Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, July 4, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 9Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100208
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. LL.M. Jana Fandáková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0925100208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

9Saz/1/2025

Správny súd v Košiciach, sudkyňou Mgr. Janou Fandákovou, LL.M., v právnej veci žalobcov: A. B. C.
D. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E., ID karta E.: XX.XXX.XXX, cestovný pas E. č. F., adresa
posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: obec C., časť A., provincia G., E., toho času Pobytový
tábor Opatovská Nová Ves, Slovenská republika, a jej maloletý syn D. H. I. D., nar. XX.XX.XXXX,
štátna príslušnosť E., ID karta Kolumbie č. X.XXX.XXX.XXX, cestovný pas E. č. F., adresa posledného
trvalého pobytu v krajine pôvodu: obec C., časť A., provincia G., E., toho času Pobytový tábor Opatovská

Nová Ves, Slovenská republika, v konaní zastúpený občianskym združením Slovenská Humanitná
Rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-
PO-164-26/2024-Ž zo dňa 5. marca 2025 na základe správnej žaloby vo veci azylu, takto

r o z h o d o l :

9Saz/1/2025

I. Zrušuje rozhodnutie žalovaného – Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, ČAS:

MU-PO-164-26/2024-Ž zo dňa 5. marca 2025, týkajúce sa žalobcov - A. B. C. D. C., nar. XX.XX.XXXX,
štátna príslušnosť E., ID karta E.: XX.XXX.XXX, cestovný pas E. č. F. a maloletého D. H. I. D., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E., ID karta E. č. X.XXX.XXX.XXX, cestovný pas E. č. F., a vec v r
a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcom priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

9Saz/1/2025

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 14.09.2024 žalobkyňa A. B. C. D. C., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „žalobkyňa“) pred pracovníkmi
oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadala zo seba a za svojho maloletého syna D. H. I.
D., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „maloletý“) o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na

území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o ich životy.

2. Dňa 26. septembra 2024 bol so žalobkyňou vykonaný vstupný pohovor, v ktorom uviedla, že nikdy
nebola trestne stíhaná, väznená, zatknutá alebo zadržaná a nikdy nebola členkou žiadnej politickejstrany, hnutia alebo organizácie. Poukázala tiež na to, že jeden z jej bratov zomrel v roku 2009 násilnou
smrťou, keď ho zabili členovia AGUILAS NEGRAS. Prvýkrát požiadala za seba a jej syna o azyl na
území Slovenskej republiky a o azyl spolu s ňou požiadal aj jej manžel z dôvodu obavy o svoj život

a životy celej rodiny. Jej dospelá dcéra býva s manželom a deťmi naďalej v E.. So svojou matkou a
otcom a ďalšími bratmi, ktorí žijú v E. je v kontakte cez sociálne siete. V podstatnom poukázala na to, že
E. nemá schopnosť ochrany všetkých svojich občanov. Fungujú tam iba štátne organizácie na pomoc
obetiam, ktoré vedú štatistiku obetí a pomáhajú finančne. V E. mali platiť ozbrojenej skupine s názvom
Los Pachencas raz týždenne v prepočte približne 65 eur s tým, že ak platiť nebudú, tak zomrú. Dňa 10.

augusta 2024, k nim prišlo päť neznámych ozbrojených osôb a chceli vedieť koľko ľudí býva v dome.
Nepredstavili sa, ale mali obuté vysoké gumové čižmy a vojenské nohavice. Rozprával s nimi jej manžel,
ona bola ukrytá vnútri domu a ich maloletý syn bol v škole. Keď manžel povedal, že v dome bývajú
dve dospelé osoby a syn, povedali, že si ho chcú zobrať so sebou, aby ho mohli vycvičiť a trénovať a
urobiť z neho detského vojaka, aby s nimi bojoval proti vláde. Podobné incidenty sa odohrali aj predtým.
Rozhodli sa preto okamžite odísť. Išli pre ich syna do školy a odišli do mesta D. k jej matke, kde ostali až

do odchodu z E.. V meste D. u jej matky neostali bývať, pretože sa báli toho, že ich tam nájdu príslušníci
ozbrojených skupín a presťahovanie do inej časti E. by nič nevyriešilo. O azyl pre svojho syna požiadala
z dôvodu obavy o jeho život, je jeho matka a chce, aby mal pokojný a bezpečný život, nechce, aby ho
zabili.

3. Žalovaný si prípisom z 10.10.2024 od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odboru
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce vyžiadal správu o krajine pôvodu žalobcov, ku ktorej sa v
konaní vyjadrili žalobcovia.

4. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-164-26/2024-Ž z 5. marca 2025 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcom neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o
azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“),
neposkytuje doplnkovú ochranu podľa § 13 ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudeľuje azyl
na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytuje doplnkovú
ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

5. Dôvody neudelenia azylu a doplnkovej ochrany žalobcom sú v podstatnej časti v napadnutom
rozhodnutí vymedzené takto:

K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle:

- aby mohol byť žalobcom priznaný azyl, ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť
objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo
uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo sa v

konaní nepreukázalo,
- prípady vydierania, spojené s vyhrážkami zabitia, môžu svojim psychickým nátlakom napĺňať jedno z
kritérií prenasledovania, avšak bez priamej súvislosti s § 8 zákona o azyle, ktorého splnenie
základnou podmienkou pre udelenie azylu, je z hľadiska možnosti udelenia medzinárodnej ochrany
irelevantné,

- požadovanie „výpalného“ pod hrozbou zabitia tak, ako to žalobkyňa opísala, nie je nijako naviazané na
jej rasu, národnosť alebo náboženstvo, zastávanie alebo uplatňovanie politického názoru, práv a slobôd
alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine. Ide výlučne o snahu ozbrojených skupín protizákonným
spôsobom získať finančné prostriedky na zabezpečenie chodu, ktorá spĺňa charakteristiky trestného
činu, avšak nie perzekúcie,

- žalovaný nevylučuje, že žalobkyňa mohla subjektívne pociťovať strach pred ozbrojencami, ktorý ju,
respektíve jej rodinu vydierali, nakoľko však v jej prípade nebolo ničím preukázané, že by toto vydieranie
a vyhrážanie sa súvislosť s azylovou relevantnými dôvodmi, nemožno tento strach považovať za
opodstatnený pre priznanie statusu utečenca,
- v prípade žalobcov sa jedná o problémy s neštátnymi aktérmi, kde v kontexte uvedeného je potrebné

poukázať na znenie § 2 písm. e) bod 3 zákona o azyle, v zmysle ktorého pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia sú neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty (štát, strany alebo
organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia) nie sú schopné alebo ochotnéposkytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, čo v prípade žalobcov preukázané
nebolo,
- žalobkyňa spolu s partnerom (terajším manželom, pozn.) požiadali o pomoc, táto im bola poskytnutá a

presťahovaním sa k matke žalobkyne v podstate svoj problém vyriešili vnútroštátnym presídlením, ako
ďalšej formy vnútroštátnej ochrany,
- táto situácia sa netýka ani maloletého syna žalobkyne, nakoľko v jeho prípade sa napriek možnostiam
žalobkyňa, ako jeho matka so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne orgány alebo organizácie ani
neobrátila. Uviedla síce, že štátne orgány E. nič nerobia v prípade únosu a výcviku maloletých detí

príslušníkmi ozbrojených skupín, avšak tu treba zdôrazniť, že je to iba jej ničím nepodložená subjektívna
domnienka, keďže sa o žiadnu ochranu v tomto smere ani nepokúsila, čo je v príkrom rozpore s tým,
že kvôli vydieraniu zo strany militantnej skupiny Los Pachencas možnosť vnútroštátnej ochrany, akú
E. ponúka, využila. V takomto prípade, keď sa štátne orgány ani nemali možnosť dozvedieť o obave
a jej strachu z náboru syna do ozbrojených skupín, nemožno hovoriť o neochote ani o neschopnosti
kolumbijský štátnych orgánov poskytnúť im pomoc,

- využitie vnútroštátnej ochrany má vždy prednosť pred medzinárodnou ochranou a až potom, akoby
sa stalo riešenie situácie v krajine pôvodu nemožné, bol by cudzinec oprávnený na poskytnutie
medzinárodnej ochrany v zmysle medzinárodných záväzkov za okolností, kedy by problémy cudzinca
súviseli s azylovo relevantnými dôvodmi, čo nie je prípad žalobcov,
- potom, ako sa celá rodina presťahovala za matkou žalobkyne do mesta Apulo sa do odchodu z krajiny

so žiadnymi problémami s príslušníkmi ozbrojených skupín nestretli, svoju situáciu tak žalobcovia mohli
vyriešiť v rámci krajiny pôvodu a neboli nútení z E. odísť,
- v kontexte dôvodu o azyl maloletého žalovaný poukázal na to, že E. ratifikovala (zaviazala sa
dodržiavať) Dohovor OSN o právach dieťaťa, to znamená, že je povinná rešpektovať práva dieťaťa a
chrániť ich pred všetkými formami násilia vrátane zanedbávania, zlého zaobchádzania a zneužívania.

Maloletý mal v čase odchodu z E. sedem rokov a v krajine pôvodu mal stabilné rodinné zázemie,
zabezpečený prístup ku vzdelaniu a v prípade potreby mal garantované právo na ochranu pred
všetkými formami násilia. E. výrazne pokročila v úsilí o odstránenie najhorších foriem detskej práce.
Vláda predstavila nový národný akčný plán, ktorý poskytuje peňažnú podporu zraniteľným skupinám
postihnutým ozbrojeným konfliktom a ďalší národný akčný plán na zaručenie neprerušovaného

vzdelávania a bezpečných priestorov na školách v oblastiach postihnutých ozbrojeným konfliktom.
Taktiež boli predstavené a prijaté ďalšie národné politiky čo svedčí o tom, že krajina preukázateľne bojuje
proti tomuto druhu trestnej činnosti zo strany neštátnych aktérov,
- žalovaný tak v zmysle § 2a zákona o azyle v konaní zohľadnil najlepší záujem maloletého.

K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle:
- žalovaný v konaní nezistil ani jeden z dôvodov vymedzených v § 2 písm. e) zákona o azyle § s
poukázaním na to, že v kolumbijskom práve je od roku 1910 trest smrti zakázaný. Pokiaľ ide o mučenie
alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, v tomto kontexte poukázal na to, že
informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že v Kolumbii sú oblasti, kde militantné skupiny nepôsobia

respektíve,kdesisnimikolumbijskávládadokážeefektívneporadiť.ZákonaústavaE.zaručujúslobodu
vnútorného pohybu, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie, pričom kolumbijská vláda tieto
práva vo všeobecnosti s výnimkou bezpečnostne otáznych oblasti aj rešpektuje. V E. existuje množstvo
pre život žalobcov bezpečnejších lokalít, presťahovaním sa do ktorých by vyriešili svoje problémy a preto
kvôli nim neboli nútení krajinu pôvodu opustiť. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že nikdy neboli zo strany

E. štátnych orgánov vystavený takémuto konaniu a v E. nevykonávali žiadnu činnosť, ktorá by v prípade
ich návratu viedla oficiálne kolumbijské orgány k takýmto neprimeraným opatrenia voči ich osobám. Na
základe uvedeného možno vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo žalobcom vážne
bezprávie vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trest,
- v E. v súčasnej dobe neprebieha žiaden medzinárodný, ani vnútroštátny konflikt takého charakteru,

ktorý by pre nich v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia. Informácie
o krajine pôvodu potvrdzujú, že provincia G., z ktorej žalobcovia pochádzajú, nezodpovedá definícii
oblasti, kde prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt. V provincii G. boli v roku 2024 nahlásené štyri
incidenty, pričom v troch prípadoch sa jednalo o výtržnosti a v jednom prípade o násilie voči civilistom.
Podľa dostupných informácií o krajine pôvodu v provincii G., kam patrí obec C., teda miesto trvalého

pobytu žalobcov, ako aj mesto D., kam sa rodina presťahovala a bez problémov zotrvala až do odchodu
z E., neexistuje reálne riziko, že by žalobcom hrozila tretia forma vážneho bezprávia a teda vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle:
- u žalobcov neboli splnené objektívne podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10 zákona o azyle,

nakoľko nemajú na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom,
s ktorými by sa mohli po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom uvedené nebolo ani predmetom
ich žiadosti.
- K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods.
5 zákona o azyle:

- žalobcovia nesplnili ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
zmysle § 13b zákona a azyle, t.j. na účel zlúčenia rodiny a to z objektívnych dôvodov, keďže nemajú
na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov a poskytnutou doplnkovou ochranou,
s ktorými by sa mohli po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom uvedené taktiež ani nebolo
predmetom žiadosti.

6. Nad rámec uvedených dôvodov, vzhľadom na vyjadrenia žalobcov, žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia nevykonávali v krajine pôvodu žiadne politické
aktivity a nebolo ani objektívne preukázané, že by im nejaký politický názor niekto pripisoval. Nikdy
neboli členmi, ani podporovateľmi žiadnej politickej strany, hnutia alebo organizácie, neboli nikdy trestne
stíhaní,nemaližiadneproblémysbezpečnostnýmialeboinýmizložkamištátu.Vichprípadeabsentovalo

akékoľvek politické presvedčenie, ktoré by im bránilo zotrvať v krajine pôvodu. V prípade žalobcov tak
nič nenasvedčuje tomu, že v ich krajine pôvodu čelili prenasledovaniu v súvislosti s politickým názorom,
hoc aj prisudzovaným. Taktiež žalovaný poukázal na to, že v ich prípade neboli splnené ani pojmové
znaky definície sociálnej skupiny s poukázaním na judikatúru najvyšších súdnych autorít.

II.
Priebeh súdneho konania, žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

7. Žalobcovia sa žalobou z 21.marca 2025, domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a
vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

8. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body (námietky) žalobcov:
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal

orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom,
- nesprávnym právnym posúdením veci je tá skutočnosť, že žalovaný napriek informáciám o krajine
pôvodu žalobcov, ktoré sám do konania zabezpečil, dospel k záveru, že pristúpením ktorejkoľvek
ozbrojenej skupiny v E. k politike "Total Peace“ prezidenta J. C., v tomto prípade ozbrojenej skupiny Los
Pachencas, došlo k zastaveniu nelegálnych, resp. protizákonných aktivít týchto skupín,

- v súvislosti s týmto žalovaným proklamovaným prímerím, ktoré uzavrela skupina K. C. s vládou,
žalobcovia poukázali na konkrétne informácie o krajine ich pôvodu, ktoré hovoria o tom, že napriek
prímeriu, skupina pokračovala v páchaní trestnej činnosti rovnako pokračovala aj v boji s vládou, čo
je v priamom rozpore so závermi žalovaného. Informácie hovoria aj o tom, že vláda po uplynutí šesť
mesačnej lehoty prímerie s touto skupinou neobnovila,

- žalovaný vyvodil dva úplne odlišné závery a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
aký je zistený skutkový stav a či je žalovaný toho názoru, že obyvatelia E. sú alebo nie sú ohrození.
Žalovaný tak spôsobil zmätočnosť a nezrozumiteľnosť uvedenej časti rozhodnutia, keď na jednej strane
tvrdí, že na základe detailnej analýzy situácie v krajine pôvodu nevylučuje, že k vydieračským praktikám
sa ozbrojené skupiny uchyľujú a reálne sa tieto veci v E. dejú a na strane druhej z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že uzavretím prímeria a pristúpením v politike „Total Peace“ je
eliminované nebezpečenstvo, ktoré obyvateľom od ozbrojených skupín v E. hrozí,
- z popísaných incidentov, ktoré sa im udiali v krajine pôvodu (dňa 28.11.2023 a 03.12.2023, pozn.) je
zrejmé, že požadovanie „výpalného“ pod hrozbou zabitia zo strany militantnej skupiny bolo z opozičných
politických dôvodov Los Pachencas, ktorým chce okrem iného táto skupina financovať svoju vojnu

s vládou. Platenie výpalného, ktoré od žalobkyne a jej manžela požadovala táto skupina, môže táto
skupina považovať za prejavenie politického názoru podpory vlády E., proti ktorej, okrem iných, táto
skupina bojuje, čo môže byť ďalším dôvodom na prenasledovanie žalobkyne a jej rodiny z imputovaných
politických dôvodov,- je pravdou, že štát dáva možnosť svojim občanom domáhať sa ochrany pred ozbrojenými skupinami
a obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na štátne orgány, avšak to, čo je dôležité a čo vyplýva z informácií o
krajine pôvodu a samotných dôkazov v administratívnom spise je to, že štát nedokáže ochranu všetkým

svojim občanom poskytnúť. Poskytnutie drobných finančných prostriedkov obetiam ozbrojených skupín,
ako to bolo aj v jej prípade, nemožno považovať za poskytnutie ochrany štátom, a teda za splnenie
podmienok ochrany poskytnutej štátom v zmysle § 19a ods. 7 zákona o azyle, keďže nejde o ochranu
účinnú a trvalú a zároveň poskytnutím finančných prostriedkov štát nedokázal zabrániť prenasledovaniu
alebo vážnemu bezpráviu, ktoré jej a jej rodine zo strany Los Pachencas hrozilo,

- nesprávnym právnym posúdením veci je aj záver žalovaného, že štát poskytuje dostatočnú ochranu
deťom pred núteným náborom maloletých a to s poukázaním na to, že žalovaný dospel k tomuto názoru
za nezohľadnenia, resp. úplného odignorovania informácií, ktoré vyplývajú zo správy o krajine pôvodu,
ktoré si zabezpečil sám žalovaný. Tieto informácie poukazujú na skutočnosť, že E. vláda umožňuje
ozbrojeným skupinám pokračovať v nábore detských vojakov,
- maloletý patrí do sociálnej skupiny, ktorá je tvorená deťmi, ktoré sú obeťami vojnového zločinu a ktorá

sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, ktorá má povahu vrodeného a nezmeniteľného rysu, ktorým
je práve neplnoletosť týchto detí a teda zároveň ich zaradenie medzi zraniteľné skupiny z dôvodu ich
nízkeho veku,
- žalobkyňu a jej manžela z dôvodu nerešpektovania príkazu príslušníkov ozbrojenej skupiny vydať
ich maloletého syna za účelom jeho zneužitia na jeho nútené zapojenie sa do ozbrojeného konfliktu

s E. vládou, možno zaradiť do sociálnej skupiny, ktorá je definovaná ako sociálna skupina rodičov v
krajine E., ktorí odmietajú vydať svoje deti do dispozície ozbrojených skupín, čím sa sami vystavujú
riziku prenasledovania, únosu, či zabitia zo strany týchto ozbrojených skupín. V súlade s § 19a ods.
4 písm. e) zákona o azyle kolumbijskí rodičia chrániaci svoje deti pred núteným náborom ozbrojenými
skupinami, tvoria sociálnu skupinu zdieľajúc spoločnú charakteristiku a presvedčenie o nevyhnutnosti

ochrany svojich detí pred nevyberaným násilím ktoré im v E. hrozí, pričom uvedená charakteristika a
presvedčenie sú tak závažné pre identitu a svedomie, že dané osoby by nemali byť nútené, aby sa ich
zriekli. Tým nielenže vytvárajú vyššie špecifikovanú sociálnu skupinu, ale zároveň tým vyjadrujú svoje
politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami,
- nesprávnym právnym posúdením veci a zároveň faktom, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej

správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom
oporu,jeajzáveržalovaného,ževE.vsúčasnejdobeneprebiehažiadenmedzinárodnýanivnútroštátny
konflikt takého charakteru, že by pre nich v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho
bezprávia.

9. Žalobkyňa do konania ako nový dôkaz o nebezpečnosti v obci Pandi doložila verejné vyhlásenia
ozbrojenej skupiny FARC, ktoré sa v priebehu soboty dňa 29. marca 2025 v noci, objavili okrem iných
aj v tejto obci a ktoré dávajú ľuďom vedieť, že majú miesto pod kontrolou, pričom týmto vyhlásením
„vydali rozsudky smrti nad niektorými ľuďmi“. Ako prílohu žaloby priložila aj aktuálne informácie o krajine
pôvodu Kolumbia.

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.05.2025, nad rámec skutočností uvedených v napadnutom
rozhodnutí, v podstatnom poukázal na to, že domnienku žalobkyne o prenasledovaní za imputovaného
politický názor nepovažuje za relevantnú. Žalobkyňa, ani jej manžel sa politicky neangažovali,
nepracovali pre štátne inštitúcie. Žalovaný sa domnieva, že samotné neplatenie „vojnovej dane“

ozbrojenej skupine žalobkyňou nevyjadruje explicitnú politickú podporu vládnej strane. Rovnako tak
názor manžela žalobkyne, že „nepovažuje za správne prispievať na vojnu svojej krajine“ je možné
považovaťzamorálny,niepolitickýpostojkozbrojenémukonaniu.Podľajehonázoruskupinamaloletých
ohrozená verbovaním ozbrojenými skupinami v zmysle definície sociálnej skupiny má síce vek ako
nemeniteľnú črtu, avšak zraniteľnosť spojená s týmto vekom je podľa žalovaného vnímaná ako

všeobecná vlastnosť vyplývajúca z prirodzeného vývoja situácie, v ktorej sa maloletý nachádza. Z
tohto dôvodu zraniteľnosť nie je dostatočne identifikovateľná odlišnosť, ktorá by zakladala príslušnosť k
sociálnej skupine v zmysle azylového práva. Žalovaný taktiež zdôraznil, že nesúhlasí ani s námietkou
neudelenia medzinárodnej ochrany žalobkyne z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine rodičov v
krajine E., ktorí odmietajú vydať svoje deti do dispozície skupín. V žalobkyňou uvádzaných sociálnych

skupinách podľa jeho názoru absentuje významná a rozlišujúca charakteristika definovaná v § 19a
ods. 4 písm. e) zákona o azyle, preto má žalovaný za to, že v prípade žalobcov začlenenie v takýchto
skupinách nezakladá pri poskytovaní medzinárodnej ochrany relevantné dôvody. Poukázal na to, že
informácie uvádzané žalobkyňou, dostupné v administratívnom spise, svedčia o konaní a reakcií štátuna podnety na ochranu proti ozbrojeným skupinám a tiež o tom, že žalobkyňa pred odchodom z krajiny
nevyčerpala dostupné vnútroštátne právne prostriedky na ochranu seba a svojej rodiny. Skutočnosť,
že žalobkyňa neoznámila trestný čin a rozhodla sa opustiť krajinu, napriek tomu, že štát už predtým

v jej prospech konal, podľa žalovaného preukazuje, že mala prístup k ochrane, ktorú nevyužila. K
žalobkyňou predloženému dôkazu a to k verejnému vyhláseniu FARC (príloha č.5, pozn.), ktoré boli
údajne žalobkyni zaslané prostredníctvom príbuzných približne pred mesiacom, žalovaný uviedol, že
tento dôkaz hodnotí ako súčasť psychologického pôsobenia ozbrojenej skupiny, nie ako individuálnu
hrozbu. Texty neobsahujú menovité výzvy a nie sú adresované konkrétne žalobkyni, ani jej rodine.

Nemožno z nich preto vyvodzovať individuálne riziko pre žalobkyňu v zmysle § 8 zákona o azyle, s
naplnením kritéria prenasledovania.

11. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia spresnil, že konflikt neprebieha v rovnakej intenzite na celom
území E.. Existuje možnosť presídlenia do bezpečnejších oblastí, napr. Bogota, Medellin, ktoré sú mimo
dosahu ozbrojených skupín. Zároveň poukázal na to, že Európska únia aktuálne zvažuje zaradenie

E. na zoznam bezpečných tretích krajín v zmysle návrhu nariadenia o spoločnom azylovom systéme.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

12. Žalobkyňa v replike zo dňa 06.06.2025 zdôraznila, že v ich prípade vonkoncom nejde o akúsi
domnienku, že sú osobami s prisudzovaným politickým názorom. Žalobkyňa poukázala na to, že sa plne

stotožňuje s vyjadrením jej manžela v celom azylovom konaní. Odmietnutie platenia „vojnovej dane“
jednoznačne v ozbrojených skupinách E. evokuje stotožňovanie sa ľudí odmietajúcich platiť túto vojnovú
daň s politikou vlády, čo znamená podporu vlády v snahe ukončiť pôsobenie ozbrojených skupín či už
uzavretím mieru s týmito skupinami, alebo v opačnom prípade v politike ich likvidácie. Z informácií o
krajine pôvodu žalobkyne tiež vyplýva, že množstvo ľudí sa z rôznych, predovšetkým z ekonomických

dôvodov, k ozbrojeným a zločineckým skupinám pridáva, pričom situácia v E. je už tak neúnosná,
že vláda prijíma rôzne, aj keď väčšinou neúčinné, či nedostatočné opatrenia. Nevylučuje záujem
štátu chrániť obyvateľov pred prenasledovaním zločineckými a ozbrojenými skupinami, avšak naďalej
zotrváva na tvrdení, že štát nie je schopný zabezpečiť adekvátnu ochranu všetkým svojim obyvateľom,
čo rieši rôznymi programami, či poskytovaním malých finančných súm. Uvedené však vonkoncom nie

je dostatočná a účinná ochrana. O tom, že žalovaným uvádzané opatrenia vlády sú nedostatočné
a neúčinné, ktoré maloleté deti v E. nedokážu ochrániť, svedčí to, že v opačnom prípade by E. za
posledný rok nehlásila zvýšený nábor maloletých detí, ktorý má stále stúpajúcu tendenciu a zároveň by
nebola E. jednou z krajín s najznepokojivejšou mierou porušovania ľudských práv detí, vrátane náboru a
využívania detí. Žalobkyňa poukázala tiež na to, že vzhľadom na spôsob a úroveň ochrany, ktorú im štát

privymáhanívýpalnéhoozbrojenouskupinouposkytol,vzhľadomnareálnusituáciuvkrajineichpôvodu,
ktorú potvrdzujú aj informácie z medzinárodných zdrojov ohľadom núteného náboru maloletých detí v
E. a taktiež vzhľadom na informáciami potvrdenú skorumpovanosť štátnych orgánov a nedodržiavaní
zákonných ustanovení v súvislosti s ochranou detí, prijatých samotnou vládou, nevideli zmysluplnosť
domáhať sa ochrany na polícii. Zároveň, keďže v mnohých prípadoch štátne orgány spolupracujú so

samotnými zločineckými skupinami, oznámenie trestného činu predstavuje pre oznamovateľa veľké
riziko a nebezpečenstvo zo strany ozbrojených skupín vo forme odvety.

13. Prílohou repliky je vyjadrenie manžela žalobkyne, ktoré písal aj v jej mene a taktiež screenshoty
obrazovky zachytávajúce profil jej manžela na Facebooku, ktorými chce dokázať hodnovernosť svojej

výpovede vo veci jeho politickej aktivity v politickej strane AICO spolu so sprievodným listom, ako aj
potvrdenie matrikára obce C. o tom, že jej manžel nebol zvolený za člena rady v obci C. G. registrovanej
politickou stranou AICO.

14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.06.2025 v reakcii na repliku žalobcov uviedol, že konštrukcia

uvádzaná žalobkyňou a to, že boli spolu s manželom v súvislosti s odmietnutím platiť daň ozbrojenou
skupinou vnímaní ako politicky angažované osoby v prospech vlády a preto boli prenasledovaní,
neobstojí, pretože nie je podporená objektívnymi skutočnosťami a ani dokumentáciou, ktorú predložila
samotná žalobkyňa. Aj keď manžel žalobkyne pred približne desiatimi rokmi neúspešne kandidoval
na post starostu, relevantné je to, že táto skutočnosť nebola aktuálna v čase kontaktu s ozbrojenou

skupinou. Až následne, po odmietnutí zaplatiť, si žalobkyňa s manželom vyvodzujú svoje vlastné
subjektívne závery, že by ich postoj mohol byť skupinou chápaný ako politický. Vzhľadom na
to, že ozbrojené skupiny požadujú „vojnovú daň“ od širokého okruhu obyvateľov, bez ohľadu na
ich presvedčenie, nemožno považovať reakciu ozbrojenej skupiny, na odmietnutie platiť, za prejavpolitického prenasledovania. Prenasledovanie musí vychádzať z dôvodu, ktorý bol známym alebo
aspoň prisudzovaným už pred zásahom, nie z následnej interpretácie odmietnutia platiť „vojnovú daň“.
Poukázal tiež na to, že žalobkyňa sa neobrátila na radnicu a políciu v mieste pobytu v C., hoci práve táto

predtým riešila incident rodiny s ozbrojenou skupinou z iného departmentu I. A., čo vyústilo do uznania
žalobkyne a jej rodiny ako obetí ozbrojeného konfliktu. Zdôraznil, že nezľahčuje tvrdenie žalobkyne,
že ich maloletý syn bol ohrozený verbovaním ozbrojenými skupinami, ale verbovanie maloletých je
prítomné vo vybraných departmentoch E.. Department G. nepatrí medzi oblasti s najvyššou mierou
náboru deti. V E. existuje možnosť vnútornej ochrany a presídlenia, ktorú rodičia maloletého odmietli

bez preukázateľného dôvodu.

15. Keďže sa vo veci jednalo o správnu žalobu vo veci azylu, správny súd nebol viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby [§ 134 ods. 2 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], a preto napadnuté rozhodnutie preskúmal taktiež nad rámec
žalobných bodov uvedených v správnej žalobe. Tento rozsudok bol vyhlásený 4. júla 2025 postupom

podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesením jeho skráteného písomného
vyhotovenia na úradnej tabuly súdu po dobu 14 dní.

III.

Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom

16. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred
prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

17. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných

alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti

deťom.

18. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,
ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine
pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

19. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana
pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

20. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie
trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,
alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

21. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť
jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom
bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

22. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny
zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajúcharakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba
by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od
okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej

charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy
považované za trestné podľa osobitného predpisu.

23. Podľa § 19a ods.7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza
z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla

poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,
prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným
právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo
vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej
ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje
sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.

24. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal
a po oboznámení sa so súvisiacim administratívnym spisom ako i súdnym spisom dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná.

25. Správny súd v úvode posúdenia pristúpil k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia vo vzťahu k
neudeleniu azylu maloletému synovi žalobkyne. Správny súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti
platí, že na udelenie azylu musí žiadateľ preukázať opodstatnenú obavu z prenasledovania, pričom
prenasledovanie musí byť spojené minimálne jedným z piatich dôvodov a to buď s rasou, národnosťou,
náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine alebo s politickým presvedčením. Špecifikom

azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o
medzinárodnú ochranu.

26. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že tak, ako vyplynulo z výpovede žalobkyne počas
azylového konania, ako aj z jej písomných vyjadrení, reálnosť obavy o život svojho maloletého syna

preukazovala svojou výpoveďou, v ktorej podrobne opísala incidenty v dôsledku, ktorých sa rozhodla
aj so svojím súčasným manželom a maloletým synom opustiť krajinu pôvodu. Tieto dôvody boli v
podstatnom naviazané práve na to, že ozbrojené skupiny dlhodobo pôsobiace v ich krajine pôvodu, aj
v súčasnosti verbujú maloleté deti, čím ich nútia participovať priamo alebo nepriamo pri ozbrojených
konfliktoch vo vlastnej krajine. Maloleté deti sa tak stávajú obeťami núteného náboru ozbrojenými a

zločineckými skupinami aj napriek ich veľmi nízkemu veku.

27. Žalobkyňa v súvislosti s týmto svojím tvrdením doložila do konania množstvo správ, z ktorých tieto
skutočnosti vyplývajú, pričom tieto skutočnosti vyplývajú aj zo správy o krajine pôvodu, ktorá bola do
konania zabezpečená žalovaným Z týchto správ je celkom zrejmé, že tieto okolnosti sa v krajine pôvodu

aj napriek snahe o mierové konania, stále dejú, čo nakoniec nepoprel ani žalovaný, ktorý ale poukázal
na to, že v Kolumbii existujú aj bezpečné provincie, kde k incidentom buď vôbec nedochádza, alebo
len v malom rozsahu.

28. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nespochybnil ani to, že by neboli naplnené znaky pojmu

prenasledovania v prípadnej forme psychického nátlaku v dôsledku vyhrážania sa žalobcom smrťou.
Neudelenie azylu maloletému synovi žalobkyne je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia založené na
skutočnosti, že v prípade maloletého nešlo o prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov a teda
z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že takéto prenasledovanie by bolo naviazané na jeho rasu,
národnosť alebo náboženstvo, zastávanie alebo uplatňovanie politických názorov, práv a slobôd alebo

jeho príslušnosť k určitej sociálnej skupine.

29. Správny súd na tomto mieste predovšetkým zdôrazňuje, že v prípade rozhodovania o poskytnutí
medzinárodnej ochrany maloletému dieťaťu je potrebné veľmi dôsledne zvážiť všetky okolnosti
konkrétneho prípadu. Žalovaný k tvrdeniam žalobcov, ktorými títo poukazovali na to, že v prípade

maloletého sa jedná o príslušnosť k sociálnej skupine, ktorú možno vymedziť ako skupinu detí v
Kolumbii, ktoré sú obeťami núteného náboru ozbrojenými a zločineckými skupinami za účelom ich
začlenia do ozbrojeného konfliktu, poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 1Sža/3/2009 z 3. novembra 2009, podľa ktorého „argumentácia žiadateľa o azylvzťahujúca sa k tvrdeniu o príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže obstáť, pokiaľ žiadateľ o
azyl nenaplní konkrétnym obsahom žiaden z pojmových znakov definície sociálnej skupiny tak, ako je
vymedzená v ustanovení § 19a ods. 4 písm. e) zákona a azyle.“ Ďalej žalovaný uviedol, že podľa článku

10 ods. 1 písm. d) kvalifikačnej smernice majú „príslušníci sociálnej skupiny prirodzenú charakteristiku
alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká
základná pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a táto skupina
má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti.“

30. V zmysle uvedeného žalovaný konštatoval, že sociálna skupina v prípade maloletého nespĺňa
zákonom dané atribúty, nakoľko nemožno hovoriť o skupine osôb, ktorá sa vyznačuje spoločenskou
charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika, má
podľa názoru žalovaného, spravidla povahu vrodenej, nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná
pre ľudskú identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb. Spravidla preto pôjde o
skupinu osôb podobného spoločenského pôvodu a postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov,

poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine. Keďže teda za sociálnu skupinu
nemožno považovať skupinu osôb tak, ako ju vymedzili žalobcovia nemožno uvažovať o prenasledovaní
maloletého z dôvodu príslušnosti k takto určenej sociálnej skupine.

31. V tomto kontexte správny súd uvádza, že deti majú svoje univerzálne práva s dospelými, majú však

taktiež svojbytné práva, ako aj osobitné práva ako utečenci. Súdna judikatúra v tomto ohľade nerozlišuje,
či ide o maloleté deti bez sprievodu alebo maloletého v sprievode rodiča.

32. Správny súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie sú rozpoznateľné žiadne
bližšie úvahy, ktoré viedli žalovaného k záveru, že takáto skupina detí, ktorá je proti svojej vôli, resp.

vzhľadomnanízkyvekbezmožnostirelevantnéhoprejaveniavôle,verbovanáozbrojenýmizločineckými
skupinami, by nemohla byť považovaná za sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nereflektoval na podstatnú argumentáciu žalobcov, ktorí
v tejto súvislosti poukazovali na to, že maloleté deti sú z ich podstaty a uplatňovania ich základných
práv a slobôd zraniteľným osobami. V kontexte tohto vymedzenia poukázali na to, že táto skupina sa

jednoznačnevyznačujespoločnoucharakteristikou,ktorámápovahuvrodenéhoanezmeniteľnéhorysu,
ktorým je práve neplnoletosť týchto detí, a teda zároveň ich zaradenie medzi zraniteľné skupiny z dôvodu
ich nízkeho veku.

33. Z pohľadu správneho súdu určitá sociálna skupina je skupina osôb, ktorá sa vyznačuje objektívne

danou spoločenskou charakteristikou, alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Z tohto pohľadu je
potom potrebné posúdiť aj túto argumentáciu žalobcov, keď vymedzenie sociálnej skupiny v zmysle §
19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle iba demonštratívnym spôsobom vypočítava, kedy skupina tvorí určitú
sociálnu skupinu v zmysle relevantnom pre azylové konanie.

34. Zraniteľnosť detí sa vyznačuje okrem iného aj tým, že deti sú závislé od starostlivosti druhých
a taktiež tým, že deti majú obmedzenú schopnosť sami upozorniť na svoje problémy alebo zlé
zaobchádzanie, ktorému čelia. Dôsledkom z toho vyplývajúcim pre štátne orgány je pozitívna povinnosť
vždy prihliadať na špecifiká tejto skupiny spojenú s poskytnutím adekvátnej ochrany pred porušovaním
ľudských práv. Zraniteľnosť, ako taká, je viazaná na istú osobnú charakteristiku danej osoby. Práve touto

charakteristikou môže byť aj vek, tak, ako tomu je aj v prípade maloletých detí, ktoré sú nepochybne
jednou z najzraniteľnejších skupín v spoločnosti. Práve táto zraniteľnosť má potom konkrétny dopad na
posudzovanie jednotlivých prípadov.

35. Žalovaný až v správnom súdnom konaní vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že skupina

maloletých ohrozená verbovaním ozbrojenými skupinami v zmysle definície sociálnej skupiny má síce
vek ako nemeniteľnú črtu, avšak zraniteľnosť spojená s týmto vekom je podľa žalovaného vnímaná ako
všeobecná vlastnosť vyplývajúca z prirodzeného vývoja situácie, v ktorej sa maloletý nachádza. Z tohto
dôvodu, podľa jeho názoru, zraniteľnosť nie je dostatočne identifikovateľná odlišnosť, ktorá by zakladala
príslušnosť k sociálnej skupine v zmysle azylového práva.

36. V tomto konkrétnom prípade je však potrebné vyhodnotiť a presvedčivo odôvodniť, či práve vek
tejto skupiny osôb nie je tou objektívnou prirodzenou charakteristikou, ktorá ich odlišuje od okolitej
spoločnosti, pri ich vyhľadávaní ozbrojenými skupinami z celkom rozpoznateľného dôvodu, ktorým jeprvok ich ľahšej ovládateľnosti, ich prirodzenej submisívnosti vzhľadom na vekový rozdiel a výraznejšie
vnímane autorít vo vzťahu k cudzím osobám vyššieho veku, ktoré sa práve z tohto dôvodu zamierajú
na túto skupinu maloletých osôb. Bez ohľadu na uvedené žalovaný navyše nemôže tvrdeniami

obsiahnutými vo vyjadrení k správnej žalobe dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia.

37. Nemožno preto bez bližšieho odôvodnenia tvrdiť, že táto argumentácia žalobcov neobstojí, keďže
tak, ako už bolo vyššie uvedené, nie je zrejmé ako žalovaný k takémuto záveru dospel. Z tohto pohľadu
teda správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné v tejto časti pre nedostatok

relevantných dôvodov. Záverom tejto časti správny súd uvádza, že pri posudzovaní takejto skupiny je
potrebné prihliadať na to, že jej súčasťou sú maloleté deti, ktoré už s ohľadom na svoj často veľmi nízky
vek nemôžu chápať dosah ani rozsah skutočností prebiehajúcich v krajine ich pôvodu a v tomto kontexte
posudzovať/neposudzovať naplnenie ďalších zákonných znakov definície sociálnej skupiny vymedzenej
v citovanom ustanovení.

38. Žalobkyňa v podstatnom namietala, že jej má byť poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme
udelenia azylu z dôvodu, že platenie „výpalného“ resp. „vojnovej dane“ ktoré od žalobkyne a jej manžela
požadovaliozbrojenézločineckéskupiny,môžutietoskupinypovažovaťzaprejaveniepolitickéhonázoru
podpory vlády Kolumbie, proti ktorej, okrem iných, tieto skupiny bojujú, čo môže byť dôvodom na
prenasledovanie žalobkyne a jej rodiny z imputovaných politických dôvodov.

39. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala, že nepovažovali za správne prispievať skupine K. C. na
vojnu vo svojej krajine, pričom nezaplatenie výpalného bolo prejavením politického názoru podpory
vlády E.. V tomto kontexte žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že podľa správy
Ministerstva zahraničných vecí Holandska zverejnenej v júni 2024 skupina Dobyvačné sily sebaobrany

Sierra Nevady (ACSN), tiež nazývaná Los Panchencas (ďalej aj „ACSN“) požiadala o zahrnutie do
politiky kolumbijského prezidenta J. C. „Total Peace“ (Úplný mier) a v januári 2023 prijala 6 mesačné
bilaterálne prímerie. Následne začiatkom augusta 2024 vláda J. C. oznámila začiatok „sociálno-
právnych“ rozhovorov s touto skupinou a táto skupina oznámila skončenie svojich „vojensko-politických“
operácií. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k požadovaniu „výpalného“ touto

skupinou od žalobcu nebola daná priama súvislosť s dôvodom prenasledovania, tak ako je stanovený
v § 8 zákona o azyle. K tejto otázke ďalej žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že požadovanie
„výpalného“ pod hrozbou zabitia sa v E. deje rôznym ľuďom, bez prepojenia na akýkoľvek zákonom
stanovený dôvod prenasledovania (strana 4 napadnutého rozhodnutia, pozn.) a zároveň, že skutky
požadovania „výpalného“ je možné zaradiť do kategórie trestných činov a nie činov prenasledovania,

pričom takéto skutky sú štátnymi orgánmi sankcionované a obetiam je zo strany štátnych aj neštátnych
orgánov a organizácii poskytovaná pomoc a ochrana (strana 5 napadnutého rozhodnutia, pozn.)

40. Správny súd poukazuje, že z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že podľa údajov k 01.10.2024
oznámila ACSN zastavenie svojich vojenských operácii (informácia o krajine pôvodu, str. 22, pozn.). Na

druhej strane, informácie o krajine pôvodu neobsahujú údaj o dosiahnutí konečnej dohody medzi ACSN
a oficiálnou vládou v krajine pôvodu. Z tohto dôvodu sa správny súd nestotožnil s tým, že požadovanie
zaplatenia „vojnovej dane“ mohlo mať v rozhodnom čase iba charakter „výpalného“ (takýto svoj záver
žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej bližšie nezdôvodnil). Z tohto dôvodu by mohlo odmietnutie
zaplatenia „vojnovej dane“ žalobkyňou vyvolať potenciálne prisúdenie opozitného politického názoru

žalobkyni zo strany ACSN.

41. Žalobkyňa taktiež v podstatnom namietala, že štát nie je schopný zabezpečiť adekvátnu ochranu
všetkým svojim obyvateľom, čo rieši rôznymi programami, či poskytovaním malých finančných súm.
Uvedené však vonkoncom nie je podľa jej názoru dostatočná a účinná ochrana. Žalovaný v tomto

kontexte vyhodnotil, že žalobkyni po tom ako a partnerom (terajším manželom, pozn.) požiadali o
pomoc, táto im bola poskytnutá a presťahovaním sa k matke žalobkyne v podstate svoj problém vyriešili
vnútroštátnym presídlením, ako ďalšej formy vnútroštátnej ochrany. Pokiaľ ide o maloletého, v jeho
prípade sa napriek možnostiam žalobkyňa ako jeho matka so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne
orgány alebo organizácie ani neobrátila. Uviedla síce, že štátne orgány E. nič nerobia v prípade únosu

a výcviku maloletých detí príslušníkmi ozbrojených skupín, avšak podľa názoru žalovaného je to iba jej
ničím nepodložená subjektívna domnienka, keďže sa o žiadnu ochranu v tomto smere ani nepokúsila,
čo je v príkrom rozpore s tým, že kvôli vydieraniu zo strany militantnej skupiny Los Pachencas možnosť
vnútroštátnej ochrany, akú E. ponúka, využila.42. V reakcii na túto námietku žalobcov správny súd uvádza, že v okolnostiach konkrétneho prípadu
žalobcov je potrebné vyhodnotiť nielen skutočnosti svedčiace o tom, že v E. existuje štátna pomoc ako

aj pomoc iných organizácií v boji s týmito nežiadúcimi a dlho pretrvávajúcimi problémami, ale relevantne
posúdiť a vyhodnotiť, či vzhľadom na tvrdenia žalobkyne, ňou predložené dôkazy, ako aj na informácie
obsiahnuté v správe o krajine pôvodu, možno tvrdiť, že takáto poskytovaná ochrana je účinná a teda, či
možno od žalobcov požadovať, aby sa v okolnostiach ich životného príbehu o takúto ochranu zo strany
krajiny pôvodu viac uchádzali.

43. Konkrétne správny súd poukazuje na skutočnosť, že z výpovede žalobkyne (ktorej vierohodnosť
žalovaný v konaní nespochybnil, pozn.) vyplynulo, že sa s manželom obrátili na políciu, kde mali záujem
nahlásiť incident v súvislosti s ozbrojenou skupinou Los Pachencas a kde im bolo zo strany príslušnej
policajtky uvedené, aby radšej požadované „výpalné“ zaplatili a vrátili sa naspäť do práce. Skutočnosť,
že žalobkyňa sa neobrátila na radnicu a políciu v mieste pobytu v C., hoci práve táto predtým riešila

incident rodiny s ozbrojenou skupinou z iného departmentu I. A., čo vyústilo do uznania žalobkyne a
jej rodiny ako obetí ozbrojeného konfliktu je potrebné vyhodnotiť v kontexte celého sumáru informácii
o krajine pôvodu žalobcov.

44. Správa o krajine pôvodu, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, v časti ktorá sa zaoberá

dostupnosťou, účinnosťou a vymožiteľnosťou ochrany pred ozbrojenými zločineckými skupinami,
obsahuje z veľkej časti popis ochrany, ktorá sa poskytuje sociálnym lídrom, obhajcom ľudských práv,
verejným funkcionárom, a vyšetrovaniu ich vrážd a zmiznutí (str. 25-30, pozn.), čo je pre prípad žalobcov
bezpredmetné. Žalobcovia v tomto kontexte poukázali na konkrétne časti tejto správy o krajine pôvodu,
z ktorých vyplýva, že politika ochrany sa dostatočne nezameriava na obmedzenie rizík v kontexte

rozšíreného systematického násilia, najmä vo vidieckych a odľahlých oblastiach. Zo správy vyplýva, že
sa nedostatočne riešia základné príčiny konfliktu a násilia. Navyše rýchlosť reakcie v prípade akútnej
hrozby najmä v odľahlých oblastiach je príliš pomalá alebo úplne chýba. Niekedy sa v prípade ohrozenia
podniknú rýchle kroky, v mnohých prípadoch úrady nekonajú. Dopyt po ochrane je taktiež väčší, ako
môže E. vláda ponúknuť z hľadiska ochrany. Taktiež z uvedenej správy vyplýva, že všetky opatrenia

na premiestnenie sú dočasného charakteru. Dočasné presťahovanie ponúka zainteresovanej osobe
krátkodobý pokoji, no hrozba často nevymizne (str. 31, pozn.). Žalobcovia taktiež poukázali na tú časť
správy o krajine pôvodu, z ktorej je zrejmé, že E. je jednou z krajín s najznepokojujúcejšou mierou
porušovania ľudských práv detí, vrátane náboru a využívania detí (str. 39-40. pozn.).

45.Vtomtokontextepretosprávnysúdkonštatuje,ženapadnutérozhodnutiebezbližšiehoodôvodnenia
nereagovalo na tieto časti správy o krajine pôvodu, ktoré jednoznačne svedčia v prospech tvrdení
žalobcov. Žalovaný sa mal s touto podstatnou argumentáciou žalobcov (obsiahnutou v ich vyjadrení z
05.02.2025 na č.l. 155 administratívneho spisu, pozn.) riadne a presvedčivo vysporiadať, čo sa danom
prípade nestalo.

46. Žalobcovia taktiež v podstatnom namietali, že v ich prípade boli splnené aj podmienky na udelenie
medzinárodnej ochrany vo forme doplnkovej ochrany. V tejto časti odôvodnenia správny súd cituje
z rozsudku Správneho súdu v Košiciach, sp. zn. 19Saz/1/2025 z 27. júna 2025, kde správny súd
rozhodoval v azylovej veci manžela žalobkyne. V bodoch 33 až 37 správny súd uviedol: „Súdny dvor

EÚ sa vo veci C-285/12 Diakite (na ktorú odkazuje žalovaný) primárne zaoberal výkladovým rozdielom
medzi pojmom vnútroštátny ozbrojený konflikt [čl. 15 písm. c) Smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla
2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny
alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú
ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (ďalej aj „Smernica Rady 2004/83/ES“); § 2 písm. f) bod 3.

zákona o azyle] a ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter. V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ konštatoval potrebu autonómneho výkladu pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt, pri ktorom sa
nevyžaduje splnenie všetkých kritérií, ktorými je v medzinárodnom práve charakterizovaný ozbrojený
konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter. 34. Bližší výklad pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt
podal Súdny dvor EÚ vo veci C-901/19 CF a DN proti Bundesrepublik Deutschland (zvýraznenie

doplnené správnym súdom): „43 Konkrétnejšie, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch
56 a 59 svojich návrhov, možno tiež zohľadniť najmä intenzitu ozbrojených stretov, úroveň organizácie
prítomných ozbrojených síl a dĺžku trvania konfliktu, ako skutočností, ktoré prichádzajú do úvahy pri
posúdení reálneho rizika vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 (pozriv tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2014, Diakité, C-285/12, EU:C:2014:39, bod 35), ako aj iné
skutočnosti, ako napríklad územný rozsah situácie všeobecného násilia, skutočné cieľové miesto
žiadateľa v prípade jeho návratu do dotknutej krajiny alebo regiónu a prípadne úmyselnú agresiu

bojujúcich strán proti civilistom. 44. Z toho vyplýva, že systematické uplatňovanie takého kritéria,
ako je minimálny počet civilných obetí, zranených alebo usmrtených, na určenie stupňa intenzity
ozbrojeného konfliktu príslušnými orgánmi členského štátu bez toho, aby preskúmali všetky relevantné
okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa o doplnkovú ochranu, je v rozpore
s ustanoveniami smernice 2011/95, pretože môže viesť tieto orgány k tomu, aby odmietli priznať túto

ochranuvrozporespovinnosťoučlenskýchštátovidentifikovaťosoby,ktoréskutočnepotrebujúuvedenú
ochranu. 45. S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok
15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že na určenie existencie „vážneho a
individuálneho ohrozenia“ v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje komplexné zohľadnenie všetkých
okolností konkrétneho prípadu, najmä tých, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa.“ 35.
Zvyššieuvedenéhovyplýva,žeposúdeniekritériapočtuobetívprovinciiCundinamarcaakoizolovaného

kritéria pre prijatie záveru o (ne)existencii vnútroštátneho konfliktu v tejto provincii je nedostatočné
z hľadiska správnej aplikácie § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle. Uvedené platí o to viac, pokiaľ
žalovaný konštatoval prítomnosť čo i len jednej civilnej obete v tejto provincii. Správne mal žalovaný pri
posudzovaní existencie vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v provincii Cundinamarca zhodnotiť všetky
relevantné okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu ako žiadateľa o doplnkovú

ochranu. 36. Následne, ak by v provincii Cundinamarca prebiehal vnútroštátny ozbrojený konflikt, potom
bolo potrebné zhodnotiť nakoľko by mohol byť žalobca vystavený svojvoľnému násiliu v tejto provincii
(anglická jazyková verzia Smernice Rady 2004/83/ES v čl. 15 písm. c) používa v tejto súvislosti pojem
indiscriminate violence, ktorý možno chápať ako neselektívne násilie). V tomto smere možno poukázať
na právne závery Súdneho dvora vo veci C-285/12 Diakite, bod 30.: „Navyše je dôležité pripomenúť,

že existencia vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu bude môcť viesť k poskytnutiu doplnkovej ochrany
len vtedy, keď strety medzi ozbrojenými silami jedného štátu a jednou alebo viacerými ozbrojenými
skupinami, alebo medzi dvomi alebo viacerými ozbrojenými skupinami sa budú výnimočne považovať
za strety vyvolávajúce vážne a individuálne ohrozenie života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu
v zmysle článku 15 písm. c) smernice, pretože miera neselektívneho násilia, ktorou sa vyznačujú,

dosahuje takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilista
vyhostený do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu by zo samotného dôvodu svojej
prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia.“ V tejto súvislosti je
potrebné pri aplikácii § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle taktiež zohľadniť to, „že o čo viac bude prípadne
žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej

situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na
doplnkovú ochranu.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vec C-465/07 Elgafaji, bod 39). Až v prípade záveru
o tom, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii Cundinamarca vyvolával na strane žalobcu riziko
vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia,
potom by mal žalovaný posudzovať možnosť vnútorného presídlenia žalobcu. V prípade, ak by tomu

tak bolo, potom by bolo potrebné v napadnutom rozhodnutí konkrétne označiť (a zároveň podrobne
zdôvodniť) tie územia krajiny pôvodu, v ktorých by bol žalobca chránený pred predmetnými rizikami
vyvolanými v dôsledku vnútorného ozbrojeného konfliktu.“

47.Podľanázorusprávnehosúduniejeodôvodnenienapadnutéhorozhodnutiajednoznačnévzáveroch

o existencii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu na území provincie Cundinamarca, o hrozbe na strane
žalobcov z dôvodu takéhoto vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného presídlenia
žalobcov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda neobsahuje také právne a skutkové závery, ktoré
by umožňovali jednoznačne rozlíšiť ako žalovaný posúdil jednotlivé predpoklady pre aplikáciu § 2 písm.
f) bod 3. zákona o azyle.

48. Sumarizujúc správny súd konštatuje, že podstatnou v prejednávanej veci je skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1
písm. c) SSP), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a skutkový
stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore

s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), z dôvodov, ktorých trpí
vadou nezákonnosti, preto správny súd preskúmavané rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie
(§ 220 SSP).49. Na základe informácií z administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že výroky 3) a 4)
napadnutého rozhodnutia boli vecne správne, keďže žalobcovia nie sú príbuznými cudzinca, ktorému
bol udelený azyl (§ 10 zákona o azyle) alebo cudzinca, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana

(§ 13b zákona o azyle). Na druhej strane, pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane v ďalšom
konaní (ak žalovaný opätovne rozhodne o neudelení azylu alebo neposkytnutí doplnkovej ochrany
žalobcom), bude o tejto časti predmetu konania opätovne rozhodované (§ 20 ods. 5 zákona o azyle). Z
tohto dôvodu správny súd dospel k záveru, že výroky 3) a 4) napadnutého rozhodnutia sú vo funkčnej
podmienenej väzbe k budúcemu rozhodovaniu ohľadom výrokov 1) a 2) napadnutého rozhodnutia. Na

základe uvedeného správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok.

50. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude pri rešpektovaní právneho názoru správneho
súdu vysloveného v tomto zrušujúcom rozsudku, opätovne vec posúdiť z hľadísk, ktoré sú uvedené v
odôvodnení rozsudku a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť.

51. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

52. Nakoľko mali žalobcovia vo veci úspech v plnom rozsahu správny súd im voči žalovanému priznal

v plnom rozsahu právo na náhradu trov konania.

53. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

9Saz/1/2025

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, vlehotejednéhomesiacaododňadoručenia
rozhodnutia správneho súdu. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Košiciach, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Kasačnú sťažnosť
možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b)
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania
nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o
kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jehozamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.