Uznesenie · Pracovné právo · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316213772
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1316213772.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.
Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkyne: C.. C. T., L.. X.XX.XXXX, K. X, D.,
zastúpenej advokátkou Mgr. Hanou Volšíkovou, Záhradnícka 64, Bratislava, proti žalovanému: Letové
prevádzkové služby Slovenskej republiky, štátny podnik, (v skratke „LPS SR, š. p."), Ivanská cesta 93,
Bratislava, IČO: 35 778 458, zastúpenému PARA advokáti, s.r.o., Gagarinova 10A, Bratislava, IČO: 47

258 969, za účasti intervenienta na strane žalobkyne: Združenie riadiacich letovej prevádzky Slovenskej
republiky - ATCA SR, Letisko M. R. Štefánika, Bratislava, IČO: 30 810 744, o splnenie povinnosti z
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 14Cpr/5/2016-223, zo dňa 27.2.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal proti žalobkyni
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
12.8.2016 domáhala voči žalovanému určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt
z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju

znevýhodnilvporovnanísmužskýmikolegamivykonávajúcimirovnakúprácuzaradenúdotretejrizikovej
kategórie prác. Zároveň sa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť upustiť od protiprávneho
konania a priznať žalobkyni nárok na rekondičný pobyt, poskytnúť jej pracovné voľno v rozsahu dvoch
týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý rekondičný
pobyt, na ktorý jej vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý ju žalovaný odmietol vyslať a to až
do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty, zaplatiť jej náhradu 559 eur (300 eur liečebná

starostlivosť, 189 eur stravné, 70 eur športové aktivity), ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt,
na ktorý jej vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý ju žalovaný odmietol vyslať a to až do
riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt, na tom skutkovom základe, že u žalovaného pracuje
v pracovnom pomere, ktorý vznikol 26.1.2009 a vykonáva pracovnú funkciu - radarový riadiaci letovej
prevádzky. Z dôvodu psychickej záťaže pri výkone práce riadiaceho letovej prevádzky (ďalej len „RLP“),
sú zamestnanci vykonávajúci toto povolanie zaradení orgánom štátnej správy na úseku verejného

zdravotníctva do tretej kategórie rizikových prác v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“).
V súlade s § 11 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 124/2006 Z. z.“) je zamestnávateľ v záujme predchádzania vzniku
chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané
povolanie. Na účel poskytovania rekondičného pobytu je vybraným povolaním povolanie, v ktorom sa

vykonáva práca zaradená orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej alebo
štvrtej kategórie rizikových prác. Žalobkyňa získala preukaz spôsobilosti riadiaceho letovej prevádzkydňa 17.5.2010 a od 1.6.2010 vykonávala pre žalovaného prácu RLP, s nárokom na prvý rekondičný
pobytvroku2015,podľakolektívnejzmluvyavsúlades§11zákonač.124/2006Z.z..Poštyrochrokoch
od získania preukazu spôsobilosti na výkon práce RLP však otehotnela. Z dôvodu plnenia si povinností

v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa nastúpila od 8.9.2014 na
materskú dovolenku, ktorú čerpala po dobu len 25 týždňov. Dňa 28.2.2015 ukončila čerpanie materskej
dovolenky a nastúpila do práce 1.3.2015. V septembri 2015 zistila, že ju žalovaný nezaradil medzi
účastníkov rekondičného pobytu s odôvodnením, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce
zaradenej do tretej kategórie, nakoľko si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti súvisiace s tehotenstvom,

pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa (§ 11 ods. 11 posledná veta zákona č. 124/2006 Z.
z.). Žalovaný ju ďalej informoval, že v zmysle odpovede k žiadosti o usmernenie, o ktoré požiadal
Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR sa doba 5 rokov nepretržitého výkonu práce zaradenej
do tretej kategórie rizikových prác začína počítať odznova. Žalovaný teda uplatňuje v prípade žalobkyne
usmernenie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR a jeho výklad § 11 ods. 11 posledná veta
zákona č. 124/2006 Z. z., čo fakticky znamená, že žalobkyňa by mala splniť podmienku nároku na

prvý rekondičný pobyt až v roku 2020, t. j. až po desiatich rokoch výkonu práce RLP avšak len za
predpokladu, že v tejto dobe znova neotehotnie a nebude čerpať ďalšiu materskú dovolenku. Žalobkyňa
mázato,žepostup,nazákladektoréhojejžalovanýodmietolposkytnúťrekondičnýpobytprenesplnenie
podmienky nepretržitého výkonu práce je formalistický, sociálne nespravodlivý a diskriminačný voči
ženám, matkám, ktoré si plnia svoju povinnosť a spoločenskú funkciu v súvislosti s tehotenstvom,

pôrodom a materstvom. Tento postup zásadne obmedzuje jej právo na ochranu zdravia a bezpečnosť
pri práci v súvislosti s výkonom rizikovej práce a nárokom na rekondičný pobyt v porovnaní s mužskými
kolegami. Poukázala na článok 38 ods. 1 až 41 ods. 2 Ústavy SR, článok 1, 6, 8 Základných zásad
Zákonníka práce, § 13, § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a § 168 ods. 4 Zákonníka práce.
Postupom žalovaného sa cíti byť diskriminovaná oproti jej mužským kolegom.

2.Pokiaľideostručnýobsahnapadnutéhorozhodnutia(§393ods.2CSP),súdprvejinštancievychádzal
z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa je u žalovaného v pracovnom pomere, ktorý
vznikol 26.1.2009 na základe pracovnej zmluvy č. 23.01.20093/09 zo dňa 23.1.2009, vo funkcii - riadiaci
letovej prevádzky; z dôvodu psychickej záťaže pri výkone práce RLP sú zamestnanci vykonávajúci

toto povolanie zaradení orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie
rizikových prác v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.; ďalej neboli sporné údaje o rozsahu čerpania
materskej dovolenky žalobkyňou; skutočnosť, že pre nesplnenie podmienky nepretržitého výkonu práce
(t. j. prerušenie výkonu práce presahujúceho 8 týždňov) nebola zaradená žalovaným na prvý rekondičný
pobyt po piatich rokoch výkonu práce RLP.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa založila žalobu na tvrdení, že žalovaný uplatnil voči nej
diskriminačný postup pre čerpanie materskej dovolenky; mal za to, že nárok na rekondičný pobyt nie
je výhoda v zmysle odmeny za vykonanú prácu, ale že musí byť chápaný ako právo na bezpečnosť
a ochranu zdravia pri práci v súvislosti s výkonom povolania; tvrdí, že ide o nepriamu diskrimináciu,
za ktorú sa považuje prípad, ak by v dôsledku navonok neutrálneho predpisu, kritéria alebo zvyklosti

bola znevýhodnená osoba, resp. skupina osôb, ktorá je vymedzená na základe chráneného dôvodu. V
prípade žalobkyne týmto neutrálnym kritériom je postup žalovaného, ktorým uplatnil formálny výklad §
11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý znevýhodňuje ženy v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom ako
chránenú skupinu, či tehotné ženy diskriminuje podľa pohlavia v porovnaní s mužskými kolegami, čo je
chránený dôvod. Takýmto postupom žalovaného nebolo žalobkyni zachované právo na prvý rekondičný

pobyt v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., čím prišlo zo strany žalovaného k nepriamej
diskriminácii a znevýhodneniu žalobkyne v súvislosti s jej tehotenstvom, pôrodom a materstvom pri
prístupe k právu na prvý rekondičný pobyt. Žalovaný podľa žalobkyne porušil jej právo garantované
v článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES a to právo žalobkyne vrátiť sa
po skončení materskej dovolenky na pracovné miesto za podmienok, ktoré nie sú menej priaznivé

a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by žalobkyňa mala nárok počas
neprítomnosti v práci.

4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z predmetu sporu, ktorými sú nároky uplatnené žalobkyňou v
dôsledku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. uviedol,

že výraz „diskriminácia“ znamená rozlišovanie. V práve je bežné, že sa rozlišuje medzi rôznymi
subjektmi práv a preto nie každé rozlíšenie musí vždy znamenať diskrimináciu. Ozrejmil, že žalobca
musí preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej
istej pozícií ako on, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Žalobca je povinný vnávrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a žalovaný je povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

5. Žalobkyňa podala návrh na začatie konania z dôvodu jej nepriamej diskriminácie postupom
žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt. Skutočnosťou, z ktorej podľa žalobkyne
možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania mal byť výklad
pojmunepretržitéhovýkonuprácepodobupiatichrokovuvedenýv§11ods.11zákonač.124/2006Z.z.,

keď žalobkyňa prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinnosti v súvislosti s tehotenstvom,
pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a nastúpila na materskú dovolenku, ktorú čerpala po
dobu 25 týždňov. Z uvedeného dôvodu nebola zaradená žalovaným na prvý rekondičný pobyt, keďže
nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov.
Žalobkyňa tvrdí, že pohnútkou diskriminačného konania je pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako
ženy a matky.

6. Mal za to, že pri výklade pojmu uvedeného v určitom zákonne je treba okrem iného vychádzať z
účelu zákona. Účel zákona č. 124/2006 Z. z. je uvedený v § 1, ktorý hovorí, že tento zákon ustanovuje
všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných

poškodení zdravia z práce. Z citovaného § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 124/2006 Z. z. vyplýva, že povinnosť
zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná súčasne na dve podmienky: a)
zamestnanecvykonávarizikovúprácu(t.j.prácuzaradenúregionálnymúradomverejnéhozdravotníctva
do tretej alebo štvrtej kategórie prác), b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, čiže rekondičný
pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného

prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu.

7. Z uvedeného mu vyplynulo, že účasť na rekondičnom pobyte je účelná pre regeneráciu alebo
stabilizáciu zdravotného stavu zamestnanca negatívne ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi
pracovného prostredia (dlhodobé nadmerné a jednostranné zaťaženie, ochorenie z vibrácií, hluku alebo

psychického zaťaženia). Po splnení ustanovených podmienok je zamestnávateľ povinný zabezpečiť
zamestnancovi rekondičný pobyt a opakovaný rekondičný pobyt v určenej periodicite a zamestnanec
je povinný tento pobyt absolvovať. Prvý rekondičný pobyt poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi v
prípade, ak zamestnanec vykonával prácu zaradenú do tretej kategórie rizikových prác nepretržite 5
rokovaleboprácuzaradenúdoštvrtejkategórienepretržite4roky.Ďalšírekondičnýpobytzamestnávateľ

povinne zabezpečí zamestnancovi po troch rokoch vykonávania vybraného povolania, avšak len vtedy,
ak v tomto období zamestnanec nepretržite odpracoval najmenej 600 pracovných zmien.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že z uvedených zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že
povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento

rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný t. j. reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec
vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Za tejto situácie dospel k záveru, že nemožno vykladať
pojem nepretržitý výkon práce uvedený v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. v kontexte s pojmom
výkon práce podľa Zákonníka práce (§ 141 ods. 1, § 144a ods. 1 písm. a).

9. Ozrejmil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce
pre účely dôchodkového zabezpečenia žien matiek. Naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účel
zákona č. 124/2006 Z. z. súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas
vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie rizikových prác po určitý čas,
ktorý na základe vedeckých poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca,

pokiaľ je mu vystavený dlhodobo (5 rokov nepretržite).

10. Z ustanovenia § 11 ods. 1 a 11 zákona č. 124/2006 Z. z. mu ďalej vyplynulo, že zabezpečenie
rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je
koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca. Súd prvej inštancie mal za

to, že nemožno preto stotožniť túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu
s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle článku 15 smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ ES (odsek 24 odôvodnenia).11. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v konaní preukázal, že
pohnútka jeho konania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode, teda že nepostupoval pri
posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého

výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou po
pôrode, čerpajúcou materskú dovolenku, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre
vznik tohto nároku. Poukázal tiež na to, že žalovaný preukázal, že pri posudzovaní nároku žalobkyne
sa obrátil aj na orgán štátnej správy - Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR a požiadal o
usmernenie; postup žalovaného bol preverený aj Inšpektorátom práce, ktorý taktiež nezistil v tomto

smere u žalovaného žiadne pochybenia. Vzhľadom na to, že aj žalovaný považoval zákonné kritérium
(počítanie nepretržitej doby výkonu práce 5 rokov odznova po každom prerušení výkonu práce nad 8
týždňov bez ohľadu na dôvod prerušenia) za príliš tvrdé, na základe kolektívnej zmluvy poskytol nárok
na rekondičný pobyt aj zamestnancom vykonávajúcim prácu zaradenú do tretej kategórie rizikových
prác po dobu troch rokov a to všetkým zamestnancom, bez ohľadu na manželský a rodinný stav alebo
pohlavie zamestnanca.

12. Na uvedenom základe, keď súd prvej inštancie nezistil diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu
k žalobkyni, žalobu v zmysle § čl. 38 ods. 1, § 41 ods. 2 Ústavy SR, čl. 15 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2006/54/ES, § 2 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 2a ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 6 ods.
1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., čl. 6, čl. 8, § 13 ods. 1, ods. 2, § 141 ods. 1, §

144a ods. 1 písm. a), § 168 ods. 4 Zákonníka práce, § 12 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 4 písm. k), § 31 ods.
1, ods. 4, ods. 6 zákona č. 355/2007 Z. z., § 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 148/2010 Z.
z., § 1, § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 11, ods. 12, ods. 14 zákona č. 124/2006 Z. z., ako nedôvodnú zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal
proti žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.

13. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 písm. b), písm. d), písm. f),
písm. h) a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Podstatným zhrnutím skutkových
tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom
namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jej práva na spravodlivý

proces, nakoľko rozhodnutie súdu je formalistické, svojvoľné, nepreskúmateľné a v rozpore s platnou
judikatúrou vnútroštátnych aj európskych súdov, na ktoré sa v konaní výslovne odvolávala. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietala, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
nie je dostatočne odôvodnený, nedáva odpovede na všetky relevantné otázky, nezdôvodňuje, resp.

nezohľadňuje všetky právne normy relevantné pre tento antidiskriminačný spor, vôbec nezohľadňuje
medzinárodné zmluvy ani dohovory v oblasti diskriminácie, a to ani v širšom kontexte, ani v konkrétnych
ustanoveniach týkajúcich sa diskriminácie žien z dôvodu tehotenstva a materstva. Súd prvej inštancie
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uspokojivým spôsobom nevyrovnal so všetkými podstatnými
okolnosťami prípadu, ani s argumentáciou žalobkyne a jej návrhmi na aplikáciu ústavno-konformného

výkladu ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., či nutnosťou prijatia „vhodných opatrení",
v prospech menej zastúpeného pohlavia t. j. žien (čl. 8 ods. 5 Európskej sociálnej charty), ale ani
s argumentmi žalobkyne o odôvodnenosti judikovania „contra legem largo sensu“. Tieto návrhy a
argumenty žalobkyne súd v rozsudku úplne opomenul bez akéhokoľvek zdôvodnenia.

14. Namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
pretože súd prvej inštancie porušil zásadu viazanosti súdu inými rozhodnutiami podľa § 193 CSP,
keď nezohľadnil závery rozhodnutí Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd a bez zdôvodnenia rozhodol v rozpore s tým,
čo bolo judikované napríklad aj uznesením Ústavného súdu SR zo 16. októbra 2018, sp. zn. III. ÚS

388/2018 podľa ktorého „zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je
bežné, pričom osobitné, špecifické situácie môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu
súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať
protiústavné dôsledky." Súd pri svojich záveroch postupoval formalisticky, keď zohľadnil iba doslovné
znenie ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorého striktná aplikácia v prípade žien a

matiek na materskej dovolenke môže mať a aj má protiústavné dôsledky.

15. Súd prvej inštancie nepostupoval ani v zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 1.12.2015, sp. zn. III.
ÚS 90/2015, keď neprihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a nezaujal hodnotiace stanovisko kústavnýmprávamnaprístupžalobkynekbezpečnostiaochranezdraviapriprácibezdiskrimináciealebo
znevýhodnenia z dôvodu jej tehotenstva a materstva. Súd prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť
skutočnostiam relevantným vo vzťahu k predmetu antidiskriminačného sporu, a to v miere spôsobilej

privodiť nespravodlivé rozhodnutie a porušenie práva na spravodlivý proces.

16. Brojila, že súd prvej inštancie v konaní vôbec neskúmal to, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo
diskriminovaná „z dôvodu pohlavia“, pri prístupe k rekondičnému pobytu, ako jedného z nástrojov
ústavou zaručeného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (čl. 36 Ústavy SR), t. j. práva

na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky bez diskriminácie. S uvedeným súvisí aj zákonná
požiadavka potvrdená v judikatúre Európskeho súdneho dvora aj Európskeho súdu pre ľudské práva, že
pri znevýhodnení alebo menej priaznivom zaobchádzaní s osobou alebo skupinou osôb je potrebné, aby
žalovaný preukázal, že postupom alebo pravidlom, ktoré znevýhodňuje osobu alebo skupinu osôb bol
sledovaný legitímny cieľ a že zvolené prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
Na určenie, či rozdielne zaobchádzanie je primerané, súd musí byť presvedčený o tom, že neexistuje

žiadny iný prostriedok na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý menej zasahuje do práva na rovnaké
zaobchádzanie. Inými slovami, že znevýhodnenie je obmedzené na čo možno najnižšiu úroveň ujmy,
ktorá je potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa a že cieľ, ktorý sa má dosiahnuť je dostatočne
dôležitý na odôvodnenie tejto úrovne zásahu. Súd uvedené v konaní vôbec neskúmal a žalovaný to v
konaní nepreukázal.

17. Objasnila, že podľa „Príručky o európskom antidiskriminačnom práve FRA", vypracovanej za
spolupráce Európskeho súdu pre ľudské práva a Agentúry EÚ pre základné práva: „Antidiskriminačné
právo EÚ zakazuje jednak prípady, v ktorých sa s osobami alebo skupinami osôb v rovnakej situácii
zaobchádza rozdielne, t. j. priama diskriminácia, ale aj prípady, v ktorých sa s osobami alebo skupinami

osôb v rôznych situáciách zaobchádza rovnako, t. j. „nepriama" diskriminácia. Antidiskriminačné právo
teda pri nepriamej diskriminácii ustanovuje požiadavku, aby sa s osobami, ktoré sa nachádzajú v
rôznych situáciách, zaobchádzalo rozdielne do tej miery, aká je potrebná na to, aby mohli využívať
konkrétne príležitosti na rovnakom základe ako ostatní, pretože ide o účinky zaobchádzania, ktoré osoby
s odlišnými charakteristikami definujúcimi chránenú skupinu vnímajú inak.

18. Pri nepriamej diskriminácii je prvou identifikovateľnou požiadavkou zdanlivo neutrálne pravidlo,
kritérium alebo postup. Inými slovami, musí existovať nejaká forma požiadavky, ktorá sa uplatňuje na
každého. Druhou identifikovateľnou požiadavkou je, že zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo
postup vystavuje „chránenú skupinu“ určitej nevýhode v porovnaní s ostatnými v podobnej situácii.

V tomto sa nepriama diskriminácia odlišuje od priamej diskriminácie tým, že sa dôraz presúva od
rozdielneho zaobchádzania na rozdielne účinky. Vyššie uvedená definícia nepriamej diskriminácie v
Príručke o európskom antidiskriminačnom práve FRA, vypracovanej Európskym súdom pre ľudské
práva a Agentúrou EÚ je aj predmetom tohto antidiskriminačného sporu a prípadom žalobkyne.

19. Uviedla, že v konaní poukázala tiež na konkrétnu judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach
diskriminácie podľa pohlavia, a to v právnej veci C-136/95 - Thibault, Súdny dvor EÚ vyslovil záver,
že ide o diskrimináciu, ak žena z dôvodu materskej dovolenky trvajúcej viac ako šesť mesiacov
nedostala zvýšenie mzdy ako jej kolegovia; v právnej veci C-170/84 Bilka, Súdny dvor EÚ konštatoval,
že zamestnávateľ porušuje článok 119 Zmluvy, ak jeho opatrenie postihuje podstatne viac ženy ako

mužov; súd prvej inštancie sa so žiadnym z týchto argumentov žalobkyne, ktoré sú spísané v „Príručke
o európskom antidiskriminačnom práve FRA“ a ani uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ohľadom
možnej diskriminácie nezaoberal a v rozsudku nevysporiadal.

20. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, ktorá bola v konaní žalobkyňou

preukázaná, že ženy, (chránená skupina), pracujúce u žalovaného na pozícii RLP sú objektívne
znevýhodnené z dôvodu tehotenstva a materstva v porovnaní s mužskými kolegami pri prístupe k
ústavnému právu na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (čl. 36 písm. c Ústavy SR), ako rovnocenní
zamestnanci pracujúci vo vybranom povolaní, ktoré je zaradené do tretej kategórie rizika „psychickej
záťaže“. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy skutočnosť, že ženy, pracujúce u žalovaného na pozícii

„riadiaci letovej prevádzky“, ktoré sú držiteľkami preukazu spôsobilosti, automaticky strácajú zdravotnú
spôsobilosť na vykonávanie práce riadiacej letovej prevádzky po 34. týždni tehotenstva, a to v zmysle
požiadavky ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340. To znamená, že tehotné ženy nemôžu
vykonávať prácu vo vybranom povolaní práve z dôvodu tehotenstva. Z uvedeného tiež vyplýva, žena základe straty zdravotnej spôsobilosti z dôvodu tehotenstva nemôžu ženy ani objektívne splniť
požiadavku v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to aj s poukazom na § 168 ods. 4 Zákonníka
práce a s poukazom na čl. 8 ods. 1 a ods. 5 Európskej sociálnej charty z mája 1996, ktoré upravujú

čerpanie najmenej 14 týždňovej materskej dovolenky a ochranu žien po pôrode; pričom sa tehotným
ženám a ženám, ktoré nedávno porodili a dojčia zakazuje ťažká práca a je preto potrebné prijať
„vhodné opatrenia“ na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Navyše, v ustanovení ATCO.MED.B.045
Nariadenia komisie EÚ 2015/340 je upravené, že držiteľka preukazu spôsobilosti sa musí povinne
podrobiť lekárskemu vyšetreniu na obnovu zdravotnej spôsobilosti, a to v zmysle príslušných ustanovení

Nariadenia komisie EÚ 2015/340 o obnove zdravotnej spôsobilosti. Zdravotná spôsobilosť, ktorá sa
zapisuje do preukazu spôsobilosti RLP je povinnou podmienkou na vykonávanie práce RLP. V konaní
bolo preukázané evidentné znevýhodnenie oproti mužským kolegom pri prístupe k bezpečnosti a
ochranezdraviapripráci.Žalobkyňasohľadomnajejevidentnéznevýhodneniepodľapohlaviauvádzala
v konaní na prvom stupni príklad jej mužského kolegu, ktorý získal preukaz spôsobilosti súčasne so
žalobkyňou, teda obaja sa súčasne stali zamestnancami vo vybranom povolaní, ktoré je zaradené

do tretej kategórie rizika. Mužský kolega splnil podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt v roku
2015 a následne mu bol poskytnutý ďalší rekondičný pobyt raz za rok. Tento mužský kolega pritom v
rozhodujúcom období prvých piatich rokov vykonávania práce mal dve deti. Naproti tomu žalobkyňa
mala v rozhodujúcom období iba jedno dieťa, avšak z dôvodu straty zdravotnej spôsobilosti po 34.
týždni tehotenstva a pre čerpanie materskej dovolenky v rozsahu 25 týždňov ešte pred ukončením

rozhodujúceho obdobia piatich rokov, nebol žalobkyni poskytnutý prvý rekondičný pobyt v roku 2015
ako jej mužskému kolegovi, pričom žalovaný v prípade žalobkyne uplatnil postup, ktorý počíta dobu
piatich rokov nepretržitého vykonávania práce pre nárok na prvý rekondičný pobyt odznova. Súd tieto
skutočnosti vôbec nezohľadnil a ani neskúmal.

21. Súd prvej inštancie v odseku 58 napadnutého rozsudku nesprávnym postupom pri úvahe a
posudzovaní predmetu konania dospel k nesprávnemu záveru, ktorý je v priamom rozpore s § 3 ods.
3 zákona č. 365/2004 Z. z. a na ktorom následne postavil aj svoje rozhodnutie, že žalovaný v konaní
preukázal, že „pohnútka“ jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode. Takýto záver
súdu prvej inštancie v kontexte § 3 ods. 3 zákona č. 265/2004 Z. z., ktorý priamo ustanovuje, že „pri

posudzovaní,čiideodiskrimináciualebonie,saneberiedoúvahy,čidôvody,ktoréknejviedli,vychádzali
zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky“ je inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Pri posudzovaní tejto právnej veci nie je rovnako dôležité, či žalovaný existujúce objektívne
znevýhodnenie žalobkyne ako ženy a matky napravil v kolektívnej zmluve na rok 2018, keď od roku 2018
poskytol nárok na prvý rekondičný pobyt všetkým zamestnancom nad rámec zákona. Táto skutočnosť

nerieši vzniknutú diskrimináciu a nerieši ani právne postavenie žalobkyne vo vzťahu k prístupu k prvému
rekondičnému pobytu, na ktorý by mala nárok od roku 2015 vrátane, ak by neotehotnela a nečerpala
materskú dovolenku, pričom na ďalší rekondičný pobyt by žalobkyni vznikol nárok jeden krát za rok, a to
v zmysle kolektívnej zmluvy. Navyše kolektívna zmluva sa uzatvára na obdobie jedného roka, teda ani v
tomto prípade, keď žalovaný len zmiernil celkový dopad diskriminačného postupu úpravou v kolektívnej

zmluve na rok 2018, nie sú práva žalobkyne a ani iných žien v podobnej situácii nijakým spôsobom
garantované a postavenie žalobkyne zostáva preto neisté.

22. Namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a to z dôvodu, že svojvoľným a selektívnym prístupom k dôkazom a preukázanému

skutkovému stavu zobral do úvahy len skutočnosti v prospech žalovaného, ktoré pritom neboli v konaní
žalovaným preukázané (§ 2a ods. 3 a § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.), alebo ktoré nie sú vzhľadom
na antidiskriminačný spor relevantné (§ 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.), pričom neprihliadol na
podstatné skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou preukázané, alebo ktoré neboli medzi stranami sporné. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nie je možné zistiť, ktoré dôkazy vykonané v

konaní na súde prvej inštancie boli pre súd relevantné, ani to, ako súd dôkazy hodnotil v ich vzájomnej
súvislosti. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy preukázané prípady ďalších dvoch žien, RLP,
ktoré sa v krátkej dobe ocitli v rovnakej právnej neistote z dôvodu ich tehotenstva, v súvislosti s ich
nárokom na prvý rekondičný pobyt, pričom sa vôbec s týmto preukázaným a podstatným faktom v
rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie neriešil ani preukázanú a nespornú skutočnosť, že z

celkového počtu 58 RLP na oblastnom stredisku riadenia, ktorí vykonávajú prácu zaradenú do tretej
kategórie rizika je len 5 žien RLP.23. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd
prvej inštancie neaplikoval príslušnú právnu normu, resp. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sú všeobecné súdy povinné uplatňovať ochranu

podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa smerníc EÚ proti
diskriminácii bez ohľadu na to, či sa účastník konania na ne odvoláva a určiť rozhodné právo. Z
hľadiska posudzovania predmetu antidiskriminačného sporu vo vzťahu k problematike diskriminácie
podľa pohlavia súd vôbec neaplikoval čl. 14 a protokol č. 12 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ani čl. 9 ods. 1 písm. g) a čl. 14 ods. 1 písm. c) Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2006/54/ES.

24. Súd prvej inštancie ďalej neaplikoval ani čl. 8 ods. 1 a ods. 5 a čl. 20 Európskej sociálnej charty,
z mája 1996 a ani ustanovenia čl. 23 a čl. 31 Charty základných práv EÚ. Súd rovnako neaplikoval čl.
12 ods. 2 a čl. 36 písm. b) a c) Ústavy SR. Súd ďalej opomenul aplikovať § 3 ods. 3 a § 11 ods. 2
zákona č. 365/2004 Z. z. a v kontexte straty zdravotnej spôsobilosti na vykonávanie práce zaradenej

do tretej kategórie rizika z dôvodu tehotenstva tiež úplne opomenul aplikovať podstatné ustanovenia
ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340.

25. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval obsah právnej normy; nesprávne interpretuje § 1 zákona
č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého „tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a základné

podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci", pretože účelom zákona je upraviť
všeobecné zásady a základné podmienky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; pri posudzovaní tohto
antidiskriminačného sporu je treba všetky ustanovenia zákona č. 124/2006 Z. z. vykladať v kontexte s
Ústavou SR, zákonom č. 265/2004 Z. z., dohovormi EÚ a OSN a európskymi smernicami na ochranu
pred diskrimináciou. Následne súd prvej inštancie nesprávne interpretuje aj § 11 ods. 1 a ods. 11 zákona

č. 124/2006 Z. z v spojitosti s nesprávnou interpretáciou čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2006/54/ES, podľa ktorého „má žena na materskej dovolenke právo vrátiť sa za podmienok, ktoré pre
ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok“ a nesúhlasila so
záverom súdu prvej inštancie, že zákonom uloženú povinnosť (§ 11 zákona č. 124/2006 Z. z.) nemožno
stotožňovať so zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a

Rady č. 2006/54/ES. Bola názoru, že bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci jednoznačne spadá pod
pojem „pracovné podmienky“, a to aj podľa čl. 36 písm. c) Ústavy SR, ale aj podľa § 2 ods. 1 písm. e)
zákona č. 355/2007 Z. z..

26. Poukázala na to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretuje aj § 144a Zákonníka práce, ktorý

jednoznačne ustanovuje, aké doby sa za výkon práce posudzujú (§ 144a ods. 1), ale aj to, aké doby sa
za výkon práce neposudzujú (§ 144a ods. 2 a 3). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
z čoho súd prvej inštancie vychádzal a o akú právnu normu sa opieral pri konštatovaní, že „čerpanie
materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového
zabezpečenia žien matiek“. Súd prvej inštancie síce správne zvolil čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy

SR, avšak tieto ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ženy majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci
a právo na osobitné pracovné podmienky a že zákon zaručuje žene v tehotenstve osobitnú starostlivosť
a ochranu v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky pri rozhodnutí vôbec nebral
do úvahy a tieto neaplikoval.

27. Súd prvej inštancie tiež správne zvolil § 168 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého materská
dovolenka v súvislosti s pôrodom nesmie byť kratšia ako 14 týždňov a nemôže sa skončiť ani prerušiť
pred uplynutím šiestich týždňov odo dňa pôrodu, čo je aj požiadavka čl. 8 ods. 1 a ods. 5 Európskej
sociálnej charty, z mája 1996, avšak pri svojej úvahe ani právnych záveroch toto podstatné ustanovenie
nijakým spôsobom nezohľadnil. Súd prvej inštancie tiež neinterpretoval a ani neaplikoval viaceré v

rozsudku uvádzané právne normy, a to najmä § 2a ods. 3 a ods. 11, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona
č. 265/2004 Z. z., ako aj Základné zásady a ustanovenia Zákonníka práce v súvislosti so zásadou
rovnakého zaobchádzania.

28. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Mal za to, že jednou z podstatných otázok a okolností, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej
inštancie,bolovkontexteprípadužalobkyneposúdiťvýkladpojmu„nepretržitévykonávaniepráce“podľa
§ 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý je určujúcim kritériom pre priznanie nároku zamestnanca
na rekondičný pobyt. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku rozsiahlo vyjadruje kvýkladu tohto pojmu, pričom správne uvádza, že pri výklade osobitných pojmov používaných v zákone
č. 124/2006 Z. z. je potrebné vychádzať primárne z účelu zákona, ktorým je v tomto prípade zakotvenie
všeobecných zásad prevencie, základných podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci, vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a
iných poškodení zdravia pri práci. Argument, že vykladať právne predpisy je nevyhnutné predovšetkým
podľa zmyslu a účelu zákona potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 23.5.2013,
sp. zn. IV. ÚS 71/2013-36. Zotrval na svojom názore, ktorý potvrdil aj súd prvej inštancie a to,
že povinnosť zamestnávateľa priznať zamestnancovi nárok na rekondičný pobyt je podľa zákona č.

124/2006 Z. z. viazaná na dve kumulatívne podmienky: a) nepretržité vykonávanie rizikovej práce
zamestnancom, t. j. vykonávanie práce zaradenej do tretej alebo štvrtej kategórie po dobu najmenej
piatich rokov; 2) účel rekondičného pobytu, ktorým je účelná regenerácia alebo stabilizácia zdravotného
stavu zamestnanca negatívne ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi pracovného prostredia.
Zdôraznil, že rekondičný pobyt je v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. nástrojom na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, ktorý súvisí so skutočným (reálnym) pôsobením škodlivých faktorov na

zdravie zamestnanca počas nepretržitého vykonávania práce po dobu najmenej piatich rokov. Práve
táto skutočnosť je spolu s kritériom dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru zamestnanca
rozhodujúcou pri posudzovaní, či zamestnancovi vznikol alebo nevznikol nárok na rekondičný pobyt.
Trval na tom, že žalobkyni nárok vôbec nevznikol, ak žalobkyňa prácu skutočne nevykonávala (nebola
vystavená rizikovým faktorom práce) a po dobu dlhšiu ako osem týždňov čerpala materskú dovolenku.

Doba čerpania materskej dovolenky sa rovnako z dôvodu, že na zamestnanca počas jej čerpania
nepôsobia žiadne faktory práce spôsobilé ohroziť jeho život alebo zdravie, nemôže započítať do doby
nepretržitého výkonu práce. Žalovaný by rovnako, bez diskriminácie, postupoval aj v prípade mužov
čerpajúcich rodičovskú dovolenku alebo v prípade iných zamestnancov, ktorí by z dôvodu akýchkoľvek
prekážok v práci skutočne prácu po dobu dlhšiu ako osem týždňov nevykonávali.

29. Mal za to, že žalobkyňa nesprávne stotožňuje pojem „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11
ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. s pojmom „vykonávanie práce“ podľa § 144a Zákonníka práce a tieto
dva pojmy vykladá bez ohľadu na účel zákona, ktorý ich vo svojich ustanoveniach používa. Ako už
uviedol, tieto pojmy nie je možné stotožňovať, nakoľko terminológia používaná v zákone č. 124/2006

Z. z. je odlišná od terminológie používanej v Zákonníku práce. Ide o dva samostatné právne predpisy,
ktorých súčasťou je aj úprava pojmov vzťahujúca sa na konkrétny účel toho-ktorého zákona. Ak by sa
aj vychádzalo z predpokladu, že Zákonník práce je predpisom lex generalis a zákon č. 124/2006 Z. z.
je vo vzťahu k nemu predpisom lex specialis, tak z § 11 ods. 11 zo zákona č. 124/2006 Z. z. vyplýva,
že pojem „nepretržité vykonávanie práce“ nemožno stotožňovať s pojmom „vykonávanie práce“ podľa

§ 144a Zákonníka práce; nepretržitým vykonávaním práce sa rozumie aj jej prerušenie na menej ako
osem týždňov; pojem nepretržité vykonávanie práce je potrebné posudzovať objektívne, bez ohľadu na
dôvod jeho prerušenia.

30. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie vydaním napadnutého rozhodnutia porušil

zásadu civilného sporového konania upravenú v § 193 C. s. p.. Súd prvej inštancie § 11 ods. 11
zákona č. 124/2006 Z. z. nevykladal vôbec formalisticky a nezohľadňoval doslovné znenie textu zákona,
ale vykladal ho s ohľadom na zmysel a účel zákona. Žalobkyňa tvrdí, že pri nároku na priznanie
rekondičného pobytu bola žalovaným nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia. Žalovaný však pri
posudzovaní nároku žalobkyne na rekondičný pobyt postupoval výhradne v súlade so zákonom a s

kolektívnou zmluvou zo dňa 10.12.2014 uzatvorenou medzi ním ako zamestnávateľom na strane jednej
a zástupcami zamestnancov na strane druhej. Pri posudzovaní nároku zamestnancov na rekondičný
pobyt a pri výklade pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ postupuje podľa právnych predpisov vždy
rovnako, bez ohľadu na pohlavie, rodinný alebo manželský stav, nejde o diskrimináciu zamestnancov.
Skutočnosť, že postupoval v prípade žalobkyne správne, navyše potvrdili aj stanoviská Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 8.10.2015 a zo dňa 1.2.2017. Podotkol, že na podnet
zástupcov zamestnancov (Združenia riadiacich letovej prevádzky SR, ktoré v tomto súdnom konaní
vystupuje ako intervenient) vykonal v roku 2016 kontrolu dodržiavania podmienok na priznanie nároku
na rekondičný pobyt (okrem iného aj v prípade žalobkyne) aj Inšpektorát práce Bratislava, pričom aj
tento v zázname o výsledku inšpekcie zo dňa 16.2.2016 uviedol, že u žalovaného neboli zistené žiadne

nedostatkyvoblastizabezpečovaniarekondičnýchpobytovzamestnancom.NásledneInšpektorátpráce
Bratislava vo svojom stanovisku zo dňa 17.2.2016 uviedol, že dobu čerpania materskej dovolenky nie je
možné považovať za „nepretržité vykonávanie práce“, a to aj napriek tomu, že sa táto doba posudzuje
ako výkon práce v zmysle § 144a Zákonníka práce.31. Žalobkyňa nesplnila podmienku „nepretržitého vykonávania práce“ zaradenej do tretej kategórie
počas najmenej piatich rokov. Žalovaný teda jednoznačne nekonal svojvoľne ani diskriminačne, keď jej

nárok na prvý rekondičný pobyt v roku 2015 nepriznal. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v právnej veci
C-136/95 Caisse Nationale d'Assurance Vieillesse des Travailleurs Salariés (CNAVTS) c/a Thibault zo
dňa 30.4.1998, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazuje, ide o prípad zamestnankyne, ktorej nebola po
jej návrate z materskej dovolenky do práce zvýšená mzda rovnako ako jej ostatným kolegom. Mal za to,
že toto rozhodnutie nijako nesúvisí s prejednávanou vecou, nakoľko predmetom žaloby žalobkyne nie

je diskriminácia v odmeňovaní žalobkyne žalovaným a odmeňovanie žalobkyne nie je medzi stranami
sporu ani spornou skutočnosťou.

32. K ďalšiemu rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a
Karin Weber von Hartz zo dňa 13.5.1986, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazuje uviedol, že z tohto
rozhodnutia zámerne (účelovo) selektovala len určitú jeho časť, ktorá smeruje v jej prospech. Zámerne

neuviedla zvyšnú časti bodu 31 tohto rozhodnutia, v ktorej súd konštatuje, že opatrenie zamestnávateľa,
ktoré postihuje vo väčšej miere ženy než mužov, je možné považovať za primerané, ak smeruje k
dosiahnutiu sledovaného cieľa a konkrétneho účelu, a ak je založené na objektívne odôvodnených
skutočnostiach nesúvisiacich s diskrimináciou na základe pohlavia. Z uvedeného teda vyplýva, že ak
je konanie zamestnávateľa smerujúce k dosiahnutiu účelu a cieľu poskytnutia rekondičného pobytu

podľa zákona č. 124/2006 Z. z. objektívne odôvodniteľné, nie je možné považovať ho za diskrimináciu
žalobkyne na základe pohlavia. Ak by sa však aj pripustilo, že žalovaný konal diskriminačne, čo zásadne
odmieta, za objektívny dôvod neposkytnutia rekondičného pobytu žalobkyni by mohlo byť považované,
že nenaplnila podmienky na jeho poskytnutie z dôvodu tehotenstva, ktoré je jednoznačne objektívnym
stavom (žalovaný nevie tehotenstvo žalobkyne ovplyvniť). Ak by zákonodarca v zákone č. 124/2006

Z. z. ustanovil špeciálne podmienky pre vznik nároku na rekondičný pobyt pre tehotné ženy, matky do
konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiace ženy, žalovaný by podľa týchto ustanovení jednoznačne
postupoval. Špecifická úprava podmienok v prípade nároku tehotnej ženy, matky do konca deviateho
mesiaca po pôrode a dojčiacej ženy na rekondičný pobyt však v zákone č. 124/2006 Z. z., ani v
žiadnom inom právnom predpise upravená nie je, preto mohol nárok žalobkyne posudzovať výlučne

podľa podmienok, ktoré stanovuje zákon č. 124/2006 Z. z.. Tieto podmienky následne premietol aj
do ustanovení Kolektívnej zmluvy, pričom v rámci kolektívneho vyjednávania nebola vznesená žiadna
pripomienka zo strany samotnej žalobkyne, ani zo strany zástupcov zamestnancov, týkajúca sa údajnej
diskriminácie žien pri posudzovaní podmienok na priznanie nároku na rekondičný pobyt.

33. Zdôraznil, že svoj postup, v rámci ktorého konal výhradne v súlade so zákonom, nepovažuje
za diskriminačný; je štátnym podnikom, ktorý spravuje majetok štátu, a preto je vylúčené, aby pri
nakladaní s majetkom štátu a pri s tým súvisiacim posudzovaním nároku žalobkyne na rekondičný
pobyt postupoval svojvoľne. Ak teda žalobkyňa tvrdí, že postupoval voči nej ako žene diskriminačne,
ak uplatnil výlučne postup upravený zákonom, muselo by sa pripustiť, že aj samotný zákon, ktorý

tieto podmienky upravuje, je voči tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode
a dojčiacim ženám diskriminačný. Ak má žalobkyňa za to, že niektoré ustanovenia Zákonníka práce
alebo zákona č. 124/2006 Z. z. sú voči nej diskriminačné, bude nevyhnutné tento názor žalovanej v
širšom kontexte interpretovať tak, že žalovaná rovnako považuje za diskriminačnú aj právnu úpravu na
európskej úrovni, na ktorú sa vo svojich vyjadreniach odvoláva, a to napr. Smernicu Rady č. 92/85/EHS o

zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok
a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok, ktoré upravuje dĺžku časového úseku
pred pôrodom, kedy sa žena môže rozhodnúť čerpať materskú dovolenku alebo Nariadenie komisie
(EÚ) č. 2015/340, ktorým sa ustanovujú technické požiadavky a administratívne postupy týkajúce sa
preukazov a osvedčení riadiacich letovej prevádzky podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(ES)č.16/2008aktorýmsamenívykonávacienariadenieKomisie(EÚ)č.923/2012azrušujenariadenie
Komisie (EÚ) č. 805/2011, a ktoré upravuje podmienky prerušenia platnosti licencie ATCO bez ohľadu
na dôvody nevyužívania tejto licencie.

34. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ak aj upravil v kolektívnej zmluve uzatvorenej na obdobie od 1.1.2018 do

31.12.2018 a na obdobie od 1.1.2019 do 31.12.2019 podmienky na poskytnutie nároku na rekondičný
pobyt priaznivejšie, t. j. v kolektívnej zmluve zakotvil, že „prípadné prerušenie nepretržitého vykonávania
práce riadiaceho letovej prevádzky (ATCO), pokiaľ ide o jeho dĺžku a dôvody, posudzuje zamestnávateľ
po dohode s príslušným odborovým združením,“ nerieši to vzniknutú diskrimináciu a ani jej právnepostavenie vo vzťahu k prístupu na prvý rekondičný pobyt, napriek názoru žalovaného (a rovnako aj
názoru Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Inšpektorátu práce Bratislava), že zo strany
žalovaného nedošlo k diskriminácii žalobkyne, bol žalovaný po dohode so zástupcami zamestnancov

ochotný zmeniť text Kolektívnej zmluvy, a to tak, že vytvoril priestor na poskytnutie rekondičného pobytu
zamestnancom aj nad rámec zákona č. 124/2006 Z. z.. Táto zmena Kolektívnej zmluvy však nie je
nástrojom žalovaného na odstránenie diskriminácie (keďže v prípade žalobkyne sa o diskrimináciu
nejednalo), ale ide o benefit poskytnutý všetkým zamestnancom pracujúcim na pracovnej pozícii
RLP. Dôsledkom tejto zmeny môže byť v individuálnych prípadoch aj zmiernenie následkov údajnej

striktnosti zákona namietanej v konaní žalobkyňou. Navyše, údajnú diskrimináciu žalobkyne, resp.
údajný protiprávny stav (aj keby sa uznali argumenty žalobkyne), by už nebolo možné napraviť, nakoľko
by nebol naplnený účel zákona č. 124/2006 Z. z. vo vzťahu k primárnemu účelu rekondičného pobytu.
Napriek tomu žalovaný poskytol žalobkyni rekondičný pobyt v dňoch 15.10.2018 až 28.10.2018, čím
naplnil jednu z požiadaviek žalobkyne uvedených v žalobe zo dňa 12.8.2016.

35.Nesúhlasilstvrdeniamižalobkyne,žesúdprvejinštancie„zobraldoúvahylenskutočnostivprospech
žalovaného, ktoré neboli v konaní žalovaným preukázané, alebo ktoré nie sú v konaní vzhľadom na
antidiskriminačný spor relevantné, pričom neprihliadol na podstatné skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou
preukázané,aleboktorénebolimedzistranamisporné“.Zdôraznil,žežalobkyňapočassúdnehokonania
poukazovala len na ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 124/2006 Z. z. a zákona č. 365/2004

Z. z., na nariadenia a smernice EÚ a na judikatúru súdov. Žalobkyňa však za účelom preukázania
pravdivosti svojich tvrdení nepredložila ani neoznačila súdu absolútne žiadne dôkazy. Naopak, žalovaný
v konaní jednoznačne preukázal, že nepostupoval diskriminačne a svojvoľne a za týmto účelom predložil
súdu stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Inšpektorátu práce Bratislava a
Daňového riaditeľstva SR. Žalovaný počas celého konania argumentoval tým, že postupoval v súlade

so Zákonníkom práce, zákonom č. 124/2006 Z. z. a Kolektívnou zmluvou.

36. Zdôraznil, že žalobkyňa vo svojom odvolaní nerozlišuje medzi rekondičným pobytom poskytovaným
zamestnávateľom na základe zákona č. 124/2006 Z. z., t. j. medzi zákonnou povinnosťou
zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie rekondičný pobyt

po splnení zákonom stanovených požiadaviek, a medzi možnosťou zamestnávateľa poskytovať
zamestnancom aj iné výhody (benefity) nad rámec úpravy zákona č. 124/2006 Z. z. (napr. možnosť
zamestnávateľa upraviť podmienky na priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt priaznivejšie
než ako ich upravuje zákon). Žalobkyňa v tejto súvislosti vo svojich vyjadreniach opakovane mylne
poukazuje na čl. 14 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES z 5.7.2006 o vykonávaní

zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti
a povolania, podľa ktorého „má žena na materskej dovolenke právo po skončení svojej materskej
dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné pracovné miesto za dojednaní
a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných
podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti“. Súhlasí s tvrdením žalobkyne,

že právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci možno klasifikovať ako jedno zo základných
práv zamestnancov tvoriacich množinu pracovných podmienok, ktoré má zamestnávateľ povinnosť
zabezpečiť. Zásadne však nesúhlasí s tým, ako žalobkyňa tento zákonný nárok stotožňuje s nárokom
zamestnanca na zlepšenie pracovných podmienok. Splnenie zákonnej povinnosti zamestnávateľa
zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt po tom, ako zamestnanec splní podmienky podľa § 11 ods.

11 zákona č. 124/2006 Z. z., nie je v žiadnom prípade možné považovať ani stotožňovať so zlepšením
pracovných podmienok zamestnancov podľa vyššie citovaného ustanovenia Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2006/54/ES. Je potrebné považovať ho výhradne za nástroj zaistenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pri vykonávaní konkrétnej činnosti (v danom prípade pri vykonávaní práce na pozícii
„riadiaci letovej prevádzky“) a za plnenie zákonnej povinnosti zamestnávateľa. Aj podľa stanoviska

Daňového riaditeľstva SR zo dňa 6.10.2011, ktoré predložil súdu prvej inštancie 26.10.2016, vyplýva,
že ak by poskytol žalobkyni rekondičný pobyt aj napriek tomu, že nesplnila zákonom stanovené
požiadavky, išlo by dobrovoľné poskytnutie rekondičného pobytu, ktorého hodnota by bola navyše pre
zamestnanca zdaniteľným príjmom na účely dane z príjmu fyzickej osoby pri závislej činnosti. Žalobkyňa
vykonávala u žalovaného prácu na pozícii „riadiaci letovej prevádzky“, ktorá zahŕňa vysokú spoločenskú

zodpovednosť. Akékoľvek zanedbanie povinností žalobkyne by mohlo spôsobiť ohrozenie života a
zdravia veľkého množstva ľudí, preto je nevyhnutné činnosť „riadiaceho letovej prevádzky“ neustále
udržiavať a zamestnanca preskúšavať. Má za to, že dôvodom, pre ktorý žalobkyňa po 25 týždňoch
čerpania materskej dovolenky nastúpila do práce nebolo to, že by jej nebol priznaný nárok na rekondičnýpobyt (ako to žalobkyňa tvrdila), ale skutočnosť, že by v zmysle nariadenia Komisie (EÚ) 2015/340 z
20.2.2015, ktorým sa stanovujú technické požiadavky a administratívne postupy týkajúce sa preukazov
a osvedčení riadiacich letovej prevádzky podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

216/2008 a ktorým sa mení vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 923/2012 a zrušuje nariadenie
Komisie (EÚ) č. 805/2011, musela opätovne prejsť preskúšaním jej schopností na príslušnej pracovnej
pozícii. Pri posudzovaní podmienok platnosti preukazu ATCO a jeho prerušenia sa uplatňuje rovnaký
princíp ako pri posudzovaní splnenia podmienok pre vznik nároku na rekondičný pobyt, avšak tento
postup žalobkyňa nijako nespochybňuje. Rovnako uvedené nariadenie Komisie (EÚ) tiež nepovažuje

ani čerpanie materskej dovolenky za vykonávanie práce pre prípad prerušenia vykonávania činnosti
„riadiaceho letovej prevádzky“ na dobu dlhšiu ako šesť mesiacov.

37. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa sa sama rozhodla využiť svoje právo čerpať materskú dovolenku.
Aby neporušila podmienku nepretržitého výkonu práce, mohla ihneď po skončení tehotenstva (pôrode)
absolvovať lekárske vyšetrenie k prevereniu jej zdravotnej spôsobilosti na vykonávanie práce tretej

kategórie rizikových prác a prerušiť čerpanie materskej dovolenky, čo však neurobila. Rovnako mohla
postupovať aj tak, že by čerpanie materskej dovolenky dočasne prerušila, vrátila by sa do zamestnania
a následne by materskú dovolenku znova čerpala.

38. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na dôvodoch podaného odvolania; svoju odvolaciu

argumentáciu nedoplnila o žiadne nové skutočnosti.

39. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu.

40. O odvolaní žalobkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 16CoPr/6/2019-291, zo dňa

24.11.2020, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pričom sa v
celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatoval správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukázal na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie
rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými právne relevantnými
aspektmi prejednávaného prípadu. Skonštatoval, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne

relevantné skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

41. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom inštancie k otázke sporného výkladu pojmu
„nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že
došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, uviedol, že legálna definícia

pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práve je všeobecnou definíciou. Zákon č. 124/2006 Z.
z. obsahuje vlastnú definíciu pojmu „vykonávania práce“, ku ktorej (na rozdiel od Zákonníka práce)
pripája požiadavku nepretržitosti. Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná.
„Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako
osemtýždňovpočasnajmenejpiatichrokov.Zuvedenéhonepochybnevyplýva,žeakékoľvekprerušenie

vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka
prácenaviacakoosemtýždňovnieje„nepretržitýmvykonávanímpráce“vzmyslezákonač.124/2006Z.
z.atobezohľadunadôvod,prektorýkprerušeniuprácedošlo,tedačitentodôvodprerušeniajezároveň
považovaný za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce. Výklad zákona učinený súdom prvej inštancie
nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou SR, zákonom č. 265/2004 Z. z., či dohovormi EÚ a OSN

a európskymi smernicami na ochranu pred diskrimináciou. Výklad zákona v celom rozsahu zodpovedá
účelu, ktorý je ním sledovaný a tým je ochrana zamestnancov, ktorí reálne vykonávajú prácu, pri ktorej
sú vystavení pôsobeniu rizikového faktora práce.

42. Na margo námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo

nebola nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu, odvolací
súd uviedol, že nepriama diskriminácia je definovaná ako navonok neutrálny predpis, rozhodnutie,
pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou
osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne
odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého

záujmu (§ 2a zákona č. 365/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že povinnosť
zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. je
viazaná súčasne na dve podmienky: a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu (t. j. prácu zaradenú
regionálnym úradom verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie prác), b) poskytnutierekondičného pobytu je účelné, čiže rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby
z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva
prácu, z čoho vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a

povinnosťzamestnancatentorekondičnýpobytabsolvovaťsaviaženaskutočný,t.j.reálnyvýkonpráce,
pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce; nepretržitý výkon práce
pre účely zákona č. 124/2006 Z. z. teda súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie
zamestnanca počas vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie po určitý
čas, ktorý na základe vedeckých poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca,

pokiaľ je mu vystavený dlhodobo (5 rokov nepretržite), pričom zabezpečenie rekondičného pobytu
zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť
ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno
účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením
pracovných podmienok v zmysle článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ ES.
Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať

rekondičný pobyt nemá nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným dôvodom - pohlavím,
tehotenstvom a materstvom. Ak aj práca RLP je zväčša vykonávaná mužskými zamestnanci, čo sa
potom môže prejaviť v tom, že ženy pri plnení svojich špecifických úloh spojených s tehotenstvom a
materstvom prerušia vykonávanie tejto práce po určitú dobu, a na rozdiel od ich mužských kolegov
nesplnia podmienku nepretržitého výkonu práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., resp.

túto splnia neskôr, nejedná sa - s ohľadom na účel, ktorý je sledovaný zákonom č. 124/2006 Z. z. - o
nepriamu diskrimináciu žien.

43. Odvolací súd mal zároveň za to, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že mal
preukázané, že pohnútka konania žalovaného nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode, teda že

žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu
k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto,
že bola ženou - matkou po pôrode čerpajúcou materskú dovolenku, ale postupoval tak z dôvodu, že
išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že postup
zamestnávateľa je v súlade so zákonom, nemôže takýto postup súčasne zakladať jeho protiprávnosť.

Zároveň treba zdôrazniť, že účel, ktorému slúži rekondičný pobyt, a ktorý je zamestnávateľ povinný
poskytnúť zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu v rizikovom prostredí, t. j. prevencia profesionálneho
poškodenia zdravia, je objektívne odôvodnený, je primeraný a nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného
záujmu. Aj v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin
Weber von Hartz zo dňa 13.5.1986, na ktoré poukazovala žalobkyňa súdny dvor dospel k záveru,

že opatrenie zamestnávateľa, ktoré postihuje vo väčšej miere ženy než mužov, je možné považovať
za primerané, ak smeruje k dosiahnutiu sledovaného cieľa a konkrétneho účelu, a ak je založené na
objektívne odôvodnených skutočnostiach nesúvisiacich s diskrimináciou na základe pohlavia.

44. Bol názoru, že posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení

povinnosti poskytovať rekondičný pobyt nemá nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným
dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. Ak aj práca RLP je zväčša vykonávaná mužskými
zamestnanci, čo sa potom môže prejaviť v tom, že ženy pri plnení svojich špecifických úloh spojených
s tehotenstvom a materstvom prerušia vykonávanie tejto práce po určitú dobu, a na rozdiel od ich
mužských kolegov nesplnia podmienku nepretržitého výkonu práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č.

124/2006 Z. z., resp. túto splnia neskôr, nejedná sa - s ohľadom na účel, ktorý je sledovaný zákonom
č. 124/2006 Z. z. - o nepriamu diskrimináciu žien.

45. V nadväznosti na uvedené pripomenul, že v zmysle čl. 6 Zákonníka práce ženy a muži majú právo
na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné

vzdelávanieaopracovnépodmienky.Tehotnýmženám,matkámdokoncadeviatehomesiacapopôrode
a dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti
s tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom
po jeho narodení. Ženám a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať
spoločenskú funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne. Právne predpisy upravujúce ochranu žien

v tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa
pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu.46. Žalobkyňa síce na tieto skutočnosti poukazuje, avšak v kontexte prejednávanej veci akoby v
ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť, paradoxne vidí svoju pomyselnú nevýhodu. Žalobkyňa totižto
poukazuje na to, že ženy, pracujúce u žalovaného na pozícii „riadiaci letovej prevádzky", ktoré sú

držiteľkami preukazu spôsobilosti, automaticky strácajú zdravotnú spôsobilosť na vykonávanie práce
riadiacej letovej prevádzky po 34. týždni tehotenstva, a to v zmysle požiadavky ATCO.MED.B.045
Nariadenia komisie EÚ 2015/340, čo znamená, že tehotné ženy nemôžu vykonávať prácu vo vybranom
povolaní práve z dôvodu tehotenstva a práve na základe straty zdravotnej spôsobilosti z dôvodu
tehotenstva nemôžu ženy ani objektívne splniť požiadavku v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z.

z., a to aj s poukazom na § 168 ods. 4 Zákonníka práce a s poukazom na ustanovenia čl. 8 ods.
1 a ods. 5 Európskej sociálnej charty, z mája 1996, ktoré upravujú čerpanie najmenej 14 týždňovej
materskej dovolenky; tehotným ženám a ženám, ktoré nedávno porodili a dojčia je takáto práca
zakázaná. V nadväznosti na to, zároveň poukazuje na to, že je potrebné prijať „vhodné opatrenia"
na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Žalobkyňa sa však mylne domnieva, že týmito „vhodnými
opatreniami“ je zabezpečenie rekondičného pobytu. Ako už bolo uvedené vyššie, účelom rekondičného

pobytu je preventívna ochrana zdravia zamestnancov, ktorí v dôsledku práce vykonávanej vo vybraných
povolaniach sú nepretržite (po dobu najmenej 5 rokov) vystavení pôsobeniu rizikového faktora a
nie ochrana tehotných žien a žien po pôrode. Ochrana tehotných žien a matiek po pôrode je
zabezpečená osobitnými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré upravujú osobitné podmienky výkonu
práce tehotných žien, žien po pôrode a dojčiacich žien a explicitne tejto chránenej skupine, zakazujú

vykonávanie niektorých prác, ku ktorým patria aj práce zaradené do tretej záťažovej skupiny. V
nadväznosti na uvedené potom ukladajú zamestnávateľom osobitné povinnosti (napr. preradenie na
inú prácu, preradenie na dennú prácu a pod.). Tieto ustanovenia slúžia na ochranu žien, pretože
fyziologické vlastnosti ženského organizmu v tehotenstve a plnenie spoločenskej funkcie, akou je
materstvo, ovplyvňujú možnosť žien vykonávať všetky druhy práce. Pokiaľ ide o materskú dovolenku,

aj materská dovolenka je prostriedkom ochrany priebehu tehotenstva ženy a zdravého vývoja dieťaťa
v prvých týždňoch jeho života. Zákonník práce neprikazuje žene čerpať materskú dovolenku ani
vyčerpať materskú dovolenku v celom priznanom rozsahu. Je výlučne na rozhodnutí zamestnankyne,
či na materskú dovolenku nastúpi alebo nie; je to jej subjektívne, individuálne a neprenosné právo,
majúce povahu nároku. O poskytnutie materskej dovolenky zamestnankyňa nežiada, ale oznamuje

zamestnávateľovi jej nástup. Zamestnávateľ nemôže zamestnankyňu nútiť nastúpiť na materskú
dovolenku, nemôže jej materskú dovolenku ani nariadiť. Pokiaľ sa však zamestnankyňa rozhodne
materskú dovolenku čerpať, je povinná rešpektovať minimálnu zákonnú výmeru podľa § 168 ods. 4
Zákonníka práce. Žalobkyňa tak práve tým, že nemohla vykonávať prácu RLP po 34. týždni tehotenstva
a po pôrode nastúpila na materskú dovolenku, bola chránená pred negatívnymi vplyvmi vykonávanej

práce a dôvodom tejto ochrany bol jej osobitný chránený status tehotnej ženy a ženy po pôrode.

47. Na podklade dovolania žalobkyne podaného proti rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR
uznesenímz18.12.2024,sp.zn.2Cdo/99/2022,zrušilrozsudokKrajskéhosúdvBratislavez24.11.2020,
sp. zn. 16CoPr/6/2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

48. V zrušujúcom uznesení najvyšší súd uviedol, že v danom prípade právne otázky nastolené
dovolateľkou (bod 3.2 uznesenia), majú dopad na právne posúdenie veci, či u žalobkyne ako
zamestnankyne boli splnené podmienky pre zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom
s povinnosťou žalobkyne takýto rekondičný pobyt absolvovať. Pre vyriešenie tejto prvej a podstatnej

právnej otázky pre meritórne posúdenie dôvodnosti podaného dovolania je rozhodujúci výklad a právne
posúdenie nasledovných ustanovení právnych predpisov:

48.1. Podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä
z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického a sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka,

náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine,
majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
48.2. Podľa čl. 23 Charty Základných práv Európskej únie rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť
zabezpečená vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania a odmeňovania.
48.3 Podľa čl. 31 Charty Základných práv Európskej únie každý pracovník má právo na pracovné

podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť. Každý pracovník má právo
na stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času, denný a týždenný odpočinok,
ako aj každoročnú platenú dovolenku.48.4. Podľa čl. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES (ďalej len „Smernica č.
2006/54/ES“) účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého
zaobchádzania s mužmi a ženami vo všetkých veciach zamestnania a povolania. V tomto ohľade

smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o a)
prístup k zamestnaniu vrátane postupu a k odbornej príprave; b) pracovné podmienky vrátane odmeny;
c) zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia. Obsahuje tiež ustanovenia na zabezpečenie
účinnejšieho vykonávania prostredníctvom stanovenia vhodných postupov.
48.5. Smernica č. 2006/54/ES v článku 2 definuje pojmy priama a nepriama diskriminácia; priamou

diskrimináciou je, keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa
zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii; nepriamou
diskrimináciou je, keď by zjavne neutrálne ustanovenia, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného
pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie,
kritériám alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto
cieľa sú primerané a potrebné.

48.6. Podľa čl. 16 ods. 1 písm. g) Smernice č. 2006/54/ES ustanovenia odporujúce zásade rovnakého
zaobchádzania zahŕňajú tie, ktoré sa zakladajú na pohlaví, priamo alebo nepriamo, na účely
pozastavenia zachovania alebo nadobudnutia práv počas materskej dovolenky alebo voľna z rodinných
dôvodov, ktoré sú udelené na základe zákona alebo dohody a sú hradené zamestnávateľom.
48.7. Podľa čl. 14 ods. 1 písm. c) Smernice č. 2006/54/ES nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo

nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov
verejnej správy, pokiaľ ide o zamestnanie a pracovné podmienky vrátane prepustenia ako aj odmien,
ako je stanovené v čl. 141 zmluvy.
48.8. Podľa čl. 15 Smernice č. 2006/54/ES žena na materskej dovolenke má právo po skončení svojej
materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaných

podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia
pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.
48.9. Podľa čl. 8 bod 1., bod 5. Európskej sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva
zamestnaných žien na ochranu materstva sa zmluvné strany zaväzujú:
1) zabezpečiť zamestnaným ženám pred pôrodom a po ňom poskytnutie celkovo najmenej 14 týždňov

dovolenky formou platenej dovolenky primeranými dávkami sociálneho zabezpečenia alebo dávkami z
verejných fondov;
5) zakázať zamestnávanie tehotných žien, žien, ktoré momentálne porodili a žien, ktoré dojčia
svoje deti, podzemnými prácami v baniach a akoukoľvek inou prácou, ktorá je nevhodná z dôvodu svojej
nebezpečnosti, škodlivosti na zdravie alebo namáhavej povahy, a prijať príslušné opatrenia na ochranu

práv týchto žien v zamestnaní.
48.10 Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je
potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú

prednosť pred zákonmi.
48.11 Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,
f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.

48.12 Podľa čl. 38 ods. 1 ústavy ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú
ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.
48.13 Podľa čl. 3 Základných zásad Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú
prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie
po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky,

ktorézamestnancomumožňujúčonajlepšívýkonprácepodľaichschopnostíavedomostí,rozvojtvorivej
iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.
48.14 Podľa čl. 6 Základných zásad Zákonníka práce ženy a muži majú právo na rovnaké
zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávaniea o pracovné podmienky. Tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a
dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s
tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom

po jeho narodení. Ženám a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať
spoločenskú funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne.
48.15 Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch
povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou
pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon). (ods. l) V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka,
veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery,
náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho
pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z

dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (ods. 2)
48.16 Podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v
práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz, počas materskej dovolenky
a rodičovskej dovolenky (§ 166), karantény, ošetrovania chorého člena rodiny a počas starostlivosti o
dieťa mladšie ako desať rokov, ktoré nemôže byť z vážnych dôvodov v starostlivosti

detského výchovného zariadenia alebo školy, v ktorých starostlivosti dieťa inak je, alebo ak osoba, ktorá
sa inak stará o dieťa, ochorela alebo sa jej nariadila karanténa (karanténne opatrenie), prípadne sa
podrobila vyšetreniu alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo možné zabezpečiť mimo
pracovného času zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

48.17 Podľa § 144a ods. 1 Zákonníka práce ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec
nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak.
48.18Podľa§166ods.1Zákonníkaprácevsúvislostispôrodomastarostlivosťou onarodené
dieťa patrí žene materská dovolenka v trvaní 34 týždňov. Osamelej žene patrí materská dovolenka v
trvaní 37 týždňov a žene, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí, patrí materská dovolenka v trvaní 43

týždňov. V súvislosti so starostlivosťou o narodené dieťa patrí aj mužovi od narodenia dieťaťa rodičovská
dovolenka v rovnakom rozsahu, ak sa stará o narodené dieťa.
48.19Podľa§168ods.4Zákonníkaprácematerskádovolenkavsúvislostispôrodomnesmiebyťkratšia
ako 14 týždňov a nemôže sa skončiť ani prerušiť pred uplynutím šiestich týždňov odo dňa pôrodu.
48.20 Podľa § 1 zákona č. 124/2006 Z. z. tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a

základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík faktorov
podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia
pri práci.
48.21 Podľa § 3 písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z. na účely tohto zákona osobitné skupiny zamestnancov
sú tehotné ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiace ženy, mladiství a zamestnanci

so zdravotným postihnutím.
48.22 Podľa § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z.
1) Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať
rekondičnýpobytzamestnancovi,ktorývykonávavybranépovolanie.Rekondičnýpobytjeajrehabilitácia
v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce.

2) Na účel poskytovania rekondičného pobytu je vybraným povolaním povolanie, v ktorom sa
vykonáva práca zaradená orgánom štátnej správny na úseku verejného zdravotníctva do tretej alebo
štvrtej kategórie a rekondičný pobyt splní podmienku účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho
poškodenia zdravia.
48.23 Podľa § 11 ods. 11, ods. 12 zákona č. 124/2006 Z. z.

11) Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu
zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva
prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Nepretržitým vykonávaním práce je
aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.
12) Na ďalšom rekondičnom pobyte je zamestnanec povinný zúčastniť sa raz za tri roky, ak odpracoval

vo vybranom povolaní najmenej 600 pracovných zmien, a zamestnanec,ktorý pracuje s dokázaným
chemickým karcinogénom, ak odpracoval najmenej 400 pracovných zmien.
48.24 Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti knárodnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo

inej protispoločenskej činnosti.
48.25 Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní
s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú
objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie

takého záujmu.
48.26Podľa§2ods.11písm.a)zákonač.365/2004Z.z.zadiskrimináciuzdôvodupohlaviasapovažuje
aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo
rodovej identifikácie.

49. Dovolateľka namietala, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili; najmä namietla

nesprávny výklad § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. vo vzťahu k tomu, či splnila podmienky na to, aby
jej zamestnávateľ poskytol (bol povinný poskytnúť) rekondičný pobyt po uplynutí piatich rokov výkonu
funkcie riadiaci letovej prevádzky.

50. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
222/2009 z 29.2.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

51. Výklad právnej normy, ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., považovala dovolateľka
s poukazom na ustanovenia súvisiacich právnych predpisov za formálny a diskriminačný.

52. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd zaoberal otázkou výkladu aplikovanej právnej normy a
zisťoval, či zodpovedá ustanoveniu zákona, systematike zákona a výkladovým pravidlám, ktoré je
potrebné použiť k zisteniu obsahu právnej normy.

53. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžfk 62/2017 z 27.2.2019 vo vzťahu k výkladu
právnej normy uviedol nasledovné: „Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre
uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu
a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových
kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický

výklad, 5. výklad na základe konformity s európskym právom, 6. výklad na základe konformity
s ústavou, 7. výklad v zmysle „hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje
všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z foriem výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej
normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného

menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu;
až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt
právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť
právnej normy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. K výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže
totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti, či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto

prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä
v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým, či systematickým výkladom.
Otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľvezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou
a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov
posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona, bez

možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k
absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi
„korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko - jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno
ignorovaťapodceňovať.Každáprávnanormamásvojzmyselaúčel,ktorýmožnovyvodiťpredovšetkým
z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (dôvodová správa k zákonu,

priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy
je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie
zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom
ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup
smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má
zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel

zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s
duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje
systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného
ustanovenia.“

54. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení sp. zn. II. ÚS 142/2015 z
10.3.2015 definoval, že interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich
dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou
základných princípov právneho štátu. Podstata ústavne konformného výkladu tak spočíva v tom, že ak
sú pochybnosti o výklade niektorej právnej normy (v danom prípade § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z.

z.), použije sa výklad, ktorý najviac zodpovedá ústave a princípom právneho štátu v nej uvedených.

55. Eurokonformný výklad znamená výklad vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom;
vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva,
a teda o taký výklad, ktorý je v súlade s komunitárnym právom.

56.Dovolacísúdpoukázalnazáveryvyslovenéústavnýmsúdomvuznesenízo 16.10.2018sp.
zn.III.ÚS388/2018,podľaktorýchzákonodarcapritvorbeprávnehopredpisuspravidlavychádzaztoho,
čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu
uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba

doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery
zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže
oprávnený,vychádzajúczprincípurovnosti,dokoncapovinný.Inštitútanalógiejetaklegitímnoumetódou
aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením
príslušnéhozákona,resp.inéhoprávnehopredpisu(analogialegis),resp.akexistujespoločenskývzťah,

na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris).

57. Všeobecným predpisom v oblasti pracovného práva je nepochybne zákon č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce, upravujúci individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne

pracovnoprávne vzťahy a niektoré právne vzťahy s nimi súvisiace. Právnym vzťahom súvisiacim s
výkonom závislej práce je právny vzťah týkajúci sa zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci;
zákon č. 124/2006 Z. z. je vo vzťahu k Zákonníku práce (upravujúcemu individuálne pracovné vzťahy
vo všeobecnosti) zákonom osobitným (upravujúc otázky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci).

58. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 124/2006 Z. z., účelom návrhu zákona bolo posilnenie
systémovej komplexnosti právnej úpravy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a tak dôslednejšie
zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, vylúčenie alebo zníženie vzniku pracovných
úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci. K účelu zákona (§ 1) dôvodová správa
uvádza, že ním vymedzuje predmet zákona, ktorým sa upravuje prevencia a základné podmienky na

zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie alebo obmedzenie rizika a faktorov,
podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia.
Jednoznačne vysloveným účelom zákona je tak stanovenie takých podmienok pre výkon práce, aby k
úrazom, chorobám a iným poškodením zdravia zamestnancov nedochádzalo. Dovolací súd dodal, žedruhotne však z účelu zákona nevyplýva iba ochrana zamestnancov, ale aj pozitívne
výsledky takejto ochrany zamestnanca pre zamestnávateľa, ktorého nespochybniteľnou požiadavkou
na zamestnancov je požiadavka, aby zadané pracovné činnosti vykonávali zamestnanci na tieto činnosti

spôsobilí (odborne, fyzicky a zdravotne), a aby nedochádzalo v dôsledku expozície rizikovým faktorom
na pracovisku k pochybeniam zamestnancov majúcim za následok zodpovednosť zamestnávateľa
na vzniknuté škody.

59. K § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. a konkrétnostiam v ňom uvedeným

dôvodová správa mlčí; iba stručne konštatuje, že preberá osvedčené a zaužívané preventívne opatrenie
na predchádzanie nezvratným poškodeniam zdravia zamestnancov prostredníctvom rekondičného
pobytu tým, že sa ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť rekondičný pobyt a povinnosť
zamestnanca, ktorý vykonáva vybrané povolania, zúčastňovať sa na rekondičnom pobyte v určených
lehotách v súvislosti s výkonom povolania za mimoriadne sťažených pracovných podmienok.

60. Osobitné postavenie ženy (tehotnej ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacej
ženy), plniacej biologickú a výchovnú funkciu rodiny, v jej podstatných bodoch mužom nezastupiteľnú
(tehotenstvo a pôrod), komplexne chránia mnohé ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky;
osobitne však aj ustanovenia Zákonníka práce (vo všeobecnosti čl. 3 Základných zásad Zákonníka
práce) a v konkrétnostiach ustanovenia o skončení pracovného pomeru, preradení na inú

prácu, pracovnom voľne (preventívne lekárske prehliadky), zákaz niektorých druhov prác. Materská
dovolenka patrí medzi dôležitú osobnú prekážku v práci; v prípade materskej dovolenky platí, že
zamestnankyňa je hmotne zabezpečená z prostriedkov nemocenského zabezpečenia (zamestnávateľ
jej plat alebo mzdu neposkytuje); materská dovolenka (ako prekážka v práci) sa podľa Zákonníka
práce posudzuje ako výkon práce. Aj zákon č. 124/2006 Z. z. priznáva tehotným ženám a matkám do

konca deviateho mesiaca po pôrode postavenie osobitnej skupiny zamestnancov.

61. Ochrana ženy, osobitne tehotnej ženy a ženy do deviatich mesiacov po pôrode tak nachádza
ochranu v systéme vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem; od Ústavy
Slovenskej republiky (napr. čl. 38 ods. 1), cez všeobecný predpis pracovného práva (čl. 6 základných

zásad Zákonníka práce), zaradenie materskej dovolenky medzi dôležité osobné prekážky v práci a s
tým súvisiacou právnou ochranou (§ 141 ods. 1, § 144a ods. 1 Zákonníka práce), až po osobitný predpis
upravujúci bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (§ 3 písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z.); ochrana
tehotnej ženy a matky je opodstatnená a definovaná predpismi európskeho a medzinárodného
práva. V neposlednom rade možno ochranu ženy (z dôvodu zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia)

vyvodiť z ustanovenia § 2 zákona č. 365/2004 Z. z. dopadajúceho na všetky oblasti právnych vzťahov;
zákaz diskriminácie sa premieta do všeobecného kódexu pracovného práva (čl. 6, § 13 ods. 1, ods. 2
Zákonníka práce).

62. Zákon č. 124/2006 Z. z. pojem rekondičného pobytu osobitne nedefinuje, iba uvádza, že rekondičný

pobytjeajrehabilitáciavsúvislostisprácou,ktorúzamestnávateľzabezpečujezamestnancovipriebežne
počas výkonu práce. Pri stanovení účelu rekondičného pobytu z hľadiska zákona č. 124/2006 Z.
z. je tak potrebné vychádzať zo všeobecného, pojmy definujúceho § 3, ktorý pod písm. c) definuje,
že prevencia je systém opatrení plánovaných a vykonávaných vo všetkých oblastiach činnosti
zamestnávateľa, ktoré sú zamerané na vylúčenie a obmedzenie rizika a faktorov podmieňujúcich

vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce, a určenie
postupu v prípade bezprostredného a vážneho ohrozenia života a zdravia zamestnanca. Dovolací
súd uviedol, že rekondičný pobyt je tak inštitútom pracovného práva, osobitne práva na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri práci, ktorý v systéme ďalších opatrení má preventívny charakter a jeho účelom je
predchádzať, zmierniť alebo odstrániť následky rizikových faktorov pracovného prostredia.

63. Dovolací súd ďalej skonštatoval, že zákon č. 126/2004 Z. z. v ustanovení o vymedzení
niektorých pojmov (§ 3) nedefinuje osobitne nielen právny inštitút rekondičného pobytu, ale ani sporný
pojem „nepretržitý výkon práce“; v konečnom dôsledku nedefinuje ani pojem „výkon práce“. V § 11 ods.
11 však definuje, že nepretržitým výkonom práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.

64. Podstatnou otázkou v prejednávanej veci tak nie je len otázka nepretržitého výkonu práce, ale
aj otázka, čo je možné považovať za prerušenie výkonu práce. Zákonník práce prekážky na strane
zamestnanca, osobitne sobotné prekážky zamestnanca v práci, nepovažuje nielen za „prerušeniepracovného pomeru“, ale ani za prerušenie práce; dobu, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v
práci, považuje za výkon práce.

65. Jazykovo - gramatický výklad nasvedčuje záveru, že postup zamestnávateľa, ktorý zamestnankyni,
ktorá po štyroch rokoch výkonu práce riadiacej leteckej prevádzky otehotnela a následne pred pôrodom
(v súlade s § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce) nastúpila na materskú dovolenku,
nezabezpečil rekondičný pobyt, bol správny.

66. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, pri výklade uvedeného ustanovenia (§ 11 ods. 11 zákona č.
124/2006 Z. z.) je však potrebné vychádzať z obsahu konkrétneho ustanovenia, jeho postavenia v
štruktúre právnej normy (zákon č. 124/2006 Z. z.), postavenia právnej normy v štruktúre vertikálne
a horizontálne usporiadaných právnych noriem, v neposlednom rade posudzujúc existenciu, či
neexistenciu základného práva a zistené skutočnosti pri výklade právneho predpisu konfrontovať s
dopadom na konkrétne právo.

67. Žalovaný si otázku povinnosti zabezpečenia rekondičného pobytu vyložil tak, že zákonné päťročné
obdobie je potrebné počítať odznova od každého začiatku výkonu práce zaradenej do tretej kategórie
a v prípade prerušenia výkonu prác od každého ukončenia prerušenia a opätovného začatia výkonu
prác.

68. Dovolateľka už pred súdmi nižších inštancií správne namietala, že podľa takéhoto výkladu by jej
v prípade opakovaného tehotenstva, pôrodu a nástupu na materskú dovolenku nárok na poskytnutie
rekondičného pobytu dlhé obdobie nevznikol, uvádzajúc hypotetickú situáciu, kedy by opakovane
nastúpila na materskú dovolenku pred koncom každého ďalšieho päťročného obdobia. Pri troch

tehotenstvách (hypoteticky každých 4,5 roka, predpokladanej zákonnej dĺžke materskej dovolenky 34
týždňov) by jej nárok na rekondičný pobyt vznikol až takmer po 20-tich rokoch zamestnania pri výkone
práce na pozícii, v ktorej je vystavená rizikovým faktorom pracovného prostredia.

69. Pokiaľ dovolací súd uvádza, že zamestnankyni vzniká nárok na materskú dovolenku, zdôrazňuje,

že systému povinností (tak ako je koncipovaná povinnosť zamestnávateľa poskytnúť a zabezpečiť
zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca sa na rekondičnom pobyte zúčastniť)
zodpovedá aj systém práv, a teda právo zamestnanca na zabezpečenie rekondičného pobytu
od zamestnávateľa a právo zamestnávateľa od zamestnanca absolvovanie rekondičného pobytu
požadovať (s tým zodpovedajúcimi pracovnoprávnymi sankciami, pokiaľ sa zamestnanec rekondičného

pobytu odmietne zúčastniť).
70. Absolvovanie rekondičného pobytu nie je samoúčelné, ide o preventívny inštitút na zabezpečenie
ochrany a zdravia, jeho zabezpečenie je zákonnou povinnosťou a nie pracovným benefitom
poskytovaným zamestnávateľom zamestnancovi.

71. Rizikové faktory pracovného prostredia, v danom prípade riadiaceho letovej prevádzky, plynutím
času nevymiznú, ale svoj vplyv dlhodobým plynutím času zintenzívňujú. Uvedené nachádza odraz v
zákonnom ustanovení o ďalšom rekondičnom pobyte (§ 11 ods. 12 zákona č. 124/2006 Z. z.); logicky
však zamestnanec môže absolvovať ďalší rekondičný pobyt až po absolvovaní prvého rekondičného
pobytu a uplynutí troch rokov (raz za tri roky) za požiadavky odpracovania najmenej 600 pracovných

zmien vo vybranom povolaní. Zákon č. 124/2006 Z. z. tak § 11 ods. 12 zvýrazňuje intenzitu pôsobenia
rizikových faktorov na zamestnanca v sledovanom časovom období.

72. Záver o tom, že žena, plniac biologickú funkciu manželstva, pri prípadných opakovaných
pôrodoch a s tým súvisiacich materských dovolenkách, nebola v dostatočnej miere vystavená rizikovým

faktorom pracovného prostredia v takej miere, aby to nemalo vplyv na jej zdravotný stav a bez potreby
realizácie preventívnych opatrení (rehabilitačný pobyt), je tak evidentne nesprávny. Tento záver možno
vyvodiť z takého výkladu zákona, že povinnosť poskytnúť rehabilitačný pobyt vzniká až po (fyzicky)
nepretržitom výkone vybraného povolania za obdobie piatich rokov.

73. Dovolací súd v tomto smere opakovane zdôraznil, že všeobecný predpis pracovného práva
materskú dovolenku za prerušenie výkonu práce nepovažuje; z dôvodu jej systematizovania ako
dôležitej osobnej prekážky v práci ju posudzuje ako výkon práce. S prihliadnutím na vyššie
uvedenú argumentáciu mal dovolací súd za to, že je potrebné uvedenú prekážku v práci považovaťza výkon práce aj pre účely posudzovania splnenia podmienok pre zabezpečenie rehabilitačného
pobytu zamestnávateľom. Iný výklad by znamenal, že žena po absolvovaní materskej dovolenky
v určitých prípadoch stráca zákonný nárok na poskytnutie rekondičného pobytu (zodpovedajúci

povinnosti zamestnávateľa rekondičný pobyt zabezpečiť), v rozpore s požiadavkou, aby žena,
plniaca povinnosti v súvislosti s pôrodom, po návrate z materskej dovolenky mala rovnaké pracovné
podmienky, ako pred nástupom na materskú dovolenku. Za pracovné podmienky je v tomto smere
potrebné považovať aj podmienky, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky (čl. 36 ods. 1 ústavy) a jeho dielčieho práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci.

74. Právna úprava v rámci zásady rovnakého zaobchádzania zakotvuje zákaz diskriminácie, okrem
iného, z dôvodu pohlavia; za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu
tehotenstva alebo materstva.

75. Nepriamou diskrimináciou je aj navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou.

76. Zákon, resp. jeho ustanovenia, nemusia napĺňať znaky čo aj nepriamej diskriminácie. Zákonné
ustanovenia však nevyhnutne nemôžu predvídať a upraviť všetky situácie, ktoré pri variabilite bežného

života nastávajú.

77. Pokiaľ však výklad zákona, ktorý prijal žalovaný, má dopad na spravodlivé pracovné podmienky,
sám majúc pochybnosti o výklade právnej normy (tvrdenie žalovaného, že sám považuje ustanovenia
zákona č. 124/2006 Z. z. pre žalobkyňu za „tvrdé“), bolo namieste použiť výklad, ktorý najviac zodpovedá

princípom právneho štátu uvedeného v ústave. V prejednávanej veci má posúdenie splnenia podmienok
pre poskytnutie rekondičného pobytu dopad na právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky (patriace v systéme základných práv a slobôd medzi hospodárske,
sociálne a kultúrne práva); neposkytnutie rekondičného pobytu zamestnankyni z dôvodu, že nesplnila
podmienkunepretržitéhovýkonuprácevrizikovomprostredíibaprečerpaniematerskejdovolenky, ktoré

je podľa zákona v určitom trvaní zákonnou povinnosťou a plnila si tak funkciu pri tehotenstve, pôrode a
starostlivosti o dieťa vo veku do 9 mesiacov, ktorému postaveniu právny poriadok Slovenskej republiky
poskytuje osobitnú ochranu, znaky nepriamej diskriminácie napĺňa.

78. Oprávnený záujem pri inštitúte rekondičného pobytu je zabezpečenie jeho preventívneho pôsobenia

v otázke ochrany a bezpečnosti pri práci najmä v prípade dlhodobej expozície zamestnanca
nepriaznivými pracovnými podmienkami. Požiadavka nepretržitosti vykonávania práce v takomto
prostredí po dobu piatich rokov nemôže nachádzať svoj odraz v nezabezpečení rekondičného pobytu
v osobitnom prípade, ak je reálny výkon práce prerušený iba prekážkou v práci z dôvodu materskej
dovolenky; to platí najmä v prípade, ak reálny výkon práce riadiacej leteckej prevádzky prevyšuje

(resp. násobne prevyšuje) zákonné obdobie piatich rokov. Sledovaný oprávnený záujem (predchádzanie
nepriaznivým následkom expozície nepriaznivými pracovnými podmienkami) by tak naplnený nebol.

79. Dovolací súd tak uzatvára, že žalovaný si pri posudzovaní dôvodnosti zabezpečenia rekondičného
pobytu žalobkyni ustanovenia právneho predpisu vyložil spôsobom, ktorý naplnil znaky nepriamej

diskriminácie z dôvodu pohlavia (a teda z dôvodu tehotenstva a materstva). Pokiaľ si tento
výklad osvojil odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, jeho závery sú výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia.

80. Dovolací súd reagujúc na nastolenú prvú otázku potom uviedol, že „prerušenie vykonávania práce

z dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s
§ 168 ods. 4 Zákonníka práce nemožno považovať za prerušenie výkonu práce podľa § 11 ods. 11
zákona č. 124/2006 Z. z., ak po skončení materskej dovolenky pracovný pomer trvá a zamestnanec
je po skončení materskej dovolenky opätovne vystavený rizikovým faktorom pracovného prostredia.“
Vzhľadom na uvedené potom pojem „nepretržité vykonávanie práce“ v zmysle § 11 ods. 11 zákona č.

124/2006 Z. z. je potrebné vykladať tak, že nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie z dôvodu
tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4
Zákonníka práce. Podľa názoru dovolacieho súdu takýto výklad zodpovedá účelu sledovaného zákonom
č. 124/2006 Z. z., a to ochrany zamestnancov bez ohľadu na ich pohlavie, vykonávajúcich prácu, priktorej sú vystavení pôsobeniu jej rizikového faktora a neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania zo
strany žalovaného voči žalobkyni v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z., zároveň je v súlade s ústavou,
Zákonníkom práce a zákonom č. 355/2007 Z. z., spĺňa aj hľadisko eurokonformného výkladu v súlade

so Smernicou č. 2006/54/ES, Chartou základných práv Európskej únie a Európskou sociálnou chartou
na zabezpečenie účinného výkonu práva zamestnaných žien na ochranu materstva.

81. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom závere a výklade § 11 ods. 11 zákona
č. 124/2006 Z. z., ide podľa dovolacieho súdu o nesprávnu interpretáciu citovaného ustanovenia a z toho

vyvodené nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku čoho rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže
obstáť z hľadiska vecnej správnosti.
82. Následne odvolací súd (už v inom zložení senátu) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok,
prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario
C. s. p. a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
nakoľko súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na inom právnom závere ako vyslovil dovolací súd
v zrušujúcom uznesení (viď odseky 48 - 80 tohto rozhodnutia); a pretože súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval ustanovenie § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., jeho rozhodnutie nemôže obstáť z
hľadiska vecnej správnosti.

83. Pokiaľ ide o kasačnú záväznosť zrušovacieho rozhodnutia, odvolací súd pripomína, že súd nižšej
inštancie je povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v
zrušovacom rozhodnutí; najvyšší súd judikoval, že pri kasačnom rozhodnutí neexistuje pre súd nižšej
inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný

alebo úplný (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 155/2011). V uznesení Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3 Cdo 12/2016, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR pod č. 76/2016, je expressis verbis judikované, že „požiadavky na reflektovanie právneho
názoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri
následnom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej)

záväznosti.Prekonaniepozrušenírozhodnutiadovolacímsúdomplatíbezvýnimočnezásadaviazanosti
a podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvostupňového) právnym názorom vysloveným
dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným
rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.“

84. Vychádzajúc z vyššie uvedených zásad pre kasačnú (inštančnú) záväznosť, v konaní nasledujúcom
po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nemá odvolací súd (ani súd prvej inštancie) v zmysle § 455
C. s. p. (okrem výnimočných prípadov) žiadny priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať
právny názor najvyššieho súdu.

85. A pretože súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na nesprávnom právnom
posúdení veci, nesprávnom výklade § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., pre ktoré sa potom podstatou
veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti žalobných nárokov
uplatnených žalobkyňou už nezaoberal, znemožnil tým stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. A keďže úlohou odvolacieho súdu

je prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, neprichádza do úvahy, aby dopĺňal dôvody
takéhoto rozhodnutia, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a
písm. c) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

86. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom

dovolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 455 C. s. p. viazaný a z ktorého vyplýva, že pojem „nepretržité
vykonávanie práce“ v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. je potrebné vykladať tak, že
nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie z dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie
materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce a teda žalovaný
pri posudzovaní dôvodnosti zabezpečenia rekondičného pobytu žalobkyni vyložil ustanovenia právneho

predpisu spôsobom, ktorý naplnil znaky nepriamej diskriminácie z dôvodu pohlavia (a teda z
dôvodu tehotenstva a materstva). Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní venovať náležitú pozornosť
aj žalobnému návrhu, ktorý musí byť vykonateľný. Súd prvej inštancie spor opätovne prejedná na
pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniamiC. s. p. o dokazovaní), dôkazy zhodnotí podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo;
na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo

vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o
skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.
s. p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné a aby bolo v plnej miere
naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

87. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

88. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Feb 28, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Uznesenie – Pracovné právo , Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025