Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 2S/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100204
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0923100204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Doriča, PhD. a z členov

senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Tomáša Kuruca, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom: E. XXX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Jakub Magda, advokát so
sídlom: F. XXXX/XX, XXX XX F., IČO: 55 663 559, proti žalovanej: Starostka obce Kojšov, so sídlom:
E. X, XXX XX E., právne zastúpená: PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Advokátska kancelária so
sídlom: Thurzova 7, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
starostky Obce Kojšov č.: Inf 2/2023 zo dňa 10.05.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č.: Inf 2/2023 zo dňa 10.05.2023 a v r a c i a vec žalovanej na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Obec Kojšov (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) neposkytla žalobcovi ako žiadateľovi
informácie, ktoré od nej žiadal v zmysle Zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám

(ďalej aj ako „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) na základe žiadosti podanej prostredníctvom
e-mailu dňa 17.01.2023. Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 17.01.2023 žiadal o sprístupnenie:
„1. Kópie knihy došlej pošty (vrátane došlej elektronickej pošty) z dátumu od 20.11.2022 do
15.1.2023,
2.Kópie odoslanej pošty (vrátane odoslanej elektronickej pošty) z dátumu od 20.11.2022 do
15.1.2023,
3.Kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených v Prima banka a.s., za mesiac

december 2022,
4.Kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených vo VÚB banka a.s., za mesiac
december 2022,
5.Kópiu úradného záznamu ústne podanej žiadosti žiadateľa A. G. D., IČO:
32 367 112, ktorú uvádzate vo vašej odpovedi na moju žiadosť o sprístupnenie informácií zo
dňa 3.1.2023, pod bodom číslo 3,
6. Informácia o tom, kto bol organizátorom vianočných trhov dňa 17.12.2022,

7. Informácia o tom, aký subjekt požiadal o zvláštne užívanie miestnej komunikácie v obci
Kojšov v časti obce pred obecným úradom na parcele reg. C, p.č. 799 v súvislosti skonaním
vianočných trhov dňa 17.12.2022, v zmysle § 8 zákona číslo 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách, kópiu rozhodnutia o zvláštnom užívaní miestnej komunikácie v súvislosti stouto akciou,
8. Informáciu o tom, na základe čoho bol pripojený súkromný objekt - rodinný dom s.H. XXX,
k.ú. E., na odber elektrickej energie z odberného miesta vo vlastníctve obce Kojšov, kto

o tom rozhodol, za akých podmienok došlo k napojeniu, kto napojenie vykonal, ako dlho
napojenie trvalo, kto uhradil náklady súvislosti s týmto napojením a odberom, v akom
rozsahu a v akej výške ich uhradil.“

2. Žalovaná dňa 01.02.2023 vydala rozhodnutie č. Inf. 2/2023, ktorým žalobcovi čiastočne sprístupnila

požadované informácie, a to pod bodmi 5. až 8. žiadosti, a odmietla poskytnúť informácie uvedené
v žiadosti žalobcu pod bodmi 1. až 4., a to s odôvodnením, že „zistila, že nie je povinná žiadateľovi
sprístupniť informácie požadované ním v bodoch 1. až 4. predmetu jeho žiadosti. Poskytnutím informácií
požadovaných v bodoch 1. až 4. predmetu žiadosti en bloc by došlo k porušeniu ochrany osobných
údajov osôb, zaručenej v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, ako vo vzťahu k osobným údajom v
knihe došlej pošty, tak aj vo vzťahu k údajom o jednotlivých transakciách a obchodoch v zmysle výpisov

z účtov obce. Obec taktiež v zmysle § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií nesprístupňuje žiadateľovi
informácie požadované v bodoch 3. a 4. jeho žiadosti, nakoľko ním požadované informácie sú v zmysle
§ 91 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z. predmetom bankového tajomstva, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený
prístup.“

3. Žalobca doručil dňa 07.02.2023 obci Kojšov odvolanie proti rozhodnutiu obce Kojšov, v ktorom
žiadal, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil a požadované informácie sprístupnil alebo
rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu v lehote na nové konanie. Namietal, že podľa
§ 19 ods.2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby
rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie

obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva,
že rozhodnutie o nesprístupnení informácie v prvom stupni, v prípade povinnej osoby, ktorou je obce,
vydáva obecný úrad, a nie obec samotná alebo orgán obce. Starosta obce ako orgán obce je odvolacím
orgánom v druhom stupni. Vo svojom odvolaní okrem iného uviedol, že „podľa zákona o ochrane
osobných údajov, aby sprístupnením dokumentov neprišlo zároveň ku sprístupneniu osobných údajov,

a tým aj k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov, je potrebné informácie na dokumentoch
upraviť tak, aby obsahovali iba anonymizované údaje, t.j. údaje, ktoré nemožno priradiť k dotknutej
osobe, ktorej sa údaje týkajú. Toto opatrenie sa vykoná tak, že sa na každom dokumente, ktorý údaj o
určenej alebo určiteľnej fyzickej osobe, znečitateľnia údaje, na základe ktorých je táto osoba určená ako
určiteľná (t.j. bydlisko a rodné číslo, za určitých špecifických okolnosti aj meno a priezvisko, alebo údaje

o vlastnostiach alebo znakoch, ktoré umožňujú dotknutú osobu nezameniteľne odlíšiť od iných osôb). V
rozhodnutí o zneprístupnení informácií túto zásadu povinná osoba odignorovala.“ Žalobca uviedol, že
podľa zákona o bankách sa bankové tajomstvo vzťahuje na subjekty komerčných bánk a nie na klientov
bánk a takým klientom je aj obec Kojšov a sprístupnenie týchto informácií nie je porušením ani ochrany
osobných údajov ani bankového tajomstva.

4. Žalovaná následne rozhodnutím č. Inf.2/2023 zo dňa 20.02.2023 rozhodnutie Obce Kojšov, k. č.
Inf 2/2023 zo dňa 1. 2. 2023, zrušila a vec vrátila prvostupňovému orgánu na nové konanie. Ako
dôvod zrušenia rozhodnutia uviedla, že „ako vyplýva zo spisového materiálu predloženého odvolaciemu
orgánu, rozhodnutie o čiastočnom nevyhovení žiadosti žiadateľa nevydal ako prvostupňový orgán

obecný-úrad ale obec. Z uvedeného dôvodu odvolací orgán považuje odvolanie žiadateľa v tejto jeho
časti za dôvodné a vyhovuje mu vtom zmysle, že odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 19 ods. 3
zákona o slobode informácií ruší a vec vracia na nové konanie príslušnému prvostupňovému orgánu,
ktorým je „Obecný úrad Kojšov."

5. Následne Obecný úrad Kojšov vydal dňa 01.03.2023 rozhodnutie č. Inf 2/2023, ktorým žiadosti
žalobcu podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyhovela v častiach: „ Predmet
žiadosti:
1.kópia knihy došlej pošty /vrátane došlej elektronickej pošty/ z dátumu od 20.11.2022 do
15.01.2023,

2. kópia knihy odoslanej pošty /vrátane odoslanej elektronickej pošty/ z dátumu od 20.11.2022
do 15.01.2023,
3. kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených v Prima banka a.s. za mesiac
december 2022,4.kópie výpisov zo všetkých účtov obce E. vedených vo VÚB banka a.s. za mesiac
december 2022. A to s odôvodnením, že „poskytnutím informácií požadovaných v bodoch 1.
až 4. predmetu žiadosti en bloc by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov osôb,

zaručenej v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, ako vo vzťahu k osobným údajom v
knihe došlej pošty, tak aj vo vzťahu k údajom o jednotlivých transakciách a obchodoch v
zmysle výpisov z účtov obce. Obecný úrad Kojšov taktiež v zmysle § 3 ods. 1 zákona o slobode
informácií nesprístupňuj e žiadateľovi informácie požadované v bodoch 3. a 4. jeho žiadosti,
nakoľko ním požadované * informácie sú v zmysle § 91 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z.

predmetom bankového tajomstva, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup.“

6. Žalobca následne doručil dňa 10.03.2023 obecnému úradu Kojšov odvolanie proti rozhodnutiu
Obecného úradu Kojšov, v ktorom žiadal, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil
a požadované informácie sprístupnil alebo rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu
v lehote na nové konanie.

7. Žalovaná následne rozhodnutím č. Inf.2/2023 zo dňa 28.03.2023 rozhodnutie Obecného úradu
Kojšov, k. č. Inf 2/2023 zo dňa 01. 03. 2023, zrušila a vec vrátila prvostupňovému orgánu na nové
konanie. Ako dôvod zrušenia rozhodnutia uviedla, že „v odôvodnení rozhodnutia je prvostupňový
správny orgán povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami

bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval a
ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia. Odôvodnenie nemôže obsahovať len konštatovanie, že informácie sú chránené podľa
určitého zákonného ustanovenia. Musí byť dostatočne vysvetlené, prečo pod príslušné zákonné
ustanovenia (teda ochrana osobných údajov) podradil požadovanú informáciu a akými úvahami sa

pritom riadil.“

8. Následne Obecný úrad Kojšov vydal dňa 14.04.2023 rozhodnutie č. Inf. 2/2023, ktorým rozhodol
tak, že „Podľa § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií sprístupňuje žiadateľovi informácie vyžiadané v
žiadosti pod bodmi 5. až 8. predmetu žiadosti, a to:

-k bodu 5. predmetu žiadosti (kópiu úradného záznamu ústne podanej žiadosti žiadateľa A. G. D.,
IČO: 32367112, ktorú uvádzate vo Vašej odpovedi na moju žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa
03.01.2023 pod bodom číslo 3): Úradný záznam k ústne podanej žiadosti žiadateľa A. G. D., IČO: 32 367
112, ktorú uvádzame v našej odpovedi na Vašu žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 03.01.2023
pod bodom číslo 3 nebol vyhotovený.

-k bodu 6. predmetu žiadosti (informácia o tom, kto bol organizátorom vianočných trhov dňa 17.12.2022):
Organizátorom vianočných trhov dňa 17. 12. 2022 bola Obec Kojšov.
-k bodu 7. predmetu žiadosti (informácia o tom, aký subjekt požiadal o zvláštne užívanie miestnej
komunikácie v obci Kojšov v časti obce pred obecným úradom na parcele reg. C, p. č. 799 v súvislosti
s konaním vianočných trhov dňa 17.12.2022 v zmysle §8 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných

komunikáciách, kópiu rozhodnutia o zvláštnom užívaní miestnej komunikácie v súvislosti s touto akciou):
O zvláštne užívanie miestnej komunikácie v obci Kojšov v časti obce pred obecným úradom na parcele
reg. C, p. č. 799 v súvislosti s konaním vianočných trhov dňa 17. 12. 2022 v zmysle § 8 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách nepožiadal nikto a žiadne rozhodnutie v súvislosti s touto
akciou vydané nebolo.

-k bodu 8. predmetu žiadosti (informáciu o tom, na základe čoho bol pripojený súkromný objekt - rodinný
dom s.č. XXX, kú. Kojšov na odber elektrickej energie z odberného miesta vo vlastníctve obce Kojšov?,
ktootomrozhodol?,zaakýchpodmienokdošloknapojeniu?,ktonapojenievykonal?,akodlhonapojenie
trvalo? kto uhradil náklady v súvislosti s týmto napojením a odberom? v ako rozsahu a akej výške
ich uhradil?). Súkromný objekt - rodinný dom s. č. 313, katastrálne územie E., bol pripojený na odber

elektrickej energie z odberného miesta vo vlastníctve Obce Kojšov na základe rozhodnutia vlastníka
odberného miesta a na základe výsledkov z pracovného rokovania orgánov obce. K napojeniu došlo
obvyklým spôsobom a napojenie vykonal odborne spôsobilý zamestnanec obce. Napojenie trvalo 16
dní. Náklady v súvislosti s týmto napojením a odberom, a to v rozsahu 259 kW a vo výške 69,43 eur s
DPH, uhradila prvotne obec, pričom s odberateľom bol dohodnutý spôsob kompenzácie uvedenej sumy

v plnej výške. Podľ a § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií zamieta žiadosť žiadateľa v častiach
týkajúcich sa bodov 1. až 4. predmetu žiadosti, uvedených v predmete žiadosti ako: „Predmet žiadosti:
1.kópia knihy došlej pošty /vrátane došlej elektronickej pošty/ z dátumu od 20.11.2022 do 15.01.2023,2.kópia knihy odoslanej pošty /vrátane odoslanej elektronickej pošty/z dátumu od 20.11.2022 do
15.01.2023,
3.kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených v Prima banka a.s. za mesiac december 2022,

4.kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených vo VÚB banka a.s. za mesiac december 2022.“

9. Žalobca následne doručil dňa 25.04.2023 obecnému úradu Kojšov odvolanie proti rozhodnutiu
Obecného úradu Kojšov, v ktorom žiadal, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil
a požadované informácie sprístupnil.

10. Žalovaná následne rozhodnutím č. Inf.2/2023 zo dňa 10.05.2023 odvolanie žalobcu zamietla a
rozhodnutie Obecného úradu Kojšov, k. č. Inf 2/2023 zo dňa 14.04.2023, potvrdila.

II.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

11. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci
žalovanej na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Namietal,
že považuje napadnutý výrok rozhodnutia za nezákonný. A uviedol, že „V prípade základného práva

na informácie slovenská ústava explicitne stanovuje, že obmedziť toto základné právo možno iba za
účelom dosiahnutia 4 konkrétnych cieľov, ktorých počet ani obsah nemožno meniť ani rozširovať. Podľa
čl. 26 ods.4 Ústavy možno právo na informácie obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnostinevyhnutné„naochranuprávaslobôdiných,bezpečnosťštátu,verejnéhoporiadku,ochranu
verejného zdravia a mravnosti. Premietnutím požiadavky „nevyhnutnosti" je napríklad princíp, že ak

žiadateľ o informácie žiada dokument obsahujúci niekoľko chránených informácií, nemôže sa odmietnuť
sprístupnenie celého dokumentu, ale chránené informácie sa majú z dokumentu vylúčiť (napr. začierniť)
a zvyšok dokumentu sa musí sprístupniť. Tento princíp je v zákone o slobode informácií zakotvený v
ustanovení § 12 prvá veta zákona nasledovne: „ Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie ... po vylúčení tých informácií, pri ktorých

to ustanovuje zákon." Ústava SR priamo ovplyvňuje výklad a aplikáciu práva orgánmi verejnej moci
prostredníctvom ustanovenia článku 152 ods.4, ktorý zakotvuje povinnosť ústavne súladného výkladu
všetkých právnych predpisov. Podľa či. 152 ods. 4 Ústavy SR „ Výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou. " Ústavný súd SR na základe tohto článku ústavy stabilne uvádza: „Zo zásady ústavne

konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb
aleboprávnickýchosôb.Všetkyorgányverejnejmocisúpretopovinnévpochybnostiachvykladaťprávne
normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd ....“

12. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 06.10.2023 uviedla, že žalobca v podanej žalobe nevymedzil
žalobné body jednoznačne nedostatočným spôsobom. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie
zodpovedá požiadavkám zákona, je riadne a zrozumiteľne odôvodnené, čo je napokon zrejme aj

dôvodom, prečo žalobca v podanej žalobe žiadne skutkové a právne dôvody údajnej nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia ani len neuviedol. Zároveň uviedla, že „žalobca je bývalým dlhoročným
starostom obce Kojšov (v rokoch 2010-2022) a práve po zániku svojej funkcie od roku 2023 započal
realizáciu práva na informácie voči obci Kojšov opakovaným, mnohonásobným a podľa žalovaného
šikanóznym spôsobom, ktorého cieľom nie je riadny výkon práva na informácie.“ Žalovaná poukázala na

tzv. šikanózny výkon práva na informácie a to, že uvedené potvrdzuje aj znenie žiadosti o sprístupnenie
informácií v bodoch 1 - 4 v tejto veci, ktoré naznačeným parametrom v mnohých smeroch zodpovedajú
a už z ich formulácie ani nie je zrejmé, akú konkrétnu informáciu vlastne žiadateľ požadoval. Podľa
žalovanej vzhľadom na zásadné vady obligatórnych náležitostí žaloby však ani zo žaloby nevyplýva, v
čom údajnú nezákonnosť žalobca videl a už len preto musí byť žaloba zamietnutá. Zároveň žalovaná

žiada, aby žalobca bol povinný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 530,86 eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.13. Žalobca vo svojej replike zo dňa 10.11.2023 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a uviedol, že
obsahu žaloby, ako aj jej príloh jednoznačne vyplývajú skutkové a právne dôvody, pre ktoré žalobca
považuje napádané rozhodnutie za nezákonné. Podľa žalobcu požadoval od žalovanej sprístupnenie

informácií, ktoré sú ľahko dostupné a ich zhromaždenie nie je časovo, a ani pracovne náročné a ktoré
nemajú prevádzkový charakter a netýkajú sa vnútornej činnosti žalovanej, netýkajú sa ani spracovania
údajov zo stoviek spisov a všetky žalobcom požadované informácie mala žalovaná v originálnej podobe
k dispozícii. Žalobca má za to, že v danom prípade sa nejedná o šikanózny výkon práva.

14. Žalobca zároveň uviedol že z formálneho hľadiska sa môže javiť, že v danom prípade sa
jedná o bankové tajomstvo. Podľa žalobcu „V uvedenej súvislosti poukazuje žalobca na skutočnosť,
že v zmysle uvedeného ustanovenia sa jedná o povinnosť banky informácie, ktoré sú predmetom
bankového tajomstva utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou
alebo odcudzením. Jedná sa výhradne o povinnosť banky voči tretím osobám a nie povinnosť Žalovanej
vo vzťahu k tretím osobám. V danom prípade koliduje základné politické právo žalobcu na prístup

k informáciám a oprávnenie žalovanej na obmedzenie prístupu žalobcu k informáciám. Žalovaná sa
v rámci administratívneho konania s uvedenou skutočnosťou náležite nevysporiadala, a posúdila ju
výhradne formálne. Uvedený postup Žalovanej sa javí ako rozporný s princípmi materiálneho právneho
štátu.“ Žalobca poukázal na skutočnosť, že „žalovaná vystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý
nakladá s verejnými prostriedkami. Za účelom verifikácie zákonnosti postupu Žalovanej, hospodárnosti

jej konania, ako aj výkonu dobrej verejnej správy sa Žalobca domáhal sprístupnenia informácií.“

15. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 2/2009 zo dňa 22. septembra
2009: „Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR ak zápisnica z rokovania mestskej rady zo dňa
19.6.2008 obsahovala údaje o fyzických osobách, ktoré by podľa názoru žalovaného mohli znamenať

porušenie zákona č. 428/2002 Z.z., mal žalovaný postupovať v súlade s § 9 ods. 2 citovaného zákona.
Z dôvodu, že žalovaný v tomto prípade takýmto spôsobom nepostupoval, keď neposkytol žalobcovi celú
zápisnicu z rokovania mestskej rady, porušil zákon č. 211/2000 Z.z., keďže podľa názoru odvolacieho
súdumalpostupovaťtak,žežalobcovimalposkytnúťpožadovanúinformáciu,tedazápisnicuzrokovania
mestskej rady zo dňa 19.6.2008 a to bez osobných údajov dotknutých osôb, resp. bez takých údajov, na

ktoré sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám upravené v §§ 8, 9, 11, 12 zákona č. 211/2000 Z.
z., predovšetkým podľa ust. § 12 citovaného zákona, podľa ktorého povinná osoba všetky obmedzenia
práva na informácie vykonáva tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií
po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon ."

16. Podľa žalobcu „Vychádzajúc aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného
súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR 8Sži/4/2010, rozhodnutie Ústavného súdu SR I.
ÚS 236/2006,) je nepochybné, že prijatím zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý do
zákonnej úpravy premietol princíp „čo nie je tajné, je verejné", sa v Slovenskej republike presadil princíp
publicity (otvorenosti a transparentnosti) verejnej správy. Tým sa zmenilo aj základné právno-filozofické

východisko pri riešení otázky prístupu verejnosti k informáciám o činnosti verejnej správy v tom zmysle,
že teraz majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciám okrem tých, ktoré sú
osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.“

17. Žalovaná na repliku žalobcu zo dňa 10.11.2023, už duplikou nereagovala.

III.
Konanie na správnom súde

18. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia, tak ako to predpokladá § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keďže žiaden z

účastníkov konania nežiadal vec prejednať na pojednávaní, rozsudok verejne vyhlásil dňa 20.05.2025.

19. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 11.03.2025 oznámené na úradnej tabuli súdu
a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR20. Správny súd dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a preto podľa § 191 ods. 1 písm. c)
SSP správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

IV.
Relevantná právna úprava

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 ods.1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

25. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

26. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

27. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, osobami povinnými podľa tohto
zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné
celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto

ich rozhodovacej činnosti.

28. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje
na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz,

referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na
vytváranie názorov.

29. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba podľa § 2 ods.
3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu

majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, 3a) o úlohách alebo
odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na
povinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo
spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

30. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez
preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

31. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak požadovaná informácia tvorí

utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona 12) alebo je predmetom bankového tajomstva alebo
daňového tajomstva podľa osobitného zákona, 12) ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná
osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.32. Podľa § 12 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám všetky obmedzenia práva na
informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných
informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť

sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

33. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií
povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania
žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní,

ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento
zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne
žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote,
urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

35. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie
hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v
prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

36. Podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba v lehote
na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila,
predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia
rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

37. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, proti rozhodnutiu povinnej osoby
o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia
alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej
osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

38. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej
osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací
orgán upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej
správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

39. Podľa § 19 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, odvolací orgán rozhodne o
odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán vyhovie odvolaniu a
má požadovanú informáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a sprístupní
požadovanú informáciu v rozsahu, v akom odvolaniu vyhovie; to platí aj pre konanie o rozklade. Ak

odvolací orgán zruší rozhodnutie povinnej osoby a vráti jej vec na nové konanie, povinná osoba vybaví
žiadosť o sprístupnenie informácie v lehote podľa § 17. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne,
predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za
deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

40. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. (Zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).

41. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci (§ 32 ods. 1) a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 47).

42. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v

plnom rozsahu.

43. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovykonania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

45. Podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je
rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán
a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.

46. Podľa § 47 ods. 5 Správneho poriadku v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán,
ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov

právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a
funkcie oprávnenej osoby. Ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe podľa osobitného
predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci, neobsahuje úradnú pečiatku a podpis, ale je
správnym orgánom autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej
moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia.

47. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách predmetom bankového tajomstva sú všetky
informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej
banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch
vkladov. Tieto informácie banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné utajovať a chrániť pred

vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o
záležitostiach, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, banka a pobočka zahraničnej banky môžu
poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho
písomný pokyn na účely a za ďalších podmienok uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak tento
zákon neustanovuje inak. Klient má právo za úhradu vecných nákladov oboznámiť sa s informáciami,

ktoré sa o ňom vedú v databáze banky alebo pobočky zahraničnej banky, a na obstaranie výpisu z nej.
Za porušenie bankového tajomstva sa nepovažuje poskytovanie informácií v súhrnnej podobe, z ktorých
nie je zrejmý názov banky alebo pobočky zahraničnej banky, meno a priezvisko klienta a informácie
podľa osobitného predpisu.

48. Podľa § 124 ods. 3 SSP, ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie
oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.

49. Podľa § 177 ods. 1 SSP, Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

50. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

51. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

V.
Právny názor správneho súdu

52. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovanej, ktorým rozhodovala
v konečnej platnosti o žiadosti žalobcu zo dňa 17.01.2023 na poskytnutie informácií – „1.Kópie knihy

došlej pošty (vrátane došlej elektronickej pošty) z dátumu od 20.11.2022 do 15.1.2023,
2.Kópie odoslanej pošty (vrátane odoslanej elektronickej pošty) z dátumu od 20.11.2022 do 15.1.2023,
3.KópievýpisovzovšetkýchúčtovobceKojšovvedenýchvPrimabankaa.s.,zamesiacdecember2022,
4.KópievýpisovzovšetkýchúčtovobceKojšovvedenýchvoVÚBbankaa.s.,zamesiacdecember2022,5.Kópiu úradného záznamu ústne podanej žiadosti žiadateľa A. G. D., IČO: 32 367 112, ktorú uvádzate
vo vašej odpovedi na moju žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 3.1.2023, pod bodom číslo 3,
6. Informácia o tom, kto bol organizátorom vianočných trhov dňa 17.12.2022,

7.Informácia o tom, aký subjekt požiadal o zvláštne užívanie miestnej komunikácie v obci Kojšov v časti
obce pred obecným úradom na parcele reg. C, p.č. 799 v súvislosti skonaním vianočných trhov dňa
17.12.2022, v zmysle § 8 zákona číslo 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, kópiu rozhodnutia o
zvláštnom užívaní miestnej komunikácie v súvislosti s touto akciou,
8.Informáciu o tom, na základe čoho bol pripojený súkromný objekt - rodinný dom s.č. XXX, k.ú. E., na

odber elektrickej energie z odberného miesta vo vlastníctve obce Kojšov, kto o tom rozhodol, za akých
podmienok došlo k napojeniu, kto napojenie vykonal, ako dlho napojenie trvalo, kto uhradil náklady
súvislosti s týmto napojením a odberom, v akom rozsahu a v akej výške ich uhradil.“
v zmysle ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o slobode informácií).

53. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v § 2 ods. 1 uvádza, že povinnou osobou je
obec. Zákon tak obci ako povinnej osobe ukladá hmotnoprávnu povinnosť sprístupňovať v zákone
určené informácie. Zároveň zákon priznáva v procesnej rovine povinnosť vydať rozhodnutie v prípade
odmietnutia sprístupnenia informácií obecnému úradu ako prvostupňovému orgánu a starostovi obce
ako odvolaciemu orgánu (§19 ods.2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám). Vzhľadom na to, že

SSP v § 180 priamo určuje kto je žalovaným, je úlohou súdu správne ustáliť kto je žalovaným. V zmysle
uvedeného správny súd ustálil, že žalovanou v tomto prípade je starostka obce, ktorá rozhodnutie
vydala.

54. K podstate veci súd poukazuje na to, že postup sprístupňovania informácií je upravený v samotnom

zákone o slobode informácií. Zákon však neobsahuje a nerieši úplne všetky podrobnosti tohto postupu.
V prípade, že určitá otázka nie je v zákone o slobode informácií upravená, povinná osoba a žiadateľ
sa riadia všeobecnými predpismi o správnom konaní (Správny poriadok). Čiže podľa § 22 ods. 1
zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Rozsah a podmienky

prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania
právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 citovaného
zákona). Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako
aj tie právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej
činnosti (§ 2 ods. 1).

55. Z predloženého administratívneho spisu nevyplýva, že by sa povinná osoba, či starostka obce boli so
žalobcom dohodli na inom spôsobe sprístupnenia informácií a je z neho zrejmé, že žiadané informácie

boli žalobcovi sprístupnené iba čiastočne.

56. Podľa názoru správneho súdu žalovaná v preskúmavanej veci nepostupovala v intenciách
citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov sa postupom a následne rozhodnutím dopustila takej
vady konania, ktorá má za následok nezákonnosť jej rozhodnutia. Samotný zákon o slobodnom prístupe

k informáciám v § 8 až § 11 zaviedol inštitút obmedzenia prístupu k informáciám formou legislatívneho
vymedzenia prípadov tohto obmedzenia. Jedná sa ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu
osobnosti a osobných údajov (§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu
k informáciám (§ 11). Tieto obmedzenia je podľa názoru správneho súdu nutné chápať v kontexte na
ne nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol tzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky

obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie
vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.

57. Správny súd uvádza, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám sú v slovenskom právnom
systéme upravené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a oprávňujú každého bez preukázania

právneho alebo iného dôvodu na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zároveň
menovaný zákon upravuje rozsah povinných osôb, ako aj rozsah informácií, ktoré sú povinné sprístupniť
na žiadosť. Ústava Slovenskej republiky v článku 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré
predstavuje právo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, abymohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (nález Ústavného
súdu SR, sp.zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči
neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v článku 26 ods. 5 ako povinnosť

orgánovverejnejmociprimeranýmspôsobomposkytovaťinformácieosvojejčinnosti,pričompodmienky
a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných
práv a slobôd (článok 17 ods. 1, 5). Podľa článku 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, medze
základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú

ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody
možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené
podmienky, a to podmienky všeobecné (článok 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky) alebo
osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade článok 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky). Z článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky možno vyvodiť ústavné

právokaždéhoslobodnevyhľadávať,prijímaťarozširovaťinformácie.Zároveňsastanovujeajpovinnosť
orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť
obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (článok
26 ods. 4, článok 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pri takomto obmedzovaní základného práva
treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady,

spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnení obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho
podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (článok 13 ods. 3 a 4
Ústavy Slovenskej republiky). Ústava Slovenskej republiky vymedzuje základné práva a slobody len
rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom
č. 211/2000 Z.z. a osobitných zákonoch.

58. V odôvodnení vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007
sa uvádza:
„V ústave vymedzená povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti je
premietnutá do ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií, keďže v tomto ustanovení sa definujú

povinné osoby, teda osoby povinné sprístupňovať informácie. V § 2 ods. 1 (v znení účinnom do
1. januára 2006) uvedené štátne orgány, obce a právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje
právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, treba považovať za orgány verejnej moci. V § 2 ods. 2 (v znení účinnom do 1. januára
2006) zákona o slobode informácií uvedené právnické osoby zriadené zákonom môžu byť tiež orgánmi

verejnej moci, pokiaľ majú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb. V rovnakom ustanovení uvedené právnické osoby zriadené štátnym orgánom
alebo obcou podľa osobitného zákona spravidla orgánmi verejnej moci nie sú. Ide totiž o rozpočtové
a príspevkové organizácie. Napokon v § 2 ods. 3 (v súčasnom znení) zákona o slobode
informácií uvedené právnické osoby založené povinnými osobami podľa ods. 1 a 2 taktiež spravidla

nie sú orgánmi verejnej moci.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že hoci ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej
činnosti majú v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy iba orgány verejnej moci, zákonom o slobode informácií
bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať
nemožno.

Ďalej treba konštatovať, že všetky povinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o
slobode informácií majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.“
„Z dosiaľ uvedenej analýzy možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je
z hľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými
financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný

zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je
daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto
subjektovnaochraneichprávaslobôd.Ochranaprávaslobôdsubjektu,ktorýmáinformačnúpovinnosť,
by totiž inak mohla byť legitímnym dôvodom na obmedzenie práva každého na informácie podľa čl.
26 ods. 4 ústavy. Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá

verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo
strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a
majetkom. Napokon je podstatné, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných
záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov.“59. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovanej, ktorým sa stotožňuje s výrokom rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa: „Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií zamieta žiadosť

žiadateľa v častiach týkajúcich sa bodov 1. až 4. predmetu žiadosti, uvedených v predmete žiadosti ako:
„Predmet žiadosti: 1.kópia knihy došlej pošty /vrátane došlej elektronickej pošty/ z dátumu od 20.11.2022
do 15.01.2023, 2.kópia knihy odoslanej pošty /vrátane odoslanej elektronickej pošty/z dátumu od
20.11.2022 do 15.01.2023“ správny súd uvádza, že z ustanovenia § 12 zákona o slobodnom prístupe
k informáciám vyplýva, že ak sú medzi požadovanými informáciami aj informácie, ktoré sú podľa § 8 až

§ 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám vylúčené zo sprístupnenia, povinná osoba nemôže
zamietnuť sprístupnenie všetkých požadovaných informácií (napr. celého dokumentu obsahujúceho
osobné údaje alebo utajované skutočnosti). Musí takéto informácie vylúčiť (napr. znečitateľniť prekrytím
a oxeroxovaním alebo začierniť) a ostatné informácie musí sprístupniť. Ak teda požadované dokumenty
obsahujú čo len niektoré čiastkové informácie, ku ktorým nie je podľa zákona vylúčený prístup, povinná
osoba je tieto informácie povinná sprístupniť. Nie je možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám

nachádzajúcim sa v dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane. Ustanovenie
§ 12 zákona o slobodnom prístupe k informáciám je premietnutím ústavnej požiadavky minimalizácie
zásahu do základného práva na informácie. Ústava SR v čl. 26 ods. 4 stanovuje, že právo na informácie
môže byť obmedzené iba vtedy, ak je to naozaj „nevyhnutné“ na ochranu legitímnych záujmov -
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti. Z tejto ústavnej požiadavky vyplýva skutočnosť, že na ochranu legitímnych záujmov
postačuje vylúčenie konkrétnych „chránených“, resp. „citlivých“ informácií, z dokumentu či záznamu,
avšak zvyšok dokumentu alebo záznamu je potrebné sprístupniť. Nesprístupnenie celého dokumentu
(napr. celej zmluvy, celého rozhodnutia) alebo celého zvukového či obrazového záznamu, ktoré by
obsahovali určité informácie, ktoré nie je potrebné v zmysle ústavy chrániť, by bolo v rozpore s

ústavnoupožiadavkouproporcionality(primeranosti)priobmedzovanízákladnýchpráva s požiadavkou
minimalizácie zásahu do ústavného práva na informácie. Ústava SR teda neumožňuje paušálne a
kompletné utajenie celého dokumentu alebo celého záznamu - t.j. neumožňuje kompletné utajenie
všetkých čiastkových informácií nachádzajúcich sa v dokumente alebo na zázname, bez ohľadu na
ich skutočnú povahu a potrebu ich utajovania. Ak požadované informácie (napr. dokument) obsahujú

osobné údaje, vylúčenie týchto informácií sa vykonáva anonymizáciou osobných údajov – t.j. tým, že sa
znečitateľní ten konkrétny údaj, pomocou ktorého by bolo možné fyzickú osobu identifikovať (napríklad
adresa bydliska alebo rodné číslo). Prax anonymizácie osobných údajov je v súlade s ústavnou
požiadavkou minimalizácie zásahu do základného práva na informácie. Podobne v prípade dokumentu,
ktorý obsahuje informácie, ktoré sú utajovanými skutočnosťami alebo obchodným tajomstvom, sa tieto

informácie znečitateľnia.

60. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 7Sžik/1/2019 zo dňa 29.10.2019:
„55. V súvislosti s obmedzením práva na informácie najvyšší súd uvádza, že toto je možné výlučne

za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe
zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody
obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd
Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu
slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných

podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13
ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť,
iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva na informácie v
súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne
materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch

podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že
obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“ sa neoznačuje
jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných
právnychpredpisovsdefinovanýmstupňomprávnejsily(II.ÚS28/96)....Prvoumateriálnoupodmienkou
je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť

bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej
podmienkystačípreukázanieexistenciejednéhozcitovanýchzáujmov.Druhoumateriálnoupodmienkou
je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98).56. Na úseku slobodného prístupu k informáciám zákonodarca zákonom č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11
zaviedol inštitút obmedzenia prístupu k informáciám formou legislatívneho vymedzenia prípadov tohto
obmedzenia. Jedná sa ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu osobnosti a osobných údajov

(§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám (§ 11). Tieto
obmedzenia je nutné chápať v kontexte na ne nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol
tzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba
tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,
pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým

trvá dôvod nesprístupnenia. Cez uvedené ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia
prístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie
bolo uplatnené vždy čo v najmenšom rozsahu; naplňuje a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie
zásahu do základných práv a slobôd. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky z 29. júla 2009, sp.zn. 1As/98/2008 podľa ktorého cit.: „(...) Žadatel
o informaci má nepochybně právo žádat o informace v libovolném rozsahu - tj. například vyžádat si i

kopii celého správního spisu. Je však povinností povinného subjektu prověřit, zda požadovaný materiál
neobsahuje informace, na které se vztahují zákonná omezení. To má pak nutně za následek prověření
jednotlivých součástí poskytovaného spisu z hlediska jejich kompatibility se zákonnými limity práva na
informace.“
57. Najvyšší súd považuje, aj v kontexte predchádzajúceho bodu 56, ďalej za potrebné uviesť, že

jednotlivézákonnéobmedzeniaprávanainformáciejenutnévykladaťreštriktívne.Toznamená,žeprávo
na informácie vo svojich podobách (bod 54) podlieha výnimkám (§ 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z.),
ktoré však musia byť úzko interpretované, pričom nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť riadne a
presvedčivo preukázaná. Overenie tejto „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti znamená zaoberať
sa v prvom rade otázkou, či takýto zásah je odôvodnený „naliehavou spoločenskou potrebou“, či zásah

bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali
pri obmedzení práva na informácie sú relevantné, dostatočné a presvedčivo zistené (v tomto zmysle
pozri napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci Klein proti Slovenskej republike, 2006, prípadne Nilsen a
Johnsen proti Nórsku, 1999). Z uvedeného je zrejmé, že vždy je nutné jednoznačne zistiť nevyhnutnosť
a konkrétne dôvody vedúce k obmedzeniu práva na informácie a posúdiť, či by obmedzením tohto

práva nedošlo k neprimeranému ohrozeniu záujmov chránených inými predpismi, alebo zásahu do práv
iných osôb. Orgány verejnej správy zároveň boli povinné skúmať, či v súvislosti s podanou žiadosťou o
poskytnutie konkrétnej informácie neexistovali menej drastické, či šetrnejšie prostriedky ako obmedziť
základné práva tak, aby sa účel obmedzenia podarilo ešte naplniť. Právna norma nemá obmedzovať
základné práva a slobody viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Orgány verejnej správy sa

teda mali zaoberať možnosťou či neexistujú nejaké iné možnosti, ktorými by požadované informácie
sprístupnil a zároveň by chránil ústavnú hodnotu (verejný záujem na ochrane informácií verejného
poriadku,bezpečnostištátuapod.).Tedapredsamotnýmrozhodnutímonesprístupneníinformácií,ktoré
je zásahom do práva na sprístupnenie informácií je potrebné zvážiť, či existuje iný prostriedok, ktorý
by rovnako chránil uvedenú ústavnú hodnotu, ale zároveň by aj sprístupnil žiadané informácie. Z tohto

dôvodu námietka žalovaného spočívajúca v tom, že zákon č. 211/2000 Z.z. má pomerne krátke lehoty
pre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú spojené vážne následky
(nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám,
ktoré sú v zákone stanovené formálne s tým, že pri takto formálne vyjadrených dôvodoch obmedzenia
prístupukinformáciámniejenamiesteskúmanieotázok,čisprístupneníminformáciíjemožnézasiahnuť

do nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť bezpečnosť štátu, verejný
poriadok, verejný záujem či mravnosť, je nedôvodná.
58. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré v úvode dotknutého
ustanovenia § 11 ods. 1 [v znení cit.: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak (...)“] umožňuje povinnej osobe vzhľadom na charakter žiadanej informácie vybrať si pri

svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie oprávnenej osobe, alebo jej poskytnutie v
obmedzenom rozsahu a nie bez ďalšieho informáciu nesprístupniť bez toho, aby sa skúmal, či neexistujú
iné alternatívy, ktoré chránia účel (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) s rovnakou intenzitou,
ale menej obmedzujú právo na informácie.“

61. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovanej, ktorým sa stotožňuje s výrokom rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa: „Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií zamieta žiadosť
žiadateľa v častiach týkajúcich sa bodov 1. až 4. predmetu žiadosti, uvedených v predmete žiadosti ako:
„ Predmet žiadosti: 3.kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených v Prima banka a.s. zamesiac december 2022, 4.kópie výpisov zo všetkých účtov obce Kojšov vedených vo VÚB banka a.s.
za mesiac december 2022“ správny súd poukazuje na skutočnosť, že bankové tajomstvo je upravené
v zákone o bankách. Predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach

týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné,
najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Predmetné informácie sú banka
a pobočka zahraničnej banky povinné utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením,
zničením,stratoualeboodcudzením.Informácieadokladyozáležitostiach,ktorésúchránenébankovým
tajomstvom, môže banka a pobočka zahraničnej banky poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim

písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn, za splnenia ďalších podmienok
uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak zákon o bankách neustanovuje inak. Bankové tajomstvo
možno definovať ako povinnosť banky a pobočky zahraničnej banky utajovať a chrániť pred vyzradením,
zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením všetky informácie a doklady týkajúce sa
záležitostí klienta banky, ktoré nie sú verejne prístupné. Zmyslom ochrany bankového tajomstva je
zachovanie dôvery medzi bankou a klientom a povinnosť zamestnancov banky a členov jej orgánov

zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa záujmov ako banky, tak aj jej klientov.
Bankové tajomstvo je možné charakterizovať ako informácie a doklady majúce vzťah k záväzku medzi
bankou a jej klientom.

62. Správny súd ďalej uvádza, že pred samotným rozhodnutím o nesprístupnení informácií, ktoré je

zásahom do práva na sprístupnenie informácií je potrebné zvážiť, či existuje iný prostriedok, ktorý by
rovnako chránil uvedenú ústavnú hodnotu, ale zároveň by aj sprístupnil žiadané informácie. Bankové
tajomstvojemožnécharakterizovaťakoinformácieadokladymajúcevzťahkzáväzkumedzibankouajej
klientom. Ide o povinnosť banky utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením,
stratou alebo odcudzením všetky informácie a doklady týkajúce sa záležitostí klienta banky, ktoré nie

sú verejne prístupné. Zákon o bankách vyslovene hovorí o osobách, na ktoré sa vzťahuje povinnosť
mlčanlivosti priamo súvisiaca s bankovým tajomstvom.

63. Správny súd tu poukazuje na princíp prevažujúceho verejného záujmu, kde pre úplnosť je nutné
uviesť, že predmetom žiadosti o informácie boli informácie o nakladaní s verejnými prostriedkami. Je

pochopiteľné, že určité informácie v demokratickej spoločnosti je nutné chrániť bankovým tajomstvom.
Takáto ochrana však nemôže byť absolútna v tom zmysle, že by umožňovala neposkytnúť paušálne
žiadneinformácietedaajtie,ktorénemôžutýmtobankovýmtajomstvomkryté,zdôvodukolíziesprávom
verejnosti na poskytnutie informácií o nakladaní s verejnými prostriedkami.

64. Správny súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na odôvodnenie vyššie uvedeného nálezu
Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007, v ktorom sa uvádza: „Z dosiaľ uvedenej
analýzy možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods.
4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá
s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na

základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na
plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich
práv a slobôd. Ochrana práv a slobôd subjektu, ktorý má informačnú povinnosť, by totiž inak mohla
byť legitímnym dôvodom na obmedzenie práva každého na informácie podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.
Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na

transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a
posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom. Napokon
je podstatné, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na
realizáciu verejných záujmov.“

65. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že ochrana bankového tajomstva nie je a
ani nemôže byť absolútna, keďže bankové tajomstvo chráni predovšetkým vzťah medzi bankou a jej
klientom, ktoré je jednou zo základných charakteristík bankových obchodov. V danom prípade na jednej
strane stojí bankové tajomstvo, na druhej strane právo na informácie upravené v zákone o informáciách.
V preskúmavanom prípade predmetom žiadosti o informácie boli informácie z výpisov z účtov žalovanej,

ako orgánu verejnej moci, ktorý nakladá s verejnými prostriedkami, s tým že verejnosť má právo na
poskytnutieinformáciíonakladanís týmitoverejnýmiprostriedkami.Všeobecnéodmietnutieposkytnutia
týchto informácií je podľa názoru správneho súdu neprípustné, pretože v konečnom dôsledku by
išlo o nepreskúmateľné rozhodnutie pre nedostatok dôvodov. Z uvedeného dôvodu je potrebnév každom konkrétnom prípade skúmať splnenie podmienky nevyhnutnosti obmedzenia základného
práva a slobody jednotlivca v demokratickej spoločnosti.

66. K tvrdeniu žalovanej, o žalobcovom šikanóznom výkonom práva na informácie, a to, že uvedené
potvrdzuje aj znenie žiadosti o sprístupnenie informácií v bodoch 1 - 4 v tejto veci, ktoré naznačeným
parametrom v mnohých smeroch zodpovedajú a už z ich formulácie ani nie je zrejmé, akú konkrétnu
informáciu vlastne žalobca požadoval, správny súd uvádza, že na konštatáciu zneužitia práva musí byť
prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí nesmie viesť

a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu
zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené. V tomto
prípade však nie je možné konštatovať, že podaním týchto žiadostí o poskytnutie informácií zo strany
žalobcu ako žiadateľa došlo k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov obecného úradu, a nie je možné
automaticky konštatovať, resp. urobiť záver, že žalobca (ako bývalý starosta) zneužíva právo, keď žiada
o sprístupnenie informácií.

67.Súdrovnakopoukazujenaskutočnosť,žežalovanýmápovinnosťindividuálneposúdiťkaždúžiadosť
o sprístupnenie informácií a môže sprístupnenie informácie obmedziť alebo informáciu nesprístupní,
ak ju napr. zverejňuje na základe zákona (ak je napr. povinná túto informáciu zverejňovať na úradnej
tabuli, alebo ak je táto informácia napr. zverejnená na webovom sídle obce, ministerstva..). Cieľom

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je odbremeniť povinné
osoby, ktoré sú podľa osobitného zákona povinné určité druhy informácií zverejňovať. Pri odpovedi na
otázku, ktorá informácia je „zverejňovaná“, treba vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o slobode
informácií, podľa ktorého „Zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môže každý opakovane
vyhľadávať a získavať, najmä informácia publikovaná v tlači alebo vydaná na inom hmotnom nosiči dát

umožňujúcom zápis a uchovanie informácie, alebo vystavená na úradnej tabuli s možnosťou voľného
prístupu, alebo sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup, alebo umiestnená
vo verejnej knižnici.“ Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobodnom prístupe k informáciám
má teda na mysli také zverejňovanie informácií, keď sa informácie stávajú prístupné každému a každý
ich môže opakovane vyhľadávať a získavať. Ak žiadateľ žiada o sprístupnenie informácie, ktorá bola

zverejnená na základe osobitného zákona, povinná osoba nemôže hneď rozhodnúť o nesprístupnení
informácie, ale najprv musí podľa § 7 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám do 5 dní
od podania žiadosti oznámiť žiadateľovi údaje, ktoré umožňujú vyhľadanie a získanie zverejnenej
informácie. Ak sa žiadateľ napriek tomu dožaduje sprístupnenia informácií, povinná osoba vydá
rozhodnutie o nesprístupnení informácií s tým, že v rozhodnutí uvedie, že informácia bola zverejnená na

základe osobitného zákona a žiadateľovi boli poskytnuté údaje umožňujúce jej vyhľadanie a získanie.
Ak je však informácia zverejňovaná iba po určitú dobu, po uplynutí tejto doby nemôže povinná osoba
odmietnuť jej sprístupnenie z dôvodu, že informácia je zverejnená.

68. Súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít sú

typické znaky zneužitia práva napr. skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“,
pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané
prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a
ktorévzásadenemajúpriamusúvislosťsvymedzenýmúsekomštátnejsprávy,naktorompovinnáosoba
pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať

orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o
racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. Avšak aj napriek uvedeným skutočnostiam musí
žalovaný vždy individuálne posúdiť, či nie je možné informáciu sprístupniť aspoň čiastočne.

69. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžik

5/2020 z 31. marca 2022, z ktorého vyplýva, že „odmietnutie sprístupnenia informácií s poukazom
na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio. Povinná osoba odmietajúca prístup k
informáciámzdôvoduzneužitiaprávajepovinnápreukázaťnadvšetkurozumnúpochybnosť,žežiadateľ
nemal úmysel naplniť legitímny účel zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ale spôsobiť povinnej osobe ujmu.

Veľký počet žiadostí podaných tým istým subjektom na vyvodenie záveru o zneužití práva bez ďalšieho
nepostačuje. Potrebné je prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu
požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň
obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a ich spôsobilosť privodiťpovinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich sprístupnenia či zmysel a hodnotu požadovaných
informáciíprežiadateľaavýkonspoločenskejkontroly.Nakonštatáciuzneužitiaprávamusíbyťprítomný
dostatočný počet indícií či dôkazov a rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí sprístupnenia informácií

musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“

70. K námietke žalovanej, že žalobca v podanej žalobe nevymedzil žalobné body dostatočným
spôsobom, správny súd uvádza, že z obsahu žaloby, kde žalobca uvádza: „...považuje napadnutý výrok
rozhodnutia za nezákonný. V prípade základného práva na informácie slovenská ústava explicitne

stanovuje, že obmedziť toto základné právo možno iba za účelom dosiahnutia 4 konkrétnych cieľov,
ktorýchpočetaniobsahnemožnomeniťanirozširovať“možnojednoznačnevyvodiťžalobnýbodtýkajúci
sa nesprávneho právneho posúdenia veci.

71. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že žalovaná nesprávne právne vec posúdila,
a preto pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovanej zo dňa 10.05.2023 o nesprístupnení

všetkých informácií požadovaných žalobcom zo dňa 17.01.2023, s poukazom na citované ustanovenie
§ 191 ods. 1 písm. c) SSP a vráteniu veci žalovanej na ďalšie konanie a rozhodovanie tak, aby bol
naplnený účel zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

72. Žalovaná po vrátení veci je povinná v novom konaní postupovať v správnym súdom naznačenom

smere a vydať o tom rozhodnutie a to v súlade s § 46 a § 47 ods. 1 až 5 Správneho poriadku. Týmto
právnym názorom je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

73. Súd rozhodol o trovách konania s poukazom na § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi
proti žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, nakoľko mal vo veci celkový

úspech.

74. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od doručenia

rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, podáva sa na Správny súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1/ SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalokonanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).