Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120401389
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120401389.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B. O. X., X..H..E.., G.:
XX XXX XXX, F. X, W., zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava, proti
žalovanej: N. O.D., A.. XX.XX.XXXX, P.. W. XXXX/XX, X., o zaplatenie 4.489,58 Eur s príslušenstvom a o
vzájomnej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Malacky zo dňa 04.04.2022 č. k. 34Csp/56/2020-192, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v I. výroku,
ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok), vzájomnú žalobu zamietol (II.

výrok) a nepriznal nárok na náhradu trov konania ani jednej zo strán (III. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.489,58 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 3.207,43 Eur od 25.03.2020 do zaplatenia, dôvodiac tým, že na neho bola zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 24.03.2020 postúpená pohľadávka spoločnosti Slovenská X., Y..X.., G.: XX XXX

XXX, S. XX, XXX XX W. (ďalej tiež len ako „veriteľ“) zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej so žalovanou
dňa 29.09.2014 (ďalej len „Zmluva“ alebo „Zmluva o úvere“), ktorou jej poskytol úver v tam uvedenej
výške. Žalovaná bola povinná úver splácať v pravidelných mesačných splátkach, svoju povinnosť si však
neplnila. Veriteľ preto vyhlásil dňa 01.12.2019 mimoriadnu splatnosť úveru, o čom žalovanú informoval
listom zo dňa 02.12.2019. Pohľadávka veriteľa ku dňu postúpenia pozostávala z istiny vo výške 3.207,43
Eur, riadnych úrokov 1.096,57 Eur, úrokov z omeškania 141,82 Eur a z poplatkov 43,76 Eur. Žalovaná po

postúpení pohľadávky žalobcovi nič neuhradila. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil od nasledujúceho
dňa po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.

3. Žalovaná vzniesla námietku premlčania a uviedla, že úver poskytnutý na základe Zmluvy považuje za
bezúročný a bez poplatkov, keďže v nej absentujú obligatórne náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.
z. Zmluva tiež podľa žalovanej obsahuje neprijateľné podmienky, a to poplatky, vyhlásenie spotrebiteľa,

že sa oboznámil s VOP, úverovými podmienkami a sadzobníkom, poistenie, oprávnenie banky meniť
sadzobník a dohodu o zrážkach zo mzdy. Namietla, že v Zmluve o splátkovom úvere je uvedená
výška splátky 143,68 Eur, v potvrdení banky zo dňa 14.12.2017 splátka 146,04 Eur a na amortizačnej
tabuľke zo dňa 10.07.2017 taktiež 146,04 Eur. Poukázala na to, že uvedený rozdiel spôsobuje tiež
rozdiel v celkovej sume na úhradu spotrebiteľom, a to vo výške 169,92 Eur, čo spôsobuje nesprávnosť
výpočtu RPMN. Žalobca tiež z poskytnutej sumy úveru strhol 200,00 Eur poplatok, výška úveru tak

bola podľa žalovanej len 5.800,00 Eur. Z uvedených dôvodov považovala poskytnutý úver za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovaná si zároveň uplatnila voči žalobcovi vzájomnou žalobou zaplatenie sumy713,09 Eur titulom bezdôvodného obohatenia, majúc za to, že bola povinná vrátiť žalobcovi len sumu
5.800,00Euradodnešnéhodňazaplatilasumu6.513,09Eur,čímnastranežalobcuvzniklobezdôvodné
obohatenie v sume 713,09 Eur. Žalobca vzniesol námietku premlčania voči nároku žalovanej na vydanie

bezdôvodného obohatenia.

4. Súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 2, § 100, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2,
§ 524 ods. 1, § 525 ods. 1 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 2

ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „Zákon o SÚ“), § 2 písm. d), g),
h), i), § 9 ods. 2 písm. f), j), k), § 11 písm. a), b), c), d) a e) Zákona o SÚ.

5. V konaní sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaný, pretože medzi

veriteľom a žalobcom bola uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2020, ktorou došlo
k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej zo Zmluvy o úvere na žalobcu. Súčasne veriteľ ako banka
pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že postúpenie pohľadávky na žalobcu
bolo platné. Zároveň vyslovil, že je tak v súvislosti so vzájomnou žalobou podanou žalovanou na

vydanie bezdôvodného obohatenia daná tiež pasívna vecná legitimácia žalobcu ako žalovaného zo
vzájomnej žaloby. Po vykonanom dokazovaní zo Zmluvy o splátkovom úvere mal za preukázané, že
žalovaná uzavrela s veriteľom dňa 29.09.2014 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, v zmysle
ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 6.000,- Eur pri úrokovej sadzbe 17,90
% p. a. a žalovaná sa zaviazala ho splatiť v 72 mesačných splátkach po 143,68 Eur vždy k 20. dňu

v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.10.2020. Zmluva o úvere obsahovala ďalej údaj o
celkovej čiastke spojenej s úverom: 10.357,19 Eur, údaj o RPMN banky vo výške 21,39 % a o priemernej
RPMN na trhu vo výške 16,81 %. Z Výpisu z úveru č. XXXXXXXXXX zistil, že žalovaná úver čerpala
v dohodnutej výške 6.000,00 Eur dňa 29.09.2014, avšak nesplácala ho riadne a včas, a teda svoju
povinnosť v zmysle Zmluvy o úvere nesplnila. Zo žalobcom predloženej výzvy zo dňa 30.10.2019 súd

prvej inštancie zistil, že veriteľ žalovanú vyzval na zaplatenie dlhu zo Zmluvy o úvere, s ktorým bola v
omeškaní. Súčasne ju upozornil, že ak k úhrade nedôjde, bude žalobca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť pohľadávky. Zo žalobcom predloženého oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
02.12.2019 súd prvej inštancie zistil, že žalobca žalovanej zaslal oznámenie o predčasnej splatnosti
úveru zo Zmluvy o úvere, pričom ju informoval o tom, že sa jej dlh zo Zmluvy stal splatným v celosti

a vyzval na úhradu v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobca platne vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu po splatnosti a následne
pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Následne preskúmal Zmluvu o úvere a dospel k záveru,
že hoci Zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka), je zrejmé, že predmetná Zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a

na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala na rozdiel od
veriteľa v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (keďže nebol v konaní
preukázaný ani žalobcom tvrdený opak). Uzavrel, že na právny vzťah založený Zmluvou o úvere je preto
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný

zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu
na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na právny vzťah žalobcu a žalovanej
založený Zmluvou o úvere aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a

povinností). Uzavretú Zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona o SÚ,
v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy, keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto
zákona považuje okrem iného aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Súd prvej inštancie vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k
záveru, že Zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto

určuje ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o SÚ. Uviedol, že Zmluva o úvere v rozpore s § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o SÚ neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
keď udáva len, že výška splátky je 143,68 Eur. Vychádzal z vyjadrenia žalobcu, doručenom súdu dňa
11.02.2022, z ktorého vyplýva, že posledná splátka úveru splatná dňa 20.10.2020 mala byť vo výške„zostatku pohľadávky banky v zmysle ust. čl. 5.5.3 obchodných podmienok“ a ku dňu uzavretia Zmluvy
o úvere predstavovala sumu 155,91 Eur, čo bolo zjavne veriteľovi známe už v čase uzavretia Zmluvy
o úvere. Dospel k záveru, že na to, aby bola Zmluva o úvere v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm.

k) zákona o SÚ, síce postačuje, aby uviedla jediný údaj o celkovej výške splátky, ktorú je žalovaná
povinná platiť (teda bez rozpisu na istinu, úrok a poplatky, ako judikoval i Najvyšší súd SR), to však len
za predpokladu, že sa táto výška splátky v čase nebude meniť. Dodal, že nemôže byť preto v súlade
so zákonom taká prax veriteľa, ktorý v Zmluve o úvere neuvedie výšku poslednej splátky napriek tomu,
že už v dobe jej podpisu vie, že bude iná ako je výška predchádzajúcich splátok. Z uvedeného teda

súd prvej inštancie vyvodil, že ak by súd vychádzal z toho, že žalovaná mala povinnosť zaplatiť 72
splátok po 143,68 Eur, potom by nebola v Zmluve o úvere správne uvedená celková čiastka spojená
so spotrebiteľským úverom, ani RPMN, pri ktorých výpočte bolo žalobcom evidentne (ako vyplýva z
jeho vyjadrenia doručeného 11.02.2022) počítané s tým, že posledná splátka je platená v inej sume.
Nakoľko Zmluva o úvere neuvádza výšku splátky č. 72, ktorá mala byť odlišná od splátok č. 1-71,
súd prvej inštancie posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže boli

splnené podmienky stanovené v ust. § 11 zákona o SÚ. Žalovaná tak bola povinná vrátiť žalobcovi len
sumu poskytnutej istiny vo výške 6.000,00 Eur a ako vyplýva z nepopretých tvrdení žalobcu, žalovaná
na úhradu svojich dlhov zaplatila celkovo sumu 6.513,09 Eur, teda viac ako bola povinná. Súd prvej
inštancie preto žalobu voči nej zamietol.

6. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe skúmal v prvom rade otázku premlčania vznesenej
žalobcomvočinárokužalovanej.Vychádzalzožalovanounepopretéhosumáruúhradvykonanýchnadlh
podľa Zmluvy o úvere, ktorý žalobca uviedol vo vyjadrení k odporu, ako aj z výpisu z úveru predloženého
žalobcom, pričom zistil, že posledná úhrada žalovanej na jej dlh bola vykonaná dňa 20.07.2018.
Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná do spisu doložila list Ministerstva spravodlivosti označený ako

„Odpoveďnažiadosť“zodňa01.12.2017,ktoréhosúčasťoubolokonštatovanie,žeZmluvaosplátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, ktorá je predmetom tohto konania, neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9
ods. 2 zákona o SÚ, a naopak sú v nej uvedené neprijateľné podmienky. Poukázal na ust. § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil. Súd prvej inštancie na základe uvedeného vyvodil, že žalovaná sa o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu mohla dozvedieť vždy po vykonaní príslušnej úhrady dlhu
nad rámec jej záväzku, keďže v tom čase nielen s prihliadnutím na zásadu, podľa ktorej neznalosť
zákonaneospravedlňuje,aletiežspoukazomnastanoviskoMSSRzdecembra2017,vedela,žeZmluva
o úvere nie je platná, resp. že úver na jej základe poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov. Preto,

keď posledná úhrada bola žalovanou vykonaná dňa 20.07.2018 a žalovaná vzájomnú žalobu doručila
na súd dňa 20.04.2021, súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná po viac ako dvoch rokoch
od poslednej úhrady žalovanej, a nárok žalovanej voči žalobcovi je premlčaný, preto vzájomnú žalobu
žalovanej v celom rozsahu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP s odôvodnením, že v konaní o žalobe bola plne úspešná žalovaná a v konaní o vzájomnej žalobe
bol zas plne úspešný žalobca, súd prvej inštancie nepriznal ani jednej zo strán nárok na náhradu trov
konania.

8. Proti tomuto rozsudku, v časti ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (I.
výrok) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu voči žalovanému nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP
zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil nesprávnym

právnym posúdením veci. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého Zmluva o úvere
neobsahuje náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o SÚ. Uviedol, že pri výpočte celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je potrebné mať na zreteli, že poistenie schopnosti splácať úver
ako typ zabezpečenia záväzkov plynúcich zo Zmluvy je v tomto prípade fakultatívne, a keďže poistenie
nebolo povinné (záležalo len od preferencie žalovaného), Zmluvu bolo možné uzavrieť a úver poskytnúť

za rovnakých podmienok aj bez poistenia. Predmetné vyplýva z časti II. bodu 2. Zmluvy, kde dlžník
(žalovaná)súhlasilspoistenímapožiadalo:Rozšírenýsúborpoistenia,akoajŠtandardnýcheurópskych
informácii o spotrebiteľskom úvere, kde je v časti 3. uvedené, že na získanie spotrebiteľského úveru
alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúknutých podmienok sa nemusí uzavrieť poistenie nazabezpečenie spotrebiteľského úveru. Preto podľa žalobcu poistné do výpočtu celkových nákladov v
takom prípade nevstupuje a v zmysle § 2 písm. g) zákona o SÚ nie je zahrnuté do výpočtu celkových
nákladov. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní sp. zn. 6Co/121/2018

zo dňa 28.11.2018 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 43Co/41/2018 zo
dňa 28.03.2019 v súvislosti s fakultatívnosťou poistenia schopnosti splácať úver. Vytýkal súdu prvej
inštancie, že podľa časti I čl. 1. bodu 1. Zmluvy, v ktorom je uvedená mesačná výška splátky splatná
vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci v sume 143,68 Eur, počet splátok 72 od 20.11.2014, konečná
splatnosť úveru dňa 20.10.2020, celková čiastka spojená s úverom vo výške 10.357,19 Eur a podľa bodu

5.5.3 Obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu pre poskytovanie Úverov a Povolených
prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom bude výška poslednej splátky tvorená zostatkom
pohľadávky banky, je z uvedeného zrejmé, že výška poslednej splátky predstavuje sumu 155,91 Eur.
Podľa časti I. čl. III. bodu 3. žalovaná svojim vlastnoručným podpisom na Zmluve potvrdila, že sa pred
uzatvorením Zmluvy oboznámila so Všeobecnými obchodnými podmienkami, Úverovými podmienkami,
Sadzobníkom a podmienkami určenými zverejnením, súhlasila s nimi a zaviazala sa ich dodržiavať.

Žalobca pri celkovej sume spojenej s úverom uviedol nasledovný výpočet: 71 x 143,68
Eur - splátky splatné od 20.11.2014 do 20.09.2020 bez zahrnutia poplatku za poistenie vo výške
4,86 Eur mesačne + 1 x 155,91 Eur-splátka splatná 20.10.2020 - splátka bez zahrnutia poplatku za
poistenie, podľa bodu 5.5.3 Úverových podmienok = 10.201,28 Eur + 155,91 € = 10.357,19 Eur. Žalobca
konštatoval, že aj keby sa prijal záver súdu, pri poslednej splátke, a teda splátke č. 72 oproti ostatným

splátkam, by išlo o minimálny rozdiel predstavujúci sumu vo výške 12,23 Eur. Preto mal za to, že
uvedený nedostatok nemôže spôsobiť tak závažný postih, ako je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Na základe vyššie uvedeného (aj s poukazom na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 3Co/232/2019 z 13.02.2020 a uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní sp. zn. 43CoCsp/16/2021 zo dňa 21.04.2021 žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej

inštancie ohľadom nesprávne uvedenej celkovej čiastky spojenej s úverom a záverom o bezúročnosti a
bez poplatkovosti poskytnutého úveru a mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nemá námietky voči napadnutému rozsudku súdu prvej

inštancie a navrhla ho potvrdiť.

10. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa zo dňa 24.05.2023 v konaní
sp. zn. 4CoCsp/43/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v I. výroku, ktorým bola
zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania.

11. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v danej veci posudzovaný právny vzťah správne
vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná a ani nebola namietaná
žiadnou zo strán sporu. Následne však postupoval nesprávne, keď sa dostatočne nezaoberal otázkou

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca nie je primárnym
(pôvodným) veriteľom vymáhanej pohľadávky (ktorým bol postupca-Slovenská sporiteľňa, a.s.), ale je
v postavení postupníka. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe
čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého

hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia
(žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok
pasívnejvecnejlegitimácieidenaopakvtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotno-právnej
povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

12. Odvolací súd riadiac sa vyššie uvedeným, napriek existencii zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 24.03.2020 dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre nesplnenie zákonných
podmienok pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému z pôvodného veriteľa
Slovenská sporiteľňa, a.s. (postupcu) na žalobcu (postupníka).

13. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do
existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v
osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku,a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy
postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho
postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke

a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia
sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so
všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky
stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou
spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie

pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom
postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch
odlišne, resp. môžu upravovať osobitné(špeciálne) podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie
potrebné.

14. V prejednávanej veci mal odvolací súd za zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu

a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to
zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex
specialis, ale aj podmienkami vymedzenými v zákone o spotrebiteľských úveroch. Keďže k postúpeniu
pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy
postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka, je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu

týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej
pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy
je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverovéhovzťahu.Podmienkyuvedenévpredmetnomustanovenípodmieňujúplatnosťprávnehoúkonu

postúpenia pohľadávky. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno
platne postúpiť, pričom postúpenie určitých pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi,
prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru
odvolacieho súdu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie
špeciálne podmienky (popri všeobecných v Občianskom zákonníku), za ktorých môže byť banková

pohľadávka (alebo jej časť) postúpená. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení do 31.12.2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá
bola v čase postúpenia splatná (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 36/2020 z 15.12.2020). Podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách účinného od 01.01.2018 (teda aj v čase postúpenia pohľadávky v danej
veci) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre
postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá

pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Pri

postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom. Osobitný predpis, na ktorý odkazuje toto ustanovenie, je ust. § 17 ods.

1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod
alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku

zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
ustanovuje ďalšie špeciálne pravidlá prevodu, prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretožes nadobudnutými pohľadávkami zo spotrebiteľských úverov z hľadiska ochrany spotrebiteľa nakladá
nový veriteľ ako so svojimi vlastnými pohľadávkami a správa týchto pohľadávok je aj po ich postúpení
na iného veriteľa predmetom dohľadu. Toto ustanovenie korešponduje so všeobecnou právnou úpravou

zmeny v osobe veriteľa podľa Občianskeho zákonníka. Postupníkom podľa tohto ustanovenia môže byť
len banka, zahraničná banka alebo pobočka zahraničnej banky a veriteľ s povolením na poskytovanie
spotrebiteľských úverov. Ďalšou zákonnou podmienkou, ktorá musí byť nevyhnutne splnená v prípade
prevodu, prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských úverov prípade tohto zákonného ustanovenia je
skutočnosť, že je možné postúpiť len pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského

úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru (v dôsledku mimoriadneho zosplatnenia úveru). Skonštatoval, že z obsahu spisu v
danom prípade vyplynulo, že predchodca žalobcu (postupca-Slovenská sporiteľňa,a.s.) výzvou zo dňa
30.10.2019 (č. l. 73) oznámil žalovanej, že ku dňu 30.10.2019 je v omeškaní so splácaním svojho dlhu
vo výške 2.344,18 Eur a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.
Uvedenú výzvu teda možno posúdiť ako výzvu právneho predchodcu žalobcu, ktorou dal dlžníkovi,

teda žalovanej na vedomie, že je v omeškaní dlhšie ako 3 po sebe nasledujúce mesiace a súčasne
ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to v zmysle § 565 prvá veta v spojitosti
s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S tým, že následne ak právny predchodca žalobcu, chcel
využiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru, musel po doručení
uvedenej výzvy tak učiniť v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej splátky, a teda do

20.11.2019, nakoľko z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá
vždy k 20. dňu toho ktorého kalendárneho mesiaca. Predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) oznámením zo dňa 02.12.2019 (č. l. 25) oznámil dlžníkovi - žalovanej, že ku dňu 01.12.2019
vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo spotrebiteľského úveru. Na základe vyššie uvedeného
je teda zrejmé, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nedodržala podmienky pre postúpenie pohľadávky v

zmysle § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
pohľadávky k 20.11.2019 (do splatnosti ďalšej nesplatnej splátky úveru), ale až dňa 01.12.2019. V
dôsledku uvedeného teda nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, čím
nebol daný ani predmet zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020, nakoľko predmetom
uvedenej zmluvy bola zosplatnená pohľadávka. V dôsledku uvedeného je preto potrebné pre nedostatok

existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považovať za absolútne neplatnú v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť aj skutočnosť, že ak v danom prípade
nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné
vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8
Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti

odvolací súd zdôraznil, že súd je povinný prihliadať aj bez návrhu ex offo na splnenie podmienok
(všeobecných aj špeciálnych) postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku
absencie, ktorejkoľvek z nich dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o
postúpení pohľadávky).

15. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie že v danom prípade inštancie postupoval
nesprávne, keď pri posúdení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, síce použil správny právny predpis,
avšak dospel k nesprávnemu záveru, keď mal za to, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením
pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a
postúpenie pohľadávky na žalobcu je tak platné. V danej veci konečná splatnosť úveru mala nastať až

20.10.2020 resp. po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020. V prípade, ak by
neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný
právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na

absolútnu neplatnosť povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 8/2018 ako judikát R 60/2018).

16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

I. výroku a závislého výroku o trovách potvrdil, keď mal za to, že je vo výroku vecne správny, pričom pri
preskúmavaní vecnej legitimácie ako imanentnej súčasti každého súdneho konania, ktorú súd skúma aj
bez návrhu, dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.17. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 11.12.2024 sp. zn. 3Cdo/41/2023 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

18. Dovolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej
inštancie vychádzal z názoru, v zmysle ktorého predmetná Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti
ustanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že odvolací súd
zasa dôvodil, že pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považuje za

absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka; zároveň odvolací súd vychádzal z toho, že
ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského
úveru, nie je možné vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom
na § 92 ods. 8 Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd teda dospel k záveru, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky
nesplnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a postúpenie

pohľadávky na žalobcu je tak neplatné. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o postúpení
pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd konštatoval, že z uvedeného vyplýva,
že v predmetnej veci ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 17 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých nedošlo
k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, neboli aplikované v

konaní pred súdom prvej inštancie, ani ich možná aplikácia nebola posudzovaná ani sa žiadna zo
strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu tejto aplikácii nedomáhala a zároveň žiadna zo strán nemala
procesnú možnosť sa k použitiu týchto ustanovení vyjadriť.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené mal dovolací súd za to, že odvolací súd založil predmetný spor na

iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom tieto iné právne závery boli pre rozhodnutie veci
rozhodujúce. Dovolací súd preto šetril, či zo strany odvolacieho súdu došlo k splneniu tzv. manudukčnej
povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP, podstatou ktorej je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím
súdom. Z obsahu spisu zistil, že odvolací súd takto nepostupoval, túto povinnosť si nesplnil, v dôsledku
čoho dovolateľ v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho

názoru zaujatého až v poslednom odvolacom konaní. Dovolací súd na základe uvedeného dospel
k záveru, že týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Uviedol, že uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k
vyššie uvedenej procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd
napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou

procesnou vadou nemôže byť považované za správne.

20. Dovolací súd z uvedeného dôvodu podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 24.05.2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že
odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 CSP) opätovne prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu dôvodiac
tým, že v zmysle záverov odvolacieho súdu v predmetnej veci nedošlo k platnému mimoriadnemu
zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho

zákonníka,ktorépodľazáverovdovolaciehosúduneboliaplikovanévkonanípredsúdomprvejinštancie,
ani ich možná aplikácia nebola posudzovaná ani sa žiadna zo strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu
tejto aplikácii nedomáhala a zároveň žiadna zo strán nemala procesnú možnosť sa k použitiu týchto
ustanovení vyjadriť. Dovolací súd mal tiež za to, že sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť s poukazom na

všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a tiež s poukazom na závery, ktoré prijal.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“) aplikoval, a to v konkrétne v bodoch 22. a27. svojho rozhodnutia, keď sa zaoberal posúdením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom dospel
k záveru, že žalobca je v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný. Vychádzal z toho, že medzi
veriteľom a žalobcom bola platne uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2020, ktorou

došlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanej zo Zmluvy o úvere na žalobcu. Uzavrel, že veriteľ
ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách, a teda bolo postúpenie pohľadávky na žalobcu platné. Súd prvej inštancie
však len vo všeobecnosti uviedol, že veriteľ splnil podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách bez bližšieho odôvodnenia. Neuviedol svoj myšlienkový postup, na

základe ktorého mal za to, že veriteľ podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách splnil a zároveň sa nevysporiadal s ustanoveniami osobitných predpisov, na ktoré
priamo ustanovenie § 92 zákona o bankách odkazuje. Odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúceho sa
posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je tak nepreskúmateľné, keďže použitie ustanovenia § 92
zákona o bankách bližšie, okrem uvedenia splnenia podmienok uvedených v jeho znení, neodôvodnil.

24. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, ako aj uviedol vo svojom predošlom rozhodnutí v predmetnej
veci, že veriteľ výzvou zo dňa 30.10.2019 (č. l. 73), oznámil žalovanej, že ku dňu 30.10.2019 je v
omeškanísosplácanímsvojhodlhuvovýške2.344,18Eurazároveňjuupozornilnamožnosťvyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedenú výzvu teda možno posúdiť ako výzvu právneho predchodcu
žalobcu, ktorou dal dlžníkovi teda žalovanej na vedomie, že je v omeškaní dlhšie ako 3 po sebe

nasledujúce mesiace a súčasne ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to v
zmysle § 565 prvá veta v spojitosti s § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
účinného v čase postúpenia pohľadávky (ďalej len „Občiansky zákonník“). Je potrebné mať na zreteli, že
následne ak právny predchodca žalobcu chcel využiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, musel po doručení uvedenej výzvy tak učiniť v zmysle § 565 Občianskeho

zákonníka do splatnosti ďalšej splátky, a teda do 20.11.2019, nakoľko z úverovej zmluvy vyplýva,
že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 20. dňu toho ktorého kalendárneho
mesiaca. Veriteľ ako predchodca žalobcu oznámením zo dňa 02.12.2019 (č. l. 25) oznámil dlžníkovi
- žalovanému, že ku dňu 01.12.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo spotrebiteľského
úveru. Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby súd pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu zobral

do úvahy aj predmetné skutočnosti, keďže z uvedeného je zrejmé, že veriteľ nedodržal podmienky pre
postúpenie pohľadávky v zmysle § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď nedošlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti pohľadávky k 20.11.2019 (do splatnosti ďalšej nesplatnej splátky úveru), ale
až dňa 01.12.2019. V dôsledku uvedeného je tak možné vyvodiť záver, že nedošlo k platnému
predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, čím nebol daný ani predmet zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 24.03.2020, nakoľko predmetom uvedenej zmluvy bola zosplatnená pohľadávka.
V dôsledku uvedeného je preto potrebné pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení
pohľadávky túto považovať za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň
je nevyhnutné zdôrazniť aj skutočnosť, že ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu
zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné vysloviť, že v rámci postúpenia

pohľadávkybankynainýsubjektbolspoukazomna§92ods.8Zákonaobankáchdodržaný§17zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nevyhnutné
zdôrazniť, že súd je povinný prihliadať (ex offo) na splnenie podmienok (všeobecných aj špeciálnych)
postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku absencie, ktorejkoľvek z nich
dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o postúpení pohľadávky) s tým, že

súd prihliada na absolútnu neplatnosť bez návrhu resp. z úradnej povinnosti (ex offo).

25. Zároveň v danom prípade súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď pri posúdení aktívnej
vecnejlegitimáciežalobcu,sícepoužilsprávnyprávnypredpis,avšakdospelknesprávnemuzáveru,keď
mal za to, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného

postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a postúpenie pohľadávky na žalobcu je tak
platné. V danej veci konečná splatnosť úveru mala nastať až dňa 20.10.2020 resp. po uzatvorení zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle §

525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o
postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na absolútnu neplatnosť
povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018
ako judikát R 60/2018).

26. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené vyvodil záver, že absencia preskúmateľného
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
predstavuje prekážku preskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti v I. výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania zrušil
(§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP)

zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania.

27. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 391 ods. 2 CSP), odstrániť vyššie uvedené nedostatky spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení
posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu tak, aby spĺňalo podmienku preskúmateľnosti, aj s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyjadrené odvolacím súdom. Právne závery súdu prvej

inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak tento podá jasný a zrozumiteľný výklad, z
ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie
vychádzal, ako ich interpretoval a na základe akých konkrétnych skutočností dospel k záveru, že aktívna
vecná legitimácia žalobcu je daná, a až následne sa opätovne vysporiadať s prostriedkami procesnej
obrany a procesného útoku strán sporu tak, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňalo náležitosti v

zmysleust.§220ods.2CSP.Vnovomrozhodnutírozhodnesúdprvejinštancie ajotrováchodvolacieho
a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veciuž prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej

mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolaniejepodanévčasajvtedy,akbolovlehotepodanéna príslušnomodvolacomalebodovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavytretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie

podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).