Rozsudok Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/129/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117223234
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1117223234.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a

sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: G. N., U. XX.XX.XXXX, R.
I.. G.. A.. Š.U. XXX/XX, F., zastúpený: Advokátska firma TROKAN &URBANČOKOVÁ, v.o.s., so sídlom
Dom Pavla, Ľ. Štúra 5, Trenčianske Teplice, IČO: 36 333 158, proti žalovanej: Slovenská A., Q. G. E.
E. A., E. E. A.B. XX, R., o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.05.2023 č. k. 7C/14/2017-263 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
802,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 802,72 eur od 11.08.2017 do
zaplatenia do troch dní od jeho právoplatnosti titulom náhrady škody v dôsledku rozhodnutia o jeho
väzbe a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,36 %.

2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu z titulu
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe sumu vo výške 976,81 eur s 5 % ročným

úrokom z omeškania zo sumy 976,81 eur od 11.08.2017 do zaplatenia a náhradu trov konania na
tom skutkovom základe, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej
agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúra Západ, ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015, zo
dňa 18.01.2016 bolo voči nemu vznesené obvinenie za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve,
Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/12/2016 zo dňa 21.01.2016 bol žalobca vzatý do
väzby. Žalobca dňa 28.01.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal návrh na zastavenie
trestného stíhania z dôvodu zániku trestnosti činu uplynutím premlčacej doby, o ktorom vyšetrovateľ ani

prokurátor nerozhodli, ale odstúpili ho na Okresný súd Trenčín a následne bol doručený Krajskému súdu
v Trenčíne, ktorý rozhodoval o sťažnostiach vo veci väzby žalobcu. Uznesením sp. zn. 23Tpo/15/2016
zo dňa 08.02.2016 Krajský súd v Trenčíne zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.01.2016,
sp. zn. 0Tp/12/2016 vo všetkých výrokoch týkajúcich sa žalobcu a žalobcu ihneď prepustil z väzby
na slobodu, pričom konštatoval, že do väzby nemôže byť vzatá osoba, proti ktorej je trestné stíhanie
neprípustné a orgány činné v trestnom konaní mali zistiť, že trestné stíhanie žalobcu je z dôvodu
premlčania neprípustné a mali trestné stíhanie zastaviť, resp. vôbec nezačať. Následne prokurátorka

Krajskej prokuratúry v Trenčíne uznesením č. 1Kv 60/15/3300-49 zo dňa 15.02.2016 zrušila uznesenie
vyšetrovateľa ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015 zo dňa 18.01.2016 v časti týkajúcej sa žalobcu pre
nedôvodnosť a nezákonnosť. Žalobca bol vo väzbe od 18.01.2016 do 08.02.2016. Za dobu trvania väzby
nebola žalobcovi vyplatená mzda vo výške 673,65 eur od zamestnávateľa T. E. W.-M. E..A..O... Taktiežmuvzniklinákladynatrovyprávnehozastúpeniavtrestnomkonanívovýške303,16eur.Podanímzodňa
07.02.2017, doručeným Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 10.02.2017, si žalobca uplatnil svoj nárok
v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z.. Ministerstvo spravodlivosti SR odpovedalo žalobcovi listom

zo dňa 09.08.2017 tak, že žiadosti žalobcu o náhradu škody nevyhovelo z dôvodu, že vo veci nebolo
preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom
verejnej moci.

3. Ako dôkazy žalobca označil a predložil uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: PPZ- 559/NKA-PZ-

ZA-2015 zo dňa 18.01.2016, návrh na zastavenie trestného stíhania zo dňa 28.01.2016, uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tpo/15/2016-51 zo dňa 08.02.2016, uznesenie Krajskej prokuratúry v
Trenčíne č. 1Kv 60/15/3300-49 zo dňa 15.02.2016, potvrdenie o nevyplatenej mzde zo dňa 22.02.2015,
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.02.2017, oznámenie o výsledku
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 09.08.2017.

4. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že právo na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nie je absolútne, ale
v záujme zachovania právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej
uplatnenie. Štát za škodu zodpovedá len za súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú existencia
škody, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup resp. rozhodnutie o väzbe a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. K rozhodnutiu o väzbe poukázal na § 8 ods. 5
písm. a) a § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že napriek tomu, že zodpovednosť
štátu za škodu je objektívna a bez liberačného dôvodu, nejde o zodpovednosť absolútnu v tom zmysle,
že by nastala bez výnimky vždy, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti. Aj v prípade splnenia
podmienky takého výsledku konania, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu dotyčnej osoby, právo na

náhradu škody nemá ten, kto si vzatie do väzby zavinil sám. Zavinenie obvineného znamená, že jeho
zavinené konanie bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby, teda že jeho
správanie bolo dôvodom k obave, že ujde alebo bude mariť vyšetrovanie alebo bude pokračovať v
trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody teda vychádza z
rozhodnutia o väzbe vydaného v trestnom konaní bez toho, aby bol oprávnený preskúmavať, či a ktoré

väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým, či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov,
ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za naplnený. Pripomenul, že v danej veci bol žalobca vzatý
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, teda existovala
dôvodná obava, že žalovaný ujde. Žalobca sa k spáchaniu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu
priznal a podrobne opísal tzv. modus operandi. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky, sp. zn. 30Cdo/827/2014 zo dňa 20.10.2015 uviedol, že priznanie sa ku skutku predstavuje
v zmysle judikatúry jasný príklad zavinenia väzby. Zastavenie trestného stíhania žalobcu podľa názoru
žalovaného žiadnym spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že v čase rozhodovania o väzbe existovali
dôvody väzby, obzvlášť v prípade, keď dôvodom jeho zastavenia bolo uplynutie premlčacej doby.
Z tohto dôvodu nemožno podľa žalovaného ani dospieť k záveru o naplnení predpokladu pre vznik

práva na náhradu škody v intenciách § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Priznanie náhrady
škody žalobcovi by odporovalo dobrým mravom a taktiež zásade rímskeho práva, v zmysle ktorej "z
nepráva nemôže vzniknúť právo". K existencii majetkovej škody sa žalovaný vyjadril tak, že žalobca
žiadal náhradu majetkovej škody pozostávajúcej z ušlého zisku a trov právneho zastúpenia. K ušlému
zisku uviedla, že musí byť s istotou preukázané, že pri pravidelnom behu vecí mohol žalobca dôvodne

očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Žalovaný
namietol žalobcom predložené potvrdenie zo dňa 22.02.2015, nakoľko z neho vyplýva len údaj o hrubej
mzde žalobcu, avšak v prípade nároku na náhradu ušlej mzdy je možné vychádzať výlučne z čistej
mzdy žalobcu a taktiež je toto potvrdenie datované ku dňu 22.02.2015, pričom žalobca bol vo väzbe
v období od 18.01.2016 do 08.02.2016. K náhrade majetkovej škody titulom trov právneho zastúpenia

žalovaný uviedol, že je potrebné posúdiť žalobcom vynaložené finančné prostriedky z hľadiska nutnosti
a účelnosti. Samotná skutočnosť, že žalobca vynaložil v trestnom konaní finančné prostriedky na
svoju obhajobu podľa neho neznamená, že si ich môže automaticky uplatňovať ako škodu. Žalobca
nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie uplatneného nároku a nepreukázal ani to, ako výkon väzby
podmienil úkony obhajoby a neurčil rozsah tých úkonov, ktoré boli vyvolané výlučne rozhodnutím o

väzbe. V závere sa žalovaný vyjadril k existencii príčinnej súvislosti medzi existenciou
niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vznikom škody tak, že vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. K záveru o existencii príčinnej súvislosti vdanom prípade podľa názoru žalovaného nie je možné dospieť z dôvodu, že neexistuje spôsobilý titul
pre uplatnenie práva na náhradu škody ako ani škoda.

5.Žalobcanáslednedoplnil,ževšetkyzákonnépredpokladynauplatnenienárokunanáhraduškodyvoči
štátu boli splnené. Ďalej žalobca uviedol, že nevidí príčinnú súvislosť medzi jeho priznaním a ochotou
spolupracovať s OČTK a vzatím do väzby. Následne žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 08.02.2016, sp. zn. 23Tpo/15/2016, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Okresného
súdu Trenčín o väzbe zo dňa 21.01.2016 a v ktorom uviedol, že nezistil dôvody väzby podľa § 71 ods.

1 Trestného poriadku, z čoho vyvodil, že si žalobca nemohol väzbu zaviniť sám, pretože dôvody väzby
od samého počiatku neexistovali. Vyjadrenie žalovaného, že k zastaveniu trestného stíhania došlo len
z dôvodu premlčania a nie z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, žalobca
považoval za nepatričné. Podľa názoru žalobcu by nepriznanie práva na náhradu škody len z dôvodu,
že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu premlčania, bolo v rozpore so zákonom. Za podstatnú
mal skutočnosť, že trestné stíhanie a s ním súvisiaca väzba boli nezákonné. K náhrade ušlej mzdy

žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie mzdy vyplýva z existencie pracovného pomeru a jej výška je
určená pracovnou zmluvou a počtom odpracovaných hodín a nie je problém ju vyčísliť. K námietke
žalovaného, že je možné vychádzať len z čistej mzdy uviedol, že má nárok na hrubú mzdu, nakoľko
aj o túto časť mzdy prišiel tým, že zaňho zamestnávateľ nezaplatil odvody a tieto prostriedky nepatria
zamestnávateľovi, ale zamestnancovi, nakoľko neodvedenie dane a poistného je trestným činom. Keďže

žalobcovi mzda nebola vyplatená z dôvodu, že sa nedostavil do zamestnania a nevykonával prácu v
období, počas ktorého sa nachádzal vo väzbe, videl žalobca príčinnú súvislosť medzi vznikom tejto
škody a väzbou. Žalovaný vo svojom vyjadrení spochybnil potvrdenie zamestnávateľa predložené
žalobcom, k čomu žalobca uviedol, že v dátume vystavenia išlo o chybu v písaní a priložil aj ďalšie
potvrdenie zamestnávateľa doplnené aj o vyčíslenie čistej mzdy. Žalobcom uplatnené trovy trestného

konania vyvodil priamo z trestného spisu, kde je založená plná moc advokáta a taktiež zo samotného
návrhu na zastavenie trestného stíhania. Ďalej mal za nepochybné, že úkony boli advokátom vykonané
a vzhľadom na skutočnosť, že zákon umožňuje uplatniť si trovy len vo výške tarifnej odmeny, je podľa
neho nadrámecnevyhnutnéhodokazovaniapredkladaniedokladovotom,akéboliskutočnévýdavkyna
právne zastúpenie, no napriek tomu priložil faktúru č. XXXXXX zo dňa 17.02.2016 na zmluvnú odmenu

vo výške 1.000,- eur a výpis z účtu preukazujúci zaplatenie tejto sumy. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením,
že úkony obhajoby neboli vykonané v príčinnej súvislosti s väzbou žalobcu, ani s právnym názorom
žalovaného, že žalobca má nárok len na časť úkonov obhajoby, ktoré boli vyvolané výlučne rozhodnutím
o väzbe.

6. Žalovaný následne dal do pozornosti, že v prípade žalobcu došlo k zániku trestnosti činu z dôvodu
uplynutia premlčacej doby, z čoho vyvodil, že v prípade žalobcu je ex lege vylúčené právo na náhradu
škody z dôvodu, že zanikla trestnosť činu a trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené. Zároveň
namietol výpis z účtu predložený žalobcom, nakoľko z neho nemal za zrejmé, kto tieto peniaze na účet
vložil, kto bol platiteľom a akej trestnej veci sa to týka.

7. Následným podaním žalobca doručil súdu prvej inštancie kópiu uznesenia Okresného súdu Trenčín
zo dňa 21.01.2016, sp. zn. 0Tp/12/2016, kópiu sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe zo dňa 25.01.2016
podanú ustanoveným obhajcom, list Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 02.02.2016, potvrdenie o
transakcii na účte advokáta. Žalobca doplnil, že nakoľko jeho trestné stíhanie nebolo z objektívnych

dôvodov prípustné, nemožno tvrdiť, že si žalobca väzbu zavinil sám a poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne, ktorý sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou, či zo strany obvineného
(žalobcu v tomto konaní) existovalo konanie, ktoré by zakladalo niektorý z dôvodov väzby, pretože
absentovala základná materiálna podmienka pre vzatie do väzby, a to zákonné a dôvodné trestné
stíhanie. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že je vylúčené právo na náhradu škody,

pretože trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu zániku trestnosti činu. Žalovaný sa pri odôvodnení tejto
námietky odvolával na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z. z., k čomu žalobca uviedol,
že v predmetnom ustanovení sa výslovne hovorí o zániku trestnosti po právoplatnosti rozhodnutia, no
v tomto prípade trestnosť činu zanikla pred vydaním rozhodnutí o trestnom stíhaní a vzatí do väzby.
K uplatnenému nároku na náhradu škody v časti týkajúcej sa trov obhajoby žalobca poukázal na to,

že mal právo zvoliť si obhajcu aj v prípade, že mu bol obhajca ustanovený a nepriznanie náhrady trov
za zvoleného obhajcu sa mu javí ako diskriminačné, nezákonné a nespravodlivé. Úkony, za ktoré si
žalobca uplatnil trovy, nie sú duplicitné, teda neboli vykonané ustanoveným obhajcom. Následne sa
žalobca vyjadril k námietke, že premlčanie namietol aj ustanovený obhajca tak, že ustanovený obhajcav sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe namietal predovšetkým skutočnosť, že žalobcovi nehrozí vysoký
trest a teda nie je dôvodná obava, že ujde a bude sa skrývať a premlčanie uvádzal len v tej súvislosti,
že ak by došlo k zmene právnej kvalifikácie na trestný čin lúpeže, prichádzalo do úvahy premlčanie,

nenamietalvšakpremlčanieskutku,zaktorýbolžalobcatrestnestíhaný.Totouviedolažzvolenýobhajca
v návrhu na zastavenie trestného stíhania, v ktorom poukázal na zmenu právnej úpravy v časti o
premlčaní týkajúcej sa mladistvých, pričom trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona, ktorý je pre
obvineného priaznivejší. Na námietku žalovaného, že z predloženého výpisu z účtu nie je zrejmé, kto
na účet peniaze vkladal reagoval žalobca tak, že poukázal na skutočnosť, že pri transakcii je uvedené

ako variabilný symbol číslo faktúry, ktorú súdu prvej inštancie predložil a taktiež predložil potvrdenie o
transakcii, z ktorého mal za zrejmé, že vkladateľom bola G. N., matka žalobcu. V závere podania žalobca
vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 174,09 eur z dôvodu, že pri výpočte tarifnej odmeny advokáta
za zastupovanie v trestnom konaní urobil chybu, nakoľko za dva úkony právnej pomoci predstavuje
odmena advokáta sumu 269,58 eur a nie 303,16 eur, ako to bolo uvedené v žalobe, a taktiež si uplatnil
nárok na náhradu ušlej mzdy len vo výške čistej mzdy v sume 533,14 eur, nie vo výške hrubej mzdy ako v

žalobe.Žalobcasitedapospäťvzatížalobyuplatňovalnároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím o väzbe vo výške 802,72 eur.

8. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie žalovaný predložil rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 6Co/192/2018 a sp. zn. 9Co/53/2017 a taktiež rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/167/2016 zo dňa 23.07.2018. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uviedol, že v tomto Najvyšší súd SR riešil obdobnú situáciu ako v prípade žalobcu
a konštatoval, že očividným zmyslom ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 písm. c) až g) zákona
č. 514/2003 Z. z. je vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby
alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho

konania kvalifikovaného ako trestného činu nedopustil. Toto vedie k záveru, že právo na náhradu škody
nevznikne ani v situácii, ak bolo trestné stíhanie premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon
výslovne vylučuje aj vznik práva na náhradu škody v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu,
že osoba nie je trestne zodpovedná.

9. Právna zástupkyňa žalobcu následne uviedla, že rozhodnutia predložené žalovaným sa netýkajú
nezákonného rozhodnutia o väzbe, ale nezákonného trestného stíhania osoby na slobode. Tieto
rozhodnutia riešia náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím v prípadoch, keď týmto
rozhodnutím je rozhodnutie o začatí trestného stíhania resp. vznesení obvinenia, čo je podľa judikatúry
súdov považované za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, ktorý sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V týchto prípadoch nedochádza
k zrušeniu rozhodnutia z dôvodu nezákonnosti a skúma sa, z akého dôvodu konanie neskončilo
právoplatným odsúdením, prípadne z akého dôvodu bolo konanie zastavené, pričom v prípade
zastavenia trestného stíhania súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu
obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a nie o začatí trestného stíhania. Následne uviedla, že
§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z. podrobne špecifikuje podmienky, za ktorých sa náhrada škody spôsobenej
nezákonným o väzbe nepriznáva resp. nevzniká a podľa jej názoru u žalobcu tieto podmienky splnené
nie sú.

10. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7C/14/2017-155 zo dňa 19.11.2018 tak, že
konanie v časti o zaplatenie sumy 174,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
11.08.2017 do zaplatenia zastavil, žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie v časti zamietnutia žaloby založil predovšetkým na závere o zavinení väzby samotným

žalobcom, keď nárok žalobcu na náhradu škody právne posúdil podľa § 8 ods. 5 a 6 zákona č. 514/2003
Z. z. Rozsudok vo výroku o čiastočnom zastavení konania nadobudol dňa 22.02.2019 právoplatnosť.

11. Proti vyššie uvedenému rozsudku v rozsahu jeho zamietajúceho výroku a súvisiaceho výroku o
nároku na náhradu trov konania podal včas odvolanie žalobca. Krajský súd v Bratislave na základe

podaného odvolania uznesením č. k. 4Co/207/2019 -193 zo dňa 30.10.2020 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacej časti o nároku na náhradu trov konania zrušil
a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho zrušujúceho
uznesenia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia vo veci nerozlíšil dôsledne,či žalobca žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody založený nezákonným rozhodnutím o jeho väzbe,
a to z dôvodu, že má ísť o nezákonné rozhodnutie, ktoré nemalo byť pre premlčanie trestnosti činu
žalobcu vydané, keď v takom prípade pre účely rozhodnutia vo veci je irelevantné, či išlo o situáciu, že

si väzbu zavinil žalobca prípadne sám, alebo či ide o nárok na náhradu škody založený nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia proti žalobcovi, keďže jeho trestné stíhanie bolo zastavené a v
tejto súvislosti potom skúmať opodstatnenosť rozhodnutia o jeho vzatí do väzby determinovanú jeho
správaním sa a hrozbou vysokého trestu. Odvolací súd zároveň uviedol, že za situácie, ak základom
nároku uplatňovaného žalobcom v predmetnom konaní je rozhodnutie o jeho vzatí do väzby, ktoré bolo

ako nezákonné zrušené z dôvodu, že jeho vzatím do väzby v čase premlčania trestnosti jemu za vinu
kladeného činu bol porušený zákon, prichádza do úvahy aplikácia ust. § 7 zákona č. 514/2003 Z. z.
Vzhľadomnauvedenéodvolacísúduložilsúduprvejinštanciepovinnosťvnovomkonaníprávneposúdiť
všetky právne aspekty veci, a to najskôr vo vzťahu k základu nároku uplatneného žalobcom a následne
po prípadnom ustálení základu nároku vykonať a vyhodnotiť vykonané dokazovanie za účelom ustálenia
výšky prípadnej škody žalobcu, a to pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy a aj nárok na náhradu trov

obhajoby žalobcu, vo vzťahu ku ktorým bude potrebné právne posúdiť účelnosť ich vynaloženia.

12. Žalobca v ďalšom priebehu konania zotrval na podanej žalobe v znení čiastočného zastavenia
konania. Žalobca si teda naďalej uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o väzbe vo výške 802,72 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Právna zástupkyňa

žalobcu v zmysle záverov zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu uviedla, že žalobca si uplatňuje
náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe, a to konkrétne uznesením Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/12/2016 zo dňa 21.01.2016. V tomto smere poukázala na to, že žalobca sa
domáha náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím o väzbe a nie nezákonným rozhodnutím
o začatí trestného stíhania. Ďalej uviedla, že uplatňovaná náhrada škody predstavuje predovšetkým

ušlú mzdu žalobcu za obdobie, kedy bol vo väzbe, pričom vznik tejto škody je v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím o väzbe, nakoľko keby bol len trestne stíhaný bez vzatia do väzby, k tejto škode by
pravdepodobne neprišlo. Z tohto dôvodu svoj nárok opiera o nezákonné rozhodnutie o väzbe. Toto
rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené, a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.02.2016
sp. zn. 23Tpo/15/2016, a to ešte pred zastavením trestného stíhania.

13. Žalovaný následne uviedol, že žalovaná rešpektuje právny názor odvolacieho súdu, napriek tomu
má za to, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť o nezákonnej väzbe, a to s ohľadom na zavinenie
väzby a súčasne, že trestné stíhanie bolo zastavené výlučne z dôvodu premlčania trestného stíhania.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.07.2018, sp.

zn. 1Cdo/167/2016, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2020, sp.
zn. 6Cdo/50/2019, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2022, sp. zn.
2Cdo/19/2022 a napokon rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2022, sp. zn.
4Cdo/321/2020, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že ak dôjde k zastaveniu trestného
stíhania výlučne z dôvodu premlčania trestného stíhania, nevzniká nárok na náhradu škody. Čo sa týka

samotnej škody, túto žalovaný považoval za nepreukázanú a taktiež považoval za potrebné skúmať
príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a rozhodnutím o väzbe.

14. Následne právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že pokiaľ ide o výšku žalovanej sumy, táto pozostáva
z náhrady mzdy, ktorá žalobcovi nebola vyplatená z dôvodu jeho väzby, a to vo výške 533,14 eur.

K tomuto žalobca predložil potvrdenie od zamestnávateľa, kde zamestnávateľ vyčíslil túto sumu ako
náhradu mzdy za uvedené obdobie. Mala za to, že žalobca túto škodu preukázal a nevidela dôvod,
aby bolo potvrdenie od zamestnávateľa spochybňované protistranou a protistrana nepredložila žiadne
dôkazy, ktoré by správnosť tohto potvrdenia vyvracali. Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia
v konaní, jedná sa o sumu 269,58 eur, sú to trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby,

a to prevzatie veci na zastupovanie, prevzatie obhajoby a podanie obhajcu, a to návrh na zastavenie
trestného stíhania z dôvodu premlčania. K tomuto poukázala na písomné vyjadrenie z 05.06.2018, kde
na strane 6 tohto vyjadrenia je uvedené citovaním z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
zrušenénezákonnérozhodnutieoväzbe,žetentopísomnýnávrhmalkdispozíciiprisvojomrozhodovaní
aj Krajský súd v Trenčíne a tento podľa obsahu považoval senát za možné doplnenie dôvodov sťažnosti

obvineného voči väzbe, aj keď šlo o návrh na zastavenie trestného stíhania. Mala za to, že uvedené
právne úkony boli účelné, majú súvislosť s nezákonným rozhodnutím o väzbe a prispeli k zrušeniu tohto
nezákonného rozhodnutia, nakoľko obhajca poukázal na nezákonnosť samotného trestného stíhania zdôvodu premlčania a nezákonnosť trestného stíhania bola v podstate aj dôvodom, prečo Krajský súd v
Trenčíne konštatoval, že aj rozhodnutie o väzbe bolo nezákonné.

15. Žalovaný doplnil, že čo sa týka ušlej mzdy, žalobcovi možno priznať iba čistú mzdu za obdobie
väzby t. j. od 18.01.2016 do 08.02.2016. Čo sa týka trov obhajoby, žalobca si uplatnil prevzatie, príprava
zastupovania ako aj návrh na zastavenie trestného stíhania. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade
absentuje príčinná súvislosť, nakoľko predmetné úkony obhajcu boli vykonané v príčinnej súvislosti
s trestným stíhaním, t. j. uznesením o vznesení obvinenia. Korešponduje to aj z časového hľadiska,

nakoľko žalobcovi bolo vznesené obvinenie 18.01.2016 a aj prevzatie a príprava je k tomuto dátumu.
Zároveň žalovaný rozporoval aj vznik samotnej škody čo sa týka trov obhajoby, nakoľko tieto boli
uhradené z majetku matky žalobcu a žalobca doposiaľ nepreukázal, že by sa zmenšil jeho majetok o
požadovanú sumu.

16. Následne žalobca k otázke uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní doplnil,

že na účet právneho zástupcu žalobcu v trestnom konaní bola dňa 22.02.2016 zaplatená suma 1.000,-
eur ako úhrada faktúry č. XXXXXX za obhajobu v trestnom konaní ČVS:PPZ-559/NKA-PZ-2015. Úhrada
bola realizovaná hotovostným vkladom na účet advokáta matkou žalobcu G. N., pričom číslo faktúry je
uvedené ako variabilný symbol. V tejto súvislosti žalobca predložil čestné prehlásenie G. N., v
ktorom uvádza, že menovaná uhradila sumu 1.000,- eur za obhajobu svojho syna na základe vystavenej

faktúry, pričom uvedenú sumu jej žalobca v hotovosti vrátil. Ďalej predložil kópiu Zmluvy o splátkovom
úvere s prílohami, ktorú dňa 19.02.2016 uzavrel žalobca so Slovenskou sporiteľňou a.s., a na základe
ktorej mu bol poskytnutý spotrebný úver vo výške 15.700,- eur. Žalobca bezprostredne po prepustení
z väzby nemal finančné prostriedky nielen na úhradu obhajoby, ale ani na iné svoje náklady, nedostal
mzdu, a aj preto bol nútený riešiť situáciu úverom z banky. Peniaze z tohto úveru použil aj na zaplatenie

sumy 1.000,- eur svojej matke.

17. Ďalej žalovaný doplnil svoju argumentáciu tak, že poukázal na pochybnosti pri výpočte ušlého zisku
vo výške 533,14 eur, nakoľko z dodatku k pracovnej zmluve z mája 2015, ktorú predložila žalujúca
strana, vyplýva mesačná mzda žalobcu 525,40 eur brutto a čo sa týka väzby, táto trvala 21 dní od

18.01.2016 do 18.02.2016, teda nie ani jeden celý mesiac. Ak teda hrubá mesačná mzda žalobcu bola
podľa pracovnej zmluvy 525,40 eur, nie je mu zrejmé, ako dospel žalobca k čistej mzde za obdobie
väzby vo výške 533,14 eur. Pokiaľ ide o vyčíslenie čistej mzdy žalobcu ako ušlej mzdy za obdobie,
keď bol vo väzbe, žalobca sa opieral o potvrdenie vystavené zamestnávateľom a podpísané mzdovou
účtovníčkou zamestnávateľa, ktoré nemá dôvod spochybňovať. Poukázal na to, že potvrdenie bolo

vystavené dvakrát, dňa 22.02.2018 a dňa 29.05.2018 z toho dôvodu, že v prvom potvrdení bola urobená
pravopisná chyba v dátume vystavenia a nebola vyčíslená čistá mzda, ale len hrubá ušlá mzda. Tieto
potvrdenia sa však vo vyčíslení hrubej mzdy zhodujú. Žalobca nie je účtovník a nemôže objasniť, ako
zamestnávateľ túto mzdu vypočítal, avšak žalobca nedostáva každý mesiac na výplatnej páske rovnaké
sumy, ale tieto sa menia v závislosti od počtu pracovných dní, sviatkov a pod.

18. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že Uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúra Západ
zo dňa 18.01.2016 pod ČVS: PPZ- 559/NKA-PZ-ZA-2015 bolo žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku vznesené obvinenie za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2

Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku ku § 219 ods. 1, ods. 2 písm.
b, písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku. Proti uzneseniu o
vznesení obvinenia podal žalobca dňa 21.01.2016 prostredníctvom ustanoveného obhajcu sťažnosť, v
ktorej poukázal na to, že konanie obvineného (žalobcu) je potrebné právne kvalifikovať ako trestný čin
lúpeže podľa § 234 odsek 1, 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006, u ktorého

trestného činu je premlčacia doba 10 rokov od spáchania skutku zo dňa 11.10.1996, a preto žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť a trestné stíhanie žalobcu zastaviť. Uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 0Tp/12/2016-23 zo dňa 21.01.2016 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala dňa 18.01.2016 o
04.50 hod., a to z dôvodu uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku. Rozhodnutie v
tejto časti bolo odôvodnené tým, že za trestný čin, za ktorý bol žalobca stíhaný reálne hrozí vysoký

trest odňatia slobody v rozmedzí 12-15 rokov alebo výnimočný trest a s prihliadnutím na charakter
a osobu obvineného existuje a hrozí obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu. Skutok bol spáchaný pred 19 rokmi, aj keď bol spolupáchateľom skutku a žalobca
vedel, že v dôsledku útoku na poškodeného tento zomrel, žalobca mlčal a spoliehal sa, že páchateľnebude odhalený. Podľa súdu teda hrozila obava, že sa nebude zdržiavať v mieste bydliska a bude sa
skrývať vzhľadom na hroziacu sankciu. Proti rozhodnutiu o vzatí do väzby podal žalobca sťažnosť, ktorú
písomne zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podaní zo dňa 25.01.2016. Ustanovený obhajca

v úvode dôvodov sťažnosti urobil výklad ustanovenia § 71 ods. 1 psím. a/, b/, c/ Trestného poriadku
a poukázal aj na konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu SR, týkajúce sa kumulatívneho splnenia 4
podmienok väzby. Podľa názoru obhajcu dôvody tzv. útekovej väzby dané nie sú, a to ani z hľadiska
výšky trestu, keď konanie obvineného (žalobcu) by malo byť prekvalifikované na trestný čin lúpeže
podľa § 234 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného v čase činu. Pri takto upravenej právnej kvalifikácii

dal obhajca do pozornosti súdu aj ust. § 67 Trestného zákona účinného v čase činu, týkajúceho sa
premlčania trestného stíhania. Obhajca navrhol žalobcu ihneď prepustiť na slobodu pri nahradení väzby
písomným sľubom obvineného, dohľadom probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných
obmedzení a povinností podľa § 82 Trestného poriadku, ako aj prípadného použitia kontroly technickými
prostriedkami podľa zák. č. 78/2005 Z. z. Zvolený obhajca žalobcu C.. C. F. osobne podal na Krajskú
prokuratúru Trenčín dňa 28.01.2016 návrh na zastavenie trestného stíhania, kde navrhol zastavenie

trestnéhostíhaniaaprepusteniežalobcuzväzbyzdôvodu,žeskutokmalžalobcaspáchaťakomladistvý
a súčasný Trestný zákon v ustanoveniach o stíhaní mladistvých (§ 96 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
stanovuje, že trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je 10 rokov, ak ide o trestný čin,
za ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie. Teda bez ohľadu na kvalifikáciu
skutku jeho trestnosť zanikla, keďže od skutku uplynulo 19 rokov, a teda je skutok premlčaný. V štádiu

pred rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o vzatí do väzby bol
od Krajskej prokuratúry Trenčín (prostredníctvom Okresného súdu Trenčín) písomný návrh zvoleného
obhajcu žalobcu zo dňa 28.01.2016 doručený Krajskému súdu v Trenčíne. Tento návrh podľa obsahu
považoval senát nadriadeného súdu za možné doplnenie dôvodov sťažnosti žalobcu, aj keď išlo o
návrh adresovaný Krajskej prokuratúre Trenčín na zastavenie trestného stíhania. Krajský súd v Trenčíne

uznesením č. k. 23Tpo/15/2016-51 zo dňa 08.02.2016 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/12/2016 zo dňa 21.01.2016 vo všetkých výrokoch
týkajúcich sa žalobcu a žalobcu prepustil ihneď z väzby na slobodu, pretože súd nezistil dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že orgány činné
v trestnom konaní mali zistiť, že trestné stíhanie žalobcu je z dôvodu premlčania neprípustné a mali

trestné stíhanie zastaviť, resp. trestné stíhanie voči tejto osobe vôbec nezačať. Napriek tomu, že orgány
činné v trestnom konaní v dobe rozhodovania Krajského súdu v Trenčíne o sťažnosti žalobcu proti
uzneseniu o vzatí do väzby, trestné stíhanie nezastavili, musel senát krajského súdu na premlčanie
trestného stíhania pri svojom rozhodovaní o väzbe prihliadnuť sám. Prokurátorka Krajskej prokuratúry
v Trenčíne uznesením č. 1Kv 60/15/3300-49 zo dňa 15.02.2016 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku vyhovela sťažnosti obhajcu žalobcu podanej dňa 21.01.2016 proti uzneseniu vyšetrovateľa
PrezídiaPolicajnéhozboru,národnejkriminálnejagentúry,národnejprotizločineckejjednotky,expozitúra
Západ, Nitra sp. zn. ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015 zo dňa 18.01.2016, ktorým bolo žalobcovi
vznesené obvinenie za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve a uznesenie v časti týkajúcej sa žalobcu
zrušila, pretože je nedôvodné a nezákonné. Dôvodom takéhoto rozhodnutia prokurátorky bol záver o

neprípustnosti trestného stíhania žalobcu z dôvodu jeho premlčania. Žalobcu v trestnej veci obhajoval
najskôr ustanovený obhajca G.. R. G. a neskôr splnomocnený obhajca C.. C. F.. Za poskytnuté právne
služby bola žalobcovi spoločnosťou Advokátska firma F. &. Z., H..O..E.. vystavená dňa 17.02.2016
faktúra č. XXXXXX na sumu 1.000,- eur, ktorá bola dňa 22.02.2016 uhradená matkou žalobcu. V
čestnom prehlásení zo dňa 14.02.2023 podpísaná G. N. (matka žalobcu) čestne prehlásila, že dňa

22.02.2016uhradilanaúčetK.W.F.&.Z.H..O..E..sumu1.000,-eurzaobhajobusynaG.N.(žalobcu)na
základe faktúry č. XXXXXX, vystavenej dňa 17.02.2016, pričom túto sumu 1.000,- eur jej syn (žalobca) v
priebehu mesiaca v hotovosti vrátil. Podľa potvrdenia zo dňa 22.02.2015, vystaveného spoločnosťou T.
E. W.- M. E..A..O.., žalobcovi za obdobie od 18.01.2016 do 08.02.2016 nebola vyplatená mzda vo výške
673,65 eur pred zdanením. Podľa potvrdenia zo dňa 29.05.2018, vystaveného spoločnosťou T. E. W.- M.

E..A..O.., žalobcovi za obdobie od 18.01.2016 do 08.02.2016 nebola vyplatená mzda vo výške 673,65
eur pred zdanením, po odpočítaní odvodov 533,14 eur. Spoločnosť zároveň uviedla, že potvrdenie
z 22.02.2015 vydali s chybným dátumom. V prílohe bol pripojený dodatok č. 1 k pracovnej zmluve
žalobcu, podľa ktorého s účinnosťou od 01.06.2015 bola základná mesačná mzda žalobcu 524,40 eur
brutto. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.02.2017 adresovanou

Ministerstvu spravodlivosti SR si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe, a to náhradu nevyplatenej mzdy vo výške 673,65 eur a náhradu nákladov na trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní vo výške 303,16 eur. Listom zo dňa 09.08.2017 oznámilo MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepublikyžalobcovi,žejehožiadostinebolovyhovenézdôvodunepreukázania
splnenia zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

19. Súd prvej inštancie základ uplatneného nároku žalobcu posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), konkrétne podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z.
z., podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 7 zákona č.
514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 18 ods. 1, š zákona č. 514/2003 Z. z.

20.Zopakoval,žežalobcasažaloboudomáhalpodľazákonač.514/2003Z.z.nárokunanáhraduškody,
ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné rozhodnutie žalobca označil
uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/12/2016 zo dňa 21.01.2016, ktorým bol žalobca vzatý
do väzby, nakoľko toto rozhodnutie bolo následne ako nezákonné zrušené uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 23Tpo/15/2016 zo dňa 08.02.2016, a to ešte pred zastavením trestného stíhania
žalobcu. Svoj nárok žalobca odôvodnil ako majetkovú škodu vo výške 533,14 eur zodpovedajúcu
nevyplatenej mzde za obdobie trvania väzby od 18.01.2016 do 08.02.2016 a ako majetkovú škodu vo
výške 269,58 eur zodpovedajúcu náhrade trov obhajoby v trestnom konaní.

21. Vyjadril názor, že v prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Štát sa pri splnení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
nemôže zbaviť povinnosti nahradiť škodu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej je

kumulatívne splnenie troch podmienok, a to: 1. existencia nezákonného rozhodnutia/nesprávneho
úradného postupu, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia
nemajetkovejujmy,3.príčinnásúvislosťmedziškodou/nemajetkovouujmouanezákonnýmrozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom.

22. Medzi stranami mal za sporné vydanie rozhodnutia, ktoré označil žalobca za nezákonné, teda
uznesenia o vzatí žalobcu do väzby, ani skutočnosť, že následne bolo uvedené uznesenie zrušené na
základe podanej sťažnosti nadriadeným súdom a nakoniec bolo zrušené aj uznesenie vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie v danej trestnej veci, pre
neprípustnosť trestného stíhania žalobcu z dôvodu jeho premlčania. Žalobcom uplatnený nárok na

náhradu škody žalovaný považoval v celom rozsahu za nedôvodný, pričom sporoval existenciu
samotných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, konkrétne predovšetkým existenciu
nezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., a to s ohľadom na zavinenie väzby
samotným žalobcom a súčasne z toho dôvodu, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené výlučne z
dôvodu jeho premlčania. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukazoval na viaceré rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých Najvyšší súd konštatoval, že v prípade, ak dôjde
k zastaveniu trestného stíhania výlučne z dôvodu premlčania trestného stíhania, nevzniká nárok na
náhradu škody (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.07.2018, sp. zn. 1Cdo/167/2016, uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020, sp. zn. 6Cdo/50/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 27.10.2022, sp. zn. 2Cdo/19/2022, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2022, sp. zn.

4Cdo/321/2020). Čo sa týka samotnej škody, túto žalovaná považoval za nepreukázanú a zároveň
namietal i existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a rozhodnutím o väzbe.

23. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím podľa súdu prvej inštancie je existencia nezákonného rozhodnutia a vznik škody, a to v

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci tak vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Za relevantné v tomto konaní mal teda
v prvom rade právne posúdenie, či žalobcom označené rozhodnutie, v príčinnej súvislosti s ktorým si
uplatnil svoj nárok na náhradu škody, spĺňa atribút nezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č.
514/2003 Z. z.

24. V nadväznosti na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v danej veci žalobca jednoznačne ustálil,
že si predmetnou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o
väzbe, a to konkrétne uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/12/2016 zo dňa 21.01.2016, ktorébolo následne ako nezákonné zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tpo/15/2016
zo dňa 08.02.2016, a nie nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania. Za danej situácie,
kedy základom nároku uplatňovaného žalobcom v predmetnom konaní bolo rozhodnutie o jeho vzatí

do väzby, ktoré bolo ako nezákonné zrušené z dôvodu, že jeho vzatím do väzby v čase premlčania
trestnosti jemu za vinu kladeného činu bol porušený zákon, súd prvej inštancie s poukazom na viazanosť
súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu žalobou uplatnený nárok právne posúdil v
zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo

vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému
postupu.

25. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že u žalobcu bol daný právny nárok na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uznesenie Okresného súdu Trenčín

č. k. 0Tp/12/2016-23 zo dňa 21.01.2016 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
23Tpo/15/2016-51 zo dňa 08.02.2016, ktorým bol zároveň žalobca ihneď prepustený z väzby na
slobodu, pretože súd nezistil dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Krajský súd v
Trenčíne v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na to, že súd rozhodujúci o návrhu prokurátora na
vzatie obvineného do väzby v prípravnom konaní musí primárne skúmať tzv. materiálu stránku, resp.

podmienku na vzatie do väzby. Takéto skúmanie sa neobmedzuje len na formálne preskúmanie, či určitá
osoba už bola obvinená z trestného činu, ale súd musí tiež skúmať zákonnosť a dôvodnosť trestného
stíhania. Zákonnosť trestného stíhania primárne skúma okrem iných podľa § 9 Trestného poriadku
z toho pohľadu, či vôbec je trestné stíhanie prípustné. Krajský súd ďalej uviedol, že vychádzajúc z
ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona o časovej pôsobnosti Trestného zákona sa mala trestnosť

činu u žalobcu ako u mladistvého v čase spáchania činu posudzovať podľa Trestného zákona účinného
od 01.01.2006 - zák. č. 300/2005 Z. z. Pri takomto posudzovaní trestného činu potom orgány činné v
trestnom konaní mali zistiť, že trestné stíhanie žalobcu je z dôvodu premlčania neprípustné a mali trestné
stíhanie zastaviť, resp. trestné stíhanie voči tejto osobe vôbec nezačať. Napriek tomu, že orgány činné v
trestnom konaní v dobe rozhodovania Krajského súdu v Trenčíne o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o

vzatídoväzby,trestnéstíhanienezastavili,muselsenátkrajskéhosúdunapremlčanietrestnéhostíhania
pri svojom rozhodovaní o väzbe prihliadnuť sám. Z uvedených dôvodov krajský súd vzhľadom k tomu,
že nebola splnená materiálna podmienka pre vzatie žalobcu do väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného
poriadku v podobe oprávneného a zákonného trestného stíhania žalobcu, zrušil napadnuté uznesenie
o vzatí žalobcu do väzby v celom rozsahu a sám rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu.

Žalobcom označené uznesenie, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, preto sú prvej inštancie považoval
za nezákonné. Pri právnom posúdení nezákonnosti žalobcom označeného rozhodnutia nevychádzal z
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalovaný, pretože tieto riešili
situáciu od predmetnej veci odlišnú. Rovnako sa ďalej nezaoberal ani argumentáciou žalovaného
spočívajúcou v závere o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku s ohľadom na zavinenie väzby

samotným žalobcom a súčasne z toho dôvodu, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené výlučne z
dôvodu jeho premlčania, keď ako uviedol odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, ust. § 8 ods. 5,
6 zákona č. 514/2003 Z. z.sa na daný prípad nevzťahujú. Na základe vyššie uvedeného mal za naplnený
jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia.
Ďalšou podmienkou, ktorej kumulatívne splnenie predpokladá vznik žalobcom uplatneného nároku voči

žalovanej, je podľa súdu prvej inštancie existencia škody a príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdenou
škodou a nezákonným rozhodnutím. Škodu vo všeobecnosti chápal ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či

iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou
a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu
(pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nepríde v
dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to s ohľadom na pravidelný
chod vecí dalo očakávať. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a majetkovou/

nemajetkovou ujmou ide vtedy, ak ujma vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, teda ak je medzi
nimi vzťah príčiny a následku a to bezprostredný, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, nevznikla by ani ujma.26. Súd prvej inštancie zopakoval, že žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy
533,14 eur zodpovedajúcej nevyplatenej mzde vo forme netto za obdobie trvania väzby, t.
j. za obdobie od 18.01.2016 do 08.02.2016. Na preukázanie dôvodnosti takto uplatneného nároku

predložil potvrdenia vystavené spoločnosťou T. E. W.-M. E..A..O.., u ktorej bol v rozhodnom období
žalobca zamestnaný. Dospel k záveru o dôvodnosti takto uplatneného nároku žalobcu, keď mal za
to, že žalobca preukázal vznik nároku na náhradu škody titulom ušlého zisku v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím o väzbe. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol v zmysle
pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2014 v pracovnom pomere u zamestnávateľa - spoločnosti T. E. W.-

M. E..A..O.., a to na dobu určitú do 31.08.2016. V zmysle Dodatku č. 01 k pracovnej zmluve účinného
dňom 01.06.2015 základná mesačná mzda žalobcu predstavovala sumu vo výške 525,40 eur brutto.
Podľa potvrdenia uvedenej spoločnosti za obdobie od 18.01.2016 do 08.02.2016, kedy bol žalobca
vo väzbe, mu nebola vyplatená mzda, ktorá predstavuje čiastku 673,65 eur pred zdanením a po
odpočítaní odvodov a daní čiastku 533,14 eur. Mal za zrejmé, že sa majetok žalobcu v období trvania
väzby nezväčšil, pretože počas trvania väzby nemohol pracovať a poberať za prácu mzdu. Mal tiež

za nepochybné, že žalobca bol v tomto období v nezákonnej väzbe. Súd prvej inštancie mal za
to, že v prípade, ak by žalobca, ktorý bol v pracovnom pomere, nebol vzatý do väzby, by sa jeho
majetok rozmnožil o mzdu za obdobie od 18.01.2016 do 08.02.2016, pričom o túto mzdu prišiel práve
v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou. Stratu na zárobku žalobcu mal preto v
priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o jeho vzatí do väzby. Na základe uvedeného priznal žalobcovi

nárok na náhradu majetkovej škody titulom ušlého zisku v uplatnenej sume 533,14 eur, ktorá podľa
potvrdenia vystaveného zamestnávateľom žalobcu predstavuje nevyplatenú mzdu za obdobie, kedy bol
žalobca vo väzbe, vo forme netto. Neprihliadol na námietky žalovaného vo vzťahu k takto uplatnenému
nároku prednesené prvýkrát až na pojednávaní konanom dňa 19.04.2023. V priebehu celého konania
žalovaný voči uplatnenému nároku na náhradu nevyplatenej mzdy namietal len tú skutočnosť, že nie

je možné priznať žalobcovi tento nárok vo forme brutto, resp. chybný dátum vystavenia potvrdenia zo
strany zamestnávateľa žalobcu (tento nedostatok bol v priebehu konania odstránený). Aj po rozhodnutí
odvolacieho súdu v danej veci na pojednávaní konanom dňa 08.02.2023 žalovaný len stroho uviedol,
že čo sa týka ušlej mzdy, má za to, že žalobcovi možno priznať iba čistú mzdu za obdobie väzby.
Predmetné pojednávanie bolo následne odročené s tým, že súd prvej inštancie poskytol sporovým

stranám možnosť v lehote 20 dní sa ešte vyjadriť písomne k veci, prípadne uviesť svoje návrhy
na doplnenie dokazovania. Žalovaný túto možnosť nevyužil, v stanovenej lehote a ani do ďalšieho
termínu pojednávania žiadne písomné vyjadrenie vo veci nedoručil. Až na pojednávaní konanom dňa
19.04.2023,vsamotnomzáveresúdnehokonania,žalovanýpoukázalnapochybnostiprivýpočteušlého
zisku vo výške 533,14 eur, nakoľko z dodatku k pracovnej zmluve z mája 2015 vyplýva mesačná mzda

žalobcu 525,40 eur brutto a čo sa týka väzby, táto trvala 21 dní od 18.01.2016 do 18.02.2016, teda
nie ani jeden celý mesiac. V nadväznosti na uvedené mal za to, že takto
uplatnená škoda nebola spoľahlivo preukázaná a ak zamestnávateľ žalobcu zohľadnil pri výpočte ušlej
mzdy sviatky, prípadne prácu nadčas alebo iné okolnosti, bolo potrebné toto v konaní jednoznačne
preukázať. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetné súdne konanie sa začalo dňa 12.09.2017, čiže

už za účinnosti Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa sporové konanie spravuje zásadou
koncentrácie konania. Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné
procesnoprávnesankcie(vpodobeneúčinnostiprocesnéhoúkonustrany)zato,žestranasporuporušila
procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je
všeobecne vyjadrená v článku 8 Civilného sporového poriadku tak, že strany sporu sú povinné vykonať

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti.
Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153
Civilného sporového poriadku - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 Civilného
sporového poriadku - zákonná koncentrácia konania). Účelom sudcovskej koncentrácie konania je
zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je

želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo
by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho
pojednávania. Akneexistujúosobitnédôvody,vzásadeplatí,žepredloženieskutkovýchtvrdení
alebo dôkazných návrhov, prípadne iných prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, až
na pojednávaní nie je včasné (por. Civilný sporový poriadok, Komentár, autorský kolektív pod vedením

N.. C.. G. Š., D.., C.H.BECK 2016, str. 577-578). Zohľadnil, že žalovaný vyššie uvedené námietky
vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nevyplatenej mzdy za obdobie väzby prvýkrát uviedol
až v samotnom závere súdneho konania, pričom v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
tieto prostriedky procesnej obrany boli uplatnené včas, tak ako to má na mysli ustanovenie § 153Civilného sporového poriadku, teda nepreukázal, že napriek tomu, že konal starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, nemohol ich uplatniť už skôr. Súd prvej inštancie preto takéto
uplatnenie prostriedkov procesnej obrany zo strany žalovaného nepovažoval za súladné so zásadou

koncentrácie konania, pričom nezistil žiadne osobitné dôvody, pre ktoré by konanie žalovaného bolo
možné ospravedlniť (predovšetkým za situácie, kedy predmetné potvrdenie zamestnávateľa žalobcu
vrátane Dodatku č. 1. k pracovnej zmluve boli zo strany žalobcu predložené ešte dňa 07.06.2018 a
žalovanému doručené dňa 12.06.2018) a preto na ne neprihliadal.

27. Tiež pripomenul, že žalobca požadoval aj zaplatenie sumy 269,58 eur zodpovedajúcej náhrade trov
obhajoby v trestnom konaní. Trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní vyčíslil podľa vyhlášky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ako odmenu
a režijný paušál za dva úkony právnej pomoci - prevzatie veci 22.01.2016 a podanie návrhu na
zastavenie trestného stíhania 28.01.2016, vychádzajúc z hodnoty tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby v sume 127,16 eur a režijného paušálu v sume 7,63 eur. Na preukázanie dôvodnosti takto

uplatneného nároku žalobca predložil faktúru č. 300416 zo dňa 17.02.2016 na sumu 1.000,- eur, výpis
z účtu advokáta, potvrdenie o transakcii zo dňa 24.10.2018, čestné prehlásenie matky žalobcu zo
dňa 14.02.2023 a Zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 19.02.2016. Krajský súd v Bratislave vo svojom
zrušujúcom uznesení v danej veci uložil súdu prvej inštancie okrem iného aj povinnosť vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu trov obhajoby posúdiť účelnosť ich vynaloženia.

28. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k takto uplatnenému nároku v konaní za preukázané, že
žalobcovi vznikla škoda vynaložením nákladov na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, pričom
považoval za splnenú i podmienku v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., teda že v prípade
žalobcom uplatnených trov obhajoby, ide o trovy konania, ktoré mu ako poškodenému vznikli v konaní,

v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie o väzbe. Žalobca si uplatnil trovy právneho zastúpenia
v trestnom konaní za dva úkony právnej pomoci - prevzatie veci dňa 22.01.2016 a podanie návrhu
na zastavenie trestného stíhania dňa 28.01.2016. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané
a uvedené nemal medzi stranami ani za sporné, že žalobcu v trestnej veci obhajoval najskôr súdom
ustanovený obhajca G.. R. G. a neskôr žalobca využil svoje právo nechať sa obhajovať zvoleným

obhajcom C.. C. F.. Proti rozhodnutiu o vzatí do väzby podal žalobca sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil
prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu v podaní zo dňa 25.01.2016. Ustanovený obhajca v
úvode dôvodov sťažnosti urobil výklad ustanovenia § 71 ods. 1 psím. a/, b/, c/ Trestného poriadku
a poukázal aj na konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu SR, týkajúce sa kumulatívneho splnenia 4
podmienok väzby. Podľa názoru obhajcu dôvody tzv. útekovej väzby neboli dané, a to ani z hľadiska

výšky trestu, keď konanie žalobcu by malo byť prekvalifikované na trestný čin lúpeže podľa § 234
ods. 1, 3 Trestného zákona účinného v čase činu. Pri takto upravenej právnej kvalifikácii dal obhajca
do pozornosti súdu aj ustanovenie § 67 Trestného zákona účinného v čase činu, týkajúceho sa
premlčania trestného stíhania. Obhajca navrhol žalobcu ihneď prepustiť na slobodu pri nahradení väzby
písomným sľubom obvineného, dohľadom probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných

obmedzení a povinností podľa § 82 Trestného poriadku, ako aj prípadného použitia kontroly technickými
prostriedkami podľa zák. č. 78/2005 Z. z. Následne zvolený obhajca žalobcu C.. C. F. osobne podal
na Krajskú prokuratúru Trenčín dňa 28.01.2016 návrh na zastavenie trestného stíhania, kde navrhol
zastavenie trestného stíhania a prepustenie žalobcu z väzby z dôvodu, že skutok mal žalobca spáchať
ako mladistvý a súčasný Trestný zákon v ustanoveniach o stíhaní mladistvých (§ 96 ods. 1 písm. a)

Trestného zákona) stanovuje, že trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je 10 rokov,
ak ide o trestný čin, za ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie. Teda bez
ohľadu na kvalifikáciu skutku jeho trestnosť zanikla, keďže od skutku uplynulo 19 rokov, a teda je
skutok premlčaný. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 23Tpo/15/2016-51 zo dňa 08.02.2016 zrušil
uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 0Tp/12/2016-23 zo dňa 21.01.2016 o vzatí žalobcu do väzby

a žalobcu ihneď prepustil z väzby na slobodu. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bol záver krajského súdu
o nesplnení materiálnej podmienky pre vzatie žalobcu do väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku v
podobe oprávneného a zákonného trestného stíhania žalobcu z dôvodu premlčania trestného stíhania,
vychádzajúc z toho, že žalobca bol v čase spáchania činu mladistvý a trestnosť činu u žalobcu ako
u mladistvého v čase spáchania činu by sa mala posudzovať podľa súčasného Trestného zákona.

Dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zrušení uznesenia o vzatí žalobcu do väzby a jeho
okamžitom prepustení na slobodu, boli totožné z dôvodmi, ktorými argumentoval zvolený obhajca
žalobcu v návrhu na zastavenie trestného stíhania zo dňa 28.01.2016. Z odôvodnenia samotného
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tpo/15/2016-51 zo dňa 08.02.2016 pritom súd prvejinštancie vyvodil, že predmetný návrh zvoleného obhajcu žalobcu bol od Krajskej prokuratúry Trenčín
(prostredníctvom Okresného súdu Trenčín) doručený Krajskému súdu v Trenčíne v štádiu pred jeho
rozhodnutím o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, pričom krajský súd tento návrh

podľa obsahu považoval za možné doplnenie dôvodov sťažnosti žalobcu, aj keď išlo o návrh adresovaný
Krajskej prokuratúre Trenčín na zastavenie trestného stíhania. Na základe uvedeného mal súd prvej
inštancie za to, že v prípade obhajoby žalobcu v trestnom konaní boli úkony zvoleného obhajcu
vykonané na účelnú ochranu žalobcu ako obvineného, úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané
a cielené na zmenu nezákonného stavu. Žalobca proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosť a

proti vzatiu do väzby sa bránil. Uznesenie o vzatí žalobcu do väzby bolo zrušené pre nezákonnosť
nadriadenýmsúdom,ktorýnávrhzvolenéhoobhajcužalobcunazastavenietrestnéhostíhaniapovažoval
podľa obsahu za doplnenie dôvodov sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o vzatí do väzby. Nezákonné
rozhodnutie súdu o vzatí žalobcu do väzby vyvolalo zo strany obhajoby procesné úkony smerujúce k
odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov pre žalobcu, ktoré by v prípade správneho rozhodnutia
neboli potrebné. Nezákonné rozhodnutie posúdil teda za príčinu vzniku trov za úkony obhajoby v záujme

žalobcu. Náklady vynaložené na takéto úkony obhajoby mal za v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím, lebo boli ním vyvolané. Na základe uvedeného priznal žalobcovi nárok na náhradu
majetkovej škody zodpovedajúcu náhrade trov obhajoby v trestnom konaní v uplatnenej sume 269,58
eur, keď samotnú výšku takto uplatneného nároku žalovaná žiadnym spôsobom nesporoval. Súd
prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú procesnú obranu žalovaného spočívajúcu v nepreukázaní

zmenšenia majetku žalobcu s poukazom na skutočnosť, že predmetné trovy obhajoby boli uhradené
matkou žalobcu, keď z predloženého čestného prehlásenia matky žalobcu zo dňa 14.02.2023 mal za
preukázané, že sumu 1.000,- eur za obhajobu žalobcu, na základe faktúry č. 300416, vystavenej dňa
17.02.2016, uhradila síce matka žalobcu, avšak žalobca jej túto sumu 1.000,- eur v priebehu mesiaca
v hotovosti vrátil.

29. Ohľadom príslušenstva súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Keďže sa žalovaný
dostal s plnením do omeškania, uložil mu povinnosť zaplatiť žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 802,72 eur od 11.08.2017 do zaplatenia, teda vo výške a odo dňa uplatneného žalobcom,

keď žalovaný žalobcom uplatnené úroky z omeškania ani čo do výšky a ani žalobcom uvedený deň
omeškania nesporoval.

30. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní a
zásady zavinenia zastavenia konania podľa § 255 CSP v spojení s § 256 CSP. Konanie v časti

o zaplatenie sumy 174,09 eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil na základe čiastočného
späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu nesprávneho vyčíslenia žalobou uplatneného nároku, čiže nie
pre správanie žalovaného - zastavenie konania v tejto časti teda procesne zavinil žalobca, a preto v
tejto časti (čo do sumy 174,09 eur) vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému. Vo zvyšnej časti
uplatneného nároku žalobe žalobcu vyhovel, a preto v tejto časti (čo do sumy 802,72 eur) má nárok na

náhradu trov konania žalobca. Úspech potom v tomto konaní možno priznať žalobcovi (zo žalovanej
sumy vo výške 975,81 eur, priznal žalobcovi sumu 802,72 eur, t. j. čiastočný úspech žalobcu
je 82,18 %, čiastočný úspech žalovaného 17,82 %, a celkový úspech žalobcu je 64,36 %. Na základe
uvedeného priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,36 %.

31. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalovaný a pripomenul, že v konaní na súde
prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody z titulu rozhodnutia o
väzbe - uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.01.2016, sp. zn. 0Tp/12/2016 a väzba žalobcu
trvala od 18.01.2016 do 08.02.2016. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej
inštancie aplikoval na prejednávanú vec § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého Právo na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody
má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu. Z gramatického, systematického, ako aj teleologického výkladu
zákona č. 514/2003 Z. z. mal však za zrejmé, že v citovanom § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. sú
vymedzené podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej obmedzením osobnej slobody inými

formami (zadržanie, zatknutie a pod.) ako výkonom väzby (§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z.). V situácii,
ak mal súd prvej inštancie za to, že v prípade žalobcu došlo k nezákonnému výkonu väzby, predmetné
zistenie bol povinný oprieť o existenciu niektorého z predpokladov vymedzených v § 8 ods. 5 zákona
č. 514/2003 Z. z., tzn. o zastavenie trestného stíhania alebo o oslobodenie spod obžaloby, prípadneo tú skutočnosť, že vec bola postúpená inému orgánu. Podľa neho v rozpore s vyššie uvedeným súd
prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že titulom náhrady škody je rozhodnutie o väzbe, avšak
súčasne na prejednávanú vec aplikoval § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahujúci sa k iným formám

obmedzenia osobnej slobody ako obmedzeniu slobody v podobe výkonu väzby. Inak povedané súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., hoci k žalobcom namietanému
obmedzeniu osobnej slobody došlo výlučne rozhodnutím o väzbe, ktorá predstavuje samostatný titul v
intenciách § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný zdôraznil, že z uznesenia Krajského súd v Bratislave
zo dňa 30.10.2020, č. k. 4Co/207/2017-193 , ktorým zrušil v napadnutej časti prvotný rozsudok súdu

prvej inštancie, vyplynula pre súd prvej inštancie primárna povinnosť ustáliť základ nároku a následne
skúmať existenciu škody a príčinnej súvislosti. Na prvom pojednávaní uskutočnenom dňa 08.02.2023
(po zrušení prvotného rozsudku vo veci samej), právna zástupkyňa žalobcu v rámci svojho prednesu
jednoznačne a nespochybniteľne uviedla, že náhradu škody si uplatňuje „nezákonným rozhodnutím o
väzbe“, pričom poukázala okrem iného na svoje predošlé vyjadrenie na pojednávaní dňa 19.11.2018,
kedy taktiež vymedzila nezákonné rozhodnutie o väzbe ako titul uplatnenej náhrady škody. Namietal,

že napriek vyššie uvedenému, tzn. jednoznačnému (aj opakovanému) ustáleniu základu nároku v
podobe rozhodnutia o väzbe, súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec § 7 zákona č. 514/2003
Z. z., a to s poukazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu, hoci podľa názoru žalovaného
vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu dôsledne nerešpektoval, keď vyzval žalobcu, resp.
jeho právnu zástupkyňu na uvedenie titulu, na základe ktorého sa domáha náhrady škody (porov.

zápisnicu o pojednávaní zo dňa 08.02.2023 - pozn. žalovaného), avšak následne (po ustálení titulu v
podobe rozhodnutia o väzbe), vec právne posúdil podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. Úlohou súdu
prvej inštancie bolo podľa názoru žalovaného ustáliť základ nároku na základe vyjadrenia právnej
zástupkyne žalobcu (k čomu aj došlo na pojednávaní dňa 08.02.2023 ), a nie atrahovať si právomoc
nahradiť vôľu žalobcu a svojvoľne aplikovať na rozhodnutie o väzbe ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003

Z. z. Z uznesenia zo dňa 30.10.2020 nemožno podľa názoru žalovaného
vyvodiť záver, že na prejednávanú vec je potrebné bezvýhradne aplikovať § 7 zákona č. 514/2003 Z. z.,
nakoľko samotný odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť primárne ustáliť základ uplatnených
nárokov a následne posúdiť existenciu kumulatívnych podmienok vzniku práva na náhradu škody v
intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. Navyše samotný odvolací súd sa zaoberal existenciou zavinenia

väzby žalobcom podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., tzn. aplikoval na prípad žalobcu
ustanovenie § 8 ods. 6 vzťahujúce sa výlučne k rozhodnutiu o väzbe. Vyjadril názor, že všeobecný
súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto
ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Žalovaný zastal názor, že na prípad žalobcu bolo potrebné
aplikovať ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., a to z dôvodu, že žalobca ako dominus litis
po vrátení veci z odvolacieho súdu, zotrval na tom, že náhradu škody si uplatňuje z titulu nezákonného

rozhodnutia o väzbe, teda neodvodzoval nárok od „zadržania či zatknutia“. Súd prvej inštancie súčasne
opomenul odôvodniť, z akého dôvodu je judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukázal žalovaný v
priebehukonanianasúdeprvejinštancie,nepoužiteľnávprejednávanejveci,atonapriekskutočnosti,že
trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo zastavené výlučne z dôvodu premlčania trestného stíhania.
V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že judikatúra sa od vydania uznesenia odvolacieho súdu zo dňa

30.10.2020 ustálila v tom, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania výlučne z dôvodu
premlčania, nárok na náhradu škody, nevzniká. Uvedené sa podľa jeho názoru vzťahuje nielen k titulu
v podobe nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ale k všetkým rozhodnutiam
vydaným v rámci dotknutého trestného stíhania, t. j. titulom náhrady škody v intenciách zákona č.
514/2003Z.z.,ktorésúpodmienenéokolnosťouoslobodeniaspodobžaloby,resp.zastavenímtrestného

stíhania. Inak povedané, žalovaný zastal názor, že judikatúra Najvyššieho súdu SR je jednotná v tom, že
nárok na náhradu škody nie je daný v prípade, ak trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu premlčania.
S poukazom na vyššie uvedené mal názor, že súd prvej inštancie rozhodnutie vo vzťahu k uplatnenému
titulu - rozhodnutiu o väzbe nedostatočne odôvodnil a zároveň aj vec nesprávne právne posúdil, čo
predstavujenaplnenieodvolacíchdôvodovpodľa§365ods.1písm.b)ah)CSP.Pripomenul,žesprávne

posúdenie titulu nároku na náhradu škody súdom prvej inštancie by malo za následok nepriznanie
náhrady škody en bloc, napriek uvedenému žalovaný v odvolaní formuloval aj konkrétne námietky k
ušlému zisku a náhrade trov obhajoby, ktorých priznanie mal rovnako za nesprávne (skutkovo i právne)
posúdené, nedostatočne odôvodnené, či dokonca priznané v dôsledku porušenia práva žalovaného naspravodlivý proces. K priznanej náhrade škody titulom ušlého zisku pripomenul, že súd prvej inštancie
priznal žalobcovi náhradu škody titulom ušlého zisku v požadovanej výške 533,14 € s prísl., pričom
s poukazom na tzv. sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP, neprihliadol na námietky

žalovaného vo vzťahu k existujúcim rozporom pri stanovení výšky ušlého zisku. Uvedený postup súdu
prvej inštancie považoval za svojvoľný a porušujúci jeho právo na spravodlivý proces. V
prvom rade nesúhlasil, že rozpor medzi žalobcom požadovanou majetkovou škodou v podobe ušlého
zisku vo výške 533,14 € s prísl. a sumou mzdy (brutto) vyplývajúcej z Dodatku k pracovnej zmluve
z mája 2015 vo výške 525,40 €/mesačne, bol v konaní na súde prvej inštancie prvýkrát zmienený

až na pojednávaní uskutočnenom dňa 19.04.2023. Naopak predmetný rozpor vyplynul z vykonaného
dokazovania na súde prvej inštancie ešte pred vydaním prvotného rozsudku vo veci samej zo dňa
19.11.2018, č. k. 7C/14/2017-155, kde súd prvej inštancie uviedol, že „Súd naviac nepovažuje za
preukázanú ani výšku uplatnenej náhrady za stratu na zárobku - podľa dodatku č. 1 k pracovnej
zmluve žalobcu mala základná mesačná mzda žalobcu predstavovať 524,- €. Žalobca bol vo väzbe
18.1.2016 do 08.2.2016, t. j. tri týždne. Takémuto časovému úseku zodpovedá približne tri štvrtiny

mzdy dojednanej v pracovnej zmluve, t. j. 524/4*3= 393,- €, na rozdiel od uplatnenej sumy 553,-
€. Ako žalobca resp. jeho zamestnávateľ dospel k sumám mzdy, ktoré boli v konaní uplatnené, súd
nezistil, avšak súd musí konštatovať, že listinné dôkazy predložené žalobcom sa javia ako navzájom
rozporné“. Uvedený rozpor nebol zo strany žalobcu spoľahlivo odstránený ani po zrušení rozsudku zo
dňa 19.11.2018 a z tohto dôvodu naň žalovaný opätovne poukázal na pojednávaní uskutočnenom dňa

19.04.2023, a to na základe výzvy súdu prvej inštancie na vyjadrenie sa k veci, ako aj podaniu žalobcu
zo dňa 23.02.2023. Navyše k predmetnému vyjadreniu sa následne vyjadril žalobca, pričom nežiadal
o odročenie pojednávania, tzn. nedošlo k zmareniu pojednávania a taktiež ani k porušeniu zásady
hospodárnosti konania. Považoval za zarážajúce, že súd prvej inštancie na jednej strane neprihliadol
na námietky žalovaného vo vzťahu k existencii rozporov pri stanovení výšky ušlého zisku žalobcu, a

to s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania a zachovanie hospodárnosti konania, na druhej
strane však žalobcovi umožnil v dodatočnej lehote, sa vyjadriť k uplatnenej náhrade majetkovej škody
v podobe trov obhajoby, hoci to nevyhnutne viedlo k odročeniu pojednávania a v konečnom dôsledku
k predĺženiu samotného konania na súde prvej inštancie . Žalovaný zdôraznil, že v danom prípade
pritom nejde o spor s ochranou slabšej strany, preto akceptovanie postupu súdu prvej inštancie, ktorý

neprihliadol na existujúci rozpor pri stanovení výšky ušlého zisku namietaný žalovaným s poukazom na
sudcovskú koncentráciu konania, má za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces,
ako aj porušenie princípu rovnosti strán upraveného v čl. 6 CSP. V tomto kontexte rozsudok súdu prvej
inštancie napĺňa podľa názoru žalovaného prvky arbitrárnosti a svojvoľnosti, čo zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zároveň namietal, že ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu

majetkovej škody v podobe ušlého zisku v požadovanej výške 533,14 € s prísl., napriek existujúcim
rozporom v predložených dôkazoch, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie sám konštatoval vo svojom
prvom rozsudku, žalovaný zastal názor, že vec nesprávne právne posúdil a súčasne dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,čozakladáodvolacídôvodpodľaustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP zmenil tak, že žalobu voči žalovanému zamietne a prizná mu náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

32. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385
ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie

správnymsmeromavrozsahupotrebnompreposúdenieopodstatnenostižalobyavýsledkyvykonaného
dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a
dostatočneodôvodnil(§220ods.2CSP).Odvolacísúdsasjehoprávnymzáveromodôvodnostižalobou
uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty

nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti jeho
žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jehodôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu
aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.

Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle
ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní
dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo

na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že súd prvej
inštancienerozhodolvsúladesjehoprávnyminázormi,neznamenáporušeniejehoprávanaspravodlivé
súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam
žalovaného.

34. Ako už uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 30.10.2020 č. k.
4Co/207/2019-193, ktorým zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie vydaný vo veci dňa 19.11.2018
č. k. 7C14/2017-155 a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je vždy súd prvej inštancie v zmysle §
391 ods. 2 CSP viazaný intenciami odvolacieho súdu, a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie už vtedy

správne skutkovo ustálil, resp. nebolo medzi stranami sporu ani sporné, že uznesením vyšetrovateľa
ČVS: PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015 z 18.01.2016 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin
vraždy v spolupáchateľstve, uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. OTp12/2016-23 z 21.01.2016 bol
žalobca vzatý do väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorá začala 18.01.2016.
Uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. 23OTp12/2016-51 zo dňa 08.02.2016 bolo zrušené uznesenie

Okresného súdu Trenčín sp. zn. OTp12/2016 vo všetkých výrokoch týkajúcich sa žalobcu a uvedeným
uznesením bol žalobca prepustený z väzby z dôvodu, že u neho neboli zistené dôvody väzby pre
premlčanie jeho trestného stíhania pred rozhodnutím o väzbe, ktoré je neprípustné. Krajská prokuratúra
Trenčín uznesením č. k. 1Kv60/15/3300-49 zo dňa 15.02.2016 zrušila uznesenie vyšetrovateľa ČVS:
PPZ-559/NKA-PZ-ZA-2015 zo dňa 18.01.2016 v časti týkajúcej sa vznesenia obvinenia žalobcovi.

Nebolo sporné, že žalobca väzbu vykonal od 18.01.2016 do 08.02.2016. Odvolací súd vtedy súdu
prvej inštancie vytkol jeho právne posúdenie veci, konkrétne to, že vychádzajúc zo zistenej skutočnosti,
že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, splnil podmienky vzniku nároku na náhradu škody
podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. a následne sa zaoberal tým, či je u žalobcu prítomná
niektorá z okolností podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. , ktorá by priznanie nároku na náhradu

škody vylučovala. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie pri jeho vtedajšom právnom posúdení
veci, že súd prvej inštancie jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. nesprávne interpretoval,
nakoľko nerozlíšil dôsledne, od ktorého rozhodnutia orgánu verejnej moci žalobca žalobou uplatnený
nárok odvodzuje, teda neoznačil nezákonné rozhodnutie ako základ nároku na náhradu škody podľa
uvedeného zákona. Vytkol súdu prvej inštancie, že dôsledne nerozlíšil či žalobca nárok na náhradu

škody uplatňuje titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe, ktoré nemalo byť zo zákonných dôvodov
nikdy vydané pre premlčanie trestnosti činu žalobcu, keď v takom prípade pre účely rozhodnutia vo veci
mal odvolací súd za irelevantné, či išlo o situáciu, že si väzbu zavinil žalobca prípadne sám, nakoľko
iný výklad danej právnej normy považoval odvolací súd za popretie účelu zodpovednosti orgánu štátu
za správnosť rozhodnutia o väzbe po vecnej stránke nezávisle od správania sa obvinenej osoby, alebo

či ide o nárok žalobcu titulom nezákonného vznesenia obvinenia proti žalobcovi, keďže jeho trestné
stíhanie bolo zastavené. Odvolací súd pre súd prvej inštancie záväzne právne argumentoval, že za
situácie, ak základom nároku uplatňovaného žalobcom v predmetnom konaní je rozhodnutie o jeho vzatí
do väzby, ktoré bolo ako nezákonné zrušené z dôvodu, že jeho vzatím do väzby v čase premlčania
trestnostijemuzavinukladenémučinubolporušenýzákon,prichádzadoúvahyaplikáciaust.§7zákona

č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené
ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nezákonnému úradnému postupu. Vytkol súdu prvej inštancie
aplikáciu ust. § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z. z. riešiaceho a upravujúceho odlišnú situáciu.35.Podľa§7zákonač.514/2003Z.z.snázvomRozhodnutieozatknutí,zadržaniealeboinépozbavenie
osobnej slobody, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako
nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podľa § 8 s názvom Rozhodnutie
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, ods. 5 uvedeného zákonného ustanovenia
Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa 8 ods. 6 uvedeného zákonného ustanovenia právo na náhradu škody nevznikne,
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,
g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne

zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest.

36. Žalovaný v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý na
vec aplikoval ust. § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. v zmysle pokynov odvolacieho súdu vyplývajúcich
preňho zo zrušujúceho uznesenia vydaného odvolacím súdom vo veci, keď má za to, že ust. § 7 tohto
zákona sa nevzťahuje na pozbavenie osobnej slobody väzbou, keďže náhrada škody spôsobená osobe
rozhodnutím o väzbe je upravená osobitne v nasledujúcom ust. § 8 ods. 5 tohto zákona a v ods. 6 tohto

ustanovenia sú potom uvedené výnimky, pre ktoré je náhrada škody týmto zákonom vylúčená, majúc za
to, že u žalobcu tieto výnimky existujú, nakoľko podľa žalovaného si žalobca väzbu zavinil sám (písm. a),
a trestnosť jemu za vinu kladeného činu zanikla pre jeho premlčanie (písm. g). S uvedenou odvolacou
námietkou žalovaného sa odvolací súd nestotožnil a má za to, že súd prvej inštancie sa pri novom
rozhodovaní vo veci pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.10.2020

č. k. 4Co/207/2019-193 riadil dôsledne, správne ich pochopil a pri novom právnom posúdení veci sa
nedopustil žiadneho omylu.

37. Odvolací súd má za to, že práve z dikcie a kontextu jednotlivých ustanovení zákona č.
514/2003Z.z.vyplýva,žejehoust.§7možnoaplikovaťajnapozbavenieosobnejslobodyfyzickejosoby

väzbou, nakoľko väzba je jedným zo spôsobov pozbavenia osobnej slobody a zákon vo svojom ust. §
7 expresis verbis jeho aplikáciu na pozbavenie osobnej slobody väzbou nevylučuje (napr. formulkou
„okrem prípadov väzby“ alebo pod.), keď jeho aplikácia je podľa odvolacieho súdu vhodná práve v
prípade apriori od samého počiatku nezákonných rozhodnutí o väzbe, keď rozhodnutie o väzbe bolo
vydané nezákonne, protiprávne, po nezákonnom vznesení obvinenia a bolo ako nezákonné zrušené,

ktoré skutkové okolnosti súd prvej inštancie správne ustálil i v danej veci a neboli medzi stranami sporu
ani sporné. O jeho aplikáciu ide v prípade, ak nebolo trestné stíhanie zastavené až následne napr.
z dôvodu záverov vyšetrovania, že skutok kladený obvinenému za vinu nie je trestným činom alebo
že sa nestal a pod, resp. nejde o situáciu, ak bol z uvedených dôvodov poškodený spod obžaloby
oslobodený v súdnom konaní, resp. nejde o situáciu, keď OČTK dospejú k záveru, že za vinu kladený

čin je priestupkom a vec postúpia správnemu orgánu. Len v takých prípadoch zákon potom upravuje v
ods. 6 ust. § 8 výnimky z práva na náhradu škody spôsobenej poškodenému väzbou (vlastné zavinenie
väzby,premlčanietrestnéhostíhania poprávoplatnostirozhodnutiaoväzbe).Právezdôvodu,ževdanej
veci došlo k premlčaniu trestnosti činu kladeného žalobcovi za vinu a možnosti jeho trestného stíhania
pred rozhodnutím o väzbe, došlo k jeho zrušeniu ako nezákonného rozhodnutia práve z tohto jediného

dôvodu a k naplneniu podmienky pre aplikáciu § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k naplneniu skutkovej
podstaty tohto ustanovenia, v ktorom prípade žiadne výnimky z práva poškodeného na náhradu škody
spočívajúcej v pozbavení osobnej slobody väzbou zákon neupravuje.

38. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje, že k veci doložil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa

ktorých právo na náhradu škody nemá fyzická osoba, ak trestné stíhanie voči nej bolo zastavené
z dôvodu jeho premlčania, odvolací súd túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú v
súvislosti s práve vyššie uvedeným, nakoľko tieto rozhodnutia vychádzali zo skutkových okolností
upravených v ust. § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z. z., teda k premlčaniu trestného stíhania došlo vjeho priebehu po právoplatnosti rozhodnutia väzbe a trestné stíhanie bolo zastavené z tohto dôvodu.
Iná skutková a právna situácia však nastala v preskúmavanej veci, keď rozhodnutie o väzbe nemalo byť
pre premlčanie už pred jeho vydaním nikdy a vôbec vydané a práve z týchto a žiadnych iných dôvodov

bolo ako nezákonné zrušené. Žalobca správne ako titul jeho náhrady škody uviedol toto nezákonné a
pre nezákonnosť zrušené rozhodnutie orgánu verejnej moci.

39. K žalobcom namietanej výške ušlého zisku žalobcu (nevyplatenej mzde zamestnávateľom za
obdobie väzby) odvolací súd uvádza, že civilné sporové konanie, ktorým je i konanie preskúmavané, je

okrem zásady dispozičnej ovládané zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že každá strana sporu
má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Žalobca tvrdil ušlý
zisk za obdobie väzby v súdom priznanej výške a toto svoje tvrdenie preukázal dôkazným prostriedkom
- potvrdením zamestnávateľa. Žalovaný tvrdil, že žalobcov ušlý zisk za obdobie väzby nie je v tejto
žalobcom tvrdenej výške, avšak výšku ním mysleného ušlého zisku jednak nešpecifikoval a jednak k
tomuto svojmu neurčitému tvrdeniu neuniesol bremeno dôkazné, nakoľko ak len poukazoval na hrubú

mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve žalobcu nižšiu ako uvedenú v potvrdení jeho zamestnávateľa,
nejde o dôkaz predstavujúci vyvrátenie skutočností vyplývajúcej zo žalobcom doloženého dôkazného
prostriedku, nakoľko okrem hrubej mzdy dohodnutej v pracovnej zmluve môžu byť súčasťou mesačnej
mzdy aj iné nepravidelné príplatky zamestnanca, prémie, odmeny a pod. Žalovaný nenavrhol dôkaz
(napr. svedkom) na vysvetlenie a ozrejmenie žalovaným tvrdených skutočností o inej výške ušlého zisku

žalobcu.

40. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu
v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).