Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Tos/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124013418
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Dudík
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124013418.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov JUDr.
Martina Baločka a JUDr. Jána Slovinského, na neverejnom zasadnutí dňa 25. marca 2025, v trestnej
veci odsúdeného A. B. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.,
o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 28.11.2024 sp.zn. 4Nt/38/2024
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Mestský súd Košice podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., C. D. X, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Leopoldov,
Gucmanova 19/670 na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5T/15/2011
zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil sťažnosť odsúdený, ktorú aj písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch
sťažnosti uviedol, že:

1. Bol rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 21.11.2011, sp. zn. 5T/15/2011-900 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 4To/17/2012-965 odsúdený za obzvlášť závažný

zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2, písm. c) Tr. zák, za čo mu bol uložený podľa § 145 ods. 2 Tr.
zák. v spojení s § 38 ods. 5 a § 43 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov nepodmienečne. Podľa
§ 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil ochranný dohľad na 3 roky.
2. Odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 11.09.2024, doplnený o rozšírenie
dôvodov obnovy konania zo dňa 25.09.2024, doplnený o dôvody zo dňa 25.11.2024, doplnený o dôvody
dňa 28.11.2024 na verejnom zasadnutí.

3. Mestský súd Košice uznesením zo dňa 28.11.2024 návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
zamietol.
4. Proti uzneseniu podal dňa 28.11.2024 na verejnom zasadnutí sťažnosť (ďalej len „Uznesenie").
Výrok uznesenia je nesprávny. Vzhľadom na skutočnosť, že do dnešného dňa odsúdenému ani
obhajcovi nebolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia obsahujúce jeho odôvodnenie, sťažnosť
bude doplnená do 15 dní po doručení uznesenia.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach v súlade s ustanovením § 194
ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil uznesenie a sám rozhodol vo veci tak, že vyhovie návrhu odsúdeného
na povolenie obnovy konania a zruší rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 21.11.2011, sp. zn.
5T/15/2011-900 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 4To/17/2012-965.

V doplnení dôvodov sťažnosti odsúdený uviedol, že:1. Bol rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 21.11.2011, sp. zn. 5T/15/2011-900 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 4To/17/2012-965 odsúdený za obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2, písm. c) Tr. zák., za čo mu bol uložený podľa § 145 ods. 2

Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 5 a § 43 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov nepodmienečne.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil ochranný dohľad na 3 roky.
2. Odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 11.09.2024, doplnený o rozšírenie
dôvodov obnovy konania zo dňa 25.09.2024, doplnený o dôvody zo dňa 25.11.2024 a 27.11.2024.
3. Mestský súd Košice uznesením zo dňa 28.11.2024, sp. zn. 4Nt/38/2024 (ďalej len „uznesenie“)

zamietol návrh na povolenie obnovy konania. Výrok uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na
povolenie obnovy konania je nesprávny. Proti uzneseniu podal odsúdený sťažnosť, ktorej dôvody dopĺňa
nasledovne:
4. Podľa § 394 ods. 1 Tr. por.: „Obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu."

5. Podľa § 394 ods. 4 písm. b) Tr. por.: „Skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj
strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 ústavy
voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého
ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný.“
6. Povolenie obnovy konania v prípade odsúdeného je nevyhnutné z týchto dôvodov:

a) Dikcia ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. účinného v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, a
ktoré bolo v prípade odsúdeného aplikované, už nemá oporu v aktuálnom Tr. zák.,
b) Ustanovenie § 76 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, a ktoré
bolo v prípade odsúdeného aplikované, bolo novelizáciou z Tr. zák. vypustené,
c) Ustanovenia § 33a ods. 1, 2, 3 novelizovaného Tr. zák. fundamentálne menia zásady ukladania trestu,

d) Náprava justičného omylu spôsobená aplikáciou ustanovenia § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zák. v
pôvodnom konaní voči odsúdenému.
7. Novela Tr. zák., konkrétne čl. I. bod 14 zákona č. 40/2024 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
300/2005 Z. z. Tr. zák. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
zmenil znenie § 38 Tr. zák. tak, že ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. v znení: „Pri opätovnom spáchaní

zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu" už nemá oporu
v Tr. zák., pričom aktuálne je zodpovedajúca úprava obsiahnutá v § 38 ods. 3 Tr. zák., a to v znení: „Pri
opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu."
8. Novela Tr. zák., konkrétne čl. I. bod 41 zákona č. 40/2024 Z. z. takisto z Tr. zák. vypustila ustanovenie

§ 76 ods. 1 „Ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na
nepodmienečný trest odňatia slobody."
9. Novelizáciou Tr. zák. takisto došlo k zmenám v zásadách ukladania sankcií odôvodňujúcej ukladanie
miernejších trestov, pričom podľa § 33a Tr. zák. „Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané
sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť. Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím

na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery.
Tam,kdepostačíuloženiesankciepostihujúcejpáchateľamenejciteľne,nesmiebyťpáchateľoviuložená
sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie."
10. Splnenie podmienok obnovy konania v súvislosti so zmenami Tr. zák. argumentuje analógiou k
ustanoveniu § 394 ods. 4, písm. b) Tr. zák., podľa ktorého „skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov

1 až 3 je aj strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125
ods. 3 ústavy voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo
niektorého ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný." Ak je teda
skutočnosťou skôr neznámou strata účinnosti niektorého ustanovenia právneho predpisu rozhodnutím
Ústavného súdu SR, potom je nepochybne novou skutočnosťou aj zmena zákona, ktorá sa odsúdeného

dotýka. Takisto je potrebné poznamenať, že ustanovenie § 394 ods. 4 Tr. zák. je zvláštnym typom
právnej, nie skutkovej obnovy.
11. V tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 111/2015-34 zo
dňa 03.09.2015 dotýkajúci sa zmeny v ukladaní trestov za použitia asperačnej zásady. V predmetnomprípade Ústavný súd deklaroval možnosti súdu povoliť obnovu konania aj v prípadoch, ktoré nie sú
výslovne uvedené v dikcii ustanovení Tr. zák., a to prostredníctvom sudcovskej tvorby práva:
„Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu zákonodarcu, je

podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov alebo konkrétnej právnej
otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo zjavne
nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory ofLaw and State. Cambridge: Harvard University Press,
1949, s. 147 149). Sudca v tomto prípade musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca,
právnu normu aplikovateľnú na daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť

(denegatio iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.
General Theory ofLaw and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949,s. 149).
Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier v právnom predpise (gaps in
the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide o absenciu právnej úpravy (špecifického
pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto
právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der

Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete auflage. Berlín, Heidelberg, New York: SpringerVerlag,
1991, s. 375). je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej
činnosti príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Spolkovej
republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko") sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod 64],
Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú harmóniu medzi

neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú svojou činnosťou
„vytvára" (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005. p. 71
- 72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok
(porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod
56J, tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho

predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke
(analógia legis), alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho
predpisusvojímobsahomnajbližšieho(analógiaiuris)kaplikovanémuvšeobecnezáväznémuprávnemu
predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené však nie je ani odvolávanie sa
na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti a pod. (porov. Barak, A.

Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71 - 72).
Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde neumožňuje
pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie
obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady
podľa Tr. zák. č. 140/1961 Zb., pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol navrhovateľovi

ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a kde podľa
mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.
novembra 2012 sa musia v zmysle záverov ústavného súdu uvedených v bode 38 vzťahovať aj na §
35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody", by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných práv

dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako akceptovateľnú
do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise) nezareaguje zákonodarca, prípadne
ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v
hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" s právnym predpisom vyššej právnej sily
na základe kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.

Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier právneho predpisu
(právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom predpise sudca „pridáva"
text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho predpisu sudca priraďuje význam
existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy), a to prípadne až na samu hranicu sémantiky
(porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66;

Melzer F. Metodológie nalézání práva. Úvod do právniargumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011,
s. 78 - 79).
Text § 394 ods. 1 Tr. por. v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu skôr neznáme... vzhľadom na
ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa
názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým
výkladom takú interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať
nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom k asperačnej
zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu ich aplikácie na § 35ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody" by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc

zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 a
zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, by pri uvedenom
výklade § 394 ods. 1 Tr. por. bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na povolenie obnovy takého konania, kde
bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb."
12. Okrem deklarovanej možnosti sudcovskej tvorby práva upriamuje pozornosť aj na obsah

prejednávanej veci pred Ústavným súdom, ktorá sa týka protiústavnosti asperačnej zásady v znení, že
táto súdu ukladala povinnosť uložiť páchateľovi určitý trest. Takýto imperatív zo strany zákonodarnej
moci vo vzťahu k moci súdnej, je popretím sudcovskej nezávislosti v rozhodovaní a vylučujú právomoc
súdu o uložení ochranného opatrenia vôbec reálne rozhodovať (rovnaké závery napr. aj v náleze
Ústavného súdu PL. ÚS 1/2021-164, ktorý bol zverejnený aj v zbierke zákonov pod č. 402/2023 Z.
z. zo dňa 20.10.2023). Rovnako je však tomu aj v prípade odsúdeného, kedy z dôvodu jednoznačnej

protiústavnosti bolo z Tr. zák. vypustené ustanovenie § 76 ods. 1 - teda obligatórne uloženie ochranného
dohľadu v prípade páchateľa obzvlášť závažného zločinu bez sudcovskej individualizácie a posúdenia
primeranosti pri zásahu do základných práv a slobôd, pričom tento stav je nevyhnutné v prípade
odsúdeného napraviť.
13. Takisto v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. US 285/2014 z 13.08.2014,

ktorý uvádza:
„V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak
povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech

realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami] garantovaných základných práv a slobôd..
Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody
s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa § 35 ods.
2 starého Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade
nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Tr. zák. (ekvivalentne k podmienkam nového Tr. zák. podľa §

41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest.
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
14. Týmto sa dostáva aj k aplikácii ustanovenia § 38 ods. 5 pôvodného Tr. zák. v prípade odsúdeného,
ktoré novelou Tr. zák. bolo zmenené, ako aj k aplikácii nového ustanovenia § 33a Tr. zák. Nemožno preto

bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť že v prípade nepostupovania podľa § 38 ods. 5 starého Tr. zák. a
postupovania podľa § 33a Tr. zák. by všeobecné súdy uložili iný, pre odsúdeného priaznivejší trest.
15. Popísaná zmena sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne
určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o
primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Tr. zák.. Inak povedané,

možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno v štádiu konania o povolení obnovy konania
odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať z odlišnej trestnej sadzby. Prezentovaný
výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje z nálezu ústavného súdu odvoditeľné
práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené
rozhodnutie). Prípustnosť retroaktivity v prospech odsúdeného je ústavný princíp, ktorý nie je možné

vylúčiť.
16. Takisto súd v uznesení nesprávne poukazuje na nález Ústavného súdu II. ÚS 111/2015-34 zo
dňa 03.09.2015 ako na ten, ktorým došlo k vysloveniu nesúladu ustanovenia o asperačnej zásade
s ústavou a k strate účinnosti podľa čl. 125 ods. 3 ústavy SR, ako to predpokladá § 394 ods. 4 písm.
b) Tr. por. Uvedené však nie je pravda, pretože nesúlad asperačnej zásady s ústavou bol vyslovený

nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012. Nález Ústavného súdu II. ÚS
111/2015-34 zo dňa 03.09.2015 pojednával o sudcovskej tvorbe práva, a to práve v prípade, ak návrh na
povolenie obnovy konania nie je možné subsumovať pod zákonnú dikciu § 394 ods. 4 písm. b) Tr. por.
Napriek skutočnosti, že návrh na obnovu konania nespĺňal podmienky uvedené v Tr. por. bola obnova
konania povolená.

17. Obnovu konania je nevyhnutné povoliť aj z dôvodu justičného omylu spôsobeného aplikáciou
ustanovenia § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zák. v pôvodnom konaní voči odsúdenému, o ktorej sa odsúdený
dozvedel z publikácie JUDr. Petra Šamka, ktorý vo vzťahu k predmetnému v rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. lTos/55/2024 zo dňa 31.07.2024 uviedol: „bolo povinnosťou prokurátora pripodaní obžaloby aspoň rámcovo uviesť súvislosť spáchaného skutku s vekom poškodenej. Prokurátor
neposkytol žiadnu právnu úvahu o súvislosti spáchaného skutku s vekom poškodenej. Aplikácia § 139
ods. 1 písm. e] Tr. zák. totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak trestný čin bol spáchaný v súvislosti s

vekom chránenej osoby, čo explicitne vyplýva z ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. Takýto záver má svoj
podklad aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, z ktorej celkom jednoznačne vyplýva, že vek
poškodenej musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t. j. musí byť motivačným
faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu
trestného činu."

18. Vyššie uvedené závery sú podporené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR - rozsudok NS SR z 3.
decembra 2013, sp. zn. 2Tdo 65/2013 uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 8/2014,
rozhodnutie č. 117, z ktorej vyplýva, že v zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na)
chránenej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Zároveň sa
však vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chránenou osobou a aby túto okolnosť subjektívne
spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči

poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať
trestný čin. Je potrebné, aby bol vek (postavenie, stav] poškodeného (v určitej vecnej súvislosti] zároveň
aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa, smerujúce
k spáchaniu trestného činu).
19. V prípade odsúdeného a rozsudkoch vydaných vo veci však úplne absentujú akékoľvek úvahy

či zmienky o dôvodoch použitia ust. § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zák. Právne úvahy pritom musia
obsahovať odôvodnenie všetkých znakov trestného činu, ktoré obžalovaný podľa prokurátora či súdu
naplnil a poukázanie na konkrétne skutočnosti, z ktorých toto odôvodnenie vychádza. Súd však uvedené
v pôvodnom konaní ani neskúmal a úmysel odsúdeného vo vzťahu k znaku kvalifikovanej SPTČ -
chránená osoba, preukázaný nebol. Došlo tak k nadkvalifikácii skutku kladenému odsúdenému za vinu,

pričom uvedené ma závažné dôsledky, kedy bol odsúdený za skutok v ods. 2 § 145 Tr. zák. v trestnej
sadzbe trestu odňatia slobody 20 až 25 rokov, pričom z dôvodu, že kvalifikačný znak - spáchanie
trestného činu na chránenej osobe nebol v prípade odsúdeného preukázaný, jedinou zákonnou trestnou
sadzbou tak bola sadzba uvedená v ust. § 145 ods. 1 Tr. zák., a to 15 až 20 rokov.
20. Keďže platí zásada IURA NOVIT CURIA, teda že súd právo pozná, nie je možné uvedený stav

hodnotiť inak ako justičný omyl či svojvôľu a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia. Podľa Ústavného súdu
(nález sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13.08.2014) „Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný
súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti
alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom
význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií."

21. Zákonodarca v Tr. zák. prijal, že pre skutok, ktorý sa kládol odsúdenému za vinu je účelný trest
v rozmedzí 15-20 rokov, a preto je nevyhnutné stav, ktorý vznikol v prípade odsúdeného napraviť. V
kontexte tohto odkazujem na závery nálezu ústavného súdu PL. ÚS 106/2011 k otázke primeranosti
trestných sankcií: „Vychádzajúc zo zásady humanity, treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto
neprekročilamierunevyhnutnúnasplnenieúčelutrestu...Teoretickévýchodiskápenológiepoukazujúna

potrebuzvoliťoptimálnumierurepresie,keďžeaniprílišmierny,aniprílišprísnytrestpodľanejnepôsobia
výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že
sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť
verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment
prevencie. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a

slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma nie je cieľom trestu, je
iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom zákonodarstve právneho štátu
nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin... Z uvedeného vyplýva,
že v prípade, ak budú trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšie ako bezprávie spôsobené
trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové

bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest
je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu,
pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom
spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V zmysle tejto požiadavky má
byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné

útrapy.Trestakonajzávažnejšízásahštátudozákladnýchľudskýchprávpáchateľanesmiebyťukladaný
mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky
primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu
je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere."22. V podmienkach Slovenskej republiky bolo nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 1/2021-164, ktorý
bol zverejnený aj v zbierke zákonov pod č. 402/2023 Z. z. zo dňa 20.10.2023 judikované, že trest
prepadnutia majetku je neproporcionálny v rozsahu, v ktorom prekračuje rozsah výnosu z trestnej

činnosti, potom na základe čoho je možné označiť ako ústavné a proporcionálne uloženie trestu
v kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu, ak pre to neboli v prípade odsúdeného splnené
podmienky? V prípade ukladania trestu odňatia slobody je to o to pálčivejšie, že ide o jeden z
najzávažnejších zásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).
23. V prípade odsúdeného je takisto relevantná skutočnosť smerujúca k poľahčujúcej okolnosti vek

odsúdeného blízko veku mladistvých, ktorej sa všeobecné súdy takisto nevenovali. A aktuálne takisto
to, že v prípade odsúdeného je z jeho správania po 14 rokoch vo výkone trestu celkom zrejmé, že účelný
je trest kratšieho trvania, a to maximálne v zákonnom rozmedzí podľa ustanovenia § 145 ods. 1 Tr. zák.
15 až 20 rokov, ktorú stanovil zákonodarca. Pre tieto účely navrhuje, aby si súd vyžiadal správu z Ústavy
na výkon trestu, v ktorom odsúdený trest vykonáva.
24. Uvedený stav takisto vytvára aj nerovnováhu, diskrimináciu a nespravodlivosť a porušuje princíp

právnej istoty a legality. Páchatelia identického skutku, sa dnes v konaní pred súdom dostali do
výhodnejšieho postavenia ako odsúdený, ktorému bol uložený trest s aplikáciou ust. § 139 ods. 1, písm.
a)Tr.zák.,ajkeďnatonebolisplnenézákonnépodmienky.Uvedenásituácianeodôvodnenezvýhodňuje
jednu skupinu páchateľov oproti druhej skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo
sa týka posudzovania a aplikácie ustanovenia § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zák.

25. Podľa nálezu Ústavného súdu IV. ÚS 108/2010-69 zo dňa 19.10.2011 „Ústavný súd v rámci svojej
rozhodovacej činností už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj
princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. 1. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnejotázkezarovnakejaleboanalogickejskutkovejsituácie,pokiaľjunemožnoobjektívnearozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05)."
26. Odsúdený je tak diskriminovaný voči ostatným páchateľom, pričom sa popiera aj princíp retroaktivity
priaznivej pre odsúdeného.
27. Uvedené skutočnosti sú bezpochyby novými skutočnosťami, ktoré samé o sebe odôvodňuje iné

rozhodnutie o treste odsúdeného, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k
závažnosti činu.
28. Ak by súd návrhu na povolenie obnovy konania nevyhovel a neprijal tak opatrenie, ktorým by došlo
k odstráneniu nezákonnosti a protiústavnosti, ako aj skutkovej neúplnosti vo vzťahu k ust. § 139 ods.
1, písm. a) Tr. zák. v prípade odsúdeného, máme za to, že odsúdenému bolo upreté právo na účinný

prostriedok nápravy.
29. Súd tak voči odsúdenému uznesením odmietol spravodlivosť. Odsúdenému súd uviedol, že
nemá žiadny prostriedok nápravy stavu a princíp právnej istoty nadradil nad základné ľudské právo
jednotlivca na osobnú slobodu. V právnom štáte sú tieto závery neakceptovateľné.
30. Obnova konania je v prípade odsúdeného jediným možným prostriedkom nápravy a súdy by mali

v tomto prípade ústavne konformne vykladať právne predpisy tak, aby boli odsúdenému poskytnuté
základné záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR, čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj z:

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo na spravodlivé súdne

konanie: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú

záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom
za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu
záujmom spravodlivosti.“
Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Uloženie trestu výlučne
na základe zákona: „Nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe

skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné
uložiť v čase spáchania trestného činu."Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo na účinný opravný prostriedok:
„Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný
prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich

úradných povinností."

31. Vzhľadom na vyššie uvedené, žiada súd, aby uznesenie Mestského súdu Košice zo dňa 28.11.2024,
sp. zn. 4Nt/38/2024 zrušil a v súlade s ustanovením § 400 ods. 1 Tr. por. vyhovel návrhu odsúdeného
na povolenie obnovy konania a zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 21.11.2011, sp. zn.

5T/15/2011-900 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 4To/17/2012-965.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods.1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel
k záveru, že sťažnosť odsúdeného A. B. nie je dôvodná.

Odsúdený A. B. svojím písomným podaním zo dňa 11. 09. 2024 doplnený dňa 25.09.2024, dňa
25.11.2024 a dňa 27.11.2024 prostredníctvom obhajcu podal návrh na povolenie obnovy konania vo
veci Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5T/15/2011.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5T/15/2011
zo dňa 21. 11. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4To/17/2012 zo dňa
23.05.2012, bol odsúdený A. B. uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.
1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenia § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 127 ods. 1
Tr. zák., za čo mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov nepodmienečne, na výkon ktorého

bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní 3
roky. Zároveň mu súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil povinnosť nahradiť poškodenému B. B. škodu
vo výške 2.115,73 Eur.

Správne postupoval mestský súd, keď po doručení návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania

určil vo veci termín verejného zasadnutia, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom odsúdeného a
prečítaním listinných dôkazov a rozhodol o podanom návrhu.

Odsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na tom čo uviedol v písomnom návrhu, kde sa vyjadril
aký je jeho postoj k právnej kvalifikácii, predovšetkým použitia § 139 ods. 1 Tr. zák. a § 145 ods. 1, ods.

2 písm. c) Tr. zák. Čo sa týka jeho osoby, resp. jeho postoja k tomuto trestnému činu, je pripravený niesť
zodpovednosť za jeho spáchanie, cíti sa za to vinný a očakáva preto aj spravodlivé rozhodnutie. Všetko
to bolo vzhľadom k tomu, aký mal vek. Nebol v správnej spoločnosti obklopení ľuďmi, s ktorými by sa
mohol vyvíjať sa tým správnym smerom. Má právo na účinný prostriedok, aby uvedené porušenie mohol
namietať ako pred okresným, tak aj odvolacím súdom. O tom ako sa má skutok právne kvalifikovať sa

dozvedel len toho roku a nemá inú možnosť nápravy, ako je iba obnova konania, preto by sa mal súd
pri obnove konania s touto vecou vysporiadať.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle citovaného ustanovenia, súd
hodnotí návrh najskôr z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr,
teda v pôvodnom konaní alebo v konaní o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania

známe. Až po zistení, že ide o takéto skutočnosti alebo dôkazy, prichádza do úvahy hodnotenie v tom
smere, či by tieto skutočnosti alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo
dôkazmi známymi už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je pôvodný právoplatný rozsudok.Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci
dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv za zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por.
pričom novú skutočnosť je potrebné v konaní o obnove preukázať dôkazmi.

Novými dôkazmi je potrebné rozumieť také dôkazy, ktoré neboli v pôvodnom konaní obsahom spisu,
neboli uplatnené niektorou z procesných strán alebo neboli vykonané. Novým dôkazom je aj dôkaz, ktorý
síce v pôvodnom konaní vykonaný bol, avšak jeho obsah sa v porovnaní s pôvodným konaním zmenil.
Príkladom takéhoto dôkazu môže byť zásadná zmena vo výpovedi svedka. Nové dôkazy sa môžu týkať
tak nových skutočností, ktoré v pôvodnom konaní neboli konajúcim orgánom vôbec známe, a rovnako

tak aj tých skutočností, na ktoré síce v pôvodnom konaní poukazované bolo, avšak na ich preukázanie
v danom čase neexistovali buď žiadne, alebo dostatočné dôkazy. A contrario za nové skutočnosti alebo
dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisu, a to aj vtedy,
keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. mýlil sa pri hodnotení
vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (R 6/1997).

Zo skôr uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. nemôže byť každá
nová skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom kvalifikované,
t.j. také skutočnosti a také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi
už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach uvedených vo vykladanom zákonnom
ustanovení (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2014, sp. zn. 4 Tost 19/2014).

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania zákon nedáva súdu možnosť preskúmavať správnosť
skutkových a právnych záverov pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia. Takéto konanie sa obmedzuje
len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy takého charakteru, aký predpokladá
ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k výrokom, ktorých sa obnova môže týkať.

Mestský súd v danom prípade postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí
vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že v prípade odsúdeného A. B. neboli
splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci.

Výrok o zamietnutí jeho návrhu tak zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, bolo vykonané mestským súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného
poriadku. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť žiadny nedostatok.

Mestský súd správne poukázal na to, že v danom prípade odsúdený ani jeho obhajca v návrhu
na povolenie obnovy konania, či v rámci vykonaného verejného zasadnutia neuviedli žiadne nové

skutočnosti ani dôkazy, ktoré by súdu neboli z predchádzajúceho konania známe a zrejmé. Čo sa týka
sťažnostných námietok odsúdeného a jeho obhajcu krajský súd uvádza, že stanovisko NS SR sp. zn.
Tpj 44/2013 uvádza, že ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré
sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov
súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho

stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu
SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť
"novou skutočnosťou súdu skôr neznámou" v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok
obnovykonania,aleakbolztohtodôvodupodanýnávrhnaobnovukonania,jedôvodomobnovykonania
"ex lege", t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Teda správne uviedol mestský súd, že jedine rozhodnutím podľa § 405a a nasl. Tr. por. je možné
zohľadniť zmenu zákona, trestnosti a trestných sadzieb, čo je rozhodovanie, ktoré nespadá pod
mimoriadny opravný prostriedok ako je návrh na povolenie obnovy konania.

Ďalejsprávnekonštatovalmestskýsúd,ževtomtoprípadeneobstojíaniargumentoanalogickejaplikácii
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 111/2015-34 zo dňa 03.09.2015 dotýkajúci sa zmeny
v ukladaní trestov za použitia asperačnej zásady, ktorý vychádza z predpokladu stanovenom nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý vo vzťahu k asperačnej zásade

(jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Tr. zák. slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest
nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 Ústavy SR,
nakoľko vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré vo svojich podaniach odsúdený ako aj jeho obhajca namietaa ktoré boli novelou účinnou od 06.08.2024 zmenené, však nedošlo k vysloveniu ich nesúladu s ústavou
ani k strate účinnosti podľa čl. 125 ods. 3 ústavy SR, ako to predpokladá § 394 ods. 4 Tr. por.

Krajský súd dodáva, že účelom obnovy konania podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 302/2019 zo dňa 02. 07. 2019 nie je revízia pôvodného konania čo do verifikácie a
prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo nezmenených) dôkazov či skutočností, na základe
ktorých bol ustálený skutkový stav súdom v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti
rozhodnutia, či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe. Účelom obnovy konania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne (t. j. konečným výpočtom) stanovuje
dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti
právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v
neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené.

Dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por., teda nemôže byť každá nová skutočnosť alebo

nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie
o vine a treste, pričom toto posúdenie je výlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby,
ktorá podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce
a súd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi (I. ÚS50/04) alebo
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Po zhodnotení uvedených okolností aj krajský súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebola
zistená existencia skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli súdu známe v čase rozhodovania o vine a
treste odsúdeného, a ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, a preto za daného stavu veci neboli
splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu odsúdený aj

jeho obhajca iba opakovane uvádzajú totožné návrhy a tieto opakovane subjektívne hodnotia v snahe
privodiť nové rozhodnutie vo veci. Zároveň krajský súd na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia mestského súdu, ktoré sa so všetkými odsúdenými (ako aj jeho obhajcom) prezentovanými
námietkami vysporiadal.

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia mestského súdu, sťažnosť odsúdeného
považoval za nedôvodnú, preto ju postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný