Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319205677
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319205677.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v sporovej veci žalobcu: P. Š., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. - G. Č.. XX, zastúpený Odborový zväz KOVO, Miletičova č. 562/24, Bratislava,
IČO: 30 804 078, proti žalovanému: C.S. CARGO Slovakia a.s., Mliekarenská č. 10, Bratislava, IČO: 35
892 404, zastúpený LEGAL ART, s.r.o., Námestie SNP č. 19, Bratislava, IČO: 36 289 302, o zaplatenie

náhrady mzdy v sume 6.100,73 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava IV č. k. B3-17Cpr/13/2019-209 zo dňa 2. októbra 2023 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako bývalý

zamestnanecdomáhalvočižalovanémuakobývalémuzamestnávateľovizaplatenianáhradyzaobdobie
od01.januára2017do30.júna2017vsume5565,58€vhrubomspolusúrokomzomeškaniaanáhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 535,15 € titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa
a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného
pomeru. Zároveň rozhodol, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

1.1. Vo svojom rozhodnutí opísal skutkový stav zistený z vykonávaných dôkazov (pozri odsek 6. až 14.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami čl. 2,
§ 43 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 1 ,§ 54 , § 76 ods. 2 písm. d), § 77, § 83 ods. 1 veta prvá, § 105, §
111 ods. 1 veta tretia, § 116 ods. 3, § 142 ods. 1 až 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie uviedol,
že v posudzovanom spore žalobca založil svoj nárok na náhradu mzdy na Inšpektorátom práce Trenčín

konštatovanej prekážke v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného), ktorá mala spočívať v tom, že
bezprostredne po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou Z. a odovzdaní prenajatých priestorov v
DistribučnomcentreZ.Beckovinejspoločnosti(ESALOGISTIKA,s.r.o.)žalovanýpodátume10.12.2016
mal zablokovať svojim zamestnancom - vodičom kamiónovej dopravy (vrátane žalobcu) čipy potrebné
pre vstup zamestnancov do Distribučného centra Beckov a od decembra 2016 tak znemožnil žalobcovi
vstup na v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce (stredisko Beckov) a teda nevytvoril

pracovné podmienky na plnenie pracovných úloh v mieste výkonu práce, pričom postupom podľa § 54
Zákonníka práce sa písomne nedohodol so žalobcom na zmene miesta výkonu práce, preto z dôvodu
prekážky v práci na strane žalovaného požadoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhradu mzdy v
sume svojho priemerného zárobku za obdobie od 01.01.2017 do 30.06.2017, ku ktorému dňu pracovný
pomer strán skončil dohodou.

1.2. Uviedol, že žalobca nepreukázal, ba ani neosvedčil, že zablokované ANET čipy predstavovali
faktickú prekážku vstupu zamestnancov (kamionistov) do Distribučného strediska TESCO Beckov aneslúžili iba na identifikáciu osoby, a účel ich použitia nepreveroval ani inšpektorát práce. Vodiči
kamiónovej dopravy sú mobilnými zamestnancami, a preto ak žalobca mal v zmysle podstatných
náležitostí pracovnej zmluvy dojednané ako miesto výkonu práce: stredisko Beckov, nejednalo sa o

miesto, v ktorom bude žalobca plniť svoje pracovné povinnosti počas celej dĺžky svojho pracovného
času, ale išlo fakticky o miesto, kde spravidla (avšak nie výhradne) uskutočňoval nakládku/vykládku
tovaru. Súd mal zároveň preukázanú skutočnosť, že žalobca počas trvania pracovného pomeru so
žalovaným a plnenia svojich pracovných povinností (pred žalovaným obdobím) vykonával nakládky/
vykládky tovaru aj na inom ako v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu práce, nakoľko žalobca

priznal, že nakládky tovaru vykonával napríklad aj z Prešova, preto neobstojí jeho procesný útok, že
znemožnením vstupu žalobcu do Distribučného strediska TESCO Beckov a nevytvorením v mieste
výkonu práce vhodných pracovných podmienok na plnenie pracovných úloh, vznikla žalovanému
prekážka, pre ktorú by nemohol žalobcovi prideľovať prácu. Uvedený záver podporuje aj skutočnosť,
že žalovaný dňa 19.12.2016, t. j. už po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou TESCO, písomne
spolu s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny vyzval žalobcu na okamžité nastúpenie

do práce a teda evidentne žalovaný bol naďalej schopný a pripravený prideľovať žalobcovi prácu
podľa pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti s ohľadom na charakter práce vodiča kamiónovej dopravy
ako mobilného zamestnanca nie je možné súhlasiť s formalistickým a účelovým použitím ustanovenia
§ 54 Zákonníka práce, nakoľko vo vzťahu k miestu výkonu práce kamionistu zamestnávateľ nie je
objektívne schopný určiť rigidne jedno konkrétne miesto, ktoré by sa mohlo považovať za skutočné

miesto výkonu práce, keďže počas svojej pracovnej zmeny sa vodič kamiónovej dopravy nachádza na
rôznych miestach a realizuje rôzne trasy za účelom prepravy tovaru tak, ako to uviedol aj svedok L.
V. s tým, že existovalo 17 144 kombinácií rôznych trias, kde žalobca mohol robiť a aj robil nakládku
a vykládku tovaru. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti súd konštatuje, že žalovaný nebol povinný
písomnedohodnúťsožalobcomzmenumiestavýkonuprácepotom,akood10.12.2016ukončilzmluvnú

spoluprácusospoločnosťouTESCO.Navyšežalobcanijakonepreukázal,žepočasžalovanéhoobdobia
(od 01.01.2017 do 30.06.2017) sa dožadoval písomnej dohody a podmieňoval svoj nástup do práce
písomnou dohodou o zmene miesta výkonu práce, hoci táto pasivita žalobcu je zrejmá a pochopiteľná
z dôvodu, že žalobca už od 13.12.2016 bez písomného súhlasu žalovaného pracoval v inej spoločnosti
s predmetom činnosti konkurenčným s činnosťou žalovaného a teda poberal mzdu z iného pracovného

pomeru, pričom existencia iného pracovného pomeru žalobcu popri pracovnom pomere so žalovaným
bola medzi procesnými stranami nesporná.

1.3. S ohľadom na pracovný pomer medzi žalobcom a spoločnosťou COMEXTRANS, s.r.o., ktorý
existoval súbežne s pracovným pomerom medzi žalobcom a žalovaným, vyznieva absurdne a

účelovo tvrdenie žalobcu, že od 02.01.2017 nenastúpil do práce u žalovaného z dôvodu žalovaným
nerešpektovaného miesta výkonu práce v stredisku Beckov a absencie uzavretia písomnej dohody o
zmene miesta výkonu práce. Súd prvej inštancie zastal názor, že jediný dôvod, pre ktorý žalobca napriek
telefonátom dispečera neprešiel na oznámené miesto nakládky v Púchove a Trenčíne a nereagoval na
písomné výzvy žalovaného zo dňa 19.12.2016 a 15.03.2017, tkvel v príjme žalobcu z iného simultánne

pretrvávajúceho pracovného pomeru, v ktorom taktiež pracoval ako kamionista a to bez písomného
súhlasu žalovaného, ba dokonca bez jeho oboznámenia o inom pracovnom pomere, čím porušil
ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka práce a závažne porušil pracovnú disciplínu. Pozoruhodným je
fakt, že proaktívnym článkom v pracovnoprávnom vzťahu strán počas rozhodného obdobia bol práve
žalovaný, ktorý mal paradoxne podľa názoru žalobcu vykazovať prekážku v práci, keď dokonca v

písomnej forme vyzýval žalobcu do práce, disponoval pre neho prácou a zároveň napriek ukončeniu
zmluvného vzťahu so zákazníkom Z., berúc zreteľ na v pracovnej zmluve dojednané miesto výkonu
práce - stredisko Beckov - nevyžadoval od žalobcu, aby sa dostavil na iné miesto nakládky, ale umožnil
mu (výslovne v liste zo dňa 15.03.2017), aby sa dostavil na obvyklé miesto výkonu práce v Beckove
(pozn. súdu: na miesto, ktoré bolo fakticky iba zvyčajným miestom nakládky tovaru) a odtiaľ by bol

zabezpečil prevoz žalobcu na nové miesto nakládky do Spišskej Novej Vsi na náklady žalovaného.
Naproti tomu, žalobca bol v rozhodnom období absolútne pasívny, počas celého žalovaného obdobia
sa nedožadoval prideľovania práce, napriek výzvam žalovaného do práce nenastúpil a údajnú prekážku
v práci na strane zamestnávateľa a s ňou spojený nárok na náhradu mzdy si neuplatnil ani pri skončení
pracovnéhopomeruvrámciobsahudohodyoskončenípracovnéhopomeru,atedabolplneuzrozumený

a spokojný s odstupným vyplateným žalobcovi v súlade s ust. § 76 ods. 2 písm. d) Zákonníka práce.
Reflektujúc všetky tieto skutočnosti je zrejmé, že žalobca si bol pri skončení pracovného pomeru vedomý
toho, že za ostatné obdobie šiestich mesiacov mu neprináleží žiadna mzda, keďže v uvedenom období
prácu u žalovaného nesporne nevykonával a súčasne si uvedomoval, že mu nepatrí ani náhrada mzdyz titulu prekážky v práci na strane žalovaného, nakoľko prekážka v práci existovala práve na strane
žalobcu ako zamestnanca, keď od decembra 2016 bez písomného súhlasu žalovaného sa zamestnal v
inej konkurenčnej spoločnosti a pracovný pomer so spoločnosťou COMEXTRANS, s.r.o. napriek výzve

žalovaného neukončil, preto nemohol a vzhľadom na poberanú mzdu od iného zamestnávateľa ani
nechcel u žalovaného ďalej pracovať, avšak pracovný pomer so žalovaným neskončil, v dôsledku čoho
žalovanému okrem okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jednostranný právny úkon však
vzhľadom na v tom čase nesporne nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať,
nezostalo iné, ako vykazovať žalobcovi za obdobie od 02.01.2017 do 30.06.2017 neospravedlnené

absencie. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca presúva svoju zodpovednosť za
nevyplácanie mzdy v žalovanom období neopodstatnene na žalovaného pod zámienkou prekážky v
práci na strane zamestnávateľa, hoci prekážka v práci spočívala iba na strane žalobcu ako zamestnanca
pre pretrvávajúci iný pracovný pomer s konkurenčnou spoločnosťou a žalovaný nevyplácal žalobcovi
mzdu v období od 02.01.2017 do 30.06.2017 nie z dôvodu svojej prekážky, ale výlučne a len z
dôvodu, že žalobca do práce v rozhodnom období napriek výzvam nenastúpil a svoju neprítomnosť

na pracovisku neospravedlnil. Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že
uzatvorením pracovného pomeru so spoločnosťou COMEXTRANS, s.r.o. sa nedopustil žiadneho
protiprávneho konania, nakoľko v súdnom konaní bolo nepochybné, že žalobca popri pracovnom
pomere so žalovaným uzatvoril aj pracovný pomer s iným zamestnávateľom, ktorý je predmetom svojej
obchodnej činnosti konkurenčným subjektom žalovaného, pričom žalobca uzatvoril pracovný pomer

s uvedenou spoločnosťou bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalovaného, čím porušil ust. §
83 ods. 1 Zákonníka práce. So zreteľom na uvedené je irelevantný obsah zmluvného ustanovenia čl.
IX pracovnej zmluvy, ktorý je koncipovaný extenzívnejšie a na rozdiel od zákonnej úpravy obmedzuje
žalobcu v tom, že bez písomného súhlasu žalovaného nemôže uzatvoriť akýkoľvek iný pracovný
pomer, hoc aj s nekonkurenčným predmetom činnosti zamestnávateľa. V konaní bolo totiž nesporné,

že žalobca počas pracovného pomeru so žalovaným pracoval v spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o. ako
vodič kamiónovej dopravy, t. j. vykonával zárobkovú činnosť, ktorá má konkurenčný charakter k práci
vykonávanej u žalovaného a zároveň súd nemal pochybnosť o tom, že žalobca nežiadal žalovaného o
udelenie súhlasu s vykonávaním konkurenčnej práce u iného zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené,
keď žalobca konal v rozpore so zákonným ustanovením, je bezpredmetná argumentácia žalobcu

týkajúca sa neplatnosti zmluvného ustanovenia čl. IX ods. 1 pracovnej zmluvy a táto námietka nijako
neposilňuje procesný nárok žalobcu.

1.4. Žalobca napriek svojmu, z výsledkov inšpekcie práce vyvodenému názoru, že časť zamestnávateľa
(stredisko Beckov) bola zrušená fakticky už v decembri 2016, a žalovaný s ním pracovný pomer

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v uvedenom čase neukončil a rozhodnutie
o zrušení časti zamestnávateľa prijal až dňa 19.06.2017, nenapadol dohodu o skončení pracovného
pomeru ku dňu 30.06.2017 určovacou žalobou podľa § 77 Zákonníka práce a v posudzovanom spore
uplatnených peňažných nárokov sa dožadoval až po viac ako dvoch rokoch od platného skončenia
pracovného pomeru, preto žalobcov nárok sa javí nielen ako nedôvodný, ale aj špekulatívny a

vykonštruovaný za účelom získania dodatočného majetkového prospechu. Žalovaný v konaní náležite
preukázal, že miesto výkonu práce žalobcu ako kamionistu nie je viazané na jedno konkrétne miesto
a predstavuje iba zvyčajné miesto nakládky/vykládky tovaru, ba dokonca žalobca nezriedka realizoval
aj samotnú nakládku/vykládku tovaru na inom ako v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu
práce; preukázal tiež skutočnosť, že vyzýval žalobcu na nástup do práce a napokon súd považoval za

nespornú skutočnosť, že žalobca napriek výzvam do práce nenastúpil, pričom v tejto súvislosti žalobca
neprodukoval žiadne dôkazy opaku, ktorými by preukázal, že na výzvy žalovaného nejakým spôsobom
reagoval a z určitého zákonného dôvodu svoj nástup do práce u žalovaného podmieňoval, preto súd za
konštatovania, že žalovaný vytváral vhodné podmienky pre výkon pracovných úloh žalobcu v súlade s
pracovnou zmluvou a že žiadna prekážka v práci žalovanému v rozhodnom období nevznikla, nepriznal

nároku žalobcu na náhradu mzdy v sume 5 565,68 € procesný úspech a žalobu v uvedenej časti ako
vecne nedôvodnú zamietol.

1.5. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 535,15 €, žalobca
nesporne a preukázateľne (na základe potvrdení o zúčtovaní mzdy) neodpracoval u žalovaného v

rozhodnom období žiadny pracovný deň a navyše vykazoval v žalovanom období neospravedlnené
absencie, preto žalobcovi podľa § 105 Zákonníka práce nevznikol nárok na čerpanie dovolenky za
kalendárny rok 2017 ani za odpracované dni, v dôsledku čoho nie je dôvodným jeho nárok na náhradu
mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, ktorú si údajne nemohol žalobca vyčerpať z dôvoduskončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené možno logicky vyvodiť, že ak žalobcovi nárok na
dovolenku za odpracované dni v kalendárnom roku 2017 vôbec nevznikol, nemožno spravodlivo žiadať
od žalovaného, aby mu podľa ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce nahradil mzdu za nevyčerpanú pomernú

časť dovolenky, na ktorú však žalobca ani nemal právo, a preto súd nevyhovel žalobe v celom rozsahu.

1.6. Na záver v súvislosti s právom na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu, súd prvej
inštancie uviedol, že prejednal a meritórne rozhodol posudzovaný pracovnoprávny spor v neprítomnosti
povereného zástupcu Odborového zväzu KOVO so sídlom Miletičova č. 24, Bratislava ako

splnomocneného zástupcu žalobcu, nakoľko podľa úradného záznamu súdnej tajomníčky Informačného
centra tunajšieho súdu poverená zástupkyňa Odborového zväzu KOVO dňa 02.10.2023 o 10:03 hod.
(tri minúty po začatí pojednávania) telefonicky oznámila svoju neúčasť na pojednávaní zo zdravotných
dôvodov s tým, že dodatočne zašle súdu svoje ospravedlnenie, avšak z úradného záznamu nevyplynulo,
že by zástupkyňa žalobcu žiadala aj o odročenie pojednávania, pričom takáto požiadavka vzhľadom
na štádium súdneho konania ani nebola predpokladaná a očakávaná, keďže zástupkyňa žalobcu na

pojednávaní dňa 21.09.2022, kedy súd vykonal výsluch žalobcu a výsluch svedka L. V.Á., neuplatnila
žiadne ďalšie, resp. nové návrhy na doplnenie dokazovania (na rozdiel od právnej zástupkyne
žalovaného, ktorá navrhovala výsluch dvoch dispečerov, pričom súd vzhľadom na ustálený skutkový
stav sporu považoval výsluch ďalších svedkov za nadbytočný), a preto súd mal za to, že žalobcovi
žiadnym spôsobom neodňal právo konať pred súdom. Navyše zástupkyňa žalobcu zaslala avizované

ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní spolu s odpisom potvrdenia o jej dočasnej pracovnej
neschopnosti dňa 02.10.2023 o 12:56 hod. e-mailom a až z obsahu tejto e-mailovej správy vyplýva,
že zástupkyňu žalobcu postihla nevoľnosť počas cesty na pojednávanie a že žiadala o vytýčenie
nového termínu pojednávania, hoci návrh na odročenie pojednávania ako osoba konajúca s profesijnou
odbornosťou (čl. 11 ods. 3 Civilného sporového poriadku) mala učiniť a prízvukovať súdnej tajomníčke

informačného centra súdu už v čase telefonického ospravedlnenia svojej neprítomnosti na pojednávaní.
Akbyajpoverenázástupkyňasplnomocnenéhozástupcužalobcubolaosobneprítomnánapojednávaní
dňa 02.10.2023, jej prednes prípadne návrhy na doplnenie dokazovania (ktoré však do 02.10.2023
neuplatnila) by neboli zvrátili výsledok pojednávania, nakoľko súd mal dostatočne zistený skutkový stav
sporu na vyvodenie jednoznačných skutkových záverov a ich podriadenie zodpovedajúcemu právnemu

stavu, preto s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania a zásadu spravodlivého súdneho procesu
rozhodol vo veci samej tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

1.7. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. na
základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči

neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa §365

ods. 1 písm. f) , h) , § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. V úvode svojho odvolania namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. V tomto
smere poukázal na odsek 24. odôvodnenie napadnutého rozsudku, na závery v rozhodnutiach NS

SR sp. zn. 5Cdo/122/2010, 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Ringier Axel Springer, a.s. a Trančíková proti Slovenskej republike. Súd prvej inštancie porušil
zásadu kontradiktómosti a arogantne rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, hoc
boli dané dôvody na odročenie pojednávania pre zdravotnú indispozíciu, ktoré boli súdu prvej inštancie
bezodkladne preukázané, akonáhle to bolo objektívne možné. Poverená zamestnankyňa právneho

zástupcu žalobcu informovala konajúci súd akonáhle sa vyskytli okolnosti (zdravotná indispozícia),
ktoré jej bránili účasti na pojednávaní. Objektívne ich mohla vydokladovať až potom, ako navštívila
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý jej vystavil potvrdenie o dočasnej neschopnosti, tzn.
o tri hodiny neskôr od začatia pojednávania, o ktorého odročenie požiadala aj v čase začatia
pojednávania. Právny zástupca žalobcu, ani jeho poverená zamestnankyňa nevie ovplyvniť cez telefón,

čo zamestnanec súdu alebo súdny tajomník presne uvedie do úradného záznamu. Žalobca má za to,
že súd prvej inštancie porušil ustanovenie § 183 C.s.p. a ustanovenie § 180 C.s.p. aplikoval účelovým
spôsobom vyslovene v neprospech a na škodu žalobcu ako slabšej strany pracovnoprávneho sporu. O
úrovni dodržiavania procesných predpisov zo strany súdu prvej inštancie svedčí aj to, že ak už konal vneprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu dňa 2. októbra 2023, nevytvoril priestor podľa
§ 182 C.s.p. ani na záverečné reči stranám sporu, a ani neodročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku
(rozhodnutia vo veci samej), čo predpokladá samotné znenie ustanovenie § 320 C.s.p. v spojení s § 219

ods. 2 C.s.p.. Naviac súd prvej inštancie použil sudcovskú koncentráciu konania, ktorá sa však v spore
so slabšou stranou v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa § 320 C.s.p. nepoužíva a to tým,
že oznámenie o nevykonaní dôkazu výslovne doručil iba právnemu zástupcovi žalovanej.

2.2. Ďalej vo svojom odvolaní poukázal na závery súdu prvej inštancie v odsekoch 15.,16,17.

odôvodnenia napadnutého rozsudku a na závery v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa
27.04.2017 o výsledku inšpekcie kontrolovaného subjektu - žalovaného, ktorý sa stal právoplatným
rozhodnutím s spojení s Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017
zo dňa 18.01.2018 v ktorom bolo vo výroku rozhodnutia jednoznačné konštatované, že zamestnávateľ,
teda žalovaný, kontrolovaným zamestnancom žalovaného (medzi ktorých patril aj žalobca), ktorí
mali miesto výkonu práce stredisko Beckov vykonávajúcim prácu na pozícii vodič kamiónovej

dopravy, nevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho vznikla prekážka v práci na strane
zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v sume ich
priemerných zárobkov. Skutočnosť, že súd prvej inštancie odignoroval závery inšpekcie ako štátneho
orgánu a jeho zistenia z kontrolnej činnosti u žalobcu a kolegov žalobcu, ktorí mali dohodnutý rovnaký
druh práce a miesto výkonu práce na mieste, pokladá za neudržateľné a neprijateľné na daný skutkový

stav,ktorýnastalajužalobcu.Nielenžežalobcadostatočneosvedčilnemožnosťdostaveniasadomiesta
výkonu práce (pravidelného pracoviska), ale tieto skutočnosti preukázal zo strany orgánov kontroly
dodržiavania pracovnoprávnych predpisov. Vykázané neospravedlnené neprítomnosti v práci u žalobcu
a jeho kolegov boli vyhodnotené za nezákonné. V týchto intenciách je naozaj nepredstaviteľné, že
zistenia kontrolného orgánu spísané lege artis objektívne na mieste a v čase kedy sa diali, tzn. v

rozhodnom čase (od januára 2017), sú považované za vyvrátené fakticky len tvrdeniami žalovaného,
ktoré si úplne nekriticky osvojil súd prvej inštancie v odseku 17. napadaného rozsudku. Neakceptovanie
a nerešpektovanie záväzných a objektívnych záverov inšpekcie práce a následných právoplatných
rozhodnutí správnych orgánov, na základe ktorých bola uložená pokuta za porušovanie povinnosti aj
podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (a aj za konanie voči žalobcovi) smeruje

k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu nároku podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce. Predmetné súdne konanie nie je pokračovaním správneho konania alebo
súčasťou inšpekcie práce. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že žalovaný pritom nesprávnosť rozhodnutí
správnych orgánov, tzn. Inšpektorátu práce v Trenčíne ako aj Národného inšpektorátu práce ďalej
nenamietal, tzn. nikdy nepodal na správny súd správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Uloženú sankciu aj za porušenie
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce pritom riadne zaplatil. Nezaplatil však žalobcovi náhradu mzdy, ktorá
je predmetom tohto konania. Je neprijateľné, aby v právnom štáte bola orgánom aplikácie práva
(tzn. inšpektorátmi práce) v oblasti kontroly dodržiavania pracovnoprávnych predpisov právoplatne
vyriešená otázka porušenia povinnosti vyplývajúcej zo Zákonníka práce (§ 142 ods. 3 Zákonník práce),

za ktorú bola uložená žalovanému ako zamestnávateľovi sankcia, a to právoplatným rozhodnutím,
voči ktorému nepodal návrh na súdnu ochranu a v následnom súdnom konaní, predmetom ktorého
je zaplatenie náhrady mzdy ako následok vyplývajúci z neplnenia tohto zákonného ustanovenia (tzn.
porušenia povinností vyplývajúcich žalovanej z tohto zákonného ustanovenia), Súd prvej inštancie si
svojvoľne vyhodnotil na základe účelového tvrdenia žalovaného a svedeckých výpovedí jeho vedúcich

zamestnancov zamestnávateľa, ktorí konajú v mene žalovaného, že k žiadnemu pochybeniu nedošlo
a teda nie je daná vôbec dôvodnosť uplatneného nároku. Skutočnosť, že vyhodnotenie svedeckých
výpovedí (svedok V.) je nekritické a nesprávne preukazuje aj to, že prax o ktorej u žalovaného v
súvislosti s prideľovaním práce vypovedali, je v priamom rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, ako
aj zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona

č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.
z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii pracovného času v doprave“), ako aj
zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon o cestovných náhradách). Rovnako
si súd prvej inštancie nekriticky osvojil tvrdenia žalovaného, že telefonické výzvy, vyviňujú žalovaného z

toho, že neexistovala prekážka v práci na jeho strane, pretože bol to práve žalobca, ktorý bezdôvodne
odmietal výkon práce u žalovaného napriek aj týmto telefonickým výzvam. Rovnako nekriticky pristúpil
a nesprávne vyhodnotil výzvu žalovaného z 15. marca 2017, ktorá sa považuje za doručenú žalobcovi
29. marca 2017 (podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce) v dôsledku jej neprevzatia v odbernej lehote, ktorábol skrátená len päť dní a táto „vyviňuje“ žalovaného z toho, že neexistovala prekážka v práci na jeho
strane v celom období od 1. januára 2017 do 30. júna 2017, za ktoré sú uplatňované nároky podľa
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce. Skutočnosť, že u zamestnávateľa ako žalovaného nastala prekážka

v práci, je preukázaná skutočnosť, a to na základe relevantných dôkazných prostriedkov, ktorým je
protokol z inšpekcie v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce. Inšpektorát práce zistil, že
žalovaný neposkytol zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku, ak
zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa čím porušil §142
ods. 3 Zákonníka práce. Orgány dozoru dodržiavania pracovnoprávnych predpisov jednoznačne určili,

žeprekážkavprácinastranežalovanéhobolapreukázanáajvovzťahukžalobcovi,azaporušenie§142
ods. 3 Zákonníka práce bola žalovaný uložená pokuta. Ak súd prvej inštancie chcel rozhodovať o určení
prejudiciálnej otázky, či prekážka za uvedené obdobie na strane žalovaného nastala alebo nie, nemal
oprávnenie spochybňovať závery orgánov inšpekcie práca prijaté naviac v právoplatných rozhodnutiach,
ktoré jednoznačne konštatovali, že žalovaný porušil § 142 ods. 3 Zákonníka práce nielen vo vzťahu k
osobe žalobcu ako aj k značnému počtu zamestnancov. Aj týmito rozhodnutiami má byť preukázané, že

v konaní došlo k zásadným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.3. Žalobca poukázal aj na závery v odseku 18. napadnutého rozsudku s ktorými nesúhlasili , keď z
preukázaného skutkového stavu je viac ako zrejmé, že žalobca mal ako miesto výkonu práce, na ktoré

bol povinný sa dostavovať v súvislosti s výkonom práce u žalovaného, dohodnuté stredisko Beckov.
Účelom dohodnutia miesta výkonu práce je predovšetkým to, že zamestnanec je povinný byť prítomný
na pracovisku pred začatím pracovného času (§ 81 písm. b) Zákonníka práce). Zmluvné dojednanie
vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku v súvislosti so začatím a ukončením
pracovných ciest žalobcu bolo dojednané v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení

platnomaúčinnomvrozhodnomčasevspojeníajs§57a§2ods.3zákonaocestovnýchnáhradách.Od
týchto dojednaní bol determinovaný rozsah dispozičných oprávnení žalovaného a tomu zodpovedajúce
zákonné povinnosti žalobcu (napr. najmä povinnosť byť prítomný na pracovisku na začiatku pracovného
času. začínať nástup na pracovnú cestu v stredisku Beckov a ukončiť pracovnú cestu v stredisku
Beckov). Obrana žalovaného, ktorú si osvojil konajúci súd prvej inštancie pod naratívom, že mobilní

zamestnanci (vodiči kamiónovej dopravy) nevykonávajú svoju prácu na jednom konkrétnom mieste,
resp. z jednej kancelárie alebo priestoru, znamená, že u mobilných zamestnancov môže žalovaný ako
zamestnávateľ určovať nástup na pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta alebo
na akékoľvek miesto, ktoré si žalovaný zmyslí, je nezákonná a nesprávna. Rovnako to platí aj vo vzťahu
k povinnosti zamestnanca, pokiaľ nie je na pracovnej ceste (tzn. nie je na nej priamo zúčastnený), že

sa má dostaviť do akéhokoľvek iného miesta ako je miesta výkonu práce dohodnuté podľa pracovnej
zmluvy. Takéto postupy ignorujúc pritom príslušné ustanovenia Zákonníka práce, zákona o cestovných
náhradách a dojednanie, ktoré je obsahom pracovnej zmluvy, sú nezákonné postup, ktorý nemôžu
požívať ochranu. Takýto pokyn má zamestnanec právo s poukazom na znenie § 47 ods. 3 Zákonníka
prácu odmietnuť vykonať. Žalobca mal právo odmietnuť nástup na pracovnú cestu z iných miest, ktoré

nekorešpondovali s miestom výkonu práce, ktoré bolo súčasne jeho pravidelným pracoviskom. Ak chcel
žalovaný, aby žalobca pravidelne realizoval začatie a ukončenie pracovných ciest z iného miesta (napr.
zo Spišskej Novej Vsi) ako bolo stredisko Beckov, resp. sa dostavoval do iného miesta pred začatím
pracovného času, resp. pred začatím jeho pracovných ciest, bola nutná dohoda so žalobcom podľa §
54 Zákonníka práce na zmene miesta výkonu práce a teda aj pravidelného pracoviska podľa § 2 ods.

3 zákona o cestovných náhradách.

2.4. V súvislosti s odôvodnením v odseku 17. napadnutého rozsudku uviedol, že bolo v konaní
preukázané aj zisteniami kontrolných orgánov, že počnúc od mesiaca 12/2016 (keď zamestnávateľ
ukončil so spoločnosťou Z. zmluvu o preprave vecí a fakticky stredisko zrušil pozn. žalobcu), vodičom

boli deaktivované čipy umožňujúce vôbec vstup do miesta výkonu práce a súčasne pravidelného
pracoviska na účely pracovných ciest (tzn. bola zmarená možnosť realizovať nakládku a vykládku a
ďalšie mobilné činnosti, resp. riadne začať a ukončiť pracovnú cestu v mieste pravidelného pracoviska),
pričom už len táto skutočnosť (popri ďalších, ktoré uvádzame ďalej v odvolaní v časti IV. nášho
odvolania) zakladá existenciu prekážky v práci na strane žalovaného počnúc od 1. januára 2017 až

do 30. júna 2017. Tieto čipy boli deaktivované všetkým vodičom kamiónovej dopravy, ktorí mali ako
miestovýkonuprácedohodnutéstrediskoBeckov,ktorébolosúčasnepravidelnýmpracoviskomnaúčely
pracovných ciest (ich začatím a skončením). V súvislosti s postupmi žalovaného, tzn. neprideľovanie
práce a znemožnením vstupu do strediska Beckov a následného evidovania účelových absencii bolpodaný zo strany zamestnancov opodstatnený podnet na výkon inšpekcie práce, ktorý preukázal, že
v rozhodnom čase, tzn. v mesiaci 12/2016, žalovaný vodičom deaktivoval čipy umožňujúce vstup do
objektu distribučné centrum Z. Beckov, kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce. Ak žalovaný

chcel, aby sa žalobca dostavoval na pokyn dispečera na výkon práce, tzn. nástupov pracovných ciest
z iného miesta ako stredisko Beckov, vyžadovalo si to dohodu o zmenu miesta výkonu prace alebo
pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest. K tomuto preukázateľne nedošlo. Pokiaľ teda
žalovaný so žalobcom písomne nedohodol podľa § 54 Zákonníka práce žiadnu zmenu miesta výkonu
práce, resp. zmenu pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest,

nemohol od žalobcu očakávať, že žalobca má povinnosť dostaviť pred začatím pracovného času na iné
miesto, resp. začať pracovnú cestu na inom mieste než aké bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce
(pravidelné pracovisko). Ak žalovaný vydával akékoľvek jednostranné (telefonické pokyny), ktorými sa
nerešpektovali platné dojednania ohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré boli
obsahom pracovnej zmluvy so žalobcom, nevytvoril potom riadne podmienky na riadny výkon práce,
čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovanej podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, keď v tejto

súvislosti dal do pozornosti aj Rozhodnutí Nejvyššího sondu ČSSR ze dne 31.10.1968, sp. zn. 6 Cz
79/68. V konaní teda bolo jednoznačne preukázané a potvrdené zisteniami kontrolných orgánov, že
zamestnávateľ nezabezpečil žalobcovi podmienky na výkon práce na danom pracovisku (mieste výkonu
práce), čím jednoznačne vznikla prekážka na strane zamestnávateľa s povinnosťou poskytnúť náhradu
mzdy v sume jeho priemerných zárobkov.

2.5. Vo vzťahu k záverom napadnutého rozsudku (odsek 18.) poukázal na ustanovenia §
3 ods. 1,2 zákona o cestovných ustanovenia § 47 ods. 1, § 85 ods. 8 , § 90 ods. 4, 9 Zákonníka
práce, ustanovenia § 1 ods. 2 , § 3 ods. 1 zákona o organizácií pracovného času a na to, že je
všeobecnou notorietou vyplývajúcou z § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, že zamestnávateľ nesmie

posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť pokyn,
ktoré sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi. Podľa
zistenia inšpektorátu zamestnávateľ porušil povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych predpisov,
pretože nevytváral podmienky na riadny výkon práce, a preto žalobcovi vznikla prekážka na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods.3 Zákonníka práce. Zistenia Inšpektorátu práce v Trenčíne a tvrdenie

žalobcu v súvislosti s existenciou prekážky v práci (preukázanej u žalobcu v období od januára 2017
do júna 2017 a to z viacerých dôvodov), súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy, resp. zohľadnil
výsluchy svedkov, ohľadne nejakých telefonických výziev a údajného prideľovania práce, resp. iné
podobné nezmysly, ktoré uvádzal svedok V. (tzn. vedúci zamestnanec žalovaného), čo je v hrubom
rozpore s vyššie uvedenou právnou úpravou, ktorú bol povinný žalovaný ako zamestnávateľ pri určovaní

pracovného času, resp. pri organizácii pracovného času dodržiavať. Keďže žalobcovi bolo znemožnené
tieto skutočnosti Súdu prvej inštancie zdôrazniť a navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy ohľadne
existencie prekážky v práci na stane žalovaného aj z týchto dôvodov podľa § 320 C.s.p.. ak sa
konalo v jeho neprítomnosti, má byť aj týmto procesným útokom v podanom odvolaní preukázané, že
v konaní došlo k zásadným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie ohľadne nároku

žalobcu na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný teda neurčoval, nerozvrhoval
a neoznamoval pracovný čas žalobcovi v období, za ktoré sú uplatňované peňažné nároky z titulu
prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súlade so zákonom a teda ani nemohol očakávať, že
žalobca bude vykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce,
keďže žiadny pracovný čas mu nebol určený a ani oznámený týždeň vopred. Rovnako mu neboli

oznámené všetky podmienky výkonu pracovnej cesty ingnorujúc zo strany zamestnávateľa skutočnosť,
žepravidelnýpracoviskomvsúvislostisnástupomaukončenímpracovnýchciestboloužalobcuvýlučne
stredisko Beckov. Nemal dôvod na tieto skutočnosti žalovaného osobitne upozorňovať, nakoľko ten
mu vykazoval bez diskusie neospravedlnené absencie, a preto sa žalobca rozhodol tieto nezákonnosti
žalovaného riešiť spolu s ostatnými kolegami podaním podnetu na inšpektorát práce. Na základe vyššie

uvedeného mal za to, že v zmysle § 365 ods.l písm. f) C.s.p. súd prvej inštancie dospel v napadnutom
rozsudku na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň v zmysle §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. jeh rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže
konštatoval, že prekážka v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa nevznikla ba práve naopak
súd uzavrel, že žalobca do práce u žalovaného nenastúpil napriek výzvam zo strany žalovaného (jednej

z 15. marca 2023), nepatrí mu za celé obdobie od 1. januára 2017 do 30. júna 2017 náhrada mzdy z
titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a žalobu zamietol v celom rozsahu.2.6. Žalobca je opäť toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
záverom (odsek 19., 20. napadnutého rozsudku) v súvislosti so súbehom dvoch pracovných pomerov
u žalobcu a následne vec v konečnom dôsledku nesprávne práve posúdil. Argumentácia súdu prvej

inštancie a jeho zistenie, že výkon práce pre spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o., ku ktorej žalobcovi
vznikol pracovný pomer od 13. decembra 2016, je dôvodom ktorý žalobcovi bránil vo výkone práce
u žalovaného, čím si opätovne osvojil argumentáciu žalovaného, je nesprávny. Skutočnosť, či výkon
práce pre spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o. je výkonom konkurenčnej činnosti, resp. či išlo o zakázanú
činnosť žalobcu a teda o porušenie pracovnej zmluvy a dôvodom na skončenie pracovného pomeru

so žalobcom, nie je a ani nebola predmetom tohto konania. Žalovaný neukončil so žalobcom pracovný
pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny pre výkon konkurenčnej činnosti. Keďže sa
Súd prvej inštancie takýmito otázkami a úvahami zaoberá a žalobca nemohol prostriedky procesného
útoky uplatniť v konaní pred Súdom prvej inštancie, dáva osobitne do pozornosti odvolacieho súdu
právoplatný Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 24Cpr/l 9/2017-301 zo dňa 11. októbra
2019 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6CoPr/l/2020-420 zo dňa 31. mája

2023 o určení neplatnosti výpovede kolegu žalobcu, konkrétne L. U.. Uviedol, že on žiadnym
spôsobom neporušil § 83 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý upravuje výkon inej zárobkovej činnosti.
Toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na zárobkovú činnosť zamestnanca a nie na obchodnú činnosť
iného zamestnávateľa. Konkurenčný charakter je potrebné skúmať vo vzťahu k náplni práce žalobcu
a nie vo vzťahu k predmetu činnosti spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o. vyplývajúceho z Obchodného

registra. Činnosť obchodnej spoločnosti COMEXTRANS, s.r. o môže mať konkurenčný charakter k
predmetu činnosti žalovaného, to však neznamená, že konkurenčný charakter má aj práca vodiča pre
tútospoločnosť.Naviacsúbehviacerýchmobilnýchčinností(čojeajčinnosťvodičakamiónovejdopravy)
predpokladá priamo zákonné ustanovenie, konkrétne § 9 ods. 4 zákona o organizácii pracovného času v
doprave, a preto nemôže aj z tohto dôvodu ísť vôbec o konkurenčnú činnosť. Zákonník práce preto nijak

nevylučuje súbeh pracovnoprávnych vzťahov u viacerých zamestnávateľov, práve naopak, predpokladá
tieto súvislosti. Niet žiadnych pochýb o tom, že nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci podľa
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce nie je príjem za vykonanú prácu, pretože podľa § 118 ods. 2 druhej vety
Zákonníka práce nejde vôbec o mzdu za vykonanú prácu patriacu za pracovný čas, ale o tzv. plnenie
v súvislosti so zamestnaním, tzn. konkrétne o náhradu mzdy ako vyplýva zo samotného názvu tohto

nároku definovanom v § 142 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s § 118 ods. 2 druhej
vety Zákonníka práce. Dôvod, prečo žalobca nevykonával prácu pre žalovaného nebolo automaticky to,
že mal uzavretú pracovnú zmluvu so spoločnosťou COMEXTRANS, s.r.o., a preto tam dochádzalo ku
kolízii pracovných pomerov, ale výlučne preto, že žalovaný vôbec nevytváral žalobcovi a jeho kolegom
podmienky na riadny výkon práce (tzn. neumožnenie vstupu do miesta výkonu práce a pravidelného

pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nerozvrhovanie pracovného času
do pracovných zmien s určením jeho začiatku a konca, neoznamovanie rozvrhnutia pracovného času
týždeň vopred, absencia riadnych písomných príkazov na vykonanie pracovných ciest so všetkými
zákonnými náležitosťami po dobu celých 26 týždňoch, ktoré spadajú do obdobia od 1. januára 2017 do
30. júna 2017), čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovaného.

2.7. Žalobca považoval za úplne nepochopiteľnú úvahu súdu prvej inštancie uvedenú v odseku 21.
napadnutého rozsudku, a to s poukazom nato, že rozhodnutie o organizačnej zmene o zrušení
pracovných miest na jednej strane a prekážka v práci vzniknutá z dôvodu, že sa žalobca nemohol
dostaviť do miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest, resp. z dôvodu

riadnehonerozvrhovaniaaneoznamovaniapracovnéhočasuanevytváraniapodmienoknariadnyvýkon
práce na strane druhej, sú dve úplne rozdielne veci. Organizačná zmena v podobe formálneho zrušenia
prevádzky žalovaného je zákonným podkladom na vykonanie úkonom smerujúcich k zmene obsahu
pracovnejzmluvyalebovkrajnomprípadekuskončeniupracovnéhopomeru,atobuďuzavretímdohody
o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce alebo k uplatneniu výpovede podľa

§ 63 ods. 1 písm. a) alebo b) Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa. Ak sa súd prvej inštancie v
konaní, predmetom ktorého je nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci na strane žalovaného,
nezaoberal otázkou právnej úpravy pracovného času a jeho rozvrhovaním a oznamovaním žalobcovi,
je to niečo tak absurdné, že k tomu si žalobca dovoľuje uviesť, že aj organizácia práce súdu, ktorú
zabezpečujú sudcovia a zamestnanci súdu, sa vykonáva na základe rozvrhnutia pracovného času, ktorý

je im známy vopred, pretože inak by nevedeli, kedy sa majú dostaviť na pracovisko a odkedy dokedy
majú vykonávať prácu v pracovnom čase.2.8. Záverom vo vzťahu k zamietnutiu žalobného návrh vo vzťahu k nevyčerpanej dovolenke uviedol,
že náhrada za nevyčerpanú dovolenku je v akcesorickom vzťahu k vzniknutej prekážke na strane
zamestnávateľa, a to v zmysle § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, nakoľko ako výkon práce sa

posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak.
Nároky žalobcu na náhradu za nevyčerpanú dovolenku priamo súvisia práve s existenciou prekážky na
stranezamestnávateľavzmysle§142ods.3Zákonníka.Súdprvejinštancietým,ženesprávneskutkovo
a právne posudzuje nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce z titulu prekážky
v práci vzniknutej z dôvodu nevytvárania riadnych podmienok zo strany žalovaného na výkon práce,

dospieva potom k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci aj ohľadne náhrady za nevyčerpanú dovolenku.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

5. Predmetom konania, je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému, svojmu bývalému
zamestnávateľovi, domáha zaplatenia náhrady mzdy na základe § 142 ods. 3 Zákonníka práce , t.j.

titulom prekážky na strane zamestnávateľa, za obdobie od 1. 1. 2017 do 30. 6. 2017 vo výške 5
565,58 € v hrubom spolu s úrokom z omeškania a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume
535,15 € titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si
základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Žalobca tvrdí, že mu žalovaný
ako zamestnávateľ v uvedenom období neprideľoval prácu v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté

v jeho pracovnej zmluve a v uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností
tým, že si nesplnil povinnosť rozvrhnúť mu pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného času mu
najmenej týždeň vopred neoznámil.

5.1. Z dokazovania súdom prvej inštancie bolo okrem iného zistené, že v polovici mesiaca december

2016 z dôvodu ukončenia trvania zmluvy medzi žalovaným a spoločnosťou TESCO STORIES SR, a.s.
(jedného z kľúčových zákazníkov žalovaného, pre ktorého zamestnanci žalovaného vykonávali rozvoz
tovaru) bol žalobcovi ako aj ďalším zamestnancom znemožnený vstup do miesta výkonu práce v
prevádzke Beckov, keďže im boli deaktivované čipy, ktoré im tento vstup umožňovali. Na stredisku sa
pritomnachádzalinákladnévozidlá,ktorýmivodičivykonávalirozvoztovaru.Zobsahuspisutiežvyplýva,

že po ukončení kontraktu so spoločnosťou TESCO STORIES SR, a.s. uzavrel žalovaný so spoločnosťou
TESCO STORIES SR, a.s. dňa 11. 10. 2016 dohodu o prenechaní časti priestorov v užívaní v areáli
DC Beckov, a to v podobe 1 kancelárie. O zrušení časti zamestnávateľa - strediska 721 v Beckove, z
dôvodu ukončenia zmluvy so spoločnosťou TESCO STORIES SR a.s. rozhodol potom žalovaný dňa
19. 6. 2017. Procesné strany skončili pracovný pomer ku dňu 30.06.2017 dohodou z dôvodu zrušenia

časti zamestnávateľa - Strediska Beckov na základe rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 19.06.2017 s
účinnosťou od 30.06.2017 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce a žalovaný v zmysle
článku IV. dohody vyplatil žalobcovi odstupné vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného
zárobku.

6. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní o jeho uplatnenom nároku
nezohľadňoval výsledky kontroly zistené inšpekciou práce, zhrnuté v Protokole Inšpektorátu práce
Trenčín zo dňa 27. 4. 2017, č. ITN : 14 - 34 - 2.3/P - E24,A25,27 - 17, v spojení s Dodatkom č. 1 zo
dňa 19. 5. 2017, ktorý sa stal právoplatným v spojení s Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/
BEZ/2017/6172, O-826/2017 zo dňa 18. 1. 2018. Rozhodnutie Národného inšpektorátu práce nebolo

súdu prvej inštancie v danom prípade predložené z dôvodu, že súd prvej inštancie konal v neprítomnosti
žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že
predmetné rozhodnutie správneho orgánu nebolo žalovaným napadnuté žalobou na správnom súde.

6.1. Tvrdenia žalobcu v konaní vychádzajú (aj) zo skutkových zistení obsiahnutých v Protokole

Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27. 4. 2017, č. ITN : 14 - 34 - 2.3/P - E24, A25, 27 - 17, v spojení
s Dodatkom č. 1 zo dňa 19. 5. 2017. Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie jeho oboznámením
(odsek 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku) avšak z jeho obsahu t.j. zistení inšpektorátu pri svojom
rozhodovaní nevychádzal. Je preto potrebné, aby tieto súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenýmnárokom žalobcu vyhodnotil, čomu sa však v rámci rozhodovania o uplatnenom nároku žalobcu vyhol.
Neuviedol, v čom zistenia uvedené v protokole nie sú prijateľné. Je nevyhnutné, aby sa súd prvej
inštancie v ďalšom konaní so závermi, ku ktorým dospel v predmetnom (právoplatnom) rozhodnutí orgán

inšpekcie riadne vysporiadal. Skutkové okolnosti týkajúce sa porušenia povinnosti vyplývajúcej z §
142 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným, v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia správneho orgánu
priamo súvisia so skutkovými udalosťami tvrdenými žalobcom (ide o vodičov kamiónovej dopravy, v
rozhodnom čase zamestnaných u žalovanej s miestom výkonu práce stredisko Beckov) v dôsledku čoho
je potrebné, aby súd prvej inštancie závery rozhodnutia správneho orgánu v konaní pred všeobecným

súdom vyhodnotil v kontexte s uplatnenými nárokmi žalobcu (vodič kamiónovej dopravy, v rozhodnom
čase zamestnaný u žalovaného s miestom výkonu práce stredisko Beckov).

7. Žalobca v žalobe namietal a na uvedenom zotrval aj v rámci odvolacieho konania, že mu žalovaný
neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy s miestom výkonu práce Stredisko Beckov, námietky ktoré
považuje odvolací súd za závažné.

7.1. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, pracovná zmluva obsahuje identifikačné údaje zamestnávateľa
a zamestnanca. V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné
náležitosti, ktorými sú a) druh práce a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť
obce alebo inak určené miesto) alebo miesta výkonu práce, ak ich je viac, alebo pravidlo, že miesto

výkonu práce určuje zamestnanec, c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky.

7.2 V zmysle citovaného ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce sa zamestnávateľ musí so zamestnancom
dohodnúť na podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy (aby táto bola platná), ktorými je druh
práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky. Dojednanie o mieste výkonu

práce v pracovnej zmluve je významné predovšetkým preto, že zamestnávateľ nemôže zamestnancovi
prideľovať prácu v inom mieste, než ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. V prípade
žalobcu bolo ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté Stredisko č. 721 Beckov a
územie pôsobnosti tohto strediska. Na Stredisku Beckov sa tiež nachádzali nákladné autá, s ktorými
zamestnanci, t.j. aj žalobca, po príchode na stredisko realizoval rozvoz tovaru. Vzhľadom na ukončenie

kontraktu so spoločnosťou TESCO STORIES SR, a.s. došlo k deaktivácii čipov, ktoré zabezpečovali
žalobcovi vstup do strediska, kde sa nachádzali aj motorové vozidlá, s ktorými vodiči vykonávali rozvoz
tovaru; súčasne od 11. 12. 2016 mal žalobca k dispozícii na stredisku Beckov už len jednu kanceláriu,
avšak podľa Protokolu inšpektorátu práce Trenčín v čase výkonu inšpekcie (od 30. 1. 2017 do 23. 3.
2017) v distribučnom centre Beckov už nepôsobil žiadny z dispečerov žalovaného, ktorí zamestnancom

prideľovali prácu (cesty za účelom rozvozu tovaru). Bolo povinnosťou žalovaného, ako zamestnávateľa,
aby v zmysle § 47 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi utváral podmienky na plnenie pracovných
úloh, t.j. postaral sa o to, aby si žalobca ako zamestnanec mohol riadne plniť svoje pracovné povinnosti,
teda zabezpečil mu prístup na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve, určil rozvrhnutie
(týždenného) pracovného času, zabezpečil pristavenie vozidiel. Žalovaný tvrdil, že žalobcu písomne

listom zo dňa 15.3.2017 vyzval na nastúpenie do zamestnania (č.l. 135 spisu) a to tak, aby „sa dňa
22.03.2017 o 02:00 hod. dostavil na obvyklé miesto výkonu práce v Beckove, kde na parkovisku pre
osobné motorové vozidlá pred DC TESCO bude pristavené služobné osobné vozidlo, ktoré dopraví
žalobcu na miesto nakládky na adrese Sadová 11/B, Spišská Nová Ves, kde je pre žalobcu zabezpečené
aj ubytovanie hradené zamestnávateľom“ a zároveň ho aj upozornil na závažné porušenie pracovnej

disciplíny (č.l. 137spisu), s tým, že žalobca bol opakovane vyzývaný na nástup do práce telefonicky,
avšak bezvýsledne. K súdu predloženej písomnej výzve zo dňa 15.3.2017 adresovanej žalobcovi nutno
ale podotknúť, že predmetnú výzvu si žalobca v odbernej lehote neprevzal. Odberná lehota uplynula
dňa 25.3.2017 (č.l. 136 spisu) t.j skôr ako sa mal dostaviť dostaviť na obvyklé miesto výkonu práce.
Ďalej je potrebné poukázať nato, že sa týkala len 5 dní pracovných dní a vôbec neobsahovala zákonom

vyžadovaný rozvrh pracovného času žalobcu.

8. Súd prvej inštancie vzhľadom na druh žalobcom vykonávanej práce uviedol, že žalobca je tzv.
mobilným zamestnancom, ktorí nevykonávajú svoju prácu spočívajúcu v nakládke, rozvoze a vykládke
tovaru na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo priestoru, a preto ak žalobca mal v

zmysle podstatných náležitostí pracovnej zmluvy dojednané ako miesto výkonu práce: stredisko Beckov,
nejednalo sa o miesto, v ktorom bude žalobca plniť svoje pracovné povinnosti počas celej dĺžky svojho
pracovného času, ale išlo fakticky o miesto, kde spravidla (avšak nie výhradne) uskutočňoval nakládku/
vykládku tovaru.8.1. Podľa § 8 ods. 4 zák. č. 462/2007 Z.z. zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v
doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona

č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 309/2007 Z.z. (ďalej len „ zákon č. 462/2007 Z.z.“) pracoviskom podľa odseku 1
je a) miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec vykonáva dopravné
činnosti, b) vedľajšie miesta prevádzky bez ohľadu na to, či sú v tom istom mieste ako hlavná prevádzka
alebo hlavné sídlo zamestnávateľa, c) každé iné miesto, na ktorom mobilný zamestnanec vykonáva

dopravné činnosti pre zamestnávateľa a d) vozidlo, ktorý mobilný zamestnanec používa na vykonávanie
dopravných činností.

8.2. K argumentom súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že v pracovnej zmluve so žalobcom
nebolo dohodnuté aj iné miesto prevádzky v zmysle § 8 ods. 4 písm. c) a písm. d) zák. č. 462/2007
Z.z., ale ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté len stredisko Beckov. Keďže nebolo dohodnuté v

súvislosti pracovným cestami iné miesto pravidelného pracoviska, bolo stredisko Beckov pravidelným
pracoviskom (§2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách), tzn. predovšetkým s ich začatím ako aj
ukončením. Zmluvné dojednanie vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku v
súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest žalobcu bolo dojednané v súlade s § 43 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce. Bez dohody v pracovnej zmluve podľa § 8 ods. 4 cit. zák. nemožno považovať za

pracovisko žalobcu aj akékoľvek iné miesto, kde žalobca vykonával nakládku či vykládku tovaru, ale ani
jemu pridelené motorové vozidlo. Vzhľadom na uvedené sú aj v tomto smere námietky opodstatnené.

9. Za dôvodné považuje odvolací súd v celom rozsahu aj námietky žalobcu, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom v súvislosti so súbehom dvoch pracovných

pomerov. Neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie a jeho zistenie, že výkon práce pre spoločnosť
COMEXTRANS,s.r.o.,kuktorejžalobcovivznikolpracovnýpomerod 13.decembra2016,jedôvodom
ktorý žalobcovi bránil vo výkone práce u žalovaného a uzatvorením pracovného pomeru bez súhlasu
žalovaného žalobca porušil ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka práce a závažne porušil pracovnú
disciplínu.

9.1. Podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom
v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa
konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, pričom ak sa
zamestnávateľ nevyjadrí do 15 dní od doručenia žiadosti zamestnanca, platí, že súhlas udelil.

9.2. Vykonané dokazovanie preukázalo, že súčasťou uzavretej pracovnej zmluvy medzi žalobcom a
žalovaným bola aj tzv. konkurenčná doložka (čl IX. Pracovnej zmluvy). Rovnako nebolo sporné, že
žalobca sa od 13.12.2016 zamestnal ako vodič v obchodnej spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o., do
predmetu obchodnej spoločnosti patrí aj nákladná cestná doprava. Sporná nebola ani skutočnosť,

že žalobca žalovaného ako svojho zamestnávateľa nežiadal o písomný súhlas s výkonom práce pre
spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o., ako ani skutočnosť, že mu žalovaný takýto písomný súhlas neudelil.

9.3. Konkurenčná doložka upravená v ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce predstavuje obmedzenie
výkonu konkurenčnej zárobkovej činnosti zamestnanca a týka sa výkonu takej činnosti, ktorá má

vo vzťahu k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. V podstate slúži na ochranu
výsledkov hospodárskej činnosti zamestnávateľa ako aj na ochranu práva zamestnávateľa zužitkovať
ekonomicky na trhu výsledky vlastnej obchodnej činnosti. Zmysel konkurenčnej doložky spočíva hlavne
v ochrane zamestnávateľa pred únikom informácií ku konkurenčnému podnikateľovi prostredníctvom
zamestnancov, ktorí sa v priebehu svojho pracovného pomeru oboznamujú s takými informáciami,

ktoré majú povahu obchodného tajomstva alebo ktoré sú takej povahy, že by boli spôsobilé poskytnúť
konkurenčnému podnikateľovi v rámci hospodárskej súťaže výraznú výhodu. Konkurenčná doložka tak
má prispieť k férovej hospodárskej súťaži.

9.4. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd si v danom prípade konkurenčnú

doložku v pracovnej zmluve žalobcu vyložil len mechanicky, pričom neskúmal, či paralelný pracovný
pomer žalobcu u spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o., (ktorá má nesporne obdobný predmet činnosti ako
žalovaný) reálne predstavuje pre žalovaného ohrozenie jeho obchodných a ekonomických záujmov,
za situácie, kedy samotný Zákonník práce súbeh viacerých pracovných pomerov zásadne nevylučuje.Žalobca sa paralelne zamestnal v rovnakej pracovnej pozícii vodiča, akú vykonával u žalovaného,
avšak z doposiaľ vykonaného dokazovania nemožno ustáliť, že by pracovný pomer v spoločnosti
COMEXTRANS, s.r.o., bol dôvodom vykazovaných neospravedlnených absencií žalobcu v práci u

žalovaného, a nie okolnosť, že žalovaný žalobcovi neumožnil výkon jeho pracovných povinností pre
žalovaného v zmysle Zákonníka práce. V tejto súvislosti je významná aj okolnosť, že pracovný pomer
v spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o., nebol dôvodom skončenia pracovného pomeru žalovaného so
žalobcom ale podľa žalovaného však bol dôvodom neospravedlnených absencií žalobcu v práci, ktorá
skutočnosť jednoznačne z vykonaného dokazovania zatiaľ nevyplýva.

10. Žalobca sa žalobou domáha okrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného
aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v kalendárnom roku 2017 v sume 535,15€. Uvedený nárok
bude možné posúdiť ako dôvodný za predpokladu, že súd prvej inštancie ustáli existenciu prekážky na
strane žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

10.1. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sú preto závery súdu prvej inštancie, že žalobca
neodpracoval u žalovaného v rozhodnom období žiaden pracovný deň, že vykazoval v žalovanom
období neospravedlnené absencie a preto mu podľa § 105 Zákonníka práce nevznikol nárok na čerpanie
dovolenky za kalendárny rok 2017 ani za odpracované dni, v dôsledku čoho nie je dôvodným jeho nárok
na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky predčasné.

11. Odvolací súd vzhľadom na predmet konania dáva do pozornosti okolnosť, že predmetný spor je
individuálnym pracovnoprávnym sporom podľa § 316 ods. 1 C.s.p. a ide o spor s tzv. ochranou slabšej
strany. Znamená to napr., že súd prvej inštancie môže v rámci dokazovania vykonať aj taký dôkaz, ktorý
zamestnanec nenavrhol (§ 319 C.s.p.).

12. Z dôvodov uvedených v odsekoch 6. až 10.1. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorýmjepodľa§391ods.2C.s.p.viazaný.Súdprvejinštancie doplnídokazovaniavzmysletextuvyššie

uvedeného (kompletizácia protokolov a rozhodnutí týkajúcich sa vykonanej kontroly zo strany inšpekcie
práce) opätovne rozhodne o predmetnej žalobe s tým, že musí znova zisťovať, či existovali prekážky
na strane žalovaného ako zamestnávateľa, pre ktoré nemohol žalobca ako zamestnanec vykonávať
prácu, či žalovaný vytvoril žalobcovi podmienky na plnenie jeho pracovných úloh v mieste výkonu jeho
práce a nanovo teda vyhodnotí opodstatnenosť uplatnených nárokov žalobcom. V novom rozhodnutí

sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiada s argumentáciou sporových strán tak, aby odôvodnenie jeho
rozhodnutie zodpovedalo požiadavkám ust. § 220 ods. 2 C.s.p..

13. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozsudku a k vráteniu
veci na ďalšie konanie a rozhodnutie odvolací súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zoberať

námietkou žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. V tomto smere odvolací súd
považuje len za potrebné uviesť, že záverom súdu prvej inštancie, ktorý prejednal a meritórne rozhodol
posudzovaný pracovnoprávny spor v neprítomnosti povereného zástupcu Odborového zväzu KOVO so
sídlom Miletičova č. 24, Bratislava nie je čo vytknúť a v tomto smere sú námietky žalobcu nedôvodné.

14. Pre komplexnú informáciu odvolací súd udáva, že mu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v skutkovo a právne
obdobných veciach v ktorých boli žaloby uplatnené vodičmi ako zamestnancami žalovaného zamietnuté
uzneseniamisp.zn.9CoPr/9/2024-435,6CoPr/15/2023-459,15CoPr/3/2024-407napadnutérozsudky
súdov prvej inštancie zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

15. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného ako
aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).