Rozsudok – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-8Sa/26/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022200572
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022200572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobkyne:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., štátna občianka SR, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 4836/51, Bratislava, IČO: 47 234 318, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky -Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský
dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií, oddelenie
bezpečnosti cestnej premávky a evidencie vozidiel, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-6/2022-P zo dňa 16.03.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave č. KRPZ-BA-KDI21-6/2022-P zo dňa 16. marca 2022 z r u š u j e a vec
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania,
o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania a rozhodnutie žalovaného

1. Okresný dopravný inšpektorát ORPZ v Bratislave (ďalej len „prvostupňový orgán“) ako prvostupňový
orgánpríslušnýnakonanieopriestupkuvrozhodnutíč.ORP-P-493/BAII-ODI-2020-Vzodňa09.12.2021
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uviedol, že žalobkyňa dňa 24.06.2020 v čase o 15:40 hod.
v Bratislave po Záhradníckej ulici po chodníku viedla nemotorové vozidlo – bicykel v smere od mesta
na Ružinovskú ulicu; následne na zjazde z Bajkalskej ulice na Záhradnícku ulicu na riadne vyznačenom
priechode pre chodcov nezosadla z bicykla a vošla na priechod pre chodcov, z pohľadu vodiča
motorového vozidla z pravej strany na ľavú, následkom čoho došlo k zrážke s motorovým vozidlom

továrenskej značky VW Polo, evidenčného čísla D., ktoré viedla vodička E. F., ktorá v tom čase viedla
uvedenémotorovévozidlopozjazdezBajkalskejulicevsmeredopravanaZáhradníckuulicu;vdôsledku
tohodošlokdopravnejnehode,priktorejdošlokuškodenazúčastnenýchvozidláchadošloajkzraneniu
žalobkyne – požitie alkoholických nápojov u účastníkov dopravnej nehody nebolo zistené. Prvostupňový
orgánuviedol,žežalobkyňatýmtosvojimkonanímporušilapovinnosťustanovenúv§21ods.1,§52ods.
2 s poukazom na § 55 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), za čo ju uznal vinnou zo spáchania priestupku podľa

§ 22 ods. 1 písm. g), § 22 ods. 1 písm. m) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Za spáchanie uvedeného priestupku prvostupňový orgán
podľa § 22 ods. 2 písm. c) zákona o priestupkoch žalobkyni uložil pokutu vo výške 150 eur. Ďalej
prvostupňový orgán uložil žalobkyni povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 33 eur.2. V prvostupňovom rozhodnutí prvostupňový orgán konštatoval, že dodržiavaním ustanovení zákona o
cestnej premávke by žalobkyňa nemohla jednoznačne dokázaným spôsobom ísť na bicykli po chodníku

určenom predovšetkým pre chodcov a následne vojsť na priechod pre chodcov vyznačený na vozovke.
Prvostupňový orgán mal za to, že vodič motorového vozidla blížiaci sa k priechodu pre chodcov, a
navyše za podmienok dodržania pravidiel cestnej premávky, takýto náhly úkon žalobkyne v tej chvíli
predvídať nemohol. Takýto spôsob vchádzania žalobkyne (cyklistky) na priechod pre chodcov bez
ohľadu na iných účastníkov cestnej premávky považoval zo strany žalobkyne za absolútne a vynútené

uplatňovanie si prednosti. Argumenty žalobkyne považoval za účelové, právne irelevantné pre tento
konkrétny prípad, pretože z konania o priestupku nevyplynulo, že by žalobkyňa dodržala pravidlá cestnej
premávky. Mal za to, že v konaní sa preukázalo, že žalobkyňa išla po chodníku na bicykli, napriek
tomu, že videla prichádzajúce motorové vozidlo nedala mu prednosť a cez priechod pre chodcov
prechádzala ako cyklistka šikmo cez priechod pre chodcov. Konštatoval, že pri určovaní druhu sankcie a
jej výmery prihliadol na závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, na okolnosti za ktorých

bol spáchaný i na osobu páchateľa (pri spáchaní skutku došlo k zraneniu žalobkyne; došlo aj ku škode
na majetku – totálna škoda na bicykli a škoda na motorovom vozidle EČ: D.; prihliadol na zanedbanie
povinností žalobkyne, ktoré jej vyplývajú zo zákona o cestnej premávke; bral do úvahy i nesťažené
poveternostné podmienky, prednosť nebola vyznačená dopravnými značkami – vyplývala z pravidiel
cestnejpremávky,kdopravnejnehodedošlonaviditeľnevodorovnevyznačenompriechodeprechodcov

– závada na komunikácii nebola žiadna; prihliadol na to, že žalobkyňa nemala záznam v evidenčnej
karte vodiča). Uviedol, že žalobkyni maximálnu pokutu 800 eur neuložil – žalobkyni uložil pokutu v
minimálnej možnej výške a to 150 eur, pričom bral do úvahy najmä jej správanie sa ako účastníka cestnej
premávky vyplývajúce z evidenčnej karty vodiča – konštatoval, že bral do úvahy aj jej zranenia a tiež
nepopierateľnúskutočnosť,ženásledkomspáchanýchskutkovdošlokjejťažkémuzraneniu.Uviedol,že

preto po náležitej úvahe, aj napriek možnosti uložiť žalobkyni vyššiu pokutu až do výšky 800 eur, jej uložil
pokutu len vo výške 150 eur. Mal za to, že ukladanie sankcií má okrem represívnej funkcie aj funkciu
preventívnu. Tvrdil, že uložením sankcie pokuty sa naplnila, vzhľadom k charakteru priestupku, nielen
represívna ale v tomto konkrétnom prípade predovšetkým preventívna funkcia. Konštatoval, že výška
uloženej sankcie bola výsledkom jeho uváženia. K predmetnému rozhodnutiu ho viedla aj skutočnosť,

že sankcia pokuty vo výške 150 eur je dostatočná, dostatočne výchovná, vedúca k náprave žalobkyne,
aby sa v budúcnosti obdobného skutku nedopustila.

3. Prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä zo záznamu o podaní vysvetlenia
E. F. zo dňa 19.08.2021, zo záznamu o podaní vysvetlenia G. H. zo dňa 19.08.2021, zo zápisnice

zústnehopojednávaniazodňa03.03.2021(ztamuvedenejvýpovedežalobkyne),zozápisniceoústnom
podaní zo dňa 31.03.2021 (I. E. F., J.), zo zápisnice o ústnom podaní zo dňa 31.03.2021 (K. G. H.),
z príslušnej fotodokumentácie vyhotovenej svedkyňou G. H., zo znaleckého posudku č. 44/2021, ktorý
bol vypracovaný znalcom z odboru cestná doprava K. F. B., zo zápisnice z ústneho pojednávania zo
dňa 09.12.2021.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa včas odvolanie, v ktorom namietala nasledovné
skutočnosti:
„Správny orgán svoje rozhodnutie založil na nesprávne zistenom skutkovom stave, a tým, že znemožnil
obvinenej predložiť dôkaz (znalecký posudok) preukazujúci jej nevinu, porušil zásadu priestupkového

konania - zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Keďže predloženie znaleckého
posudku obvinenej malo byť umožnené (teda malo sa stať súčasťou spisu), predkladáme znalecký
posudok č. 35/2021, ktorý vypracoval K. G. L. (dalej len „K. L.") ako prílohu tohto odvolania (čim sa
stáva súčasťou spisu). Rozhodnutie preto nemá v administratívnom spise oporu. Uvedené dôvody
odvolania sú o to zásadnejšie, že sú zároveň dôvodmi prípadnej správnej žaloby podľa § 195 písm.

a) a c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Do zápisnice
z ústneho pojednávania dňa 9.12.2021 boli uvedené zásadné výhrady poukazujúce na nesprávnosť
znaleckého posudku č. 44/2021 vypracovaného K. F. B. (M. L. .K. B.“). V odôvodnení rozhodnutia sa
nenachádzažiadnaargumentácia,ktoroubysasprávnyorgánsvýhradamivysporiadal.Podotýkame,že
v slovenskom právnom poriadku sa neuplatňuje zásada legálnej dôkaznej teórie, podľa ktorej jednotlivé

dôkazy majú vopred určenú dôkaznú silu. Nemožno sa teda obmedziť na bezvýhradné prijatie záverov
len jedného z dôkazov, a to podaného odborného vyjadrenia.
Konkrétne išlo o nasledovné vady posudku:
1. Nesprávny výpočet rýchlosti obvinenej;2. Absolútne opomenutie výpovede I. E. F., J. (ďalej len „vodička“) a svedkyne K. G. H. (ďalej
len .svedkyňa“), jazdiacej za vodičkou, ktoré zhodne uviedli, že vozidlo Volkswagen sa pohybovalo
rýchlosťou 15 až 20 km/h;

3. Stanovenie miesta zrážky, ktoré bolo v rozpore s podrobnou výpoveďou svedkyne;
4. Konštatovanie zakrytého výhľadu vodičky vozidla Volkswagen, ktorá je v rozpore s výpoveďou
svedkyne.
Spoločným menovateľom všetkých uvedených vád posudku je pochybne vytvorený obraz o nemožnosti
vodičky vozidla Volkswagen zabrániť zrážke. Ide pritom o závery, ktoré sú kľúčové pre zistenie

zodpovedného subjektu. Výhrady vznesené na pojednávaní vyvolávajú dôvodnú pochybnosť o
správnosti určenia zodpovedného subjektu, a tieto nemožno prehliadnuť. Dôvodnosť týchto námietok
bola potvrdená znaleckým posudkom K. L., pričom možno konštatovať nasledovné závery:
Ad 1) Pri použití relevantných skutočností pre výpočet rýchlosti obvinenej, je maximálna technicky
prijateľná rýchlosť obvinenej pri prejazde pomedzi stĺpiky a vjazde na priechod 7,2 km/h (namiesto
11,5 km/h), tak, ako k tomu dospel K. L. vo svojom posudku. Rýchlosť bola v zmysle konštatovania

K. L. stanovená s ohľadom na výpoveď cyklistky B., jej vek a fyzické parametre, ako aj s ohľadom na
prejazd smerového oblúku tesne pred vjazdom na priechod pre chodcov (pomedzi stĺpiky). Oproti tomu
K. B. určil rýchlosť obvinenej s použitím tabuľky rýchlosť cyklistu - žena (v literatúre Analýza nehôd
jednostopových vozidiel) nesprávne, nakoľko súbor meraní, z ktorých predmetná tabuľka pozostáva, je
pre rýchlosť cyklistu na rovine, bez brzdného alebo hnacieho účinku, čiže v danom prípade sa nemohla

predmetná rýchlosť použiť pri výpočte jazdy v oblúku (tak, ako jazdila obvinená). Vice verša bolo správne
z predmetnej literatúry použiť graf na obr. X.X.X.X (str. 153), tak, ako je to v znaleckom posudku č.
35/2021.
Ad 2) Rýchlosť vodičky vozidla Volkswagen mala byť správne stanovená na 24,5 km/h (namiesto 33
km/h). Rýchlosť 24,5 km/h je totiž technicky prijateľná, a zároveň v zhode so svedeckými výpoveďami

(po zohľadnení technicky prijateľnej odchýlky 4,5 km/h). Vodička a svedkyňa udávali rýchlosti 15-20 km/
h, čo v posudku K. B. N. simulácii nehodového deja nie je žiadnym spôsobom reflektované - stanovil
rýchlosť vodičky až 33 km/h.
Ad 3) Taktiež nie je bez významu, že miesto kolízie bolo stanovené v rozpore s výpoveďou svedkyne,
podľa ktorej k zrážke došlo v poslednej tretine priechodu pre chodcov, bližšie ku hlavnej ceste, teda ďalej

od prichádzajúceho vozidla Volkswagen (namiesto v strede priechodu pre chodcov a ďalej od hlavnej
cesty, ako to udáva K. B.).
Ad 4) Na strane 41 posudku, časť 2.9.4 „Vyhodnotenie výhľadových pomerov a reakčných časov
účastníkov“ K. B. konštatuje, že „Z fotodokumentácie polície je zrejmé, že na chodníku za pravým krajom
cesty v smere jazdy vozidla VW parkovali vozidlá, ktoré pre vodičku ako aj cyklistku vytvárali oblasť

zakrytého výhľadu.“ Toto konštatovanie je v rozpore s výpoveďou svedkyne zo dňa 31.3.2021, keď
uviedla, že „Určite na pravej strane nebolo určite nič, pretože tam som potom išla zaparkovať. Ale či
bolo niečo z mojej strany za priechodom to si nepamätám“ (viď napr. str. 9 napádaného rozhodnutia).
K. B. tak zrejme vychádzal z výhľadových pomerov zmenených po nehode. Ide pritom o skutočnosť,
ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje možnosť zabrániť zrážke, t. j. nie je možné v danom prípade

uvažovať s oblasťou zakrytého výhľadu. Uvedené skutočnosti majú vplyv na reakčnú dobu vodičky, čo
v konečnom dôsledku vedie aj k odlišným odborným záverom.
Po odstránení namietaných rozporov v posudku K. B. by sa dospelo k iným záverom, a to k takým, aké
sú uvedené v posudku K. L.. K. L. na základe vykonanej simulácie v súlade s dôkazmi zabezpečenými
v priestupkovom konaní dospel k nasledovnému záveru: „Technika a spôsob jazdy vodičky I. F., CSc.

bola nesprávna (neskorá reakcia) a bola tým prvkom nehodového deja, ktorý jej znemožnil zabrániť
dopravnej nehode a teda technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky
I. F., CSc. (neskorá reakcia)“ (str. 45 posudku K. L.).
Pokiaľ sa správny orgán sústredil iba na uznanie viny obvinenej, bez objektívneho skúmania
všetkých skutočností (rozpor posudku so zabezpečenými dôkazmi), pričom nevykonal na to potrebné

doplňujúce dokazovanie, resp. neodstránil rozpory, jedná sa o vadu rozhodnutia dostatočne nezisteného
skutkového stavu. Naše stanovisko verifikuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 8.2.2011, sp. zn.
3Sžo/133/2010, R 21/2012, v ktorom sa vyslovila nasledovná právna veta: „Pokiaľ ide o odvolacie
námietky žalovaného týkajúce sa doplnenia dokazovania, najvyšší súd dospel k záveru, že vzhľadom
na závažné pochybnosti o presných príčinách dopravnej nehody (správne orgány sa nezaoberali jazdou

vodiča O. A. tak, ako to je vyššie uvedené), ktoré mohli viesť k iným záverom o spôsobe a vzniku ako aj o
jej vinníkovi, je táto skutočnosť dôvodom na vrátenie a došetrenie veci a na doplnenie doteraz zisteného
skutkového stavu. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, preto bude jeho úlohou doplniť
dokazovanie tak, ako naznačil krajský súd, prípadne zrealizovať aj iné dôkazy.“ Vydanie rozhodnutiana podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý spočíva v neodstránení nedostatkov
znaleckého skúmania, zakladá nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Správny orgán vydal rozhodnutie
napriek vyššie uvedeným výhradám, ktoré sa ukázali vo svetle znaleckého posudku vypracovaného K.

L. ako opodstatnené, a to napriek vedomosti o tom, že vypracovanie znaleckého posudku prebiehalo.
Správny orgán preto postupoval v rozpore so zásadou zistenia skutkového stavu bez dôvodných
pochybností, a to napriek tomu, že s uplatňovaním tejto zásady v priestupkovom konaní počíta aj v §
195 písm. c) SPP.
Správny orgán konštatuje (záver strany 20 napádaného rozhodnutia), že „...právny zástupca obvinenej,

ak mal pochybnosti o objektívnosti vypracovania znaleckého posudku, ktorý na základe jeho návrhu dal
správny orgán vypracovať rozhodnutím o ustanovení znalca (...) dňa 3.3.2021 mal dostatočný časový
priestor zabezpečiť ďalší znalecký posudok...“,Rozhodnutie o ustanovení znalca si právny zástupca
prevzal prostredníctvom elektronického doručovania dňa 6.3.2021.“
V prvom rade je celkom bezvýznamné, kedy bol K. B. pribraný do konania, a kedy toto rozhodnutie bolo
doručené. Podstatné je, kedy došlo k oboznámeniu sa s obsahom tohto posudku. Znalecký posudok

nám bol zapožičaný až dňa 5.10.2021. Až do tohto momentu ho nebolo možné vyhodnotiť a zvážiť
potrebu ďalšieho dokazovania. Je v rozpore so zásadou hospodárnosti, aby účastník konania musel
zabezpečovať vlastný posudok zároveň paralelne s posudkom znalca pribraného do konania správnym
orgánom, teda bez toho, aby vedel, či bude nový posudok potrebný.
Pre úplnosť dávame do pozornosti časové súvislosti:

1. Dňa 3.3.2021 bol pribraný do konania znalec K. B.;
2. Dňa 2.9.2021 K. B. vypracoval znalecký posudok (správny orgán obdržal dňa 10.9.2021);
3. Dňa 5.10.2021 nám bol znalecký posudok zapožičaný;
4. Dňa 20.10.2021 bola doručená žiadosť K. L.;
5. Medzi 15.11.2021 do 3.12.2021 prebiehalo poskytovanie fotodokumentácie v digitálnej podobe;

6. Dňa 6.12.2021 bol správny orgán vyrozumený, že prebieha vypracovanie nového posudku;
7. Na pojednávaní dňa 9.12.2021 bol správny orgán oboznámený so skutočnosťou, že predpokladaný
čas vypracovania posudku bol do konca decembra 2021.

Správny orgán tak mal v čase vydania rozhodnutia vedomosť o vadách posudku K. B., ako aj o

tom, že nový posudok mal byť vypracovaný v krátkom časovom odstupe. Postup správneho orgánu
tak nemá oporu v práve, keďže použil koncentráciu konania v konaní priestupkovom, kde je výrazne
limitovaná práve potrebou náležitého zistenia skutkového stavu. Ohľadom tvrdenia správneho orgánu,
že právny zástupca mal dostatočný časový priestor zabezpečiť ďalší znalecký úkon podotýkame,
okrem preukázateľnej nepravdivosti tohto tvrdenia, že znalecký posudok predložený obvinenou bol

vypracovaný približne v lehote dvoch mesiacov, teda v podstatne kratšom čase v porovnaní s posudkom
znalca pribraného do konania (6 mesiacov). Takýmto konaním správny orgán bez legálnej a objektívnej
príčiny znevýhodnil obvinenú pri realizácii svojich procesných práv na obhajobu. Podotýkame, že na
pojednávaní dňa 9.12.2021 obvinená subsidiárne navrhla výsluch K. B., aby vysvetlil nezrovnalosti
medzi posudkom a dôkazmi, a to v prípade odmietnutia správneho orgánu o potrebe doručenia

posudku K. L.. Záver o nezákonnosti rozhodnutia verifikuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
30.4.2020, sp. zn. 8Asan/24/2019, v ktorom sa konštatovalo nasledovné: „Skutočnosť, že správny orgán
nevykonal sťažovateľom navrhnuté dôkazy, menovite vypočutie svedkov na pojednávaní s možnosťou
konfrontácie, a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia tento postup nezdôvodnil, je porušením práva
na obhajobu sťažovateľa. Navyše, z obsahu vyjadrení svedkov dopravnej nehody (L.O. F. L. Z.) vyplýva

rozpor ohľadne hustoty premávky na inkriminovanom mieste, čo malo byť faktorom ovplyvňujúcim
správanie sa vodičov. (...) Kasačný súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
č. k. 6Sžo/414/2009 z 22. septembra 2010, podľa ktorého je úlohou správneho orgánu prostredníctvom
dokazovania vysporiadať sa s tvrdeniami účastníkov konania a náležite zistiť skutkový stav. Správny
orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov až potom, ako vykoná všetky úkony s cieľom odstrániť

existujúce rozpory v dôkazoch.
Nadrámecdodávame,žeaksprávnyorgántvrdí,žeznaleckýposudokdalvypracovaťnazákladenávrhu
právneho zástupcu obvinenej (rovnako záver str. 20 rozhodnutia), podotýkame, že správny orgán mal
od počiatku povinnosť vykonať znalecké dokazovanie bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhne,
a bez ohľadu na to, či sa správnemu orgánu znalecké dokazovanie subjektívne javí ako málo potrebné.

Ako vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.12.1980, sp. zn. Pls 3/80, R 1/1981:
„Jestliže soudce má kromě odborných znalostí předpokládaných pro výkon jeho povolání i jiné odborné
znalosti potřebné pro posouzení určité skutečnosti, nelze k tomu zpravidla brát zřetel při úvaze o tom,zda má být proveden dúkaz znaleckým posudkem. I v těchto případech je povinností soudu, aby provedl
dúkaz znaleckým posudkem.
Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZCP“): „Vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.“
Podľa § 4 ods. 1 písm. f) ZCP: „Vodič je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a
prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky.“
Podľa § 16 ods. 1 ZCP: „Vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam,
vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným

okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný
zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.“
Podľa svojej vlastnej výpovede vodička dávala pozor ako sa pripojí na hlavnú cestu, ale v zmysle
ustanovení ZCP mala primárnu povinnosť počínať si obozretne pri prejazde cez priechod pre chodcov
a sledovať situáciu v jeho okolí, a až následne posudzovať prednosť v jazde pri vjazde na hlavnú
cestu. Týmto spôsobom ale vodička nepostupovala, čím sa dopustila porušenia ustanovení ZCP. Na

zavinenie vzniku dopravnej nehody nemá vplyv ani nesprávna technika prechádzania cez priechod
pre chodcov. Uvedené potvrdzuje Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku zo dňa 17.4.2018, sp.
zn. 3To/7/2018, ktorý sa ku zavineniu za vznik dopravnej nehody vyjadril nasledovne: „Je potrebné
dať za pravdu obhajobe v jej argumentácii ohľadne spôsobu pohybu t. j. prechádzania maloletej cez
komunikáciu po priechode pre chodcov jazdiť na bicykli, nakoľko sa nie je povolené, resp. vyznačené

dopravnou značkou (priechod pre cyklistov), cyklisti nesmú jazdiť po priechode pre chodcov (a ani na
chodníkoch) tak, že sa vezú, to ale neznamená, že vodič sa môže na ceste správať tak, akoby žiadny
cyklista po priechode nejazdil resp. by takáto možnosť nemohla nastať. Teda cyklista, ktorý chce prejsť
po priechode pre chodcov musí ísť pešo, pretože môže svojou jazdou ohrozovať iných chodcov a za
takýto spôsob prechádzania priechodom môže byť potrestaný, avšak ak prichádza vodič k vyznačenému

priechodu pre chodcov, smie ísť len takou rýchlosťou, aby pre prípad, že sa na priechode nachádza
chodec, ktorý už vstúpil na vozovku, tohto chodca neohrozil. Krajský súd dodáva, že každý prípad
je nutné posudzovať individuálne a je potrebné odlíšiť, či chodec (cyklista), vstúpil do jazdnej dráhy
vozidla náhle, alebo sa tak udialo v rámci priechodu pre chodcov (i keď zo strany cyklistu nesprávne).“
V citovanom rozsudku bol vodič, ktorý zrazil cyklistku prechádzajúcu cez priechod (aj keď nesprávne)

odsúdený za ublíženie na zdraví v dôsledku spôsobenia dopravnej nehody, ktorú zavinil. Keďže v zmysle
znaleckého posudku K. L. obvinená nevytvorila vodičke náhlu prekážku a ani kolíznu situáciu (viď
str. 39 posudku K. L.), technickou príčinou dopravnej nehody bola neskorá/žiadna reakcia vodičky. Z
uvedeného dôvodu absentuje obligatórny znak skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm.
g) zákona o priestupkoch, ktorý sa obvinenej kladie za vinu, keďže dopravnú nehodu nezavinila ona,

ale druhý účastník cestnej premávky.
V prípade, ak by odvolací orgán dospel k záveru, že ďalšie dokazovanie nie je potrebné, poukazujeme
na právne stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 22.4.2009, sp. zn. 2Sžo/55/2008: „Ak
pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nado
všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospechy obvineného),"

alebo tiež v rozsudku z 10. marca 2015, sp. zn. 1Sžd/31/2013 „(...) v prípade, keď existuje čo len
pravdepodobná možnosť, že k spáchaniu priestupku nedošlo tak, ako to ustálil žalovaný a správnemu
orgánu sa nepodarí bez pochybnosti preukázať spáchanie priestupku žalobkyňou, bude nevyhnutné
zastaviť priestupkové konanie s ohľadom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch a
zásadu prezumpcie neviny, ktorá zahŕňa aj zásadu „in dubio pro reo“ uvedenú v ustanovení § 73 ods.

1 zákona o priestupkoch".
S prihliadnutím na prezentované skutočnosti obvinená navrhuje, aby odvolací správny orgán napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že konanie o priestupku zastaví v zmysle § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch s
poukazom na zásadu in dubio pro reo.
Obvinená eventuálne navrhuje, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, aby doplnil
dokazovanie a odstránil nedostatky, s povinnosťou vysporiadať sa s novým predloženým znaleckým
posudkom.“

5. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti

cestnej premávky a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky a evidencie
vozidiel (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. KRPZ-BA-KDI21-6/2022-P zo dňa 16.03.2022 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
prvostupňového orgánu. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že podľa jehonázoru prvostupňový orgán postupoval v zmysle zásady zákonnosti, pričom v rámci dokazovania
správne vyhodnotil zadokumentované dôkazy a zistil všetky skutočnosti dôležité pre vydanie
prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na konštatovanie znalca K. F. B., podľa ktorého: „technickou

príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika správania sa cyklistky A. B. pri prechádzaní cez
cestu po priechode pre chodcov, ktorá svojou technikou pohybu po ceste vytvorila kolíznu situáciu
a súčasne znemožnila vodičke vozidla VW E. F. zrážke zabrániť.“ Uviedol, že správny orgán pri
rozhodovaní o priestupku nie je oprávnený posudzovať správnosť záverov odborného vyjadrenia znalca,
len hodnotí, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov

vykonaných správnym orgánom. Poukázal na to, že pri rozhodovaní o odvolaní nie je viazaný dôvodmi
uvedenými v odvolaní, skutkovými zisteniami ani právnym názorom prvostupňového orgánu. Tvrdil, že
nemohol rozhodovať o vypracovanom znaleckom posudku K. L., ktorý nebol predmetom konania na
prvom stupni, pretože by tým účastníkov konania obral o zákonnú možnosť podať proti rozhodnutiu
odvolanie. Bol toho názoru, že spoľahlivo zistený stav by mal byť podkladom každého rozhodnutia
správnehoorgánu,pričomaplikáciatejtozásadymusíbyťtaká,abysasúčasneneprimeranenezvyšovali

trovy konania a aby nedochádzalo k prieťahom v konaní. Tvrdil, že práve riadne objasnenie faktov,
resp. skutočností súvisiacich s predmetom konania prispieva veľkou mierou k správnosti rozhodnutia
aj po právnej stránke, pričom zásada materiálnej pravdy potom podľa slovenskej právnej úpravy
nemá charakter absolútny, t. j. správne orgány nemali povinnosť zistiť všetku absolútnu pravdu,
ale stav veci majú zistiť „len“ spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne a včas a spravodlivo

rozhodnúť. Mal za to, že zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy je kompromisom
medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci
správneho konania dodržiavať (napr. primeranosť konania z hľadiska časového, primeranosť konania
z hľadiska ekonomického a pod.). Vykonané a predložené dôkazy prvostupňovým orgánom považoval
za dostačujúce – konštatoval, že nemal dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania (pri vydávaní

napadnutého rozhodnutia vychádzal z dôkazov vykonaných prvostupňovým orgánom, pričom na ne aj v
niektorých konkrétnostiach poukázal). Tvrdil, že s pripomienkami a návrhmi žalobkyne sa prvostupňový
orgán riadne vysporiadal, pričom nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jej
vinu. Konštatoval, že nemá pochybnosť, že sa skutok stal a že ho spáchala žalobkyňa. Bol toho
názoru, že pri určovaní druhu sankcie a jej výmery prvostupňový orgán postupoval v súlade so

zákonom o priestupkoch. Zopakoval postup prvostupňového orgánu pri určovaní druhu sankcie a jej
výmery v predmetnej veci. Konštatoval, že prvostupňový orgán sa nedopustil žiadnych procesných
pochybností, ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového
rozhodnutia. Mal za to, že prvostupňový orgán objektívne zistil, že došlo k spáchaniu priestupku, že
ho spáchala žalobkyňa a riadne odôvodnil sankciu, ktorú jej bolo potrebné ako páchateľovi priestupku

uložiť. Tvrdil, že po oboznámení sa s administratívnym spisom nezistil žiadne dôvodné pochybnosti o
spáchanom skutku, ktoré by sa mali vykladať v prospech žalobkyne. Mal za to, že prvostupňový orgán
riadne objasnil priestupok, respektíve spoľahlivo zistil a ustálil všetky jeho typové znaky, teda znaky
skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Konštatoval, že žalobkyňa
v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia

a postupu prvostupňového orgánu vyvrátili, pričom námietky žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia.

II.
Žaloba

6. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 03.05.2022 sa žalobkyňa domáhala
zrušenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobkyňa v žalobe namietala podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej; neúplné zistenie skutkového stavu veci žalovaným; že

skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnymi spismi, ako aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Konštatovala, že správne konanie sa spravuje zásadou materiálnej pravdy, v zmysle ktorej je správny
orgán povinný spoľahlivo zistiť stav veci. Uviedla, že je síce pravdou, že „presné a úplné" zistenie
skutočného stavu nemožno absolutizovať, avšak naďalej platí, že zásada materiálnej pravdy znamená

povinnosť správneho orgánu zistiť stav veci tak, že o ňom nebudú pochybnosti. Poukázala na to, že
prvostupňový orgán a následne žalovaný sa dôsledne neriadili § 3 ods. 5 prvá veta a § 32 ods. 1
zákona č. 76/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a zásadou materiálnej pravdy,
keď prvostupňový orgán jej neumožnil predložiť znalecký posudok a žalovaný odmietol prihliadnuť naznalecký posudok už predložený spolu s odvolaním, a ktorého závery svedčia v jej prospech, keďže
nevytvorila vodičke náhlu prekážku a ani kolíznu situáciu (viď str. 39 posudku K. L.). Konštatovala, že
v dôsledku toho jej bolo znemožnené účinne sa brániť, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý

proces. Bola toho názoru, že ak totiž existujú dva znalecké posudky, a podľa každého z nich je subjektom
zodpovedným za dopravnú nehodu niekto iný, nemožno poukazovať na limity zásady materiálnej pravdy
(ako napr. hospodárnosť konania). Existuje totiž zjavný rozpor v otázke zásadnej pre výsledok konania
(zodpovedný subjekt). Inak povedané, to, že nie je potrebné zisťovať absolútnu pravdu, v žiadnom
prípade neznamená, že správny orgán môže ignorovať dôkaz inej verzie skutkového stavu, než ktorá

sa mu doposiaľ zdá pravdepodobná.
Ďalej uviedla, že žalovaný i prvostupňový orgán porušili tie ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré sa vzťahujú na ustaľovanie skutkového stavu, pričom nevyhnutným dôsledkom týchto
pochybení je teda nedostatočne zistený skutkový stav (najmä zo strany prvostupňového orgánu, ktorý
nevyčkal na doloženie znaleckého posudku K. L.), A. F. odvolacom konaní rozpor s administratívnym
spisom, keďže žalovaný odmietol na znalecký posudok už doložený do spisu akokoľvek prihliadnuť.

Konštatovala, že žalovaný zastáva názor, že správny orgán nie je oprávnený posudzovať správnosť
záverov odborného vyjadrenia, ale len hodnotí, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a
skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom. Zdôraznila, že následne
však správny orgán nevykonal žiadne hodnotenie znaleckého posudku (K. B.) napriek tomu, že bol
konfrontovaný s niekoľkými podstatnými vadami (použitie nesprávnej tabuľky pre výpočet rýchlosti

cyklistu; absolútne opomenutie výpovede vodičky vozidla Volkswagen a svedkyne jazdiacej za vozidlom
Volkswagen, ktoré zhodne uviedli, že vozidlo Volkswagen sa pohybovalo rýchlosťou 15 až 20 km/
h; stanovenie miesta zrážky v rozpore so skutočnosťou - svedecká výpoveď svedkyne H. - v strede
priechodu pre chodcov, a to bližšie k smeru vozidiel pripájajúcich sa z vedľajšej cesty; konštatovanie
zakrytého výhľadu vodičky vozidla Volkswagen v rozpore so svedeckou výpoveďou svedkyne H. i

vodičky vozidla Volkswagen - zhodne uviedli, že v čase zrážky na pravej strane nestáli žiadne autá
- svedkyňa H. tam dokonca po nehode zaparkovala). Poukázala na to, že spoločným menovateľom
všetkých uvedených vád znaleckého posudku K. B. je mylne vytvorený obraz o nemožnosti vodičky
vozidla Volkswagen zabrániť zrážke - ide pritom o závery, ktoré sú kľúčové pre zistenie zodpovedného
subjektu. Uviedla, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že správny orgán neposudzuje správnosť znaleckého

posudku, neznamená to, že môže absolútne opomenúť nezhodu medzi podkladmi posudku a jeho
závermi-zoštyrochvznesenýchvýhradsalenprvátýkaotázkyodbornej,správnosťktorejsprávnyorgán
nemôže sám vyhodnotiť - všetky ostatné výhrady sa týkajú rozporov úvah znalca so skutkovými závermi
vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom, ktoré je správny orgán oprávnený (a povinný)
skúmať, čo napokon i žalovaný konštatuje v napadnutom rozhodnutí. V tejto súvislosti poukázala na

názor Ústavného súdu Českej republiky vyslovený v náleze pod sp. zn. III. ÚS 229/06 „Ponechávat bez
povšimnutí vecnou správnost znaleckého posudku, slepě důveřovat závěrům znalce, by znamenalo ve
svých dúsledcích popřít zásadu volného hodnocení důkazů soudem podle svého vnitřního presvědčení,
privilegovat znalecký důkaz a prenášet odpovědnost za skutkovou správnost soudního rozhodováni na
znalce; takový postup nelze z ústavněprávních hledisek akceptovat.“

Konštatovala, že žalovaný ďalej argumentuje, že „Odvolací orgán však nemôže rozhodovať o veci (v
tomto prípade vypracovaný znalecký posudok K. L.), ktorý nebol predmetom konania na prvom stupni,
pretože by tým účastníkov konania obral o zákonnú možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, keďže
rozhodnutie odvolacieho orgánu je konečné.“ Zdôraznila, že táto argumentácia nemôže obstáť hneď
z dvoch dôvodov. Žalovaný touto argumentáciou jej znemožnil brániť jej práva a snaží sa deklarovať,

že je to v záujme ochrany práv „účastníkov konania.“ Poukázala na to, že jediným účastníkom konania
je v prejednávanej veci žalobkyňa a teda z toho logicky vyplýva, že podľa argumentácie žalovaného
jej tento nesmel vyhovieť, aby ochránil jej práva. Pre úplnosť dodala, že žiadny iný účastník v zmysle
§ 72 zákona o priestupkoch neprichádza v prejednávanej veci do úvahy. Druhým dôvodom, pre ktorý
je argumentácia ochranou práv tendenčná, je možnosť žalovaného ako odvolacieho orgánu aj zrušiť

prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému orgánu - preto jednoducho nie je pravdou, že
by žalovaný bol nútený odoprieť (hypotetickým) účastníkom právo na odvolanie. Ďalej konštatovala, že
okrem už uvedeného, žalovaný môže konanie aj sám doplniť - z toho vyplýva, že v odvolacom konaní
je stále možné predkladať nové dôkazy, a to tým skôr, že znalecký posudok (K. L.) žalovaná predložiť
v prvostupňovom konaní nemohla vinou prvostupňového orgánu. Uviedla, že podľa logiky žalovaného

by však odvolací orgán nikdy nemohol pripustiť nový dôkaz a zmeniť prvostupňové rozhodnutie len z
dôvodu, že účastník nemôže proti takémuto rozhodnutiu podať odvolanie. V tejto súvislosti poukázala
na § 59 ods. 1 až 3 Správneho poriadku.Ďalej uviedla, že žalovaný sa snaží argumentovať aj zásadou hospodárnosti, keď tvrdí že „aplikácia
tejto zásady [spoľahlivo zisteného skutkového stavu] má byť taká, aby sa súčasne neprimerane
nezvyšovali trovy konania a aby nedochádzalo k prieťahom v konaní.“ Podľa jej názoru argument

zásadou hospodárnosti nemôže obstáť ani z hľadiska ekonomického, ani z hľadiska časového, pretože
náklady na vypracovanie znaleckého posudku znášala sama a znalecký posudok ňou predložený bol
vypracovaný približne v lehote dvoch mesiacov od zadania objednávky, teda v podstatne kratšom čase v
porovnanísposudkomznalcapribranéhodokonaniaprvostupňovýmorgánom(6mesiacov).Zdôraznila,
že teda postupovala podstatne rýchlejšie a hospodárnejšie, ako prvostupňový orgán. Konštatovala, že

zásada rýchlosti a hospodárnosti nie je privilegovanou zásadou, a nemôže byť na úkor iných zásad,
napr. zásady materiálnej pravdy a pod. – bola toho názoru, že nemožno preto rezignovať na odstránenie
preukázaných rozporov v skutkovom stave len preto, že je potrebné vyvinúť ďalšie úsilie, ktoré v
tomto prípade ani nemusel vyvinúť správny orgán (znalecký posudok si obstarala sama) - zásada
hospodárnosti totiž nie je samoúčelná, a stráca zmysel, ak správne konanie privedie rýchlo a lacno
k nespravodlivému výsledku. Žiadala o nariadenie pojednávania a navrhla vykonať dôkaz – znalecký

posudok K. L. č. 35/2021.

III.
Vyjadrenia účastníkov konania

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 18.10.2022 žiadal, aby súd správnu žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Zotrval na konštatáciách a argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí.
Nariadenie pojednávania nežiadal.

8. V písomnom vyjadrení zo dňa 01.02.2023 (replike) žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa snaží zdôvodniť

oprávnenosť napadnutého rozhodnutia nasledovnými argumentačnými líniami:
a) Žalovaný nemal povinnosť prihliadať na predložený znalecký posudok č. 35/2021 K. L. z dôvodu, že
by tým boli porušené práva účastníkov konania, a to v dôsledku (údajnej) konečnej povahy rozhodnutia
odvolacieho orgánu;
b) Musel prihliadať aj na iné zásady napr. hospodárnosti konania;

c) Žalovaný nemôže hodnotiť závery odborného vyjadrenia;
d) Skutkový stav podľa žalovaného bol zistený bez dôvodných pochybností a v súlade so zásadou
materiálnej pravdy.

Žalobkyňa k predmetným argumentačným líniám a) a b) žalovaného uviedla, že stanovisko žalovaného

nemá oporu nie len v súdnej praxi, zásade materiálneho práva, ale ani v gramatickom znení príslušných
zákonných ustanovení. Poukázala na § 197 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), podľa ktorého správny súd môže doplniť dokazovanie
vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.
Zdôraznila, že keď je možné vykonať dokazovanie pred správnym súdom, o to je väčší dôvod vykonať

dokazovanie aj pred odvolacím orgánom, a hlavne také dokazovanie, ktorého vykonanie bolo bez
právnej opory znemožnené pred prvostupňovým orgánom. Tvrdila, že argumentácia žalovaného, že
by boli porušené práva účastníkov konania akceptáciou znaleckého posudku K. L. je tendenčná.
Konštatovala, že v prvom rade ona bola jediným účastníkom konania v prejednávanej veci, takže práva
iných vyfabulovaných účastníkov nemohli byť žiadnym spôsobom dotknuté - druhým dôvodom, pre ktorý

je argumentácia žalovaného ochranou práv účelová, je možnosť žalovaného ako odvolacieho orgánu
aj zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému orgánu - žalovaný preto nemal žiadne
legitímne dôvody nepripustiť a nerozhodnúť tiež na podklade znaleckého posudku K. L.. Zdôraznila, že
princíp hospodárnosti konania nie je absolútny, ale musí byť v súlade aj s inými zásadami správneho
trestania, napr. princípom materiálnej pravdy - nemožno preto rezignovať na odstránenie preukázaných

rozporov v skutkovom stave len preto, že je potrebné vyvinúť ďalšie úsilie, ktoré v tomto prípade
ani nemusel vyvinúť správny orgán (znalecký posudok si obstarala sama). Tvrdila, že jej stanovisko
potvrdzuje aj právna veta Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 03.01.2014
sp. zn. 5Sžf/7/2013, ktorá znie: „Určenú lehotu a jej dĺžku nemožno považovať za oprávnený prejav
úsilia žalovaného umožniť využitie práva na vyjadrenie podľa § 13 ods. 1 zákona o správe dani len z

dôvodu bezodkladného formálneho naplnenia ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, (zásada
hospodárnosti nesmie kolidovať so zásadou materiálnej pravdy, nesmie ísť na jej úkor).“K argumentačným líniám c) a d) žalovaného žalobkyňa uviedla, že ničím neodôvodnené tvrdenia
žalovaného, že nemôže hodnotiť odborné závery nemôže pri dodržiavaní princípu zistenia skutkového
stavu bez dôvodnej pochybnosti obstáť. Konštatovala, že úlohou správneho orgánu je hodnotiť znalecké

posudky ako každý iný dôkaz, a to aj v súhrne s ostatnými, lebo sa jedná iba o jeden z viacerých
dôkazov - síce správne orgány sú obmedzené pri hodnotení odborných záverov, ale slepým prijímaním
záverov znaleckého posudku by správne orgány (predovšetkým pri dopravných nehodách) stratili
zmysel autoritatívnej štátnej inštitúcie a boli by nadbytočné. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.07.2020 sp. zn. 7Sžsk/63/2019, v ktorom sa konštatovalo „Preto

zo strany správneho orgánu (ako zadávateľa vypracovania znaleckého posudku) je nutné hodnotiť
celý proces utvárania znaleckého posudku (treba skúmať aj osobu znalca, najmä čo do splnenia
podmienky jeho odbornosti vo vzťahu ku skúmanej veci, prípadne podmienku plynúcu z § 9 ods. 1, 2
zákona č. 382/2004 Z. z.), vrátane prípravy znaleckého skúmania, zabezpečovania podkladov, priebehu
znaleckého skúmania, ako aj záverov, avšak v tom smere, či tieto vychádzajú z podkladov, ktoré
mal znalec k dispozícii a či sa znalec vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre riadne

objasnenie skutkového stavu veci a či nenechal pri svojom postupe otvorenú žiadnu otázku, prípadne,
či zodpovedal stanovené otázky tak, že to nevyvoláva akékoľvek pochybnosti o ich správnosti.“
Pre prehľadnosť dala do pozornosti súdu tabuľku, v ktorej sú prezentované skutočnosti uvedené vo
výpovediach (majú dôležitý význam pre závery o určení zodpovednosti za vzniknutú kolíziu), a ako
rovnaké skutočnosti nehodového deja hodnotili jednotlivý znalci:

K. B. - P. Q. XX/XXXX
K. L.- P. Q. XX/XXXX
Rýchlosť vozidla pred kolíziou:
p. F.: Menej ako 20 km/h.

p. H.: To muselo byť 15-20 km/h, tam idete strašne pomaly. Určite nešla rýchlo.
p. B.: -
Vozidlo jazdilo v čase zrážky rýchlosťou cca
33 km/h... str. 67
...VW Polo kontinuálne pohybovalo rovnomernou rýchlosťou cca 24,5 km/h... str. 42

Rýchlosť cyklistky:
p. F. -
p. H.: Tiež nešla rýchlo, išla prirodzenou rýchlosťou.
p. B.: Tá cesta, ktorou som išla pomaly pre prechodom pre chodcov také stĺpiky, čiže tam je nutné ešte
viac spomaliť jazdu, aby ste sa dostali k prechodu.

Cyklistka jazdila na bicykli v čase zrážky rýchlosťou cca 11,4 km/h... str. 67
...B. pohybovala na bicykli rýchlosťou cca 7,2 km/h po priechode... str. 43
Miesto kolízie:
p. F.: -
p. H.: V poslednej tretine priechodu, to bolo pri konci, úplne. Miesto kolízie bolo bližšie k hlavnej ceste

na priechode, na konci priechodu na ľavej strane.
p. B.: ja som cez ten prechod už musela prejsť, ja som bola už na konci.
....nachádza na priechode pre chodcov cca 2,3m od pravého okraja a cca 1,7m od začiatku priechodu
pre chodcov z pohľadu jazdy vodiča, (pozn. podľa mapky v strede priechodu) str. 48

....najpodrobnejšie opísala K. G. H., ktorá uviedla, že k zrážke došlo v poslednej tretine priechodu, to
bolo pri konci, úplne, miesto kolízie bolo bližšie k hlavnej ceste na priechode, na konci priechodu na
ľavej strane, čo korešponduje s miestom zrážky ustáleným v simulácii.... str. 51
Zaparkované vozidlá z pravej strany vozidla VW Polo:
p. F.: Nie

p. H.: Určite na pravej strane nebolo určite nič, pretože tam som išla zaparkovať.
p. B.: -
Z fotodokumentácie polície je zrejmé, že na chodníku za pravým krajom cesty v smere jazdy vozidla VW
parkovali vozidlá, ktoré pre vodičku aj cyklistku vytvárali oblasť zakrytého výhľadu. str. 41
Je technicky prijateľné, že vodička F. nemala žiadnym spôsobom obmedzené výhľadové a rozhľadové

pomery,.... str. 47

Konštatovala, že z prezentovaných skutočností rezultuje, že K. B. dospel k záverom, ktoré boli v
zjavnom rozpore s dôkazmi zabezpečenými v priestupkovom konaní, a to bez objektívnych vysvetlení- preto bolo dôvodné opätovne posúdiť technickú príčinu dopravnej nehody iným znalcom - K. L.
vykonal analýzu nehodového deja s údajmi, ktoré v značne väčšom rozsahu zodpovedajú dôkazným
prostriedkom zabezpečeným v priestupkovom konaní, a odborné závery sú v konečnom dôsledku iné.

Mala za to, že technickou príčinou dopravnej nehody nebola teda jej nesprávna jazda, ale vodičky F..
Poukázala na to, že vo svetle dôkazných prostriedkov, kedy sa preukazuje zavinenie druhého účastníka
kolízie, žalovaný spolu s prvostupňovým orgánom nekriticky prijal závery K. B. bez preskúmania jeho
zrejmých nezrovnalostí a nepresvedčivosti, predovšetkým vo vzťahu k ostatným dôkazom (rozpor so
zhodnými výpoveďami troch subjektov). Pre úplnosť poukázala na to, ako bol posúdený identický

postup správneho orgánu Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý vydal vo veci rozsudok zo dňa
09.09.2010 sp. zn. 3Sžo/22/2010, kde konštatoval nasledovné: „Žalobca v súdnom konaní predložil
odborné vyjadrenie č. 31/02008 znalca K. C. B., ktoré spochybňuje správnosť záverov znaleckého
posudku č. 159/2008 zo dňa 08.05.2008 znalca K. I. I. (...) je to dôvod na vrátenie a došetrenie veci,
ako aj na doplnenie zisteného stavu veci, keďže boli súdu predložené dôkazy vyvolávajúce závažné
pochybností o záveroch znaleckého posudku. Navyše znalecký posudok je len jeden z viacerých

dôkazných prostriedkov a je hodnotený ako každý iný dôkaz jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi.“
Vzhľadom na uvedené konštatovala, že Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade existencie
dôvodnýchpochybnostísprávnostirozhodnutiadospelkzáveru,ženazákladepredloženéhoodborného
vyjadrenia z cestnej dopravy sa malo doplniť dokazovanie a odstrániť rozpory, ktoré vznikli, a to
doplnením dokazovania - napr. kontrolným znaleckým posudkom. Uviedla, že k identickým záverom

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí zo dňa 08.02.2011 sp. zn. 3Sžo/133/2010, keď
konštatoval „Prvostupňový správny orgán nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania tak, ako
to upravujú ustanovenia zákona o správnom konaní a ustanovenie § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch,
neodstránil rozpor v tvrdeniach žalobcu a vypočutých svedkov, ako aj záverov znalca vo vypracovanom
znaleckom posudku. Tento rozpor napokon neodstránil ani druhostupňový správny orgán a základná

otázka, kto spôsobil dopravnú nehodu a na základe akých porušení zákona k dopravnej nehode došlo,
nebola vyriešená. Pre objektívne posúdenie veci bolo potrebné doplniť dokazovanie výsluchom znalca
za prítomnosti účastníkov konania. Ďalej poukázal na to, že v znaleckom posudku č. 74/2008 K. R. sú
viaceré nezrovnalosti.“
Záverom uviedla, že pokiaľ v konaní existovali závažné rozpory medzi znaleckým posudkom K. B. a

výpoveďami účastníkov nehody a výpoveďou svedkyne, tak prístup správnych orgánov nebol legitímny.
Tvrdila, že nesprávnosť spočívala v neakceptovaní jej návrhu na doplnenie dokazovania a v ignorovaní
ňou zabezpečeného nového znaleckého posudku, čím sa porušili jej procesné práva (konanie v úzkej
súčinnosti s účastníkom konania) a došlo aj k porušeniu princípu zistenia skutkového stavu bez
dôvodných pochybností. Zotrvala na petite žaloby.

9. V písomnom vyjadrení zo dňa 20.09.2023 (duplike) žalovaný navrhol súdu žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Bol toho názoru, že ak prvostupňový orgán pri prejednávaní veci neakceptoval znalecký
posudok č. 35/2021 K. L., a tento by bol predložený po podaní riadneho opravného prostriedku jemu
ako odvolaciemu orgánu, nebolo by možné riadne využitie opravného prostriedku účastníkom konania.

Mal za to, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.05.2010 sp. zn. 6Sto/150/2009
vyplýva, že znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktorý hodnotí správny orgán
ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery),
ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z
dôkazov vykonaných správnym orgánom. Konštatoval, že vyhotovenie znaleckého posudku znalcom K.

B. č. 44/2021 je riadne označené a opečiatkované pečaťou znalca a preto nemal dôvod pochybovať
o jeho hodnovernosti; taktiež nemal žiadnu pochybnosť o tom, že vypracovaný znalecký posudok
bol zabezpečený zákonným spôsobom, obsahoval predpísané náležitosti a to označenie a pečiatku
znalca. Poznamenal, že prvostupňový orgán obdržal vypracovaný znalecký posudok dňa 10.09.2021
s poukazom na dátum spáchania skutku 24.06.2020. Ďalej tvrdil, že ak aj žalobkyňa poukazuje na

tú skutočnosť, že správne orgány neakceptovali ňou predložený vypracovaný znalecký posudok č.
35/2021 K. L., tak aj tu považoval za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní nevychádzal len zo záverov
vypracovaného znaleckého posudku K. B., ale v kontexte úplného predloženého spisového materiálu.
Konštatoval, že vypracovaný znalecký posudok K. B. v konaní bol len jedným z dôkazov, o ktorý
oprel svoje rozhodovanie, no pri svojom rozhodovaní vychádzal z kompletne predloženého spisového

materiálu zo strany prvostupňového orgánu. Tvrdil, že samotným prvotným úkonom policajtov na mieste
dopravnejnehodyjevykonanieobhliadkymiestadopravnejnehody,kdesakomplexnezameriavamiesto
zrážky, smerové pomery a aj situácia v cestnej premávke, počasie v čase vzniku dopravnej nehody
a tento úkon je neopakovateľný, nemenný. Tvrdil, že pribratie znalca v konaní bolo na žiadosť žalobkyne,ktorej prvostupňový orgán vyhovel a odročil konanie zo dňa 03.03.2021 a toho istého dňa pribral znalca z
odboru cestná doprava. Bol toho názoru, že žalobkyňa mala dostatočný čas na vypracovanie vlastného
znaleckého posudku, keďže právny zástupca žalobkyne si rozhodnutie o ustanovení znalca prebral

dňa 06.03.2021. Konštatoval, že ak by sa dodržiaval v bežnej praxi postup, aký určil právny zástupca
žalobkyne, tak by to malo následok taký, že všetky konania majúce znaky priestupku by končili z dôvodu
preklúzie, pričom absolútne by neboli dodržané zásady hospodárnosti. Mal za jednoznačne preukázané,
že vyšetrovanú dopravnú nehodu zavinila žalobkyňa, pričom z celého konania vyplýva, že si nesplnila
ani jednu z uvedených povinností v zákone o cestnej premávke, keď mala v čase jazdy inkriminovaným

úsekom vedomosť o prichádzajúcom motorovom vozidle, o správaní sa vodičov v danom úseku (z
výpovede vyplýva, že pozerali doľava na hlavnú ulicu Ružinovská), chodila tou trasou 7 rokov, mala
možnosť predvídať hroziace nebezpečenstvo. Bol toho názoru, že mylná je aj predstava žalobkyne
o tom, že vozidlá mali dať prednosť v jazde jej, pričom z ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o cestnej
premávke je zrejmé, že tá povinnosť pri prejazde jednoznačne vyplývala žalobkyni a nie motorovým
účastníkom cestnej premávky. Podľa jeho názoru žalobkyňa ako držiteľka vodičského oprávnenia vedieť

mala a mohla, že tak ako chodec aj cyklista je slabším, ničím nechráneným účastníkom cestnej
premávky, pričom svojim nezodpovedným konaním vystavila nebezpečenstvu nielen seba ale aj vodičku
k priechodu pre chodcov blížiaceho sa motorového vozidla. Konštatoval, že žalobkyňa sa v danej situácii
absolútne nezaoberala tým, či je situácia bezpečná nielen pre ňu, ale aj pre iných účastníkov cestnej
premávky, pričom jej jediným záujmom bolo „stihnúť prejsť cez priechod“. Mal za to, že v čase jeho

rozhodovania nebolo potrebné vyvinúť ďalšie úsilie na preukázanie rozporov v skutkovom stave, ktoré
namietala žalobkyňa.

10. Duplika žalovaného bola doručená žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu na vedomie.
Podaním zo dňa 07.03.2025 žalobkyňa oznámila správnemu súdu, že netrvá na nariadení pojednávania

v predmetnej veci a teda súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.

IV.
Relevantné právne predpisy

11.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
správneho trestania.

13. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne

konanie.

14. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

15. Podľa § 3 ods. 5 prvá veta Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

16. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

17. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre

rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na
právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať
dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sapovažujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu súdu dokladovať.

18. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

19. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

20. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

21. Podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku, odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu
orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov

rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke, vodič je povinný venovať sa plne vedeniu
vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

23. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona o cestnej premávke, vodič je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý
vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť; to neplatí pre
vodiča električky.

24. Podľa § 15 ods. 5 písm. j) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie predchádzať na priechode pre

chodcov, priechode pre cyklistov a bezprostredne pred nimi.

25. Podľa § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke, vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby

bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

26. Podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej inému ublíži na zdraví alebo

inému spôsobí škodu na majetku.

27. Podľa § 22 ods. 1 písm. m) zákona o priestupkoch, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto iným konaním , ako sa uvádza v písmenách a) až l), poruší všeobecne
záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

28. Podľa § 22 ods. 2 písm. c) zákona o priestupkoch, za priestupok podľa odseku 1 písmeno e), g) až
i) zákona o priestupkoch možno uložiť pokutu od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti do troch rokov.

V.
Právne posúdenie správneho súdu

29. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa

okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch
uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak
§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon

súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.30. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave
pod pridelenou spisovou značkou 8Sa/26/2022. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný
Správny súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená najprv samosudkyni do oddelenia

14Saanásledne(zdôvodu,žesamosudkyňazoddelenia14Saodišlanamaterskúdovolenku)opätovne
náhodným výberom bola pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou
spisovou značkou s predponou BA-8Sa/26/2022.

31. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný na

konanie, preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane jeho postupu
v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných bodov, ako aj z hľadísk uvedených v ust. § 195
písm. a) až e) SSP, keďže žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ust. § 194 a nasl.
SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O správnej žalobe rozhodol bez nariadenia
pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli

správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 11.03.2025.

32. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
z 16.03.2022, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
prvostupňového orgánu (Okresný dopravný inšpektorát ORPZ v Bratislave II) z 09.12.2021.

Prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí rozhodol, že žalobkyňa svojim konaním
(špecifikovaným vyššie) porušila povinnosť ustanovenú v § 21 ods. 1, § 52 ods. 2 s poukazom na § 55
ods. 1 zákona o cestnej premávke, za čo ju uznal vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1
písm. g), § 22 ods. 1 písm. m) zákona o priestupkoch. Za spáchanie uvedeného priestupku prvostupňový
orgán podľa § 22 ods. 2 písm. c) zákona o priestupkoch žalobkyni uložil pokutu vo výške 150 eur. Ďalej

prvostupňový orgán uložil žalobkyni povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 33 eur.

33. Žalobkyňa v žalobe namietala podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej; neúplné zistenie
skutkového stavu veci žalovaným; že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého

rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi; namietala aj nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného. Žalobkyňa poukazovala na to, že prvostupňový orgán a následne aj žalovaný
sadôsledneneriadili§3ods.5prvávetaa§32ods.1Správnehoporiadkuazásadoumateriálnejpravdy,
keď prvostupňový orgán jej neumožnil predložiť znalecký posudok a žalovaný odmietol prihliadnuť
na znalecký posudok už predložený spolu s odvolaním, a ktorého závery svedčia v jej prospech,

keďže nevytvorila vodičke náhlu prekážku a ani kolíznu situáciu (viď str. 39 posudku K. L.) – mala
za to, že v dôsledku toho jej bolo znemožnené účinne sa brániť, čím bolo porušené jej právo na
spravodlivý proces. Bola toho názoru, že ak existujú dva znalecké posudky, a podľa každého z nich
je subjektom zodpovedným za dopravnú nehodu niekto iný, nemožno poukazovať na limity zásady
materiálnej pravdy (ako napr. hospodárnosť konania). Ďalej namietala, že žalovaný i prvostupňový

orgán porušili tie ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré sa vzťahujú na ustaľovanie
skutkového stavu, pričom nevyhnutným dôsledkom týchto pochybení je teda nedostatočne zistený
skutkový stav (najmä zo strany prvostupňového orgánu, ktorý nevyčkal na doloženie znaleckého
posudku K. L.), a v odvolacom konaní rozpor s administratívnym spisom, keďže žalovaný odmietol na
znalecký posudok už doložený do spisu akokoľvek prihliadnuť. Namietala aj to, že žalovaný nevykonal

žiadne hodnotenie znaleckého posudku (K. B.) napriek tomu, že ten bol konfrontovaný s niekoľkými
podstatnými vadami (použitie nesprávnej tabuľky pre výpočet rýchlosti cyklistu; absolútne opomenutie
výpovede vodičky vozidla Volkswagen a svedkyne jazdiacej za vozidlom Volkswagen, ktoré zhodne
uviedli, že vozidlo Volkswagen sa pohybovalo rýchlosťou 15 až 20 km/h; stanovenie miesta zrážky v
rozpore so skutočnosťou - svedecká výpoveď svedkyne H. - v strede priechodu pre chodcov, a to bližšie

k smeru vozidiel pripájajúcich sa z vedľajšej cesty; konštatovanie zakrytého výhľadu vodičky vozidla
Volkswagen v rozpore so svedeckou výpoveďou svedkyne H. i vodičky vozidla Volkswagen - zhodne
uviedli, že v čase zrážky na pravej strane nestáli žiadne autá - svedkyňa H. tam dokonca po nehode
zaparkovala). Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že „Odvolací orgán však nemôže rozhodovať
o veci (v tomto prípade vypracovaný znalecký posudok K. L.), ktorý nebol predmetom konania na prvom

stupni, pretože by tým účastníkov konania obral o zákonnú možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie,
keďže rozhodnutie odvolacieho orgánu je konečné.“ Nesúhlasila taktiež s argumentáciou žalovaného
týkajúcou sa hospodárnosti konania, a to ani z hľadiska ekonomického, ani z hľadiska časového, pretože
náklady na vypracovanie znaleckého posudku znášala sama a znalecký posudok ňou predložený bolvypracovaný približne v lehote dvoch mesiacov od zadania objednávky, teda v podstatne kratšom čase
v porovnaní s posudkom znalca pribraného do konania prvostupňovým orgánom (6 mesiacov).

34. Správny súd v prvom rade poukazuje na právnu vedu (komentárovú literatúru), podľa ktorej: „ak sú
všetky zákonné podmienky splnené, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu
(t. j. nielen v rozsahu, ktorý vyplýva z textu odvolania), a to nielen jeho výrokovú časť, ale aj jeho
odôvodnenie, pričom odvolací orgán preskúmava rozhodnutie z hľadiska zákonnosti, ale aj správnosti.
Posudzuje, či je dané rozhodnutie i vecne správne a účelné. Zisťuje, či prvostupňový správny orgán

rešpektoval predpisy hmotného aj procesného práva, pričom preveruje postup vykonaný prvostupňovým
orgánom v rámci vydávania rozhodnutia, ako aj postup prvostupňového správneho orgánu po prijatí
odvolania. Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací orgán nie je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní,
skutkovými zisteniami ani právnym názorom prvostupňového orgánu. Odvolací orgán však nemôže
rozhodovať o veci, ktorá nebola predmetom konania na prvom stupni, pretože by tým účastníkov
konania obral o zákonnú možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, keďže rozhodnutie odvolacieho

orgánu je konečné. Napr. ak orgán v prvom stupni rozhodoval len o vydaní stavebného povolenia
na rodinný dom, odvolací orgán nebude rozhodovať o vydaní stavebného povolenia na inú (ďalšiu)
stavbu. Odvolací orgán je povinný, ak je to nevyhnutné pre náležité objasnenie skutočného stavu veci,
vykonať ďalšie dokazovanie alebo zistené nedostatky odstrániť. Môže pritom primerane aplikovať všetky
ustanovenia SpP týkajúce sa priebehu konania. Treba mať pritom na zreteli, že účastníci konania,

ako aj zúčastnená osoba sú oprávnení navrhovať dôkazy a žiadať doplnenie podkladov aj v priebehu
odvolacieho konania. Ak by odvolací orgán žiadosti účastníkov konania o vykonanie dokazovania
nevyhovel, bol by povinný riadne to odôvodniť v rozhodnutí o odvolaní. Túto povinnosť nemá vo vzťahu
k zúčastnenej osobe, ktorej sa rozhodnutie o odvolaní ani neoznamuje.“ (N., N., B., O., F., O., G., O., G.,
S.. § 59 [Konanie o odvolaní; preskúmanie rozhodnutia]. In: N., N., B., O., F., O., G., O., G., S.. Správny

poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 517–518.)

35. Z právnej vedy (komentárovej literatúry) taktiež vyplýva: „Preskúmanie zákonnosti postupu
prvostupňového orgánu zahŕňa nielen jeho doterajší procesný postup vo veci na základe prvej až tretej
časti správneho poriadku, ale i jeho následný procesný postup podľa štvrtej časti zákona upravujúcej

odvolaciekonanie.Akbyodvolacíorgánvtejtosúvislostizistil,žeprvostupňovýorgánnevykonalniektorý
z úkonov, ktoré sa mu ukladajú v § 54 až 57 zákona č. 71/1967 Zb., hoci tak urobiť mal, alebo sa dopustil
inej nezákonnosti, je povinnosťou odvolacieho orgánu urobiť nápravu, t. j. buď urobí úkon sám alebo
uplatní postup podľa § 59 ods. 3 (dikcia „ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
vady odstráni“). Ak bol účastník konania podľa názoru Najvyššieho správneho súdu ČSR oboznámený

so skutkovým podkladom rozhodnutia, z ktorého prvostupňový správny orgán vychádzal v odôvodnení
svojho rozhodnutia, a účastník nemal proti tomu v odvolaní námietky, nie je potrebné, aby odvolací orgán
vykonal o tomto skutkovom stave ďalšie šetrenia alebo aby výsledok už skôr vykonaných šetrení pred
vydaním svojho rozhodnutia opakovane predkladal účastníkovi konania na vyjadrenie (nález č. 188/18).
Preskúmanie zákonnosti postupu prvostupňového orgánu spočíva v posúdení toho, či prvostupňový

orgán postupoval v súlade so všetkými platnými procesnoprávnymi ustanoveniami, najmä však, či
náležíte zistil skutočný stav veci. Sám odvolací orgán však nie je viazaný skutkovým stavom, ktorý
zistil orgán prvého stupňa, a berie do úvahy aj skutočnosti, ktoré tomuto orgánu neboli známe. Keďže
odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním v prvom stupni, účastníci konania, ako aj zúčastnená
osoba (§ 15 ods. 2 a § 33) môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a

navrhovať dôkazy. Odvolací orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, zopakovať
už vykonané dôkazy atď. Navrhované nové skutočnosti a dôkazy si bude odvolací orgán všímať potiaľ,
pokiaľ môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu a môžu mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Ak ich
však nevezme na zreteľ, je povinný zaujať k nim svoje stanovisko v odôvodnení rozhodnutia (§ 47 ods.
3). V prípade, že odvolací orgán nereaguje na návrhy odvolateľa na doplnenie dokazovania, môže to

byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdom.“ (KOŠIČIAROVÁ, Soňa, Komentár k § 59 k odseku 1,
Správny poriadok – Komentár, Heuréka, s. 245–246.)

36. Vzhľadom na vyššie citovanú komentárovú literatúru – právnu vedu k § 59 Správneho poriadku,
má správny súd bez žiadnych pochybností za to, že námietky žalobkyne uvedené v žalobe je potrebné

vyhodnotiť ako dôvodné, nakoľko žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nielenže postupoval
nesprávne ale aj evidentne v rozpore so zákonom.37. Správny súd však v prvom rade ale považuje za potrebné uviesť to, že podľa jeho názoru
prvostupňový orgán mal pri svojom rozhodovaní počkať na doloženie znaleckého posudku žalobkyňou,
keďže mal včasnú vedomosť o tom, že predmetný znalecký posudok bude čoskoro vypracovaný, no

poponáhľal sa s vydaním prvostupňového rozhodnutia, aby sa mu vec neskomplikovala a aby sa ňou
nemusel dôslednejšie zaoberať (správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné taktiež skonštatovať
aj to, že žalobkyňa spochybňovala správnosť znaleckého posudku K. B. už v priebehu konania pred
prvostupňovým orgánom, pričom na podstatné vady znaleckého posudku K. B. žalobkyňa opätovne
poukázala aj vo svojom odvolaní ku ktorému priložila aj znalecký posudok K. L., ktorý existenciu

podstatných vád znaleckého posudku K. B. len potvrdzuje – konkrétne boli konštatované tieto podstatné
vady: použitie nesprávnej tabuľky pre výpočet rýchlosti cyklistu; absolútne opomenutie výpovede
vodičky vozidla Volkswagen a svedkyne jazdiacej za vozidlom Volkswagen, ktoré zhodne uviedli, že
vozidlo Volkswagen sa pohybovalo rýchlosťou 15 až 20 km/h; stanovenie miesta zrážky v rozpore so
skutočnosťou - svedecká výpoveď svedkyne H. - v strede priechodu pre chodcov, a to bližšie k smeru
vozidiel pripájajúcich sa z vedľajšej cesty; konštatovanie zakrytého výhľadu vodičky vozidla Volkswagen

v rozpore so svedeckou výpoveďou svedkyne H. i vodičky vozidla Volkswagen - zhodne uviedli, že v
čase zrážky na pravej strane nestáli žiadne autá - svedkyňa H. tam dokonca po nehode zaparkovala).
Správny súd ďalej uvádza, že nie je možné akceptovať tvrdenie správnych orgánov, že žalobkyňa mala
dostatočný čas na vypracovanie vlastného znaleckého posudku v priebehu prvostupňového správneho
konania a nie je možné akceptovať ani argumenty správnych orgánov týkajúce sa hospodárnosti

konania – predmetné tvrdenia/argumenty správnych orgánov podľa správneho súdu nemôžu obstáť
ani z hľadiska ekonomického, ani z hľadiska časového, a to preto, lebo náklady na vypracovanie
znaleckého posudku K. L. znášala žalobkyňa sama a znalecký posudok K. L. predložený žalobkyňou
bol vypracovaný približne v lehote dvoch mesiacov od zadania objednávky, a teda v podstatne kratšom
čase v porovnaní s posudkom znalca K. B. pribratého prvostupňovým orgánom do konania (znalec

K. B. vypracovával znalecký posudok až 6 mesiacov, pričom prvostupňovému orgánu táto doba
vôbec neprekážala, no zrazu, keď mal byť doručený prakticky kontrolný znalecký posudok v lehote
2 mesiacov, tak sa odvolával na hospodárnosť konania – žalobkyňa pritom postupovala podstatne
rýchlejšie a hospodárnejšie ako prvostupňový orgán).
Keďže však prvostupňový orgán na znalecký posudok K. L. nevyčkal, tak bolo jednoznačne povinnosťou

žalovaného sa predmetným znaleckým posudkom K. L. zaoberať, nakoľko z neho vyplývali podstatné
vady znaleckého posudku K. B. (najmä teda čo sa týka skutkových záverov), pričom bez žiadnych
pochybností je možné konštatovať, že predmetný znalecký posudok K. L. mohol prispieť k objasneniu
skutkového stavu a jeho vykonanie mohlo mať absolútne zásadný vplyv na posúdenie správnosti
prvostupňového rozhodnutia. Správny súd má preto za to, že žalovaný zásadne pochybil, keď

v odvolacom konaní absolútne žiadnym spôsobom neprihliadol na žalobkyňou predložený dôkaz -
znalecký posudok K. L., ktorý navyše značným spôsobom rozporuje viaceré konštatácie a závery
uvedené v znaleckom posudku K. B.. Žalovaný ako odvolací orgán bol v danom prípade jednoznačne
povinný (aj v priebehu odvolacieho konania) vykonať ďalšie dokazovanie (vykonať dôkaz – znalecký
posudok K. L.) a následne zistené závažné rozpory medzi predmetnými znaleckými posudkami

odstraňovať (či už vypočutím a priamou konfrontáciou oboch znalcov, alebo aj ďalšími inými vhodnými
spôsobmi, ktoré by odstránili závažné rozpory v konštatovaných skutkových záveroch oboch znalcov).
V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že žalovaný ako odvolací orgán nebol v predmetnej veci
viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil prvostupňový orgán a bol povinný brať do úvahy aj skutočnosti,
ktoré prvostupňovému orgánu v čase vydania prvostupňového rozhodnutia neboli známe - odvolacie

konanie tvorí jeden celok s konaním v prvom stupni, pričom účastníci konania mohli až do vydania
napadnutého rozhodnutia (rozhodnutia o odvolaní) uvádzať nové skutočnosti a navrhovať dôkazy.
Keďžežalovanýsavodvolacomkonaníabsolútnežiadnymspôsobomnezaoberalznaleckýmposudkom
K. L., ktorý predložila žalobkyňa, tak je zrejmé, že žalovaný v odvolacom konaní nedostatočne zistil
skutkový stav a zároveň skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je

v rozpore s administratívnym spisom (potreba riadneho zistenia skutkového stavu žalovaným v tejto veci
je taktiež veľmi dôležitá aj pre súbežne prebiehajúce konanie na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.
zn. B1-51C/12/2022).
Úplne nezmyselné a nesprávne je podľa správneho súdu konštatovanie žalovaného, že „Odvolací orgán
však nemôže rozhodovať o veci (v tomto prípade vypracovaný znalecký posudok K. L.), ktorý nebol

predmetom konania na prvom stupni, pretože by tým účastníkov konania obral o zákonnú možnosť
podať proti rozhodnutiu odvolanie, keďže rozhodnutie odvolacieho orgánu je konečné.“, a to preto,
lebo vypracovaný znalecký posudok K. L. nie je vecou samou (samostatným predmetom konania), ale
len dôkazom v prejednávanej veci (o dôkaze sa nevydáva rozhodnutie). Vzhľadom na uvedené sasprávnemu súdu javí argumentácia žalovaného poukazujúca na ochranu práv účastníkov ako zjavne
účelová a tendenčná.
Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené teda konštatuje, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový

stav potrebný na riadne posúdenie veci, keď sa úplne opomenul zaoberať žalobkyňou predloženým
znaleckým posudkom K. L., hoci na to bol povinný, v dôsledku čoho neboli odstránené ani závažné
rozpory (týkajúce sa skutkových záverov) medzi znaleckým posudkom K. B. a znaleckým posudkom K.
L., ako aj medzi znaleckým posudkom K. B. a jednotlivými výpoveďami účastníkov nehody a svedkyňou
(špecifikované aj v tabuľke na strane 11 a 12 odôvodnenia tohto rozsudku). V tejto súvislosti správny

súd považuje za potrebné uviesť, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Súdny prieskum nepredstavuje
pokračovanie správneho konania. Povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je namiesto správneho
orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci. Bude preto potrebné, aby
takéto dokazovanie doplnil žalovaný.

38. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje takú vadu, ktorá bráni správnemu súdu napadnuté
rozhodnutie preskúmať. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, pokiaľ z neho
nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté či prečo bolo rozhodnuté práve tak.
Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď

napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal. Za nedostatočne
odôvodnené sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej
správy pri vyhodnotení dokazovania, skutkových zistení, pri právnom posúdení veci. Nedostatok
dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že rozhodnutie neobsahuje
skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok

dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie na čiastkových nedostatkoch
odôvodnenia rozhodnutia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie
dôvody. Pôjde najmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne
zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané (Baricová.J., Fečík,M., Števček,M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.

Praha : C.H.Beck, 2018, s. 944).

39. Správny súd zdôrazňuje, že zrozumiteľnosť a právna istota ohľadom ustálenia skutkových zistení
orgánom verejnej správy je legitímnou požiadavkou účastníka administratívneho konania. Žalovaný
sa však v napadnutom rozhodnutí vôbec závažnými rozpormi v skutkovom stave, ktoré vyplynuli

z predmetných znaleckých posudkov, respektíve výpovedí účastníkov nehody a svedkyne, nezaoberal,
a preto správnemu súdu nie je z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného zrejmé, prečo žalovaný
rozhodol tak, ako rozhodol. V dôsledku uvedeného je napadnuté rozhodnutie žalovaného taktiež
nepreskúmateľné.

40. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. d), e) a f)
SSPzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie(úlohoužalovanéhobudepostupovaťvovyššienaznačenom
smere a opätovne vo veci rozhodnúť). Vzhľadom na kompetencie žalovaného, ako aj vzhľadom na
to, že závažné pochybenia boli spôsobené najmä žalovaným, správny súd nepovažoval za potrebné
z hľadiska dosiahnutia účelu tohto konania zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie (správny súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na hospodárnosť a efektívnosť konania, a to najmä s prihliadnutím na hrozbu
uplynutia prekluzívnej lehoty v administratívnom konaní). Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom,
ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

41. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, a žalobkyni, ktorá bola

v konaní úspešná v celom rozsahu priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).