Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122208357
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1122208357.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobkyne: H. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. Z. XXX, H. Z., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1.538,53 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. novembra 2023 č.k.
B1-17Csp/76/2022-148, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. novembra 2023 č.k.

B1-17Csp/76/2022-148 p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 14.11.2023 č.k. B1-17Csp/76/2022-148 uložil
žalovanému povinnosť v lehote do troch dní zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1.538,53 eur spolu s
úrokomzomeškaniavovýške5,5%ročnezosumy1.538,53eurod13.09.2022dozaplatenia,asúčasne
jej priznal nárok na náhradu trov konania. Vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.09.2022 sa žalobkyňa
domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške
1.538,53 eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa
ako spotrebiteľ uzavreli dňa 24.08.2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej došlo zo strany žalovaného
k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 1.400,- eur. Odplata v zmluve označená ako „príslušný
poplatok“ bola určená na sumu 1.348,- eur, ktorú mala žalobkyňa vrátiť spolu s istinou v 12-tich

mesačných splátkach po 229,- eur. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe predmetnej
zmluvy poukázané plnenie vo výške 2.938,53 eur. V rozsahu sumy 1.538,53 eur tak došlo k plneniu nad
rámec istiny poskytnutého úveru. Žalobkyňa uviedla, že vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere
medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, ktorý podlieha právnej úprave na ochranu
spotrebiteľa, najmä zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 40/1964 Zb. Zdôraznila, že zmluva neobsahuje
ustanovenie o odplate, ale o poplatku, ktorý však v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutý
úver. Vzhľadom na to, že predmetná zmluva neobsahuje obligatórny údaj o ročnej percentuálnej miere

nákladov, na základe interaktívnej kalkulačky po zadaní údajov zo zmluvy výška RPMN dosahuje
hodnotu 147,42 %. V zmysle prehľadu priemerných odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva,
že v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (august 2011) priemerná výška RPMN na finančnom
trhu ako indikátor posúdenia výšky odplaty za obdobné úverové produkty dosahovala mieru 16,32% ročne a ročná úroková sadzba dosahovala v danom období hodnotu 13,21 %. Dohoda o výške
odplaty za poskytnutie úveru je preto neplatná. V dôsledku uvedeného potom žalovaný nemá nárok
na akékoľvek plnenie v rozsahu odplaty za poskytnutie úveru. Dohodu o výške odplaty za poskytnutie

úveru nie je možné odčleniť od ostatného obsahu úverovej zmluvy. Ak je dohoda o výške odplaty
za poskytnutie úveru neplatná pre jej priamy rozpor so zákonom, potom v zmysle ustanovenia § 41
poslednej vety Občianskeho zákonníka sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon -
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú tiež s
poukazom na to, že žalovaný ju uzatváral prostredníctvom svojho mandatára, dohoda o plnomocenstve

však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho predmetnú úverovú
zmluvu nie je možné považovať za platne uzavretú, resp. za podpísanú oprávnenou - konajúcou osobou.
Zo znenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. zároveň vyplýva, že pre absenciu uvedenia druhu
spotrebiteľského úveru, adresy predávajúceho, na ktorej si spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť, doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, úrokovej sadzby, ročnej percentuálnej miery
nákladov a predpokladov na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernú hodnotu ročnej

percentuálnej miery nákladov v namietanej zmluve je nutné poskytnutý úver posúdiť ako bezúročný a
bez poplatkov. Žalobkyňa vrátila žalovanému celkovo o 1.538,53 eur viac, než na čo bola povinná, teda
na strane žalovaného došlo na úkor žalobkyne k bezdôvodnému obohateniu. Úroky z omeškania si
uplatňovala vo výške o 8 percentuálnych bodov viac ako bola základná úroková sadzba ECV platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, keďže záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013.

3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení
k žalobe uviedol, že žalobkyňa v predmetnej zmluve prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na výkon zamestnania, čo potvrdila aj vlastnoručným podpisom, ktorým sa ako klient zaväzuje že
prostriedky budú použité práve na poskytnutý účel. Predmetnú zmluvu o úvere tak nemožno považovať

za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade je
podľa slov žalovaného sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere prisúdiť žalobkyni právny
status spotrebiteľa, a teda ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. V prípade,
ak žalobkyňa žiada podriadiť zmluvu o úvere uzavretú za účelom podnikania pod znenia zákona o
spotrebiteľských úveroch, je jej povinnosťou preukázať skutočnosti svedčiace v jej prospech. Žalovaný

bol názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú
stanovuje zákon.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že pri podpise predmetnej zmluvy o
úvere vystupovala v postavení spotrebiteľky a finančné prostriedky použila výlučne na osobnú potrebu.

Ďalej nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že v predmetnej zmluve mala žalobkyňa vyjadriť vôľu použiť
finančné prostriedky na zamestnanie a tvrdenie nemá v ničom oporu a rozhodne ho nepreukazuje
len žalovaným zaškrtnuté políčko, o ktorom žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť, nakoľko zmluvu
nevypĺňala. Rovnako dáva do pozornosti, že v zmluve sa neuvádza žiadna informácia o tom, aké
zamestnanie žalobkyňa mala v tom čase vykonávať a na čo údajne mali finančné prostriedky slúžiť.

Podľa jej názoru išlo zo strany žalovaného len o obchádzanie zákona, v záujme vyhnúť sa posudzovaniu
absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 33 ods. 2, § 39, § 41, § 52 ods. 1 § 53 ods.
5, 6, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka, § 2 vyhlášky č. 289/2010 Z.z. o predkladaní

údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery (účinnej v čase uzavretia zmluvy), § 2 písm. a)
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tak, že zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným
bola dňa 24.08.2011 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej bola žalobkyni poskytnutá suma
1.400,- eur. Žalobkyňa sa zaviazala vrátiť túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 1.348,- eur, t.j. spolu

2.748,- eur. Finančné prostriedky mali byť poskytnuté na výkon zamestnania. Podľa výpisu zo stránky
žalovaného (klientská zóna) žalovaná v súvislosti s uzavretou úverovou zmluvou zaplatila celkovo
2.938,53 eur. Podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN zverejnenej na stránke Ministerstva
financií SR predstavovala RPMN pre daný úver 147,42 %. Spornou bola skutočnosť, či žalobkyňa
uzavrela zmluvu ako spotrebiteľ, a teda či je zmluvu potrebné podriadiť normám o ochrane spotrebiteľa.

Obrana žalovaného spočívala v tom, že žalobkyňa uzavrela zmluvu na účel výkonu zamestnania,
a teda na ňu nemožno nahliadať ako na spotrebiteľa. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere za spotrebiteľa nepovažoval osobu, ktorej bol poskytnutý
úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Napriek tomu, že vo formulárovej zmluve oúvere bolo v časti, v ktorej sa uvádzal účel poskytnutých finančných prostriedkov, zaškrtnuté políčko
zamestnanie, podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno len na základe tejto skutočnosti bez ďalšieho
automaticky vyvodiť záver o tom, že finančné prostriedky boli žalobkyni skutočne poskytnuté na výkon

zamestnania. Žalovaný ako dodávateľ nepreveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol
poskytnutý na účel zamestnania. Súdu prvej inštancie je z úradnej činnosti známe, že žalovanému
boli Slovenskou obchodnou inšpekciou za obdobné konanie uložené pokuty pre porušenie zákazu
vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal
napríklad na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/117/11-162, zo dňa 13.11.2013, ktorým

zamietol žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredného
inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že mu bolo známe,
že žalovaný si opakovane počínal tak, že pri uzatváraní zmlúv o úvere postupoval tak, aby boli
vylúčené normy spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno na preukázanie, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania zaťažuje toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním
nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na

otázku, aké je povolanie prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s týmto povolaním či predmetom
činnosti uzavretie príslušnej zmluvy. Správny súd ďalej uviedol, že mu je známe konanie žalovaného,
ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa účel úveru
vyznačil na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t.j. aby bol tento úver v režime obchodného
práva a nie práva spotrebiteľského. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí

úveru na výkon zamestnania bez stotožnenia zamestnania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny
súvis s takýmto zamestnaním má uzavretie zmluvy, žalovaný nedodržal úroveň osobitnej starostlivosti
zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti
činnosti. Predmetný rozsudok Správneho súdu v Bratislave bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19.08.2015. Žalovaný teda tým, že neskúmal, aké zamestnanie má

žalobkyňa a aký reálny súvis má poskytnutie finančných prostriedkov s výkonom jej zamestnania,
nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti. To potvrdil aj samotný žalovaný, keď uviedol, že
je nemysliteľné, aby kontroloval, ak uzatvoril vyše 400 000 zmlúv o úvere, každého klienta, na čo financie
použije. Dodávateľ má však v zmluvnom vzťahu silnejšie postavenie, preto sa dôvodne naňho kladú aj
zvýšené nároky na znalosť právnej úpravy a na konanie s náležitou odbornou starostlivosťou. Vzhľadom

na nedbalosť žalovaného ako dodávateľa pri uzatváraní zmluvy o úvere, súd prvej inštancie považoval
aj prípadné dokazovanie ohľadne zamestnania žalobkyne za nadbytočné. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie dospel k názoru, že žalobkyňa uzatvárala zmluvu o úvere ako spotrebiteľ, a teda na
zmluvný vzťah je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Odplata za poskytnutie úveru bola
dojednaná na sumu 1.348,- eur, čo predstavuje cca 96 % istiny. Istina vo výške 1.400,- eur mala byť

splatená s poplatkom vo výške 1.348,- eur v období 12 mesiacov. Funkciu odplaty za úver plnia
úroky, pričom v rozhodnom období ročná úroková sadzba za obdobné úvery dosahovala
hodnotu 13,21 % (https://www.nbs.sk/sk/statisticke - udaje / financne-institucie / banky / statisticke - a
- analyticke - prehlady/urokova-statistika/bankova-urokovastatistika-uvery). V čase uzavretia zmluvy o
úvere platilo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie

odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch. Odplata dohodnutá v zmluve niekoľkonásobne prevyšovala úrokové sadzby pre
obdobné úvery, preto je toto zmluvné dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Úrok z úveru
je jedným z pojmových znakov, ktoré zmluvu o úvere definujú a je jej podstatnou náležitosťou. Pokiaľ
ustanovenia o úroku tvoria podstatnú náležitosť zmluvy o úvere, potom ustanovenia o úroku nemožno

oddeliť od zvyšného obsahu úverovej zmluvy. Poplatok, ktorý plní funkciu odplaty za poskytnutie úveru
(t.j. úrokov), je v neprimeranej až úžerníckej výške, teda uvedené ustanovenie je neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené toto zmluvné dojednanie nemožno oddeliť od zvyšného
obsahu zmluvy, teda zmluvu o úvere je potrebné považovať za neplatnú ako celok. Zmluva o úvere bola
uzavretá dňa 24.08.2011, t.j. v 3. štvrťroku roku 2011. Priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery

nákladov na jednotlivé typy novo poskytnutých spotrebiteľských úverov sa zverejňovali na webovom
sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky v posledný pracovný deň kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka. Keďže zmluva bola uzavretá v auguste
2011, údaje za predchádzajúci štvrťrok boli zverejnené v júli 2011. Z uvedeného dôvodu súd vychádzal
z priemernej hodnoty RPMN za 2. štvrťrok roku 2011. Priemerná RPMN za spotrebiteľské úvery

(nezabezpečené) do 1.500,- eur s lehotou splatnosti od 6 do 12 mesiacov bola v 2. štvrťroku 2011 vo
výške 42,36 % (https://www.mfsr.sk/sk/financie/financny-trh/bankovnictvo/spotrebitelskeuvery/suhrnne-
informacie-udajochnovoposkytnutych-spotrebitelskych-uveroch-veritelmi/).Podľakalkulačkynavýpočet
RPMN zverejnenej na stránke Ministerstva financií SR (https://www.fininfo.sk/fininfo/interaktivna-kalkulacka-vypocet-rpmn.html) RPMN pre daný úver predstavuje 147,42 %, čo žalovaný nepoprel.
Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti súd prvej inštancie považoval zmluvu o úvere za
neplatnúakocelok.Akjezmluvaneplatná,každýzúčastníkovjepovinnývrátiťdruhémuvšetko,čopodľa

nej dostal. Žalobkyni tak vznikla povinnosť vrátiť žalovanému finančné prostriedky v poskytnutej výške
1.400,- eur. Keďže žalovaný na účel splnenia záväzku z uzavretej zmluvy o úvere prijal od žalobkyne
sumu 2.938,53 eur, v rozsahu prevyšujúcom sumu 1.400,- eur išlo o plnenie na základe neplatného
právneho úkonu, t.j. o bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať. Súd prvej
inštancie sa stotožňuje aj s argumentáciou žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahovala náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené by však malo za následok len bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Keďže súd prvej inštancie považoval zmluvu o úvere za neplatnú pre jej
rozpor s dobrými mravmi, uvedeným sa bližšie nezaoberal. Nad rámec súd prvej inštancie uviedol,
že námietku žalobkyne, podľa ktorej zmluva o úvere bola podpísaná mandatárom, pričom nebola
priložená mandátna zmluva, a teda z tohto dôvodu by mala byť zmluva o úvere neplatná, súd vyhodnotil
ako nedôvodnú. Príslušné zákonné ustanovenia o mandátnej zmluve predpokladajú, že na vykonanie

právneho úkonu je potrebné mandatárovi udeliť plnomocenstvo (§ 568 ods. 3 Obchodného zákonníka).
Pokiaľ aj niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za
koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Formu schválenia právneho
úkonu zákon nepredpisuje. Tým, že žalovaný prijímal platby na základe uzavretej zmluvy o úvere, v
tomto konaní sa aktívne bránil a nenamietal, že by mandatár konal bez plnomocenstva, má súd za to,

že žalovaný v prípade absencie mandátnej zmluvy, resp. plnomocenstva na uzavretie zmluvy o úvere
konkludentne uzavretie zmluvy o úvere schválil, a teda táto skutočnosť zmluvu neplatnou nerobí. Na
odstránenie prípadných pochybností súd ďalej uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobkyňa vstupovala
do zmluvného vzťahu so žalovaným ako spotrebiteľka, súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 54a
Občianskeho zákonníka. Súd vyhodnotil spotrebiteľskú zmluvu o úvere za neplatnú, a teda medzi

stranami vznikol záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia. Uvedené ustanovenie predpokladá, že
nemožno vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy, avšak nárok uplatnený v tomto konaní
vznikol z bezdôvodného obohatenia, ktoré je mimozmluvným záväzkom. Keďže žalovaný premlčanie
nenamietal, súd ani nezisťoval, kedy skutočne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kedy sa o
ňom žalobkyňa dozvedela.

6. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov procesného útoku aj procesnej obrany
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu v
celkovej výške 1.538,53 eur (2.938,53 eur - 1.400,- eur), o ktorú sa na jej úkor obohatil.

7. O úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu a o ich výške rozhodol súd podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 rekonštruovaného nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z. Žalobkyňa si uplatňovala úroky z omeškania od 13.09.2022, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, ku
ktorému žalobkyňa žiadala vrátiť žalovanú sumu prostredníctvom predžalobnej výzvy. Základná úroková
sadzba ECB predstavovala ku tomuto dátumu 0,50 %. Žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania

vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. platí, že ak
záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných
k 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013. Hoci zmluva o úvere bola medzi stranami uzavretá
dňa 24.08.2011, predmetom tohto konania nebolo plnenie zo zmluvy, ale plnenie z bezdôvodného

obohatenia. Keďže žalobkyňa nepreukázala, že by k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo pred
01.02.2013, súd priznal úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.538,53 eur od 13.09.2022
do zaplatenia a vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa mala v konaní úspech, neúspech mala iba v
nepatrnej časti úrokov z omeškania. Z uvedeného dôvodu jej súd priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, t.j. z dôvodu, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalovanývúvodeodvolaniakonštatoval,žezmluvnéstranysamôžudohodnúťnazákladeakéhozákona

sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom
spore, pričom uzavretie v uvedenej forme sama svojim konaním vyvolala a iniciovala žalobkyňa. Zmluva
o úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalovaným a žalobkyňou dňa 24.08.2011, na základe ktorej bol
žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1 400,- eur bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm.

d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu a právny vzťah medzi žalobkyňou
a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, tak nie je vzťahom spotrebiteľským. Aplikácia
ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných podmienok je tak vylúčená. Žalovaný uviedol,
že zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa
vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky
použije na výkon zamestnania, ktoré je v predmetnej zmluve vlastnoručne podpísané žalobkyňou.

Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez
predpokladu platnosti právneho úkonu na základe čoho podľa žalovaného došlo k naplneniu čl. 5 CSP,
teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Žalovaný ďalej namietal, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že skutočne žalovanému uhradila sumu 2.938,53 eur,
pričom dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne

neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalobkyne k procesnej pasivite, ktorá je rovnako
sankcionovaná stratou sporu. Na základe uvedeného sa žalovaný domnieva, že nie je naplnená
základná zásada CSP v zmysle čl. 8 CSP. V závere svojho odvolania žalovaný konštatoval, že zo zmluvy
o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú zákon stanovuje. Tvrdenia, že
by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu tak razantne odmieta. Ďalej žalovaný uviedol, že

pri zmluve č. XXXXXXXXX eviduje uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom vedený pod sp.zn.
23Csp/99/2017 - 72, v zmysle ktorého bol povinný uhradiť žalobkyni titulom trov konania sumu vo výške
184,42 eur a sumu vo výške 92,21 eur. Na základe uznesenia vedeného pod sp.zn. 23Csp/99/2017
- 72 žalovaný urobil voči žalobkyni jednostranné započítanie právnych úkonov zo 14.05.2018. Danú
pohľadávku vo výške 276,63 eur žalovaný započítal na zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Žalobkyňa

toto započítanie zo strany žalovaného neakceptovala a podala návrh na vykonanie exekúcie, v zmysle
ktorého bola vedená exekúcia exekútorským úradom JUDr. Mateja Kršiaka pod sp.zn. 308EX 266/18,
pričom žalovaný predložil upovedomenie o ukončení exekúcie, ktoré v predmetnej exekúcií potvrdzuje,
že došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky na základe exekučného titulu vo výške 276,63 eur. Na základe
uvedeného tak má za to, že nie sú naplnené obligatórne podmienky bezdôvodného obohatenia zo sumy

276,63 eur, pretože sa nemôže jednať o bezdôvodné obohatenie také plnenie, ktoré bolo vymožené
prostredníctvom exekúcie. Ďalej žalovaný uviedol, že zmluva ktorá je predmetom sporu nebola jedinou
uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným a poukázal na zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 25.05.2011,
ktorú uzatvoril so žalobkyňou, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 400,-
eur. Žalovaný eviduje rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vedený pod sp.zn. 7C/51/2014 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/84/2017, v zmysle ktorého bol
žalovaný povinný uhradiť žalobkyni sumu vo výške 392,- eur spolu s 8,15 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 392,- eur od 21.08.2014 a tiež uhradiť trovy žalobkyni 173,67 eur. Na základe rozsudku
vedeného pod sp.zn. 7C/51/2014 žalovaný urobil voči žalobkyni jednostranné započítanie právnych
úkonov zo 11.04.2018. Danú pohľadávku vo výške 682,- eur žalovaný započítal na zmluvu o úvere

č. XXXXXXXXX. Žalobkyňa toto započítanie neakceptovala a podala návrh na vykonanie exekúcie, v
zmysle ktorého bola vedená exekúcia exekútorským úradom JUDr. Mateja Kršiaka pod sp.zn. 308 EX
291/18, pričom žalovaný predložil upovedomenie o ukončení exekúcie, ktoré v predmetnej exekúcií
potvrdzuje, že došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky na základe exekučného titulu vo výške 590,63
eur. Na základe uvedeného tak má za to, že nie sú naplnené obligatórne podmienky bezdôvodného

obohatenia zo sumy 590,63 eur, pretože sa nemôže jednať o bezdôvodné obohatenie také plnenie,
ktoré bolo vymožené prostredníctvom exekúcie. Žalovaný tiež eviduje uznesenie Okresného súdu Žiar
nad Hronom vedený pod sp.zn. 7C/51/2014, v zmysle ktorého bol žalovaný povinný uhradiť žalobkyni
trovy konania 43,93 eur. Na základe uznesenia vedeného pod sp.zn. 7C/51/2014 žalovaný urobil
voči žalobkyni jednostranné započítanie právnych úkonov zo 12.07.2018. Predmetnú pohľadávku vo

výške 43,93 eur žalovaný započítal na zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Žalobkyňa toto započítanie
zo strany žalovaného neakceptovala a podala návrh na vykonanie exekúcie, v zmysle ktorého bola
vedená exekúcia exekútorským úradom JUDr. Jaroslava Straku pod sp.zn 275EX 170/19. Na základeuvedeného nie sú naplnené obligatórne podmienky bezdôvodného obohatenia, pretože sa nemôže
jednať o bezdôvodné obohatenie také plnenie, ktoré bolo vymožené prostredníctvom exekúcie.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že tvrdenia
žalovaného obsiahnuté v tomto odvolaní považuje za neprípustné, nesprávne a zavádzajúce, pričom
nedošlo k naplneniu žiadneho odvolacieho dôvodu. Žalobkyňa sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie
stotožňuje a považuje ho za vecne správne. K odvolaniu žalovaného uviedla, že podané odvolanie je
v celom rozsahu založené na uvádzaní nových skutočností a tvrdení, ktoré mal žalovaný uviesť už v

konaní na prvom stupni pričom to, že bol z vlastnej vôle pasívny, a to aj napriek tomu, že bol súdom
vyzvaný k predloženiu dôkazov a pripojeniu listín nemôže byť na ujmu žalobkyni. Predložené dôkazy, na
ktorých postavil svoje odvolanie žalovaný sú preto neprípustné, nakoľko nespĺňajú zákonné podmienky
novôt, ktoré možno použiť v odvolacom konaní a žalovaný ich predloženie oneskorene ani nijakým
spôsobom neodôvodňuje. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného rovnako ako v
predchádzajúcich podaniach trvá na tom, že predmetná zmluva má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy.

Svojetvrdeniapodporilaajtým,žeideozmluvuformulárovú,bezmožnostiúpravy,čijejzmeny,vyplnenú
mandatárom žalovaného, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatváral so
spotrebiteľmi neurčitého počtu. Tento zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy
občianskeho práva. Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného
zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho), tento je potrebné posudzovať bez ohľadu na označenie

zmluvy, a to podľa jej obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré zmluvu
uzatvorili. V súvislosti s tvrdením žalovaného o tom, že žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky
slúžili na účel žalobcovho podnikania, žalobkyňa upozornila na bežnú prax žalovaného pri uzatváraní
obdobných úverových zmlúv označovať dlžníka ako podnikateľský subjekt, a ak to nebolo možné
(v prípade ak dlžník nemal žiadne podnikateľské oprávnenie), aspoň účelovo zaškrtával políčko

určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo
k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa, a preto je nevyhnutné
účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Žalovaný sa v
podanom odvolaní odvolával aj na údajné jednostranné započítania, ku ktorým malo dôjsť z jeho
strany. Tieto dôvody žalobkyňa označila za neplatné a bez právneho významu. Žalobkyňa popiera

skutočnosť, že by žalovaný voči nej evidoval akúkoľvek platnú neuhradenú pohľadávku. V otázke trov
mediačného konania žalobkyňa pripomína, že trovy mediačného konania neboli zo strany žalovaného
preukázané. K uvedeným trovám rozhodcovského a exekučného konania uviedla, že exekúcia, ktorú
žalovaný inicioval voči žalobkyni bola zastavená, o čom súd rozhodol dňa 13.02.2018, predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2018, z čoho vyplýva, že žalovaný nemohol mať

nárok na trovy rozhodcovského konania a trov exekučného konania, ktoré započítal dňa 12.07.2018.
Žalovaný nepreukázal splnenie zákonných podmienok započítania, a to ani vo vzťahu k prejavu vôle
voči spotrebiteľovi. Rovnako tak nie je zrejmé, či sú obe pohľadávky splatné a aká je výsledná suma po
započítaní,pričomvprípadenepreukázaniazostranyžalovanéhoexistenciupohľadávky,takátonemôže
byť predmetom započítania. V závere sa žalobkyňa vyjadrila k žalovaným avizovanému zneužitiu práva

podanou žalobou, ktoré považuje za absolútne mylné a ničím nepodložné, nakoľko o zneužitie práva
ide v prípade, ak sa strana snaží výkonom práva úmyselne znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej
ujmu v rozpore so všeobecne zákonom chránenými záujmami. V prejednávanom prípade sa žalobkyňa
žiadnym spôsobom nesnaží získať neprimeranú výhodu, či spôsobiť ujmu žalovanému, práve naopak
domáha sa vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, pričom je to práve žalovaný, kto

prijímal plnenia od žalobkyne aj napriek tomu, že na to nemal právny nárok. Žalobkyňa vzhľadom na
uvedené ako aj v súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie vyslovila potrebu vyvodiť záver o neplatnosti
zmluvy o úvere ako celku pre jej rozpor s dobrými mravmi.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správnym, a keďže

sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie
dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade.

12. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.13. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal.

14. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 78/05).

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe

ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,

ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp.zn. 4Cdo/256/2012).

17. Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovaťpodľanich.Súdysúpovinnénavšetkyuvedenéprocesnéúkonyprimeraným,zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti
jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že

táto odvolacia námietka nebola naplnená.

18. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

19. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

20. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli v
8/2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej boli žalobkyni zo strany žalovaného poskytnuté finančné
prostriedky vo výške 1.400,- eur, pričom žalobkyňa žalovanému v priebehu jedného roka vrátila sumu
vo výške 2.938,53 eur. Žalobkyňa svoju žalobu dôvodí absolútnou neplatnosťou tejto zmluvy o úvere
(spotrebiteľskej zmluvy), z dôvodu neprimeranej výšky dohodnutej odmeny (ktorá tvorí 96 % istiny), a

preto plnením žalobkyne žalovanému nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov vzniklo medzi
žalobkyňou a žalovaným bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v rámci podaného odvolania (aj v rámci
prvoinštančného konania) namietal, že nejde o spotrebiteľský úver (ani o spotrebiteľskú zmluvu), z
dôvodu, že žalobkyňa pri podpise predmetnej zmluvy (v rámci zmluvy) vyznačila, že finančné prostriedkyposkytnuté žalovaným jej majú slúžiť na účel výkonu zamestnania, a teda v zmysle § 2 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom ku dňu podpisu spotrebiteľskej zmluvy)
nemala žalobkyňa postavenie spotrebiteľa. S týmito skutkovými tvrdeniami a právnymi závermi z nich

vyplývajúcimi sa už riadne v rámci svojho odôvodnenia vysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd
súhlasí so závermi vyslovenými súdom prvej inštancie na tieto námietky a dopĺňa, že treba rozlišovať
medzi spotrebiteľskou zmluvou a spotrebiteľským úverom. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným
typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh
zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky

a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné
podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o
obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení a
ďalšie. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka,

ako aj ďalších osobitných predpisov. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane
jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude
vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba,
ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti

alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah
zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

21. Spotrebiteľský úver je poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby

alebo obdobnej finančnej pomoci na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, regulovaný zákonom
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Veriteľom v zmysle § 2
citovaného zákona fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a spotrebiteľom podľa § 2 citovaného zákona je fyzická
osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

22.Vdanejvecijenepochybné,žestranysporuuzavrelimedzisebouspotrebiteľskúzmluvu,predmetom
ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 1.400,- eur. Sporné medzi stranami zostalo,
či uzavreli spotrebiteľský úver v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Túto skutočnosť však

odvolací súd nevyhodnocuje ako právne významnú pre posúdenie platnosti resp. neplatnosti predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, a to hlavne s ohľadom na to, že nepochybne ide o spotrebiteľskú zmluvu (bez
ohľadu na to, či ide alebo nejde o spotrebiteľský úver) platí ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka (platné a účinné ku dňu podpisu spotrebiteľskej zmluvy) podľa ktorého, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať

odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a
mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyni zo strany žalovaného boli na
základe spotrebiteľskej zmluvy poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.400,- eur, pričom žalobkyňa

žalovanému v priebehu jedného roka vrátila sumu vo výške 2.938,53 eur. Inak povedané, odplata za
poskytnutie úveru bola dojednaná na sumu vo výške 1.348,- eur, čo predstavovalo cca 96 % istiny.
Tak, ako už uviedol v rámci odôvodnenia svojho rozsudku súd prvej inštancie, funkciu odplaty za úver
plnia úroky, pričom v rozhodnom období bola ročná úroková sadzba za obdobné úvery vo výške 13,21
%. Táto odplata dohodnutá v zmluve teda niekoľkonásobne prevyšovala úrokové sadzby pre obdobné

spotrebiteľské úvery, a preto bolo potrebné túto zmluvu ako celok vyhodnotiť za neplatnú pre rozpor
s dobrými mravmi, ako aj pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (platného a
účinného ku dňu podpisu spotrebiteľskej zmluvy), hlavne v dôsledku neprimeranej odmeny až úžery
dohodnutej v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvej inštancie taktiež zdôraznil, že ustanovenia o úroku
tvoria podstatnú náležitosť zmluvy o úvere, a preto tieto ustanovenia nie je možné oddeliť od zvyšného

obsahu úverovej zmluvy. V podstate poplatok, ktorý plní funkciu odplaty za poskytnutie úveru bol teda
neprimeraný, až v úžerníckej výške, a teda uvedené ustanovenie bolo potrebné vyhodnotiť ako neplatné
pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Keďže toto zmluvné dojednanie nebolo možné oddeliť od zvyšného
obsahu zmluvy, teda zmluvu o úvere bolo potrebné považovať za neplatnú ako celok. Na základetýchto záverov súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že finančné plnenie žalobkyne žalovanému
nad poskytnutý rámec finančných prostriedkov treba považovať za bezdôvodné obohatenie získané z
neplatnej zmluvy (podľa § 457 Občianskeho zákonníka).

23. Na základe vyššie uvedeného nie je potrebné skutočnosť, či ide o spotrebiteľský úver alebo nejde
o spotrebiteľský úver považovať za právne významnú a rozhodujúcu v tomto konaní, nakoľko táto
zmluva bez ohľadu na to, či išlo o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka alebo zmluvu uzavretú
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je zmluvou spotrebiteľskou. Keďže v tomto

prípade išlo nepochybne o spotrebiteľskú zmluvu a porušenie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 53
ods. 6 Občianskeho zákonník), ktoré sa vždy na spotrebiteľskú zmluvu vzťahujú, nebolo rozhodujúce,
posúdenie platnosti resp. neplatnosti zmluvy aj v zmysle ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. Z týchto
dôvodov potom nebola ani argumentácia žalovaného vznesená v rámci podaného odvolania právne
významná a odvolací súd dôvody uvedené v rámci podaného odvolania týkajúce sa skutočnosti, že v
danom prípade nešlo spotrebiteľský úver nepovažoval za také, ktoré by boli schopné zvrátiť správnosť

záverov súdu prvej inštancie.

24. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovaného vznesenú v rámci podaného odvolania, odvolací
súd musí v prvom rade uviesť, že kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152
CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP) a v súlade s ustanovením

§ 124 ods. 2 CSP je ako hmotnoprávny úkon strany vo vzťahu k súdu účinná okamihom doručenia a
vo vzťahu k ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom dozvedeli. Obrana žalovaného spočívajúca
v uplatnení kompenzačnej námietky v konaní je procesným úkonom (aj keď samotná kompenzačná
námietka je úkonom hmotnoprávnym).

25. Je nepochybné, že ak žalovaný chcel uplatniť kompenzačnú námietku v rámci tohto konania bolo
jeho povinnosťou túto vzniesť už v rámci prvoinštančného konania, nakoľko v odvolacom konaní je
táto prípustná iba pri splnení podmienok v zmysle ustanovenia § 366 CSP (tzv. novoty v odvolacom
konaní). Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a § 154 CSP. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky

nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo
doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v

§ 366 CSP. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak
sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Inak
povedané, v danom prípade ani jeden z dôvodov citovaného ustanovenia § 366 CSP nebol splnený,
a preto na kompenzačnú námietku žalovaného vznesenú až v rámci odvolacieho konania odvolací
súd s ohľadom na koncentráciu konania nebol povinný prihliadať. Ohliadnuc od uvedeného odvolací

súd dodáva, že kompenzačná námietka vznesená žalovaným nebola ani konkrétna ani zrozumiteľná.
Z obsahu podaného odvolania, respektíve z príloh doložených k podanému odvolaniu vyplýva, že
žalovanému mala voči žalobkyni vzniknúť pohľadávka titulom nedoplatku na trovách mediačného
konania vo výške 384,15 eur a pohľadávka vo výške 378,33 eur, ktorá mala pozostávať z nesplatnej
sumy trov rozhodcovského konania a exekučného konania. K uvedenému však odvolací súd musí

uviesť, že v súdnom spise sa nenachádza žiaden „titul“, (rozsudok, uznesenie), ktorý by žalovanému
právoplatne priznával trovy mediačného konania vo výškach uvedených žalovaným, respektíve, ktorý
by oprávňoval žalovaného k tomu, aby mohol realizovať započítanie svojich pohľadávok voči žalobkyni.
Na základe uvedeného odvolací súd musí bez ďalšieho konštatovať, že žalovaný vznik a existenciu
svojej pohľadávky respektíve svojich pohľadávok, ktorých započítanie voči žalobkyni uplatňuje v tomto

konaní ničím nepreukázal.

26. Odvolací súd na záver uvádza, že argumenty žalovaného vznesené v rámci podaného odvolania
neboli spôsobilé zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, a preto ich odvolací súd vyhodnotil akobezpredmetné a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2
CSP).

27. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),

resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

28. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.

30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).