Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 18, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 62Cb/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123309609
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Krajči

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2024:6123309609.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III sudcom JUDr. Milanom Krajčim v spore žalobcu: STAVEBNÁ ČINNOSŤ

JÁGERSKÝ s.r.o., so sídlom Kukučínova 225/65, 962 12 Detva, IČO: 50 126 865, zastúpeného KOVAL
& spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 648
892, proti žalovanému: MR.living s. r. o., so sídlom Antolská 3936/6, 851 07 Bratislava – mestská časť
Petržalka, IČO: 50 951 238, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Ferčákom, so sídlom Bernolákova
1652/29, 955 01 Topoľčany, o zaplatenie 49.044,87 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 49.044,87 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne

- zo sumy 69.546,49 eur od 15.5.2019 do 21.6.2019,
- zo sumy 48.458,53 eur od 22.6.2019 do 24.6.2019,
- zo sumy 28.458,53 eur od 25.6.2019 do zaplatenia,
- zo sumy 58.169,53 eur od 13.7.2019 do 14.10.2019,
- zo sumy 20.586,34 eur od 15.10.2019 do zaplatenia,
a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- eur, to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou z 25. apríla 2023 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu
sumu 49.044,87 eur s príslušenstvom.

2. Žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená ústna zmluva
o dielo, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu realizovať výstavbu rodinných domov, a tomu
zodpovedajúcizáväzokžalovanéhozaplatiťžalobcovicenuzavykonaniediela.Žalobcasisvojuzmluvnú

povinnosť splnil a vystavil na žalovaného faktúru č. VF190007 na sumu 69.546,49 eur, ktorú žalovaný
čiastočne uhradil dňa 21. júna 2019 v sume 21.087,96 eur a dňa 24. júna 2019 v sume 20.000,-- eur.
Následne žalobca vystavil na žalovaného faktúru č. VF190023 na sumu 58.169,53 eur, ktorú žalovaný
čiastočne uhradil dňa 14. októbra 2019 v sume 37.583,19 eur.
2.1. K žalobe žalobca pripojil faktúry č. VF190007 a VF190023 a výpisy z účtu žalobcu.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo 16. mája 2023, sp.

zn. 1Up/751/2023 navrhol žalobu žalobcu zamietnuť.
3.1. Žalovaný uviedol, že nároky žalobcu rozporuje, keďže ich považuje za nedôvodné a nepreukázané.
Faktúry žalobcu žalovaný opakovane rozporoval a žiadal ho o ich opravu. Žalovaný poprel, že by sa
dostal s plnením do omeškania, a faktúry neboli uhradené z toho dôvodu, že žalobca nemá na ich úhraduprávny nárok. Žalobca nemal žalovanému dodať plnenia v rozsahu, aký je uvedený v predložených
faktúrach.

4. Žalobca v replike uviedol, že z tvrdení strán vyplýva, že medzi nimi bola uzatvorená zmluva o dielo,
predmetom ktorej bol záväzok realizovať výstavbu rodinných domov a poukázal na to, že žalovaný
v odpore uvádza tvrdenia bez ich preukázania alebo označenia akýchkoľvek dôkazov.

5. Žalovaný uviedol, že nároky žalobcu v odpore jasne poprel a tieto neuznáva. Žalovaný popieral

samotný dôvod vystavenia faktúr a odkázal na negatívnu dôkaznú teóriu.

6. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na termín dňa 18. apríla 2024 o 9:30 hod., na ktoré
sa dostavili žalobca a právni zástupcovia strán sporu.

7. Podľa ustanovenia § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ

vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.
7.1. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci,
jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok
inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo
jej časti (ods. 2).

7.2. Podľa ustanovenia § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zaplatiť
zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo
iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.
7.3. Podľa ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky

nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
7.4. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3 (ods.
2).
7.5. Podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok,
má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok

záväzku.

8. Zo zhodných tvrdení strán sporu mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzatvorená zmluva o dielo v ústnej forme, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného stavebné
práce na rodinných domoch, čo výslovne potvrdil na uskutočnenom pojednávaní aj právny zástupca

žalovaného. Z uvedeného je tak zjavné, že žalovaný nerozporoval existenciu zmluvného vzťahu so
žalobcom, z ktorého si žalobca uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 49.044,87 eur.
8.1. Na preukázanie žalobou uplatneného nároku žalobca predložil v konaní faktúru č. VF190007 z 30.
apríla 2019 splatnú dňa 14. mája 2019 na sumu 69.546,49 eur (za stavebné práce na rodinnom dome
č. 920/198 a za dodaný a použitý materiál) a faktúru č. VF190023 z 28. júna 2019 splatnú dňa 12. júla

2019 na sumu 58.169,53 eur (za stavebné práce na rodinnom dome SO-N na parc. č. 920/186).
8.2. Zároveň žalobca v konaní predložil výpisy z účtu z 21. júna 2019, z 24. júna 2019 a zo 14. októbra
2019.

9. Z predložených výpisov z účtu žalobcu má súd preukázané, že žalovaný uhradil dňa 21. júna

2019 sumu 21.087,96 eur za 1. časť rodinného domu 5 a materiál Mesquita s označeným variabilným
symbolom 190007. Dňa 24. júna 2019 zrealizoval žalovaný v prospech žalobcu platbu v sume 20.000,--
eur za 2. časť rodinného domu 5 a materiál Mesquita s označeným variabilným symbolom 190007. Dňa
14. októbra 2019 uhradil žalovaný žalobcovi sumu 37.583,19 eur s označeným variabilným symbolom
190023.

9.1. Z uvedeného je zjavné, že žalovaný vedome realizoval v prospech žalobcu platby v sume 21.087,96
eur (dňa 21. júna 2019) a v sume 20.000,-- eur (dňa 24. júna 2019) na čiastočnú úhradu faktúry č.
VF190007, ako to vyplýva z identifikácie platieb žalovaného, keď ako variabilný symbol použil číslo
predmetnej faktúry. Je tak nepochybné, že žalovaný si bol vedomý svojho zmluvného záväzku voči
žalobcovi, ktorý žalobca žalovanému fakturoval faktúrou č. VF190007, ktorý sa čiastočnými úhradami

žalovaného znížil zo sumy 69.546,49 eur na sumu 28.458,53 eur.
9.2. Rovnako tak je podľa názoru súdu zjavné, že žalovaný vedome realizoval v prospech žalobcu
platbu v sume 37.583,19 eur (dňa 14. októbra 2019) na čiastočnú úhradu faktúry č. VF190023, ako to
vyplýva z identifikácie platieb žalovaného, keď ako variabilný symbol použil číslo predmetnej faktúry. Jetak nepochybné, že žalovaný si bol vedomý svojho zmluvného záväzku voči žalobcovi, ktorý žalobca
žalovanému fakturoval faktúrou č. VF190023, ktorý sa čiastočnou úhradou žalovaného znížil zo sumy
58.169,53 eur na sumu 20.586,34 eur.

10. Zohľadňujúc znenie ustanovenia § 407 ods. 3 v spojení s ustanovením § 323 ods. 2 Obchodného
zákonníka má súd za to, že obidva čiastkové nároky žalobcu v sume 28.458,53 eur (v zmysle faktúry
č. VF190007) a v sume 20.586,34 eur (v zmysle faktúry č. VF190023) žalovaný vyššie popísanými
čiastkovými úhradami uznal. V dôsledku uznania záväzkov zo strany žalovaného súd konštatuje, že

došloknaplneniuvyvrátiteľnejdomnienky,atožeuznanýzáväzok(t.j.žalobouuplatnenýnárokžalobcu)
v čase uznania (v čase jednotlivých čiastkových úhrad zo strany žalovaného) trval.

11. V súvislosti s uznaním záväzku podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v podobe
čiastočnej úhrady dlžníka súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplývajú
nasledovné právne závery:

11.1. Odvolací súd konštatuje, že z ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva,
že čiastočné plnenie má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno
usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky
je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je potom rozhodujúce, či dlžník čiastočným
plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Usudzovať, že dlžník čiastočným plnením

uznáva zvyšnú časť dlhu, možno z rôznych písomností, účtovných dokladov, prípadne konkrétnym
správaním sa dlžníka. Ak dlžník zaplatí časť záväzku, ktoré spôsobí uznanie zvyšku dlhu, nemôže po
jeho zaplatení namietať premlčanie dlhu. V prípade čiastočného plnenia zákon konštruuje nevyvrátiteľnú
právnu domnienku, že ide o uznanie dlhu. Vyplýva to z toho, že nie je potrebný prejav vôle dlžníka uznať
záväzok. Vôľa dlžníka je tu irelevantná. Rozhodujúce sú tu objektívne hľadiská. Čiastočné plnenie má

účinky uznania záväzku len vtedy, ak právo veriteľa v čase čiastočného plnenia nebolo premlčané (k
tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. januára 2023, sp. zn. 41Cob/71/2022).
11.2. Uznanie záväzku (§ 323 OBZ) urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Uznanie záväzku zlepšuje
procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť plnenie svojej pohľadávky, nakoľko existencia

záväzku sa v čase uznania predpokladá. Pri súdnom spore teda dôkazné bremeno o neexistencii
uznaného záväzku zaťažuje dlžníka. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom
adresovaný veriteľovi. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Z tejto zásady sú však
v § 323 ods. 2 ustanovené výnimky, keďže sa odkazuje na § 407 ods. 2 a 3. Z tohto ustanovenia
vyplýva, že za uznanie záväzku zákon považuje aj platenie úrokov alebo čiastočné plnenie. O čiastočné

plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne veriteľovi len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť
plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len časť predmetu plnenia. Ani v jednom z uvedených prípadov nie je
potrebný prejav vôle dlžníka uznať záväzok. Vôľa dlžníka je tu irelevantná. Rozhodujúce sú objektívne
hľadiská. Dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v
čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky má dlžník naďalej

možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o
tejto skutočnosti prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení
dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Čiastočné
plneniezáväzkumáúčinkyuznaniazvyškudlhuzapredpokladu,žemožnousudzovať,žeplnenímdlžník

uznávaajzvyšokdlhu(§407ods.3).Splneniepredpokladu„možnousudzovať“môževyplynúťzrôznych
okolností, napríklad z korešpondencie medzi dlžníkom a veriteľom, že zvyšok dlhu ne/uznáva, prípadne
sám dlžník pri čiastočnom plnení uvedie, že zvyšok dlhu neuznáva a pod. Pre posúdenie splnenia tejto
zákonnej podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom rozhodujúce,
či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Usudzovať na to, že

dlžníkčiastočnýmplnenímuznávazvyšnúčasťdlhumožnozrôznychpísomností,akojekorešpondencia
medzi stranami, účtovné doklady, prípadne konkrétne správanie dlžníka a pod. V každom prípade
poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností
prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Pri čiastočnom
plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Ak nechce svojim čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj

zvyšnej časti dlhu, treba to jednoznačne výslovne vyhlásiť. V opačnom prípade sa môže stať, že hoci to
dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania zvyšnej časti záväzku (k tomu viď
aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18. októbra 2022, sp. zn. 32Cob/39/2021 a obdobne aj uznesenie
Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2022, sp. zn. 4Cob/119/2020).11.3. Dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho
uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má naďalej
možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či

už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník
neunesie dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval,
súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za
preukázanú. Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popr. niesol i
všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. Odvolací súd zdôrazňuje,

že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie (k tomu viď aj
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2016, sp. zn. 4Cob/147/2015).
11.4. V civilnom sporovom konaní všeobecne platí, že skutočnosti navodzujúce žalovaného právo musí
tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016). Z tohto pravidla síce existuje výnimka, a to

tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od strany spravodlivo žiadať, aby
preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/81/2010), avšak podľa § 192 CSP súčasne tiež platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone
ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo
opak. Inštitút domnienky upravený v ustanovení § 192 CSP teda reflektuje na tzv. vyvratiteľné právne

domnienky upravené v predpisoch hmotného práva. Termín „zákon“ uvedený v tomto ustanovení je
totiž potrebné vykladať nie ako skutočnosti ustanovené v Civilnom sporovom poriadku, ale v predpisoch
objektívneho práva, ktoré súd v rámci rozhodovacej právomoci aplikuje a interpretuje. Vyvratiteľná
právna domnienka platí aj pri uznaní záväzku podľa ustanovení obchodného práva, a teda ak niekto
písomne uzná svoj určitý záväzok, podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka sa predpokladá, že

v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania a tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Dôsledok vyvratiteľnosti tejto domnienky je,
že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia úkonu uznania v
skutočnosti neexistoval, a teda dôsledkom uznania záväzku je presun dôkaznej povinnosti (dôkazného
bremena) z veriteľa na dlžníka, na ktorom tak je, aby preukázal, že záväzok v čase uznania netrval.

Za uznanie nepremlčaného záväzku sa podľa § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka považuje aj právny úkon spočívajúci v tom, že dlžník plní čiastočne svoj záväzok a kedy
toto plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok
záväzku. Zhodne sú súdom prvej inštancie preto aj odvolací súd je toho právneho názoru, že z týchto
okolností bolo možné dovodiť, že v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka bolo možné usudzovať

na to, že poskytnutím čiastočného plnenia žalovaný uznal i zvyšok záväzku. Ustanovenie § 407 ods. 3
Obchodného zákonníka síce neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť alebo inak vyjadriť proti veriteľovi
svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, avšak z konania a správania žalovaného a z okolností pred
opakovaným poskytnutím čiastočného plnenia žiadnym spôsobom nebolo zrejmé, že by tým žalovaný
nemienil uznať celý záväzok (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. februára

2023, sp. zn. 43Cob/99/2022).

12. Citované právne závery sú aplikovateľné aj na rozhodnutie o žalobe žalobcu a na posúdenie
účinkovčiastočnýchplatiebžalovaným.Čiastočnáúhradadlžníkom(žalovaným)sapovažujezauznanie
záväzku, ak objektívne z tohto konania dlžníka vyplýva, že fakticky uznáva ním (čiastočne) plnený

záväzok. Nie je preto potrebný výslovný prejav vôle dlžníka, že nárok veriteľa uznáva, postačuje len
faktické konanie dlžníka. Inými slovami povedané, skutočná vôľa dlžníka je irelevantná, podstatné je
to, ako faktické správanie dlžníka (v podobe čiastočnej platby) pôsobí navonok, ako ho vníma veriteľ,
prípadne ktorákoľvek iná osoba. Z tohto dôvodu je nesprávna argumentácia žalovaného (jeho právneho
zástupcu) na uskutočnenom pojednávaní, že pre uznanie záväzku podľa ustanovenia § 407 ods.

3 Obchodného zákonníka bolo potrebné vyhlásenie žalovaného, že uznáva aj zvyšok záväzku voči
žalobcovi, keďže významné bolo jeho faktické správanie v júni 2019 (vo vzťahu k faktúre č. VF190007),
resp. v októbri 2019 (vo vzťahu k faktúre č. VF190023).
12.1. Ak žalovaný ako dlžník nechcel čiastočnými platbami žalobcovi uznať zvyšok pohľadávok žalobcu,
bolo jeho povinnosťou to dať žalobcovi ako svojmu veriteľovi výslovne najavo, a musel mu to výslovne

vyhlásiť v rozhodnom čase, či už vo vzájomnej korešpondencii alebo v účtovných dokladoch. Procesná
obrana žalovaného v súdnom konaní niekoľko rokov po realizácii čiastočných úhrad založená na tom,
že nechcel zvyšnú časť záväzku voči žalobcovi uznať, nemá žiadnu právnu relevanciu, keďže v tomto
čase v dôsledku uplynutia času bola založená nevyvrátiteľná domnienka uznania záväzku žalovaným.12.2. Súd poukazuje na to, že pri svojom rozhodovaní vychádza z obsahu súdneho spisu, pričom
žalovaný v konaní nepredložil (ani neoznačil) žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by dal
žalobcovi v čase čiastočných úhrad najavo, že zvyšok záväzku neuznáva, a takáto skutočnosť

nevyplýva podľa názoru súdu ani z čiastočných platieb žalovaného. Z tohto dôvodu sa nemohol súd
pri svojom rozhodovaní uspokojiť s ničím nepodloženým tvrdením právneho zástupcu žalovaného na
uskutočnenom pojednávaní, že žalovaný čiastočnými platbami žalobcovi nechcel uznať zvyšok svojho
záväzku.

13. Keďže vyššie uvedené čiastočné platby žalovaného predstavujú uznanie záväzku žalovaného
voči žalobcovi podľa ustanovenia § 323 ods. 2 v spojení s ustanovením § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka, bola založená vyvrátiteľná domnienka, že záväzok žalovaného v súhrnnej výške 49.044,87
eur (28.458,53 eur z faktúry č. VF190007 a 20.586,34 eur z faktúry č. VF190023) voči žalobcovi v čase
uznania (21. júna 2019, 24. júna 2019, resp. 14. októbra 2019) trval.
13.1. Z tohto dôvodu bolo na žalovanom – ktorý existenciu zmluvného vzťahu so žalobcom, z ktorého

žalobca odvodzoval svoj nárok, nerozporoval – aby v súdnom konaní dokázal, že uznaný záväzok
v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo
preto, že ešte pred jeho uznaním zanikol. Bolo preto povinnosťou žalovaného, ak chcel byť v konaní
úspešný, relevantnými dôkaznými návrhmi preukázať, že buď zmluvný vzťah medzi ním a žalobcom
nevznikol alebo zanikol (splnením, započítaním, alebo iným zákonom alebo zmluvne predpokladaným

spôsobom), že existovala dohoda na nižšej cene diela, prípadne že žalobca mu dodal dielo v nižšom,
než fakturovanom rozsahu.
13.2. Žalovaný si musel byť tejto procesnej povinnosti vedomý, keďže bol v konaní zastúpený
advokátom, ktorý mal žalovanému poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc. Súd nemôže v tejto súvislosti
súhlasiť s tvrdením žalovaného o neprípustnom prenesení dôkazného bremena na žalovaného

a o negatívnej dôkaznej teórii. Keďže v predmetnom spore v prospech žalobcu svedčala vyvrátiteľná
právna domnienka podľa ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, postačovalo, aby na
preukázanie svojho nároku predložil ním vystavené faktúry a doklady o ich čiastočnej úhrade žalovaným.
Naopak bolo na žalovanom, aby navrhol a predložil dôkazy na vyvrátenie právnej domnienky o existencii
záväzku žalovaného voči žalobcovi v uznanom rozsahu. Dôkazné bremeno tak bolo v okolnostiach

rozhodovaného sporu na žalovanom ako dlžníkovi (k tomu viď aj vyššie citované rozsudky Krajského
súdu v Bratislave z 20. októbra 2016, sp. zn. 4Cob/147/2015 a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2.
februára 2023, sp. zn. 43Cob/99/2022).

14. Žalovaný napriek uvedenému dôkazné bremeno v rozhodovanom spore neuniesol, na vyvrátenie

existencie nároku žalobcu žalovaný nenavrhol žiadne dôkazné návrhy, a to ani potom, ako súd na
uskutočnenom pojednávaní uviedol predbežné právne posúdenie, v zmysle ktorého považoval žalobou
uplatnený nárok za uznaný žalovaným v dôsledku čiastočných úhrad žalovaného.
14.1. Súd poukazuje na to, že žalovaný sa v konaní obmedzil na všeobecné tvrdenia o tom, že faktúry
žalobcu rozporoval a žiadal ho o ich opravu, ktoré žiadnym spôsobom nepreukázal. Rovnako tak

žalovaný iba vo všeobecnej rovine tvrdil, že mu žalobca nemal poskytnúť plnenie v rozsahu uvedenom
vo faktúrach, avšak ani popisne netvrdil rozsah plnenia, ktoré od žalobcu prijal.
14.2. Takáto veľmi všeobecná a neurčitá procesná obrana žalovaného v okolnostiach rozhodovaného
sporu nemôže obstáť, keďže sa ňou žalovanému nepodarilo vyvrátiť vyvrátiteľnú právnu domnienku
vyplývajúcu z ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, a tým pádom ani spochybniť žalobou

uplatnený nárok. Z tohto dôvodu neunesenie dôkazného bremena žalovaným malo za následok stratu
sporu a nutnosť vyhovenia žalobe žalobcu.
14.3. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil súd nárok žalobcu na zaplatenie ceny diela 49.044,87
eur ako dôvodný.

15. Žalobca má zároveň nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške podľa predpisov
obchodného práva (s poukazom na znenie ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka) pri
aplikácii ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia
VládySlovenskejrepublikyč.21/2013Z.z.vovýške9%ročnezdlžných súmprizohľadneníčiastočných
úhrad žalovaného na faktúru č. VF190007 v sume 21.087,96 eur dňa 21. júna 2019 v sume 20.000,--

eur dňa 24. júna 2019 a na faktúru č. VF190023 v sume 37.583,19 eur dňa 14. októbra 2019.
15.1. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný vznik omeškania súd poukazuje na vyššie vyslovené právne
závery, v zmysle ktorých bolo dôkazné bremeno v predmetnom spore na žalovanom, ktorý ani lenpopisne netvrdil, akým spôsobom bola dohodnutá medzi stranami splatnosť ceny diela, a preto nemal
súd dôvod nevychádzať zo žalobcom predložených faktúr a z dátumu splatnosti na nich uvedenom.
15.2. Rovnako tak má žalobca nárok aj na uplatnenú paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením

pohľadávky vo výške 40,-- eur podľa ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s
ustanovením § 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z.

16. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.044,87 eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 69.546,49 eur od 15.5.2019 do 21.6.2019,

úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 48.458,53 eur od 22.6.2019 do 24.6.2019, úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 28.458,53 eur od 25.6.2019 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 58.169,53 eur od 13.7.2019 do 14.10.2019, úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.586,34 eur od 15.10.2019 do zaplatenia a paušálnu
náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- eur (výrok I.).

17. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi súd priznal voči žalovanému nárok náhradu trov konania
vo výške 100 % (výrok II.).
17.1. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestskom súde Bratislava III.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) obsahovať, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 C. s. p.].

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené procesné podmienky,

b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).