Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 5Csp/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8824201262
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Matúš Kalanin

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2025:8824201262.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobcov: 1. A. B., nar.

XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., 2. D. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX,
XXX XX C., obaja zastúpení JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom so sídlom Zámocká 525/28, 091 01
Stropkov,IČO:53450345,protižalovanému:Prvástavebnásporiteľňa,a.s.sosídlomBajkalská30,829
48 Bratislava, IČO: 31 335 004, zastúpený JUDr. Silviou Sovovou, advokátkou so sídlom Diamantová
47/10, 040 11 Košice - mestská časť Západ, IČO: 35 557 273, o primerané finančné zadosťučinenie v
sume 3.136,07 eur, takto

r o z h o d o l :

5Csp/48/2024

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1200,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku žalobu žalobcov zamieta.

Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
z prisúdenej sumy s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

5Csp/48/2024

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 29.6.2024 domáhali proti žalovanému
zaplatenia sumy 3.136,07 eur spolu s trovami konania. Svoju žalobu odôvodili tým, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10C/266/2012 boli ako žalovaní v
postavení spotrebiteľov čiastočne úspešní. Terajšia žalovaná (vtedajšia žalobkyňa) si v pôvodnom
konaní uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 7.157,12 eur s príslušenstvom. Okresný súd Vranov

nad Topľou, rozsudkom č. k. 10C/266/2012 – 136 zo dňa 21.09.2023 žalobe v časti 4.021,05 eur s
príslušenstvom vyhovel a v prevyšujúcej časti, t.j. v sume 3.136,07 eur žalobu zamietol. Rozsudkom
vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaná porušila ich právo tým, že v rámci zmluvného
vzťahupostupovalavrozporesozákonom,keďževyužívalaneprijateľnézmluvnépodmienkyanásledne
od nich požadovala nedôvodný nárok, čo do jeho výšky v súdnom konaní. Ako spotrebitelia si uplatňujú
primerané finančné zadosťučinenie za porušenie ich spotrebiteľských práv, ktoré boli nútení brániť v
základnom konaní. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle citovaného ustanovenia

§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovanej nešlo
len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že si
žalovaná uplatnila nedôvodnú pohľadávku. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považujú
sumu vo výške 3.136,07 eur, čo predstavuje sumu, ktorú žalovaná nedôvodne od nich požadovalav základnom konaní, pretože vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je
jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia
suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľ obohatil alebo sa chcel obohatiť. Výška finančného

zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom
pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Zároveň je potrebné zohľadniť
aj účel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú
a relutárnu funkciu. V tejto súvislosti dali do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov finančného
zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé

miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri
inštitúte primeraného finančného zadosťučinenia je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako
jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je primerané
finančné zadosťučinenie odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu.
Nakoľko sú spotrebiteľmi, ktorí úspešne uplatnili porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená
hypotéza vyššie citovanej právnej normy. Z tohto dôvodu sa domáhajú primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 3.136,07 eur. Aj s ohľadom na výšku sumy nedôvodne požadovanej v
základnomkonaní,akoajopakovanéporušeniapovinnostiveriteľaadĺžkuzákladnéhokonania11rokov,
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.136,07 eur, naplní jednotlivé ciele a funkcie inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia. Uvedená výška je podľa ich názoru nanajvýš v minimálnej
miere primeraná aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Národná banka Slovenska. Čo sa týka otázky
rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v základnej veci,
t.j. rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 10C/266/2012-136 zo dňa 21.09.2023, ktoré
je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej

podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského
práva v tzv. základnej veci, nie je možné v tomto konaní rozširovať ani zužovať.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, poukázal na to, že žalobcom v 1. a 2. rade nárok na finančné
zadosťučinenie nevznikol z dôvodu, že nie sú splnené základné zákonné podmienky pre jeho priznanie,

preto žiadal žalobu zamietnuť a priznať voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov v 1. a 2. rade, oboznámením sa s prílohou žaloby,
a to Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 10C/266/2012 zo dňa 21.09.2023,

vyjadrením žalovaného zo dňa 02.10.2024, podaním žalovaného zo dňa 04.10.2024, vyjadrením
žalobcu zo dňa 31.12.2024, vyjadrením žalovaného zo dňa 19.02.2024, vrátane jeho prílohy – rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022. Ďalej vykonal
dokazovanie oboznámením pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn 3C/56/2016
a z predmetného spisu rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/56/2016-40 zo dňa

24.7.2017, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 24Co/160/2017-81 zo dňa 24.5.2018, uznesením
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/56/2016-131 z 13.5.2022, ďalej oboznámením pripojeného
spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10C/266/2012 a z predmetného spisu rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/266/2012-136 z 21.9.2023, ďalej Dražobnou vyhláškou
súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šutliaka vo veci Ex 71/2015 zo dňa 02.02.2016, návrhom povinných

A. B. a D. B. na zastavenie exekúcie Ex 71/2015 zo dňa 26.10.2023 a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.10.2024 uviedol, že popiera samotný nárok žalobcov
a zároveň aj jeho výšku. Poukázal na to, že dva dni po podaní žaloby nadobudol účinnosť nový
zákon o ochrane spotrebiteľa ( zákon č. 108/2024 Z.z.), ktorý pri inštitúte finančného zadosťučinenia

stanovil presnejšie pravidlá pre primeranosť finančného zadosťučinenia. Ak sa má pri stanovovaní
primeranosti finančného zadosťučinenia hľadať analógia, potom je najbližšie analógia s právnym
predpisom a inštitútom, ktorý je novší, presnejší, odrážajúci aktuálnu predstavu zákonodarcu. Žalovaný
ďalej poukázal na to, že tunajší súd rozsudkom zo dňa 21.9.2023 sp.zn.10C/266/2012 žalobcov zaviazal
na zaplatenie 4.021,05 eur bez úrokov z omeškania, a túto časť istiny povolil žalovaným platiť v

splátkach po 70 eur mesačne. Žalobcovia síce platili súdom povolené splátky, avšak nie vždy načas.
Dostali sa do dlhodobejšieho omeškania so zaplatením pravidelných mesačných splátok v mesiacoch
03/2024 a 04/2024. V tejto súvislosti preto žalovaný vyjadril domnienku, že iniciovanie tohto konania
je prejavom účelovosti postupu žalobcov. Poukázal na to, že žalobcovia v pôvodnom konaní boli astále sú neplatičmi úveru, žalobcovia si svoje spotrebiteľské práva, či spotrebiteľský status v pôvodnom
konaní aktívne neuplatňovali, žalobcovia v minulosti nepoukázali na jediné ustanovenie zmluvy, ktoré
by veriteľ porušil. Žalobcovia dodatočne využili vo svoj prospech je retroaktívny náhľad na niektoré

právne inštitúty aplikovaný cez prizmu neskôr prijatej právnej úpravy, resp. na základe dodatočných
interpretácií, ktoré sa ustálili až po podaní žaloby v pôvodnom konaní. Žalobca poukázala na celý
proces od rozhodnutia platobným rozkazom súdom vo veci dňa 11.3.2013, cez povolenie obnovy
konania v danej veci rozhodnutiami prvoinštančného ako aj odvolacieho súdu v konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp.zn. 3C/56/2016. Žalovaný poukázal na svoj status stavebnej sporiteľne

a skutočnosť, že vždy postupoval a postupuje v súlade s platnou právnou legislatívou, pričom poukázal
na špecifiká inštitútu stavebného sporenia. Ďalej žalovaný zdôraznil neznalosť princípov produktu s
dôsledkami nesprávneho posúdenia veci a následného nesprávneho rozhodnutia súdu v pôvodnom
konaní vedenom na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp.zn. 10C/266/2012, s ktorým
sa zásadne nestotožňuje. Uviedol, že je pravdou, že sa proti tomuto rozsudku neodvolal, a to z
dôvodu porovnania nákladov a skúseností z rozhodovania Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho

súdu spôsobom, ktorý vykazuje známky koordinácie bez ohľadu na tvrdený skutkový stav a súčasne
spôsobom,ktorýsapodľanašichaktuálnychskúsenostíodlišujeodrozhodovacejpraxeinýchodvolacích
súdov na Slovensku. Napriek právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k.
10C/266/2012 – 136 zo dňa 21.09.2023, o ktorý žalobcovia opierajú svoj nárok, tento nepovažuje
za vecne správny. Žiadal preto, aby tento nárok súd prehodnotil a aby súd pochybenie, ktoré bolo

vykonané v pôvodnom konaní napravil v tomto konaní tak, že žalobcom uplatnený nárok na finančné
zadosťučinenie podľa ich vyčíslenia neprizná. Žalovaný následne poukazoval na nedostatky rozsudku
vo veci sp.zn. 10C/266/2012, jeho tvrdené vady a zaoberal sa svojimi nárokmi uplatneným v tomto
konaní a ich dôvodnosťou, najmä dôvodnosťou súdom nepriznaných nárokov. Ak sa v pôvodnom konaní
zaplikovala interpretačná retroaktivita v prospech žalobcov, potom žalovaný požaduje, aby sa nateraz

spätne, cez prizmu námietok žalovaného uplatnených v tomto konaní, prehodnotilo tzv. „ úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa“ v pôvodnom konaní, ktoré
vykazuje zjavné známky arbitrárnosti. Žalovaný namietal, že s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu
je uplatňovanie si nároku na finančné zadosťučinenie zo strany žalobcov aj nespravodlivým výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nemá nepožívať právnu ochranu.

5. Žalobcovia v replike zo dňa 03.12.2024 uviedli, že s vyjadreniami žalovaného nesúhlasia a majú
zato, že jednotlivé argumenty len opodstatňujú dôvodnosť žaloby. Žaloba bola súdu doručená dňa
29.06.2024, t. j. ešte za účinnosti pôvodného zákona č. 250/2007 Z. z.. Poukázali na § 53 ods. 1
zákona č. 108/2024 Z. z. Nakoľko v súdenej veci došlo k porušeniu spotrebiteľských práv Zmluvou o

medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 04.10.2007, čo súd zistil v
konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10C/266/2012, rozsudkom zo dňa
21.09.2023, nemožno ich žalobu posudzovať podľa aktuálneho zákona, ale podľa zákona č. 250/2007
Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochv
znení neskorších predpisov (ďalej aj „Pôvodný zákon“). V súdnom (základnom) konaní úspešne uplatnili

porušenie práva alebo povinností žalovaným. Keďže bola voči nim uplatnená nedôvodná pohľadávku,
majú za to, že išlo o reálnu hroznu vzniku ujmy. Aj samotná, čo i len čiastočná úspešnosť spotrebiteľa
v konaní a existencia dlhu nevylučuje nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vo
vzťahu k možnosti domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia aj pri čiastočnom úspechu
žalovaného spotrebiteľa poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa

13.12.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Co/137/2016 – 71 zo dňa 24.05.2017, v ktorom
sa uvádza, že „Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa
naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany....“. Vzhľadom na charakter a stupeň
porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považujú žalobcovia uplatnenú
výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Primeranosť sumy 3.136,07 eur je

vzhľadom na postoj žalovaného a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. Žalovaný
nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť za porušenie svojich zákonných povinností. K posudzovaniu
výšky primeraného finančného zadosťučinenia poukázali žalobcovia na zásadné uznesenie Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016. Osobitne dali do pozornosti rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/31/2018 zo dňa 16.10.2018, týkajúci sa obdobnej veci, v

ktorej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v takej výške, v akej sa mienil dodávateľ na
úkor spotrebiteľa obohatiť (1.022,52 eur). Ďalej poukázali žalobcovia na rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 6Co/104/2017, zo dňa 29.05.2018, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/23/2017,
zo dňa 24.08.2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/30/2018, zo dňa 28.06.2018. Čo sa týkavýšky PFZ poukazujú aj na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/295/2014, zo dňa 24.09.2015,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016 a v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, ktorým

bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.194,98 eur, čo predstavuje 25-násobok
poplatku,ktorýbolurčenýzaneprijateľný.Poukázalitiežnajednozposlednýchrozhodnutí,atorozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8CoCsp/19/2021 zo dňa 31.01.2022.

6. Žalovaný v podaní zo dňa 19.02.2025 uviedol, že zotrváva na tom, že všetky rozhodné dôkazy sú

obsiahnuté v pôvodnom súdnom spise, sp. zn. 10C/266/2012, na ktorý v celom rozsahu poukazuje a
ktorý má byť dôkazom ako celok. Vo vyjadrení k žalobe sa vyjadril dosť jasne o tom, že ak sa má pri
stanovovaníprimeranostifinančnéhozadosťučineniahľadaťanalógia,takpotomjevýznamovoaúčelom
najbližšie analógia v účinnom právnom predpise obsahujúcom rovnaký právny inštitút. Ten je totiž novší,
presnejší, odrážajúci aktuálnu predstavu zákonodarcu. V neposlednom rade aktuálne nahradil právnu
normu, o ktorú žalobcovia opierajú svoj nárok. Medzi tým, ako sa vyjadril žalovaný k ich žalobe a tým,

čo uviedli žalobcovia v prvej časti svojej repliky, nie je žiaden vecný rozpor. Poukázal na zbytočnosť
prvého článku repliky žalobcov. Podľa zákonodárcom preferovaných a v súčasnosti účinných kritérií
pre priznávanie finančného zadosťučinenia má byť rozhodujúca predovšetkým povaha, závažnosť,
spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti
ochrany spotrebiteľa. Vo svojej replike sa žalobcovia vlastne priznali aj k tomu, že práve formálnu

existenciu rozsudku z pôvodného konania oni považujú za rozhodujúcu. Za samozrejmú považujú aj
automatickú aplikáciu ich abstraktných kritérií pre výpočet a priznanie finančného zadosťučinenia podľa
ich vyčíslenia. Takáto automatická prezumpčná schéma žalobcov nie je adekvátna, nie je správna
a zákon ju ani nepredpokladá. Žalobcami predložený rozsudok NS SR zo dňa 24.8.2022 sp. zn.
7Cdo/80/2020 je rozsudkom, ktorým dovolací súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku odvolacieho

súdu, pričom v onom prípade si súd osvojil prístup, ktorý je odlišný od formalistického náhľadu
núkaného žalobcami. Bolo skonštatované, že veriteľ v opisovanom prípade vecne porušil konkrétne
ustanovenie zákona (konkrétne zakazujúce ustanovenie zákona o bankách) v neprospech spotrebiteľov.
Súd si preto v danej súvislosti osvojil záver, podľa ktorého podmienkou pre uplatnenie si nároku na
finančné zadosťučinenie nie je predchádzajúce súdne určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v

inom (pôvodnom) konaní. Nevyhnutné nie je ani to, aby veriteľ musel byť stranou sporu v onom
„pôvodnom konaní“, ktoré sa vlastne ani nevyžaduje. V tomto prípade súd v pôvodnom konaní formálne
skonštatoval porušenie práv spotrebiteľov (žalobcov) už len tým, že im po obnove konania nepriznal
časť našej vymáhanej pohľadávky. Nie sme teda v situácii, kedy požiadavke na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia nepredchádzalo takéto určovacie konanie, ako tomu bolo v opisovanom

prípade. Žalovaný namieta, že napriek predchádzajúcej formálnej konštatácii v inom konaní, ktorá
sa v spore o priznanie finančného zadosťučinenia vlastne ani nevyžaduje, takéto vecné pochybenie
žalovaného ako veriteľa dané (prítomné) v skutočnosti nie je, v danej súvislosti poukazuje na skutkové
a právne okolnosti v čase uzatvorenia zmluvy, od ktorej žalobcovia odvíjajú svoj nárok, a na okolnosti
v čase prijatia následných právnych krokov. V danom čase nedošlo z jeho strany k žiadnemu konaniu

v rozpore s konkrétnym ustanovením zákona, všetko, čo od dlžníkov požadovali, bolo v medziach
zákonného štandardu. Nebolo od nich požadované nič, čo nevyplývalo zo zákona, alebo zmluvy. Nebolo
s nimi zaobchádzané horšie, než bol zákonný štandard, porušenia, ktoré sú žalovanému pripisované za
vinu, sú iba prejavmi neskoršieho odlišného právneho posúdenia veci podľa iného právneho predpisu
so spätným účinkom (retroaktívne), čo je podľa hlbokého právneho posúdenia žalovaného samo osebe

ústavne neudržateľné, za vinu je kladený aj výkon procesných práv žalovaného v súdnom spore, čo
je absolútne neprípustné. Ako druhý je súdu ponúknutý poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo 127/2017. V tomto rozsudku sa riešilo viacero záležitostí, napríklad aj to,
či je určovanie neprijateľnosti zmluvne podmienky určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) vtedajšieho
O.s.p., a pod. Žalobcovia ale vo svojej ostatnej replike zvýraznili slovné spojenia ( časti viet) ako

„ pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje“ a „aby žalobcovia preukazovali existenciu
a výšku vzniknutej ujmy“, či „zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky
neustanovuje“. Tieto spojili akoby do jedného celku s cieľom pravdepodobne vyvolať dojem o tom,
že je to jedna a rozhodujúca veta z označeného rozsudku NS SR. Žalovaný predpokladá, že odkaz
na vybranú zmesku rozhodnutí odvolacieho súdu v iných veciach, ktoré vzhľadom na nižší súdny

stupeň ani nemožno považovať za ustálenú súdnu judikatúru, mal poslúžiť skôr ako názorná ukážka
na očakávania žalobcov, či názorná ukážka toho, čo je možné očakávať od konkrétneho odvolacieho
súdu Vybrané príklady sa totiž zaoberajú viacmenej špecifikáciou kritérií, na základe ktorých by sa
mala stanovovať primeranosť finančného zadosťučinenia. Rozvláčne poukazovanie na zmesku staršíchodvolacích rozsudkov z obdobia pred prijatím aktuálneho zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v ostatnej
replikežalobcovzodňa3.12.2024užvlastneúplnezbytočné,pretožeoichobsolentnosťsamedzičasom
postaral samotný zákonodarca. Žalovaný zotrváva na požiadavke, aby súd prvej inštancie žalobu

zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

7. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaniach uviedli, že gro dôvodnosti
nároku je práve v právoplatnom rozsudku vydanom v základnom konaní a iné názory zo strany
žalovaného na to pôvodné rozhodnutie, podľa názoru žalobcov, nie sú podstatné pre priznanie tohto

nároku uplatňovaného v konaní o primerané zadosťučinenie. Všetky námietky, ktoré žalovaný uvádza
bolo potrebné uplatniť a domáhať sa nápravy v pôvodnom konaní. Máme tu právoplatné rozhodnutie,
ktoré jasne hovorí o tom, že spotrebiteľské práva boli porušené, to je alfa a omega tohto konania.
Súdu predložili dražobnú vyhlášku, ktorá bola vydaná na základe exekučného titulu a to predmetného
platobnéhorozkazuvdanejveci,vrátanenávrhupovinnýchnazastavenieexekúciezroku2023. Napriek
nedôvodnosti exekúcie, keďže samotný platobný rozkaz bol zrušený, naďalej sa dané exekučné konanie

ešte vedie, pričom samotná žalovaná strana sama neiniciovala doposiaľ zastavenie exekúcie. Poukázali
na ďalšie rozhodnutia súdov vo vzťahu k priznávaniu primeraného finančného zadosťučinenia.

8. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedol, že súčasťou spisu v pôvodnom
konaní sú aj výpisy z účtov, kde potom okresný súd konštatoval pochybnosti o správnosti účtovných

podkladov. Žalovaný sa ďalej zaoberal vysvetľovaním sumy, aká bola preúčtovaná na účet odstúpeného
mimoriadneho stavebného úveru, zaoberal sa úvahami súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o nepriznaní
časti nároku v pôvodnom konaní. Súd má zvažovať pri priznávaní finančného zadosťučinenia povahu,
účel, ako k porušeniu došlo. Nikdy nebolo skutkovo spochybnené, aby nepriznal nejakú splátku, ktorú
zaplatili žalobcovia, alebo aby sa im uškodil mimo zákonného rámca. Ak bola žaloba zamietnutá v časti

len preto, že medzičasom pokračovali žalobcovia v splácaní, prečo by žalovaný mal za takýto stav
žalobcov finančne odškodňovať. Žiadal, aby súd zvážil kritéria, ktoré použije pri priznávaní konkrétnej
výšky,poukázalnadoterajšiepísomnépodaniaanato,žečasťztýchsúm,ktorávychádzazrozhodnutia
súdu v pôvodnom konaní sa týka iba technickej, procesnej stránky veci a nie ochrany práv spotrebiteľa.

9. Žalobkyňa v 1. rade vo výpovedi uviedla v súvislosti s predmetnou pôžičkou od žalovaného, že kvôli
neplateniu tejto pôžičky im chceli vziať dom. Žalobu podali z dôvodu, že nemali z čoho uhrádzať pôžičku
a naviac im chceli vziať aj dom. Po podaní žaloby žalovanou a platobnom rozkaze splácali naďalej
pôžičku, čo im bolo zohľadnené. Na otázku sudcu ako prežívala súdne konania ohľadne uplatnenia
pohľadávky žalovaného, a to už od roku 2012 uviedla, že to neprežívala veľmi dobre, obávala sa tej

skutočnosti, že by mohla prísť o dom. Na otázku súdu, či bola vo vzťahu k pohľadávke žalovaného
vedená voči žalobcom exekúcia alebo bola vykonávaná dražba, žalobkyňa v 1. rade odpovedala, že
áno, avšak nevedela uviesť kedy.

10. Žalobca v 2. rade vo svojej výpovedi uviedol, že hlavne ide o tú exekúciu, kde mal zaplatiť 7000,- eur,

exekútorimchcelvziaťrodinnýdom,pričomsavtedysavtedydozvedelozdružení,ochranespotrebiteľa.
Podklady poskytol Združeniu pre ochranu spotrebiteľa, v Prešove u pani B.. Potvrdil, že exekúcia sa
viedla iba vo vzťahu k pohľadávke žalovaného, iné dlhy nemali. Potvrdil tiež, že po podaní žaloby medzi
vydaním platobného rozkazu a obnovou konania pokračovali v splácaní dlhu, nakoľko platil exekútorovi.
Odvtedy, čo mu bolo určené, že má zaplatiť tých 4000,- eur, platí po 70 eura každý mesiac, od roku

2023. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, pokiaľ sa týka doby, kedy mal uhradiť 7000,- eur, ako to
pociťoval vo svojom rodinnom živote a osobnom živote, žalobca uviedol, že sa cítili zle, bola to veľká
suma, boli chudobná rodina.

11. Podľa návrhu povinných A. B. a D. B. na zastavenie exekúcie Ex 71/15 adresovaného súdnemu

exekútorovi JUDr. Miroslavovi Šutliakovi a datovaného dňom 26.10.2023, sa proti žalobcom viedla
exekúcia na základe exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Vranov nad Topľou
sp.zn. 10C/266/2012 z10.3.2013. Vzhľadom na povolenie obnovy konania vedeného na tomto súde pod
sp.zn. 10C/266/2012, a to v konaní sp.zn. 3C/56/2016, žiadali žalobcovia zastaviť exekúciu.

12. Z Dražobnej vyhlášky Exekútorského úradu súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šutliaka sp.zn. Ex
71/2015 z 2.februára 2016 vyplýva, že súdny exekútor oznámil, že na základe exekučného titulu, a to
platobného rozkazu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10C/266/2012 zo dňa 11.3.2013, bude
sa konať dražba dňa 23.3.2016 o 10.00 hod. na exekútorskom úrade. Jednalo sa o 1. kolo dražbynehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, k.ú. C., okres E. F. G., D. H. I. XXX postaveného na parcele č.
XXX v podiele 1/1, ktoré vlastníkom bol ako povinný žalobca v 2. rade.

13. Z pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn 3C/56/2016 súd zistil, že rozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/56/2016-40 zo dňa 24.7.2017 súd povolil obnovu konania
vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 10C/266/2012 s tým, že účastníkom trovy
konania nepriznal, zároveň súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia platobného rozkazu
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 11.3.2013 sp.zn. 10C/266/2012. Predmetné rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 19.7.2018. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 24Co/160/2017-81
zo dňa 24.5.2018, týmto rozsudkom bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie s tým, že žalobcom súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
19.7.2018. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/56/2016-131 z 13.5.2022, došlo k
zastaveniu dovolacieho konania s tým, že súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania a vrátil
zaplatený súdny poplatok, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.6.2022.

14. Z pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10C/266/2012 súd zistil, že
rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/266/2012-136 z 21.9.2023, súd rozhodol tak,
že žalobcovia v 1. a 2. rade ( v postavení žalovaných v 1. a 2. rade) sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovanému (v postavení žalobcu) sumu 4021,05 eur, a to v splátkach po 70 eur mesačne,

pričom každá splátka bude splatná vždy do posledného dňa v kalendárnom mesiaci, nasledujúceho
po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, v prípade omeškania čo aj len s jednou splátkou sa
stane splatný celý zvyšok neuhradeného dlhu. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalovanému
priznal proti žalobcom žalov nárok na spoločnú a nerozdielnu náhradu trov konania v rozsahu 12,28%.
Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.11.2023.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

17. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

18. Podľa § 54 ods. 1. ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

19. Zmluvný vzťah medzi stranami sporu je dôvodne vyhodnotiť ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola
uzavretá4.10.2007,tedazaúčinnostiObčianskehozákonníkavtakomznení,ževustanovení§52ods.1
definoval spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v

ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

20. Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať aj zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého
každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj
všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy,

ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka.21. Podľa § 53 ods. 4, písm. t) Občianskeho zákonníka účinného od 13.6.2014, za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od
spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy

spotrebiteľa.

22. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom
a žalobcami v 1. a 2. rade ako dlžníkmi bola dňa 4.10.2007 uzatvorená Zmluva o medziúvere a
stavebnom - spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX X XX (ďalej len ,,Zmluva“), na základe ktorej sa žalobca

zaviazal poskytnúť medziúver vo výške 8298,48 eur (250.000,-Sk), pričom po pridelení cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení, sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver pod č. XXXXXXX X
XX vo výške cca 4979,09 eur (150.000,-Sk). Uvedené skutočnosti vyplývajú zo spisu Okresného súdu
Vranov nad Topľou spisovej značky 10C/266/2012.

23. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle

zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

24. Ako vyplýva z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 30.6.2024 (ďalej len
zákon č. 250/2007 Z.z.), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

25. V zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom

s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom

(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

26. V zmysle spoločných, prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych
vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa
právnych predpisov účinných do 30. júna 2024 (§ 53 ods. 1 zákona).

27. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, konania o porušení povinností
v oblasti ochrany spotrebiteľa začaté a neukončené pred 1. júlom 2024 sa dokončia podľa právnych
predpisov účinných do 30. júna 2024.

28. Vzhľadom na vyššie citované spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia zákona č. č. 108/2024

Z. z. o ochrane spotrebiteľa, je potrebné v danom prípade aplikovať právnu úpravu účinnú do 30. júna
2024.

29. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s
právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že
v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o

spotrebiteľských úveroch a prípade iných predpisov. Uplatnením práva možno rozumieť tak podanie
žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet
dodávateľa.30. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa,
súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek

problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa“.

31. V danom spore mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Vranov nad Topľou pod sp.zn. 10C/266/2012 boli žalobcovia v 1. a 2. rade v postavení spotrebiteľov

ako žalovaní čiastočne úspešní, žalovaný si v rámci predmetného konania uplatňoval proti žalobcom
nárok na zaplatenie sumy 7157,12 eur spolu s ďalším príslušenstvom zo zmluvy o medziúvere a
stavebnom spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.10.2007. Pôvodne v tejto veci bolo
rozhodnuté platobným rozkazom č.k,. 10C/266/2012-22 zo dňa 11.3.2013, následne bola v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 3C/56/2016 rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo
dňa 24.7.2017 č.k. 3C/56/2016-40 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2018

č.k. 24Co/160/2017-81 povolená obnova konania vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/266/2012. Následne
OkresnýsúdVranovnadTopľourozsudkomč.k.10C/266/2012-136zodňa21.9.2023žalobežalovaného
proti žalobcom v časti o 4021,05 eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšku ohľadne sumy 3136,07 eur
žalobu zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.11.2023.

32. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku č.k. 10C/266/2012-136 zo dňa 21.9.2023, súd z celkovej
sumy poskytnutého úveru 250.000 Sk ( 8.298,47 eur ) nárok žalovaného (tam žalobcu) ponížil o sumu
116,18 eur, ktorý si žalovaný účtoval ako poplatok za poskytnutie medziúveru, o sumu 16,60 eur, t.j.
poplatok za biankozmenku pri poskytnutí medziúveru, ktorú žalovaný vystavil, o sumu 295,75 eur, čo boli
všetky ostatné poplatky medziúveru, ktoré si žalovaný zrážal. Súd žiaden z týchto poplatkov nepriznal,

pretože ich považoval za rozporný so spotrebiteľským právom (najmä § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho
zákonníka), nakoľko za tieto poplatky nebola žalovaným (tam žalobcom) poskytovaná žiadna reálna
protihodnota. Od výšky poskytnutej istiny úveru 8.298,47 eur súd odpočítal aj vklady žalobcov, ktoré na
konto medziúveru zaplatili po odstúpení od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ku
ktorému zo strany veriteľa došlo dňa 17.5.2012. Jednalo sa o sumu žalobcami zaplatenú po odstúpení

vo výške 1.565 eur. Napokon súd od poskytnutej istiny odpočítal aj vklady z účtu stavebného sporenia a
to 2.283,89 eur, ktoré súd započítal na pohľadávku žalovaného vo vzťahu k žalobcom. Súd uviedol, že je
možné, že stavebná sporiteľňa na ťarchu tohto preúčtovania z účtu stavebného sporenia započítavala
nejaké poplatky, pričom vo vzťahu k poplatkom zrážaným z účtu stavebného sporenia v celkovej sume
290,92 eur, ktoré mala zrážať už od 14.9.2007 až do 1.7.2023, súd uviedol, že neakceptoval žiaden

z týchto poplatkov, teda kompletnú sumu vkladov stavebného sporenia ako ich vyúčtovala sporiteľňa
2.283,89 eur započítal na dlh žalobcov (tam žalovaných) a tak ponížil nárok uplatnený žalobou voči
nim. Súd žalovanému (tam žalobcovi) priznal vklady žalovaných počas priebehu zmluvného vzťahu
poskytnutého medziúveru, a to v sume 2.236,72 eur, ktoré ako vklady medziúveru žalobcovia zaplatili do
odstúpenia od zmluvy, teda do 17.5.2012. Ďalej súd konštatoval nekorektnosť zo strany veriteľa, ktorý

nemá právo žiadať z poskytnutého medziúveru iba samotný úrok alebo všetky vklady započítavať iba na
úrok a samotné nasporené prostriedky stavebného sporenia si bez ďalšieho ponechať. Preto súd tieto
prostriedky stavebného sporenia nasporené žalobcami (tam žalovanými) v sume 2.283,89 eur započítal
na dlh medziúveru. Ďalej tiež z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný (tam žalobca) si uplatnil
nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 11,79 % ročne zo sumy 7.136,43 eur od 1.6.2012

do zaplatenia, teda po odstúpení od tejto zmluvy, ktorý nárok súd žalovanému nepriznal a v tejto časti
žalobu zamietol.

33. V danom spore mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Vranov nad Topľou sp. zn. 10C/266/2012 si žalobcovia v 1. a 2. rade bez akejkoľvek pochybnosti

úspešne uplatnili porušenie svojich spotrebiteľských práv, keď vyššie uvedeným rozsudkom súd žalobe
žalovaného vyhovel iba čiastočne. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd žalovanému nepriznal
časť nároku na poplatky, a to aj s poukazom na neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 4
písm. t) Občianskeho zákonníka, ktorá neprijateľná podmienka nebola súčasťou výpočtu neprijateľných
podmienok § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (4.10.2007), avšak

keďže tento výpočet je iba demonštratívny, nemožno mať žiadnu výhradu k tomu, že súd považoval za
neprijateľnú aj takú zmluvnú podmienku, ktorú za neprijateľnú výslovne považoval neskôr účinný zákon.
Jednoznačne je zo záverov predmetného rozsudku zistiteľné, že súd žalovanému nepriznal poplatky
účtované na ťarchu žalobcov, ktoré považoval za neprijateľné v sume 428,53 eur (116,8 eur+16,60 eur+295,75 eur) a tiež poplatky v sume 290,92 eur, ktoré mali byť zrážané na úkor žalobcov od 14.9.2007
až do 1.7.2023.

34. Je potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že nemožno vychádzať z jednoduchého kritéria na
určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ako to uvádzajú žalobcovia v žalobe, že pokiaľ
žalovaný žalobou v základnom konaní žiadal od žalobcov 7157,12 eur a priznaných mu bolo iba 4021,05
eur, v časti o zaplatenie sumy 3136,07 eur, ohľadne ktorej istiny súd žalobu zamietol, malo sa jednať
o sumu, ktorá bola žalovaným nedôvodne uplatňovaná v konaní sp.zn. 10C/266/2012. Je zrejmé, že

súd vykonal aj zápočty vkladov žalovaných na istinu medziúveru v neskoršom období, a to od vydania
platobného rozkazu do rozhodnutia rozsudkom z 21.9.2023, čo by bolo na prospech žalovaného,
nakoľko sa jednalo o sumy, ktoré boli žalobcami uhradené a žalovaným dôvodne uplatňované (v zmysle
názorusúduvyjadrenéhovrozsudkusp.zn.10C/266/2012,ktorýsúdvtejtovecinijakoneprehodnocuje).
Avšak nemožno pozabudnúť aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť, a to že k zamietnutiu žaloby žalovaného
proti žalobcom došlo aj vo vzťahu k úroku z omeškania vo výške 11,79 % ročne zo sumy 7.136,43 eur od

1.6.2012 do zaplatenia, ktorý nárok by pri vyčíslení od 1.6.2012 do vyhlásenia rozsudku dňa 21.9.2023
predstavoval sumu 9518,17 eur. Uvedeným sa bude súd podrobnejšie zaoberať v ďalších odsekoch, a
to pri určovaní výšky nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalobcov.

35. Tu je potrebné v prípade akýchkoľvek pochybností poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v

Prešove č.k. 24Co/160/2017-81 zo dňa 24.5.2018, týmto rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.07.201, č. k. 3C/56/2016-40, ktorým došlo k povoleniu obnovy
konania vedeného na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 10C/266/2012.

36.Tuvodseku19.predmetnéhorozsudkuodvolaciehosúdusauvádza,ževovecisp.zn.10C/266/2012

došlo k vzniku omeškania až po 15.1.2009, nakoľko žalovanému bol priznaný úrok z omeškania vo
výške 11,79 % ročne zo sumy 7.157,12 eur s účinnosťou od 01.06.2012 v dôsledku čoho súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o úroku z omeškania musel vychádzať z novelizovaného znenia ustanovenia
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Dojednanie úrokov z omeškania nad limit stanovený Nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. spĺňa definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd v nasledujúcich

odsekoch odôvodnenia poukazuje na to, že vo veci sp.zn.10C/266/2012 súd prvej inštancie neskúmal z
úradnej povinnosti neprijateľnosť dojednania o úrokoch z omeškania, čím konal v rozpore s rozsudkom
Európskeho súdneho dvora vydaným vo veciOcéano Grupo Editorial C-240/98 až C-244/98 ukladajúcim
národnému súdu i z vlastnej iniciatívy určiť, či je zmluvná podmienka neprimeraná alebo nečestná alebo
nepriznať plnenie z takejto neprimeranej alebo nečestnej podmienky. Nakoľko v konaní vedenom pod

sp. zn. 10C/266/2012 sa nezohľadnilo rozhodnutie Európskeho súdneho dvora ukladajúce povinnosť
súdu z vlastnej iniciatívy posúdiť neprijateľnosť zmluvných dojednaní, uvedené odvolací súd považoval
za naplnenie dôvodu pre povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) CSP.

37. Z vyššie uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde

pod sp. zn. 10C/266/2012 si žalobcovia bez akejkoľvek pochybnosti úspešne uplatnili porušenie svojich
spotrebiteľských práv, tak ako to vyžaduje § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.

38. Pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej nie
je rozhodujúce, v akej miere bol spotrebiteľ v spore úspešný, postačuje jeho čo i len čiastočný úspech,

napr. úspech v uplatnení niektorého z viacerých práv. V ustanovení § 3 ods. 5 vety tretej zákona o
ochrane spotrebiteľa sa úspech spotrebiteľa viaže na uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti z
tohto alebo osobitného zákona, miera úspešnosti (neúspešností) sporovej strany nie je pre vznik nároku
rozhodujúca. V danom prípade tak aj čiastočný úspech žalobcov v pôvodnom konaní postačuje na vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie ( v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 9Cdo/324/2020 z 13.12.2022).

39. Spotrebiteľ, nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa
priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde
(porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/34/2018 z 26. 06. 2018, rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 3Co/142/2018 z 15. 11. 2018). Teda už samotné vyvolanie stavu žalovaným,
na základe ktorého by žalobcom ako spotrebiteľom ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.40. Neobstojí v danom prípade prípadná argumentácia žalovaného akýmkoľvek spôsobom naznačujúca
nutnosť preukázať, že žalobcom ako spotrebiteľom v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi na ochranu spotrebiteľa vznikla určitá ujma resp.,

že táto ujma im vznikla konkrétne vo výške 3136,07 eur. Akékoľvek snahy žalovaného pri výsluchu
žalobcov o zisťovanie dôvodov, pre ktoré si uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie v tomto
konaní, prípadne pre ktoré si uplatnili tento nárok v konkrétne uvedenej výške, súd považuje vo vzťahu
k týmto aspektom za nepodstatný. Jediným predpokladom, ktorý zákon vyžaduje totiž je, že súd judikuje
v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva, pretože účelom finančného zadosťučinenia

je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľskej zmluve, nie zaťažiť
spotrebiteľa dôkazným bremenom preukazovať skutočnú existenciu ujmy pre priznanie finančného
zadosťučinenia, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy je tu spravidla nereálne (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017).

41. Spotrebiteľ je oprávnený uplatniť si nárok na primerané finančné zadosťučinenie samostatnou

žalobou na súde, ako tomu žalobcovia v 1. a 2. rade učinili aj v prejednávanom prípade.

42.Žalobcomjednoznačnevzniklaujmavnemajetkovejsfére,keďžekonaniežalovanéhobolospôsobilé
privodiť im ujmu vo sfére ich rodinného, súkromného a spoločenského života.

43.Napokonprivýsluchužalobcovvyšlinajavoajďalšieskutočnosti,mimotých,ktoréuvádzalivpodanej
žalobe, a to že v súvislosti s uplatnením pohľadávky žalovaného v rámci exekúcie, a to na základe
pôvodného platobného rozkazu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10C/266/2012 zo dňa
11.3.2013 ako exekučného titulu, hrozila žalobcom dražba nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného v 2.
rade, a to rodinného domu v ktorom bývajú. Uvedené žalobcovia preukázali aj predložením listinného

dôkazu Dražobnej vyhlášky Exekútorského úradu súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šutliaka sp.zn.
Ex 71/2015 z 2. februára 2016.

44. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania

plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované,

nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená
nejaká ujma, v prejednávanej veci vznik ujmy na strane žalobcov bez akýchkoľvek pochybností hrozil.
Používanie neprijateľných zmluvných podmienok a bezdôvodné uplatnenie hoci iba časti peňažného
nároku dodávateľom (obchodníkom), nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Takéto
konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak ako konanie odporujúce dobrým mravom. Pritom je zrejmé,

že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý naformuloval vadnú zmluvu.

45. Súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia žalobcov vychádzal najmä z porušenia
práv žalobcov ako spotrebiteľov zo strany žalovaného, intenzity tohto zásahu do práv spotrebiteľov,
ďalej z dĺžky trvania závadného stavu, keď samotná zmluva o úvere obsahujúca neprijateľnú zmluvnú

podmienku, od ktorej žalovaný odvodzoval svoje čiastočne nedôvodné nároky, bola uzavretá v roku
2007, pričom až v roku 2023, v rámci obnoveného konania, bolo rozhodnuté, v akej časti je nárok
žalovaného uplatnený pôvodnou žalobou v roku 2012 proti žalovaným dôvodný a v akej nie. Žalobcovia
tak boli v priebehu takmer jedenástich rokov v neistote vo vzťahu k výške skutočne opodstatneného
nároku žalovaného na plnenie zo spornej zmluvy.

46. Žalobcovia zároveň boli aj vzhľadom na konanie žalovaného a skutočnosť, že v rámci pôvodného
konania si uplatňoval sumu 7157,12 eur a úrok z omeškania vo výške 11,79 % ročne zo sumy 7.136,43
eur od 1.6.2012 do zaplatenia, ktorý nárok by pri vyčíslení od 1.6.2012 do vyhlásenia rozsudku dňa
21.9.2023 predstavoval sumu 9518,17 eur, nedôvodne vystavení psychickému vypätiu a stavu právnej

neistoty, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci sp.zn. 10C/266/2012 dňa 21.11.2023. Je
zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý vadnú zmluvu naformuloval a následne sa na jej základe
tiež domáhal čiastočne nedôvodných plnení. Žalobcovia boli naviac nútení sa aktívne brániť, a to aj
podaním žaloby na obnovu konania, ktorej bolo vyhodené v konaní vedenom na tunajšom súde podsp.zn. 3C/56/20216, nakoľko im v exekučnom konaní, v ktorom bola vymáhaná pohľadávka žalovaného,
hrozila dražba nehnuteľnosti, ktoré je ich obydlím.

47. Vzhľadom na objektívnu spôsobilosť tohto závadného stavu vyvolať negatívne dôsledky v
súkromnom živote žalobcov, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne
dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval sumu 1200,- eur, na ktorej zaplatenie
žalovaného zaviazal. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcov, ktorá im vznikla
konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý museli v dôsledku konania žalovaného

trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne
konal. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla. Ustanovenie zákona o ochrane
spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy
spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla,
pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv. Uvedené kritérium v danom právnom vzťahu medzi
stranami sporu jednoznačne splnené bolo.

48. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je skutočnosť, že v
konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, prípadne sa úspešne ubránil nároku, ktorý vznikol porušením práv
spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti
Občianskeho zákonníka, prípadne ďalších predpisov.

49. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v ustanovení
§ 3 odsek 5 a z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno
spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje
možnosť žiadať finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom

vychádzajúcich z porušenia jeho práv. Za daného stavu nie je možné považovať uplatnenie si nároku
na primerané finančné zadosťučinenie žalobcami, za konanie šikanózne a v rozpore so zákonom či
dobrými mravmi.

50. Súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať

na okolnosti prípadu, bol to však žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, predostrel
žalobcom na podpis formulárovú zmluvu obsahujúcu neprijateľnú podmienku.

51. Súd sa však nestotožnil s výškou žalobcami požadovaného primeraného zadosťučinenia. Výšku
finančného zadosťučinenia, v celom žalobcami v žalobe uplatnenom rozsahu, v danom prípade nie

je možné považovať za primeranú. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaný po rozhodnutí vo
veci sp.zn. 10C/266/2012 nepredlžoval zbytočne závadný stav a nepodával opravný prostriedok proti
prvoinštančnému rozhodnutiu a toto rešpektoval. Súd zohľadnil tiež skutočnosť, že nárok žalovaného
bol čiastočne dôvodný a že v priebehu celého obdobia prebiehajúcich sporov ohľadne pohľadávky
žalovaného od roku 2012 do rozhodnutia súdu v septembri 2023, nedošlo zo strany žalobcov k úhrade

sumy, ktorú si žalobca v konaní uplatňoval dôvodne.

52. Relevantné ustanovenie § 3 ods. 5 cit. Zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria
pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.

53. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa
zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Súd je toho názoru, že pri určení výšky priznaného zadosťučinenia je primeraná
rozsahu a povahe porušenia práv žalobcov suma 1200,- eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu,
teda poskytne žalobcom ako spotrebiteľom satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv

spotrebiteľov.

54.Jednýmzkritériíurčeniavýškypriemernéhofinančnéhozadosťučineniajeajjudikatúrouvymedzené,
že priznanie nároku vo výške prevyšujúcej výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia je zjavne v
rozpore so zásadou proporcionality nárokov vyplývajúcich vo vzťahu založeného spornou úverovou

zmluvou.Kvznikubezdôvodnéhoobohateniavdanomprávnomvzťahuaninedošlo,respektíveuvedené
nebolo žalobcami tvrdené či preukázané. Súd preto priznal žalobcom nárok na primerané finančné
zadosťučinenie vo vzťahu k žalovanému vo výške 1200,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.55. V súvislosti s priznanou výškou finančného zadosťučinenia súd poukazuje na rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 15Co/45/2019 z 19. 09. 2019, kde bol súd toho názoru, že primeraná povahe a
rozsahu porušenia práv spotrebiteľa bola suma 600 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje

žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov, pričom
táto suma predstavovala cca 34% toho, čo by žalovaný, resp. jeho právny predchodca od spotrebiteľa
zinkasovali nad výšku istiny.

56. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp.zn. 23CoCsp/36/2020 z 19. 10. 2020 zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal sumu 300,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol Žalobkyňa sa v predmetnej veci domáhala nároku na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.407,67 eur rovnajúcej sa výške priznaného
bezdôvodného obohatenia, teda sumy, o ktorú sa žalovaný obohatil v súvislosti s poskytnutým úverom
žalobkyni.

57. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp.zn. 25CoCsp/4/2021 z 25. 05. 2021 zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalovanému priznal sumu 300,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol Žalobca sa domáhal nároku na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 701,34 eur rovnajúcej sa výške priznaného bezdôvodného obohatenia, teda
sumy, o ktorú sa žalovaný obohatil v súvislosti s poskytnutým úverom žalobkyni.

58. Súd ďalej poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8CoCsp/57/2020 z
26. 08. 2021, kde došlo k priznaniu primeraného zadosťučinenia v sume 200,- eur za okolností, kedy v
právnom vzťahu medzi stranami sporu došlo k vyhláseniu neprijateľnej zmluvnej podmienky a priznaniu
bezdôvodného obohatenia spotrebiteľovi v sume 345,22 eur.

59. V rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11CoCsp/18/2021 z 25.11.2021 súd žalobcovi priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 300,- eur, a to pri výške bezdôvodného obohatenia 322,-
eur. Žalobca pritom požadoval nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 622 eur, pričom 322
eur zodpovedalo obohateniu, ktoré žalovaný na jeho úkor dodávateľ získal a sumu 300,- eur uplatňoval

za použitie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

60. Zároveň je však potrebné poukázať napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. zo dňa
26.07.2023, sp. zn. 13CoCsp/2/2023, podľa ktorého priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške rovnajúcej sa sume bezdôvodného obohatenia je primerané a takto ustálené primerané

finančné zadosťučinenie spĺňa všetky kritéria pre poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi ako aj odradenie
dodávateľa.

61. Priznané finančné zadosťučinenie v sume 1200,- eur v danom prípade nemožno považovať sa
symbolické,atoanivzhľadomnavýškusumy,oktorúmoholžalovanýžalobcovvrovnakomzáväzkovom

vzťahu medzi stranami sporu, neoprávnene pripraviť.

62. Pokiaľ žalobcovia poukazujú aj na skoršie uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/53/2016-59
zo dňa 4.10.2016, v ktorom vyslovil, že odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad
50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže

sa chcel bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť, je potrené konštatovať, že aktuálna súdna prax sa
viac či menej naďalej pridržiava uvedených záverov.

63. Súd ďalej poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18CoCsp/1/2021 z 28.
09. 2021, kde krajský súd zmenil prvoinštančný rozsudok, v zamietajúcom výroku a priznal žalobkyni

nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000,- eur. Žalobkyňa si uplatňovala nárok na
zaplatenie sumy 3.882,59 eur, a to z dôvodu, že v exekučnom konaní bola úspešná v postavení
spotrebiteľky, keďže súd exekúciu voči nej vedenej na návrh žalovaného na vymoženie sumy 3.882,59
eur, zastavil. Priznaná suma sa tu pohybovala na úrovni 25% nedôvodne uplatňovaného nároku v rámci
exekúcie.

64. V danom prípade súd vychádzal zo záverov a zistení vyplývajúcich z rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 10C/266/2012-136 z 21.9.2023, ktoré závery nebol súd oprávnený v tomto
konaní nijako prehodnocovať, či konštatovať ich nesprávnosť. Súd tak vychádzal zo záverov, ktoré sújednoznačne a bez pochýb zistiteľné z odôvodnenia predmetného rozsudku. Zo záverov uvedeného
rozsudku tak jednoznačne vyplýva, že žalovaný si v postavení žalobcu nedôvodne uplatňoval voči
žalobcom nárok na zaplatenie poplatkov v sume 428,53 eur (116,8 eur+16,60 eur+295,75 eur) a tiež

poplatkov v sume 290,92 eur, zrážaných od 14.9.2007 až do 1.7.2023. Jedná sa spolu o nárok na
poplatky v sume 719,45 eur. Za nedôvodný však súd v konaní sp.zn. 10C/266/2012 považoval aj nárok
žalovaného na úroky z omeškania vo výške 11,79 % ročne zo sumy 7.136,43 eur od 1.6.2012 do
zaplatenia, ktorý nárok by pri vyčíslení od 1.6.2012 do vyhlásenia rozsudku dňa 21.9.2023 predstavoval
sumu 9518,17 eur.

65. To je však potrebné uviesť, že uvedené vyčíslenie predstavuje iba hypotetickú sumu aj preto, nakoľko
bolo v možnostiach samotných žalobcov výšku tohto nároku ovplyvniť splácaním, resp. splatením dlžnej
sumy.

66. Tiež je však potrebné uviesť, že ak by dôvodnými mohli byť zákonné úroky z omeškania resp.

výška úroku z omeškania dohodnutá v zmluve v sadzbe 5% ročne (čl. VI. bod 1. úverovej zmluvy),
ktorá neprevyšuje zákonnú sadzbu úroku z omeškania, bolo možné uvažovať o vyčíslení nedôvodného
nároku uplatňovaného žalobcom na túto zákonnú sadzbu, teda pri sadzbe 6,79% ročne (11,79% - 5%).

67. O jednoznačnej nedôvodnosti nároku žalovaného by bolo možné uvažovať v prípade nároku

žalovaného na úroky vo výške 6,79 % ročne z priznanej sumy 4021,05 eur od 1.6.2012 do zaplatenia,
čo by pri vyčíslení od 1.6.2012 do vyhlásenia rozsudku dňa 21.9.2023 predstavoval sumu 3088,49 eur.
Súd vychádzal z priznanej sumy 4021,05 eur z dôvodu, že v čase vyhlásenia rozsudku v základnom
konaní bolo jednoznačne zrejmé, že žalobcovia (v postavení žalovaných) k uvedenému dňu ešte túto
sumu žalovanému neuhradili a boli s jej úhradou stále v omeškaní. Uvedená sumu sa tiež nemusí

javiť ako spravodlivá, či už pre jednu alebo druhú stranu, avšak tieto úvahy slúžili súdu iba pre
určenie čo najspravodlivejšej výšky primeraného finančného zadosťučinenia pre žalobcov, zohľadňujúc
všetky okolnosti daného prípadu, vrátane najbližšieho určenia sumy, o ktorú mohol veriteľ (žalovaný)
spotrebiteľov (žalobcov) protiprávne pripraviť.

68. Celkovo tak súd ustálil minimálnu sumu, o ktorú mohol hypoteticky žalovaný žalobcov spotrebiteľov
v rámci konania vo veci sp.zn. 10C/266/2012 pripraviť, na sumu 3807,94 eur (jednoznačne nedôvodný
úrok vyčíslený v sume 3088,49 eur + nepriznané poplatky v sume 719,45 eur).

69. Vzhľadom na uvedenú prax vyšších súdov, súd žalobcom priznal v tomto konaní primerané finančné

zadosťučinenie v rozsahu 1200,- eur, ktoré sa pohybuje približne na úrovni 30% sumy, o ktorú chcel
žalovaný, za použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky, protiprávne spotrebiteľov pripraviť. Uvedená
suma zohľadňuje aj ďalšie vyššie uvedené skutočnosti a intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobcov,
vrátane hrozby dražby ich obydlia, ako aj postoj žalovaného v základnom konaní po obnove konania
a tiež skutočnosť, že nárok žalovaného v základnom konaní vo vzťahu k žalobcom bol nedôvodný iba

čiastočne, pričom od roku 2012 do jeho skončenia nedošlo k úhrade celej dôvodne uplatnenej sumy.

70. Vo zvyšku, nad sumu 1200,- eur, súd žalobu žalobcov zamietol.

71. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované

nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne
sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie je priamo sankcia za
samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, avšak určitý odstrašujúci a preventívny (sankčný)
účinok je v zadosťučinení obsiahnutý.

72. Podľa § 513 Občianskeho zákonníka ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom,
ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a
nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu
tomu, kto o plnenie požiada prvý.

73. V danom prípade ide na strane žalobcov v 1. a 2. rade o existenciu solidárneho záväzku rezultujúcu
primárne z ich manželského zväzku, ktorá sa spravuje obsahom ust. § 145 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Aktívna solidarita je charakteristická tým, že tá istá pohľadávka môže byť požadovaná
dvoma alebo viacerými subjektmi (veriteľmi) s tým, že ktorýkoľvek z nich môže požadovať celé plnenie,avšak len čo sa mu splní, zaniká záväzok dlžníka aj vo vzťahu k ostatným veriteľom. Aktívna solidarita
vzniká zo zákona a to aj v prípade bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 145 ods. 2 Obč.
zákonníka). Predmetný úver poskytol žalovaný žalobcom v 1. a 2. rade iba jeden, čo znamená, že títo

sú povinní spoločne a nerozdielne aj úver žalovanému vrátiť. Solidarita medzi žalobcami tak vyplýva
aj zo samotnej úverovej zmluvy, z obsahu ktorej vyplýva, že spoludlžníka (žalovaný v 2. rade) sa
zaväzuje k splateniu dlhu spoločne a nerozdielne so stavebným sporiteľom (dlžníkom –žalovanou
v 1. rade). Uvedené je zrejmé z časti zmluvy, na ktorej sa nachádzajú podpisy zmluvných strán.
Keďže žalobcovia boli z predmetného úverového vzťahu povinní plniť spoločne a nerozdielne, sú

zároveň oprávnení spoločne a nerozdielne uplatňovať nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
ktorý vznikol z tohto úverového vzťahu ( v súvislosti so solidaritou na strane oprávnených pri nároku
na primerané finančné zadosťučinenie porovnaj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co/4/2021 z
15. 12. 2021). Solidarita žalobcov v 1. a 2. rade na uplatňovanie si nároku vyplýva priamo zo zákona. V
zmysle ust. § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobcovia ako manželia úver splácali zo spoločných
prostriedkov, patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z právnych úkonov týkajúcich sa

spoločných vecí sú manželia oprávnení konať spoločne a nerozdielne (obdobne v súvislosti so solidárne
uplatneným nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 20CoCsp/23/2020 z 25. 06. 2020).

74. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania

sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva.

75. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

76. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

77. Súd žalobcom priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1200,- eur z uplatnenej sumy
3136,07 eur a vo zvyšku žalobu žalobcov zamietol.

78. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V

týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. V takom prípade, je pri rozhodovaní o náhrade trov
konania potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Nemožno však

opomenúť ani fakt, že zo strany žalobcu môže dôjsť k značnému nadhodnoteniu výšky sporu. Vhodným
riešením v takom prípade bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy ( k vyššie uvedenému pozri Števček, M., Ficová, S.. Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016,
926-927 s.)

79. Vzhľadom na uvedené súd považoval žalobcov za plne úspešných, pokiaľ ide o ich základné
právo a samotný nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcom tak patrí proti neúspešnému
žalovanému plná náhrada trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy.

80. V tejto súvislosti súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
19Co/105/2018 z 15.11.2018: „Keďže výška priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste
žalobcovi aj s poukazom na čl. 4 CSP priznať nárok na 100 % náhradu trov konania, ale z prísudku, čo
prvoinštančný súd uviedol v odôvodnení rozsudku a čo odvolací súd pojal aj do výroku.“

81. Rovnako bola otázka trov konania riešená aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.
8CoCsp/2/2021 z 29. 11. 2021: „Pri uplatňovaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie bolo
povinnosťou žalobkyne v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že
presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby aj súdom prisúdenávýška plnenia bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre
určeniezákladnejsadzbytarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbyvprípade,žestranajezastúpená
advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu.“

82. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

5Csp/48/2024
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný

súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a

čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu