Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 7Csp/75/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4323203280

Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alexandra Lisyová

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2025:4323203280.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

7Csp/75/2023

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X

Sp. zn.: 7Csp/75/2023-203
IČS: XXXXXXXXXX

file_0.png

file_1.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Alexandrou Lisyovou, v spore žalobcu: D. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytomF.G.XX/XX,XXXXXH.,zastúpenéhoMgr.PetromKováčikom,advokátomsosídlomAdvokátskej
kancelárie v Bratislave, Laurinská 3, 811 01 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 286 090,

proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Bratislava, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpený:
JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, o zaplatenie sumy 500,- eur, takto

r o z h o d o l :

7Csp/75/2023

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
Sp. zn.: 7Csp/75/2023-203
IČS: XXXXXXXXXX

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 200,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.III. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy.

o d ô v o d n e n i e :

7Csp/75/2023

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
Sp. zn.: 7Csp/75/2023-203
IČS: XXXXXXXXXX

O d ô v o d n e n i e

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.09.2023 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 500,- eur, ako aj na náhradu trov konania a to titulom
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z.. Žalobu odôvodnil

tým, že medzi žalobcom ako spotrebiteľom a právnym predchodcom žalovaného (I. J. E., G.) došlo dňa
21.12.2010 k uzavretiu Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty I., G., na základe ktorej sa
žalovaný, resp. právny predchodca zaviazal poskytnúť žalobcovi kreditnú kartu, ku ktorej viedol kartový
účet.OkresnýmsúdomLevice,sp.zn. 15Csp/61/2019zodňa28.09.2020bolorozhodnutétak,žežalobu
žalobcu (v tomto konaní žalovaný) zamietol. Nakoľko žalovaný (v tomto konaní žalobca) poukazoval na

viaceré porušenia osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to Občianskeho zákonníka, Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ako aj Zákona o bankách pričom v rámci vzniesol žalobca aj námietku
premlčania, na ktorú súd tiež prihliadol. Spotrebiteľ sa tak úspešne domohol súdnej ochrany svojich
práv. Predmetný rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn.: 15Csp/61/2019 nadobudol právoplatnosť
dňa 09.12.2020. Žalobca ako spotrebiteľ bol v celom rozsahu úspešný. Rozsudkom, došlo zo strany

súdu k právoplatnému zamietnutiu žaloby, a to z dôvodu, že zo strany žalovaného (v pôvodnom konaní
žalobcu) došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ako aj k porušeniu povinností na strane
žalovaného (v pôvodnom konaní žalobcu) vyplývajúcich mu z osobitných predpisov, ktorého integrálnou
súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami,
právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou

zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí. Vzhľadom na tieto skutočnosti vznikol
žalobcovi ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Uviedol, že primerané
finančné zadosťučinenie je považované za nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálnej povahy, a teda nie

ako náhradu za spôsobenú materiálnu škodu. Plní taktiež preventívnu funkciu, pretože musí odradiť od
ďalšieho nezákonného postupu porušiteľa (nositeľa zákonných povinností). V otázke, kedy je možné
hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2019, vydaný v konaní
vedenom pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, v ktorom sa uvádza: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.

z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania

vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že

spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom

na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V
preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na
súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
keď ich žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnili tak predpoklad, ktorý
zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor

zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.
Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že
zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ Na základe
vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno konštatovať, že úspešným
uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo

spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského
rozsudku ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky a pod. V prejednávanom prípade je táto
podmienka splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 28. 09. 2020, vydaným
pod sp. zn.: 15Csp/61/2019, ktorým konajúci súd zamietol žalobu žalovaného, pretože zistil práve na
základe právnej argumentácie a procesnej obrany spotrebiteľa porušenie jeho práv a zároveň porušenie

povinnosti na strane žalovaného ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Vzhľadom na
to, že žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv na súde v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019 a podanou žalobou si uplatňuje právo na primerané finančné
zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto porušenia dopustil, je zrejmé,
že v prejednávanom prípade sú splnené všetky zákonom požadované podmienky pre priznanie nároku

na primerané finančné zadosťučinenia zo strany súdu. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti
v spojení s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, žalobcovi
vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha, nakoľko
postupom žalovaného došlo k porušeniu práv vyplývajúcich mu z predpisov na ochranu spotrebiteľa,
ako aj vzhľadom na to, že z jeho strany došlo aj k úspešnému uplatnenia porušeného práva na

súde. Žalobca si touto žalobou uplatňuje nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 500,- EUR zo strany žalovaného. Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia
sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho,
že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo

od získavania plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to
treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv. Bol to práve žalovaný, resp. jeho právny predchodca,
ktorý koncipoval obsah formulárových zmlúv o úvere v rozpore so znením zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom žalovaný sa domáhal nárokov z takýchto zmlúv v súdnom konaní voči žalobcovi, čím

bol žalobca vystavený stresujúcemu súdnemu konaniu a neistote, pretože mu hrozila povinnosť uhradiť
žalovanému ďalších 2.336,40 EUR, na ktoré nemal nárok. Nielen vnútroštátna právna úprava (napr. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ale aj právo Európskej únie kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými

podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny
dvor Európskej únie dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú,
že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme
vyššej kvality života. S prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie ako aj na samotné znenie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na
vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, čo v prejednávanom prípade
je naplnené a potvrdené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 28. 09. 2020,
vydaným pod sp. zn.: 15Csp/61/2019 (právoplatný dňa 09.12.2020). Jediným kritériom posúdenia výškyprimeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Vzhľadom na to, že zo strany žalovaného
došlo k neprijateľnému konaniu už na počiatku ich zmluvného vzťahu, pokračovalo to upomienkami a
nátlakom a toto vyústilo do náročného konania pred všeobecným súdom, kde spotrebiteľ obhajoval svoje

porušené práva, a na ktorom bol žalobca úspešný, pričom bol nútený aj uhrádzať advokátovi peňažné
prostriedky na účelné uplatňovanie svojich práv. Žalobca preto uviedol, že suma vo výške 500,- EUR,
ktorej sa podanou žalobou domáha, predstavujúca cca 22 % z uplatňovanej sumy žalovaným v konaní
pred Okresným súdom Levice sp. zn. 15Csp/61/2019, je vo vzťahu k vyššie uvedeným okolnostiam
a okolnostiam vyplývajúcim z konania pred Okresným súdom Levice sp. zn. 15Csp/61/2019 nanajvýš

primeraná.

2. Súd vydal vo veci dňa 02.10.2023 platobný rozkaz sp. zn.: 7Csp/75/2023 – 27, voči ktorému
žalovaný podal odpor, v ktorom uviedol, že nárok v celom rozsahu neuznáva a nesúhlasí s ním.
Namietal, že žalobca bližšie nešpecifikoval a taktiež nekonkretizoval ani len jedno jemu právo priznané
jej ako spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené, a pre ktoré by mu mal prináležať nárok titulom

primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca svoj nárok uplatnený v tomto konaní odvodzuje od
ust. § 3 ods. 5 tretia veta z.č. 250/2007 Z.z. Na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného
zadosťučinenia nie je splnená ani jedna zákonná podmienka. Žalobca v žalobe odkazuje na rozhodnutie
Okresného súdu Levice pod č.k. 15Csp/61/2019-213 zo dňa 28.9.2020, ktorým súd konanie v časti o
zaplatenie sumy 454,73 € s prísl. zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky

premlčania a súdom zistenú neplatnosť postúpenia žalovanej pohľadávky, a tým nedostatok aktívnej
legitimácie na jeho strane. Žalobca v tomto spore nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie nároku titulom
primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko predpokladom priznania finančného zadosťučinenia
je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom. Žalobca v žalobe uvádza,
že v sporovom konaní pred Okresným súdom Levice pod sp.zn. 15Csp/61/2019 úspešne uplatnil

porušenie jej práv ako spotrebiteľa. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle ust. § 3 ods. 5 tretia veta z. č. 250/2007 Z.z. treba rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa
a úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu
spotrebiteľov, napríklad nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na
určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14. septembra
2016). Obrana žalobcu v spore vedenom Okresným súdom Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019,
nepredstavuje úspešné uplatnenie porušenie práva spotrebiteľom v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta z.č.
250/2007 Z.z. pre účely priznania primeraného finančného zadosťučinenia, s čím sa vysporiadal aj
Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej praxi, in concreto rozhodnutie NSSR sp.zn. 6Cdo/389/2015,

rozhodnutie NSSR sp.zn. 6Cdo/127/2017. Do pojmu ustálenej rozhodovacej praxe možno zaradiť
nielen judikáty publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSSR, ale aj prax vyjadrenú opakovane
vo viacerých rozhodnutiach NSSR. Z procesnej obrany žalovaného v spore o zaplatenie peňažnej
pohľadávky vedenej Okresným súdom Levice pod sp.zn. 15Csp/61/2019 je zrejmé, že žalovaný sa v
tomto spore bránil oslabením práva vznesenou námietkou premlčania. Súd žalobu v prejednávanom

rozsahu zamietol pre vznesenú námietku premlčania, avšak uplatnením premlčaného nároku žiadne
práva žalobcu v tomto spore ako spotrebiteľa porušené neboli, tým je nárok žalobcu titulom zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia v celom rozsahu nedôvodný a mal zato, že je potrebné ho
zamietnuť. V prejednávanej veci podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
žalobcom nie je splnená, keďže žalobc doposiaľ neuplatnila žiaden konkrétny nárok z porušenia

práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľa, napr. nárok na náhradu škody, príp. nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z vyššie uvedeného dôvodu tak nie je naplnená zákonná
podmienka „úspešného uplatnenia porušenia spotrebiteľských práv spotrebiteľom“ pre priznanie nároku
titulom primeraného finančného zadosťučinenia tak, ako to má na mysli ust. § 3 ods. 5 z.č. 250/2007
Z.z., čo je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Odkázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.

Zn. 6Co/75/2018 a mal zato, že nie je splnená ani druhá podmienka na uplatnenie nároku titulom
primeraného finančného zadosťučinenia voči nám podľa ust. § 3 ods. 5 tretia veta z. č. 250/2007
Z. z., v zmysle ktorej má spotrebiteľ v prípade úspešného uplatnenia porušenia jeho práv nárok na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ mu nebola platne postúpená pohľadávka, ktorej

zaplatenie bolo predmetom sporu vedeného Okresným súdom Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019, ako
zistil súd ex offo, nie na základe obrany žalobkyne, nikdy tak nebol jej veriteľom a postúpenie pohľadávky
bolo deklarované súdom za neplatné od počiatku, je tak vylúčené, aby bol subjektom zodpovedným
za porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky. Z dôvodu, že od počiatku nebol veriteľom úverovejpohľadávky, týmto je vylúčená jeho pasívna legitimácia v tomto spore. S názorom žalobkyne, že inštitút
primeraného zadosťučinenia má plniť sankčnú funkciu nesúhlasí a to z dôvodu občianskoprávneho
charakteru tohto súkromnoprávneho inštitútu, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. Odkázal aj na právny

záver vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove pod sp .zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018.
Rovnako považoval za nesprávny aj názor o reparačnej funkcii daného inštitútu, ktorá je typická pre
iný právny inštitút a to náhradu škody. Inštitút primeraného zadosťučinenia nemá slúžiť ako prostriedok
náhrady škody a nemôže slúžiť na neprimerané obohacovanie sa spotrebiteľa. Odkázal na právny
záver vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 17Co/17/2018 zo dňa 10.04.2018.

Predmet sporu o zaplatenie vymedzuje žalobca. O peňažnom nároku v sporovom konaní rozhoduje
súd. Neúspech z vymedzeného predmetu sporu v konaní vedenom Okresným súdom Levice pod sp.zn.
15Csp/61/2019 nemôže predstavovať peňažnú ujmu na strane spotrebiteľa ako protistrany. Toto nie
je účel, ktorý sleduje ust. § 3 ods. 5 tretia veta z.č. 250/2007 Z.z. On resp. právny predchodca len
využil ústavné právo a právo na zaplatenie pohľadávky z úveru si uplatnil na nestrannom a nezávislom
súde. Za uplatnenie ústavného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemôže byť trestaný zaplatením

finančného zadosťučinenia. Naviac procesný neúspech v spore vedenom Okresným súdom Levice
pod sp. zn. 15Csp/61/2019 sa prejavil v otázke náhrady trov konania, ktoré žalobcovi zaplatili v sume
481,29 €. Suma, ktorej priznania sa žalobkyňa domáha v tomto spore aj vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti nespĺňa podmienku primeranosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia sa chápe
ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy. Spotrebiteľovi ho je možné priznať, len ak

porušenie jeho práva alebo povinností mu reálne spôsobilo nejakú ujmu, pričom dôkazné bremeno je
na spotrebiteľovi, aby preukázal, že ich konaním utrpel ujmu takého rozsahu, ktorú je potrebné zhojiť
poskytnutím finančného zadosťučinenia. Nakoľko žalobca nešpecifikoval, ktoré jeho spotrebiteľské
právo bolo porušené, nešpecifikoval ani aká ujma mu bola spôsobená, rovnako nepreukázal vznik
konkrétnej ujmy v dôsledku „porušenia jeho práv“ z jeho strany, logicky jej nevznikol nárok na zaplatenie

finančného zadosťučinenia, ktorého priznania sa domáha v tomto spore. Nakoľko Okresným súdom
vedenom Okresným súdom Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019 bolo zistené, že mu nesvedčí aktívna
legitimácia na uplatnenie žalovanej pohľadávky, čím je vylúčená jeho pasívna legitimácia v spore
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, uplatnením premlčaného práva žiadne práva
žalobcu ako spotrebiteľa porušené neboli, vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi sa nedopustil

porušenia žiadneho z jej spotrebiteľských práv a žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia na uplatnenie
nároku titulu primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu absencie aktívneho konania spotrebiteľa
z titulu úspešného uplatnenia nároku z porušenia jeho spotrebiteľských práv, žalobcovi tak voči nemu
nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 tretia veta z. č. 250/2007 Z.
z. Navrhol, aby súd napadnutý platobný rozkaz v zmysle ust. § 267 ods. 3 C.s.p. zrušil v celom rozsahu,

vo veci nariadil pojednávanie a po skončení pojednávania vyniesol rozsudok, ktorým žalobu zamietne
v celom rozsahu a prizná nám náhradu trov konania v plnom rozsahu. K odporu pripojil rozhodnutie
Krajského súdu Prešov sp. Zn. 17CoCsp/20/2020, 17Coú78/2019, KS v KE sp. Zn. 6Co/75/2018, KS
BA 6Co/3/2019.

3. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.02.2024 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca
2023, sp. zn. 7Cdo/237/2021, ako aj na konanie, ktoré mu predchádzalo na súde prvého stupňa, ako aj
na odvolacom súde, a to preto, že v týchto konaniach sa riešila právne identická vec, ako je predmetom
konania na OS Levice pod sp. zn. 7Csp/75/2023. V rámci konania, ktoré predchádzalo dovolaciemu
konaniu, Okresný súd Svidník rozsudkom z 23. januára 2020 č. k. 3Csp/50/2019-49 zaviazal žalovanú

(spoločnosť na ktorú bola postúpená pohľadávka) zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3.000 €. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie (OS Svidník v konaní sp. zn.
3Csp/50/2019) za preukázané, že žaloba na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je
dôvodná. Konštatoval, že v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn.
5C/230/2014 o zaplatenie sumy 5.976,15 € s príslušenstvom, bol žalobca (ako žalovaný) v postavení

spotrebiteľa. V predmetnom konaní bol žalobca v celom rozsahu úspešný. V tomto (predchádzajúcom)
konaní nebolo preukázané splnenie požadovaných predpokladov na postúpenie bankových pohľadávok
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom na uvedené aktívna legitimácia
žalobkyne nebola daná, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Keďže žalovaná preukázateľne
porušila právo žalobcu, ako spotrebiteľa, jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa

na primerané finančné zadosťučinenie. V konaní pred OS Svidník sp. zn. 5C/230/2014 išlo prakticky o
totožnú skutkovú a právnu vec ako bola predmetom konania na OS Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019,
v ktorom bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V odvolacom
konaní súd druhej inštancie (Krajský súd Prešov, sp. zn. 18CoCsp/20/2020) uviedol vo vzťahu knámietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, že v prípade, ak žalovaná v pôvodnom
konaní vyžadovala od žalobcu (o ktorom nebola pochybnosť, že bol v pôvodnom konaní spotrebiteľom)
plnenie v rozsahu, ktorý bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému

postúpeniu nedošlo (iba) pre porušenie zákona o bankách, zo strany žalovanej je toto konanie v rozpore
s odbornou starostlivosťou. Nadobudnutím pohľadávky sa tak žalovaná vystavovala riziku, že v prípade
porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči nej vyvodené následky,
a uložené sankcie predpokladané zákonom. Zároveň podľa odvolacieho súdu už bolo opakovane
judikované, že pasívne legitimovaným je aj právny nástupca dodávateľa. Odvolací súd uzavrel, že

primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať aj v prípade, ak si spotrebiteľ uplatnil porušenie
práva alebo povinnosti aj ako obranu proti dodávateľovi. Najvyšší súd SR v rozsudku z 30. marca 2023,
sp. zn. 7Cdo/237/2021 uviedol aj nasledovné: „K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti správne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Svidník
zo dňa 21.02.2018, č. k. 5C/230/2014-182, v ktorom bolo konštatované, že žalobca (teraz žalovaný)
nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nakoľko nepreukázal doručenie výzvy

v súlade s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a preto je postúpenie pohľadávky
z banky na žalobcu (teraz žalovaného) neplatné a to bez ohľadu na to, či sa jedná o splatné,
alebo nesplatné pohľadávky ... V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z
neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie
od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k

platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je
toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou ..., keďže pravidlá postúpenia pohľadávky
poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku ... Nadobudnutie pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom je rizikom, že v súdnom konaní budú zmluvné podmienky,
postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade zistenia porušenia právnych predpisov

zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej osobe vyvodené následky a uložené
sankcie predpokladané zákonom ... Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného,
podľa ktorej, že si len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom, a preto nemožno
ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcu
zodpovedala ... Čo do úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností ako predpokladu pre

priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento predpoklad je naplnený nie len vtedy ak
si spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy ak tak
urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.“ Ďalej Najvyšší súd SR v rozsudku
uvádza: V neposlednom rade a nad rámec odvolacím súdom označených dovolacích rozhodnutí sp.
zn. 6Cdo/389/2015 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 (bod 10 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia) najvyšší

súd aj v čase po podaní dovolania žalovanou v uznesení z 25. mája 2022 sp. zn. 3Cdo/31/2020
(tiež) uviedol, že „[e]urokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým
sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom
splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné

zadosťučinenie podľa ... § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v
prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky
predbežnej)". Z vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu SR je nepochybne preukázané, že v
rozhodnutí OS Levice sp. zn. 15Csp/61/2019 došlo ku konštatovaniu porušenia konkrétneho práva

a povinnosti zo strany žalovaného, pretože žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu ( v tomto konaní žalovaného). Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že: a) čo
do úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností ako predpokladu pre priznanie práva na
primerané finančné zadosťučinenie tento predpoklad je naplnený nie len vtedy ak si spotrebiteľ uplatnil
porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy ak tak urobí v rámci svojej

obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku (uvedené bolo už viackrát judikované). Táto podmienka,
resp. predpoklad je splnený, pretože v konaní vedenom na OS Levice sp. zn. 15Csp/61/2019 sa
žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa) v rámci svojej procesnej obrany proti dodávateľom uplatnenému
nároku úspešne bránila, keďže súd na základe jej procesnej obrany žalobu zamietol v celom rozsahu,
pričom hlavným dôvodom na zamietnutie žaloby bolo nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane

žalobcu (v tomto konaní žalovaného) bod 38 odôvodenia rozhodnutia; b) v rozsudku OS Levice sp. zn.
15Csp/61/2019, preto ani nemuselo byť konštatované konkrétne porušenie, pre ktoré je spotrebiteľská
zmluva neplatná, resp. bezúročná a bezpoplatková, a ani nemusela byť vyslovená neprijateľnosť
zmluvných podmienok, či konštatovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, postačovalo aksúd zamietol žalobu na základe úspešnej obrany spotrebiteľa proti dodávateľom uplatnenému nároku.
Keďže sa žalobkyňa v konaní vedenom na OS Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019 úspešne procesne
bránila proti dodávateľovi, je tak aj v zmysle vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súd SR naplnená

podmienkaprepriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia.Aktedažalovanývpôvodnomkonaní
(OS Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019) vyžadoval plnenie od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý bol založený
zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo (viď. bod 38
rozhodnutia sp. zn. 15Csp/61/2019), zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami bolo toto
konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou. Keďže pravidlá postúpenia pohľadávky musel

poznať a taktiež súhlasil so vstupom do konania na OS Levice pod sp. zn. 15Csp/61/2019 na strane
žalobcu (v čase vstupu do konania vedel čo je predmetom konania) rovnako to možno považovať za
nekalú obchodnú praktiku. Nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom je rizikom, že
v súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade
zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej
osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom. Tomuto riziku sa žalovaný

(v konaní sp. zn. 15Csp/61/2019 ako žalobca) sám dobrovoľne vystavil, keď súhlas so vstupom do
konania udelil po tom, čo bol podaný odpor. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, aké prostriedky
procesnej obrany použila žalovaná. Napriek tomu aj po vstupe do konania žalobca trval na podanej
žalobe aj napriek tomu, že žalovaná argumentovala a poukazoval na neplatné postúpenie pohľadávky
uplatnenej v konaní. Žalobkyňa teda zastáva názor, že žaloba na primerané finančné zadosťučinenie

bola podaná dôvodne a je nesporné, že tento nárok je daný a preukázaný aj v zmysle rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít. Žalobca poukázal na už vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 30. marca 2023, sp. zn. 7Cdo/237/2021, pretože v rámci dovolacieho konania bola nastolená
aj otázka: či v prípade ak banka postúpila svoju „spotrebiteľskú" pohľadávku na ďalší subjekt a tento
si ju žalobným návrhom neúspešne (pre porušenie zákonných predpokladov uvedených v § 92 ods.

8 zákona o bankách) uplatní na súde, zodpovedá v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (aj)
právnická osoba, na ktorú bola spotrebiteľská pohľadávka postúpená. Do pozornosti dal celý bod 16 a
16.1 odôvodnenia a teda: Otázku o rozsahu zodpovedných subjektov v zmysle ustanovenia § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z.z. najvyšší súd v čase po podaní dovolania žalovanej (čím bol odôvodnený aj
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pozn.) už riešil, a to rozsudkom z 24. augusta 2022 sp.

zn. 7Cdo/80/2020. Predmetné rozhodnutie spĺňa podmienku „ustálenej praxe dovolacieho súdu", keďže
bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 47/2022. Právna veta
tohto rozhodnutia znie: „Zodpovedným subjektom, od ktorého je možné požadovať primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný". V
rámci uvedenej veci súdy posudzovali oprávnenosť finančného zadosťučinenia (§ 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z.) spotrebiteľov proti banke. Táto ešte predtým postúpila pohľadávku proti spotrebiteľom na
ďalšiu osobu, ktorá sa následne neúspešne žalobou na súde domáhala voči spotrebiteľom zaplatenia
žalovanej (postúpenej) pohľadávky. Dôvod jej neúspechu v súdnom konaní bol rovnaký ako v teraz

posudzovanej veci, t.j. že zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8
zákona o bankách. Dovolací súd v uvedenej veci (7Cdo/80/2020) ďalej uviedol, že «zo zákonnej dikcie
označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie
(„od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá") de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v

konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný
subjekt. V okolnostiach danej veci nosné dôvody neúspechu veriteľa (postupníka) a tým aj úspechu
dlžníka (spotrebiteľa) spočívali v absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení spotrebiteľskej pohľadávky
žalovanou (postupiteľom), pre nedodržanie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách,
pričom v hre bol stále nárok zo spotrebiteľského úveru uzavretého medzi žalovanou a žalobcami.

V takomto prípade určenie zodpovednou žalovanú za porušenie povinnosti ustanovenej osobitnými
predpismi v súvislosti s nárokom žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie neodporuje zneniu
zákonnej dikcie podľa § 3 ods. 5 ostatná veta zákona č. 250/2007 Z. z.». Z dikcie schválenej právnej vety
a citovanej časti uvedeného dovolacieho rozhodnutia (R 47/2022) inter alia vyplýva, že zodpovedným
subjektom (§ 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z.) v prípade, ak zmluva o postúpení pohľadávky

bola neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť veriteľ (postupca), alebo veriteľ
(postupník). Na podporu nosných právnych záverov odvolacieho súdu v reakcii na nastolenú dovolaciu
otázku (bod 11) najvyšší súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd")
z 25. februára 2021 sp. zn. II. ÚS 97/2021, v ktorom ústavný súd quasimeritórnym rozhodnutím odobrilprávne závery odvolacieho súdu, ktorý priznal žalobcovi (spotrebiteľovi) finančné zadosťučinenie (§ 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) vo vzťahu k veriteľovi (postupníkovi), hoci tento namietal, že nie je
pasívne vecne legitimovaný v spore (keď tak, jeho právny predchodca, pozn.), pričom odvolací súd

uviedol, že „[n]a veci nemôže zmeniť nič ani tvrdenie odvolateľa, že úverovú zmluvu so žalobkyňou
neuzatváral on, ale jeho právny predchodca, lebo bol to práve žalovaný, ktorému v konaní OS Prešov
pod sp. zn. 14Csp/327/2017 bolo právoplatné rozhodnuté o zamietnutí žaloby čo do sumy 334,49
Eur". Príloha: Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 4/2022 Z vyššie uvedených
právnych záverov Najvyššieho súdu SR a teda aj jeho už ustálenej praxe je nesporné a preukázané, že

aj v konaní vedenom na OS LV sp. zn. 7Csp/75/2023 je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného,
pretože tento bol v konaní vedenom na OS LV sp. zn. 15Csp/61/2019 žalobcom (neúspešným, pretože
sa spotrebiteľ voči ním uplatňovanému nároku úspešne bránil) a teda zodpovedným subjektom, od
ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca záverom poukazuje na Čl. 2 ods. 2 CSP:

„Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Povinnosť
rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a
presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej

republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 12. 2019, sp. zn.: 3Obdo/64/2019). V zmysle ust.
§ 220 ods. 3 CSP: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu“. Z relevantných ustanovení CSP vyplýva, že poznanie
rozhodovacej (súdnej) praxe je mimoriadne dôležité pre aplikáciu jednotlivých procesných inštitútov.
Podľa aktuálnych trendov Najvyššieho súdu SR je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu

vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). S poukazom na skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení
v bode I. II. a III. má žalobca za to, že predbežné právne posúdenie žaloby Okresným súdom Levice
v konaní pod sp. zn. 7Csp/75/2023 nemá oporu v hmotnom práve, a navyše keďže toto predbežné
právne posúdenie je aj v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, predbežné právne

posúdenie je tak aj v rozpore s jedným zo základných princípov CSP, ktorý je uvedený v Čl. 2. Takýto
predbežný právny názor OS Levice v konaní sp. zn. 7Csp/75/2023 teda neobstojí ani v rovine procesnej.

4. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vec v zmysle § 180 CSP prejednal v neprítomnosti
strán sporu a ich právnych zástupcov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili, svoju neprítomnosť na

pojednávaní PZ žalovaného ospravedlnil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a nenavyšovania trov
konaniavsúladesozásadouhospodárnostikonania.Zotrvalnaichprocesnejobranezodňa16.11.2023,
so Žalobou nesúhlasí, považuje ju za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť v celom rozsahu. Odkázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/78/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 17CoCsp/20/2020, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Nitre pod č.k.15CoCsp/6/2023-145, ktoré

priložil. Právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil.

5. Po oboznámení sa s obsahom predložených listinných dôkazov, a to najmä rozsudkom Okresného
súdu Levice, sp. zn.: 15Csp/61/2019 – 213 zo dňa 28.09.2020 spolu s doložkou právoplatnosti,
platobným rozkazom Okresného súdu Levice sp. zn.: 7Csp/75/2023 – 27 zo dňa 02.10.2023, odporom

proti platobnému rozkazu, rozhodnutím KS KE sp. Zn. 6Co/75/2018, KS BA sp. Zn. 6Co/3/2019, KS
v Prešove sp. Zn. 17Co/78/2019, KS v Prešove sp. Zn. 17CoCsp/20/2020, rozsudkom NS SR sp.
Zn. 7Cdo/237/2021, Zbierkou stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
4/2022 z nej najmä rozhodnutie č. XX, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre pod č.k.15CoCsp/6/2023-145
súd ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

6. Žalobca uzavrel s správnym predchodcom žalovaného, so spoločnosťou Všeobecná úverová banka,
a.s. Zmluvu, na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalobcovi (v základnom konaní žalovanému)
kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 003881553, ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu malmať žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný) schválený úverový rámec v sume 1.500 eur a bol povinný
platiť štandardnú mesačnú splátku v sume 50,00 Eur. Súd v rozsudku 15Csp/61/2019 uviedol, že
zo zmluvy (č. l. 17) vyplýva schválenie úverového rámca len v sume 600,00 Eur so splátkou 20

Eur, pričom žalovaný (v základnom konaní žalobca) žiadnymi listinnými dokladmi nepreukázal zmenu
zmluvných podmienok spočívajúcich v navýšení tak úverového rámca, ako aj splátky. Súd uviedol, že
uvedené možno len nepriamo dedukovať z výpisu z Bankomatky Quatro (č. l. 9), kde je zaúčtovaný
aj poplatok v sume 6,64 Eur, za zmenu úverového rámca na žiadosť klienta, avšak aj tento listinný
doklad preukazuje len zmenu úverového rámca a nie zmenu na sumu 1.500,00 Eur (1.914,00 Eur),

tak, ako to tvrdí žalobca. Ďalej v žalobe uvádzal, že v zmysle dohodnutých podmienok správca po
skončení príslušného mesiaca vystaví a odošle klientovi informáciu z informačného systému banky
(výpis z bankovej knihy) o obratoch, ktorá obsahuje okrem iných údajov aj rozpis transakcií, rozpis
všetkých poplatkov a úrokov spojených so správou a používaním kreditnej karty a čerpaním a splácaním
poskytnutého úverového rámca, výšku povinnej splátky, účet, v prospech ktorého má byť povinná
splátka uhradená a dátum splatnosti tejto splátky. Pôvodný žalobca poukazoval na to, že táto listina je

vyhotovená z bankového informačného systému v súlade s metodickým usmernením č. 7/2004 úseku
bankového dohľadu Národnej banky Slovenska. Klient automaticky potvrdzuje informáciu o obratoch,
ak do 15 dní odo dňa vystavenia nedoručí správcovi písomnú reklamáciu. Reklamovanie transakcie
a nedoručenie výpisu z bankovej knihy nezbavuje klienta povinnosti uhradiť povinnú splátku do dňa
splatnosti tejto splátky uvedenej v informácií o obratoch. Dlžný zostatok je celkový debetný zostatok

na kartovom účte po zaúčtovaní transakcií, úrokov a poplatkov spojených so správou a používaním
karty, vrátane kompenzácie poistného plateného bankou v súvislosti s poistením. Posledný kalendárny
deň v mesiaci je kartový účet zaťažený úrokmi vypočítanými štandardnou úrokovou sadzbou a úrokmi
vypočítanými sankčnou úrokovou sadzbou, prípadne je v jeho prospech pripísaný úrok v dôsledku
kreditného zostatku na kartovom účte. Žalovaný (v tomto konaní žalobca) si nesplnil svoje povinnosti

vyplývajúce jej zo zmluvy a to napriek viacerým výzvam zo strany žalobcu. Pred odstúpením pohľadávky
žalobcu na vymáhanie, žalobca vystavil ku dňu 06.04.2019 nový výpis z bankovej knihy s konečným
stavom ku dňu 31.03.2019 obsahujúci súhrn debetných položiek a to istiny, poplatkov, sankčného úroku
a štandardného úroku s prihliadnutím na vykonané úhrady žalovaného s konečným zostatkom v sume
2.336,40 Eur. Keďže žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť svoj finančný záväzok v lehote splatnosti

určenej vo výpise z bankovej knihy s končeným stavom ku dňu 31.03.2019, t. j. v lehote splatnosti do dňa
20.04.2019, žalobca uvádzal, že mu vznikol nárok na úhradu úrokov z omeškania, ktorú žiadal priznať
odo dňa 21.04.2019, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, vo výške 8 % ročne. Na výzvu súdu
žalobca – právny zástupca žalobcu špecifikoval žalovanú istinu (istina 1.029,65 Eur, poplatky 205,02
Eur, štandardný úrok 852,02 Eur a sankčný úrok 249,71Eur). V tejto špecifikácií došlo aj k čiastočnému

späťvzatiu žaloby čo do poplatkov a sankčného úroku spolu v sume 454,73 Eur. Na ďalšiu výzvu súdu
uviedol, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k platnému postúpeniu bankovej pohľadávky.
Žalovanýuplatnenýnárokpovažujezapremlčanývcelomrozsahu,ajvprípade,akbysajednaloonárok
vyplývajúcizbezdôvodnéhoobohatenia,keďžepodľažalovanéhonedošlokuzatvoreniuzmluvy,akoajv
prípade, ak by súd považoval zmluvu za platne uzatvorenú. Žalobca mal zato, že nárok premlčaný nie je.

7. Okresný súd Levice rozsudkom sp. zn.: 15Csp/61/2019 – 213 zo dňa 28.09.2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 09.12.2020, vo výroku I. konanie v sume o zaplatenie 454,73 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 454,37 eura od 21.04.2019 do zaplatenia zastavil, a vo výroku
II. vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku III. priznal žalovanému (v tomto konaní žalobkca) nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) v rozsahu 100 %. Súd vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že počas konania došlo k postúpeniu bankovej pohľadávky, ktorá bola zároveň
spotrebiteľským úverom. Súd skúmal, či bol dodržaný postup v zmysle zákona o bankách – prvá výzva
preukazujúca omeškanie trvajúce viac ako 90 dní. S prihliadnutím na spotrebiteľských charakter zmluvy,
zároveň aj lehota nie kratšia ako 15 dní na uplatnenie práva na vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru.

Na základe vykonaného dokazovania súd v základnom konaní dospel k záveru, že v danom prípade
nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky v súlade so zákonnou úpravou. V dôsledku nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcu (v tomto konaní žalovaného), súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V
odôvodnení uviedol, že v priebehu konania súd síce na návrh pôvodného žalobcu pripustil zmenu
strán sporu na strane žalobcu práve z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktoré postúpenie následne súd

vyhodnotil ako neplatné postúpenie pohľadávky, avšak pri rozhodovaní o zmene žalobcu súd postupoval
len v súlade s procesnoprávnymi predpismi, ktorých podmienky splnené boli – bol podaný návrh, bola
predložená zmluva o postúpení pohľadávky preukazujúca postúpenie pohľadávky po podaní žaloby a
žalobca vyjadril súhlasil so vstupom do konania. Pri rozhodovaní súdu o návrhu na zmenu žalobcunebolo povinnosťou súdu zaoberať sa platnosťou postúpenia pohľadávky, pretože takéto skúmanie
zmluvy o postúpení pohľadávky pri rozhodovaní o návrhu na zmenu strán sporu právna úprava CSP
nevyžaduje. Súd ale musel pristúpiť k preskúmaniu zmluvy o postúpení pohľadávky so zameraním sa na

otázku platného / neplatného postúpenia pohľadávky, a to práve v súvislosti s meritórnym rozhodnutím,
so zameraním sa na aktívnu legitimáciu žalobcu, ktorú súd skúma ex offo. Súd sa zároveň zaoberal
aj vznesenou námietok premlčania uplatneného nároku a konštatoval, že žaloba bola podaná po
uplynutí 3- ročnej premlčacej doby, uvedená skutočnosť bola ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby
v zostávajúcom rozsahu, po čiastočnom späťvzatí žaloby. Na záver konštatoval, že keďže žaloba bola

zamietnutá (nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nárok premlčaný), súd sa nezaoberal posúdením
zmluvných podmienok, prípadne preskúmaním zmluvy ako takej, jej ne/platného uzatvorenia, pretože v
tomto smere považoval dokazovanie za nadbytočné. V tomto smere súd preto neuvádzal ani príslušné
zákonné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. V otázke premlčania
súd vyslovil právny názor, z ktorého dôvodu nerozoberal ani nesprávnosť iných spôsobov počítania
premlčania, prezentovaných tak žalovanou (ktorá uvádzala viac variant, pre ktoré by mal byť nárok

premlčaný), ako aj prezentovaný žalobcom, podľa ktorého nárok premlčaný nie je.

8. Podľa § 52 ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

10. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

12. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.

januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

13. Podľa § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

14. Podľa § 232 ods. 3 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu

lehotu.

15. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.
Podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je splnenie predpokladu
obsiahnutého v hypotéze tretej vety § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,

a síce úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými
predpismi na súde spotrebiteľom. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
tohto ustanovenia treba podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2019,
sp. zn.: 6Cdo/127/2017, rozumieť najmä, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok zporušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v
spotrebiteľskejzmluveavzmysleďalšejustálenejjudikatúrysúdovSlovenskejrepublikyjepodnímtreba

rozumieť aj to, keď tak spotrebiteľ urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
Rovnako z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zákon
nevyžaduje žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bola spotrebiteľovi privodená konkrétna
ujma, keďže zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od iných nárokov je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá

problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany, keď preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy bo bolo spravidla nereálne. Podľa
Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022, je podmienka
úspešnéhouplatneniaprávaspotrebiteľanamietaťvkonanípredsúdomporušenieprávalebopovinnosti
(§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchzmienadoplneníosobitnýmipredpismi)

splnená aj vtedy, keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.

16. Hoci z praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky vyplývajú rôzne právne názory, podľa
názoru konajúceho súdu je podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie splnená vtedy, ak súd

právoplatným rozhodnutím rozhodol o porušení práva spotrebiteľa alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Úspešné uplatnenie nároku tak musí
vyplývať z právoplatného rozhodnutia, pričom pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť
o úspešnom uplatnení tohto práva, keďže až právoplatnosť rozhodnutia spôsobuje jeho záväznosť a
zásadnú nezmeniteľnosť.

17. Z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že Okresný súd Levice rozsudkom
sp. zn.: 15Csp/61/2019 – 213 zo dňa 28.09.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.12.2020, vo
výroku I. konanie v časti o zaplatenie 454,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 454,37 eura od 21.04.2019 do zaplatenia zastavil a vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol.

Súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pre nedodržanie
zákonného postupu pri postúpení pohľadávky banky a preto nie je žalobca (žalovaný) aktívne vecne
legitimovaný, rovnako mal zato, že pokiaľ išlo o vznesenú námietku premlčania, tak žaloba bola podaná
po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Súd v rozhodnutí na záver skonštatoval, že keďže žaloba bola
zamietnutá z vyššie uvedených dôvodov (nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nárok premlčaný),

nezaoberal sa posúdením zmluvných podmienok, prípadne preskúmaním zmluvy ako takej, jej ne/
platného uzatvorenia, pretože v tomto smere súd považoval dokazovanie za nadbytočné. V tomto smere
súd preto neuvádzal ani príslušné zákonné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších
predpisov.Votázkepremlčaniasúdvyslovilprávnynázor,zktoréhodôvodunerozoberalaninesprávnosť
iných spôsobov počítania premlčania, prezentovaných tak žalovanou (ktorá uvádzala viac variant pre

ktoré by mal byť nárok premlčaný), ako aj prezentovaný žalobcom, podľa ktorého nárok premlčaný nie je.

18. Právoplatným skončením konania vedeného na Okresnom súde Levice pod sp. zn.: 15Csp/61/2019,
tak bol podľa názoru súdu bezpochyby naplnený jediný predpoklad vyžadovaný zákonom podľa tretej
vety § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. na priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie,

a síce že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv úspešný, keď sa v predmetnom konaní
úspešne bránil voči žalovaným uplatnenému nároku, ktoré žalovaný uplatňoval titulom mimoriadneho
zosplatnenia, pričom súd konštatoval, že nebol dodržaný zákonný postup a aj titulom premlčaného
nároku. Argumentácia žalovaného, že rozsudok súdu neobsahuje vo svojom výroku znenie žiadnej
neprijateľnej zmluvnej podmienky a ani v odôvodnení nekonštatuje žiadne porušenie povinnosti

dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktoré by sa mohlo premietnuť vo výroku samotného rozhodnutia ako
neprijateľná zmluvná podmienka, je tak podľa názoru súdu nedôvodná. V zmysle uvedeného má tak
súd za to, že nárok žalobcu je preukázaný a teda daný. Súd k argumentácii žalovaného poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022 z ktorého vyplýva, že
Najvyšší súd riešil právnu otázku smerujúcu k tomu, či pod úspešným uplatnením práva ide aj o prípad,

ak v prvotnom konaní na súde vystupoval spotrebiteľ ako žalovaný. Uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/45/2012 z 24. júna 2013 zaujal názor, že pri nejednoznačnom
výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten
výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 25. mája 2022sp. zn. 3Cdo/31/2020 uviedol, že „eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite
ústretovým je taký výklad, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej

právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona,
je vyslovenia sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len
v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej). Z formulácie súdmi aplikovaného ustanovenia § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva

len podaním žaloby a že uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdom
spore. Najvyšší súd nadviazal na metodológiu výkladu práv spotrebiteľa v uznesení Najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/31/2020 o eurokonformnom výklade práva zohľadňujúcom postavenie spotrebiteľa ako
slabšej strany spotrebiteľského vzťahu. Vychádzal z takého výkladu slovného spojenia „úspešného
uplatneniaporušeniapráva“ustanovení§3ods.5vetytretej,ktoréjevprospechspotrebiteľaapriktorom
preto nezáleží, v akom procesnom postavení sa spotrebiteľ nachádza, t.j. či je v spore žalobcom alebo

žalovaným. V kontexte otázky dôkaznej povinnosti spotrebiteľa ohľadom výšky zadosťučinenia odkázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2022, sp. Zn. 7 Cdo 92/2021 schválené
29. novembra 2022 občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení právnej vety:
“ Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva

alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.

19. Vzhľadom na vznesenú námietku pasívnej vecnej legitimácie sa súd v predmetnom konaní
predovšetkým zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že žalobkyňa v pôvodnom konaní vedenom pod sn. zn. 15Csp/61/2019 vystupovala v
procesnom postavení žalovanej – spotrebiteľky a žalovaný vystupoval v pôvodnom konaní v procesnom
postavení žalobcu- ako právny nástupca VÚB, a.s.

20. Zo žaloby ako aj vyjadrení žalobcu vyplýva, že nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenie si uplatňoval z dôvodov, že v pôvodnom konaní poukazoval na viaceré porušenia
osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj Zákona o bankách pričom v rámci obrany vzniesol aj námietku premlčania, na ktorú

súd tiež prihliadol. Súd mal zato, že žalobca sa tak úspešne domohol súdnej ochrany svojich práv.
Predmetný rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn.: 15Csp/61/2019 nadobudol právoplatnosť dňa
09.12.2020.Žalobcaakospotrebiteľbolvcelomrozsahuúspešný.Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázať
v prvom rade na to, že v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Csp/61/2019 súd konštatoval, že k zamietnutiu
žaloby došlo z dvoch dôvodov, a to pre neplatné postúpenie pohľadávky (nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu- žalovaného v tomto konaní) pre porušenie zákonných ustanovení ako aj z dôvodu
dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalobkyne (žalovanej v základnom konaní). Súd po
posúdení a zohľadnení všetkých osobitostí predmetného sporu dospel záveru, že zo strany žalovaného
došlo k porušenie práv žalobcu, keď súd zamietol žalobu aj z dôvodu dôvodne vznesenej námietky
premlčania zo strany žalobcu. Žalobca bol nútený za účelom ochrany svojich oprávnených záujmov

podstúpiť súdne konanie, v tomto sa aktívne brániť, poukazovať na porušenia osobitných predpisov na
ochranu spotrebiteľa, Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj Zákona o bankách a vznášať námietky
(premlčania), na ktoré súd tiež v rámci svojho rozhodnutia prihliadol, teda súd má zato, že sa žalobca v
základnom konaní úspešne bránil žalovaným uplatnenému nároku.

21. Jednou z podstatných obranných námietok žalovaného bolo aj jeho tvrdenie o nedostatku jeho
pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobkyňou v tomto konaní tvrdiac, že
jednak zmluvou o postúpení pohľadávok na neho neprešla ako na postupníka pohľadávka voči žalobcovi
a jednak ak by aj došlo k porušeniu práv žalobcu, zodpovedným by bol právny predchodca žalovaného –
I., G., ktorá so žalobcom uzavrela zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty I., G. uzatvorenej

dňa 01.12.2010, ktorá je v zmysle rozsudku sp. zn. 15Csp/61/2019 naďalej vlastníkom predmetnej
pohľadávky, lebo nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je
stav vyplývajúci z hmotného práva. Znamená to, že strana sporu je nositeľom práva, resp. povinností,
o ktoré v súdnom konaní ide a je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Na to, aby sa niektostal stranou sporu, nie je potrebné, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní
ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná
žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj

v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Súd na základe uvedeného po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že námietka žalovaného ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácii vo
vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, lebo
„v čase vyhlásenia rozsudku v spore 15Csp/61/2019 bol žalovaný stranou sporu“, nie je dôvodná.
Podľa rozsudku sp. zn. 15Csp/61/2019, na ktorom žalobca založil svoj nárok na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v tomto konaní, nedošlo k správnemu, platnému postúpeniu pohľadávky na
spoločnosť žalovaného, lebo jeho právny predchodca nepreukázal, že zákonným spôsobom vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru, resp. že na ňu boli postúpené len splatné splátky úveru. Súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2023, sp. zn. 7Cdo/237/2021 z
ktorého je zrejmé, že nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom je rizikom, že v
súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade

zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej
osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom. Nemožno sa preto stotožniť s
námietkou žalovaného, podľa ktorej, že si len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom,
a preto nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského
práva žalobcu zodpovedala. Čo do úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností ako

predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento predpoklad je naplnený
nie len vtedy ak si spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi,
ale aj vtedy ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Na podporu
svojej argumentácie súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu 2Cdo/1/2022 zo dňa
15.02.2024, z ktorého vyplýva, že odpoveď na otázku, ktorej podstatou bolo, či právnická osoba, na

ktorú bola postúpená spotrebiteľská pohľadávka zodpovedá v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z., ak bola neúspešná v súdnom spore proti spotrebiteľovi o zaplatenie postúpenej pohľadávky, z
dôvodu nedodržania zákonných predpokladov uvedených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., možno
nájsť v rozsudku Najvyššieho súdu z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/80/2020 publikovanom v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk NS SR č. 4/2022 pod R 47/2022. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k

záveru, že žalovaný ako postupník zo zmluvy o postúpení pohľadávky neplatnej pre rozpor s § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z., zodpovedný za porušenie spotrebiteľského práva v zmysle § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., nakoľko rov nako ako pôvodný veriteľ - postupca, zodpovedá za porušenie povinnosti
vyplývajúcejz§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.Napodporudanéhozáveru,poukázalajnauznesenie
Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) z 25. februára 2021 sp. zn. II. ÚS 97/2021, v ktorom sa

stotožnil s právnymi závermi súdu, ktorý priznal žalobcovi (spotrebiteľovi) finančné zadosťučinenie (§
3 ods. 5zákona č. 250/2007 Z. z.) vo vzťahu k veriteľovi (postupníkovi), hoci tento namietal, že nie
je pasívne vecne legitimovaný v spore. Dovolací súd poukázal aj na totožné zodpovedanie právnej
otázky v rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2023 sp. zn. 7Cdo/237/2021 a na rozsudok z 25. mája
2022 sp. zn. 3Cdo/31/2020. V základnom konaní bol žalobca v celom rozsahu úspešný, nakoľko nebolo

preukázané splnenie požadovaných predpokladov na postúpenie bankových pohľadávok podľa § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom na uvedené aktívna legitimácia žalobcu nebola
daná, čo bolo jedným dôvodom pre zamietnutie žaloby. Keďže žalovaná preukázateľne porušila právo
žalobcu, ako spotrebiteľa, jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie. V prípade, ak žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval od žalobcu (o ktorom

nebola pochybnosť, že bol v pôvodnom konaní spotrebiteľom) plnenie v rozsahu, ktorý bol založený
platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu nedošlo (iba) pre porušenie
zákona o bankách, zo strany žalovaného resp. jeho právneho predchodcu je toto konanie v rozpore s
odbornou starostlivosťou. Nadobudnutím pohľadávky sa tak žalovaný vystavoval riziku, že v prípade
porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči nemu vyvodené následky,

a uložené sankcie predpokladané zákonom.

22. Súd k argumentácii žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní
uvádza, že úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania
finančného zadosťučinenia, nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií

žalobcu, resp. v rámci konania, ak žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné
vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca
dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z
tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojichpráv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícií žalovaného možno
subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu uvedená námietka nebola posúdená

ako dôvodná. Rovnako bola bezpredmetná námietka spočívajúca v tom, že v základnom konaní
vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom konaní
konajúci súd zamietol žalobu postupníka- žalovaného. Súd v základnom konaní (15Csp/61/2019) v
odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne
skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobil žalovaný resp. jeho

právny predchodca tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o
bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne sú prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa,
aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí určitých časových okamihov daný do
vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na
súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného,
tento zodpovedá za toto porušenie, pretože nepostupoval s odbornou starostlivosťou a spornou ostáva

len výška primeraného finančného zadosťučinenia. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza
tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť
takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného

finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené
dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi
reálnevznikla,pretožepostačujeibamožnosťvznikutakejtoujmy.Súdtakdospelkzáveru,žeprimerané
finančné zadosťučinenie je možné priznať aj v prípade, ak si spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo
povinnosti aj ako obranu proti dodávateľovi.

23. V tejto súvislosti súd však poukazuje na aj na skutočnosť, že žalobca sa v základnom konaní
úspešne bránil aj vznesenou námietkou premlčania, pričom práve táto bola jedným z dvoch dôvodov,
pre ktoré bola žaloba žalovaného v základnom konaní žalobcu zamietnutá a preto považoval súd nárok
žalobcunapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniazadôvodný.Súdmázato,žekpostúpeniu

pohľadávky na žalovaného došlo v priebehu pôvodného konania a stotožnil sa s argumentáciou žalobcu,
že zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami bolo toto konanie konaním v rozpore s
odbornou starostlivosťou, zákonné predpoklady - povinnosti pre postúpenia pohľadávky banky musel
poznať a taktiež súhlasil so vstupom do základného konania na strane žalobcu (v čase vstupu do
konania vedel čo je predmetom konania) Súd má zato, že žalovaný v čase nadobudnutia pohľadávky

voči žalobcovi, ktorý je spotrebiteľom je rizikom, že v súdnom konaní budú zmluvné podmienky,
postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade zistenia porušenia právnych predpisov
zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej osobe vyvodené následky a uložené
sankcie predpokladané zákonom. Žalovaný teda mal mať vedomosť o tom, aké prostriedky procesnej
obrany použil žalobca (žalovaný v základnom konaní). Napriek tomu aj po vstupe do konania žalobca

trval na podanej žalobe aj napriek procesnej obrane žalovaného v základnom konaní, a preto nemôže
byť na ujmu žalobcu – spotrebiteľa, že na žalovaného bola neplatne postúpená pohľadávka v základnom
konaní, pričom žalovaný ako veriteľ vystupujúci v mnohých konaniach (skutočnosť známa z vlastnej
činnosti súdu) proti spotrebiteľom si musí byť vedomý rizika, toto znášať, zároveň súd poznamenáva,
že žalovanému v pôvodnom konaní nič nebránilo v vzhľadom na procesnú obranu žalobcu vziať žalobu

späť. Žalovaný opakovane vystupuje v konaniach v postavení veriteľa voči spotrebiteľom, preto musí
poznať povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, a na tieto aj prihliadať, pričom musí počítať aj s tým, že
ak došlo k postúpeniu pohľadávky, súd sa zo zákona bude zaoberať aj tým, či išlo o platne postúpenie
bankovej pohľadávky v súlade so zákonom ako aj to či táto pohľadávka nie je premlčaná, a teda musí
znášať uvedené riziko, že v prípade nesplnenia zákonných predpokladov bude žaloba zamietnutá.

24. Pokiaľ ide o posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, samotný zákon kritériá pre
jej posúdenie neustanovuje. Musí však spĺňať satisfakčnú, sankčnú a aj preventívnu funkciu, musí byť
odôvodnená a preskúmateľná. Jednak má byť primeranou satisfakciou pre spotrebiteľa, ktorý legitímne
očakáva od dodávateľa podnikajúceho v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov korektný prístup,

primeranou sankciou dodávateľa za porušenie práv alebo povinnosti ustanovenej právnymi predpismi
a v neposlednom rade má pôsobiť preventívne, aby sa dodávateľ porušovania práv alebo povinností
voči spotrebiteľom v budúcnosti nedopúšťal. Na druhej strane súd zdôrazňuje, že výška požadovanéhofinančného zadosťučinenia nemôže byť nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu, teda musí byť
primeraná a pri posudzovaní výšky tohto nároku je potrebné prihliadať na všetky okolnosti prípadu.

25. Súd však zohľadňujúc všetky okolnosti prejednávanej veci sa nestotožnil s výškou uplatňovaného
nároku, keď tento považoval vzhľadom na vyššie konštatovaný rozsah porušenia práv spotrebiteľa
za dôvodný vo výške 200,- eur. Žalobca uplatnený nárok vo výške 500,- eur nijako argumentačne
neodôvodnil, vo všeobecnosti poukázal len na to, že to bol práve žalovaný, ktorý koncipoval obsah
formulárových zmlúv o úvere v rozpore so znením Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom žalovaný

sa domáhal nárokov z takýchto zmlúv v súdnom konaní voči žalobcovi, čím bol žalobca vystavený
stresujúcemu súdnemu konaniu a neistote, pretože mu hrozila povinnosť uhradiť žalovanému ďalších
2.336,40 EUR, na ktoré nemal nárok.

26. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že predpokladom priznania nároku na primerané finančné
zadosťučinenie v danom prípade je, že žalobca ako spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich

porušených práv úspešný, čo však neznamená, že sa môže domáhať finančného zadosťučinenia podľa
svojej ľubovôle, a bolo preto jeho povinnosťou skutkovo tvrdiť a tieto skutkové tvrdenia preukázať
tak, aby bolo na ich základe možné žalobcom uplatňovanú sumu priznať, pokiaľ mal za to, že ním
požadovaná čiastka je primeraná. Žalobca však nijakým spôsobom netvrdil a nepreukázal, či napr. v
dôsledku porušenia jeho práv došlo zo strany žalovaného aj k nejakému konkrétnemu negatívnemu

zásahu do jeho majetkovej sféry. Žalobca v konaní netvrdil ani len to, v čom podľa neho spočívala
náročnosť konania vo veci vedenej pod sp. zn.: 15Csp/61/2019, pričom pokiaľ ide o jeho výdavky na
právne zastupovanie v predmetnom konaní, žalobca v tejto súvislosti opomína, že mu bol predmetnom
konaní priznaný nárok na náhradu trov konania a to v rozsahu 100 %, ktoré boli podľa tvrdenia
žalovaného aj uhradené (žalobca toto tvrdenie nerozporoval) a to vo výške 481,29 eur.

27. Zohľadňujúc tak všetky tieto okolnosti, so súčasným prihliadnutím na všetky funkcie finančného
zadosťučinenia dospel súd k záveru, že žalobcom požadované finančné zadosťučinenie je primerané
vo výške 200,- eur a vo zvyšnej časti žalobou uplatneného nároku tak súd žalobu žalobcu zamietol.

28. Lehotu na plnenie pre žalovaného súd určil podľa § 232 ods. 3 CSP.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

31. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

32. Vzhľadom na to, keď v prejdenávanej veci závisela výška plnenia od úvahy súdu, bolo potrebné
žalobcu považovať za procesne úspešného, keďže mu bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku
a v danom prípade sa posudzuje úspech čo do právneho základu a nie do výšky priznaného nároku.
O nároku na náhradu trov konania tak rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane v

konaní úspešnej, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak zo
sumy prisúdenej a nie zo sumy žalovanej. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

33. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí

od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom

druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody "iba" odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobkyňu v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne
úspešnú (späťvzatie sa týkalo iba násobkov, nie základu), keďže mala plný úspech čo do základuuplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
odvolací súd priznal žalobkyni právo na plnú náhradu trov (celého) konania, avšak iba z prisúdenej sumy.

(rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn.: 10Co/191/2017)

Poučenie:

7Csp/75/2023

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
Sp. zn.: 7Csp/75/2023-203

IČS: XXXXXXXXXX

P o u č e n i e :
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Levice na Krajský súd v Nitre.

Odvolanie musí mať náležitosti podľa § 127 ods. 1 a ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak zákon na podanie
nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej
veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní,
náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( § 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.

V Leviciach dňa 30. apríla 2025

Mgr. Alexandra Lisyová
Sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia:
Patrícia Marková