Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200214
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200214.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX D. E. XX, právne zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s. so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35
697 270, právne zastúpenému: Advokátska kancelária B. A., s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK-3C/10/2020- 287 zo dňa
19.03.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II a III.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR,
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 EUR do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanej domáhala zaplatenia

nemajetkovej ujmy vo výške 5000 EUR. Žalobu odôvodnila tým, že v rokoch 2011 a 2012 bola klientom
žalovanej. Dňa 9.2.2017 A. F. našiel v Stropkove za budovou, v ktorej sídli značková predajňa žalovanej
v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu aj archívnu krabicu, v ktorej
sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov žalovanej. Predmetná
archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovanej.

Žalovanú spoločnosť E. F. a.s. možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods. 2 písm. b)
zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaná nesie voči žalobkyni
objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov žalobkyne
prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej
ELSIG s.r.o.) nebolo postupované pri manipulácii s nimi a pri ich likvidácii v súlade so zákonom (§ 17, §
19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov
a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života žalobkyne

pri spracúvaní jeho osobných údajov.

3. Žalovaná pri svojom prvom úkone namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v
súčasnosti Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žalobyna ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej a v žiadnom prípade sa nejedná
o spotrebiteľský spor.

4. Rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 3C/10/2020-145 zo dňa 8.12.2022 súd zaviazal žalovanú
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3300 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

5. Na základe odvolania žalovanej rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 25/Co/20/2023-245

zo dňa 5.9.2023 tak, že zrušil rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu úlohou súdu po vrátení veci bolo opätovne
sa zaoberať otázkou miestnej príslušnosti, premlčania uplatneného nároku a následne predpokladmi
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha. Pokiaľ žalobkyňa identifikuje

skutočnosti nasvedčujúce tomu, že nemajetková ujma jej v dôsledku konania, resp. nečinnosti žalovanej
skutočne vznikla, zaoberať sa bude aj výškou uplatnenej náhrady, vychádzať bude pritom z odvolacím
súdom ozrejmených úvah o povahe nároku, ktorý je predmetnom konania, zo zistených skutkových
okolností a argumentov produkovaných stranami sporu v priebehu konania, zopakovanými aj v
odvolacom konaní.

7. Po vrátení veci žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd
I. inštancie v odvolaním napádanom rozsudku výrokom I. rozhodol o zastavení konania v časti
prevyšujúcej sumu 110 EUR.

8. Súd prvej inštancie vec takto právne posúdil:

9. K posúdeniu, či ide o spotrebiteľský spor súd I. inštancie uviedol:

10. Je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich

s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto
svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo
zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek

pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.

11. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,
že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).

12. Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre
porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom

medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe
Zmluvy o pripojení a v jej rámci.

13. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)

spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho

zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa
sportýkainýchzmluvnýchdokumentovsúvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou“.(Števček,M.,Ficová,s.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020).14. Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.

15. K námietke nedostatku miestnej príslušnosti súd I. inštancie uviedol:

16.Odvolacísúdvzrušujúcomrozhodnutívytýkalprvoinštančnémusúdu,žejehonázorojednoznačnom
priamom následku uplatneného nároku, ktorý vyplýva zo Zmluvy o pripojení a teda, že ide o
spotrebiteľský spor, nie je preukázaný. (bod 39 odôvodnenia odvolacieho súdu)

17. Žalobca uviedol, že má vedomosť o tom, že žalovaná namietala nedostatok miestnej príslušnosti
bývalého Okresného súdu vo Svidníku vo všetkých prípadoch (166 žalobcov), ktoré majú identicky
skutkový a právny základ, pretože vychádzajú z rovnakého bezpečnostného incidentu zo dňa
09.02.2017. Vo veciach uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy už bolo prvoinštančným súdom
rozhodnuté o všetkých žalobách a prvoinštančný súd sa v žiadnej zo súdených vecí s touto námietkou

nedostatku miestnej príslušnosti nestotožnil. Ku dňu 06.12.2023 je v skutkovo a právne identických
veciach právoplatne vo veci samej rozhodnuté vo veciach 130 žalobcov, pričom vo veciach 112
žalobcov prešli aj odvolacím prieskumom. Vo všetkých veciach bol potvrdený základ ich nároku a
súdy konštatovali nedôvodnosť námietky nedostatku miestnej príslušnosti. V týchto skutkovo a právne
identických veciach už rozhodovali takmer všetky občianskoprávne senáty odvolacieho súdu (Krajského

súdu v Prešove).

18. Za tejto situácie by konštatovanie miestnej nepríslušnosti bývalého Okresného súdu Svidník
znamenalo porušenie princípu právnej istoty v materiálnom právnom štáte a popretie zásady
predvídateľnosti a jednotnosti súdneho rozhodovania (zásada, že v skutkovo podobných veciach, za

rovnakých okolností sa má rozhodovať rovnako). Zároveň by išlo o prekvapivé rozhodnutie ako neželaný
prvokaplikačnejarozhodovacejsúdnejpraxe,ktorébynezodpovedalodoktrínelegitímnehoočakávania.

19.Námietkanedostatkumiestnejpríslušnosti(bývalého)OkresnéhosúduSvidníkužbolaposudzovaná
viacerými senátmi prvoinštančného aj odvolacieho súdu a v žiadnom rozhodnutí miestna príslušnosť

procesného súdu vo Svidníku nebola spochybnená, aj keď dôvody pre založenie miestnej príslušnosti
neboli jednotné. Podľa súdu je mimoriadne výstižné vecné a právne vyčerpávajúco podané odôvodnenie
opodstatnenosti miestnej príslušnosti (bývalého) Okresného súdu Svidník v jednom z posledných
rozsudkov OS Svidník v skutkovo a právne identickej veci, konkrétne v rozsudku zo dňa 09.03.2023
sp. zn. 4C/9/2020, v ktorom sudca už po preštudovaní názoru viacerých odvolacích senátov k tejto

námietke uviedol: „Vzhľadom na všetko uvedené súd tvrdenia žalovanej, že nejedná sa o spotrebiteľský
spor, že tunajší súd z toho dôvodu nie je miestne príslušný a že žalobkyňu nemožno považovať za
spotrebiteľa, preto sa na ňu nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov považoval za nedôvodné.
Podľa názoru súdu predmetná vec má charakter spotrebiteľského sporu, jedná sa o spor súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou, keď osobné údaje žalobkyňa poskytla a žalovaná spracúvala na účely

uzavretia a plnenia práve spotrebiteľskej zmluvy, stranami sporu sú tu práve strany spotrebiteľskej
zmluvy a nie sú preto podľa názoru súdu použiteľné a porovnateľné tu príklady, ktoré uviedol zástupca
žalovanej ohľadom verbálnej urážky zákazníka v predajni, či plnení z poistných spotrebiteľských zmlúv
pri PZP. Celkovo vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej v tomto spore treba uviesť, že žalovaná jednotlivé
teoretické spracovania čiastkových problémov zhrnula síce správne (napríklad, že v spore na ochranu

osobnosti v zásade vždy treba zisťovať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu), ale tie sa nedajú
použiť v špecifických okolnostiach tu súdenej veci. Samotným zhrnutím výsledkov rozboru postupných
jednotlivých krokov súdu v komplexnej veci, ktorá je sama o sebe viacvrstvová, sčítaním ich výsledkov
nemožno prijať automatický, mechanický záver. Pri rozbore a rozhodovaní v súdnom spore nemožno
automaticky aplikovať matematické postupy, kde sčítavanie znamienok plus dáva ako výsledok vždy

plus. Ako uviedol aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 13Co/7/2021 (čo bolo prvé rozhodnutie
odvolacieho súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, kde iní žalobcovia vyvodzovali nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy z toho istého bezpečnostného incidentu, na ktoré sa tu strany opakovane odvolávali),
nepodarilo sa mu (rovnako ako žalovanej) nájsť obdobný prípad riešený súdmi Slovenskej republiky, a
to ani na nižších stupňoch. Rovnako vyslovil, že pre rozhodnutie nie je preto nutný výsluch každého zo

žalobcov (tu výsluch žalobkyne stranami ani nebol navrhnutý), čo by inak v klasickom spore na ochranu
osobnosti bolo nemysliteľné. Preto aj v tomto kontexte treba hodnotiť poukazy žalovanej na judikatúru,
ktorásícemohlariešiťprípadynáhradynemajetkovejujmypriochraneosobnosti(anámietkupremlčaniaa ďalšie námietky), ale nikdy to nebolo v tak absolútne špecifických a jedinečných okolnostiach, aké sú
v tejto veci.“ (bod 42 odôvodnenia odvolacieho súdu)

20. „Podporne možno uviesť, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na
ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobkyňa
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z
24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade, keď súdny dvor uviedol, že

nemajetková ujma je v zmysle smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu
škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že tunajší súd je miestne príslušným súdom aj
v zmysle ustanovenia § 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie miestne
príslušnýajsúd,vobvodektoréhonastalaskutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Nietsporu,
že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v

obvode tunajšieho súdu. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobkyne nebola
v konaní sporná. Preto aj z uvedených dôvodov má tunajší súd za to, že je daná jeho miestna príslušnosť
aj ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 písm. b/ CSP. Uvedený záver (o miestnej príslušnosti
tunajšieho súdu podľa § 19 písm. b/ CSP už pre žalovanú nemôže byť v žiadnom prípade nový, či
prekvapivý, keďže bol opakovane vyslovený vo viacerých rozhodnutiach rôznych senátov odvolacieho

súdu v obdobných sporoch proti žalovanej o ochranu osobnosti z toho istého bezpečnostného incidentu
(napr. 13Co/7/2021, 8Co/41/2022, 20Co/28/2022 a iné). O miestnej príslušnosti tunajšieho súdu preto
nemožno pochybovať, pričom táto podľa názoru súdu, ktorý sa tu stotožňuje so žalobkyňou, daná je
nielen z dôvodu podľa § 19 písm. b/ CSP ako opakovane právoplatne uzavrel odvolací súd, ale aj z
dôvodov podľa § 19 písm. d/ CSP.“ (bod 44 odôvodnenia odvolacieho súdu)

21. K námietke premlčania súd I. inštancie uviedol:

22. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak

sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. K námietke premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v konaní je potrebné uviesť, že by bolo v hrubom
rozpore s princípom racionality v práve, ak by sa v danom prípade považoval za začiatok plynutia
premlčacej doby deň 25.01.2017, teda deň, kedy malo dôjsť (podľa vyjadrenia pracovníka obchodného
zástupcu žalovanej) k umiestneniu archívnej krabice s osobnými údajmi žalobcu a ďalších dotknutých
osôb do nechránených priestorov skladu na papierový odpad alebo akýkoľvek iný deň pred dňom

09.02.2017, kedy nálezca B. A. F. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade na papierový odpad
našiel, vzal ju a odovzdal do zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku.

25. Napokon o rovnakej námietke premlčania v skutkovo a právne identických veciach už opakovane
rozhodol aj odvolací súd, napríklad v rozsudku z 30.03.2023 č. k. 6Co/3/2023-273 (OS SK 5C/5/2020)

a v rozsudku z 03.04.2023 č. k. 3Co/7/2023-250 (OS SK 5C/6/2020), v ktorých odvolací súd považoval
námietku premlčania za nedôvodnú.

26. V bode 21. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove z 03.04.2023 č. k. 3Co/7/2023-250
odvolací súd konštatuje: „Žalovaná v odvolaní namieta, že nárok uplatnený žalobkyňou je premlčaný,

čo odôvodňuje uplynutím trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. V konaní
bolo preukázané, že nálezca písomnosti, na ktorej sa nachádzali neoprávnene sprístupnené osobné
údaje žalobkyne, našiel písomnosť v archívnej krabici, v neuzamknutom sklade na papierový odpad
dňa 09.02.2017. Táto skutočnosť vyplýva nielen zo záznamu zo dňa 10.02.2017, ktorý bol vyhotovený
v Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróz Motyku, ale tiež z výpovede nálezcu (B. A. F.), ktorý na OOPZ

v Stropkove uviedol, že začiatkom mesiaca februára, keď prechádzal okolo budovy ubytovne, na ulici
Hlavnej, kde v sklade papiera, nachádzajúcom sa v zadnej časti budovy uvidel papierové krabice,
pričom tam vošiel, aby si jednu krabicu zobral za účelom umiestnenia nákupu a zistil, že v archívnej
krabici sa nachádzajú originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom účastníkov zmluvy, s pečiatkoua podpisom obchodného zástupcu a so všetkými osobnými údajmi. Z uvedeného je preto zrejmé, že
dňa 09.02.2017 boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom a nasledujúcim dňom, t. j. 10. 02.
2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.02.2020. Keďže žaloba bola podaná

na súde dňa 31.01.2020, stalo sa tak v rámci plynutia trojročnej všeobecnej premlčacej doby, a preto
žalobkyňou uplatnený nárok nie je premlčaný“.

27. Za výstižnú a komplexne spracovanú považuje súd argumentáciu k žalovanou vznesenej námietke
premlčania v odôvodnení už citovaného rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.03.2023 sp. zn.

4C/9/2020, kde sa v bodoch 46 - 56 konštatuje: „46. Ani námietku premlčania vznesenú žalovanou,
v prípade dôvodnosti ktorej by súd žalobu bez ďalšieho musel celú zamietnuť súd nepovažoval za
dôvodnú. Medzi stranami nebolo sporné, že aplikovať je tu potrebné všeobecnú trojročnú premlčaciu
dobu. Spor medzi nimi bol pokiaľ ide o začiatok jej plynutia v tomto prípade. Súd rovnako ako žalobkyňa
za rozhodujúci dátum v súvislosti s námietkou premlčania, plynutím premlčacej doby a actio nata
považuje deň 09.02.2017 a keďže žaloba bola súdu doručená dňa 31.01.2020, stalo sa tak pred

uplynutímvšeobecnejtrojročnejpremlčacejdoby.47.Zmyslominštitútupremlčaniavovzťahukveriteľovi
je stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady
vigilantibus iura scripta sunt (voľne preložené ako bdelým patrí právo, teda objektívne právo chráni
toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne právo) vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového
odstupu vo forme premlčacej doby je informovaný. 48. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka

právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať. 49. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach
uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. 50. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 278/2007 právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby,
je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. 51. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 4318/2007 začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101
OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po

dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“ 52. Premlčacia doba tu je teda
trojročná, pričom deň, od ktorého plynula, teda deň, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz (actio nata,
moment zrodu žalobného práva, deň kedy veriteľ mohol prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu
svojho subjektívneho práva na súde) je tu podľa názoru súdu deň 10.02.2017 ako deň nasledujúci
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (09.02.2017). Súd nesúhlasí

s tvrdením žalovanej, že začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné vidieť už v momente, kedy
boli predmetné dokumenty vedúcim predajne umiestnené do predmetného skladu, čo malo byť v
januári 2017. K zásahu do osobnostných tu totiž preukázateľne došlo 09.02.2017, kedy boli uvedené
dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobkyne a ďalších stoviek osôb nájdené neoprávnenou osobou,
A. F., a teda boli sprístupnené neoprávnenej osobe. Aj Úrad na ochranu osobných údajov vo svojich

rozhodnutiach jednoznačne za okamih neoprávneného sprístupnenia osobných údajov dotknutých osôb
v počte cca 400 ustálil a určil až deň, kedy bola uvedená archívna krabica odnesená B. A. F. (čo tu
bol deň 09.02.2017). Takto je to jednoznačne uvedené v rozhodnutí tohto Úradu zo dňa 22.12.2017 (č.
01515/2017-Os-9), viď výrokovú časť, kde je uvedené cit.:...“z ktorého bola uvedená archívna krabica
začiatkom mesiaca február odnesená B. A. F., čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných

údajov dotknutých osôb v pošte cca 400...“ a rovnako strana 6 odôvodnenia. Rovnako je to uvedené v
rozhodnutí predsedníčky tohto úradu zo dňa 09.03.2018 číslo XXXXX/XXXX-XX-7 o rozklade podanom
spoločnosťou ELSIG s.r.o. (viď strana 9 odôvodnenia prvý odsek), kde je uvedené, cit. „Predsedníčka
úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to
približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu

pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto
toho bola archívna krabica neodborne uložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore
s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému
vzniku bezpečnostného incidentu.“ Následne v rozhodnutí predsedníčky úradu zo dňa 22.11.2018 o
rozklade podanom B. A. F. je výslovne a priamo uvedené (viď strana 12), že cit. „Predsedníčka úradu

ďalej považuje za potrebné poukázať i na to, že obchodné zastúpenie sprostredkovateľa počnúc dňom
30.11.2012 (rešpektujúc prechod práv a povinností na právneho nástupcu sprostredkovateľa na základe
Dohody o prevode práv a záväzkov) do 09.02.2017 nevykazovalo znaky porušenia z. č. 122/2013 Z. z.,
porušenie nastalo preukázateľne dňom 09.02.2017, kedy navrhovateľ našiel v neuzamknutom sklademedzi papierovým odpadom archívnu krabicu... 53. Námietka premlčania žalovanej preto neobstojí. Ak
by platil názor žalovanej, že treba vychádzať z času protiprávneho konania v januári 2017, a nie zo dňa
09. 02. 2017, tak potom tento názor by mohol v okolnostiach tu súdenej veci viesť až k absurdnému

záveru, lebo predsedníčka úradu, ako bolo uvedené vyššie, poukázala na čas trvania protiprávneho
konania, už približne od roku 2014, a teda by potom podľa názoru žalovanej mohla premlčacia doba
uplynúť ešte aj pred dňom 09.02.2017, čo je neudržateľný výklad a záver. Žalobkyňa do dňa 09.02.2017
predsa legitímne očakávala a predpokladala, že s jej osobnými údajmi bolo naložené správne, zákonne,
s odbornou starostlivosťou. O tom, že tomu tak nebolo sa mohla dozvedieť najskôr dňa 09.02.2017,

a až vtedy najskôr mohla vôbec zistiť jednotlivé skutkové okolnosti potrebné na to, aby mohla svoje
právo aj reálne uplatniť (kto za porušenie a zásah do práva na ochranu osobnosti zodpovedá, aký je
rozsah incidentu, či protiprávny stav trvá, aby vedela zvoliť náležitý prostriedok ochrany a nápravy). Z
listu právneho zástupcu žalovanej zo dňa 16.03.2017, ktorým reagoval na výzvu JUDr. Ambróza Motyku
zo dňa 28.02.2017 vyplýva, že žalovaná sa o bezpečnostnom incidente dozvedela prvýkrát až dňa
02.03.2017, cit. z listu „spoločnosť Orange Slovensko sa dozvedela dňom doručenia Vašej výzvy, to

jest dňom 02.03.2017 o skutočnosti, že jeden z Vašich klientov našiel v neuzamknutom priestore...“.
Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky.
Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133). Preto v situácii, kedy žalobkyňa až dňa
09.02.2017 mohla objektívne zistiť, že nejaké právo (ktoré treba včas, bdelo, v premlčacej dobe uplatniť)
vôbec má a kedy aj žalovaná až dňa 02.03.2017 zistila, že môže tu byť nejaké právo žalobkyne, proti

ktorému môže sa brániť (aj vznesením námietky premlčania) je neudržateľný záver, že by premlčacia
doba mala plynúť skôr ako pred 09.02.2017. 54. Súd tu poukazuje na to, že podľa rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007 v konaní na základe žaloby na ochranu osobnosti musí súd vždy medzi
prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany, a kto je subjektom zásahu.
Bez vyriešenia uvedenej otázky, t. j. do koho práv sa zasiahlo a kto sa zásahu dopustil nie je ešte

opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie
príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej
formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch,primeranostivýškypriznávanéhozadosťučineniaapod.Ničztohopritomneboloznámepred
09.02.2017, preto ani premlčacia doba nemohla začať plynúť žalobkyni pred týmto dňom. 55. Prijatie

názoru žalovanej vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch znamenalo,
že táto by mala prospech z vlastného protiprávneho konania, nakoľko čím dlhšie by trval protiprávny
stav, za ktorý zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty v sklade boli objavené
nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre dotknuté osoby k
dispozícii na uplatnenie ich práv. V tejto súvislosti nedá sa nepoukázať na starú právnu zásadu nemo

turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho jednania).
56. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne o tzv. trvácom delikte. Aj podľa žalobkyňou citovaného
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5A 164/2002 také konanie tvorí jeden skutok a
jeden správny delikt až do okamihu ukončenia deliktného konania, t. j. až do okamihu odstránenia
protiprávneho stavu. Aj lehota pre uloženie pokuty, prípadne pre zahájenie konania o uložení pokuty,

začne bežať až od okamihu ukončenia trvajúceho správneho deliktu. Obdobne to platí podľa názoru
súdu aj pre premlčaciu dobu. Námietka premlčania vznesená žalovanou preto nebola dôvodná, lebo
žaloba bola súdu doručená dňa 31.01.2020, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.“

28. Z uvedeného je zrejmé, že námietka premlčania vznesená v konaní žalovanou je nedôvodná.

29. K existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol:

30. Žalovaná od začiatku sporu popierala nárok žalobcu, čo do základu aj výšky. List s ospravedlnením
žalovanej sa týkal iných osôb dotknutých rovnakým bezpečnostným incidentom, avšak význam

tohto „ospravedlnenia“ žalovaná neskôr vzhľadom na svoj postoj v súdnych konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy značne modifikovala.

31. V tomto spore však ide o objektívny náhľad na zásah do súkromia žalobcu a z tohto aspektu je nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu rozhodne opodstatnený.

32. Právo na súkromie v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou
najvyššieho spoločenského významu chránenou ústavným poriadkom nášho štátu. Vzhľadom ku
skutočnosti, že Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskejrepubliky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci
došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a

to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,čímboloneprípustnezasiahnutédosúkromiažalobcu.
Individuálne pocity žalobcu nie sú v tomto prípade rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti
vzniknutej ujmy, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by sa
popisovaným spôsobom zasiahlo do jej práv.

33. „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo
dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale
objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne
spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“ (uznesenie NS SR z 29.06.2011

sp.zn. 4Cdo/232/2010)

34. Z uvedeného vyplýva celkom jednoznačne, že zásah do súkromia žalobcu porušením jeho práva na
informačné sebaurčenie podľa Článku 10 ods. 3 Listiny je z objektívneho hľadiska porušením hodnoty
vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu, ale aj ďalších dotknutých osôb namieste odčiniť

primeranou relutárnou náhradou.

35. Odvolací súd v senáte 17Co v nižšie citovaných rozsudkoch opakovane konštatoval, že: „Pri
posúdení primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že v danom
prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu

osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho práva na ochranu
osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a
v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že

ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej spôsobom
poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes
nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na čl. 8 Dohovoru ako aj
na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná

spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril. dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje. V prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne
dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a

proporcionálna“. (rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/34/2022-270, rozsudok KS v Prešove
z 10.11.2022 č. k. 17Co/52/2022-244, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/41/2022-241,
rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/53/2022-246)

36. Odvolací súd v bode 15 odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia dal prvoinštančnému súdu do

pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 04.05.2023 vo veci C-300/21 UI proti Österreichische
Post AG.

37. So závermi citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ je možné len súhlasiť, a z neho vyplývajúce
závery je možné analogicky aplikovať aj na súdenú vec.

38. Súdny dvor EÚ v rozsudku v podstate veci ustálil, že:
(i) samotné porušenie ustanovení GDPR nestačí na priznanie práva na náhradu škody (rovnako
nemajetkovej ujmy); vyžaduje sa aj spôsobenie ujmy
(ii) pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy GDPR nevyžaduje určitý stupeň závažnosti

spôsobenej ujmy
(iii) výška náhrady škody (ujmy) sa riadi vnútroštátnymi pravidlami každého členského štátu EÚ pri
dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity zásad a práva Únie.39. V skutkovo a právne identických veciach bol vznik nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia
dotknutých osôb (porušenie ich práva na informačné sebaurčenie) opakovane odvolacími súdmi
konštatovaný, pretože boli sprístupnené viaceré citlivé osobné údaje dotknutých osôb neobmedzenému

počtu neoprávnených osôb a konkrétne aj nálezcovi B. A. F., ktorý bol rovnako neoprávnenou
osobou, čím reálne došlo u dotknutých osôb k strate kontroly nad svojimi osobnými údajmi a k
ďalším potencionálnym nebezpečenstvám v majetkovej a nemajetkovej sfére dotknutých osôb, čo
objektívne zakladá u každej takto dotknutej fyzickej osoby právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Takúto
nemajetkovú ujmu nie je potrebné preukázať ako ujmu kvalifikovanú (závažnú) [viď bod (ii)] a výška

takejto ujmy sa podľa slovenského práva riadi zásadou primeranosti [viď bod (iii)].

40. K citovanému rozsudku Súdneho dvora EÚ je však potrebné ešte dodať, že skutkovo išlo o
neporovnateľne menšiu intenzitu zásahu (neoprávnený zber údajov o politickej príslušnosti dotknutej
osoby), pričom tieto zozbierané údaje ani neboli verejne publikované. Právne posudzovanie prípadu
Súdnym dvorom EÚ vychádza z aplikácie noriem GDPR, pričom v čase bezpečnostného incidentu v

súdenej veci (február 2017) ešte GDPR nenadobudlo v podmienkach právneho poriadku SR účinnosť.
Nariadenie Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/679 z 27. 04. 2016 o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES
(GDPR) nadobudlo účinnosť 25. 05. 2018 (Článok 99 odsek 2. GDPR).

41. Zároveň je treba poznamenať, že právo na náhradu škody a zodpovednosť za škodu bola v článkoch
82 a 83 GDPR koncipovaná odlišne od predchádzajúcej právnej úpravy.

42. K primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol:

43. Pri existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodovanie o primeranosti tohto nároku
vecou voľnej úvahy súdu.

44. Súd zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného

záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 110,00 eur
ako primeranú. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú
by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.

45. Je potrebné poukázať na to, že v skutkovo a právne identických právnych veciach osôb dotknutých
tým istým bezpečnostným incidentom už rôzne senáty odvolacieho súdu judikovali primeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina odvolacích senátov ustálila ako primeranú sumu náhrady
nemajetkovej ujmy 110 eur. Štyri senáty odvolacieho súdu ustálili vo veciach 14 dotknutých osôb
(žalobcov) ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur (senáty 18Co, 20Co, 22Co a 7Co).

46. Čiastočné späťvzatie žaloby v tomto type sporu (o ochranu osobnosti) nemá žiaden vplyv na
trovy konania, pretože ide o spor s výrazným prvkom sudcovskej tvorby práva, kde súdny verdikt
závisí od úvahy súdu. Podstatná je v tomto prípade danosť základu nároku žalobcu, pričom výška
priznanej relutárnej náhrady vo vzťahu k trovám nezohráva žiadnu úlohu. Tomu napokon zodpovedá

aj ustanovenie § 10 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.05.2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18). V takomto prípade má
úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania. O ich výške súd rozhodne v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej
žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala
od úvahy súdu. Nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

48. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote proti výrokom II. a III. podala odvolanie žalovaná z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedla, že už pri prvom procesnom úkone
namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník), pričom zotrváva na tomtostanovisku. Poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené
práva ako právo na život, zdravie, česť neboli založené záväzkovým vzťahom. Poukázala na viaceré
rozhodnutia, ktoré exaktne rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy

a žalobou na náhradu škody.

49. Žalovaná zároveň namietala svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie
súdu prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že
občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené týmto ani iným zákonom, sa spravujú

ustanoveniami toto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Spracúvanie
osobných údajov upravuje osobitný zákon, ktorý okrem iného určuje subjektívne práva dotknutých osôb,
povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa. V zákone o ochrane osobných údajov platných v čase
vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti, v zmysle ktorej
je zodpovedným subjektom sprostredkovateľ. Žalovaná zotrvala na tom, že neporušila žiadnu svoju
právnu povinnosť, čo napokon potvrdil aj Úrad na ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí.

50. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom
sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah
do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd

prvej inštancie neskúmal, či žalobkyni skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu,
závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa
prejavuje, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to
dokoncazávažnej,došloužibatým,ženedošlolenkohrozeniuosobnostnýchprávžalobkynealepriamo
k ich porušeniu, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.

51.Zároveňžalovanánamietalaajrozhodnutiesúduotrováchkonaniastým,ženapriekibačiastočnému
úspechu bol žalobkyni priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaná má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jej argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie §
257 CSP na prejednávanú vec.

52. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietne a žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

53. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, k otázke miestnej príslušnosti poukázala na

rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 – 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadrila
súhlas s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov
(predtým Svidník) podľa ust. § 19 písm. b) CSP, pričom považovala tento dôvod miestnej príslušnosti
za dôvod popri miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Pri trovách konania nemožno súhlasiť
s argumentáciou žalovanej, nakoľko ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, tak sa za základné považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Z týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

54. Žalovaná vo svojom následnom vyjadrení zotrvala na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.
Opakovane poukázala na nutnosť rozlišovania medzi žalobou na náhradu škody a žalobou na ochranu

osobnosti. Uviedla, že v prejednávanej veci nejde o spotrebiteľský spor, preto bola žalobkyňa povinná
zaplatiť súdny poplatok. Žalovaná zotrvala aj na svojej argumentácii ohľadom náhrady trov konania.

55. Žalobkyňa vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného zotrvala na svojcih predchádzajúcich
vyjadreniach.

56. Žalovaná následne listom zo dňa 16. januára zaslala súdu svoje stanovisko k otázke rozhodovania
o trovách konania.

57. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhláseniarozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

58. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

59. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

60. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti v zmysle pokynu odvolacieho súdu
v predchádzajúcom uznesení zo dňa 5.9.2023 bolo úlohou Okresného súdu Bardejov (predtým
Okresného súdu Svidník), sa zaoberať touto námietkou. Podľa názoru odvolacieho súdu ,v odvolaním

napádanom rozsudku súd I. inštancie dostatočným spôsobom a presvedčivo dôvodil , prečo zistil
naplnenie podmienky svojej miestnej príslušnosti.

61. Odvolací súd dodáva, že predmetom konania je nepochybne nárok majúci základ v porušení práva
na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na

náhradunemajetkovejujmy.Zásadnýmpreposúdenievýhradyžalovanejbolovyhodnotiťcharaktertakto
definovaného nároku v tom zmysle, či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na
náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP
je popri všeobecnom súde žalovanej na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť,
ktorá zakladá právo na náhradu škody.

62. Odvolací súd poukazuje na Princípy európskeho deliktného práva (PETL), ktoré pojem nemateriálna
ujma stavajú na úroveň pojmu škoda. PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú
ujmu zákonom chránených záujmov. Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a
ako majetkový či nemajetkový reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie

pozíciepoškodenéhozaložízodpovednosťzaškoduzapredpokladu,žesúčasneišloozásahdoprávom
definovaného statku. Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej
ujmy na úroveň majetkovej škody a ďalej skutočnosť, že i režim náhrady je pre obidva druhy škôd
rovnocenný. Z hľadiska terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm)
synonymicky.

63. Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti
s označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy

sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných
zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho

deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).

64. Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobkyňa, nepochybne
možno subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho
dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol,

že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku
na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd Bardejov
je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súdežalovanej je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá
právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá
nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu

Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobkyne nebola v konaní
sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej
príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná miestna
príslušnosťpodľa§19CSP.Ztohtodôvoduniejerelevantnétvrdeniežalovanejomiestnejnepríslušnosti
súdu prvej inštancie.

65. Čo sa týka otázky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie odkazuje. Začiatok
všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom.
Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Žalobkyňa

a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najskôr dňa 09.02.2017,
keď jej nálezca B. A. F. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel, vzal ju a odovzdal ju do
zabezpečených priestorov Advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Bezpečnostný incident je
celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt,
a to až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu (09.02.2017). Preto až nasledujúcim dňom, t. j.

10.02.2017začalaplynúťtrojročnápremlčaciadoba,ktoráuplynula10.02.2020.Keďžežalobabolasúdu
doručená dňa 31.01.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobkyňou uplatnený
nárok nie je premlčaný.

66. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo

dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie
osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu
svedkom G. H.. Aj pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď
uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno
vyvodiť či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali

alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal predchádzať
samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovanej, nie kedy ich tam
naposledy videl. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobkyne, ako aj ďalších osôb
sa najneskôr dňa 25.01.2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení

otázky začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.

67.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

68. Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý deň
po tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v rozpore
s konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že táto začala
plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v Stropkove. To, že si
osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v

týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej
práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty voľne
položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Pri takomto výklade by v podstate začala

plynúť objektívna premlčacia doba už momentom uloženia týchto dokumentov do voľne prístupného
skladu, čo odporuje logike, ako aj právnej konštrukcii začatia plynutia objektívnej premlčacej doby.
Objektívne sa žalobkyňa mohla domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jej
osobné údaje boli nájdené a bola identifikovaná skutočnosť, že obsahujú tieto dáta.

69. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/77/2024 zo dňa 20.02.2025,
kedy bolo zamietnuté dovolanie s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu
vo vzťahu k posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako vtomto konaní. Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v
prebiehajúcej veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva
pri úplne rovnakých konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky

v tomto konaní.

70. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na
ochranu osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom
ochrany a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a

kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu,
jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou
ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z
vyššie uvádzaného pritom nemohlo byť žalobkyni známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobkyni začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaná.

71. Prijatie názoru žalovanej vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že táto by mala prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval
protiprávny stav, za ktorý žalovaná zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty
v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre

dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.

72. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd uvádza, že žalobkyňa vstupovala do
právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná,
aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobkyne

tým, že nezabezpečila jej osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa
vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda
inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej, a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta
tejto právnickej osobe, teda žalovanej. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Českej republiky aj

vrozhodnutíč.k.30Cdo/1393/2007,vzmyslektorého:„Platízásada,podľaktorej,akneoprávnenýzásah
do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou (alebo inou fyzickou osobou)
k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej osoby), kedy určujúcim je existencie
miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, potom v týchto prípadoch
občianskoprávnej sankcie podľa § 13 Obč. zák. postihujú samotnú právnickú alebo inú fyzickú osobu

v zmysle analógie § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853 toho istého zákona.“ Odvolací súd poukazuje
na to, že aj keď sa jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa týka výkladu právneho predpisu, ktorý bol
v tom čase totožný s úpravou v Slovenskej republike.

73. Pokiaľ žalovaná poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci

administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

74. Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v

ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.

75. V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona
o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom

nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka (ust. § 3 ods. 3 ZOOÚ) tak,
ako ho uplatnila žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani
rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej
zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobnýchúdajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

76. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211
CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie
ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancienezodpovedá§191ods.1CSP,lebohodnotilkaždýdôkazlenjednotlivoanieajvichvzájomnej

súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

77. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vo veci rozhodol sú správne a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

78. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva
podľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo
204/2009).

79. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) odvolací súd

poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

80. Po zrušení rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 08.12.2022 odvolacím súdom bolo úlohou súdu
prvej inštancie opätovne sa zaoberať predpokladmi nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa

žalobkyňa domáha. Žalobkyňa k vzniku samotnej ujmy uviedla, že v konkrétnom prípade došlo nielen
k situácii, že sa tretie osoby mali možnosť oboznámiť s jej osobnými údajmi, ale k neoprávnenému
oboznámeniu sa aj reálne došlo, pretože nálezca B. A. F. bol rozhodne osobou nepovolanou na
oboznamovanie sa s osobnými údajmi žalobkyne. Žalobkyňa ďalej uviedla, že došlo k porušeniu právana informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne
zasiahnuté do jej súkromia.

81. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd v zhode so
súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám je
tak závažným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust.
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je

dôvodné, aby bolo žalobkyni priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia
jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych
vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne
bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie
týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu
práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre

ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela
do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý
už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej
pôvodný držiteľ tieto osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval

bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať
dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna.
Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy,
pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie
kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej

nemajetkovej ujmy.

82. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a
ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo

porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia nejaví ako postačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie,
z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy
sú tieto: 1. dĺžka protiprávneho konania, 2. reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
3. dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, 4. škandalizácia osoby, 5. opakovanie a

zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6. úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

83. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická
osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,

odstránili následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.
Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.

84. Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná.
V prejednávanej veci sa ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv,
a to vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže

neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (ako
to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickej
osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno

odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.

85. Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnejmiere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a
nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba

formy zadosťučinenia je na žalobkyni, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda
žalobkyňa ako formu satisfakcie zvolila peňažnú formu, nemôže byť v konaní neúspešná len pre to, že
by mala prednostne požadovať morálnu satisfakciu.

86. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru,

a nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľanázoruodvolaciehosúdužalobkyňavdostatočnejmierepreukázalaujmu,ktoráhrozilavdôsledku
zásahu do jej osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jej osobných údajov.

87. Napokon žalovaná nesúhlasila ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými

ustanoveniami o trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v
prejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a po
čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobkyni priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru,
že žalobkyňa bola v konaní úspešnou stranou sporu. Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255
ods. 1 CSP je esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade,

ak výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je to v prejednávanej veci, sa skúma v rozsahu, či
žalobkyni bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nie je možné zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu
sporu, v danom prípade žalobkyňu. Tak, ako to uviedla žalobkyňa, najmä v konaniach o ochranu
osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporu odhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú

v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je možné požadovať od žalobkyne, aby výšku
uplatňovaného nároku určila v nižšej sume alebo v sume, kde bude zvažovať rozsah úvahy súdu o
výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo je
základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobkyne
bolo zasiahnuté, za úspech v spore. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná, teda nadväzujúca.

Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.

88. V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podala žalovaná proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky

uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má
žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásad úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

89. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

90. Argumentácia žalovanej, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade nadhodnotená žalobkyňou, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov
konania, pretože žalobkyni súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bola čo do
základu úspešná. Úspech žalobkyne vo veci v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

91. Žalovaná v odvolaní taktiež namietala, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania
nevzal na zreteľ jej argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.92. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

93.Citovanézákonnéustanoveniejeustanovením,ktorépredstavujeodchýlkuprirozhodovaníotrovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy
uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané

okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.

94. Odvolací súd poukazuje na to, že na základe opätovného preskúmania predmetného spisu nezistil
dôvod pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností
zákon ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu

trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho
dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo
k určitému druhu konania, ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na
priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v
konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho

zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu
a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.

95. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že
žalovaná ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušila

smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.
Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane
osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním
na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného
pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. GDPR niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito

údajmi sú aj osobné údaje ako, meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu
osobných údajov, ktoré žalovaná sprístupnila nepovolaným osobám. Išlo o totožné údaje nielen u
žalobkyne, ale u ďalších osôb v okrese Svidník. Niet preto dôvodu, aby žalovaná ako porušovateľ
ochrany GDPR citlivých údajov bola zvýhodnená oproti žalobkyni, ktorá sa bez svojho zavinenia dostala

do situácie, kedy jej osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu žalovanej mohli byť zneužité.
Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom prípade by nebola ani spravodlivá.
Nie je namieste, aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobkyne, bola zvýhodňovaná vo vzťahu
k moderácii výšky trov konania podľa § 257 CSP oproti žalobkyni, ktorá ako fyzická osoba musela svoje
práva chrániť súdnou cestou.

96. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaná povinná vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobkyni bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,
pričom žalobkyňa sa rozhodla v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané

vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobkyne. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.

97. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovanú zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách
konania, a aby v prospech žalovanej bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §

257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom
rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovanej

neaplikovateľné.

98. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohtosúdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

99. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Preto
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil v napádaných výrokoch
II. a III.

100. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná.
Z dôvodov uvedených v bodoch 15. a 16. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný
súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

101. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).