Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-12C/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117224508
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Janečková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1117224508.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou Mgr. Michaelou Janečkovou v spore žalobcov: 1. H.. A.. E.

R., X.. XX.XX.XXXX, L. Z. X, XXX XX Z., 2. L. R., X.. XX.XX.XXXX, L. Z. X, XXX XX Z., zastúpenej
žalobcom v 1. rade proti žalovaným: 1. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, 2. Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaným v 1. a 2. rade sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou súdu dňa 02.10.2017 domáhali pôvodne voči

žalovanému v 1. rade náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR pre každého zo žalobcov.

2. Žalobu odôvodnili tým, že svojvoľnými aktivitami Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
prostredníctvom zamestnanca H.. X. S. bolo opakovane a neprípustne výraznou mierou zasiahnuté
do výsostne osobnostných práv žalobcov aj pred tretími osobami, intenzívny zásah do ich práva na
česť a dôstojnosť, do práva na pokojný stav, do práva na súkromie a pokojný rodinný život mal za
následokvyvolaniestavuichutrpeniaaponíženia,atojednakkriminalizáciou,akoajšírenímnepravdivej

informácie o tom, že rodina žalobcov dlhuje advokátovi E.. H.. F. cca 5 miliónov Sk, čomu sa v
čase vymysleného trestného stíhania žalobcu v 1. rade za aktívnej účasti Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, vystupujúceho ako údajný poškodený nemohli účinne brániť, keďže k týmto
útokom do ich integrity došlo v čase vymysleného trestného stíhania žalobcu v 1. rade po podaní
obžaloby prokurátorkou Krajskej prokuratúry v L. na žalobcu v 1. rade na Okresnom súde Bratislava
I. Konanie vedené proti nemu pod sp. zn. 5T/52/2009 bolo právoplatne ukončené dňa 21.04.2016
oslobodením v celom rozsahu spod vykonštruovanej obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 2To/135/2015 zo dňa 21.04.2016 postavenej na výpovedi psychicky nemocného „korunného“
svedka - advokáta E.. H.. F.. V uvedenom trestnom konaní zastupoval Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky jeho zamestnanec H.. X. S., ktorý zápisnicu obsahujúcu nepravdivé, citlivé a
na cti utrhávajúce informácie a krimi informácie zneužitím práva sprístupňoval tretím osobám a šíril
ju aj v občianskoprávnych konaniach pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 14C/114/2007 a sp.
zn. 11C/135/2011, v ktorých žalobcovia neboli účastníkmi konania. Žalobcovia dotknutí opakovaným
a svojvoľným neoprávneným zásahom do ich práva na česť a dôstojnosť, do ich práva na súkromie

konaním zástupcu Ministerstva spravodlivosti SR boli pred účastníkmi týchto občianskoprávnych
konaní ohovorení, zneuctení, ponížení a negatívne vykreslení ako údajní dlžníci advokáta E.. H..
F., čo malo za následok zásah do ich integrity vo veľkom rozsahu, keďže postupom Ministerstva
spravodlivosti SR došlo k zneužitiu informácií získaných z trestného konania voči ním, a to opakovanev úmysle poškodiť ich ako účastníkov konaní, ale aj ako bezúhonných občanov. Nakoľko týmto
konaním Ministerstva spravodlivosti SR zneužitím práva, a teda nesprávnym úradným postupom za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 9 ods. 1, ods. 2) bolo opakovane zasiahnuté do práva na

česť a dôstojnosť poškodených. Žalobcovia formou predbežného nároku požiadali listom zo dňa
05.03.2017 o odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR pre každého. V právnom štáte nie
je dovolené a ani prípustné, aby „údajný poškodený“ v trestnom konaní (za daného skutkového stavu
Ministerstvo spravodlivosti SR) do právoplatného rozhodnutia trestného súdu o vine a nevine žalobcu
v 1. rade zneužíval informácie získané z trestného konania (teda aj zápisnicu o výsluchu svedka zo

dňa 31.01.2008) k poškodzovaniu žalobcov, a to opakovane pred tretími osobami a tým neoprávnene
ponižujúco zasahoval do ich integrity. Žalobcovia v súlade s rozhodovacou praxou súdov (najmä, ak
agresorom a porušovateľom ich práva na česť a dôstojnosť, práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1,
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je Slovenská republika a Ministerstvo
spravodlivosti SR) žiadali priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume po 10.000,- EUR pre každého,
ktorájevzhľadomnaokolnostiprípaduaintenzituneoprávnenéhoopakovanéhozásahuzneužitímpráva

primeraná a spravodlivá.

3. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 02.01.2018 poukázal na ustanovenie § 1 písm. a)
zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého poškodenému vznikajú nároky z tohto zákona výlučne
vtedy, ak ide o škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Skutkové okolnosti

opísané žalobcami v žalobe, od ktorých odvíjajú svoj nárok na odškodnenie - konanie povereného
zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR ako zástupcu strany sporu v občianskoprávnych konaniach
vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011 spočívajúce
v predkladaní zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi v 1. rade ako
dôkazu v týchto konaniach, nespadajú pod úpravu zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko zastupovanie štátu

v sporových konaniach pred súdmi nie je výkonom verejnej moci v zmysle ustanovenia § 2 písm. a)
zákona č. 514/2003 Z. z.. V oboch vyššie uvedených občianskoprávnych konaniach bol predmetom
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v obidvoch konaniach bol žalovaným
subjektom štát - Slovenská republika, v mene ktorého konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, a to prostredníctvom na to povereného zamestnanca ministerstva. V súdnych konaniach

vedených podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, resp. podľa jemu predchádzajúceho zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v ktorých je štát stranou sporu
(účastníkom konania), má štát rovnaké procesné postavenie a z toho vyplývajúce práva a povinnosti,
ako majú všetky ďalšie sporové strany, respektíve účastníci konania. Preto žalobcami namietaný
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorého sa mal dopustiť poverený zamestnanec

ministerstva spravodlivosti ako osoba konajúca za ministerstvo ako zástupcu žalovaného štátu v
sporových konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I, nepochybne nemožno posudzovať
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. a z konania povereného zamestnanca ministerstva pred
súdom vyvodzovať zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle
uvedeného zákona. Pokiaľ sa teda žalobcovia mienia svojou žalobou domáhať odškodnenia za zásah

do ich osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť konaním povereného zamestnanca ministerstva
spravodlivosti pri zastupovaní ministerstva v sporových konaniach, takýto nárok môže byť posúdený len
podľa príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
o ochrane pred neoprávnenými zásahmi do osobnostných práv. Žalobcovia si podanou žalobou uplatnili
právo na zaplatenie odškodnenia - nemajetkovej ujmy v peniazoch (teda subjektívne právo), pričom za

zodpovednostný subjekt (teda nositeľa právnej povinnosti zodpovedajúcej uplatnenému subjektívnemu
právu) označili Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného pre konanie odvodzujú z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.
z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Keďže sa však na žalobcami uplatnený nárok predmetný zákon nevzťahuje, nemožno z neho

vyvodzovať ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného Slovenskej republiky pre toto konanie. Zároveň
platí, že pokiaľ má byť žalobcami požadovaný nárok na odškodnenie posúdený podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv
žalobcov, Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom pre uplatnenie takéhoto
nároku žalobcov. Vo veciach ochrany osobnosti sú účastníkmi konania osoba, do ktorej práva na

ochranu osobnosti malo byť zasiahnuté (subjekt ochrany) a narušiteľ, teda fyzická alebo právnická
osoba, ktorá mala neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti a je nositeľom povinnosti
upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, odstrániť následky zásahov alebo
poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranuosobnosti je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené
alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil tohto
konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho osobnostných práv a z ktorého vyvodzoval

svoje právo na ochranu osobnosti. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom pre zamietnutie
návrhu na začatie konania. Podľa tvrdení žalobcov k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv
malo dôjsť konaním povereného zamestnanca ministerstva spravodlivosti ako zástupcu strany sporu v
občianskoprávnychkonaniach,spočívajúcivpredkladanízápisniceovýsluchusvedkavtrestnomkonaní
ako dôkazu v týchto konaniach, čím došlo k zneužitiu informácií získaných z trestného spisu a šírenia

nepravdivej informácie zamestnancom ministerstva spravodlivosti. Žalobný návrh žalobcovia smerujú
voči štátu - Slovenskej republike. Žalovaný Slovenská republika sa ale bez pochyby konania, ktoré
podľa žalobcami tvrdených skutkových okolností zasiahlo do ich osobnostných práv, nedopustil, a preto
z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti nemôže byť považovaný za subjekt zásahu. Z hľadiska určenia subjektu
zásahu do osobnostných práv chránených v zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka

totiž nemožno štát (Slovenskú republiku) stotožňovať s odlišnými subjektmi, ktoré majú samostatnú
právnu subjektivitu a aj nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických
osôb. Ak by súd napriek uvedenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1.
rade pre konanie dospel k záveru, že žalovanému v 1. rade svedčí pasívna vecná legitimácia pre
konanie o žalobcami namietanom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobcov, poukázal na

skutočnosť, že žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je premlčaný. Zo
skutkových okolností uvádzaných žalobcami vyplýva, že k zásahu do ich práv malo dôjsť neoprávneným
šírením nepravdivých a klamlivých informácií o žalobcoch zamestnancom ministerstva spravodlivosti
predložením zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní. V konaní sp. zn. 14C/114/2007 bola
predmetná zápisnica o výsluchu svedka predložená do konania dňa 24.10.2011 ako príloha k vyjadreniu

zo dňa 21.10.2011. V konaní sp. zn. 11C/135/2011 bola rovnaká zápisnica predložená do konania
dňa 16.02.2012 ako príloha k vyjadreniu zo dňa 15.02.2012. Dňa 07.06.2012 bola Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky doručená sťažnosť žalobcu v 1. rade zo dňa 05.06.2012, ktorou
žalobca namietal postup povereného zamestnanca ministerstva spravodlivosti v označených súdnych
konaniach, spočívajúci v predložení predmetnej zápisnice o výsluchu svedka, čím podľa sťažovateľa

(žalobca v 1. rade) došlo k nenáležitej kriminalizácii a škandalizácii jeho osoby a neoprávnenému šíreniu
predmetnej zápisnice s následkom ohrozenia práv sťažovateľa chránených podľa § 11 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného je zrejmé, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov
a vzniku nemajetkovej ujmy malo dôjsť najneskôr v deň doručenia sťažnosti zo dňa 05.06.2012
ministerstvu (07.06.2012), tento deň je potrebné považovať za deň, kedy žalobcovia mohli uplatniť svoje

právo na náhradu nemajetkovej ujmy a od tohto dňa je potrebné počítať i trojročnú premlčaciu dobu
v zmysle § 101 Občianskeho zákona. Premlčacia doba troch rokov uplynula dňa 07.06.2015. Keďže
žalobcovia svoj nárok uplatnili na súde po prvýkrát podaním žaloby dňa 02.10.2017, teda po uplynutí
premlčacej doby, nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je premlčaný. Vzhľadom
na túto skutočnosť žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania. Len na okraj poznamenal, že nárok

žalobcov by bol premlčaný aj v prípade jeho posúdenia podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.,
nakoľko v zmysle § 19 ods. 1 citovaného zákona by sa v takomto prípade uplatnila taktiež trojročná
premlčacia doba, a to odo dňa, keď sa žalobcovia dozvedeli o vzniku škody následkom nesprávneho
postupu-tedaodmomentuvedomostižalobcuopredloženízápisniceovýsluchusvedkazamestnancom
ministerstva v konaniach sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011, ktorý je nepochybne možné

stanoviť najneskôr na deň podania sťažnosti na postup zamestnanca ministerstva zo dňa 05.06.2012.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný v 1. rade žiadal žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 1. rade, ako aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku, v celom rozsahu
zamietnuť.

4. Žalobcovia v podaní zo dňa 09.04.2018, doručenom súdu dňa 13.04.2018, vyjadrili názor, že žalovaný
v1.radesariadneavčasvlehotestanovenejsúdomnevyjadrilkžalobnémunávrhu,lehotunavyjadrenie
zmeškal a z uvedeného dôvodu žiadali rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ktorým by súd žalobcom
priznal žalobcami uplatnený nárok v plnom rozsahu. Namietli, že z vyjadrenia žalovaného, ktoré bolo
doručené žalobcom, nie je zrejmé, akým spôsobom bolo súdu doručené, nie je podpísané zástupcom

žalovaného, a zároveň namietli aj dopísaný dátum na poverení zástupcu žalovaného.

5. K námietkam a k návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného sa vyjadril žalovaný
v 1. rade podaním zo dňa 17.05.2018, doručeným dňa 21.05.2018. Mal za to, že na rozhodnutierozsudkom pre zmeškanie nie sú splnené zákonné podmienky. Civilný sporový poriadok umožňuje
strane urobiť písomné podanie adresované súdu v listinnej podobe, ako aj v elektronickej podobe.
Žaloba spolu s uznesením súdu, ktorým bol žalovaný v 1. rade vyzvaný na vyjadrenie k žalobe

v lehote 15 dní, mu bola doručená dňa 19.12.2017. Vyjadrenie žalovaného v 1. rade k žalobe zo
dňa 02.01.2018 bolo súdu doručené v rovnaký deň, teda dňa 02.01.2018 - 14. deň od doručenia
uznesenia na vyjadrenie, a to prostredníctvom aplikácie pre doručovanie elektronických podaní do
elektronickej schránky súdu v elektronickej podobe opatrené autorizáciou podľa osobitného predpisu
- kvalifikovaným elektronickým podpisom osoby oprávnenej konať vo veci v mene žalovaného (H..

K. J. podľa poverenia zo dňa 21.12.2017 doloženého ako príloha k vyjadreniu) na základe platného
mandátneho certifikátu ako kvalifikovaného certifikátu pre elektronický podpis podľa § 8 zákona č.
272/2006 Z. z. o dôveryhodných službách (podľa oprávnenia zapísaného v zozname oprávnení podľa §
9 uvedeného zákona, vedenom Národným bezpečnostným úradom pod číslom 1057). Na preukázanie
doručenia vyjadrenia do elektronickej schránky priložil k podaniu doručenku vygenerovanú v zmysle
§ 30 ods. 2 zákona č. 305/2013 Z. z. elektronickou podateľňou. Vlastnoručný podpis podania v

listinnej podobe je pri elektronickej podobe podania nahradený kvalifikovaným elektronickým podpisom
(prípadne kvalifikovanou elektronickou pečaťou). Túto skutočnosť reflektuje ustanovenie § 125 ods. 2
CSP, v zmysle ktorého len podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa
osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe (samozrejme vlastnoručne podpísané).
Z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie žalovaného v 1. rade zo dňa 02.01.2018, doručené toho istého

dňa, do elektronickej schránky súdu v elektronickej podobe opatrené autorizáciou podľa osobitného
predpisu, spĺňa všetky náležitosti riadne a včas podaného vyjadrenia k žalobe podľa § 167 CSP, ako
i všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k povereniu zo dňa 21.12.2017
ako listine osvedčujúcej oprávnenie príslušného zamestnanca ministerstva konať vo veci pred súdom
v mene ministerstva žalovaný uviedol, že toto nevykazuje žiadne znaky zmätočnosti, neurčitosti alebo

nezrozumiteľnosti. Z predmetného poverenia je zrejmé, kto poverenie udelil (ministerka spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorá v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov riadi a zodpovedá za činnosť
ministerstva), komu (H.. K. J., štátny zamestnanec ministerstva spravodlivosti), v akej veci bolo udelené
(zastupovanie ministerstva v konaní o zaplatenie odškodnenia vedenom na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. 12C/61/2017), je riadne datované a vlastnoručne podpísané tak osobou, ktorá poverenie
udelila, ako aj osobou, ktorá ho prijala.

6. Pôvodne Okresný súd Bratislava I rozsudkom, č.k. 12C/61/2017-99, zo dňa 12.11.2019 žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie štátu. Proti rozsudku podali žalobcovia

odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením, č.k. 4Co/55/2020-132, zo dňa 31.05.2021 rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia uznesenia odvolací súd
uviedol, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verenej správy

alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovia síce svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy
podriaďujú pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a ako žalovaného označili Slovenskú republiku v
zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, avšak zo skutkového vymedzenia ich žaloby vyplýva, že ich
nárok, ktorý odôvodňovali tým, že skutkové okolnosti opísané žalobcami v žalobe, od ktorých odvíjajú
svoj nárok na odškodnenie - konanie povereného zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR ako

zástupcu strany sporu v občianskoprávnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011 spočívajúce v predkladaní zápisnice o výsluchu svedka
v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi 1/ ako dôkazu v týchto konaniach, nespadajú pod úpravu
zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko zastupovanie štátu v sporových konaniach pred súdmi nie je výkonom
verejnejmocivzmysleustanovenia§2písm.a)zákonač.514/2003Z.z.Každépodanie(vrátanežaloby)

je súd povinný posudzovať podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1, § 124 CSP), čo znamená, že označenie
strán sporu nemusí byť zreteľne oddelené od ďalších častí žaloby, a preto pokiaľ ide o zjavný rozpor
skutkových tvrdení s označením žalovaného a právne posúdenie žalobného návrhu, nároku žalobcov je
vecou súdu, je namieste postup podľa § 129 ods. 1 CSP vyzvať žalobcov na odstránenie tohto rozporu.
Súd prvej inštancie takto nepostupoval, pričom sám v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že

sa stotožnil s názorom žalovaného, že zastupovanie štátu v sporových konaniach pred súdmi nie je
výkonom verejnej moci v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Keď súd prvej inštancie predtým,
ako sa zaoberal otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, pričom sám poukázal na rozpor medzi
obsahom žalobného návrhu žalobcov a nesprávnym subsumovaním nároku žalobcov pod ustanoveniazákona č. 514/2003 Z.z., a v dôsledku toho nesprávneho označenia žalovaného, nevyzval žalobcov v
zmysle § 129 ods. 1 CSP na odstránenie tohto rozporu s náležitým poučením, znemožnil žalobcom 1/ a
2/ realizáciu ich procesných práv, ktoré im procesnoprávny predpis priznáva na účely ochrany ich práv a

právom chránených záujmov, čím došlo k zásahu do podstaty ich základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie.

7. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Súd prvej

inštancie (Okresný súd Bratislava I) v intenciách odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
uznesením, č.k. 12C/61/2017-166, zo dňa 08.03.2023, vydaným vyšším súdnym úradníkom, vyzval
žalobcov, aby jednoznačne označili žalovaného, t.j. subjekt, proti ktorému žaloba smeruje, nakoľko išlo
o zjavný rozpor medzi obsahom žalobného návrhu a subsumovaním nároku žalobcov pod ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobcovia prostredníctvom podania doručeného súdu dňa 17.04.2023 podali
sťažnosť proti uzneseniu, č.k. 12C/61/2017-166. Uviedli, že opakovane tvrdia, že sú obeťami konania

Ministerstva spravodlivosti SR zneužitím práva, a teda jeho nesprávnym úradným postupom za účinnosti
zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobu považovali za zrozumiteľnú, dôvodnú a zmysluplnú a žiadali jej vyhovieť.
Napadnuté uznesenie považovali za zmätočné v úmysle vtiahnuť žalobcov do mylných predstáv súdu na
podklade účelového nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade žalobcov bol šíriteľom informácii
zamestnanec Ministerstva spravodlivosti SR na podklade poverenia udeleného ministrom, čo je rozdiel

od prípadu, kedy by ministerstvo bolo zastúpené treťou osobou - advokátom. Boli zneužité citlivé
informácie, s ktorými Ministerstvo spravodlivosti SR, a teda štát neoprávnene nakladal a zneužil ich
voči dotknutým žalobcom. Žalobcovia z opatrnosti navrhli rozšírenie žaloby o žalovaného v 2. rade -
Ministerstvo spravodlivosti SR.

8. Súd uznesením, č.k. B1-12C/61/2017-173, zo dňa 24.11.2023 zamietol sťažnosť žalobcov proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 08.03.2023 a zároveň pripustil vstup Ministerstva
spravodlivosti SR do konania, ktorý ďalej v konaní vystupoval ako žalovaný v 2. rade.

9. Žalovaný v 2. rade prostredníctvom vyjadrenia doručeného súdu dňa 11.12.2023 žiadal žalobu

zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, keďže v konaní sp. zn. 14C 114/2007
bola zápisnica o výsluchu svedka predložená dňa 24.10.2011 ako príloha k vyjadreniu zo dňa
21.10.2011. V konaní sp. zn. 11C 135/2011 bola rovnaká zápisnica predložená dňa 16.02.2012 ako
príloha k vyjadreniu zo dňa 15.02.2012. Dňa 07.06.2012 bola ministerstvu spravodlivosti doručená
sťažnosť žalobcu 1/ zo dňa 05.06.2012, v ktorej žalobca namietal (sťažoval sa na) postup povereného

zamestnanca ministerstva spravodlivosti v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011 spočívajúci v predložení predmetnej zápisnice o výsluchu
svedka v trestnom konaní sp. zn. 5T 52/2009 v týchto konaniach, čím podľa sťažovateľa (žalobcu
1/ v tomto konaní) došlo k nenáležitej kriminalizácii a škandalizácii jeho osoby a neoprávnenému
šíreniu predmetnej zápisnice s následkom ohrozenia práv sťažovateľa chránených § 11 Občianskeho

zákonníka. Ak konaním povereného zamestnanca ministerstva spravodlivosti namietaným v tejto žalobe
malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov a vzniku nemajetkovej ujmy,
najneskôr deň doručenia sťažnosti zo dňa 05.06.2012 ministerstvu, teda 07.06.2012, je potrebné
považovať za deň, kedy žalobcovia mohli uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a od tohto
dňa je potrebné počítať i trojročnú premlčaciu dobu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, pričom je

nepochybné, že žalobcovia o nimi tvrdenom konaní zamestnanca ministerstva mali vedomosť už pred
podanímpredmetnejsťažnosti,atedapremlčaciadobavskutočnostizačalaplynúťešteskôr.Premlčacia
doba troch rokov odo dňa 07.06.2012 uplynula dňa 07.06.2015. Keďže žalobcovia svoj nárok uplatnili na
súde po prvý krát podaním žaloby dňa 02.10.2017, teda po uplynutí premlčacej doby, a voči žalovanému
2/ dokonca až ich podaním zo dňa 12.04.2023, ktorým po prvýkrát navrhli rozšírenie okruhu žalovaných

o žalovaného 2/, nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je premlčaný. Bez významu
je pre účel posúdenia vznesenej námietky premlčania spôsob i čas skončenia trestného konania sp.
zn. XT XX/XXXX, na ktorý žalobcovia poukazujú - k namietanému zásahu do osobnostných práv malo
dôjsť konaním zamestnanca ministerstva spravodlivosti v iných konaniach, nie v tomto trestnom konaní,
pričom informácia obsiahnutá v zápisnici o výsluchu svedka z tohto trestného konania, ktorú žalobcovia

označujú v žalobe za nepravdivú (dlh žalobcov vo výške 5 miliónov Sk), nebola vôbec predmetom
trestného konania, preto jeho skončenie je vo vzťahu k pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia svedka
uvedeného v predmetnej zápisnici bezpredmetným, a nie je pravdou, že by sa žalobcovia nemohli proti
tomuto tvrdeniu brániť občiansko-právnou žalobou na ochranu osobnosti.10. Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 11.12.2023, doručenom súdu dňa 26.02.2024, uviedli, že rozšírenie
žaloby o žalovaného 2/ na podklade tzv. usmernenia odvolacieho súdu neznamená automaticky

oneskorené uplatnenie práva žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov v sume
po 10.000,- EUR, keďže v prípade podania žaloby aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. aj
na podklade výsledku trestného konania súd ako subjekt znalý práva koná priamo voči zodpovednému
subjektu za neoprávnený zásah do osobnostných práv bez ohľadu na konanie žalobcov, pričom nie je
oprávnený v žiadnej forme neprípustným naoktrojovaním či už priamo alebo nepriamo vnútiť žalobcom,

resp. primäť žalobcov, aby rozšírili už podanú žalobu o ďalšieho žalovaného dľa §-u 11 a nasl. OZ, resp.
na zmenu petitu podľa nekalých a nedobromyseľných predstáv súdu prvého stupňa, čo je aj tento prípad
flagrantného porušenia princípu právnej istoty, legitímneho očakávania, porušenia princípu zdravého
rozumu, o to viac, ak sa tu jedná o konanie o odškodnení žalobcami utrpenej nemajetkovej ujmy
nesprávneho úradného postupu za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z. v dôsledku konania zamestnanca
Ministerstva spravodlivosti SR zneužitím informácií nezákonne a úskočne získaných Ministerstvom

spravodlivosti SR od vyšetrovateľov PPZ ( na základe žiadosti MS SR ) z v danom čase z tzv. "živého
trestného spisu". Dľa judikatúry európskych súdov a tzv. Pintovho zákona žalobcovia žiadali aj o
priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy každému v sume po 5.000,- EUR za porušenie čl. 3 a čl.
6 ods. l Dohovoru titulom extrémne dlhého konania a diskriminácie a neprípustného zľahčovania a
nezákonného rozhodovania v úmysle poškodiť súdom oboch žalobcov zmyslením zastavením konania.

11. Žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom vyjadrenia doručeného dňa 11.03.2024 uviedli, že žalobcovia
žiadnym spôsobom nespochybnili a nevyvrátili argumentáciu žalovaného 2/ z vyjadrenia zo dňa
11.12.2023, v zmysle ktorej žalobcami uplatnený nárok je (aj v prípade že by mal byť súdom posúdený
ako dôvodný, čo však žalovaný 2/ v zmysle svojho vyjadrenia odmieta) premlčaný a bol premlčaný už

v momente podania žaloby na súde dňa 02.10.2017.

12. Súd vyhodnotil podanie žalobcov v časti, v ktorej sa domáhali náhrady v sume 5.000,- EUR pre
každého z nich z dôvodu dĺžky konania a postupu súdu v tomto konaní za návrh na zmenu žaloby, keďže
sa ním rozširovalo už skôr uplatnené právo. Žalobou doručenou súdu dňa 02.10.2017 sa žalobcovia

domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv spočívajúceho v
predložení zápisnice o výsluchu svedka v súdnych konaniach Okresného súdu Bratislava I. Žalobcovia
rozširovali svoj nárok o ďalších 5.000,- EUR pre každého z nich z dôvodu dĺžky tohto konania a postupu
súdu, t.j. išlo o novo uplatnený nárok na podklade odlišných skutkových okolností. Keďže výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, súd na pojednávaní dňa

02.07.2024 zmenu žaloby nepripustil.

13. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 31.01.2008,
vyjadrenie MS SR v konaní sp. zn. 14C/114/2007 doručené súdu dňa 24.10.2011, prvá strana rozsudku
KS v BA, sp. zn. 2To/135/2015, prvá strana vyjadrenia MS SR v konaní sp. zn. 11C/135/2011,

doručeného súdu dňa 16.02.2012, žiadosť žalobcov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, doručená MS SR dňa 08.03.2017, prvá strana rozsudku OS BA I, sp. zn. 11C/135/2011 zo dňa
16.09.2013, sťažnosť na H.. S. doručená MS SR dňa 07.06.2012 a zistil nasledovný skutkový stav:

14. V konaní Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 14C/114/2007 (žalobca: Y. J. R. R..K..S.. c/a žalovaný:

Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR) bolo zo strany žalovaného dňa
24.10.2011 doručené súdu vyjadrenie, prílohu ktorého tvorila zápisnica o výsluchu svedka E.. H. F. zo
dňa 31.01.2008 v trestnom konaní na Prezídiu PZ, Úradu boja proti korupcii.

15. V konaní Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 11C/135/2011 (žalobca: A.. O. H. c/a žalovaný:

Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR) bolo zo strany žalovaného dňa
16.02.2012 doručené súdu vyjadrenie, prílohu ktorého podľa zhodného vyjadrenia strán rovnako tvorila
zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 31.01.2008.

16.Žalobcoviadňa08.03.2017doručiliMinisterstvuspravodlivostiSRžiadosťopredbežnéprerokovanie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR pre každého zo žalobcov z dôvodu šírenia
zápisnice o výsluchu svedka povereným zamestnancom Ministerstva spravodlivosti SR, H.. X. S. v
konaniach Okresného súdu Bratislava I.17. Dňa 07.06.2012 žalobca v 1. rade doručil Ministerstvu spravodlivosti SR sťažnosť na zamestnanca
H.. X. S., ktorý v konaniach sp. zn. 14C/114/2007 a 11C/135/2011 neoprávnene šíril zápisnicu o výsluchu
svedka E.. H. F. zo dňa 31.01.2008.

18. Žalobca v 1. rade (zároveň splnomocnený zástupca žalobkyne v 2. rade) v priebehu konania
pred súdom uviedol, že v súlade s rozhodovacou praxou súdov, ako aj medzinárodných súdov,
rozhodnutiami ktorých je Slovenská republika viazaná, každý nezákonný zásah do základných práv
a slobôd poškodenej osoby by mal byť v zásade odškodnený v súlade s čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods.

1 a 3 Listiny, pričom k odškodneniu možno pristúpiť až potom ako je možné vec posúdiť ako celok,
čiže čl. 35 ods. 1 Dohovoru. Z toho aj vyplýva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vznikol
dotknutejosobealeboosobámvsúvislostistrestnýmkonaním,ktorésaukázalozanezákonné,jemožno
spoľahlivo uplatňovať až po právoplatnom skončení takéhoto konania na vnútroštátnej úrovni. J.. S.
zastupoval Slovenskú republiku v konaní sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn.11C/135/2011, pričom v konaní
sp. zn. 11C/135/2011 prešlo aj Ústavným súdom SR, kde tento súd skonštatoval, že postupy Okresného

súdu Bratislava I, Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR boli v rozpore s dohovorom až
právoplatným skončením. Teda ak bola podaná sťažnosť smerujúca k H.. S. listom zo dňa 05.06.2012,
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 07.06.2012, tak túto sťažnosť nie je možné kvalifikovať ako
uplatnenienárokunaodškodnévsúladesust.§15,16,17zákonač.514/2003Z.z.,jednásaosťažnosť,
akosúčasťpreventívnehoprostriedku.Toniejeuplatnenienárokuaprerokovanieodškodnenia,ktomuto

mohlo dôjsť až po sprostení spod obžaloby. Na základe rozsudku konečného súdu bolo možné uzatvoriť,
že táto zápisnica bola získaná nezákonne a hľadí sa na ňu ako na nezákonne získaný dôkaz. O to
viac, že p. S. zastupoval Slovenskú republiku, resp. údajne poškodenú, v tomto prípade udavača v
trestnej veci, Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR vedelo, že je povinné sa
zdržať akéhokoľvek vynášania informácií o prebiehajúcom trestnom konaní a ich sprístupňovania tretím

osobám, pričom tento zákaz trval až do 21.04.2016. Konanie ministerstva nie je v žiadnom prípade
možné považovať za výkon subjektívneho práva, čiže je to nutné hodnotiť ako exces. V zásade platí,
že keďže došlo k porušeniu čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru, ergo do zásahu práv na súkromie žalobcov,
do práva na ich pokojný rodinný a citový život, tak je tu dôkazné bremeno na žalovanom. V prípade,
že súd sa s týmto právnym názorom nestotožňuje a zastáva právny názor, že žalobe nie je možné

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vyhovieť, tak poukázal na to, že súd pozná právo, a preto je potrebné
prijať účinné opatrenia, aby táto žaloba, ktorá je dôvodná a zmysluplná, o to viac, že sa jednalo o
opakované útoky do integrity žalobcov konaním ministerstva spravodlivosti, tak aby súd našiel riešenie,
pretože nie je na mieste túto žalobu zhodiť zo stola a žalobu zamietnuť. V rámci záverečnej reči uviedol,
že sa nestotožňuje s uplatnenou námietkou premlčania, v tomto prípade trojročná premlčacia doba

neprichádza do úvahy. Vzhľadom na to považoval žalobu za dôvodnú a žiadal jej vyhovieť. Vzhľadom
na povahu veci platí obrátené dôkazné bremeno, keďže bolo porušené právo na účinné vyšetrovanie.

19. Poverený zástupca žalovaných v 1. a 2. rade v konaní pred súdom uviedol, že akékoľvek tvrdenia
a vyjadrenia žalobcov vo vzťahu k dôvodnosti a priebehu trestného konania, prípadne postupu OČTK

v tomto konaní sú irelevantné. Vo vzťahu k namietanému zásahu do osobnostných práv žalobcov
konaním zamestnanca MS SR odvolací súd v jeho zrušujúcom uznesení ustálil, že v prípade tohto
konania zamestnanca nejde o výkon verejnej moci, preto tento nárok nie je možné subsumovať pod
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., čo vylučuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 1. rade.
Zároveň trval tak žalovaný v 1. rade, ako aj žalovaný v 2. rade na vznesenej námietke premlčania

nároku podľa § 101 OZ, keďže už z doposiaľ predložených a vykonaných dôkazov, predovšetkým z
odpovede na sťažnosť žalobcu zo dňa 05.06.2012 je zrejme, že najneskôr k tomuto dňu žalobcovia mali
vedomosť o nimi tvrdenom zásahu, keďže k nemu namietali, resp. podávali sťažnosť, avšak nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy zdôvodnením takýmto zásahom si uplatnili až žalobou na súde prijatou dňa
02.10.2017, teda celkom zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby pre jeho uplatnenie. Vo vzťahu k

samotnejskutočnosti,ktoroumalodôjsťkzásahudoosobnostnýchprávžalobcov,zdôraznil,žežalovaný
v 2. rade mal postavenie poškodeného v trestnom konaní, zápisnicu mal k dispozícii legálnou cestou
a túto nijakým spôsobom nepublikoval verejne alebo širšiemu okruhu osôb, ale iba v rámci procesnej
obrany v súdnom konaní. Preto mal za to, že nie je splnený ako predpoklad prípadného neoprávneného
zásahu a už vôbec nie je ničím preukázaná ujma na právach žalobcov, za ktorú by mala každému z nich

patriť peňažná náhrada žalobou požadovanej sumy.20. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

21. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona, na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný
postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.

22.Podľa§3ods.1písm.a),d)cit.zákona,štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci nezákonným rozhodnutím; nesprávnym úradným postupom.

23. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

24. Podľa § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

25.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

26. Prvotný rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením odvolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

27. Žalobcovia svoj nárok vymedzili ako náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 10.000,- EUR pre
každého z nich na tom skutkovom základe, že zamestnanec Ministerstva spravodlivosti SR v konaniach
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011 predložil ako dôkaz zápisnicu
o výsluchu svedka E.. H. F. zo dňa 31.01.2008 majúcu obsahovať nepravdivé tvrdenia o dlhu žalobcu v
1. rade, čím malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcov. V označených konaniach vystupovala

na strane žalovaného Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobcovia
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovali pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom pôvodne žaloba smerovala iba
proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR. Súd prvej inštancie v poradí
prvým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie štátu. V odôvodnení

rozsudku uviedol, že zastupovanie štátu v sporových konaniach pred súdmi nie je výkonom verejnej
moci. V označených civilnoprávnych konaniach štát vystupoval ako strana sporu, kedy má štát rovnaké
procesné postavenie a z toho vyplývajúce práva a povinnosti, ako majú všetky ďalšie sporové strany.
S uvedeným názorom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý v zrušujúcom uznesení, č.k. 4Co/55/2020-132
uviedol, že zastupovanie štátu v sporových konaniach pred súdmi nie je výkonom verejnej moci v zmysle

ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.

28. Krajský súd v Bratislave zrušil prvotný rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd znemožnil
žalobcom realizáciu ich procesných práv, keď ich postupom podľa § 129 ods. 1 CSP nevyzval na
odstránenie nesprávneho označenia žalovaného z dôvodu nesprávneho subsumovania nároku pod

ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. V nadväznosti na vyslovený právny názor odvolacieho súdu súd
prvej inštancie vyzval žalobcov, aby jednoznačne označili žalovaného, t.j. subjekt, proti ktorému žaloba
smeruje, keďže išlo o zjavný rozpor medzi obsahom žalobného návrhu a podriadením nároku žalobcov
pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobcovia prostredníctvom podania doručeného súdu dňa
17.04.2023 opakovane tvrdili, že sú obeťami konania Ministerstva spravodlivosti SR zneužitím práva, a

teda jeho nesprávnym úradným postupom za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobu považovali za
zrozumiteľnú, dôvodnú a zmysluplnú a žiadali jej vyhovieť. Uznesenie, ktorým boli vyzvaní na opravu
označenia žalovaného, považovali za zmätočné v úmysle vtiahnuť žalobcov do mylných predstáv súdu
na podklade účelového nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia tak neopravili označeniežalovaného, naďalej trvali na tom, že na uplatnený nárok majú byť aplikované ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. a zotrvávali aj na pôvodnom označení žalovaného ako štátu, v mene ktorého má konať
Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd umožnil žalobcom realizáciu ich procesných práv postupom podľa

§ 129 ods. 1 CSP. Žalobcovia ako páni sporu, ktorí zodpovedajú aj za vymedzenie okruhu strán sporu,
trvali na tom, že žaloba má smerovať voči štátu. Vzhľadom na to, že subjekt na strane žalovaného
bol označený určito a zrozumiteľne (označením štátu - Slovenská republika, orgánu, ktorý má konať v
mene štátu, jeho sídla a identifikačného čísla), nebol daný dôvod pre odmietnutie žaloby, keďže nešlo
o nedostatok, pre ktorý by súd nemohol ďalej konať.

29. V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky z 9.
júna 1992, sp. zn. I. ÚS 191/92 „verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov
moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom
ďalších subjektov. Kritériom na určenie, či aj iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť,
či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou

mocou vynútiteľné, alebo či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom
slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju činnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je
zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu činnosti“. Za výkon verejnej moci je nutné považovať
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Z legálnej definície výkonu verejnej moci tak

možno vyvodiť záver, že úradným postupom orgánov verejnej moci je len taký postup, kedy príslušný
orgán koná voči fyzickým a právnickým osobám navonok, pričom v rámci jeho vymedzených právomocí
vydávanímprávnychaktovvykonávaverejnúmocaprostredníctvomtohtovýkonurealizujefunkcieštátu.
Ministerstvo spravodlivosti SR vystupovalo v civilných sporových konaniach (sp. zn. 14C/114/2007 a sp.
zn. 11C/135/2011) ako orgán konajúci v mene štátu, t.j. ako strana sporu, kedy malo rovnaké procesné

postavenieakoprotistrana,atedasvojímkonanímnerealizovalovýkonverejnejmoci,výsledkomktorého
by bolo rozhodnutie o právach alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktoré by bolo
vynútiteľné štátnou mocou. Keďže Ministerstvo spravodlivosti SR (orgán konajúci v mene štátu) ako
strana sporu predložením dôkazu v súdnom konaní nevykonávalo verejnú moc, výsledkom ktorej by bolo
vydanie štátom vynútiteľného rozhodnutia voči fyzickej alebo právnickej osobe, konaním ministerstva

nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Pre úplnosť súd
uvádza, že v súdnych konaniach vykonáva verejnú moc jedine súd a nie akýkoľvek iný orgán verejnej
moci, ktorý vystupuje v súdnom konaní ako strana sporu s rovnakými právami a povinnosťami ako
iný účastník, ktorý nie je orgánom verejnej moci. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na
nárok uplatnený žalobcami nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže Ministerstvo

spravodlivosti SR prostredníctvom svojho zamestnanca pri predložení zápisnice o výsluchu svedka ako
dôkazuvsúdnychkonaniachOkresnéhosúduBratislavaI(sp.zn.14C/114/2007asp.zn.11C/135/2011)
nevykonávalo verejnú moc, nie je daná pasívna vecná legitimácia štátu, a preto žalobe vo vzťahu k
Slovenskej republike (žalovanému v 1. rade) nebolo možné vyhovieť.

30. Žalobcovia uvádzali, že konaním zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR došlo k zásahu do
ich výsostne osobnostných práv aj pred tretími osobami, bolo intenzívne zasiahnuté do ich práva na
česť a dôstojnosť, do práva na pokojný stav, súkromie a pokojný rodinný život, čo malo za následok
vyvolanie stavu utrpenia a poníženia. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti
aplikácie ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. na prejednávaný prípad, podľa názoru súdu je potrebné

nárok žalobcov posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, v zmysle
ktorých má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho
zákonníka).

31. Žalobcovia prostredníctvom podania doručeného dňa 17.04.2023 navrhli, aby súd pripustil
vstup Ministerstva spravodlivosti SR do konania na stranu žalovaného. Súd uznesením, č.k.
B1-12C/61/2017-173, zo dňa 24.11.2023 návrhu vyhovel, a teda Ministerstvo spravodlivosti SR ďalej
vystupovalo v konaní ako žalovaný v 2. rade. Vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v 2. rade súd uvádza, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov malo dôjsť konaním povereného

zamestnanca žalovaného v 2. rade, ktorý v rámci civilných súdnych konaní predložil listinný dôkaz
- zápisnicu o výsluchu svedka z trestného konania vedeného proti žalobcovi v 1. rade. Ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti neobsahujú osobitnú úpravu o zodpovednosti za zásah
do osobnostných práv fyzických osôb. Pokiaľ zákon nejakú problematiku neupravuje, môže odkázať napodobné (analogické) použitie inej normy na daný prípad. Právna teória pripúšťa v občianskom práve
analógiu zákona, aj keď tak zákon výslovne neustanovuje. Analogicky (§ 420 ods. 2 OZ), pokiaľ bol
neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou

osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou. Vzhľadom na to, že H.. X. S. bol poverený na zastupovanie Ministerstva
spravodlivosti SR v konaniach Okresného súdu Bratislava I, potom za splnenia ďalších zákonných
predpokladov ako existencia zásahu spočívajúceho buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, neoprávnenosť takého zásahu a príčinná súvislosť medzi

zásahom a vzniknutou ujmou, by práve žalovaný v 2. rade bol zodpovednostným subjektom za zásah
do osobnostných práv žalobcov.

32. Žalovaný v 2. rade však v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Podstata
premlčania spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu
jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času vzniká dlžníkovi právo vzniesť

pred súdom námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je
právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva

fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. novembra 2012 sp.zn. 2 Cdo 194/2011,
R 58/2014). Žalobcovia považovali za zásah do ich osobnostných práv predloženie zápisnice o výsluchu
svedka E.. H. F. vyhotovenej v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi v 1. rade v civilných konaniach
Okresného súdu Bratislava I. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak

začala plynúť odo dňa, kedy k označenému zásahu do osobnostných práv došlo. Na uvedené nemá
vplyv, či trestné konanie vedené voči žalobcovi v 1. rade bolo v rozhodnom čase právoplatne skončené,
keďže za zásah do osobnostných práv bolo žalobcami označené predloženie zápisnice o výsluchu
svedka v civilných konaniach Okresného súdu Bratislava I a nie postup alebo rozhodnutia orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu v rámci trestného konania. V konaní so sp. zn. 14C/114/2007 bola

zápisnica o výsluchu svedka doručená súdu dňa 24.10.2011. V uvedenom konaní na strane žalobcu
vystupovala spoločnosť Y. J. R., R. K..S.., IČO: 31 342 841, ktorej spoločníkom a konateľom bol žalobca
v 1. rade. V konaní, sp. zn. 11C/135/2011 bola zápisnica súdu doručená dňa 16.02.2012. Všeobecná
trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po doručení zápisnice súdu. Žaloba bola
podaná na súd až dňa 02.10.2017, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Navyše návrh na pripustenie vstupu

Ministerstva spravodlivosti SR (žalovaného v 2. rade) ako zodpovednostného subjektu za prípadný
zásah do osobnostných práv žalobcov bol doručený súdu až dňa 13.04.2023 (e-mailom), v listinnej
podobe bol doplnený dňa 17.04.2023. Žalobcovia neopravili na výzvu súdu označenie žalovaného (v
uznesení boli žalobcovia podrobne poučení z akých dôvodov a ako majú opravu vykonať), naopak
zotrvávali na pôvodnom označení žalovaného ako Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti SR a vstup samotného Ministerstva spravodlivosti SR ako ďalšieho subjektu na stranu
žalovaného navrhli „s pocitom jemnej opatrnosti“. Navyše dňa 07.06.2012 bola žalovanému v 2. rade
doručená sťažnosť žalobcu v 1. rade (datovaná dňa 05.06.2012) na zamestnanca H.. X. S. z dôvodu
predloženia zápisnice o výsluchu svedka v označených civilných súdnych konaniach. Teda najneskôr
dňa 05.06.2012 mali žalobcovia vedomosť o konaní zamestnanca žalovaného v 2. rade, ktoré označili

za zásah do svojich osobnostných práv, t.j. keby aj súd počítal plynutie premlčacej doby od tohto dňa, aj
tak súd konštatuje, že nárok bol na súde uplatnený po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Žalobcovia
skutkové tvrdenia žalovanej strany ohľadom okolností rozhodujúcich pre začatie plynutia premlčacej
doby nepopierali. Je však dôvodné predpokladať, že žalobcovia mali vedomosť o konaní zamestnanca
žalovaného v 2. rade aj skôr, keďže v konaní so sp. zn. 14C/114/2007 bola zápisnica o výsluchu

svedka predložená dňa 24.10.2011, pričom ako strana sporu v tomto konaní vystupovala obchodná
spoločnosť, ktorej bol žalobca v 1. rade konateľom a spoločníkom. Vzhľadom na to, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch bol na súde uplatnený po uplynutí premlčacej doby, súd vyhodnotil
námietku premlčania vznesenú v konaní ako dôvodnú.

33. Nad rámec súd uvádza, že v civilných sporových konaniach za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Ministerstvo spravodlivosti SR konajúce v mene štátu vystupovalo v súdnom konaní ako žalovaný,
pričom je právom strany predkladať v rámci svojej procesnej obrany aj listinné dôkazy. Do súdnehospisu má prístup len obmedzený počet ľudí (strany, ich zástupcovia, sudcovia, prípadne zamestnanci
súdov), t.j. listinné dôkazy predložené v súdnych konaniach nie sú hromadne šírené medzi verejnosťou.
Zápisnica o výsluchu svedka nebola vyhotovená žalovaným v 2. rade, ale orgánmi činnými v trestnom

konaní. Žalovaný v 2. rade zápisnicu získal zákonným spôsobom z dôvodu procesného postavenia
poškodeného v predmetnom trestnom konaní. Predloženie tohto dôkazu v súdnom konaní žalovaným
v 2. rade ako stranou sporu tak súd nepovažoval za zásah spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnostné
práva žalobcov. Ťažiskovým dôvodom zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanému v 2. rade však
ostáva premlčanie uplatneného nároku, preto je bezpredmetné podrobnejšie sa zaoberať existenciou

neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, vznikom ujmy na ich strane, resp. príčinnou
súvislosťou medzi zásahom a ujmou.

34. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vykonané dokazovanie a citované zákonné
ustanovenia súd dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade ako štát nie je nositeľom povinnosti požadovanej
v žalobe, a preto nie je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Zodpovednostným subjektom

za zásah do osobnostných práv žalobcov mohol byť za splnenia zákonných predpokladov žalovaný v 2.
rade, ktorý však v konaní vzniesol dôvodnú námietku premlčania. Na základe uvedeného súd vyhodnotil
žalobu ako nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol.

35. Záverom súd uvádza, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov A.. O. H., E.. K. D., E.. L.

F. C. H.. X. S.. Súd zároveň na návrh žalobcov nepripojil spisy Okresného súdu Bratislava I, sp.. zn.
11C/135/2011 a 14C/114/2007, vyšetrovací spis v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi v 1.
rade, spis tunajšieho súdu sp. zn. B1-4C/88/2010 ani nezisťoval stav konania Ústavného súdu SR, II. ÚS
124/2016. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v
1.radeavznesenánámietkapremlčania,navrhovanédokazovaniebybolonadbytočnéanehospodárne.

36. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní plný

úspech, a preto by im prislúchal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Keďže žalovaným
žiadne trovy nevznikli, súd im ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.