Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/48/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7922010399
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Sojka, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7922010399.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Sojku, PhD. a sudcov
JUDr.MiroslavaOsifaaIng.JUDr.MilanaHusťákanaverejnomzasadnutíkonanomdňa28.mája2025v
trestnejveciobžalovanéhoA.B.C.D.aspol.preprečinpodvodupodľa§221ods.1,2Tr.zák.,oodvolaní
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 19.12.2024 sp.zn. 3T/83/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo dňa 19.12.2024 sp.zn 3T/83/2022 podľa § 285 písm. b) Tr. por.
obžalovaných A. B. C. D., nar. XX.X.XXXX v E., trvale bytom F., G. XXX/X a H. I. , nar. X.X.XXXX v J. C.
D., trvale bytom K., L. XXXX/XX, oslobodil spod obžaloby prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný
ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 5.8.2024, ktorý mali obžalovaní
spáchať tak, že:

1/ obžalovaný B. C. D. ako riaditeľ neziskovej organizácie Agentúra podporovaného zamestnávania
Somotor, n. o., so sídlom Agátová 2, Somotor, IČO: 35 581 166 napriek nedostatku finančných
prostriedkov Agentúry

- dňa 29.06.2016 uzavrel sám so sebou za zamestnávateľa Agentúra podporovaného zamestnávania

Somotor n. o. pracovnú zmluvu na pozíciu Poradenstvo/tútoring - Sociálno-finančný poradca č. 2, ktorou
bol dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú s dňom nástupu do zamestnania od 01.07.2016, ktorou
si účelovo priznal hrubú hodinovú mzdu vo výške 20,45 Eur,

- dňa 30.06.2016 uzavrel so zamestnávateľom Agentúra podporovaného zamestnávania Somotor n. o.
pracovnúzmluvunapozíciuprojektovýmanažér,ktorouboldohodnutýpracovnýpomernadobuneurčitú

s dňom nástupu do zamestnávania od 01.07.2016, ktorou mu bola účelovo priznaná hrubá hodinová
mzda vo výške 25,- Eur,

- potom, čo bol uznesením Správnej rady Agentúry podporovaného zamestnávania Somotor, n. o. zo
dňa 21.11.2016 určený za likvidátora agentúry, uzavrel za Agentúru podporovaného zamestnávania
Somotor n. o. v likvidácii pracovnú zmluvu, na základe ktorej od 01.12.2016 vykonával činnosť likvidátora

organizácie, ktorou si účelovo priznal hrubú hodinovú mzdu vo výške 25,- Eur,

pričom obžalovaný A. B. C. D. na základe takto uzatvorených pracovných zmlúv nevykonával pre
zamestnávateľa Agentúra podporovaného zamestnávania Somotor n. o. žiadnu závislú činnosť, ako
likvidátor neziskovej organizácie nevykonával úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti a po zastavení
konkurzného konania pre nedostatok majetku likvidáciu neziskovej organizácie umelo predlžoval za

účelom udržiavania formálnej platnosti pracovnoprávneho vzťahu v neziskovej organizácii, na základe
čoho vylákal od Sociálnej poisťovne sociálne dávky, a to ošetrovné, ktoré si uplatnil v mesiacoch 5/2017a 4/2018 až 6/2018, za čo mu bola vyplatená dávka v celkovej výške 784,40 Eur a materské, ktoré si
uplatnil v mesiacoch 7/2018 - 2/2019, za čo mu bola vyplatená dávka v celkovej výške 8.815,60 Eur,
čím svojím konaním obžalovaný A. B. C. D. spôsobil pre Sociálnu poisťovňu, pobočka Trebišov, M. R.

Štefánika č. 178, IČO: 30 807 484, škodu v celkovej výške 9.600,- Eur,

2/ obžalovaná H. I., ktorá zodpovedala za účtovníctvo neziskovej organizácie Agentúra podporovaného
zamestnávania Somotor n. o., so sídlom Agátová 2, Somotor, IČO: 35 581 166, napriek vedomosti o
finančnej situácii agentúry

- dňa 30.11.2016 uzavrela so zamestnávateľom Agentúra podporovaného zamestnávania Somotor
n. o. v likvidácii pracovnú zmluvu na pozíciu ekonómka, ktorou bol dohodnutý pracovný pomer na
dobu neurčitú s dňom nástupu do zamestnania od 01.12.2016, ktorou jej bola účelovo priznaná hrubá
hodinová mzda vo výške 20,- Eur,

pričom obžalovaná H. I. na základe takto uzatvorenej pracovnej zmluvy vykonávala pre zamestnávateľa
nevyhnutné úkony mzdovej agendy vrátane spracovania mesačných výkazov poistného za celkovo
dvoch zamestnancov agentúry (vrátane seba), čo v jednotlivých mesiacoch vzhľadom k rozsahu
vykonanej práce deklarovala neúmerným počtom odpracovaných hodín a na základe čoho vylákala
od Sociálnej poisťovne sociálne dávky, a to nemocenské, ktoré si uplatnila v období od 01.01.2017

do 26.03.2019, za čo jej bola vyplatená dávka v celkovej výške 9.477,50 Eur, čím svojím konaním
obžalovaná H. I. spôsobila pre Sociálnu poisťovňu, pobočka Trebišov, M. R. Štefánika č. 178, IČO: 30
807 484 škodu v celkovej výške 9.477,50 Eur,
pretože skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa
19.12.2024, ktoré aj písomne odôvodnil.
V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po zrušení
predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku, ktorým boli obidvaja obžalovaní uznaní vinnými zo
spáchania uvedeného prečinu, doplnil dokazovanie podľa pokynu odvolacieho súdu a po prehodnotení

vykonaných dôkazov, zohľadniac pri tom aj právny názor odvolacieho súdu, dospel k záveru, že
vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalované skutky sa stali, tieto však nie sú trestným činom.
Súd tak prehodnotil závery svojho predchádzajúceho rozsudku a dospel k zisteniu, že konanie oboch
obžalovaných nenaplnilo znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 Tr. zák., ani iného
trestného činu.

Na tomto podklade konajúci okresný súd, pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu
konštatoval, že konanie oboch obžalovaných vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k
navýšeniu ich miezd, síce môže navodzovať dojem účelového konania s cieľom dosiahnutia vyplácania
„ošetrovného”, „materskej”, resp. nemocenských dávok v maximálne možnej výške, avšak vzhľadom
na uvedené skutočnosti ako aj právne úvahy odvolacieho súdu, ktoré si po prehodnotení vykonaných

dôkazov osvojil, dospel k záveru, že obžalovaní svojim konaním nenaplnili pojmové znaky žalovaného
trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. účinného do 5.8.2024, ani iného trestného
činu.
S uvedeným tvrdením sa prokurátor nestotožňuje z nasledovných dôvodov.
V prvom rade poukázal na skutočnosť, že k navýšeniu miezd u obidvoch obžalovaných došlo v čase,

kedy Agentúra podporovaného zamestnania Somotor n. o., nemala žiadny majetok, ani žiadne príjmy
a nevedela ani uhrádzať svoje záväzky, či dokonca aj dlhovala svojim zamestnancom mzdy. Aj napriek
takejto nepriaznivej ekonomickej situácii došlo k navýšeniu miezd u oboch obžalovaných.
Je síce pravdou, ako na to poukázal vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd, že uchádzačovi o
zamestnanie nie je žiadnym spôsobom uložená povinnosť skúmať finančnú kondíciu na strane

zamestnávateľa, na strane druhej však je k tomu potrebné dodať, že obaja obžalovaní, či už z pozície
riaditeľa, neskôr likvidátora, alebo z pozície účtovníčky, museli mat' vedomosť o situácii na strane svojho
zamestnávateľa, ktorá ako už bolo uvedené vyššie nebola priaznivá, z čoho tak možno vyvodiť účelovosť
navýšenia ich miezd, nakoľko v čase uzatvárania pracovných zmlúv si museli byt' vedomí podlžností zo
strany zamestnávateľa, a to aj podlžnosti na úhradách miezd, z čoho možno vyvodiť ich vedomosť o

neschopnosti zamestnávateľa vyplácať im dohodnutú mzdu, a teda úmyselné konanie smerujúce práve
k zvýšeniu vymeriavacieho základu pre výpočet dávok vyplácaných Sociálnou poisťovňou.
Výška týchto dávok sa odvíja od výšky príjmu a tieto dávky tak obom obžalovaným boli vyplácané
prakticky v maximálnej možnej výške. Sociálna poisťovňa pritom nemala možnosť nevyplatiť tieto dávkya nemohla postupovať iným spôsobom, ako tým, ktorým postupovala, nakoľko pri ich posudzovaní
vychádzala z výšky mzdy, v tomto prípade neoprávnene navýšenej. V konaní obžalovaných tak možno
identifikovať podvodný úmysel smerujúci k získaniu majetkového prospechu.

Takýmto účelovým navýšením hodinovej mzdy, ktorá je základom pre výpočet sociálnych dávok je
naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu podvodu, a teda uvedenie do omylu, v tomto
prípade Sociálnej poisťovne.
Účelové konanie u obžalovaného Bc.Y. C. D. možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že pracovné zmluvy
uzavrel ako riaditeľ menovanej agentúry sám so sebou v krátkom časovom odstupe, a to s rôznym

popisom pracovných činností, kde pritom postačilo upraviť rozsah a popis jeho pracovných činností
vykonávanýchprezamestnávateľa.ObdobnejetoajvprípadeobžalovanejH.I.,ktoráprivýkonečinnosti
vedúcej ekonomického úseku s väčším počtom zamestnancov poberala výrazne nižšiu mzdu, ako jej
bola určená ako účtovníčke v agentúre so štyrmi zamestnancami, kde by bol rozsah jej pracovných
povinností nepochybne podstatne nižší.

Spoukazomnavšetkyvyššieuvedenéskutočnostijetohonázoru,žeprvostupňovýsúdsanedostatočne
vysporiadal s vykonanými dôkazmi, keď oslobodil oboch obžalovaných spod obžaloby prokurátora,
nakoľko podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania vyplynul obraz o trestnoprávnej zodpovednosti
u oboch obžalovaných v zmysle podanej obžaloby a vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby
odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu

prvostupňovému.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný A. B. C. D.. Uviedol, že rozhodnutie o jeho
oslobodení, resp. ich, obžalovaných spod obžaloby je spravodlivé a v tomto smere sa s ním plne
stotožňuje. V odvolaní nie je uvedený ani jeden zákonom opodstatnený argument, prečo by sa súd

mal odkloniť od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn.7To/32/2024, nálezov Ústavného
súdu SR a rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobných prípadoch, pričom podané odvolanie v
podstate nereaguje na to, čo bolo vlastnou podstatou vydaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach
pod sp.zn. 7To/32/2024.
Zastáva názor, že podané odvolanie je nedôvodné a neopodstatnené. Rozsudok Okresného súdu

Trebišov sp.zn. 3T/83/2022 zo dňa 19.12.2024 je možné považovať za súdne rozhodnutie vydané na
podklade správneho postupu konania, úplne a správne zisteného skutkového stavu veci a na základe
správneho právneho posúdenia zhromaždených dôkazov. Uvedené rozhodnutie je dostatočne, jasne a
zrozumiteľne odôvodnené a korešpondujúce s obsahom § 168 Tr. por.
Prokurátor v danej veci neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v trestnom konaní ťaží, pričom žalobca

v danej veci rezignoval na svoju zákonnú povinnosť dohliadať na zákonnosť prípravného konania
a postaviť žalobu opierajúcu sa len o zákonne získané dôkazy. V danej veci nielen že neboli predložené
žiadne zákonne získané dôkazy, ale ani žiadne dôkazy priamo alebo nepriamo, ktoré by umožňovali
prijať záver o spáchaní akéhokoľvek trestného činu z jeho strany, resp. z ich strany.
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trestné konanie je konaním „ultima ratio“ a má sa použiť až vtedy,

keď zlyhajú občianskoprávne, resp. obchodnoprávne prostriedky. Na protiprávne konanie je potrebné
reagovať prostriedkami trestného práva až v krajnom prípade. Trestnoprávnu represiu je potrebné
chápať ako ultima ratio, - pokiaľ zároveň nie sú splnené predpoklady trestnoprávnej zodpovednosti -
nemôže a nesmie slúžiť k uspokojeniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy.
Sociálna poisťovňa, ako poškodená nikdy nepodala návrh na zrušenie n.o.

Neexistuje žiadna výzva na vrátenie neoprávnene získaných dávok a skutočná výška škody, pričom v
momente vymenovania za likvidátora nemohol vedieť, či jeho manželka bude tehotná, bude mať dcéru,
či dcéra sa narodí XX.X.XXXX, či pôjde na materskú.

Podľa § 236 zákona č. 461/2003 Z. z. (ďalej len zákon o sociálnom poistení), príjemca dávky je povinný

vrátiť dávku alebo jej časť odo dňa, od ktorého mu nepatrila alebo nepatrila v poskytovanej sume, ak je
vyššia ako 5 eur a súčasne nesplnil povinnosť uloženú zákonom o sociálnom poistení, prijímal dávku
alebo jej časť, hoci vedel alebo musel z okolností predpokladať, že sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej
sume ako patrila, alebo vedome inak spôsobil, že dávka alebo jej časť sa vyplatila neprávom alebo vo
vyššej sume, ako patrila. Dodnes poškodená strana nevie výšku škody.

Obžalovaná H. I. podala vyjadrenie k písomným dôvodom odvolania prokurátora prostredníctvom svojho
obhajcu, pričom navrhla, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v zmysle § 319 Tr.por. zamietol
odvolanie prokurátora, pretože nie je dôvodné.Obžalovaná považuje rozsudok súdu l. stupňa za zákonný a správny s tým, že súd l. stupňa riadiac
sa záväzným pokynom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu, avšak jeho závery
nepriniesli zmenu v dôkaznej situácii, ktorá by podľa jej názoru bola spôsobilá poprieť právny názor

odvolacieho Krajského súdu v Košiciach prezentovaný v uznesení sp.zn. 7To/32/2024 zo dňa 5.6.2024.

Je toho názoru, že odvolacie námietky prezentované prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov
v podanom odvolaní už v zásade boli všetky vyriešené práve vo vyššie označenom rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvotný odsudzujúci rozsudok súdu l. stupňa, a v ktorom odvolací

súd dôkladne poukázal na nedostatky obžaloby a následne vykonaného dokazovania pred súdom l.
stupňa,vdôsledkuktorýchnebolomožnéprijaťzáveronaplneníobligatórnychznakovstíhanejskutkovej
podstaty obidvomi obžalovanými.

file_0.jpg

file_1.wmf

file_2.jpg

file_3.wmf

Jedná sa prioritne o tvrdenia o účelovom zvýšení vymeriavacieho základu pre výpočet dávok
vyplácaných Sociálnou poisťovňou, a to z dôvodu jej predchádzajúcej vedomosti o nepriaznivej
ekonomickej situácii jej zamestnávateľa, z čoho prokurátor vyvodzuje podvodný úmysel za účelom zisku
výplaty dávok sociálneho.
Je nutné konštatovať, že pokiaľ by konaním, ktoré sa jej v zmysle podanej obžaloby kladie za vinu, mala

naplniť subjektívnu stránku trestného činu podvodu, a teda konať v úmysle uviesť poškodenú stranu
do omylu, musela by už vopred mať naplánované poberanie nemocenskej dávky a na túto dávku by v
skutočnosti nemohla mat' zákonný nárok.
Z vykonaného dokazovania pred súdom l. stupňa takéto závery nevyplynuli. Jednak považuje
prakticky za nemožné, aby si vopred účelovo naplánovala poberanie nemocenskej dávky z dôvodu

práceneschopnosti a súčasne, pokiaľ aj v rozhodnom období bola práceneschopná, tak samotný
poškodený subjekt konštatoval, že splnila zákonné podmienky na poskytnutie spornej sociálnej dávky
nemocenského.
V ďalšom je nutné uviesť, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy vystupovala ako zmluvná strana -
zamestnanec, z ktorej pozície jej nevyplývala možnosť a ani povinnosť hodnotiť finančnú kondíciu jej

zamestnávateľa, konkrétne právnickej osoby Agentúra podporovaného zamestnávania Somotor n.o., so
sídlom Agátová 2, Somotor, IČO: 35 581 166 (ďalej len „APZ Somotor n.o.").
Tak ako konštatoval odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 5.6.2024, pre jej trestnoprávnu
zodpovednosť je úplne irelevantná v skutku opísaná jej predchádzajúca zodpovednosť za účtovníctvo
firmy. Keďže v podanom odvolaní prokurátor vyvodzuje jej trestnoprávnu zodpovednosť práve z jej

predchádzajúcej zodpovednosti za vedenie účtovníctva APZ Somotor n.o., a teda jej vedomosť o
negatívnej ekonomickej situácii, má za to, že táto argumentácia je s ohľadom na právny názor
odvolacieho súdu, irelevantná.
Jej irelevancia vyplýva tiež zo skutočnosti, že jej ako zmluvnej strane pracovnoprávneho vzťahu,
konkrétne zamestnancovi, žiadna právna norma neukladá pred podpisom pracovnej zmluvy skúmať

ekonomickú situáciu budúceho zamestnávateľa.
Je tiež nutné uviesť, že v priebehu celého trestného konania sa orgány činné v trestnom konaní
snažili trestnoprávnu zodpovednosť pripisovať iba jej a druhému obžalovanému C. D., avšak javí sa, že
orgány činné v trestnom konaní úplne opomenuli skutočnosť, že ako zamestnávateľ v danom prípade
nevystupoval ani jeden z obžalovaných, ale právnická osoba APZ Somotor n.o., avšak voči danému

subjektu žiadna trestnoprávna zodpovednosť doposiaľ vyvodená nebola.
Bol to pritom výlučne zamestnávateľ, t.j. APZ Somotor n.o., kto bol zodpovedný za plnenie o.i. aj
zákonných povinností voči poškodenému subjektu Sociálnej poisťovni.Pokiaľ teda samotný poškodený subjekt v jej prípade konštatoval splnenie všetkých zákonných
podmienok na poskytnutie nemocenskej dávky, potom snaha orgánov činných v trestnom konaní
vyvodzovať voči jej osobe trestnoprávnu zodpovednosť vyznieva nelogicky a nedôvodne.

V neposlednom rade je na účely vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti nevyhnutné venovať sa aj
otázke vzniknutej škody, ktorá mala byt' údajným protiprávnym konaním spôsobená.
file_4.jpg

file_5.wmf

file_6.jpg

file_7.wmf

file_8.jpg

file_9.wmf

V zmysle podanej obžaloby sa jej kladie za vinu, že poškodenému subjektu mala spôsobiť škodu v
celkovej výške 9.477,50 Eur. Uvedená suma má predstavovať vyplatené nemocenské za obdobie od
1.1.2017 do 26.3.2019.
Výška ustálenej škody vyvolávala od počiatku pochybnosti, keďže formulácia prezentovaná orgánmi
činnými v trestnom konaní naznačovala, že jej nemala prináležať výplata žiadnej dávky nemocenského,

pričom všetky vyplatené dávky predstavovali spôsobenú škodu. Na druhej strane samotný poškodený
priznal, že zákonné podmienky na výplatu dávky splnila.
V nadväznosti na uvedené potom nie je zrejmé, na akú časť vyplatenej dávky nemocenského teda nárok
mala a akú časť už vyplatenej dávky už orgány činné v trestnom konaní vnímali, ako škodu spôsobenú
úmyselným protiprávnym konaním.

V priebehu konania pred súdom l. stupňa nebola predmetná otázka vyriešená, prokurátor zostal vo
vzťahu k otázke údajne spôsobenej škody úplne pasívny a iba mechanicky prevzal závery vyšetrovateľa
z prípravného konania.
Je toho názoru, že pokiaľ nie je ustálené, či čerpaním dávky nemocenského, na ktorý postup zákonné
podmienky splnila, vôbec akúkoľvek škodu spôsobila, pretože jej výška riadne a zákonným spôsobom

ustálená nebola, potom nie je na mieste prijímať záver o naplnení všetkých obligatórnych znakov
skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
Aj vyššie uvedená zmätočnosť v otázke výšky údajnej spôsobenej škody iba dokresľuje dôkaznú núdzu,
v akej sa orgány činné v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci od počiatku nachádzali, pričom
vykonaným dokazovaním pred súdom l. stupňa táto nebola rozptýlená, ale ešte viac sa prehĺbila.

Z uvedeného dôvodu preto jediným logickým a zákonným východiskom pri existujúcej dôkaznej núdzi
prokuratúry ako nositeľa dôkazného bremena v súvislosti s podanou obžalobou, bolo rozhodnutie súdu
l. stupňa o oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr.por.

V nadväznosti na uvedené je potom o odvolaní prokurátora nutné rozhodnúť v zmysle § 319 Tr.por. tak,

ako je uvedené v petite tohto vyjadrenia.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátora

nie je dôvodné.

Zo spisu vyplýva, že prokurátor podal prvostupňovému súdu obžalobu na v tom čase obvinených pre
prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák.Krajský súd už vo veci rozhodoval uznesením sp.zn. 7To/32/2024 zo dňa 5.6.2024, keď na základe
odvolaní obžalovaných zrušil rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 3T/83/2023 zo dňa 07.11.2023
a vrátil vec prvostupňovému súdu k ďalšiemu konaniu.

Vo svojom zrušujúcom uznesení krajský súd okrem iného uviedol, že skutkové a právne závery
prvostupňového súdu vyslovené v napadnutom rozsudku sú predčasné a nepresvedčivé, pričom
prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dôkazy len jednostranne v prospech poškodeného bez
vysporiadania sa s okolnosťami, na ktoré poukazovala obhajoba a ktoré sú dôležité nielen z hľadiska
skutkového, ale aj následne z hľadiska právneho posúdenia konania obžalovaných.

Nazákladetýchtopochybenípovykonanomdokazovanínahlavnompojednávaní pretrvávajúnejasnosti
a pochybnosti o správnosti skutkových zistení, z ktorých vychádzal prvostupňový súd a preto na
objasnenie týchto skutkových zistení bude potrebné zopakovať niektoré dôkazy a v závislosti od ich
výsledkov vykonať prípadne aj ďalšie dôkazy.
Krajský súd zároveň konštatoval, že na základe pochybností o správnosti skutkových zistení vznikli
závažné pochybnosti aj o správnosti právnej kvalifikácie konania obžalovaných.

Krajský súd po opätovnom rozhodnutí prvostupňového súdu po vrátení veci k ďalšiemu konaniu
konštatuje, že prvostupňový súd v rámci ďalšieho dokazovania postupoval dôsledne v zmysle pokynu
krajského súdu, opätovne vypočul obžalovaného a na základe výsledkov doplneného dokazovania po
zákonnom vyhodnotení vykonaných dôkazov pred vrátením veci krajským súdom a dôkazov po vrátení

krajským súdom, správne a zákonne rozhodol, keď oslobodil obidvoch obžalovaných spod obžaloby
prokurátora podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom.

Po preskúmaní odvolania prokurátora krajský súd sa v podstate stotožňuje s vyjadrením obžalovanej
proti odvolaniu, ktoré podala prostredníctvom jej obhajcu, v ktorom uviedla, že odvolacie námietky

prezentované prokurátorom v podanom odvolaní už v zásade boli všetky vyriešené práve vo
vyššie označenom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvotný odsudzujúci rozsudok
súdu l. stupňa, a v ktorom odvolací súd dôkladne poukázal na nedostatky obžaloby a následne
vykonanéhodokazovaniapredsúdoml.stupňa,vdôsledkuktorýchnebolomožnéprijaťzáveronaplnení
obligatórnych znakov stíhanej skutkovej podstaty obidvomi obžalovanými.

V nadväznosti na to krajský súd opätovne poukáže na už spomínané skutočnosti, ktoré sú aktuálne aj
po doplnení dokazovania a zároveň poukáže aj na niektoré, ktoré neboli uvedené v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení.

Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátor podal obžalobu na v tom čase obvinených hlavne na základe

svedeckej výpovede zástupcu poškodenej strany H. I. M., a znaleckého posudku.

Obidvaja obžalovaní na hlavnom pojednávaní jednoznačne popreli spáchanie trestného činu, pričom
spáchanie trestnej činnosti popreli aj v prípravnom konaní, zástupca poškodeného, vrátane ďalšej už
spomenutej svedkyne potvrdili zákonný nárok obžalovaných na vyplatenie dávok nielen na hlavnom

pojednávaní, ale taktiež už aj v prípravnom konaní.
Z toho vyplýva, že prokurátor už v prípravnom konaní nepreukázal žiadny usvedčujúci priamy dôkaz,
ktorý by usvedčoval obžalovaných zo spáchania žalovaného trestného činu (len samotné podozrenie
poškodeného z neoprávneného navýšenia mzdy sa nedá bez ďalšieho za takýto dôkaz považovať), ale
viacmenej vychádzal len z nepriameho dôkazu, a to znaleckého posudku, v rámci ktorého si znalec

osvojil právomoci odpovedať na otázky, na ktoré nebol oprávnený odpovedať, ale v prvom rade orgány
činné v trestnom konaní ani nemali v tejto veci takéhoto znalca do konania pribrať.

Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že súd môže rozhodnúť o vine obžalovaného, ak existuje
súhrn priamych a nepriamych dôkazov, ktoré tvoria logickú a ničím nenarušovanú sústavu vzájomne

sa dopĺňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku
a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
Krajský súd konštatuje, že takéto dôkazy chýbali prokurátorovi už pri podaní obžaloby prvostupňovému
súdu a je potom samozrejmé, že mu chýbali aj na hlavnom pojednávaní. Prokurátor nepredložil súdu na
hlavnom pojednávaní žiadny priamy usvedčujúci dôkaz, ale ani žiadne usvedčujúce nepriame dôkazy,

ktoré by tvorili ucelenú reťaz vzájomne sa dopĺňujúcich a na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré by
jednoznačne usvedčovali obžalovaných zo spáchanie trestného činu (znalecký posudok je v tomto
prípade nepoužiteľný).Ako už vyššie uviedol krajský súd, v uvedenom prípade prokurátor podal príslušnému súdu obžalobu
na obžalovaných pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák..
Jedná sa o úmyselný majetkový trestný čin, pričom pre prípadné rozhodnutie o vine je potrebné

preukázať naplnenie znakov predmetnej skutkovej podstaty tohto trestného činu tak po objektívnej,
ako aj subjektívnej stránke. Jedným zo základných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto
trestného činu je preukázanie výšky škody. Výška škody je kvalifikačným znakom objektívnej stránky, od
ktorej sa odvíja aj právna kvalifikácia tohto trestného činu a od tejto právnej kvalifikácie závisí aj možná
trestná sadzba v prípade odsúdenia.

Výška spôsobenej škody nemôže byť odhadovaná, ale musí byť jednoznačne určená a preukázaná,
avšak v uvedenom prípade je výška škody, uvedená v obžalobe, len odhadovaná.
O tomto odhade svedčilo už prvotné rozhodnutie prvostupňového súdu, keď prvostupňový súd síce na
jednej strane uznal vinu obidvoch obžalovaných podľa obžaloby s tým, že spôsobili poškodenej strane
(Sociálna poisťovňa a.s.) škodu v celkovej výške 9.600 eur (obžalovaný A. D.), resp. v celkovej výške
9.477,50 eur (obžalovaná H. I.), avšak na druhej strane poškodenú stranu odkázal s jej nárokom na

náhradu na civilný proces, pretože pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody by bolo potrebné vykonať
ďalšie dokazovanie, v rámci ktorého by bola ustálená skutočná škoda.
Takéto vyčíslenie škody nebolo založené na zákonným spôsobom zistenej a ustálenej výške spôsobenej
škody a ani po doplnení dokazovania sa na tomto fakte nič nezmenilo.
Ani po doplnení dokazovania nie je zrejmé, ako na to správne poukázala aj obžalovaná prostredníctvom

svojho obhajcu vo vyjadrení k odvolaniu, že na akú časť vyplatenej dávky nemocenského teda nárok
mala a akú časť už vyplatenej dávky orgány činné v trestnom konaní vnímali, ako škodu spôsobenú
úmyselným protiprávnym konaním.

Krajský súd zdôrazňuje, že výška škody je jedným zo základných kvalifikačných znakov objektívnej

stránky žalovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu a bez ustálenia jej výšky, ako aj jej
zákonného vyčíslenia nielenže nie je možné zákonným spôsobom uznať vinu obžalovaného, resp.
obžalovaných, ale za takéhoto stavu podľa názoru krajského súdu neboli splnené zákonné podmienky
ani pre podanie samotnej obžaloby.

V súvislosti so subjektívnou stránkou konania obžalovaných krajský súd zdôrazňuje, (ako už uviedol
vyššie), že v uvedenom prípade sa jedná o úmyselný trestný čin, ohľadne ktorého je teda pri rozhodnutí
o vine obžalovaných nevyhnutné preukázať podvodný úmysel obžalovaných. Preukázať úmysel
znamená dokázať, že už v čase podpisovania pracovných zmlúv mali obžalovaní úmysel uviesť
poškodenú stranu do omylu tým spôsobom, že v určitom čase budú poberať nemocenské dávky, resp.

„materské“, t.j. v konkrétnom čase budú maródovať, resp. sa manželke obžalovaného narodí dieťa a on
bude poberať „materské“, pričom na tieto dávky by nemali zákonný nárok.

Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplýva (ako to už na inom mieste uviedol krajský
súd), že obidvaja obžalovaní popreli nielen objektívnu, ale aj subjektívnu stránku žalovaného trestného

činu, z čoho vyplynula pre prokurátora nutnosť na hlavnom pojednávaní preukázať obžalovaným
naplnenie popri objektívnej aj subjektívnej stránky inými priamymi a nepriamymi dôkazmi. Z vykonaného
dokazovania však krajský súd nezistil žiadne priame a ani nepriame dôkazy, ktoré by jednoznačne
usvedčovali obžalovaných z naplnenia nielen subjektívnej, ale ani objektívnej stránky skutkovej podstaty
žalovaného trestného činu.

Akprokurátorpovažujezapreukázanúsubjektívnustránkužalovanejskutkovejpodstatyuobžalovaných
poukazujúc na to, že obidvaja obžalovaní, či už z pozície riaditeľa, neskôr likvidátora, alebo z pozície
účtovníčky, museli mat' vedomosť o situácii na strane svojho zamestnávateľa, ktorá nebola priaznivá, z
čoho tak možno vyvodiť účelovosť navýšenia ich miezd, nakoľko v čase uzatvárania pracovných zmlúv

si museli byt' vedomí podlžností zo strany zamestnávateľa, a to aj podlžnosti na úhradách miezd, a z
toho možno vyvodiť ich vedomosť o neschopnosti zamestnávateľa vyplácať im dohodnutú mzdu, a teda
úmyselné konanie smerujúce práve k zvýšeniu vymeriavacieho základu pre výpočet dávok vyplácaných
Sociálnou poisťovňou, tak krajský súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že sa jedná len o domnienky
a dohady prokurátora, ktoré nie sú podložené žiadnymi zákonnými dôkazmi. Domnienky a dohady

prokurátora však nepatria medzi dôkazy a na základe takýchto domnienok a dohadov súd nemôže
rozhodnúť o vine obžalovaných.V nadväznosti na už spomínaný znalecký posudok z odboru ekonómia a manažment krajský súd
považuje za potrebné uviesť, že tento znalecký posudok je absolútne neúčinný a teda nezákonný,
pretože nie je oprávnením takéhoto znalca určovať rozsah a časovú náročnosť úkonov obžalovaných,

naviac k tomu ešte aj na základe jednoznačne neúplných dokladov, ako na to poukázal krajský súd
už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. V nadväznosti na toto konštatovanie krajský
súd dodáva, že už vôbec nie je úlohou takéhoto znalca určovať oprávnenú výšku mzdy osobám, ktoré
uzatvárajú pracovnú zmluvu. Pracovná zmluva vzniká na základe dvojstranného právneho úkonu medzi
zamestnávateľom a zamestnancom a je vecou týchto dvoch strán, na akých pracovných podmienkach,

vrátane výšky mzdy sa dohodnú.

Krajský súd považuje za potrebné aj v tomto rozhodnutí zdôrazniť, že obžalovaná H. I. uzatvorila
predmetnú pracovnú zmluvu, ako zamestnanec a nebolo jej zákonnou povinnosťou (tak, ako
to nie je povinnosťou u každého jedného zamestnanca) skúmať finančné podmienky na strane
zamestnávateľa. Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej je úplne irelevantná v skutku

obžaloby opísaná jej predchádzajúca zodpovednosť za účtovníctvo firmy. Inak povedané žiadna
právna norma, platná v SR neukladá uchádzačovi o zamestnanie zisťovať pred podpísaním pracovnej
zmluvy s potenciálnym zamestnávateľom jeho ekonomickú situáciu. Žiadna takáto právna norma
to potenciálnemu zamestnancovi neukladá. Podpísanie platnej pracovnej zmluvy je založené na
dobrovoľnosti a v prípade neplnenia podmienok pracovnej zmluvy má každá zo strán právo domáhať

sa jej plnenia v príslušnom civilnom konaní.
Ak prokurátor hodnotí, ako protizákonné podpísanie viacerých zmlúv obžalovaným namiesto doplnenia
jednej zmluvy, tak krajský súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že nie je možné považovať určitý
právny úkon za nezákonný, ak ho za nezákonný nepovažuje samotná platná legislatíva.

V súvislosti s vyplatením dávok považuje krajský súd za potrebné uviesť, že zo samotnej výpovede
zástupcu poškodenej strany - H. I. M. vyplýva, že u obidvoch obžalovaných boli splnené zákonné
podmienky pre vyplatenie dávok. Na druhej strane uviedol, že Sociálnou poisťovňou boli vyplatené
dávky z neprimerane vysokej mzdy.
Krajský súd dodáva, že ak na jednej strane boli na strane obžalovaných dodržané zákonné podmienky

pre vyplatenie dávok (ničím nespochybnené onemocnenie, materská), tak potom samotné uplatnenie
si týchto dávok nemôže byť posudzované, ako protizákonné. Ak by takéto uplatnenie dávok bolo
nezákonné, tak potom by poškodená strana tieto dávky nevyplatila, alebo by následne právnymi krokmi
žiadala o vrátenie týchto dávok. Žiadny takýto právny krok poškodenej strany však z dokazovania
nevyplýva.

Ak mali byť vyplatené tieto dávky z neprimerane vysokej mzdy, tak z toho vyplývajú dva závery. Jeden
záver, že obžalovaní teda mali nárok na vyplatenie dávok a druhý záver, že nie z takej mzdy, ako
bola dohodnutá v pracovných zmluvách. Z týchto dvoch záverov potom podľa názoru krajského súdu
vyvstáva dôležitá otázka z hľadiska naplnenia časti objektívnej stránky žalovanej skutkovej podstaty,
a to kto a akým spôsobom určil a preukázal, aká vlastne bola, resp. mala byť primeraná mzda

obidvoch obžalovaných. A ak teda aj podľa poškodenej strany mali obidvaja obžalovaní zákonný nárok
na vyplatenie nejakých dávok, ale v inej výške, tak potom akú vlastne škodu (ak vôbec) mali spôsobiť,
resp. spôsobili poškodenej strane.
A následne naďalej zostala nezodpovedaná otázka, na základe čoho a akým spôsobom vypočítali už
orgány činné v trestnom konaní škodu v prípravnom konaní a na základe akých zákonných dôkazov

bola na obžalovaných podaná obžaloba, ak ani na hlavnom pojednávaní nebola zákonným spôsobom
ustálená a preukázaná údajná výška škody, keďže prvostupňový súd už vo svojom prvom rozhodnutí
odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces, pričom výšku škody zákonným
spôsobom prokurátor nepreukázal ani po doplnení dokazovania.
Krajský súd uzatvára problémy prokurátora s určením výšky škody konštatovaním, že v takomto prípade

primeranú výšku mzdy, od ktorej sa odvíja v uvedenom prípade výška škody, predsa nemôže určovať
sociálna poisťovňa, ani znalec a ani orgány činné v trestnom konaní bez zákonného dôkazu.

V súvislosti s uzatváraním pracovnej zmluvy krajský súd upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že
obžalovaná podpisovala pracovnú zmluvu s príslušnou agentúrou, ktorá bola jej zamestnávateľom,

a ak sa mala dopustiť trestného činu obžalovaná, tak potom z toho by logicky vyplývalo podozrenie
z tohto trestného činu aj subjektu, ktorý podpisoval pracovnú zmluvu za zamestnávateľa, avšak zo
spisu nevyplýva, aby bola trestne stíhaná aj táto právnická osoba a aby na ňu bola podaná obžaloba.
V uvedenom prípade síce nie je stíhaný zamestnávateľ, ale nielen stíhaná, ale aj odsúdená jezamestnankyňa-obžalovaná, ktorá má teoreticky vždy slabšie postavenie pri dojednávaní zmluvných
podmienok, vrátane mzdových, ako zamestnávateľ. Krajskému súdu však nie je zrejmé, ako by sa mohla
dopustiť tohto trestného činu pri podpisovaní zmluvy s údajne podľa obžaloby účelovo navýšenou mzdou

samotná obžalovaná bez dohody so zamestnávateľom, keďže bez súhlasu zamestnávateľa by takáto
pracovná zmluva nebola podpísaná.

V súvislosti s námietkou prokurátora ohľadne preukázania subjektívnej stránky u obžalovaných
spoukázanímnavedomosťobžalovanýchozlejfinančnejsituáciizamestnávateľakrajskýsúdpoukazuje

aj na obsah výpovede obžalovaného o pripravovanom projekte na sumu 300 000 eur, skutočnosť
ktorá vyplýva aj zo zápisnice správnej rady z 21.6.2016, ktorý sa však nerealizoval, pričom aj táto
skutočnosť tiež svedčí v prospech obžalovaných a prokurátor na hlavnom pojednávaní nepreukázal,
aby sa nejednalo o pravdivú skutočnosť.

Krajský súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že trestné právo predstavuje vždy posledný

prostriedok, ktorý je možné použiť len vtedy ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku
neprichádza do úvahy, alebo je zjavne neúčelné. Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého
konania (ktoré má súkromnoprávny základ), ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio,
teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska
ochrany základných spoločenských hodnôt a je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali

orgány činné v trestnom konaní, resp. dokonca trestné súdy, ktorých úlohou je ochrana prevažne
celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou
povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Krajský súd aj v tomto štádiu konania považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou orgánov činných v
trestnom konaní a následne na to ani trestných súdov nie je riešiť civilnoprávne problémy a už vôbec

nie je ich úlohou nahrádzať činnosť súdov v rámci dokazovania v civilnoprávnom a obchodnoprávnom
konaní, pretože takáto právomoc pre nich nevyplýva zo žiadneho zákona.
Krajský súd zastáva názor, že v uvedenom prípade od samotného podanie trestného oznámenia
bolo zrejmé, že sa nejedná o trestný čin, ale o civilnoprávny vzťah, na riešenie ktorého bol a je
príslušný civilnoprávny súd. Nie je úlohou orgánov činných v trestnom konaní a ani trestných súdov na

základe trestných oznámení vo veciach, ktoré majú civilnoprávny charakter, vytvárať trestnoprávnymi
rozhodnutiami základ pre následné podanie civilnoprávnych žalôb poškodenými za účelom uplatnenia
si náhrady škody s poukázaním na vydané rozhodnutia v trestných veciach. Takýto postup nepovažuje
krajský súd za správny a zákonný. Krajskému súdu nie je zrejmé, aby poškodený vôbec podal v tejto
veci civilnoprávnu žalobu.

Krajský súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu
prehliadnuť zjavnú skutočnosť, že nástroje pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana ,
obmedzujú základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že
takéto obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom sledovaným trestným

konaním. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia
trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky či neexistuje alternatívne
riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv konkrétnej
osoby.
Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko

jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu
ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž
odporoval zásade ultima ratio ale aj zásade vigilantibus iura ( právo pomáha bdelým).

Podľa krajského súdu v nadväznosti na už uvedené skutok sa nestáva automaticky trestným činom

len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ - poškodený v podanom trestnom oznámení, resp.
v zápisnici o podaní trestného oznámenia. Oznamovateľ, resp. poškodený má síce právo na podanie
trestného oznámenia a následne orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa ním zaoberať
a rozhodnúť o ňom, avšak konečné posúdenie, či skutok napĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty
trestného činu je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie oznamovateľa, resp.

poškodeného.
Je pravdou, že každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami kompetentné orgány
zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave.Na základe vykonaného dokazovania pred zrušujúcim uznesením krajského súdu, ako aj po jeho
zrušení dospel prvostupňový súd ku správnym skutkovým zistenia, že v uvedenom prípade prokurátor

nepreukázal, aby obžalovaní konaním, uvedeným v obžalobe naplnili všetky znaky skutkovej podstaty
žalovaného trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 5.8.2024 po
objektívnej a subjektívnej stránke.

Zistené skutkové závery prvostupňový súd následne správne premietol aj do právnych záverov, keď

obžalovaných oslobodil spod obžaloby pretože skutok nie je trestným činom.

Správne rozhodol prvostupňový súd aj ohľadne uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody,
keď obligatórne z dôvodu oslobodenia obžalovaných spod obžaloby prokurátora odkázal poškodeného
s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

S poukázaním na vyššie uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.