Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 13, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14Sa/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201984
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Kurucová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1016201984.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:

A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo policajného
zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o správnej žalobe
vo veci správneho trestania, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. D./XXXX-X zo dňa
23.08.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Správny súd v Bratislave žalovanému nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom a nárok

na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Prvostupňovým rozhodnutím č. F./E. zo dňa 30.06.2016 Okresné riaditeľstvo policajného zboru
v Bratislave IV, Okresný dopravný inšpektorát (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) podľa
ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) a § 55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o priestupkoch“) rozhodol, že žalobca je vinný zo spáchania
priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že ako účastník

cestnej premávky porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“), pretože dňa 16.02.2016 v čase o cca 20.59 hod.
viedol motorové vozidlo zn. E. G. ev. č.: E. v Bratislave po diaľnici D1 v smere na D2, kde v km 5,500
počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Za tento priestupok mu správny orgán prvého stupňa
uložil podľa § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch pokutu vo výške 30 EUR a zaviazal ho uhradiť
trovy konania vo výške 16 EUR (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 13.07.2016 uviedol, že právne
vymedzenie skutku policajným orgánom považuje za nesprávne. Poukázal na to, že zákon č. 8/2009 Z.
z. nezakazuje obsluhovať mobilný telefón (pričom netvrdil, že k tomu z jeho strany došlo), ale zakazuje
používať mobilný telefón. Uviedol že vo vzťahu k policajnej hliadke, ktorá ho zastavila, podal sťažnosť
na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave a následne na Prezídium Policajného zboru.
Výsledkom prešetrenia bol záver, že predmet sťažnosti nie je možné prešetriť pre rozpornosť tvrdení
zainteresovaných strán. Poukázal na to, že správny orgán prvého stupňa vychádzal len z výpovedí

členov policajnej hliadky a neexistuje žiadny obrazový alebo zvukový záznam, ktorý by odstránil
rozpornosť tvrdení členov policajnej hliadky a žalobcu, a teda nie je možné zistiť skutočný stav veci. Vo
výpovediach členov policajnej hliadky existujú rozpory, ktoré sú významné z hľadiska právnej kvalifikácie
skutku a skutočnosti, či sa skutok stal.3. Žalovaný rozhodnutím č. D./XXXX-X zo dňa 23.08.2016 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol,

že tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní považuje za účelové a zavádzajúce v snahe vyhnúť sa
zodpovednosti za spáchanie priestupku. Žalovaný uviedol, že význam slova „používať“ neznamená
výlučne telefonovať, ale aj používať telefón aj na iné činnosti zahrnuté pod týmto slovom (napr.
fotografovať, čítať text, hrať hry, nahrávať zvukový alebo zvukovo-obrazový záznam a pod.). Používanie
mobilného telefónu bolo preukázané najmä výpoveďami svedkov (dvojčlennej policajnej hliadky

Policajného zboru). Iné osoby prítomné neboli. V danom prípade bolo dokazovanie vykonané
v dostatočnom rozsahu a nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy napr. dôkazy pochádzajúce
z technického prostriedku, keďže správny orgán nemal pochybnosti o zistenom skutkovom stave.
Výpovede oboch policajtov boli hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný nemal
pochybnosti, že policajti sledovali iný účel než ten, že si plnili povinnosti vyplývajúce zo zákona a nezistil
ani dôvody ich možnej zaujatosti. Výpovede členov policajnej hliadky sa líšili len v nepodstatných

detailoch a neexistujú v nich rozpory významné pre právnu kvalifikáciu skutku, ako uvádza žalobca.
Odvolací orgán po zhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že žalobca skutok spáchal
a správny orgán prvého stupňa zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Uloženú sankciu
považoval žalovaný za primeranú.

II. Správna žaloba

4. Správnou žalobou zo dňa 02.11.2016, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.11.2016,
sa žalobca domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie
a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania.

5. Žalobca uviedol, že žalovaný v konaní nepostupoval správne, pretože skutok, ktorý sa mu kladie za
vinu, nemožno kvalifikovať ako priestupok. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa žalobca
skutku dopustil. Uviedol, že svojim konaním nijako neporušil ani neohrozil záujem spoločnosti chránený
zákonom č. 8/2009 Z. z. Poukázal aj na svoje námietky uvedené v odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu.

III. Vyjadrenie žalovaného

6. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.08.2018 žalovaný žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. Pokiaľ žalobca namietal rozdiel vo význame slov „používať“ a „obsluhovať“, žalovaný uviedol, že
v správe o výsledku objasňovania skutku je slovom „obsluhoval“ stručne a výstižne popísané konanie
vodiča (skutkový stav), čo neznamená, že správny orgán citoval znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
m) zákona č. 8/2009 Z. z. Právna kvalifikáciu skutku je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového

rozhodnutia. Nie je možné, aby zákonodarca implementoval do zákona všetky alternatívy významu
výrazu „používať telefón“. Význam slovného spojenia „používať telefón“ nemožno obmedziť len na
význam „telefonovanie“, keďže moderný telefónny prístroj sa dá použiť na viacero činností, ktoré
nesúvisia s hlasovým a dátovým prenosom a zároveň nesúvisia s vedením motorového vozidla.
Telefonovanie je uvedené až v súvislosti s použitím systému „voľné ruky“. Ak by aj bolo preukázané, že

žalobca netelefonoval, neznamená to dokázanie toho, že telefónny prístroj nepoužíval.

8. K relevancii výpovede policajta ako svedka v konaní o dopravnom priestupku žalovaný poukázal
na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia, sp. zn. 2Sžo 21/2007 zo dňa 30.01.2008, sp. zn. 10
Sžd/29/2012 zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 10 Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 1Sžd/39/2012 zo dňa

20.02.2014 a sp. zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28.05.2014). Uviedol, že výpovede členov policajnej hliadky
sú v rozhodujúcich bodoch zhodné, líšia sa len v nepodstatných detailoch. Žalovaný nemá pochybnosti,
že o udalosti vypovedali tak, ako ju vnímali svojimi zmyslami. Nemali záujem poškodiť žalobcu a plnili
si len povinnosti, ktoré im vyplývajú zo služobného zaradenia.

9. K námietke preukázania priestupku poukázal žalovaný na právny názor vyslovený Najvyšším
súdom SR v rozhodnutí, sp. zn. 5Asan/1/2016 zo dňa 19.10.2017. Žalobca neoznačil ani nepredložil
žiaden dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať, že skutok nespáchal. Skutok nebol zaznamenaný
videozáznamom, preto tento dôkaz nemožno vykonať. Žiaden právny predpis však policajtovi neukladápoužiť technický prostriedok na zaznamenávanie obrazu v tomto prípade. Ak by súd dal za pravdu
žalobcovi,žechýbadôkazzískanýtechnickýmiprostriedkami,vznikolbynebezpečnýprávnyprecedens,
na základe ktorého by určité, iným spôsobom preukázané porušenia zákona, nebolo možné vôbec

sankcionovať.

10. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa postupoval zákonne, zaobstaral si všetky
podklady potrebné pre rozhodnutie vo veci, presne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie riadne
odôvodnil. Žalovaný sa v konaní nedopustil žiadnej vady, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 09.12.2018 k vyjadreniu žalovaného opísal skutkovú situáciu tak, ako
ju v čase, keď sa stala, vnímal. Zopakoval, že skutočnosť, že na jeho telefóne mohol svietiť displej

neznamená, že telefón používal. Poukázal tiež na rozpory vo výpovediach členov policajnej hliadky.
Uviedol, že skutok sa nestal a už vôbec nie spôsobom, akým ho opisovali členovia policajnej hliadky.
Spáchanie skutku nebolo v správnom konaní preukázané.

12. Žalovaný na výzvu, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 09.12.2018, nereagoval.

V. Priebeh doterajšieho súdneho konania

13. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 6Sa/63/2016-48 zo dňa 16.02.2022 zrušil napadnuté
rozhodnutie, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

Správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci a
zároveň rozhodnutie je v dôsledku toho nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto sú splnené
dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

14. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť zo dňa 27.04.2022 a žiadal

rozsudok krajského súdu zrušiť tvrdiac, že krajský súd (i) nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkovi konania (žalovanému), aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, (ii) nesprávne právne posúdil vec a (iii) odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu.

15. Kasačný súd rozsudkom, č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023 rozsudok krajského súdu zrušil
avecvrátilSprávnemusúduvBratislavenaďalšiekonanie.Kasačnýsúdvytkolrozsudkukrajskéhosúdu
neprípustnú mieru všeobecnosti, zmätočnosť, absenciu adresnosti a konkrétnosti vo vzťahu k výroku
jeho rozhodnutia a vnútorné rozpory. V rámci nového konania kasačný súd zaviazal správny súd, aby
najmä jednoznačne vymedzil objektívnu stránku priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným,

následne vo vzťahu k takto vymedzenej skutkovej podstate verifikoval, či skutkové okolnosti veci
boli dostatočne preukázané/zistené, vyhodnotil dokazovanie vykonané v správnom konaní, zaoberal
sa dostatočnosťou zistenia skutkových okolností veci, vysporiadal sa s tým, či výpovede príslušníkov
Policajného zboru, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali, sú pre vec právne relevantné alebo nie
a či vo veci existuje tzv. dôkazná núdza a svoje právne závery riadne odôvodnil, a to vychádzajúc aj z

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít k tejto otázke.

VI. Konanie na správnom súde

16. Podľa ustanovenia § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“) „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto
zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

17. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 ods. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Sudca na správnom
súdekonáarozhodujeosprávnychžalobáchvoveciachsprávnehotrestaniapodanýchprotirozhodnutiu

alebo opatreniu o priestupku.“18. Podľa ustanovenia § 194 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správnym trestaním sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo
o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.“

19. Podľa ustanovenia § 194 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak nie je v tejto hlave
ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.“

20. Podľa ustanovenia § 190 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní
rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju
zamietne.“

21. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§
10 a § 13 ods. 1 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu

žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (§ 190 SSP) Správny
súd rozhodol vo veci na pojednávaní a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.05.2025.

VII. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy

22. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. „Vodič je povinný venovať sa plne
vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.“

23. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. „Vodič nesmie počas vedenia
vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému "voľné ruky" alebo

vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla
ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len "ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zborov,
ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných
hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej
služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.“

24. Podľa ustanovenia § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. „Porušenie povinností ustanovených týmto
zákonomsapovažujezaporušenievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovobezpečnostiaplynulosti
cestnej premávky.“

25. Podľa ustanovenia 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v rozhodnom
čase (ďalejlen„zákonopriestupkoch“)„Priestupkomjezavinenékonanie,ktoréporušujealeboohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“

26. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. l) zákona o priestupkoch „Priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k),
poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“

27. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch „Za priestupok podľa odseku 1 písm.

l) možno uložiť pokutu do 100 eur.“

28. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch „Orgány Policajného zboru
prejednávajú priestupky spáchané porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky.“

29. Podľa ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch „Obvinený z priestupku má právo vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti
a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho
nemožno donucovať.“

30. Podľa ustanovenia § 77 zákona o priestupkoch „Výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený
z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania
priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie( § 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti ( § 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia
( § 16), o nároku na náhradu škody ( § 70 ods. 2) a o trovách konania ( § 79 ods. 1).“

VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom

31. Správny súd uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny
súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch správne súdy začali svoju činnosť

01.06.2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdoch prešla právomoc z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.
Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do
samosudcovského oddelenia 14Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami
bola dňa 21.05.2024 náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 19Sa.

32. Správny súd v prvom rade posudzoval, či boli splnené podmienky konania a dospel k záveru, že
žaloba bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) a je prípustná
(najmä § 6 a § 7 SSP).

33. Súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v medziach žalobných bodov, prihliadajúc na ustanovenie

§ 195 SSP, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom vychádzal zo skutkového
a právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 119 a § 135 ods. 1 SSP). Pri
zisťovanískutkovéhostavusprávnysúdvychádzalzožalovanýmpredloženéhoadministratívnehospisu.

34. Žalobca na pojednávaní dňa 13.05.2025 uviedol, že skutok sa nestal tak, ako je opísaný príslušníkmi

Policajného zboru SR a nebol ani vyhotovený žiaden videozáznam, ktorý by preukazoval, že skutok
sa stal. Správny orgán sa nepokúsil zabezpečiť záznam od mobilného operátora, ktorý by mohol
svedčiť o tom, že mobilný telefón mohol byť používaný. Vo výpovediach policajtov sú rozpory, ktoré boli
nesprávne vyhodnotené. Neboli zabezpečené dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa stal skutok, ktorý sa
mu kladie za vinu. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný sa na nariadené pojednávanie nedostavil a svoje neprítomnosť neospravedlnil, správny súd
preto vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti (§ 114 SSP).

35. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu
zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým správny orgán prvého stupňa žalobcu uznal za

vinného zo spáchania priestupku, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako účastník cestnej premávky
porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, pretože dňa 16.02.2016 v čase
o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo a počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Za tento
priestupok mu bola správnym orgánom uložená pokuta vo výške 30 EUR a povinnosť nahradiť trovy
konania.

36. Žalobca v správnej žalobe svoju argumentáciu postavil na tvrdení, že (i) žalovaný nesprávne
vymedzil skutok (namietal najmä významový rozdiel medzi slovom „obsluhovať“ a „používať“ telefónny
prístroj), (ii) žalovaný a správny orgán prvého stupňa vychádzali pri rozhodovaní len z výpovedí členov
policajnej hliadky, ktoré sú v rozpore s tvrdeniami žalobcu, (iii) vo výpovediach policajtov existujú rozpory,

významné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku a skutočnosti, či sa skutok stal, a teda že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a ktorý bol kvalifikovaný
ako priestupok.

37. Žalobca nenamietal, že v rozhodnom dni a čase viedol motorové vozidlo na mieste, ktoré je uvedené

vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Nerozporoval ani to, kde sa nachádzala policajná hliadka.
Ku skutočnosti, či počas vedenia motorového vozidla držal v ruke mobilný telefón, sa žalobca počas
správneho konania ani súdneho konania jednoznačne nevyjadril (v správe o výsledku objasňovania
priestupku zo dňa 16.02.2016 uviedol „mobilný telefón som neobsluhoval“ a vo výpovedi počas ústneho
pojednávania dňa 30.06.2016 uviedol, že telefón nepoužíval tak, ako to zakazuje príslušný zákon). Tu

však správny súd poukazuje na skutočnosť, že obvinený z priestupku nemá povinnosť vypovedať a ani
ho nie je možné nútiť k výpovedi či k priznaniu (§ 73 ods. 3 posledná veta zákona o priestupkoch; právo
neprispieť k obvineniu vlastnej osoby).38. V predmetnej veci stoja proti sebe dve verzie skutkového deja. Verzia založená na výpovediach
členovpolicajnejhliadky,podľaktorejžalobcaakovodičdržalpočasvedeniamotorovéhovozidlavpravej
ruke mobilný telefón, a verzia žalobcu, ktorý tvrdí, že mobilný telefón nepoužíval a skutok sa nestal tak,

ako ho opísali príslušníci Policajného zboru SR.

39. V konaní o priestupku má správny orgán postupovať tak, aby zistil stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti a zároveň je postačujúci pre rozhodnutie o priestupku. Povinnosť zisťovať skutočný stav
veci vo vzťahu ku skutočnostiam zodpovedajúcim skutkovej podstate priestupku je úlohou správneho

orgánu.

40. Správny súd v prvom kroku pristúpil, zohľadňujúc aj viazanosť správneho súdu právnym názorom
kasačného súdu, k vymedzeniu objektívnej stránky priestupku, konkrétne k výkladu pojmu „použitie“
telefónneho prístroja na účely § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase. Ako uviedol v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia aj kasačný súd, v čase, keď sa mal

žalobca dopustiť spáchania priestupku, príslušná skutková podstata obsahovala vymedzenie činnosti
napĺňajúcej znaky priestupku nasledovne: „Vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny
prístrojokremtelefonovaniaspoužitímsystému"voľnéruky"alebovykonávaťinúobdobnúčinnosť,ktorá
nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len
"ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej

polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby,
záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej
informačnej služby pri plnení svojich úloh.“. Novelou zákona č. 8/2009 Z. z., vykonanou zákonom č.
393/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, sa s účinnosťou od 01.12.2019 zmenilo vymedzenie nedovolenej činnosti nasledujúco: Vodič
nesmie počas vedenia vozidla držať v ruke alebo iným spôsobom obsluhovať telefónny prístroj alebo iné
telekomunikačné, audiovizuálne alebo obdobné zariadenie...“. Z dôvodovej správy k uvedenej novele
zákona č. 8/2009 Z. z. vyplýva, že „Z dôvodu nejednoznačnosti výkladu pojmu používať telefónny prístroj
alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla a častou situáciou v praxi, kde

vodiči oponujú, že nepoužívali telefónny prístroj, len ho držali v ruke (zdĺhavé a náročné objasňovanie
skutku) sa navrhuje jednoznačné zákonné vyjadrenie zákazu držať v ruke telefónny prístroj, a to aj
jeho prípadnej inej obsluhy.“ Účelom vymedzenia činností, ktoré vodič nesmie vykonávať pri vedení
motorového vozidla alebo v súvislosti s ním (§ 4 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z.), je predovšetkým
zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky a prechádzanie vzniku dopravných nehôd. Okrem iného zákon

vodičovi ukladá povinnosť, aby nevykonával činnosť, ktorá by mu bránila plne sa sústrediť na vedenie
motorového vozidla. S ohľadom na účel, ktorý sleduje aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. m) zákona č.
8/2009 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania priestupku, je potrebné vykladať aj pojem „používať
telefónny prístroj“, a to v tesnej súvislosti s povinnosťou vodiča vymedzenou v ustanovení § 4 ods.
1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej

premávke. Podľa názoru správneho súdu pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa nielen
vykonávanie určitých aktívnych činností, ako je telefonovanie alebo používanie mobilných aplikácií, ale
aj uchopenie a držanie telefónneho prístroja v ruke napríklad za účelom overenie, z akého dôvodu
došlo k aktivácii podsvietenia obrazovky telefónneho prístroja (napr. pri doručení textovej správy alebo
signalizácii prichádzajúceho telefonického hovoru). V tom momente totiž dochádza jednak k rozptýleniu

pozornosti vodiča a jednak k zníženiu až znemožneniu použitia ruky, ktorou vodič telefónny prístroj
drží, na vedenie motorového vozidla, a tým k významnému obmedzeniu možnosti bezprostredného
reagovania na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. Tým dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej
premávky a zvýšeniu rizika vzniku napríklad kolíznych situácii, na ktoré vodič, ktorý drží v ruke telefónny
prístroj, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. Inak povedané, pojem „používať telefónny prístroj“

v sebe zahŕňa tak samotné držanie telefónneho prístroja, ako aj aktívne využívanie funkcií telefónneho
prístroja (s výnimkou činností zákonom povolených, ako je použitie systému "voľné ruky"). Správny
súd vzhľadom na uvedené skutočnosti ustálil, že držanie telefónneho prístroja vodičom počas vedenia
motorového vozidla je činnosťou, ktorá napĺňa znaky priestupku uvedeného v § 4 ods. 2 písm. m) zákona
č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania priestupku.

41. V Správe o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo dňa 16.02.2016 (ďalej len
„Správa“) je v časti podania vysvetlenia zo strany žalobcu uvedené „Mobilný telefón som neobsluhoval.
Hliadka PZ SR spozorovala mobilný telefón, ktorý svietil, pretože bol displej aktivovaný prichádzajúcousprávou cez ľavé okno auta. Na základe toho usúdila, že telefón bol obsluhovaný.“ V zápisnici z ústneho
pojednávania o priestupku zo dňa 30.06.2016 je uvedené vyjadrenie žalobcu: „Trvám na tom, že skutok
sa nestal tak, ako je popisovaný policajnou hliadkou. Telefón som nepoužíval tak, ako to zakazuje

príslušný zákon. Hliadka vzhľadom na okolnosti, to znamená nočné podmienky, rýchlosť môjho vozidla
a rýchlosť vozidla hliadky nemohla ani identifikovať používanie mobilného telefónu tak, ako obaja
členovia uviedli do spisu. Videli iba rozsvietený displej mobilného telefónu, čo nepreukazuje v žiadnom
prípade jeho použitie. Displej mobilného telefónu je bežne rozsvietený pri príchode SMS správy alebo
pri zapnutej aplikácii, napr. navigácii).“ Keďže skutočnosť týkajúcu sa svetelnej aktivácie obrazovky

telefónneho prístroja v aute žalobcu opísali vo svojich výpovediach aj obaja členovia policajnej hliadky,
javí sa ako nesporné, že telefónny prístroj sa v čase, keď mal byť priestupok spáchaný, v motorovom
vozidle vedenom žalobcom nachádzal a že bol v aktivovanom stave v tom zmysle, že obrazovka
telefónneho prístroja svietila. Sporným bolo, či ho žalobca ako vodič počas vedenia motorového vozidla
používalspôsobomnapĺňajúcimskutkovúpodstatupriestupku,zospáchaniaktoréhoboluznanývinným,
teda či ho držal v ruke.

42. Žalobca namietal, že správne orgány postavili svoje rozhodnutia len na výpovediach policajtov,
pričom neexistuje žiaden obrazový ani zvukový záznam preukazujúci spáchanie priestupku. Žalobca
uviedol, že tvrdenia policajtov a žalobcu o priebehu skutkového deja sú rozporné, a preto nie je možné
zistiť skutočný stav veci. Správny súd poukazuje na to, že je predvídateľné, že pokiaľ nie je tento typ

priestupku zdokumentovaný objektívnym spôsobom (videozáznam, fotografia), rozhodnutie správneho
orgánu sa opiera najmä o výpoveď príslušníkov Policajného zboru SR. Priestupok „používania
telefónneho prístroja počas vedenia motorového vozidla“ patrí medzi priestupky pozorovateľné voľným
okom. V bežných situáciách nie tento priestupok osobitne dokumentovaný (videozáznam, fotografia)
a vierohodné svedectvo policajtov spravidla predstavuje dostatočný dôkaz o jeho spáchaní. Pokiaľ vodič

rozporuje spáchanie priestupku, je potrebné policajtov vypočuť ako svedkov, k čomu v predmetnom
správnom konaní došlo. Žalobca nakoniec v priebehu konania nepredložil vlastnú vierohodnú skutkovú
verziu,obmedzilsanatvrdenie,žetelefónnyprístrojnepoužívalspôsobomzodpovedajúcimustanoveniu
§ 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Ani žalobcom namietaná
skutočnosť, že príslušníci policajného zboru nevypovedali v ten istý deň, nemá bez ďalšieho vplyv na

dôveryhodnosť ich výpovedí. Ich výpoveď zodpovedá aj obsahu Správy.

43. K otázke dôveryhodnosti výpovede policajtov ako svedkov správny súd poukazuje aj na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR resp. kasačného súdu. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28.05.2014 najvyšší súd uvádza: „Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako

ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný
riadnym procesným spôsobom – v súlade so zákonom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami
preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že príslušník polície
voči podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v zásade v jeho záujme usvedčiť priestupcu
zo spáchania priestupku. Až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne a prípadne

zaujaté tvrdenie príslušníka polície o ním dokumentovanom skutku, je potrebné v súlade so zákonom
o priestupkoch a Správnym poriadkom zadovažovať a vykonať ďalšie dôkazy.“ V rozsudku Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1 Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014 najvyšší súd konštatoval: „Najvyšší súd sa taktiež
domnieva, že pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo
skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký

dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania
priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či
výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona o policajnom zbore nielen zakročujúcimi
orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami páchania priestupkov. Ich vylúčenie z
konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však žiadny zákon

neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť a obsah
ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako ako
ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne
postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné
musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“

44. Správny súd konštatuje, že príslušníkov Policajného zboru SR je možné vo všeobecnosti považovať
za nestranných a vierohodných svedkov, ak sa v konkrétnom prípade nepreukáže opak. Pri posudzovaní
vierohodnosti policajta ako svedka je potrebné prihliadnuť na to, že policajt nemá na veci a jej výsledkuosobný záujem, vykonáva svoju služobnú povinnosť a prípadný zásah do práva a slobôd osoby
musí vykonávať takým spôsobom, aby neprekročil mieru primeranú k dosiahnutiu účelu sledovaného
služobným úkonom (v tomto prípade je sledovaným účelom bezpečnosť a/alebo plynulosť cestnej

premávky). Z administratívneho spisu nevyplýva, napriek žalobcom podanej sťažnosti na postup
policajtov pri dokumentovaní priestupku, že by policajti boli vo vzťahu k žalobcovi zaujatí a postupovali
nezákonne. Správny súd na základe obsahu administratívneho spisu nemá pochybnosti o tom, že
príslušnícipolicajnejhliadkyzastaviližalobcunazákladepresvedčenia,žeprivedenímotorovéhovozidla
držal v pravej ruke telefónny telefón.

45. Z hľadiska rozsahu dokazovania v súvislosti s preukazovaním používania (držania) telefónneho
prístroja pri vedení motorového vozidla je možné konštatovať, že sa uvedené konanie v prvom rade
preukazuje(akoskutkovýdejpozorovateľnývoľnýmokom)svedeckýmivýpoveďamipríslušníkovpolície.
Často však, ako je tomu aj v tomto prípade, ide o jediný dôkaz svedčiaci o vine priestupcu a následne
proti sebe stoja tvrdenia príslušníkov policajného zboru a osoby obvinenej zo spáchania priestupku.

Predpokladom dosiahnutia takého rozsahu dokazovania, aby vykonané dôkazy tvorili jednoznačný
a vnútorne nerozporný reťazec informácií, ktoré nemôžu viesť k inému záveru, než že obvinený
z priestupku pri vedení motorového vozidla skutočne v ruke držal telefón, je najmä skutočnosť, že
niektorý z policajtov objektívne mohol vidieť konanie, ktoré je priestupkom. Je teda podstatné, aké mali
policajti výhľadové podmienky, aká bola vzdialenosť ich vozidla od vozidla obvineného z priestupku a aký

bol čas, po ktorý mohli konanie žalobcu pozorovať.

46. Výpovede oboch policajtov sú podľa názoru správneho súdu v podstatných skutočnostiach zhodné.
Žalobca namietal, že jeden z policajtov vo výpovedi uviedol, že „policajné vozidlo sa pohybovalo
konštantnou rýchlosťou o málo vyššou ako vozidlo priestupcu, nakoľko samotný predchádzací manéver

nebol rýchly, ale trval určitý čas“, zatiaľ čo druhý príslušník policajnej hliadky uviedol, že „akonáhle
spozorovali, že vodič počas vedenia obsluhuje mobilný telefón, zotrvali na jeho úrovni nejakú dobu
a následne vozidlo predbehli resp. dokončili predchádzací manéver“. Uvedené výpovede podľa názoru
správneho súdu nespochybňujú možnosť policajtov vidieť, či žalobca držal v čase, keď predchádzali
jeho vozidlo, v ruke telefónny prístroj, najmä ak ani samotný žalobca nespochybňuje, že podsvietenie

obrazovky telefónneho prístroja bolo aktivované. Pokiaľ žalobca uviedol, že policajti uvedené nemohli
zrakom dostatočne dlho sledovať, pretože ich vozidlo sa pohybovalo oveľa vyššou rýchlosťou ako
vozidlo žalobcu, toto tvrdenie žalobcu o dĺžke predchádzacieho úkonu a rýchlosti, ktorou sa policajné
vozidlo a jeho vozidlo pohybovali, nebolo v konaní preukázané. Obaja policajní príslušníci zhodne
uviedli, že počas predchádzacieho úkonu s ohľadom na dĺžku jeho trvania mali dostatok času sledovať

dianie v aute žalobcu. K námietke vo vzťahu k výpovedi jedného z policajtov, ktorý uviedol, že na činnosť
prstov ruky vodiča sa nezameral, videl však, ako drží mobilný telefón, na ktorom jasne svietil displej,
čo podľa vyjadrenia žalobcu nedokazuje, že telefón bol používaný, správny súd odkazuje na bod 40.
odôvodnenia tohto rozhodnutia.

47. Žalobca tiež spochybňoval výhľadové možnosti príslušníkov policajnej hliadky, tieto však boli
správnym orgánom dostatočne vyhodnotené. Správny súd na základe skutočností, ktoré vyplývajú
zo spisu, nemá pochybnosti, že policajti mohli vidieť konanie, ktoré bolo následne vyhodnotené ako
priestupok, teda že žalobca držal počas vedenia motorového vozidla v ruke telefónny prístroj. Obaja
príslušníci policajnej hliadky zhodne uviedli, že žalobca držal v pravej ruke mobilný telefón, ktorého

obrazovka bola rozsvietená. Uvedené pozorovali cez pravé predné okno na strane spolujazdca za šera
a resp. tmy (s ohľadom na ročné obdobie a čas, pričom je dôvodné predpokladať, že v tme bola svietiaca
obrazovka telefónneho prístroja viditeľnejšia), dobrej viditeľnosti (bez obmedzenia zrážkami a/alebo
hmlou) a zo vzdialenosti s dostatočným rozhľadom. Nezrovnalosť, na ktorú poukazoval žalobca, teda
či dianie v motorovom vozidle žalobcu pozorovali počas manévru predchádzania (ktorý podľa uvedenia

jedného z príslušníkov policajnej hliadky trval určitý čas) alebo boli určitý čas na jeho úrovni a potom
ho predbehli (ako uviedol druhý z príslušníkov policajnej hliadky), nie je nevyhnutne protirečivá, keďže
počas predchádzania sa motorové vozidlá v istom momente nachádzajú na rovnakej úrovni, pričom
dĺžka tohto momentu závisí od rýchlosti, ktorú obe vozidla v tomto momente dosahujú. Z výpovedí
príslušníkov policajného zboru vyplýva, že keď sa zozadu blížili k vodidlu žalobcu a predchádzali ho,

mohli po dostatočný čas pozorovať dianie v motorovom vozidle žalobcu. Zhodne tvrdená bezprostredná
vzdialenosť medzi vozidlami bola v momente predchádzania cca 3,2 m, čo je možné považovať za
vzdialenosť, z ktorej bolo možné dostatočne detailne vnímať dianie v motorovom vozidle žalobcu. Ani
námietka žalobcu o nastavení sedadla na mieste spolujazdca v policajnom vozidle nespochybňujúvýpoveď oboch policajtov, že mohli pozorovať dianie v interiéri motorového vozidla žalobcu. Uvedenie
vodiča policajného vozidla, že jeho spolujazdec mal sedadlo posunuté vzadu nie je v rozpore s tvrdením
policajta,ktorýsanachádzalnasedadlespolujazdcaauviedol,žemalsedadlonastavenétak,abysacítil

pohodlne. Podľa názoru správneho súdu preto policajti mohli za uvedených okolností sledovať dianie
v motorovom vozidle žalobcu.

48. K otázke, či svedecká výpoveď príslušníkov policajného zboru postačuje ako dôkaz na preukázanie
priestupku spočívajúceho v porušení povinnosti vodiča podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z.

z. správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 3 As 98/2020 zo
dňa 27.07.2022. Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí síce pre správny súd nie je záväzný, ale
správny súd sa s ním stotožňuje: „Držanie telefónu za jazdy je na rozdiel od niektorých iných dopravných
priestupkov (napríklad určenie konkrétneho prekročenia maximálnej rýchlosti) pozorovateľné voľným
okom a nie sú k jeho odhaleniu potrebné odborné znalosti ani zvláštne vybavenie; svedecká výpoveď
zasahujúcich policajtov tak môže byť sama o sebe vierohodným dôkazom bez predloženia ďalšieho

dôkazu.“ Správny súd uzatvára, že výpoveď príslušníkov policajnej hliadky v spojení s ďalšími
skutočnosťami, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, je dostatočným podkladom pre záver, že
žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a správne orgány nepochybili, ak na základe
týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu za spáchanie priestupku.

49. Námietky žalobcu k zisteniu skutkového stavu správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Nedošlo ani
k porušeniu zásady in dubio pro reo, pretože táto sa uplatňuje len v prípade, ak sú o vine dôvodné
pochybnosti, ktoré však v posudzovanej veci nenastali. V tomto prípade súd neidentifikoval existenciu
rozumnej pochybnosti, že sa žalobca priestupkového konania dopustil. Na žalobcom poukazovanú
potrebu doplnenia dokazovania správou od mobilného operátora správny súd uvádza, že nebolo

potrebné v tomto smere dopĺňať dokazovanie, lebo priestupkom je už samotné držanie telefónneho
prístroja, nie je podstatné, či bola obrazovka telefónneho prístroja aktivovaná prichádzajúcou SMS
správou alebo telefonickým hovorom. V konaní neboli zistené ani také skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali tvrdeniu žalobcu o účelovom vytváraní skutkového stavu policajnými príslušníkmi s cieľom
sankcionovania a vyberania pokút.

50. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žiadna zo žalobných námietok nie je dôvodná,
a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v spojení s § 194 ods. 2 SSP zamietol.

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a § 467 ods. 3

SSP. Žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov súdneho konania nepriznal.
Vo vzťahu k žalovanému, ktorý bol v konaní pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom, úspešný
správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradila
žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu a podáva
sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§
443 ods. 2 písm. a) SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom v rozhodnom čase).

Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu

je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1
SSP).Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).