Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221201093
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Šupa
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1221201093.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobkyne: Z. E., H.. XX.X.XXXX, R. C.
Na S. XX, T., zastúpenej: Mgr. Daniela Baďurová, nar. 15.3.1983, bytom Plavecký Mikuláš 243, proti
žalovanému: A. C., H.. X.X.XXXX, R. C. D. XX, D. S., právne zastúpenému: Advokátska kancelária
JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., so sídlom Šumavská 3, Bratislava, o uloženie povinností, na odvolanie

žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-7C/16/2021-220 zo dňa 24. januára
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. týkajúcom sa náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom konanie zastavil a vo výroku II. rozhodol,
že žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania. Ďalej III. výrokom zrušil uznesenie
Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca 2021 v časti výroku I. a výrokom IV.
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia právo.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1 a § 335 ods. 1 CSP. Uviedol,
že žalobkyňa podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 24.1.2024 zobrala žalobu v celom rozsahu
späť a konanie žiadala zastaviť. Žalovaný so späťvzatím súhlasil. Vzhľadom na to, že žalobkyňa zobrala
žalobu v celom rozsahu späť a žalovaný so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie konanie podľa § 145
ods. 1 CSP zastavil a nerozhodoval o čiastočnom späťvzatí zo dňa 10.5.2021.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie
konania podľa prvoinštančného súdu nezavinila žalobkyňa, keďže súd čiastočne vyhovel návrhu
žalobkyne a vo veci nariadil neodkladné opatrenie uznesením č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca
2021, vo zvyšnej časti návrh odmietol, resp. zamietol. Dôvody uvedené v žalobe a návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia teda súd prvej inštancie posúdil ako dôvodné. V späťvzatí žaloby žalobkyňa
uviedla, že dôvody na strane žalovaného, ktoré ju viedli k podaniu žaloby, pominuli. Zastavanie konania

nezavinil ani žalovaný, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

4. Zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca 2021 v časti
výroku I, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na § 335
ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov konania o nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže žalobkyňa bola úspešná v čiastočne, súd návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia vyhovel len v časti, vo zvyšku návrh odmietol, resp. zamietol.5. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu jeho II. výroku o náhrade trov konania (vo veci samej) podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby uznesenie v napadnutej

časti zmenil tak, že žalovanému prizná náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Vytkol
súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čo podľa žalovaného taktiež zakladalo
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okrem toho vytýkal súdu prvej inštancie tiež, že dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie odôvodnil absenciu
zavinenia na strane žalobkyne tým, že čiastočne vyhovel jej návrhu a vo veci nariadil neodkladné
opatrenie a vo zvyšnej časti návrh odmietol a zamietol. Súd žiadnym spôsobom nevysvetľuje, aký
súvis vzhliadol medzi konaním o nariadenie neodkladného opatrenia a konaním vo veci samej, keď

ide o zásadne odlišné konania predovšetkým z hľadiska unesenia dôkazného bremena. Na nariadenie
neodkladného opatrenia postačuje osvedčenie dôvodnosti návrhu na jeho nariadenie, pričom pre
vyhovenie žalobe vo veci samej je potrebné riadne uniesť dôkazné bremeno. O nároku na náhradu
trov konania o nariadení neodkladného opatrenia rozhodol súd samostatne v ods. IV tak, že žiadna
zo strán nemá právo na ich náhradu. Uvedené však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že o

nároku na náhradu trov riadneho súdneho konania musí súd rozhodnúť rovnako, keďže ide o iné
konanie s potrebou riadneho unesenia dôkazného bremena. S ohľadom na vyššie uvedené považoval
žalovaný za zarážajúce, že súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dôvody uvedené v žalobe posúdil ako
dôvodné, a to bez akéhokoľvek zakomponovania svojho myšlienkového postupu, ako súd k tomuto
záveru došiel. Ide o celkom arbitrárne konštatovanie, keďže súd úplne opomenul svoju povinnosť

argumentačne sa vysporiadať s procesnou obranou žalovaného a jeho záver o dôvodnosti žaloby je
tým pádom absolútne nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie neuviedol ani žiadne právne posúdenie,
o ktoré oprel dôvodnosť žaloby. Prvoinštančný súd sa zrejme bez ďalšieho stotožnil s vyjadrením
žalobkyne, že dôvody na strane žalovaného, ktoré ju viedli k podaniu žaloby pominuli, na druhej strane
úplne rezignoval na povinnosť vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného v prospech záveru, že

dôvody na podanie žaloby nikdy ani neboli dané. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním súdu, že
zastavenie konania nezavinil, avšak zároveň zastával názor, že zastavenie konania zavinila výlučne
žalobkyňa tým, že podala od počiatku nedôvodnú žalobu, ktorú následne zobrala späť. Žalobkyňa
predložila rozsiahlu komunikáciu medzi stranami sporu, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa sa zdráhala splniť
svoju dohodnutú povinnosť prepísať nehnuteľnosť na žalovaného, čo žalobkyňa v komunikácii vyjadruje

napríklad „hľadám riešenie,“ „nemôžem teraz, musím dokončiť čo mám rozrobené.“ Napriek tomu, že
žalobkyňa deklarovala, že nehnuteľnosť chce prepísať na žalovaného (vyjadrené napríklad formuláciami
„baráktichcemdaťtakčitak,“„baráksarieši,“,jasasnažímvybaviťvšetkotakakosmesadohodli,“„bez
problémov, dom ti chcem dať“), žiadne konkrétne kroky žalobkyňa nevykonala a neustále žalovaného
naťahovala prázdnymi sľubmi. Čo sa týka navrhovaného výroku I. o zdržaní sa zverejňovania prejavov

žalobkyne, je k tomu potrebné uviesť, že nedáva zmysel, prečo sa žalobkyňa domáhala takéhoto
výroku rozsudku. Žalobkyňa (ale aj žalovaný a ktorákoľvek iná fyzická osoba) je proti neoprávnenému
zverejňovaniu svojich prejavov chránená zákonom, a to konkrétne Občianskym zákonníkom. Išlo o
zahlcovanie súdu nezmyselnou a nadbytočnou žalobou. Nie je úlohou súdu v zásade prepisovať text
zákona do výrokovej časti rozsudku. Žalovaný nerozumel ani navrhovanému výroku II. o povinnosti

úplnesazdržaťakejkoľvekkomunikáciesožalobkyňou.Zpredloženýchdôkazovjezjavné,žežalobkyňa
viedlasožalovanýmkonverzáciu,odpovedalanajehosprávyaaninevyzývalažalovaného,abyukončils
ňou komunikáciu. Žalobkyňa si mohla kedykoľvek žalovaného zablokovať. Žalovaný dodal, že už dlhšiu
dobu so žalobkyňou nekomunikuje, pretože nepredpokladá, že žalobkyňa je prístupná akémukoľvek
mimosúdnemu riešeniu veci. Z tohto hľadiska bol navrhovaný výrok zbytočný, pričom vo všeobecnosti

možno skonštatovať, že ak si určitá osoba neželá byť kontaktovaná inou osobou, do úvahy prichádza
výzva tejto druhej osobe a nie podanie žaloby na súd. Rovnako nebolo pre žalovaného pochopiteľné,
prečo žalobkyňa výrokom III. žiadala, aby sa žalovaný k nej nepribližoval na vzdialenosť menšiu ako 20
metrov, keď sama v konverzácii pripúšťala stretnutie so žalovaným, aj keď za súčasnej prítomnosti inej
osoby. Žalovaný zdôraznil, že v súčasnej dobe už dlhodobo ani nemá záujem sa so žalobkyňou stretnúť

a to opätovne z dôvodu, že nepredpokladá, že žalobkyňa je prístupná akémukoľvek mimosúdnemu
riešeniu veci. Žalovaný výslovne poprel, že by sa žalobkyni vyhrážal, vyvíjal na ňu psychický nátlak, či
dopustil sa iného protiprávneho konania. Nebolo mu ani len vznesené obvinenie za žiaden protiprávnyčin. Žalobkyňa vôbec neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, pričom navrhované výroky rozsudku
od počiatku nedávali zmysel.

6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania, t.j. v rozsahu II. výroku
napadnutého uznesenia týkajúceho sa náhrady trov konania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktoré má byť zastavené, skúma otázku, ktorá strana
procesne zavinila zastavenie konania, na základe čoho podľa § 256 ods. 1 CSP prizná náhradu trov

konania protistrane. Vo všeobecnosti platí, že procesnú zodpovednosť za zastavenie konania v prípade
späťvzatia žaloby nesie žalobca, ktorý ako dominus litis svojim procesným úkonom (späťvzatím žaloby)
spôsobil, že konanie súd musí zastaviť. V súdnej praxi sa z tohto pravidla ustálila výnimka (v minulosti
výslovne normovaná v § 146 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku) spočívajúca v tom, že
zodpovednosť za zastavenie konania sa prenáša na stranu žalovaného v prípade, keď inak dôvodne

podanážalobabolavzatáspäťpreto,žežalovanýsvojimkonanímpopodanížalobyspôsobil,žepredmet
sporu odpadol. Spravidla ide o situáciu, kedy žalovaný po začatí konania splní povinnosť, ktorej sa voči
nemu žalobca žalobou domáhal, v jednoduchých prípadoch to znamená, že žalovaný po podaní žaloby
zaplatením uspokojil pohľadávku žalobcu. Splnením takejto povinnosti sa žaloba stane nedôvodnou a
súdbyjuvprípademeritórnehorozhodovaniamuselzamietnuť.Abyžalobcazabránilsvojmuneúspechu

v spore, nezostáva mu iné, ako žalobu vziať späť, čoho výsledkom by však pri formalistickom chápaní
pojmu zavinenie zastavenia konania bolo, že by musel nahradiť trovy konania žalovanému. Práve na
odstránenie tejto zjavnej nespravodlivosti súdna prax dospela k tomu, že vo vyššie opísanom prípade
je potrebné za subjekt, ktorý zavinil zastavenie konania, považovať žalovaného, ktorý po začatí konania
plnil to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.

10. Predmetom tohto konania boli špecifické negatórne nároky žalobkyne, ktorá sa po zmene žaloby
domáhala (zjednodušene), aby sa žalovaný zdržal zverejňovania určitých prejavov osobnej povahy
žalobkyne, komunikácie so žalobkyňou a približovania sa k žalobkyni. Nie je možné stotožniť sa s
názorom žalovaného, že takto formulovaný žalobný petit „nedáva zmysel“, ide o legitímne prostriedky

súdnej ochrany osobnosti vychádzajúce z § 13 Občianskeho zákonníka, v ktorom je zapieracia žaloba
(actio negatoria) priamo ako jeden z prostriedkov uvedená, pričom navyše treba dodať, že tento výpočet
prostriedkov ochrany je iba exemplifikatívny.

11. Aj v konaní s takpovediac „negatívnym“ predmetom, ktorým sa žalujúca strana domáha, aby sa

žalovaný zdržal určitého konania, je pri rozhodovaní o trovách konania pri jeho zastavená potrebné
skúmať otázku procesného zavinenia zastavenia konania, čo však môže byť v tomto špecifickom
prípade sťažené. Súd pri zastavení konania neskúma merito veci, teda nezaoberá sa tým, či žalobcom
tvrdený skutkový stav bol preukázaný a či tento možno podradiť pod právnu normu, ktorá umožňuje
priznať žalobcovi nárok, ktorého sa domáha. Nie je na druhej strane žiaden rozumný dôvod pre to, aby

súd ignoroval tvrdenia, ktoré sú medzi stranami nesporné. Súd teda vychádza z porovnania žalobou
uplatneného nároku a preukázaného (alebo nesporného) následného správania sa žalovaného. Medzi
stranami pritom nebolo sporné, že žalovaný v minulosti žalobkyňu kontaktoval cez prostriedky diaľkovej
komunikácie, ani to, že sa s ňou stretol a žiadal ju o stretnutie a žalovaný ani nepoprel pravosť
predloženej komunikácie, z ktorej vyplýva, že sa žalobkyni vyhrážal zverejnením jej prejavov osobnej

povahy. Ako už odvolací súd uviedol, pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania súd tieto skutočnosti
bližšie neskúma, nemusí teda zaujať stanovisko k tomu, či toto konanie žalovaného zakladalo nároky
uplatnené žalobkyňou v tomto konaní. Taktiež medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný v čase, keď
žalobkyňa vzala žalobu späť, od akéhokoľvek kontaktovania žalobkyne (osobne alebo na diaľku) upustil
a žalobkyňa súčasne netvrdila, že by žalovaný pristúpil k zverejneniu jej prejavov osobnej povahy,

teda žalovaný sa správal v súlade s tým, čo žalobkyňa požadovala žalobou vo veci samej. Otvorenou
v tomto špecifickom prípade prirodzene zostala otázka, či zdržanie sa daného konania predstavuje
zo strany žalovaného plnenie jeho zákonnej povinnosti alebo sa žalovaný zdržal konania z vlastnejvoľnej dispozície, resp. určité konanie z jeho strany nikdy ani nehrozilo. Bez vykonania dokazovania a
meritórneho posúdenia tejto veci však nie je možné túto otázku zodpovedať.

12. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,
keď žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Jeho priznanie je totiž v zmysle § 256
ods. 1 CSP podmienené ustálením toho, ktorá strana procesne zavinila zastavenie konania, čo v tomto
prípade nebolo možné. Odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o prípad porovnateľný napríklad s tým, keď
žalobca vezme žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo síce s uvedením dôvodu, ktorý ale nemožno

klásťzavinužalovanému.Vtomtoprípadeobjektívnenebolomožnézavineniezistiť,pričomhonemožno
u žiadnej zo strán prezumovať.

13. Pokiaľ žalovaný odôvodnil svoje odvolanie porušením svojho práva na spravodlivý proces, resp.
v tejto súvislosti tzv. inou vadou konania, poukazujúc na nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia, odvolací súd konštatuje, že keď súd prvej inštancie dôvodil v tom zmysle, že žaloba bola

podaná dôvodne (pričom poukázal aj na svoje predchádzajúce čiastočné vyhovenie návrhu žalobkyne
na nariadenie neodkladného opatrenia) a až v priebehu konania dôvody podania žaloby na strane
žalovaného pominuli, odôvodnenie jeho rozhodnutia je v tomto rozsahu síce stručné, ale dostatočne
jasné a zrozumiteľné s má tiež základ v obsahu spisu. Je zrejmé, že súd prvej inštancie tým objasňoval,
prečo nevidel u žalobkyne zavinenie zastavenia konania, teda že nešlo o prípad, kedy je žaloba vzatá

späť bez uvedenia dôvodu alebo z nerelevantných dôvodov. Vyčítať súdu prvej inštancie možno iba
bližšie nevysvetlenú konštatáciu, že zastavenie konania nezavinil ani žalovaný, ktorú pre absenciu
uvedenia dôvodov skutočne treba hodnotiť ako nepreskúmateľnú. Táto vada odôvodnenia napadnutého
uznesenia však nebola spôsobilá žiadnym spôsobom porušiť práva žalovaného, ktorý je v posudzovanej
veci odvolateľom. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia v tejto časti by mohla namietať iba

žalobkyňa, ktorá však odvolanie nepodala, pretože ak by neobstál názor súdu prvej inštancie o absencii
zavinenia zastavenia konania žalovaným, mala by nárok na náhradu trov konania práve žalobkyňa.

14. Záverom odvolací súd dodáva, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, v tomto prípade taktiež nebol naplnený. Súd sa v tomto konaní nezaoberal vecou
samou a nevykonával dokazovanie, na základe ktorého by mohol prísť k určitým správnym alebo
nesprávnym skutkovým zisteniam. Pre rozhodnutie o trovách konania je podstatný procesný stav a iba
z tohto hľadiska sa súd môže v prípadoch, kedy je to pre rozhodnutie potrebné, zaoberať aj stranami
predloženými dôkazmi.

15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku
týkajúcom sa trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).