Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123309609
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6123309609.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: STAVEBNÁ ČINNOSŤ
JÁGERSKÝ s.r.o., Kukučínova 225/65, 962 12 Detva, IČO: 50 126 865, zastúpený: KOVAL & spol.,
advokátska kancelária, s.r.o., Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 648 892, proti
žalovanému: MR.living s. r. o., Antolská 3936/6, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 50
951 238, zastúpený: Mgr. Michal Ferčák, advokát, Bernolákova 1652/29, 955 01 Topoľčany, v konaní
o zaplatenie 49.044,87 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava III č. k. 62Cb/8/2023 - 83 zo dňa 18.4.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 62Cb/8/2023 - 83 zo dňa
18.4.2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 62Cb/8/2023 - 83 zo dňa 18.4.2024 vo výroku I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.044,87 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 69.546,49 Eur od 15.5.2019 do 21.6.2019, zo sumy 48.458,53 Eur od 22.6.2019 do
24.6.2019, zo sumy 28.458,53 Eur od 25.6.2019 do zaplatenia, zo sumy 58.169,53 Eur od 13.7.2019 do

14.10.2019, zo sumy 20.586,34 Eur od 15.10.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú
suplatnenímpohľadávkyvovýške40,-Eur,tovšetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudkuavovýroku
II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.4.2023 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 49.044,87 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi ním a
žalovaným bola uzatvorená ústna zmluva o dielo, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu realizovať
výstavbu rodinných domov a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu za vykonanie diela. Žalobca

svoju zmluvnú povinnosť splnil a vystavil žalovanému faktúru č. VF190007 na sumu 69.546,49 Eur,
ktorú žalovaný čiastočne uhradil dňa 21.6.2019 v sume 21.087,96 Eur a dňa 24.6.2019 v sume 20.000,-
Eur a faktúru č. VF190023 na sumu 58.169,53 Eur, ktorú žalovaný čiastočne uhradil dňa 14.10.2019
v sume 37.583,19 Eur. Okresný súd Banská Bystrica na návrh žalobcu vydal platobný rozkaz sp. zn.
1Up/751/2023 zo dňa 16.5.2023.

2. Žalovaný voči platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom uviedol, že navrhuje žalobu zamietnuť,

ďalej uviedol, že nároky žalobcu rozporuje, keďže ich považuje za nedôvodné a nepreukázané, faktúry
žalobcu opakovane rozporoval a žiadal o ich opravu. Žalovaný poprel, že by sa dostal s plnením do
omeškania a faktúry neboli uhradené z dôvodu, že žalobca nemá na ich úhradu právny nárok. Žalobca
nemal žalovanému dodať plnenia v rozsahu, aký je uvedený v predložených faktúrach.3. Žalobca v replike k odporu žalovaného uviedol, že z tvrdení strán vyplýva, že medzi nimi bola
uzatvorená zmluva o dielo, predmetom ktorej bol záväzok realizovať výstavbu rodinných domov a

poukázal na to, že žalovaný v odpore uvádza tvrdenia bez ich preukázania alebo označenia akýchkoľvek
dôkazov.

4. Žalovaný v duplike uviedol, že nároky žalobcu v odpore jasne poprel a tieto neuznáva, popiera
samotný dôvod vystavenia faktúr a odkázal na negatívnu dôkaznú teóriu.

5. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval ustanovenia § 323 ods. 1 a ods. 2, § 407 ods. 3, § 548 ods.
1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „ObZ“). Zo zhodných tvrdení strán sporu mal
za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo v ústnej forme, na
základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného stavebné práce na rodinných domoch, čo výslovne
potvrdil na pojednávaní vo veci aj právny zástupca žalovaného. Z uvedeného je tak zjavné, že žalovaný

nerozporoval existenciu zmluvného vzťahu so žalobcom, z ktorého si žalobca uplatňoval nárok na
zaplatenie sumy 49.044,87 Eur. Z predložených výpisov z účtu žalobcu mal súd prvej inštancie za
preukázané, že mu žalovaný uhradil dňa 21.6.2019 sumu 21.087,96 Eur za 1. časť rodinného domu 5
a materiál Mesquita s označeným variabilným symbolom 190007. Dňa 24.6.2019 zrealizoval žalovaný
v prospech žalobcu platbu v sume 20.000,- Eur za 2. časť rodinného domu 5 a materiál Mesquita

s variabilným symbolom 190007. Dňa 14.10.2019 uhradil žalovaný žalobcovi sumu 37.583,19 Eur s
variabilným symbolom 190023. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že je zjavné, že žalovaný
vedome realizoval v prospech žalobcu platby 21.087,96 Eur dňa 21.6.2019 a 20.000,- Eur dňa 24.6.2019
na čiastočnú úhradu faktúry č. VF190007, čo vyplýva z identifikácie platieb, keď ako variabilný symbol
použil číslo faktúry a je nepochybné, že si bol vedomý zmluvného záväzku voči žalobcovi, ktorý mu

žalobca vyúčtoval faktúrou č. VF190007 a ktorý sa čiastočnými úhradami žalovaného znížil zo sumy
69.546,49 Eur na sumu 28.458,53 Eur. Rovnako je zjavné, že žalovaný vedome realizoval v prospech
žalobcu platbu v sume 37.583,19 Eur dňa 14.10.2019 na čiastočnú úhradu faktúry č. VF190023, čo
vyplýva z jej identifikácie, keď ako variabilný symbol použil číslo faktúry a je nepochybné, že žalovaný
si bol vedomý zmluvného záväzku voči žalobcovi z faktúry č. VF190023, ktorý sa čiastočnou úhradou

znížil zo sumy 58.169,53 Eur na sumu 20.586,34 Eur.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov k aplikácii § 407 ods. 2 a 3 a
§ 323 ods. 2 ObZ, ktorých závery sú aplikovateľné aj na rozhodnutie o žalobe žalobcu a dospel k
záveru, že s poukazom na § 407 ods. 3 v spojení s § 323 ods. 2 ObZ, v dôsledku uznania záväzkov

žalobcužalovanýmčiastočnýmiúhradamidošloknaplneniuvyvrátiteľnejdomnienky,žeuznanýzáväzok
v čase uznania (v čase jednotlivých čiastočných úhrad žalovaného) trval. Súd prvej inštancie konštatoval
nesprávnosť argumentácie žalovaného, že pre uznanie záväzku podľa § 407 ods. 3 ObZ bolo potrebné
vyhlásenie žalovaného, že uznáva aj zvyšok záväzku voči žalobcovi, keďže významné bolo jeho faktické
správanie v júni 2019, resp. v októbri 2019. Čiastočná úhrada dlžníkom (žalovaným) sa považuje za

uznanie záväzku, ak objektívne z tohto konania dlžníka vyplýva, že fakticky uznáva ním (čiastočne)
plnený záväzok. Nie je preto potrebný výslovný prejav vôle dlžníka, že nárok veriteľa uznáva, postačuje
len faktické konanie dlžníka. Súd prvej inštancie uviedol, že ak žalovaný nechcel čiastočnými platbami
žalobcovi uznať zvyšok pohľadávok žalobcu, bolo jeho povinnosťou to dať žalobcovi ako svojmu
veriteľovi výslovne najavo v rozhodnom čase, či už vo vzájomnej korešpondencii alebo v účtovných

dokladoch. Procesná obrana žalovaného v konaní niekoľko rokov po čiastočných úhradách založená
na tom, že nechcel zvyšnú časť záväzku uznať, nemá právnu relevanciu, keďže v tomto čase už bola
založená nevyvrátiteľná domnienka uznania záväzku žalovaným. Súd prvej inštancie ďalej poukázal
na to, že pri rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu, pričom žalovaný v konaní nepredložil a ani
neoznačil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by dal žalobcovi v čase čiastočných úhrad najavo,

že zvyšok záväzku neuznáva a takáto skutočnosť nevyplýva ani z čiastočných platieb žalovaného.
Tvrdenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní, že žalovaný čiastočnými platbami žalobcovi
nechcel uznať zvyšok svojho záväzku, vyhodnotil ako nepodložené. Keďže čiastočné platby žalovaného
predstavujú uznanie záväzku žalovaného voči žalobcovi podľa § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods.
3 Obchodného zákonníka, bola založená vyvrátiteľná domnienka, že záväzok žalovaného v súhrnnej

výške 49.044,87 Eur (28.458,53 Eur z faktúry č. VF190007 a 20.586,34 Eur z faktúry č. VF190023) voči
žalobcovi v čase uznania (21. júna 2019, 24. júna 2019, resp. 14. októbra 2019) trval a bolo povinnosťou
žalovaného,akchcelbyťvkonaníúspešný,relevantnýmidôkaznýminávrhmipreukázať,žebuďzmluvný
vzťah medzi ním a žalobcom nevznikol alebo zanikol, alebo že existovala dohoda na nižšej cene diela,prípadne že žalobca mu dodal dielo v nižšom, než fakturovanom rozsahu. Keďže v prospech žalobcu
svedčalavyvrátiteľnáprávnadomnienkapodľa§323ods.1Obchodnéhozákonníka,bolonažalovanom,
aby navrhol a predložil dôkazy na vyvrátenie právnej domnienky o existencii záväzku žalovaného voči

žalobcovi v uznanom rozsahu. Dôkazné bremeno tak bolo v okolnostiach rozhodovaného sporu na
žalovanom ako dlžníkovi. Žalovaný dôkazné bremeno v rozhodovanom spore neuniesol, na vyvrátenie
existencie nároku žalobcu nenavrhol žiadne dôkazné návrhy, v konaní sa obmedzil na všeobecné
tvrdenia, že faktúry žalobcu rozporoval a žiadal ho o ich opravu, ktoré nepreukázal. Rovnako iba vo
všeobecnej rovine tvrdil, že mu žalobca nemal poskytnúť plnenie v rozsahu uvedenom vo faktúrach,

avšak ani popisne netvrdil rozsah plnenia, ktoré od žalobcu prijal. Súd prvej inštancie uzavrel, že
takáto veľmi všeobecná a neurčitá procesná obrana žalovaného v okolnostiach rozhodovaného sporu
nemôže obstáť, keďže ňou žalovaný nevyvrátil vyvrátiteľnú právnu domnienku (§ 323 ods. 1 ObZ) a ani
nespochybnil žalobou uplatnený nárok. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok náhradu trov konania vo výške 100%.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h)
CSP, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho
konania v rozsahu 100%, alternatívne, ak odvolací súd vyhodnotí ako dôvodný aj odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP a súčasne dospeje k záveru, že tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, navrhuje rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku
dôkazného bremena a bremena tvrdenia sporových strán, príslušné zákonné ustanovenia súvisiace
s vecou nesprávne vykladal a aplikoval a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým záverom. Zároveň namieta nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku.

8. Žalovaný uviedol, že v súlade s prejednacou zásadou, keďže uplatnený nárok neuznal, bolo úlohou
súdu prvej inštancie v rámci dokazovania vyhodnotiť, či tvrdenia žalobcu a žalobou uplatnený nárok

na zaplatenie určitej peňažnej sumy, majú oporu v ním predložených dôkazoch. V záujme ustálenia
skutkového stavu, ktorý bude v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym
pomerom sporových strán, má všeobecný súd povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo v konaní
vyšlo najavo. Dôvodnosť žalobou uplatneného nároku považoval súd prvej inštancie za preukázanú
predloženými faktúrami č. VF190007 a č. VF190023, ako aj výpismi z účtu, nakoľko trom úhradám

žalovaného uvedeným vo výpisoch (zo dňa 21.6.2019, 24.6.2019 a 14.10.2019) priznal účinky uznania
záväzku podľa § 407 ods. 3 v spojení s § 323 ods. 2 ObZ. Podľa žalovaného takýto záver nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom vo vzťahu
k možným účinkom uznania záväzku súd prvej inštancie neuviedol a nevyhodnotil viaceré podstatné
okolnosti. Týmito podstatnými okolnosťami podľa žalovaného má byť vyjadrenie žalobcu na pojednávaní

dňa 18.4.2024 od 2:26 min., kedy konateľ žalobcu na otázku sudcu, či chce nejako doplniť svojho
právneho zástupcu, uviedol viaceré podstatné okolnosti, týkajúce sa prejednávaného sporu a možnej
aplikácie § 407 ods. 3 ObZ, ktoré súd prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP v napadnutom
rozsudku neuvádza, ani nehodnotí. Z hľadiska § 407 ods. 3 ObZ je podľa žalovaného podstatné
vyjadrenie žalobcu na zvukovom zázname zachytené od času 3 min. 30 sekúnd, kde žalobca totiž

jasne hovorí, že všetky peniaze vyplatené nemal a že pôvodne dohodnutú „nejakú“ predajnú cenu
žalovaný, citujem „neviem na základe čoho si chytil a tú cenu úplne znížil, že ten dom sa nedá za takú
cenu predať a potom tam bola nejaká taká smiešna suma“. Z vyjadrenia žalobcu ďalej vyplýva, že s
takýmto postupom žalovaného nesúhlasil, pretože nemal dôvod, aby pre niekoho robil len za hodnotu
materiálu. Žalovaný namieta, že na pojednávaní netvrdil, že pre uznanie záväzku podľa § 407 ods.

3 ObZ bolo potrebné vyhlásenie žalovaného, že uznáva aj zvyšok záväzku voči žalobcovi, ale jeho
argumentácia spočívala v tom, že žalovaný neurobil žiadny úkon, z ktorého by bolo možné usudzovať,
že uznáva aj zvyšok záväzku, naopak, zostávajúcu časť nároku odmietol a odmieta plniť. Skutočnosť,
že komunikácia, týkajúca sa rozporovania ceny nastala ešte v rozhodnom čase vyplýva aj z vyjadrenia
žalobcu na pojednávaní, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.

9. Žalovaný ďalej namieta, že zo znenia § 407 ods. 3 ObZ je zrejmé, že na uznanie záväzku nepostačuje
len samotná čiastková úhrada. Okrem nej zákon výslovne vyžaduje splnenie druhej podmienky,
konkrétne, že možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Iba samotná čiastočnáúhrada nie je uznávacím úkonom, vyžaduje sa aj určité ďalšie právne významné správanie dlžníka.
Rovnako tak neplatí domnienka, že v zmysle § 407 ods. 3 ObZ sa pri pochybnostiach považuje záväzok
za uznaný. Vyvrátiteľná domnienka sa môže vzťahovať iba na samotnú existenciu uznaného záväzku,

a to až po jeho platnom uznaní. Žalobca preukazoval účinky uznania dlhu podľa § 407 ods. 3 ObZ
len predložením výpisov z bankového účtu, avšak súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ďalšími
podstatnými okolnosťami, a to vyjadrením konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 18.4.2024, ktorého
znenie a vyhodnotenie dokonca v rozpore s § 220 ods. 2 CSP ani nie je obsahom odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Podľa žalovaného už uzavretie zmluvy o dielo v ústnej forme nasvedčuje

vierohodnosti toho, že sporové strany medzi sebou aj v iných podstatných okolnostiach komunikovali
ústne. V odpore žalovaný namietal, že sporné faktúry neboli vystavené v súlade s uzavretou zmluvou, že
ich opakovane rozporoval a že istina v sume 28.458,53 Eur a 20.586,34 Eur nebola žalobcovi zaplatená
z dôvodu, že žalobca na jej úhradu nemá právny nárok. Žalobca nielenže nepredložil žiadne ďalšie
dôkazy, ktorými by preukázal reálne dodanie fakturovaných plnení a fakturáciu podľa dohodnutej ceny
diela, ale následne z vyjadrenia konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 18.4.2024 priamo vyplýva, že k

rozporovaniu ceny zo strany žalovaného skutočne došlo. Žalovaný uvádza, že žalobou uplatnený nárok
v celom rozsahu poprel a žalobca prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu uznal, že v rozhodnom
čase vznikol medzi nimi spor ohľadom ceny predmetných rodinných domov. Podľa žalovaného samotné
úhrady, ku ktorým došlo až po lehote splatnosti a navyše vo výsledku v sumách obsahujúcich eurocenty,
nesvedčia o vôli dlžníka uznať celý záväzok v zmysle faktúry. Žalobca ani v podanom návrhu na vydanie

platobného rozkazu, ani vo vyjadrení k odporu, kedy už poznal obsah procesnej obrany žalovaného
netvrdil,žezostranyžalovanéhodošlokuznaniuzáväzkuatútoargumentáciuuviedolažnapojednávaní
dňa 18.4.2024. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že čiastočnými
úhradami žalovaný uznal celý sporný záväzok. Celkovým kontextom správania žalovaného je vyvrátená
existencia druhej podmienky vyžadovanej § 407 ods. 3 ObZ, a to možnosť usudzovať, že plnením dlžník

uznáva aj zvyšok záväzku. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentuje, že procesná obrana žalovaného
v súdnom konaní niekoľko rokov po realizácii čiastočných úhrad založená na tom, že nechcel zvyšnú
časť záväzku uznať, nemá žiadnu právnu relevanciu, táto skutočnosť je daná tým, že žalobca pristúpil k
podaniu žaloby až pred koncom 4-ročnej premlčacej doby. Navyše, z vyjadrenia konateľa žalobcu jasne
vyplýva, že k rozporom ohľadom ceny medzi sporovými stranami došlo prakticky ešte počas realizácie

diela, resp. aj následne po predaji rodinných domov.

10. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie neprihliadol ani na ďalšie osobitosti prejednávanej veci.
Žalobca predložil súdu okrem výpisov z účtu iba dve faktúry bez akéhokoľvek podpisu, na ktorých
je v predmete fakturácie uvedený len pomerne všeobecný a vágny predmet fakturácie. Počas sporu

nespresnil ani nepreukázal, dodanie akých konkrétnych stavebných prác a materiálu bolo predmetom
fakturácie. Podľa žalovaného si žalobca nesplnil svoje základné povinnosti podľa § 132 CSP, a to uviesť
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označiť dôkazy na ich preukázanie. Žalovaný
poukázal na to, že v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie platí, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať,abypreukázalreálnuneexistenciuurčitejprávnejskutočnosti.Dôkaznébremenotakzostáva

na strane sporu, ktorá svoj procesný postoj založila na tvrdení tejto skutočnosti. Pokiaľ mal mať
žalobca v tomto spore úspech, jeho základnou povinnosťou bolo predložiť ako dôkazy všetky doklady
preukazujúce riadne dodanie plnení uvedených na sporných faktúrach, ako aj správnosť fakturovaných
cien. Vo výsledku síce súd prvej inštancie listiny predložené žalobcom ako dôkazy vykonal, avšak
následne ich zákonným spôsobom nevyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

Z vyjadrenia samotného žalobcu na pojednávaní vyplývalo, že v rozhodnom čase vnímal správanie
žalovaného tak, že mu zaplatiť nechce, preto na základe sporných faktúr a výpisov z účtu by následne
súd prvej inštancie nemohol dospieť k záveru, že žalobcom uplatnený nárok bol dôvodný. Žalovaný
zastáva názor, že súd prvej inštancie opomenul viaceré vyššie popísané dôležité skutočnosti sporu,
logicky ich do dôvodov rozhodnutia ani nepojal a riadne nevyhodnotil, čím sa napadnutý rozsudok stáva

nedostatočne odôvodneným v ústavne významnej miere, pretože nezodpovedal na všetky skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov žalobcu a obranou
žalovaného proti takému uplatneniu.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné a žiada

odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobca uviedol, že z vykonaného
dokazovania nebolo sporné, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o dielo,
predmetom ktorej bol záväzok žalobcu realizovať výstavbu rodinných domov a tomu zodpovedajúcizáväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu za vykonané dielo. Taktiež nebolo sporné, že žalobca svoje
povinnosti splnil a za vykonané dielo vystavil žalovanému faktúru č. VF190007 na sumu 69.546,49
Eur a faktúru č. VF190023 na sumu 58.169,53 Eur a na základe faktúr vystavených žalobcom došlo

k ich čiastočným úhradám žalovaným. Z vykonaného dokazovania nevyplýva a nebolo preukázané,
že by žalovaný v rozhodnom čase rozporoval vystavené faktúry, resp. cenu za vykonané dielo. Tieto
skutočnosti ostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení žalovaného. Žalobca dodal, že čiastočné
plnenie záväzku má účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva
aj zvyšok dlhu. Žalobca preukázal, že žalovaný dlh čiastočne plnil a preto žalobca nebol povinný

preukazovať ďalšie okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať uznanie dlhu. Pokiaľ žalovaný tvrdí,
že so zvyškom dlhu neprejavil súhlas, bolo to jeho dôkazné bremeno. Nesúhlas žalovaného s zvyškom
dlhu/záväzku voči žalobcovi nevyplýva ani z výpovede konateľa žalobcu, na ktoré poukazuje žalovaný
a ktoré sa snaží prezentovať ako výnimočný dôkaz o tom, že žalovaný v rozhodnom období rozporoval
a neuznával pohľadávku žalobcu. Žalovaný až po podaní žaloby, t. j. takmer 4 roky od vykonania diela
a splatnosti faktúr, začal využívať procesnú obranu, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný, pričom

ho od počiatku údajne rozporoval. Žalovaný mal dostatočný priestor, aby predložil alebo aspoň navrhol
či označil dôkaz, ktorým by sa aspoň sčasti preukázali jeho tvrdenia o údajnom rozporovaní pohľadávky
žalobcu, čo však neučinil a ako správne uviedol súd v napadnutom rozhodnutí, obmedzil sa len na
všeobecné tvrdenia, že faktúry žalobcu rozporoval a žiadal ich opravu, ktoré nepreukázal.

12. Žalobca poukazuje na § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa za uznanie
nepremlčaného záväzku považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3 Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka spája s čiastočným plnením záväzku
vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania. Ak uznanie dlhu založilo
vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v dobe uznania trval, potom spočíva dôkazné bremeno ohľadom

neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Pozitívne riešenie otázky, či strana sporu uniesla
dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí
skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, nakoľko akceptácia takéhoto názoru by
vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. Nebolo povinnosťou žalobcu
dokazovať túto skutočnosť, naopak dôkazné bremeno ohľadne vyvrátenia domnienky o existencií

záväzkuvdôsledkuuznaniazaťažovaložalovaného,ktorýhoneuniesol,nepredložilanineoznačilžiadny
dôkaz, ktorým by aspoň teoreticky domnienku o existencií záväzku v dôsledku uznania záväzku mohol
vyvrátiť.Ztohtodôvoduúvahy,hypotézyateoretickéúvahyžalovanéhoohľadnetzv.negatívnejdôkaznej
teórií sú nenáležité a neopodstatnené.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania,

pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej
tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením, dňa 10.6.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle §
379 a § 380 ods. 1 CSP a oboznámení sa s následnými vyjadreniami strán sporu dospel súd k záveru,

že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s §
387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal
za preukázané, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil.

Na dôvody uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:17. V prejednávanej veci si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie 49.044,87 Eur titulom
neuhradenej časti ceny diela na tom skutkovom základe, že strany uzatvorili zmluvu o dielo v ústnej
forme, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného stavebné práce na rodinných domoch,

ktoré vyúčtoval žalovanému faktúrou č. VF190007 na sumu 69.546,49 Eur, ktorú žalovaný čiastočne
uhradil dňa 21.6.2019 v sume 21.087,96 Eur a dňa 24.6.2019 v sume 20.000,- Eur a faktúrou č.
VF190023 na sumu 58.169,53 Eur, ktorú žalovaný čiastočne uhradil dňa 14.10.2019 v sume 37.583,19
Eur, žalobca dôvodil, že čiastočné úhrady ceny diela mali v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka
účinky uznania zvyšku dlhu. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania, zohľadňujúc znenie

§ 407 ods. 3 ObZ v spojení s § 323 ods. 2 ObZ za to, že obidva čiastkové nároky žalobcu v sume
28.458,53Eur(neuhradenýzostatokfaktúryč.VF190007)avsume20.586,34Eur(neuhradenýzostatok
faktúry č. VF190023) žalovaný vyššie popísanými čiastočnými úhradami uznal, uznaním záväzku prišlo
k naplneniu vyvrátiteľnej domnienky, a to že uznaný záväzok v čase uznania (v čase jednotlivých
čiastkových úhrad žalovaného) trval, preto žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno, aby v súdnom
konaní preukázal, že uznaný záväzok v čase uznania neexistoval. Žalovaný dôkazné bremeno v

rozhodovanom spore neuniesol.

18. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdnych autorít vyplýva, že ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ spája
s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade
usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky

trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný). Čiastočné plnenie záväzku
má účinky uznania záväzku, uznanie nastáva konkludentným spôsobom (§ 407 ods. 3 ObZ), nie je
potrebný výslovný písomný prejav dlžníka, stačí, ak splní veriteľovi časť záväzku. Čiastočné plnenie
záväzku má účinky uznania záväzku len vtedy, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj
zvyšokzáväzku.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeodvolaciaargumentáciažalovanéhonemážiadenvplyvna

správnosť záverov súdu prvej inštancie o účinkoch čiastočného plnenia žalovaného ako uznania zvyšku
záväzku s poukazom na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Námietku žalovaného, že neurobil žiadny
úkon, z ktorého by bolo možné usudzovať, že uznáva aj zvyšok záväzku a naopak, zostávajúcu časť
nárokuodmietolaodmietaplniť,jenerelevantná.Preúčinkyuznaniazáväzkučiastočnýmplnenímzákon
nevyžaduje uskutočnenie žiadneho ďalšieho úkonu dlžníka, z ktorého by malo vyplývať, že uznáva aj

zvyšok záväzku. Účinky uznania záväzku nastávajú okamihom čiastočnej úhrady záväzku, preto musí
byť práve v tomto čase zo správania dlžníka zrejmé, či dochádza plnením k uznaniu záväzku alebo nie.
Ako správne ustálil súd prvej inštancie, žalovaný žalobcovi v rozhodnom čase nevytkol nesprávnosť
faktúrami účtovanej ceny diela, nespochybnil rozsah a kvalitu vykonaných prác, nevrátil vystavené
faktúry ako neoprávnené na prepracovanie, naopak, zrealizoval tri čiastočné úhrady. Žalovaný tvrdenie,

že zostávajúcu časť nároku odmietol plniť v rozhodnom čase ničím nepreukázal.

19. Nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie vo vzťahu k účinkom uznania záväzku
žalovaný vidí ďalej v tom, že súd prvej inštancie nevyhodnotil viaceré podstatné okolnosti, a tými
má podľa odvolateľa byť vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 18.4.2024 od 2:26 min., najmä časť

vyjadrenia žalobcu od času 3 min. 30 sekúnd, z ktorej má podľa žalovaného vyplývať komunikácia
strán, týkajúca sa rozporovania ceny diela, ktorá nastala ešte v rozhodnom čase. Žalovaný namieta, že
sa súd prvej inštancie s výpoveďou žalobcu nevysporiadal. Odvolací súd sa so zvukovým záznamom
z pojednávania oboznámil a dospel k záveru, že odvolateľ účelovo dezinterpretuje obsah vyjadrenia
žalobcu na pojednávaní dňa 18.04.2024, keď z neho nevyplynuli skutočnosti tvrdené žalovaným o

nezhode, resp. spornosti dohody strán o cene diela. Žalobca sa na pojednávaní vyjadril ku skutkovým
okolnostiam súvisiacim s komunikáciou strán ohľadom vysporiadania pohľadávok žalobcu zo zmluvy
o dielo, vyjadrenia žalobcu k cene sa týkali predajnej ceny domov, nie k absencii dohody o cene
diela. Naviac z procesnej obrany žalovaného vyplynulo, ktorá bola síce nekonkrétna, že tvrdil, že
žalobca nemal žalovanému dodať plnenia v rozsahu uvedenom v predložených faktúrach, nie že

by účtoval cenu, ktorá nebola dohodnutá. Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie,
aká iná cena mala byť údajne podľa žalovaného dojednaná. Odvolací súd konštatuje, že žalobca
nebol v konaní vypočutý ako strana sporu a z jeho vyjadrenia k veci samej na pojednávaní dňa
18.04.2024 nevyplynuli žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa mal súd prvej inštancie v
súlade s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia povinnosť vysporiadať. Skutkový a právny záver

súdu prvej inštancie, že čiastočnými úhradami žalovaného zo dňa 21.6.2019, 24.6.2019 a 14.10.2019
nastali účinky uznania záväzku podľa § 407 ods. 3 ObZ v spojení s § 323 ods. 2 ObZ je preto
správny.Odvolacísúdtiežnevzhliadolakodôvodnúnámietkunesprávnostizáverovsúduprvejinštancie,
že iba samotná čiastočná úhrada nie je uznávacím úkonom, keďže takýto záver z odôvodnenianapadnutého rozhodnutia nevyplýva. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní posudzujúc aj
správanie samotného žalovaného v zmluvnom vzťahu, keď dospel k záveru, že žalovaný svoju procesnú
obranu ničím nepreukázal, nepreukázal tvrdenie, že faktúry žalobcu v rozhodnom čase opakovane

rozporoval, že žiadal o ich opravu, ani že žalobca nedodal plnenie v rozsahu, aký je uvedený v
predložených faktúrach.

20. Odvolací súd sa nestotožňuje so žalovaným, že by žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
nesplnil svoje základné povinnosti podľa § 132 CSP, a to uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich

skutočností a označiť dôkazy na ich preukázanie, že napriek obrane žalovaného nespresnil ani
nepreukázal, dodanie akých konkrétnych stavebných prác a materiálu bolo predmetom spornej
fakturácie. Skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe je možné vyhodnotiť ako substancované, nie je možné sa
stotožniť so žalovaným, že by žalobca obsahom predložených faktúr nepreukázal dodanie konkrétnych
stavebných prác a materiálu, ktoré boli predmetom fakturácie (súd prvej inštancie obsah listinných
dôkazov uviedol v ods. 8.1 a 9 odôvodnenia). Neobstoja tiež námietky žalovaného, že žalobca si nesplnil

svoje zákonné povinnosti a nepreukázal dôvodnosť svojho nároku. Práve žalovaný mal byť v spore
stranou, ktorá aktívne vyvráti tvrdenia žalobcu a taktiež jednoznačne vyvráti domnienku o existencii
záväzku v zmysle § 323 ods. 1 ObZ. Pokiaľ za tohto stavu súd prvej inštancie vyhodnotil uznanie zvyšku
dlhu ako platné a následne vyžadoval od žalovaného unesenie dôkazného bremena, spočívajúceho
v preukázaní tvrdenia, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom rozsahu, nemožno z

pohľadu vymedzenej otázky postupu a záveru súdu prvej inštancie nič vytknúť.

21. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením rozhodujúcich skutkových okolností súdom prvej
inštancie aj v časovom slede, keď správne vychádzal pri posúdení presunu dôkazného bremena na
žalovaného zo správneho vyhodnotenia okamihu, kedy nastali účinky uznania záväzku. K námietke

žalovaného, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou odvolací
súd uvádza, že v posudzovanej veci nie je možné vychádzať z negatívnej dôkaznej teórie. Nakoľko
čiastočné platby žalovaného podľa § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka založili
vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok žalovaného v žalovanej výške 49.044,87 Eur v čase uznania trval,
bolo procesnou povinnosťou žalovaného preukázať, že predmetný dlh v uznanej výške nevznikol, že bol

splnený alebo že zanikol inak. Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to,
že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohoto
záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Pozitívne
riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie,
nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka

(napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na
vyvrátenie tohoto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel
inštitútu vyvrátiteľnej domnienky (viď. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Odo 180/2003).

22. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že všeobecná a neurčitá procesná obrana

žalovaného v okolnostiach rozhodovaného sporu nemôže obstáť. Žalovaný sa obmedzil len na
všeobecné tvrdenia, že faktúry žalobcu rozporoval, že žiadal ich opravu, ktoré ničím nepreukázal,
všeobecne tvrdil, že žalobca neposkytol plnenie v rozsahu uvedenom vo faktúrach, avšak ani popisne
netvrdilinýrozsahplnenia.Žalovanývkonanípredsúdomprvejinštancieuviedoltvrdenie,žemužalobca
nedodal plnenia v rozsahu uvedenom v predložených faktúrach. Bolo teda jeho povinnosťou uviesť

vlastné skutkové tvrdenia o dodanom (alebo nedodanom) rozsahu diela a predložiť o tom dôkazy. Civilný
sporový poriadok aj na popretie skutkových tvrdení kladie určité kvalitatívne nároky. Nestačí teda len
všeobecné a nekonkrétne konštatovanie strany, že popiera skutkové tvrdenia uvedené protistranou, ako
tomu je v prejednávanej veci, ale musí uviesť aj vlastné konkrétne tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach.

23. Odvolací súd preto odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP posúdil ako
neopodstatnené, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne vec posúdil. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež dodáva, že sa nestotožnil
ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP presvedčivo a náležite
odôvodnil, v odôvodnení rozsudku poskytol odpovede k otázkam vystavším z procesnej obrany
žalovaného a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej,
pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúciku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Žalovaný v odvolaní v zásade len zopakoval
argumentáciu prezentovanú v rámci procesnej obrany už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou
sa však súd prvej inštancie vysporiadal.

24. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé
privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade
so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne
skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Odvolací súd preto dospel k

záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho v zmysle § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).