Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200414
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200414.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek

senátu Mgr. Simony Kočišovej, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Barbory Vrbovej, v právnej veci
žalobcu:A.B.,C.XXXX/X,XXXXXD.,adresanadoručovanie:E.XX,D.,F.G.,protižalovanému:Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, P. O. Box 192, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MAGS UES 61692/2019 zo dňa 02. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. MAGS UES 61692/2019
zo dňa 2. januára 2020 a rozhodnutie magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č.
MAGS UES 57249/2019 zo dňa 4. novembra 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a magistrátu hlavného

mesta Slovenskej republiky Bratislava na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca požiadal e-mailom zo dňa 25.10.2019 Dopravný podnik Bratislava, a.s. (ďalej aj len „DPB“)
ako povinnú osobu § 3 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSI”) o poskytnutie nasledovných
informácií:
„1)pracovných zmlúv uzatvorených s osobami oprávnenými na kontrolu cestovných lístkov cestujúcich
v zmysle bodu A. 14.1 Prepravného poriadku IDS BK z 16.9.2019,
2)informácie, koľko aktuálne platných oprávnení k činnosti podľa bodu A. 14.1 Prepravného poriadku
IDS BK vydal Dopravný podnik Bratislava, a.s. (ďalej len „DPB“) ku dňu vybavenia tejto žiadosti,
3)informácie, či DPB od roklí 2015 uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok dlžníkov - cestujúcich, ktorí

sa počas prepravy nepreukázali cestovným lístkom - so zahraničným subjektom.
4) informáciu o krajine pôvodu zahraničného subjektu, príp. subjektov, podľa bodu 3. žiadosti, ak k
uzatvoreniu predmetných zmlúv došlo“ (ďalej aj len ,,žiadosť“).
Požadované informácie žiadal žalobca sprístupniť na e-mail, ktorý uviedol v žiadosti.

2. DPB dňa 06.11.2019 doručil žalobcovi odpoveď na jeho žiadosť, v ktorej mu sprístupnil informácie
v časti (body 2, 3 a 4 žiadosti). V odpovedi poukázal na § 8 ods. 4 ZSI, v zmysle ktorého rozhodnutie

o nesprístupnení informácie podľa bodu 1 žiadosti žalobcovi zašle osoba, ktorá povinnú osobu založila
- Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava.3. Dňa 07.11.2019 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Magistrátu Hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy (ďalej aj len ,,prvostupňový orgán“), č. MAGS UES 57249/2019 z 04.11.2019 (ďalej
aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový orgán v časti nevyhovel

žiadosti žalobcu, pričom nesprístupnil informácie týkajúce sa pracovných zmlúv uzatvorených s osobami
oprávnenými na kontrolu cestovných lístkov cestujúci zmysle bodu A.14.1 prepravného poriadku IDS BK
z 16.09.2019 (informácie podľa bodu 1 žiadosti). Prvostupňový orgán v odôvodnení poukázal na to, že
DPB ako povinná osoba doručila dňa 28.10.2019 žalovanému podnet na vydanie rozhodnutia podľa §
18 ods. 4 ZSI v súvislosti so žiadosťou žalobcu a súčasne citoval stanovisko DPB obsiahnuté v podnete.

Prvostupňový orgán sa stotožnil so stanoviskom DPB vo vzťahu k nesprístupneniu informácií týkajúcich
sa pracovných zmlúv (bod 1 žiadosti) s odôvodnením, že pracovná zmluva nie je povinne zverejňovanou
zmluvou podľa § 5a ods. 5 písm. b) ZSI.

4. Žalobca podal odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom namietal, že prvostupňový orgán
nesprávne právne posúdil vec, keď stotožnil pojem „sprístupnenia“ informácie v zmysle § 3 ods. 2 ZSI

s pojmom „povinného zverejnenia“ v zmysle ustanovení § 5 a § 5a ZSI, ktoré nie je možné vykladať
totožne. Žalobca ďalej namietal, že pri výklade ustanovenia § 5a ZSI je potrebné vychádzať z účelu
predmetného ustanovenia, keďže toto bolo prijaté za účelom vytvorenia nového rámca pre aktívne, ex
offo zverejňovanie informácií povinnými osobami. Stotožnenie týchto pojmov považoval za nesprávne,
keďže ide o dva rôzne právne inštitúty a takýto výklad je podľa žalobcu v rozpore s ústavným právom

verejnosti na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy SR.

5. O odvolaní žalobcu rozhodol primátor Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej aj
len ,,žalovaný“) tak, že odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení sa
stotožnil s argumentáciou DPB ako povinnej osoby, pričom uviedol, že DPB nevyplýva zákonná

povinnosť zverejňovania ani sprístupňovania požadovaných pracovných zmlúv, pretože tento zmluvný
dokument nepatrí medzi povinne zverejňované zmluvy v zmysle ZSI. S poukazom na § 5a ods. 1 ZSI
uviedol, že vzhľadom na to, že obec spĺňa personálny znak (tzn. je povinnou osobou), je v prípade
každej písomnej zmluvy, ktorá spĺňa vecný znak (tzn. zmluva obsahuje informáciu, ktorá sa získala
za verejné prostriedky alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu,

majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených
zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie) a nespadá
pod zmluvy, ktoré sa nezverejňujú (napr. pracovná zmluva) je povinná túto zmluvu zverejniť. Žalovaný
sa nestotožnil s námietkou, že nie je možné v zmysle ZSI stotožňovať pojem „sprístupní“ (§ 3 ods.
2 ZSI) s pojmom „povinne zverejní“. K tomu uviedol, že sprístupnenie pracovnej zmluvy nepodlieha

režimu ZSI. Sprístupnením takejto zmluvy bez súhlasu dotknutej osoby by podľa žalovaného došlo
k porušeniu zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov ako aj nariadenia GDPR. Ďalej poukázal na to, že podľa § 3 ods. 2 ZSI povinná osoba podľa
§ 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom
štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo

odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy.

6. Žalovaný konštatoval, že právu na informácie zodpovedá povinnosť povinnej osoby poskytnúť
požadované informácie pri dodržaní zákonom stanovených podmienok, avšak toto právo nie je

absolútne.Jepretopotrebnéurčiťzákonnúhranicu,pokiaľzákonodarcapritakvšeobecnomkoncipovaní
§ 3 ods. 1 ZSI ešte predpokladal, že povinné osoby na základe žiadosti požadované informácie
sprístupnia, a kedy už vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je potrebné žiadosť vyhodnotiť tak, že
ňou požadované informácie už nespadajú pod § 3 ods. 1 ZSI a právo na prístup k nim nie je chránený
zákonom.

II.
Žaloba

7. Včas podanou žalobou, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave, sa žalobca domáhal

preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Namietal,
že správne orgány vec nesprávne právne posúdili v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Okrem uvedenéhožalobca namietal ústavne nekonformný výklad ZSI zo strany povinnej osoby a navrhol, aby správny súd
postupoval podľa § 193 SSP, uložil povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu a aby zrušil napadnuté
rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a súčasne aby mu bolo priznané právo na náhradu trov

konania.

8. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením žalobca namietal, že žalovaný nesprávne stotožnil
pojem „sprístupnenia“ v zmysle § 3 ods. 2 ZSI s pojmom „povinného zverejnenia“ v zmysle § 5 a §
5a ZSI. Podľa žalobcu nejde o totožné pojmy a ani nie je možné ich ako totožné vykladať, pretože

predstavujú dva rôzne právne inštitúty. Kým pri prvom inštitúte (sprístupňovaní) ide o sprístupňovanie
informácií, ktoré nie sú tajné alebo inak vylúčené zo sprístupňovania v bežnom režime ZSI na základe
žiadosti, tak pri druhom inštitúte (zverejňovanie) ide o samostatne stojaci, špecifický a unikátny inštitút
povinného zverejňovania zmlúv, ktoré uzatvárajú povinné osoby. Pri týchto zmluvách existujú isté,
taxatívne vymedzené výnimky zo zverejňovania (napr. § 5a ods. 5 ZSI). Poukázal na znenie dôvodovej
správy k zákonu č. 546/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým sa do ZSI zaviedol inštitút
povinného zverejňovania zmlúv za účelom vyššej transparentnosti vo verejnej správe a lepšej kontroly
verejného obstarávania. Podľa žalobcu je stotožnenie pojmov sprístupnenia zmysle § 3 ods. 2 ZSI a
povinného zverejnenia v zmysle § 5a ZSI výkladom contra legem, pretože skutočnosť, že sa nejaká
informácia automaticky nezverejňuje a priori neznamená, že sa tým znemožňuje jej sprístupnenie.

9. K argumentácii žalovaného, že by sprístupnenie pracovných zmlúv bez súhlasu dotknutých osôb
bolo porušením zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov, ako aj nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679, z 27. apríla 2016, o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných
údajovaovoľnompohybetakýchtoúdajov,ktorýmsazrušujesmernica95/46/ES(všeobecnénariadenie

o ochrane údajov – GDPR) žalobca poukázal na to, že § 12 ZSI ustanovuje povinnej osobe povinnosť,
aby všetky obmedzenia práva na informácie vykonávala tak, že sprístupní požadované informácie po
vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Uvedené znamená, že povinná osoba má
povinnosť sprístupnené informácie anonymizovať a takto upravené sprístupniť. Žalobca ďalej uviedol,
že nie je možné nesprístupniť informácie en bloc len preto, že v niektorých častiach môžu obsahovať

osobné údaje. K tomu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/167/2009.

10. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí správnych orgánov žalobca namietal, že dôvody
nesprístupnenia informácie sú nedostatočne odôvodnené a z tohto dôvodu nepreskúmateľné. V
odvolacom konaní sa žalovaný riadne nevysporiadal s námietku žalobcu ohľadom nesprávneho

právneho posúdenia veci povinnou osobou a žalovaným. Namiesto toho žalovaný len uviedol, že sa s
argumentáciou povinnej osoby stotožňuje, pričom toto žiadnym spôsobom neodôvodnil. Pokiaľ žalovaný
dospel k inému právnemu názoru než žalobca, tak mal tento dostatočne zdôvodniť. Žalovaný taktiež len
konštatuje, že bez súhlasu dotknutých osôb nie je možné informácie sprístupniť s ohľadom na ochranu
osobných údajov, pričom dôvody ďalej nerozvádza. Zároveň v napadnutom rozhodnutí absentuje

akékoľvek pomerovanie práv (t.j. práva na informácie voči právu na ochranu osobných údajov), resp.
podrobné odôvodnenie, v čom konkrétne a do akej miery tieto právne predpisy sprístupnenie informácie
vylučujú.

11. Žalobca ďalej uviedol, že v danej veci ide o verejný záujem na sprístupnení informácie, pretože

osoby,ktorýchsapracovnézmluvypodľabodu1.žiadostitýkajú(ďalejlen„revízori“),vykonávajúčinnosť
na základe uzatvorenej zmluvy s povinnou osobou, v zmysle § 3 ods. 2 ZOI. Táto činnosť je svojím
spôsobom špecifická, keďže sa jedná o kontrolnú činnosť smerujúcu voči (cestujúcej) verejnosti. Aj z
tohto dôvodu ide o jednu z najviac verejným právom regulovaných činností, ktoré však výslovne spadajú
do súkromného práva (kontrola dodržiavania zmluvných podmienok). Z tohto dôvodu považuje žalobca

za významný verejný záujem objasnenie toho, akým spôsobom, resp. mechanizmom sú tieto osoby
odmeňované, aké normy správania musia z pracovnoprávneho hľadiska dodržiavať a aký výkon ich
činnosti očakáva povinná osoba. Predmetné informácie predurčujú to, ako sú k spôsobu výkonu svojej
práce tieto osoby motivované a aký cieľ pri svojej činnosti sledujú. Žalobca taktiež zdôraznil, že ide
o osoby zamestnané akciovou spoločnosťou, t.j. povinnou osobou, ktorá je stopercentne vlastnená

Hlavným mestom SR Bratislavou, a teda, že by mali tieto osoby podliehať zvýšenej kontrole verejnosti.
Na podporu svojej argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09.

III.Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na § 3 ods. 2 ZSI, v zmysle ktorého má DPB ako povinná

osoba založená inou povinnou osobou (§ 2 ods. 3 ZSI) zúžený rozsah informačnej povinnosti. Keďže
v zmysle § 3 ods. 2 ZSI povinná osoba podľa § 2 ods. 3 ZSI sprístupní iba informácie o hospodárení
s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo
majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného
prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy, žalovaný

poukázal na definíciu pojmu verejné prostriedky v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ § 3 ods. 2 ZSI odkazuje na „uzatvorené zmluvy“, ide len
o zmluvy o hospodárení s verejnými prostriedkami a nakladaní s majetkom štátu, vyššieho územného
celku alebo obce, životnom prostredí a o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného
prostredia. K tomu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/92/2013.

13. Žalovaný uviedol, že pracovná zmluva nezakladá vzťah, na základe ktorého by bolo nakladané
s majetkom alebo verejnými prostriedkami, ale zakladá pracovný pomer medzi zamestnávateľom a
zamestnancom. Pojem nakladanie s majetkom je potrebné chápať ako právny následok, na základe
ktorého musí povinná osoba podľa § 2 ods. 3 ZSI poskytnúť plnenie z jej majetku. Pracovná zmluva

nespadá pod právny režim ustanovenia § 3 ods. 2 ZSI. DPB, a.s. ako povinná osoba patriaca do
tretej skupiny povinných osôb v súvislostí so zúženou informačnou povinnosťou, sprístupňuje iba
informácie ohľadom verejných prostriedkov. Podľa žalovaného DPB, a.s. nemá zákonnú povinnosť
zverejňovania, a teda ani sprístupňovania pracovných zmlúv uzatvorených s osobami oprávnenými na
kontrolu cestovných lístkov cestujúcich (bod 1 žiadosti), keďže tento zmluvný dokument nepatrí medzi

povinne zverejňované zmluvy v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Ďalej žalovaný
argumentoval poukazom na ustanovenia ZSI týkajúce sa povinného zverejňovania zmlúv.

14. Podľa žalovaného sprístupnenie pracovnej zmluvy nepodlieha režimu ZSI a sprístupnením takejto
zmluvy bez súhlasu dotknutej osoby, by došlo k porušeniu zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných

údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj nariadenia
EurópskehoparlamentuaRady(EÚ)2016/679z27.apríla2016oochranefyzickýchosôbprispracúvaní
osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné
nariadenie o ochrane údajov). Rozsah osobných údajov, resp. identifikačných znakov uvedených v
pracovných zmluvách totiž umožňuje identifikovať určitú alebo určiteľnú osobu a jej ekonomickú a

sociálnu identitu. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 1/09.

IV.

Replika žalobcu

15. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou, v ktorej v zásade zotrval na svojej
predchádzajúcej argumentácii ohľadom nemožnosti stotožneniu zverejňovania a sprístupnenia
informácie. Zdôraznil, že DPB nakladá s verejnými prostriedkami, keďže táto spoločnosť je zriadená a

stopercentne vlastnená Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou. K definícii pojmu verejné
prostriedky uviedol, že takýto zužujúci výklad by bol protiústavný, keďže by neprimerane zužoval právo
verejnosti na informácie a znemožňoval verejnú kontrolu. V tomto smere judikoval aj Najvyšší správny
súd Českej republiky vo veci sp.zn. sp. zn. 8 As 57/2006, že finančné prostriedky spoločnosti založenej
obcou, v ktorej má obec výlučné vlastníctvo, sú de facto finančnými prostriedkami orgánu verejnej moci.

Žalobca ďalej argumentoval, že pojem „nakladanie s verejným majetkom“ nie je možné obmedzovať len
na vzťahy obchodného charakteru, keďže aj pri zmluvách pracovnoprávneho charakteru dochádza k
protiplneniu zo strany zamestnávateľa, ktoré tento čerpá zo svojho majetku, ktorý predstavuje verejný
majetok, resp. verejné prostriedky.

16. Ďalej uviedol, že je síce pravdou, že predmetná pracovná zmluva zakladá pracovnoprávny vzťah,
avšak v rámci tohto vzťahu sa nakladá aj s verejnými prostriedkami, keďže z týchto sú osoby oprávnené
na kontrolu cestovných lístkov platené v zmysle uvedených zmlúv. Tvrdenie, že tieto zmluvy sú z pojmu„uzatvorenej zmluvy“ v zmysle § 3 ods. 2 ZSI vylúčené len preto, že zakladajú pracovnoprávny vzťah,
je podľa žalobcu svojvoľným výkladom žalovaného, pretože cit. ustanovenie takéto výnimky nepozná.

17. Žalobca sa pridržal aj argumentácie, že pokiaľ by bola narušená ochrana osobných údajov, ZSI v
§ 12 výslovne predpokladá, že osobné údaje v sprístupnenej informácii musia byť anonymizované a
fakt, že informácia obsahuje aj osobné údaje, nemôže vylučovať jej sprístupnenie. Žalobca poukázal
na verejne dostupné informácie, v zmysle ktorých povinná osoba už predmetné údaje ohľadom mzdy
dotknutých osôb sama sprístupnila médiám v roku 2011.

18. Súčasne považoval žalobca za mimoriadne dôležité zdôrazniť, že účelom jeho žiadosti o informácie,
ako aj predmetného konania, nie je získať informácie o presnom platovom ohodnotení určitého
zamestnancapovinnejosoby,pretožetakýúdajbybolpreúčelyverejnejkontrolybezpredmetný.Žalobca
sa však usiloval o sprístupnenie o. i. mechanizmu, ktorým sú dané osoby ohodnocované, pretože tento
predurčuje spôsob a ciele výkonu ich činnosti a tento mechanizmus by mal podliehať verejnej kontrole.

Žalobca ďalej uviedol, že revízori vykonávajú prácu vo verejnom záujme a pokiaľ verejnosť financuje
niečiu činnosť vo svojom záujme, tak predsa musí mať nástroje, ktorými môže spôsob a ciele tejto
činnosti kontrolovať.

V.

Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava

19. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 151/2022 Z.
z.“), začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na

ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre vo veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná
právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec
v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 1S správneho súdu. Pred Správnym súdom
v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/71/2020.

20. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

21. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), v znení účinnom do 31.10.2020, povinnými osobami
sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami podľa odseku 1 a 2.

22. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z., povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie
o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného
celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí,3a) o úlohách alebo odborných službách týkajúcich
sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

VI.
Verejné vyhlásenie rozsudku

23. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane konania,

ktoré mu prechádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto napadnuté rozhodnutie ako aj
prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Správny súd rozhodol o žalobe bez
nariadenia pojednávania dňa 20. mája 2025, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení
s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie pojednávania vo veci nežiadali v žiadnom zo svojich
podaní. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo v súlade s lehotou uvedenou v § 137 ods. 4

SSP oznámené na úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva
spravodlivosti SR.

VII.Právne posúdenie veci

24.Predmetomsúdnehoprieskumuvprejednávanejvecijenapadnutérozhodnutiežalovanéhovspojení

s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým prvostupňový orgán rozhodol o nesprístupnení informácie
týkajúcej sa pracovných zmlúv uzatvorených s osobami oprávnenými na kontrolu cestovných lístkov
cestujúci zmysle bodu A.14.1 prepravného poriadku IDS BK z 16.09.2019 (bod 1 žiadosti), ktorú žalobca
požadoval sprístupniť v zmysle ZSI.

25. Prvostupňový orgán ako aj žalovaný založili svoje rozhodnutie o nesprístupnení požadovanej
informácie v zásade na nasledovných argumentačných bodoch:
· pracovné zmluvy nie sú povinne zverejňovanými zmluvami podľa § 5a ods. 5 písm. b) ZSI,
· limitačná klauzula v zmysle § 3 ods. 2 ZSI
· ochrana osobných údajov.

26. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov pre nedostatok dôvodov
a nesprávne právne posúdenie, ktoré odôvodňoval nesprávnym výkladom, resp. stotožnením
pojmu ,,zverejnenie“ a ,,sprístupnenie“, ďalej tým, že správne orgány nesprávne aplikovali aj limitačnú
klauzulu v súvislosti s nesprávnym výkladom pojmu ,,nakladanie s verejnými prostriedkami“ a spochybnil
aj argumentáciu týkajúcu sa ochrany osobných údajov s poukazom na § 12 ZSI.

27. S ohľadom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na obsah žalobných námietok ako aj obsah
rozhodnutí správnych orgánov, správny súd konštatuje, že primárnym dôvodom pre nesprístupnenie
požadovanej informácie (pracovných zmlúv) bola podľa správnych orgánov skutočnosť, že pracovné
zmluvy nie sú povinne zverejňovanými zmluvami podľa § 5a ods. 5 písm. b) ZSI. Správny súd

konštatuje, že v tejto súvislosti musí dať za pravdu žalobcovi, ktorý vzniesol námietku, spočívajúcu
v tom, že nemožno stotožňovať inštitút povinného zverejňovania zmlúv a sprístupňovania zmlúv ako
požadovanej informácie. Uvedené pojmy, resp. inštitúty je potrebné vykladať s prihliadnutím na účel
ako aj špecifiká týchto inštitútov zavedených prostredníctvom ZSI. Kým z lingvistického hľadiska by
pojmy ,,zverejňovanie“ a ,,sprístupňovanie“ mohli významovo splývať, v prípade použitia týchto pojmov

vZSIvsúvislostiskonkrétnymiinštitútmiupravenýmiprostredníctvomZSI(t.j.sprístupňovanieinformácií
a povinné zverejňovanie) je potrebné tieto pojmy z hľadiska ich obsahu, resp. právneho významu
a sledovaného účelu odlíšiť. Zásadným rozdielom je, že pojem ,,zverejnenie“ je v ZSI použitý v súvislosti
s aktívnou, resp. automatickou činnosťou povinnej osoby, ktorá bez toho, aby jej bola doručená žiadosť
alebo aby bola vyzvaná, teda ex offo zverejňuje určité kategórie informácií (napr. informácie podľa §

5 ZSI; zmluvy podľa § 5a ZSI; údaje podľa § 5b ZSI). Naopak, pojem ,,sprístupnenie“ je v kontexte
ustanovení ZSI činnosť povinnej osoby, ktorá je realizovaná až na základe žiadosti. V tejto súvislosti
možnokonštatovať,žeZSIvovzťahukprístupukinformáciámupravujedvazákladnérežimy,ktorýmisú:
1) zverejňovanie informácií – ex offo činnosť, resp. povinnosť vyplývajúca povinnej osobe zo zákona,
vo vzťahu k zákonom vymedzeným kategóriám informácií a

2) sprístupňovanie informácií – činnosť povinnej osoby realizovaná na návrh (žiadosť), týkajúca
sa ,,ostatných“ informácií, ktoré nie sú povinne zverejňované, avšak spadajú pod rozsah informačnej
povinnosti (§ 3 ZSI).

28. V tejto súvislosti je potrebné ozrejmiť, že tieto dva režimy prístupu k informáciám si vzájomne

nekonkurujú v tom zmysle, že pokiaľ určitá informácia nespadá pod režim povinného zverejňovania,
tak je vylúčená aj z režimu sprístupnenia. Práve naopak, aj s prihliadnutím na osobitný princíp ZSI,
že ,,všetko čo nie je tajné, je verejné“, možno konštatovať, že tieto dva režimy sa vzájomne dopĺňajú.
Preto, pokiaľ v prípade požadovanej informácie nejde o informáciu, ktorá má byť povinne zverejnenou,
je potrebné pristúpiť k režimu sprístupnenia. V prípade režimu sprístupnenia následne povinná osoba

aj s prihliadnutím na už vyššie zmienený princíp skúma, či bez ďalšieho sprístupní požadovanú
informáciu ako celok alebo či požadovaná informácia alebo jej časť spadá pod niektoré z obmedzení
sprístupnenia upravené v § 8 až § 11 ZSI. Na základe uvedeného správny súd vyhodnotil ako
nesprávnu argumentáciu žalovaného, že skutočnosť, že pracovná zmluva nie je povinne zverejňovanou
zmluvou, vylučuje jej sprístupnenie. Ako už správny súd naznačil vyššie, táto skutočnosť nezakladá

obmedzenie sprístupnenia informácie, pretože obmedzenia vo vzťahu k informáciám, ktoré podliehajú
režimu sprístupňovania sú vymedzené v § 8 až § 11 ZSI a medzi týmito sa nenachádza dôvod, že by išlo
o informáciu, ktorá nepodlieha režimu zverejňovania. Pre posúdenie otázky, či povinná osoba sprístupní
pracovnú zmluvu, teda nebude mať relevanciu to, že pracovná zmluva je výslovne vylúčená z povinnezverejňovaných zmlúv podľa § 5a ods. 5 písm. b) ZSI, pretože týmto zákonodarca nemal v úmysle
vylúčiť pracovnú zmluvu aj zo sprístupňovania, ale len ,,oslobodil“ povinnú osobu od automatického
zverejňovania pracovných zmlúv.

29. Pokiaľžalovanýargumentovaltzv.limitačnouklauzuloupodľa§3ods.2ZSI,správnysúdkonštatuje,
že za okolností, o aké ide vo veci samej, ani táto argumentácia neobstojí ako dôvod pre nesprístupnenie
požadovaných informácií – pracovných zmlúv.

30. Správny súd pri posúdení opodstatnenosti tejto argumentácie a pri výklade limitačnej klauzuly
podľa § 3 ods. 2 ZSI vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 3Sžik/8/2019. Cit.
rozhodnutie sa týkalo síce zmluvy o výkone funkcie členov predstavenstva a členov dozornej rady, teda
nie pracovných zmlúv, avšak taktiež išlo v danej veci o povinnú osobu podľa § 2 ods. 3 ZSI a Najvyšší
súd SR formuloval aj všeobecné východiská aplikovateľné pri výklade limitačnej klauzuly podľa § 3 ods.
2 ZSI a pri výklade pojmu ,,hospodárenie s verejnými prostriedkami“, a preto správny súd cit. rozhodnutie

považuje za aplikovateľné aj pre prejednávanú vec.

31. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 3Sžik/8/2019 konštatoval, že v § 3 ods. 2 ZSI je limitovaný rozsah
informačnej povinnosti vo vzťahu k sprístupňovaniu informácií zo strany povinnej osoby podľa § 2 ods. 3
infozákona. Takáto osoba sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní

s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o
úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach
vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. K pojmu ,,hospodárenie s verejnými prostriedkami“, resp.
pojmu ,,nakladanie s majetkom štátu“ poukázal na dôvodovú správu k ZSI, kde samotný zákonodarca
konštatoval,žeinformačnápovinnosťpovinnýchosôbpodľa§2ods.3ZSIje,nakoľkoidečistoosubjekty

súkromného práva, limitovaná na sprístupňovanie informácií ohľadne využitia verejných prostriedkov a
informácie ohľadne činností vykonávaných na základe zmluvy. ZSI pri určení rozsahu sprístupňovaných
informácií vychádza z princípu otvorenosti verejnej sféry, namiesto princípu dôvernosti, ktorý prevažoval
do času jeho prijatia. Legálna definícia pojmu ,,verejné prostriedky“ je obsiahnutá v § 2 písm. a) zákona
č. 523/2004 Z. z., podľa ktorej ide o „finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby

verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody“. Na citovaný zákon
odkazuje v poznámke pod čiarou 7a) k § 10 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 2. Uvedenú definíciu však
Najvyšší súd SR považoval s prihliadnutím na účel ZSI za nežiaduco reštriktívnu a rovnako nevhodný
sa preto v tomto smere javil aj výklad pojmu ,,verejné prostriedky“ prostredníctvom analógie vo vzťahu
k definícii v zákone č. 523/2004 Z.z. Najvyšší súd SR prijal záver, že pojem ,,verejné prostriedky“

je potrebné vykladať extenzívne, pričom k uvedenému poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 236/06 z 28.06.2007, kedy Ústavný súd SR vykladal pojem ,,verejné prostriedky“ značne
extenzívnejšie, keďže sa nelimitoval len obsahom uvedenej legálnej definície v zákone č. 523/2004 Z. z.,
ale vyslovil predpoklad, že v prípade, ak má v dotknutom subjekte štát majetkovú účasť, tak ide de facto
o hospodárenie s verejnými financiami, resp. nakladanie s majetkom štátu. K uvedenému extenzívnemu

výkladu Ústavného súdu SR sa priklonil Najvyšší súd SR už aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre vo
veci sp. zn. 1 Sžo/103/2008. S ohľadom na uvedené by preto ani prípadná argumentácia ,,vlastnými
zdrojmi“ takýchto povinných osôb podľa § 2 ods. 3 ZSI neobstála.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk má výrazný vplyv na posúdenie prípadnej aplikácie

limitačnej klauzuly podľa § 3 ods. 2 ZSI charakter povinnej osoby – DPB, pretože je potrebné posúdiť,
či požadovaná informácia (pracovné zmluvy) súvisí s nakladaním s verejnými financiami. K tomu
správny súd uvádza, že povinná osoba DPB je stopercentná dcérska spoločnosť hlavného mesta SR
Bratislavy, ktorá je jediným poskytovateľom MHD na území mesta Bratislava. V zmysle zakladateľskej
zmluvy vykonáva viaceré činnosti vo verejnoprospešnej oblasti. Z hľadiska zdrojov financovania je z

výročných správ zrejmé, že DPB je zjednodušene povedané financované z verejných zdrojov (napr.
z rozpočtu mesta) ako aj z vlastných zdrojov (napr. tržby). S prihliadnutím na skutočnosť, že DPB je
stopercentná dcérska spoločnosť hlavného mesta SR Bratislavy, je potrebné prípadné vlastné zdroje
DPB považovať za verejné prostriedky (financie), pretože zjednodušene povedané, stále ide v zásade
o majetok hlavného mesta SR Bratislava. Mzdy zamestnancov (osôb, s ktorými má povinná osoba

uzatvorené pracovné zmluvy) sú hradené z bežných prevádzkových príjmov, ktorými sú práve zdroje
z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislava a z vlastných príjmov (a tržieb). Z uvedeného vyplýva, že DPB
ako povinná osoba pri uhrádzaní miezd osôb, s ktorými má uzatvorené pracovné zmluvy (t.j. vrátane
revízorov) jednoznačne hospodári s verejnými prostriedkami, čo naznačuje, že nebude možné aplikovaťtzv. limitačnú klauzulu podľa § 3 ods. 2 ZSI v tom zmysle, že by a priori nebolo možné sprístupniť
pracovnú zmluvu.

33. Po ustálení záveru, že povinná osoba DPB je povinná v rámci režimu sprístupňovania informácií
poskytnúť žiadateľovi aj pracovnú zmluvu, je však potrebné posúdiť, či takúto zmluvu môže bez ďalšieho
poskytnúť ako celok, alebo či existuje dôvod na prípadné obmedzenie prístupu k takejto informácii,
a to aj vo vzťahu k jej jednotlivým častiam. V tejto súvislosti sa správny súd zameral na vyhodnotenie
argumentácie žalovaného ohľadom ochrany osobných údajov. Pokiaľ ide o ochranu osobných údajov,

správny súd dáva do pozornosti, že k tejto otázke je potrebné pristupovať aj s prihliadnutím na špecifické
skutkové okolnosti prejednávanej veci. Zo žiadosti je zrejmé, že žalobca požadoval sprístupnenie
pracovných zmlúv viacerých osôb, ktoré vykonávajú činnosť revízora, a teda nie jednej konkrétnej osoby.
Uvedené má za následok, že po prípadnej anonymizácii relevantných osobných údajov v jednotlivých
pracovných zmluvách podľa § 12 ZSI ťažko predpokladať, že by bolo možné identifikovať konkrétnu
osobu, a teda, že by bolo možné riadne anonymizované pracovné zmluvy priradiť ku konkrétnej-

identifikovanej osobe. V tejto súvislosti preto ochrana osobných údajov ako dôvod nesprístupnenia
požadovanej informácie neobstojí. Správny súd preto aj žalobnú námietku žalobcu, ktorou spochybnil
argumentáciu žalovaného týkajúcu sa ochrany osobných údajov vyhodnotil ako opodstatnenú.

34. Pre úplnosť správny súd uvádza, že nevzhliadol potrebu postupu podľa § 193 SSP, ktorý navrhol

žalobca. Z dikcie ustanovenia § 193 SSP („správny súd môže uložiť žalovanému“) vyplýva, že je na
zvážení správneho súdu, či sa rozhodne postupovať podľa tohto ustanovenia. Vzhľadom na skutočnosť,
že vo veci nešlo o fiktívne rozhodnutie a správnemu súdu nie je známa ani prípadná obštrukčná prax
žalovaného, považoval za dostatočný postup podľa § 191 SSP.

35. S ohľadom na vyššie uvedené a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal aj zrušenia
prvostupňového rozhodnutia správny súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu podľa §
191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

36. Úlohou prvostupňového orgánu v ďalšom konaní bude postupovať v intenciách tohto rozhodnutia,

a teda opätovne posúdiť sprístupnenie požadovanej informácie (pracovné zmluvy) aj s prihliadnutím na
prípadnú aplikáciu § 12 ZSI.

37. O náhrade trov konania úspešného žalobcu rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že
mu priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté podľa § 175

ods. 2 SSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

38. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139
ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku (§ 443
ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že (a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, (b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, (c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonnýzástupca alebo procesný opatrovník, (d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, (e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, (f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (g) rozhodol na základe
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,(h)saodklonilodustálenejrozhodovacejpraxekasačnéhosúdu,
(i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
(j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.