Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 14, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100580
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0725100580.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Ruskej federácie, naposledy s trvalým pobytom C. D. X/XX,
E., F. autonómny okruh, Ruská federácia, cestovný doklad Ruskej federácie č. XX XXXXXXX (platný do
13.06.2025), OP Ruska G. XX XX XXXXXX, toho času bytom C. X, XXX XX H. - I., zastúpený: Slovenská
humanitná rada v zastúpení JUDr. Alexandra Žáková, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava,
IČO: 17316014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU-
PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 vo veci azylu, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – migračného úradu č. MU-
PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 v azylovej veci osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný doklad
Ruskej federácie č. XX XXXXXXX (platný do 13.06.2025), OP Ruska č. XX XX XXXXXX, a to v jeho
výroku č. I. v znení cit. „neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle“ a v rozsahu zrušenia
vec vracia na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky – migračnému úradu.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 25.04.2025 pôvodne Správnemu súdu v Bratislave a následne uznesením tohto

súdu č. k. 17 SaZ/3/2025-22 z 05.05.2025 (právoplatným 19.05.2025) z dôvodu miestnej nepríslušnosti,
postúpenou a dňa 23.05.2025 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa
žalobca v zastúpení Slovenskou humanitnou radou domáhal z dôvodu nezákonnosti, zrušenia výroku I.
rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 o neudelení mu azylu a vrátenia veci
na ďalšie konanie žalovanému.

Administratívne konanie

2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že dňa 21.10.2024 o 9:45 hod. sa
žalobca dostavil na Oddelenie azylu PZ Humenné (ďalej len „oddelenie azylu“), kde po predložení
cestovného pasu Ruskej federácie a občianskeho preukazu Ruska, podal žiadosť o udelenie mu azylu
na území Slovenskej republiky.
Žalobca v prítomnosti tlmočníka z ruského jazyka do zápisnice o podaní vysvetlenia č. č. PPZ-HCP-
PO12-004/2024-AZ z 21.10.2024 okrem svojich identifikačných údajov tiež uviedol, že je ukrajinskej

národnosti a štátnym príslušníkom Ruskej federácie; je ateista; má ukončenú vysokú školu v Rusku
v meste Novosibirsk s bakalárskym titulom - odbor montáž a obsluha internetových sietí; nebol členom
žiadnej politickej strany, nebol trestaný a nebol prenasledovaný kvôli náboženstvu; vojakom nebol;
pracoval 5 rokov v Rusku v meste Nojabrsk v závode Nojabrský nafto-plynový zväz, potom pracoval6 rokov v internetovej spoločnosti Fajno v meste Vinnycia na Ukrajine, kde žije aj jeho manželka
so synom, jeho rodičia žijú v Rusku v meste Ťumeň; jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko, na územie
ktorého vstúpil z územia Ukrajiny pricestoval sám bez pomoci prevádzača; na Slovensku nemá žiadnych

príbuzných ani známych. Spolu so svojou manželkou E., ktorá je Ukrajinka vycestoval z Ruska v roku
2018 do mesta Nemirov na Ukrajine z dôvodu, že v Rusku im boli zo strany žalobcových kolegov
a zamestnávateľa adresované nepríjemné poznámky na adresu jeho manželky kvôli jej ukrajinskému
pôvodu a taktiež žalobcovi rodičia sa mu vyhrážali, že ho kvôli jeho manželke údaju na FSB s tým,
že jeho manželstvo považovali za provokáciu; na Ukrajine pracoval 6 rokov v internetovej spoločnosti

Fayno v meste Vinnycia na Ukrajine sa im 29.10.2023 narodil syn J.. Na Slovensko pricestoval
vlakom 17.10.2024 z mesta Čop na Ukrajine cez hraničný prechod Čierna nad Tisou, jeden deň
prespal na vlakovej stanici v Košiciach, 18.10.2024 pricestoval do Michaloviec a odtiaľ autobusom
do Humenného, kde prespával v hoteli K. až do dňa keď sa dostavil na oddelenie azylu. O udelenie
azylu požíval z dôvodu obavy o svoj život, pretože ak sa vráti do Ruska bude povolaný na vojnu a bude
musieť bojovať proti svojim blízkym (proti svojej manželke, synovi a rodine) a tiež by sa ho pýtali prečo

po odchode zo zamestnania v Nojabrskom nafto-plynovom zväze v Rusku, nežil a nepracoval na území
Ruskej federácie, ale na Ukrajine a za odplatu by ho donútili ísť na front bojovať proti Ukrajine.
Vo vyhlásení cudzinca z 21.10.2024 k žiadosti o udelenie azylu, žalobca okrem svojich identifikačných
údajov (bytom E., L. XX, Ukrajina) tiež uviedol, že má ruskú národnosť, je štátnym príslušníkom Ruskej
federácie.

Žalobca bol preverený v informačnom systéme MIGRA s pozitívnym výsledkom; v informačných
systémoch ECU, REGOB, INBO, CLK-SIS 2, INTERPOL s negatívnym výsledkom a v systéme
EURODAC bolo zistené, že v prípade žalobcu sa jedná o prvožiadateľa o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky, o ktorý požiadal z dôvodu obavy o svoj život, pričom v inej krajine EÚ o udelenie
azylu nepožiadal. Azylový spis bol vedený pod č. PPZ-HCP-PO12-55/2024-AZ.

3. Do dotazníka žiadateľa o udelenie azylu č. MU-PO-182-9/2024-Ž z 31.10.2024, za účelom objasnenia
a zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že iné mená
okrem svojho krstného mena a priezviska nepoužíva; na konanie o azyl si nezvolil právneho zástupcu;
narodil sa na Ukrajine v meste Nemirov, Vinický kraj; že na oddelení azylu v Humennom sa ho nepýtali

na štátnu príslušnosť a túto vydedukovali asi z toho, že žalobca mal ruský pas, pričom predložil aj rodný
list, podľa ktorého sa žalobca narodil na Ukrajine, ktorá v tom čase bola ešte súčasťou Sovietskeho
zväzu; k pasu Ruskej federácie uviedol, že v roku 1993 kedy veľa ľudí odchádzalo z Ukrajiny na Sibír
za prácou, tam odišiel aj jeho otec, ktorý pracoval na A. a jeho ako 3-ročného so sestrou a matkou zobral
sosebou,druhýbratostalnaUkrajine,pričomnaSibírižilidoroku2018apasmubolvydaný09.12.2010,

pričom vtedy nikto neriešil, či bol narodený na Ukrajine a žalobca dodal, že sa cíti byť Ukrajinec a
aj mama je Ukrajinka, preto sa hlási k ukrajinskej národnosti; je pokrstený ako pravoslávny kresťan,
ale nie praktizujúci; uviedol znalosť ruského a ukrajinského jazyka; do školy chodil 9 rokov v Nojabrsku,
pokračoval na strednej škole odbor telekomunikácie, ktorú skončil v roku 2013 a následne pokračoval
v štúdiu na sibírskej štátnej univerzite v odbore telekomunikácie a informatika, ktoré štúdium ukončil

27.02.2017 titulom bakalár, pričom vysokú školu robil popri zamestnaní, keďže v čase od 18.07.2013
do 18.06.2018 pracoval pre Nojaborske naftové spoje pod Gazprom nafta ako technik a po ukončení
tohtozamestnaniasavroku2018odsťahovalsmanželkounaUkrajinuzdôvodov,ktoréopísalabsolútne
identicky ako ich uviedol aj na udelení azylu v Humennom. Uviedol, že jeho manželka prišla za ním
do Ruska v roku 2014 a 30.08.2014 mali sobáš; na Ukrajine pracoval od septembra 2018 v spoločnosti

Fayno ako technik a to bez pracovnej zmluvy, ktorú nemal pretože jeho zamestnávateľ sa mu bál dať
zmluvu, pretože mal ruský pas, avšak zamestnávateľ bol s ním spokojný, pracoval v kancelárii, ale tiež
chodieval po celom kraji zapájať a opravovať internet. Na C. mal od 24.10.2019 iba prechodný pobyt,
ktorý obnovoval každý rok; naposledy mal miesto trvalého pobytu v Nojabrsku, ul. Vysockoho 4/82
a to od 16.04.2010; na Ukrajine mal prechodný pobyt na adrese E., C. L. XX, ale od roku 2018 žili

v podnájme v jednoizbovom byte na ul. Maxima Šimka 14, Vinnycia. Vojenskú službu nevykonával, mal
ruskú vojenskú knižku, ktorú mu vydali na vojenskej správe v Rusku, keď mal 18 rokov, no od tej doby
ho nikde potom nikto nepredvolal.
Ohľadne svojich rodinných príslušníkov označil otca, ktorý je dôchodca a pracoval ako stolár a matku,
ktorá je dôchodkyňa, pracovala v pekárni, rodičia sú od roku 1993 ruskí štátni príslušníci a bývajú na

Sibíri v meste Ťumeň, bez uvedenia presnejšie adresy; taktiež označil aj asi 50 ročného brata, ktorý
bojuje na Ukrajine a asi 45 ročnú sestru z matkinho prvého manželstva, ktorá žije v Nojabrsku v Rusku,
je ruská štátna príslušníčka a pracuje ako zdravotná sestra. So svojimi rodinnými príslušníkmi žalobca
nie je v kontakte a ak sa niečo o nich dozvie tak iba skrz svoju manželku a svokru, ktoré sú s nimi zčasu na čas v telefonickom kontakte. Jeho manželka je Ukrajinka, nepracuje je na materskej dovolenke
so synom, predtým robila manikúru, nikdy nemala pracovnú zmluvu, asi od roku 2021 do roku 2022
pracovala ako dispečerka v spoločnosti Fayno spolu so žalobcom a aktuálne býva na adrese E., C. L. XX

a to so synom žalobcu narodeným 29.10.2023, ktorý nemá priezvisko po žalobcovi na základe dohody
s manželkou, s ktorou je žalobca v pravidelnom telefonickom kontakte.
K majetkovým pomerom uviedol, že disponuje aktuálne sumou cca 150,- Eur; v Rusku vlastní dvojizbový
byt, ktorý chceli predať, avšak do začiatku vojny už nestihli; keby súrne niečo potreboval, tak by mu
vedela niečo poslať manželka.

V minulosti o azyl nežiadal; pri vybavovaní pasu ktorý je jeho druhým pasom (po vypršaní doby
platnosti prvého) nemal žiadne problémy; nenavštívil žiadne iné krajiny v EÚ iba raz išiel na Slovensko;
v Rusku bol naposledy v roku 2018 pred odchodom na Ukrajinu; doklady o mieste pobytu v Slovenskej
republike alebo v inom členskom štáte M. E.; B. B. N. O. a neskôr o jeho odchode z Ukrajiny sa
dohodli spolu s manželkou, pričom priebeh cesty z Ukrajiny na Slovensko až na oddelenie azylu
v Humennom žalobca opísal identický ako pred týmto oddelením azylu. Cieľová krajina žalobcu je

Slovensko, aj keď si najprv myslel, že pôjde do Poľska, ale neskôr usúdil, že s ruským pasom sa
jednoduchšie dostane na Slovensko; so zastupiteľským úradom svojej krajiny nenadviazal žiaden
kontakt; na územie Slovenska vstúpil 17.10.2024 vlakom z mesta G. do H. a na území iného členského
štátu sa nezdržiaval. Voči žalobcovi nikdy nebolo vedené trestné konanie nebol nikdy členom politickej
strany.

K dôvodom, pre ktoré požiadal o azyl uviedol, že v roku 2014 sa cez internet zoznámil so svojou budúcou
manželkou, ktorá je Ukrajinka a bola z mesta, kde sa narodil aj žalobca, t.j. z mesta Nemirov a v roku
2014 sa aj zosobášili, keď uvedené zmienil žalobca v práci tak kolegovia a neskôr aj jeho šéf mali
poznámky, aby jeho manželka išla späť na Ukrajinu lebo na Sibíri Ukrajinci berú prácu Rusom, vyčítali
mu, že si zobral za manželku Ukrajinku pričom on sa bránil, že aj on sa narodil na Ukrajine, o čom

do tej doby nevedeli. Po pár dňoch ho predvolal jeho šéf a pýtal sa ho, či je pravda, že je Ukrajinec
a že má manželku Ukrajinku s tým, pričom ho upozornil, že žalobca si má dať pozor, pretože vzťahy
medzi Ukrajinou a Ruskom sa vyvíjajú zle s tým, že keď spolu sedeli so spolupracovníkmi títo naschvál
rozvíjali debatu ako ruskí vojaci ničia C., takto žalobcu slovne provokovali. Okrem toho mal žalobca
problém aj v rodine, keďže rodičia mu vyčítali, že si za manželku zobral Ukrajinku a otec ho raz upozornil,

že sa pri ich spoločných rozhovoroch žalobca nemá slovne zastávať Ukrajiny lebo ináč ho udá FSB. Z
dôvodu, že manželka bola Ukrajinka na nich zazerali aj v obchode. Z uvedených dôvodov sa rozhodli
v roku 2018 vycestovať z Ruska na Ukrajinu, kde žalobca dostal kartičku na dočasný pobyt ktorý musel
predlžovať každý rok s tým, že v roku 2022, keď vojna začala na migračnom úrade, kde si prišiel
predĺžiť dočasný pobyt mu oznámili, že tento si predlžovať nemusí a že táto kartička mu bude platiť

do konca vojny a po jej skončení dostane dočasný alebo trvalý pobyt, takže žalobca bol v domnení, že
všetko je v poriadku, avšak pre istotu sa aj po troch mesiacoch opätovne išiel opýtať na migračný úrad,
kde mu opätovne potvrdili identické. Avšak žalobca bol vyzvaný, aby pri náhodnej kontrole v septembri
2024, aby sa legitimoval a keď sa žalobca preukázal pasom a kartičkou o dočasnom pobyte, bolo mu
oznámené, že táto je neplatná, policajti ho odviedli na migračný úrad, ale tam, kde mu bolo povedané,

že nie je potrebné predlžovať platnosť kartičky o pobyte, následne s s ním spísali zápisnicu a uložil mu
pokutu 3400 hrivien (žalobca predložil doklad) a oznámili mu, že do 28 dní musí vycestovať z Ukrajiny
a keď žiadal, že chce predĺžiť pobyt bolo mu oznámené, že uvedené sa už nedá, pretože na Ukrajine sa
zdržiavaužnelegálne.Ouvedenombolspísanýprotokoloadministratívnomporušenízákonač.000112,
kód0501z25.09.2024(jehooriginálžalobcapredložil)abolovydanérozhodnutieč.0501130100016652

z 25.09.2024, ktorým mu bola uložená povinnosť do 23.10.2024 vycestovať do štátu z ktorého cudzinec
pochádza alebo do tretej krajiny, pričom o túto povinnosť žalobca preukázal vkladom do pasu. Na
základe toho sa žalobca s manželkou dohodli, že do Ruska sa nemôže vrútiť, keďže tam už roky nebol
a keby sa vrátil, poslali by ho bojovať proti Ukrajine, kde sa narodil a kde má rodinu, následne mal
telefonát, v ktorom mu bolo oznámené, že sú zo „služby bezopasnosti Ukrajiny“ s tým, že žalobca sa

mal bez vysvetlenia za akým účelom dostaviť na určitú adresu, na ktorú sa žalobca aj s manželkou
a dieťaťom dostavil, spočiatku bol so žalobcom vedení mierumilovný rozhovor ohľadom toho prečo sa
vrátil na C. a následne mu boli kladené otázky či nenavádzal rakety na mierumilovné detí na Ukrajine,
následne dali žalobcu na detektor lži a po jeho preverení oznámili, že všetko je v poriadku a prepustili
ho, pričom manželka s dieťaťom bola počas celej procedúry vo vedľajšej miestnosti. Žalobcovi bolo tiež

oznámené že „služba bezopasnosti Ruska“ (FSB) sleduje ľudí, ktorí odišli z Ruska a naspäť sa nevrátili,
t.j. takých ako žalobca. Následne na základe rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovi uložené vycestovať
z Ukrajiny, po dohode s manželkou vycestoval na Slovensko. Žalobca zdôraznil, že sa nechce vrátiť
do Ruska lebo nechce bojovať proti Ukrajine, čo by mu hrozivo keby sa tam vrátil a doplnil, že keď sarozhodol odísť z Ukrajiny jeho manželka telefonovala s jeho otcom, ktorý jej povedal, aby sa žalobca
do Ruska nevracal, no nedokončil prečo, ale povedal to cit. „... v zlom tóne, je na mňa zlý, nazýva ma
zradcom, lebo som si zobral Ukrajinku a odišiel som na Ukrajinu.“, z ktorého dôvodu žalobca už od

roku 2022 s otcom nehovoril, takže ohľadne vnuka sa informoval len u jeho manželky alebo u svokry.
V prípade návratu na Ukrajinu sa kvôli vojne obáva o svoj život, ako aj o život manželky a dieťaťa,
lebo Vinnycia, kde žijú je ostreľovaná; so štátnymi orgánmi nemal nikdy žiadne problémy okrem udalosti,
ktorú zmienil, ktorá sa však vysvetlila, že išlo o omyl keď ho po vypočutí na detektore prepustili, takže
neboli žiadne problémy. Všetko uvedené je dôvodom, pre ktorý žiada o azyl.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. MU-PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 žalovaný vo výroku I.
rozhodol, že žalobcovi sa podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudeľuje azyl a vo výroku II.
rozhodol,žepodľa§13aa§20ods.4zákonaoazylesažalobcoviposkytujedoplnkováochrananadobu
jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Výrok o neposkytnutí žalobcovi azylu, žalovaný odôvodnil najsamprv všeobecným poukazom na účel

inštitútu azylu a na dôvody odôvodňujúce jeho priznanie, so zdôraznením potreby individuálneho
posúdenia každej jednej žiadosti o azyl s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a so zohľadnením
situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu,
ktorý má migračný úrad povinnosť zistiť v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uviedol v priebehu správneho
konaniaanazákladenímpredloženýchdôkazovnapodporusvojejžiadosti.Žalovanýzdôraznil,ženato,

abyžiadateľovimoholbyťpriznanýazylakonajvyššiaformamedzinárodnejochrany,musíbyťobjektívne
preukázaná, v zmysle § 8 zákona o azyle, prítomnosť prenasledovania žiadateľa v domovskej krajine
žiadateľa.
Žalovaný uviedol, že z dôvodu, že žalobca v čase kedy došlo v Rusku k zmene politickej situácie
v súvislosti s vojenským konfliktom s Ukrajinou, žil a pracoval mimo krajiny svojho pôvodu, t.j.

mimo Ruska a ktorej zmeny situácie sa týkajú jeho dôvody na základe ktorých požiadal na území
Slovenskej republiky o azyl, bola jeho žiadosť o azyl posúdená ako žiadosť utečenca „sur place“ podľa
Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu „utečenec sur place“, ktorým
je osoba, ktorá má strach z prenasledovania vo svojej domovskej krajine, avšak ktorý strach nemusel
nevyhnutne existovať v čase jej odchodu z jej krajiny pôvodu, ale u ktorej sa opodstatnený strach

z prenasledovania môže zakladať na skutočnosti, že situácia v jej krajine pôvodu sa zmenila od jej
odchodu so závažnými dôsledkami pre túto osobu alebo na jej vlastné konanie.
Žalovaný sumarizoval že dôvodom, kvôli ktorému žalobca žiadal o azyl je obava z nástupu na vojenskú
službu v Rusku, kde sa žalobca odmieta vrátiť z dôvodu obavy jednako o vlastnú bezpečnosť v dôsledku
zapojenia sa do priamych bojov a jednako z dôvodu obavy, žeby musel bojovať na Ukrajine proti svojim

blízkym.
V súvislosti s uvedeným žalovaný konštatoval, že povolanie do armády nemožno chápať
ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a to s poukazom na kritériá a postupy
pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967, v zmysle
ktorých osoba nie je zjavne utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej

službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, čo je podľa žalovaného dané aj v prípade
žalobcu, ktorý sa obáva nástupu na vojenskú službu, avšak v konaní ničím nepreukázal, žeby toto
jeho odmietnutie súviselo s jeho presvedčením alebo predsudkom. Nadväzne na uvedené, žalovaný
poukázal na pomery v Ruskej federácii podľa čl. 59 Ústavy ktorej je obrana vlasti povinnosťou
a záväzkom občana Ruska s tým, že 2x ročne na základe prezidentského dekrétu sú občania, ktorí

nie sú v zálohe a podliehajú brannej povinnosti vo veku od 18 do 27 rokov povolávaní na vojenskú
službu, pričom ruský Trestný zákon upravuje trestnú zodpovednosť za vyhýbanie sa vojenskej službe
v prípade neexistencie zákonného dôvodu na oslobodenie od tejto služby a sankciou je pokuta
do výšky 200 000 rubľov alebo vo výške mzdy alebo iného príjmu odsúdenej osoby až na obdobie 18
mesiacov alebo povinné práce až na 2 roky alebo zatknutie na 6 mesiacov alebo odňatie slobody až na 2

roky. Podľa žalovaného z dostupných správ je zrejmé, že odsúdeným za vyhýbanie sa výkonu vojenskej
služby sú súdmi ukladané predovšetkým finančné pokuty, ktorý trest možno, podľa žalovaného,
považovať za primeraný a sám o sebe nepredstavuje perzekúciu. Pre porovnanie žalovaný poukázal
na Slovensku právnu úpravu v tejto oblasti, ktorú vyhodnotil ako prísnejšiu v porovnaní s ruskou,
keďže podľa slovenského Trestného zákona sa za nenastúpenie na vojenskú službu odsúdený potrestá

odňatím slobody na 2 až 5 rokov a odňatím slobody na 5 až 10 rokov v prípade, ak uvedený čin spácha
za krízovej situácie. Z uvedeného žalovaný uzavrel, že v prípade nenastúpenia žalobcom na vojenskú
službu nebude možné jemu uložený prípadný trest považovať za diskriminačný alebo neprimeraný.V ďalšom žalovaný v súvislosti so žalobcom podotkol, že absolvovanie povinnej vojenskej služby
ešte neznamená, že žalobca buď automaticky zapojený do bojových akcií na Ukrajine, ako žalobca
tvrdí s poukazom, že Rakúsky spolkový úrad pre prisťahovalectvo a azyl vo svojej správe o Rusku

zo 16.12.2024 uvádza, že v súčasnosti neexistujú dôkazy o účasti ruských brancov na bojových
operáciách na Ukrajine, pretože otázka nasadenia brancov je pre domáce politické vedenie mimoriadne
citlivou vzhľadom na vysoké straty medzi brancami v predchádzajúcich vojnách a tradičné vplyvné
postavenie matiek vojakov v ruskej spoločnosti. Opakovane sa objavujú pokusy presvedčiť brancov,
aby podpísali zmluvu s armádou, aby mohli byť poslaní do vojny a v prípade odmietnutia podpísať

v čase mobilizácie sa im vyhrážajú odvodom a súdnym konaním s tým, že často sa používa aj klamstvo
a násilie, aby sa branci prinútili podpísať zmluvu s armádou a existujú aj správy o falšovaní zmlúv.
Žalovaný tiež poukázal, že podľa správy agentúry Bloomberg z mája 2024 sa približne 40% až 45 %
Rusov, ktorí emigrovali po začiatku vojny už vrátilo, avšak neexistujú žiadne verejné správy o prípadoch,
žeby boli títo navrátilci priamo povolaní do ruskej armády s tým, že existujú aj správy o navracaní Rusov,
ktorí emigrovali z Ruska po mobilizácii a to o ich vydávaní zo strany kirgizských a kazašských orgánov,

avšak všetky tieto osoby boli už v Rusku obvinené z dezercie, neexistujú však dostupné informácie
o konkrétnych prípadoch týkajúcich sa zaobchádzania s týmito osobami, ktoré sa vrátili zo zahraničia
a podliehajú vojenskej službe.
Vzhľadom k uvedenému, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
2Sak/9/2022 z 24.08.2022 a sp. zn. 1Sak/10/2022 z 28.06.2022, v zmysle ktorých odmietnutie nástupu

k výkonu základnej vojenskej služby v krajine pôvodu nie je možné bez ďalšieho skúmania považovať
za dôvod pre udelenie azylu zvlášť, ak takéto odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým
presvedčením alebo náboženstvom, žalovaný uviedol, že obava žalobcu z nástupu na vojenskú
službu a z jeho nasadenia do bojových akcií na Ukrajine je neopodstatnená, pretože v súčasnosti
radovým brancom vykonávajúcim povinnú vojenskú službu nehrozí nasadenie do priamych bojov

pokiaľ nepodpíšu profesionálny kontrakt s ruskou armádou, t.j. neexistuje žiadny legitímny predpoklad,
žeby odvedení páchali trestné činy proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov alebo iné
činy ktoré by boli v rozpore s cieľmi a zásadami OSN, a okrem toho ruská Ústava zaručuje
právo vykonávať alternatívnu civilnú službu namiesto povinnej vojenskej služby, ak je táto v rozpore
s presvedčením alebo náboženskou vierou branca.

Žalovaný uzavrel, že k tomu, aby obavy žalobcu mohli byť v azylovom konaní relevantné, by musel byť
preukázaný ich súvis s jeho rasou, národnosťou, jeho náboženským alebo politickým presvedčením, čo
má vyplývať aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 z 23.09.2014,
avšak podľa žalovaného v prípade žalobcu uvedené nie je splnené a preto je irelevantnou jeho obava
o vlastnú bezpečnosť v súvislosti s výkonom vojenskej služby, ako aj skutočnosť, žeby musel bojovať

na Ukrajine, kde má svojich blízkych. V tejto spojitosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/3/2024 z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Skutočnosť, že žalobca
nesúhlasí s vojnou, respektíve vojnovým konfliktom, vo vzťahu k susednej krajine, nie je dostatočná
na naplnenie podmienok pre udelenie azylu. (...) Samotný nesúhlas s nastúpením brannej povinnosti
z dôvodu povinnosti bojovať proti inému štátu však nezakladá právo na udelenie azylu. To ani v prípade,

ak by žiadateľ o udelenie azylu musel ísť bojovať voči štátu, ktorý mu je blízky, v ktorom pozná viacero
osôb a prípadne má aj blízkych priateľov.“
Rozhodnutie o neudelení žalobcovi azylu žalovaný napokon súhrne odôvodnil konštatovaním, že
u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboženskýchčipolitickýchdôvodovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineateda,žejehosituácia

z hľadiska aplikácie inštitútu azylu nie je adekvátna. Preto žalobcom uvádzané dôvody je potrebné
považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu, ako aj z pohľadu utečenca „sur place.“
V ďalšom žalovaný odôvodnil priznanie žalobcovi doplnkovej ochrany a to z dôvodu, že
napriek najčastejšie ukladaným peňažným trestom za odopretie výkonu vojenskej služby nemožno
žalobcu vylúčiť, žeby bol za svoj protivojnový postoj podrobený trestu odňatia slobody, pričom podľa

Správy rakúskeho spolkového úradu zo 16.12.2024 podmienky vo ruských väzniciach nespĺňajú
všeobecne uznané minimálne štandardy a vyskytuje sa zlé zaobchádzanie, nedostatočná lekárska
starostlivosť, nedostatok potravín, mučenie, psychický nátlak a fyzické násilie, ktorým by žalobca mohol
byť reálne vystavený.
Napokon v súvislosti s doplnením argumentácie zo strany právnej zástupkyne žalobcu po jej

oboznámení sa s podkladovým materiálom pre rozhodnutie, v zmysle doplnenia ktorého, dôvodom
pre ktorý by bol návrat žalobcu do krajiny pôvodu nebezpečný je aj to, že strýko žalobcovej manželky
slúžil v ukrajinských ozbrojených silách a príbuzná žalobcovej manželky mu viackrát posielala finančné
prostriedky, sa žalovaný vysporiadal argumentáciou, že žalobca tento argument neuvádzal a súčasnev tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/34/2009
z 01.07.2009 podľa ktorého migračný úrad má povinnosť zistiť skutočný stav veci iba v rozsahu dôvodov,
ktoré žiadateľ uviedol v priebehu konania a teda migračný úrad nemá povinnosť sám domýšľať právne

relevantné dôvody pre udelenie azylu, ktoré žiadateľ neuplatnil so záverom žalovaného, že nie je dôvod
sa domnievať, že by žalobcovi, za skutok s ktorým nemá nič spoločné, hrozilo pri návrate do Ruska
nebezpečenstvo.
Rozhodnutie žalovaného bolo právnej zástupkyni žalobcu doručené 26.03.2025, ktorým dňom sa stalo
aj právoplatným.

Konanie pred správnym súdom

5. Žalobca svoju včas podanú správu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, v zastúpení
svojím zástupcom (Slovenská humanitná rada) okrem opisu skutkového stavu vyplývajúceho už
z administratívneho spisu a dôvodov rozhodnutia žalovaného, odôvodnil svojim nesúhlasom s výrokom

č. I. rozhodnutia žalovaného o neudelení mu azylu a to z dôvodu nesprávnosti a nezákonnosti tohto
záveru, keďže žalovaný na jeho prijatie nedostatočne zistil skutkový stav; skutkový stav, ktorý bol
podkladom pre rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a v konaní došlo
k podstatnému procesných ustanovení, ktoré mohli mať za následok nezákonné rozhodnutie.
Žalobca zdôraznil, že do domovskej krajiny, t.j. do Ruska sa nemôže vrátiť, pretože dlhé roky žil

na Ukrajine a aj on má ukrajinskú národnosť a tiež jeho manželka a syn sú Ukrajinci, pričom už
v čase, keď v roku 2018 opúšťal Rusko sa stretával s nenávisťou voči Ukrajincom od doby ktorej
sa situácia vyostrila a vyústila až do vypuknutia vojnového konfliktu. Podľa žalobcu sa nezakladá
na pravde tvrdenie žalovaného, žeby žalobca počas konania nepreukázal dôvod jeho odmietania
nástupu na vojenskú službu, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s jeho presvedčením alebo predsudkom.

Podľa žalobcu, v priebehu administratívneho konania žalobca dostatočne vyjadril nielen svoj nesúhlas
s vojnovým konfliktom, ale aj skutočnosť, že je pre neho neprijateľné, z dôvodu jeho ukrajinskej
národnosti a prítomnosti jeho najbližšej rodiny na území Ukrajiny, bojovať proti obyvateľom Ukrajiny,
t.j. podľa žalobcu v jeho prípade dôvodom na odmietnutie nástupu na vojenskú službu nie jeho nechuť
k vojenskému výcviku alebo strach z boja, ako to uvádza žalovaný, ale dôvodom je práve jeho vyššie

uvedené presvedčenie. Podľa žalobcu teda dôvody jeho žiadosti pre udelenie mu azylu nespočívajú
v snahe vyhnúť sa vojenskej službe, ale jeho dôvod súvisí s jeho ukrajinskou národnosťou, s úzkou
prepojenosťou s Ukrajinou, kde v súčasnosti žije okrem jeho rodiny a jeho manželka a syn, ktorí sú
Ukrajinci.
V ďalšom poukázal, že v konaní predložil žalovanému aj svoju vojenskú knižku, v ktorej je zapísaný

v „rezerve“ v hodnosti vojaka so špecializáciou komunikačný techník, teda je zrejmé, že je zaradený do
zálohy a môže byť odvedený. V tejto súvislosti žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, podľa
ktorého je v Rusku ústavne zaručené právo vykonávať alternatívnu civilnú službu namiesto povinnej
vojenskej služby, ak je táto v rozpore s presvedčením alebo s náboženskou vierou osoby. Totižto
podľa žalobcu, zo správy, ktorú si do konania zabezpečil sám žalovaný vyplýva, že nárok na náhradnú

civilnú službu majú len občania, ktorí nie sú členmi zálohy a že každý kto absolvoval náhradnú civilnú
službu sa považuje za záložníka a môže byť preto mobilizovaný a že vojenské komisariáty bežne
zamietajú žiadosti o civilnú službu s odôvodnením, že v čase čiastočnej mobilizácie neexistujú žiadne
osobitné zákonné predpisy o náhradnej civilnej službe a podľa doložených správ vyhýbanie sa odvodu
je trestným činom, pričom od začiatku ruskej mobilizácie používajú velitelia ruskej armády mučenie a zlé

zaobchádzanie proti osobám s výhradou vo svedomí a mobilizovaným mužom, ktorí odmietajú bojovať
proti Ukrajine; Na brancov sa vyvíja nátlak, aby podpísali zmluvu s armádou a modliť po poslaní do vojny,
pričom častokrát sa používa klamstvo a násilie a známe sú aj prípady falšovania zmlúv.
Žalobca ďalej uviedol, že v konaní pred žalovaným poukázal aj na ďalší dôvod, pre ktorý by
mohol byť v Rusku prenasledovaný, keďže žalobca posielal finančné prostriedky ozbrojeným silám

Ukrajiny prostredníctvom manželkinho príbuzného D. P. I., keďže tieto finančné prostriedky nemohol
posielať zo svojho účtu, ktorý na Ukrajine nemal; neskôr však žalobca jeho rodina stratili s týmto
príbuzným kontakt a nie je im známy jeho osud, čo vytvára riziko, pretože v prípade jeho zajatia by
mohli vyjsť najavo informácie o žalobcovi ako osobe, ktorá podporuje aktivity Ukrajiny proti Rusku
a v Rusku by takéto konanie mohlo byť vyhodnotené ako vlastizrada s trestom odňatia slobody

až na 20 rokov. V uvedenej súvislosti žalobca s poukazom na informácie dostupné na https://
dept.one/story/fsv-presleduet-za-podderzhku-ukrainy/ poukázal na prípady stíhania ruských občanov
(upozornenia, vypočúvania, prehliadky bytov a pod.) zasielajúcich finančné príspevky organizáciám
majúcim akúkoľvek súvislosť s pomocou Ukrajine, čo je považované za zradu s dodatkom, že sú stíhanénielen prípady finančnej podpory ukrajinských organizácií ruskými občanmi, ale aj ich protivojnové
komentáre či vyjadrenia alebo „podozrivé“ víza zahraničných pasoch Rusov pri vstupe do ich vlasti
(ako príklad žalobca uviedol prípad K. Q. a prípad Kareliny ). Žalobca tiež poukázal na v decembri

2024 prezidentom Ruskej federácie schválenú novú stratégiu boja proti extrémizmu, pričom jedným
z cieľov stratégie cit. „... uskutočnenie registrácie osôb, ktoré opustili Ruskú federáciu, aby sa podieľali
na aktivitách extrémistických organizácií, ako aj absolvovali školenia vo vzdelávacích strediskách
nepriateľských štátov, ktorých činnosť obsahuje znaky extrémizmu.“; poukázal taktiež aj na správu
Human Rights Watch, podľa ktorej vlajkovou loďou ruskej legislatívny je zákon o „zahraničnom

agentovi“ navrhnutý tak, aby postihnuteľný každý jednotlivec kritický voči vláde a aby bol označený
za „cudzí“ a preto podozrivý alebo dokonca náchylný na zradu; poukázal taktiež na nové represívne
zákony ruskej legislatívy, ktoré umožnili jednoduchšie potrestať každého kto sa odmietne podriadiť
v podporovaní vojny. Žalovaný uvedený argumentačný bod uzavrel tým, že sa nestotožňuje s tvrdením
žalovaného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého argument o zasielaní finančných prostriedkov
žalobca nepredložil počas svojho pohovoru, v ktorej súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný je povinný

zistiť skutočný stav veci na základe všetkých skutočností uvedených počas správneho konania a nie
výlučne pri vstupnom pohovore žiadateľa o azyl, pričom v danom prípade žalovanému pred vydaním
napadnutého rozhodnutia boli tieto skutočnosti známe a preto týmto postupom žalovaného došlo
podľa žalobcu k porušeniu procesných ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohli
mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože v súvislosti s týmito informáciami od žalobcu

žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a nezabezpečil do konania žiadne informácie pre záver
o neodôvodnenosti obáv žalobcu v uvedenom smere.
Žalobca uzavrel, že vzhľadom na informácie o krajine jeho pôvodu, je vysoké riziko obavy,
že vo svojej domovskej krajine (Rusko), by z dôvodu jednako jeho ukrajinskej národnosti, jednako
že manželka a syn sú Ukrajinci, že dlhodobo žil na Ukrajine a že podporoval ukrajinskú armádu, bol

prenasledovaný a to s dodatkom, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/18/2017
z 01.02.2018 strach z prenasledovania sa nemusí zakladať na skúsenosti žiadateľa o azyl z minulosti,
pretože v konaní o azyle sa posudzuje opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho
bezprávia v budúcnosti.
Žalobca súhlasil s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že samotná príslušnosť žalobcu k ukrajinskej
národnosti, spravidla nie je v Ruskej federácii dôvodom na individuálne prenasledovanie a takáto
obava u žalobcu nie je opodstatnená a zo strany žalobcu nebola ani podložená objektívnymi dôkazmi.
V ďalšom poukázal, že žalobca síce uviedol, že od roku 2018 do októbra 2024 žil na Ukrajine,

avšak aj napriek takto dlhej dobe pobytu, ako aj napriek jeho viac ako 10 ročnému manželstvu
s občiankou Ukrajiny a synovi, ktorý je takisto Ukrajinec, žalobca nevyužil dostupné právne prostriedky
na zabezpečenie si trvalého pobytu na Ukrajine a ani nepožiadal o občianstvo Ukrajinyo ktoré ako
manžel občianky Ukrajiny mohol požiadať už v roku 2014, ale žalobca si stále ponechal štátnu
príslušnosť Ruskej federácie. Podľa žalovaného, takýto pasívny prístup žalobcu, oslabuje vierohodnosť

jeho tvrdení o nemožnosti zotrvať na území Ukrajiny a súčasne je v rozpore s ním deklarovanou
silnou prepojenosťou s Ukrajinou s tým, že cit „Získaním občianstva Ukrajiny mal žalobca možnosť
posunúť svoju ukrajinskú národnosť do právnej vyššej formy, to je však podmienené vzdaním sa štátnej
príslušnosti Ruskej federácie.“ Z uvedených dôvodov tvrdenia žalobcu o jeho silnej ukrajinskej identite,
kvôli ktorej by mal byť v domovskej krajine prenasledovaný, pôsobia účelovo.

V ďalšom žalovaný uviedol, že žalobca nie je verejne známou ani aktívnu osobou, ktorá by
prezentovala svoje politické alebo spoločenské názory, nie je aktivistom, ani prívržencom žiadnej
politickej strany, ktorá by otvorenie deklarovala odpor voči Ruskej federácii a jeho postup možno
označiť iba ako sympatizovanie s Ukrajinou, čo je vzhľadom na jeho rodinné väzby pochopiteľné,
avšak v krajine pôvodu toto sympatizovanie nemôže byť považované za taký prejav politického názoru,

ktorý by bol dôvodom pre jeho prenasledovanie, preto sú tieto obavy žalobcu pochybné. V súvislosti
s tvrdením žalobcu ohľadne finančnej podpory ukrajinskej armády, žalovaný poukázal, že zástupkyňa
žalobcu vo svojom vyjadrení do administratívneho konania uviedla cit. „... strýko žiadateľovej manželky
slúžil v ukrajinských ozbrojených silách a príbuzná z manželkinej strany mu viackrát zasiela finančné
prostriedky. To by bol ďalší dôvod, prečo by jeho návrat do Ruska mohol byť pre žiadateľa nebezpečný.“,

takže podľa tohto vyjadrenia finančnú podporu nemal realizovať priamo žalobca, ale príbuzná jeho
manželky a zo samotného kontextu nevyplýva, že by malo sa jednať, o adresnú podporu konkrétnej
vojenskej jednotke, ale uvedené pôsobí ako forma finančnej výpomoci medzi príbuznými, u ktorej
výpomoci nemôže vyplývať žiadna priama obava žalobcu z prenasledovania a navyše žalobca sámuvádza, že s danou osobou už nie je v kontakte, keďže je nezvestná, takže nie je predpoklad aby sa
táto osoba kontaktovala s orgánmi Ruskej federácie a podávala im informácie o činnosti príbuzných,
obzvlášť ak by sa jednalo o osobu v zajatí, tak takéto vyjadrenie by nebolo relevantným podnetom

na zisťovanie identity a aktivít jej príbuzných v zahraničí. Uvedený scenár žalobcu, považuje žalovaný
za vykonštruovaný a špekulatívny a navyše žalobca uvádza, že financovanie neprebiehalo prevodom
z účtu, takže túto finančnú podporu by nebolo možné spätne ani preveriť. Podľa žalovaného teda
hypotetické domnienky žalobcu nepostačujú na to, aby žalovaný vyvíjal aktivitu na vyhľadávanie
hypotetických skutočností.

V súvislosti s, v žalobe žalobcom uvádzanými konštatovaniami, že nebezpečenstvo prenasledovania
mu hrozí aj z dôvodu Ruskom prijatej stratégie boja proti extrémizmu, ktorej jedným z nástrojov
je aj evidencia osôb, ktoré opustili Ruskú federáciu, aby sa podieľali na aktivitách extrémistických
organizácií, žalovaný uviedol, že toto sa netýka žalobcu, pretože ten opustil krajinu už v roku
2018, nehlási sa k žiadnym politickým skupinám, ani extrémistickým názorom, neuviedol žiadny
pobyt v zahraničí okrem Ukrajiny, ani účasť vo vzdelávacích strediskách akýchkoľvek organizácií,

preto aj uvedené tvrdenie je nedostatočné na preukázanie, že žalobca by mohol byť prenasledovaný
ako príslušník extrémistickej skupiny vzhľadom na jeho presun z Ruska na Ukrajinu v roku 2018.
Žalovaný opätovne podotkol, že počas pobytu na Ukrajine žalobca nevykonal žiadny krok k odňatiu
občianstva Ruskej federácie, a teda nemohol dať štátnym orgánom Ruskej federácie žiadny signál, že
sa ho vzdáva v prospech ukrajinského. Napokon žalovaný konštatoval, že samotné možné povolanie

na výkon vojenskej služby žalobcu, podľa informácií o krajine pôvodu neznamená automatické jeho
zapojenie do bojových operácií na Ukrajine a preto ním uvádzané dôvody nie sú relevantnými
pre rozhodnutie o priznaní azylu, v ktorej súvislosti žalovaný opätovne poukázal na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/3/2024 z 30.04.2024, ktorý zmieňuje aj v žalobou
napadnutom rozhodnutí (viď vyššie).

Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaný považuje za vecne správne a zákonné, preto navrhol žalobu
zamietnuť.
Žalovaný nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

7. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného, prostredníctvom svojej zástupkyne,

v reakcii na vyjadrenie žalovaného, že svoju obavu z prenasledovania kvôli ukrajinskej národnosti
žalobca nepodložil objektívnymi dôkazmi, žalobca dodal, že nielenže je ukrajinskej národnosti, ale
na Ukrajine dlhodobo žil a žije tam aj jeho manželka a syn, ktorí sú tiež ukrajinskí štátni príslušníci
a podporoval ukrajinskú armádu, pričom poukázal, že aktuálne sebemenší podnet, ako je napr. udelenie
pobytu v inej krajine alebo aj dlhodobejší pobyt na území iného štátu, môže byť dôvodom pre zatknutie

osoby vracajúcej sa na územie Ruska a jej podrobenie vymyslenému trestnému stíhaniu, pričom
inštitút spravodlivého súdneho procesu je iba formálny. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na,
v administratívnom spise sa nachádzajúcu správu, podľa ktorej pri návrate Rusov do Ruskej federácie sú
na letisku vypočúvaní, sú im kladené otázky ohľadne dôvodu pobytu mimo krajiny a tieto osoby sa podľa
vyjadrenia politických špičiek nemôžu do krajiny vrátiť. Žalobca má za to, že existujú objektívne dôkazy,

že mu hrozí v domovskej krajine prenasledovanie, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a teda
jeho obava nevyplýva iba zo samotnej jeho príslušnosti k ukrajinskej národnosti, ale súvisí aj s inými
objektívnymi skutočnosťami, hlavne s jeho ukrajinskou rodinou a podporou Ukrajiny a tým aj so zrejmým
jehopolitickýmpresvedčenímsdodatkom,žeakžalovanýmázapravdivýopak,takpotompodľažalobcu
nereflektuje na informácie o situácii v jeho domovskej krajine.

Podľa žalobcu nemôže obstáť argument žalovaného, že počas svojho pobytu na Ukrajine nelegalizoval
svoj pobyt žiadosťou o ukrajinské štátne občianstvo, v ktorej súvislosti zopakoval že na území Ukrajiny
sa zdržiaval na základe povolenia na pobyt, ktorý si predlžoval každoročne a zopakoval aj dôvod, kvôli
ktorému si ho napokon naposledy nepredĺžil a teda žalobca bol v domnení, že na území Ukrajiny sa
zdržiaval legálne a to, že nežiadal o ukrajinské občianstvo nie je dôkazom, že mu v jeho domovskej

krajine nehrozí prenasledovanie. Navyše v administratívnom konaní ho žalovaný ani nekonfrontoval
s otázkou, z akého dôvodu si štátne občianstvo Ukrajiny nežiadal a prečo a či sa nechcel vzdať ruskej
štátnej príslušnosti. Skutočnosť, že žalobca nemá ukrajinské štátne občianstvo nič nemení nič na tom,
že sa na území Ukrajiny dlhodobo zdržiaval, že a je tam jeho rodina.
Podľa žalobcu neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že žalobca nie je verejne známou osobou vyjadrujúcu

svoje politické názory, pretože podľa informácií aj verejne neznáme osoby môžu byť prenasledované
pre prejavovanie svojich názorov (v tejto súvislosti poukázal na odsúdenie dvoch študentov stredných
škôl, ktorých video o tom, že sú za mier videlo 36 ľudí).Napokon žalobca poukázal na zásadu správneho konania, podľa ktorej, v prípade pochybností
v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu „benefit of doubt“, ktorá našla vyjadrenie aj
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/10/2015 z 23.05.2015 a sp. zn, 10Sžak/14/2019,

podľa ktorých v stave dôkaznej núdze musí správny orgán zohľadniť skutočnosti v prospech žiadateľa
o azyl.
Žalobca zotrval na svojich argumentoch a na dôvodnosti svojej žaloby, ktorej navrhuje vyhovieť.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplika) k stanovisku (replike) žalobu uviedol, že príslušnosť žalobcu

k ukrajinskej národnosti nie je v Ruskej federácii dôvodom na individuálne prenasledovanie a obavy
žalobcu samy osebe nie je možné hodnotiť ako opodstatnené. V ďalšom opätovne zdôraznil, že
aj napriek dlhodobému pobytu žalobcu na Ukrajine a napriek tomu, že jeho manželka a syn sú
ukrajinskej štátnej príslušnosti, žalobca nepožiadal o ukrajinské štátne občianstvo, hoci tak mohol učiniť
a legalizovať svoj pobyt na Ukrajine, ale zotrval v štátnej príslušnosti k Ruskej federácii. Žalovaný
podotkol, že nespochybňuje právo žalobcu na voľbu štátnej príslušnosti, avšak žiadosť o ukrajinské

občianstvo je podmienená vzdaním sa ruského občianstva, čo žalovaný vníma ako relevantný faktor
pri posudzovaní miery žalobcovho stotožnenia sa s Ukrajinou a jeho nesúhlasu s politikou Ruskej
federácie.Žalobcasitedanapriekukrajinskýmrodinnýmväzbámadeklarovanémuukrajinskémupostoju
ponechal štátne občianstvo Ruskej federácie, čo podľa žalovaného prispieva k spochybneniu rizika
prenasledovania žalobcu z dôvodu jeho ukrajinskej národnosti v rámci rusko-ukrajinského vojnového

konfliktu. V ďalšom žalovaný zdôraznil, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo správy o stave krajiny
pôvodu žalobcu t.j. o stave Ruska s tým, že zdôraznil, že v nej uvedené informácie o vypočúvaní
Rusov vracajúcich sa do krajiny pôvodu po vypuknutí konfliktu na Ukrajine sa žalobcu netýkajú, pretože
žalobca neopustil Rusko po vyhlásení vojnového konfliktu. Dodal, že Rusi vracajúci sa do krajiny pôvodu
sa môžu v prípade potreby obrátiť na horúcu linku vojenského ombudsmana alebo ľudsko-právne

projekty; môžu odmietnuť vysvetliť svoj odchod z Ruska, pretože to nie je stanovené zákonom; zadržať a
kontrolovať štátneho občana je možné iba v prípade, ak je podozrivý z porušenia režimu štátnej hranice;
štátny príslušník môže odmietnuť výsluch. Zdôraznil, že žalobca nie je verejne známou ani politicky
aktívnou osobou, ktorá by prezentovala svoje politické a spoločenské názory tak, aby boli dôvodom
prenasledovania a postoj žalobcu možno hodnotiť iba ako sympatizovanie s Ukrajinou, čo je vzhľadom

na jeho rodinné väzby na Ukrajine pochopiteľné s dodatkom, že informácie o žalobcovi nevytvárajú profil
osoby, ktorá by verbálne navádzala k nepriateľským prejavom voči Ruskej federácii. Podľa žalovaného
u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu z národnostných
dôvodov a preto je pre neho použitie inštitútu azylu neadekvátnym. Z uvedených dôvodov žalovaný
zotrval na dôvodoch žalobou napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu zamietnuť.

9. Podľa § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „(1)
Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak
a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,

c) to vyžaduje verejný záujem,
d) je to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.
(2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

10. Podľa § 124 ods. 3 SSP „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie
oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“

11. Podľa § 137 ods. 2 SSP „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej
republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“

12. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 14.07.2025 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2
SSP, bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa §
107 ods. 1 a 2 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali o nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská pre rozhodnutie13.Podľa§6ods.2písm.d)zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“)„Správne
súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia.“

14. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“

15. Podľa § 206 ods. 1, 3 a 4 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na

účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl
a pobyt cudzincov.
(3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný
žalobnými bodmi.
(4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

17. 16. Podľa § 207 ods. 1 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania
rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného
predpisu.“

18. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší

napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a
deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.“

19. Podľa § 2 písm. a), b), d) a f) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len zákon o azyle“) „Na účely

tohto zákona sa rozumie
a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany;
b)azylomochranacudzincapredprenasledovanímzdôvodovuvedenýchvmedzinárodnejzmluvealebo
v osobitnom predpise;
d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných

ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré
spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom;

f) vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

20. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak, žiadateľovi, ktorý (a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do

tohto štátu.“

21. Podľa § 13 ods. 1 a 2 zákona o azyle „(1) Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 10 (úprava udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny, pozn. súdu).

(2) Ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ
a) sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti
podľa medzinárodných dokumentov,b) sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako
požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany,2) alebo
c) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.“

22. Podľa § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“

23. Podľa § 19a ods. 1, 2, 3 a 4 písm. a) a b) zákona o azyle „(1) Ministerstvo posúdi každú žiadosť o
udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,

c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.

(2) Skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený
priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti
obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody
domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.
(3) Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie

azylu na to neprihliadne, ak
a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu,
b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa
iných chýbajúcich náležitostí,
c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi

sa jeho prípadu,
d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po
vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo
v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o
poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich

medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a
e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.
(4) Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že
a) rasa zahŕňa najmä farbu pleti, pôvod alebo príslušnosť k etnickej skupine,
b) národnosť zahŕňa predovšetkým príslušnosť k určitej skupine určenej jej kultúrnymi, etnickými alebo

jazykovými znakmi, spoločným zemepisným alebo politickým pôvodom alebo jej vzťahom k obyvateľstvu
iného štátu, pričom sa tento pojem neobmedzuje na štátnu príslušnosť.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

24. Úvodom správny súd upozorňuje, že na základe žaloby žalobcu je predmetom prieskumu
rozhodnutie žalovaného iba ohľadne jeho výroku č. I. vo veci neudelenia azylu žalobcovi podľa cit. §
13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže výrok č. II. vo veci poskytnutia žalobcovi doplnkovej ochrany,
žalobca v žalobe nenamietal.

25. Pre komplexnosť veci správny súd najsamprv vo všeobecnosti uvádza, že udelenie azylu je
najvyššia forma medzinárodnej ochrany, ktorej poskytnutie prichádza do úvahy iba za splnenia zákonom
stanovených podmienok a v zmysle cit. § 2 písm. b) zákona o azyle, je jej podstatou ochrana cudzinca
pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.
Takže pojmovým znakom poskytnutia cudzincovi tejto najvyššej formy medzinárodnej ochrany je, že vo

svojejkrajinepôvoduje„prenasledovaný“aakésú„dôvodyprenasledovania.“Pričompriprenasledovaní
sa rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z prenasledovania, a to podľa cit. § 8 písm. a) zákona
o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, či zastávania určitých politickýchnázorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či podľa cit. § 8 písm. b) zákona o azyle, bol
cudzinec v krajine pôvodu fakticky prenasledovaný z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd.

26. V danom konkrétnom prípade žalobca v konaní pred žalovaným netvrdil ani nepreukázal, žeby
žiadal o azyl z dôvodu, žeby bol v minulosti v krajine pôvodu fakticky prenasledovaný pre uplatňovanie
politických práv a slobôd, ale o azyl žiadal práve kvôli obave z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu
(Ruská federácia) z dôvodu svojej príslušnosti k ukrajinskej národnosti, t.j. žalobca odôvodňoval svoju
obavu z prenasledovania z národnostného dôvodu, ktorý je podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle jedným

zozákonných dôvodovpreudelenieazylu.Žalovanývšakčasťsvojhožalobounapadnutéhorozhodnutia
o neudelení žalobcovi azylu založil na závere, že podľa cit. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, žalobca
nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu predikované v § 8 zákona o azyle, keďže žalovaný obavu
žalobcu z možného jeho prenasledovania po jeho prípadnom návrate do krajiny pôvodu vyhodnotil ako
nedôvodnú a málo pravdepodobnú.

27. Žalobca svoju obavu z prenasledovania na národnostnom základe odôvodnil predovšetkým
existenciou vojnového konfliktu medzi jeho domovskou krajinou (Ruskou federáciou) na jednej strane
a na druhej strane krajinou, k národnosti ktorej sa hlási (Ukrajina), keďže na Ukrajine sa aj narodil;
jednako ukrajinskou štátnou príslušnosťou svojej najbližšej rodiny a to svojej manželky a svojho
maloletého syna (rok narodenia XXXX); jednako existenciou na jeho osobu a na jeho manželku

nevhodných, národnostnou neznášanlivosťou motivovaných slovných prejavov žalobcových kolegov
a jeho otca kvôli ukrajinskej štátnej príslušnosti žalobcovej manželky a neskrývanej ukrajinskej
národnosti samotného žalobcu, v období ešte pred rokom 2018, kedy žalobca s manželkou žili v Rusku,
a napokon aj z dôvodu žalobcom vo vojenskom konflikte prejavenej finančnej podpory ukrajinskej
armáde.

28. Vinterakciinažalobcomuvedenédôvody,bolopovinnosťoužalovanéhotietojednotlivoanapokonaj
vo vzájomnej súvislosti preskúmať a vyhodnotiť, či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli
zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú (nie iba hypotetickú) obavu žalobcu z jeho prenasledovania
v prípade, žeby sa vrátil do Ruska ako osoba majúca jednako národnosť krajiny a jednako zdieľajúca

rodinnýzväzoksoštátnymipríslušníkmikrajiny,ktorájevovojnovomkonfliktesRuskom,znepriateleným
štátom.
Posúdenie nároku na udelenie azylu podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle je postavené na
potencialite prenasledovania v budúcnosti po prípadnom návrate žiadateľa o azyl (žalobcu) do krajiny
pôvodu, tj. v tomto prípade do Ruska, pričom pri tomto posúdení je využívaný štandard primeranej

pravdepodobnosti, t.j. možnosť prenasledovania musí byť reálna, nie iba hypotetická.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká
vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej
ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je
rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch

však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani
správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť.
V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva
kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj
preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie

opodstatnenosti obavy z prenasledovania.
Napokon podľa rozsudku veľkej komory ESĽP z 23.03.2016, vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č.
43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré
vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi
nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne
označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

29. Prvým, zo žalobcom uvádzaných dôvodov pre udelenie mu azylu je existencia vojnového konfliktu
medzi Ruskom, ako krajinou jeho pôvodu, ktorej je štátnym príslušníkom a voči ktorej má tým titulom

brannú povinnosť na jednej strane a na strane druhej Ukrajinou, ako štátom k národnosti ktorého sa
žalobca hlási, keďže sa na Ukrajine narodil a ktorého štátnu príslušnosť majú jeho manželka a maloletý
syn, ktorí na Ukrajine aj žijú. Z dôvodu existencie tohto vojnového konfliktu vzniká u žalobcu jednako
obava, žeby musel ako príslušník ruskej armády bojovať proti ukrajinskému národu, ku ktorému sažalobca hlási a ktorého príslušníkmi sú aj jeho najbližší rodinní príslušníci a jednako obava, že ak
by z uvedených dôvodov odmietol vykonávať vojenskú službu, žeby bol vystavený prenasledovaniu
v podobe neúmerného sankcionovania.

V uvedenom smere žalovaný správne poznamenal, že samotný vojnový konflikt ako taký, ako aj s ním
spojená existencia brannej povinnosti u žalobcu, ktorú musí žalobca ako štátny príslušník vo vojenskom
konflikte zaangažovaného štátu plniť, samé o sebe bez ďalších súvislostí nemožno považovať za dôvod
na udelenie medzinárodnej ochrany, pretože ak by tomu tak bolo, tak v tom prípade, by teoreticky každej
osobe s brannou povinnosťou, ktorá by sa chcela vyhnúť plneniu tejto brannej povinnosti, či už z dôvodu

nesúhlasu s vojnou, alebo z dôvodu nezáujmu o vojnové dianie, či kvôli strachu z boja a pod., mohol
byť udelený azyl (čo nie je prípustné).
Podľa správneho súdu sa však žalovaný vo svojom rozhodnutí zameral iba na vyhodnotenie dôsledkov
brannej povinnosti žalobcu a jej odmietnutia [t.j. skúmal iba či v jeho prípade môže byť nahradená
vojenská služba civilnou službou; či a aký trest môže byť žalobcovi uložený za odmietnutie vykonávať
vojenskú službu; pravdepodobnosťou, či žalobca môže byť zapojený priamo do bojov na nepriateľskom

území],avšakjednako(i)bezvyhodnoteniacharakteruaktuálneexistujúcehovojenskéhokonfliktumedzi
Ruskom a Ukrajinou, s ktorým konkrétne žalobca nechce byť spájaný a jednako (ii) bez vyhodnotenia
prepojenia dôsledkov brannej povinnosti s týmto konkrétnym vojenským konfliktom, t.j. inými slovami,
žalovaný neodôvodnil súvis medzi brannou povinnosťou žalobcu v okolnostiach konkrétneho, aktuálne
prebiehajúceho vojnového konfliktu medzi konkrétnymi krajinami, zapojenie do ktorého žalobcovi reálne

hrozí, pričom vo vzťahu k obom krajinám žalobca deklaruje a aj preukazuje svoje záujmy.

30. Pokiaľ ide o (i) samotný charakter konkrétneho vojnového konfliktu, zapojenie do ktorého žalobcovi,
v prípade jeho návratu na územie krajiny pôvodu, do tohto konfliktu zainteresovanej, reálne hrozí, by
sa mal žalovaný vysporiadať s tým cit. „.... o aký typ vojenskej akcie, s ktorou žiadateľ nechce byť

spájaný, ide, najmä, či predmetný typ vojenskej akcie možno považovať podľa kritérií medzinárodného
spoločenstva ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, a v tomto kontexte musí
posúdiť, či by potrestanie za vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby mohlo byť, vo svetle všetkých
požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.“ (z rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 2 Sak 5/2021 z 31.01.2022, konštatované v súvislosti s, na etnickom základe

motivovanou vojnovou akciou).
Inými slovami, žalovaný by sa podľa dostupných správ o krajine pôvodu žalobcu mal zaoberať aj tým, či
vojnová akcia s ktorou žalobca, z ním uvádzaných dôvodov, nechce byť spájaný ani do nej zapojený, je
alebo by mohla byť motivovaná dôvodmi (napr. národnostná, náboženská, ideologická neznášanlivosť
a pod.), ktoré by lícovali (korešpondovali) so žalobcom uvádzanými dôvodmi zakladajúcimi jeho obavu

z tohto jeho angažovania v tomto konflikte, a z dôvodov ktorých by žalobcom učinené odmietnutie
vykonávať vojenskú službu v tomto konflikte v jeho konkrétnom prípade mohlo tak samo o sebe vyústiť
do jeho neprimeraného sankcionovania majúceho znaky prenasledovania.
V rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sak 5/2021 z 31.01.2022 je tiež uvedené cit.
„Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej vojenskej

akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce byť spájaný, odsudzovaný
medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, mohlo
by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo svetle všetkých ostatných
požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.“ (t.j. napr. ak by sa jednalo o,
na podklade náboženskej neznášanlivosti motivovaný vojenský konflikt, tak v tom prípade samotná

príslušnosť žiadateľa o azyl, k určitému náboženstvu, by mohla v okolnostiach prípadu byť sama o sebe
dôvodom pre jeho prenasledovanie ako nepriateľa v tej z bojujúcich krajín, na územie ktorej by sa
žiadateľ mal vrátiť).

31. Po ustálení žalovaným, charakteru vojenskej akcie s ktorou žalobca nechce byť spájaný, by teda

žalovaný mal vyhodnotiť aj (ii) vzájomnú interakciu medzi týmto zistením na jednej strane a žalobcom
uvádzanými dôvodmi pre ktoré má obavu z návratu do krajiny pôvodu na strane druhej, t.j. či tieto
žalobcom uvádzané dôvody korešpondujú s motívom vojenskej akcie a teda, či by z tohto dôvodu mohli
alebo nemohli mať dôvodný vplyv na vznik jeho obavy z prenasledovania. Inými slovami, žalovaný pri
vyhodnocovaní žalobcom uvádzaných dôvodov, ktoré v žalobcovi, podľa jeho vyjadrenia, vyvolávajú

obavu z prenasledovania v krajine jeho pôvodu, nemôže na žalobcu hľadieť en bloc ako na akéhokoľvek
iného ruského občana majúceho brannú povinnosť a teda ani nemôže posudzovať dôsledky, ktoré by
v prípade vyhnutiu sa brannej povinnosti dopadli na žalobcu identicky ako u akéhokoľvek iného ruského
občana ruskej národnosti, ktorý by taktiež odmietol podrobiť sa brannej povinnosti. Žalovaný teda musízaujaťstanoviskoajktomu,čipodľadostupnýchsprávokrajinepôvodužalobcu,príslušnéštátneorgány
krajiny pôvodu žalobcu (Rusko), trvajú na vykonávaní vojenskej služby u ruských štátnych príslušníkov
ukrajinskej národnosti za identických podmienok ako u ruských štátnych príslušníkov ruskej alebo inej

národnosti, t.j. či nasadzujú do bojov aj osoby ruskej štátnej príslušnosti s ukrajinskou národnosťou, t.j.
osoby hlásiace sa k štátu s ktorým je Rusko vo vojnovom konflikte, identicky (za identických podmienok),
ako nasadzujú do týchto bojov aj ruských štátnych príslušníkov napr. ruskej národnosti alebo je voči ním
aplikovaný odlišný (diskriminačný) prístup. Obdobne tak žalovaný musí na zdôvodnenie svojho záveru
zaujať stanovisko, či v prípade odmietnutia podrobiť sa brannej povinnosti, sú alebo nie sú voči ruským

štátnym príslušníkom avšak rôznej národnosti aplikované diskriminačné postupy sankcionovania, t.j. či
sú tieto postupy odlišné voči ruským štátnym príslušníkom ukrajinskej národnosti v porovnaní s ruskými
štátnymi príslušníkmi ruskej národnosti.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2024 z 30.10.2024 cit. „...
nedostatočne zohľadnil námietku žalobcu, že sa odmieta zúčastniť vojenských represií voči vlastnému
obyvateľstvu s ohľadom na jeho hlboké spojenie s kurdskou identitou. Za týchto okolností bolo preto v

rozpore s jeho svedomím povinne vykonávať vojenskú službu pre armádu krajiny, ktorá zodpovedá za
násilné konanie voči jeho etniku. Podľa správneho súdu práve neprihliadanie na osobitosti žalobcovho
politického presvedčenia a jeho silnej väzby ku svojmu etniku je voči nemu diskriminačné, hoci v očiach
žalovaného je tomu naopak, pretože naňho štátne orgány Turecka prihliadajú ako na ktoréhokoľvek
iného občana odmietajúceho výkon vojenskej služby. Diskriminácia sa totiž môže prejavovať aj v tom

rozsahu, že štátne orgány a teda ani armáda nerobia rozdiel medzi bežnými Turkami a etnickými
Kurdmi, ktorí musia vykonávať vojenskú službu za rovnakých podmienok, v dôsledku čoho majú
horšie postavenie práve pre nútenie k účasti na bojových akciách spojených s páchaním zločinov proti
vlastnému etniku a to či už priamo alebo nepriamo.“

Iba po zodpovední uvedených otázok, t.j. na akom motíve a teda akého charakteru je vojnový konflikt
aktuálne prebiehajúci medzi krajinou, ktorej ja žalobca štátnym príslušníkom a krajinou ku ktorej sa
žalobca národnostne hlási a aká reálna súvzťažnosť je medzi charakterom tohto vojnového konfliktu
a žalobcom uvádzanými dôvodmi a či by táto súvislosť mohla vyústiť do odôvodnenej obavy žalobcu
z prenasledovania v krajine jeho pôvodu, môže žalovaný uzavrieť, či u žalobcu sú alebo nie sú naplnené

predpoklady na priznanie mu azylu podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle, t.j. či žalobca môže alebo
nemôže mať cit. „... v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z ... národnostných ...
dôvodov ... a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“

32. V danom konkrétnom prípade však žalovaný prijal svoj záver o nesplnení na strane žalobcu dôvodov

na priznanie mu azylu, iba na zovšeobecnených konštatovaniach o tom, že branná povinnosť je jednou
zpovinnostištátnehoobčana,ktorútedamávovzťahukRuskuajžalobcaakojejštátnypríslušník;ženie
je isté, žeby žalobca bol nasadený do bojov na Ukrajine, pretože podľa dostupných správ, do bojov nie sú
Rusmi všeobecne nasadzovaní branci kvôli nepriaznivým skúsenostiam z minulosti a tiež kvôli silnému
hnutiu odporu matiek brancov; že v prípade odmietnutia podrobiť sa brannej povinnosti síce podľa

ruského zákonodarstva hrozí brancovi od peňažného trestu, cez trest nútenej práce a až po trest odňatia
slobody, avšak v prípade žalobcu by mu bol uložený peňažný trest, ktorý sa spravidla (v prevažnej miere)
takýmto previnilcom ukladá, čo podľa žalobcu vo vzťahu k odmietnutiu podrobiť sa brannej povinnosti
nie je trest diskriminačný ani neprimeraný a to aj s odkazom na v tomto smere prísnejšiu slovenskú
právnu úpravu a napokon, že žalobca má podľa ruského zákonodarstva (podľa Ústavy) na výber civilnú

službu ak by nechcel nastúpiť na výkon vojenskej služby. Na základe uvedených konštatovaní žalovaný
uzavrel, že žalobca sa obáva nástupu na vojenskú službu, avšak v konaní ničím nepreukázal, žeby toto
jeho odmietnutie súviselo s jeho presvedčením alebo predsudkom a podľa žalovaného aby žalobcom
uvádzané dôvody boli azylovo relevantnými, musel by preukázať ich súvis s jeho národnosťou.
Na margo uvedenej argumentácie žalovaného sa správnemu súdu žiada uviesť, že toto odôvodnenie

je iba všeobecného charakteru a na okolnosti prípadu nereflektujúceho charakteru, ktoré navyše
nekorešponduje s obsahom administratívneho spisu a to so samotným žalovaným do konania
zabezpečenou polytématickou správou o krajine pôvodu žalobcu (t.j. o Rusku).
Napríklad pokiaľ ide o civilnú službu ako náhradu vojenskej služby, tak podľa v spise sa nachádzajúcej
polytematickej správy o Rusku, je právo na civilnú náhradnú službu možné vykonať ak cit. „... je

vojenská služba v rozpore s osobným (politickým, pacifistickým) presvedčením alebo náboženským
presvedčením osoby alebo, ak táto osoba patrí k pôvodnému obyvateľstvu, ktorého tradičný spôsob
života je v rozpore s vojenskou službou (...) Podľa federálneho zákona „O náhradnej civilnej službe“
majú nárok na náhradnú civilnú službu len občania mužského pohlavia vo veku od 18 do 30 rokov,ktorí nie sú členmi zálohy. (...) Vojenské komisariáty a súdy bežne zamietajú žiadosti ľudí, ktorí boli
povolaní na nasadenie na Ukrajine a namiesto toho chcú vykonávať civilnú službu. Ako dôvod sa
uvádza, že v čase čiastočnej mobilizácie neexistujú žiadne osobitné zákonné predpisy o civilnej službe.“

Z uvedeného je zrejmým, že záver žalovaného o možnosti využitia žalobcom po jeho návrate do
krajiny pôvodu inštitútu náhradnej civilnej služby namiesto výkonu vojenskej služby, nekorešponduje
so samotným žalovaným pre rozhodnutie zadováženými podkladmi a tiež odporuje realite. Totižto ako
je z uvedenej správy zrejmým, aplikácia inštitútu náhradnej civilnej služby v čase vojnového konfliktu
neprichádza vôbec do úvahy, okrem toho ak by aj bola prípustnou, tak na strane žalobcu nie je

splnená (i) ani podmienka výhrady svedomia z náboženského, politického, pacifistického presvedčenia
alebo plynúca z tradičného spôsobu života žalobcu, keďže žalobca ako dôvod pre ktorý má dôvodnú
obavu z nastúpenia na vojenskú službu v ruskej armáde neuvádza jeho principiálny odpor voči vojne,
ani politické či náboženské presvedčenie, ale konzistentne počas celého azylového konania uvádza
ukrajinskú národnosť, resp. príslušnosť ku krajine, s ktorou je Ruská federácia v otvorenom vojnovom
konflikte; (ii) žalobca nespĺňa ani podmienku veku osoby oprávnenej žiadať o vykonávanie náhradnej

civilnej služby (medzi 18 a 30 rokom), keďže žalobca má aktuálne 34 rokov a napokon (iii) žalobca
nespĺňa ani podmienky, žeby bol mimo zálohy, čo preukázal svojou vojenskou knižkou. Takže v prípade
návratu žalobcu na územie krajiny pôvodu (Ruska), by žalobca reálne, za aktuálnej vojnovej situácie,
inštitút náhradnej civilnej služby namiesto vojenskej služby, využiť nemohol. Pre žalobcu teda neexistuje
všeobecne dostupná legálna možnosť vyhnúť sa vojenskej službe, pretože náhradná civilná služba je

v čase mobilizácie negovaná.
Obdobne tak nie je zrejmým, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že žalobca ako branec by
pravdepodobne nebol nasadený do bojov na Ukrajine keď v žalovaným pre rozhodnutie zadováženej
polytématickej správe o Rusku je uvedené cit. „Pôvodné obyvateľstvo a príslušníci etnických menšín
sú neprimerane často terčom mobilizácie a v prípade odmietnutia sú vystavení mučeniu a zlému

zaobchádzaniu.“ V tomto bode odôvodnenia si rozhodnutie žalovaného aj vnútorne protirečí, keď na
jednej strane uvádza, že branci nie sú nasadzovaní do bojov na Ukrajine kvôli silnému hnutiu matiek
brancov, tj. snaží sa navodiť dojem, že branci sú v tomto smere pod akousi „ochrannou rukou“, no
na druhej strane tvrdí, že branci sú často aj násilím nútení k podpisu zmluvy s profesionálnou ruskou
armádou, aby mohli byť poslaní na ukrajinský front, tj. na strane druhej poukazuje na bezvýchodiskovú

situáciu, kedy branec buď podpíše zmluvu a ruskou armádou a tak „dobrovoľne-povinne“ odíde na
front alebo sa vystavuje mučeniu a neľudskému, ľstivému konaniu v prípade odmietnutia podrobiť sa
mobilizácii.
V bode odôvodnenia, v ktorom sa žalovaný venuje spôsobu sankcionovania za odmietnutie nastúpiť
v Rusku vojenskú službu, sa síce žalovaný môže odvolať na konštatovanie v polytématickej správe

o Rusku podľa ktorej cit. „Za prvých šesť mesiacov roku 2024 bolo na základe údajov súdneho oddelenia
Najvyššieho súdu Ruskej federácie, ku ktorým získalo prístup nezávislé médium Verstka, odsúdený 427
osôb za vyhýbanie sa odvodu na vojenskú službu a 1 [za vyhýbanie sa odvodu] na ACS. V žiadnom
z týchto prípadov nebol uložený trest odňatia slobody; 99% odsúdených bola uložená pokuta, pričom
len 5 osôb dostalo pokutu presahujúcu 100 000 rubľov [966 €].“, avšak uvedené nič nemení na tom, že

nie je zrejmým, ako sa postupuje voči osobám, ktoré peňažný trest z akýchkoľvek dôvodov nezaplatia
alebo ho zaplatia, či aj po jeho zaplatení musia vojenskú službu nastúpiť (?).

33. Každopádne je možné súhlasiť so žalovaným, že samotná branná povinnosť štátneho príslušníka
k štátu jeho pôvodu, nie je azylovo relevantným dôvodom, avšak v danom konkrétnom prípade žalovaný

opomenul, že okrem dôvodu existencie vojnového konfliktu medzi krajinou pôvodu žalobcu a krajinou,
s ktorou sa cíti byť žalobca národnostne spriaznený, žalobca ako dôvod pre ktorý má odôvodnenú obavu
z prenasledovania v krajine pôvodu v tom dôsledku, žeby odmietol vykonávať vojenskú službu, uviedol
aj ďalšie dva vzájomne prepojené dôvody a to, že sa hlási k ukrajinskej národnosti pretože na Ukrajine sa
žalobca narodil, čo žalobca aj listinne preukázal a tiež že jeho najbližšia rodina, t.j. manželka a maloletý

syn sú ukrajinskí štátni príslušníci. Keďže žalobca tieto svoje tvrdenia aj listinne preukázal (t.j. preukázal
miesto svojho narodenia, totožnosť manželky, miesto bydliska na Ukrajine), pričom žalovaný žiadnym
relevantnýmspôsobomnespochybnildôveryhodnosťžalobcu,takpodľasprávnehosúduneobstojízáver
žalovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí, že na to, aby cit. „... žalobcom uvádzané dôvody boli
azylovo relevantnými, musel by preukázať ich súvis s jeho národnosťou.“, pretože týmto konštatovaním

v podstate žalovaný uzavrel že žalobca svoju obavu z prenasledovania v krajine pôvodu (v Rusku), ktoré
prenasledovanie by mu hrozilo, keby odmietol vykonávať vojenskú službu a bojovať proti príslušníkom
národa ku ktorému sa národnostne hlási, nijako nepreukázal. Ako však bolo uvedené, toto sa nezakladá
na pravde, pretože žalobca konzistentne počas celého azylového konania tvrdil a aj preukázal, že dôvodpre ktorý pociťuje obavu z prenasledovania v krajine pôvodu (t.j. v Rusku) tkvie v ukrajinskej národnosti
jeho, ako aj jeho manželky a syna, ktorí sú navyše ukrajinskými štátnymi príslušníkmi.
V uvedenej súvislosti najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Sak 5/2021 z 31.01.2022

uviedol cit. „Pokiaľ je však branná povinnosť spojená s účasťou na ozbrojenom konflikte, ktorý je
namierený proti určitému etniku, ktorého je žiadateľ o azyl príslušníkom, a pokiaľ žiadateľ o azyl počas
administratívneho konania konzistentne tvrdí, že dôvodom odmietnutia nástupu na základnú vojenskú
službu je jeho národnosť a ako člen istej národnostnej skupiny by sa musel v rámci výkonu vojenskej
služby podieľať na ozbrojených akciách vedených proti jeho etniku, správny orgán musí posúdiť, či v

jeho prípade existuje azylovo relevantný dôvod prenasledovania.“

34. V danom prípade však žalovaný neskúmal u žalobcu relevantnosť jeho obavy z prenasledovania
vkrajinepôvodu(Rusku)vpríčinnejsúvislostisjehoukrajinskounárodnosťou,resp.sjehopríslušnosťou
k ukrajinskému národu, s ktorým je krajina pôvodu žalobcu vo vojnovom konflikte, ale v tomto smere
žalovaný rozvinul smerom k žalobcovi iba neadresné, všeobecné konštatovania o tom, že žalobca môže

namiesto vojenskej služby využiť inštitút civilnej služby; že zaiste (ako ktorýkoľvek iný branec, rozumej
s nie ukrajinskou príslušnosťou) nebude nasadený v bojoch na Ukrajine, teda proti vlastnému národu
a že v prípade odmietnutia podrobiť sa vojenskej službe mu bude s najväčšou pravdepodobnosťou
uložený, ako vo väčšine prípadov, peňažný trest. Na tomto mieste je nutným podotknúť, že v danom
prípade sa u žalobcu nejedná o osobu, ktorá žije v Rusku a nikdy Rusko neopustila a ktorá odmietne

vykonávať vojenskú službu, ale sa jedná o osobu, ktorá Rusko v minulosti opustila a navyše žila
a žije na v tomto čase nepriateľskom území, kde si založila rodinu, t.j. jedná sa o osobu u ktorej sa
pravdepodobne bude ináč posudzovať možnosť odmietnutia nastúpiť na vojenskú službu, o ktorých
skutočnostiach by si žalovaný mal zadovážiť podklady. V tejto súvislosti, podľa správneho súdu, nie je
relevantným, že žalobca si počas svojho pobytu (žitia) na Ukrajine nežiadal o ukrajinské občianstvo,

čo by podľa žalovaného bolo viac presvedčivým o jeho spojení s Ukrajinou, pretože žalobca si zaiste
v čase svojho žitia na Ukrajine nemal za potrebné vytvárať „alibi“ a svojej náklonnosti k Ukrajine, pretože
v tom čase nemohol mať tušenie o vypuknutí vojnového konfliktu a napokon o jeho skutočnom prepojení
sUkrajinousvedčí,ženaUkrajinesizaložilrodinusukrajinskouštátnoupríslušníčkouamádieťa,ktoréje
ukrajinským štátnym príslušníkom. V nadväznosti na uvedené sa správnemu súdu iba nad rámec žiada

dodať, že žalovaný tento argument o nevyužití možnosti žalobcom požiadať o ukrajinské občianstvo,
uviedol až vo svojom vyjadrení k žalobe nie však v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom predmetom
prieskumu správnym súdom nie je vyjadrenie žalovaného k žalobe, ale rozhodnutie žalovaného, preto už
pri koncipovaní odôvodnenia rozhodnutia by bola žiadúca vyššia zaangažovanosť a iniciatíva zo strany
žalovaného uviesť a vyargumentovať všetky dôvody, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie.

Okrem toho sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že
žalobca nie je sám, ale má manželku a syna ukrajinskej národnosti a ukrajinskej štátnej príslušnosti a to
v tom ohľade, či táto skutočnosť je alebo nie je relevantnou z hľadiska jej posúdenia ako dôvodu pre
udelenie azylu. V tomto smere podľa správneho súdu nepostačuje iba poukaz žalovaným na rozhodnutie
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/3/2024 z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Samotný nesúhlas

s nastúpením brannej povinnosti z dôvodu povinnosti bojovať proti inému štátu však nezakladá právo
na udelenie azylu. To ani v prípade, ak by žiadateľ o udelenie azylu musel ísť bojovať voči štátu,
ktorý mu je blízky, v ktorom pozná viacero osôb a prípadne má aj blízkych priateľov.“, pretože žalobca
neargumentuje prítomnosťou svojich priateľov na Ukrajine, ale prítomnosťou svojej najbližšej rodiny
(manželky a syna).

Taktiež, žalovaný, ktorý nespochybnil dôveryhodnosť žalobcu, nezohľadnil žalobcom taktiež
konzistentne uvádzanú skutočnosť, že dôvodom pre ktorý v roku 2018 žalobca s manželkou opustili
Rusko, boli už v tomto mierovom čase (vojnový konflikt začal až vo februári 2022), národnostnou
neznášanlivosťou podnietené nevhodné narážky a komentáre žalobcových kolegov a otca na adresu
jeho ukrajinskej manželky, ktoré tvrdenie sa javí byť dôveryhodným, keďže žalobca v čase odchodu

z Ruska mal stabilnú a dlhodobú prácu, ako aj rodinné zázemie (žalobcovi rodičia žijú v Rusku) a teda
zdá sa, nemal iný dôvod túto istotu opustiť a ísť do neistoty v práci bez pracovnej zmluvy.

35.Nadruhejstrane,podľasprávnehosúdujeudržateľnévyjadreniežalovanéhokžalobe,podľaktorého
žalobcom ako azylový dôvod uvádzaná jeho finančná podpora ukrajinskej armády, je spochybniteľný

už tým, že žalobca uvedené netvrdil ani konzistentne počas celého azylového konania a ani nie
nerozporuplne, keďže najprv vo vyjadrení pred rozhodnutím žalovaného uvádzal, že finančnú podporu
ukrajinskejarmádeposkytlapríbuznájehomanželkyaažvžalobeuviedol,žetobolpriamosámžalobca.V súvislosti s uvedeným argumentom žalobcu, správny súd uvádza, že žalovaný k tejto otázke zaujal
stanovisko až v konaní pred súdom vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak tomuto dôvodu nevenoval
pozornosť v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom v tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že

tomu bolo tak preto, že tento dôvod žalobca neuvádzal už pri jeho prvom vypočutí, pretože žalovaný
bol pri svojom zhodovaní povinný zohľadniť všetko, čo vyšlo najavo počas celého konania, pričom, ako
bolo uvedené, žalobca sa o tomto argumente zmienil prostredníctvom svojej zástupkyne už vo vyjadrení
produkovanom v azylovom konaní ešte pred vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým až bol
azylový proces administratívne ukončený.

36. Keďže správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v jeho výroku
I. o neudelení žalobcovi azylu, je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a taktiež je založené na,
nedostatočne a v rozpore s obsahom administratívneho spisu ustálenom skutkovom stave, preto ho
správny súd podľa § 206 ods. 6 SSP v spojení s § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) SSP zrušil tak, ako je to
uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

37. Pri opätovnom rozhodovaní žalovaný opätovne posúdi žiadosť žalobcu o udelenie mu azylu
a v súlade s vyššie uvedeným záväzným právnym názorom správneho súdu, vyhodnotí jednak charakter
vojnového konfliktu s ktorým žalobca z národnostných dôvodov nechce byť spájaný a doň angažovaný;
a v príčinnej súvislosti s týmto vojnovým konfliktom vyhodnotí jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti

relevantnosť žalobcom uvádzaných dôvodov pre ktoré žiada u udelenie azylu.

38. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

39. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

40. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
(2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa cit. § 167 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi

priznal voči žalovanému úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/

SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania
a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová

značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti.