Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/75/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200647
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8022200647.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvKošiciachvsenátevzložení:JUDr.AndreaDaráková(predsedníčkasenátu),Mgr.Roman

Die (člen senátu - sudca spravodajca), JUDr. Pavol Tkáč (člen senátu), v právnej veci žalobcu: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX E. C., právne zastúpeného: ŠTELLMACHOVÁ &
PARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanova 1243/18, Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, za ktorú koná
advokátka a konateľka JUDr. Katarína Štellmachová , LL.M. PhD., proti žalovanému: Okresný úrad
Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru 3, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP6-2022/039896-2 zo dňa 10.11.2022, , takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov č.

OU-PO-OOP6-2022/039896-2 zo dňa 10.11.2022, ako aj rozhodnutie Okresného úradu Kežmarok,
pozemkový a lesný odbor č. OU-KK-PLO-2022/000499-305 zo dňa 12.04.2022.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou doručenou dňa 22.12.2022 pôvodne Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj

ako „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-PO-
OOP6-2022/039896-2 zo dňa 10.11.2022 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný
rozhodol v odvolacom konaní vo veci rozhodnutia Okresného úradu Kežmarok, pozemkového a lesného
odboru (ďalej aj ako „Úrad“) č. OU-KK-PLO-2022/000499-305 z 12.04.2022 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“),ktorýmÚradžalobcovinevydalnehnuteľnostiarovnakoaninepriznalprávonanáhraduza
nehnuteľnosti v kat. úz. F. D. bližšie špecifikované v predmetnom rozhodnutí. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí stotožnil s rozhodnutím Úradu, potvrdil ho a odvolanie žalobcu zamietol.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu správneho
súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
aj ako „správny súd“). Z uvedeného dôvodu bolo rozhodovanie o predmetnej správnej žalobe žalobcu,
v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023
vrátane jeho dodatkov, pridelené náhodným výberom senátu správneho súdu „6S“, ktorý sa v tejto veci

stal zákonným sudcom v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

II. Administratívne konanie3. G. H. (nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), predchodca žalobcu si podaním (ďalej aj ako
„reštitučné podanie“) zo dňa 10.12.1992 (toto podanie je vedené pod č. 2971/92) na bývalom
Pozemkovom úrade Poprad uplatnil podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj ako „zákon č. 229/1191 Zb.“) reštitučný
nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli konfiškované jeho rodičom I. H. a A. H.. V tomto podaní
uviedol, že vyzval povinné osoby na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností a že je československým
štátnym občanom s trvalým pobytom v C. D. a je tak jedinou oprávnenou osobou v zmysle § 4 ods. 2
písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb. K podaniu priložil odpisy výziev, výpis z pozemkovej knihy, identifikáciu

parciel, úmrtné listy rodičov, svoj rodný list, rozhodnutie o konfiškácii a lustrum Okresného súdu Poprad.
Toto podanie doplnil podaním (ďalej aj ako „prvé doplnenie reštitučného podania“) zo dňa 23.12.1992
(evidované pod č. 3172/92), v ktorom uviedol, že sa domáha aj náhrady za také nehnuteľnosti, ktoré
mohli byť už pridelené inej osobe, alebo z iného dôvodu nemôžu byť vydané. Následne reštitučné
podanie doplnil podaním (ďalej aj ako „druhé doplnenie reštitučného podania“) zo dňa 29.12.1992 (bez
evidenčného čísla a dátumu prijatia), v ktorom žiadal priznať všetky nároky z titulu oprávnenej osoby,

a to aj po všetkých osobách, ktoré sú jeho právnymi predchodcami podľa zákona.

4. O podaniach predchodcu žalobcu zo dňa 10.12.1992 a 23.12.1992 už bolo v minulosti rozhodnuté
podľa § 9 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. siedmimi rozhodnutiami, a to štyrmi rozhodnutiami
o schválení dohody o vydaní nehnuteľností (rozhodnutia z 09.02.1994, 15.03.1995, 31.01.1994

a 31.05.1994), dvomi rozhodnutiami o priznaní práva na náhradu za pozemky (rozhodnutia z 08.05.1995
a 02.04.1996) a jedným rozhodnutím podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. (rozhodnutie
z 08.03.2004). Po smrti predchodcu žalobcu do reštitučného konania vstúpil na základe osvedčenia
o dedičstve žalobca ako závetný dedič (žalobca bol zároveň účastný reštitučného konania ako
splnomocnený zástupca G. H. ešte pred jeho smrťou). Na základe aktivity žalobcu konanie pokračovalo

a bolo rozhodnuté ďalšími právoplatnými rozhodnutiami v prospech žalobcu (rozhodnutia zo dňa
08.06.2012 a 22.06.2012). Následne bolo vydaných niekoľko procesných rozhodnutí, v ktorých boli
riešené najmä rôzne sporné otázky, napr. o samotnej relevancii druhého doplnenia reštitučného
podania zo dňa 29.12.1992, ktorá bola v zásade vyriešená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 7Sžr/20/2016 zo dňa 27.09.2017. Ďalšími

deviatimi rozhodnutiami Úradu č. OU-KK-PPLO/2020/000543-229 až 237 zo dňa 26.10.2020 neboli
žalobcovi vydané nehnuteľnosti ani priznané právo na náhradu za pozemky po všetkých právnych
predchodcoch. Tieto rozhodnutia boli následne žalovaným zrušené a Úradom bolo dňa 12.04.2022
vydané prvostupňové rozhodnutie.

5.PrvostupňovýmrozhodnutímÚrad,žalobcoviakozávetnémudedičovipoG.H.:nevydalnehnuteľnosti
ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D.:
- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. PKV č. XX
(konkrétne mpč. uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia) po pôvodných vlastníkoch I. J. a jeho
manželke A. J. H. H. (sestre Jána Riesdorfera),

- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. PKV č. XX
(konkrétne mpč. uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia) po pôvodných vlastníkoch A. D. (brat
A. H.) a jeho manželke A. D. H. F.,
-nevydalnehnuteľnostianinepriznalprávonanáhraduzanehnuteľnostivk.ú.F.D.K.č.XXX(konkrétne
parc. č. uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia) po pôvodných vlastníkoch A. D. (brat A. H.)

a jeho manželke A. D. H. F.,
- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. PKV č. XX, PKV
č. XX, PKV č. XX, PKV č. XX, PKV č. XX, PKV č. XX (mpč. 387/1, mpč. 391, mpč. 3234, mpč. 3401),
PKV č. XX (A.. XXX/X, A.. XXX/X, A.. XXX/X), v k. ú. E. D. PKV č. XXX, ako aj parcely špecifikované
v geometrických plánoch po pôvodných vlastníkoch I. H. a A. H. H. D. (rodičia G. H.)

- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti po pôvodnej vlastníčke A. H.
H. L. (stará mama G. H.) a pôvodnom vlastníkovi A. D. nar. XXXX (starý otec G. H.),
- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. K. M. XXX, PKV
č. XXX, PKV č. XX, ako aj parcely špecifikované v geometrických plánoch po pôvodnom vlastníkovi A.
D. nar. XXXX,

- nevydal nehnuteľnosti ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. PKV č. XX
(konkrétne parc. č. uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia), PKV č. XX, E. B. N. E. D. PKV č.
XXX, ako aj parcely špecifikované v geometrických plánoch po pôvodnej vlastníčke A. J. H. H..6. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Úrad zhrnul skutkový stav od začiatku reštitučného
konania do vydania deviatich rozhodnutí žalovaného, ktorými žalovaný zrušil rozhodnutia Úradu zo
dňa 26.10.2020. V ďalšom texte prvostupňového rozhodnutia Úrad v krátkosti zhrnul skutkový stav do

vydania prvostupňového rozhodnutia. V rámci zhrnutia konštatoval, že reštitučné konanie je návrhovým
konaním a návrh je smerodajný pre určenie predmetu reštitučného konania. Mal za to, že druhé
doplnenie reštitučného podania nebolo spôsobilé určiť predmet reštitučného konania, na základe čoho
vyzvalžalobcu(výzvazodňa13.04.2021)našpecifikáciudruhéhodoplneniareštitučnéhopodania,ktoré
žalobca doplnil podaním zo dňa 13.05.2021, v ktorom špecifikoval ďalších pôvodných vlastníkov ako:

- I. H., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželka A. H. H. D., nar. XX.XX.XXXX,
- A. H., H. L., nar. XX.XX.XXXX,
- A. D. F., nar. XX.XX.XXXX,
- A. D. A., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželka A. D. H. F.,
- I. J. a A. J. H. H., nar. XX.XX.XXXX.
K týmto pôvodným vlastníkom žalobca uviedol jemu dostupné informácie ohľadne ich narodenia,

úmrtia, príbuzenského vzťahu a tiež základnú špecifikáciu nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom
rozhodovania Úradu. Úrad konštatoval, že špecifikácia druhého doplnenia reštitučného podania zo
dňa 13.05.2021 (ďalej aj ako „špecifikácia zo dňa 13.05.2021“) neobsahovala všetky potrebné údaje
a doklady. Z uvedeného dôvodu Úrad vyvinul aktivitu na zabezpečenie potrebných dokladov (napr.
dedičských rozhodnutí, úmrtných listov, či popisných hárkov), ktoré do konania zabezpečil na základe

výziev adresovaných príslušným orgánom.

7. Za účelom vyhodnotenia splnenia podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu oprávnených
osôb (pôvodných vlastníkov) podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. listom zo dňa 22.09.2021 Úrad
požiadal Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy o zaslanie potvrdenia o štátnom

občianstve osôb označených žalobcom v špecifikácii zo dňa 13.05.2021 (okrem osoby I. J.). Po výzve
Okresného úradu Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy na doplnenie žiadosti Úrad žiadosť doplnil
o doklady nachádzajúce sa v administratívnom spise. Následne Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej
vnútornejsprávyvydalnazákladepredmetnejžiadostiÚraduoznámeniezodňa22.02.2022(ďalejajako
„Oznámenie zo dňa 22.02.2022“) o posúdení československého štátneho občianstva osôb uvedených

v špecifikácii zo dňa 13.05.2021. V Oznámení zo dňa 22.02.2022 bolo konštatované, že osoby A. H. H.
L. a A. D. (nar. XXXX) stratili československé štátne občianstvo v zmysle Ústavného dekrétu prezidenta
republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej
a maďarskej zo dňa 02.08.1945 (ďalej aj ako „Dekrét č. 33/1945 Sb.“), a to hlásením sa k nemeckej
národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940 a tak ku dňu úmrtia XX.XX.XXXX (A. H. H. L.) a 15.10.1945 (A. D.

nar. XXXX) neboli československými štátnymi občanmi. Podľa Oznámenia zo dňa 22.02.2022 osoby A.
H. H. D. a I. H. stratili československé štátne občianstvo v zmysle Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením
sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, teda ku dňu 25.06.1946 neboli československými
štátnymi občanmi. Československé štátne občianstvo mali opätovne nadobudnúť až dňom 07.05.1953.
U osôb A. D. (nar. XXXX), A. D. H. F. (nar. XXXX) a A. J., H. H. nebolo možné posúdiť československé

štátne občianstvo pre nedostatok informácií o menovaných.

8. V ďalšom texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia Úrad vo vzťahu ku každej z osôb
uvedených v špecifikácii zo dňa 13.05.2021 uviedol z akých dokladov vychádzal pri posudzovaní
oprávnenosti týchto osôb podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Ďalej vo vzťahu k jednotlivým

pozemnoknižným vložkám (ďalej len ako „PKV“) č. XX, M. XX, M. XX, M. XXX, M. XXX, M. XX, M. XX,
M. XX, M. XX v k. ú. F. D. a PKV č. XXX a č. XXX v k. ú. E. D. a jednotlivým parcelám Úrad identifikoval
jednotlivých pôvodných vlastníkov v zhode so špecifikáciou zo dňa 13.05.2021, okrem nehnuteľností
uvedených v PKV č. XX v k. ú. F. D., keďže tieto neboli v čase konfiškácie vo vlastníctve I. H. a A.
H. H. D., tak ako to bolo uvedené v špecifikácii zo dňa 13.05.2021. Úradom boli do administratívneho

spisuzabezpečenétieždoklady,zktorýchvyplynulo,že„posudzované“osobyneboliodsúdenéľudovými
súdmi. Úrad tiež identifikoval listiny nachádzajúce sa v administratívnom spise, na základe ktorých došlo
ku konfiškácii majetku osôb uvedených v špecifikácii zo dňa 13.05.2021, okrem A. H. H. L. a A. D. st.,
keďže vo vzťahu k týmto osobám sa nepodarilo zabezpečiť konfiškačné rozhodnutia. Úrad tiež zistil,
že na tieto dve osoby nebolo evidované žiadne vlastníctvo a teda predmetom konfiškácie nemal byť

aký majetok.

9. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí mal
Úradzapreukázané,žeA.H.H.L.,nar.XX.XX.XXXXstratilačeskoslovenskéštátneobčianstvovzmysleDekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, a tak ku dňu
úmrtia XX.XX.XXXX nebola československou štátnou občiankou a na jej meno nie je evidované žiadne
vlastníctvo v pozemkovej knihe v k. ú. F. D., na základe čoho sa nepodarilo dohľadať ani konfiškačné

rozhodnutie.

10. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí
mal Úrad za preukázané, že A. H. H. D., nar. XX.XX.XXXX, stratila československé štátne občianstvo
v zmysle Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku

1940, a tak ku dňu konfiškácie majetku 25.06.1946 nebola československou štátnou občiankou.
Československé štátne občianstvo nadobudla opäť dňa 07.05.1953 a ku dňu úmrtia XX.XX.XXXX už
bola československou štátnou občiankou.

11. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí mal
Úrad za preukázané, že I. H., nar. XX.XX.XXXX, stratil československé štátne občianstvo v zmysle

Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, a tak ku
dňu konfiškácie majetku 25.06.1946 nebol československým štátnym občanom. Československé štátne
občianstvo nadobudol opäť dňa 07.05.1953 a ku dňu úmrtia XX.XX.XXXX už bol československým
štátnym občanom.

12. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí mal
Úrad za preukázané, že A. D., nar. XX.XX.XXXX stratil československé štátne občianstvo v zmysle
Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, a tak ku dňu
úmrtia XX.XX.XXXX nebol československým štátnym občanom a na jeho meno nie je evidované žiadne
vlastníctvo v pozemkovej knihe v k. ú. F. D., na základe čoho sa nepodarilo dohľadať ani konfiškačné

rozhodnutie.

13. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí mal
Úrad za preukázané, že I. J., nar. XX.XX.XXXX, stratil československé štátne občianstvo v zmysle
Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, a tak ku dňu

konfiškácie majetku 17.06.1946 nebol československým štátnym občanom. Ku dňu úmrtia XX.XX.XXXX
už bol československým štátnym občanom.

14. Na základe vyššie uvedených skutočností bližšie špecifikovaných v prvostupňovom rozhodnutí mal
Úrad za preukázané, že A. D. H. F., nar. XX.XX.XXXX, obyvateľke F. D. XX bolo Okresným národným

výborom v Kežmarku dňa 29.10.1946 zamietnuté vydanie osvedčenia vzoru B podľa § 2 Dekrétu č.
33/1945 Sb. z dôvodu, že bola antifašistického zmýšľania v roku 1946 bola ako Nemka odsunutá do
Nemecka. Zároveň stratila československé štátne občianstvo v zmysle Dekrétu č. 33/1945 Sb., a to
hlásením sa k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v roku 1940, a tak ku dňu konfiškácie majetku
18.06.1946 nebola československou štátnou občiankou.

15. Na základe uvedeného dospel Úrad k záveru, že vyššie uvedené osoby podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb. nespĺňali jednu z podmienok štátneho občianstva v čase prechodu nehnuteľností na
štát. Zároveň u osôb A. D., nar. XX.XX.XXXX a A. D. H. F., nar. XX.XX.XXXX nebolo možné posúdiť
československé štátne občianstvo pre nedostatok informácií o týchto osobách, a tak nebolo možné

ani posúdiť splnenie podmienky štátneho občianstva podľa § 4 ods. 1 Zákona o pôde. Úrad mal tiež
preukázané, že na mená A. H. H. L., nar. XX.XX.XXXX, zom. 23.09.1946 a A. D.,, nar. XX.XX.XXXX,
zom. 15.10.1945, sa neevidoval v pozemkovej knihe žiaden majetok k. ú. F. D. z čoho vyplýva, že
tieto osoby nespĺňali podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. na vznik nároku na vyňatie
pozemkov z konfiškácie, keďže neboli vlastníkmi a nemalo byť čo konfiškované. Úrad teda dospel

k záveru o nevydaní nehnuteľností a nepriznaní náhrady za nehnuteľnosti identifikované v špecifikácii zo
dňa 13.05.2021, keďže u vyššie uvedených osôb nemal preukázané, že boli československými štátnymi
občanmi ku dňu odňatia vlastníctva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a teda nedošlo k splneniu
podmienok podľa § 6 ods. 1 resp. ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.. Nepreukázanie ktoréhokoľvek
z predpokladov§ 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., teda štátneho občianstva, trvalého pobytu alebo

neodsúdenia podľa osobitných predpisov u osôb, ktorým bol skonfiškovaný majetok, má za následok
nesplnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. u predchodcu žalobcu, ktorý si uplatnil
reštitučný nárok po pôvodných vlastníkoch.16. V ďalšom texte prvostupňového rozhodnutia Úrad poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, z ktorého právne vety citoval a následne s odkazom na
prislúchajúce ustanovenia právnych predpisov vo všeobecnej rovine poukázal na podmienky, ktoré

je v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. nevyhnutné splniť. Následne opísal priebeh časti
konania, v rámci ktorého sa žalobca vyjadril k podkladom rozhodnutia s tým, že žalobca okrem
iného navrhol vypočuť p. A. H. z dôvodu objasnenia rodinných väzieb, zabezpečiť riadnu identifikáciu
parciel najmä vo vzťahu k PKV č. XX, XX O. XXX pre k. ú. F. D.. K uvedenému Úrad uviedol, že
z dôvodu, že nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. pri

oprávnených osobách, nebolo potrebné zabezpečiť ďalšie identifikácie. Skonštatoval tiež, že o všetkých
predošlých podaniach tak, ako ich predchodca žalobcu, resp. žalobca požadovali, už bolo právoplatne
rozhodnuté v celom rozsahu. Úrad nepovažoval za potrebné vypočuť p. A. H., nakoľko rodinné väzby
mal dostatočne preukázané na základe zabezpečených listín. Záverom uviedol, že prvostupňovým
rozhodnutím rozhodol v celom rozsahu o druhom doplnení reštitučného podania v zmysle špecifikácie
zo dňa 13.05.2021.

17. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom argumentoval obdobným
spôsobom ako neskôr v podanej správnej žalobe, ktorej obsah je zachytený v bodoch č. 29 až 44
tohto rozsudku a správny súd z tohto dôvodu nepovažoval za nevyhnutné uvádzať obsah odvolania
v odôvodnení tohto rozsudku.

III. Napadnuté rozhodnutie

18. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Úradu. Žalovaný úvodom napadnutého rozhodnutia zopakoval závery a dôvody, na ktorých je založené

prvostupňovérozhodnutie,tedažeužalobcomoznačenýchosôbvšpecifikáciizodňa13.05.2021nebolo
preukázané splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Zhrnul okruhy odvolacích
námietok a v súvislosti s výkladom § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, podľa ktorého: „Podmienky štátneho občianstva
ČSFR a trvalého pobytu na jej území (rovnako ako podmienku, že neboli odsúdené podľa osobitných

predpisov) musia spĺňať osoby, ktorým sa skonfiškoval pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená,
že tieto podmienky museli spĺňať právni predchodcovia žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za
oprávnené osoby. Pre prípad, že pôvodný vlastník, ktorý sám spĺňal (a to nielen v okamihu straty
vlastníctva, ale i v dobe svojho úmrtia alebo prehlásenia za mŕtveho) všetky zákonom vymedzené znaky,
zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho pred uplynutím lehoty stanovenej zákonom v § 13 zákona o pôde

na uplatnenie reštitučných nárokov, ustanovuje § 4 ods. 2 tohto zákona, že oprávnenými osobami sú
ďalšie fyzické osoby, pokiaľ i ony sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Tieto tzv. ďalšie oprávnené
osoby zákon rozdelil do piatich skupín (písm. a/ až e/) a súčasne stanovil ich záväzné poradie pre
prípadnú postupnosť tak, že postupne sa stávajú ďalšími oprávnenými osobami. Nárok žiadateľa je od
nároku pôvodných vlastníkov len odvodený podľa § 4 ods.2 zákona o pôde, a to iba za predpokladu ,

že tieto oprávnené osoby zomreli pred 31. decembrom 1992. Preukázanie dátumu úmrtia jednotlivých
pôvodných vlastníkov a okruhu ich dedičov, rovnako ako zistenie, či v čase smrti boli občanmi ČSFR
(resp. či aspoň v zmysle § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. požiadali o zistenie,
že československé štátne občianstvo im zostáva zachované) a mali tu trvalý pobyt, je rozhodujúce
pre posúdenie, či žiadateľa možno považovať za oprávnenú osobu podľa § 4 ods. 2 zákona o pôde.“

Poukázal tiež na § 1 ods. 1 a 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., z ktorých obsahu podľa žalovaného vyplýva
rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti dekrétu do dvoch skupín. Prvou skupinou boli
osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti ale štátne občianstvo nestratili, pretože
splnili hmotnoprávne podmienky podľa § 2 ods. 1 Dekrétu č. 33/19445 Sb. a na účely zachovania
štátneho občianstva podali žiadosť podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Druhou skupinou boli osoby,

ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale
podľa § 3 Dekrétu č. 33/1945 Sb. mohli požadovať jeho vrátenie. Z naznačenej právnej konštrukcie
podľa žalovaného vyplýva, že u osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti patriacich do prvej skupiny
sa štátne občianstvo v prípade podania žiadosti podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. prezumovalo
až do prípadného deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu, ktorý by konštatoval, že štátne

občianstvo nebolo zachované. Osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti patriace do druhej skupiny
po právnej stránke československé štátne občianstvo stratili, avšak na základe ich žiadosti mohol
príslušný orgán konštitutívnym rozhodnutím československé štátne občianstvo vrátiť. Ustanovenie § 6
ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. rozširuje osobnú pôsobnosť osobitných predpisov, ktoré upravovali vzniknároku na vyňatie pozemkov z konfiškácie a za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie pozemkov z
konfiškácie pokladá aj občanov Slovenskej republiky za kumulatívneho splnenia podmienok, že majú na
území Slovenskej republiky trvalý pobyt, vlastnícke právo k pozemkom, na ktoré si uplatnili reštitučný

nárok im bolo odňaté, a súčasne neboli odsúdené podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. Ak sa preukáže
neexistencia čo i len jednej z uvedených podmienok, splnenie ďalších už nie je potrebné skúmať. Právni
nástupcovia pôvodných vlastníkov sú v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. len sukcesívny
nástupcami pôvodných vlastníkov, t. j. nie sú originálnymi nadobúdateľmi práva na vznik nároku na
vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Z tohto dôvodu preukázanie

dátumu úmrtia jednotlivých pôvodných vlastníkov, okruhu dedičov, rovnako zistenie či boli občanmi
ČSFR, resp. Slovenskej republiky, mali tu trvalý pobyt a neboli odsúdení podľa nariadenia č. 33/1945
Zb. je rozhodujúce pre posúdenie či predchodcu žalobcu možno považovať za oprávnenú osobu.

19. Žalovaný uviedol, že reštitučné konanie vedené na základe reštitučného nároku predchodcu žalobcu
jenávrhovýmkonanímovládanýchdispozičnouzásadoucharakteristickoutým,žeumožňujeúčastníkovi

konania na základe jeho návrhu začať správne konanie, pričom reštitučný nárok predchodcu žalobcu
je smerodajným pri určení predmetu a rozsahu daného reštitučného konania. reštitučné konanie je
konaním, ktoré nezačína správny orgán z úradnej povinnosti, preto správny orgán nie je ani oprávnený
určiť,respektívešpecifikovaťjehopredmet.PretoÚradvyzvalžalobcunašpecifikáciudruhéhodoplnenia
reštitučného podania a žalobca na túto výzvu reagoval predložením špecifikácie zo dňa 13.05.2021.

V ďalšom texte žalovaný opätovne zhrnul závery Úradu, a to že nehnuteľnosti v PKV č. XX k. ú. F. D.
neboli v čase konfiškácie vo vlastníctve I. H. a A. H. H. D.. A tiež, že oprávnené osoby podľa § 4 ods.
1 zákona č. 229//1991 Zb. - A. H., H. D., I. H., A. D. (nar. XXXX), A. H. H. L., I. J. a A. J. H. H., v čase
prechodunehnuteľnostínaštát/konfiškácie,nespĺňalijednuzpodmienokštátnehoobčianstva,t..j.neboli
československými štátnymi občanmi. Zároveň u A. D. (nar. XXXX) nebolo pre nedostatok informácií

možné posúdiť štátne občianstvo a na osoby A. H. H. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a A. D.,,
nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, sa neevidoval v pozemkovej knihe žiaden majetok v k. ú. F. D.,
z čoho vyplýva, že tieto osoby nespĺňali podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. na vznik
nároku na vyňatie pozemkov z konfiškácie, keďže neboli vlastníkmi a nemalo byť čo konfiškované.

20. Žalovaný následne zaujal stanovisko k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu. Nesúhlasil
stvrdenímonedostatočnomanesprávnomurčenínehnuteľnostívovýrokuprvostupňovéhorozhodnutia,
keďže mal za to, že Úrad rozhodol o tých nehnuteľnostiach, ktoré žalobca sám označil v predloženej
špecifikácii zo dňa 13.05.2021 a sám tým tak definoval predmet reštitučného konania. Vo vzťahu
k výkladu § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. uviedol, že Úrad postupoval podľa § 4 ods. 1 a § 6

ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., poukázal pritom na už citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015 a uviedol, že podmienku štátneho občianstva a trvalého pobytu na jej
území, rovnako ako podmienku, že neboli odsúdené podľa osobitných predpisov, musia spĺňať osoby,
ktorým sa skonfiškoval pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky museli
spĺňať právni predchodcovia žalobcu, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby. Doplnil, že

skúmanie splnenia týchto podmienok bolo úlohou Úradu, ktorú mu v predchádzajúcich rozhodnutiach
uložil žalovaný a Úrad bol týmto viazaný.

21. V súvislosti s Oznámením zo dňa 22.02.2022 žalovaný opätovne uviedol, že bolo úlohou Úradu
skúmať splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a keďže v špecifikácii zo dňa

13.05.2021 neboli informácie potrebné na vyhodnotenie splnenia týchto podmienok, Úrad preto požiadal
príslušný správny orgán o preverenie občianstva, resp. posúdenie zachovania štátneho občianstva
k dátumu konfiškácie. Žalovaný nevidel dôvod na spochybnenie Oznámenia zo dňa 22.02.2022, mal za
to, že ani žalobca nikdy nenamietal skutočnosti uvedené v tomto oznámení a až v odvolacom konaní
bez akýchkoľvek dôkazov túto listinu spochybnil. K tvrdeniu žalobcu, že v administratívnom spise sa

nachádza osvedčenie o zachovaní štátneho občianstva na meno I. H., žalovaný uviedol, že dátum
konfiškácie nehnuteľností pôvodného vlastníka I. H. je 25.06.1946. Žalobca po prevzatí prvostupňového
rozhodnutia predložil správnemu orgánu ako nový dôkaz osvedčenie o zachovaní štátneho občianstva
na meno I. H. pod č. 30.530/1-VI/1-1947 zo dňa 16.07.1947 spolu so žiadosťou o zachovanie občianstva
na menovaného zo dňa 04.12.1945, ktorá je síce opatrená prijímacou pečiatkou Okresného úradu

v Kežmarku zo dňa 04.12.1945 s ďalším dátumom 15.08.1946, avšak na žiadosti absentuje podpis
menovaného I. H.. Úrad podľa žalovaného okrem Oznámenia zo dňa 22.02.2022 vychádzal aj z listiny –
potvrdenie č. 7408/1946 zo dňa 27.05.1946, že I. H. a jeho rodina ako antifašisti obdŕžali československé
štátne občianstvo na základe osvedčenia „B“ pod č. 2922/1946, ktoré sa však pod uvedeným číslomÚradu nepodarilo zo žiadneho archívu získať a nepredložil ho ani žalobca. Uvedené osvedčenie zo dňa
16.07.1947 podľa žalovaného nepreukazuje, že I. H. bolo zachované československé štátne občianstvo,
a to s ohľadom na § 1 ods. 1 a 2 Dekrétu č. 33/1945 Zb.

22. K nesprávnemu posúdeniu otázky splnenia podmienky štátneho občianstva u I. H. a A. H. H.
D. žalovaný uviedol, že osvedčenie o štátnom občianstve uvedených osôb je zo 14.11.1947, teda
po konfiškácii ich majetku, ku ktorej došlo 25.06.1946. Osoby, ktoré stratili československé štátne
občianstvo, mohli podľa § 3 Dekrétu č. 33/1945 Sb. požiadať o jeho vrátenie v lehote šiestich mesiacov

od 10.08.1945. K žiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorú uvádza žalobca v odvolaní a ktorú
Úradtaktiežcitujevodôvodneníprvostuňovéhorozhodnutiažalovanýuvádza,žesanetýkalapôvodných
vlastníkov I. H. a jeho manželky, ale ich syna G. H.. K novopredloženému dôkazu – žiadosti o zachovanie
československého štátneho občianstva zo dňa 04.12.1945, ktorú adresoval I. H. vo svojom mene s
manželkou a deťmi Okresnému národnému výboru v Kežmarku, žalovaný uviedol, že po predložení tejto
listiny Úrad zistil, že na predmetnej žiadosti absentuje podpis I. H.. Predmetná žiadosť bola opatrená

podacoupečiatkouOkresnéhoúraduvKežmarkunaprázdnejzadnejstraneštvorstranovéhodokumentu
s dátumom 04.12.1945, ako aj ďalším dátumom ručne napísaným „15.VIII.1946“. Po predložení originálu
žiadosti žalobcom bolo Úradom zistené, že na žiadosti chýba podpis I. H.. Žalovaný mal za to, že I.
H. a jeho rodina patrili do druhej skupiny osôb, ktoré v zmysle § 1 Dekrétu č. 33/1945 Sb. prišli o
československé štátne občianstvo a podľa § 3 Dekrétu č. 33/1945 Sb. mohli požadovať jeho vrátenie.

23. K nesprávnemu posúdeniu otázky splnenia podmienky štátneho občianstva ďalších osôb
uvedenýchvšpecifikáciizodňa13.05.2021žalovanýuviedol,žepodľapopisnýchhárkovbolivšetkytieto
osoby nemeckej národnosti a z tohto dôvodu stratili československé štátne občianstvo podľa Dekrétu
č. 33/1945 Sb. dňom 10.08.1945 a mohlo im byť navrátené postupom podľa § 3 Dekrétu č. 33/1945

Sb. Žalovaný mal tiež za to, že bolo povinnosťou žalobcu navrhnúť alebo predložiť dôkazy, ktoré by
vyvrátili vyššie uvedený záver. Žalovaný nesúhlasil s tým, že A. D. H. F. bol majetok konfiškovaný na
základe rozhodnutia zo dňa 02.02.1948, č. d. 1546/1948, čo je uvedené v PKV č. XXX. Tento majetok
bol podľa žalovaného konfiškovaný na základe rozhodnutia Predsedníctva SNR v Bratislave zo dňa
18.06.1946 č. 24.250/46-I/B v k. ú. Stará lesná, vo vložke 127, 301 na nehnuteľnosti zapísané na meno

A. D. a manželka A. H. F., Stará lesná 58. K spisu Fond ONV v Kežmarku 1945-1948, šk. 188, č. sp.
1858/46 na meno A. D. H. F., obyvateľka Starej lesnej 37, podľa žalovaného nie je možné jednoznačne
povedať, že sa nejedná o menovanú, keďže v spise sa uvádza len meno, priezvisko a bydlisko.

24.Vovzťahukodvolacejargumentáciioznačenejako„Resiudicatae“,žalovanýuviedol,ženiejedôvod,

aby správny orgán v rovnakých prípadoch postupoval odlišne, avšak nie je viazaný predchádzajúcimi
rozhodnutiami v predošlých konaniach. Naopak je viazaný právnymi predpismi Slovenskej republiky, v
predmetnejvecizákonomč.229/1991Zb.ajepovinnýaplikovaťzákon,niepredchádzajúcerozhodnutia,
vydané za odlišného, resp. odlišne zisteného skutkového stavu. Zo skutkových okolností predmetnej
veci mal Úrad preukázané, že pôvodní vlastníci nesplnili podmienku štátneho občianstva na základe

čoho mal žalovaný za to, že Úrad rozhodol zákonne a vecne správne, keď žalobcovi nehnuteľnosti
nevydal. Žalovaný mal za to, že Úrad iba vyslovil, že pôvodní vlastníci na základe predložených dokladov
splnili, resp. nesplnili zákonné podmienky. Tieto podmienky a okolnosti nároku v predmetnom konaní boli
odlišné a to vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania. Predošlé právoplatné rozhodnutia, ktorými
bolo vyslovené, že predchodca žalobcu, resp. žalobca splnil podmienky a je oprávnenou osobou podľa

zákona č. 229/1991 Zb. je zásadne záväzné iba vo vzťahu k nehnuteľnostiam tam uvedených.

25. V súvislosti s odvolacími námietkami ohľadne schválenia dohôd o vydaní nehnuteľností žalovaný
uviedol, že rozhodnutiami Pozemkového úradu Poprad došlo k schváleniu dohôd medzi predchodcom
žalobcu a povinnými osobami. Pri týchto rozhodnutiach pozemkový úrad vychádzal z dokladov, ktoré

mu boli predložené, a teda aj z identifikácie parciel, ktoré predložil predchodca žalobcu a s ktorými
bol vzhľadom na uzavretie dohôd nepochybne stotožnený. Uviedol tiež, že administratívny spis bol
riadne archivovaný a uložený do archívu správneho orgánu pod č. A29 až do 15.12.2011, kedy po smrti
predchodcužalobcu,sažalobcadomáhaldoriešeniauplatnenýchnárokovpodľazákonač.229/1991Zb.
Žalovaný mal za to, že o všetkých podaniach, tak ako ich predchodca žalobcu požadoval a ktoré presne

vyšpecifikoval vo svojich podaniach bolo právoplatne rozhodnuté v celom rozsahu. Skonštatoval, že v k.
ú. F. D. prebiehali pozemkové úpravy, ktoré sú od septembra 2019 zapísané do katastra nehnuteľností
a vyhotovovanie ďalších nových identifikácií už neprichádza do úvahy.26. K rozdielu medzi reštitučným konaním podľa zákona č. 229/1991 Zb. a podľa zákona č. 503/2003 Z.
z. žalovaný uviedol, že reštitučné konanie vedené na základe reštitučného nároku predchodcu žalobcu
jenávrhovýmkonanímovládanýchdispozičnouzásadoucharakteristickoutým,žeumožňujeúčastníkovi

konania na základe jeho návrhu začať správne konanie, pričom reštitučný nárok predchodcu žalobcu
je smerodajným pri určení predmetu a rozsahu daného reštitučného konania. reštitučné konanie je
konaním, ktoré nezačína správny orgán z úradnej povinnosti, preto správny orgán nie je ani oprávnený
určiť, respektíve špecifikovať jeho predmet.

27. Vo vzťahu k namietaným formálnym chybám žalovaný uviedol, že Úrad uvádzal v celom konaní
mená jednotlivých osôb podľa predložených matričných dokladov, stanovísk a vyjadrení žalobcu a jeho
predchodcu. Žalovaný tiež uviedol, že po doručení prvostupňového rozhodnutia žalobca namietal
nesprávny spôsob doručenia a bolo tiež zistené, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia sú omylom
uvedené dva dátumy úmrtia predchodcu žalobcu. Uvedené pochybenia boli odstránené formou opravy
rozhodnutiapodľa§47ods.6Správnehoporiadkuaopätovnýmdoručenímprvostupňovéhorozhodnutia

doelektronickejschránkyvrežime„dovlastnýchrúk“.VovzťahukrozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn.
7Sžr/20/2016 zo dňa 27.09.2017 žalovaný uviedol, že v ňom Najvyšší súd SR nekonštatoval, že o celom
reštitučnomnárokupredchodcužalobcuužbolorozhodnutéanedospelanikzáveru,ževďalšomkonaní
bude potrebné vydať závetnému dedičovi všetky nehnuteľnosti, na ktoré si jeho predchodca uplatnil
reštitučný nárok. Právnym záverom uvedeného rozsudku podľa žalovaného bolo, že v ďalšom konaní

bude potrebné priznať druhému doplneniu reštitučného podania predchodcu žalobcu právnu relevanciu.

28. V poslednej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný reagoval na odvolacie námietky vo vzťahu
k dokazovaniu, resp. k nevykonaniu niektorých žalobcom navrhovaných dôkazov, ako napr. výsluchu
p. A. H., vdovy po nebohom G. H.. V tejto súvislosti uviedol, že výsluch p. H. bol správne vyhodnotený

ako nadbytočný, keďže z administratívneho spisu mal rodinné väzby dostatočne preukázané. Žalovaný
sa tiež vo všeobecnej rovine vyjadril k dokazovaniu v rámci správneho konania, toto považoval za
dostatočné a prvostupňové rozhodnutie Úradu za správne a zákonné.

IV. Správna žaloba

29. Žalobca po doručení napadnutého rozhodnutia inicioval súdny prieskum napadnutého rozhodnutia
podaním správnej žaloby, v rámci ktorej identifikoval žalobné body s poukazom na ustanovenia § 191
ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/ a g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“),
teda, že:

c) napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Žalobca jednotlivé žalobné body rozdelil do niekoľkých častí s označením od I. do XVII.

30. V časti I. namietal nezákonnosť postupu Úradu, ktorý žalobcovi doručil prvostupňové rozhodnutie

dňa 12.04.2022, žalobca voči prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie a následne Úrad žalobcovi
opätovne dňa 10.05.2022 doručil prvostupňové rozhodnutie s opraveným výrokom a listom označeným
ako „Oprava chyby v písaní...“. Žalobca mal za to, že list neobsahoval náležitosti rozhodnutia podľa
Správneho poriadku. V uvedenom postupe prvostupňového orgánu videl žalobca dôvod na zrušenie
napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP.

31. V časti II. poukázal na celkovú neprehľadnosť a nezrozumiteľnosť prvostupňového rozhodnutia.

32. V III. časti uviedol, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia je uvedený zoznam nehnuteľností,
ktorý je ale nesprávny a neúplný, a to v dôsledku, že:

- nikdy nebola vykonaná komplexná identifikácia parciel, ku ktorým G. H. uplatnil reštitučný nárok, na
základe čoho nie je možné verifikovať, či je zoznam nehnuteľností konečný a správny,
- zoznam nehnuteľností uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia obsahuje aj nehnuteľnosti,
ktoré už boli vydané G. H., resp. žalobcovi už v minulosti,- zoznam nehnuteľností uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia obsahuje aj niektoré
nehnuteľnosti, ktoré sú nesprávne označené a nie je zrejmé o aké nehnuteľnosti ide,
- zoznam nehnuteľností uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia obsahuje označenie

niektorých nehnuteľností, ktoré sú nedostatočne označené a neúplné, napr. sa uvádza iba PKV,
avšak chýba presná špecifikácia konkrétnych parciel s označením ich čísla, výmery, druhu pozemku
a podobne.
Žalobca mal za to, že s ohľadom na vady výroku je nezákonným celé prvostupňové rozhodnutie a z tohto
dôvodu musí byť zrušené. Poukázal tiež na rozporné konanie Úradu, ktorý ešte vo vyjadrení zo dňa

23.08.2012 v zásade ustálil nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok G. H.
a následne v rozpore s uvedeným výzvou zo dňa 13.04.2021 vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov
druhého doplnenia reštitučného podania. Vysvetlil, že v rámci odstránenia nedostatkov, na odstránenie
ktorých bol vyzvaný, z opatrnosti uviedol aj nehnuteľnosti, ktoré už boli vydané v domnení, že sa s tým
Úrad riadne vysporiada. Podľa žalobcu bolo úlohou Úradu riadne zidentifikovať nehnuteľnosti, o ktorých
žalobca tvrdil, že ku nim má uplatnený reštitučný nárok a na identifikáciu, ktorých Úradu žalobca v rámci

svojich možností vytvoril podmienky, no k identifikácii nehnuteľností zo strany Úradu nedošlo.

33. V ďalšej časti označenej ako „IV A. Nesprávny výklad právnej normy (ust. § 6 ods. 2 v spojení
s ust. § 4 ods. 1 Zákona č. 229/1991)“ žalobca uviedol, že správny orgán nesprávne vykladá ust. § 6
ods. 2 v spojení s ust. § 4 ods. 1 Zákona č. 229/1991 Zb. tak, že jednou z podmienok pre navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam je, aby v čase konfiškácie majetku (rok 1946) bola dotknutá oprávnená
osoba československým štátnym občanom. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, na ktoré poukázal žalovaný, žalobca uviedol, že v ňom vôbec nie je
uvedené, že právny predchodca žalobcu musí byť štátnym občanom ČSFR v čase konfiškácie majetku,
ale že podmienka štátneho občianstva musí byť splnená v čase smrti. Postup žalovaného žalobca

označilzaformalistickýajehozáveryzanesprávne,arbitrárneasvojvoľné,atoznasledujúcichdôvodov:
- ust. § 6 ods. 2, ani ust. § 4 ods. 1 Zákona č. 229/1991 Zb. nestanovujú, že oprávnenou osobou je len
osoba, ktorá ku dňu konfiškácie majetku bola československým štátnym občanom, v tejto súvislosti je
potrebné brať na zreteľ aj zmeny v texte zákona,
- výklad správneho orgánu popiera zmysel a účel zákona č. 229/1991 Zb.,

- na základe dekrétu prezidenta č. 33/1945 Zb. boli občania nedobrovoľne zbavení občianstva,
ak by jednou z podmienok navrátenia vlastníctva skonfiškovaných nehnuteľností bola existencia
československéhoobčianstvakudňukonfiškácie,došlobykpopretiuúčeluazmysluzákonač.229/1991
Zb.,
- zákonodarca nemohol žiadať od oprávnenej osoby, aby bola československým občanom ku dňu

konfiškácie, keď dňa 24.06.1991 sa vyžadovalo občianstvo federatívnej republiky, pritom v rokoch
1945-1946 federatívna republika neexistovala,
- § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. vyžaduje iba splnenie podmienky občianstva (československé, resp.
slovenské) a trvalý pobyt, neurčuje kedy mala oprávnená osoba toto občianstvo a trvalý pobyt získať,
ani neurčuje ako dlho mala tieto podmienky spĺňať a ku ktorému dňu,

- obdobne je tomu tak aj vo vzťahu k § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý taktiež ako podmienku
pre navrátenie vlastníctva neurčuje existenciu československého občianstva ku dňu konfiškácie.
V súvislosti s prílišným formalizmom, resp. potrebou jeho minimalizovania v prípade výkladu
„reštitučných zákonov“ žalobca citoval právne vety z rozhodnutí Ústavného súdu SR (II. ÚS 7/2014 zo
dňa 11.06.2015) a Najvyššieho súdu SR (1Sžr/116/2011 a 10Sžr/152/2016 zo dňa 23.08.2017).

34. Časť označenú ako „IV B. Nesprávne určenie dátumu konfiškácie majetku predchodcov účastníka“
venoval žalobca argumentácii ohľadne nesprávneho určenia dátumu konfiškácie majetku predchodcov
žalobcu. V dokumente označenom ako „Upovedomenie povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy sekcia „B“ Bratislava, č. 24.824/46-I/B zo dňa 25.06.1946“ (ďalej aj ako Upovedomenie zo dňa

25.06.1946“), z ktorého vychádzal prvostupňový orgán, aj žalovaný, sa v texte tohto dokumentu uvádza,
že: „na základe tohto rozhodnutia považuje sa pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 cit. Nariadenia
patriaci vlastníckym právom I. H. a manž. A. H. D. za skonfiškovaný ku dňu 01. marca 1945, a to bez
ohľadu na to, v ktorom kat. území, či ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.“
Rovnaká informácia o konfiškácii ku dňu 01.03.1945 sa nachádza aj v dokumentoch:

- Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Kežmarku č. V.L. – 512/46-III (vo vzťahu k I. J. a jeho manželke
A. H. H.),
- Upovedomenie povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ Bratislava, č.
242.32/46-I/B zo dňa 17.06.1946 (vo vzťahu k I. J. a jeho manželke A. H. H.),- Upovedomenie povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ Bratislava, č.
24.250/46-I/B zo dňa 18.06.1946 (vo vzťahu k A. D., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke A. H. F., nar.
XX.XX.XXXX),

- Upovedomenie povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 01.07.1946 (vo vzťahu
k Spoločenstvu bývalých urbárnikov v Starej Lesnej).
Z uvedených dokumentov podľa žalobcu vyplýva, že dátumom konfiškácie bol deň 01.03.1945,
kedy boli všetci predchodcovia žalobcu štátnymi občanmi. Dekrét prezidenta nadobudol účinnosť
až dňa 10.08.1945. Na rozdiel od uvedeného prvostupňový orgán uvádza ako dátum konfiškácie

u jednotlivých predchodcov žalobcu dátum vydania jednotlivých dokumentov (25.06.1946, 17.06 1946,
resp. 18.06.1946), zatiaľ čo na jednotlivých PKV je uvedený rok konfiškácie 1948 (PKV č. XX na základe
č. d. 1576/1948, PKV č. XX na základe č. d. 1180/1948 a PKV č. XXX na základe č. d. 1546/1948).
Na základe uvedeného mal žalobca za to, že orgány verejnej správy neskúmali riadne skutkový stav,
ak sa s týmito rozpormi nevysporiadali, resp. svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, čo do dôvodu
konfiškácie v roku 1946.

35. V ďalšej časti V. označenej ako „Oznámenie Okresného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej
správy, č. OU-PO-OVVS1-2022/004603 zo dňa 22.02.2022 o posúdení československého štátneho
občianstva“ žalobca označil Oznámenie zo dňa 22.02.2022, z ktorého vychádzal Úrad v prvostupňovom
rozhodnutí, za nesprávne, arbitrárne a nepoužiteľné ako dôkaz v konaní.

Vo vzťahu k tomu oznámeniu žalobca uviedol, že:
- Úrad a žalovaný nekriticky prevzali závery z oznámenia ako fakt, napriek protichodným dôkazom
nachádzajúcich sa v spise a napriek tomu, že Okresný úrad Prešov nedisponoval žiadnymi dôkazmi,
ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, vychádzal len z vlastných domnienok,
-OkresnýúradPrešovnemalprávomocdeklarovaťktobolakedybolčeskoslovenskýmobčanom,mohol

len konštatovať, že jeho závery platia len ak sa nepreukáže opak.

36. V VI. časti správnej žaloby žalobca namietal nesprávne právne posúdenie otázky splnenia
podmienky štátneho občianstva I. H. a A. H. H. D., keďže podľa žalobcu obaja boli československými
občanmi, a to aj v čase údajnej konfiškácie ku dňu 25.06.1946. I. H. a jeho rodine ako antifašistickej bolo

československé občianstvo zachované, nikdy o neho neprišli a nikdy nemuseli žiadať o jeho vrátenie,
keďže sa na nich vzťahovala výnimka podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Uvedené preukazuje
doklad nachádzajúci sa v administratívnom spise, pričom tento žalobca z opatrnosti predložil aj spolu
s odvolaním. Ide o žiadosť I. H. zo dňa 04.12.1945, ktorú adresoval v mene svojej rodiny Okresnému
národnému výboru v Kežmarku, a z ktorej vyplýva, že I. H. požiadal v zmysle § 2 ods. 2 Dekrétu č.

33/1945 Sb. prezidenta o zachovanie československého občianstva, pričom jeho žiadosti bolo vyhovené
(viď listina zo dňa 27.05.1946 pod č. 7408/1946 vydaná Okresným národným výborom v Kežmarku).
Existencia tejto žiadosti je potvrdená aj v texte osvedčenia o zachovaní štátneho občianstva zo dňa
16.07.1947, č. 30.530/1-VI//1-1947, ktoré na túto žiadosť priamo odkazuje a potvrdzuje jeho existenciu.
Tieto listiny podľa žalobcu dokazujú vyššie uvedené, že I. H. a jeho rodine ako antifašistickej bolo

československé občianstvo zachované, nikdy o neho neprišli a nikdy nemuseli žiadať o jeho vrátenie.
Žalobca označil závery žalovaného za arbitrárne a nelogické, najmä vo vzťahu k argumentácii, že na
žiadostichýbalpodpisI.H..Uviedol,žežiadosťbolaakceptovaná,keďženásledneúradvydalnazáklade
nejpotvrdenie,apretojetentoargumentžalovanéhoirelevantný.Listinač.7408/1946zodňa27.05.1946
obsahuje potvrdenie, že I. H. a jeho rodina ako antifašisti obdržali československé štátne občianstvo,

resp. osvedčenie „B“ pod č. 2922/1946 a preto podľa smerníc nepodliehajú odsunu. Táto listina tak
podľa žalobcu preukazuje osvedčenie okolností v zmysle § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., teda
podanie žiadosti o zachovanie štátneho občianstva a jej prijatie príslušným orgánom. Žalobca vyjadril
nesúhlas so závermi žalovaného, ktorý mal za to, že rodina I. H. stratila štátne občianstvo podľa § 1
Dekrétu č. 33/1945 Sb. a podľa § 3 mohla žiadať jeho vrátenie. Žalovaný sa podľa žalobcu ale vôbec

nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej sa mal uvedený prípad posudzovať podľa § 2
Dekrétu č. 33/1945 Sb. V ďalšom texte správnej žaloby žalobca namietal vnútorný rozpor odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k vyhodnoteniu obsahu listiny č. 7408/1946 zo dňa 27.05.1946
a osvedčenia o štátnom občianstve č. 90-183/1947, ev. č. 463 zo dňa 14.11.1947. Mal za to, že z tohto
osvedčenia nemožno vyvodiť, tak ako to vyvodil žalovaný, že by I. H. a jeho manželka ku dňu 25.06.1946

neboli československými občanmi. V tejto časti žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za svojvoľné,
nepreskúmateľné a založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Žalobca mal tiež za to, že
správny orgán založil svoje závery na vlastných domnienkach a zároveň v rozpore s dôkazmi, ktoré sú
súčasťou administratívneho spisu.37. V VII. časti správnej žaloby žalobca namietal nesprávne právne posúdenie otázky splnenia
podmienky štátneho občianstva u osôb A. H., H. L., A. D. F. (nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), A.

D. ml. (nar. XX.XX.XXXX), A. D., H. F., I. J. a A. J., H. H.. Mal za to, že tieto osoby boli v rozhodnom čase
československými občanmi. V tejto časti žalobca argumentoval obdobne ako v VI. časti správnej žaloby
s tým, že uvedené osoby boli členovia rodiny I. H. a závery prezentované žalobcom v VI. časti správnej
žaloby vo vzťahu k československému občianstvu I. H. platia aj na členov jeho rodiny. V danom prípade
uvedené osoby boli v nasledovnom rodinnom vzťahu k I. H.:

- A. H., H. L. – matka I. H.,
- A. D. st. (nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) – otec manželky I. H.,
- A. D. ml. (nar. XX.XX.XXXX) - brat manželky I. H.,,
- A. D., rod. Strompfová - manželka A. D. ml.,
- A. J., H. H. – sestra I. H.,
- I. J. – manžel A. J., H. H..

Žalobca vo vzťahu k záverom správneho orgánu ohľadne A. D., H. F. uviedol, že sú zmätočné a
nesprávne s ohľadom na to, že došlo k zámene osôb s rovnakým menom a priezviskom. A. D. H.
F. sa narodila dňa XX.XX.XXXX a bývala na adrese F. D. XX, zatiaľ čo osoba A. F. sa narodila dňa
XX.XX.XXXX a bývala na adrese Stará Lesná 37. Správny orgán nesprávne vyhodnotil informácie
(napr. že bola odsunutá do Nemecka) o osobe A. F. (nar. XXXX) s negatívnym záverom (strata

československého občianstva) vo vzťahu k A. D. H. F. (nar. XXXX), na základe čoho považoval žalobca
napadnuté rozhodnutie za nezákonné. A. D. H. F. podľa žalobcu nebola odsunutá do Nemecka a
československé občianstvo jej ostalo zachované. V tejto súvislosti žalobca ako jedno z najväčších
pochybení orgánov verejnej správy označil ich nesprávnu interpretáciu dôkazov založených v spise.

38. V VIII. časti správnej žaloby označenej ako „Res iudicata“ žalobca uviedol, že otázka, či G.
H. je oprávnenou osobou po I. H. a A. H. H. D. a či boli splnené podmienky podľa § 6 ods. 2
v spojení s § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991, už bola právoplatne vyriešená v tomto konaní, a to
niekoľkými právoplatnými rozhodnutiami správneho orgánu, ktoré túto skutočnosť obsahujú priamo
v záväznom výroku rozhodnutia, napr. rozhodnutie Pozemkového úradu Poprad č. j. 334/94-dr. Chá

zo dňa 09.02.1994, rozhodnutie Pozemkového úradu Poprad č. j. 334/94-dr. Chá-dod. I zo dňa
15.03.1995 a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Kežmarku č. j. 152-001/2004-Ing.Kp.
zo dňa 08.03.2004. V zmysle princípu res iudicata sa správny orgán nemohol v prípade tých istých
účastníkov konania odkloniť od predchádzajúcich záverov. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že
podmienky a okolnosti nároku v predmetnom konaní boli odlišné, a to vzhľadom na rozsah vykonaného

dokazovania, keďže mal za to, že dôkazy a okolnosti sa nezmenili. Nesúhlasil ani so záverom, že
predchádzajúce závery sú záväzné len vo vzťahu k nehnuteľnostiam. V ďalšom texte správnej žaloby
žalobca opätovne poukázal na viaceré rozhodnutia úradov, v ktorých je konštatované, že G. H. je
oprávnenou osobou a jeho reštitučný nárok je opodstatnený, a to aj po osobách I. J. a A. J. H. H.. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na možnú manipuláciu s administratívnym spisom a jeho obsahom a jeho

nekompletnosť. Žalobca nesúhlasil ani so spôsobom akým žalovaný interpretoval rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Sžr/20/2016 zo dňa 27.09.2017 a interpretáciu žalovaného označil za účelovú. Mal
za to, že z uvedeného rozsudku vyplynulo, že ak správny orgán už raz v minulosti právoplatne rozhodol
o tom, že oprávnená osoba G. H. a jeho predchodcovia, splnili podmienky pre vydanie nehnuteľností,
resp. náhrady za ne, správny orgán už nemôže rozhodnúť, že podmienky splnené neboli, keďže takýto

postup by bol v rozpore so zásadou zákonnosti, materiálnej spravodlivosti, ako aj zásadou právnej istoty.
V tejto súvislosti poukázal na nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí v situácii kedy už nemožno
využiťmimoriadneopravnéprostriedky,kčomuvpredmetnomprípadenedošlo.Podľažalobcusaprincíp
rozhodnutej veci vzťahuje na splnenie podmienok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vo
vzťahu k osobám, ktoré boli posudzované a tiež na nehnuteľnosti, ktoré boli právoplatne vydané, resp.

bola poskytnutá náhrada. Ak však niektoré parcely vydané neboli, hoci patrili k určitej PKV, ktorá bola
riešená, správny orgán je podľa žalobcu povinný o týchto chýbajúcich parcelách rozhodnúť a nemôže
argumentovať tým, že vec bola právoplatne skončená. Ak raz chýbajúce parcely nikdy neboli predmetom
rozhodnutia, nie je možné tvrdiť, že ide o právoplatne rozhodnutú vec.

39. V IX. časti správnej žaloby označenej ako „Schválenie dohôd o vydaní nehnuteľností a ich povaha
v reštitučnom konaní. Údajná archivácia spisu do roku 2011“ žalobca uviedol, že skutočnosť, že došlo
k uzatvoreniu dohody o vydaní nehnuteľností, ktorú správny orgán schválil, neznamená, že bolo takýmto
schválením dohody rozhodnuté o celej PKV. Takýmto spôsobom boli vydané len nehnuteľnosti, ktoréboli strany dohody ochotné vydať. Mal za to, že správny orgán vo vzťahu k predchodcovi žalobcu nikdy
nevydal konečné rozhodnutie, z ktorého by bolo zrejmé, že boli vyporiadané všetky reštitučné nároky. Vo
vzťahu k záverom žalovaného, že výzvy na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľností bolo potrebné

predložiť v čase uplatnenia reštitučného nároku, poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Sžo/158/2008 zo dňa 22.04.2009, v zmysle ktorého uvedené neplatí a „režim“ dohôd o vydaní
nehnuteľností je uplatniteľný nezávisle od uplatnenia reštitučného nároku. Pokiaľ žalovaný odôvodňoval
nevykonanie identifikácie parciel tým, že prebehli pozemkové úpravy, žalobca poukázal na § 5 zákona
č. 229/1191 Zb. s tým, že podľa tohto ustanovenia vyplýva, že akékoľvek prevody vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok pred vykonaním pozemkových úprav, sú
absolútne neplatné. Podľa žalobcu mal správny orgán najprv vyriešiť reštitučný nárok žalobcu a až
následne vykonať pozemkové úpravy. V ďalšom texte tohto bodu správnej žaloby žalobca opätovne
namietal nevykonanie identifikácie parciel a to, že v danom prípade nedošlo k ukončeniu predmetného
konania a archivácii spisu, keďže nedošlo k vydaniu rozhodnutia, ktorým by bol vyriešený reštitučný
nárok uplatnený predchodcom žalobcu v jeho celosti. Uviedol tiež, že v danom prípade identifikácie

parciel navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Ďalej žalobca poukázal na to, že niektoré nehnuteľnosti
pôvodne patriace do PKV č. XX pre k. ú. F. D., má v súčasnosti vo vlastníctve obec Stará Lesná a obec
niektoré z týchto nehnuteľností prevádza na iných vlastníkov napriek tomu, že mali byť predmetom
vydania oprávneným osobám. Mal za to, že existuje množstvo nehnuteľností, ku ktorým má žalobca
uplatnený reštitučný nárok a ktoré mu neboli vydané a tak nikdy nemohlo byť právoplatne rozhodnuté

o všetkých nárokoch žalobcu v celom rozsahu. Žalobca tiež uviedol, že predložil výzvy na uzavretie
dohody o vydaní nehnuteľností niekoľkým fyzickým a právnickým osobám, ktoré však boli nečinné a bolo
úlohou správneho orgánu identifikovať jednotlivé nehnuteľnosti z PKV č. XX a vysporiadať sa s nimi
v rámci predmetného reštitučného konania. Mal za to, že správny orgán nepredložil dôkaz o tom, že by
skutočne došlo k vydaniu všetkých nehnuteľností v celej výmere z PKV č. XX, XX, XX, XX. XX, XXX,

XXX, pre k. ú. F. D.. Nebola predložená ani komplexná identifikácia parciel z PKV č. XXX a XXX pre
k. ú. E. D., keďže nikdy nebola vyhotovená komplexná a odborná identifikácia vyhotovená výlučne pre
účely reštitučného konania v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.

40. V X. časti správnej žaloby označenej ako „Rozdiel medzi reštitučným konaním vedeným podľa

Zákona č. 229/1991 a zákona č. 503/2003“ žalobca namietal, že správny orgán si zamieňa reštitučné
konanie a jeho podmienky podľa zákona č. 229/1991 Zb. a reštitučné konanie podľa zákona č. 503/2003
Z. z., čo však nie je prípustné. Hlavný rozdiel videl v tom, že v konaní podľa zákona č. 503/2003 Z. z.
je povinnosť preukázať tvrdené skutočnosti na žiadateľovi, avšak v konaní podľa § 229/1991 Zb. takáto
povinnosť pre žiadateľa nevyplýva.

41. V XI. časti správne žaloby žalobca poukázal na skutočnosť, že žiadna z osôb, po ktorých
si predchodca žalobcu uplatnil reštitučný nárok nebola odsúdená podľa nariadenia č. 33/1945 Zb.
o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva
v znení neskorších predpisov, ani podľa žiadneho iného nariadenia. Vo vzťahu k spochybneniu trvalého

pobytu A. J. uviedol, že táto bola prevezená do NDR na operáciu, ktorej podľahla, čo bol aj dôvod prečo
zomrela v NDR, inak celý svoj život prežila na Slovensku.

42. V. XII. časti správnej žaloby žalobca poukázal na niektoré formálne chyby prvostupňového
rozhodnutia, ako je nesprávne uvádzanie mien niektorých osôb a nesprávny procesný postup v prípade

opravy prvostupňového rozhodnutia a jeho doručovania žalobcovi do vlastných rúk.

43.VXIII.častipodanejsprávnejžalobyžalobcanamietalnevykonaniedôkazu,ktorýnavrhovalvykonať,
a to výsluchu p. A. H. – manželky predchodcu žalobcu p. G. H.. Žalobca tiež mal za to, že došlo k
nezákonnej manipulácii s administratívnym spisom a v odvolacom konaní neboli dodržané lehoty na

predloženie administratívneho spisu odvolaciemu orgánu.

44. V XIV. časti podanej správnej žaloby označenej ako „Záver“ a XVII. časti označenej ako „Žalobný
návrh“, žalobca uviedol, že žalovaný, ako aj Úrad konali v rozpore s prislúchajúcimi článkami Ústavy SR
a navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu, vec vrátiť

na ďalšie konanie a uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi všetky trovy konania.

V. Vyjadrenia účastníkov konania45. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe úvodom uviedol dôvody, na základe ktorých
mal za to, že o všetkých parcelách zo žiadosti predchodcu žalobcu k doriešeniu uplatneného
reštitučného nároku zo dňa 23.12.1992 bolo právoplatne rozhodnuté. Žalovaný následne v krátkosti

zhrnul skutkový stav a priebeh rozhodovacej činnosti v predmetnom reštitučnom konaní. Uviedol,
že rozhodnutiami, ktorými zrušil rozhodnutia Úradu zo dňa 26.10.2020 uložil Úradu najmä vyzvať
žalobcu na odstránenie nedostatkov druhého doplnenia reštitučného podania a ustáliť tak predmet
reštitučného konania a vyhodnotiť splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
poukázal tiež na to, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžr/138/2016 zo dňa

26.02.2019 došlo k prelomeniu zásady, že sa vydávajú len pozemky, ktoré prešli na štát v období od
25.02.1948 z titulu konfiškácie. Vzhľadom na to, že žalobné body správnej žaloby sa obsahovo zhodujú
s odvolacími námietkami, žalovaný v ďalšom texte podaného vyjadrenia uviedol svoje stanovisko
k jednotlivým žalobným bodom po obsahovej stránke obdobným spôsobom ako v napadnutom
rozhodnutí, v ktorom žalovaný reagoval na odvolacie námietky žalobcu. V porovnaní s rozsahom
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný svoju argumentáciu vo vzťahu k jednotlivým žalobným

bodommiernerozvinul,avšaknievtakomrozsahu,ktorýbypodstatnemenilzáveryžalovanéhouvedené
v napadnutom rozhodnutí, na základe čoho správny súd nepovažoval za nevyhnutné duplicitne uvádzať
túto argumentáciu v odôvodnení tejto časti rozsudku. V závere svojho vyjadrenia žalovaný navrhol
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

46. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach následne už konal vo
veci senát správneho súdu 6S.

47. K vyjadreniu žalovaného sa písomným podaním (replika) vyjadril žalobca, ktorý v tomto písomnom
podaní vyjadril nesúhlas s argumentáciou žalovaného ohľadne toho, že predchodca žalobcu mal

považovať predmetné reštitučné konanie za ukončené. Nesúhlasil tiež s argumentáciou vo vzťahu
k rozsahu doteraz vydaných nehnuteľností. V ďalšom texte žalobca vytkol žalovanému, že v jednotlivých
bodoch vyjadrenia k žalobným bodom žalovaný relevantným spôsobom nereagoval na ich obsah.
V závere s poukazom na predložené kópie rozhodnutí Okresného úradu Kežmarok poukázal na
odlišnosť v rozhodovaní úradu, kedy tento v iných reštitučných konaniach vôbec neriešil otázky kedy

bol konfiškovaný majetok predchodcov žiadateľa, či títo predchodcovia boli československými štátnymi
občanmi, ich trvalý pobyt, kedy zomreli a podobne.

48. Žalobca následne predložil ešte dve písomné podania, v ktorých opätovne poukázal na
potrebu riadnej identifikácie nehnuteľností v ďalšom priebehu reštitučného konania a na chaotickosť

prvostupňového rozhodnutia.

49. K replike žalobcu sa žalovaný po výzve správneho súdu duplikou nevyjadril.

VI. Pojednávanie a vyhlásenie rozsudku

50. Správny súd po vykonaní prvotných procesných úkonov v danej veci nariadil na prejednanie veci
pojednávanie na 28.04.2025, na ktoré boli riadne predvolaní žalovaný a právny zástupca žalobcu, za
zachovania lehoty na prípravu pojednávania podľa § 108 ods. 3 SSP. Dňa 28.04.2025 sa pojednávania
na správnom súde okrem zástupcu žalovaného a právneho zástupcu žalobcu zúčastnil aj žalobca.

51. Právnyzástupcažalobcunapojednávaníuviedol,že:„...chcemepoukázaťnavyjadrenieobvodného
pozemkového úradu zo dňa 24.05.2013, v ktorom tento správny orgán konštatuje, že je pripravený
vydať účastníkovi konania nehnuteľnosti z PKV č. XX, v tejto súvislosti bola spravená aj identifikácia
parciel, to znamená, že to čo požadoval pôvodne žalobca, tak to aj v nejakom rozsahu správny orgán

spravil, ale do dnešného dňa to nie je sfinalizované a rovnako chceme poukázať na naše vyjadrenie,
respektíve na správnu žalobu na strane 50, kde poukazujeme na vyjadrenie pôvodného Pozemkového
úradu v Kežmarku zo dňa 23.08.2012, kde sa konštatuje, ktoré reštitučné nároky ešte majú byť riešené
a vo vzťahu k identifikácií parciel, ktoré sú uvedené v tomto vyjadrení, sa bližšie vie vyjadriť žalobca,
podľa mne dostupných informácií sa minimálne jedna identifikácia parciel nachádza v administratívnom

spise na Okresnom úrade Poprad, čo rovnako vie dosvedčiť žalobca, ktorý toto vníma vlastnými
zmyslami. Zároveň chceme súdu predložiť rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Poprad z mája
2013 a rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z augusta 2013, v ktorom boli vydané niektoré
nehnuteľnosti žalobcovi, čo je však podstatné pre účely tohto konania je, že v daných rozhodnutiachsa konštatuje, že G. H. uplatnil nároky aj po svojich právnych predchodcoch, konkrétne A. D. H. H. aj
po I. J., to znamená, že otázka v akom rozsahu si G. H. uplatnil nárok, bola riešená aj inými správnymi
orgánmi v prospech žalobcu, respektíve jeho právneho predchodcu. Keďže v žalobe nebolo na tieto

rozhodnutia poukázané, dokladáme ich vyhotovenia do spisu.“

52. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia na pojednávaní poukázal, že nie je pravdou, že by vstúpil
do reštitučného konania až po smrti pôvodného právneho predchodcu, t.j. pôvodného reštituenta G.
H. s tým, že do administratívneho konania vstúpil už za jeho života ako jeho splnomocnenec, kedy

spolu žiadali a aj zabezpečili identifikáciu reštituovaných parciel. Takisto poukázal na neštandardný
prístup správnych orgánov pri predložení podkladov na oboznamovanie sa, ktoré boli podkladom pre
samotné rozhodnutie správneho orgánu s tým, že keď žalobca poukázal na to, že v administratívnom
spise chýbajú listiny a spis bol rozviazaný, tak tieto nedostatky odvolací orgán neriešil. Právny
zástupca žalobcu doplnil vyjadrenie žalobcu s tým, že žalobca chcel poukázať na nekompletnosť
administratívneho spisu, keďže prvostupňový správny orgán v tejto veci zabezpečil identifikáciu

reštituovaných parciel, ktorá identifikácia sa však v administratívnom spise nenachádza a nachádza
sa úplne v inom spise, pred úplne iným správnym orgánom ako tým, ktorý vo veci rozhoduje a to
pred Okresným úradom v Poprade. Z toho dôvodu má za to, že minimálne žalobná námietka ohľadne
nekompletnosti administratívneho spisu je dôvodná.

53. Zástupca žalovaného zotrval na svojich písomných vyjadreniach produkovaných v súdnom konaní,
ktoré boli predložené správnemu súdu v máji 2023. Poukázal, že žalobca neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by mali viesť k zrušeniu žalobou napadnutých rozhodnutí. Má za to, že žalobou
napadnuté rozhodnutia sú zákonné a vecne správne. V interakcii na vyjadrenie žalobcu o nedostatkoch
v administratívnom spise, respektíve k jeho kompletnosti poukázal, že k tomu sa žalovaný vyjadriť nevie,

pretože mu bol predložený administratívny spis s prvostupňovým správnym orgánom v takom stave v
akom sa nachádza aj pred správnym súdom. V interakcií na vyjadrenie zástupcu žalovaného právny
zástupca žalobcu podotkol, že zástupca žalovaného vo svojom prejave v podstate potvrdil, že žalovaný
nepreskúmaval a nie je schopný ani preskúmať odôvodnenosť odvolacej námietky žalobcu ohľadne
nekompletnosti administratívneho spisu. V ďalšom poukázal, resp. apeloval na správny súd ohľadne

potreby rozhodnúť v danej veci, resp. v prípade vyhovenia žalobe o potrebe rozhodnúť v danej veci, tak
aby správny súd odôvodnil čo najviac žalobných námietok, keďže predmetné reštitučné konanie trvá už
viac ako 33 rokov a má obavu, že v prípade, ak by sa správny súd vysporiadal iba s jednou zo žalobných
námietok,ďalejbymohlototokonanienasprávnomorgánestagnovať.Navyjadrenieprávnehozástupcu
žalobcu reagoval zástupca žalovaného a uviedol, že nesúhlasí s tým, že by správny orgán vychádzal

z nekompletného spisu, keďže v spise sú žurnalizované všetky listiny v chronologickom poradí tak,
ako boli do spisu predkladané. Nekompletnosť administratívnych spisov spočíva len na tvrdení žalobcu.
Záverom žalobca uviedol, že: „Žalovaný netvrdí pravdu, ja som bol na Okresnom úrade Prešov, kde
som poukázal na to, že je rozobratý spis z roku 1996, ktorý bol zviazaný, keď sa rozdelil okres Poprad
na okres Kežmarok a okres Poprad a spis odchádzal do Kežmarku. S tým, že počas rozhodnutia som

sa to dozvedel až keď bol ten spis na odvolacom orgáne, chýbali z toho dokumenty a evidentné som
len poukázal nato, že sú prepisované čísla strán, nesedí to a sú dodatočne žurnalizované a spísané
zoznamy, ktoré ja som chcel preukázať a aj som preukázal, že boli v roku 2013, keď mi spravil fotokópiu
Okresný úrad Kežmarok, ktorá súhlasí s originálom, inač zažurnalizované tieto strany. Prepísala to pani
P. potom ako sme dali odvolanie na to rozhodnutie, ktoré vydala. Požiadali sme o to, aby to prešetrilo aj

ministerstvo vnútra, štátny archív, kde štátnemu archívu bolo zamlčané zo strany kežmarského úradu,
keď sme podali voči rozhodnutiu odvolanie a vrátil sa spis z Okresného úradu Prešov do Kežmarku,
tak bol zamlčaný a odpísali nám, že spis sa nachádza na súde a tým pádom, nemôže štátny archív
skontrolovať tú registratúru a tie predpisy všetky. “

54. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP, vychádzajúc zo zisteného skutkového
stavu, preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho
vydaniupredchádzaloadospelkzáveru,žesprávnažalobajedôvodná,nazákladečohonapojednávaní
dňa 28.04.2025 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu a žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

VII. Právne východiská55. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom napadnutého
rozhodnutia a predmetnej správnej žaloby podanej žalobcom správny súd na tomto mieste poukazuje na
prislúchajúce ustanovenia zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, konkrétne na ustanovenia

§ 2, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. a/, § 177 a nasl.

56. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

57. Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023
(ďalejlenako„SSP“),správnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávyalebo
opatrenie orgánu verejnej správy, ak
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

58. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

59. Podľa § 191 ods. 4 prvá veta SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa
okolnostímôžeajbeznávrhusúčasnevysloviť,ževecsavracianaďalšiekonaniežalovanému,prípadne
orgánu verejnej správy podľa odseku 3.

60. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je

orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

61. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

62. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení v čase vydania napadnutého rozhodnutia,

oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého
pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

63. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. v znení v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ak osoba,

ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo
inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi
občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b)dedičzozávetu,ktorýnadobudolvlastníctvo,aleibavmierezodpovedajúcejjehodedičskémupodielu;
to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom
ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba
k tejto časti nehnuteľnosti,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím

lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,
jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými
jeho deti.

64. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb. v znení v čase vydania napadnutého rozhodnutia,
oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu
v dôsledku výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne
v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov.

65. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. v znení v čase vydania napadnutého rozhodnutia, obdobne
sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho
majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať na účely tohto
zákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky
a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových
reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom
uvedeným v odseku 1.

66. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení v čase vydania napadnutého rozhodnutia, právo

na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade
uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona.
Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred
okresným úradom sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní.

67. Podľa § 1 ods. 1 Dekrétu č. 33/1945 Sb., československí štátni občania národnosti nemeckej alebo
maďarskej, ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli štátnu príslušnosť nemeckú alebo
maďarskú, stratili dňom nadobudnutia takejto štátnej príslušnosti československé štátne občianstvo.

68. Podľa § 1 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., ostatní československí štátni občania národnosti nemeckej
alebo maďarskej stratili československé štátne občianstvo dňom, kedy tento dekrét nadobudol účinnosť.

69. Podľa § 2 ods. 1 Dekrétu č. 33/1945 Sb., osobám, spadajúcim pod ustanovenie § 1, ktoré preukážu,
že zostali verné Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému

abuďsaaktívnezúčastnilibojazajejoslobodeniealebotrpelipodnacistickýmalebofašistickýmterorom,
zachováva sa československé štátne občianstvo.

70. Podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., žiadosť o zistenie, že sa československé štátne
občianstvo zachováva, možno podať do šesť mesiacov od začiatku účinnosti tohto dekrétu u miestne

príslušného okresného národného výboru (okresná správna komisia), alebo býva žiadateľ v cudzine,
u zastupiteľského úradu. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného národného
výboru. Tieto osoby sú až do vybavenia žiadosti považované za československých štátnych občanov,
ak im okresní národní výbor (okresná správna komisia) alebo zastupiteľský úrad vydá osvedčenie o
okolnostiach, uvedených v predchádzajúcom odstavci.

71. Podľa § 3 Dekrétu č. 33/1945 Sb., Osoby, ktoré stratili československé štátne občianstvo podľa § 1,
môžu do šiestich mesiacov odo dňa, ktorý bude určený vyhláškou ministra vnútra, zverejnenou v Zbierke
zákonov a nariadení, žiadať u miestne príslušného okresného národného výboru (okresná správna
komisia) alebo zastupiteľského úradu o jeho vrátenie. O takejto žiadosti rozhodne podľa voľnej úvahy

krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru; nesmie jej však vyhovieť, ak žiadateľ
porušil povinnosti československého štátneho občana. Ak vládnym nariadením nebude ustanovené
inak, platia i pre tieto prípady všeobecné predpisy o nadobúdaní československého štátneho občianstva.

72. Podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len ako „Správny poriadok“),

chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán
kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania.73. Podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku, ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom
odvolaciemuorgánunajneskôrdo30dníododňa,keďmuodvolaniedošlo,aupovedomíotomúčastníka

konania.

74. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

75. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

VIII. Právne posúdenie a závery správneho súdu

76. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým
tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu, ktorým tento žalobcovi nevydal nehnuteľnosti a rovnako

ani nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti v k. ú. F. D. bližšie špecifikované v predmetnom
prvostupňovom rozhodnutí. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z napadnutého rozhodnutia
a prvostupňového rozhodnutia mal správny súd za preukázané, že prvostupňovým rozhodnutím Úrad
rozhodol podľa ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o reštitučnom nároku uplatnenom predchodcom
žalobcu druhým doplnením reštitučného podania zo dňa 29.12.1992, ktorému Úrad priznal relevanciu na

základe záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžr/20/2016 zo dňa 27.09.2017 a na základe
špecifikácie zo dňa 13.05.2021 podanej žalobcom, ktorým bolo druhé doplnenie reštitučného podania
zo dňa 29.12.1992 doplnené, resp. vyšpecifikované. Úvodom správny súd považuje za nevyhnutné
uviesť, že v zmysle vyššie uvedeného mal za preukázané, že v konaní nebolo sporným tzv. rozhodné
obdobie (od 25.02.1948 do 01.01.1990), a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, podľa ktorého: „Podľa názoru odvolacieho senátu dňom 28. februára
1992 došlo k prelomeniu zásady, že sa vydávajú len pozemky, ktoré prešli na štát v období od 25.
februára 1948 z titulu konfiškácie. Tento jeho záver opiera o znenie tretej vety odseku 2 ustanovenia §
6; práve zo spojenia „pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok
takých osôb na vydanie aj v prípade, keď konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred 25. februárom

1948.“ Rovnako tak nebola sporným relevantnosť druhého doplnenie reštitučného podania predchodcu
žalobcu zo dňa 29.12.1992.

77. Správny súd žalobné body zhrnul do niekoľkých oblastí, ktoré pre prehľadnosť označil ako:
- A. Procesné pochybenia a formálne a iné nedostatky ako:

- oprava prvostupňového rozhodnutia,
- nesprávne označovanie mien osôb,
- nevykonanie žalobcom navrhovaného dokazovania,
- nedodržanie lehôt na predloženie administratívneho spisu žalovanému,
- doručovanie prvostupňového rozhodnutia,

- neprehľadnosť prvostupňového rozhodnutia,
- nezákonná manipulácia s administratívnym spisom,
- B. Nesprávne právne posúdenie ako:
- nesprávny výklad § 6 ods. 2 a s § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.,
- nesprávne určenie dátumu konfiškácie,

- nesprávne právne posúdenie splnenia podmienky štátneho občianstva I. H. a A. H. H. D.,
- nesprávne právne posúdenie splnenia podmienky štátneho občianstva ďalších žalobcom označených
osôb,
- C. Res iudicata,
- D. Ďalšie ako:

- rozpor Oznámenia zo dňa 22.02.2022 s administratívnym spisom,
- schválenie dohôd o vydaní nehnuteľností,
- výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje nesprávne označenie nehnuteľností
- rozdiel medzi reštitučným konaním vedeným podľa zákona č. 229/1991 a zákona č. 503/2003.

78. Ohľadne oblasti žalobnej argumentácie označenej správnym súdom ako „A. Procesné pochybenia
a formálne chyby“ správny súd uvádza, že túto argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú:
-Podľa§47ods.6Správnehoporiadku,chybyvpísaní,vpočtochainézrejménesprávnostivpísomnom
vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkovkonania. Správny poriadok pri opravách chýb neurčuje formu, akou má správny orgán tieto chyby
opraviť. Možno konštatovať, že forma je ponechaná na úvahu správneho orgánu. V danom prípade šlo
o zrejmú nesprávnosť dvakrát rôzne uvedeného dátumu úmrtia predchodcu žalobcu, čo nepochybne

možno označiť za chybu v písaní, ktorá na rozhodnutie ako také, resp. jeho výrok nemala žiaden vplyv
a pokiaľ Úrad vyhodnotil, že v danom prípade postačuje oznámenie o oprave chyby, správny súd nemal
dôvod takýto postup vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom.
- V súvislosti s duplicitným doručením prvostupňového rozhodnutia správny súd konštatuje, že
nepochybnedošlokpochybeniuzostranyÚradu,akprvýkrátdoručilprvostupňovérozhodnutievrozpore

s prislúchajúcimi ustanoveniami Správneho poriadku. V danom prípade však bolo podľa správneho súdu
podstatné, že následne došlo k riadnemu doručeniu prvostupňového rozhodnutia zákonným spôsobom,
čo nerozporoval ani žalobca. Správny súd má za to, že uvedeným spôsobom síce došlo k pochybeniu
zo strany správneho orgánu, avšak vo vzťahu k žalobcovi zároveň došlo k rozšíreniu jeho procesných
práv, keďže týmto spôsobom bola žalobcovi de facto predĺžená lehota na podanie odvolania. Uvedené
pochybenie Úradu tak zo strany správneho súdu nebolo možné vyhodnotiť ako podstatné porušenie

ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by malo za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej.
- V súvislosti so žalobcom tvrdeným nesprávnym označovaním mien jednotlivých osôb správny súd
uvádza, že vzhľadom na rozsiahlosť administratívneho spisu a množstvo dokumentov a listín, v ktorých
sú jednotlivé osoby označované na viacerých miestach rozdielnym spôsobom, prípadný formálny

nedostatok v označení mien jednotlivých osôb, pokiaľ je z obsahu textu odôvodnenia rozhodnutia zrejmé
o akú osobu ide, je v zásade akceptovateľný a takýto nedostatok nie je spôsobilý naplniť jeden z dôvodov
na zrušenie napadnutého rozhodnutia, resp. prvostupňového rozhodnutia.
- Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej neprehľadnosti prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza,
že prvostupňové rozhodnutie obsahuje relatívne prehľadnú chronológiu priebehu celého reštitučného

konania a s ohľadom na celkový rozsah zložitosť celého reštitučného konania možno prvostupňové
rozhodnutie označiť za zrozumiteľné natoľko, aby jeho obsah po prečítaní vedela pochopiť aj do konania
nezainteresovaná osoba. Správny súd zároveň dodáva, že limit kvality prehľadnosti rozhodnutia by
samozrejme mohol byť aj vyšší.
-Vovzťahukžalobcomtvrdenejnezákonnejmanipuláciisadministratívnymspisomsprávnysúduvádza,

že v rámci štúdia administratívneho spisu zistil, že zväzok I. nesie znaky toho že bol odpečatený,
pravdepodobne previazaný a zapečatený nanovo, keďže posledné číslo listu 226 bolo v minulosti
nepochybne založené opačne, čo dokazuje predierovanie na oboch bočných stranách tohto listu.
Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že uvedené však nepreukazuje, že nevyhnutne muselo dôjsť
k takej manipulácii, ktorou by došlo k strate či zmiznutiu dokumentov, ktoré boli jeho súčasťou.

Previazanie spisu možno podľa správneho súdu vysvetliť práve potrebou zabezpečenia jednotlivých
dokumentov, vzhľadom na to, že spis bol založený pred 33 rokmi a niektoré listiny vzhľadom na vek
vykazujú známky opotrebenia. Správny súd tiež uvádza, že z obsahu I. zväzku neidentfikoval, že by
v danom prípade došlo k žalobcom tvrdenému prebieleniu údajov na dokumentoch, ktoré sú jeho
súčasťou.

- V súvislosti s nevykonaním žalobcom navrhovaného dôkazu výsluchu p. A. H. správny súd uvádza, že
v zmysle § 34 ods. 4 Správneho poriadku je na správnom orgáne aké dôkazy vykoná tak, aby presne
a úplne zistil skutočný stav. Správny súd mal za to, že Úrad nevykonanie výsluchu p. A. H. náležite
odôvodnil a v tomto prípade mu tak zo strany správneho súdu z pohľadu zákonnosti nie je čo vytknúť.
- V súvislosti so žalobcom tvrdeným nedodržaním lehôt na predloženie administratívneho spisu

žalovanému správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca podal
odvolanie dňa 20.05.2022. V administratívnom spise na č. l. 3523/a je zápisnica z osobného stretnutia
zo dňa 20.06.2022, z obsahu ktorej vyplýva, že dňa 20.06.2022 (posledný deň lehoty na predloženie
odvolania) sa na Úrad dostavil žalobca za účelom predloženia originálov listín, ktoré ako kópie priložil
k podanému odvolaniu, na základe čoho Úrad dňa 21.06.2022 požiadal žalovaného o predĺženie lehoty

podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku do 08.07.2022, tejto žiadosti žalovaný vyhovel a následne
Úrad predložil žalovanému odvolanie dňa 08.07.2022 spolu so svojim stanoviskom k odvolaniu zo
dňa 08.07.2022. Správny súd uvádza, že lehota na predloženie odvolania je lehotou poriadkovou
a následkom jej nedodržania nemôže byť nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia a už vôbec nie
v situácii, ak sú na to objektívne dôvody, tak ako v tomto prípade kedy došlo k predloženiu dôkazov

k odvolaniu v posledný deň lehoty na predloženie odvolania žalovanému.

79. Ohľadne oblasti žalobnej argumentácie označenej správnym súdom ako „B. Nesprávne právne
posúdenie“ správny súd uvádza, že túto argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú v celom rozsahu.V predmetnom reštitučnom konaní teda Úrad rozhodoval podľa zákona č. 229/1991 Zb., ktorého účel je
vymedzenýpriamovpreambuletohtozákonaspôsobom:„FederálnezhromaždenieČeskejaSlovenskej
Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie
starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a
upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s
požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia“. Správny súd mal za to, že žalobné body ohľadne
nesprávneho výkladu § 6 ods. 2 a s § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., nesprávneho určenia dátumu

konfiškácie a nesprávneho právneho posúdenie splnenia podmienky štátneho občianstva jednotlivých
osôb sú vzájomne previazané a preto k nim uvádza nasledovné. Na tomto mieste správny súd považuje
za nevyhnutné poukázať na dva zásadné „momenty“ pri hodnotení právneho posúdenia a aplikácie §
6 ods. 2 a s § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Úradom a žalovaným. V rámci prvého správny súd
poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27.04.2010,
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky opísal charakter Dekrétu č. 33/1945 Sb. a uviedol, že

„Dekrét prezidenta patrí do skupiny právnych predpisov, ktoré vzhľadom na svoj účel i obdobie, v ktorom
boli vydané a v praxi uplatňované, predstavovali mimoriadne závažný zásah do osobného statusu
dotknutých osôb (možná strata štátneho občianstva). Kritériom na taký zásah bola iba príslušnosť k
určitej národnosti. Právne následky ustanovené dekrétom prezidenta sa tak bezpochyby mohli týkať
aj osôb, ktoré nijakým spôsobom neboli poplatné totalitnému režimu v čase vojny. Preto, pre účely

eliminácie kolektívneho uplatnenia právneho následku straty štátneho občianstva, dekrét prezidenta
zakotvil možnosť zachovania a vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej
alebo maďarskej národnosti, u ktorých bola vylúčená možnosť ich kolaborácie s fašistickým režimom.
Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo maďarskej národnosti splnila všetky formálne
podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo

povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej žiadosti rozhodnúť. Táto povinnosť sa pri prvej skupine
osôb prejavila aj zakotvením právnej domnienky zachovania štátneho občianstva až do rozhodnutia
o žiadosti konkrétnej osoby. Inými slovami, ak si štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov
nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu, akoby štátne občianstvo nikdy
nestratila.“ Druhým je výklad § 4 ods. 1 a 2 a § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý podal Najvyšší

súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2016, na ktorý poukázali Úrad a žalovaný
vo svojich rozhodnutiach, v rámci ktorého Najvyšší súd SR uviedol, že: „Základnými predpokladmi
vzniku nároku na vydanie majetku podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde sú: štátne občianstvo Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky, trvalý pobyt občana na jej území a prechod jeho majetku na štát
alebo na iné právnické osoby v rozhodnom období. Za oprávnené osoby, ktorým vznikol nárok na

vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov treba v zmysle § 6
ods.2 vety druhej zákona o pôde súčasne vyplýva, že za, treba považovať na účely tohto zákona
aj štátnych občanov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a
neboli odsúdené podľa osobitných predpisov. Podmienky štátneho občianstva ČSFR a trvalého pobytu

na jej území (rovnako ako podmienku, že neboli odsúdené podľa osobitných predpisov) musia spĺňať
osoby, ktorým sa skonfiškoval pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky
museli spĺňať právni predchodcovia žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pôvodní vlastníci, keďže boli nemeckej
národnosti, dňom 10. augusta 1945 stratili československé štátne občianstvo podľa § 1 ústavného

dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb
národnosti nemeckej a maďarskej. Pre prípad, že pôvodný vlastník, ktorý sám spĺňal (a to nielen v
okamihu straty vlastníctva, ale i v dobe svojho úmrtia alebo prehlásenia za mŕtveho) všetky zákonom
vymedzené znaky, zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho pred uplynutím lehoty stanovenej zákonom
v § 13 zákona o pôde na uplatnenie reštitučných nárokov, ustanovuje § 4 ods. 2 tohto zákona, že

oprávnenými osobami sú ďalšie fyzické osoby, pokiaľ i ony sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky.
Tieto tzv. ďalšie oprávnené osoby zákon rozdelil do piatich skupín (písm. a/ až e/) a súčasne stanovil ich
záväzné poradie pre prípadnú postupnosť tak, že postupne sa stávajú ďalšími oprávnenými osobami.
Nárok žiadateľa H.G. je od nároku pôvodných vlastníkov len odvodený podľa § 4 ods.2 zákona o pôde,
a to iba za predpokladu , že tieto oprávnené osoby zomreli pred 31. decembrom 1992. Preukázanie

dátumu úmrtia jednotlivých pôvodných vlastníkov a okruhu ich dedičov, rovnako ako zistenie, či v
čase smrti boli občanmi ČSFR (resp. či aspoň v zmysle § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta republiky č.
33/1945 Sb. požiadali o zistenie, že československé štátne občianstvo im zostáva zachované) a mali tu
trvalý pobyt, je rozhodujúce pre posúdenie, či žiadateľa možno považovať za oprávnenú osobu podľa§ 4 ods. 2 zákona o pôde.“ Správny súd na tomto mieste uvádza, že tak z ustanovení § 4 ods. 1
a 2 a § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ako ani z výkladu týchto ustanovení, ktorý podal Najvyšší
súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2016, explicitne nevyplýva podmienka, že

oprávnená osoba ale ani pôvodný vlastník, ktorý zomrel do 31.12.1992, musel byť československým
štátnym občanom v čase konfiškácie. Pokiaľ podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR sa mal s okamžitou
platnosťou od 01.03.1945 konfiškovať majetok osôb nemeckej národnosti a zároveň podľa Dekrétu
č. 33/1945 Sb. osoby nemeckej národnosti prišli od 10.08.1945 o československé štátne občianstvo
len na základe prihlásenia sa k nemeckej národnosti s tým, že podľa výkladu žalovaného sa za deň

konfiškácie nepovažuje 01.03.1945, ale deň vydania upovedomenia Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, ktorým sa konfiškuje majetok osôb nemeckej národnosti, výkladom § 4 ods. 1
a 2 a § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. akým sa riadili Úrad a žalovaný, by sa okruh osôb, ktoré by
mohli splniť podmienku oprávnenej osoby podľa uvedeného zákona znížil na minimum, keďže by do
tohto rámca spadali len osoby, ktorým bolo československé štátne občianstvo zachované podľa § 2 ods.
2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Teda osoby nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré sa aktívne zúčastnili

boja za oslobodenie republiky alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Ak je účelom
zákona č. 229/1991 Zb. zmierniť následky niektorých majetkových krívd a v zmysle judikatúry sa zákon
č. 229/1991 Zb. má vykladať tak, aby nedochádzalo ku krivdám novým, výklad uvedených ustanovení
ktorý poskytli vo svojich rozhodnutiach Úrad a žalovaný, resp. ich právne posúdenie tejto veci, správny
súd nemohol označiť za správne, čoho dôsledkom bolo splnenie podmienok na zrušenie napadnutého

rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, ako aj prvostupňového rozhodnutia Úradu podľa § 191
ods. 3 písm. a) SSP. K uvedenému záveru dospel správny súd aj s ohľadom na to, že Úrad nevydanie
nehnuteľností a nepriznanie práva na náhradu za nehnuteľnosti založil práve a výhradne na nesplnení
podmienok podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. V tejto súvislosti správny súd
dodáva, že ak je v zmysle výkladu podaného Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 9Sžr/132/2015

zo dňa 24.06.2016, jednou z podmienok podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.,
československé štátne občianstvo pôvodného vlastníka, je pre potreby splnenia uvedených podmienok
toto štátne občianstvo pôvodného vlastníka nevyhnutné posudzovať komplexne a teda nielen, z pohľadu
či bolo zachované, ale aj či bolo vrátené a či pôvodný vlastník bol takýmto štátnym občanom aj v čase
svojej smrti pred 31.12.1992.

80. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené nesprávne určenie dátumu konfiškácie, správny súd k tomuto uvádza,
že Úrad ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach v zásade žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo bol
pre určenie dňa konfiškácie pre nich smerodajný deň vydania jednotlivého upovedomenia Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a nie deň, ktorý je v tom ktorom upovedomení uvedený ako

deň konfiškácie, teda 01.03.1945. V tomto smere vyhodnotil správny súd napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

81. V súvislosti so žalobcom tvrdeným nesprávnym právnym posúdením splnenia podmienky štátneho
občianstva I. H. správny súd uvádza, že v Osvedčení o zachovaní československého štátneho

občianstva č. 30.530/1-IV/1-1947 zo dňa 16.07.1947, predloženého žalobcom ako prílohu odvolania,
je uvedené, že: „Ministerstvo vnútra výnosom zo dňa 24. mája 1947 A-4600-24/5-1947 S na základe
podanej žiadosti podľa § 2 odst. 2 ústavného dekrétu prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945
čís. 33 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej
zistilo, že I. H. narodenému 30.VIII.1891 v Starej Lesnej, bytom v F. D., národnosti nemeckej, zachováva

československé štátne občianstvo.“ Na základe uvedeného dokumentu je jednoznačné, že otcovi G. H.,
I.H.,boločeskoslovenskéštátneobčianstvonazákladejehožiadostipodľa§2ods.2Dekrétuč.33/1945
Sb. zachované. Ak by aj správny súd nedospel k záveru uvedenému v bode č. 79 tohto rozsudku, už len
na základe uvedeného osvedčenia a skutočnosti o zachovaní československého štátneho občianstva I.
H. by správny sú musel dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a splnení podmienok

na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, teda že skutkový stav, ktorý
vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom,
keďže z uvedeného osvedčenia vyplýva pravý opak toho čo uviedol žalovaný vo vzťahu k splneniu
podmienky československého štátneho občianstva I. H. v čase konfiškácie, ktorý Úrad a žalovaný určili
ako deň vydania upovedomenia povereníctva o konfiškácii. Pokiaľ žalovaný dôvodil, že žalobca v rámci

odvolania predložil aj žiadosť I. H. podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., ktorá však nebola podpísaná,
tento argument je absolútne irelevantný v situácii, ak zároveň bolo predložené osvedčenie, ktoré bolo
na základe jeho obsahu evidentne vydané na základe žiadosti podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945
Sb., ktorú Povereníctvo vnútra, ktoré vydalo predmetné osvedčenie, evidentne vyhodnotilo ako riadnu.Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že žiadosť podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. len podporila
relevantnosť osvedčenia a nebol dôvod ju spochybniť len na základe absentujúceho podpisu. Správny
súd mal za to, že bolo povinnosťou žalovaného vyhodnotiť osvedčenie o zachovaní občianstva, aj keby

žiadosť podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. predložená nebola. Povinnosť vyhodnotiť uvedené
dôkazy vyplýva žalovanému z § 59 ods. 1 Správneho poriadku, preto argument, že boli predložené až
v odvolacom konaní neobstojí, o to viac, že šlo o dôkazy, z ktorých vyplývali zásadné skutočnosti, ktoré
mohli mať dopad na celkový výrok prvostupňového rozhodnutia.

82. Ohľadne oblasti žalobnej argumentácie označenej správnym súdom ako „C. Res iudicata“, v ktorej
žalobca uviedol, že otázka, či G. H. je oprávnenou osobou po I. H. a A. H. H. D. a či boli splnené
podmienky podľa § 6 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., už bola právoplatne
vyriešená v tomto konaní niekoľkými právoplatnými rozhodnutiami a v zmysle princípu res iudicata
sa správny orgán nemohol v prípade tých istých účastníkov konania odkloniť od predchádzajúcich
záverov. Správny súd sa s uvedeným názorom v zásade stotožnil, avšak dodáva, že uvedené neplatí

absolútne. Reštitučné konanie je nepochybne špecifické konanie, v ktorom často dochádza k zmene
dôkaznej situácie, tak ako to bolo napr. v prípade žalobcom predloženého osvedčenia o zachovaní
štátneho občianstva a za tejto situácie v prípade vydávania čiastkových rozhodnutí nemožno vylúčiť
odklon od predchádzajúcich rozhodnutí, ak dôjde k tak zásadnej zmene v dôkaznej situácii, že to má
za následok zmenu vyhodnotenia splnenia jednotlivých podmienok. Tento odklon však musí správny

orgán náležitým spôsobom odôvodniť aby nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. V tejto súvislosti
správny súd dodáva, že zásada res iudicata chráni v danom prípade žalobcu pred prípadnou zmenou
už právoplatných rozhodnutí, ale ako už bolo uvedené, nemožno vylúčiť odklon v rozhodovacej činnosti
o nárokoch, o ktorých dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

83. Ohľadne oblasti žalobnej argumentácie označenej správnym súdom ako „D. Ďalšie“ správny súd
k žalobcom tvrdenému rozporu Oznámenia zo dňa 22.02.2022 s administratívnym spisom uvádza,
že tento rozpor identifikoval aj správny súd a je opísaný v bode č. 81 tohto rozsudku. Možno len
prisvedčiť žalobcovi, že v prípade ak sa v administratívnom spise nachádzali dokumenty, ktoré boli
rozporné so závermi uvedenými v Oznámení zo dňa 22.02.2022, bolo úlohou Úradu vysporiadať sa

stýmitorozpormivprvostupňovomrozhodnutí,prípadneOznámeniezodňa22.02.2022vtakomprípade
nezohľadňovať a vytvoriť si vlastný záver o štátnom občianstve jednotlivých osôb. Čo sa týka rozdielu
medzi reštitučným konaním vedeným podľa zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 503/2003 Z. z., správny
súdnespochybňuje,žeúpravavtýchtozákonochvsebemáurčitéodlišnosti,avšakpoprocesnejstránke
sa na konania podľa týchto zákonov vzťahuje Správny poriadok, v ktorom je upravené dokazovanie

a rozloženie dôkazného bremena medzi správny orgán (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku) a účastníka
konania (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku) Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že počas
predmetného konania zabezpečoval do konania dôkazy tak žalobca a rovnako tak, za účelom zistenia
skutkového stavu si potrebné doklady pre rozhodnutie obstarával aj správny orgán. Vo všeobecnosti
platí,žepokiaľsaúčastníkkonanianiečohodomáha,aleboniečotvrdí,malbynapodporusvojichtvrdení

navrhnúť alebo predložiť dôkazy, na druhej strane, ak niečo tvrdí správny orgán, resp. v rozhodnutí
dospeje k nejakému záveru, nevyhnutne by na to mal mať podklad v administratívnom spise. V danom
prípade je zásadným rozpor medzi žalobcom a správnymi orgánmi v potrebe komplexnej identifikácie
nehnuteľností, ktoré vydané boli a ktorých vydania sa žalobca domáha. Správny súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že je vysoko žiaduce v ďalšom konaní zo strany Úradu za súčinnosti so žalobcom, odstrániť

rozpory ohľadne identifikácie nehnuteľností, ktoré už právoplatne vydané boli a nehnuteľností, ktorých
vydania sa žalobca domáha, a to v rámci zákonných možností spôsobom, ktorý navrhuje žalobca,
teda komplexnou identifikáciou parciel, ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok, tak aby v tejto otázke
nevznikali pochybnosti.

84. V súvislosti so žalobcovým tvrdením o tom, že výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje
nesprávne označenie nehnuteľností, správny súd uvádza, že vzhľadom na výrok tohto rozsudku, ktorým
správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu, že táto žalobná
argumentácia sa javí nadbytočnou. Správny súd na tomto mieste dopĺňa, že tento záver zároveň
neznamená, že v ďalšom konaní nebude úlohou Úradu vo výroku rozhodnutia ktoré vydá označiť

prehľadne, jasne a dostatočne určito nehnuteľnosti, o ktorých vydaní, či nevydaní rozhodne.

85. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii žalobcu ohľadne dohôd o vydaní nehnuteľností správny
súd uvádza, že predmetom prieskumu v predmetnom súdnom konaní bolo napadnuté rozhodnutie,ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu, ktorým Úrad rozhodoval len o nároku
podľa druhého doplnenia reštitučného podania doplneného špecifikáciou zo dňa 13.05.2021, preto k
dohodám o vydaní nehnuteľností uzatvorených a schválených v minulosti, ktorých vyhodnotenie nebolo

predmetom rozhodovania Úradu v prvostupňovom rozhodnutí, správny súd nepovažoval za potrebné
zaujať stanovisko.

86. Správny súd teda dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ku konečnému záveru,
že správna žaloba je dôvodná, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného je v časti nedostatočne

odôvodnené a nepreskúmateľné, zároveň došlo zo strany žalovaného k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnym spisom, čím došlo k splneniu podmienok na zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) SSP, na základe čoho správny súd rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Zároveň správny súd uvádza, že s ohľadom na uvedené
nedostatky, ktorými v zásade trpí aj prvostupňové rozhodnutie Úradu, dospel k záveru o nevyhnutnosti

aplikácie § 191 ods. 3 písm. a) SSP a tak zrušil aj prvostupňové rozhodnutie Úradu s tým, že reštitučné
konanie sa týmto dostáva do stavu kedy nie je rozhodnuté o druhom doplnení reštitučného podania
a ďalej bude vo veci konať Okresný úrad Kežmarok, pozemkový a lesný odbor.

87.VďalšomkonaníbudeOkresnýúradKežmarok,pozemkovýalesnýodborpostupovaťpodľazáverov

správneho súdu prezentovaných v tomto rozhodnutí, ktorými je podľa § 191 ods. 6 SSP viazaný,
azktorýchpomernejasnevyplývajúúlohypreÚradtak,abyvďalšomkonanívydalzákonnérozhodnutie.

88.Onáhradetrovkonaniažalobcusprávnysúdvzhľadomnacelkovýúspechžalobcuvkonanírozhodol
v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP vo výroku II. tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne

vynaložených trov konania voči žalovanému.

89. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v

Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty
nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Sťažnostné body možno meniť len do
uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.