Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/49/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120279855
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120279855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Stavebniny DS, s.r.o.,
Budovateľská 5941/7, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 44 874 472, zastúpeného: JUDr. Zsolt Hodosi,
advokát, Veľkoblahovská 6750, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: McCarter a.s., Bajkalská 25,
821 01 Bratislava, IČO: 35 846 011, zastúpenému: JUDr. Rastislav Smieško, advokát, Záhradnícka 74,
821 08 Bratislava, o zaplatenie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č. k. 22Cb/130/2020-395 zo dňa 24.10.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/130/2020-395 zo dňa

24.10.2022 v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 1.520,- Eur, do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 22Cb/130/2020-395 zo
dňa 24.10.2022 vo výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 9% ročne:

- zo sumy 21,- € od 07.09.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 58,57 € od 15.02.2017 do 16.08.2017,
- zo sumy 101,17 € od 09.03.2017 do 16.08.2017,
- zo sumy 158,35 € od 25.03.2017 do 16.08.2017,
- zo sumy 35,33 € od 11.04.2017 do 16.08.2017,
- zo sumy 19,01 € od 28.04.2017 do 16.08.2017,
- zo sumy 48,71 € od 06.05.2017 do 16.08.2017,

- zo sumy 65,16 € od 07.06.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 695,4 € od 07.07.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 83,41 € od 09.08.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 313,15 € od 15.08.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 144,22 € od 02.09.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 532,42 € od 22.09.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 274,42 € od 15.11.2017 do 22.03.2019,

- zo sumy 232,48 € od 01.12.2017 do 05.04.2019,
- zo sumy 77,93 € od 08.12.2017 do 22.03.2019,
- zo sumy 241,25 € od 05.01.2018 do 05.04.2019,
- zo sumy 294,18 € od 31.01.2018 do 05.04.2019,- zo sumy 52,03 € od 15.02.2018 do 22.03.2019,
- zo sumy 353,26 € od 03.03.2018 do 05.04.2019,
- zo sumy 80,54 € od 15.03.2018 do 05.04.2019

- zo sumy 52,61 € od 28.3.2018 do 22.03.2019,
- zo sumy 46,38 € od 13.04.2018 do 05.04.2019,
- zo sumy 23,40 € od 13.04.2018 do 05.04.2019,
- zo sumy 121,34 € od 03.05.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 19,06 € od 15.05.2018 do 05.04.2019,

- zo sumy 70,15 € od 30.05.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 291,77 € od 14.06.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 244,24 € od 15.07.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 425,57 € od 28.07.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 147,74 € od 15.08.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 452,39 € od 30.08.2018 do 25.04.2019

- zo sumy 484,28 € od 14.09.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 398,68 € od 29.09.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 356,16 € od 13.10.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 357,22 € od 31.10.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 165,48 € od 13.11.2018 do 25.04.2019,

- zo sumy 342,62 € od 15.12.2018 do 25.04.2019,
- zo sumy 312,- € od 20.12.2018 do 25.04.2019
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- €, a to všetko do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. rozhodol, že vo zvyšku súd žalobu zamieta a vo výroku
III. rozhodol, že žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade
s predloženými listinnými dôkazmi, ako aj ustanoveniami § 409 ods. 1, § 448 ods. 1 a 2, § 450 ods.
1, § 663, § 671, § 365, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a dospel k záveru,

že tento je skutkovo i právne opodstatnený, avšak len v rozsahu požadovaných úrokov z omeškania a
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Vo zvyšnej časti, čiže
o zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.520,- Eur súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. V konaní vyhodnotil ako nesporné, že žalobca vystavil žalovanému
tieto faktúry:

- súhrnná faktúra č. FV17010009 zo dňa 31.01.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010024 zo dňa 22.02.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010038 zo dňa 10.03.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010060 zo dňa 27.03.2017,
- faktúra č. FV17010088 zo dňa 13.04.2017,

- súhrnná faktúra č. FV17010093 zo dňa 21.04.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010132 zo dňa 23.05.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010180 zo dňa 22.06.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010225 zo dňa 25.07.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010236 zo dňa 31.07.2017,

- súhrnná faktúra č. FV17010254 zo dňa 18.08.2017,
- faktúra č. FV17010256 zo dňa 23.08.2017,
- faktúra č. FV17010270 zo dňa 07.09.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010316 zo dňa 31.10.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010335 zo dňa 16.11.2017,

- súhrnná faktúra č. FV17010352 zo dňa 30.11.2017,
- súhrnná faktúra č. FV17010371 zo dňa 21.12.2017,
- súhrnná faktúra č. 18010008 zo dňa 23.01.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010014 zo dňa 31.01.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010021 zo dňa 16.02.2018,

- súhrnná faktúra č. 18010027 zo dňa 28.02.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010033 zo dňa 13.03.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010040 zo dňa 29.03.2018,
- faktúra č. 18010041 zo dňa 29.03.2018,- súhrnná faktúra č. 18010053 zo dňa 17.04.2018,
- faktúra č. 18010062 zo dňa 30.04.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010075 zo dňa 15.05.2018,

- súhrnná faktúra č. 18010088 zo dňa 30.05.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010110 zo dňa 30.06.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010122 zo dňa 13.07.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010136 zo dňa 31.07.2018,
- faktúra č. 18010143 zo dňa 15.08.2018,

- súhrnná faktúra č. 18010148 zo dňa 30.08.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010166 zo dňa 14.09.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010172 zo dňa 28.09.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010188 zo dňa 16.10.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010201 zo dňa 29.10.2018,
- súhrnná faktúra č. 18010222 zo dňa 30.11.2018,

- súhrnná faktúra č. 18010233 zo dňa 05.12.2018.
Taktiež nebolo sporné, že pohľadávka žalobcu zo 6 faktúr č. FV17010009, FV17010024, FV17010038,
FV17010060, FV17010088, FV17010093 bola započítaná s pohľadávkou žalovaného dňa 16.08.2017
v zmysle Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 16.08.2017. Rovnako ako nie je sporné,
že ostatné faktúry boli žalovaným uhradené peňažným prevodom v banke, čo žalobca v spise riadne

zdokladoval (prostredníctvom výpisov z bankového účtu). Medzi subjektmi konania však vyhodnotil
ako sporné, či sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou predmetných faktúr a či má žalobca nárok
na zaplatenie jednorazovej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur za podanie
žaloby, alebo či sa suma 40,- Eur násobí počtom uplatnených faktúr (39) napriek tomu, že žalobca
uplatnil svoje pohľadávky z týchto faktúr jednou žalobou.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom k tomu, že predmet fakturácie nebol v konaní sporný,
nemal pochybnosti o tom, že žalobca skutočne dodal žalovanému fakturované tovary (a v jednom
prípade prenajal stavebný stroj). Žalobca v konaní tvrdil, že predmetné faktúry sa týkajú samostatných
kúpnych zmlúv (a jednej nájomnej zmluvy), ktoré boli stelesnené jednotlivými faktúrami a dodacími

listami, ktoré boli podpísané zástupcom žalovaného. Taktiež žalobca tvrdil, že tieto faktúry boli zo strany
žalovaného zaplatené (resp. vzájomne započítané) po lehote ich splatnosti, v dôsledku čoho mu vznikol
nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania od žalovaného. Žalovaný v konaní nerozporoval,
že faktúry boli uhradené (započítané) po lehote splatnosti, avšak tvrdil, že do omeškania s ich úhradou
sa nemohol dostať, nakoľko existovala ústna dohoda medzi nimi, že pohľadávky z týchto kúpnych

zmlúv budú kompenzované zo strany žalovaného nepeňažným spôsobom, a síce prostredníctvom
prevodu vlastníctva pozemkov zo žalovaného na žalobcu. Žalovaný však uvedenú ústnu dohodu v tomto
konaní relevantným spôsobom nepreukázal. Žalovaný nijakým spôsobom tiež nepreukázal, že by sa
39 faktúr, ktoré sú predmetom tejto žaloby týkalo dodávok prác a materiálov práve zo zmluvy o dielo
zo dňa 23.08.2016, a že nešlo o samostatné kúpne zmluvy (a jednu nájomnú zmluvu) realizované

prostredníctvom uvedených faktúr a jednotlivých dodacích listov. Vzhľadom na uvedené súd dospel k
jednoznačnému záveru, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo
výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti predmetných faktúr až do ich zaplatenia (resp.
vzájomného započítania dňa 16.08.2017).

4. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v dôsledku omeškania žalovaného mu
vznikol nárok na uhradenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
1.560,- Eur (39 faktúr x 40,- Eur), nakoľko z ustanovenia
§ 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka, podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že výška paušálnej náhrady nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania. Uviedol, že ako žalovaný v konaní správne argumentoval, paušálna náhrada nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje (v zmysle dôvodovej správy k vyhláške) náhradu
tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania
zmluvných záväzkov (najmä telefonické výdavky a výdavky spojené s tlačou a zaslaním výzvy, resp.

upomienky na plnenie), z čoho vyplýva, že v danom prípade žalobcovi nemohli vzniknúť 39-násobné
výdavky na uplatnenie pohľadávky jednou žalobou, aj keď táto pohľadávka vyplývala z 39 jednotlivých
faktúr. Násobenie tejto "jednorazovej náhrady nákladov za uplatnenie pohľadávky" počtom faktúr
by predstavovalo v danom prípade neprimerané a bezdôvodné navyšovanie nákladov žalobcu nauplatnenie svojich pohľadávok prostredníctvom jednej žaloby, čo je podľa názoru súdu absolútne
neprípustné a logicky takýto postup ani nemohol byť zámerom zavedenia tohto inštitútu do Obchodného
zákonníka (§ 369c ods. 1). Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur jednorazovo žalobcovi v rámci podania jednej
žaloby na uplatnenie jeho pohľadávok a vo zvyšku (1.520,- Eur ako ďalšej uplatnenej paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky) žalobu zamietol.

5. Súd na doplnenie uvádza, že zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.

februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ako aj z jej transpozície do
slovenského právneho poriadku prostredníctvom § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka jednoznačne
vyplýva, že ide o náhradu nákladov na vymáhanie, resp. o náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Smernica 2011/7/EÚ v článku 6 označeného ako Náhrada nákladov na vymáhanie uvádza
v odseku 1, že členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci
obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne

paušálnu sumu vo výške 40,- Eur. V odseku 2 uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma
uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa
na vymáhanie. Z citovaného znenia príslušných odsekov je zrejmé, že (minimálna) suma 40,- Eur má
predstavovať náklady veriteľa na vymáhanie (jeho pohľadávky). Zo znenia smernice nijak nevyplýva,
že ak veriteľ vymáha viaceré svoje pohľadávky v jednom konaní, vznikne mu automaticky nárok na

zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške súčinu sumy 40,- Eur a počtu pohľadávok vymáhaných
jedným konaním. Práve naopak, logicky zo znenia smernice vyplýva, že paušálna suma (40,- Eur)
má byť náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie pohľadávky, t.j. ak veriteľ vymáha viaceré
pohľadávky prostredníctvom jedného konania, nie je na mieste, aby dlžník znášal náhradu nákladov
násobených počtom pohľadávok, keď veriteľovi nevznikli náklady navyše tým, že naraz uplatnil v jednom

konaní viac pohľadávok. Práve naopak, týmto spôsobom veriteľ minimalizoval náklady na vymáhanie
svojich pohľadávok, v porovnaní s tým, keby každú jednu pohľadávku vymáhal v samostatnom konaní.
Veriteľovi však právny poriadok nezakazuje uplatniť si každú svoju pohľadávku osobitne, ak takýto
postup považuje za výhodnejší; v takom prípade by mu vznikol nárok na zaplatenie paušálnej náhrady
nákladov za uplatnenie každej jednotlivej pohľadávky minimálne v sume 40,- Eur, keďže mu aj reálne

vznikli náklady na ich vymáhanie v každom jednotlivom konaní. Rovnako aj ustanovenie
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka uvádza, že omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi právo na
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to vo výške 40,- Eur jednorazovo
v zmysle § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. Z citovaného znenia opäť nijak
súdu nevyplýva, že by sa suma 40,- Eur mala násobiť počtom pohľadávok, ak si ich veriteľ uplatnil

voči svojmu dlžníkovi jedným konaním. Veriteľ by tak získal neprimeranú výhodu voči dlžníkovi, keďže
by jeho skutočné náklady na uplatnenie viacerých pohľadávok v jednom konaní nezodpovedali súčinu
počtu pohľadávok a sumy 40,- Eur.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na

základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v
tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca (súd zamietol žalobu len v časti nesprávne uplatnenej
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky), súd mu priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

7. Proti výroku II. rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia nároku na paušálnu náhradu nákladov. Uviedol, že nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vyplýva z hmotnoprávnych predpisov, ide teda o hmotnoprávny
nárok, daný § 369c Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd
prvej inštancie pojal tento nárok ako nárok podobný či príbuzný procesnoprávnym nárokom zahŕňajúcim

náhradu trov konania. K uvedenému je možné sa dopracovať na základe argumentácie súdu prvej
inštancie, ktorú argumentáciu je možné považovať za nosnú vo vzťahu k zamietnutiu príslušnej časti
žaloby, a to že viaceré pohľadávky boli uplatnené v jednom konaní, či v jednej žalobe. Uvedená
úvaha súdu prvej inštancie sa opakovane vyskytuje na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého
rozsudku, napr. v bode 6 na str. 11, v bode 8 na str. 12 a v bode 9 na str. 12. Vzhľadom na opakujúci sa

charakter tejto úvahy možno ju označiť za nosnú. Dodal, že hmotnoprávny nárok na paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a procesnoprávny nárok na náhradu trov konania sú
rozdielne právne inštitúty, vychádzajú z rozdielnej právnej úpravy a nie je opodstatnené podmieňovať
priznanie jedného nároku úvahami, ktoré sa týkajú toho druhého nároku. Taktiež je evidentné, žehmotnoprávny nárok žije aj bez jeho súdneho uplatnenia a existuje aj mimo súdneho konania, spravidla
vznikáskôrakosauplatňuježalobouvsúdnomkonaní.Jemylnýnázorsúduprvejinštancie,žežalobcovi
nemohli vzniknúť 39-násobné výdavky na uplatnenie pohľadávky jednou žalobou (str. 12). Účelom

zavedenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa dôvodovej správy
k zákonu č. 9/2013 Z.z. bolo zakotviť v právnom poriadku náhradu tzv. administratívnych interných
monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov.

8. Žalobca ďalej uviedol, že inštitút paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je

zakotvenývprávnompredpisesprávnousilouzákona,jenímObchodnýzákonník.Vykonávacípredpiss
právnou silou nariadenia vlády stanovuje len výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Má za to, že vykonávací predpis nemôže zúžiť priestor vytvorený zákonom, zákonnú úpravu
nemôže zmeniť či doplniť. Citoval ustanovenie § 369c ods. 1) Obchodného zákonníka, podľa ktorého:
„Omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku

paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky
nariadením.“ Ustanovenie § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. znie: „Výška paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu
na dĺžku omeškania.“ Poukázal na to, že gramatický výklad uvedených ustanovení síce predstavuje
prvotné priblíženie obsahu týchto právnych noriem, rovnako dôležitý je výklad systematický a výklad

teleologický. Vychádzajúc z gramatického výkladu uvedeného ustanovenia poukázal na to, že pojem
„pohľadávka“ je v obidvoch ustanoveniach uvedený v jednotnom čísle. Pohľadávka v najvšeobecnejšom
význame je definovaná v ust. § 488 Občianskeho zákonníka, kde sa pohľadávka definuje ako právo
veriteľa na plnenie od dlžníka. V spore nebolo pochybné, že jednotlivé žalované faktúry predstavovali
stelesnenieadhocuzavretýchkúpnychzmlúv,resp.vjednomprípadeadhocuzavretejnájomnejzmluvy.

Tieto ad hoc zmluvy neboli zastrešené napr. jednou rámcovou kúpnou zmluvou, teda nepredstavujú
jeden jediný hmotnoprávny vzťah predávajúceho a kupujúceho, ale išlo o viaceré právne vzťahy,
ktoré mali samostatný právny osud. Mnohosť faktúr a mnohosť obchodných prípadov nebola ani
žalovaným spochybňovaná. Pokiaľ ide o systematický výklad, má za to, že skúmanú matériu je potrebné
zasadiť do súvislostí slovenského ako aj komunitárneho právneho poriadku, keďže inštitút paušálnej

náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky má pôvod v komunitárnom práve. Súčasťou
systematických súvislostí je aj interpretačné stanovisko Európskej komisie k smernici EÚ č. 2011/7/
EU, ktoré stanovisko komisia vydala dňa 06.04.2016 za účelom vyvrátenia akýchkoľvek interpretačných
nedorozumení a nejednoznačností. Poukazuje napr. na bod č. 7 interpretačného stanoviska, že nárok
na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je daný za každú nezaplatenú

faktúru. Žalobca opätovne poukazuje na to, že faktúry zahrnuté do žaloby nevznikli naraz, ale postupne.
Pokiaľ ide o teleologický výklad sledujúci účel prijatej právnej úpravy, poukázal na to, že účelom
smerniceč.2011/7/EÚjebojprotioneskorenýmplatbámvobchodnýchtransakciách,tedaprávnaúprava
sleduje zvýšenú ochranu záujmu veriteľa vzhľadom (na všeobecne známu, rozmáhajúcu sa) tendenciu
„neplatičstva“ v záväzkových vzťahoch. Právna úprava teda sleduje prospech veriteľa a jeho ochranu,

účelom je posilnenie jeho pozície pri uplatňovaní (vymáhaní) pohľadávky voči dlžníkovi. Sledovanému
účelu najviac zodpovedá výklad priorizujúci možnosť priznania paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky za každú jednu vyúčtovanú pohľadávku.

9. Žalobca podotkol, že ku dňu prípravy tohto podania v systéme ASPI nebolo dostupné rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, ktoré by riešilo otázku (ne)možnosti kumulácie paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky podľa počtu žalovaných faktúr. Odvolaciemu súdu navrhol, aby
napadnutý rozsudok v časti zamietnutia žaloby zmenil tak, že sám rozhodne o uplatnenom nároku jeho
priznaním žalobcovi voči žalovanému alebo alternatívne aby napadnutý rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania,

navrhol žalovaného zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania pre žalobcu v rozsahu 100%.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 6.2.2023. V časti I označenej ako
„Vyjadrenie žalovaného k časti rozhodnutia - výrok I., kde prvostupňový súd priznal žalobcovi úrok z
omeškania titulom omeškania žalovaného s úhradou tovaru špecifikovaných faktúr za dodanie tovaru a

prenájom stavebného stroja“, zaujal stanovisko k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorý nebol
napadnutý odvolaním.11. V časti II odvolania zaujal stanovisko k výroku II., ktorý bol napadnutý odvolaním. Poukázal na to,
že k žalobcom uplatnenej paušálnej náhrade nákladov podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 nariadenia Vlády č. 21/2013 Z. z. platná judikatúra uvádza, že s účinnosťou od

01.02.2013 bol pre oblasť obchodnoprávnych záväzkových vzťahov (vzťahov podliehajúcich režimu
ObZ) zavedený nový „sankčný" inštitút, ktorý predstavuje nárok veriteľa na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri
kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (najmä telefonické výdavky a výdavky spojené s tlačou

a zaslaním výzvy, resp. upomienky na plnenie, a teda nie ďalších nákladov, ktoré môžu veriteľovi v
súvislosti s uplatnením pohľadávky vzniknúť napr. tým, že využije služby advokáta). Žalobca preto
nemôže tvrdiť, že mu vznikol nárok na administratívne interné monitorovacie náklady, ktoré vznikajú
pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (najmä telefonické výdavky a výdavky spojené s tlačou
a zaslaním výzvy, resp. upomienky na plnenie pri uplatnení každej faktúry, ktorá je ale iba daňovým
dokladom a nie právnym základom vzniku pohľadávky ako jeho právnym titulom. Výšku paušálnej

náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanovuje nariadenie vlády č. 21/2013 Z. z.
Výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je 40,- Eur jednorazovo bez
ohľadunadĺžkuomeškania.Nato,abysmemohlihovoriťovznikunárokunapaušálnunáhradunákladov
spojených s uplatnením pohľadávky je nevyhnutné, aby existovala pohľadávka veriteľa po lehote
splatnosti. Ako je známe, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej

škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Faktúru samú o sebe
nie je v žiadnom prípade možné považovať za právny základ vzniku pohľadávky za právny titul, ide len o
daňový doklad. Dáva za pravdu súdu prvej inštancie, že násobenie tejto jednorázovej náhrady nákladov
za uplatnenie pohľadávky počtom faktúr by predstavovalo v danom prípade neprimerané a bezdôvodné
navyšovanie nákladov žalobcu na uplatnenie svojich pohľadávok prostredníctvom jednej žaloby.

12. V časti III odvolania zaujal žalovaný stanovisko k odôvodneniu súdu prvej inštancie, týkajúcej sa
rozhodnutia o trovách konania (výrok III.), pričom tento výrok sám nenapadol odvolaním. Uvádza, že
s odôvodnením nesúhlasí.

13. Žalovaný v závere uviedol, že sa zhoduje so žalobcom v tej časti odvolania, kde navrhuje žalobca,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok
(ďalej iba CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa § 380 ods. 1 CSP, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219
ods. 3 CSP oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 12.5.2023.
Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné v napadnutej časti
výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu do zvyšku (konkrétne v rozsahu, v akom

nepriznal nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky za každú jednotlivú
faktúru), zmeniť. Súd prvej inštancie totiž správne zistil skutkový stav, ale jeho rozhodnutie premietnuté
do výrokuII.jezaloženénanesprávnomprávnomposúdení.Dokazovanievovecipretonebolopotrebné
opakovať, ani doplniť a odvolací súd bol viazaný zisteným skutkovým stavom.

15. Podľa § 388 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho
zrušenie.

16. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov

podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

17. Podľa § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie vyhodnotil žalobou uplatnený nárok ako
skutkovo i právne opodstatnený, avšak len v rozsahu požadovaných úrokov z omeškania a paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Vo zvyšnej časti, čiže o

zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.520,- Eur súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odôvodnenie k tomuto záveru súd prvej inštancie uviedol v bodoch 8
a 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Predovšetkým poukázal na to, že pohľadávky zo všetkých
faktúr boli uplatnené jednou žalobou a žalobcovi nemohli vzniknúť 39-násobné výdavky na uplatnenie
pohľadávky jednou žalobou, z ustanovenia § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. jednoznačne vyplýva,

že výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je 40,- Eur jednorazovo bez
ohľadu na dĺžku omeškania.

19.Odvolacísúdsastotožnilsodvolacounámietkoužalobcu,žeaksúdprvejinštanciepriznallen1x40,-
Eur avrozsahu38x40,-Eur =1.520,-Euržalobuzamietol(výrokII.),ideonesprávneprávneposúdenie
nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Odvolací súd súhlasí so

žalobcom, že ide o hmotnoprávny nárok, ktorý existuje aj mimo súdneho konania, spravidla vzniká skôr
ako sa uplatňuje žalobou v súdnom konaní. Nie je správny názor súdu prvej inštancie, že žalobcovi
nemohli vzniknúť 39-násobné výdavky na uplatnenie pohľadávky jednou žalobou. Účelom zavedenia
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa dôvodovej správy k zákonu č.
9/2013 Z. z. bolo zakotviť v právnom poriadku náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích

nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov. Už aj z tejto vety obsiahnutej
v dôvodovej správe k príslušnej novele Obchodného zákonníka vyplýva vôľa zákonodarcu, že tento
nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nemá mať procesnoprávny
rozmer či procesnoprávne súvislosti a ďalej, že ide o nárok, ktorý vzniká v momente vzniku omeškania
dlžníka s úhradou pohľadávky, teda existuje od začiatku omeškania dlžníka a ďalej sleduje snahu pokryť

interné náklady, ktoré sú prirodzene prítomné v každej organizácii v súvislosti so správou, sledovaním
a (neprocesným) vymáhaním pohľadávky.

20. Za rozhodujúce však odvolací súd považuje, že v priebehu odvolacieho konania (po vydaní
napadnutého rozsudku a po podaní odvolania) vydal dňa 28.3.2023 Najvyšší súd Slovenskej republiky

Tlačové komuniké - nárok veriteľa na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
v obchodnoprávnej veci sp. zn. 2Obdo/59/2021 v tomto znení: „Dňa 30. novembra 2022 senát
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/59/2021,
v ktorej išlo o vyriešenie otázky správnej interpretácie ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z. týkajúceho sa nároku veriteľa na paušálnu náhradu

nákladov spojených s uplatnením viacerých pohľadávok. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel pri
riešení položených právnych otázok k nasledovnému:
Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z .z. vo výške

40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy
si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako
odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi
verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod
1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením sú konajúce súdy viazané, a preto pri rozhodovaní o nároku

na paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka musia skúmať súvislosť
medzi každou obchodnou transakciou smerujúcou k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za
odplatu a faktúrou nezaplatenou v termíne splatnosti, prípadne výzvou na zaplatenie za obchodnú
transakciu.
Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného

zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške
pohľadávky. Táto náhrada je splatná automaticky po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.

21. Keďže právna otázka bola vyriešená najvyššou súdnou autoritou, odvolací súd zhodne s týmto
názorom uvádza, že veriteľ, t. j. žalobca má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s

uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s
§ 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom
samostatnej faktúry, aj keď boli uplatnené v jednom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že citovanéTlačové komuniké je plne uplatniteľné na prejednávanú vec, pretože ide o zhodný skutkový a právny
stav.

22. Vzhľadom na odôvodnenie v predchádzajúcich odsekoch je odvolací súd toho názoru, že nie je
potrebné sa vysporiadavať s celou odvolacou argumentáciou žalobcu. Ústavný súd podľa konštantnej
judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaochranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07).

23. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, odvolací súd len upozorňuje, že žalovaný
bol vyzvaný na vyjadrenie k odvolaniu, nie na vyjadrenie k odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie.
Žalovaný zaujal vo svojom vyjadrení v podstate nesúhlasné stanovisko k výrokom, ktoré sám nenapadol
odvolaním, preto jeho argumentáciu (okrem časti II, ktorá sa týkala odvolania žalobcu) nebolo možné
zohľadniť.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok je dôvodný aj v sume 1.520,- Eur (38
x 40,- Eur), nielen vo výške 40,- Eur a preto rozsudok v napadnutom výroku II. podľa § 388 CSP zmenil
tak, že v tejto časti nárok žalobcovi priznal.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).