Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, May 17, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17Csp/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123203521
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8123203521.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 17Csp/36/2023

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2.
C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja žalobcovia bytom D. XX, XXX XX A., obaja žalobcovia právne zastúpení:
JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Slovenská
sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, právne zastúpenému: Advokátska
kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o
vydanie bezdôvodného obohatenia 144,45 EUR s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti zmluvných

podmienok, takto

r o z h o d o l :

2 17Csp/36/2023

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 114,45 EUR spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 114,45 EUR od 28.04.2023 do zaplatenia, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a .

III. Sud u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 16.10.2014 v časti I. článku II. Poplatky, odsek 1. v znení:
„Poplatok za upomienku je vo výške 25 EUR za každú vystavenú upomienku.“ je n e p r i j a t e ľ n á .

IV. Sud u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 16.10.2014 v časti I. článok III. Záverečné ustanovenia, odsek 3. v znení:

„Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky,
Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy
poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumjú
Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami
Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom
a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o
skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ je n e p r i j a t e ľ n á .

V. Žalobcovia v 1. a 2. rade m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v časti konania
o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 58,46 % a v časti konania o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e :

15 17Csp/36/2023

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.04.2023 domáhali, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť im sumu 144,45 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z uvedenej
sumy odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia a zároveň, aby súd
určil, že zmluvné podmienky uvedené v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.10.2014
v časti I., článok II. Poplatky, odsek 1 v znení: „Poplatok za upomienku je vo výške 25 EUR za každú
vystavenú upomienku.“ a v časti I., článok III. Záverečné ustanovenia, odsek 3 v znení: „Dlžník vyhlasuje,

že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a
podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné
obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné
podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO

podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach
podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ sú neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobu odôvodnili tým,
že so žalovaným uzavreli dňa 16.10.2014 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe
ktorej im bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 2 000 EUR. Žalobcovia uhradili formou splátok
na predmetný úver sumu 2 144,45 EUR. Zmluvu uzatvorili žalobcovia ako spotrebitelia a žalovaný ako

právnická osoba ktorá poskytuje v úvery v rámci svojho predmetu podnikateľskej činnosti. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/18/2022-227 zo dňa 29.07.2022 bola žaloba právneho nástupcu
o zaplatenie sumy 1 280,54 EUR s príslušenstvom zamietnutá v celom rozsahu. Žalobcovia poukázala
na odôvodnenie predmetného rozsudku, a citovali body 25. a 34. predmetného odôvodnenia, ktorých
obsahom je konštatovanie, že pohľadávka z úverovej zmluvy bola postúpená na vtedajšiemu žalobcovi,

pričom súd uzavrel, že toto postúpenie bolo neplatné, pretože nemožno postúpiť živý úver. Žalobcovia
ďalej uviedli, že ak je na základe predmetného rozsudku potrebné poskytnutý úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov, žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohatil. Z dokazovania v konaní pred
OS Prešov sp. zn. 20Csp/18/2022 vyplynulo, že žalovaný im poskytol finančné prostriedky vo výške
2 000 EUR a žalobcovia formou splátok uhradili celkovú sumu 2 144,45 EUR. Žalovaný sa tak na ich úkor

obohatil o 144,45 EUR (2 144,45 – 2 000). Čo sa týka neprijateľnosti zmluvných podmienok, žalobcovia
poukázalinaformulárovýcharakterzmluvy,ktorápredstavujevopredpripravenúpredtlačžalovaného,do
ktorej sa vpisujú iba údaje o spotrebiteľoch. Zmluvná voľnosť žalobcov bola obmedzená iba na dohodu
o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky a dokumenty predložené
spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť

ich obsah. Žalobcovia identifikovali dve zmluvné podmienky, ktoré považovali za neprijateľné. Uviedli,
že neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku za upomienku spočíva v tom, že tento
poplatok nebol individuálne dojednaný a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov. Poplatok za upomienku bol zakomponovaný
do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive zo strany žalovanej, pričom žalobcovia ho

nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
č.k. 15CoCsp/23/2020-154 zo dňa 11.02.2021, ktoré pojednáva práve o tejto zmluvnej podmienke, kde
odvolací súd uviedol, že uvedená zmluvná podmienka má sankčný charakter poplatku, ktorého výška
zrejmepresahujeadministratívnenákladybankyspojenésuplatnenímpohľadávkyvzmysle§121ods.3
OZ,aleskôrpredstavujezmluvnúpokutuzaomeškaniedlžníkaspojenésozaslanímupomienkyveriteľa.

Ohľadom druhej špecifikovanej zmluvnej podmienky žalobcovia poukázali na rozhodnutie Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 9C/2/2014 zo dňa 16.09.2015 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20Co/41/2016 zo dňa 27.04.2017, ktorý aj rozsiahlejšie citovali, okrem iného aj časť, kde súd
konštatuje, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka.
Okrem toho poukázali na viaceré konkrétne rozhodnutia tunajšieho súdu a Okresného súdu Humenné.

Záverom ešte poukázali aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13 zo dňa 18.12.2014.
Žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení predložili ako dôkazy zmluvu o splátkovom úvere zo dňa
16.10.2014 a prehľad históriu úverového účtu č. XXXXXXXXXX.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.06.2023 navrhol, aby súd vyzval žalobcov na doplnenie

žaloby a po prípadnom doplnení žaloby navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný namietal,že mu neboli doručené všetky prílohy, ktoré sú identifikované ako dôkazné prostriedky, najmä teda
listina označená ako „výpis z účtu“. V ďalšom namietal predovšetkým neperfektnosť žaloby, ktorá
podľa žalovaného neobsahuje Civilným sporovým poriadkov vyžadované pravdivé a úplné opísanie

rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie. Práve preto navrhoval, aby
súd vyzval žalobcov na doplnenie žaloby v súlade s § 132 CSP a až potom prípadne doručil
žalovanému žalobu na vyjadrenie, alebo odmietol žalobu. Žalovaný mal predovšetkým za to,
že žalobcovia nešpecifikovali, vrátenia ktorých plnení na úroky a/alebo poplatky korešpondujúcich
s obsahom zmluvného vzťahu so žalovaným sa presne domáhajú. Uplatňovanie sumy 144,45 EUR

ako rozdielu medzi poskytnutými finančnými prostriedkami vo výške 2 000 EUR a celkovou sumou
2 144,45, ktorú mali údajne žalobcovia uhradiť formou splátok, považoval za mätúce a nezrozumiteľné.
Nerozumel, na základe akej skutočnosti alebo právnej normy sa žalobcovia domáhajú vrátenia úrokov
a/alebo poplatkov z akéhosi nimi tvrdeného rozdielu. Žalovanému nebolo zrejmé ani to, aké splátky
majú žalobcovia na zreteli. Opätovne sa dožadoval označeného dôkazu „výpis z účtu“. Namietal,
že nemôže byť postihnutý sankciou z dôvodov, ktoré boli údajne zistené v inom súdnom spore,

ktorého nebol sporovou stranou, nemal o ňom žiadnu vedomosť a vonkoncom nemohol ovplyvniť
jeho priebeh či výsledok. Čo sa týka návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok namietal
procesnú neprípustnosť žaloby, pretože nie je splnený základný zákonný predpoklad, a to existencia
ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré explicitne umožňuje podanie takejto
žaloby v súlade s § 137 písm. d) CSP. Zo žalobcami odkazovaných zákonných ustanovení nevyplýva

potrebné žalobné oprávnenie. Mal za to, že splneniu hypotézy ô 137 písm. d) CSP nevyhovuje napr.
ust. § 3 ods. 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie
je len všeobecnou deklaráciou práva spotrebiteľa na súdnu ochranu. Zastával názor, že žalobné
oprávnenie spotrebiteľa nie je založené ani ustanovením § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani
ustanovením § 298 CSP. V individuálnom spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásadne

prostriedkom slúžiacim na ochranu konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva
žalobcu, prichádza do úvahy vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky iba v prípade, ak jej
obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo má vplyv na právo, na ochranu ktorého je taký spor
vedený. Ak zmluvná podmienka nie je prepojená na konkrétne subjektívne právo spotrebiteľa, tak
je možné iba konanie o abstraktnej kontrole podľa § 301 a nasl. CSP. Navyše žalovaný namietal,

že žalobcovia neuviedli žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu
so žalovaným, neprodukovali žiadne tvrdenia, ako sa majú údajne neprijateľné zmluvné podmienky
premietať do ich právneho postavenia. Poukazoval tiež na to, rozhodnutia súdov nižších inštancií, na
ktoré poukázali žalobcovia, nemajú kvalitu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Prieskum prijateľnosti zmluvných podmienok v danom prípade podľa žalovaného vykazuje všetky

parametre prieskumu abstraktného, odtrhnutého od individuálnych okolností konkrétneho prípadu –
žalobcovia sa nedomáhajú titulom neprijateľnosti zmluvných podmienok žiadnych plnení. Mal za to,
že určovacia žaloba má slúžiť potrebám praktického života a má riešiť skutočné a nie vyfabulované
ohrozenie alebo porušenie subjektívneho práva. Za daného stavu mal za to, že žalobcovia iniciovali spor
napriek tomu, že im nič nehrozí. Spor ohľadom určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok považoval

za akademický spor. Navyše, čo sa týka merita veci, namietal spôsob, akým žalobcovia odôvodnili svoje
žalobné návrhu, keď iba poukázali na rozhodnutia iných súdov bez argumentácie ohľadom konkrétnych
znakov neprijateľnosti daných zmluvných podmienok. Absentuje objasnenie, v čom majú príslušné
zmluvné dojednania zakladať hrubú nerovnováhu medzi stranami, osobitne v kontexte celého obsahu
zmluvného vzťahu. V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-415/11

(Azis) zo dňa 14.03.2013, vo veci C-226/12 zo dňa 16.01.2014 a vo veci C-421/14 zo dňa 26.01.2017.
Mal za to, že v žalobe sa však nenachádza žiadna analýza vnútroštátnej úpravy, v komparácii
s ktorou by zmluvné postavenie žalobcov malo byť zásadne nevýhodnejšie, ani prečo by nebolo možné
očakávať akceptáciu namietaných zmluvných podmienok pri individuálnej negociácii. Žalobcovia podľa
žalovaného absolútne neuniesli bremeno tvrdenia neprijateľnosti namietaných zmluvných podmienok,

a tak je zmarená aj jeho možnosť reagovať na ich prípadnú argumentáciu, keďže táto absentuje.
Záverom len stroho poprel všetky skutkové a iné tvrdenia žalobcov a navrhol (bez odôvodnenia)
dokazovanie výsluchom žalobcov.

3. Žalobcovia v replike zo dňa 11.07.2023 zotrvali na podanej žalobe a navrhli, aby jej súd vyhovel. Čo sa

týka prípadnej absencie príloh žaloby, navrhli žalovanému, aby si prípadne nahliadol do elektronického
súdneho spisu. Podotkol však, že žalovaný ako banka musí disponovať všetkými pre vec podstatnými
listinami. Žalobcovia zastávali názor, že všetky relevantné skutkové okolnosti týkajúce sa úverového
vzťahu už boli prejednané v konaní pred OS Prešov sp. zn. 20Csp/18/2022, kde bol úverový zvaťzo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5063391275 zo dňa 16.10.2014 posúdený ako bezúročný a bez
poplatkov. Čo sa týka bezdôvodného obohatenia, žalobcovia nepovažovali za sporné, že súd zamietol
žalobu právneho nástupcu žalovaného o zaplatenie sumy 1 280,54 EUR titulom predmetnej zmluvy.

V konaní pritom bolo preukázané, že žalovaný neskúmala bonitu spotrebiteľov, čo spôsobuje zákonný
následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Dokazovaním bolo zistené, že poskytnutý bol úver
vo výške 2 000 EUR a žalovanému žalobcovia poukázali sumu 2 144,45 EUR. Žalobcovia poukázali
na prejudiciálne účinky právoplatného rozhodnutia a judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp.
zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29.04.2010 a uznesenie sp. zn. 5MCdo/16/2010 zo dňa 25.04.2012)

a Ústavného súdu SR (nález č.k. II. ÚS 349/09-36 zo dňa 20.01.2010). Žalobcovia mali za to,
že súd je povinný vzhľadom na zásadu prejudiciality vychádzať z konania tunajšieho súdu sp. z.
20Csp/18/2022. Čo sa týka tvrdení žalovaného, e nemal vedomosť a nemohol ovplyvniť priebeh, či
výsledoksporu20Csp/18/2022,žalobcoviapoukázalinato,žežalovanýmalvedomosťamoholovplyvniť
priebeh a výsledok konania, pretože v konaní bol priamo žalovaný vyzvaný na poskytnutie dokladov
týkajúcich sa skúmania bonity pri poskytovaní úveru pri zmluve o splátkovom úvere č. 5063391275,

čo však ignoroval. Žalobcovia ako dôkaz predložili žiadosť o súčinnosť zo dňa 04.07.2022. Žalobcovia
ďalej ohľadom určovacej žaloby týkajúcej sa neprijateľnosti zmluvných podmienok argumentovali, že
takýto typ žaloby je prípustný a predstavuje účinný prostriedok dosiahnutia prevencie pred neustálym
používaním nečestných podmienok vo formulárových spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznili, že v § 137
je exemplifikatívny výpočet druhu možných žalôb a prípustné sú aj iné žaloby, než vymenované v danom

ustanovení. Zákonodarca pritom počíta aj s alternatívou iba určovacieho výroku už priamo v § 298 CSP.
V súvislosti s prípustnosťou takéhoto typu žaloby poukázali na § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z. a §
53a ods. 1 OZ. Rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch je
popri posudzovaní nekalých obchodných praktík nosným pilierom spotrebiteľského práva, ako to vyplýva
z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Poukázali aj na § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z.

a uzavrel, že nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že od 01.01.2018 sa môže spotrebiteľ pred súdom
domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pretože
uvedené ustanovenie to výslovne umožňuje práve s odkazom na § 137 CSP. Citovali tiež čl. 6 ods.
1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a dôvodili, že súd môže žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť iba

vtedy, ak zistí, že sa v súdenej veci nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na podporu uvedenej
argumentácie odkázali aj na odbornú literatúru. Napokon v replike poukázali na viaceré rozhodnutia
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6Cdo/27/2018 z 28.03.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017
z 30.01.2019), i rozhodnutie odvolacieho súdu a ustálenú súdnu prax. Čo sa týka inštitútu abstraktnej
kontroly v spotrebiteľských zmluvách podľa § 301 a nasl. CSP argumentovali uzneseniami Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6Ndc/20/2016 z 23.01.2017, 3Ndc/1/2017 z 06.03.2017, či uznesením 2Cdo/1/2018
z30.05.2019,zktorýchvyplýva,ženiejevylúčenámožnosťvysloviťvkonkrétnomprípadeneprijateľnosť
zmluvnej podmienky, ktoré ale rozhodnutie bude mať účinky iba inter partes. Napokon v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvných podmienok citoval § 53a ods. 1 OZ, poukázal naň, ako aj na § 53 OZ
a a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993, pričom mali za to, že z nich vyplýva súdna

kontrola neprijateľných zmluvných podmienok v individuálnych spotrebiteľských súdnych konaniach,
čomu korešponduje judikatúra Súdneho dvora EÚ (C-4299/05, C240 až až C-244/98, C-168/05,
C-473/00, C-404/06, C-412/06, C-91/92, C-509/07, C-243/08, C-377/14, c-377/14, C-472/11, -397/11,
C-488/11 a ďalšie). K praxi „sólo“ určovania neprijateľnosti zmuvných podmienok poukázal napr. na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/29/2017 zo dňa 17.05.2018, sp. zn. 18Co/90/2018

z 19.11.2018, sp. zn. 19Co/199/2017 zo dňa 05.06.2018, sp. zn. 20Co/145/2018 zo dňa 30.05.2019 a sp.
zn. 22Co/128/2018 zo dňa 26.03.2019. Rovnaký názor prípustnosti a nutnosti rozhodovania o „sólo“
žalobách na určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok vyplýva z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp.zn.4Cdo/148/2018zodňa30.07.2019asp.zn.6Cdo/27/2018z28.03.2019.Opakovanépoukazovali
aj na odbornú literatúru z oblasti spotrebiteľského práva. Praktický zmysel žaloby opierali o verejný

záujem na určovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok. Rozsiahlo citovanli aj pasáže z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 zo dňa 15.04.2020, ktorým bola odmietnutá ústavná
sťažnosť banky proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

4. Žalobca nevyužil možnosť dupliky.

5. Súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 26.03.2024. Ešte pred otvorením predmetného
pojednávania súd zistil, že žalovaný mal za to, že súdu podal aj dupliku. Súd za účelom odstránenia
prípadných procesných nedostatkov odročil pojednávanie na nový termín 19.04.2024 s tým, že uložil
žalovanému, aby do 10 dní predložil súdu relevantné dôkazy svedčiace o doručení dupliky súdu.6. Žalovaný súdu dňa 02.04.2024 doručil dupliku zo dňa 25.08.2023 s odôvodnením, že sa im nepodarilo
zistiť dôvod, pre ktorý nedošlo k doručeniu dupliky včas. Žalovaný navrhol žalobu žalobcov zamietnuť.

V duplike zopakoval argumentáciu, že z tvrdení žalobcov nie je schopný identifikovať, vrátenia ktorých
plnení sa žalobcovia domáhajú. Ďalej pokiaľ ide o sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
v dôsledku údajného porušenia skúmania schopnosti žalobcov splácať úver, namietal, že by mali
žalobcovia identifikovať, ktorú povinnosť si voči nim veriteľ nesplnil. Mal za to, že žalobcovia neuniesli
bremeno tvrdenia, keď neuviedli, v čom konkrétne má spočívať porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z.z. Navyše zdôraznil, že pre sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa
vyžaduje kvalifikované hrubé porušenie dotknutej povinnosti veriteľa. Žalovaný ale napriek uvedenému
predniesol vlastné tvrdenia ohľadom skúmania bonity žalobcov. Uviedol, že v predkontraktačnej fáze
boli preverené ich príjmy, overené lustráciou v automatizovanom informačnom systéme Sociálnej
poisťovne. Žalovaný o tom predložil vizualizáciu odpovedí príslušného systému zo dňa 13.10.2014
k obom žiadateľom. Boli preverené aj výdavky žalobcov, predovšetkým lustráciou v úverovom registri.

Dopytom bol zisťovaný aj ich rodinný stav – zachytené v žiadosti o poskytnutie úveru. Žalovaný mal
za to, že už len uvedené okolnosti odôvodňujú neprípustnosť sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti,
ktorá má doliehať na najhrubšie porušenia povinnosti veriteľa, keď tohto vôbec nezaujíma ekonomická
kondícia dlžníka. Žalovaný ďalej aj matematicky vyjadril, že vychádzal z príjmu žalobcu v 1. rade 700
EUR (hoci skutočný overený zárobok bol vyšší, konkrétne 726 EUR), príjem žalobkyne v 2. rade

405 EUR (hoci jej skutočný overený zárobok bol vyšší, konkrétne 445 EUR), ďalej vychádzal zo sumy
životného minima v čase uzavretia zmluvy so žalobcami 198,09 EUR, teda pre dve osoby 396,18
EUR, existujúcich úverových záväzkov 247 EUR a výšky splátky posudzovaného spotrebiteľského
úveru 31,12 EUR. Nákladové položky tak boli 674,30 EUR (31,12 + 396,18 + 247) a žalobcovia mali
príjmy spolu vo výške 1 105 EUR (v skutočnosti až 1 171 EUR). Žalovaný poukázal na kogentné

hodnotiace kritérium sumy životného minima, ktorá má každej fyzickej osobe slúžiť na pokrytie jej
životných nákladov. Okrem listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil k uvedeným skutočnostiam,
navrhol aj výsluch žalobcov k uvedeným skutočnostiam. V ďalšom žalovaný zotrval na námietke
neprípustnosti žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorá sa nemôže nijako pozitívne
odraziť v právnej sfére konkrétneho žalobcu. Čo sa týka zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za

upomienku, poukázal na to, že žalobcovia netvrdia, že by žalovaný od nich akýkoľvek takýto poplatok
stále požadoval. Neuplatňujú si ani žiaden reštitučný ani satisfakčný nárok vo vzťahu k poplatkom
tohto druhu, ktoré prípadne v minulosti zaplatili. Opätovne poukázal na to, že možnosť podania
takéhoto typu žaloby nevyplýva zo žiadnej normy. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcov, že zmluvná
podmienka upravujúca poplatok za upomienku je neprijateľná z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná, žalovaný mal za to, že táto argumentácia nie je správna, pretože prípadná okolnosť
individuálnej negociácie nie je podmienkou prijateľnosti dojednania, ale je len výlukou spôsobujúcou,
že je takéto dojednanie vyňaté z prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti. Žalovaný poukázal na to
úpravu limitov sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním úverových prostriedkov a kompatibilnosť
dotknutej zmluvnej podmienky s transpozičnou normou. Ohľadom druhej zmluvnej podmienky, ktorej

určenia neprijateľnosti sa žalobcovia domáhajú, zopakoval argumentáciu, že predmetným dojednaním
nedochádza k prenášaniu dôkazného bremena na spotrebiteľa. Mal za to, že nemožno vyhlasovať
za neprijateľné zmluvné vyhlásenie o oboznámení sa s obchodnými podmienkami, pretože toto by
znemožňovalo veriteľovi preukázať inkorporáciu zmluvných podmienok. Záverom žalovaný nesúhlasil
s žalobcami prezentovaným dopadom vyhlásenia neprijateľnosti obdobnej zmluvnej podmienky v inom

zmluvnom vzťahu a aplikáciu § 53a OZ. Považoval to za snahu žalobcov „zjednodušiť si prácu“ a vyhnúť
sa nutnosti tvrdenia a dokazovania skutočností zodpovedajúcich znakom aplikovateľnej hmotnoprávnej
normy.

7. Na pojednávaní dňa 19.04.2024 strany sporu zotrvali na svojej argumentácii. Právny zástupca

žalobcov na výzvu súdu, aby spresnil, čo predstavuje presne suma 144,45 EUR uviedol, že táto
predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 2 000 EUR a úhradami zo strany žalobcov, ktoré
boli realizované v splátkach.

8. Na pojednávaniach dňa 19.04.2024 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa

v spise (na čl. 14 zmluva o splátkovom úvere zo dňa 16.10.2014, na čl. 18 až 33 história úverového
účtu č. XXXXXXXXXX, na čl. 34 rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/18/2022 - 227 zo dňa
29.07.2022, na čl. 74 žiadosť o súčinnosť adresovaná žalovanému zo strany Okresného súdu Prešov zo
dňa 04.07.2022 v konaní sp. zn. 20Csp/18/2022, na čl. 99 tlačový výstup overenia pracovného pomeru vSociálnej poisťovni vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade zo dňa 13.10.2014, na čl. 100 tlačový výstup overenia
pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade, a to zo dňa 13.10.2014,
na čl. 101 výňatok alebo screenshot z interného systému žalobcu vo vzťahu k skúmaniu úverového

zaťaženia žalobcov v 1. a 2. rade, kde má toto predstavovať údaje z úverového registra, na čl. 102
žiadosť o poskytnutie úveru zo dňa 13.10.2014), oboznámil sa so skutkovými tvrdeniami strán sporu,
ako aj obsahom celého spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

9.Dňa13.10.2014spísaližalobcoviav1.a2.radeužalovanéhožiadosťoposkytnutieúverunačokoľvek

v sume 2 000 EUR. V žiadosti okrem iného uviedli aj informácie o sebe, a to že sú ženatí/vydatí, že
bývajú v prenajatom byte približne už 4 až 4,5 roka, počet členov ich domácnosti je 4 a obaja majú
pracovný pomer na dobu neurčitú, pričom príjem im je zasielaný na účet SLSP. Žalobca v 1. rade
uviedol príjem zo závislej činnosti 700 EUR. Žalobkyňa v 2. rade uviedla príjem zo závislej činnosti vo
výške 405 EUR. Následne dňa 16.10.2014 žalovaný so žalobcami uzavrel zmluvu o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal, že žalobcovi poskytne úver vo výške 2 000

EUR, a to za nasledovných podmienok: fixná úroková sadzba 12,90 % ročne, výška a splatnosť splátok
31,12 EUR mesačne k 25. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť prvej splátky 25.11.2014, počet splátok
120, konečná splatnosť úveru 25.10.2024, spôsob splácania – odpísaním z účtu pre splácanie, RPMN
14,88 %, priemerná RPMN 15,21 %, celková čiastka spojená s úverom 3 732,70 EUR. Poskytnutý úver
bol určený na vyplatenie úveru alebo pôžičky, a to splátkového úveru v inej banke, kde mesačná splátka

bola 54 EUR a aktuálny zostatok bol 1 753 UR a tiež na úhradu povoleného prečerpania, kde mesačná
splátka bola 27 EUR a aktuálny zostatok bol 538 EUR.

10. V zmluve v časti I. článku II. Poplatky, odsek 1. sa nachádza dojednanie v znení: „Poplatok
za upomienku je vo výške 25 EUR za každú vystavenú upomienku.“ V zmluve v časti I. článok III.

Záverečné ustanovenia, odsek 3. sa nachádza dojednanie v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil
so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené
Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi
a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné
podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky

Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom
účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37
ods. 2 Zákona o bankách.“

11. Vychádzajúc z predloženej histórie úverového účtu vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade čerpali

úver dňa 16.10.2014 a následne postupne uhrádzali splátky úveru. Už s úhradou druhej splátky sa
však dostali do omeškania (uhradená až dňa 12.01.2015). Postupne uhradili za účelom splatenia úveru
celkovo sumu 2 114,45 EUR (súčet položiek „Bezhotovostný vklad“ a „Prevod z úveru – čerpanie“), a to
jednotlivýmiúhradamiod25.11.2014do20.06.2020.Dňa02.03.2020došlokpredčasnémuzosplatneniu
úveru.

12. Čo sa týka skúmania bonity žalobcov v 1. a 2. rade pred poskytnutím úveru, zo žalovaným
predložených listinných dôkazov (čl. 99 až 103) a žalobcami nerozporovaných tvrdení vyplýva, že
žalovaný si overoval príjem žalobcov v 1. a 2. rade dotazom do Sociálnej poisťovne, kde si overil
vymeriavací základ – hrubý príjem žalobcu v 1. rade vo výške 726 EUR a vymeriavací základ – hrubý

príjem žalobkyne v 2. rade vo výške 445 EUR (viď čl. 99 a 100). Z predloženého výňatku z interného
systému (čl. 101) vyplýva, že dňa 13.10.2014 bola v úverovom registri vykonaná lustrácia žalobcov.
Z lustrácie v úverovom registri vyplýva, že žalobca v 1. rade mal 2 existujúce kontrakty, pričom suma
splátok celkom bola 196 EUR a celková suma splátok splátkových úverov (zostatok splátkových úverov)
predstavovala celkom 13 284 EUR a žalobkyňa v 2. rade mala 4 existujúce kontrakty, ktorých suma

splátok celkom bola 250 EUR a celková suma splátok splátkových úverov bola 15 037 EUR a celkovú
suma nesplátkových úverov celkom bola 538 EUR.

13. Zistený skutkový stav súd právne posúdil nasledujúco:

14. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.15. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

16. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške.

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) spotrebiteľským úverom na

účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

18. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.
19. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie

je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.17)

20. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

21. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

22. Podľa § 53 ods. 1 OZ, Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

23. Podľa § 53 ods. 2 OZ, Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými

mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

24. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

25. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodutakejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť

škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

26. Podľa § 54 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V pochybnostiach o význame zmluvnej
podmienky sa výklad priaznivejší pre spotrebiteľa neuplatní, ak právo na príslušnom orgáne uplatňuje
právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa.

27. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

28. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

29. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

31. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

32. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

33. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy každý spotrebiteľ
má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

34. Podľa § 3 ods. 5 prvej vety zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany

svojho práva.

35. Z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere spotrebiteľského
charakteru (spotrebiteľský charakter zmluvy nebol rozporovaný a vyplýva aj zo samotného znenia
zmluvy a povahy zmluvných strán) a žalobcovia úver v plnom rozsahu čerpali. Súd konštatuje, že

uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere vykazuje znaky formulárovej (typovej) zmluvy, ktorej obsah
(zmluvné dojednania) spotrebiteľ podstatným spôsobom nie je schopný reálne ovplyvniť. Môže zmluvu
po doplnení potrebných údajov (o spotrebiteľovi a poskytnutom úvere) ako celok prijať alebo odmietnuť,
nakoľko príprava zmluvy je v celom rozsahu prenechaná veriteľovi. Zmluvné dojednania a obsah zmluvy
spotrebiteľ určite žiadnym spôsobom individuálne nedojednával, keďže sú vopred predtlačené bez

možnosti vpisovania iných podmienok, či ich úpravy, a teda absentuje individuálne dojednanie medzi
stranami zmluvy ako také (najmä týkajúce sa napríklad dotknutej zmluvnej pokuty za omeškanie).
36. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádzaku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a ľahšiu
dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky
jednostranne cestou formulárových zmlúv.

37. Čo sa týka nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný sa bránil predovšetkým
tým, že mal za to, že si splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ a úver nie je možné považovať za
bezúročný a bez poplatkov, pričom zároveň uvádzal, že sa nevie vyjadriť k plneniam, ktoré od neho
žalobcovia požadujú vrátiť.

38. Predmetná povinnosť veriteľov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ má za cieľ predchádzať predlžovaniu
spotrebiteľov, u ktorých možno už v kontraktačnom procese zistiť, či budú predovšetkým s ohľadom na
svoje príjmy, výdavky, rodinné pomery i prípadnú úverovú zaťaženosť schopní v priebehu zmluvného
vzťahu riadne plniť splátky úveru. Posúdenie je potrebné realizovať s ohľadom na dobu, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj

účel spotrebiteľského úveru. Prakticky je potrebné vyhodnotiť celkovú finančnú a ekonomickú situáciu
na strane žiadajúceho spotrebiteľa, a to s ohľadom na podmienky žiadaného úveru. Za hrubé
porušenie povinnosti, ktorého následkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch

na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Zo žalovaným predložených listinných
dôkazov vyplýva, že žalovaný síce nejakým spôsobom skúmal bonitu žalobcov, avšak táto sa javí
iba formálna, nezodpovedajúca odbornej starostlivosti. Totižto žalovaný vychádzal predovšetkým
z overeného hrubého príjmu. Pri overených hrubých príjmoch na úrovni 726 EUR a 445 EUR tieto
v čistom pri zohľadnení aj prípadného daňového bonusu na dve maloleté deti predstavujú cca 612

EUR a 415 EUR. Čo sa týka výdavkov, v žiadosti absolútne absentujú akékoľvek údaje od samotných
spotrebiteľov o tom, aké sú ich výdavky. Súd tak uzatvára, že žalovaný zanedbal skúmanie výdavkov
na strane žalovaných. Nedotazoval sa ich ani na existujúce úverové zaťaženie, ani na prípadné
pravidelné výdavky, predovšetkým napríklad na bývanie, keďže zo žiadosti vyplývalo, že žalobcovia žijú
v podnájme. Jediné, čo žalovaný zahrnul do výdavkovej časti, boli sumy úverov zistených v úverovom

registri. Vychádzajúc aj z judikatúry tunajšieho odvolacieho súdu (doposiaľ nie je ustálená judikatúra
najvyšších súdnych autorít), pre účely splnenia povinnosti s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť
spotrebiteľa splácať úver je potrebné skúmanie aj výdavkovej časti na strane spotrebiteľa, a teda aj
prípadných nákladov na zaobstaranie nevyhnutných živných potrieb a to s ohľadom na jedinečnosť
situácie každého jednotlivca. Žiada sa dodať, že automatické prevzatie prípadných súm životného

minima nie je postačujúce. Má predstavovať iba minimálne hodnoty nákladov na uspokojovanie
nevyhnutných životných potrieb. Nejaví sa však ako skutočný záujem veriteľa na zistení finančnej
kondície spotrebiteľa, ak veriteľ absolútne nedotazuje a nevyťaží spotrebiteľa na jeho výdavky, ktoré
môžu významne ovplyvňovať posúdenie jeho bonity. Žiada sa dodať, že o nedostatočnej bonite žalobcov
svedčí aj ich následná neschopnosť splácať úver, kedy aj s histórie úverového účtu vyplýva, že títo sa od

počiatku dostávali priebežne do omeškania, v dôsledku čoho im boli následne dokonca zjavne účtované
aj poplatky za upomienky v sume 25 EUR.

39. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd vyhodnotil spôsob, akým žalovaný pristupoval k overovaniu
bonity žalobcov ako hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (skúmanie bonity bez

relevantných údajov o výdavkoch). Následkom hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ
je s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ jednak fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj
nemožnosťpožadovaťjednorazovésplatenieúveruzostranyveriteľa.Žiadasazdôrazniť,žepresankciu
nemožnosti zosplatniť úveru (vyžadovať jednorazové splatenie úveru zo strany veriteľa) postačuje aj
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktoré by nebolo klasifikované ako hrubé porušenie.

40. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia uhradili za účelom splatenia úveru
postupne celkom sumu 2 114,45 EUR, súd vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
dospel k záveru o bezdôvodnom obohatení žalovaného na úkor žalobcov v sume 114,45 EUR,
ktorá predstavuje rozdiel medzi celkovými úhradami zo strany žalobcov a finančnými prostriedkami

poskytnutýmižalovanýmtitulomúverovejzmluvy.Žalobcoviasícenepopisovalivžalobepodrobnekaždú
a jednu splátku, ktorú realizovali, poskytli však skutkové tvrdenie o celkovej sume ich úhrad, ktoré
mali vykonať. Hoci žalovaný uvádzal, že nevie, o aké plnenia má ísť, podľa názoru súdu je zo žaloby
a vyjadrení zrejmé, že žalobcovia tvrdili, že uvedené plnenia majú predstavovať všetky ich plneniatitulom úverovej zmluvy. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli úhrady až v takej výške ako ich uviedli
žalobcovia (2 144,45 EUR). Súčtom jednotlivých kreditných operácií na úverovom účte súd dospel
k celkovej sume úhrad iba 2 114,45 EUR. Keďže žalobcovia neposkytli podrobnejšie tvrdenia o tom,

ktoré iné úhrady, než tie uvedené v histórii k úverovému účtu, mali byť realizované, súd vychádzal iba
zo sumy úhrad preukázanej vykonaným dokazovaním.

41. Úroky z omeškania z nároku na bezdôvodné obohatenie si žalobcovia uplatnili v zákonom
ustanovenej výške odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia.

Keďže žalovaný sa o požadovanom vydaní bezdôvodného obohatenia dozvedel najneskôr doručením
žaloby – t.j. dňa 26.04.2023, nasledujúci deň (27.04.2023) mohol plniť bez vzniku omeškania na
úhrade bezdôvodného obohatenia (§ 563 Občianskeho zákonníka). Druhým dňom po doručení žaloby
(28.04.2023) sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou peňažného záväzku, preto súd zaviazal
žalovaného aj na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania vo výške súladnej s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. (vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková

sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom
základná úroková sadzba ECB ku dňu 28.04.2023 bola vo výške 3,50 %, teda žalobcovia majú nárok
na úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne), a to od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému,
t.j. od 28.04.2023, až do zaplatenia. V tejto časti súd považoval za nedôvodnú žalobu týkajúcu sa
úroku z omeškania za deň 27.04.2023, keďže v tento deň ešte žalovaný nebol v omeškaní s vydaním

bezdôvodného obohatenia, nakoľko mohol ešte dobrovoľne plniť.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na citovanú právnu úpravu súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 114,45 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5
% ročne zo sumy 114,45 EUR od 28.04.2023 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol
(II. výrok).

43. Ďalej sa súd zaoberal žalobou o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ohľadom existencie
naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky a aktívnej legitimácie

žalobcov, súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/19/2018 a sp. zn.
6Cdo/127/2018, v ktorých najvyšší súd dospel k záveru, že ide o osobitný druh žaloby patriacej
spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými
podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto

potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Vychádza totiž z predpokladu, že dodávateľ
porušuje svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Je založená
na protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa
priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v
spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a odlišným

je aj účel, ktorému má slúžiť (jej cieľom je zabrániť používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky). Súd
zároveň poukazuje na to, že z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva aj záver, že takýto
nárok je možné uplatniť aj po zániku záväzkového právneho vzťahu. Súd nevidí dôvod na odklon od
už ustálenej judikatúry súdov, ktoré pripúšťajú takýto typ žaloby, ktorým sa spotrebiteľ domáha určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

44. Na podporu uvedenej argumentácie súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6CoCsp/16/2023 zo dňa 14.12.2023, v ktorom odvolací súd reagoval na obdobné námietky
žalovaného: „K námietke žalovanej týkajúcej sa nemožnosti a neúčelnosti domáhať sa určovacou
žalobouneprijateľnostizmluvnýchpodmienokodvolacísúduvádza,žeakspotrebiteľsledujedosiahnutie

právnej istoty v otázke, či je zmluvná podmienka neprijateľná, môže sa na súde domáhať
žalobou určenia jej neprijateľnosti. Právna istota je v takomto prípade dôležitá a dosiahnutie
takejto právnej istoty by nemalo byť podmieňované (kumulatívne) uplatnením či už náhrady škody,
bezdôvodného obohatenia alebo primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami povedané,
nemožno spotrebiteľa nútiťdouplatňovaniatakýchtoplneníprijehosnahedosiahnuťprávnuistotučodo

(ne)záväznosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Práve žalobcovia a ich majetková
sféra je v ohrození, preto žalobcovia v postavení spotrebiteľov majú zákonné právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v spotrebiteľských zmluvách, čo
vyplýva jednak zo zákona č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a z Občianskeho zákonníka.V takomto prípade žalobcovia ako spotrebitelia nemusia ani preukazovať naliehavý právny záujem na
takomto určení, pretože tento vyplýva už zo samotného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, ako už správne poukázal súd prvej inštancie.“ Obdobne ako súd v tomto konaní,

odvolací súd taktiež poukazoval na obdobné uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018 zo
dňa 28.03.2019, v ktorom najvyšší súd taktiež objasnil prípustnosť takéhoto typu žalôb.

45. Čo sa týka prvej žalobcami označenej zmluvnej podmienky, súd sa nestotožnil s argumentáciu
žalovaného, ktorý tvrdil, že predmetná zmluvná podmienka ohľadom zmluvnej pokuty za omeškanie

neprekračuje zákonné limity sankcií. Zmluvné dojednanie umožňuje veriteľovi uplatňovať zmluvnú
pokutu vo výške 25 EUR za každú upomienku pri akomkoľvek omeškaní s úhradou (nezohľadňujúc
výšku omeškanej pohľadávky). Predmetné znenie predovšetkým priamo neodkazuje na zákonné limity
sankcií v § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a nadväzujúci vykonávací predpis. Odhliadnuc od
toho však súd nemôže neprihliadnuť na nepomer sankcie za upomienku (pri akomkoľvek omeškaní)
k samotnej výške mesačnej splátky – poplatok za upomienku, a teda de facto sankcia za omeškanie,

vo výške 25 EUR predstavuje 80 % z výšky splátky. Za takejto situácie, kedy upomienka môže byť
vystavená pri akomkoľvek omeškaní, aj len časti splátky, súd jednoznačne konštatuje, že sa jedná
o sankciu, ktorá nie je primeraná. K potrebe posudzovania vyváženosti, či nevyváženosti zmluvnej
pokuty, resp. sankcie za omeškanie skryté pod pojmom „poplatok za upomienku“, je potrebné poukázať
na znenie § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorý medzi neprijateľné zmluvné podmienky

radí dojednania, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. V danom prípade podľa názoru
súdu nemožno prehliadnuť práve neprimeranosť výšky poplatku za upomienku k nielen samotného
spoplatňovaného úkonu/“službe“ (a jej reálnych nákladov) ale aj k prípadnej akejkoľvek aj banálnej sume
omeškaného záväzku, za účelom získania ktorej sa upomienka vyhotovuje. S poukazom na uvedené

tak súd jednoznačne konštatuje, že predmetné dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako to predpokladá ust.
§ 53 Občianskeho zákonníka a dojednanie možno subsumovať ako istú odnož neprijateľnej podmienky
podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

46. Na margo uvedenej zmluvnej podmienky súd v zhode so žalobcami poukazuje na rozhodnutia iných,
aj odvolacích súdov, ktoré obdobnú, prípadne aj totožnú zmluvnú podmienku rovnako vyhodnotili ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Okrem žalobcami uvádzaného rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove č.k. 15CoCsp/23/2020-154 zo dňa 11.02.2021, súd poukazuje aj na nedávne
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/17/2023 zo dňa 21.03.2024, ktorým odvolací

súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bardejov č.k. 5Csp/30/2022-138 zo dňa, 14.07.2023, či
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoCsp/10/2023 zo dňa 22.08.2023, ktorým odvolací
súd potvrdil výrok Okresného súdu Prešov o neprijateľnosti totožnej zmluvnej podmienky v rozsudku
č.k. 11Csp/72/2022-254 zo dňa 30.11.2022 vzťahu k tomuto veriteľovi. kde súd prvej inštancie určil
ako neprijateľnú totožnú zmluvnú podmienku vo vzťahu k tomuto veriteľovi. Odvolací súd v ostatnom

rozhodnutí uvádza: „Poplatok za upomienku vo výške 25,- eur nie je v záujme spotrebiteľa.
Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme
spotrebiteľa a konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo
vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich
neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb

dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované
(vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“

47. Žiada sa dodať, že ak sa žalovaný domáhal, aby žalobcovia uviedli, prečo žiadajú určenie
neprijateľnosti tohto konkrétneho ustanovenia, tak hoci žalobcovia vychádzajúc z ustálenej judikatúry

nepovažovali za potrebné preukázať naliehavý právny záujem na uvedenom určení a nepredniesli
žiadne objasnenie uplatnenia tejto žaloby, neuniklo pozornosti súdu, že z histórie k úverovému účtu
vyplýva, že predmetný poplatok za upomienku bol žalobcom vyúčtovaný šesťkrát.

48. Čo sa týka druhej žalobcami špecifikovanej zmluvnej podmienky, ktorú považovali za neprijateľnú,

súd si dovolí už iba stručne argumentovať, že táto už bola opakovane súdmi vyhlásená ako neprijateľná
zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve. Okrem už žalobcami uvádzaných početných rozhodnutí -
viď záver 3. odseku tohto odôvodnenia – súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, už
spomínané rozhodnutie sp. zn. 20CoCsp/10/2023 zo dňa 22.08.2023, kde odvolací súd vo vzťahuk totožne znejúcej zmluvnej podmienke uviedol: „Vo vzťahu k podmienke o oboznámení sa dlžníka
so súčasťou zmluvy upravenej v časti I., čl. III. Záverečných ustanovení, bod 3 Zmluvy, je potrebné
uviesť, že ak majú byť všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy, je potrebné vyjadriť s

nimi súhlas. Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle spotrebiteľa byť viazaný nielen zmluvou,
ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj skutočnosť, že spotrebiteľ bol s týmito
podmienkami riadne oboznámený, zaťažuje dodávateľa, pričom pre preukázané oboznámenie sa
nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej zmluve o tom, že bol s
obchodnými podmienkami oboznámený. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú

slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemajú slúžiť nato, aby do nich často v
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré
sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú
(napr. rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute, vznik možného nepovoleného prečerpania
a povinnosť platiť úrok s tým spojený). Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly,

pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom,
bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že
spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak k
splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ak banka uvedie podstatné
obsahové náležitosti len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných

všeobecných obchodných podmienok, nemožno takémuto konaniu priznať právnu ochranu. Zmluvná
podmienka, obsahom ktorej je vyhlásenie spotrebiteľa, že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil
so zmluvnými podmienkami a súhlasí s nimi, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa§ 53 ods. 4
písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože na spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa
pred uzatvorením zmluvy s predloženými zmluvnými podmienkami skutočne oboznámil.“

49. Súd sa plne stotožňuje s vyššie popísaným posúdením dotknutej zmluvnej podmienky a plne
naňho odkazuje. Súd má za to, že dotknutou zmluvnou podmienkou dochádza k prenosu dôkazného
bremena na spotrebiteľa a práve takéto (skryté) prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa
neprijateľný účinok vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práv, keďže už len v dôsledku

takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov
štátnym orgánom. Taktiež dochádza k prenášaniu dôkazného bremena v otázke oboznámenia sa so
základnými informáciami, ktoré sú potrebné pre posúdenie vhodnosti úveru v kontexte jeho
majetkových a finančných možností.

50. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citovanú právnu úpravu súd určil neprijateľnosť
zmluvných podmienok špecifikovaných žalobcami v žalobe tak, ako je to uvedené vo výroku III. a IV.
tohto rozsudku. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka sú tak uvedené neprijateľné zmluvné
podmienky neplatné.

51. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

52. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

53. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP tak,
že žalobcom, ktorí boli plne úspešní v časti konania o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
priznal v tejto časti plnú náhradu trov konania a v časti konania o vydanie bezdôvodného obohatenia,

kde žalobcovia boli úspešní iba v časti predstavujúcej 79,23 % a neúspešný v časti 20,77 %, priznal
žalobcom nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 58,46 %. O výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

2 17Csp/36/2023Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.