
otázka súvisí s výškou náhrady mzdy, ktorú má zamestnávateľ zaplatiť zamestnancovi po neplatnom
skončení pracovného pomeru, o ktorej rozhoduje súd a práve rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné
pre určenie hornej hranice náhrady mzdy. Keďže nejde o žalobu, ale o limitáciu výšky náhrady mzdy

zamestnávateľa môže byť takýto návrh v konaní o náhrade mzdy uplatnený dovtedy, kým o výške
náhrady mzdy súd nerozhodol. V danej veci súd prvej inštancie zdôraznil, že na žiadosť zamestnávateľa
možno náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť či nepriznať len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.

Takéto predpoklady v konaní na strane žalobcu zistené boli (pozri odsek 14. až 14.3.) a naviac je
potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že výpoveď bola daná žalobcovi z organizačných dôvodov, žalovaný
od začiatku konania deklaroval nemožnosť ďalej zamestnávať žalobcu keďže jeho pracovné miesto
bolo zrušené a žalobcovi bola ponúknutá iná vhodná voľná pracovná pozícia, ktorú odmietol. Tiež na
skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie mal žalobca 73 rokov, v súčasnosti 79 rokov

a je prirodzeným vývojom v živote človeka, že sa v takomto veku už do práce nezapája. Vzhľadom na
uvedené sú námietky žalobcu nedôvodné a súd prvej inštancie správne návrh zo strany žalovaného
v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce ako zamestnávateľa akceptoval, v dôsledku čoho považuje
odvolací súd za správne, keď súd určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu
naďalej zamestnával.

16. Záverom nepovažuje za dôvodné odvolací súd ani námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho
procesného postupu súdu prvej inštancie (pozri odsek 2.4.), ktorý mal spočívať v tom, že žalovaný pri
podávaní žaloby nedodržal zákonom stanovenú formu podania v zmysle § 125 ods. 1 C.s.p. a vzájomný
návrh žalovaného súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní, hoci podanie možno urobiť písomne,
a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, ale ústne do zápisnice urobiť podanie zákon už

nepripúšťa.
16.1. K uvedenej námietke sa vyjadril aj dovolací súd (pozri odsek 9. uznesenie NS SR, resp. odsek
7.1. tohto rozsudku) v tom zmysle, že daná námietka nie je v danej veci relevantná a dôvodná, nakoľko
vzájomný návrh žalovaného bol súčasťou písomného podania „Rekapitulácia návrhu predneseného
na pojednávaní konanom 08.02.2018“ z č. l. 490 v spise, ktorý bol súdu prvej inštancie doručený

elektronicky 11. mája 2018, pričom vzájomný návrh sa nachádza na č. l. 494. Je preto zrejmé, že
žalovaný doručil súdu vzájomný návrh písomnou formou podania a nie ústne do zápisnice, ako to
namieta žalobca.
17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
(výrok II., III.) podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátene výroku o náhrade trov

konania a výroku o náhrade trov konania v časti vzájomnej žaloby (výrok V.) o ktorých súd prvej inštancie
správne rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 C.s.p. vzhľadom na úspech žalovaného v časti
vzájomnej žaloby.
17.1. Neobstojí v tomto smere námietka žalobcu, že žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti zo
vzájomnou žalobou nevznikli, keďže vzájomnú žalobu podával len ústne a nespisoval žiadne písomné

podanie. Odvolacísúd poukazuje nato, že v danom prípade bolo v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodnuté
len o nároku na náhradu trov konania v časti vzájomnej žaloby. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2
C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Až v tomtoštádiu konania bude súdny úradník skúmať, či trovy konania v súvislosti s podaním vzájomnej žaloby,
účasťou právneho zástupcu na pojednávaní a podobne vznikli, či boli účelné, lebo súdny úradník môže
v rámci náhrady priznať len tie výdavky, ktoré sa v zmysle § 251 C.s.p. považujú za trovy konania,

teda musí ísť o stranou preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
18. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1, a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu
žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom

konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§
431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).