Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, May 16, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200251
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1017200251.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov

senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: Slovenské
elektrárne, a. s., so sídlom Pribinova 40, 811 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, právne zastúpeného
Barger Prekop, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 869 724,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Súd zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania.

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet správneho súdneho prieskumu

1. Predmetom správneho súdneho prieskumu je rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 8 ods. 7 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode
z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 30.12.2016 (ďalej len „zákon č. 235/2012 Z. z.“) zamietol námietku regulovanej osoby Slovenské
elektrárne, a. s. (ďalej len „regulovaný subjekt“ alebo „žalobca“) podanú proti rozhodnutiu Daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty (teraz Úrad pre vybrané hospodárske subjekty) (ďalej len „správca
odvodu“) č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 (ďalej len „rozhodnutie o nedoplatku“), ktorým bol podľa
§ 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. na základe vykonania zúčtovania odvodov určený nedoplatok zo

zúčtovania odvodov vo výške XX XXX XXX,XX eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia
od 01.01.2015 do 31.12.2015 (ďalej len „odvodové obdobie 2015“).

II. Priebeh administratívneho konania

2. Správca odvodu vydal rozhodnutie o nedoplatku, voči ktorému zákon č. 235/2012 Z. z. pripúšťa
možnosť podania námietky, ktorá musí byť podaná v osemdňovej lehote. Námietka môže smerovať len

proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodu. Podanie námietky nemá odkladný
účinok, pričom ak jej správca odvodu v plnom rozsahu nevyhovie, postúpi ju finančnému riaditeľstvu
(pozri § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z. z.).3. Žalovaný o námietke rozhodol napadnutým rozhodnutím.

4. Regulovaná osoba podala námietku proti rozhodnutiu o nedoplatku, ktorá smerovala proti základu

odvodu,výškeodvoduavýškezúčtovaniaodvodov.Vnámietkežiadalazmeniťrozhodnutieonedoplatku
a to tak, že i) zúčtovanie odvodov za odvodové obdobie 2015 bude vychádzať z výsledku hospodárenia
regulovanej osoby vykázaného podľa medzinárodných účtovných noriem (ďalej len „IFRS“) bez ďalších
úprav, ii) do základu odvodu nebude započítaná suma zodpovedajúca celkovej hodnote, o ktorú sa čisto
účtovne (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia regulovanej osoby v dôsledku rozpustenia časti rezerv k

31.12.2015, iii) žiadny výnos, ktorý regulovaná osoba realizovala z dodávky elektriny v zahraničí a na
Slovensku nevstúpi do základu odvodu, resp. iv) keďže spoločnosť nie je regulovanou osobou podľa
zákona č. 235/2012 Z. z., nie je vôbec povinná platiť odvod a navyše, v) zákon č. 235/2012 Z. z. je v
rozpore, okrem iného, s Ústavou Slovenskej republiky a právom Európskej únie.

5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri zúčtovaní odvodu za odvodové obdobie 2015

správca odvodu vychádzal zo základu dane vyčísleného podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona č. 235/2012 Z.
z. Keďže regulovaná osoba ako účtovná jednotka spĺňa podmienky na vykonanie individuálnej účtovnej
závierky podľa § 17a zákona č. 431/2000 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o účtovníctve“), je povinná vykazovať výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS a
na účely vyčíslenia základu odvodu je povinná takto vykázaný výsledok hospodárenia pred zdanením

upraviť podľa osobitného predpisu, ktorým je Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 15.
februára 2006 č. MF/011053/2006-7 (ďalej len „prevodový mostík“ alebo „postupy úpravy IFRS“), a takto
upravený výsledok hospodárenia je základom odvodu pre výpočet osobitného odvodu, ktorý je totožný
s výsledkom hospodárenia, ktorý vykazuje regulovaná osoba podľa § 5 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z.
Týmto spôsobom sa vychádza z jednotného výsledku hospodárenia vyčísleného rovnakým postupom

pre všetky regulované osoby bez ohľadu na to, akým spôsobom účtujú alebo vykazujú výsledok
hospodárenia. Výsledok hospodárenia regulovaná osoba uvádza na r. 100 daňového priznania s jedinou
výnimkou podľa § 5 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z.

6. Žalovaný sa nestotožnil s protiprávnym postupom správcu odvodu pri určovaní základu odvodu

regulovanej osoby, ktorá vyčísľuje výsledok hospodárenia podľa IFRS. Uviedol, že jednotný postup
vyčíslenia výsledku hospodárenia podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona č. 235/2012 Z. z. sa uplatňuje rovnako
pre skupiny regulovaných osôb, ktoré vykazujú výsledok hospodárenia podľa IFRS, ako aj pre skupiny
regulovaných osôb, ktoré vykazujú výsledok hospodárenia podľa postupov účtovania (podľa § 5 ods.
3 zákona č. 235/2012 Z. z.).

7. Vo vzťahu k rozpusteniu rezerv účtovným spôsobom vytvorenom z predchádzajúcich účtovných
obdobiach a pred účinnosťou zákona č. 235/2012 Z. z. uviedol, že rozpustenie rezerv je štandardný
účtovný zápis, pričom nemožno ho považovať za mimoriadnu situáciu, na ktorú by mal správca odvodu
prihliadnuť a pri vyčíslení základu odvodu následne na to postupovať podľa § 5 ods. 3 zákona č.

235/2012 Z. z. Podľa žalovaného práve takýmto postupom by správca odvodu porušil základnú zásadu
daňového poriadku – zásadu zákonnosti.

8. Rezerva z účtovného hľadiska predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou,
ktorý v budúcnosti zníži účtovnej jednotke ekonomické úžitky. Účtovná jednotka, ktorá vykazuje výsledok

hospodárenia podľa IFRS, pri účtovaní rezerv postupuje podľa medzinárodného účtovného štandardu
37 – Rezervy, podmienené záväzky a podmienené aktíva (IAS 37). Podľa tohto štandardu suma
vykázaná ako rezerva by mala byť čo najpresnejším odhadom výdavkov požadovaných na vysporiadaní
povinnosti ku koncu vykazovaného účtovného obdobia. Vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení
výšky rezerv vzala do úvahy riziká a neistoty, ktoré však neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv

alebo úmyselne nadhodnotenie záväzkov. Tiež vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení výšky
rezervy vzala do úvahy budúce udalosti, ako sú zmeny v zákonoch a technologické zmeny, ak existuje
dostatočný dôkaz o tom, že sa tieto vyskytnú. Rezervy by mali odzrkadľovať aktuálny najlepší odhad.
Rezervabynemalavykazovaťbudúceprevádzkovéstratynatentoúčel,t.j.nazníženiehodnotymajetku
sa uplatní aj IAS 36 – Zníženie hodnoty majetku.

9. Na riadku 100 daňového priznania uviedol regulovaný subjekt sumu XXX XXX XXX,XX eur, ktorá
pozostáva zo sumy zvýšenia výnosov o celkovú sumu XXX XXX XXX,XX eur a zníženia nákladov
o celkovú sumu XXX XXX XXX,XX eur. Z poznámok k individuálnej účtovnej závierke nie je podľažalovaného dostatočne preukázané, a to ani opisným spôsobom, a zdôvodnené či tento rozdiel vznikol
len rozpustením rezerv alebo či aj z precenenia majetku cez rezervu z precenenia vo vlastnom imaní
alebo aj z iných účtovne vykonaných úprav majetku alebo záväzkov. Regulovaná osoba uviedla, že v

dôsledku prehodnotenia výšky rezerv sa výsledok hospodárenia zvýšil o sumu XXX XXX XXX,XX eur a
podľa postupov účtovania o sumu XXX XXX XXX,XX eur. Podľa žalovaného z uvedených súm je zrejmé,
že ide o rozdielne sumy, ktoré zahŕňajú aj iné účtovné zápisy (účtovné operácie), nielen rozpustenie
rezerv.

10. Žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením účtovných operácií o rozpustenie rezerv tak, že išlo o „umelo“
zvýšený výsledok hospodárenia. Takýmto spôsobom by sa spochybnil doteraz platný účtovný postup
tvorby a rozpustenia rezerv podľa zákona o účtovníctve a § 19 opatrenia Ministerstva financií Slovenskej
republiky zo 16.12.2002 č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania
a rámcovej účtovnej osnovy pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení
neskorších predpisov (ďalej len „postupy účtovania“ alebo „SAS“), ako aj tvorbu a rozpustenie rezerv

podľa štandardu IAS 37. Tento argument nie je založený na základnom princípe účtovania tvorby,
čerpania a rozpustenia rezerv. Regulovaná osoba žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala, že
v účtovnom období 2015 účtovne rozpustila rezervy, ktorých tvorba bola vykonaná pred rokom 2012.
Žalovaný nesúhlasí s porušením princípu zákazu retroaktivity a princípu diskriminácie, pretože aj v
prípade predloženia a spresnenia údajov o tvorbe čerpaní a rozpustení rezerv podľa historických údajov,

nebude to mať žiaden vplyv na určenie základu odvodu iným spôsobom ako zákonným postupom, ktorý
ustanovuje zákon č. 235/2012 Z. z. Podľa žalovaného je namieste otázka či tvorba takýchto rezerv bola v
minulosti skutočne aj opodstatnená, keďže v účtovnom období došlo k pomerne veľkej sume rozpustenia
rezerv bez jej následného použitia.

11. Argumenty, že regulovaná osoba nie je regulovanou osobou a že výnosy z dodávky elektriny
realizovala v zahraničí, pričom pomer výnosov z regulovanej činnosti nedosiahol 50% celkových
výnosov, považuje za nesprávne a zavádzajúce.

12. Osoba, ktorá je regulovanou osobou, musí spĺňať podmienky regulovanej osoby podľa § 3 zákona

č. 235/2002 Z. z. Platenie osobitného odvodu je závislé od výšky základu odvodu, od ktorej vzniká
povinnosť regulovanej osoby platiť osobitný odvod. Pokiaľ regulovaná osoba uviedla, že správca odvodu
mal za základ odvodu zobrať výsledok hospodárenia podľa IFRS a zároveň uplatniť pravidlo in dubio
mitius na základe, ktorých mal správca odvodu uplatniť pri určení základu odvodu § 5 ods. 3 a nie ods.
4 zákona č. 235/2002 Z. z., tak podľa žalovaného tento nemal žiadne pochybnosti o uplatnení týchto

ustanovení, pretože regulovaná osoba vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS,
a teda sa postupuje podľa § 5 ods. 4 nie podľa § 5 ods. 3 zákona č. 235/2002 Z. z.

13. Žalovaný uviedol, že zaplatený osobitný odvod je podľa zákona č. 235/2002 Z. z. súčasťou základu
dane t. j. je daňovým výdavkom podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani

z príjmov“) v zdaňovacom období, v ktorom je tento odvod zaplatený, pričom v porovnaní so zaplatenou
sumou dane podľa zákona o dani z príjmov, táto daň z príjmov nie je daňovým výdavkom podľa zákona
o dani z príjmov, a to znamená, že do základu dane sa nezahŕňa.

14. Vo vzťahu k rozporu so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009

o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a ktorou sa zrušuje smernica 2003/50 4/ES
(ďalej len „tretia elektroenergetická smernica“) uviedol, že jej článok 3 ods. 2 a 86 umožňujú členským
štátom uložiť podnikom povinnosť týkajúcu sa najmä bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny
dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov
a ochrany klímy, a teda nejde o uloženie povinnosti platiť osobitný odvod.

15. Vo vzťahu k námietke o nesúlade zákona č. 235/2002 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky a s
Listinou uviedol, že o tomto nesúlade rozhoduje ústavný súd, pričom do dnešného dňa takýto nesúlad
nebol konštatovaný. Obdobne vo vzťahu k nesúladu s právom Európskej únie uviedol, že tento nebol
konštatovaný Súdnym dvorom Európskej únie.

III. Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania, konanie na Krajskom súde v Bratislave a konanie
na Najvyššom správnom súde Slovenskej republikyIII.A Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného

16. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia

žalovaného a povinnosti nahradiť žalobcovi náhradu trov konania. Alternatívne navrhol zrušiť napadnuté
rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie vrátane povinnosti nahradiť
žalobcovi náhradu trov konania.

17. Rovnako tak navrhol konanie prerušiť a predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanieosúladeprávnychpredpisovsÚstavouSlovenskejrepubliky,Listinouzákladnýchprávaslobôd,
Chartou základných práv Európskej únie a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. Napokon navrhol konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

19. V prvom žalobnom bode namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou o tom, že
ten sa nikdy nestal regulovanou osobou. Zopakoval, že pomer výnosov z regulovanej činnosti za
účtovné obdobia nedosiahol úroveň aspoň 50% celkových výnosov účtovného obdobia. Do výnosov z
regulovanejčinnostinaúčelyzákonač.235/2012Z.z.nebolizahrnutévýnosy,ktoréregulovanýsubjektv
roku 2011 až 2015 dosahoval z dodávok elektriny v zahraničí na základe iných oprávnení ako oprávnení

na výkon regulovanej činnosti.

20. Podľa druhého žalobného bodu sa žalovaný nevysporiadal ani s námietkou, že pri výkone zúčtovania
odvodov sa mal ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia žalobcu. Uviedol, že žalobca
spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. pretože je účtovnou jednotkou podľa

zákona o účtovníctve a rovnako tak vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa zákona o
účtovníctve, čiže nie je naplnená hypotéza § 5 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. V prípade pochybností,
podľa ktorého ustanovenia mal správca odvodu postupovať, mal tento aplikovať výklad, ktorý je v
prospech daňovníka, teda mal aplikovať pravidlo in dubio mitius.

21. Podľa tretieho žalobného bodu sa žalovaný nevysporiadal s námietkou žalobcu, že do základu
odvodu sa nemala započítať suma zodpovedajúca celkovej hodnote, o ktorú sa zvýšil výsledok
hospodárenia žalobcu v dôsledku rozpustenia časti rezerv utvorených pred účinnosťou zákona č.
235/2012 Z. z. Takéto započítanie je podľa žalobcu v rozpore so zákazom retroaktivity.

22. Vo štvrtom žalobnom bode žalobca tvrdil, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou, že určenie
základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu je v rozpore s právom Európskej únie, v
rozpore s treťou elektroenergetickou smernicou, a to z toho dôvodu, že odvod predstavuje prekážku
dosiahnutia plne a skutočne konkurenčného trhu s elektrinou, rovnako tak aj preto, pretože odvod
nespadá do skupiny opatrení, ktoré táto smernica umožňuje členskému štátu prijať aj keby mali ísť proti

cieľu jednotného trhu s elektrinou a tiež aj preto, pretože odvod nespĺňa požiadavky proporcionality.
Podľa žalobcu tretia elektroenergetická smernica má prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom.

23. Podľa piateho žalobného bodu sa žalovaný nevysporiadal s námietkou, že zákon č. 235/2012 Z. z.
je v časti vzťahujúcej sa na zvýšenie výsledku hospodárenia z titulu rozpustenia rezerv vytvorených v

období pred účinnosťou zákona v rozpore s ústavou, dohovorom aj chartou.

24. V šiestom žalobnom bode namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej určenie
základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovanie odvodu je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky
a Listinou.

25. V siedmom žalobnom bode uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami, že určenie základu
odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovanie odvodov je v rozpore so všeobecnými ústavnými limitmi pre
zásahy do základných práv a slobôd, pretože zákon je v rozpore s princípom proporcionality, ako aj
v rozpore s princípom rovnosti a zákazu diskriminácie a tiež tento zákon je v rozpore s požiadavkou

určitosti a zrozumiteľnosti právnych noriem.

26. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 24. apríla 2017 (ďalej len „vyjadrenie“).27. K prvému žalovanému bodu sa vyjadril tak, že zo zákona č. 235/2012 Z. z. vyplýva, že posúdenie
postavenia osoby ako regulovanej osoby ponechal zákon na každej osobe, ktorá po vyhodnotení
zákonných podmienok mala sama „nahlásiť“ správcovi odvodu, že je regulovanou osobou. Osobitný

odvod je tak vyrubený „samovyrubením“ a správca odvodu vydáva rozhodnutie len v takom prípade, ak
výška odvodu nie je vypočítaná správne. Prvé oznámenie o tom, že žalobca je regulovanou osobou,
bolo správcovi odvodu doručené 25.09.2012. Aj nasledujúce odvodové obdobia 2013 až 2016 žalobca
opätovne doručil takéto oznámenie. K časti o výnosoch z dodávok elektriny v zahraničí uviedol, že
vôbec nešpecifikoval na základe akých povolení bol realizovaný predaj elektriny. Správca odvodu ako

ani žalovaný preto od účinnosti zákona nemajú pochybnosti o tom, že by nebol regulovanou osobou.
Navyše, podľa údajov v účtovníctve o výnosoch z regulovanej činnosti tieto predstavujú až 99,20% jeho
celkových výnosov.

28. K druhému žalobnému bodu uviedol, že právny výklad, podľa ktorého by základom odvodu nebol
výsledok hospodárenia vykázaný podľa IFRS prepočítaný podľa prevodového mostíka, ale aby výsledok

hospodárenia podľa IFRS ostal neupravený prevodovým mostíkom, tak takýto postup by bol v rozpore
so zásadou zákonnosti, pretože určenie základu odvodu ako výsledku hospodárenia vykázaný podľa
IFRS bez jeho úpravy prevodovým mostíkom zákon č. 235/2012 Z. z. neupravuje. Žalobca ako účtovná
jednotka spĺňa podmienky na vedenie účtovníctva a vykonanie individuálnej účtovnej závierky podľa
§ 17a zákona o účtovníctve, a preto je povinný účtovať a vykazovať výsledok hospodárenia pred

zdanením podľa IFRS. Na účely vyčíslenia základu odvodu a podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona č. 235/2012
Z. z. je regulovaná osoba povinná výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa IFRS
upraviť podľa prevodového mostíku. Touto úpravou sa výsledok hospodárenia dostane na rovnakú
úroveň, ako by ho vykazovala regulovaná osoba, ktorá účtuje podľa postupov účtovania. Suma takto
vykázaného výsledku hospodárenia preto u každej regulovanej osoby nevykazuje žiadne rozdielne

znaky nejednotného vyčíslenia výsledku hospodárenia, ktoré by malo za následok zvýhodnenie alebo
znevýhodnenie niektorej zo skupín regulovaných osôb na účely výkonu vykazovania základu odvodu.

29. K tretiemu žalovanému bodu uviedol, že medzinárodný štandard IAS-37 vyžaduje, aby účtovná
jednotka pri ustanovení výšky rezerv vzala do úvahy riziká a neistoty, ktoré však neospravedlňujú

vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie záväzkov. Podľa žalovaného k
priebežnému revidovaniu tvorby a následnému rozpustenie rezerv zo strany žalobcu nedochádzalo
takom rozsahu a zodpovednosti, ako si táto oblasť účtovníctva vyžaduje. Z poznámok k individuálnej
účtovnej závierke za rok končiaci 31.12.2015 nie je dostatočne preukázané a ani popisným spôsobom
hodnoverne zdôvodnené, či rozdiel, o ktorý bol upravený výsledok hospodárenia pred zdanením podľa

IFRS prostredníctvom prevodového mostíka, vznikol len rozpustením rezervy alebo či nevznikol aj z
precenenia majetku cez rezervu z precenenia vo vlastnom imaní alebo aj z iných účtovne vykonaných
úprav. Zo súm XXX XXX XXX,XX eur a XXX XXX XXX,XX eur, ktoré sa premietli do úpravy sumy
výsledku hospodárenia uvedeného na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov za rok 2015, je
zrejmé, že ide o rozdielne sumy, ktoré podľa žalovaného zahŕňajú aj iné účtovné zápisy a nielen

rozpustenie rezerv, na ktoré poukazuje žalobca pri porovnaní vyčísleného rozdielu, o ktorý bol upravený
výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa IFRS. Prostredníctvom prevodového mostíka
je suma takto upraveného výsledku hospodárenia uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z
príjmov. Ide o sumu XXX XXX XXX,XX eur, ktorá pozostáva zo sumy zvýšenia výnosov celkom o sumu
XXX XXX XXX,XX eur a zníženie nákladov o celkovú sumu XXX XXX XXX,XX eur a to znamená, že

prevodovým mostíkom žalobca upravoval nielen sumu výnosov alebo nákladov, o čom sa žalobca vôbec
nezmienil. K „umelo“ zvýšenému výsledku hospodárenia uviedol, že žalobca týmto svojím tvrdením o
rozpustení rezerv spochybňuje doteraz platný účtovný postup tvorby a rozpustenie rezerv podľa zákona
o účtovníctve a § 19 postupov účtovania. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že
v účtovnom období 2015 účtovne rozpustil rezervy, ktorých tvorba bola vykonaná pred rokom 2012.

Je preto namieste otázka, či tvorba rezerv bola v minulosti skutočne opodstatnená. Znevýhodnenie
oproti subjektom, ktoré tiež vytvárali rezervy, ale ktoré rozpustili rezervy pred účinnosťou zákona č.
235/2012 Z. z., je len v hypotetickej rovine. Tvorba použitia a následné rozpustenie rezerv sa z hľadiska
účtovníctva považujú za bežné účtovné operácie, pričom účtovanie všetkých účtovných operácií za
príslušnéúčtovnéobdobiespadávýlučnedokompetencieúčtovnejjednotky.Neobstojíaniodôvodnenie,

že pokiaľ išlo o rezervu, ktorej tvorba podľa zákona o dani z príjmov nebola uznaná za daňový výdavok,
žalobca sumy tejto tvorby rezervy riadne zdanil, t. j. zvýšil základ dane a následne pri rozpustení sa
znížil základ dane ako to bolo v roku 2015. Žalovaný túto skutočnosť nepopiera, je to všeobecný postup
uplatnenia zákona o dani z príjmov, ktorý však nemá ani nemôže mať vplyv na iný postup vyčísleniazákladu odvodu, aký upravuje § 5 zákona č. 235/2012 Z. z. Daň z príjmov sa riadi zákonom o dani z
príjmov a osobitný odvod sa riadi zákonom č. 235/2012 Z. z. Ide o dve odlišné kategórie z hľadiska
ich uplatnenia ako daňového výdavku, pričom suma dane z príjmov nie je daňovým výdavkom a suma

osobitného odvodu je daňovým výdavkom, ktorý sa zahŕňa do základu dane (znižuje základ dane).

30. K štvrtému žalovanému bodu uviedol, že zákon č. 235/2012 Z. z. nie takým opatrením, aký
má na mysli čl. 3 ods. 2 tretej elektroenergetickej smernice, a teda ani nemôže byť v rozpore
s týmto ustanovením. Osobitný odvod má charakter priamej platby, ktorej zavedenie je výlučne v

kompetencii členského štátu a na tento prípad nemožno aplikovať tretiu elektroenergetickú smernicu,
ktorej základným cieľom je zabezpečiť otvorenie trhu s elektrinou v Európskej únii. Zákon č. 235/2012
Z. z. bol podľa dôvodovej správy k zákonu prijatý ako jedno z opatrení na spravodlivejšie a ekonomicky
efektívnejšie rozdelenie bremena vplyvov globálnej finančnej a hospodárskej krízy, pretože v dôsledku
krízy prišlo k zhoršeniu bilancie verejných financií v prevažnej väčšine krajín Európskej únie vrátane
Slovenska.

31. K žalobným bodom 5, 6 a 7 žalovaný uviedol, že zákon č. 235/2012 Z. z. nie je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, Listinou, Dohovorom ani Chartou základných práv Európskej únie. Žalovaný je
toho názoru, že v súlade s princípom prezumpcie ústavnosti právnych noriem, sú správne orgány
povinné právnu normu aplikovať pokiaľ nie je predpísaným spôsobom vyslovená jej protiústavnosť.

32. Žalovaný preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania.

III.B Konanie na Krajskom súde v Bratislave

33. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie rozhodnutím č. k. 5S/34/2017-107 zo dňa
05.11.2019 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia. Uviedol, napríklad, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou o tom, či žalobca
je regulovaným subjektom. Za nepreskúmateľné považoval rozhodnutie napríklad v tej časti, v ktorej

žalovaný vymedzoval určovanie základu odvodu a rovnako tak namietol, že žalovaný bol pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia povinný vykladať zákon v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s
treťou elektroenergetickom smernicou.

III.C Konanie na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky

34. Žalovaný voči rozhodnutiu krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“) v konaní sp. zn. 5Sžfk/30/2020 (ďalej len
„rozhodnutie NSS“), a to tak, že rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

35. Kasačný súd považoval kasačné námietky týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia a neurčitosti
rozhodnutia krajského súdu za nedôvodné.

36. Na strane druhej však kasačný súd považoval za dôvodnú kasačnú námietku žalovaného týkajúcu
sa posúdenia žalobcu ako regulovanej osoby. Rovnako tak za dôvodnú považoval kasačnú námietku

týkajúcu sa posúdenia určenia výsledku hospodárenia so zreteľom na rozpustenie časti rezerv.
Napokon uviedol, že právny záver krajského súdu týkajúci sa posúdenia aplikácie a vzťahu tretej
elektroenergetickej smernice so zákonom č. 235/2012 Z. z., je nesprávne právne posúdený.

37. Kasačný súd rovnako tak poukázal na to, že pri vyhodnocovaní jednotlivých námietok vychádzal

z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017 a ktorý sa týkal súdneho prieskumu rozhodnutia
správcu odvodu, pričom skonštatoval, že závery z rozhodnutia sp. zn. 1Sžfk/43/2017 sú plne použiteľné
aj na prejednávaný prípad.

IV. Relevantná právna úprava

38. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovanou osobou je osoba alebo
organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti energetiky na
základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu.39. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 235/2012 Z. z. regulovanou osobou je osoba alebo organizačná
zložka zahraničnej osoby, ktorá predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa písmena a) za

účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa písmena a), dosiahnu aspoň 50%
celkových výnosov tohto účtovného obdobia.

40. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu
do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1, písomné

oznámenie, v ktorom uvedie
a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a),
c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

41. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. platí, že ak sa osoba alebo organizačná zložka zahraničnej
osoby stala regulovanou osobou, neprestane byť regulovanou osobou ani ak jej výnosy z činnosti v
oblasti podľa odseku 1 písm. a) za účtovné obdobie, v ktorom má oprávnenie na výkon činnosti podľa
odseku 1 písm. a), nedosiahnu 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia.

42. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný
za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1
písm. a); tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov podľa § 9 k
tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný.

43. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z. z. základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia
odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2, § 8 ods. 3, § 13 ods. 2 alebo 5.

44. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia
pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom13. (13/ zákon o

účtovníctve)

45. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia
podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
podľa medzinárodných účtovných noriem14 (14/ § 17a zákona o účtovníctve) upravený podľa

osobitného predpisu15 (15/ § 17 ods. 1 písm. c) zákona o dani z príjmov).

46. Podľa § 7 zákona č. 235/2012 Z. z. odvod sa vypočíta ako súčin sadzby odvodu a sumy základu
odvodu, ktorá prevyšuje sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2.

47. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba je povinná na základe písomného
oznámenia podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5, podľa odseku 3 alebo na základe rozhodnutia podľa
odseku 4 zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je
povinná platiť odvod.

48. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. platí, že ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení
podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5 alebo podľa odseku 3 nie je vypočítaná podľa tohto zákona, správca
odvodu vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku odvodu. Regulovaná osoba je povinná platiť odvod
na základe rozhodnutia podľa prvej vety, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom
mesiaci, v ktorom jej bolo rozhodnutie doručené.

49. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z. z. proti rozhodnutiu o určení odvodu podľa odseku 4
alebo zúčtovaniu odvodov podľa § 9 môže regulovaná osoba podať do ôsmich dní odo dňa doručenia
rozhodnutia námietku písomne alebo ústne do zápisnice u správcu odvodu. Námietka môže smerovať
len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodov. Podanie námietky nemá

odkladný účinok. Správca odvodu môže do 15 dní rozhodnúť o námietke, ak jej v plnom rozsahu vyhovie,
inak v tejto lehote postúpi námietku na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej
len „finančné riaditeľstvo“), o čom bez zbytočného odkladu upovedomí regulovanú osobu.50. Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do
konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka
podľa odseku 1, rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania

odvodov alebo výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov.

51. Podľa § 12 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. odvod, preplatok zo zúčtovania odvodov a nedoplatok zo
zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dane z príjmov podľa osobitného predpisu21 (21/ § 17 ods.
1 písm. b) a c) zákona o dani z príjmov).

52. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby,
ktorá k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a) a ktorej
pomer výnosov z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto
zákona dosiahol aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia, sa považuje za regulovanú
osobu podľa tohto zákona. Takej regulovanej osobe vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým

obdobím, ktorým je september 2012, ak jej výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred účinnosťou
tohto zákona dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. Za účtovné obdobie podľa
predchádzajúcich viet sa považuje účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účinnosti tohto
zákona, za ktoré vznikla povinnosť zostaviť riadnu účtovnú závierku a predložiť ju spolu s daňovým
priznaním v lehote, ktorá uplynula pred účinnosťou tohto zákona.

53. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť
odvod podľa odseku 1, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového
obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie
a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti,

b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a),
c) sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa odseku 1,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

54. Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. za regulovanú osobu podľa tohto zákona sa považuje

aj osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá
a) k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a),
b) nevykázala výsledok hospodárenia pred účinnosťou tohto zákona a
c) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie, ktoré
začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto

účtovného obdobia.

55. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovanej osobe podľa odseku 3 vzniká povinnosť platiť
odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej odhad podľa odseku 5 písm. c)
za účtovné obdobie, ktoré začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahol aspoň sumu

základu odvodu podľa § 4 ods. 2.

56. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť
odvod podľa odseku 4, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového
obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie

a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a),
c) sumu odhadu predpokladaného výsledku hospodárenia,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

57. Podľa § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne,
preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.

58. Podľa § 17 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o účtovníctve účtovná závierka je štruktúrovaná
prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie

využívajú (ďalej len „používatelia“). Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch
ustanovených týmto zákonom v štruktúre, ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej
jednotke.59. Podľa § 17 ods. 9 prvej vety zákona o účtovníctve informácie v účtovnej závierke musia byť pre
používateľa užitočné, posudzujú sa z hľadiska ich významnosti a musia byť zrozumiteľné, porovnateľné
a spoľahlivé.

60. Podľa § 17a ods. 6 zákona o účtovníctve v znení účinnom do 31. augusta 2022 na účtovné jednotky
podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje tento zákon, ak osobitné predpisy22a neustanovujú inak; to platí aj
pre účtovné jednotky podľa odseku 3, ak sa rozhodnú zostavovať individuálnu účtovnú závierku podľa
osobitných predpisov.22a (22a/ Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 z 19. júla

2002 o uplatňovaní medzinárodných účtovných noriem v znení nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 297/2008 z 11. marca 2008, Nariadenie Komisie (ES) č. 1126/2008 z 3. novembra 2008,
ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 prijímajú určité
medzinárodné účtovné štandardy v platnom znení)

61. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty

sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva1 z výsledku hospodárenia. (1/
zákon o účtovníctve)

62. Podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo
daňovej straty sa vychádza u daňovníka, ktorý na základe povinnosti podľa osobitného predpisu1

(zákon o účtovníctve) vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke77a (§ 17a
zákona o účtovníctve) podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku
hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise
vydanom ministerstvom, alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave
podvojného účtovníctva1, pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť

evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva1 a uchovávať ju
podľa osobitného predpisu77b); ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa
vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných
štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom
právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v

nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. (1/ zákon o účtovníctve, 77b/ § 35 a § 36 zákona o účtovníctve)

63. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým
výdavkomvýdavok(náklad)nadosiahnutie,zabezpečenieaudržaniepríjmovpreukázateľnevynaložený
daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa §

6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich
výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej
sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje
inak.

64. Podľa § 1 ods. 1 prevodového mostíka týmto opatrením sa ustanovuje spôsob úpravy
výsledku hospodárenia vykázaného podľa osobitného predpisu v individuálnej účtovnej závierke
podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo v znení neskorších predpisov (ďalej len
„štandardy“) pri zisťovaní základu dane z príjmov v súlade s § 17 ods. 2 zákona.

65. Podľa § 1 ods. 2 prevodového mostíka príslušnými postupmi účtovania sa na účely tohto opatrenia
rozumejú postupy účtovania, podľa ktorých by daňovníci postupovali, ak by nepostupovali podľa
štandardov, okrem daňovníka, ktorý je poisťovňou, pobočkou zahraničnej poisťovne, zaisťovňou,
pobočkou zahraničnej zaisťovne, Slovenskou kanceláriou poisťovateľov, pre ktorého sa príslušnými
postupmi účtovania rozumejú postupy účtovania ustanovené opatrením Ministerstva financií Slovenskej

republiky z 3. decembra 2002 č. 22212/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch
účtovania a rámcovej účtovej osnove pre poisťovne, pobočky zahraničných poisťovní, zaisťovne,
pobočky zahraničných zaisťovní a Slovenskú kanceláriu poisťovateľov (oznámenie č. 693/2002 Z. z.) v
znení opatrenia z 8. decembra 2004 č. MF/10551/2004-74 (oznámenie č. 710/2004 Z. z.).

66. Podľa § 19 ods. 1 postupov účtovania rezerva sa tvorí na základe zásady opatrnosti na riziká a
straty. Rezerva je záväzok predstavujúci existujúcu povinnosť účtovnej jednotky, ktorá vznikla z minulých
udalostí, je pravdepodobné, že v budúcnosti zníži ekonomické úžitky účtovnej jednotky, pričom ak nie
je známa presná výška tohto záväzku, ocení sa odhadom v sume dostatočnej na splnenie existujúcejpovinnosti ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka pri zohľadnení rizík a neistôt. Záväzok
s určitým časovým vymedzením a určitou výškou sa neúčtuje na účte rezerv, ale na príslušnom účte
záväzku.

67. Podľa § 19 ods. 2 postupov účtovania spôsob tvorby a používania rezerv sa uvádza vo vnútornom
predpise účtovnej jednotky, pričom rezerva sa môže použiť len na účel, na ktorý bola vytvorená. Pri
tvorbe rezerv podľa odseku 8 písm. s) sa môžu použiť poistno - matematické metódy a hodnota týchto
rezerv sa upravuje na ich hodnotu v čase účtovania a vykazovania.

68. Podľa § 19 ods. 4 postupov účtovania zostatky rezerv sa prevádzajú do nasledujúceho účtovného
obdobia.

69. Podľa § 19 ods. 6 postupov účtovania rezervy sú predmetom dokladovej inventúry a pri inventarizácii
sa posudzuje ich výška a odôvodnenosť. Ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, sa z dôvodu

upravujúcich závierkových účtovných prípadov účtuje tvorba rezervy, alebo sa upraví jej výška.

70. Podľa § 19 ods. 7 postupov účtovania rezervy sa vzťahujú na povinnosti vyplývajúce zo všeobecne
záväzných právnych predpisov, z uzavretých zmlúv, z dobrovoľného rozhodnutia účtovnej jednotky
splniť si povinnosť voči tretím stranám, napríklad ak na základe konania účtovnej jednotky v minulosti,

zverejnenia pravidiel alebo oznámenia o uznaní zodpovednosti účtovnej jednotky tretia strana očakáva,
že takáto povinnosť bude splnená. Rezervy sa vytvárajú na
a) náklady súvisiace s odstránením znečistenia životného prostredia,
b) reklamácie a záručné opravy,
c) odstránenie odpadov a obalov,

d) rekultiváciu pozemkov,
e) demoláciu budov,
f) odstupné,
g) nevyčerpané dovolenky, vrátane sociálneho poistenia,
h) odmeny členom dozornej rady a iných orgánov spoločnosti,

i) nevyfakturované dodávky a služby,
j) členské príspevky do zväzov, spolkov, komôr a podobne, ktoré sa týkajú vykazovaného účtovného
obdobia,
k) bonusy, skontá, rabaty a podobne, ktoré sa týkajú výrobkov, tovaru a služieb predaných pred
ukončením vykazovaného účtovného obdobia,

l) náklady na zostavenie, overenie, zverejnenie účtovnej závierky a výročnej správy týkajúcej sa
vykazovaného účtovného obdobia,
m) náklady na zostavenie daňového priznania za vykazované účtovné obdobie,
n) pokuty a penále,
o) finančné povinnosti vyplývajúce z ručenia a záruk,

p) povinnosť spätného odkúpenia obalov,
q) prebiehajúce a hroziace súdne spory,
r) vyplácanie prémií a odmien,
s) vyplácanie odchodného, vyplácanie plnení pre zamestnancov pri životných jubileách alebo
pracovných jubileách a iných plnení pre zamestnancov (zamestnanecké požitky),

t) provízie obchodným zástupcom,
u) na stratové zmluvy a nevýhodné zmluvy, ktorými sú zmluvy, pri ktorých náklady nevyhnutné na
splnenie zmluvných povinností prevyšujú ekonomický úžitok, ktorý sa zo zmluvy očakáva,
v) náklady na uvedenie prenajatého majetku do predchádzajúceho stavu podľa § 41,
w) vypustené emisie do ovzdušia,

x) a iné riziká a straty súvisiace s činnosťou účtovnej jednotky.

V. Právne hodnotenie správneho súdu

71. Správna žaloba žalobcu bola pôvodne podaná na Krajskom súde v Bratislave, kde jej bola

pridelená sp. zn. 5S/34/2017. Následne po vrátení veci kasačným súdom bola vec vedená pod sp. zn.
BA-1S/6/2023.72. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal
svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovuje

inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých
veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec
bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy vedená na Správnom súde v Bratislave a zároveň v
súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 7 bola náhodným

výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 9S Správneho súdu v Bratislave.

73. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov [ďalej len „SSP“]) preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov
tak, ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario) a v rozsahu právne

záväzného názoru kasačného súdu (§ 469 SSP) a dospel k záveru nedôvodnosti podanej žaloby, a preto
ju treba rozsudkom podľa § 190 SSP zamietnuť.

74. O žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2
SSP, keďže žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom
sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.05.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

75. Právne posúdenie veci správnym súdom vyplýva z rozhodnutia NSS, kde kasačný súd poukázal
aj na rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017. Okrem toho poukazuje správny súd aj na

rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/98/2020, v ktorom tunajší súd rovnako tak
zamietol žalobu žalobcu a v ktorej tunajší súd preskúmaval rozhodnutie o nedoplatku.

76. K prvému žalobnému bodu správny súd uvádza, že nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že
sa nikdy nemal stať regulovanou osobou. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že po nadobudnutí

účinnosti zákona č. 235/2012 Z. z. dňa 01.09.2012 bol v jeho § 13 ustanovený postup pre osoby
oprávnené na výkon niektorej z činností podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 235/2012 Z. z. na účely
ustálenia,čidanáosobajealeboniejeregulovanouosobou.Kpostupupodľa§12zákonač.235/2012Z.
z. sa kasačný súd v rozhodnutí NSS s odkazom na rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017
vyjadril nasledovne:

77. „Tiež je nepochybné, že zákonodarca môže ukladať povinností jednotlivcom predovšetkým zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods.
1 písm. a/ ústavy Slovenskej republiky). Z legislatívnej konštrukcie vyššie citovaných ustanovení §
13 ods. 1 alebo 3 zák. č. 235/2012 Z.z. pre kasačný súd vyplýva, že každý, kto spĺňa podmienky

vrátane vyhodnotenia kvalifikačnej podmienky splnenia budúceho predpokladu tam uvedeného (t.j.
odhad percentuálneho podielu výnosov z činnosti, ktorý je oprávnený vykonať iba žalobca ako osoba
disponujúca v tom čase relevantnými údajmi), toho zákonodarca považuje za regulovanú osobu podľa
citovaného zákona. Účinky tohto postavenia nastávajú priamo zo zákona a citovaný zákon na vznik
tohto postavenia nevyžaduje aktívnu činnosť sťažovateľa ako správcu odvodu. Následne je regulovaná

osoba v zmysle § 13 ods. 1, resp. 4 zák. č. 235/2012 Z.z. zaťažená povinnosťou
- platiť odvod , počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, a
- ako aj doručiť písomné oznámenie s obsahom vymedzeným zákonom.“

78. „Až v tomto okamihu sa uplatňuje dozorné oprávnenie správcu odvodu, ktorý má preskúmať

písomné oznámenie, a v prípade, ak zistí, že takáto osoba nespĺňa podmienky na zaradenie do skupiny
regulovaných osôb, toto jej dá na vedomie. Ani kasačný súd nemá pochybnosti po oboznámení sa so
spisom sťažovateľa, že by žalobca nemal spĺňať podmienky zakotvené v zákone. Predovšetkým ide o
subjekt s právnou subjektivitou, ktorý nepopiera držbu oprávnenia na výkon činnosti v oblasti energetiky
na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu.

Ako je už uvedené, toto žalobca konkludentne deklaroval počnúc prvým odvodovým obdobím, ktorým
bol september 2012.“79. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca postupoval vyššie
naznačeným spôsobom, keď žalovanému zaslal písomné oznámenie zo dňa 19.09.2012 obsahujúce
náležitosti podľa § 13 ods. 2 písm. a) až d) zákona č. 235/2012 Z. z. Svoje postavenie regulovanej osoby

pritom nespochybnil ani vo svojom ďalšom písomnom oznámení zo dňa 10.10.2012. Z predloženého
administratívneho spisu pritom nevyplýva, že by sa žalobca relevantne bránil proti svojmu postaveniu
regulovanej osoby pred podaním správnej žaloby. Navyše v súlade s § 3 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z.
z. platí, že raz založené postavenie regulovanej osoby sa nestráca do budúcnosti ani v prípade, ak jej
výnosy z dotknutej činnosti nedosiahnu zákonom ustanovenú hodnotu.

80. Žalobca okrem toho nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali jeho tvrdenie, že jeho
výnosy z regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov 2011 až 2015 pomer aspoň
50 % jeho celkových výnosov. Zároveň žalobca nijakým spôsobom nepodložil svoj argument, že jeho
výnosy z dodávok elektriny v zahraničí nie sú výnosmi z regulovanej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a)
zákona č. 235/2012 Z. z. Bolo pritom na zodpovednosti žalobcu posúdiť, či spĺňa definíciu regulovanej

osoby,atedačibolpovinnýpodľa§13ods.2zákonač.235/2012Z.z.doručiťsprávcoviodvodupísomné
oznámenie s predpísanými údajmi.

81. Správny súd sa nestotožnil ani s druhým žalobným bodom – výhradami žalobcu týkajúcimi sa určenia
výšky základu odvodu zo stranu žalobcu a s tým súvisiaceho zahrnutia rozpustenia rezerv do základu

odvodu. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú úpravu výsledku jeho hospodárenia vykázaného podľa IFRS
tzv. prevodovým mostíkom, žalobca podľa názoru správneho súdu neuviedol žiadne relevantné dôvody
spôsobilé spochybniť postup žalovaného v tomto smere. Považuje pritom za potrebné poukázať na
nasledovnú argumentáciu kasačného súdu v rozhodnutí NSS s odkazom na rozhodnutie kasačného
súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017:

82. „Pri posúdení dotknutých záverov správneho súdu vychádzal kasačný súd z nasledujúcej
argumentácie. Ustanovenie § 5 ods. 1 zák. č. 235/2012 Z.z. vymedzuje výsledok hospodárenia
regulovanej osoby ako veličinu pre základ odvodu, pričom v nasledujúcich odsekoch 3 a 4 upravuje ako
výpočtový základ

- výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravený zák. č. 431/2002
Z.z. (text uvedený v odseku 3) alebo
- výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem (text
uvedený v odseku 4), avšak upravený postupom podľa § 17 ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z.

83. Pre kasačný súd je nepochybné, že vyššie citované ustanovenie § 17 ods. 1 písm. c) zák. č.
595/2003 Z.z. ukladá subjektu, ktorý vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS (viď aj odkaz č.
77a/ výslovne uvedený v citovanom texte zákona), povinnosť uvedený výsledok hospodárenia upraviť
spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise, ktorým je pre preskúmavanú vec
Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/011053/2006-72 z 15. februára 2006 (pod

č. 12/2006 F.s.), ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom
v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (tiež
„prevodový mostík“ alebo „postupy úpravy IFRS“). Práve týmto subjektom je aj žalobca.

84. Záver o nutnosti použiť hore uvedenú úpravu IFRS sa premietol aj do textu, ktorý bol uvedený vládou

Slovenskej republiky ako predkladateľom v osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu § 5 zákona č.
235/2012 Z. z. nasledovne: „Navrhuje sa, aby základom odvodu bol výsledok hospodárenia vykázaný
za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba vykonáva činnosti podľa tohto návrhu zákona; na
tento účel sa použije výsledok hospodárenia vykázaný podľa slovenských právnych predpisov alebo
medzinárodných účtovných noriem. Tento výsledok hospodárenia sa uvádza na riadku 100 daňového

priznania k dani z príjmov právnických osôb. Navrhujú sa aj alternatívy základu odvodu.“.

85. Kasačný súd iba potvrdzuje právne-teoretické východiská, že v zmysle doktrinálnych názorov
(Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 až 133)
sa text dôvodovej správy stáva návodom na uchopenie vôle zákonodarcu pri teleologickom výklade

právnych noriem. Takisto upozorňuje, že v riadku č. 100 II. časti tlačiva Daňové priznanie k dani z príjmov
právnickej osoby sa nachádza tento objasňujúci text: „Výsledok hospodárenia pred zdanením [§ 17 ods.
1 (zisk + strata -)] alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami (III. časť - r. 3 tabuľky F alebo r. 1 tabuľky C1alebo r. 1 tabuľky C1 alebo r. 1 tabuľky C2 alebo r. 3 tabuľky G2) alebo upravený výsledok hospodárenia
(III. časť - r. 4 tabuľky G3)“.

86. Vo vzťahu k žalobcom namietanému rozporu zahrnutia rozpustenia rezerv do základu odvodu (tretí
žalobný bod) je potrebné uviesť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca výsledok
hospodárenia pred zdanením vykazuje podľa medzinárodných účtovných noriem. Sporným bol medzi
nimi postup týkajúci sa retroaktívneho zahrnutia alebo nezahrnutia rezerv z minulých období (výška
deklarovaná žalobcom je XXX XXX XXX,XX eur, resp. XXX XXX XXX,XX eur) do výpočtového základu

odvodu. Ani túto námietku však správny súd nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú, a to s poukazom na
nasledovný právny názor kasačného súdu:

87. „Pre kasačný súd z dotknutých ustanovení Postupov účtovania vyplýva, že každá účtovná jednotka
v súlade so zásadou opatrnosti má povinnosť vyhodnotiť budúce (predpokladané) riziká a straty, ktoré
sa týkajú jej majetku a záväzkov, a ktoré sú jej známe v danom účtovnom období. Postupy účtovania

v § 19 definujú rezervy ako záväzky spojené s povinnosťami z minulých období s neistým časovým
vymedzením alebo výškou, ktoré v budúcnosti jej zníži ekonomické úžitky.“

88. „Právne predpisy ponechávajú voľnosť účtovnej jednotke pri tvorbe rezerv, ktorých rozsah je
demonštratívne vymedzený v § 19 ods. 7 Postupov účtovania pod písmenami a) až x). Žalobca pri

opise dotknutých rezerv používal nejasný pojem „viac druhov rezerv“ ako aj ich rozpustenie odôvodnil
všeobecne tým, že došlo k prehodnoteniu výšky rezerv. Takýto postup kasačný súd nespochybňuje,
nakoľko ide o výkon oprávnení účtovnej jednotky v zmysle § 19 ods. 6 Postupov účtovania.

89. Čo sa týka hore uvedených argumentov o porušení princípov postupom sťažovateľa, žalobca

opisuje, ako pristúpil k vyššie uvedenému čiastočnému rozpusteniu rezerv v rámci účtovného obdobia
roka 2015, avšak išlo o rezervy, ktoré žalobca vytvoril v účtovníctve ešte pred 01.09.2012, a teda pred
nadobudnutím účinnosti zák. č. 235/2012 Z.z. Tým nadobudol žalobca pocit, že po splnení všetkých
s tým súvisiacich povinností, na neho sťažovateľ uvalil na zvýšenie výsledku hospodárenia z titulu
rozpustenia rezerv ďalšie, úplné nové verejné dávky, ktoré žalobca v čase tvorby rezerv a zdaňovania

nemohol rozumne očakávať (nakoľko v tom čase v právnom poriadku neexistovali).

90. Avšak základným poslaním správneho súdnictva v zmysle § 2 ods. 1 S.s.p. je prostredníctvom
správneho súdu poskytovať ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby
a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Žalobca však pri tvorbe a následnom rozhodnutí

postupoval v medziach uváženia, ktoré mu zákonodarca zveril prostredníctvom zák. č. 431/2002 Z.z. a
vykonávajúcich predpisov. Preto správny súd nemohol ako aj ani nepreskúmaval vzťah sťažovateľa k
dôvodom tvorby, resp. dôvodom rozpustenia rezervy, nakoľko ide o účtovnú operáciu. Navyše otázku,
prečo však pristúpil k rozpusteniu dotknutých rezerv, samotný žalobca neuviedol a ani neobjasnil.

91. Naopak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správne zdôraznil (vyjadrenie k bodom 126-127 - str.
8 kasačnej sťažnosti), že správny súd sa zaoberal len okrajovo problematikou rozpustenia rezerv
vytvorených žalobcom v minulých účtovných obdobiach. Aj podľa kasačného súdu nie je možné súhlasiť
s argumentom žalobcu, že rozpustenie rezerv je možné označiť ako čisto „účtovné“ zvýšenie výsledku
hospodárenia. Žalobca ako každá účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne a

preukázateľne, čo sa v zmysle § 17 ods. 9 zák. č. 431/2002 Z.z. prejavuje aj v údajoch uvedených v
účtovnej závierke.“

92. K štvrtému žalobnému bodu, t. j. žalobcom namietanému rozporu dotknutých ustanovení zákona č.
235/2012 Z. z. s treťou elektroenergetickou smernicou, správny súd uvádza, že sa s danou námietkou

nestotožnil predovšetkým s poukazom na odpoveď Súdneho dvora Európskej únie na prejudiciálnu
otázku položenú kasačným súdom obsiahnutú vo veci C-376/18 zo dňa 12.12.2019 (ďalej tiež „rozsudok
Súdneho dvora“) nasledovne: „Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009
o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, a najmä
jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave,

ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v
zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej
moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na
dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.“93.Správnysúdvtejtosúvislostipoukazujeajnanasledovnúargumentáciukasačnéhosúduvkonanísp.
zn. 1Sžfk/43/2017: „Najmä vo vzťahu k pôsobeniu zásady zákazu diskriminácie, ktorá je neoddeliteľnou

súčasťou všeobecných zásad práva EÚ, Súdny dvor zdôraznil, že túto zásadu musí rešpektovať
vnútroštátna právna úprava, ktorá patrí do pôsobnosti práva EÚ alebo ho vykonáva. Súčasne zdôraznil,
že cieľom zák. č. 235/2012 nie je určiť pravidlá dodávky elektriny ani stanoviť podmienky organizácie
a fungovania trhu s elektrinou či definovať práva spotrebiteľov v tejto oblasti a ani objasniť povinnosti
v oblasti hospodárskej súťaže, ale upraviť podmienky pre osobitný odvod ako všeobecné daňové

opatrenie.

94. Na toto všeobecné daňové opatrenie kasačný súd musí nazerať ako na príjem štátnych finančných
aktív (viď § 13 zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) nakoľko v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. sú uhradené odvody štátnymi
finančnými aktívami, ktoré sa vedú na samostatnom mimorozpočtovom účte. V tomto duchu sa kasačný

súd nemusí odchýliť od názoru Súdneho dvora, ktorý zaradil osobitný odvod do kategórie priamych daní,
ktoré však predstavujú štátno-rozpočtový príjem.

95. Práve charakter všeobecného daňového opatrenia je u osobitného odvodu potvrdený tým, že v
súlade s dôvodovou správou k zák. č. 235/2012 sledovaným cieľom prijatia zákona je zamedzenia

zhoršovania deficitu verejných financií a boja proti hospodárskej kríze, ďalej uplatnenie úpravy na
podniky pôsobiace v oblasti regulovaných činností, teda nielen na podniky v odvetví energetiky, ale aj v
početných ďalších odvetviach hospodárstva, a po záverom to, že sa neuplatňuje na samotnú dodávku
elektriny, ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu.

96. Nadväzujúc na vyššie citovaný rozsudok (rozsudok sp.zn. C-105/18 až C-113/18 zo dňa 07.
novembra 2019 vo veci účastníkov UNESA a spol.) Súdny dvor po porovnaní cieľov tak Tretej
elektroenergetickej smernice s cieľom sledovaným zákonodarcom pri prijímaní zák. č. 235/2012 Z.z.
zotrval na svojom právnom názore, že nakoľko Tretia elektroenergetická smernica nesleduje cieľ
aproximácie daňových predpisov členských štátov, potom jej ustanovenia, a najmä jej čl. 3 ods. 1 až 3

a 10 sa nemôže uplatňovať na vnútroštátnu právnu úpravu zakotvenú v zák. č. 235/2012 Z.z., t.j. ktorou
sa zavádza osobitný odvod z výnosov podnikov, ktorých sa týka táto smernica.“

97. Vychádzajúc z uvedeného je správny súd toho názoru, že žalovaný svoje rozhodnutie založil na
náležite zistenom skutkovom stave a vec po právnej stránke správne vyhodnotil, aplikoval príslušné

zákonné ustanovenia, rozhodnutie dostatočne odôvodnil a v priebehu konania nedošlo z jeho strany k
žiadnym podstatným procesným pochybeniam majúcim vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia.

98. Správny súd súčasne nepovažoval za dôvodné ani návrhy žalobcu na prerušenie konania (žalobné
body 5 až 7) a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov vo vzťahu k dotknutým

ustanoveniam zákona č. 235/2012 Z. z. na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže nemal pochybnosti
o súlade predmetných ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa názoru správneho súdu
osobitný odvod z podnikania v regulovaných odvetviach podľa zákona č. 235/2012 Z. z. v znení
relevantnom pre prejednávanú vec má charakter priamej daňovej platby, a teda nejde o žalobcom
tvrdenú verejnú dávku sui generis. Z dôvodovej správy k citovanému zákonu pritom vyplýva, že

uvedený návrh bol predkladaný Národnej rade Slovenskej republiky ako jedno z opatrení na spravodlivé
a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy, zamedzenie
zhoršenia deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovenom
Európskou Komisiou tak, aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti,
ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach. Preto správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania

zamietol.

99. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a rozsudkom
podľa § 190 SSP ju zamietol.

100. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 a ods.
3 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania,
pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby žalovanému
nahradil trovy konania.101. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s § 443
ods. 2 písm. a/ SSP účinnom do 30. júna 2023) od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP
zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide

o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej
pomoci (písm. c/).