Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 16, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6Sf/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200067
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200067.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, vo veci žalobcu: DOXX -
Stravné lístky, spol. s r.o., Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000, zast.: URBAN & PARTNERS s.r.o.,
advokátska kancelária, Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101742316/2020 zo dňa 13. 11. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie

1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2016. V zdaňovacom období jún
2016 si žalobca (okrem iného) uplatnil odpočet DPH z faktúr od dodávateľa TALUX, s.r.o., Bratislavská
613/13, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 821 (ďalej len „TALUX“) č. 20161606 zo dňa 30. 06. 2016 v sume
1.195 eur (z toho DPH 199,17 eur) za čistiace a upratovacie práce v priestoroch pobočiek za mesiac

06/2016 a od dodávateľa Inštitút vzdelávania a starostlivosti, s. r. o. /skrátene IVAS/, Hálková 2968/22,
010 01 Žilina, IČO: 36 441 406 (ďalej len „IVAS“) č. 20160098 zo dňa 30. 06. 2016 v sume 13.260
eur (z toho DPH 2.210 eur) za servis a konzultačné služby v oblasti IT za mesiac 06/2016. Na ústnom
pojednávaní dňa 19. 12. 2018 oboznámil správca dane žalobcu so zisteniami z daňovej kontroly, že
vykonaným dokazovaním nebolo (okrem iného) preukázané dodanie služieb od dodávateľa TALUX tak,
ako to bolo formálne deklarované na faktúrach, ani reálne dodanie služieb žalobcovi od dodávateľa IVAS
a išlo o umelo vytvorený zdaniteľný obchod za účelom získania daňovej výhody, ktorou bolo uplatnenie

práva na odpočítanie DPH. Keďže nebolo preukázané skutočné dodanie služieb, nedošlo ani k vzniku
daňovej povinnosti a ani práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane zároveň vyzval žalobcu na
vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol
č. 100072551/2019 zo dňa 07. 01. 2019, v rámci ktorého žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2016
(okrem iného) neuznal odpočítanie DPH z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľov
TALUX a IVAS z dôvodov uvedených v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 19. 12. 2018.

2. Správca dane rozhodnutím č. 100610311/2019 zo dňa 11. 03. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie jún 2016 v sume 2.747,17 eur, pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH
(okrem iného) z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľov TALUX a IVAS. Na základeodvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102198386/2019 zo dňa 19. 09. 2019 rozhodnutie správcu
dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K nepriznaniu odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry
od dodávateľa TALUX žalovaný uviedol, že správca dane v ďalšom konaní došetrí skutkový stav,

pretože z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či dodávateľ TALUX vykonal služby v dohodnutom
rozsahu, ktorými konkrétnymi zamestnancami ich zabezpečoval a ako sa realizoval operatívny výkon
dohodnutých prác. K nepriznaniu odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry od dodávateľa IVAS žalovaný
uviedol, že správca dane hodnotil predmetné dodávky IT služieb súbežne ako porušenie § 49 ods. 1
zákona o DPH aj ako zneužitie práva. K zneužitiu práva môže dôjsť len v prípade formálneho súladu

posudzovanej transakcie so zákonom o DPH, pričom v prípade zistenia porušenia zákona o DPH
zneužitie práva nenastupuje, ale vec je potrebné posúdiť ako rozpor s konkrétnych ustanovením zákona.
Pretosprávcadanevďalšomkonaníprijmejednoznačnýzáver,čidošlokporušeniuzákonaoDPHalebo
zneužitiu práva. Následne správca dane výzvou zo dňa 23. 10. 2019 vyzval žalobcu (okrem iného) na
doplnenie skutkových okolností ohľadom dodávateľa TALUX, ktoré boli podľa žalovaného nedostatočne
zistené, na predloženie dokladov na ich preukázanie a zároveň na označenie dôkazov, ktoré neboli

správcovi dane doposiaľ predložené, preukazujúcich dodanie IT služieb dodávateľom IVAS tak, ako
je to deklarované na sporných dodávateľských faktúrach. Po doplnení dokazovania správca opätovne
oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami na ústnom pojednávaní dňa 17. 04. 2020, v rámci
ktorého uviedol, že ohľadom dodávateľov TALUX a IVAS trvá na záveroch uvedených v protokole.
Následne správca dane rozhodnutím č. 100855391/2020 zo dňa 06. 05. 2020 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 v sume 2.409,17 eur,
pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľov
TALUX a IVAS, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané skutočné dodanie fakturovaných
služieb, v dôsledku čoho nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti ani práva žalobcu na odpočítanie DPH
podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.

3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101742316/2020 zo dňa 13. 11. 2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi
závermi správcu dane.
3.1 Ohľadom dodávateľa TALUX žalovaný v odôvodnení uviedol, že z textu predloženej faktúry vyplýva,

že bola vystavená za čistiace a upratovacie práce v priestoroch pobočiek v mesiaci jún 2016 na
základe Zmluvy o dielo zo dňa 31. 03. 2009 a jej dodatkov. Predmetom Zmluvy o dielo a dodatku č.
1 bolo aj v rokoch 2015 až 2017 poskytovanie čistiacich a upratovacích prác v priestoroch 5 pobočiek
žalobcu (Trnava, Nitra, Trenčín, Košice a Prešov). A. B., konateľ dodávateľa TALUX, najprv uviedol,
že v roku 2015, 2016 a 2017 sa upratovali pobočky žalobcu, pričom cestovné náklady boli súčasťou

ceny (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 11. 10. 2018), ale neskôr svoju výpoveď zmenil a uviedol,
že sa pobočky neupratovali a upratovali sa len priestory na adrese C. XXX, D. s tým, že pobočky si
mal upratovať žalobca svojimi zamestnancami (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 28. 11. 2019).
Uvedenú skutočnosť potvrdil aj žalobca vo svojej odpovedi zo dňa 22. 11. 2019. O skutočnosti, že
dodávateľ TALUX realizoval v rokoch 2015 až 2017 čistiace a upratovacie práce priestorov žalobcu

v Žiline, svedčí aj výpoveď pani E. F. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 04. 02. 2020),
zamestnankyne dodávateľa TALUX, ktorá uviedla, že v rokoch 2015 až 2017 nevykonávala čistiace
a upratovacie práce na pobočkách žalobcu v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a Prešove, ale
upratovala priestory v Žiline, konkrétne dve poschodia. Práce súvisiace s upratovacími a čistiacimi
prácami na pobočkách žalobcu v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a Prešove ani neprideľovala

žiadnemu podriadenému. Zo zisteného skutkového stavu teda vyplýva, že v rokoch 2015 až 2017
dodávateľ TALUX nevykonával upratovacie a čistiace práce pre žalobcu na jeho pobočkách v Trnave,
Nitre, Trenčíne, Košiciach a Prešove, ale vykonával čistiace a upratovacie práce na adrese C. XXX,
D., kde sa nachádza centrála žalobcu a jeho pobočka v Žiline. Medzi faktúrou a dodaným plnením
musí existovať súlad. V tomto prípade však zo strany dodávateľa nedošlo k dodaniu plnenia uvedeného

v predmete faktúry, ktoré sa odlišovalo nielen miestom plnenia, ale aj rozsahom. Údaj o rozsahu
poskytnutého plnenia sa na faktúre uvádza ako 1 súbor, čo je v prípade čistiacich a upratovacích prác
nejasný údaj. Vychádzajúc zo Zmluvy o dielo s dodatkom č. 1, na ktoré faktúra odkazuje, predstavuje
cena za plnenie 995,83 eur (bez DPH)/mesiac a zahŕňa bežné upratovanie kancelárskych priestorov
pobočiek 5 x v týždni/1 hod. Upratovanie sa týkalo piatich pobočiek s tým, že mal dodávateľ TALUX

realizovať čistiace práce v celkovom rozsahu 25 hodín týždenne (počet pobočiek x počet hodín do
týždňa na jednu pobočku, 5 x 5 = 25). Ako to vyplýva z predložených pracovných listov a výpovede
pani E. F., upratovanie sa na centrále žalobcu a jeho pobočke v Žiline realizovalo denne od 7.00 hod.
do 11.00 hod. denne, čo je iba 20 hodín týždenne. K odvolacej námietke ohľadne možnosti modifikácieZmluvy o dielo v zmysle čl. VIII žalovaný uviedol, že podľa čl. VIII Zmluvy o dielo dohodnuté práce bude
zhotoviteľ zabezpečovať v dohodnutých termínoch, prípadne podľa potreby objednávateľa prispôsobí
dobu upratovania jeho požiadavkám. Z uvedeného článku zmluvy teda vyplýva iba určitá možnosť

variability ohľadom času upratovania, nie však možnosť preniesť výkon upratovacích prác na iné miesto
ako na dohodnuté pobočky žalobcu.
3.2. Ohľadom dodávateľa IVAS žalovaný v odôvodnení uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že
žalobca uzatvoril s dodávateľom IVAS Zmluvu o dielo dňa 02. 01. 2009 ako aj dohodu o vykonávaní
činností nad rámec zmluvy v čase, keď spoločnosť IVAS ešte nemala činnosť počítačové služby

zapísanú v Obchodnom registri. Zmluva o dielo stanovila, že dielo primárne vykoná zhotoviteľ
sodbornoustarostlivosťouasamostatne,pričommôžespolupracovaťajstretímiosobamispovinnosťou
zachovávať mlčanlivosť. Dodávateľ IVAS ako zhotoviteľ diela však takto nepostupoval, nakoľko mal
zhotovenie diela v celom rozsahu preniesť na tretiu osobu. Podľa výpovede konateľa dodávateľa IVAS
A. B., dodanie služieb od subdodávateľov dodávateľ nekontroloval. Dodávateľ IVAS mal v rokoch
2015 až 2017 preniesť realizáciu predmetných služieb na spoločnosti BETAMAK s.r.o., Carera s.r.o.,

NLT spol. s r.o., SC OBISTA, s.r.o. Podľa vyjadrenia A. B. mu boli uvedené spoločnosti doporučené,
nevedel však uviesť kým. Z dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplynulo, že
realizáciu fakturovaných plnení v júni 2016 spoločnosť IVAS preniesla na spoločnosť BETAMAK s.
r. o. Správca dane vyzval možných subdodávateľov spoločností BETAMAK s.r.o., NLT spol. s r.o.,
SC OBISTA s.r.o., PHARMADATE s.r.o., Arts & Craft s.r.o. a Carera s.r.o., pričom nezískal ani jednu

odpoveď potvrdzujúcu dodanie plnení pre žalobcu. A. B. nevedel konkretizovať osoby, ktoré mali reálne
predmetné plnenia realizovať. Predmetom faktúry č. 20160098 bol servis a konzultačné služby v oblasti
IT za mesiac 06/2016 na základe Zmluvy o dielo zo dňa 02. 01. 2009. V Zmluve o dielo je uvedený
predmet: konzultačné služby v oblasti IT, ale pojem servis sa v predmete zmluvy nenachádza. Žalobca
ani dodávateľ IVAS nepredložili správcovi dane zoznam vykonávaných konzultácií, t. j. na základe

koho požiadavky sa konzultácia uskutočnila, kto konzultáciu vybavil, čoho sa týkala a dĺžku trvania
konzultácie. Podľa vyjadrenia A. B. mal servis zahŕňať aj profylaktiku, čo však nebolo podradené
pod konkrétne plnenie uvedené v Zmluve o dielo zo dňa 02. 01. 2009 a taktiež je profylaktika
počítačov predmetom faktúr, ktorými boli fakturované IT služby poskytnuté nad rámec Zmluvy o dielo.
Nie je preto zrejmé, aká profylaktika bola vykonávaná v rámci Zmluvy o dielo a aká nad rámec

uvedenej zmluvy. Neobvykle vyznieva aj tvrdenie A. B., že dodávateľ IVAS dostal od žalobcu vzdialené
prístupy, keď od počiatku uzavretia Zmluvy o dielo zo dňa 02. 01. 2009 priamo nevykonával žiadnu
z dohodnutých činností. A. G. H., IT zamestnanec žalobcu (správca počítačovej siete, administrátor) ,
ktorý bol informovaný o jednotlivých dodávateľoch služieb v oblasti IT, ako svedok uviedol vo vzťahu
k spoločnosti IVAS, že táto mala spravovať len mailový server. Uvedená činnosť však nekorešponduje

s popisom činnosti od A. B. – konzultácie, ktorými mali byť riešené prevažne mechanické záležitosti,
profylaktika, servis formou konzultácií ako čo napraviť, resp. zmeniť v počítačoch. A. H. uviedol, že
mal vždy vedomosť o tom, kto mal vzdialený prístup, pričom spoločnosti IVAS, BETAMAK s.r.o.,
Carera, s.r.o., NLT, spol. s r. o. a SC OBISTA, s.r.o. medzi nimi neboli. Tieto spoločnosti nemali ani
priamy prístup k počítačom. So spoločnosťami Arts & Craft, s.r.o. a PHARMADATE, s. r. o. nerokoval

v súvislosti s dodávkou IT služieb. A. H. podľa predloženej pracovnej náplne u žalobcu zodpovedá
za: nepretržitú prevádzku serverov v centrále spoločnosti; inštaláciu, konfiguráciu, diagnostiku a servis
výpočtovej techniky; administráciu sietí, informačných systémov a softwarového vybavenia; správu
a administráciu počítačovej siete a serverov (databázový server, mail server a iné); údržbu siete
(konfigurácia, zálohovanie dát, antivírová ochrana); odborné práce na optických bezdrôtových alebo

kabelážnych systémoch pre siete; správu ostatnej výpočtovej techniky (inštalácia, konfigurácie a údržba
PC a periférnych zariadení) a vykonáva a zabezpečuje: návrh a realizáciu štruktúrovaných kabeláží
a IP kamerových systémov; podporu a poradenstvo v oblasti IT; príjem, analýza a riešenie problémov
od užívateľov; komunikáciu s užívateľmi počítačovej siete; podporu a konzultácie pre užívateľov siete;
spoluúčasť na tímových a projektových úlohách; školenie užívateľov; komunikáciu s dodávateľmi SW;

dokumentáciu; spolupracuje s konateľmi a vedením spoločnosti, kolegami na centrále a pobočkách. Je
preto zrejmé, že v prípade, ak by spoločnosť IVAS dodávala počítačové služby, musel by o tom mať
vedomosť. O spoločnosti IVAS A. H. uviedol, že spoločnosť mala iba spravovať mailový server, ktorý
sa nachádza v centrále žalobcu, pričom A. H. má podľa vyššie uvedenej pracovnej náplne dosah aj na
ten. Fyzickú kontrolu kabeláže vykonával on osobne. Pravidelná kontrola kabeláže vykonávaná nebola,

t. j. fungovalo to na systéme, keď je problém, tak sa rieši. Objednávky a výmenu nových komponentov
robil on osobne. Správu počítačov vykonával aj na pobočkách žalobcu. Z výpovedí svedkov A. C. I.
a pani G. J., ktorí boli zamestnancami žalobcu v rokoch 2015 až 2017, nevyplynula žiadna súvislosť,
ktorú by bolo možné spojiť s dodaním fakturovaných služieb od spoločnosti IVAS s tým, že dodaniepočítačovej techniky, poskytnutie prístupov, servis počítačovej techniky, postup v prípade nesprávneho
fungovania operačných systémov a aplikácií sa spájal len s osobou A. H.. K námietke žalobcu, že
prístupy boli dodávateľovi IVAS odovzdané a konzultácie boli poskytované a zúčastňoval sa ich konateľ

žalobcu, nebohý pán H., pretože išlo o veľmi citlivú záležitosť, žalovaný uviedol, že podľa vyjadrenia
A. B. boli konzultáciami riešené prevažne mechanické záležitosti. Konzultácie boli realizované na
jednotlivých pracoviskách, t. j. v rámci pobočiek a najmä v Žiline. Konzultácie mali byť vykonávané podľa
dopytu a individuálne. Uvedená činnosť bola zabezpečovaná v subdodávke. V prípade potreby volali
z jednotlivých pobočiek priamo subdodávateľovi, ktorý tieto konzultácie vykonal. Konzultácie mali mať

podľa A. B. úplne iný charakter, ako to označil žalobca a neposkytoval ich dodávateľ IVAS, ale mali byť
poskytovanévsubdodávke.Žalobcanepreukázal,ktomuvskutočnostikonzultácieposkytol.Kodvolacej
námietke, že správca dane neprihliadol na prílohy sumárneho vyjadrenia v spojení so svedeckými
výpoveďami svedkov H. a B., žalovaný uviedol, že správca dane sa sumárnym vyjadrením a priloženými
listinnými dôkazmi zaoberal a uviedol, že predložené prílohy môžu naznačovať určitú spoluprácu medzi
žalobcom a spoločnosťou IVAS, ale nepreukazujú, že plnenie uvedené na predmetných faktúrach od

spoločnosti IVAS bolo žalobcovi v skutočnosti dodané spoločnosťou IVAS v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach. Pre uvedený záver nesvedčí ani spojenie uvedených príloh sumárneho vyjadrenia so
svedeckými výpoveďami H. a B.. K odvolacej námietke, že výzva správcu dane č. 102426279/2019
zo dňa 23. 10. 2019 na predloženie dôkazov je všeobecná žalovaný uviedol, že žalobca bol oboznámený
so zistenými skutočnosťami a výzvou bol vyzvaný na predloženie doposiaľ nepredložených dôkazov,

ktoré by preukazovali skutočnosť, že plnenia boli reálne poskytnuté dodávateľom IVAS. Nemožno
tvrdiť, že išlo o neurčitú výzvu, nakoľko z nej bolo zrejmé, že išlo o doposiaľ nepredložené dôkazy
na preukázanie určitej skutočnosti, pričom žalobcovi bolo zrejmé, čo správca dane považuje za
nepreukázané a správca dane nemôže vedieť, akými konkrétnymi dôkazmi daňový subjekt disponuje.
K odvolacej námietke žalobcu, v zmysle ktorej nebohý A. H. osobne zabezpečil paralelné vedenie IT

služieb, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá realite. Z činností, ktoré v rámci výkonu práce
u žalobcu spadali do pôsobnosti A. H. a z fakturovaných činností, ktoré mala dodávať spoločnosť IVAS,
je zrejmé, že sa uvedené činnosti prekrývajú. Žalovaný má za to, že v prípade, ak by spoločnosť IVAS
realizovala plnenia uvedené na predmetných faktúrach, nemohlo by sa to uskutočniť bez toho, aby
o tom nevedel A. G. H.. K odvolacej námietke, že správca dane na žalobcu prenášal dôkaznú povinnosť

týkajúcu sa tretích osôb žalovaný uviedol, že správca dane od neho nepožadoval preukázanie takých
skutočností, ktoré by boli mimo sféru jeho možností a dosahu. K poukazu žalobcu na veľké množstvo
rozsudkov žalovaný uviedol, že ich žalobca citoval bez preukázania, v čom je zhoda skutkového stavu
týchto rozsudkov a predmetnej veci, a preto nie je možné zhodnotiť opodstatnenosť aplikácie uvedených
rozsudkov.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov

4. Správnou žalobou podanou v zákonnej lehote na Krajský súd v Žiline ako správny súd sa žalobca
domáhal zrušenia napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie

z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP. Správna žaloba obsahovala nasledovné
žalobné body:
4.1. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s početnou judikatúrou uvedenou
žalobcom v odvolaní. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného o povinnosti žalobcu preukázať,
v čom je daná zhoda skutkového stavu označenej judikatúry so skutkovým stavom v odvolaním

napadnutom rozhodnutí. Právne závery rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, na ktoré žalobca
poukázal, sú natoľko všeobecného charakteru, aby mohli byť aj bez ďalšieho aplikované na vec žalobcu.
Žalobcatiežnamietalnepreskúmateľnosťrozhodnutiažalovaného,pretožesadostatočnenevysporiadal
s rozsiahlymi námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a s námietkou prenosu dôkazného bremena
ohľadom skutočností týkajúcich sa tretích osôb. Z rozhodnutia žalovaného tiež nie je zrejmé, z akého

dôvodu je vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov neúčelné.
4.2. Žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, nakoľko predložil všetky relevantné listinné dôkazy,
a to najmä Sumárne vyjadrenie zo dňa 16. 04. 2020 a jeho prílohy. Žalobca prostredníctvom príloh
Sumárneho vyjadrenia vysvetlil, že neexistujú žiadne rozpory medzi vyjadreniami svedkov B. a H..
Svedok B. vypovedal, že ním deklarované zdaniteľné plnenia za konkrétne zdaňovacie obdobia reálne

nastali, čo potvrdil aj nebohý konateľ žalobcu pán H., ktorý sám zabezpečil vedenie IT služieb z dôvodu
ochrany a bezpečnosti kontroly prostredia, ktoré sa vykonávali bez znalosti IT managera – svedka H..
Cez prílohy Sumárneho vyjadrenia a tam podané vyjadrenie pána H. možno nájsť spojenie, že svedok
H. s pánom H. zastrešoval iba časť IT služieb pre žalobcu v rozsahu, v akom to definoval svedok H.vo svojej výpovedi, a to nezávisle a bez vedomia iného zamestnanca žalobcu a bez toho, aby túto
skutočnosť riešil pán H. napr. s A. B.. Súčasne cez prílohy Sumárneho vyjadrenia je preukázané, že
pán H. riešil izolovane a paralelne vedľa seba na strane jednej časť IT služieb zastrešovaných svedkom

B. a na druhej strane časť IT služieb zastrešovaných žalobcom cez styčnú osobu svedka H.. Žalobca
predloženými dôkazmi preukázal existenciu a reálnosť dodania zdaniteľných plnení dodávateľom IVAS,
čím sa de iure presunulo dôkazné bremeno na správcu dane. To, že si na nejaké skutočnosti (presné
detaily)nevedelivypočutísvedkoviaspomenúť,neznamenázhľadiskadokazovania,žetietoskutočnosti
nenastali. Správca dane a žalovaný sa s týmito skutočnosťami a dôkazmi predloženými žalobcom

dostatočne nevysporiadali. Skutkový stav nebol v administratívnom konaní dostatočne zistený a správca
dane aj žalovaný zohľadnili len skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu a skutočnosti svedčiace
v jeho prospech bez bližšieho odôvodnenia odmietli. V dôsledku existencie pochybností o reálnom
uskutočnení zdaniteľných obchodov došlo k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane
a nie naopak, ako sa domnieval správca dane.
4.3. Na žalobcu bola nezákonne prenesená dôkazná povinnosť, ktorú mal voči subdodávateľom

dodávateľa žalobcu IVAS znášať správca dane. Žalobca nemá žiadnu povinnosť dokazovať to, čo má
dokazovať samotný nekontaktný tretí platca DPH. Žalobca ako daňový subjekt má povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť iba vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí a ktoré dal do svojho daňového
priznania a nie vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa týkajú položiek daných či nedaných do daňového
priznania iným daňovým subjektom. Skutočnosť, že niektorý z dodávateľov v reťazci v čase daňovej

kontroly je nekontaktný, neviedol riadne účtovníctvo, došlo k prevodu obchodného podielu, či zmene
štatutára, nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená tak, že k zdaniteľným plneniam medzi dodávateľom
a daňovým subjektom nedošlo. Správca dane a žalovaný založili svoje rozhodnutia na tom, že nebola
preukázaná existencia zdaniteľných plnení medzi dodávateľom IVAS a jeho subdodávateľmi, z čoho
odvodili, že nemohlo dôjsť k plneniu ani medzi dodávateľom IVAS a žalobcom. Ak mali správca

dane a žalovaný pochybnosti o existencii materiálnych plnení, mali vykonať všetky relevantné dôkazy
(výsluchy subdodávateľov) a nie je možné sa uspokojiť s tvrdením, že subdodávatelia sú nekontaktní.
Vyriešenie otázky unesenia dôkazného bremena žalobcom nemôže byť založené len na popretí
skutočností ním uvádzaných, ale správca dane musí predložiť dostatok podkladov odôvodňujúcich jeho
pochybnosti.

4.4. Závery správcu dane o nekontaktnosti subdodávateľa nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní,
ale majú vyplývať len z bližšie nešpecifikovaných „informácií dostupných správcovi dane z Obchodného
registra SR a z informačného systému finančnej správy“, avšak žalobcovi tieto informácie nie sú známe
a nemal ani možnosť sa s nimi oboznámiť, nakoľko nie sú obsahom daňového spisu. Pokiaľ žalovaný
uvádza, že správca dane zaslal výzvy subdodávateľom spoločnosti IVAS, pričom tieto spoločnosti boli

nekontaktné alebo popreli dodanie plnení žalobcovi, žalobca považuje takéto vyhodnotenie dokazovania
za neprípustné, nakoľko z neho vôbec nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové zistenia vyplynuli z ktorého
dôkazu. Skutkové zistenia správcu dane z informačného systému finančnej správy nemožno považovať
za skutkové zistenia získané zákonným spôsobom, nakoľko žalobca nebol oboznámený s obsahom
dôkazných prostriedkov pochádzajúcich pravdepodobne z iných daňových kontrol iných daňových

subjektov, nebol oboznámený o termínoch výsluchu svedkov, resp. nemal právo klásť takýmto svedkom
otázky. Žalobca tiež namieta postup správcu dane, ktorý namiesto toho, aby vykonal výsluch prípadných
svedkov, len zaslal písomné výzvy subdodávateľom, čím ukrátil žalobcu na jeho procesnom práve klásť
svedkom otázky, resp. byť účastným pri výsluchu svedkov. Takto získané dôkazy považuje žalobca za
nezákonné a správca dane a žalovaný z nich nemali vychádzať.

4.5. Žalobca ďalej namietal, že nebol daný žiaden judikatúrou súdov aprobovaný dôvod pre nepriznanie
práva na odpočet DPH s osobitným poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19
(Vikingo). Žalobca poukazujúc na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, Ústavného
súdu ČR, resp. Súdneho dvora EÚ zdôrazňuje, že dôkazné bremeno týkajúce sa neodvedenia dane
na strane tretích subjektov nemôže byť pripočítané na ťarchu daňového subjektu, ktorý si ako platca

DPH vo vzťahu k správcovi dane splnil riadne a včas všetky povinnosti. Nárok na odpočet DPH by
mohol správca dane zamietnuť len vtedy, ak by mal preukázané, že žalobca vedel alebo mal vedieť,
že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho
subjektu, čo však správca dane v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom nepreukázal, ani sa
tým nezaoberal. Žalobca odmieta závery žalovaného o zanedbaní náležitej opatrnosti pri realizácii

obchodných transakcií. Žiaden daňový subjekt nemá vplyv na to, či si jeho dodávateľ splní svoje
zákonné povinnosti, či vedie riadne účtovníctvo, atď. a nemá možnosti kontrolovať celý dodávateľský
reťazec. Žalobcovi nemožno uprieť právo na odpočítanie DPH pre skutočnosti, ktoré nastali ex post
v predchádzajúcich častiach dodávateľského reťazca, ak došlo k dodaniu tovaru.4.6. Žalobca tiež namietal, že správca dane vo výzve zo dňa 23. 10. 2019 požadoval od žalobcu vo
vzťahu k dodávateľovi IVAS predloženie dôkazov, vyjadrení a dokladov, ktoré neboli správcovi dane
predložené počas výkonu daňových kontrol DPH a následného vyrubovacieho konania za zdaňovacie

obdobia január až december 2015, január až december 2016 a január až október 2017. Svoju
požiadavku však nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval. Správca dane mal vo výzve uviesť, čo
konkrétne požaduje. Nakoľko výzva správcu dane bola neurčitá a nezrozumiteľná, a preto nesplniteľná,
je ako celok nezákonná, a táto vada nezákonnosti sa premietla aj do vady nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia.

4.7. V súvislosti s plnením od dodávateľa TALUX žalobca poukázal na čl. VIII Zmluvy o dielo zo
dňa 31. 03. 2009, v zmysle ktorého mohol podľa potreby objednávateľa prispôsobiť dobu upratovania
jeho požiadavkám. K takémuto modifikovaniu výkonu upratovacích a čistiacich prác v preverovaných
obdobiach došlo a práce boli na základe ústneho dojednania vykonávané len v priestoroch centrály
a pobočky v Žiline. Poskytovanie služieb potvrdil aj konateľ dodávateľa TALUX (svedok B.) a žalobca,
čo žalovaný neakceptoval a nezaoberal sa ani Zmluvou o dielo a jej dodatkom. Svedkyňa F. potvrdila, že

upratovala priestory na adrese Kálov, Žilina s tým, že presne špecifikovala ich obsah aj dobu ich výkonu.
Otázku správcu dane na svedkyňu F., či v rokoch 2015 až 2017 prideľovala inému zamestnancovi
dodávateľa TALUX práce na pobočkách, na čo odpovedala nie, považuje žalobca za zavádzajúcu,
keďže správca dane mal potvrdené, že svedkyňa vykonávala práce od roku 2015 len na adrese C.
XXX, D.. Svedkyňa F. aj svedok B. zhodne potvrdili vykonanie upratovacích prác na adrese C., D.,

s čím sa žalovaný nevysporiadal. Žalovaný sa tiež nevysporiadal s výpoveďami svedkov I. a J., ktorí
potvrdili reálnosť dodanej služby. Správca dane aj žalovaný hodnotili dôkazy selektívne jednostranne
v neprospech žalobcu. Žalovaný v pôvodnom zrušujúcom rozhodnutí zaviazal správcu dane došetriť
skutkový stav, či dodávateľ TALUX vykonal dohodnuté čistiace a upratovacie práce (v dohodnutom
mesačnom rozsahu, ktorými konkrétnymi zamestnancami a ako sa realizoval operatívny výkon prác).

Podľa žalobcu sa na základe doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní preukázala reálnosť
dodaných služieb modifikovaných v zmysle zmluvných dojednaní, čo potvrdili svedecké výpovede
aj žalobca. Správca dane sa opieral len o text faktúry, kde je uvedené, že práce boli fakturované
za jednotlivé pobočky, hoci možnosť modifikácie poskytovania prác vyplýva priamo zo Zmluvy o dielo.
Správca dane neskúmal, prečo tento rozpor vznikol a neprihliadol na to, že išlo o pokračujúcu činnosť

dodávateľa, ktorý nedopatrením neopravil text faktúry.

5. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe argumentoval obdobne ako
vnapadnutomrozhodnutí.Žalobcavreplikezopakovalpodstatusvojejskutkovejaprávnejargumentácie
uvedenej v správnej žalobe. Žalovaný dupliku nepodal.

Pôvodné rozhodnutie správneho súdu a kasačná sťažnosť

6. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 30S/27/2021 zo dňa 31. 08. 2022 napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Za dôvodnú považoval námietku žalobcu

o nepreskúmateľnosti záveru správcu dane, že dodávateľské spoločnosti boli prevažne nekontaktné,
resp. popreli dodanie plnení určených pre žalobcu, pretože nie všetky výzvy, na ktoré žalovaný
v napadnutom rozhodnutí odkazuje, tvoria súčasť administratívneho spisu. Za dôvodnú tiež považoval
námietku, že žalovaný si osvojil bližšie nešpecifikované informácie z informačného systému finančnej
správy, s obsahom ktorých nemal žalobca možnosť sa oboznámiť. Napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné, pretože z neho nemožno ustáliť, z akých konkrétnych podkladov tvoriacich súčasť
informačného systému finančnej správy vychádzal žalovaný pri skutkových záveroch o nekontaktnosti
subdodávateľov. Ostatné žalobné body považoval správny súd za nedôvodné.

7. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovaným Najvyšší správny súd Slovenskej republiky

(ďalej len „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 4Sfk/133/2022 zo dňa 25. 09. 2024 rozsudok Krajského
súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie tunajšiemu súdu, na ktorý v zmysle § 3 ods. 3
písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. prešiel výkon súdnictva. Kasačný súd (s odkazom na obdobné
rozhodnutiesp.zn.4Sfk/101/2022)sanestotožnilsnázoromsprávnehosúdu,ženapadnutérozhodnutie
je nepreskúmateľné. Uviedol, že v administratívnom spise sa nachádzali len dôkazy, ktoré sa týkali

konkrétneho subdodávateľa v kontrolovanom zdaňovacom období (jún 2016 – pozn. správneho súdu)
spoločnosti BETAMAK s.r.o., čo žalovaný konkretizoval aj v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na vzťahy žalobcu a dodávateľa s ďalšími subdodávateľmi za iné zdaňovacie obdobia
a nepredložil do administratívneho spisu všetky výzvy subdodávateľom za tieto obdobia, nezakladá tonepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň z obsahu výziev, ktoré správca dane adresoval
potenciálnym subdodávateľom, je zrejmé o akú súčinnosť ich žiadal a tiež je zrejmé, že žiadna
z uvedených spoločností nepotvrdila obchodný vzťah so spoločnosťou BETAMAK s.r.o. ani priamo

s dodávateľom žalobcu. Nebolo potrebné, aby žalovaný v rozhodnutí vymenoval spoločnosti, ktoré
na výzvu správcu dane neodpovedali a ktoré odpovedali tak, že s dodávateľom žalobcu neobchodovali,
obzvlášť keď všetky relevantné výzvy sú obsahom administratívneho spisu, s ktorým sa žalobca mal
možnosť oboznámiť. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, na základe akých skutočností dospel
sťažovateľ k záveru o nespolupráci a nekontaktnosti uvedených spoločností a to v súvislosti s ďalšími

zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu sťažovateľa (údaje z Obchodného registra
SR ako aj informácie z informačného systému finančnej správy). Kasačný súd tiež dodal, že súčasťou
administratívneho spisu sú aj zápisnice o výsluchu svedkov získané z daňovej kontroly iných subjektov
a žalobca mal možnosť oboznámiť sa s celým priebehom výsluchu svedkov a vyjadriť sa k nim. Kasačný
súd s odkazom na svoje rozhodnutie sp. zn. 8Sžfk/76/2020 uviedol, že nie je nezákonné použiť ako
dôkaz výsluchy svedkov z inej daňovej kontroly, hoci o nich daňový subjekt nebol upovedomený.

Posúdenie veci správnym súdom

8. Po vrátení veci správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v jeho
rozhodnutí (§ 469 SSP) opätovne posúdil podanú správnu žalobu. Správny súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. 04. 2025, keďže účastníci konania nariadenie
pojednávania nežiadali, ani správny súd nevzhliadol žiaden dôvod na nariadenie pojednávania podľa
§ 107 ods. 1 SSP.

9. Správny súd v prvom rade uvádza, že je v súlade s § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi

žaloby,nakoľkovpredmetnejvecinejdeožiadnuzvýnimiekustanovenúv§134ods.2SSP.Podľa§182
ods. 1 písm. e) SSP je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých
musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté
výroky rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcu v konkrétnostiach
uviesť, v čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore

so zákonom a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd si nemôže
žalobné body sám dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívneho spisu, či napadnutého
rozhodnutia. Po preskúmaní správnej žaloby správny súd konštatuje, že jej veľká časť vyššie uvedené
náležitosti nespĺňa. Správna žaloba je mimoriadne rozsiahla (59 strán) a obsahuje mnohé právno-
teoretické rozbory, citácie právnych predpisov a rozhodnutí rôznych súdov bez vymedzenia konkrétnych

žalobných námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu, čo neumožňuje správnemu súdu
vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia. Žalobca tiež na viacerých miestach odkazuje na odvolanie
podané v administratívnom konaní a považuje ho za súčasť odôvodnenia správnej žaloby, pričom
takýto postup nekorešponduje s vyššie uvedeným § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Správny súd v rámci
súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy nevykonáva opätovné posúdenie odvolania

podaného v administratívnom konaní, ale posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia v medziach
vymedzených žalobcom v rámci žalobných bodov uvedených v správnej žalobe. Konkrétne žalobné
body boli v texte správnej žaloby značne rozptýlené, keďže žalobca na viacerých miestach opakoval,
či spresňoval už skôr uplatnené žalobné body, ktoré viackrát zmiešaval dohromady, čo často pôsobilo
chaoticky. Správny súd z obsahu žaloby vyvodil konkrétne žalobné body tak, ako ich zhrnul v odsekoch

4.1. až 4.7. tohto rozsudku a uvádza k nim nasledovné:

10. Námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal s početnou judikatúrou uvedenou žalobcom v odvolaní, považuje
správny súd za nedôvodnú. Správny súd vo všeobecnosti súhlasí so žalobcom v tom, že orgány verejnej

správy sú pri aplikácii právnych predpisov povinné rešpektovať ich výklad daný súdmi, a to najmä
najvyššími súdnymi autoritami ako Súdny dvor EÚ, Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, či Najvyšší
správny súd SR, pričom nerešpektovanie záverov vyplývajúcich z ich rozhodnutí môže znamenať
nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Žalobcom uplatnený žalobný bod však nespĺňa
náležitosti podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP, keďže žalobca nešpecifikoval, od akého konkrétneho záveru

konkrétneho rozhodnutia niektorej z najvyšších súdnych autorít sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí
odchýlil. Žalobca zároveň neuviedol, prečo sú rozhodnutia, ktoré uvádzal v odvolaní, aplikovateľné
na predmetnú vec, keďže neuviedol v čom sú obdobné skutkové a právne okolnosti vecí uvedených
v citovaných rozhodnutiach s vecou žalobcu. Nie je postačujúce, aby žalobca len označil právne záverysúdov bez konkretizácie podobnosti okolností posudzovanej veci žalobcu a vecí prejednávaných v rámci
citovaných rozhodnutí. K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/81/2018
zo dňa 28. 04. 2020, kde uviedol, že „pre správne posúdenie podľa názoru kasačného súdu nie je

podstatné, koľko „judikátov“ ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je, čo z týchto rozhodnutí Súdneho
dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné
skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel
a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec“. Správny súd sa v tomto
smere stotožňuje so záverom žalovaného, ktorý vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu ako nekonkrétnu

bez preukázania, v čom je zhoda skutkového stavu týchto rozsudkov a predmetnej veci. Rovnakým
spôsobom narába žalobca s rozhodovacou činnosťou aj v správnej žalobe, keď uvádza rozsiahle citácie
súdnych rozhodnutí bez vymedzenia, z akého dôvodu sú tieto aplikovateľné na predmetnú vec a v čom
konkrétne žalovaný nerešpektoval ich závery v napadnutom rozhodnutí. Nie je však úlohou správneho
súdu detailne sa venovať každému žalobcom poukazovanému rozhodnutiu, vyhľadávať a identifikovať
v jeho odôvodnení spoločné, resp. odlišné znaky skutkových okolností týchto vecí s vecou žalobcu.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj žalobnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
žalovaného, pretože sa žalovaný nezaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a že
z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo je vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov
neúčelné. Aj túto námietku považuje správny súd za nekonkrétnu, pretože žalobca v nej nešpecifikuje,

s ktorými odvolacími námietkami sa žalovaný nevysporiadal, ani neuvádza, prečo považuje takéto
prípadné námietky za podstatné pre rozhodnutie vo veci, čo by zakladalo povinnosť žalovaného
sa s nimi vysporiadať. Nie je povinnosťou správneho súdu porovnávať obsah odvolania (v rozsahu
42 strán) s obsahom žaloby (v rozsahu 59 strán) a zisťovať, s ktorými v odvolaní vznesenými
námietkami sa žalovaný nevysporiadal, pretože by tým nahrádzal činnosť žalobcu, ktorý je sám

povinný uviesť konkrétne žalobné body. Rovnako nekonkrétna je aj námietka žalobcu ohľadom
neúčelnosti vykonania ním navrhnutých dôkazov, pretože žalobca v správnej žalobe neuviedol, ktoré
ním navrhované dôkazy považoval žalovaný za neúčelné. Správny súd dopĺňa, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nezistil, že by žalovaný konštatoval neúčelnosť dôkazných návrhov žalobcu.
K námietke nepreskúmateľnosti v časti nevysporiadania sa s prenosom dôkazného bremena ohľadom

skutočností týkajúcich sa tretích subjektov sa správny súd vyjadrí v odseku 16. tohto rozsudku.

12. V ďalšom žalobnom bode žalobca namieta, že uniesol svoje dôkazné bremeno predložením
všetkých dôkazov a že skutkový stav nebol dostatočne zistený a bez riadneho zdôvodnenia boli
zohľadnené len skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu. Správny súd všeobecne k dôkaznému

bremenu v daňovom konaní uvádza, že toto je rozdelené medzi daňový subjekt a správcu dane
a v priebehu daňového konania dochádza k jeho presúvaniu medzi uvedenými subjektmi. Podľa
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS 401/09; prevzaté do I. ÚS
377/2018-53 zo dňa 14. 11. 2018, ods. 21.) má daňový subjekt dve základné povinnosti: tvrdiť
a preukázať svoje tvrdenia, ktoré sa formálne realizujú podaním riadne vyplneného daňového priznania

s predložením písomných dokladov, ktoré je povinný podľa právnych predpisov viesť. Ak správca dane
pripreverovanípreukázateľnespochybnívierohodnosť,pravdivosťaleboúplnosťpredloženýchdôkazov,
splní svoju dôkaznú povinnosť a je opäť na daňovom subjekte, či predložením ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9 Sžfk/1/2019 zo dňa 21. 04. 2020 (prijaté ako R 26/2021) je primárne nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom
ustanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane
z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok
si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový

subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 zo dňa 24. 02. 2022 (prijaté v zbierke pod č. 18/2022),
dôkazné bremeno prechádza zo správcu dane späť na daňový subjekt prostredníctvom výzvy na
odstránenie pochybností podľa § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), ktorá môže byť daňovému
subjektu zaslaná v písomnej forme, alebo oznámená počas ústneho pojednávania a ktorá musí byť
urobená do konca daňovej kontroly.13. Správny súd má za to, že správca dane postupoval v súlade s vyššie uvedenou rozhodovacou
činnosťou a ešte v priebehu daňovej kontroly žalobcovi na pojednávaní dňa 19. 12. 2018 oznámil svoje
pochybnosti o tom, že nebolo preukázané reálne dodanie služieb žalobcovi od dodávateľov TALUX

a IVAS, a preto nedošlo k vzniku daňovej povinnosti a ani práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa
§ 49 ods. 1 zákona o DPH. Tieto pochybnosti sú založené na rovnakom základe ako odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia podrobne popísané v odseku 3. tohto rozsudku, na ktorý správny súd
odkazuje. Už v tomto štádiu konania vychádzal správca dane v prípade dodávateľa TALUX z výsluchu
svedka B., ktorý v rámci svojej prvej výpovede (11. 10. 2018) uviedol, že služby neboli vykonávané

tak, ako sú uvedené na faktúre a v prípade dodávateľa IVAS z výsluchov svedkov B. a H., dopytmi
na subdodávateľov spoločnosti IVAS a kontrolných výkazov. Správca dane zároveň vyzval žalobcu na
vyjadreniesakzistenýmskutočnostiam.Správcadanetakvpriebehudaňovejkontrolyoznámilžalobcovi
relevantné pochybnosti o reálnom dodaní služieb, na základe ktorých si uplatňuje odpočítanie DPH,
založené na vykonanom dokazovaní a vyzval ho na odstránenie týchto pochybností. Preto v súlade
s § 46 ods. 5 daňového poriadku prešlo dôkazné bremeno o preukázaní reálneho dodania služieb

žalobcovi späť na žalobcu. Žalobca v správnej žalobe nesprávne (opačne) uvádza, že v dôsledku
pochybností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov došlo k prenosu dôkazného bremena zo
žalobcu na správcu dane.

14.1. K uneseniu svojho dôkazného bremena ohľadom dodávateľa IVAS žalobca konkrétne tvrdil, že

reálne poskytnutie služieb preukázal Sumárnym vyjadrením s prílohami v spojení s výpoveďami svedkov
B. a H. a vyjadrením pána H., s čím sa podľa žalobcu správca dane a žalovaný riadne nevysporiadali.
Aj tento žalobný bod vyhodnotil správny súd ako nedôvodný. Správca dane aj žalovaný (s odkazom na
prvostupňové rozhodnutie) sa s uvedenými dôkazmi preskúmateľným spôsobom vysporiadali. Žalovaný
opisuje obsah svedeckých výpovedí svedkov B. a H. (strana 13 až 16 napadnutého rozhodnutia)

a následne obsah ich výpovedí hodnotí vo vzájomných súvislostiach s ďalšími vykonanými dôkazmi
(strana 17 a nasl.), pričom správny súd považuje jeho závery za dostatočné a logické. Podstatné
argumenty o nepreukázaní dodania služieb od dodávateľa IVAS spočívajú v tom, že žalobca uzatvoril
Zmluvu o dielo aj dohodu o vykonávaní činností nad rámec zmluvy o dielo v čase, keď dodávateľ IVAS
ešte nemal potrebnú činnosť (počítačové služby) zapísanú v predmete činností. Dodávateľ IVAS nemal

s výkonom dohodnutých činností žiadne skúsenosti a výkon týchto činností mal napriek dohodnutým
podmienkampreniesťnatretieosoby.SvedokB.uviedol,žemusubdodávateliabolidoporučení,nevedel
však identifikovať kým ani konkretizovať osoby, ktoré mali skutočne predmetné fakturované plnenia
realizovať a zároveň dodávateľom IVAS nebola vykonávaná ani kontrola fakturovaných plnení. Žalobca
ani dodávateľ IVAS nepredložili správcovi dane zoznam vykonaných konzultácií, ktoré boli fakturované.

Podľa vyjadrenia svedka B. mal servis zahŕňať aj profylaktiku, čo nie je možné podradiť pod konkrétne
plnenie uvedené v Zmluve o dielo. Zároveň profylaktika je predmetom faktúr, ktorými boli fakturované
IT služby poskytnuté nad rámec Zmluvy o dielo, a teda nie je zrejmé, aká profylaktika bola vykonávaná
v rámci Zmluvy o dielo a aká nad rámec uvedenej zmluvy. Žalobca ani dodávateľ IVAS nepredložili
doklady o prítomnosti osôb realizujúcich uvedený servis u žalobcu ani o telefonickej realizácii servisu.

Podľa tvrdenia svedka A. B. mal byť dodávateľovi IVAS poskytnutý vzdialený prístup, hoci od počiatku
zmluvy o dielo sám nevykonával žiadnu z dohodnutých činností.
14.2. Ani výpoveď svedka A. H. nepreukazuje dodanie IT služieb žalobcovi. Svedok H. ako zamestnanec
žalobcu bol informovaný o jednotlivých dodávateľoch IT služieb a ak by ich dodával dodávateľ IVAS
tak, ako sú uvedené na predmetnej faktúre, musel by vzhľadom na jeho náplň práce mať o tom

vedomosť. Tento svedok uviedol, že dodávateľ IVAS mal spravovať mailový server, čo nekorešponduje
s popisom činností od A. B.. Svedok H. mal vždy vedomosť o tom, kto mal vzdialený prístup a medzi
týmito subjektmi nebol dodávateľ IVAS ani jeho možný subdodávateľ BETAMAK s.r.o. Fyzickú kontrolu
kabeláže, objednávky na výmenu nových komponentov a správu počítačov aj na pobočkách žalobcu
vykonával svedok H. osobne, z čoho vyplýva, že neboli nikým dodané.

14.3. Správca dane sa na stranách 15 a 16 prvostupňového rozhodnutia vysporiadal aj so Sumárnym
vyjadrením a jeho prílohami s tým, že tieto nepreukazujú, že služby IT a servis fakturované spoločnosťou
IVAS boli žalobcovi skutočne dodané v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Z predmetných
písomností (zápisníc zo zasadnutia spoločníkov) je zrejmé len to, že pán H. (bývalý konateľ žalobcu)
sa zaoberal spoluprácou s IVAS. Žalovaný k tomu v napadnutom rozhodnutí doplnil, že z označených

príloh ani v spojení so svedeckými výpoveďami svedkov H. a B. nemožno dospieť k záveru o preukázaní
dodania konkrétnych služieb uvedených v preverovaných dodávateľských faktúrach dodávateľom IVAS
žalobcovi, ale vyplýva z nich len určitá spolupráca medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS. Správny súd
k tomu dopĺňa, že možná spolupráca vyplýva len zo Zápisníc zo dňa 09. 08. 2008, 17. 06. 2010 a 31. 08.2012, pričom predmetom preverovania je nárok žalobcu na odpočet DPH za iné zdaňovacie obdobie
(jún 2016).

15. Na základe vyššie uvedeného sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu v správnej žalobe,
že zo Sumárneho vyjadrenia vyplýva, že neexistujú žiadne rozpory medzi vyjadreniami svedkov B.
a H.. Tiež z týchto dôkazov nevyplýva, čo tvrdil žalobca, že pán H. riešil izolovane a paralelne
vedľa seba na strane jednej časť IT služieb zastrešovaných svedkom B. a na druhej strane časť IT
služieb zastrešovaných žalobcom cez styčnú osobu svedka H.. K tejto skutočnosti sa vyjadril žalovaný

v napadnutom rozhodnutí tak, že tvrdenie, že nebohý A. H. osobne zabezpečil paralelné vedenie
IT služieb, nebolo preukázané a že z činností, ktoré v rámci výkonu práce u žalobcu spadali do
pôsobnosti svedka H. a z fakturovaných činností, ktoré mala dodávať spoločnosť IVAS, je zrejmé, že
sa uvedené činnosti prekrývajú a ak by dodávateľ IVAS realizoval plnenia uvedené na predmetných
faktúrach, nemohlo by sa to uskutočniť bez vedomosti svedka H.. Aj toto vyhodnotenie dôkazov
o nemožnosti existencie „paralelného“ a „utajovaného“ poskytovania IT služieb cez bývalého konateľa

žalobcu pána H. bez toho, aby jednotliví svedkovia o sebe vedeli, považuje správny súd za logické
asprávne,keďtomunenasvedčuježiadenzvykonanýchdôkazov.Žalobcatotižnepredložiljedinýdôkaz,
ktorý by preukazoval vykonanie fakturovaných IT služieb v zdaňovacom období jún 2016 zo strany
dodávateľa IVAS alebo prostredníctvom jeho subdodávateľov. Jediné vykonávanie IT služieb u žalobcu
bolo preukázané prostredníctvom svedka H., zamestnanca žalobcu, čo vyplýva aj z výpovedí svedkov

I. a J., zamestnancov žalobcu. Preto bolo v napadnutom rozhodnutí správne a v súlade s obsahom
vykonaného dokazovania vyhodnotené, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o skutočnom
dodaní fakturovaných IT služieb.

16. V ďalšom žalobnom bode žalobca namieta, že na neho bolo nezákonne prenesené dôkazné

bremeno ohľadom skutočností týkajúcich sa tretích osôb (dodávateľa a subdodávateľov spoločnosti
IVAS), na ktoré nemá žiaden vplyv. Ako správny súd uviedol vyššie, dôkazné bremeno prechádza
zo správcu dane na daňový subjekt, ak správca dane vykonaným dokazovaním relevantne spochybní
tvrdenia daňového subjektu. Správca dane preveruje, či došlo k uskutočneniu zdaniteľného obchodu
tak, ako to uviedol daňový subjekt, pričom jeho pochybnosti môžu okrem samotného preverovania

daňového subjektu vzniknúť aj pri preverovaní ostatných článkov obchodného reťazca. Tak tomu
bolo aj v predmetnej veci, keď správca dane vypočul viacerých zamestnancov žalobcu a zároveň
preveril aj dodávateľa žalobcu IVAS a jeho možných subdodávateľov a po vyhodnotení tohto
dokazovania komplexne skonštatoval, že nebolo preukázané skutočné poskytnutie služieb uvedených
v dodávateľských faktúrach. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka žalobcu, že prenos dôkazného

bremena bol založený len na popretí skutočností uvádzaných žalobcom alebo len na nekontaktnosti
subdodávateľov, keďže prenos dôkazného bremena založil správca dane na riadne vykonanom
dokazovaní (napr. konfrontovaním obsahu výpovedí jednotlivých svedkov), čo správny súd popísal
v predchádzajúcich odsekoch. Tieto pochybnosti zároveň oznámil správca dane žalobcovi, čím
na žalobcu prešlo dôkazné bremeno. Rozsah tohto dôkazného bremena, napriek správcom dane

uskutočnenému rozsiahlemu preverovaniu dodávateľa a subdodávateľov nad rámec žalobcom
tvrdených skutočností (s cieľom zistiť skutočný stav veci), sa naďalej týkal len skutočností tvrdených
žalobcom, že žalobcovi boli dodané služby uvedené na faktúre, z ktorých si uplatnil odpočítanie
DPH. Žalobca teda nemal povinnosť preukazovať, že jeho dodávateľ a subdodávatelia majú riadne
vedené účtovníctvo, že platia dane, že obchody medzi nimi ako tretími subjektmi prebehli tak, ako

to deklarujú vo svojich účtovných dokumentoch a podobne, ako to žalobca namieta. Žalobca mal
preukázať,žejemuakodaňovémusubjektubolireálnedodanéfakturovanéslužby,čoneurobil.Žalovaný
v napadnutom rozhodnutí dokonca uviedol, aké konkrétne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti
absentovali, a to napr. zoznam vykonaných konzultácií, ktoré boli fakturované, doklady o prítomnosti
osôb realizujúcich servis u žalobcu alebo telefonicky, absencia uvedenia (zo strany žalobcu), ktorá

konkrétna osoba žalobcovi IT služby poskytla. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná aj námietka žalobcu
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nevysporiadanie sa s prenosom dôkazného bremena ohľadom
skutočností týkajúcich sa tretích subjektov. Žalovaný túto námietku v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil
síce stručne, ale správne tak, že správca dane od žalobcu nepožadoval preukázanie skutočností
mimo sféry jeho vplyvu.

17. Pokiaľ žalobca v rámci tohto žalobného bodu ďalej namietal, že správca dane a žalovaný mali
v prípade pochybností o existencii materiálneho plnenia vykonať všetky relevantné dôkazy, a to
výsluchy subdodávateľov, správny súd opakuje, že v konaní došlo k prenosu dôkazného bremenana žalobcu. Správca dane nemal povinnosť vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie na preukázanie
žalobcom tvrdených skutočností. Bol to práve žalobca, ktorý bol v rámci svojho dôkazného bremena
povinný navrhovať dôkazy, napríklad aj výsluch subdodávateľa (jeho štatutárneho orgánu alebo

zamestnancov), čo však neurobil. Správny súd dopĺňa, že správca dane vykonal výsluch konateľky
možného subdodávateľa spoločnosti BETAMAK s.r.o. pani F. B., ktorá však odmietla vypovedať, nakoľko
by si svojou výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania, čo nepreukazuje skutočné
dodanie fakturovaných služieb žalobcovi.

18. V rámci ďalšieho žalobného bodu žalobca namietal, že závery správcu dane o nekontaktnosti
subdodávateľov majú vyplývať len z bližšie nešpecifikovaných informácií z Obchodného registra SR
a informačného systému finančnej správy, pričom žalobcovi tieto informácie nie sú známe a nemal
možnosť sa s nimi oboznámiť, nakoľko nie sú obsahom daňového spisu. Žalobca považuje za
neprípustné vyhodnotenie dokazovania žalovaným, že správca dane zaslal výzvy subdodávateľom
spoločnosti IVAS, pričom tieto spoločnosti boli nekontaktné alebo popreli dodanie plnení žalobcovi,

nakoľko z neho vôbec nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové zistenia vyplynuli z ktorého dôkazu.
Rovnako považuje žalobca takto získané dôkazy za nezákonné, pretože nebol oboznámený s ich
obsahom pochádzajúcim pravdepodobne z daňových kontrol iných daňových subjektov a nemal
možnosť klásť takýmto svedkom otázky a že boli zaslané len výzvy jednotlivým subdodávateľom
namiesto vykonania výsluchu prípadných svedkov, čím bolo žalobcovi ukrátené procesné právo klásť

svedkom otázky. Námietky uvedené v tomto žalobnom bode síce považoval Krajský súd v Žiline
v pôvodnom rozsudku za dôvodné, avšak kasačný súd ich vyhodnotil ako nedôvodné. Kasačný súd
ustálil, že v administratívnom spise sa nachádzali dôkazy, ktoré sa týkali konkrétneho subdodávateľa
v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2016 spoločnosti BETAMAK s.r.o. a nedoloženie výziev
subdodávateľom za iné zdaňovacie obdobia nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu výziev správcu dane je zrejmé, o akú súčinnosť subdodávateľov žiadal a že žiadna
z uvedených spoločností nepotvrdila obchodný vzťah so spoločnosťou BETAMAK s.r.o. Nebolo
potrebné, aby žalovaný v rozhodnutí vymenoval spoločnosti, ktoré na výzvu správcu dane neodpovedali
a ktoré odpovedali tak, že s dodávateľom žalobcu neobchodovali. Súčasťou administratívneho spisu
sú aj zápisnice o výsluchu svedkov získané z daňovej kontroly iných subjektov a žalobca mal možnosť

oboznámiť sa s celým priebehom výsluchu svedkov a vyjadriť sa k nim. Použitie takýchto dôkazov
z inej daňovej kontroly, hoci o nich daňový subjekt nebol upovedomený, nie je podľa kasačného súdu
nezákonné.

19. Správny súd je uvedenými závermi kasačného súdu viazaný a dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo,

aby sám navrhol vykonať výsluchy jednotlivých svedkov v daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom
konaní.Akosprávnysúduviedolvyššie,správcadanespochybniltvrdeniažalobcudostatočnenaprenos
dôkazného bremena a pre tieto účely nebol povinný ex offo vykonávať ďalšie dokazovanie. Dôkazné
bremeno prešlo ešte v priebehu výkonu daňovej kontroly na žalobcu, ktorý mal podľa záveru kasačného
súdumožnosťoboznámiťsascelýmpriebehomvýsluchusvedkovavyjadriťsaknim.Žalobcatakpoznal

aj obsah výsluchov svedkov získaných z iných konaní a mal možnosť navrhnúť ich vypočutie v daňovom
konanívpredmetnejveci,vrámcičohomoholklásťtýmtosvedkomotázky,prípadnenavrhnúťinédôkazy
na popretie týchto výsluchov.

20. Žalobca ďalej namietal, že nebol daný žiaden judikatúrou súdov aprobovaný dôvod pre nepriznanie

práva na odpočet DPH s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 (Vikingo)
aďalšiupočetnúrozhodovaciučinnosťNajvyššiehosprávnehosúduČR,ÚstavnéhosúduČRaSúdneho
dvora EÚ. Podľa žalobcu dôkazné bremeno týkajúce sa neodvedenia dane na strane tretích subjektov
nemôže byť pripočítané na ťarchu žalobcu. Nárok na odpočet DPH by mohol správca dane zamietnuť
len v prípade preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového

podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu.

21.Uvedenánámietkasatýkaprávnehoposúdeniaveci,tedasamotnéhonárokužalobcunaodpočítanie
DPH. Správny súd uvádza, že právo na odpočítanie DPH môže byť v súlade so zákonom o DPH, ktorý
je transpozíciou Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty, a súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora EÚ obmedzené len vtedy, ak 1) zdaniteľná osoba
nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, 2) došlo k daňovému podvodu alebo 3) došlo
k zneužitiu práva. Tieto dôvody nie je možné kumulovať, pretože sa vzájomne vylučujú. Pokiaľ ide o prvý
dôvod – splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH, tieto sú v zmysle § 19 ods. 1 a 2,§ 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ako aj čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/
ES a judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Senatex GmbH,
C-518/14 z 15. 09. 2016, bod 28; Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 z 03. 09. 2020, bod 43; Kemwater

ProChemie s. r. o., C-154/20 z 09. 12. 2021, bod 24) nasledovné: a) tovar alebo služba, na ktorých sa
zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané inou zdaniteľnou osobou (status dodávateľa), b)
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (tzv. materiálna existencia plnenia) a c) zdaniteľná
osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení.
Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

22. Nepriznanie odpočtu DPH v prípade dodávateľa IVAS (posúdeniu obchodu s dodávateľom TALUX
vrátane právneho posúdenia sa správny súd venuje v odsekoch 27. až 30. tohto rozsudku) založili
správca dane a žalovaný na nesplnení druhej hmotnoprávnej podmienky – neexistencii materiálneho
plnenia („skutočné dodanie služieb žalobcovi“). Nie je preto dôvodná argumentácia žalobcu, že nebol
daný žiaden judikatúrou súdov aprobovaný dôvod pre nepriznanie práva na odpočet DPH. Ako

správny súd uviedol vyššie (odseky 13. až 15. tohto rozsudku), správca dane vykonaným dokazovaním
spochybnilskutočnédodanieslužiebuvedenýchnadodávateľskejfaktúreoddodávateľaIVASžalobcovi,
s pochybnosťami oboznámil žalobcu, čím prešlo dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý mal preukázať,
že mu služby boli skutočne dodané. Keďže žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol, splnenie
hmotnoprávnej podmienky – existencia materiálneho plnenia, nebolo preukázané.

23. Na predmetnú vec nie je možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19
(Vikingo). Podľa záverov tohto rozsudku nemožno odoprieť odpočítanie DPH za nadobudnutie tovaru
(obdobne to platí aj pre poskytnutie služby – pozn. správneho súdu), ktorý bol zdaniteľnej osobe
dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné pre:

1) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov dodávateľa, 2) nedodržanie predpisov
v oblasti účtovníctva, 3) ekonomickú neopodstatnenosť dodávateľského reťazca alebo 4) nezrovnalosti
niektorých predchádzajúcich transakcií v dodávateľskom reťazci. Takéto zamietnutie je možné len
v prípade preukázania, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela,
alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu. Uvedený rozsudok

predpokladá dodanie tovaru (poskytnutie služby) zdaniteľnej osobe, teda existenciu materiálneho
plnenia. V prípade nepreukázania dodania tovaru (služby), ako tomu bolo v predmetnej veci, ide o inú
skutkovú situáciu, a preto závery z rozsudku vo veci Vikingo nie je možné aplikovať. Keďže v prípade
žalobcu nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok, nie je potrebné, aby správca dane
preukazoval, že došlo k daňovému podvodu, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť, ako to žalobca

tvrdil v správnej žalobe. Preto nie je dôvodný ani poukaz žalobcu na rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa
daňových podvodov, ktoré nie sú aplikovateľné na predmetnú vec.

24. Žalobca tiež namietal, že správca dane vo výzve zo dňa 23. 10. 2019 požadoval (ohľadom
dodávateľa IVAS) od žalobcu predloženie dôkazov, vyjadrení a dokladov, ktoré neboli správcovi dane

predložené, bez špecifikácie, čo konkrétne požaduje, a preto bola táto výzva neurčitá, nezrozumiteľná,
a preto nesplniteľná a nezákonná, čo sa premietlo do vady nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Tento žalobný bod považuje správny súd za nedôvodný.

25. Ako správny súd popísal vyššie (odseky 13. až 15. tohto rozsudku) dôkazné bremeno prešlo už

počas výkonu daňovej kontroly na žalobcu v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku. Následne
žalovaný rozhodnutím č. 102198386/2019 zo dňa 19. 09. 2019 zrušil pôvodné rozhodnutie správcu dane
o vyrubení DPH č. 100610311/2019 zo dňa 11. 03. 2019, pretože správca dane hodnotil preskúmavané
zdaniteľné obchody súčasne ako porušenie § 49 ods. 1 zákona o DPH (hmotnoprávne podmienky) aj
ako zneužitie práva, čo je vylúčené. Po zrušení pôvodného rozhodnutia správca dane vyššie uvedenou

výzvou so zdôraznením § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku (okrem iného) vyzval žalobcu, aby
vo vzťahu k faktúram od dodávateľa IVAS uviedol, ktorými ďalšími dokladmi a dôkazmi, ktoré neboli
správcovi dane predložené, mieni preukázať skutočnosť, že tieto služby boli dodané spoločnosťou
IVAS tak, ako je to deklarované na prijatých faktúrach v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Na
dôvažok správca dane uviedol, že vyzval žalobcu z dôvodu, že žalobca nepodal pripomienky k protokolu

z daňových kontrol a počas vyrubovacieho konania nepredložil žiadne dôkazy, doklady a tvrdenia, ktoré
by preukázali oprávnené uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty z preverovaných faktúr.26.Uvedenávýzvabolaadresovanážalobcovivčase,keďnanehoužprešlodôkaznébremenoohľadom
preukázania skutočného dodania služieb. Pôvodné rozhodnutie správcu dane bolo žalovaným zrušené
len pre nesprávne právne posúdenie (kumulácia vzájomne nezlučiteľných dôvodov pre nepriznanie

odpočtu DPH), a teda správca dane v tomto štádiu mohol vydať prvostupňové rozhodnutie
aj bez vyzvania žalobcu, nakoľko jeho úlohou bolo už len „vybrať si“ jeden z dôvodov pre nepriznanie
odpočtu DPH. Uvedenou výzvou poskytol správca dane žalobcovi ďalšiu možnosť preukázať sporné
skutočnosti (dodanie služieb) nad rámec povinností správcu dane ustanovených daňovým poriadkom, a
to v prospech žalobcu, keďže žalobca sa nevyjadril k protokolu ani doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy

v rámci vyrubovacieho konania. Po doplnení dokazovania správca opätovne oboznámil žalobcu so
zistenými skutočnosťami na ústnom pojednávaní dňa 17. 04. 2020. Takýmto postupom zjavne nemohlo
dôjsť k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, práve naopak, tento postup je v súlade so zásadou
súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku. Správny súd
dodáva, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť správcu dane
inštruovať daňový subjekt, akými konkrétnymi dôkazmi by mohol preukázať ním deklarované zdaniteľné

plnenie. Dôkazné bremeno nezaťažuje správcu dane, ale daňový subjekt s tým, že konkrétne skutkové
okolnosti preverovaných zdaniteľných plnení (dodania služby) predsa nemôžu byť známe správcovi
dane, ale musia byť známe práve daňovému subjektu, a preto on jediný je spôsobilý rozpoznať okruh
dôkazov, ktorými by mohol preukázať v konaní relevantné konkrétne skutkové okolnosti vysvetľujúce
dodanie preverovaných služieb. Preto správca dane nebol povinný svoju výzvu viac konkretizovať

a postačilo uvedenie, že malo ísť o žalobcom doposiaľ nepredložené dôkazy, z čoho bolo zrejmé, že
ak žalobca ešte disponuje nejakými ďalšími dôkazmi, ktorými by mohol sporné skutočnosti preukázať,
mal ich správcovi dane predložiť.

27. Ohľadom služieb dodaných dodávateľom TALUX žalobca ďalej namietal, že sa správca dane

a žalovaný nevysporiadali s vykonanými výsluchmi svedkov F., B., I. a J., ktorí potvrdili vykonanie
upratovacích prác dodávateľom TALUX pre žalobcu na adrese Kálov, Žilina. Taktiež sa podľa žalobcu
nevysporiadali s čl. VIII Zmluvy o dielo zo dňa zo dňa 31. 03. 2009 umožňujúcim modifikáciu rozsahu
prác. Aj tento žalobný bod vyhodnotil správny súd ako nedôvodný.

28. V prípade dodávateľa TALUX bolo dôvodom nepriznania odpočtu DPH nepreukázanie dodania
fakturovaných čistiacich a upratovacích služieb. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval,
že medzi faktúrou a dodaným plnením musí existovať súlad, pretože faktúra predstavuje formálnu
deklaráciu dodaného plnenia. V tomto preverovanom prípade však zo strany dodávateľa TALUX nedošlo
k dodaniu plnenia uvedeného v predmete faktúry (upratovanie 5 pobočiek žalobcu v Trnave, Nitre,

Trenčíne, Košiciach a Prešove) a plnenie, na ktoré poukazuje žalobca (upratovanie pobočky a centrály
na adrese Kálov, Žilina), sa od fakturovaného plnenia odlišovalo miestom plnenia aj rozsahom. Žalovaný
savnapadnutomrozhodnutídostatočnevysporiadalsnámietkoužalobcuohľadommožnostimodifikácie
Zmluvy o dielo zo dňa 31. 03. 2009 v zmysle čl. VIII a uviedol, že z uvedeného článku vyplýva iba určitá
možnosť variability ohľadom času (doby) upratovania, nie však možnosť preniesť výkon upratovacích

prác na iné miesto ako na dohodnuté pobočky žalobcu. Predmetom Zmluvy o dielo zo dňa 31. 03. 2009
ajejdodatkuč.1zodňa30.09.2011boloajvrokoch2015–2017poskytovaniečistiacichaupratovacích
prác v priestoroch piatich pobočiek žalobcu (Trnava, Nitra, Trenčín, Košice a Prešov). Ani jedno z týchto
miest sa nezhoduje s adresou Kálov, Žilina. Z uvedeného vyplýva, že upratovanie na adrese Kálov,
Žilina nemohlo byť postavené na zmluvnom základe, na ktorom boli vystavené posudzované faktúry.

Plnenie, na ktoré poukázal žalobca, sa od fakturovaného plnenia odlišovalo nielen miestom plnenia,
ale aj samotným rozsahom, čo tiež správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach podrobne
odôvodnili. Údaj o rozsahu poskytnutého plnenia sa na faktúre udáva ako 1 súbor, v prípade čistiacich
a upratovacích prác je nejasný. Vychádzajúc zo Zmluvy o dielo zo dňa 31. 03. 2009 s dodatkom č. 1,
na ktoré faktúra odkazuje, predstavuje cena za plnenie 995,83 eur (bez DPH)/mesiac a zahŕňa bežné

upratovanie kancelárskych priestorov pobočiek 5 x v týždni/1 hod. Nakoľko upratovanie sa týkalo piatich
pobočiek, mal dodávateľ TALUX realizovať čistiace a upratovacie práce v celkovom rozsahu 25 hodín
týždenne (počet pobočiek x počet hodín do týždňa na jednu pobočku, 5 x 5 = 25). Ako to vyplýva
z predložených pracovných listov a výpovede pani E. F., upratovanie sa na centrále žalobcu a jeho
pobočky v Žiline realizovalo denne od 7.00 hod. do 11.00 hod., čo je iba 20 hodín týždenne.

29. Žalovaný sa rovnako vysporiadal aj s relevantným obsahom svedeckých výpovedí. Uviedol, že
svedkovia B. a F. síce potvrdili vykonanie upratovacích prác pre žalobcu, nie však na pobočkách žalobcu
(ktoré sú ako miesto plnenia označené v preverovaných faktúrach), ale na adrese C., D.. Z dodaniatakejto služby si však žalobca odpočítanie DPH neuplatňuje. Svedkyňa F. na otázku správcu dane
uviedla, že v rokoch 2015 až 2017 nevykonávala čistiace a upratovacie práce na pobočkách žalobcu,
ani ich nikomu neprideľovala. Tieto otázky nepovažuje správny súd za zavádzajúce, nakoľko sa nimi

správca dane pýtal na predmet fakturovaného plnenia, ktorého dodanie svedkyňa nepotvrdila. Žalovaný
taktiež poukázal na rozpor v jednotlivých výpovediach svedka B., ktorý najprv uviedol, že v rokoch 2015,
2016 a 2017 sa upratovali pobočky žalobcu a cestovné náklady boli súčasťou ceny služieb (výpoveď zo
dňa11.10.2018)aažneskôrsvojuvýpoveďzmenilauviedol,žesapobočkyneupratovaliaupratovalisa
len priestory na adrese Kálov, Žilina (výpoveď zo dňa 28. 11. 2019). Ide o podstatný rozdiel vo výpovedi,

keď svedok potvrdzuje vykonanie odlišných plnení, a to bez akéhokoľvek vysvetlenia rozporu v jeho
jednotlivých výpovediach. Pokiaľ ide o výsluchy svedkov I. a J., tieto nie sú relevantné pre posúdenie
existencie zdaniteľného plnenia, a preto žalovaný (a ani správca dane) nebol povinný sa s ich obsahom
vysporiadať. Obaja uvedení svedkovia podľa obsahu ich výpovedí pracovali ako zamestnanci žalobcu
na centrále, resp. na pobočke žalobcu v Žiline, teda nie na pobočkách žalobcu, ktoré sa mali upratovať
v zmysle zmluvy a faktúry (Trnava, Nitra, Trenčín, Košice, Prešov), a preto sa ani nemohli vyjadriť

k fakturovanému plneniu. Zároveň samotný obsah ich výpovedí nepotvrdzuje dodanie služieb. Svedkyňa
J. uviedla, že vôbec nevie, kto v rokoch 2015, 2016 a 2017 vykonával upratovacie a čistiace práce na
pobočkách žalobcu a ako často. Svedok I. na rovnakú otázku uviedol, že vie o jednej pani, ktorá chodila
pravidelne bez akejkoľvek ďalšej špecifikácie. Takýto obsah výpovedí nepreukazuje vykonanie plnenia
uvedeného na faktúre.

30. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané dodanie
plnenia dodávateľom TALUX uvedeného na faktúre (čistiace a upratovacie práce v priestoroch 5
pobočiek žalobcu), teda nebola preukázaná materiálna existencia plnenia ako jedna z hmotnoprávnych
podmienok na priznanie odpočtu DPH uplatňovaného žalobcom. Správca dane aj žalovaný sa

vysporiadali so všetkými relevantnými dôkazmi a svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili. Správny súd
sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že dodávateľ TALUX len „nedopatrením neopravil text faktúry“.
Ako správny súd uviedol vyššie, samotný konateľ dodávateľa TALUX vo svojej prvej výpovedi uviedol,
že sa upratovalo 5 pobočiek žalobcu a nie pobočka a centrála na adrese Kálov, Žilina, pričom v rámci
tohto výsluchu vôbec nespomenul modifikáciu Zmluvy o dielo zo dňa 31. 03. 2009 v tak podstatnom

rozsahu, že by sa prestalo upratovať 5 pobočiek, ktoré predstavovali celý predmet zmluvného plnenia,
a začala sa upratovať centrála a pobočka v Žiline, ktoré predmetom zmluvy neboli. Správny súd dopĺňa,
že keď v minulosti prestala byť predmetom upratovania šiesta pobočka žalobcu v Prievidzi, žalobca
s dodávateľom TALUX uzavreli dodatok č. 1, v ktorom je výslovne uvedené, ktoré pobočky žalobcu
ostávajúpredmetomZmluvyodielozodňa31.03.2009azmenilasaajcenaslužbydohodnutávzmluve.

Žiadnu takúto modifikáciu zmluvy vo vzťahu k upratovaniu len pobočky a centrály na adrese Kálov, Žilina
žalobca nepreukázal.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval správny súd všetky žalobcom uplatnené žalobné body za
nedôvodné, a preto správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

32. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko jeho správna žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá, správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. Správny
súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil
v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.

33. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote 30 dní od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd

Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.