Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 16, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/240/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201437
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022201437.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M.

a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: Erste Donau-Dampfschiffahrts-Gesellschaft m.b.H. in Liqu., so sídlom
Handelskai 348, 1020 Viedeň, Rakúsko, číslo: FN 297475 p, zastúpený: TaylorWessing e/n/w/c advokáti
s. r. o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10227397/2022 zo dňa 16.08.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102273976/2022 zo dňa

16.08.2022 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101278157/2022 zo dňa 09.05.2022 a vec
vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava (ďalej len „správca dane“)
vydal rozhodnutie č. 101278157/2022 zo dňa 09.05.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) nevyhovel žiadosti
žalobcu o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky a úrok
nepriznal.

2. Správca dane poukázal na to, že v roku 2006 obdržal žiadosti o vrátenie dane z pridanej hodnoty
(ďalej aj „DPH“), ku ktorým vydal rozhodnutia o nevrátení DPH, ktoré boli odvolacím orgánom
potvrdené. Správca dane súčasne uviedol, že mu bol doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/42/2008-182, 4S/132/2008, 4S/133/2007 zo dňa 30.01.2015, ktorým správny súd predmetné
rozhodnutia o nevrátení DPH zrušil a vrátil. Na podklade uvedeného vydal správca dane dňa 19.05.2015
rozhodnutia o vrátaní dane a daň spolu vo výške XXX.XXX,XX eur dňa 25.05.2015 vrátil.

3. Správca dane ďalej poukázal na to, že mu dňa 28.07.2015 bola doručená výzva na uhradenie
sankčného úroku podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „Predchádzajúci daňový
poriadok“). Dňa 06.12.2021 bolo správcovi dane doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Sa/47/2020-201 zo dňa 20.10.2021 (ďalej aj „uznesenie Krajského súdu v Bratislave“), ktorým bola
daňovému úradu uložená povinnosť vydať k výzve na uhradenie sankčného úroku zahraničnej osoby
zo dňa 27.05.2015 rozhodnutie.

4. Správca dane uviedol, že keďže daňové konanie o vrátení DPH začaté v roku 2006 bolo ukončené
právoplatnýmirozhodnutiamisprávcudaneonevyhovenížiadostiamzahraničnejosobynavrátenieDPH
a daňové konanie o priznaní úroku začalo dňa 28.07.2015, doručením žiadosti zo dňa 27.07.2015, t. j.
v čase platnosti Daňového poriadku, Predchádzajúci daňový poriadok sa na toto konanie nevzťahuje

a zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné
prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku. Uvedené podľa správcu dane skonštatoval aj
Krajský súd v Bratislave v bode 40 uznesenia č. k. 8Sa/47/2020-201 zo dňa 20.10.2021, ktoré bolo pre
správcu dane záväzné.

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 09.06.2022, pričom namietol

závery správcu dane a považoval ich za nesprávne.

6. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 102273976/2022 zo dňa 16.08.2022
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

7. Žalovaný zastal názor, že správca dane oprávnene konštatoval, že keďže daňové konania o vrátení
DPH začaté v roku 2006 boli ukončené právoplatnými rozhodnutiami správcu dane o nevyhovení
žiadostiam na vrátenie DPH a daňové konanie o priznaní úroku začalo dňa 28.07.2015 doručením
žiadosti žalobcu, t. j. v čase platnosti Daňového poriadku, Predchádzajúci daňový poriadok sa na toto
konanie nevzťahuje a žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané

peňažné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku a žalovaný zároveň uviedol, že
správca dane správne odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave.

8. Žalovaný sa ďalej vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý uviedol, že pre účastníkov
konania je záväzný výlučne výrok rozhodnutia, pričom dôvody rozhodnutia nie sú zaväzujúcou

skutočnosťou, a preto aj odkaz správcu dane na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Bratislave
je nesprávny. Žalovaný uviedol, že táto námietka je neopodstatnená, pretože mu neprináleží hodnotiť
odôvodnenie správneho súdu a správca dane v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, že je pre neho
predmetná časť odôvodnenia uznesenia právne záväzná, ale len odkázal na konštatovanie Krajského
súdu v Bratislave.

9. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane a odvolací orgán už v roku 2015 oznámili žalobcovi, že
daňové konanie o priznaní úroku sa začalo v roku 2015, a preto žalobca nemá nárok na uhradenie
sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového
poriadku, čo napokon uviedol aj Krajský súd v Bratislave. Žalovaný zároveň odkázal aj na súvisiace

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2020 (ďalej aj
„uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“), v ktorom kasačný súd vyslovil záver v bode 29:
„z procesného hľadiska sa podaním žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov začalo daňové konanie, v
ktorom bolo úlohou žalovaného rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu poskytne sťažovateľovi finančnú
kompenzáciu zadržaných finančných prostriedkov, ktoré sa neskôr ukázalo ako neoprávnené. Keďže

žiadosť(výzva)sťažovateľaoúrokybolasprávcovidanepodanávroku2015,možnoodpoveďnaotázku,
či takto začaté konanie má žalovaný formálne ukončiť vydaním rozhodnutia, hľadať len v zákone č.
563/2009 Z. z., keďže práve tento zákon v čase podania návrhu a aj doposiaľ upravuje procesné otázky
týkajúce sa správy daní.“ Žalovaný tak konštatoval, že z uvedeného bolo zrejmé, že v čase podania
žiadosti dňa 28.07.2015 bol už v platnosti Daňový poriadok a nie Predchádzajúci daňový poriadok, ktorý

sa na predmetné daňové konanie nevzťahuje. Žalovaný uviedol, že v uzneseniach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave bolo jednoznačne uvedené, že daňové konanie
súvisiace s meritom veci bolo začaté v roku 2015, teda v čase platnosti a účinnosti Daňového poriadku.

II.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu10. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 14.10.2022 (ďalej len „žaloba“),
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

11. Žalobca si v žalobe uplatnil námietku, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že účastníci konania sú viazaní
výlučne výrokom rozhodnutia, pretože len tento je vykonateľný. Žalobca má za to, že žalovaný, ako aj
správca dane účelovo opomínali skutočnosť, že súdne konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave

bolo výlučne konaním o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy a nie konaním, v ktorom by
sa posudzoval samotný nárok na vyplatenie sankčného úroku. Aj bod 40 z uznesenia Krajského súdu
v Bratislave rieši len použitie právnej úpravy v súvislosti s procesnou povinnosťou vydať rozhodnutie
podľa platnej právnej úpravy, teda podľa Daňového poriadku. Krajský súd v Bratislave však nikde v
rozhodnutí neuviedol, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku tak, ako to nesprávne
vyvodzuje žalovaný. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení v bode 28 spojení

s bodom 33 uviedol, že rozhodnutie o tom, či daňovníkovi patrí alebo nepatrí sankčný úrok, nie je
predmetom a účelom konania o kasačnej sťažnosti v rámci konania o žalobe proti nečinnosti orgánu
verejnej správy, v rámci ktorej sa posudzuje len to, či bol správca dane povinný vydať v predmetnej veci
formálne rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že spor účastníkov konania o to,
kedy nastala skutočnosť rozhodujúca na uloženie sankcie (sankčného úroku), neprináleží posudzovať

kasačnému súdu v konaní o nečinnosti správcu dane.

12. Žalobca uzavrel, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave bolo pre správcu dane záväzné len
v tom, že tento bol povinný splniť vo výroku uloženú povinnosť, teda vydať formálne rozhodnutie
o sankčnom úroku. O skutočnosti, podľa akých predpisov správca dane posúdi predmetný nárok,

respektíve skutočnosť, či žalobcovi tento nárok patrí alebo nie, Krajský súd v Bratislave v uznesení
vôbec nepojednáva. Zároveň aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 29 svojho uznesenia uviedol,
že procesné otázky v čase podania žiadosti až do vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rieši práve Daňový poriadok. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 28 svojho uznesenia
potvrdil, že v rámci konania neposudzoval, podľa akého právneho predpisu sa má posúdiť samostatný

nárok žalobcu. Žalobca zároveň odkázal aj na bod 33 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
z ktorého podľa jeho názoru vyplynulo, že rozhodovanie o žiadosti podanej v roku 2015 bude síce
procesne spravované Daňovým poriadkom, ale samotný nárok žalobcu na uhradenie sankčného úroku
sa bude posudzovať a riadiť Predchádzajúcim daňovým poriadkom, pokiaľ budú naplnené podmienky
podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku.

13. Žalobca zastal názor, že práve Daňový poriadok umožňuje, aby na uloženie sankcie boli použité
zodpovedajúce ustanovenia Predchádzajúceho daňového poriadku, (i) ak skutočnosť rozhodujúca pre
uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a (ii) ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa žalobcu
boli obe podmienky splnené.

14. Žalobca s odkazom na § 165 ods. 7 Daňového poriadku uviedol, že účelom Daňového poriadku
nebolo vylúčiť sankčný úrok, ale tento ponechať ako súčasť existujúcich vzťahov daňového subjektu
aštátuajzaúčinnostiDaňovéhoporiadku.Žalobcasúčasneuviedol,žePredchádzajúcidaňovýporiadok
neobsahoval osobitné ustanovenie o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných

peňažných prostriedkov. Žalobca mal za to, že z § 165 ods. 1 Daňového poriadku možno prijať záver,
že zachované majú zostať aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane
z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012, vrátane DPH.

15. S odkazom na uvedené tak mal žalobca za to, že žalovaný a správca dane vec nesprávne právne

posúdili, keď žalobcovi nepriznali sankčný úrok z dôvodu, že na konanie o sankčnom úroku sa má
uplatniť Daňový poriadok, pričom nezohľadnili jeho prechodné ustanovenia upravujúce časové kolízie
medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim daňovým poriadkom. Podanie žiadosti nemá vplyv na
samotný vznik nároku na sankčný úrok, keďže rozhodujúce musí byť, či sú naplnené podmienky na
jeho priznanie podľa § 165 ods. 2 za bodkočiarkou. Podstatná je teda skutočnosť, že neoprávnené

zadržiavanie finančných prostriedkov začalo od roku 2007 a uvedená skutočnosť založila žalobcovi
nárok na priznanie sankčného úroku. To, že žalobca od roku 2007 až do roku 2015 bránil svoje práva
aj súdnou cestou a dožadoval sa vrátenia DPH nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Právo žalobcu na
sankčný úrok založené nezákonnými rozhodnutiami správcu dane, ku ktorých vydaniu došlo za platnostiPredchádzajúceho daňového poriadku a povinnosť správcu dane takýto sankčný úrok zaplatiť zostáva
v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku zachované.

16. Žalobca ďalej uviedol, že boli splnené podmienky na vyplatenie sankčného úroku za dobu, ktorá
začala plynúť po uplynutí 6 mesiacov po podaní žiadosti o vrátenie DPH za 1., 2. a 3. štvrťrok roka 2006.
Daná DPH však bola žalobcovi vrátená až v roku 2015.

17. Žalobca poukázal na to, že samotný pojem sankčný úrok predstavuje sankciu za neoprávnene

zadržiavané peňažné prostriedky. Tieto peňažné prostriedky boli zadržiavané daňovým úradom, žalobca
nemohol s nimi nakladať, a to nie od roku 2015 (teda od vydania rozhodnutí o vrátení dane),
ale od vydania nezákonných rozhodnutí, ktorými správca dane nevyhovel žiadosti o vrátenie DPH
a žalobcovi DPH v zákonom stanovenej 6 mesačnej lehote nevrátil. Preto skutočnosťou, rozhodujúcou
pre uloženie sankcie, nemôže byť vydanie rozhodnutí o vrátení dane, resp. podanie žiadosti, ale práve
vydanie nezákonných rozhodnutí, ktorým daňový úrad nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH

a žalobcovi DPH nevrátil v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku ktorých žalobca nemohol nakladať so
zadržiavanými peňažnými prostriedkami. Z dôvodu, že žalobca mal v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“) nárok na vrátenie DPH
v roku 2007 a správca dane mal žalobcovi vyžiadanú DPH vrátiť, predstavujú rozhodnutia o nevyhovení
žiadostiam o vrátenie DPH (všetky vydané pred 31.12.2011) a následné nevrátenie DPH skutočnosť

rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011, na základe ktorej (teda skutočnosti)
má by sankcia uložená podľa Predchádzajúceho daňového poriadku.

18. Žalobca mal za to, že správca dane nevyplatil peňažné prostriedky v zákonom stanovenej lehote,
a to pre 1. štvrťrok 2006 od 27.03.2007, pre 2. štvrtok 2006 od 06.03.2007 a pre 3. štvrťrok 2006 od

24.05.2007.

19. Žalobca následne poukázal na oprávnenosť výšky nároku na sankčný úrok a k oprávnenosti nároku
na vyplatenie úroku z nevrátenej DPH v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä
uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15.

III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 21.03.2023, pričom zosumarizoval konanie pred
správcom dane, vrátane predchádzajúcich súdnych konaní.

21. Žalovaný uviedol, že nie je pravdou, že sa orgány finančnej správy nevyjadrili k splneniu
podmienok podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, avšak je pravdepodobné, že sa nevyjadrili podľa

predstáv žalobcu. Žalovaný poukázal na stranu 3 prvostupňového rozhodnutia a stranu 6 napadnutého
rozhodnutia, z ktorých je zrejmé, že nemohli byť splnené obe podmienky § 165 ods. 2 Daňového
poriadku.

22.Žalovanýuviedol,ženepriznanýsankčnýúrokzomeškaniazaneoprávnenézadržiavanéprostriedky

v zmysle Predchádzajúceho daňového poriadku na základe žiadosti zo dňa 27.07.2015, bol riadne
odôvodnený, s uvedením všetkých skutočností a dôkazov, ktoré boli použité a ktoré správca dane
a žalovaný logicky vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach a každý dôkaz jednotlivo, a pritom prihliadli
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a subsumovali ich pod relevantné zákonné ustanovenia.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

23. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 10.05.2023, pričom zotrval na svojej žalobnej
argumentácii.

24. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského

súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec
náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-5S/240/2022.

26. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní
v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná
a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec

vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

27. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani
jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.04.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

28. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

29. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

30. Podľa § 35b ods. 5 Predchádzajúceho daňového poriadku, rozdiel medzi zaplatenou daňou

alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu
dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím
sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za
neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi
zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým

podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným
rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa
priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným
rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší

rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane
vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu
daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných
prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

31. Podľa § 35b ods. 6 Predchádzajúceho daňového poriadku, správca dane za obdobie neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu
sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej
v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na

vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa
osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne
15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď

daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie
spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavanépeňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za
tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

32. Podľa § 35b ods. 7 Predchádzajúceho daňového poriadku, správca dane do 15 dní od poukázania
neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu
sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti
tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový
nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije

podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

33. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred

účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie
sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

35. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za
úrok z omeškania podľa tohto zákona.

36. Podľa § 58 ods. 1 Zákona o DPH, daňový úrad Bratislava I rozhodne o žiadosti o vrátenie dane
do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti. Ak zahraničná osoba podá žiadosť o vrátenie dane

za obdobie kratšie ako kalendárny rok, pričom nesplní podmienky na podanie žiadosti za obdobie
kratšie ako kalendárny rok, rozhodne Daňový úrad Bratislava I o žiadosti o vrátenie dane do šiestich
mesiacov od konca kalendárneho roka, v ktorom bola žiadosť o vrátenie dane podaná. Všetky faktúry
adovoznédokladypriloženékžiadostiovráteniedaneopatríDaňovýúradBratislavaIodtlačkomúradnej
pečiatky a vráti ich zahraničnej osobe; ak ide o zahraničnú osobu, ktorá má sídlo, miesto podnikania,

prevádzkareň alebo bydlisko v inom členskom štáte, vráti faktúry a dovozné doklady do 30 dní od ich
predloženia.

37. Podľa § 58 ods. 2 Zákona o DPH, ak Daňový úrad Bratislava I rozhodne o vrátení dane, vráti
daň v lehote na rozhodnutie o žiadosti podľa odseku 1. Daň vráti v slovenských korunách na účet

vedený v banke v tuzemsku alebo na náklady zahraničnej osoby na účet vedený v banke v zahraničí;
daň môže vrátiť aj prostredníctvom zástupcu zahraničnej osoby, ak zástupca predloží daňovému úradu
plnomocenstvo na zastupovanie zahraničnej osoby.

38. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého

rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, na poklade ktorých orgány finančnej správy nevyhoveli
žiadostižalobcuozaplateniesankčnéhoúrokuzaneoprávnenezadržiavanépeňažnéprostriedkyatento
úrok mu nepriznali. Úlohou správneho súdu, bolo na podklade uplatnených žalobných bodov preskúmať,
či orgány finančnej správy postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou
praxou.

39. Správny súd v prvom rade poukáže na aplikáciu inštitútu sankčného úroku v právne –
časovom režime upravenom Daňovým poriadkom. Zákonodarca pripustil prostredníctvom prechodného
ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, že napriek zrušeniu Predchádzajúceho daňového
poriadku ku dňu 01.01.2012, prostredníctvom § 167 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa

zrušeného zákona (t. j. doterajšieho predpisu) považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku.
Týmto legislatívnym opatrením zákonodarca bez bližšieho objasnenia v dôvodovej správe k návrhu
zákona vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému
dátumu01.01.2012,alevopodstatnenýchdôvodochsazachoval,pretožeúlohousankčnýchúrokov,ako
to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom

dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho vzťahu.
Tým aj zákonodarca eliminoval hrozbu pravej retroaktivity v tom, aby účinnosť Daňového poriadku
nezačala pre režim sankčných úrokov skôr ako je jeho platnosť. Takýto postup zákonodarcu Ústava
Slovenskej republiky umožňuje iba v prospech (in favorem) subjektívnych práv jednotlivca (viď výslovneupravená retroaktivita v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky pri trestaní páchateľa). Ďalej pre
prejednávanú vec je nepochybne významné to, že režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného §
35b Predchádzajúceho daňového poriadku viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných

peňažných prostriedkov správcom dane.

40. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa správny súd zameral na vyhodnotenie námietky nesprávneho
právneho posúdenia veci. Správny súd preskúmal administratívny spis a uvádza, že sa v ňom nachádza
ako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave.

Po oboznámení sa s týmito rozhodnutiami správny súd súhlasí so žalobcom, že finančné orgány tieto
rozhodnutia nesprávne posúdili a aplikovali. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí odkázal na bod
29 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré konštatovalo, že „z procesného hľadiska
sa podaním žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov začalo daňové konanie, v ktorom bolo úlohou
žalovaného rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu poskytne sťažovateľovi finančnú kompenzáciu za
zadržanie finančných prostriedkov, ktoré sa neskôr ukázalo ako neoprávnené. Keďže žiadosť (výzva)

sťažovateľa o úroky bola správcovi dane podaná v roku 2015, možno odpoveď na otázku, či takto
začaté konanie má žalovaný formálne ukončiť vydaním rozhodnutia, hľadať len v zákone č. 563/2009
Z. z., keďže práve tento zákon v čase návrhu a aj doposiaľ upravuje procesné otázky týkajúce sa
správy daní“, avšak tento bod uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesprávne aplikoval na
predmetné konanie. S odkazom na uvedené žalovaný uviedol, že z dôvodu, že v čase podania žiadosti

dňa 28.07.2015 bol už v platnosti Daňový poriadok a nie Predchádzajúci daňový poriadok, ktorý sa na
predmetné konanie neaplikuje, tak je potrebné aplikovať Daňový poriadok a žalobca nemá nárok na
sankčný úrok.

41. Správny súd však aj napriek vyššie uvedenému uvádza, že ako správca dane, tak aj žalovaný

opomenuli ďalšie body uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to bod 28 uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom kasačný súd uviedol, že účelom daného konania
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nebolo rozhodnúť o tom, či žalobcovi (v danom prípade
sťažovateľovi) patrí alebo nepatrí sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky podľa
Predchádzajúceho daňového poriadku. Predmetné konanie riešilo nečinnostnú žalobu, a to, či boli

orgány finančnej správy povinné alebo nie vydať formálne rozhodnutie. Neriešil sa však hmotnoprávny
základ žalobcovho nároku. Uvedené kasačný súd zopakoval aj v bode 33 uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v ktorom uviedol: „v zmysle prechodného ustanovenia § 165 ods. 2 zákona č.
563/2009 Z. z., ktoré upravuje otázky časovej kolízie medzi týmto zákonom a predchádzajúcim zákonom
č. 511/1992 Zb., sa sankcia uloží podľa zákona č. 511/1992 Zb., ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie

sankcienastaladokoncaroka2011.Medzisťažovateľomažalovaným,sktoréhopostupomsastotožnilo
i Finančné riaditeľstvo SR, je spor práve v tom, kedy v danom prípade nastala táto skutočnosť. Ak
by bolo správne tvrdenie sťažovateľa, rozhodnúť o jeho nároku by sa malo podľa zákona č. 511/1992
Zb., naopak ak je touto rozhodujúcou skutočnosťou zrušenie predchádzajúcich rozhodnutí daňových
orgánov v roku 2015 a následné vrátenie dane, ako to tvrdí žalovaný, potom je treba aplikovať zákon

č. 563/2009 Z. z. Ako je uvedené v bode 28 tohto uznesenia, uvedenú otázku však kasačnému
súdu neprináleží posudzovať v konaní o nečinnosti žalovaného.“ Bod 29 uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, na ktoré žalovaný odkazoval riešilo, že konanie vo veci nároku žalobcu ohľadom
sankčného úroku musí byť formálne ukončené rozhodnutím, ktoré bude procesne vyriešené Daňovým
poriadkom – neriešil sa však hmotnoprávny nárok žalobcu ohľadom sankčného úroku.

42. Na podklade uvedeného tak žalovaný a aj správca dane pochybili, ak odkazovali na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (prípadne uznesenia Krajského súdu v Bratislave), pričom sa
však tieto rozhodnutia venovali v merite len nutnosti vydania formálneho rozhodnutia, bez toho, aby
posudzovali, či žalobca mal nárok na sankčný úrok a ktorý právny predpis je potrebné aplikovať. Zároveň

kasačný súd opakovane zdôraznil, že jeho úlohou ani nebolo uvedené skutočnosti vyriešiť.

43. Úlohou správcu dane a žalovaného tak bolo v rámci konania (formálne ukončeného rozhodnutím
podľa Daňového poriadku) rozhodnúť, či má žalobca nárok na sankčný úrok a ktorá právna úprava sa
má použiť. V napadnutom rozhodnutí však absentuje relevantné právne vyhodnotenie otázky časovej

kolízie medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim daňovým poriadkom. Vyhodnotenie tejto otázky
mávýznamzaúčelomrozhodnutiaonárokužalobcu.Žalovanýlenodkázalnaprvostupňovérozhodnutie
(ktoré odkazovalo na uznesenie Krajského súdu v Bratislave – konanie o nečinnosti), pričom aj žalovaný
následne odkázal na toto rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (uvedené je na strane 6 napadnutéhorozhodnutia) a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako to správny súd uviedol vyššie,
tieto rozhodnutia boli pre orgány finančnej správy záväzné len v tom, že boli povinné vydať formálne
rozhodnutie, avšak nie v tom, či žalobca má alebo nemá nárok na sankčný úrok - právne posúdenie

uvedenej skutočnosti v napadnutom rozhodnutí absentuje.

44. Správny súd tak nevie, ako sa správca dane a žalovaný vysporiadali s podstatnou otázkou,
a teda ako právne vyhodnotili otázku časovej kolízie medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim
daňovým poriadkom, vyhodnotenie ktorej má význam za účelom rozhodnutia o nároku žalobcu – na

uvedené odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení v bode 33, pričom týmto sa
orgány finančnej správy neriadili. Zároveň neobstojí ani obrana žalovaného, ktorý uviedol, že uvedené
posúdenie je na strane 6 napadnutého rozhodnutia, pretože toto posúdenie je uskutočnené výlučne
opisom odvolacej námietky a všeobecným opisom toho, čo sa nachádza v administratívnom spise.
45. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, ako sa žalovaný (a predtým správca dane)
vysporiadali so skutočnosťami, ktoré sú podstatné na vyhodnotenie otázky časovej kolízie medzi

Predchádzajúcim daňovým poriadkom a Daňovým poriadkom, a to (i) vymedzenie obdobia neoprávnene
zadržiavaných prostriedkov správcom dane (teda od kedy začalo obdobie neoprávnene zadržiavaných
prostriedkov a kedy boli tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátené), a či má žalobca za toto obdobie
nárok na sankčný úrok, (ii) aký vplyv má rozhodnutie správneho súdu, ktorým v roku 2015 došlo
k zrušeniu rozhodnutí správcu dane o nevrátení DPH, a na to vydané rozhodnutia o vrátení dane, (iii)

či má žiadosť žalobcu vplyv na nárok žalobcu na sankčný úrok (teda, či konanie sa začína na návrh)
alebo sa jedná o povinnosť správcu dane, ktorá jestvuje bez toho, aby daňový subjekt podal formálnu
žiadosť (teda, či sa konanie začína ex offo) a (iv) na to správna úvaha správcu dane, ktorým vyhodnotí
splnenie podmienok podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Aj na tieto skutočnosti žalobca opakovane
v konaní pred správcom dane poukazoval, pričom orgány finančnej správy ich žiadnym relevantným

spôsobom nevyhodnotili.

46. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu má za to, že je zrejmé, že v predmetnej veci
sa jedná o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu, pričom obdobie ich zadržiavania sa
nepochybne začalo za účinnosti Predchádzajúceho daňového poriadku (keďže sa jednalo o DPH za 1.,

2. a 3. štvrťrok roka 2006, ktorá bola zadržaná v roku 2007) a skončilo sa dňa 25.05.2015, kedy bola
daň žalobcovi vrátená – teda za účinnosti Daňového poriadku.

47. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku teda vyplýva, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený
k dátumu 01.01.2012, ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval, pretože úlohou sankčných úrokov,

ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú
správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovoprávneho
vzťahu. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s § 165 ods. 1 Daňového poriadku, podľa
ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t. j. Daňového
poriadku (teda do 01.01.2012), ostávajú zachované. Bude sa to týkať aj tých prípadov, v ktorých podľa

Predchádzajúceho daňového poriadku by daňový subjekt mal nárok na sankčný úrok za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky za splnenia zákonných podmienok uvedených v tomto zákone. V
predmetnej veci podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že k neoprávnenému zadržiavaniu
peňažných prostriedkov žalobcu došlo za účinnosti Predchádzajúceho daňového poriadku. Sankčný
úrok podľa Predchádzajúceho daňového poriadku, resp. úrok z omeškania podľa Daňového poriadku je

určitou sankciou za to, že žalobca nemohol po určitý čas (až do 25.05.2015) disponovať s peňažnými
prostriedkami. Práve uvedené skutočnosti mal správca dane a následne žalovaný vyhodnotiť, čo však
nevykonal.

48. S odkazom na uvedené tak správny súd vyhodnotil podanú žalobu ako dôvodnú, a preto s odkazom

na § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil
orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou finančných
orgánov znova prejednať vec žalobcu, viazaní názorom správneho súdu a poskytnúť mu relevantné
a preskúmateľné odpovede na všetky jeho podstatné námietky. Orgány finančnej správy opätovne
rozhodnú o nároku žalobcu, pričom sa musia vysporiadať s podstatnými okolnosťami, na ktoré správny

súd poukázal v tomto rozsudku. Orgány finančnej správy tak budú povinné vyhodnotiť, na základe akého
právneho predpisu má žalobca nárok na sankčný úrok (a či vôbec) a svoje záver riadne a presvedčivo
odôvodnia.49. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.

50. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho

doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).